Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


30. kapitola - Zraven Citadela, Spomienky & Nová dohoda

24. 1. 2016

 

Orion sa objavil v obrovskej, elegantnej spálni zahalenej  v tieňoch. Miestnosť bola zariadená v tmavo červenej, so zlatým nádychom tu a tam. Pripadalo mu to staroveké a vážne, akoby stáročia času boli uzavreté v múroch. Počul dopadnúť stoličku na čiernu mramorovú podlahu – otočil sa za tým zvukom.

Lezander sa naňho prekvapene pozeral, stojac pri stole a Orion sa k nemu okamžite vrhol a pevne ho zovrel.

„Orion!“ zvolal Lezander prekvapene, keď mu vrátil objatie. „Nečakal som ťa! V listoch si mi písal, že nemáš voľný čas so všetkými tými tréningami a -“

Orion ho stisol pevnejšie a prerušil ho so slzami v očiach. „Utiekol som. Jednoducho som odišiel!“

Lezander prerušil ich objatie, aby videl Orionovu tvár. Pozrel sa naňho a poplašene sa spýtal: „Prečo plačeš? Ublížili ti? Čo sa stalo?“

Orion si utrel slzy do rukáva a vyprskol: „Sú to slzy hnevu! Zlosti! Ako sa opovážil ma takto využiť?!“

„Pre Merlina, čo sa stalo?!“ spýtal sa Lezander a schmatol Oriona za ramená.

Orion vzhliadol do Lezanderových očí a nahnevane odsekol: „Voldemort! To je to, čo sa stalo! Vravel som ti, že som mal dnes test, pamätáš?“ Lezander s obavami prikývol a Orion pokračoval: „No, oni netestovali moje schopnosti! Bol som si istý, že skúška bude nejaký zúrivý súboj alebo niečo, čo preverí moje schopnosti a silu z čiernej mágie. Ale nie! Bola to skúška, ktorá ma testovala či pôjdem proti mojim princípom! Proti mojej morálke!“

Pokračoval a začal sa prechádzať po miestnosti, snažiac prečistiť si myseľ. „Predpokladám, že oni- nie, že hľadali moje najslabšie miesto! On vedel, že som mocný. Vedel, že by som porazil Bellu a Rodolphusa. Som si istý, že im to došlo po mesiacoch súbojov so mnou. Musel to byť Voldemortov nápad! Teraz už chápem, čo myslel!

Krúžil vôkol Lezandera a nenávistne vyprskol: „Povedal, že chce, aby som videl, čo obnáša stať sa jeho nasledovníkom. Donútil ma zabiť štvorročné muklovské dievčatko, Lez!“

„Čo?“ vydýchol Lezander s vypleštenými očami. Rýchlo sa upokojil a dodal: „Nuž, to nebolo také ťažké, bolo?“ Neisto sa na Oriona pozrel: „Myslel som si, že to bude oveľa horšie-“

Orion k nemu pristúpil a chytil mu ramená. „Nebol to test, ktorý by dokazoval moju silu alebo schopnosti vrhania smrtiacej kliatby. Nevidíš to? Voldemort chce, aby som bol ako on. Nemilosrdný a zlý! Chce, aby som bol schopný bezmyšlienkovito zabiť, kedykoľvek mi to prikáže. Jej smrť bola márna!“

„Ale Orion,“ riekol Lezander nežne, „nepovedal si mi predsa, že vieš, že budeš musieť zabiť a že si na to pripravený? Keď som argumentoval proti tvojej účasti vo vojne, uisťoval si ma, že vieš do čoho ideš a že si pripravený-“

„Som!“ odsekol Orion. Potom pokrútil hlavou. „Je to len to, že- ja neviem, Lez. Som pripravený zabiť v súboji niekoho, kto predstavuje hrozbu pre temnú stranu, ale nie som pripravený zabíjať ľudí, ktorí s tým nemajú nič spoločné! Neužívam si zabíjanie! Robím to, len ak je to nutné!“

Lezander ním zatriasol a prísne povedal: „Lord Voldemort zabíja, pretože môže, pretože si vychutnáva utrpenie druhých. Hovoril som ti to predtým a ty si nepočúval. Prečo si myslíš, že som ťa odhováral od toho, aby si sa k nemu pripojil? Prečo si myslíš, že som ťa prosil?! A ty si ma nepočúval! Samozrejme, že ťa premení v zabijaka. Samozrejme, že ťa prinúti zabíjať deti bez rozdielu. O nikoho sa nestará. Každý je v jeho očiach bezcenný. Prečo si myslíš, že mu môj otec nedôveruje? Voldemort nemá žiadne zásady, žiadne medze.  On je zlo, Orion! A napriek tomu si to odmietol vidieť!“

„Vedel som to. Viem to!“ odsekol Orion, krútiac hlavou. „Ale čo sa mi to snažíš povedať? Že by som sa nemal cítiť naštvane, keď ma prinútil zabiť malé dievča? Že by som nemal cítiť výčitky za jej zmarený život?“

„Nie!“ vyprskol Lezander. „Rozprávam ti to preto, aby si ho opustil! Čo si očakával, Orion? Vážne si taký naivný? Voldemort je tým istým kúzelníkov, ktorým bol pred rokmi; zabíja deti, muklov a čarodejníkov bez zaváhania. Zabije každého, kto sa mu postaví do cesty. Skutočne si myslíš, že by sa mohol zmeniť?“ odfrkol si. „On je vodca, ktorého si tvoj druh vybral a ty si bol pripravený nasledovať ho aj keď si vedel, čo je zač a teraz si zmenil názor, pretože si videl, z prvej ruky, čoho je skutočne schopný? Pretože ťa prinútil zabiť dievča?“

„Vždy som vedel, čoho je schopný, Lez!“ odsekol Orion rozhorčene. „Zabil mi matku a Jamesa Pottera; pokúsil sa zabiť mňa, keď som bol iba batoľa, spomínaš? Nie som naivný!“

„Tak potom, čo si?“ vyštekol Lezander netrpezlivo. „Videl si veľkosť jeho sily a veríš, že je dobrý vodca temnej strany, pretože tu nie je nik ďalší rovnako mocný, ale zatváraš oči pred vecami, ktoré robí a ktoré ťa znechucujú. A keď ťa prinúti ťa nimi konfrontovať, tak si naštvaný! Musíš sa raz a navždy rozhodnúť, Orion. Ak sa ti jeho metódy nepáčia, opusti ho!“

„Ja nemôžem,“ zašepkal Orion skľúčene.

„Prečo nie?“ spýtal sa Lezander zúrivo, zatiaľ čo ho silno schmatol za ramená. „Chce ťa formovať do niečoho, čím byť nechceš! Nenávidíš jeho krutosť a skazenosť! Potom ho opusti! Neustále som ti vravel, že si nemyslím, že je to dobrý nápad stať sa jeho nasledovníkom. Dal som ti alternatívy, mohol by si byť so mnou a-“

„Nie,“ odpovedal Orion potichu, bez toho, aby sa na Lezandera pozrel. „Nie je to tak jednoduché, Lez. On jediný je dostatočne mocný, aby sa vyrovnal Dumbledorovi-“

„A čo ty?“ odsekol Lezander netrpezlivo. „Azda si mi nevravel, že v budúcnosti chceš viesť temnú stranu? Že trénuješ a tvrdo na sebe pracuješ, aby si bol tak mocný ako Voldemort? Nepotrebuješ ho!“

Orion vzhliadol na Lezandera a potichu povedal: „Ešte nie som dostatočne mocný, Lez. Som iba chlapec. Kto bude nasledovať chlapca? Tým, že som jeho nasledovníkom sa od neho učím. Kupujem si čas, kým budem silnejší. Nemôžem byť mimo jeho kruh. Stratil by som silu medzi ostatnými temnými kúzelníkmi, ak by som nebol zúčastnený, zatiaľ čo by oni ostatní plánovali a bojovali. Ak som s nimi, získam si ich rešpekt, zatiaľ čo ma spoznajú a uvidia ma v akcii-“

Lezander sa naňho pozrel s prižmúrenými očami. „To nie je všetko, však? Je tu niečo, čo si vynechal.“

„Som s ním spojení!“ riekol Orion, zúfalo hľadiac do Lezanderových očí. „Vieš to, Lez! Medzi mnou a Voldemortom nie je nič jednoduché. Zdieľame spojenie, ktoré nemá nik v čarodejníckom svete. Pravidelne ho vidím, keď spím, v mojich víziách! Aj keby som opustil jeho stranu, aj keby som mal jeho vek a silu viesť, aj tak sa ho nikdy nezbavím!“

„A musel by si ho zabiť,“ odsekol Lezander v tichom hneve. „Možno už si dostatočne mocný, aby si prevzal velenie temnej strany, ale musel by si ho zabiť, aby sa tak stalo, správne? Smrťožrúti ťa nebudú nasledovať, ak nedokážeš, že máš väčšiu silu než má Voldemort, a preto ho musíš zabiť. To je to, čoho sa obávaš?“

Orion mlčal, Lezander prižmúril oči a odfrkol si: „Ty ho nechceš zabiť?! Po tom všetkom, čo ti urobil? Po tom, čo zabil tvoju matku a spôsobil toľko bolesti vo svete?“

„Ja-“ riekol Orion slabo.

„Ty čo?!“ zakričal Lezander, pevne zvierajúc Orionove rameno. „Zabil by si ho? Ak by to znamenalo, že zbavíš tento svet najväčšieho zla a najväčšieho temného kúzelníka našich čias, nezabil by si ho?!“

„Nie!“ riekol Orion rozochveným hlasom, zatiaľ čo prebodával Lezandera pohľadom. „Nezabil by som ho! Nie chladnokrvne! Nie, keď je...“

Lezander naňho prižmúril oči a chladne sa spýtal: „Nie, keď je čo?“

Orion sa vyhol jeho pohľadu a potichu odvetil: „Môže sa zmeniť... možno. Neviem... nie je až taký zlý.“

Lezanderove oči vzplanuli hnevom a hrubo s Orionom zatriasol. „Nie je taký zlý?! Je najhorší! A ak tomu veríš, načo sa potom sťažuješ? Prinútil ťa zabiť dievča a čo? Pod jeho velením vykonáš horšie skutky, tým si môžeš byť istý! Ak budeš stále podporovať jeho stranu, potom budeš niesť zodpovednosť za svoju nemúdru voľbu!“

„Budem!“ odpľul Orion nahnevane. „Do čerta, Lezander! Prišiel som k tebe, pretože som si myslel, že mi budeš rozumieť-“

„Ja ti rozumiem, Orion,“ riekol Lezander potichu. „Rozumiem tomu, čo musíš cítiť, keď si zabil to dievča a rozumiem tomu, že nemáš rád zabíjanie takýmto spôsobom. Ale čomu nerozumiem je, prečo ho stále nasleduješ! Mal by si ho nenávidieť! Nenávidím ho za to, čo ti spravil a za to, že napriek všetkému si stále na jeho strane!“

„Nie som na jeho strane,“ riekol Orion nežne. Chytil Lezanderovu pažu a pokračoval: „Pohŕdam jeho metódami a jeho krutosťou, väčšinu času ho nenávidím... ale určitým spôsobom mu rozumiem. Nebol vždy taký.“ Pokrútil hlavou. „Som mocný, Lez, ale ešte nie som pripravený. Ešte nemám pod kontrolou všetku moju silu... Lepšie to neviem vysvetliť. Voldemort je zatiaľ najlepšia šanca temnej strany vo vojne. A to beriem na vedomie. Pokiaľ ide o jeho osobnosť, on nie je najlepším vodcom, ale z hľadiska sily je tým najlepším v súčasnosti.“ Potom s odhodlaním dodal: „Ale raz sa vodcom stanem ja, to ti prisahám. A budem mu oponovať, ak ma požiada o veci, na ktoré nemá právo. Nebudem slepo nasledovať jeho rozkazy a keď ma znovu konfrontuje, dám mu ultimátum. Raz a navždy, skutočne sa mu postavím, keď-“

Orion prerušil vetu, keď zacítil ostrú pálčivú bolesť vôkol prsta. Zodvihol si dlaň k tvári a zbadal temne žiariaci prsteň. Pozrel sa na Lezandera a zúfalo povedal: „Do čerta, Lez! Prenášadlo! Zabudol som! Volá ma! Teraz sa s ním nemôžem stretnúť! Bude zúriť a ja som stále veľmi nahnevaný, ak by som sa s ním teraz stretol, skončilo by to súbojom. Potrebujem mať čistú myseľ, keď sa s ním opäť stretnem. Nemô-“

Lezander ho chytil za ruku a s úsmevom povedal: „Neboj sa, nebude môcť aktivovať prenášadlo. Ochrany zabránia aktivovaniu prenášadla, nebude fungovať bez mojej krvi. Si v bezpečí.“

Orion si s úľavou povzdychol a potom sa zamračil. „Myslím, že budem musieť len zniesť tú bolesť. Časom sa unaví z neustáleho snaženia sa aktivovať prenášadlo.“

Lezander sa naňho uškrnul. „Bohužiaľ, neviem o ničom, čo by ti pomohlo zbaviť sa tej bolesti. Dal si mu nad sebou príliš veľkú moc, keď si mu umožnil premeniť ten prsteň na prenášadlo.“

„Nuž, v tom čase som nevedel o všetkých schopnostiach prsteňa,“ odsekol Orion odmietavo. „A tá bolesť nie je nič. Prenášadlo má určité výhody.“

Lezander vyzeral presvedčene, ale potom prižmúril oči a riekol Orionovi prísne: „Stále ho budeš nasledovať? Aj keď som ťa požiadal, aby si ho nenasledoval? Aj keď ťa znovu prinúti zabiť?“

Orion si unavene povzdychol a prečesal si vlasy. „Rozumiem tvojím obavám a tvojmu odporu k nemu; zdieľam ich s tebou, ale teraz nemôžem smrťožrútov opustiť, nie teraz, keď sú všetky vojnové plány v pohybe. Nikde inde nemôžem dostať lepšie informácie, ako, keď sa stretávam s kľúčovými hráčmi vojny. Je to nevyhnutné, pokým nebudem pripravený.“ S novým odhodlaním pozrel na Lezandera. „Ale neboj sa, nedovolím, aby mi niečo také znovu urobil. Ako som povedal predtým, keď sa nabudúce s Voldemortom stretnem, dôjdeme ku križovatke. Budem opatrný, ale navrhnem mu svoje požiadavky a ak odmietne... No, uvidím, čo urobím.“

Lezander sa naňho s obavami pozrel. „Povedal si, že mu dáš ultimátum. Nemyslím si, že to vezme veľmi dobre. Môže ti ublížiť.“

„Možno, ale teraz viem, čo musím urobiť,“ odsekol Orion s úškrnom. „Toľko krát som mu povedal, aby na mňa netlačil, vyhrážal som sa mu odplatou, ale nikdy som mu nič nespravil, nie doteraz.“ Usmial sa a s chuťou povedal: „Pokúsil som sa naňho použiť cruciatus. Bude naštvaný do nepríčetnosti za to, že som len tak zmizol. Ale teraz viem, že by ma nepočúval, nie pokým som sa mu nepostavil, pokým som mu neukázal, že ho rovnako môžem zakliať. Dokážem mu, že všetko, čo som povedal myslím vážne a že som schopný mu ublížiť.“

Lezander sa zamračil a jemne vzal Orionovu tvár do rúk. „Myslíš, že je to múdre? Otvorene ho konfrontovať? Znova s ním súperiť? Sám si povedal, že ešte nie so dostatočne mocný.“

Orion sa zasmial. „Porozumiem ti niekedy, Lezander? Povedal si mi, že sa mu môžem postaviť-“

„Nie,“ odsekol Lezander vážne. „Povedal som ti, že by si nemal byť jeho prívrženec.“ Potom s povzdychom dodal: „Ale myslím, že ak sa stále chceš zúčastniť vojny, na strane temna, potom prvé, čo musíš spraviť je, že prinútiš Voldemorta, aby pochopil, že nie si jeden z jeho prisluhovačov. Aj keď sa stále budem obávať o tvoju bezpečnosť.“

Orion sa naňho hrejivo usmial. „Neboj sa, Lez. Urobím to s rozumom.“ Uškrnul sa a dodal: „Budem ním manipulovať. Použijem jeho techniky.“

„Aké techniky?“ prerušil ho Lezander zamračene.

„Er-“ vydal zo seba Orion, hľadiac do svetlo-modrých očí svojho priateľa. „Sú to len spôsoby, ktorými manipuluje ľudí. Nič zvláštne.“

Lezander po ňom strelil podozrievavým pohľadom a Orion sa rýchlo spýtal, zatiaľ čo sa rozhliadal vôkol: „Kde to vlastne sme?“

„V Zraven Citadele,“ odvetil Lezander s úsmevom. „Sme hlboko v Karpatských horách v Rumunsku. Neďaleko hraníc s Ukrajinou.“

Orion zodvihol obočie a so smiechom povedal: „Vieš, že existuje muklovská novela o upírovi, ktorý žije v Karpatských horách? Ak sa správne pamätám, bolo to v časti, ktorá ležala na území hraníc medzi Transylvániou a Moldavskom.“

Lezander sa nazlostil. „To je čistý nezmysel. Samozrejme, že o tom vieme. Neustále monitorujeme to, čo o nás uniklo medzi muklov a čarodejníkov. Ten Stoker mal veľmi živú fantáziu, ani nemal potuchy o tom, čo hovorí. Krucifixy, koly a svätená voda! Akoby také predmety mohli môjmu druhu uškodiť!“

„Takže, žiadny gróf Drakula, eh?“ zachichotal sa Orion. „A žiadna Elisabeta?“

Lezander odfrkol: „Írsky spisovateľ napísal jeho postavu na základe jednej z rumunských historických postáv, Vlada III., ktorý žil v pätnástom storočí a bol princom Valašska, čo bolo kráľovstvo Moldavska a Rumunska. Vlad Dracul – svoje priezvisko dostal ako prezývku, pretože jeho otec bol členom Rádu draka, ktorý bol založený Sigmundom I. Luxemburským k boju proti Turkom – to boli veľmi divokí a blázniví muklovia. A Elisabeta bola napísaná na základe rumunskej grófky Erzébet Báthory, zo šestnásteho storočia, bola tiež mukel, ale bola rovnako šialená. Pila krv, pretože verila, že obnoví jej mladosť. Zabíjala svoje slúžky a kúpala sa v ich krvi. Keď muklovia objavili jej kobky plné hnijúcich tiel, odsúdili ju, aby žila uväznená v malej izbe, kde jej cez dieru v stene, občas nosili jedlo.“

Orion sa uškrnul. „To je hrozné.“

„Sú to len muklovské povery,“ odvetil Lezander pokojne. „Pred mnohými storočiami sme žili otvorenejšie, takže muklovia začali s tými poverami, najmä vo východnej Európe, takže niektorí muklovia sa nás snažili napodobovať, avšak celkom si domýlili naše zvyky a spôsob ako fungujú naše telá. Ako iste vieš, krv nás živí, ale nie sme nesmrteľní ani večne mladí, skrátka len veľmi dlho žijeme a naše telo starne veľmi pomaly po dosiahnutí určitého veku.“

Orion prikývol, Lezander sa naňho pozrel a potichu sa spýtal: „Ostaneš?“

„Ak ma tu chceš,“ odvetil Orion s úsmevom. „Máme týždeň a pol pokým nezačne náš piaty rok na Durmstrangu. Môžem s tebou stráviť celý týždeň, ak chceš.“

„To by bolo fantastické!“ riekol Lezander šťastne, zatiaľ  čo ho chytil za ruku. „Ukážem ti Citadelu, je úžasná, budeš ju milovať... a hory sú nádherné! A samozrejme sa zoznámiš s mojimi rodičmi. A porozprávam ti o našej histórii a zvykoch. A dám ti nejaké oblečenie a čokoľvek len chceš, len aby si ostal!“

Orion si ho premeriaval akoby ho videl po prvýkrát a s údivom sa spýtal: „Keď už hovoríme o šatách, čo to máš na sebe?“

Lezander sa naňho zazubil, zatiaľ čo si rozopol dlhý tmavomodrý kabát, ktorý mu pekne obopínal telo. Pod kabátom mal kráľovsky vyzerajúce sako, ktoré Orionovi pripomenulo módu, ktorú nosili Francúzi v pätnástom storočí – vedel to podľa muklovských historických kníh, ktoré čítal už veľmi dávno. Pod tesným sakom mal hodvábnu tmavočervenú vestu. Lezanderove nohavice boli čierne a tesné a na nohách mal obuté tmavé topánky. Orion si uznanlivo prezrel svojho priateľa; Lezander v tých šatoch vyzeral úžasne. Pôsobil elegantne a vyzrel ako pravý dedič upírskeho klanu. Tak odlišne od svojho bežného výzoru v durmstrangskej uniforme.

„Toto,“ riekol Lezander samoľúbo, keď predviedol svoje šaty, „je ukážka upírskej módy. Milujeme prepychové veci. Nikdy som nepochopil, ako môžu kúzelníci po celý čas nosiť iba habity. Podľa môjho názoru, je to trocha nudné-“

Bol prerušený, keď ho náhle Orion pobozkal. Orion ho pevne objal a vtiahol ho do vášnivého bozku. Lezander mu ihneď objatie opätoval a vrátil mu hlboký bozk, vychutnávajúc si chuť Orionových úst, ktoré skúmal jazykom a s pocitom, že v ňom vzrástol oheň,  ten pocit mal zakaždým, keď Oriona bozkával, zakaždým, keď ucítil jeho menšie telo oproti svojmu. Túžil sa s ním milovať, tak veľmi to chcel, tak veľmi túžil byť jediným v Orionovom živote, byť s ním zviazaný a držať si ho po svojom boku, aby mu ukázal, akí šťastní by spolu boli, mohli by zdieľať dlhý a naplnený život.

Orion chytil Lezanderovu šiju a pritiahol si ho bližšie, aby ich ústa ostali spojené a zakliesnené v sebe. Cítil Lezanderov teplý jazyk, ktorý skúmal jeho ústa, jemne mu hladil jeho vlastný jazyk a dával mu upokojujúce teplo, aké necítil dlhú dobu. Orion si vychutnával Lezanderove ramená vôkol tela, prinášalo mu to pocit bezpečia a nežnej lásky, akú s Lezanderom vždy cítil. Tak odlišné – pomyslel si, keď sa ich bozk prehĺbil – tak odlišné od Voldemortových privlastňujúcich a konzumujúcich bozkov... Odohnal tú myšlienku. Nebolo toto, čo chcel? Skutočný pocit, že je milovaný?

Keď sa od seba nakoniec odtiahli, kvôli kyslíku, Orion sa čelom oprel o Lezanderovu hruď a zašepkal: „Budem lepším priateľom, sľubujem.“

Lezander mu jemne zodvihol tvár a ticho sa spýtal: „O čom to hovoríš?“

Orion sa zabodol zelenými očami do Lezandrových a nežne odvetil, zatiaľ čo hladkal Lezanderove dlhé čierne vlasy. „Skutočne ti na mne záleží, však?“

„Samozrejme, že áno!“ odpovedal Lezander s vrelým úsmevom, zatiaľ čo držal jeho tvár. „Milujem ťa, Orion. To čo k tebe cítim nie je len detinská láska, ktorá bliká vo vetre ako plameň sviečky. Je to stála láska, ktorá sa zvyšuje zakaždým, keď ťa vidím, zakaždým, keď ťa držím. Aj cez naše rozdiely a napriek tomu, čo máš v budúcnosti v pláne, sa to nikdy nezmení. Neopustím ťa a moja láska nikdy nezoslabne. Poznám sa a ja viem, že keď niekoho milujem tak ako milujem teba, tak je to naveky.“

Oriona v očiach zaštípali slzy. Čo na to mal odpovedať? Cítil sa tak nedôstojne. Lezander si zaslúži, aby bola jeho láska rovnako opätovaná, ale on pobozkal Voldemorta a páčilo sa mu to, chcel viac. Cítil sa sám sebou znechutený. Tu bola osoba, ktorá ho skutočne milovala a on to všetko zahodí kvôli fyzickému priťahovaniu? Kvôli jeho šialenej túžbe? Nie, to neurobí. Voldemort bol jeho slabosť; Tom bol jeho slabosť. Musí sa z toho dostať a prekonať to. Voldemort mu nikdy nedá nič z toho, čo mu dá Lezander.

Orion vzhliadol do Lezanderových očí a nežne prehovoril: „Nikdy ťa neopustím, chcem, aby si to vedel. Tiež ťa milujem.“ Pozrel sa na podlahu a smutne pokračoval: „Neviem či ťa milujem rovnako, ako ty mňa, ale stále je to tá istá láska. Len si želám, aby som ti skutočne mohol dať to, čo si zaslúžiš, Lez. Niekedy mám pocit, že to čo k tebe cítim, nie je dostačujúce, že si zaslúžiš omnoho viac.“ Pozrel sa na Lezandera, ktorý bol mierne zamračený a dôrazne dodal: „Ale záleží mi na tebe tak veľmi, ako tebe na mne, tým som si istý. Nikdy by som ti úmyselne neublížil a v prípade potreby ťa budem chrániť , hoc aj vlastným životom. Ja-“

„Ticho, Orion,“ riekol Lezander nežne, hľadiac mu do očí. „Nepotrebujem, aby si mi vyznával lásku. Máš na mysli veľa vecí a môže byť ťažké všetky tie pocity analyzovať. A viem, že ma na nejakej úrovni miluješ, stačí mi to pokým nebudeš pripravený dať mi viac.“

Orion mu venoval malý úsmev a nežne pošepol: „Ďakujem, Lez. Nezaslúžim si ťa, nezaslúžim si tvoju trpezlivosť a pochopenie, ale každopádne ti ďakujem. A jedného dňa, budem pripravený, keď všetko toto šialenstvo okolo nás utíchne. Ale chcem byť s tebou, bez ohľadu na neistoty, chcem, aby sme spolu ostali tak dlho, ako to bude možné.“

Lezander vzal jeho tvár do rúk a ticho povedal: „A budeme, po dlhú dobu bez žiadneho predvídateľného konca.“

Orion ho jemne pobozkal a veselo odvetil: „Tak načo čakáme? Poďme preskúmať tvoju Citadelu!“

OOO

Zraven Citadela bola ohromná. Keď ho Lezander previedol cez všetky sály a konečne sa dostali von, si Orion uvedomil, že to bol obrovský hrad pripojený k iným palácom  a zvyšku upírského nádvoria. Z vonku to vyzeralo ako séria veľkolepých starovekých hradieb, ktoré sa tiahli až do pohorí a boli zlúčené so skalami a viedli hlboko do stredu hory. Celé mesto bolo tvorené z kameňov, ktoré ukrývali Zraven a príbuzenské upírske klany v jednej veľkej komunite. Bolo tam veľa úrovní a sál, ktoré spájali jeden hrad s ďalším a vôkol toho všetkého stála najväčšia a najviac impozantná stavba, v ktorej žil Lezander s rodičmi a najbližšou rodinou.

Míňali nespočetne veľa upírov, ktorí sa úctivo ukláňali Lezanderovi a zvedavo si obzerali Oriona, ale nezastavili sa, aby sa predstavili. Lezander povedal, že je to tak lepšie, pretože mnoho upírov nenávidí ľudí a Orionova prítomnosť bude oznámená až potom, čo sa stretne s jeho rodičmi, ktorí boli momentálne zaneprázdnení, takže mali dovtedy tri hodiny nazvyš.

Hory boli nádherné a Citadela bola taká vysoká, že bola obklopená mystickou hmlou, ktorá jej len pridávala na kráse. Všade kam oko dovidelo, boli horské vrcholy, ktoré efektívne skrývali Citadelu a chránili ju od nechcených návštevníkov. Jediný spôsob, ako bolo možné nájsť Citadelu bolo letecky, pomocou prenášadla vydaného od niekoho z vládnucej rodiny a to bol buď Lezander alebo jeho rodičia; premiestniť sa sem dalo jedine, ak by ste mali Zraven krv; alebo cez tieňové premiestnenie – bol to upírsky spôsob okamžitého premiestnenia skrz priestor – tak sa premiestňujú iba členovia klanu. Orion bol vedený okolo časti Citadeli, kde sa nachádzali stajne a začudoval sa, keď videl, že upíry používajú na dopravu testraly; podľa Lezandera ich využívali na dlhé cesty.

Orion bol fascinovaný tým všetkým, čo videl a približne po troch hodinách cestovania naprieč Citadelou s Lezanderovým komentovaním, mal pocit, že by bolo také ľahké utiecť zo života a v mieri nažívať v tomto izolovanom mieste, kde to bolo cítiť starobylosťou a vážnosťou. Bolo to tu nasiaknuté súdržnosťou komunity a familiárnosťou, ktorá prenikala celou Citadelou a prinášala Orionovi pokoj v srdci. Aké úžasné musí byť pre Lezandera patriť do takého miesta a jedného dňa sa stať ich vodcom.

Nakoniec sa vrátili do hlavného zámku a postavili sa pred veľké dvere z tmavého dreva, ktoré viedli do hlavnej haly, kde na nich čakali Lezanderovi rodičia. Predtým než vstúpili sa Orion otočil na Lezandera a pozrel naňho. „Ako mám volať tvojich rodičov, Lez? Neviem nič o vašej etikete.“

Lezander sa naňho usmial. „Môj otec je pán upírov a ako už vieš, nazývajú ho titulom – Rege Zraven. A moju matku Regina Zraven. V rumunštine to znamená kráľ a kráľovná. Je to titul, ktorý je udelený každému vládcovi upírskeho klanu.

„A čo je to ´Tipar´?“ spýtal sa Orion. „Všetci upíry, ktorých sme stretli ťa tak volali.“

„Princ,“ odvetil Lezander s úsmevom. „Je to titul pre dediča. Meno môjho otca je Razvan a mojej matky Mireilla, ale iba ja ich môžem volať tak neformálne.“

Orion prikývol a narovnal sa, keď Lezander zaklopal na impozantné dvere. Okamžite boli otvorené neviditeľnou silou a Lezander chytil Oriona za ruku a sebavedomo sa vydal do veľkej sály. Bola to obrovská sála s kupolovými maľovanými stropmi, ktoré znázorňovali divoké bitky medzi upírmi, muklami a čarodejníkmi. Boli to prastaré scény, ktoré reprezentovali úsilie upírov o zapadnutie do sveta a ktoré rozprávali o ich histórii. Steny boli robené z tmavých kameňov z hory a na nich bolo nespočetne veľa tapisérii a obrazov medzi stĺpmi, ktoré boli z každej strany. Orion zbadal veľký transparent s erbom Zravenovho klanu – testraly obklopujúci krídlami dlhý zakrvavený meč – ktorý visel nad dvoma zlatými trónmi, ktoré stáli medzi dvomi veľkými oknami, skrz ktoré prenikali večerné lúče slnka a osvetľovali tróny a ich prísediacich.

Ako Lezander a on kráčali k nim, Orion videl, že boli na tomto stretnutí úplne sami. Veril, že obvykle býva plná sála upírov a bol rád, že sa Lezanderovi rodičia rozhodli stretnúť sa s ním osamote, bez toho, aby mali pozorovateľov. Bol s nervami na hrane. Keď dorazili niekoľko krokov od trónu, zastavili. Orion ostal pokojný a sebaistý i napriek tomu, že bol nervózny a pod pozorným prieskumom Lezandrových rodičov. Jeho otec bol veľmi vysoký a impozantný upír s krátkymi čiernymi vlasmi a prísnou tvárou, ktorá mala ostré držanie, ale s kráľovskými rysmi. Mal Lezanderovu postavu a jeho svetlo modré oči, ktoré pôsobili chladne a rezervovane. Orion vedel, že mal vyše 600 rokov, ale vyzeral tak na tridsať. Lezander zdedil farbu očí svojho otca, tvar jeho tváre a silnú telesnú konštrukciu. Jeho matka bola štíhla, krásna tmavovláska s prenikavými čiernymi očami, ktoré boli mierne šikmé – ktoré po nej Lezander podedil – a s jemnými ženskými rysmi. Vyzerala ešte mladšie a mala také držanie tela, ktorým mu pripomínala Narcissu, keď bola vo svojom režime verejnej osoby.

Razvan Zraven sa postavil zo svojho trónu a pozrel dolu na nich. Prehovoril k Lezanderovi hlbokým a vážnym hlasom: „Takže, toto je ten, o ktorom si hovoril, synu?“

Lezander mu venoval malý úklon na pozdrav, než s úsmevom odvetil: „Otče, predstavujem ti Oriona Blacka –  hlava kúzelníckej rodiny rodu Blackovcov.“ Potom sa obrátil k Orionovi. „Toto je môj otec, Rege Zraven.“

„Rád vás spoznávam, Rege Zraven,“ riekol Orion zdvorilo, zatiaľ čo sa uklonil. „Veľa som o vás počul.“

„A my o tebe,“ ozvala sa Mireilla Zraven tichým, melodickým hlasom, keď vstala zo svojho trónu, vedľa svojho manžela. Zišla niekoľko krokov dolu a predstavila sa Orionovi rukou, zatiaľ čo povedala s chabým úsmevom: „Som Regina Zraven, ale v súkromí ma môžeš volať Mireilla.“

Orion strelil pohľadom po Lezanderovi, než pobozkal Mireille bledú ruku a zbadal, ako sa jeho priateľ vrelo usmial na svoju matku.

Razvan si nesúhlasne odfrkol, a potom si Oriona bezcitne premeral s bledo-modrými očami. Po chvíli sa otočil k svojmu synovi a prísne riekol: „Nehodí sa k tebe, je príliš fyzicky slabý. A mimo to, nepozná našu históriu.“

„Tá sa dá naučiť,“ odsekol Lezander stroho. „A všetci ľudia sú fyzicky slabí, to sa zmení, keď sa pripútame.“

„Nepozná naše dedičstvo, naše ciele. Nie je upírskeho pôvodu,“ odvetil Razvan s chladným odhodlaním. „Rada upírov by ho roztrhala na kusy-“

„Ale je mocný, môj kráľ,“ vložila sa do toho Mireille, prekonajúc posledné schodíky až sa postavila pred Oriona. Pomaly pohladila Oriona po tvári, zachvela sa a mäkkým povzneseným hlasom riekla: „Áno, veľmi mocný. Môžem to cítiť... Takmer ju môžem ochutnať v jeho krvi... tak nádherne temná... ako čierna mágia... unikátna...“ Otočila sa k svoju synovi a s malým úsmevom, ktorý odhalil jej tesáky, povedala: „Rozumiem, prečo si si ho vybral, drahý. Jeho krv musí byť vynikajúca. Taká silná a krásna. Bude pre teba dobrým druhom.“

Jej manžel sa na ňu otočil, pozrel sa na ňu z vyššieho stupienka a sucho prehovoril: „Neviem či to v čo veríš je pravda, meu dragoste. Nemáme žiaden dôkaz, že je-“

Mireille prudko otočila hlavou k Razvanovi. „Poznáš legendu našich predkov a môžeš to rovnako ako ja cítiť.“

Lezander sa na nich zmätene zamračil a Orion sa tváril podobne.

Razvan sa vyrovnal do svojej impozantnej výšky a chladne odsekol: „Neexistuje žiaden dôkaz. Je to len slabý ľudský chlapec. Nemusí byť tým, o ktorom hovoria.“

Orion stratil trpezlivosť. „Ten o kom hovoríte je v tejto miestnosti a rád by vedel o čom to rozprávate, pane.“

„A ten chlapec to ani nevie!“ riekol Razvan s úškrnom. Obrátil sa na svoju manželku a dodal: „To dokazuje, že sa mýliš, láska moja.“

Mireilla mávla rukou. „To nič nedokazuje. Ak o tom nevie, tak potom je to tak naplánované. Pracujú mysterióznymi spôsobmi. Musia ho prinútiť, aby na to prišiel sám.“

„Matka,“ ozval sa Lezander potichu. „O čom to ty a otec hovoríte?“

Mireilla pozrela na Oriona hodnotiacim pohľadom, predtým než odvetila: „V súčasnosti to nie je dôležité, môj drahý. Tvoj otec je jednoducho tvrdohlavý o nejakej téme, ktorú sme prednedávnom preberali.“

Orion sa zamračil a spýtal sa jej: „Hovorili ste o nejakej legende a že musím nájsť niečo o sebe. Čo to je? A kto sú ´oni´?“

„Nie si to ty,“ vložil sa do hovoru Razvan chladne. Zamračil sa na svoju ženu. „Neskôr sa o tom porozprávame. Prezradila si až príliš.“

Mireilla súhlasne prikývla, než vzala Oriona za pažu a riekla s malým úsmevom. „Neboj sa, dieťa moje. A teraz mi o sebe povedz viac.“

Orion sa na ňu zamračil, nepáčilo sa mu to množstvo nezodpovedaných otázok, ale porozprával jej o svojom živote s občasnými pripomienkami od Lezandera. Neprezradili, že jeho skutočná totožnosť je Harry Potter, takže boli obmedzený len na verziu, o ktorej vedeli všetci. Lezander sa zdal byť hlboko zamyslený, pretože sa nezúčastňoval rozhovoru a Pán upírov si Oriona pozorne bez slov premeriaval.

Nasledujúci týždeň na Zraven Citadele ubehol akoby v hmle. Každodenne večerali spolu s Lezanderovými rodičmi a Mireille bola stála zhovorčivá a veľmi sa oňho zaujímala, zatiaľ čo Razvan ostával stoický a uzavretý a vždy si Oriona v tichosti premeriaval. Orion a Lezander boli neúspešní vo vyzvedaní o tej záhadnej téme, ktorú jeho rodičia spomenuli, a tak si priznali porážku a strávili kopu času spoznávaním okolia, zatiaľ čo mu Lezander vysvetľoval ich históriu a minulosť a užívali si lety na testraloch ponad hory. Ostatní upíry v Citadele sa Lezanderovi zdvorilo ukláňali, no Oriona ignorovali, keď ich spolu videli, Orion cítil ich zvedavé pohľady vždy, keď sa prechádzal chodbami v Lezanderovej spoločnosti. S Lezanderovým humorom a jeho neustálou prítomnosťou celkom zabudol na všetky svoje problémy a  skutočne si vychutnal celý týždeň, ktorý s ním strávil.

Po prvom dni, napísal Malfoyovcom, že je v bezpečí, ale nemohol im povedať, kde je, napísal, že sa vráti o týždeň. Stále príležitostne cítil pálenie na prste, ale zvykol si ho ignorovať. Pre teraz si chcel vychutnať svoje krátke prázdniny a predovšetkým chcel využiť možnosť, že mohol byť s Lezanderom osamote a mohli si užívať intimitu a zdieľanú lásku.

Vidieť Lezandera v jeho prirodzenom prostredí zmenilo spôsob, akým ho videl. Už si vedel Lezandera predstaviť ako silného a spravodlivého vládcu, ktorý chcel pomôcť dosiahnuť upírom  ich toľko vytúženú slobodu. Lezanderov zápal, počas toho ako mu vysvetľoval ich úsilie a históriu, presakoval do Oriona a sám v sebe spoznal rovnakú vriacu túžbu pomáhať svojmu druhu, tak ako chcel Lezander.

Orion prišiel na to, že ho ešte viac obdivuje a niekedy si želal, aby všetko mohol opustiť, aby mohol zabudnúť na svoje povinnosti a proste ostať tu s Lezanderom a pomáhať mu s jeho budúcim vládnutím. Bolo to nereálne myslenie, to Orion vedel, pretože aj keď nejaká časť z neho chcela ostať s Lezanderom, on by nikdy nemohol opustiť svojho otca a nikdy by nemohol opustiť temnú stranu. Ale počas tohto krátkeho týždňa, všetko odsunul bokom a predstavoval si, aká by bola budúcnosť po Lezanderovom boku.

Každú noc spolu spávali v jednej posteli a Orion sa stal viac vášnivejší a milujúci. Aj keď nezašli ďaleko, stále sa skúmali omnoho viac než predtým a obaja cítil to rastúce spojenie medzi nimi. Zdieľali spolu nežnosť a teplo, izolovaní od ostaných a to ich zblížilo. Orion sa naučil všetky myšlienky o Voldemortovi zahodiť bokom, keď sa maznal s Lezanderom, ale musel si priznať, že stále cítil nesplnenú túžbu po temnom kúzelníkovi, bol rozhodnutý sa toho zbaviť a spáliť tú túžbu  vo svojej mysli. Nebolo to tak, že by si vybral Lezandera, skrátka si povedal, že uprednostní najlepšieho spoločníka pre seba, takého, ktorý by mu nikdy neublížil. A rozhodol sa, že použije rovnaké ľsti, aké proti nemu používa Voldemort. Takže by to nemalo byť tak, že by podvádzal Lezandera, pretože nikdy s Voldemortom nezájde tak ďaleko, jednoducho ním bude manipulovať rovnakým spôsobom.

V posledný deň sa zdvorilo rozlúčil  s Razvanom a s Mireillou bozkom na líce, poďakoval sa za pohostinnosť a šiel s Lezanderom do spálne, kde aktivoval svoje prenášadlo, ktoré ho prenesie na miesto odkiaľ sa premiestnil – tréningová miestnosť v Malfoy Manore.

Orion vzhliadol na Lezandera. „Bolo to úžasné, Lez. Som rád, že sme spolu mohli stráviť celý ten čas. Ďakujem ti za všetko.“

Lezander vzal jeho tvár do rúk a nežne odvetil: „Zbožňoval som mať na tu. Patríš sem.“

„Možno,“ riekol Orion neisto, „ale tvoj otec tomu určite neverí.“

„Nezmysel,“ odvetil Lezander s úsmevom. „Nikdy toho nehovorí veľa ľuďom, ktorých práve spoznal, ale môžem povedať, že po všetkých našich spoločných večerách, ťa začal rešpektovať. Moja matka ťa rozhodne schvaľuje a môj otec vie, že si mocný. Stále sa nepreniesol cez to, že nie si potomok upíra, ale na tom záleží len trochu, po tom čo sa spojíme budeš mať moju krv. Staneš sa jedným z nás aj keď nebudeš upír. A ja ťa môžem premeniť, ak by si skutočne chcel.“

Orion sa naňho usmial. „Nemyslím si, že sa chcem stať upírom, ale uvažujem nad spojením, Lez. A nevadilo by mi žiť tu s tebou, je to úžasné miesto. Čoskoro dospejem k rozhodnutiu. Existuje mnoho faktorov na zváženie, o našej budúcnosti a cestách, ale zviazanie s tebou je definitívna možnosť.

Lezander sa na neho žiarivo usmial a potom sa Orion zamračene spýtal: „Tvoji rodičia ti nepovedali nič o tom rozhovore, ktorý viedli v naše prvé stretnutie? O tej záhadnej legende a o tých ľuďoch bez mena?“

Lezander pokrútil hlavou a zamyslene odvetil: „Snažil som sa z nich dostať viac, ale nepovedali mi ani slovo, len mama povedala, že to mám nechať byť. Netuším o akej legende to rozprávali. Preštudoval som celú našu históriu a minulosť, ale nikdy som nenarazil na akúkoľvek zmienku o onom Temnom kúzelníkovi. Ale moji rodičia majú prístup k ich vlastným dokumentom a knihám, ku ktorým budem mať prístup až po nástupe na trón. Možno je to v jednej z tých kníh.“

„Možno,“ riekol Orion zamyslene. „Ale je na tom niečo veľmi zvláštne. Tvoji rodičia hovorili, že „oni“ hovorili o niekom a tvoja matka verila, že som to ja. Súviselo to s legendou, ale tiež to znamenalo, že „tí oni“ v súčasnosti existujú a niečo im o tom povedali.“

„To je veľmi zvláštne,“ odsekol Lezander zamračene. „Moji rodičia sa stretávajú iba s upírmi z nášho vlastného klanu a s ostatnými. Takže, prečo by upíry rozprávali o tebe? Veď ťa ani nepoznajú. No možno to ani nebolo o tebe. Môj otec povedal, že neverí, že legenda odkazuje na teba. A v každom prípade, prečo by upírska legenda rozprávala o tebe?“

„Neviem,“ odvetil Orion zmätene. „To čo povedala tvoja matka počas nášho prvého stretnutia ma celkom prekvapilo.“

Už dlho nad tým premýšľal, ale neprišiel k žiadnemu jasnému záveru. Nemal dostatok informácií, aby tú záhadu odhalil. Ale jedna špekulácia ho nechala veľmi zmäteného: jediným možným vysvetlením, na ktoré prišiel bolo, že by to celé mohlo súvisieť s Relikviami smrti. Koniec koncov, Relikvie smrti bola legenda v čarodejníckom svete, možno o nej počuli i upíry. Ale prečo by si Mireilla myslela, že to on je ten, o ktorom legenda hovorí? Vedel, že musí nájsť Relikvie smrti, ale okrem toho netušil, čo má s nimi robiť. A vedel to iba vďaka Karkarovi a tajomným duchom z Komnaty šeptajúcich hlasov. Bolo veľmi nepravdepodobné, že by sa Mireilla stretla s Karkarovom a ešte menej pravdepodobné bolo, že by sa strela s duchmi, keďže nikdy do Durmstrangu ani len nevkročila. Takže, kto to hovoril s Lezanderovými rodičmi? Kto boli „oni“? A hovorila legenda skutočne o ňom? A ak áno, o čom bola? A nemohol sa na to ani priamo spýtať Lezanderových rodičov, pretože vedel, že musí udržať tajomstvo o Relikviách smrti.

Lezander ho vzal za ramená a jemne riekol: „Nič si z toho nerob, Orion. Nepotrebuješ  vo svojom živote ďalšie problémy. Ak niekedy nájdem niečo viac, okamžite ti to poviem.“

„Dobre,“ odvetil Orion predtým, než Lezandera hlboko pobozkal. Po dlhých minútach užívania si bozkov, Orion bozk prerušil a s úsmevom povedal: „Uvidíme sa v Durmstrangu, za pár dní.“

Lezander prikývol s hrejivým úsmevom a Orion zovrel prívesok a zašepkal Lezanderovo meno.

OOO

Vo víre priestoru a nejasných farieb sa Orion takmer okamžite objavil v Malfoy Manore, v miestnosti, v ktorej celé mesiace trénoval s Bellou a Rodolphusom. Našťastie bola prázdna a ako Orion prešiel ku dverám, skľúčene si povzdychol: späť do reality. Okamžite sa mu vrátili všetky tie myšlienky, ktoré ignoroval počas týždňa ničnerobenia s Lezanderom. Opakoval si všetky tie veci, ktoré musel urobiť: Kameň oživenia, Bazový prútik, duchovia, jeho temná mágia, Dumbledorove spomienky, parselské knihy Salazara Slizolina o Duševných rituáloch, duša jeho otca... Spomienky, správne, to je prvá vec, ktorú by mal urobiť predtým, než mu začne škola.

Orion otvoril dvere a skôr než sa vydal na cestu elegantnou halou do jeho izby, započul niekoho volať:

„Orion?! Si to ty?“

Otočil sa a zbadal Draca, ktorý naňho prekvapene pozeral. Draco sa k nemu rýchlo vrhol a chytil ho za ramená.

„Kde, v pekle, si bol?!“ riekol nazlostene. „Boli sme vystrašení! Jednoducho si zmizol len Merlin vie, kde! Za celý ten čas si nám poslal len jediný list!“

Orion sa naňho usmial a pokojne odvetil: „Mal som týždenné prázdniny. Nie je tu žiaden dôvod na obavy. Ako vidíš, mám sa celkom dobre a vrátil som sa tak, ako som napísal.“

„Žiaden dôvod na obavy?!“ zopakoval Draco nazúrene. „Moja matka bola veľmi znepokojená a otec bol na teba extrémne naštvaný a samozrejme, že Temný pán je nazúrený najviac! Otec mi povedal, že Temný pán ťa volal niekoľko krát, no ty si ho ignoroval! Vieš vôbec, čo si urobil?“ Pozrel sa na Orionove oblečenie a dodal: „A čo, v mene Merlina, to máš na sebe?!“

Orion sa pozrel na upírske šaty, ktoré mu dal Lezander a usmial sa ponorený v spomienke. Vzhliadol na Draca a ostro odpovedal: „Budem sa s tým všetkým zaoberať neskôr, Draco. To kde som bol je moja vec. Tvoji rodičia sú moji poručníci, ale to neznamená, že si od nich budem pýtať povolenie na každú maličkosť. Ja som, potom všetkom, Hlava rodu Blackov, bez ohľadu na môj vek!“

Draco očervenel hnevom a vybuchol. „Nepovedal si mi, kde si bol?!“

„Nie,“ odvetil Orion stroho. „Teraz, ak ma ospravedlníš, musím ísť do svojho panstva skontrolovať, či je všetko v poriadku. Odkáž svojim rodičom, že sa s nimi pozhováram hneď, ako sa vrátim.“

Rýchlo sa otočil a odišiel do svojej izby. Stále mohol počuť ako naňho Draco kričí, no okamžite sa kúzlom zamkol a podišiel k svojmu kufru. Povzdychol si, keď zbadal Tomov medailón. Tom bude tiež zúriť zato, že ho nechal osamote celý týždeň, najmä, keď sľúbil, že ho ihneď po skúške informuje ako prebiehala. Orion sa načiahol do kufru a našiel hladký materiál jeho neviditeľného plášťa. Opatrne ho vzal a položil na posteľ, vybral z neho dva flakóny s víriacimi striebornými spomienkami vo vnútri. Umiestnil flakóny na stôl a schmatol neviditeľný plášť, ktorý si pozorne prehliadol. Na jeden strane bol úplne neviditeľný, hoci niekto by mohol zbadať to jemné vlnenie vzduchu, ak by ten dotyčný vedel, čo má hľadať; no na druhej strane bol ten plášť dokonalý. Takže toto bola Relikvia smrti Ignotusa Peverella, ktorý dedili jeho potomkovia z generácie na generáciu, až kým sa nedostal do rúk Jamesa Pottera... Zasiahla ho spomienka: Ignotusov náhrobný kameň, keď bol pred rokmi so Siriusom v Godrikovej úžľabine navštíviť matkin hrob. Spomenul si, že videl znamenie Relikvie smrti na Ignotusom náhrobku, aj keď dátum jeho narodenia a smrti nebolo možné prečítať. Nevedel, v ktorom storočí presne bratia Peverellovci žili, ale tento plášť bol iný a veľmi starý. Stále perfektne fungoval, nestratil svoju neviditeľnú vlastnosť. So spokojným povzdychom plášť pohladil a vrátil ho späť do kufru. Rýchlo si vyzliekol svoj upírsky odev – Draco jeho odev nespoznal, ale niekto z dospelých by mohol – a obliekol si svoj normálny habit. Vzal zo stola flakóny a vložil si ich do vrecka. Nakoniec na seba použil parselské kúzlo neviditeľnosti a počúval za dverami, aby zistil či Draco odišiel. Keď nikoho nepočul, opatrne vykročil na chodbu, uzamkol svoju izbu predtým, než sa vydal smerom k salónu, v ktorom bol krb pripojený na hop-šup práškovú sieť.

Orion započul pohyb a nejaké hlasy, nie veľmi ďaleko od neho a okamžite vedel, že to bol Draco, ktorý sa rozprával s rodičmi a možno s Lestrangovcami. Teraz musia všetci vedieť, že sa vrátil. Ale toto musel urobiť ako prvé. Mal iba dva dni predtým, než sa vráti do Durmstrangu a bol si istý, že Lucius by mu nedovolil znovu odísť. Preto musel ísť na Black Manor teraz, pretože inak by nebol schopný vidieť Dumbledorove spomienky ešte dlhú dobu. Rýchlo vstúpil do salónu a keď započul, že sa hlasy blížia hodil do krbu hop-šup prášok a zašepkal cieľové miesto.

Vo víre zelených plameňov sa Orion dostal do Siriusovej pracovne. Vyzerala úplne rovnako, ako keď v nej stretol Remusa. Orion sa zamračil, o Remusovi nepočul poriadne dlho. Ale hádal, že sa to dalo očakávať; čarodejník povedal, že nemôže odosielať poštu sovou z tábora, aby sa zabránilo odhaleniu. Orion sa zbavil svojich obáv, prešiel k otcovmu stolu a posadil sa na vysoké kreslo, zatiaľ čo otvoril zásuvku s mysľomisou. Naposledy ju nezamkol ani na ňu nevrhol žiadne ochranné kúzla, pretože to skutočne nebolo potrebné, ochrany povolia vstup do panstva len jemu a Remusovi. Orion vykúzlil dva flakóny a potom, čo na nich použil kúzlo, špičkou svojho prútika vytiahol z mysľomisy dve otcove spomienky a vložil ich do pripravených flakónov. Potom otvoril prvý z flakónov, v ktorom bola duplicitná Dumbledorova spomienka a s prútikom ju vložil do mysľomise. Špičkou prútika zamiešal strieborné spomienky tak, aby sa rozpínali na povrchu mysľomisy, v hornej časti nad všetkými ostatnými spomienkami a keď to bolo hotové, Orion sa nad ňu nahol, zhlboka sa nadýchol a tvárou sa ponoril do striebornej hmoty. Cítil, ako sa mu nohy odlepili od podlahy, padal a padal cez víriacu sa tmu a potom zrazu celkom nečakane žmurkal v oslepujúcom slnečnom svetle.

Ocitol sa na vidieckej ceste lemovanej vysokým hustým živým plotom a pod letnou oblohou, asnou a modrou ako nezábudka. Asi tri metre pred ním stál nízky tučný muž s veľmi hrubými okuliarmi, ktoré mu zmenšili oči na veľkosť krtích štrbiniek. Čítal text na drevenom ukazovateli, čo vytŕčal z ostružín na ľavej strane cesty .Mal na sebe čudne skombinované oblečenie, aké si tak často vyberajú neskúsení čarodejníci v snahe vyzerať ako muklovia. V tomto prípade to bol redingot a gamaše na pásikavých celých plavkách. No Orion si ledva stihol všimnúť jeho čudesný výzor, keď kúzelník rezko vykročil po ceste.

Orion ho nasledoval, zatiaľ čo premýšľal, prečo Dumbledore nedávno preskúmaval spomienku o tomto kúzelníkovi. Toho čarodejníka nepoznal a nevyzeral ani nijak zvláštne. Ako prechádzali popri drevenom ukazovateli, Orion prezrel obe šípky. Jedna ukazovala na cestu, po ktorej prišli: Great Hangleton, 5 míľ. Na druhej šípke smerom ku kúzelníkovi sa černe nápis: Little Hangleton, 1 míľa. Chvíľu kráčali a okrem živých plotov, šírej modrej oblohy nad hlavou a ženúcej sa postavy v redingote pred sebou nevidel nič. Potom cesta zahla doprava a strmo klesala dolu svahom, takže sa im náhle naskytol nečakaný pohľad na celé údolie. Orion videl dedinu, nepochybne Little Hangleton, usadenú medzi dvoma strmými vrchmi, a z jej panorámy sa jasne vynímal kostol a cintorín. Na druhej strane údolia oproti úbočiu stálo pekné panské sídlo obklopené rozľahlým zamatovým zeleným trávnikom. Orion sa zastavil a zapozeral sa na panstvo. Zdal sa mu nejako povedomí. Kde len ho videl? Nemal čas nad tým ďalej premýšľať, pretože cesta sa zvažovala strmo nadol a kúzelník sa mimovoľne robehol. Orion predĺžil krok. Pomyslel si, že Little Hangletom je zrejme ich konečným cieľom. Onedlho však zistil, že sa mýlil, keď si myslel, že idú do dediny. Cesta sa skrúcala doprava a za zákrutou uvidel okraj kúzelníkovho redingotu miznúť v medzere živého plota.

Orion ho nasledoval po úzkom prašnom chodníku, ktorý lemovali ešte vyššie a zarastenejšie kríky ako tie, medzi ktorými prechádzali doteraz. Chodník bol kľukatý, kamenistý a samá jama a klesal tak ako ten predtým a zdalo sa, že vedie k skupine tmavých stromov kúsok pod nimi. A naozaj, chodník zrazu vyústil do mladiny a Orion zabrzdil, pretože čarodejník nečakane zastal a vytiahol prútik. Napriek tomu, že na oblohe nebolo ani mráčika, stromy pred nimi vrhali tmavé chladné tiene a chvíľu trvalo, kým Orionove oči rozoznal stavbu napoly skrytú uprostred spleti kmeňov. To miesto sa mu zdalo veľmi nezvyčajné na postavenie domu a čudoval sa, že tak blízko nechali rásť stromy, ktoré zadržiavali všetko svetlo a zastierali výhľad do údolia. Rozmýšľal, či je dom obývaný. Steny boli porastené machom a zo strechy poopadávalo toľko škridiel, že miestami bolo vidieť trámy. Všade okolo rástla žihľava, jej vrcholky siahali až po malé a špinavé okná. Práve, keď dospel k záveru, že tam nemôže bývať nikto, jedno z okien sa s buchotom otvorilo a vyšiel z neho tenký pásik dymu, akoby tam niekto varil.

Kúzelník potichu podišiel bližšie a Harrymu sa zdalo, že aj dosť opatrne. Keď naňho dopadli tmavé tiene stromov, znova zastal a nespúšťal oči z vchodových dvier, na ktoré niekto pribil mŕtveho hada. Nato sa ozval šuchot a puknutie a z neďalekého stromu zoskočil muž v handrách a pristál rovno pred kúzelníkom. Ten odskočil dozadu tak rýchlo, že si pristúpil okraj redingotu a spadol.

„Nie sssi vítaný.“

Muž pred nimi mal vlasy také polepené od špiny, že sa nedalo rozoznať, akej sú farby. Chýbalo mu niekoľko zubov, oči mal malé a tmavé a každé hľadelo iným smerom. Mohol by vyzerať komicky, no pôsobil skôr strašidelne a Orion sa kúzelníkovi nečudoval, že cúvol ešte o pár krokov a až potom prehovoril: „Er... dobré ráno. Som z Ministerstva mágie...“

„Nie sssi vítaný.“

„Ech... prepáčte, ale ja vám nerozumiem,“ nervózne zareagoval kúzelník.

Orion si pomyslel, že kúzelník musí byť mimoriadne slaboduchý. Neznámy sa podľa neho vyjadril veľmi jasne, najmä preto, že mával prútikom v jednej ruke a krátkym, dosť zakrvaveným nožom v druhej. Ale potom si uvedomil, že na konci viet mierne syčal. Samozrejme, že mu kúzelník nerozumel, ten druhý rozprával parselčinou! To vysvetľovalo, prečo si to nevšimol skôr, pretože jemu parselčina znie ako angličtina, ale ak sa naozaj snažil, mohol rozlíšiť mierne syčanie. Po častom počúvaní Voldemortovej a Slizolinovej parselčiny  sa rýchlejšie naučil rozoznať, keď ňou niekto rozprával. Ale kto potom bol ten muž?

Muž v handrách sa približoval ku kúzelníkovi s nožom v jednej a prútikom v druhej ruke.

„No tak, pozrite sa...“ začal kúzelník, ale prineskoro. Ozvalo sa buchnutie a kúzelník bol na zemi, držal si nos a spomedzi prstov mu striekalo niečo odporne žltkasté a lepkavé.

„Morfin!“ ozvalo sa nahlas.

Z chatrče rýchlo vyšiel straší muž a tak silno za sebou zatresol dvere, že had sa žalostne rozhojdal. Tento muž bol nižší než ten prvý a jeho telo malo čudné proporcie. Plecia mal veľmi široké, ruky pridlhé a vďaka nim, jasným hnedým očiam, krátkym ježatým vlasom a vráskavej tvári vyzeral ako mocná stará opica. Zastal vedľa chlapíka s nožom, ktorý sa pri pohľade na kúzelníka roztiahnutého na zemi rehotal.

„Tak z ministerstva?“ povedal starší muž a hľadel na kúzelníka.

„Správne! Som pán Ogden,“ riekol kúzelník nahnevane, utierajúc si tvár. „A vy, predpokladám, ste pán Gaunt?“

Orion prekvapene zalapal po dychu. Gaunt! Pre Merlinovu bradu, posledný potomkovia Slizolina! Tí dvaja nechutní muži boli potomkovia Slizolina? Bol Tom ich príbuzný alebo bol príbuzný nejakých iných Gauntov? Tom sa na nich vôbec nepodobal a nikdy toho o svojej rodine veľa nepovedal. Jediné čo Orion vedel bolo, že jeho matka bola Gaunt a jeho otec bol mukel. Orion sa rozhliadol vôkol, bola tam niekde mocná čarodejnica z rodiny Gaunt? Musela byť veľmi krásna vzhľadom na Tomov výzor.

„Tak je,“ potvrdil Gaunt. „Zasiahol vás do tváre, čo?“

„Áno, zasiahol!“ odvrkol Ogden.

„Mali ste svoj príchod oznámiť,“ útočne povedal Gaunt.

„Toto je súkromný majetok. Nemôžete sem len tak vliezť a čakať, že sa môj syn nebude brániť.“

„Brániť pred čím, človeče?“ spýtal sa Ogden vstávajúc.

„Pred zvedavcami. Narušiteľmi, muklami a čvargou.“

Ogden namieril prútik na vlastný nos, z ktorého stále vytekalo veľké množstvo akoby žltého hnisu, a prúd ihneď ustal. Pán Gaunt kútikom úst prikázal Morfinovi: „Choď do domu. Nehádaj sssa.“

Tentoraz už bol Orion pripravený, spoznal parselčinu, dokonca hoci rozumel tomu rozhovoru, vnímal aj čudný sípavý zvuk, ktorý namiesto reči vnímal Ogden. Morfim chcel protestovať, ale keď otec naňho výhražne zagánil, rozmyslel si to a nemotorne, čudnou kolísavou chôdzou sa pobral do chatrče a zatresol za sebou dvere, takže sa had znova smutne rozhojdal.

„Prišiel som sem za vaším synom,“ hovoril Ogden, keď si utrel z kabáta posledné zvyšky hnisu. „To bol Morfin, však?“

„Áno, to bol Morfin,“ ľahostajne odvetil starec. „Ste čistokrvný?“ spýtal sa odrazu agresívne.

„To sem nepatrí,“ chladne sa ohradil Ogden a Harry cítil , ako jeho úcta voči Ogdenovi stúpla.

Gaunt si zrejme myslel niečo iné. Prižmúrenými očami hľadel Ogdenovi do tváre a urážlivým tónom hundral: „Teraz, keď tak nad tým uvažujem, také nosy, ako je ten váš, som videl dolu v dedine.“

„O tom nepochybujem, ak sa tam dostal váš syn,“ poznamenal Ogden. „Nemohli by sme v rozhovore pokračovať vo vnútri?“

„Vo vnútri?“

„Áno, pán Gaunt. Už som vám povedal. Prišiel som sem za Morfinom. Poslali sme sovu...“

„Mne sú sovy nanič,“ mykol plecami Gaunt. „Ja listy neotváram.“

„Tak potom sa nemôžete sťažovať, že k vám chodia neohlásené návštevy,“ štipľavo namietol Ogden. „Som tu pre vážne porušenie čarodejníckeho zákona, ktoré sa udialo dnes v skorých ranných hodinách...“

„Dobre, dobre, dobre!“ zreval Gaunt. „Poďme teda do toho prekliateho domu, aj tak vám to bude nanič!““

Orion ich rýchlo nasledoval, teraz úplne zaujatý touto čudnou spomienkou. Zdalo sa, že v dome sú tri maličké miestnosti. Z hlavnej, ktorá slúžila ako kuchyňa  a zároveň obývačka, viedli dvoje dvere. Morfin sedel v špinavom kresle vedľa dymiaceho ohňa a medzi hrubými prstami skrúcal živú zmiju a potichu sa jej prihováral v parselčine:

„Psst, psst, moja malá,

šmyk, šmyk cez náš prah.

Buď k Morfinovi milá,

Inak skončíš v dverách.“

 

V kúte pri otvorenom okne sa ozval nejaký šuchot a Orion si uvedomil, že v miestnosti je ešte niekto. Dievčina v otrhaných a sivých šatách, presne takej farby ako špinavá kamenná stena za ňou stála pri začadenom čiernom šporáku, kde stál hrniec, z ktorého sa parilo, a niečo robila na polici nad ním, kde ležali zanedbané hrnce a panvice. Vlasy mala rovné a mastné a tvár nepeknú, bledú a dosť hrubú. Jej oči, tak ako bratove, hľadeli každé iným smerom. Vyzerala trochu čistejšie ako obaja muži, ale Orion si pomyslel, že nikdy nevidel ubitejšie stvorenie.

 

„Moja dcéra Merope,“ mrzuto predstavil dievča Gaunt, keď Ogden na ňu spýtavo pozrel.

 

„Dobré ráno,“ pozdravil ju Ogden.

 

Neodpovedala, len vyľakane pozrela na otca, otočila sa chrbtom do miestnosti a ďalej prekladala hrnce na polici.

 

„Tak dobre, pán Gaunt,“ začal Ogden, „aby sme prešli rovno k veci. Máme dôvodné podozrenie, že váš syn Morfin včera v noci čaroval pred muklom.“

 

Ozvalo sa ohlušujúce tresknutie. Merope pustila jeden z hrncov.

 

„Zdvihni to!“ zreval na ňu Gaunt. „To je ono, len sa plaz po zemi ako dáky špinavý mukel. Načo máš prútik, ty darebné vrece hnoja!“

 

„Pán Gaunt. Prosím vás!“ šokovane zvolal Ogden. Vtom Merope, ktorá už medzitým hrniec zdvihla, očervenela, až jej tvár ofľakavela, a znovu sa jej hrniec vyšmykol, roztrasene vytiahla z vrecka prútik, namierila ním na hrniec a náhlivo nečujne zamrmlala zaklínadlo, po ktorom sa hrniec šmýkal po zemi ešte ďalej od nej, narazil do protiľahlej steny a pukol na dvoje.

 

Morfin sa rozrehotal. Gaunt zvreskol: „Oprav to, ty mizerný drúk, oprav to!“

 

Merope tackavo prešla po miestnosti prešla po miestnosti, no kým stihla zdvihnúť prútik, Ogden chytil svoj a rozhodne zvolal: „Reparo!“

 

Hrniec sa okamžite opravil. Gaunt sa chvíľu tváril, akoby sa chystal na Ogdena nakričať, ale rozmyslel si to, namiesto toho sa zaškľabil na dcéru: „Máš šťastie, že je tu ten milý pán z ministerstva! Možno ma ťa zbaví, možno nemá nič proti tým špinavým šmuklom...“

 

Merope na nikoho nepozrela, ani sa Ogdenovi nepoďakovala, zdvihla hrniec a trasúcky ho vyložila na policu. Potom stála celkom nehybne chrbtom k stene medzi špinavým oknom a sporákom, ako keby si neželala iné, iba splynúť s kameňom a zmiznúť.

 

„Pán Gaunt,“ začal Ogden znova, „ako som povedal, dôvod mojej návštevy...“

 

„Počul som to už prvý raz!“ zrúkol Gaunt. „No a čo? Morfin dal nejakému muklovi, čo si zaslúžil – no a čo je na tom?“

 

„Morfin porušil čarodejnícky zákon,“ Gaunt napodobnil nadnesene a spevavo Ogdenov hlas. Morfin sa znova zarehotal. „Dal voľajakému špinavému muklovi príučku. To je teraz ilegálne?“

 

„Áno, žiaľ, je,“ potvrdil Ogden. Vytiahol z vnútorného vrecka malý zvitok pergamenu a rozvinul ho.

 

„Čo je to, rozsudok?“ spýtal sa Gaunt a nebezpečne zvyšoval hlas.

 

„Je to predvolanie na ministerstvo na výsluch...“

 

„Predvolanie! Predvolanie? Čo si vy myslíte, kto ste, že len tak dovolíte predvolať môjho syna?!“

 

„Som vedúci jednotky pre presadzovanie magického práva,“ povedal Ogden.

 

„A myslíte si, že sme čvarga, čo?“ vrieskal Gaunt, pristúpil k Ogdenovi a špinavým prstom so zažltnutým nechtom mu ukazoval na hruď. „Háveď, čo si sem prifrčí, len čo im to ministerstvo nakáže? Viete, s kým hovoríte, vy špinavý malý mukel, viete to?“

 

„Mal som dojem, že hovorím s pánom Gauntom,“ odvetil Ogden a tváril sa ostražito, ale trval na svojom.

 

„Presne tak!“ reval Gaunt. Chvíľu si Orion myslel, že Gaunt naznačuje rukou oplzlé gesto, ale potom si uvedomil, že ukazuje škaredý prsteň s čiernym kameňom, ktorý nosil na prostredníku, a máva ním ním Ogdenovi pod nosom. „Vidíte to? Vidíte to? Viete, čo to je? Viete, odkiaľ pochádza? Celé storočia ho máme v rodine, až tak ďaleko siahajú naše korene, a celý rodokmeň je čistokrvný. Viete, koľko mi za toto ponúkali s erbom Peverellovcov vytesaným do kameňa?“

 

Orion sa takmer v šoku zrútil na dlážku. Peverell! Gaunt povedal, že mal erb Peverellovcov vytesaný do kameňa! Nemohol to byť ten kameň, alebo mohol? Prižmúril oči, aby mohol lepšie vidieť prsteň, ale nemohol rozlíšiť nič, pretože Gaunt stále divoko gestikuloval rukami. Ale mohol to byť on! Nech Morgana udrie, ak sa mýlil, ale erb Peverellovcov mohol byť znakom Relikvií smrti rovnako, ako na náhrobnom kameni Ignotusa Peverella. A to znamenalo... drahý Merlin... To znamenalo, že ten prsteň bol Relikviou smrti! Jediná možnosť bola, že to bol Kameň oživenia! Čierny kameň vložený v prstienku bol Kameň oživenia! Takmer sa mu chcelo plakať radosťou.

 

„To naozaj netuším,“ povedal Ogden a zažmurkal, keď mu Gaunt prsteňom len-len že neoškrel nos, „a je to celkom od veci, pán Gaunt. Váš syn spáchal...“

 

So zúrivým výkrikom sa Gaunt rozbehol k dcére. Na okamih si Orion pomyslel, že ju zaškrtí, keď mu ruka vyletela k jej hrdlu, no vzápätí ju vliekol k Ogdenovi za zlatú retiazku, čo mala na krku.

 

„Vidíte toto?“ reval na Ogdena a potriasol pred ním zlatým medailónom, kým Merope chrčala a lapala po dychu.

 

Orionovi sa rozšírili oči. Jeho medailón! Tomov medailón! Ktokoľvek by ho práve teraz mohol poraziť obyčajným pierkom, nemohol tomu uveriť! Pozrel sa na Merope a premeriaval si ju. Bol to Tomov medailón, o tom nebolo pochýb a ona ho mala na sebe... Bolo toto úbohé dievča Tomova matka?! Ale vyzerala tak bezmocne, tak fyzicky odlišne od Toma. No nebola žiadna šmukelka, ako vravel jej otec. Možno mala moc, ale bola zhadzovaná vlastnou rodinou, takže len sotva mohla ukázať svoju silu bez toho, aby jej to nevyčítali. Zacítil k nej prudký nával ľútosti, ktorý ho chytil za srdce. Čo sa jej stalo?

 

„Vidím, vidím!“ rýchlo hovoril Ogden.

 

„Je Slizolinov!“ vrieskal Gaunt. „Patril Salazarovi Slizolinovi! Sme jeho poslední žijúci potomkovia. Čo na to poviete?“

 

„Pán Gaunt, vaša dcéra!“ vyľakane upozorňoval Ogden, ale Gaunt už  Merope pustil. Tackavo sa stiahla do svojho kúta, masírovala si krk a lapala po dychu.

 

„Tak!“ víťazoslávne zvolal Gaunt, ako keby tým práve dokázal zložitú, ale absolútne nespornú vec. „Nerozprávajte sa s nami, akoby sme boli nejaké blato na topánkach! Pokolenia čistokrvných, všetko čarodejníci – nepochybujem, že vy také niečo nemôžete povedať.“

 

A odpľul si k Ogdenovým nohám. Morfin sa znova zarehotal. Merope schúlená pri okne s hlavou sklonenou a tvárou skrytou za rovnými vlasmi nevravela nič.

 

„Pán Gaunt,“ tvrdohlavo trval na svojom Ogden, „obávam sa, že ani vaši predkovia, ani moji nemajú s touto záležitosťou nič spoločné. Som tu kvôli Morfinovi, Morfinovi a tomu muklovi, ktorého včera v noci obťažoval. Podľa istej informácie,“ pozrel na zvitok pergamenu, „Morfin použil na toho mukla kliatbu alebo zaklínadlo a ten sa ihneď vyhádzal bolestivou žihľavkou.“

 

Morfin sa zasmial.

 

„Buď ticho, chlapče,“ zavrčal Gaunt po parselsky a Morfin ihneď zmĺkol. „No a čo, keď to urobil?“ vzdorovito sa vystrel Gaunt. „Určite ste už tomu špinavému muklovi vyčistili tvár aj pamäť...“

 

„O to tu predsa nejde, pán Gaunt,“ namietal Ogden. „Toto bol nevyprovokovaný útok na bezbranného...“

 

„Á, len čo som vás zbadal, vedel som, že nadŕžate muklom,“ zaškeril sa Gaunt a znova si odpľul na zem.

 

„Takto sa nikam nedostaneme,“ rozhodne namietal Ogden. „Z postoja vášho syna mi je jasné, že vôbec svoj čin neľutuje.“ Znova pozrel do pergamenu. „Mofrin sa štrnásteho septembra dostaví na výsluch, aby sa zodpovedal z obvinenia, že použil mágiu na mukla, čím dotyčnému spôsobil škodu a bolesť...“

 

Ogden zmĺkol. Ozvali sa zvončeky a dupot kopýt a cez otvorené okno doletel dnu hlasný smiech. Kľukatá cesta do dediny bola zrejme veľmi blízko mladiny, kde stál dom. Gaunt zmeravel a načúval s vyvalenými očami. Morfin zasyčal a s lačným výrazom otočil tvár za zvukmi. Merope zodvihla hlavu. Orion videl, že tvár má celkom bielu.

 

„Panebože, aký hrozný pohľad!“ zazvonil dievčenský hlas, cez otvorené okno doliehal tak jasne, akoby dievčina stála v miestnosti vedľa nich. „Tom, nemohol by tvoj otec dať tú chatrč odpratať?“

 

Keď Orion započul to meno, okamžite sa znovu pozrel na Merope, zatiaľ čo napínal uši, aby lepšie počul. Bola veľmi bledá a nervózna.

 

„Nie je to naše,“ odpovedal hlas mladého muža. „Všetko na druhej strane údolia je naše, ale táto chatrč patrí starému tulákovi Gauntovi a jeho deťom. Syn je úplný šialenec, mala by si počuť, čo sa o ňom hovorí v dedine...“

 

Dievča sa zasmialo. Cengot a dupot bol čoraz hlasnejší. Morfin chcel vstať z kresla.

 

Seď!“ varovne mu prikázal otec v parselčine.

 

„Tom,“ ozvalo sa dievča znovu, teraz zreteľnejšie, lebo bolo zrejme pri dome. „Možno sa mýlim, ale nepribil niekto tamto na dvere hada?“

„Panebože, máš pravdu!“ začudoval sa mužský hlas. „To asi ten syn, hovoril som ti, že to nemá v hlave v poriadku. Nepozeraj na to, Cecilia, miláčik.“ Cengot a dupot kopýt už slabli.

 

Miláčik,“ zašepkal Morfin v parselčine, hľadiac na sestru. „Volá ju miláčik. Teba by aj tak nechcel.“

 

Merope bola taká biela, až si bol Orion istý, že zamdlie. A uvedomil si, že všetko to do seba dokonale zapadá. Merope Gaunt bola zamilovaná do mukla menom Tom – bohatého mukla, podľa toho, čo povedal svojej spoločníčke. Ale ako dokázala táto hrozne vyzerajúca čarodejníčka polapiť toho mukla? Ten mukel musel byť Tomov otec. Merope pomenovala svoje dieťa po jeho otcovi, o tom nebolo pochýb.

 

To je čo?“ prísne sa spýtal Gaunt tiež v parselčine, hľadiac na syna i dcéru. „Čo si to povedal, Morfin?“

 

„Rada sssa pozerá na toho mukla,“ prezradil Morfin a zlovestne hľadel na sestru, ktorá sa tvárila zdesene. „Vždy je v záhrade, keď ide okolo, a nakúka naňho cez plot, však? A včera v noci...“

 

Merope trhane prosebne pokrútila hlavou, ale Morfin bezohľadne pokračoval ďalej. „Vytŕčala sa v okne a čakala, kedy tadiaľto pôjde domov, čo?“

 

„Vyzerala z okna nejakého mukla?“ potichu sa spýtal Gaunt.

 

Všetci traja zrejme zabudli na Ogdena, ktorý sa tváril zmätene a rozčúlene, keď znova začali nezrozumiteľne syčať a chrčať.

 

„Je to pravda?“ desivým tónom sa spýta Gaunt a urobil zo dva kroky k vyľakanej dievčine. „Moja dcéra – čistokrvný potomok Salazara Slizolina, a šalie za nejakým špinavým muklom?“

 

Merope horúčkovite krútila hlavou, tisla sa k stene, očividne neschopná vydať hláska.

 

„Ale ja som ho dostal, otec!“ rehotal sa Morfin. „Dostal som ho, keď išiel okolo, a celý vyhádzaný veru vôbec nevyzeral pekne, čo, Merope?“

 

„Ty odporná malá hnida, ty špinavá zradkyňa!“ reval Gaunt, prestal sa ovládať a jeho ruky v okamihu stískali dcérino hrdlo.

Ogden zreval: „Nie!“ Zodvihol prútik a zakričal: „Relacio!“ Gaunta odhodilo dozadu, preč od dcéry, potkol sa na stoličke a spadol na chrbát. Morfin so zúrivým revom vyskočil z kresla a vrhol sa na Ogdena, rozháňajúc sa zakrvaveným nožom, a bez rozmyslu naňho chrlil z prútika zaklínadlá. Ogden bežal ako o život. Orion nasledoval kúzelníka, aby nestratil obraz Ogdenovej spomienky, zatiaľ čo mu v ušiach zneli Meropine výkriky.

Ogden s rukami nad hlavou trielil po chodníku na hlavnú cestu, kde sa zrazil s lesklým gaštanovým koňom, na ktorom sedel veľmi príťažlivý tmavovlasý mládenec. On i pekné dievča, ktoré jazdilo vedľa neho na sivkovi, sa pri pohľade na od hlavy po päty zaprášeného  Ogdena rozosmiali a rozveselili s ešte väčšmi, keď sa navyše odrazil od slabiny koňa, pričom mu redingot poletoval, čo tak ozlomkrky trielil po ceste.

A zrazu sa všetko premenilo na temnotu, keď spomienka skončila. Orion náhle vyšiel z mysľomisy a sťažka dosadol na otcovu stoličku. Myšlienky mu divoko vírili mysľou. Také množstvo ohromujúcich odhalení. Muklova tvár... bola to Tomova tvár. Už viac nebolo pochýb: Merope Gaunt a mukel, ktorý musel byť Tom Riddle starší –  boli Tomovi rodičia. Čo to urobila? Musela utiecť od svojho otca a brata a nejako oklamať Riddla staršieho, aby si ju vzal, nepochyboval o tom, že naňho použila mágiu. Vedel, čo sa stalo s tým muklom, Tom mu povedal, že zabil svojho otca z pomsty. Takže to znamenalo, že Riddle starší v určitom momente Merope opustil a Tom bol vychovávaný v sirotinci... Orion dospel k záveru, že Merope zomrela, bohužiaľ, pravdepodobne krátko po pôrode, takže mala dosť času na to, aby pomenovala Toma po jeho otcovi, po láske jej života. A Riddle starší po svojom synovi nikdy nepátral. A Gauntovci tiež nie, ale pravdepodobne zahynuli  alebo boli uväznení v Azkabane, najmä pokiaľ Morfin stále útočil na muklov. A Meropin otec musel niečo spraviť potom, čo ich opustila kvôli muklovi. Bolo to príšerné, úbohý Tom, mal matku, ktorá bola síce potomok Salazara Slizolina, ale bola patetická a  slabá. Mal starého otca a strýka, ktorí boli celkom očividne duševne chorí a jeho otec bol mukel, ktorý pohŕdal Merope aj ich synom.

Orion smutne zavrtel hlavou a sústredil sa na ďalšie informácie. Prsteň! Víťazoslávne sa usmial, vedel, čo bol Kameň oživenia! Ale prečo ho Gaunt mal? Jediné, čo mohol mať bol Slizolinov majetok... Boli Peverellovci spojení so Slizolinom?! Potterovská línia bola, to už vedel, ale Slizolin? Ani nevedel, kto z nich žil skôr, Cadmus Peverell alebo Salazar Slizolin... ale musel to byť Cadmus a jeho rod vyprodukoval rod Slizolina, týmto spôsobom mohli byť Cadmusove veci predané do rúk Slizolinových dedičov a takto skončili v rukách Gaunta. Odhalil Salazar Slizolin, že ten prsteň bol Kameň oživenia? Nie, to nemohol, Slizolin mu hovoril o tom, že hľadal spôsob ako urobiť svoju dušu nesmrteľnou, to bol i dôvod, prečo vytvoril teóriu o horcruxoch. Ak by mal Kameň oživenia, nepotreboval by horcrux, potreboval? Mohol sa naučiť používať Kameň nejakým podobným spôsobom a vo svojich denníkoch nespomenul ani slovom o nejakom prstene alebo kameni. Ak Slizolin niekedy vlastnil ten prsteň, nevedel načo skutočne slúžil. A to bolo také nepredstaviteľné, Potterovci boli vzdialení príbuzní Slizolina!

Orion sa zmätene zamračil, ale nezomrel Cadmus predtým, než stihol počať dediča? Vzkriesil svoju lásku a potom sa sám zabil, podľa povesti nemal žiadne deti... Raz o tom čítal v jednej knihe o Peverellovcoch, a tam sa tiež nespomínalo, že by mal deti. Čo sa to stalo?

Orion zavrtel hlavou, krvné spojenie medzi čarodejníkmi bolo veľmi zložité rozuzliť, najmä, keď tie rody žili pred mnohými stáročiami, na čom teraz záležalo boli dôsledky spomienky. Prečo si Dumbledore počas tohto roku spomienku prezeral? Vedel o medailóne a prsteni? Vedel, že jeden z nich bol horcrux a ďalší bol Relikvia smrti? Musel po niečom pátrať a ak i napriek ťažkostiam spomienku od Ogdena získal, potom poznal Voldemortovu pravú identitu, ale to bolo jasné, veď Tom bol jeho študentom. Starý kúzelník si ich spojenie musel uvedomiť veľmi dávno, pravdepodobne počas prvej vojny. Orion zalapal po dychu, Dumbledore to vedel! Keď sa vo svojej prvej vízie pozeral Quirrellovými očami, Dumbledore začal hovoriť meno, povedal jediné písmeno, predtým než ho prerušil, povedal „T-“. Samozrejme, že si vtedy Orion neuvedomil, že chcel povedať ´Tom´, vtedy ešte nepoznal Tomovu pravú identitu. Ale všetko to do seba zapadalo. Dumbledore vie, že Merope a mukel so spomienky boli Voldemortovými rodičmi a tiež musel mať podozrenie ohľadom medailónu. Vedel Dumbledore, čo bolo horcruxom? Vedel, že jedným bol práve medaión? Ale prsteň... ten bol ešte dôležitejší, vedel Dumbledore že to bola Relikvia smrti? To bola znepokojujúca skutočnosť. A kde vlastne bol prsteň teraz? Tom si vzal medailón, zobral si teda i prsteň? Navštívil Tom Gauntovcov z nejakého iného dôvodu než toho, že pátral po svojich predkoch? Ale Voldemort nenosil žiaden prsteň... nenosil nič a medailón skryl na bezpečnom mieste predtým, než ho Regulus vzal na Grimmauldovo námestie.

Orion vyvalil oči, prsteň bol symbolom Voldemortovho pôvodu, rovnako ako medailón... mohol by byť prsteň tiež horcruxom? Mohla byť  Relikvia smrti zmenená na horcrux? Pre Merlinovu bradu, koľko horcruxov to vôbec spravil?! Ale Voldemort nevedel o Daroch smrti, tým si bol Orion istý, pretože Voldemort po nich nepátra. Takže ak nejako získal prsteň od svojho starého otca a vytvoril z neho horcrux – ak to teda bolo vôbec možné – potom Voldemort nemohol vedieť, že to bol Kameň oživenia. Ale, kde teda ten kameň bol? Musel ho získať hneď ako to bude možné! Potriasol hlavou, aby si ju prečistil a rozhodol sa pozrieť sa na poslednú spomienku, zatiaľ čo preklínal svoju smolu, pretože nemal čas duplikovať viac spomienok z Dumbledorovej kancelárie. Orion vstal a prezretú spomienku vrátil späť do flakónu a potom otvoril ďalšiu a prútikom pamäť vložil do mysľomisi.

Znovu sa sklonil nad rozčereným striebristým obsahom kamennej misy, kým sa ho nedotkol tvárou. Prepadal sa cez tmavú prázdnotu a pristál v obývačke pred mimioriadne tučnou starou paňou v červenožltej parochni s veľmi komplikovaným účesom a v jasnoružovom habite, ktorý splýval okolo nej, takže vyzerala ako topiaca sa zmrzlinová torta. Obzerala sa v malom ozdobnom zradle a farbila si už aj tak červené líca veľkou labutienkou, zatiaľ čo drobnučký a taký pristarý škriatok, akého Orion ešte nevidel, sťahoval jej tučné chodidlá do tesných saténových črievic.

„Ponáhľaj sa, Hokey!“ povedala žena panovačne. „Povedal, že príde o štvrtej, máme už len pár minút, a on ešte nikdy nemeškal!“

Keď sa drobná pomocnica vystrela, odložila pudrenku. Škriatkova hlava siahala ledva po sedadlo ženinej stoličky a papierová pokožka visela na jej tele rovnako ako šušťavé ľanové plátno, ktoré nosila prehodené ako tógu.

„Ako vyzerám?“ spytovala sa žena a otáčala hlavu, aby mohla obdivovať svoju tvár z rôznych uhlov.

„Pôvabne, madam Hepzibah,“ zapišťala Hokey.

Orion sa mohol iba domnievať, že Hokey má klamanie v náplni práce, pretože Hepzibah mala od pôvabu veľmi ďaleko.

Ozval sa zvonček pri dverách a pani i škriatok vyskočili. „Rýchlo, rýchlo, už je tu, Hokey!“ zvolala Hepzibah a Hokey vybehla z izby, takej preplnenej rôznymi predmetmi, až bolo nepochopiteľné, ako tade môže niekto prejsť a nezhodiť pritom aspoň desať vecí. Stáli tam skrinky plné lakovaných škatuliek, skrinky plné kníh s pozlátenou reliéfnou väzbou, police s krištáľovými guľami a hviezdnymi glóbusmi a množstvo kvitnúcich črepníkových rastlín v mosadzných nádobách – vlastne izba vyzerala ako kríženec obchodu so starožitnosťami a skladu.

Hokey sa o chvíľu vrátila a viedla vysokého mladého muža, v ktorom Orion ihneď spoznal Toma. Bol oblečený jednoducho v čiernom obleku, vlasy mal trochu dlhšie ako jeho obraz v medailóne a líca vpadnuté, ale pristalo mu to. Vyzeral ešte príťažlivejšie než predtým. A Orion vedel, že tento Tom bol o niečo mladší než ten v medailóne. Prechádzal cez preplnenú izbu ako človek, ktorý tu bol už veľa ráz, hlboko sa sklonil nad Hepzibahinu tučnú malú ruku a dotkol sa jej perami.

„Priniesol som vám kvety,“ prehovoril potichu a len tak z ničoho nič jej podával ruže.

„Vy nezbedník, to ste nemali!“ zapišťala stará Hepzibah, hoci Orion si všimol, že na stolíku neďaleko mala pripravenú prázdnu vázu. „Vy starú paniu rozmaznávate, Tom...sadnite si, sadnite si... kde je Hokey... ach...“

Orion si odfrkol. Ach, Tom, zdvorilý ako vždy... priniesť kvety pobláznenej starej čarodejníčke... čo od nej chcel?

Pribehla Hokey s malými koláčikmi na podnose a položila ich svojej panej k ruke. „Ponúknite sa, Tom,“ kývla Hepzibah. „Viem, že zbožňujete moje koláčiky. Tak ako sa máte? Ste nejaký bledý. Preťažujú vás v tom obchode, ja som to hovorila už sto ráz...“

Tom sa mimovoľne usmial a Hepzibah sa hlúpo zaškľabila. „Tak akú výhovorku ste si pripravili na dnešnú návštevu?“ spýtala sa a zatrepotala pritom mihalnicami.

„Pán Burke by rád urobil lepšiu ponuku na to brnenie od raráškov,“ začal Tom. „Má pocit, že päťsto galeónov je viac ako slušná cena...“

Orion zažmurkal. Burke? Z Borgin a Burke? Obchod v Zašitej uličke, ktorý navštívil s Luciusom a Dracom pred druhým ročníkom v Durmstragu? Tom tam  pracoval?

„Ale, ale, nie tak rýchlo, inak si pomyslím, že ste sem prišli iba kvôli mojim drobnostiam!“ našpúlila pery Hepzibah.

„Poslali ma sem po ne,“ potichu vravel Tom. „Som len úbohý pomocník, madam, ktorý musí robiť, čo mu kážu. Pán Burke si prial, aby som sa spýtal...“

„Och, pán Burke! Čo tam po ňom!“ mávla Hepzibah malou rukou. „Chcem vám ukázať niečo, čo som pánu Burkovi nikdy neukázala! Viete udržať tajomstvo, Tom? Sľúbite, že pánu Burkovi nepoviete, že to mám? Nenechal by ma na pokoji, keby vedel, že som vám to ukázala, a ja to nepredám ani Burkovi, ani nikomu inému. Tom, vy to oceníte pre historickú hodnotu, a nie podľa toho, koľko galeónov môžete za to dostať...“

„Rád sa pozriem na čokoľvek, čo mi slečna Hepzibah ukáže,“ zdvorilo sa uklonil Tom a Hepzibah sa znovu dievčensky zachichotala.

„Kázala som Hokey, aby mi to priniesla... Hokey, kde si? Chcem pánu Riddlovi ukázať náš najpozoruhodnejší poklad... vlastne, prines oba, keď už ideš...“

„Tu sú madam,“ zapišťal domáci škriatok a Orion videl dve kožené škatuľky, jedna na druhej sa pohybovali po izbe akoby samy od seba, hoci ich držala drobná Hokey na hlave a prepletala sa pomedzi stoly, taburetky a podstavce.

„Myslím, že toto sa vám bude páčiť, Tom,“ žiarila Hepzibah. Vzala si od škriatka škatuľky, položila si ich na kolená a chystala sa otvoriť vrchnú. „Och, keby len moja rodina vedela, že vám to ukazujem... nemôžu sa dočkať, kedy sa toho zmocnia!“ Otvorila vrchnák. Orion podišiel bližšie, aby mal lepší výhľad, a uvidel akúsi malú zlatú šáločku s dvoma jemne krútenými uškami.

„Som zvedavá, či viete, čo to je, Tom. Len si to vezmite a dobre si to pozrite!“ zašepkala Hepzibah. Tom natiahol ruku s dlhými prstami a vybral šálku z jej bezpečného hodvábneho hniezda. Orionovi sa zazdalo, že v jeho tmavomodrých očiach zazrel červený záblesk. Jeho lačný výraz sa napodiv odzrkadľoval na Hepzibahinej tvári, ibaže jej drobné očká sa upierali na Tomove pekné črty.

„Jazvec,“ šepkal Tom a skúmal, čo je vygravírované na šálke. „Takže to patrilo...“

„Helge Bifľomorovej, ako veľmi dobre viete, vy mudrlant,“ potvrdila Hepzibah, naklonila sa dopredu, až jej šnurovačky hlasno zavŕzgali a uštipla ho do vpadnutého líca. „Nehovorila som vám, že som jej vzdialený potomok? Toto sa v našej rodine odovzdávalo po celé generácie. Pekné, však? A údajne to má aj všelijakú moc, ale neskúmala som to až tak dôkladne, má to iba takto pekne bezpečne uložené...“ Zvesila šáločku z dlhého Tomovho ukazováka  a vložila ju zase do škatuľky a priveľmi sa sústredila na to, aby ju vrátila na miesto, takže nezbadala tieň na Tomovej tvári, keď mu ju vzala.

„Tak, kde si Hokey?“ veselo zvolala Hepzibah. „Aha, tu si – odnes to...“

Škriatok poslušne zobral škatuľku so šálkou a Hepzibah sa teraz venovala plochejšej škatuške, ktorú mala na kolenách. „Myslím, že toto sa vám bude páčiť ešte viac, Tom,“ zašepkala. „Nakloňte sa bližšie, chlapče, aby ste videli... o tomto Burke, pravdaže vie, kúpila som to od neho ale domnieval sa, že by to rád dostal naspäť, keď ma nebude...“ Odklopila jemnú filigránsku sponu a otvorila škatuľku. Na hladkom červenom zamate ležal ťažký zlatý medailón.

Voldemort bez vyzvania siahol po ňom, zdvihol ho k svetu a hľadel naň. „Slizolinovo znamenie,“ zašepkal, keď svetlo prebleskovalo na ozdobnom krútenom S.

„Správne,“ potvrdila Hepzibah a očividne ju tešilo, že Voldemort očami hltá jej medailón. „Zaplatila som zaň celý majetok, veď som ho tam nemohla nechať len tak, taký poklad veru nie, musela som ho mať vo svojej zbierke. Burke ho vraj kúpil od nejakej otrhanej ženskej, zrejme zlodejky, ale netušila, akú má v skutočnosti hodnotu...“

Tentoraz nebolo pochýb, že v Tomových očiach sa zjavil šarlátový lesk, a Orion videl, ako mu zbeleli hánky, keď zovrel prsty okolo retiazky, na ktorej visel medailón. Merope musela predať medailón, pomyslel si Orion smutne, pravdepodobne, keď bola tehotná a zúfalá a teraz ho Tom videl po prvýkrát – dedičstvo, na ktoré mal všetky práva. Bodnutie súcitu na okamih prebodlo jeho srdce, pre matku a syna, pre oboch.

„...myslím, že Burke jej zaň dal iba nejakú almužnu, ale tu ho máme... je pekný, však? Aj jemu sa pripisujú rôzne schopnosti, hoci aj ten mám len pekne odložený...“ Natiahla ruku, aby si medailón vzala. Orion si chvíľu myslel, že Tom jej ho nedá, ale potom mu prekĺzol pomedzi prsty a znovu ležal na červenom zamatovom vankúšiku. „Takže vidíte, drahý Tom, dúfam, že sa vám to páčilo!“ Pozrela mu do tváre a Orion po prvý raz videl, že jej hlúpy úsmev ochabol. „Je vám dobre, môj milý?“

„Och, áno,“ zase potichu prehovoril Tom. „Áno, veľmi dobre...“

„Zdalo sa mi... ale zrejme to bola iba hra svetiel,“ zahovárala Hepzibah nervózne a Orion predpokladal, že aj ona zachytila červený záblesk v Tomových očiach. „Tu ho máš, Hokey, odnes to a zase zamkni... zvyčajné čary...“

Ako škriatok odchádzal so škatuľami, spomienka začala tmavnúť a Orion opustil mysľomisu.

Znovu sa posadil do kresla a unavene si pretrel čelo. Dumbledore to vedel. Dve spomienky o rovnakom predmete, ten starec isto vedel, že to bol horcrux. A Tom, úbohý Tom... červený záblesk v jeho očiach, chamtivosť, keď sa pozeral na pohár... Musel to zistiť, toto nemohlo čakať, musí hovoriť s Tomom a spýtať sa ho na horcruxy a odhaliť niečo z toho, čo vie. Voldemort rozhodne nebude pátrať po tom, čo Tomovi povie. A Bifľomorovej šálka mohla byť tiež horcrux, keď ňou bol taký zaujatý. Sakra! Koľko ich ten hlupák urobil?! Koľkokrát rozdelil svoju vlastnú dušu?! A všetko len pre nesmrteľnosť! Zo všetkých tých hlúpych vecí... A teraz to Dumbledore vie! Aspoň o medailóne určite. Ten starec po nich časom začne pátrať a bude ich ničiť jeden po druhej, pokým sa Voldemort opäť nestane smrteľným. Čo má teraz urobiť? Nemôže dovoliť, aby sa to stalo, ale tiež to nemôže prezradiť Voldemortovi! Ako vysvetlí, že má Dumbledorove spomienky, bez toho, aby prezradil, že má neviditeľný plášť, bez toho, aby prezradil existenciu Relikvií smrti?!

Voldemort nebol hlúpy, vedel by, že iba niečo veľmi dôležité ho prinútilo riskovať vkradnutie sa do Dumbledorovej kancelárie. Čo má robiť? Čo mal spraviť? Ďalšia vec, o ktorú sa musí postarať!! Čo to nemá konca?! Už tak mal toho na tanieri naložené dosť, teraz musí nájsť horcruxy skôr, ako Dumbledore! Dopekla!

Orion nahnevane vložil spomienku späť do flakónu a vrátil Siriusove spomienky do mysľomise. Dva prázdne flakóny nechal zmiznúť kúzlom a ďalšie dve obsahujúce duplikované spomienky, uložil do zásuvky v stole. Po zatvorení, uvrhol na zásuvku krvné ochranné kúzlo, ktoré naň pôvodne použil Sirius a pridal k nemu ochranné kúzlo v parselčine, ktoré vytvoril Slizolin. Skontroloval či je všetko v poriadku a nakoniec skontroloval ochranné kúzla na panstve, ktoré ho dávnejšie naučil Arcturusov portrét, spokojne hodil prášok do krbu a vrátil sa na Malfoy Manor.

Hneď čo vyšiel z krbu bol konfrontovaný Malfoyovcami, Lestrangeovcami a Dracom. Orion sa zhlboka nadýchol, aby sa upokojil a získal trpezlivosť. Lucius k nemu ihneď pristúpil a s chladných hnevom povedal: „Škriatovia nám povedali, že si použil krb. Teraz, láskavo vysvetli, čo myslíš, že robíš?“

Orion sa naňho ľahostajne pozrel. „Bol som skontrolovať, či je na mojom panstve všetko v poriadku. Škriatkovia musia byť pod dohľadom.“

„Ušiel v strede svojho testu!“ vykríkla Bellatrix a výhražne naňho mierila prstom. „Odvážil si sa zmiznúť z prítomnosti nášho pána a ignoroval si jeho volanie!“

Orion si prekrížil ruky na prsiach a sarkasticky odpľul: „A čo? Nezabúdaj, že to ja som Hlava rodu Blackov, drahá teta! Som rovnako tvojím pánom! Mal som s tebou už dlhú trpezlivosť, ale musím ti pripomenúť, že lusknutím prstov ťa jednoducho môžem vyhodiť z línie Blackov!“

Bellatrix zbledla, predtým než jej tvár nabrala šialený a rozzúrený výraz. Urobila rýchli pohyb, siahla po prútiku, ale Narcissa jej položil ruku a rameno.

Potichu, dívajúc sa na Oriona, povedala: „Drahý môj, mali sme o teba strach. Musíš pochopiť, že tvoje zmiznutie bolo nečakané. Celý týždeň sme o tebe nemali žiadne správy.“

„Písal som,“ riekol Orion pokojnejšie a jeho oči zmäkli, keď na ňu pozrel. „Vysvetlil som, že si beriem týždenné prázdniny. A vrátil som sa tak, ako som sľúbil. Som vďačný za to, že ste sa ujali môjho opatrovníctva, milá teta Cissy, ale nebudem vás žiadať o povolenie na každý pohyb, ktorý urobím.“

„Ty sa musíš opýtať na naše dovolenie,“ ozval sa Lucius chladne, zatiaľ čo sa naňho mračil. „Sme za teba zodpovední. Kde si bol?“

Orion nonšalantne opätoval Luciusov zamračený pohľad. „Preč a v bezpečí. Nezáleží na tom, kde.“

Luciusove svetlosivé oči vzplanuli hnevom, ale prerušila ho Bellatrix: „Náš pán vie, že si späť,“ riekla veselo. „Informovala som ho hneď, ako nám to Draco oznámil. Vzhľadom k tomu, že tvoje prenášadlo celý týždeň nefungovalo, musím ťa k nemu okamžite vziať. A môžeš si byť istý, že čo ťa čaká nebude príjemné!“

Orion strelil pohľadom po Dracovi, ale jeho hnev ustúpil, keď videl kajúcny výraz na jeho peknej tvári. Draco pravdepodobne nechcel, aby ho Voldemort potrestal a Orion ho nemohol viniť za to, že povedal rodičom, že sa vrátil. Obrátil sa k Belle a chladne odsekol: „Funguje.“

„To ma nezaujíma!“ odpľula Bella, keď ho schmatla. „Okamžite ideš so mnou!“

A vtom okamihu aktivovala svoje znamenie a vzala Orion so sebou, keď sa premiestnili do Voldemortovej stretávajúcej miestnosti. Zdalo sa, že Voldemort na nich už čakal a postavil sa hneď ako pred ním objavili. Orion si všimol Voldemortov hnev, jeho karmínové oči blýskali a Orionova neviditeľná jazva bolestivo pálila. Ale predovšetkým Orion videl, že Voldemort vyzerá veľmi podobne ako Tom z poslednej spomienky, keď jeho oči blýskali karmínom. A preklínal sám seba zato, že opäť myslel na Voldemortov neuveriteľne krásny vzhľad; úžasnú silu, ohromnosť a atraktívnosť. Orion zovrel čeľusť – naštvaný sám na seba – zatiaľ čo pevnejšie zovrel prútik. Pozrel sa na neurčitý bod na stene za Voldemortom a čakal, čo sa stane; jeho svaly sa napínali, ako sa pripravoval na zoslanie kúzla.

„Odíď, Bella,“ prikázal chladne Voldemort.

Bellatrix naňho prekvapene pozrela. „Ale, môj pane, chcem vidieť jeho potrestanie. Po všetkom tom neúctivom správaní voči vám, si zaslúži to najhoršie! Rada vám budem asistovať-“

„OKAMŽITE ODÍĎŤ!“ zreval Voldemort zúrivo.

Bellatrix sa zapotácala dozadu a strelila po Orionovi nahnevaný pohľad, predtým než sa premiestnila. Orion prudko pozrel do Voldemortovej tváre, keď k nemu čarodejník pristúpil. Ale Voldemort zastavil pár krokov pred ním, chladne si ho premeriaval a nepokúšal sa priblížiť.

„Kde si bol?“ prehovoril Voldemort v smrtiacom, kontrolovanom hlase.

„U priateľa,“ odvetil Orion stroho.

„U akého?“ odsekol Voldemort stručne a Orionova neviditeľná jazva začala bolestnejšie pulzovať.

„U priateľa z Durmstrangu,“ povedal Orion skrz zaťaté zuby. „Mám právo cez leto navštíviť priateľa, ak si to želám! Nemusím odpovedať...“

„Zmizol si potom, čo si zlyhal v teste!“ zavrčal Voldemort a v jeho červených očiach zablyslo. „Zmizol si a odmietol si odpovedať na moje predvolanie! Ako sa opovažuješ... naučím ťa, aby si ma rešpektoval!“

„ZLYHAL SOM V TESTE?!“ zúrivo zreval Orion a urobil výhražný krok k Voldemortovi. „Zabil som ju!“ Schmatol Voldemortov habit v pästi a nahnevane zasyčal: „Zabil som, kurva, malé dievča kvôli tebe! Pretože si ma zmanipuloval! Ako si si TY dovolil mi to spraviť?! Predtým som ťa varoval a toto bola posledná kvapka! Nie som jeden z tvojich úbohých malých prisluhovačov!“

Voldemort okamžite vytiahol prútik a špičku mu zatlačil do krku, ale Orion urobil to isté hneď ako zacítil Voldemortov pohyb. Teraz sa pozerali z tváre do tváre, prútiky zabodnuté v krkoch a karmínové a smaragdové  zúrivé pohľady uzamknuté v sebe. Orion pozeral do Voldemortových očí a odpľul si, kypiac hnevom. „Toto je ono! Musíme vyčistiť vzduch medzi nami raz a navždy.“ Spevnil zovretie na Voldemortovom habite a pokračoval: „Musíš sa rozhodnúť tu a teraz. Buď akceptuješ, že ja si vyberiem, koho zabijem a že nebudem počúvať tvoje rozkazy, pokým ich neodsúhlasím, alebo stratíš nasledovníka!“

Jeho hlava akoby bola trhaná na dve časti, keď mu Voldemort schmatol tvár, zatiaľ čo zúrivo zavrčal: „Nikdy ma neopustíš! Nesúhlasím s tvojimi ultimátami! Ak opustíš smrťožrútov bude to preto, pretože budeš zabitý mojim prútikom!“

Toto bolo ono, pomyslel si Orion, teraz bol čas na hru. Olízal si pery, uškrnul sa a zapriadol hadím jazykom: „Prečo, môj pane, chýbal by sssom vám?“

Priblížil sa tvárou k Voldemortovi a venoval mu – čo dúfal, že bol – zvodný pohľad a zároveň pokračoval: „Povedz mi, radšej by si ma zabil, než aby sssi ma nemal vôbec? Zdá sssa, že áno. Ale radšej by sssom ssa ti postavil v duely, ako pokračoval tak kde sssme. Ale ssskutočne ťa opussstiť nechcem.“ Orion pomaly pohladil Voldemortov krk. V duchu sa uškrnul, keď pocítil ako sa Voldemortove svaly pod jeho dotykom napäli, jeho koža brnela a jeho karmínové oči horeli hnevom, ale rovnako tmavli túžbou. Orion prešiel špičkami prstov po jeho silnej čeľusti a zapriadol: „Radšej by sssom ossstal po vašom boku, môj pane, ale nie ako prisssluhovač.“ Pomaly si olízal pery a chrapľavo dodal, zatiaľ čo sa priblížil perami k tým Voldemortovým. „Chcem byť niečo oveľa viac. Tvoja pravá ruka, seberovný, tak ako si sľúbil. Bola by to taká ssstrata, ak by sssme sa rozišli.“

Voldemort náhle chytil Orionove ľavé zápästie a zúrivo zasyčal: „Myslíš sssi, že ak sa budeš chovať ako pobehlica, tak zmením sssvoj názor? Že sa vyhneš sssvojmu tressstu zato, čo si urobil? Nikdy ssso mnou nehraj podobné hry, ak nie sssi pripravený zaplatiť cenu! Zahrávaš ssssa s ohňom!“

Orion sa opäť nakrátko obtrel o jeho vlhké pery a uškrnul sa: „Ach, takže i ty si sa správal ako pobehlica toľko krát predtým? Zatiaľ čo si syčal a staral si sa o mňa? Škoda.“

Voldemort tvrdšie bodol do Orionovho krku, zatiaľ čo jeho oči blýskali hnevom, ale Orion to ignoroval a pokračoval: „Pokiaľ ide o moje potrestanie, nemysli si, že sa nebudem brániť alebo že na teba nezaútočím, ak sa ma pokúsiš prekliať. Nie, môj pane, to už je minulosť. Už nechcem pracovať po tvojom boku, ak nebudeš rešpektovať moje  rozhodnutia. Takže povedz mi raz a navždy, akceptuješ moje požiadavky alebo sa vrhneme do súboju?“

Orionova jazva vzplanula bolesťou, keď ho Voldemort schmatol za šiju a výhražne zasyčal: „Mohol by som ťa zničiť, maličký. Kompletne ťa rozdrviť. Nie si pre mňa žiaden súper. Buď sa podrob mne a mojim rozkazom, bez ohľadu na to, o čo ťa požiadam, alebo ťa sám zabijem hneď teraz!“

„To by si mohol skúsiť,“ odvetil Orion s pokojným úsmevom. „A môžeš stratiť jedného zo svojich najmocnejších spojencov; jedného, ktorý ma taký druh temnej mágie, akú si nikdy predtým nevidel; jedného, ktorý hovorí parselčinou ako ty a ako posledný z kúzelníckeho sveta. Jedného, ktorý je dobre vyškolený v Temnom umení a zabil, keď boli tvoje plány v ohrození. Ktorý ti dal informácie a v budúcnosti by ti ich oveľa viac dodal a priniesol ti viac mladých nasledovníkov. Môžeš ukončiť moju pokrvnú líniu a zabiť možnosť, že splodím mocného temného dediča, ktorý vnesie do nového temného sveta, ktorý buduješ, mocnú krvnú líniu... Ts, také plytvanie.“

Uprene sa naňho pozrel a s úsmevom pokračoval: „Nie je výhodnejšie mať ma na svojej strane? Moju jedinečnú temnú mágiu pre tvoje potreby, v rámci racionálnych limitov. Povedz mi, zahodil by si to všetko, keď to všetko môžeš mať? Keď jediná vec, ktorú musíš urobiť je nežiadať po mne veci, ktoré vieš, že sa mi priečia? Keď všetko, čo musíš spraviť je rešpektovať moje vlastné rozhodnutia a môj spôsob, ako viesť vojnu proti svetlým kúzelníkom? Nežiadam tak veľa, ale veľa ponúkam.“

„Nebudem vyjednávať s mojim prívržencom!“ zavrčal Voldemort nazúrene a zovrel v pästi Orionove vlasy na zátylku, potiahol nimi, aby mohol poriadne vidieť na Orionovu tvár. „Si v mojich službách, moji nasledovníci počúvajú bez požiadaviek!“

„Budeš vyjednávať s týmto jedným!“ odpľul Orion zúrivo. „Kým nepochopíš, že som odlišný od ostatných! Mohol by som byť tvojim najväčším spojencom!“

„Spojencom?!“ uškrnul sa Voldemort. „Budeš to, čo chcem, aby si bol!“

„A to je čo?“ zavrčal Orion netrpezlivo.

Voldemort sa nepríjemne uškrnul a hodvábne povedal, zatiaľ čo prebodol Orion hlbokými karmínovými očami. „Vynosíš mi dediča.“

Orionovi poklesla čeľusť, oči sa mu rozšírili, keď odstúpil a neveriacky zalapal po dychu: „ČOŽE?!“

Voldemortov úškrn sa zväčšoval, keď urobil krok, aby sa vzdialil od Oriona. „Všetky tie argumenty ťa udržia nažive, maličký. Obhajoval si sa veľmi presvedčivo. Nežiadal si o miesto po mojom boku? O pozíciu, na ktorej budeš rešpektovaný? Ako môj manžel, budeš...“

„NEBUDEM TVOJA KLISNA!“ vykríkol Orion rozčúlene a poplašene, snažiac sa urobiť medzi nimi, čo najviac priestoru. „Žiadal som ťa o pozíciu seberovného! Nie o pozíciu kurvy!“

Voldemort bolestivo schmatol Orionovu tvár a nahnevane zavrčal: „Manžel, nie kurva! Mal by si byť pyšný, že som si vybral teba! Ostaneš na mojej strane, budeš ma počúvať a ja ťa udržím v bezpečí počas a potom, čo mi vynosíš dediča.“

„Chceš len niekoho, kto ti vynosí dediča!“ odpľul Orion zúrivo, zatiaľ čo na Voldemorta neveriacky hľadel, akoby sa úplne pomiatol. „Zošalel si?! Nechcem byť tvoj manžel! Skutočne si myslíš, že chcem ostať v bezpečí pod zámkom, zatiaľ čo tam vonku bude zúriť vojna? Myslíš si, že si jediný, ktorý má plány a veci, ktoré musí urobiť?! Nechcem byť obmedzený na pozíciu tvojej chovnej kobyly! Rovnako mám ambície! Ciele, ktoré chcem dosiahnuť! Ak chceš skurveného dediča, potom si vyber niekoho iného, pretože ja nikdy nebudem súhlasiť s tým, že budem tvoj manžel!“

Voldemort spevnil zovretie Orionovej tváre a zlostne odpovedal: „Budeš mať čas robiť, akúkoľvek hlúposť, akú chceš, predtým než mi vynosíš dediča! Stále si veľmi mladý, ostáva ti pár rokov, kým ho vynosíš, ale dovtedy ma budeš poslúchať a staneš sa mojim manželom! Ak sa naša krv zmieša dokopy, potom bude náš dedič isto najmocnejší temný čarodejník všetkých čias! Nedovolím ti, aby si premrhal svoju krv na niekoho iného! Ver mi, zabijem každého, koho si vyberieš!“

„Drž tie pracky ďaleko odo mňa!“ zajačal Orion, šialene sa snažiac odstrániť Voldemortove ruky zo svojej tváre. Urobil niekoľko krokov dozadu a chvíľu čelil Voldemortovi, než nenávistne riekol: „To je to, čo mi ponúkaš? Pár krát rýchly sex na splodenie tvojho mocného dediča?! Myslíš, že také niečo ma láka? Premárniť môj život s bezcitným a skazeným čarodejníkom ako si ty? Chceš, aby som bol malý maznáčik niekoho, kto má o mňa záujem len preto, aby som mu vynosil skurvene silného temného dediča?! Vypadni ošukať Bellu, ak je to, čo chceš, pretože to nedostaneš odo mňa! Neponúkaš mi nič!“

„Ponúkam ti všetko!“ zavrčal Voldemort zúrivo, približujúc sa k nemu. „Ponúkam ti život po mojom boku!“

Orion si odfrkol a s úškrnom odvetil: „Ponúkaš mi podradnú pozíciu po tvojom boku! Dieťa so mnou by ti dalo nado mnou nesmiernu moc, pripútalo by ma k tebe navždy! Vždy by si ho alebo ju mohol použiť proti mne, aby si ma prinútil počúvať tvoje príkazy! Už teraz si to viem predstaviť! Ak ti nebudem lízať topánky, potom celé mesiace neuvidím moje dieťa; ak sa ti nebudem plaziť k nohám, ako tvoji prisluhovači, mohol by si mi navždy dieťa zobrať; ak by som nezabil toho, koho by si chcel, potom by si ho zranil!“ Orion sa triasol od hnevu a zakričal: „NIKDY! POČUL SI MA? NIKDY NEBUDEM TVOJ MANŽEL! TÁTO ŠIALENÁ DISKUSIA JE U KONCA!“

Voldemortove oči vzplanuli v intenzívnej karmínovej farbe, keď nahnevane šľahol s prútikom. „Už bolo dosť tvojej neposlušnosti! CRUCIO!“

Takže to prišlo až sem, pomyslel si Orion, keď sa šikovne vyhol prichádzajúcemu prekliatiu. Rýchlo namieril prútik a zakričal: „Dollus nervare!“

Voldemort rýchlo zoslal parselské kúzlo, ktoré ho ochránilo pred intenzívnym mučiacim zaklínadlom a Orion podráždene zamľaskal jazykom – nemohol používať parselské kúzla, ktoré sa naučil zo Slizolinových denníkov!

„Aerea Cerro!“ vyštekol Voldemort rozzúrene.

Orion okamžite vystrel ruku pred seba a z dlane mu vyšiel čierny, hustý ľadový blok, ktorý letel priamo v smere kliatby, zachytil ju a pri styku explodoval.

Voldemort naňho prižmúril červené oči. „Cruor ferveo!“

Rýchlo sa zaštítil proti kliatbe vriaca krv, silným temným kúzlom, ktoré ho naučil Rodolphus, zatiaľ čo z ľavej dlane poslal Voldemortovým smerom ostré ľadové nože.

Voldemort ich rozpustil tryskajúcim tepelným kúzlom a ako voda vystrekla na podlahu, zvírila sa do čiernej hmly, v ktorej Voldemort zmizol z Orionovho dohľadu.

Orion nemal čas reagovať, keď sa Voldemort objavil za ním, bolestne ho schmatol za krk a okamžite mu odobral prútik. Orion sa nerozmýšľal dvakrát, ihneď zatlačil obe ruky dozadu a vytvoril stenu z čiernych plameňov, ktorá Voldemorta obalila , bez toho, aby plamene miestnosť alebo Oriona poškodili. Voldemort okamžite stiahol ruky z Orionovho hrdla, keď začal horieť a keď sa Orion otočil, aby sa naňho pozrel, Voldemort naňho hľadel späť s toľkou zúrivosťou na tvári, až to Oriona inštinktívne prinútilo urobiť krok späť. Videl ako Voldemort vrhá kúzlo za kúzlom na svoje ohnivé väzenie, ale žiadne neprinútilo čierne plamene ustúpiť a potom si privolal späť prútik, Orion sa naňho uškrnul, zatiaľ čo ho spokojne pozoroval.

Po dlhých minútach, Voldemort prestal a zúrivo zasyčal: „Ak chceš opustiť toto miesto živý, potom okamžite zrušíš tú stenu!“

„Môžem spôsobiť, aby ťa plamene naozaj zranili, vieš?“ povedal Orion potichu, zatiaľ čo sa snažil zablokovať ostrú bolesť vo svojej jazve, kvôli Voldemortovmu hnevu. „Ale ja nechcem, len preto, že si bol zdržanlivý v použití smrtiacej kliatby proti mne. Ale chcem, aby si vedel, predtým než ma opäť napadneš, teraz alebo v budúcnosti, je toto iba malý odvar mojej moci. Pred časom si mi povedal, že by si chcel vedieť, čo všetko dokážem, tak som ti to ukázal. Toto je moc, ktorú môžem použiť, keď budem bojovať na tvojej strane.“ Prebodol Voldemorta so svojimi zeleným pohľadom skrz čierne plamene a pokračoval: „Ak akceptuješ, že počas toho, ako ťa budem podporovať, sa môžem sám rozhodovať  a môžem s tebou diskutovať o tvojich rozkazoch, ak s nimi nebudem súhlasiť, potom bude táto moc k dispozícii temnej strane. Som si istý, že vidíš výhody. Takže súhlasíš s mojimi podmienkami?“

Voldemortove oči zablýskali a uškrnul sa na Oriona, keď pokojne odvetil: „Áno.“

Orion sa naňho zamračil. Nečakal od neho takú rýchlu odpoveď, nie bez argumentov a boja. Škoda, že od neho nemohol požadovať čarodejnícku prísahu; Voldemort by nikdy neprijal, že by bol viazaný kúzlom, ktoré ho môže zabiť, akurát by ho to rozzúrilo. Voldemort ho určite prinúti zaplatiť za to neskôr. Podozrievavo sa na Voldemorta zahľadel. Voldemort mal niečo za lubom, tým si bol istý. Orion opatrne dodal: „Budeš rešpektovať moje rozhodnutia?“

„Áno,“ odsekol Voldemort stručne a jeho úškrn sa rozšíril.

Orion sa naňho zamračil, vôbec nebol spokojný s Voldemortovou reakciou. Pevne sa spýtal: „Nebudeš ma nútiť do ničoho, a dáš mi rovnakú pozíciu ako máš ty, keď vojna začne a budem trochu starší?“ Potom dodal, aby sa predišlo nejasnostiam. „Pozíciu veliteľa?“

„Ak dokážeš, že si schopný viesť a budeš trochu starší a mocnejší, potom áno,“ riekol Voldemort chladne, stále s tým hlúpym úškrnom.

Orion naňho prižmúril oči a strhnutím zápästia nechal plamene zmiznúť, zatiaľ čo pevne zvieral prútik v prípade, že by mal Voldemort šťastný nápad prekliať ho. Ale starší kúzelník neurobil nič. Ostal stáť, teraz už vyslobodí z ohnivej klietky a sústredene Oriona pozoroval so samoľúbym úsmevom na tvári.

„Čo?“ vyštekol Orion namrzene.

Voldemortove pery sa stočili do malého víťazoslávneho úsmevu. „Som rád, že som mohol vidieť určitú mieru tvojej moci. Nepochybne si výborným pre moje rady. Ale je tu niečo veľmi dôležité, načo si zabudol, môj malý had.

Orion sa naňho zmätene zamračil, zatiaľ čo v ňom narastala panika, keď počul novú prezývku, ktorú mu Voldemort dal

Voldemort sa uškrnul na jeho zmätenom pohľade a hodvábne zasyčal: „Dlžíš mi kúzelnícky dlh.“

„O čom to rozprávaš?“ odpľul Orion okamžite. „Nič ti nedlhujem!“

Starší kúzelník vykročil smerom k nemu, kým nebol pred ním, pozeral sa naňho, zatiaľ čo príjemne odvetil: „Och, áno, dlžíš. Aká vrtkavá je tvoja pamäť, keď sa ti to hodí.“ Keď sa naňho Orion zamračil, Voldemort so spokojným úsmevom povedal: „Vošiel si do kúzelníckeho dlhu, keď si ma požiadal, aby som zachránil tvojho otca z Azkabanu.“

Orion naňho neveriacky civel. „Môj otec zomrel! Nezachránili sme ho!“

Voldemort mu venoval zákerný úsmev. „Ach, ale zachránili. Povedal si, že mi budeš zviazaný dlhom len, ak sa ti podarí vyslobodiť otca.“

Orion naňho neveriacky pozrel, skutočne bol taký neopatrný so slovami? Ale on bol mladší a nemal žiadne predchádzajúce skúsenosti so zlými a ľstivými kúzelníkmi ako je Voldemort... Sústredil sa na onú spomienku a zbledol, keď si spomenul, že to boli presne jeho slová. Vedel, ako by to mohol Voldemort prekrútiť, ale povedal presne to. „Vyslobodiť, ale znamená – živého! A on nebol!“

„Vyslobodenie neznamená nič viac než vziať niekoho preč z miesta, ktoré ho ohrozuje a to sme presne urobili,“ odsekol Voldemort pokojne. „A okrem toho, telo tvojho otca je stále nažive.“

„Iba preto, že som ti zabránil vyhodiť ho preč ako odpad!“ vyštekol Orion so zaťatými päsťami.

Voldemort prezieravo odvetil: „To sú len detaily, ktoré nezmenia fakt, že si mi zviazaný kúzelníckym dlhom.“

„Opovažuješ sa využiť stav môjho otca na to, aby si ma vydieral?!“ zasyčal Orion nahnevane.

Voldemort zodvihol obočie a nehanebne odvetil: „Áno. S kým myslíš, že vyjednávaš, chlapče?“

Orion sa naňho zamračil a rozhorčene odpľul: „Fajn. Čo chceš? Ale predtým než odpovieš, nechaj ma pripomenúť ti, že perfektne viem, že ak dlh nie je prísahou, môžem si vybrať odmietnuť, čokoľvek po mne budeš žiadať, bez toho, aby ma mágia zranila.“

„Ale nakoniec budeš musieť akceptovať o čo ťa požiadam,“ riekol Voldemort so zlovestným úškľabkom.

„A čím dlhšie to potrvá a ja dosiahnem dohodu, ktorá bude prijateľná pre oboch, tvoja mágie bude tvrdšie reagovať, ak zlyháš pri splatení dlhu. A uisťujem ťa, že možnosti, ktoré ti dám, ti nebudú pochuti. A ak sa ti eventuálne dlh nepodarí splatiť, možno bude tvoja mágia reagovať tak zle, že ťa roztrhá na kusy.“

„Viem to,“ zasyčal Orion nahnevane skrz zaťaté zuby. „Tak mi povedz, aké sú moje možnosti?“

„Musím si to rozmyslieť,“ povedal Voldemort s nebezpečným úsmevom. „Ale nemaj strach, čas nezačne ubiehať, kým ti nepoviem, čo chcem.“

Orion sa zamračil. „Dobre. Vyspi sa na to a povedz mi, keď budeš pripravený, ale hovorím ti, že nebudem súhlasiť s tým, aby som sa stal tvojím manželom!“

„No, to uvidíme!“ zavrčal Voldemort nahnevane a urobil k nemu hrozivý krok. „Mohla by to byť najlepšia alternatíva od ostatných.“

„O tom úprimne pochybujem,“ odpovedal Orion chladne.

Voldemort ho pevne chytil za bradu, ich oči sa stretli a zúrivo zasyčal: „Pamätám si správne, že myšlienka na to, že by som ťa šukal sa ti pred časom toľko nepriečila.“

„To bolo predtým, čo si sa ma pokúsil udusiť!“ odvetil Orion nahnevane. „A v tom čase som nemyslel jasne, keďže som bol chorý a zotavoval som sa zo závislosti! A poďme si zaspomínať, čo všetko sa stalo odvtedy! Manipuluješ so mnou a ubližuješ mi! Veď ešte dnes si sa ma pokúsil mučiť cruciatom, znovu! Skutočne si myslíš, že by som sa mohol niekedy zaujímať alebo byť s niekým, kto sa ku mne takto správa?!“

„Nežiadam ťa, aby si sa o mňa zaujímal!“ zavrčal Voldemort.

„Presne tak,“ odsekol Orion, „chceš ma len využiť. A ja sa nechcem viazať s niekým, na kom mi nezáleží a komu nezáleží na mne! A ty si neschopný cítiť, čo i len jeden poriadny pocit!“

„City sú pre slabochov!“ odpľul Voldemort nahnevane. „Zbav sa tejto nudnej romantickej predstavy, sú pre hlupákov!“

Orion trhol hlavou, aby sa vytrhol z Voldemortovho zovretia a ticho odpovedal: „Nikdy to nepochopíš a za to ťa ľutujem.“

Voldemortove oči vzplanuli hnevom, keď schmatol Orion za zátylok. „Ľutuj seba! Pretože ťa prinútim splatiť dlh a vždy budeš pod mojou vôľou! Nezáleží koľko budeš so mnou bojovať, nikdy sa ma nezbavíš! A nakoniec sa mi podriadiš!“

„To uvidíme,“ odsekol Orion s istým úškrnom. „Teraz hráme pod rozličnými pravidlami. Prijal si moje podmienky a ja som prijal tvoje tvrdenie o dlhu. Obaja poznáme dôsledky, ak porušíš moje podmienky a ak sa mi nepodarí splniť kúzelnícky dlh. Dlh môže pre mňa vyzerať ťažší, ale som si istý, že moje podmienky sú pre niekoho ako ty rovnako ťažké. Takže uvidíme, obaja na seba máme páky.“

Voldemort naňho hľadel prižmúrenými očami, ale potom odvetil s úškrnom: „Možno, ale už nikdy ma neprekabátiš. Mám toho proti teba viac, ako si si vedomí.“

„Rovnako ako mám ja,“ riekol Orion, upierajúc naňho prižmúrené oči.

Voldemort neveriacky zodvihol obočie a Orion sa naňho samoľúbo uškrnul, predtým než povedal: „Každý budeme držať proti sebe svoje zbrane v tajnosti až nepríde vhodná doba, ako sa zdá. Ale hoci by som s tebou zostal dlhšie, musím odísť.“

Voldemort schmatol Oriona za ruku a zavrčal: „Nie skôr, než opravím tvoje prenášadlo. A ak pre budúcnosť neodpovieš na moje volanie, draho za to zaplatíš.“

„Môj prsteň je v poriadku,“ odsekol Orion samoľúbo. „Skrátka som bol pod mocnými obranami, ktoré ti bránili prenášadlo aktivovať.“

„Kde?“ spýtal sa Voldemort prižmúrenými karmínovými očami.

Orion sa naňho usmial. „Rád by si to vedel? Ale, žiaľ, nemôžem ti to povedať.“ A aktivoval prenášadlo prútikom skôr, než sa Voldemort stihol pohnúť. 

untitled.png

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 16. 7. 2017 22:53)

Ty se pěkně sekají doufám že Orion na to nedoplatí.

díky, díky

(Bobina, 20. 2. 2016 10:12)

Díky za další kapitolu.

Super super

(Maxë, 5. 2. 2016 20:55)

Tahle povídka mě úplně pohltila, moc děkuji za překlad a těším se na další :))

Perfect

(Elsa Robinsová, 3. 2. 2016 13:29)

Si naozaj super! Veľmi zaujímavá poviedka. Ale chcem sa spýtať, treba čítať aj Dumbelorove spomienky? Keď som ich čítala aj v knihe a je to to isté...

......

(Nailee, 26. 1. 2016 15:23)

Jsem moc ráda, že jsi se odhodlala překládat zrovna tuhle povídku, i když patří mezi ty velmi dlouhé a podle mého, co se týče děje, na překlad dost náročné. Tahle povídka je jedna z mých oblíbených a když Weronika přestala překládat, tak jsem se bála, že už zůstane nepřeložená. Příjemně mě pak překvapilo, když jsi se rozhodla ji dopřeložit a myslím, že ti to jde opravdu velmi dobře. Přeju ti hodně štěstí s dalším překládáním. Díky a moc se těším na další díly.

Úžasné

(Helena, 26. 1. 2016 13:52)

Perfektný preklad! Veľmi sa teším na ďalšiu kapitolku! Držím ti s ňou znova palce!

:-)

(alča, 25. 1. 2016 20:26)

Fíha,to jsou teda pěkně dlouhé kapitolky. Seš skvělá,že ses do toho pustila. Moc děkuju za krásný překlad a budu se těšit na další díl. A kdy se dočkáme dalšího dílku tvojí povídky?

Skvelé

(Cassia, 25. 1. 2016 17:01)

Skvelé. Túto poviedku som čítala kedysi dávnejšie a ku vtedajšiemu koncu sa mi to už nepáčilo. Teraz je to aj vďaka výbornému prekladu pre mňa príjemnejšie čítať. Som úprimne zvedavá, ako to dopadne. Všimla som si, že znova ide o milostný trojuholník, tak uvidíme "kto zomrie":)) dúfam, že Voldymu nenapadne niečo veľmi nepríjemné a tiež dúfam, že Z toho nebude mpreg.... no uvidíme. A preklad je úžasný...:)))

....

(mravenec, 25. 1. 2016 8:06)

zábavná povídka a pěkný překlad. Orion se s Voldym pořád hádá, to je svěží, je pořád naprdnutej a má esa v rukávu ... Taky mě pobavila zmínka o rumunské upíří hraběnce Báthory. Z mého pohledu se autorka snaží, aby Voldy nějak obstál, ale bohužel to tak nějak asi nepůjde. Buď se stane Orion druhým Voldym a to už nebude pěkné, nebo Orion přeonačí Voldyho, aby byl hodný, no to nevím... Těším se na další pokračování.:-)

....

(Kilia Ice , 25. 1. 2016 6:40)

Senza..... Už som sa nevedela dočkať. Včera som tu bola asi príliš skoro, ale nevadí. Dúfam že na ďalšiu časť nebudeme musieť dlho čakať :D

Děkujeme

(didinka, 25. 1. 2016 0:17)

Děkuji ti za překlad, si na to sama a to je ještě víc obdivuhodné :) A jde ti to, jsem ráda, že se do toho někdo pustil, opravdu :)
A co tvoje povídka?:-o