Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


31. kapitola - Tomove horcruxy & Karkarov osud

18. 2. 2016

 

Hneď ako dorazil do spálne si Orion sadol na posteľ a utrieďoval si myšlienky. Že manžel! Zúrivo pokrútil hlavou. Voldemort stratil všetok rozum! Orion od hnevu zaťal päste. Prekliaty dlh! Ktovie, čo po ňom Voldemort bude chcieť? Veľmi dobre si bol vedomí toho, že kúzelník mu ponúkne len zopár alternatív... možno mu nedá inú možnosť, než prijať, aby mu vynosil dediča! A celú tú dobu, ten ľstivý bastard držal dlh v tajnosti; čakajúc na správny moment, aby si ho nárokoval! Ale nemohol to urobiť! Nikdy nebude mať dieťa s Voldemortom! Aj bez ohľadu na jeho vek a nenávisť k Voldemortovi – aspoň v súčasnosti – mal veľa vecí, ktoré musel urobiť! Nemôže mať dieťa v tak mladom veku i keď Voldemort povedal, že to nebude v najbližších rokoch, stále to bolo priskoro. Nebude mať čas dokončiť všetko, čo mal spraviť.

A nechcel byť spojený s Voldemortom týmto spôsobom. Bolo by to príšerné, odsúdený na jeho milosť! Chcel Lezandera! Dočerta! Akoby tomu mohol uniknúť? Orion si skľúčene pretrel čelo. Nemohol sa stať manželom takého kúzelníka... muža, ktorý zabil jeho matku... Pre Merlinovu bradu, čo si pomyslí Sirius, keď sa vráti späť? Bolo to neodpustiteľné! Nezáleží na tom, že Voldemort bol najsilnejším kandidátom a že hovoril pravdu o tom, že budú mať pravdepodobne najmocnejšieho dediča... On to proste nemohol urobiť! Voldemort mu nikdy nedovolí byť s niekým iným. Bude žiť bez lásky, navždy bude ľutovať svoje rozhodnutie, navždy bude nenávidieť sám seba a Voldemorta. To nie je život, ktorý pre seba naplánoval! Mal v pláne oženiť sa za vhodného temného kúzelníka asi tak v tridsiatke, ale chcel ostať s Lezanderom tak dlho, ako by to bolo možné... A to by mu Voldemort nikdy nedovolil, ako sám povedal – zabil by každého, koho by si vybral!

Vyskočil z postele a znepokojene sa prechádzal po izbe. Morgana, pomôž! Musí tu byť spôsob ako z toho von! Vždy je nejaký spôsob... nemôže dovoliť, aby sa to stalo; bol by nútený vzdať sa všetkých svojich plánov... Relikvií smrti, stať sa vodcom, vrátiť späť otcovu dušu! Nie! Radšej by zomrel, než by nemal splniť svoje ciele! Porušil by sľub, ktorý dal otcovi! Ak by ho nechal bez duše! Nikdy! Orion si rukou prečesal vlasy. Argh! Posielal Voldemorta do najhlbších pekiel! Nestaral sa o nikoho, iba o seba!

Orion sa otočil a pozrel na svoj kufor. Ale nebol celkom bezbranný voči Voldemortovi a jeho nevyspytateľným plánom. Orion sa uškrnul. Och, áno, mal niečo, čo by mohol použiť proti Voldemortovi. Ak by k tomu prišlo, aj keď by ho Voldemort chcel zabiť, mohol by proti nemu použiť horcruxy. Nemá náhodou, práve teraz, vo vlastníctve jeho medailón? Ako ľahko by mohol zničiť dušu v ňom... ale Tom, milovaný Tom... Orion nahnevane pokrútil hlavou. Tom si skutočne neuvedomoval veľkosť vecí, alebo áno? Bol iba kúskom duše, uväznenej v medailóne! Ale Tom bol sám Voldemort! Ak by mu Voldemort nedal inú možnosť, potom by sa mu vyhrážal zničením medailónu! A on bude pripravený splniť svoju hrozbu, ak mu Voldemort neuverí! A tiež je tu možnosť, že tam vonku sú ďalšie horcruxy... ak by ich všetky vlastnil, Voldemort by mu bol úplne vydaný na milosť! Orion sa víťazne uškrnul; starší kúzelník ho vskutku podcenil. Voldemort chcel, aby sa stal nemilosrdným, bezcitným a zlým, nie? Nuž, poďme ho konfrontovať s tým, čo zo mňa vytvoril!

Pred jeho stretnutím s Voldemortom, chcel pohľadať horcruxy, aby ich ochránil pred Dumbledorom, ale teraz ich užitočnosť nabrala ďalšiu úroveň. Budú mu slúžiť na dva účely: udržať Voldemorta nesmrteľného, aby mohol pomôcť vyhrať temnej strane vojnu a dať Orionovi nad ním moc. A ak nikdy nebude musieť horcruxy použiť proti Voldemortovi, mohol by si jednoducho získať Voldemortovu priazeň tým, že mu povie, že ich zozbieral, aby boli chránené pred Dumbledorom a že tak chcel ochrániť Voldemortov život. Orion sa samoľúbo uškrnul. Bolo to perfektné.

Rýchlo vytiahol z kufru medailón a ľahol si na posteľ, zatiaľ čo ho otvoril.

„Ahoj, Tom,“ riekol milo.

Tomove tmavomodré oči sa zabodli do jeho a mrzuto odvetil: „Kde si bol celý týždeň? Prečo si so mnou nehovoril? Hovoril si, že mi oznámiš, ako dopadol tvoj test!“

„Prepáč, ale stalo sa veľa vecí a šiel som preč, takže som s tebou tak skoro hovoriť nemohol,“ odpovedal Orion pokojne. „V skutočnosti som nechcel rozprávať o teste. Voldemort ma prinútil zabiť muklovské dievčatko a jasne som mu vysvetlil, že nedovolím, aby ma k takému niečomu prinútil opäť. A to je všetko, čo ti k tomu môžem povedať. Potrebujem s tebou prebrať oveľa dôležitejšie veci.“

Victorina smrť sa teraz zdala taká bezvýznamná. Nikdy na to nezabudne, ale už sa v tom nebude viac hrabať. Boli tu oveľa dôležitejšie veci, o ktoré by si mal robiť starosti.

Tom zodvihol obočie a zvedavo sa spýtal: „O čom chceš diskutovať?“

Orion si ho na moment pozorne prehliadol. Bol takmer úplne rovnaký ako Tom, ktorého videl v poslednej spomienke: tá istá atraktívna tvár, tie isté pôvabné spôsoby, ale napriek tomu mal v očiach niečo iné, určitá uvoľnenosť, Tomove oči niekedy hriali, keď sa s ním rozprával... na určitej úrovni mu Tom veril, uvedomil si Orion náhle. Tom sa oňho skutočne staral. Orion zacítil ostrú bolesť v hrudi. Bodnutie túžby a ľútosť zároveň. Dokázal by skutočne zabiť Toma len preto, aby dokázal Voldemortovi, že i on mal zbrane proti nemu? Zaplavil ho nekonečný smútok. Ťažko preglgol. Musel byť tvrdší pre to, čo musí urobiť a musí byť schopný zničiť ďalšie horcruxy miesto medailónu, ak by čoskoro ďalšie našiel. Ale, ak nenájde, bude mať len medailón...

„Čo sa deje?“ spýtal sa Tom potichu. „Pozeráš sa na mňa veľmi zvláštne.“

Orion mu venoval chabý úsmev. „Nič. Len som o tebe premýšľal.“

Tom sa naňho uškrnul a zapriadol: „Skutočne? A načo si prišiel? Aké myšlienky sa ti preháňajú mysľou? Som presvedčený, že by mi nevadilo s tebou tie myšlienky zdieľať.“

Orion znovu ucítil v hrudi bodnutie a musel udusiť zúfalý vzlyk. Prečo Tom hovorí také veci, keď sa práve pokúša byť dosť silný na to, aby ho mohol zničiť? „Čokoľvek si predstavujem o nás dvoch nie je skutočne dôležité, nie?“ odvetil Orion ostro. „Nikdy sa to nestane.“

Tom sa naňho zamračil a nežne riekol: „Orion, vieš, že by sa to mohlo stať, ak by si ty a Voldemort-“

„Voldemort nie je ty!“ odpľul Orion.

„Ale je!“ odpovedal Tom prísne. „Kedy si to pripustíš-?“

„Pozri, Tom,“ prerušil ho Orion netrpezlivo. „O tomto s tebou nebudem znovu diskutovať. Voldemort je, kto je a nezmení sa. Mám o tom nekonečno dôkazov a on nie je ten, ktorého chcem!“

„Potom kto?“ vyštekol Tom mrzuto.

Orion sa naňho zamračil a dôrazne povedal: „Ty vieš kto.“  Prezieravo mávol rukou a dodal: „Odbočili sme od témy, ktorú som chcel prebrať.“

Tom si unavene povzdychol. „Fajn, ale ešte sa k tomu vrátime. Tvoja tvrdohlavosť ma stále ohromuje. Ale nechajme to teraz tak. Tak povedz mi, o čom chceš hovoriť.“

Orion sa naňho opatrne pozrel a potichu riekol: „Tom, objavil som niečo, čo ohrozuje Voldemortovu existenciu a taktiež tvoju, a preto mi musíš povedať všetko, čo vieš, aby som ti mohol pomôcť.“

Tom sa naňho zamračil. „O čom to hovoríš?“

„O horcruxoch,“ odvetil Orion stručne.

„Čo?!“ zreval Tom zúrivo s rozšírenými očami a bledou tvárou. „Odkiaľ vieš o horcruxoch?! Vieš vôbec, čo to je?!“

Orion si odfrkol. „Je to len názov. Už dávno viem, že si kus duše uloženej vo vnútri predmetu. Teraz mám preto len pomenovanie a trochu viac informácií. Skutočne si si myslel, že som nezistil, čo v skutočnosti si?“

Tom naňho divoko hľadel a rozhorčene odvetil: „Dúfam, že si sa o tom niekomu ani slovom nezmienil!“

„Samozrejme, že nie!“ bránil sa Orion neústupne. „Nie som hlúpy! Nikto sa o nich nikdy nedozvie, ak bude v mojich silách tomu zabrániť!“

„Kde si sa naučil o horcruxoch?!“ spýtal sa Tom s dôrazom.

„Na tom nezáleží, T-,“ začal Orion.

„Záleží na tom mne!“ zasyčal Tom zúrivo.  „Ak si o nich niečo objavil, tak potom mohli i ostatní! Čo nevidíš ako ma to ohrozuje?!“

„Len ja mám prístup k takému zdroju informácií,“ riekol Orion upokojujúco. „Nie je tu žiaden dôvod na obavy.“

„Samozrejme, že je! Ako si môžeš byť istý?“ odsekol Tom zúfalo.

Orion prebodol Toma zeleným pohľadom a jemne odvetil: „V tomto mi ver, Tom. Nik sa o nich nemôže dočítať rovnakým spôsobom ako ja, ale nemôžem ti prezradiť môj zdroj.“

Tom prižmúril oči a odpľul: „Prečo, dopekla, nie?“

„Pretože nemôžem!“ odsekol Orion netrpezlivo. „Pretože je to súkromné a ty to nepotrebuješ vedieť! Takže sa tým prestaň zaoberať, máš oveľa vážnejšie problémy. Dumbledore o nich vie!“

Tom na neho civel, jeho krásna tvár bola veľmi bledá a zachrapčal: „Ako?“

Orion si povzdychol a potichu prehovoril: „Neviem odkiaľ o horcruxoch Dumbledore vie. Ani netuším ako veľa o nich vie, ale viem, že má podozrenie.“ Pozrel na Toma a jemne povedal: „Vie Dumbledore, že sa z teba stal Voldemort?“

„Áno, vie,“ odvetil Tom už trochu pokojnejšie. „Prečo sa pýtaš?“

„A tiež vie, kto boli tvoji rodičia,“ zamrmlal Orion potichu. „Merope Gaunt a Tom Riddle z Little Hangletonu.“

Tomove oči sa rozšírili a zašepkal: „Odkiaľ o tom vieš?“

„Od Dumbledora,“ odvetil Orion. „Pretože to taktiež vie, Tom. Pretože vie o Slizolinovom medailóne, ktorým si, vie o Bifľomorovej šálke, ktorú si chcel a o prstene tvojho starého otca, ktorý si tiež pravdepodobne vzal. Takže čo? Sú tieto predmety tiež horcruxy, Tom?“

„Ako?“ zašepkal Tom roztrasene. „Ako to všetko vieš?“

„Na tom nezáleží, Tom!“ odsekol Orion netrpezlivo. „Čo nechápeš, že o tom Dumbledore vie? Nevidíš, že jediná vec, ktorá mu stojí v ceste medzi tými predmetmi som ja? Takže mi povedz, sú to tvoje horcruxy?!“

„Áno,“ riekol Tom chrapľavo. Potom zúfalo dodal: „Musíš to povedať Voldemortovi, Orion! Musí o tom vedieť!“

„Nemôžem!“ odvetil Orion rozhorčene. „Sám si mi povedal, že by zabil každého, kto by o nich vedel; takže si vieš predstaviť, čo by sa mi stalo, ak by zistil, že viem, čo sú jeho horcruxy!“

„Na tom nezáleží,“ riekol Tom neisto. „Môžeš mu dať mňa a ja mu všetko vysvetlím a potom mu môžeš povedať všetko, čo vieš o horcruxoch a čo o nich zistil Dumbledore-“

„Zbláznil si sa?!“ ozval sa Orion zbesilo. „Nemôžem ťa dať Voldemortovi! Bude vedieť, že som Harry Potter!“

„Pre Merlina, Orion,“ povedal Tom zúfalo, „hovoríme o kúskoch mojej duše!“ Potom pozrel na Oriona a nahnevane zavrčal: „Radšej by si ma chcel ohroziť, ako povedal Voldemortovi, kto naozaj si? Potom všetko, čo som pre teba urobil? Vôbec ti na mne nezáleží?!“

„Záleží,“ riekol Orion potichu, „ale veci medzi mnou a Voldemortom sú veľmi... ehm... kolísavé, práve teraz. Ak by sa k tomu všetkému teraz pridala i moja skutočná identita, malo by to ničivé následky. Teraz na to nie je správny čas.“ Vzhliadol na Toma a s odhodlaním dodal: „Nájdem horcruxy skôr než Dumbledore.“

Tom ho prebodol tmavomodrými očami a prísne povedal: „Ochrániš ich pred zničením?“

„Urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ich ochránil pred ostatnými,“ odvetil Orion a odvrátil sa od Tomovho prenikavého pohľadu.

„To nestačí!“ odpľul Tom. „Chcem, aby si mi dal čarodejnícku prísahu!“

Orion sa ponoril do jeho očí a ticho povedal: „Nechcem ti dať čarodejnícku prísahu.“

Tom zbledol a jemne odvetil: „Nechceš ma ochrániť? Chceš dovoliť, aby ma niekto zničil? Budeš tam stáť a prizerať sa ako ma niekto zabíja, Orion? Takto veľmi sa o mňa staráš?“

Orion prehltol a zašepkal: „Ochránim ťa.“

„A ostatné horcruxy?“ spýtal sa Tom prísne.

„Môžem ti dať len slovo, že ochránim TEBA,“ odsekol Orion neústupne. „Rovnako ako ostatné horcruxy, dostanem ich a dám ich do bezpečia pred každým, kto by ich chcel získať.“

„Ostatné horcruxy sú rovnako mnou!“ prerušil ho Tom zúfalo. „Daj mi svoje slovo, že ich tiež skutočne ochrániš! Nežiadam ťa, aby si pri ich ochrane zomrel, iba mi sľúb, že spravíš všetko čo je v tvojich silách, aby si zabránil ich zničeniu!“

„Nie,“ odvetil Orion striktne. „Iba teba, Tom. Ostatné horcruxy ukryjem pred Dumbledorom, to je všetko.“

„PREČO?!“ vykríkol Tom zničene. „Prečo mi nemôžeš dať svoje slovo, že ochrániš i ostatné?!“

„Pretože sa dovtedy môže udiať veľa vecí!“ vyštekol Orion. „Nedávam svoje slovo len tak, Tom! Nemôžem ti sľúbiť niečo, čo neviem či budem môcť splniť!“

„Tak to povedz Voldemortovi!“ riekol Tom zúfalo.

„NIE!“ zreval Orion netrpezlivo. „To nie je možnosť! Ponúkam ti to najlepšie, čo môžem urobiť! Dám ich do bezpečia a to je všetko. Môžem ti len sľúbiť, že TY nebudeš zničený a to je lepšie než nič! A mimochodom, koľko presne si ich spravil, Tom?! Je ich viac?!“

„Pohár a prsteň sú jediné, o ktorých vie Dumbledore?“ spýtal sa Tom potichu s kamennou tvárou.

Orion sa naňho zamračil. „Myslím, že má podozrenie o medailóne, ale možno, že podozrieva i šálku a prsteň.“

„Zvyšok je teda v bezpečí,“ zamrmlal si Tom pre seba.

„Zvyšok?!“ spýtal sa Orion nazúrene. „Koľko ich máš, Tom?!“

Tom sa uškrnul. „Nepotrebuješ to vedieť, potrebuješ? Ak ponúkaš iba to, že uchrániš šálku a prsteň, potom máš dostatok informácií.“

„Ty mi neveríš?“ spýtal sa Orion a uprene naňho pozeral.

Tom si odfrkol. „Potom čo si sľúbil, že zabrániš iba môjmu zničeniu, ale nie zničeniu ostatných dvoch, si skutočne myslíš, že by som ti povedal o mojich ostatných horcruxoch?“

„Dumbledore o nich môže vedieť,“ riekol Orion logicky.

Tom sa naňho samoľúbo uškrnul. „Nie o všetkých, Orion, tým so si istý.“

„Fajn,“ odvetil Orion s prižmúrenými očami. „Pohár a prsteň stačia. Takže, kde sú?“

„Neviem,“ odsekol Tom potichu.

„Čo tým myslíš, že nevieš?“ spýtal sa Orion rozhorčene.

„Ako vieš, mám iba spomienky do toho okamihu, keď som vložil svoju dušu do medailónu,“ odvetil Tom. „Do tej doby som získal Bifľomorovej šálku a prsteň, ale ešte som ich neukryl.“

Orion sa zamračil. „Ale zmenil si ich na svoje horcruxy?“

„Iba prsteň,“ odvetil Tom. „Plánoval som to urobiť i so šálkou predtým, než som bol uzamknutý do medailónu. V tej dobe som vytvoril jeden a skryl som ho. Som si istý, že ten jeden sa nenájde. A ostatné som plánoval.“

„To veľmi veci komplikuje, Tom,“ povedal Orion. „Nemám čas, aby som pátral po prstene a šálke... ale ako si vlastne získal prsteň?“

„Od môjho strýka Morfina,“ odvetil Tom so znechuteným výrazom. „Počas môjho posledného roku na Rokforte, som ho navštívil a videl som ten prsteň na jeho prste.“

„Zabil si ho?“ spýtal sa Orion potichu.

Tom si odfrkol. „Nie jeho.“

„Tvojho muklovského otca,“ zašepkal Orion. „Našiel si prsteň a šiel si zavraždiť svojho otca, aby si mal životnú obeť, ktorá je nevyhnutná k vytvoreniu horcruxu.“

Tom naňho prižmúril oči. „Vieš akosi veľa o teórii vytvorenia horcruxov.“

„Viem iba trochu,“ odvetil Orion prezieravo. Potom prebodol Toma zelenými očami a dodal: „Vytvoril si ďalší horcrux okrem denníka a myslíš si, že ten jeden je v bezpečí a to aj pred Dumbledorom?“

„Áno,“ odpovedal Tom pokojne. „A nepýtaj sa, pretože ti nepoviem, čo to je ani kde to je.“

„Dobre,“ odvetil Orion s povzdychom, „ale musíš aspoň tušiť, kde si mohol ukryť šálku a prsteň.“

Tom sa zamyslene zamračil. „Nie tak celkom. Obyčajne som ich chvíľu držal, než som ich skryl a veľmi starostlivo som si premyslel, kde ich ukryjem.“

„Dal si denník Luciusovi,“ riekol Orion zamyslene. „Vzhľadom na Luciusov vek to muselo byť počas prvej vojny, takže na to spomienky nemáš.“ Pozrel na Toma a dodal: „Je možné, že si dal šálku alebo prsteň ostatným smrťožrútom?“

„Môže to byť možné,“ odvetil Tom, „ale len nejakému, ktorému skutočne verím; niekto, kto bol ku mne úplne lojálny.“

„Bellatrix!“ náhle si uvedomil Orion. „Mohla by to byť Bella?“

„Tvoja teta?“ spýtal sa Tom zamračene. „Nuž, hovoril si, že je jedna z Voldemortových najvernejších nasledovníkov, ale keď som žil bola len dieťa, takže skutočne neviem, ako veľmi jej Voldemort dôveruje.“

Orion si odfrkol. „Neviem či jej verí, ale definitívne je jeho najvernejšia. Úplne ho zbožňuje a zabila by i vlastného manžela, ak by jej to Voldemort prikázal.“

Tom zodvihol obočie a nežne riekol: „Počul som práve v tvojom hlase žiarlivosť?“

Orion sa naňho zamračil a vyštekol: „Nebuď smiešny! Ani pri najmenšom ma nezaujíma, koho Voldemort šuká!“

Tomove obočie vystrelilo až ku vlasom a s úškrnom odvetil: „Môj, môj, ty si mi zatajil mnoho vecí, nie, Orion? Kto hovoril niečo o šukaní? Zaujíma ma, prečo premýšľaš o tom, koho Voldemort šuká... niečo sa medzi vami muselo rozhodne stať, ak sa tvoje myšlienky uberajú podobným smerom.“

„Nič sa nestalo,“ odsekol Orion neisto. „Teraz sa vráťme k téme.“

Tom mu venoval vševediaci úsmev a povedal: „Zvyčajne skrývam horcruxy na miesta, ktoré majú pre mňa nejaký význam. Aspoň to je to, čo som urobil s niektorými a myslím, že Voldemort urobil to isté. On je jediný, ktorý vie, kde je šálka i prsteň, ale keďže mu o tom nechceš povedať... tak potom musíš tie miesta nájsť sám.“

Orion sa zamračil. „Významné miesta? Prečo potom dal denník Luciusovi?“

„Nuž, je to Malfoy,“ riekol Tom pokojne. „Malfoyovci patria medzi najdôležitejšie temné čistokrvné rodiny v Anglicku.“

„Rovnako ako Bella,“ vložil sa do toho Orion. „Potom je tiež definitívnou možnosťou. Ale to len veci poriadne komplikuje. Nikdy od nej nezískam nijaké informácie bez toho, aby okamžite nešla za Voldemortom, varovať ho.“ Povzdychol si pokračoval: „Necháme si ju ako poslednú možnosť. Takže, mohol si jeden z nich ukryť v sirotinci?“

„Nikdy. Pohŕdal som ním,“ odvetil Tom stroho. „Každopádne, mal som v pláne jeden z nich ukryť  na miesto, ktoré sa spája s mojim detstvom. Som si takmer istý, že som jeden ukryl v prímorskej jaskyni, kde nás niekde brali.“ Potom dodal s úškrnom: „Bolo to miesto, kde som ostatné deti prinútil zaplatiť za ich šikanovanie a opovrhovanie.“

„Pekné,“ riekol Orion sarkasticky. „Som si istý, že si bol rozkošný chlapček.“

Tom sa naňho samoľúbo uškrnul. „Samozrejme, že som bol. Bol to imidž, ktorým som sa reprezentoval.“

„Ach, ale Dumbledore nikdy neveril tvojej fasáde, však?“ spýtal sa afektovane. „Videl za tvoju masku.“

Tom sa na neho zamračil a opovržlivo odvetil: „Dumbledore o mne nikdy nič nevedel! Urobil som nespočetne veľa vecí, priamo pod jeho nosom a neprišiel na nič.“

„Nuž, ale teraz prišiel, nie?“ odsekol Orion so samoľúbym úškrnom.

„Stal si sa Dumbledorovým fanúšikom, či čo?“ odpľul Tom nahnevane.

Orion si odfrkol. „To ťažko. Ale podceňuješ ho; je to najmocnejší svetlý kúzelník, ktorý je extrémne bystrý a múdry. Iba hovorím, že Voldemort a Dumbledore zdieľajú mnohé rysy.“

„Opovažuješ sa ma porovnávať s tým senilným starcom?!“ zavrčal Tom zúrivo.

Orion sa uškrnul. „No tak, Tom. Dumbledore je len rovnako manipulatívny ako Voldemort a ani jeden z nich sa nestará o to, koho zničia len, aby mohli dosiahnuť svoje plány. Obaja využívajú ľudí ako svoje figúrky. Iste to musíš vidieť.“

„Rozdiel je v tom, že Dubledore skrýva svoju skutočnú podstatu pod tou svojou deduškouskou maskou,“ zasyčal Tom rozhorčene. „Ja som aspoň úprimný! Nehlásam o morálke a láske, pričom robím presný opak!“

„Máš pravdu,“ pripustil Orion. „Ale to je jedno.“ Pozrel na Toma a zamyslene sa zamračil. „Je možné, že si jeden ukryl u Borgina a Burksa? Vzhľadom k tomu, že je plný vecí, horcrux by sa v ňom stratil celkom ľahko a bez povšimnutia.“

Tom naňho prižmúril oči. „Vieš o mne oveľa viac informácií, než si povedal, ako si to zistil?“

Orion sa naňho uškrnul. „Presne tak. Takže je to možné? A čo tvoje cestovanie po svete? Mal si v pláne nejaký z nich ukryť niekde v zahraničí?“

„Nikdy by som nenechal horcrux v blízkosti Burkeho, to je isté,“ odpovedal Tom ostro. „Ten nechutný čarodejník by ho našiel a predal ho záujemcovi s najvyššou ponukou. A chcel som všetky horcruxy ukryť na území Anglicka, kde by som ich mohol mať pod určitou kontrolou.“

Orion si povzdychol a pretrel si čelo. Potom zabodol oči do Tomových a vzrušene riekol: „A čo dom Gauntovcov?! Je symbolom tvojho Slizolinského pôvodu!“

„Je to možné,“ odvetil Tom zamyslene. Potom nahnevane dodal: „Ale nemal som to miesto rád. Kúsok odtiaľ žil môj bezcenný otec a navyše ma to miesto nútilo myslieť na to, že Slizolinoví poslední potomkovia žili v takej biede a špine...“

„Rozumiem,“ povedal Orion potichu, „ale stojí za kontrolu. Ak by som tam šiel, je možné, že tam ešte niekto bude? Je tvoj starý otec a Morfin stále nažive?“

„Nie,“ zavrčal Tom.

Orion zodvihol obočie, ale nevyjadroval sa. „Dobre. Takže pre teraz máme dve možnosti: Bellu a dom Gauntovcov.“ Potom dodal s povzdychom: „Čo znamená, že mi ich získanie chvíľu potrvá a to najmä s Bellou. A pozajtra odchádzam do Durmstrangu. Nemôžem znovu len tak zmiznúť, aby som našiel Gauntov dom, v tak krátkom čase. Budem musieť počkať do zimných prázdnin a to sú celé mesiace!“

„A čo víkendy?“ spýtal sa Tom podráždene.

„Nik nemôže opustiť Durmstrang bez toho, aby bol odhalený ochranami, ktoré sú na hrade. Môj riaditeľ by vedel, ak by som odišiel. A tiež tam učí Romulus Rosier, mohol by o tom počuť od Vagnarova. Obaja boli priatelia Karkarova, takže pravdepodobne sú i navzájom priateľmi. Naozaj neviem, je to príliš riskantné. Rosier môže povedať Voldemortovi, že miznem počas víkendov. A okrem toho, musím študovať a veľa trénovať počas víkendov. Mám ich zabrané.“

„Tak potom zimné prázdniny,“ odvetil Tom potichu.

„Áno, prepáč,“ riekol Orion nežne. „Uisťujem ťa, že ich chcem nájsť tak veľmi ako ty. Ale nemyslím si, že Dumbledore po nich bude teraz pátrať. Myslím si, že má len podozrenie o medailóne. A možno verí, že je len jeden; všetka tá teória hovorí len o vytvorení jedného horcruxu. Posunul si hranice mágie tým, že si ich vytvoril viac.“

„To som urobil,“ odsekol Tom arogantne a samoľúbo. „Nik predo mnou niečo také nedokázal. Všetkých som ich predčil!“

„Nie je to niečo, načo by si mal byť hrdý, Tom!“ odsekol Orion nahnevane. „Zničil si svoju dušu! A nie len to, musel si urobiť viac než len to, že si zabil obete, aby si mohol vytvoriť horcrux, však? Veľmi dobre viem, že si musel zničiť ich vlastné duše! Nie len, že si ich zavraždil v tomto živote, ale navždy! To je ohavné!“

Tom na chvíľu zbledol, predtým než nahnevane riekol: „Čo je zdrojom tvojich informácií o horcruxoch?! Ako to môžeš vedieť?!“

Orion mlčal, zatiaľ čo ho Tom prepaľoval s rozzúrenými tmavomodrými očami. Náhle Tom vyvalil oči a zalapal po dychu: „Slizolin! Ten pochabý starý portrét ti povedal o svojej komnate! Mal som ho spáliť, keď som mal šancu!“

Orion naňho prižmúril oči. „Zapálil by si jediný portrét tvojho predka len preto, aby si udržal svoje tajomstvá? Potom, čo pre teba tak veľa urobil?!“

„Čítal si jeho denníky! Jeho knihy!“ obvinil ho Tom rozhorčene. „To je dôvod, prečo si denne pil Povzbudzujúci dúšok! Nie preto, že si mal veľa učenia a turnaj! Po celý ten čas, za mojim chrbtom, si čítal Slizolinové denníky!“

Orion nahnevane zasyčal: „Áno a ty si mi o nich nepovedal, že? Aj keď si vedel ako veľmi by mi pomohli naučiť sa parselské kúzla, ani slovom si sa o nich nezmienil! Toľko k tvojmu tvrdeniu, že si sa mi vždy snažil pomôcť!“

„Nemal si na ne právo!“ odpľul Tom nazúrene. „Nie si Slizolinov dedič! Nemal ti to hovoriť!“

Orion mlčal, nikdy by mu nepovedal o Slizolinovom tvrdení. Stále si nad tým lámal hlavu. Tak nahnevane odvetil: „To nebol tvoj jediný dôvod! Nechcel si, aby som sa o nich dozvedel, pretože by mohli prezradiť mnoho Voldemortových trikov, že áno? Nuž, ale teraz ich poznám a môžem ich použiť vo svoj prospech!“

Tom sa naňho zamračil. „Toto poznanie bolo určené len pre Slizolinovho dediča!“

Orion mávol rukou. „Už viac nie.“

Tom sa naňho ďalej temne mračil, ale Orion ho ignoroval a uvažoval nahlas: „Je tu ešte jedna vec, ktorej nerozumiem. Ako Dumbledore získal podozrenie o existencií tvojich horcruxov? Dumbledore nemá prístup k Slizolinovým denníkom. Nemohol ich prečítať, ani zvyšok kníh napísaných Slizolinovými potomkami. Takže, odkiaľ sa o nich dozvedel?“

„Už viem ako,“ zasyčal Tom nahnevane.

Orion sa naňho so záujmom pozrel. „Ako?“

„Slughorn!“ zavrčal Tom. „Hneď ako si mi povedal o tom, že Dumbledore má podozrenie o mojich horcruxoch, mi napadlo, že ten tučný mrož mu niečo musel povedať.“

„Kto?“ spýtal sa Orion zamračene.

„Horace Slughorn!“ odpľul Tom nazúrene. „Bol vedúcim Slizolinskej fakulty a môj profesor elixírov, keď som chodil na Rokfort. Je to temný kúzelník, ale bezcenný. Och, verí v čistotu krvi, ale nikdy nepohol ani len prstom, aby nášmu druhu pomohol! Jeho jedinou starosťou je pud sebazáchovy a jeho malý luxus.“

„Povedal si tomu profesorovi o horcruxoch?“ spýtal sa Orion neveriacky. „Čo ťa to posadlo?!“

„Spýtal som sa ho na ne! Už o nich vedel,“ odsekol Tom obranne.  „A nevedome ma utvrdil v tom, koľko som ich nakoniec spravil!“

„Koľko?“ spýtal sa Orion rýchlo, aj keď začínal mať isté podozrenie.

Tom sa naňho uškrnul. „To by si rád vedel, však?“

„Áno,“ odpľul Orion netrpezlivo.

„Zlé pre teba,“ povedal Tom samoľúbo.

Orion sa na neho pozrel a odvetil: „Zabil si čarodejníkov pre menej, prečo je teda Slughorn stále nažive?“

„Myslíš, že som ho nechal nažive schválne?“ zasyčal Tom. „Ten starý prd zmizol akonáhle som prijal oficiálne meno lord Voldemort a zhromaždil som smrťožrútov. Snažil som sa ho nájsť, ale nikdy som neuspel. Som si istý, že Voldemort po ňom v súčasnosti pátra.“

Orion si vzdychol. „Potom teda dúfam, kvôli tebe, že ho Voldemort čoskoro nájde. Nemáme tušenia koľko toho Dumbledorovi vytáral. Ale môžeme z toho vyvodiť, že nie veľa, pretože v tom prípade by Dumbledore začal ničiť horcruxy už veľmi dávno.“

„Verím, že Slughorn povedal Dumbledorovi len toľko, že som sa ho pýtal, čo je to horcrux,“ odvetil Tom. „Slughorn by mu nepovedal viac, ak by z toho niečo nezískal. Takže si myslím, že Dumbledore naisto nevie či som ich spravil viac.“

„Ale Dumbledore by stále tú informáciu mohol získať od Slughorna,“ riekol Orion.

„Je to nepravdepodobné, pretože Dumbledore hlása, že som späť. Preto bude Slughorn niekde ukrytý,“ povedal Tom posmešne. „Ale stále môže získať spomienky. Preto som si istý, že jednou z Voldemortových priorít je nájsť a zabiť Slughorna, čo najskôr.“

Orion sa zamračil. „Prečo nenariadi nejakému smrťožrútovi, aby Slughorna našiel a zabil?“

„Možno nariadil,“ odvetil Tom pokojne. „Ale bude chcieť toho tučného starého mroža zabiť sám.“

Orion chápavo prikývol. Musel si priznať, že by pravdepodobne urobil niečo rovnako drastické, ak by chcel udržať tajomstvo svojej nesmrteľnosti pred svojím najsilnejším nepriateľom. Zvlášť potom, čo urobil niečo tak príšerné, ako rozdelenie vlastnej duše a jej následné uzamknutie do objektov. Urobil by čokoľvek, aby ochránil svoju dušu pred zničením. Kompletné zničenie duše bolo nezvratné. Úplne by prestal existovať, nemal by žiadnu šancu byť znovuzrodený – v prípade, že by sa to stalo. A to bol dôvod, prečo bol tak veľmi nahnevaný na Toma, že spravil horcruxy. Bolo to veľmi hlúpe, vzhľadom na to, že bol Temným pánom, ktorý mal také množstvo nepriateľov. Hoci získal nesmrteľnosť, ale tiež dal svojím nepriateľom šancu na úplne vyhladenie jeho kúskov duše. Podľa jeho názoru, by bolo lepšie zomrieť s kompletnou dušou a s nádejou, že sa znovu narodí, než, aby riskoval, že bude z existencie navždy vymazaný.

Ale obaja Tom aj Voldemort toto určite vedeli a rozhodli sa ako sa rozhodli. Taktiež rozumel Voldemortovej posadnutosti pre nesmrteľnosť. Neželal si to isté pre Siriusa? Už ho nikdy nevidieť zomrieť znovu? Nechcel nesmrteľnosť pre seba, chcel iba žiť tak dlho, pokým nesplní všetky svoje ciele. A tiež usúdil, že Voldemort chcel to isté. Skrátka Voldemortové ambície o dobývaní čarodejníckeho sveta, boli také veľkolepé a nebezpečné, že musel mať istotu, že nikto neohrozí jeho život, pokým všetky tie ciele nenaplní. Orion si v duchu povzdychol. Zdalo sa, že neustále sa mu darilo Voldemorta chápať o niečo lepšie. A nijako zvlášť sa mu to nepáčilo. Znamenalo to, že sa stáva viac ako Voldemort? Alebo Voldemortove činy boli skrátka pochopiteľné, keď ich analyzoval s určitou empatiou? V tom druhom prípade si bol istý, že k Voldemortovi cítil určitú empatiu, pretože mu záležalo na Tomovi. A všetky tieto komplikácie znamenali viac. A čo jeho odhodlanie, že sa bude Voldemortovi vyhrážať zničením jedného z jeho horcruxov? Bol by schopný zničiť časť z Toma navždy? Ale všetko to teraz záviselo na Voldemortovi. Ak kúzelník neprekročí hranicu, potom nebude uvažovať o zničení horcruxov a riadne by ich strážil. A možno... možno existoval spôsob ako sa zlúčiť s dušami späť. Aj keď Slizolin vo svojich denníkoch uvádzal, že to nie je možné. Všetko bolo možné s mágiou, to bolo na nej také úžasné. Išla proti prírodným zákonom, proti logike a vede. I v prípade, že by Dementori boli nezničiteľní, nájde spôsob a aj keď bolo zlúčenie všetkých častí duše nemožné, rovnako dobre môže nájsť nejaký spôsob.

Tom bol živým dôkazom, že mágia nemá žiadne bariéry. A musel Toma obdivovať, že posunul hranice, aby urobil niečo, čo nikto iný predtým neurobil, aj keď sa mu to nepáčilo, Tom urobil magický zázrak. Taká magická zdatnosť! Len pri predstave, čo Tom musel urobiť, keď nasmeroval svoju genialitu a silu do takého úsilia! Ak by mal Tom milujúcu rodinu, ak by bolo je detstvo šťastné, nikdy by sa nezmenil na Voldemorta. Orion si bol istý, že by bol veľký čarodejník, ktorého by všetci obdivovali – svetlo i temnota – a nebol by obávaný a lovený ako teraz. Zrazu to všetko vyzeralo tak nespravodlivo; bol z toho hlboko smutný a nazúrený zároveň.

„Orion, o čom to premýšľaš?“ spýtal sa Tom zvedavo. „Volal som tvoje meno, ale ty si nereagoval.“

Orion mu venoval malý úsmev. „O ničom dôležitom. Idem spať, Tom. Som skutočne unavený.“

„Nie bez toho, aby si mi povedal, čo sa deje medzi tebou a Voldemortom,“ riekol Tom so škodoradostným úsmevom.

Orion sa naňho zamračil a stroho odvetil: „Nič sa medzi nami nedeje!“

Tom si odfrkol. „Ale prosím ťa! Sex a Voldemort v jednej vete? Mohli byť tvoje myšlienky ešte prehľadnejšie?“

Orion zbledol, ale rýchlo sa spamätal a nonšalantne odvetil: „Iba som počul, že Bella bola jeho milenkou počas prvej vojny. To je dôvod, prečo som to povedal. Neznamená to, že mám záujem o Voldemortov sexuálny život!“

Tom zodvihol obočie a príjemne povedal: „Ach, ale niekoho si sa na to pýtal alebo ti to niekto povedal, zatiaľ čo si ochotne počúval. Takže to dokazuje tvoj záujem, nezáleží na tom, akým spôsobom si sa to dozvedel.“

„Je to jedno!“ riekol Orion frustrovane. „Nič ti nepoviem!“

Tom sa uškrnul a potmehúdsky povedal: „Dobre vieš, že aj tak mi všetko povieš, tak načo strácať čas? Som tvoj hlavný poradca pre všetko-čo-sa-týka-Voldemorta, takže bez hanbi. Dám ti rady.“

Orion sa na neho neveriacky pozrel. „Dáš mi rady? To je tá posledná vec, ktorú chcem! Nemám v úmysle pokračovať s Voldemortom! A pokiaľ ide o tvoje poradenské schopnosti, mal by si ich vylepšiť! Vždy mu nadržiavaš!“

„Samozrejme, že áno,“ riekol Tom bez rozpakov. „Ale nie len jemu, fandím vám dvom spolu, nám dvom spolu.“

„Vskutku,“ odpľul Orion, „a zaujímalo by ma, prečo to robíš. Prečo tak veľmi chceš, aby sme spolu boli?“

„Nie je to jasné?“ spýtal sa Tom nonšalantne. „Už predtým som ti povedal, že ťa chcem; že on ťa chce. Nie je to žiadne tajomstvo.“

„Och, ja viem, načo ma chce!“ riekol Orion rozčúlene. „Ale ty to nevieš, takže musíš mať nejaký postranný motív!“

„Nemám žiadne postranné motívy, len čestné,“ povedal Tom s okúzľujúcim úsmevom. „Nuž, to ma teraz zaujíma. Načo ťa presne chce?“

Orion si unavene povzdychol a prstami si prečesal vlasy. Aj tak by to nakoniec Tomovi povedal, tak ako vždy. Napriek všetkému bol Tom stále jeho dôverníkom a mentorom. Nakoniec sotva počuteľne zašepkal: „Chce, aby som sa stal jeho manželom. Chce, aby som mu vynosil dediča.“

Víťazoslávny výraz prešiel Tomovou tvárou a s triumfálnym úsmevom odvetil: „Nuž, tak to ťa veľmi poctil. Napokon, dáva ti pozíciu, ktorú si vždy chcel a ktorú si zaslúžiš...“

„Poctil ma?“ zavrčal Orion nahnevane. „Dá mi pozíciu, ktorú si zaslúžim? Rozumiem správne? Byť jeho maznáčikom? Jeho kurva? To som nikdy nechcel! Chcem mu byť seberovným! Nechcem byť jeho submisívna hračka!“

Tom sa uškrnul a nežne zapriadol: „No tak, Orion. Submisívna hračka? Nikdy by som ťa nepovažoval za svoju kurvu. Opatroval by som ťa, držal by som si ťa po svojom boku a všetci ostatní by ti kľačali pri nohách. Bol by si mojou pravou rukou, bol by si uznávaný, rešpektovaný a všetci by ti závideli.“ Jeho rysmi prebehla radostná grimasa a so šialeným zábleskom v očiach pokračoval: „Len o tom premýšľaj! Mohli by sme spoločne vládnuť svetu! Zničili by sme svetlo! Boli by sme nezastaviteľní! S našou mocou, by nás nik neporazil! Zničili by sme humusákov a zradcov krvi! Ostali by sme len my dvaja! Každý by sa nám poddal! Nevidíš, čo ti ponúka? Čo ti ja ponúkam! Moc tvarovať svet tak, ako si budeme priať! To presne by sa mohlo stať! A spolu by sme vládli nad všetkým ostatným!“

Orion sa naňho s hrôzou pozrel a zúfalo riekol: „Nechcem zničiť všetkých muklov a zradcov krvi, Tom! Pre Merlinovu bradu, obaja sme polovičnej krvi-“

„Nie sme!“ zasyčal Tom zúrivo, jeho tmavé oči požieral hnev. „Pochádzame z najčistejších krvných línií! Ktorá je infikovaná len trochou muklovskej krvi! Len z jeden strany! A vidíš, akí sme silní i napriek tomu! Naše sily sú to jediné, na čom záleží! A ak muklovia nebudú existovať, nebudú už viac kontaminovať naše krvné línie. A naši temní potomkovia budú mocní!“

„Čítal si Slizolinové denníky, Tom,“ povedal Orion potichu. „Nemyslíš si, že je veľmi zvláštne, že máme obaja trochu muklovskej krvi a napriek tomu sme omnoho mocnejší ako naši predkovia? Viem, že som oveľa mocnejší ako môj otec. Nezaujíma ťa to?“

Tom na neho prižmúril oči. „O čom to hovoríš? Že Slizolin vo svojich výskumoch pochybil?!“

„Vôbec nie,“ odvetil Orion a zavrtel hlavou. „Bol v nich veľmi dôkladný. Nespochybňujem jeho závery, ale napriek tomu v tom musí byť niečo iné, Tom.“ Pozrel naňho a v tichosti pokračoval: „Ako si povedal, len jedna jediná injekcia muklovskej krvi v našej čistej krvnej línií by nás neurobila slabšími, ale to nevysvetľuje, prečo nás to urobilo mocnejšími než ostatní... Musí v tom byť ešte niečo...“

„Naše línie boli skrátka príliš mocné, než aby na ne mala vplyv špinavá muklovská krv,“ odpľul Tom. „Nie je za tým žiadna záhada.“

Orion sa naňho nepresvedčene pozrel. Stále o tom premýšľal a v Tomovom prípade si myslel, že možno muklovská krv jeho otca pomohla stabilizovať Gauntovskú krvnú líniu. Potom, čo videl spomienku na Gauntov, jasne videl, že boli šialení a ich mágia bola nestabilná. A možno kombinácia muklovskej krvi ich krvnú líniu stabilizovala... Aj keď Voldemort sám bol trochu nestabilným... ale to mohlo byť dôsledkom jeho minulosti a pretože si rozdelil dušu toľkokrát. A v jeho prípade bolo analyzovanie ťažšie, preto potreboval urobiť ďalšie výskumy.

Tom vzal jeho mlčanie za súhlas a so spokojným úsmevom prehovoril: „Takže staneš sa jeho manželom?“

„Nie!“ riekol Orion, hľadiac naňho. „Povedal som ti, že to nie je to, čo chcem!“

„Si si istý, Orion?“ zašepkal Tom hodvábne, zabodnúc svoje tmavomodré oči do Orionových. „Viem, že si si užíval jeho záujem a bozky. Viem, že si vychutnávaš jeho mocnú temnú magickú auru, keď je ti blízko. Nevravel si mi, že ťa to prinútilo chvieť sa? Nestonal si vtedy, keď ťa pobozkal? Mohol by ťa vziať do výšin, ktoré si nikdy nezažil... Môžem ti povedať, že moje schopnosti sú neprekonateľné, mohol by som ti ukázať všetko. Nikdy ťa nenechám ísť a zažil by si so mnou, aké to je cítiť pravú moc, aká pravá vášeň sa v tebe nachádza, nik iný by ti to dať nemohol, len ja.“

Orion znervóznel a uhýbal mu pohľadom. Medzitým ho Tom starostlivo sledoval a samoľúbo sa uškŕňal, predtým než potichu zapriadol: „Ale vidím, že možno s ním už nejaké skúsenosti máš. Alebo sa mýlim? Povedz mi, čo si cítil? Túžil si po ňom? Cítil si ako ťa jeho sila obaľovala, konzumovala? Povedz mi, Orion...“

„Nič som necítil,“ odvetil Orion so zovretou čeľusťou. „Bola to chyba z mojej strany. Bol som chorý a nemyslel som jasne. Ale nič to neznamenalo-“

„Stalo sa to, keď si ostal v jeho panstve!“ riekol Tom radostne. „Keď si sa zotavoval zo závislosti na Povzbudzujúcom dúšku! Čo sa stalo? Hovor!“

Orion sa naňho zamračil a odpľul: „Nič! Zastavil som to predtým než sme mali...“ Zatvoril ústa a ostal ticho.

Tomove oči sa rozšírili. „Predtým než ťa pomiloval! Takmer si sa s ním vyspal!“ Jeho pery sa skrútili do spokojného úškrnu a jeho oči žiarili. „Ako ďaleko to presne zašlo, Orion? Vyzliekol ti šaty? Vyzliekol si ty jeho? Kde sa ťa dotýkal? A ako si reagoval, Orion? Ako veľmi si to chcel?“

Orion bol červený od zlosti, zuby mal zaťaté, ale ostával stoickým, pokojným, čo len rozšírilo triumfálny úškrn na Tomovej tvári.

„Páčilo sa ti to, Orion. Vidím to na tebe,“ povedal Tom hodvábnym, zvodným hlasom. „A chcel si viac. Chceš ho, túžiš po ňom a nemôžeš s tým bojovať, nezáleží na tom, čo spravíš, budeš od neho chcieť viac. Len strať svoje zábrany a potlač obavy a nechaj samého seba to cítiť, vychutnaj si to bez výčitiek svedomia. Nechaj ho vziať ťa na úroveň rozkoše, akú si nikdy nepoznal. Dovoľ mu vychutnávať si ťa zakaždým, keď si ťa vezme, zakaždým, keď do teba vstúpi-“

„Dosť!“ vyštekol Orion rozrušene. „Dosť, Tom! Už s tebou o tomto nikdy nebudem hovoriť! Nechcem to počuť!“

Tom zodvihol obočie a milo sa naňho usmial. „Ako si praješ, Orion, ale pamätaj, že som tu pre teba, ak budeš čokoľvek potrebovať.“

Orion naňho prižmúril oči. „Ďakujem, som v poriadku. Nepotrebujem tvoje rady. Mám vlastnú hlavu.“

Tom sa na neho pôvabne usmial. „Samozrejme a to budem rešpektovať.“

„Vďaka,“ povedal Orion, podozrivo ho sledujúc. Potom si povzdychol. „Nuž, idem spať, Tom. Budem sa s tebou opäť rozprávať, keď sa dostanem do Durmstrangu a podrobnejšie naplánujeme ako získať tvoje horcruxy, dobre?“

„Iste,“ riekol Tom ticho. Potom sa na neho usmial a dodal: „Spi sladko. A maj príjemné sny, Orion.“

Orion po ňom strelil pohľadom, zatiaľ čo sa s ním rozlúčil a zavrel medailón, potom ho odložil do kufra a zabezpečil ho silnými ochrannými kúzlami.

Zatiaľ čo upadal do spánku, v mysli si neustále prehrával ich konverzáciu. Sedem. Sedem bolo magické číslo podľa teórie z Veštenia čísiel; sedmička mala veľa vlastností a stabilitu mágie. Rozčúlene sa pomrvil. Môže mať Tom skutočne sedem horcruxov? Zdalo sa to šialené, rozdeliť svoju dušu toľko krát... Hlboko ho to desilo; čo za človeka bol Voldemort v skutočnosti? Aký to malo naňho vplyv? Urobilo ho to chladnejším, bezcitným? To by toľko vysvetľovalo... Ak to bola pravda – a bol si takmer istý, že bola, veľmi dobre vedel ako pracuje Tomova myseľ – potom to znamenalo, že siedma časť ostala vo Voldemortovom pôvodnom tele, predtým než zomrel a potom sa zmiešala s kúskom duše z denníka.

Stále bol zmätený ohľadom toho, ako sa to Voldemortovi podarilo. Niektoré kúsky duše by mohli byť zlúčené späť s vlastníkom, ak by cítil ľútosť nad svojimi zločinmi, ale bol si istý, že Voldemort žiadnu ľútosť necítil. Kúzelník to musel nejako obísť. Ale Voldemort by sa nemohol zlúčiť s ďalším kúskom svojej duše, o tom ho Tom pred časom perfektne uistil. Voldemort sa mohol zlúčiť len raz, aby získal späť telo, teraz nemal žiaden dôvod zlúčiť sa znova. Takže to znamenalo, že tam niekde bolo päť horcruxov: medailón, prsteň, šálka a dva ďalšie... O jednom z nich bol Tom presvedčený, že je dobre skrytý a zabezpečený a ten ďalší nevytvoril kým bol uzamknutý do medailónu. Takže to znamenalo, že ho Voldemort mohol spraviť počas prvej vojny alebo teraz. Čo to môže byť? Vyzerá to tak, že používa dedičstvo zakladateľov Rokfortu... Potom to môže byť niečo Chrabromilove alebo Bystrohlavovej... Orion vyskočil z postele, keď ho napadla myšlienka. Bystrohlavová!!! Merlinova brada! Diadém?? Môže to byť on? Ale stratil sa, nie? Slizolin mu to hovoril... ale ukradla ho Šedá dáma a tá bola v Rokforte...

Tom ju mohol stretnúť, keď bol študentom. Mohol použiť svoje šarmantné spôsoby, aby získal informácie o mieste úkrytu... Veľmi dobre vedel ako očarujúci Tom vedel byť a ako mu ľudia ľahko podľahli... Orion si povzdychol a vrátil sa späť do postele. Ak bol diadém ďalším horcruxom, potom bol dobre skrytý, pretože o ňom predtým nikdy nepočul... bol to pravdepodobne ten jeden, o ktorom bol Tom presvedčený, že je v bezpečí. Takže o jeden menej... a Chrabromil mal len jedno dedičstvo, ktoré zanechal. Meč. Zazrel ho v Dumbledorovej pracovni. Takže to nemohol byť horcrux...

Orion sa spokojne uškrnul. Na tom nezáležalo, odhalil tri horcruxy z piatich, to bolo skvelé. Bude mať nad Voldemortom obrovskú moc, ak ich získa... A prsteň... pre Morganu, musí ho získať čo najskôr. Kameň oživenia! Konečne! Zaspal so spokojným úsmevom na tvári.

OOO

Orion stál pripravený vo svojej spálni, kontrolujúc či na nič nezabudol. Veci v kufri mal zbalené. Ares bol v klietke a Sylvana bola stočená vôkol jeho ramena, spokojne syčiac, pretože sa konečne dostane do Durmstrangu po roku strávenom na Malfoy Manore a nič nerobení. Stále nerozumel, prečo sa toľko sťažovala na to, že musí ostávať na Malfoy Manore; bola poriadne ťažká a trochu vyrástla, Orion sa jej neustále posmieval, že pribrala; bolo očividné, že bola poriadne kŕmená počas posledného roku. Ale ihneď s tým prestal, keď jej došla trpezlivosť a pokúsila sa ho uhryznúť. Hneď potom ju uistil, že je krásna a štíhla a s úškrnom prevrátil očami. Bola taká ješitná. Ale bol rád, že ju má späť. Rýchlo zoslal pohybujúce kúzlo na svoju batožinu a vykročil smerom k hale. Draco už tam bol, trpezlivo čakajúc na Narcissu, ktorá ho mala sprevádzať na stanicu King Cross, zatiaľ čo Lucius sa chystal s Orionom premiestniť krbom do doku St. Petersburgu, kde čakala loď, ktorá ho mala preplaviť do Durmstrangu.

Orion pozrel na Draca a videl, že je niečím zaujatý. Náhle pocítil vinu, že s ním nestrávil viac času. Na Rokforte bol zaneprázdnený turnajom a Slizolinovými denníkmi a počas leta nemal čas kvôli tréningom, s výnimkou krátkych rozhovorov. A potom strávil týždeň s Lezanderom. A teraz ho neuvidí niekoľko mesiacov.

„Draco?“ prehovoril Orion potichu. „Si v poriadku?“

Draco sa k nemu otočil a venoval mu úsmev. „Som v pohode. Iba...“

„O čo ide?“ spýtal sa Orion s obavami, zatiaľ čo jemne schmatol Dracove rameno.

Draco si unavene povzdychol, keď ho prudko a pevne objal. Orion bol spočiatku prekvapený, ale ihneď mu objatie opätoval a v duchu premýšľal, čo sa deje v Dracových myšlienkach.

Druhý chlapec sa pritlačil ústami o jeho ucho a naliehavo zašepkal: „Prijmem Temné znamenie.“

Orion sa od neho okamžite odtiahol a horúčkovito zašepkal: „Prečo? Kedy?“

„Otec povedal, že som si v tréningoch viedol veľmi dobre,“ odvetil Draco sotva počuteľne. „A Temný pán požiadal niektorých svojich nasledovníkov, aby k nemu priviedli svoje deti, aby ich mohol označiť, keď dosiahnu sedemnásť. Takže mám necelé dva roky, než sa to stane, ale otec ma varoval skôr, aby som bol pripravený a pokračoval v tréningoch, aby som obhájil meno Malfoy a stal sa cenným stúpencom Temného pána. Očakáva odo mňa, že sa stanem dosť dobrý na to, aby som sa čo najskôr dostal do vnútorného kruhu Temného pána.“

„Och, Draco,“ riekol Orion skľúčene, zatiaľ čo ho objal pevnejšie. „Je to to, čo chceš?“

Draco sa odtiahol z objatia, pozrel naňho a ticho, pokojne odvetil: „Nie som si istý. Samozrejme, chcem pomôcť a chcem, aby bol na mňa otec pyšný, ale stále...“

„Ale stále cítiš, že stať sa bojovníkom nie je pre teba vhodné,“ prerušil ho Orion jemne. Potom vzal Draca za ruku a pokračoval: „A máš pravdu. Necháp ma zle, prešiel si dlhú cestu a videl som ťa učiť a zvládať veľa temných kúziel, ktoré sú veľmi užitočné pre boj, ale viac sa hodíš do politiky a diplomacie.“

Draco si povzdychol a prikývol. „Povedal som otcovi o svojich preferenciách a chápal to, ale stále vraví, že môžem tieto atribúty využiť ako smrťožrút. Že, ak sa stanem smrťožrútom a dokážem svoju užitočnosť, tak sa dostanem do vnútorného kruhu a Temný pán mi dá také misie, v ktorých môžem využiť svoje schopnosti v politike. Presne také misie, aké dáva Temný pán môjmu otcovi.“

„Nuž, to je čiastočne pravda,“ odvetil Orion zamračene. „Temný pán dáva Luciusovi také misie, v ktorých môže využívať svoje kontakty na Ministerstve a slávu a česť mena Malfoy.“ Prebodal Draca pohľadom a dodal prísne: „Ale čo ostatné misie, ktoré ti dá Temný pán predtým, než sa dostaneš do vnútorného kruhu? Tie nebudú príjemné, Draco, budeš musieť mučiť a vraždiť.“

Draco na sucho prehltol a neisto odvetil: „Som si toho vedomí a to je to, čo ma najviac znepokojuje. Čo, ak zlyhám, Orion? Čo sa mi potom stane? Čo, ak nebudem mať silu dotiahnuť to dokonca?“ Sklonil hlavu a skleslo povedal: „Nerád zabíjam alebo mučím.  Ale, ak zlyhám, sklamem svojho otca a prinesiem menu Malfoy hanbu.“

Orion ho drsne schmatol za plecia a prísne odpovedal: „Nikdy neprinesieš menu Malfoy hanbu, Draco. Si veľmi múdry a nadaný čarodejník a to nie je žiadna hanba, že si lepší v politike, než v krviprelievaní. Temný pán ťa nebude nútiť do misií, ktoré nie sú pre teba!“ Unavene si povzdychol a dodal jemne: „Dúfal som, že budeš ušetrený od Temného znamenia. Bolo to len zbožné želanie, ja viem, ale robí mi to starosti. Draco, ak prijmeš znamenie, budeš musieť urobiť čokoľvek, čo od teba Temný pán bude chcieť.“ Orion sa uškrnul a pokračoval: „Nedá ti misie, ktoré pre teba nebudú vhodné, ale bez ohľadu na to, ťa bude chcieť otestovať. A budeš musieť nájsť silu, aby si to dotiahol do konca; ak zlyháš, tvoj trest bude veľmi krutý.“

Druhý chlapec sa naňho skľúčene pozrel, zatiaľ čo mu Orion stisol ruku a ticho povedal: „Ale tvoj otec tam bude a pomôže ti, ochráni ťa. Som si istý, že požiada Temného pána, aby ti dal misie, ktoré bude pre teba adekvátnejšie. A ja tam budem, tiež, Draco. Vždy sa môžeš na mňa spoľahnúť.“

Draco mu vrátil stisk ruky a venoval mu malý úsmev. „Ďakujem, Orion. Aspoň viem, že mám dosť času, aby som sa na to pripravil. Budem naďalej trénovať a dám zo seba to najlepšie, keď príde čas.“

Orion naňho vzhliadol a všimol si, že je Draco stále veľmi znepokojený a v duchu Voldemorta preklínal za to, že toho toľko naložil na plecia jeho priateľa. Draco nebol vhodný nato, aby sa stal smrťožrútom! A on mu nedal ani len na výber! Orion bol presvedčený, že Lucius tak isto cítil, že Draco nebol pripravený a pravdepodobne nebude pripravený ani o dva roky. Ale Lucius tiež nemal na výber; nemohol odhovoriť Voldemorta od toho, aby nedal Dracovi Znamenie inak by celá rodina bola potrestaná.

A Voldemort to určite robí preto, lebo sa blíži vojna a bude potrebovať všetkých bojovníkov, ktorých môže mať k dispozícii. Čiastočne Voldemortovi rozumel, že to bola nutnosť, pretože svetlí kúzelníci boli v presile, ale stále ho to rozčuľovalo. Na niečo si spomenul a okamžite otvoril svoj kufor. Otočil sa k Dracovi a zatiaľ čo mu predmet podával, povedal: „Toto je Dvojité zrkadlo, Draco. Používal som ho so svojim otcom, aby sme mohli čo najrýchlejšie komunikovať. Teraz, keď sa vraciame do školy myslím, že bude dobré, aby si ho mal. Ja mám druhú polovicu, stačí ak povieš moje meno a zrkadlo ti umožní ma vidieť a rozprávať sa so mnou. Prosím vezmi si ho a stále ho nos so sebou. Uvidíme sa cez prázdniny, no budem spokojnejší s vedomím, že ma môžeš hocikedy kontaktovať, ak budeš čokoľvek potrebovať.“

Draco si prekvapene vzal zrkadlo a rozžiaril sa. „Ďakujem, je to skvelý nápad.“

Orion ho pevne objal a zašepkal do Dracovho ucha: „Želám si, aby sme na seba mali viac času, keď som bol v Rokforte a počas prázdnin, ale i napriek tomu, že budeme od seba stovky kilometrov vzdialení, pamätaj si, že za mnou vždy môžeš prísť. Presne tak ako viem, že môžem prísť za tebou, ak budeš potrebovať pomoc.“

„Si skvelý priateľ,“ riekol Draco nežne s hrejivým úsmevom na tvári, keď sa od seba odtiahli. Zrazu sa prudko dotkol Orionovej tváre, ale jeho ruka okamžite padla bezvládne k boku, zatiaľ čo cez jeho tvár prešiel nerozoznateľný výraz. V sekunde to bolo preč a Draco sa vzpriamil a arogantne pretiahol: „Budem veľmi zaneprázdnený nato, aby som mohol zrkadlo využívať, ale môžeš ho použiť, ak so mnou budeš chcieť hovoriť, keď sa budeš nudiť so svojou sektou priateľov, ktorí okolo teba neustále krúžia.“ Uškrnul sa a dodal: „Som si istý, že ti budem veľmi chýbať.“

„Draco, čo...“ začal Orion, vedomí si tej podivnej zmeny Dracovho postoja.

Ale v tom okamihu k nim prišli Lucius a Narcissa a Orion a Draco nemali dosť času nato, aby si mohli povedať niečo viac.

OOO

Orion a jeho priateľa sedeli pri stole pre piate ročníky na Vítajúcom zahájení. Po tom, čo obdržal srdečné gratulácie k víťazstvu Trojčarodejníckeho pohára od mnohých študentov, ktorých nikdy predtým nevidel, sa v tichosti usadil, cítiac veľký tlak preto, čo všetko mal ešte urobiť. Bol prerušený zo svojich úvah, keď Viktor Vlonksi šťastne prehovoril, zatiaľ čo žul svoju večeru.

„A dostal som sa do metlobalového tímu Hydry!“ vrhol na Oriona ostrý pohľad. „A čítal som o všetkých tvojich zručnostiach v lietaní, ktoré si predviedol počas prvej úlohy. Sľúbil som jej, že ťa presvedčím, aby si to s nami skúsil. Povedal som jej, že by si bol perfektný stíhač.“

„Povedal komu?“ spýtal sa Orion so zdvihnutým obočím.

Evander sa škodoradostne chichotal a posmešne sa vložil do ich rozhovoru. „Titania Tenleyn, Viktorová nová láska.“

„Ale prd,“ odsekol Viktor ľahostajne. „Je ťažké ju dostať a to ma toľko láka.“ Pozrel na Oriona. „Je úžasná, je v siedmom ročníku Hydry a kapitánka metlobalového tímu. Má neuveriteľné telo a tiež tvár!“ Potom dodal s dramatickým povzdychom: „Myslím, že som zamilovaný.“

Kara si odfrkla. „Bol si zamilovaný už asi miliónkrát. Chceš takmer každé dievča na škole!“

„Ach, Kara, žiarliš?“ spýtal sa Viktor so šibalským úsmevom. „Môj kamarát Evander ti nestačí? Snažil som sa dostať naše priateľstvo na novú úroveň, ale chladne si ma odmietla. Ľutuješ to teraz?“

„Kara je pre teba príliš veľké sústo,“ ozval sa Evander s priateľským úsmevom, zatiaľ čo si prehodil ruku vôkol ramien svojej priateľky. „Iba môj šarm na ňu pôsobí.“

Kara zagánila na Evandera a náhle sa Oriona spýtala: „Počul si o tom peknom a šarmantnom kúzelníkovi, s ktorým nás zoznámil Draco počas zimy? Hlava rodu Valois, ktorý s tebou tancoval?“

Evander sa na ňu zamračil. Orion pohotovo odpovedal, len čo zbadal Lezanderov ostrý pohľad. „Nie. Ani slovo.“

Ale v skutočnosti počul, veľmi veľa v listoch, ktoré mu napísal. Jeho listy boli plné vtipných poznámok a zaujímavých informácií o temných francúzskych rodinách. Ale niečo ho stále miatlo: Sebastien ho požiadal, aby ho prišiel navštíviť do Francúzska. Dal mu niekoľko dôvodov: aby ho predstavil ďalším temným kúzelníkom, aby mu mohol ukázať historické kúzelnícke miesta, aby mu pomohol vytvoriť spojenie s dôležitými európskymi rodinami a zoznámil ho s ich kultúrou a zvykmi... Ale Orion postrehol tú zvýšenú naliehavosť zo Sebastienových slov a často o tom uvažoval. Orion zavrtel hlavou a odložil tieto myšlienky bokom. Otočil sa k Viktorovi a odvetil: „Premýšľal som, že možno vyskúšam pozíciu stíhača. Možno tento rok budem mať viac času na hranie...“

„To ste všetci zabudli, že tento rok máme V.Č.Ú. testy?“ prerušila ich Calypso podráždene. Ostro sa obrátila k Orionovi a dodala: „Nebudeš mať čas. Okrem toho, sú omnoho dôležitejšie veci, do ktorých musíš investovať svoj čas.“

„Len samé štúdium a žiadna hra, meníš sa na starú pannu,“ ozval sa Viktor spevavo.

„Čo je podľa mňa v poriadku!“ vyštekla Calypso, stavajúc sa, keď dojedla. „Mám toho na mysli veľa, rovnako ako by ste mali mať vy, než riešiť chlapcov a nejaké naháňanie sa za loptou!“ Schmatla Oriona za rameno a rázne dodala: „Musím s tebou hovoriť.“

Orion strelil na Lezandera vydesený pohľad, predtým než nasledoval Calypso von z Veľkej sály. Len čo prišli na chodbu, ho Calypso zatlačila do kúta a stála pred ním s prekríženými rukami na prsiach.

„Čo sa stalo medzi tebou a Temným pánom?“

„Prosím?“ spýtal sa Orion znepokojene.

Calypso sa rozhnevala a netrpezlivo odvetila: „Napísal si mi o tvojom tréningu a povedal si mi, že Temný pán ťa testoval a prešiel si. Tak som chcela vedieť či ťa označil. Si smrťožrút?“

„Nie,“ odvetil Orion zamračene. „Tvoj otec by ťa informoval, ak by som sa ním stal. Prečo a pýtaš?“

„Nie si smrťožrút,“ zamrmlala sklamane. „Bola som si istá, že ťa ním spraví. Ak Temný pán nechce, aby si bol smrťožrútom, akú šancu mám potom ja?“

„Calypso, prečo sa tak náhle chceš stať smrťožrútkou?“ spýtal sa Orion s obavami.

„Prečo?!“ vyštekla Calypso. „Prečo asi myslíš?“ Vytiahla Denného proroka zo svojej školskej tašky a potom rýchlo začala listovať stránkami; ukazujúc mu článok.

ZLOČIN NA MINISTERSTVE

Sturgis Podmore, 38, číslo 2, Laburnum Gardens, Clapham, bol obvinený Wizengamotom z priestupku a z pokusu o krádež na Ministerstve mágie, 31. augusta. Podmore bol zatknutý strážcom Ministerstva mágie Ericom Munchom, ktorý ho prichytil pritom, ako sa pokúsil dostať do najviac strážených dverí o jednej hodine ráno. Podmore, ktorý odmietol prehovoriť na svoju obhajobu, bol usvedčený z oboch obvinení a odsúdený na šesť mesiacov v Azkabane.

Orion sa zmätene zamračil po prečítaní krátkeho článku. „Nechápem, čo to má spoločné s temnou stranou alebo s tým, že sa chceš čo najskôr stať smrťožrútkou.“

„Sturgis Podmore!“ odsekla Calypso ostro. „Práve včera ho zadržali za to, že sa snažil ukradnúť niečo z anglického Ministerstva mágie!“

„A?“ spýtal sa Orion. „Ani len neviem, kto ten Sturgis je.“

„Počas poslednej vojny bol členom Fénixovho rádu,“ odsekla Calypso netrpezlivo. „Jednoznačne bol na Ministerstve na Dumbledorov príkaz. Dumbledore znovu zoskupuje svoj malý tím prívržencov!“

„Takže veríš, že začína vojna?“ spýtal sa Orion potichu.

„Nie len to,“ odvetila Calypso rozhorčene. „Hľadajú niečo na Ministerstve. Určite niečo, čo im pomôže našu stranu poraziť. A ak je Fénixov rád späť-“

„Potom bude Alastor Moody ich súčasťou,“ dokončil Orion, zatiaľ čo ju prebodával zeleným pohľadom.

„Áno,“ odvetila Calypso naštvane. „A viem, že ten, ktorý nás celý minulý rok učil bol Crouch mladší... no skutočného Moodyho sme videli v posledných dňoch na Rokforte, bol úplne v poriadku a určite bude Dumbledorovi vypomáhať s Rádom. Takže sa chcem stať smrťožrútkou tak skoro ako to bude možné! Chcem bojovať s Moodym a prinútiť ho zaplatiť za smrť mojej matky!“

„Rozumiem,“ odvetil Orion jemne. „Ale nerozumiem, čo s tým mám ja.“

Calypso sa podráždene nadula. „Okrem toho, že sa to rovnako dobre týka aj teba, Rád bojuje proti nám, ty máš najlepšie predpoklady na to, aby si sa stal smrťožrútom. A keďže nás dospelí neberú vážne, potom musíme niečo podniknúť sami!“

„Som si istý, že  tvoj otec-“ začal Orion.

„Môj otec ma neberie vážne!“ vyštekla Calypso. „Vie, že sa chcem stať smrťožrútkou, ale nechce, aby som sa stala súčasťou niečoho nebezpečného. Povedal, že sa stanem smrťožrútkou v sedemnástich, ale to je príliš neskoro! Deje sa to práve teraz!“

„Myslí na tvoje bezpečie,“ odvetil Orion potichu. „A ja s ním súhlasím. Si príliš mladá na to, aby si sa stala smrťožrútom.“

„A čo ty?“ riekla Calypso, streliac po ňom pohľadom. „Nie si smrťožrút, ale si zapojený! Myslíš si, že máš na to väčšie právo ako ja?“

Orion si unavene vzdychol. „Nie, nemám. Máš viac dôvodov stať sa smrťožrútom než ja. Ale čo chceš urobiť? Ak ťa tvoj otec nechce predstaviť Temnému pánovi do tvojich sedemnástich, potom nie je veľa, čo by sme mohli urobiť.“

Calypso sa naňho uškrnula. „Môžem sa pripravovať. Môžem trénovať, aby som sa stala silnejšou a pomôcť im. A nie iba ja. Je tu celá kopa študentov, priamo tu na Durmstrangu, ktorí by chceli byť pripravení na vojnu. Väčšina z nich sú príbuzní smrťožrútov alebo ostatní nasledovníci Temného pána a veľa z nich stratili svoje rodiny počas prvej vojny. Ak utvoríme skupinu, trénovanú skupinu, potom nás môžeš učiť ako bojovať. Sme budúca generácia smrťožrútov a môžeme pomôcť, zatiaľ čo-“

„Ja?“ vydýchol Orion prekvapene. „Učiť vás čo? O čom to hovoríš, Calypso? Tvoj otec nás učí ako bojovať v Klube duelantov a každý rok nás na hodine učí temné kúzla!“

„Áno,“ odvetil netrpezlivo. „Ale to nestačí. Nepísal si mi v listoch, že Bellatrix a Rodolphs Lestrange ťa učili veľa kúziel, ktoré si nepoznal? Že ti Rodolphus veľmi pomohol zlepšiť tvoje súbojové schopnosti? A to si najlepší duelant v Durmstrangu! Si najlepší študent v otcovej triede! Úspešne zvládaš nové temné kúzla na prvý pokus a si najmocnejší z nás! Dokonca si vynašiel úžasné kúzla na vytvorenie temných stvorení. A využívaš temné kúzla v skutočných súbojoch. Dokonca si pomáhal s vyslobodením smrťožrútov z Azkbanu! A Klub duelantov nás neučí ako bojovať v skutočných bojových podmienkach. Ak vytvoríme veľkú skupine študentov, potom môžeme urobiť simuláciu boja, môžeme sa naučiť ako bojovať v skupinách a naučiť sa myslieť strategicky!“

Orion sa na ňu pozrel s náhlym záujmom. „A môžeme mať skupinu spojencov: študentov, ktorí by boli ochotní pomôcť nám a ktorí by v budúcnosti bojovali za našu vec.“

„A bola by to pre teba skvelá skúsenosť,“ riekla Calypso s presvedčivým úsmevom. „Ak v budúcnosti chceš viesť, čo ťa na to lepšie pripraví než prax? Staneš sa našim učiteľom, takže sa od teba môžeme učiť a ty sa naučíš ako nás organizovať a komandovať.“

„A ty si želáš, aby som vás viedol?“ spýtal sa Orion neisto. „A čo ty?“

„Som dobrá, Orion, ale viem, že ty si lepší. Nechcem ti to uprieť. Neželám si viesť. Neoplývam trpezlivosťou  ani potrebnými schopnosťami. Okrem toho, ty si obľúbený a každý ťa pozná. Som si istá, že ak ťa navrhnem ako lídra našej „učňovskej skupiny“ všetci so mnou budú súhlasiť.“ Potom dodala so žmurknutím. „Žiadam ťa len o to, aby som mohla byť tvoja pravá ruka.“

Orion sa zasmial. „Samozrejme.“ Zamračil sa a ustarane dodal: „Ale ktorých študentov myslíš? A kde budeme trénovať? Ak chceme simulovať súboje, potrebujeme dostatok priestoru. Nemôžeme používať učebne. A čo riaditeľ? Čo ak nás odhalí?“

„Chcem kontaktovať študentov, o ktorých viem, že by mali záujem stať sa súčasťou našej skupiny,“ riekla Calypso sebavedome. „V mysli už mám dlhý zoznam. Pokiaľ ide o miesto, mali by sme cvičiť vonku, počas víkendov. A Vagnarov je s tebou v súčasnosti veľmi spokojný. Vyhral si Trojčarodejnícky turnaj. Iste by si ho presvedčil, že naša malá skupina je neškodná, že budeme robiť len obyčajné aktivity mimo učebnej osnovy.“

Orion nepresvedčene uvažoval. S Vagnarovom mal skutočne dobrý vzťah, ale Vagnarov nemal pozitívny vzťah k Voldemortovi kvôli Karkarovi. Čo by Vagnarov povedal, ak by mu vysvetlil, že trénuje študentov k tomu, aby sa stali smrťožrútmi? Ale možne by to malo celkom iný spád. Koniec koncov, chcel študentov trénovať, aby sa stali jeho spojencami, jeho budúci nasledovníci, nie Voldemortový.

„Takže, súhlasíš?“ spýtala sa Calypso.

Orion sa na ňu usmial. „Áno. Začnem plánovať lekcie a budem premýšľať o tom, ako nasimulujeme súboje. Len mi oznám, keď zoskupíš skupiny, ale snaž sa ich regrutovať čo najnenápadnejšie.“

„Samozrejme!“ odvetila Calypso s úškrnom. „Nechaj to na mne.“

OOO

Počas prvého mesiac školy sa piaty ročník zdal riadne stresujúci. Zdalo sa, že všetci ich učitelia sú v zhone len, aby im spravili rok čo najťažší, údajne na základe tvrdenia, že ich potrebujú pripraviť na V.Č.Ú.

Za úlohu dostávali množstvo esejí a výskumných projektov a všetci študenti prakticky táborili v knižnici a trávili tam celé hodiny učením. Dokonca i Orion bol celkom znepokojený tým, koľko úloh a učenia má a aby popri tom stíhal aj svoje vlastné nezávislé štúdie a tréningy.

Všetky piate ročníky si kvôli V.Č.Ú.  museli vziať základné predmety: Transfiguráciu, Čarovanie, Históriu temných umení, Elixíry, Čiernu mágiu, Starostlivosť o zázračné tvory, Herbológiu, Staroveké runy a Veštenie z čísel. Študenti Hydry mali ešte k tomu tri predmety na vyše: Krvné rituály, Tvorbu temných kúziel a Ľudskú transformáciu. Oklumencia a Legilimencia boli na V.Č.Ú. nepovinné, ale obaja, Calypso aj Orion sa rozhodli si ich vziať. Minulý rok dokončili svoje hodiny Ľudskej transformácie a miesto toho si vzali Odstránenie prekliatí a Ochranné kúzla.

Orion sa cítil pod tlakom, pretože sa mu ešte nepodarilo transformovať do jeho pravej animágskej podoby – Wyvern a chcel byť toho schopný do V.Č.Ú., aby dostal vynikajúcu z Transfigurácie. Musel si priznať, že v vlani nemal priveľa času na cvičenie, pretože všetok voľný čas venoval štúdiu Slizolinových kníh a to znamenalo, že tento rok bude poriadne ťažký, pretože nechcel zanedbať všetky ostatné tréningy. Naplánoval si dni do poslednej minúty. Po škole trávil dve hodiny nad domácimi úlohami, hneď potom dve hodiny trénoval temnú mágiu. Okolo jedenástej večer mával krátku pätnásť minútovú prestávku a potom pokračoval vo svojich štúdiách, opakujúc si všetky svoje poznámky zo štyroch rokov na Durmstrangu.

Skončil okolo jednej ráno a ležal v posteli, zatiaľ čo si čítal Parselské rituály duše od Sylvestera Slizolina asi štyridsať minút, každú noc. Orion sa cítil frustrovaný kvôli jeho pomalým pokrokom v  animágskej transformácii a zložitému porozumeniu Sylvesterových kníh. Zatiaľ sa mu podarilo transformovať nohu s hrozivými orlími pazúrmi a oči Wyvern, ktoré boli podobné tým Baziliskovým. Našťastie Wyverine zlaté oči mali viečka prehľadné z vnútra, takže mohol vidieť bez toho, aby niekoho zabil. No stále sa cítil frustrovaný, pretože v minulosti sa mu podarilo úplne premeniť na Blackwing v priebehu pár mesiacov. A aj keď po prečítaní Slizolinových denníkov chápal Sylvesterovým knihám lepšie, stále boli preňho veľmi zložité a bolo mu ľúto, že mal na ich čítanie  len tridsať minút denne. To čo čítal ho toľko fascinovalo a prial si, aby mal čas na výskum Sylvesterových teórií. Kapitola o Horcruxoch bola poslednou v celej knihe a nebola veľmi obšírna, ale prvé kapitoly pojednávali o metafyzike, o vlastnostiach duše a o rozličných rituáloch. Jeden konkrétny rituál ho veľmi zaujal; bol to rituál v parselčine, ktorý spájal kúzelníkovu vrodenú mágiu s jeho dušou, takže v tom prípade sa mohol znovu zrodiť, kúzelník by sa vrátil späť s neporušenou mocou. Orion okamžite pochopil, že Voldemort musel vykonať niečo tomu podobné. Predtým o tom nikdy nepremýšľal: ak bola mágie v krvi, potom závisela od tela kúzelníka, nie jeho duše. Takže čo sa dialo s kúzelníkom ako Voldemort, keď stratil svoje pôvodné telo? Bez spojenia jeho mágie s dušou by stratil všetku svoju moc, keď duša opustila jeho zničené telo. Voldemort celkom jasne prešiel nejakým rituálom duše, aby vytvoril svoje staršie kúsky obsahujúce jeho silu. Voldemort pravdepodobne vykonal rituál zakaždým, čo vytvoril nový Horcrux.

Toto spôsobilo, že Orion obdivoval Voldemortovú genialitu, pretože čarodejník vytvoril horcruxy, ktoré mali schopnosť vysať životnú silu z druhého za účelom vytvorenia jeho vlastnej životnej sily v jeho vlastnom tele, čo bolo jasné vďaka denníku. O takých kúzlach sa Sylvester ani len nezmienil. Voldemort ich musel vytvoriť sám, pravdepodobne zmiešaním krvi a rituálov duše. A tým, že čítal rituály duše sa Orionovi uľavilo, pretože z toho vydedukoval, že jeho otec by nemal stratiť svoju moc, keď získa jeho dušu, pretože jeho telo ostalo neporušené.

Okrem tohto, využíval víkendy na ďalšie trénovanie svojej temnej mágie, trávil čas s Lezanderom a plánoval lekcie Temnej armády – toto meno vymyslela Calypso pre ich študijnú skupinu. Aspoň s tréningom svojej temnej mágie bol spokojný, pretože dosiahol nový level. Orion už mohol úplne kontrolovať formu ohňa a ľadu, ktorú dával svojej mágie a konečne sa mu podarilo vytvoriť silný závan vetra, ktorý počúval každý jeho príkaz. So svojim čiernym vetrom mohol zodvihnúť figuríny a rozbiť ich proti múrom a zemi. A raz sa mu dokonca podarilo ich roztrhať na kusy tým, že vytvoril malé tornádo – čierny vír. Bol stále dosť zmätený tým náhlym pokrokom, pretože sa mu zdalo, že posledný rok postupoval pomaly. A bol ohromený, že ho jeho temná mágia poslúchla, keď chcel zničiť figuríny. Skrátka požiadal svoju temnú mágiu, aby sa transformovala do víru vetra a ona okamžite figuríny zničila. Cítil intenzívnu eufóriu, ktorá ho ovládla na niekoľko dlhých sekúnd. Silný pocit a jeho nečakaný úspech ho povzbudil ešte viac a on rýchlo začal ovládať svoju mágiu lepšie a našiel nové spôsoby ako ju používať v boji.

Calypso už kontaktovala všetkých záujemcov o účasť v Temnej armáde – alebo T. A.  v skrátenom tvare – a ich stretnutie bolo naplánované na prvý októbrový víkend. Kara, Evander, Viktor a Lezander súhlasili s účasťou spolu s ďalšími dvadsiatimi štyrmi študentmi, väčšinu z nich Orion ani len nepoznal. Všetci boli piataci alebo starší a keď Orion pozrel na podpísaný pergamen, spoznal mnoho významných rodinných mien. Vďaka Viktorovmu neustálemu blabotaniu o Titanii Tenleyn zistil, že pochádza z rodiny Cassius Sormen – bol to jeden z Američanov, ktorý sa zúčastnil na Temnom zasadnutí – a nemohol sa dočkať, kedy sa s ňou zoznámi. Pokúsil sa do ich skupiny zlákať i Lokiho, ale čierno-oký chlapec ho ostro odmietol. Orion dúfal, že sú priateľmi, ale nádej razom stratil hneď počas prvých dní na Durmstrangu. Loki bol ešte uzavrenejší než predtým a Orion jasne videl, ako sa od všetkého a všetkých dištancuje: Loki sa skutočne vydal na cestu Nekromantera. Tento chudý chlapec nehovoril s nikým než s učiteľmi, keď ho vyzvali, aby odpovedal na otázku, jedával oddelení od ostatných, učil sa celkom sám a jeho habit zakrýval celé jeho telo, okrem tváre a prstov. A vždy keď vyšiel z učebne, nasadil si kapucňu, aby si schoval tvár. Vždy keď sa ho Orion pokúsil vtiahnuť do konverzácie, naňho Loki pozrel pohľadom, ktorý mu dával jasne najavo,že si vybral a že by naňho Orion už ďalej nemal tlačiť. A toto len pridávalo Orionovi starosti, ako sa chce stať mocným Nekromancerom, keď sa nevedel dištancovať od svojho okolia tak ako Loki? Jediná vec, ktorá Oriona upokojovala bol jeho vzťah s Lezanderom. Strávili týždne spoločným študovaním a robením domácich úloh s Calypso a tiež spolu počas víkendom trávili pár hodín osamote.

Orion mal pocit, že sa ich vzťah spevnil, možno i kvôli spoločnému času, ktorý strávili v Zraven Citadele. Celkom jasne si vedel predstaviť budúcnosť po boku Lezandera a ich intimita dosiahla do takého bodu vášne a potreby, že Orion vážne uvažoval o spojení s ním. Najviac miloval, keď si medzi hodinami ukradli pár minút alebo po dlhom večery študovania, keď jeden z nich odtiahol druhého do tmavého rohu, kde sa maznali. Obaja s humorom znášali posmešky od svojich spolužiakov, keď dorazili na hodinu či večeru celí neupravení a strapatí. A vďaka nociam, ktoré trávili v náručí toho druhého, po tom, čo sa vášnivo bozkávali a príjemne maznali, boli Orionove dni znesiteľnejšie.

A okrem toho, Orion potreboval niečo, čo by robilo jeho dni znesiteľnejšie, kvôli toľkému stresu a všetkých jeho aktivitách cítil, akoby ho niečo pomaly trhalo. Študoval, neustále trénoval, bol pod tlakom kvôli hľadaniu horcruxov, mal obavy z toho, že nie je na správnej ceste stať sa Nekromancerom, potom tu bola záchrana jeho otca, bál sa, že sa nestane dostatočne mocným, aby mohol poraziť Dementora, bol nervózny z toho, že musel Voldemortovi splatiť čarodejnícky dlh a k tomu všetkému sa pridal i nátlak kvôli T.A., neustále pociťoval príťaž a stres zo  svojho každodenného života. Ale niečo neprekonateľné, to len všetko robilo ešte horšie: jeho vízie. Mal ich častejšie než predtým a niekedy sa dokonca objavili aj počas dňa. Aj keď našťastie netrvali dlho a nik si toho nevšimol. Neustále v nich videl Voldemortove denné aktivity a jeho smrťožrútov, ktorí po nociach brutálne mučili ostatných, aby získali informácie, len aby si získali Voldemortovu priazeň. Počúval správy, ktoré smrťožrúti podávali a vďaka tomu zistil cenné informácie a neskôr sa otriasol, keď zistil, aký významný pokrok učinili.

Fyzicky mohol cítiť výbuchy Voldemortovej mocnej mágie, keď niekoho mučil a nenávidel sa za to, ako si vychutnával ten príjemný pocit z Voldemortovej temnej mágie. Jeho noci boli sužované príšernými obrazmi, ale napriek tomu po nich túžil. Keď nemal vízie, niekedy len cítil, čo cítil Voldemort; počas vyučovacích hodín, počas obedov, počas bozkávania sa s Lezanderom... Nikdy to neprestalo a bolo preňho veľmi ťažké oddeľovať jeho vlastné pocity a tie Voldemortove, ktoré zažívali v rovnakom čase. Musel ovládať svoj temperament, musel sledovať svoje reakcie, keď sa to dialo a musel potláčať výkriky a úzkosť, keď len bezmocne sledoval niečo, čo chcel zastaviť.

A predovšetkým cítil nevysloviteľnú posadnutosť niečo dosiahnuť. Nevedel čo, no bol si istý, že ten pocit pochádzal z Voldemorta. Všetko to bolo vyčerpávajúce a pomaly, ale isto ho to privádzalo k šialenstvu. Vedel, že existovalo riešenie, ale nemohol sa vízií vzdať. Vďaka nim vedel, že sa má Remus ozaj dobre. Voldemort poslal vyslanca na rokovanie s novým neznámym alfa vlkolakom, ktorý prevzal velenie anglických svoriek – s výnimkou tých, ktorých viedol Grayback, aj keď niektorí z jeho vlkolakov sa pripojili k Remusovi. Smrťožrúti nevedeli, kto je nový alfa vlkolak, ale Orionovi to bolo jasné: Remus takmer dosiahol svoje ciele. A čoskoro začne vyjednávať s Voldemortom a Dumbledorom. Ďalším kúskom informácie, ktorú sa dozvedel bolo, že Dolores Umbridgeová skutočne získala pozíciu ako učiteľka Obrany proti čiernej mágii. To mu potvrdil i Draco, keď sa na chvíľu zhovárali skrz Dvojité zrkadlo a aj listom, ktorý mu poslal Cedric. Draco zažíval úžasné časy, pretože Umbridgová sa otvorene zamerala na tých, ktorí podporovali Dumbledora, väčšinou na Chrabromilčanov a to najmä na Hermionu. Draco bol nadšený, že tej humusáčke konečne niekto ukázal, kde je jej miesto. A Orion bol prekvapený, keď sa dozvedel, že Umbridgeová robí zo Cedricovho života nočnú moru. Vzhľadom k tomu, že Cedric bol očitým svedkom toho, čo sa stalo Nevillovi a pretože otvorene vyhlásil, že verí, že to bola práca smrťožrútov.

OOO

Bol piatok, posledná hodina a Orion sedel vedľa Calypso, Lezandera a Victora v prvej lavici, v učebni, na hodine Odstránenie prekliatí a ochranné kúzla alebo OPOK ako ju nazvali. Jediným ďalším študentom bol Loki, potichu sedel vzadu, ako vždy. Vzhľadom k tomu, že to bol predmet určený len pre Hydry, boli jednými žiakmi v triede spolu s Majstrom Romanom Komarovom, ktorý im ukazoval ako jednoduché ochranné kúzlo, dané na určitý objekt, mohlo daný objekt, ktorý ste mali v úmysle chrániť, zničiť, ak ste kúzlo použili príliš rýchlo. Orionovi sa tento predmet celkom páčil a vedel, že to čo sa tu naučí bude v budúcnosti veľmi užitočné. V skutočnosti si bol istý, že ak by tento predmet študoval skôr, rýchlejšie by sa mu podarilo zvrhnúť ochranné kúzla na Dumbledorovom stole.

Profesor bol mladý, ruský kúzelník, ktorý pracoval po celom svete ako Odstraňovač prekliatí a bol aj celkom slávny ako dobrodružný a mocný temný kúzelník. A pred siedmymi rokmi sám patril do Hydry. Orion si ho ihneď obľúbil pre jeho ľahkomyseľnosť, neformálnosť a vtipmi počas lekcií. Roman – ako profesor požiadal, aby ho volali – mal krátke čierne vlasy a priateľské modré oči, za ktorými skrýval ostrý intelekt. Celkom sa líšil od ostatných profesorov, ktorí boli vážni a zdržanliví a tak trochu starí, s výnimkou profesora Galatea, ktorý ich učil Tvorbu temných kúziel. Bývalý učiteľ OPOK-u odišiel vlani a toto bol prvý Romonov vpád do učiteľskej profesie. Taktiež už mal celú kopu obdivovateliek zo ženskej časti, ktoré naňho mávali riasami a neustále sa naňho usmievali. Dokonca i Calypso sa niekedy začervenala, keď ju Roman oslovil, čo bol tak celkom úspech, podľa Oriona. Orion si sám musel priznať, že kúzelník bol veľmi pekný a vôkol neho bolo cítiť divokosť a nepredvídateľnosť, čo bolo veľmi atraktívne. Ale okrem počiatočného skonštatovania, že profesor dobre vyzeral, ho nijak viac jeho vzhľad nezaujímal. Čo bolo zaujímavejšie, ako jeho vzhľad bolo to, čo vychádzalo z jeho úst.

Zajtra budú mať prvé stretnutie T.A. a on veľmi starostlivo plánoval, spolu s Calypso, čo povedať a ako motivovať prítomných, aby získali záujem o lekcie, aby sa ich hodiny mohli, čo najskôr začať a aby mohli nakoniec simulovať bitky. Cítil sa veľmi unavene a ostražito zároveň. Okrem nervozity, ktorú cítil, bol znepokojený ohľadom výučby temnejších kúziel. Bude zodpovedný za akékoľvek nehody či zranenia, ale nehľadiac na to, získa znalosti pre svoje vlastné účely. Bude na nich musieť dávať pozor a predtým ich upozorniť na všetko, čo sa mohlo stať.

Orion o tom všetkom premýšľal, zatiaľ čo im Roman vysvetľoval nové kúzlo na zničenie obrán, keď zrazu zacítil cudzí výbuch dychtivosti a zúrivého očakávania. Uchopil okraj stola, keď zacítil ostrú, bodavú bolesť v čele a závrat ochromujúcu jeho myseľ. Zastonal bolesťou a zatvoril oči, keď okolo pásu ucítil Lezanderove paže, ktoré mu bránili spadnúť zo stoličky. Okamžite bol zahalený temnotou a keď prudko otvoril oči, vykríkol hrôzou nad obrazom, ktorý zužoval jeho noci celé mesiace. Cítil pomstychtivú radosť, keď sledoval kúzelníka pred sebou. Prezeral si hlboké rany na kúzelníkovom zmučenom tele a zlomyseľne sa usmial, keď naňho Bellatrix znovu použila Cruciatus.

Zvyšok smrťožrútov ich sledovalo so spokojným úškrnom na ich tvárach a niektorí s tichým záujmom. Bol tam aj Rosier, ktorý ležal na podlahe a stále sa spamätával z posledného cruciata, ktoré ho zasiahlo.

Nahý kúzelník sa trhol a skrúcal sa v kŕčovitými bolesťami, bol napichnutý skrz železný pilier, ktorý bol zastrčený v podlahe, s rukami a nohami zviazanými neviditeľnými lanami. Niektoré prsty mal polámané a visela z nich koža a veľmi krvácal z hlbokých rán, ktoré mal na trupe a panve. Jeho čeľusť sa zdala byť vychýlená a jeho tvár bola opuchnutá a posiata fialovými modrinami. Ale to mu nestačilo, chcel ho vidieť trpieť až do posledného mučivého dychu. Chcel si vychutnať ten strach v jeho tvári; odvážil sa ho zradiť. Túžil si vychutnať jeho neutíšiteľnú bolesť...

Karkarov vypustil bolestný škrek a Orion kričal vo svojej mysli: „To nie sú moje pocity! Toto nechcem!“

Orion vstal zo svojho trónu – „Nie! Nie ja!“ kričal Orion  zúfalo a zároveň sa snažil oddeliť Voldemortove pocity od svojich vlastných. Chcel zvracať, chcel kričať na Voldemorta, aby to zastavil, chcel zachrániť Karkarova...

Pozrel na Rodolphusa a s radostným hlasom povedal: „Predám ti tú česť, aby si mohol rozhodnúť o tom, čo s ním ďalej urobíme, môj priateľu. Koniec koncov, to ty si ho chytil. Myslíš, že má Igor dosť?“

„Nikdy nebude mať dosť!“ zajačal Bellatrix rozhorčene, v jej pohľade sa mihol nenávistný a šialený záblesk, keď hľadela na Karkarove zničené telo. „On je dôvodom, prečo sme strávili desať rokov v Azkabane, môj pane! Dovoľte mi na ňom vykonať pomstu!“

Voldemort jej venoval malý úsmev a ticho odvetil: „Vskutku, Bella, nič nie je dosť pre zradcov.“ Pokojne stál pred Karkarovom a príjemne sa spýtal: „Povedz mi, Igor, čo je adekvátny trest pre zradcov?“

„Nezra-dil,“ riekol Karkarov s ťažkosťami, jeho čeľusť sa chvela a krvavé sliny mu kvapkali z úst.

Orion zacítil zdrvujúci hnev a zasyčal: „Ach, ale zradil.“ Namieril prútik pred seba a odpľul: „Nezaslúžiš si moje znamenie. Severita brazus!“

Orion vykríkol hrôzou a šialenstvom, keď videl ako sa Karkarove rameno odtrhlo v záplave krvi, zatiaľ čo sa kúzelníkovo telo trhalo dozadu, čím sa ešte viac nabodol na pilier, ktorý bol jedinou vecou, ktorá držala jeho telo vzpriamenej polohe. Ako Karkarov kričal bolesťou a nesúvisle reval, Orion začal cítiť, že sa jeho myseľ stráca. Jeho zmiešané pocity chceli, aby bol Karkarov roztrhaný na kúsky a zároveň ho chcel zachrániť od toľkej bolesti. Orion zajačal a plakal, keď videl ako Bella vykúzlila čepeľ a škodoradostne vyrezala do otlčeného kúzelníkovho tela „zradca“.

„Prečo si ušiel, Igor?“ spýtal sa Voldemort a pobavene sledoval Bellino umelecké dielo. „Musel si vedieť, že budeš nájdený. Prečo si sa nezabil, aby si sa ušetril od tohto utrpenia?“ Potom dodal s krutým výsmechom. „Dúfal si snáď, že ti odpustím?“

Karkarov sa veľmi usiloval zodvihnúť hlavu, aby na Voldemorta priamo videl. Pomaly odvetil: „Ty nie...si dôleži-tý. Žije-jem, aby som pomo-hol inému. On je... všet-ko.“

Voldemort schmatol Karkarova za vlasy a nahnevane sykol: „Dumbledore! Už mu nebudeš môcť povedať, nič viac!“

„Nie... Dum-bledore,“ podarilo sa povedať Karkarovi, než Voldemort zavrčal: „Extracto Lingua!“

Orion sledoval, ako neviditeľná ruka vytrhla Karkarovov jazyk i so žľazami z krku. Kúzelníkove oči sa pretočili hore, keď mu z úst vystreklo ohromné množstvo krvi, vďaka ktorej jeho výkriky zneli ako bublanie.

Orion už to viac nemohol sledovať, už viac nie. V duchu zúfalo zakričal: „STOP! Pre zľutovanie, DOSŤ!“

Pocítil náhle trhnutie vo svojej mysli, ale bolo mu to jedno, toto bolo skrátka príliš. Nemohol zniesť pohľad na to, ako Karkarova mučia; toľko mu toho dlhoval a Karkarov si to nezaslúžil. Musel niečo spraviť, čokoľvek. Orion kričal, tlačil a reval, keď videl ako sa Karkarove telo zmieta na pilieri. Cítil ohromnú bolesť vo svojej mysli, keď Voldemortova zúrivosť vzrástla, ale vytrvalo sa snažil niečo robiť.

Krv z Karkarovho roztrhaného hrdla stále striekala, zatiaľ čo ho Bella mučila Cruciatusom a Orion takmer cítil, ako sa Karkarov život vytráca z jeho tela.

Zrazu Voldemort zreval: „Avada Kedavra!“

S intenzívnym zeleným zábleskom, Karkarove mŕtve telo, ostalo nehybne visieť na železnom pilieri.

„Odíďte, všetci!“ vyštekol Voldemort zúrivo.

Oriona zahltil intenzívny smútok, úzkosť a vina; keď sa smrťožrúti odmiestňovali, pričom vrhali na Voldemorta zmätené pohľady. Bellatrix váhala, ale nakoniec odišla, keď jej to Rodolphus prudko rozkázal, zatiaľ čo schmatol Rosiera z podlahy a premiestnil sa s ním.

Nemohol tomu uveriť; opäť neuspel. Orion chcel zúriť a zničiť všetko, čo mu stálo v ceste. Chcel sa niekde skryť a plakať za kúzelníka, ktorý tak veľmi pomohol ostatným temným kúzelníkom; poskytol útočisko na Durmstragu Rosierovi a ostatným, po prvej vojne. Bol jediný, kto mu dal nejaké informácie o Relikviách smrti. Orion sa cítil celkom nemohúco a cítil sa zodpovedný za to, čo sa mu stalo. Cítil sa zodpovedný zato, že nezabránil Karkarovej smrti a previnilosť za to, že si vychutnával jeho mučenie, keď zdieľal Voldemortove pocity. Cítil sa špinavý, zdesený, zbytočný, slabý...

„Harry Potter... Si nažive,“ prehovoril tichý, chladný hlas v jeho mysli. 

untitled.png

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 17. 7. 2017 14:53)

Je mi Oriona líto jen doufám že to přežije ve zdravý.

:)

(market, 6. 3. 2016 21:41)

Totálně skvělé. Moc děkuji za pokračování a těším se na další

...

(Tinů, 3. 3. 2016 2:06)

Do kelu ja nezaspím teraz, picne ma...aaaa takto to skončiť, čo bude ďalej ?? Čo bude ďaleeeej ??!!
Fuuu nádych, výdych, nádych, ukludním sa.

Tak kapitolka super skvelá, ďakujem za preklad, som nadšená, a šťastná že si sa do toho pustila, bojím sa že už si viac času nenájdeš kedže viem, že každý ma roboty až až. Teším sa na ďalšiu keď bude :)

Super

(Cassia, 23. 2. 2016 7:26)

Waá. Toľko naraz... V polovičke kapitoly som si hovorila, nie mpreg, nie mpreg... Nech Harrymu ten plán vyjde... Po Tomovom prehovaraní to bolo, že tak si musím zvyknúť.... A na konci to bolo:UPS.

Super

(Cassia, 23. 2. 2016 7:24)

Waá. Toľko naraz... V polovičke kapitoly som si hovorila, nie mpreg, nie mpreg... Nech Harrymu ten plán vyjde... Po Tomovom prehovaraní to bolo, že tak si musím zvyknúť.... A na konci to bolo:UPS.

Najlepšia poviedka

(Helena, 22. 2. 2016 15:17)

Perfektná kapitola, už sa nemôžem dočkať, čo sa stane ďalej. Veľmi pekne ti ďakujem, že si sa pustila do prekladu. Snáď sa skoro dočkáme novej kapitoly!

:-)

(alča, 20. 2. 2016 20:22)

Takové konce fakt nesnáším,ted zase netrpělivě čekat jak to dopadne.Moc děkuju za skvělý překlad

---

(Maxë, 20. 2. 2016 19:16)

Tato povídka mě úplně pohltila... vůbec nevím, co budu dělat, než bude přeložených dalších třicet kapitol, navíc má tato povídka i pokračování... :D
Moc děkuji za překlad! :))

+++

(Bobina, 20. 2. 2016 14:06)

Tady mi opravdu vadí, jak autorka zobrazuje Oriona. Orion Black zde stále jedná jako ten nevzdělaný hlupák Potter, tedy bez rozumu, který prvně jedná a neřeší vůbec následky, což je trochu divné vzhledem k jeho studování na Kruvalu. Ale možná to jsou geny, Sirius se taky tak choval, že se do všeho vrhnul, aniž by na chvíli uvažoval dopředu. Ale toho omlouvá, že byl v Nebelvíru, co omlouvá Oriona, to fakt nevím. Když se dostal do hlavy Voldymu, měl držet hubu a jenom pozorovat, jak to skončí. Už hned od začátku mu muselo být jasné, že Igorovi nepomůže a že zemře, a co ten idiot udělá?? Vlastně dělal vše proto, aby si ho Voldy ve své hlavě, když prožíval orgasmus při mučení Karkarova, musel všimnout, neboť Orion své emoce vyloženě křičel a zřejmě spustil všechny své štíty nebo co to v té hlavě má. Díky za překlad. Seš jednička.

....

(Kilia Ice , 18. 2. 2016 22:13)

Krása..... :3 už sa teraz teším na ďalšiu. Len ten koniec. Sakra. :D ale aj tak som hrozne nedočkava na ďalšiu časť. Držím palce v písaní a preklade

Ďakujem

(cathy, 18. 2. 2016 21:33)

Skvělé

(MiraJane, 18. 2. 2016 21:26)

Nééé ten konec! :D to mi nemůžete udělat! :D Opět ti děkuji za skvělý překlad, každý den se koukám na tvé stránky jestli už je zde nová kapitola, takže dnes jsem se hned pustila do čtení :D A udělala jsi mi radost také popiskem, že chceš psát novou povídku na pár HP/LV. Ten pár miluju a zas tak moc povídek na něj není :) Prostě spokojenost na celé čáře a nemůžu se dočkat další kapitoly :D

Ahoj

(Zdenka, 18. 2. 2016 21:15)

Ahoj :)
Čítala som túto poviedku v angličtine a musím povedať, že som veľmi rada, ze si sa ju ujala prekladať, je moja obľúbená. Skvelá práca, a z chýb si nič nerob, svet sa pre ne nezrúti. Dúfam, že budeš pokračovať :)