Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


32. kapitola – Mentálna konverzácia, T.A. & Ohnivýdych

8. 3. 2016

bh.jpg

Orionova myseľ stuhla poplachom a strachom a náhle si uvedomil prenikavú mučivú bolesť. Okamžite zdvihol svoje Oklumenčne bariéry na maximum a snažil sa bojovať s Voldemortovým útokom Legilimencie. Cítil divokú ubíjajúcu silu, ktorá napadala jeho bariéry a v duchu zakričal bolesťou, keď sa horúčkovito tlačil proti nej.

„PRESTAŇ! ZASTAV TO!“

„Čo to má byť? Zvládaš Oklumenciu?“ spýtal sa Voldemortov zúrivý hlas v jeho mysli. „Naučil si sa mágiu? Kde?“

Orionova myseľ  premýšľala nad všetkými možnými plánmi. Ako to mohol kontrolovať? Akými lžami by mohol Voldemorta nakŕmiť? Bolo jasné, že Voldemort si uvedomil jeho prítomnosť vo svojej mysli a tiež, že Voldemort si z toho vydedukoval, že to mohol byť jedine Harry Potter. Voldemort bol dosť inteligentný, aby rýchlo pochopil, že mal nejaké mentálne spojenie s Harrym Potterom – kto iný by mohol preniknúť do Voldemortovej mysli, ako chlapec, ktorého sa Voldemort pokúsil zabiť a ktorý prežil bez následkov, len s prekliatou jazvou? Ale nezdalo sa, že mal Voldemort podozrenie na niečo iné. Orion musel múdro viesť Voldemortove sliedenie na bezpečný smer. Ak Voldemort zistil, že Harry Potter prežil tak skoro a týmto spôsobom, naruší to jeho plány, ale nie všetko bolo stratené. Mohol to využiť k svojmu prospechu.

„Kto si?“ spýtal sa Orion znepokojene a zmätene. Zmenil tón svojho mentálneho hlasu. „Prečo ťa počujem? Čo som to predtým videl? Snívam?“

Cítil Voldemortov zmätok, než ho nahradil škodoradostný triumf. „Som niekto, kto ti môže pomôcť,“ riekol Voldemort jemným hlasom. „Povedz mi, Harry, kde si?“

„Doma,“ odvetil Orion stručne.

„Áno, ale kde?“ spýtal sa Voldemort netrpezlivo. „Myslím, že by bolo najlepšie, aby sme sa stretli. Musím ti toho veľa povedať. Môžem ti pomôcť.“

„Pomôcť mi s čím?“

„Pomôcť ti zistiť, kto si,“ odvetil Voldemort jemne. „Čo o sebe vieš? A čo vieš o svojich rodičoch?“

„O rodičoch?“ spýtal sa Orion napäto. Čo za hru s ním Voldemort hrá? „Viem, že ich zabil Veď-Vieš-Kto.“

„Ach, takže vieš, že ťa nazývajú Chlapec, ktorý prežil,“ odsekol Voldemort pokojne. „Kto ťa naučil mágiu? Kto ti povedal o kúzelníckom svete?“

„Naučil som sa to sám,“ odvetil Orion kyslo. Okamžite zacítil Voldemortove podozrenie a nedôveru a nonšalantne dodal: „Chvíľu som žil v uliciach a jedného dňa som videl miesto, ktoré žiaden z mojich priateľov nebol schopný vidieť, Deravý niečo. Videl som odtiaľ vychádzať starú paniu. Zdala sa byť ľahkou korisťou, tak som sa ju pokúsil okradnúť. Ukázalo sa, že to nebolo také jednoduché, ako som si myslel. Chytila ma a moji priatelia ušli zo strachu. Chystala sa ma predať úradom, keď zrazu zbadala moju jazvu. Vtedy som nerozumel, prečo bola taká zmätená a znepokojená, ale vzala ma k sebe domov. Žijem s ňou od dvanástich. Naučila ma všetko.“

Nastalo dlhé ticho, ktoré narušil Voldemort. „Ako sa volá?“

„Čo je ťa do toho?“ spýtal sa Orion, predstierajúc, že je podozrievavý a podráždený.

„Pýtam sa, pretože sa o teba zaujímam,“ odvetil Voldemort potichu. „Pripadá mi to veľmi zvláštne, že nikomu nepovedala o tvojej existencii. Musel si vedieť, že je veľa ľudí, ktorí po tebe pátrajú.“

Orion si odfrkol. „Aby som sa stal ich Spasiteľom, však? Moja opatrovníčka o mne nepovedala nikomu, pretože potom, čo mi povedala o mojich rodičoch a o mne, požiadal som ju o to. Nechcem sa stať súčasťou kúzelníckeho sveta. Nechcem byť Chlapec, ktorý prežil. Pochopila ma a rešpektovala moje rozhodnutie. Na oplátku za to, som sa naučil všetko, čo odo mňa chcela.“

Jasne si vedel predstaviť Voldemortov úškrn, keď kúzelník odsekol: „Môžem ťa naučiť oveľa viac, Harry. Učenie od starej čarodejníčky nie je dosť, pre niekoho ako si ty. Môžem ti dať moc. Nechceš byť mocným?“

„Prečo mi to ponúkaš?“

„Pretože mi na tebe záleží,“ odvetil Voldemort nežne. „Chlapec ako ty, ktorý porazil tak mocného kúzelníka, keď bol sotva batoľa, si zaslúži mať skvelú budúcnosť. So správnou partiou priateľov sa môžeš stať veľmi mocným. Toto všetko ti môžem dať. S mojou pomocou a s pomocou mojich priateľov, toho môžeš veľa dokázať. Môžeš byť uctievaným.“

Orion prehltol odfrknutie a s naivným, vzrušeným hlasom odvetil: „Naučil by si ma silné kúzla? Bol by si mojím mentorom? Nemám priateľov, jedinú osobu, ktorú poznám v kúzelníckom svete je moja opatrovníčka, ale rád by som stretol ostatných. Kto sú tvoji priatelia? Sú mocní?“

„Samozrejme,“ riekol Voldemort príjemne. „Všetci by sme ťa radi stretli, ale najprv sa musíme stretnúť osamote.“

„Nie,“ odvetil Orion ostro. Nebol žiaden spôsob, aby sa niečo také, kedy stalo. Buď by ho Voldemort zabil, len čo by ho uvidel, alebo by mu chcel vymyť mozog, aby sa stal jedným z jeho smrťožrútov. Vytvoriť kúzlo, ktoré by mu dalo vzhľad Harry Pottera a udržiavať ho tak dlhú dobu, by bolo veľmi náročné a vyčerpávajúce; to nemohol riskovať. „Môžeš so mnou hovoriť takto. Nie je nutné, aby sme sa stretli.“

„Samozrejme, že je,“ zasyčal Voldemort nahnevane. „Ako ťa môžem učiť, keď ťa nemôžem vidieť? Snažím sa ti pomôcť!“

„Ale, kto si? Neodpovedal si mi. A ako to, že môžeme komunikovať? Čo to má byť?“

„Som veľmi mocný kúzelník,“ odvetil Voldemort pokojne. „Poznal som tvojich rodičov. Boli sme... priatelia. Hľadám ťa odvtedy, čo si ušiel z domu svojej tety. Sľúbil som tvojim rodičom, že sa o teba postarám, ak sa im niečo stane. Použil som kúzlo, ktoré mi umožnilo ťa hľadať v otvorenej komunikácií, keď ťa detekovalo. Možno si v poslednej dobe čaroval a ja som ťa detekoval. Nemaj obavy. Je to jednoduché a neškodné kúzlo.“

Orion si pre seba odfrkol. Ale usúdil, že niekto ako bezradný Harry Potter by mu na to naletel. Tak odpovedal vzrušene: „Poznal si mojich rodičov? Neviem o nich nič. Môžeš mi povedať, akí boli? A ako sa voláš?“

Orion sa v duchu uškrnul, keď si predstavil ako Voldemorta myseľ zbesilo pracuje, aby si našla cestu von z tých otázok.

„Tvoji rodičia boli vynikajúci ľudia,“ povedal Voldemort akoby na to musel vynaložiť veľkú námahu. „Ale bolí ma, keď o nich hovorím. Ospravedlň ma, no nechcem o nich hovoriť.“

„Rozumiem,“ odvetil Orion potichu a potlačil ďalšie odfrknutie.

„Môžeš ma volať... Marvolo.“

„To je divné meno,“ riekol Orion. „Odkiaľ pochádza?“

„Je to len obyčajné čarodejnícke meno,“ odvetil Voldemort netrpezlivo. „A teraz mi povedz, kde bývaš.“

„Er- povedal som ti, že sa s tebou nechcem stretnúť. Sotva ťa poznám.“

„Bol som priateľ tvojich rodičov!“ vyštekol Voldemort. „Vynaložil som ohromnú námahu na to, aby som ťa našiel a teraz, keď som ťa konečne našiel, chceš to všetko zahodiť preč? Nechceš sa pomstiť za smrť tvojich rodičov? Môžem ti s tým pomôcť. Môžem ťa urobiť mocným!“

„Veď-Vieš-Kto je mŕtvy,“ riekol Orion sucho. „Aj keby som sa chcel pomstiť, nemôžem.“

„Ale sú tu aj ostatní, ktorí sú zodpovední za ich smrť, nie len Veď-Vieš-Kto,“ odvetil Voldemort potichu.

„Kto?“

„Dumbledore,“ povedal Voldemort. „Vieš, kto to je?“

„Áno, kto nie? Ale nechápem, prečo by mal byť zodpovedný za smrť mojich rodičov.“

„Ach, je to známe len málo, ale môžem ti povedať, že to on zradil tvojich rodičov. Verili mu, že ich ochráni, ale Dumbledore ich využil a potom ich opustil. Sú mŕtvi, pretože Dumbledore sa vykašľal na ich ukrytie a ochranu.“

„Povedzme, že tomu verím,“ odvetil Orion, predstierajúc neistotu, „Nechcem, aby ktokoľvek vedel o mojej existencii. Nechcem sa stať Spasiteľom kúzelníckeho sveta.“

„Nik sa o tebe nedozvie,“ odvetil Voldemort jemne. „Budem ťa držať v tajnosti. Môžeš žiť so mnou. Budem ťa učiť a čoskoro sa staneš členom mojej skupiny priateľov. Môžeme ti pomôcť pomstiť sa Dumbledorovi. Nepáčilo by sa ti to?“

„Možno,“ odvetil Orion stroho, „ale budem o tom musieť popremýšľať. Práve teraz mi je s mojou opatrovníčkou príjemne.“

„Nechaj ma na vlastné oči posúdiť, či sa má syn mojich drahých priateľov dobre tak, ako si to zaslúži,“ zavrčal Voldemort, skrývajúc svoje podráždenie.

Okamžite pocítil bolesť ostrú ako nôž, ktorý mu chcel rozrezať a rozdeliť myseľ na dve časti. Orion stiahol všetku svoju mágiu a energiu na to, aby spevnil svoje mentálne bariéry. Sám seba počul kričať neznesiteľnou bolesťou a keď zacítil akoby ostré pazúry ryli do jeho mysle, zatlačil ich späť. Zreval, zvíjal sa a plakal a s posledným bodnutím agónie sa jeho myseľ prepadla do tmy.

OOO

Lapal po dychu, zatiaľ čo otváral oči. Lezander ho pevne držal, sediac na podlahe v učebni. Calypso a Viktor sa krčili vedľa Lezandera, pozerajúc sa na neho s obavami a poplachom; zatiaľ čo Loki stál a hľadel naňho s hlbokým zamračením v tvári.

Roman bol prvý, kto si všimol, že bol opäť pri vedomí, kľačiac vedľa Lezandera, s vrelým úsmevom povedal: „Skvelé, že ste späť, pán Black.“

„Orion!“ vyriekol Lezander s hlbokým znepokojením. „Si v poriadku?“

„Ja...er- áno. Som v pohode,“ odvetil Orion neisto. Pokúsil sa vstať, ale zastavil sa, keď zbadal, že má prsty pokryté krvou.

„Divoko si sa škriabal na čele,“ zašepkal Lezander s náznakom v očiach. „Kričal si a trieskal o podlahu.“ Pomohol Orionovi vstať a dodal: „Ale všetko je v poriadku.“

Orion sa oňho oprel a prikývol. Cítil sa vyčerpaný a uťahaný, ale aspoň sa neodhalil. Položil si ruku na svoju neviditeľnú jazvu a utrel si krv do rukáva, zatiaľ čo sa strhol bolesťou. Jeho jazva nebola odhalená, o tom ho Leznder uistil. A bol si istý, že dokázal udržať svoje spomienky od Voldemorta. Ale bude schopný zablokovať Voldemortov brutálny útok Legilimecie, ak sa to stane znovu? Bude schopný kontrolovať ich spojenie teraz, keď o ňom vie aj Voldemort? Pre Merlinovu bradu, čo bude robiť?

„Orion, čo sa stalo?“ spýtala sa Calypso zamračene.

Lezander zosilnel zovretie vôkol Orionovho pásu, keď sa Orion snažil získať stabilitu. Nakoniec pokojne odvetil: „Mávam len strašné bolesti hlavy. Pravdepodobne je to spôsobené preťažením. Nie je to nič, z čoho ma dobrý odpočinok nevylieči.“

Calypso naňho prižmúrila oči, ale bola prerušená Romanom, ktorý podišiel k Orionovi a povedal: „Myslím, že bude najlepšie, ak pôjdete za riaditeľom.“

Orion sa naňho poplašene pozrel. „To nie je potrebné, profesor.“

Roman sa naňho usmial a potichu odvetil: „Prosím, pán Black. Bude to len minútka.“

„Tak dobre,“ odsekol Orion s porazeneckým povzdychom.

Roman rýchlo odišiel z triedy, spolu s Orionom. Ako tak kráčali tmavými chodbami školy, Orion cítil ako jeho úzkosť a obavy narastajú. Karkarov bol brutálne zavraždený. Bude schopný pozrieť sa Vagnarovi do očí a skrývať to pred ním? Vari si jeho riaditeľ nezaslúžil vedieť o osude svojho dobrého priateľa? Keď prišli pred dvere do Vagnarovej kancelárie, Roman naňho náhle namieril prútik a rýchlo zamrmlal kúzlo. Orion vyskočil na poplach, ale bolo príliš neskoro, aby zabránil tomu, že ho kúzlo zasiahlo. Napriek tomu okamžite namieril prútik na Romana a zasyčal: „Čo ste to urobili?“

Roman mu upokojujúco položil ruku na prútik a nežne odvetil: „Nemôžem vás predsa nechať ísť tam so zakrvaveným čelom, nie? Čo za profesora by som to bol, ak by som ťa nevyliečil?“

Orion sa váhavo dotkol svojho čela a zistil, že Roman ozaj ranu vyliečil. „Vďaka,“ riekol uštipačne.

Roman sa naňho šibalsky usmial. „Nie je zač.“ Potom sa otočil, otvoril dvere a vstúpil dnu.

Orion sa vzpriamil a potichu ho nasledoval. Stuhol, keď bol pár krokov od Vagnarova, ktorý sedel za veľkým stolom. Orion cítil ako ním prešlo zachvenie, keď videl, že kancelária je takmer presne rovnaká ako keď bol riaditeľom Karkarov. Spomienka na jeho posledné stretnutie s ním, nasledovala ďalšiu, v ktorej ho mučili. Orion cítil hlboký smútok, ktorý ho dusil a prinútil ho zhlboka sa nadýchnuť vzduchu. Náhle sa zamračil, keď zbadal obláčiky pary, ktoré mu z úst vyšli. V kancelárii bola príšerná zima. Otriasol sa, no potom sa napäl, keď ucítil, že niečo je tam spolu s ním. Cítil niekoho prítomnosť alebo niekoľkých? A v tom okamihu sa všetko vrátilo do normálu a Orion sa neisto zamračil.

„Orion,“ prehovoril Vagnarov potichu. „Čo mi to profesor Komorov práve povedal?“

Orion si vyčistil hlavu a pozrel na svojho riaditeľa. Vagnarov vyzeral byť hlboko ustarostený, Roman stál po Vagnarovom boku, pozerajúc sa na Oriona s povzbudzujúcim výrazom na tvári.

„Prepáčte, pane, nepočul som, čo vám profesor Komorov povedal,“ odvetil Orion zdvorilo.

„Podľa neho, si stratil vedomie počas hodiny a potom si kričal bolesťou, zatiaľ čo si si škriabal čelo a búchal o podlahu,“ riekol Vagnarov, prepaľujúc ho čiernymi očami. „Rád by som počul priamo od teba, čo sa stalo. Prosím, posaď sa.“

Orion ho okamžite počúvol a unavene klesol do pohodlného kresla. „Bolo to presne tak, ako vám povedal profesor. Mal som príšernú bolesť hlavy. V poslednej dobe som bol veľmi unavený.“

Vagnarov si ruky s prepletenými prstami položil na stôl, skúmal ho a jemne sa spýtal: „Si si istý, že mi nechceš ešte niečo povedať?“

Orion zaváhal a hodil ostrým pohľadom po Romanovi. Vagnarov sa naňho usmial. „Môžem ťa uistiť, že profesor Komorov zachová mlčanlivosť a lojalitu voči mne i mojim študentom. Môžeš nám obom veriť, Orion.“

Môžem? Pomyslel si Orion skľúčene. Môžem naozaj veriť niekomu, okrem Lezandera? Tak veľmi si prial, aby mohol Vagnarovi povedať pravdu, ale cítil neistotu. Cítil sa tak sám a ohromene tým všetkým. Nebolo by úžasné mať pomoc? Mať niekoho mocného ako Vagnarova, aby mu pomáhal? Nebola by to známka slabosti, ak by požiadal o pomoc? Musel byť dostatočne silný, aby veci robil sám. A bolo by to nebezpečné. Všetko to bolo také zložité.

Orion potriasol hlavou a odhodlane povedal: „Nemám nič, čo viac vám povedať. Bola to len bolesť hlavy.“

Na moment Vagnarovou tvárou prešiel sklamaný smútok, ale rýchlo ho nahradil pousmiatím. „Veľmi dobre, Orion. Dúfam, že sa cítiš lepšie.“

„Ďakujem vám, pane,“ odvetil Orion, keď vstal. Nasledoval Romana z kancelárie, ale zastavil, keď započul Vagnarov tichý hlas za sebou.

„Som tu, aby som ti pomohol.“

Orion videl, že Roman je obďaleč a nebol v takom dosahu, aby ich počul, pomaly sa otočil a videl úprimnosť vo Vagnarových očiach.

„Pomôcť mi, akým spôsobom, pane?“

„S čímkoľvek, čo potrebuješ,“ odvetil Vagnarov potichu, prepaľujúc ho očami.

Orion vkročil dovnútra a smutne povedal: „Čo, ak je príliš neskoro?“

Vagnarov okamžite vstal a pristúpil k nemu. „Príliš neskoro na čo?“

„Príliš neskoro na to, niekoho zachrániť,“ odvetil Orion so smútkom, zatiaľ čo sledoval Vagnarove oči.

„Práve som zlyhal, nie? A ľudia budú zomierať ďalej a ja nebudem dostatočne mocný, aby som tomu zabránil. Aký má zmysel, že som mocný, keď nemôžem pomôcť?“

Vagnarov ho chytil za ramená a zúfalo sa spýtal: „Kto zomrel, Orion? Bol to Ig-? Kto zomrel?“

Orion sa mu viac nemohol pozerať do očí. Nedokázal zabrániť slze, ktorá mu stiekla po líci. Potichu riekol: „Spoločný známy. Niekto, kto mi pomohol.“

Vagnarov zalapal po dychu a roztrasene zašepkal: „Merlin, nie! Nie on!“ Otočil sa Orionovi chrbtom a jeho telo sa začalo triasť potlačovanými, tichými vzlykmi.

Orion sa cítil ešte horšie ako predtým. Sklonil hlavu a mäkko, mučivo zašepkal: „Je mi to veľmi ľúto, pane. Ja-ja nemohol som to zastaviť.“

Vagnarov sa náhle otočil a chytil Orionove ramená. Potichu sa spýtal: „Ako to vieš? Bol si na zhromaždení?“

Orion v tichosti sklonil hlavu, odmietajúc prezradiť čokoľvek iné. Vagnarov zodvihol Orionovu tvár a zúfalo sa spýtal: „Povedal Karkarov niečo?“

Orion sa naňho zamračil. „Áno. Povedal, že Temný pán nie je dôležitý, že dôležitý je niekto iný. Že žil, aby pomáhal tej osobe, ale nebol to Dumbledore.“

Vagnarove oči žiarili smútkom a hlbokým uznaním pre svojho mŕtveho, verného priateľa. Schmatol Orionovu tvár a divoko zašepkal: „Nesklamal si. Si dostatočne mocný, len si to musíš uvedomiť. Nedosiahneš výšku svojej moci, ak budeš o sebe pochybovať.“ Prebodol Oriona čiernymi očami a s naliehavým odhodlaním dodal: „Musíš uspieť, Orion. Rozumieš mi? Musíš uspieť.“

„V čom?“ spýtal sa Orion zmätene. Koľko toho Vagnarov vedel?

Vagnarov sa naňho usmial a uvoľnil jeho tvár. „V čomkoľvek si zapojený, samozrejme. Opatruj sa, Orion.“

A s tým ho Vagnarov prepustil. Orion opustil kanceláriu ešte zmätenejší a skľúčenejší než kedykoľvek predtým. Zamračil sa, keď prechádzal chodbami. O kom to Karkarov pred smrťou hovoril? Komu pomáhal? Kto bol dôležitý? Orion si spomínal na Vagnarovu reakciu, keď mu o tom povedal, tú iskru, ktorá mu zahorela v očiach. Hovoril Karkarov o Vagnarovi? Uvedomil si, že sa vôkol neho deje veľa vecí, ktorých si nebol vedomý. Veci nabrali nový stupeň zložitosti a naliehavosti a on si nebol istý, že ich bude schopný zvládnuť. Všetko sa dialo tak rýchlo a naberalo spád ako nezastaviteľná sila, ktorá ho tlačila do zatratenia a šialenstva.

Voldemort odhalil jeho prítomnosť vo svojej mysli; Karkarova smrť; Relikvie smrti; horcruxy;  upírska legenda; jeho podivná temná mágia; znovu zoskupenie Fénixovho rádu, ktorý po niečom pátral; Dumbledorova vedomosť o Tomovom horcruxe; Voldemort ho chcel za manžela; Sebastien naňho naliehal, aby ho navštívil; Voldemortova zúfalá posadnutosť niečo dosiahnuť; Dumbledorove vyhlasovanie, že sa Voldemort vrátil; Calypsina túžba stať sa smrťožrútkou; Draco a jeho čudné správanie; smrťožrúti sa stávali brutálnejší a hrozivejší; a teraz, Vagnarove naliehanie, že musí uspieť.

Ale v čom presne mal uspieť? V získaní horcruxov alebo Relikvií smrti? V zastavení Voldemorta alebo Dumbledora? Čo musel urobiť? Aké bolo jeho skutočné miesto v kúzelníckom svete? Voldemort chcel zmeniť Harryho  Pottera v jedného zo svojich prisluhovačov a ak by ho odmietol, nebude váhať a zabije ho. Dumbledore by ho chcel rovnako využiť, ak by sa dozvedel, že je nažive. Ktorého z nich by si mal vybrať? Zaslúžil by si jeden z nich jeho podporu? Nie, nezaslúžil. Bol temný, ale taktiež bol synom muklorodenej. Takže bol temný či svetlý? Orion nahnevane potriasol hlavou. Bol temný – zasyčal pre seba – o tom nemôže nikdy pochybovať. Jeho vlastná mágia to potvrdzovala. Ale temní kúzelníci mohli meniť svoju pokrvnú líniu do svetla, ak si boli skutočne istí, že z temnej strany by nemali prospech. Ale dokázal by zradiť svoju vlastnú krv? Orion sa otriasol hrôzou. Nie, nebol zradca krvi. Temná mágia bola príliš vzácna. Nikdy by sa jej nemohol obrátiť chrbtom. Prstami si prečesal vlasy, zatiaľ čo kráčal úzkou chodbou. Mohol by nezávisle stáť na oboch stranách vojny? Nie bez prívržencov, nie bez lojálnych priateľov. Orion zaťal čeľusť. Calypso. Calypso a T.A...

OOO

Nasledujúci deň, bola sobota a Orion strávil celé doobedie tréningom súbojov s dvomi prútikmi. Voldemortov objav o ich spojení ho iba podnietil v tom, aby mal v rukáve esá. Bojovanie s dvomi prútikmi bolo prakticky neslýchané, no rozhodol sa to vyskúšať. Bol rád, že fénixov prútik s ním perfektne spolupracoval, no aj napriek tomu stále preferoval svoj prútik Smrti a Života.

Po intenzívnom a vyčerpávajúcom tréningu, sa vrátil do svojej fakulty, spokojný, že pokročil v cvičení s dvomi prútikmi, s ktorými začal trénovať minulý rok. Stretnutie T.A. malo byť o druhej popoludní, takže mal dosť času na sprchu a aspoň hodinku spánku.

Zrazu sa ponoril do tieňov... Bol to akoby film v jeho hlave, ktorý čakal na začatie. Kráčal dolu naprieč opustenými chodbami, smerom k obyčajným čiernym dverám, vôkol boli hrubé kamenné múry s pochodňami a otvorené dvere, ku ktorým viedli kamenné schody na ľavej strane. Stále prechádzal pozdĺž chodby bez okien, jeho kroky sa ozývali v tichu. Čím viac sa približoval k oným dverám, tým rýchlejšie a vzrušenejšie mu bilo srdce... len keby ich mohol otvoriť... túžil do nich vstúpiť... natiahol  k ním ruku... končekmi prstov sa ich takmer dotýkal... Dostal sa k čiernym dverám, ale nemohol ich otvoriť... hľadel na ne, túžiac do nich vstúpiť... bolo tam niečo, čo chcel celým svojim srdcom... cena za jeho sny... len keby ho prestalo pichať v jazve... potom by mohol premýšľať jasnejšie...

Orion prekvapene otvoril oči, lapal po dychu a čelo mal pokryté potom. Lezander ním triasol, aby sa prebral a bol s ním prepletený v posteli.

„Stretnutie začína o pätnásť minúť,“ riekol Lezander potichu. „Si v poriadku?“

„Čo?“ spýtal sa Orion zmätene. „Ach, áno, áno.“

O čom, dopekla, ten sen bol? Bol príliš jasný, príliš presný na to, aby to bol len obyčajný sen. A naliehavosť a potreba, akú cítil, aby otvoril dvere a získal niečo, čo skrývali bola príliš intenzívna a divná. A nemohol rozpoznať miesto, v ktorej sa sen odohrával...

„Čo si oblečieš?“ spýtal sa Lezander veselo.

Orion vstal a hodil po ňom zmätený pohľad. „Oblečiem? Môj habit, tak ako obvykle.“

Lezander sa zasmial a pokrútil hlavou. „Nie na takú udalosť, Orion. Imidž je všetko. Musíš vyzerať impozantne a zrelo.“

„Tak teda, čo navrhuješ?“ vyštekol Orion nazlostene.

Lezander zodvihol obočie, Orion si pretrel čelo a potichu zamrmlal: „Prepáč.“

Lezander sa naňho usmial. „V pohode.“ Chytil Oriona za ruku a viedol ho k jeho kufru. „Niečo pre teba mám.“ Lezander sa začal hrabať vo svojom kufri, až nakoniec vybral oblečenie a topánky pre Oriona. S mávnutím prútika do nich Oriona obliekol; a s ďalším pohybom zamrmlal kúzlo a oblečenie sa prispôsobilo Orionovmu telu. Orion sa pozrel, čo má na sebe. Bol to upírsky odev, ale taktiež mohol byť považovaný za kúzelnícky, konkrétne ako odev pre bojovníka. Mierne priliehavé čierne nohavice, čierne topánky a čierna, tenká vesta bola napätá na hrudi a dokonale kopírovala jeho svaly. Po strane mala gombíky a golier mal krvavo červenú farbu.

Orion vzhliadol na Lezandera a s vďačným úsmevom povedal: „Je to perfektné.“

„Samozrejme, že je,“ odvetil Lezander so samoľúbym úsmevom. „Tento odev používajú upíry pre boj. Môžeš vidieť, že je veľmi pohodlný, ľahký a pružný. A vesta je hrubá, takže utlmí kúzla aj keď nie úplne, ale čepeľ by skrz ňu prenikla len ťažko." Uškrnul sa na Oriona a provokujúco dodal: „Mám aj plášť, vyzeral by si v ňom švihácky."

Orion sa zasmial. „Nepotrebujem plášť, vďaka. To by bolo príliš upírske."

Lezander si povzdychol, predstierajúc sklamanie a beťársky sa naňho zazubil. „Nuž, tak si budem musieť počkať, keď sa vrátime, aby som ťa v ňom mohol vidieť a bude mi nesmiernym potešením pomaly ťa z neho vyzliecť."

Orion sa bujaro zasmial, predtým než Lezandera vtiahol do dlhého a hlbokého bozku. Potom rýchlo vyšli z fakulty a stretli sa s Calypso v spoločenskej miestnosti. V trojici kráčali po opustených chodbách hradu a smerovali do Tieňového lesa, ktorý obklopoval školu. Nakoniec sa dostali na malú čistinku, kde na nich čakala asi tridsiatka študentov. Orion si prezrel miesto tesne predtým, než k nim prehovoril: „Postavte sa na stranu. Budeme potrebovať väčší priestor na náš tréning."

Niektorí naňho vrhli skúmavé pohľady ako Lezander a Calypso - s pomocou Evandera, Kari a Viktora, ktorí tvorili časť skupiny, ktorá na nich čakala.

Orion vytiahol prútik a začal ním krúžiť vo vzduchu, keď zasyčal: „Arbolum transssmotor!"

Skupina študentov vyskočila, keď stovka vykorenených stromov preletela vzduchom a pristála na zemi, kde sa zakorenila hlboko v lese.

Orion ohodnotil svoj výkon úškrnom. Bolo to ideálne. Čistinka bola teraz väčšia dosť na to, aby mohli simulovať bitky bez prekážok. Študenti sa začali vôkol neho zoskupovať, zatiaľ čo si hlasito šepkali a pozorne si ho obzerali. Jedno dievča si pred neho stúplo a povýšene, s americkým prízvukom, povedalo: „No, väčšina z nás vie, že si parselčan. Takže čo iné vieš robiť? Prečo si myslíš, že môžeš viesť túto skupinu?

Orion si ju v tichosti premeriaval. Bola veľmi krásna: mala dlhé, vlnité blonďavé vlasy a výrazné tmavohnedé oči a vyzerala staršie, pravdebodobne to bola siedmačka.

„Rád ti odpoviem, no najprv mi povedz, kto si."

Uškrnula sa naňho a arogantne odvetila: „Titania Tenleyn."

Prebodol Viktora Vlonskeho pobaveným pohľadom, keď si všimol ako zaslepene a obdivne na ňu pozerá. V duchu si zopakoval všetko, čo mu povedala Calypso, že začarovala prihlasovací pergamen kúzlom, predtým než sa naň študenti podpísali. Použila temné kúzlo tajomstva, ktoré bránilo komukoľvek hovoriť s tými, ktorí nie sú členmi o tom, čo sa na ich lekciách preberalo a diskutovalo.

Orion pozrel Titanie do očí a potichu odvetil: „Predpokladám, že preto, že som vynikajúci v Čiernej mágií, čo som dokázal, keď som vyhral Turnaj duelantov, prvýkrát čo som sa zúčastnil. Taktiež sa mi podaril vyhrať Trojčarodejnícky pohár. A myslím, že v tejto skupine nie je tajomstvom, že som zapletený so smrťožrútmi. Takže mám omnoho viac vedomostí a skúseností ako vy."

Skupinou sa ozvalo ďalšie hromadné šepkanie a Titania sa nafúkla. „Máš len pätnásť. Trojčarodejnícky pohár si vyhral len preto, že toho úbohého Longbottoma zabili; on by bol prvý, kto by získal pohár. A možno si vyhral Turnaj duelantov, no len preto, že som vtedy mala metlobalový zápas a nemohla som sa ho zúčastniť. Vyhrala som ho už veľa krát. A môžeš byť zapojený so smrťožrútmi, ale sám ním nie si, však? Ak si ukáž nám tvoje Temné znamenie."

Orion si odfrkol. „To že nemám Temné znamenie neznamená, že Temný pán si ma necení a neváži si mojich schopností. A nepremýšľala si o tom, že som nevzal Trojčarodejnícky pohár len preto, pretože ma na to upozornil Temný pán?" Pristúpil k nej a pošepkal jej do ucha: „A stretol som tvojho opatrovníka, strýka Cassiusa. Môžeš sa ho spýtať, ak chceš. Temný pán ma pozval na temné stretnutie spojencov. Pozval by Temný pán niekoho, kto by bol len slabým pešiakom?" Urobil krok späť a nahlas riekol: „Ak si viacerí z vás nie sú istí mojimi schopnosťami a vedomosťami v Temnej mágií, potom ma vyzvite na súboj. Ustúpim vo vedení niekomu inému, ak ju alebo jeho neporazím do piatich minút."

Niektorí si výsmešne odfrkli a neveriacky šepot sa ozval davom, keď zrazu starší, hrozivo vyzerajúci chlapec povedal: „Titania je z nás najlepšia duelantka a bude hovoriť za siedmy ročník."

„To je pravda," zapojila sa Titania s predvídavým, dychtivým zábleskom v očiach.

„Budem s tebou bojovať. Ak ma neporazíš do piatich minút, potom vezmem velenie tejto skupiny. Ale kúzla z parselčiny nie sú povolené."

Calypso sa na ňu chystala naštvane vyšteknúť, keď jej Orion upokojujúco položil ruku na jej rameno a strelil po nej pohľadom. Calypso bola nazlostená, ale mlčala.

Orion pozrel na Titaniu a sebavedome sa na ňu uškrnul. „Výborne. Poďme zaujať pozície."

Študenti im dychtivo poskytli dosť priestoru, keď Orion a Titania zaujali svoje príslušné pozície, stojac oproti sebe len niekoľko stôp od seba; zatiaľ čo Calypso stála blízko nich, aby im povedala, kedy majú začať bojovať.

Toto je dôležité, pomyslel si Orion. Musím ju poraziť rýchlo a okázalo, inak ma nikdy nebudú rešpektovať a nebudú mať strach z mojej sily. A so skupinou ľudí, ktorí boli zapletení s temnou stranou, bolo dôležité, aby z neho mali strach. Teraz už vedel, že Tom mal ohľadom toho pravdu. Toto nebola banda svetlých kúzelníkov, ktorí chceli benevolentného vodcu. Nie, oni chceli vodcu, ktorý ostatným naženie strach a ktorý bude mocný a zúrivý natoľko, aby mohol poraziť ich nepriateľov a tým ich chrániť. Nuž, bol najvyšší čas ukázať im, čo skutočne dokáže. Už vedel dostatočne kontrolovať svoju moc.

Orion sa uškrnul na Titaniu a pokojne si prútik strčil do vrecka. Davom sa ozval šum, Titania mu vrátila posmešný úškrn, ktorý len ukazoval jej hlúposť a prílišné sebavedomie, jeho priatelia sa zatiaľ nad jeho akciou mračili.

Calypso po ňom strelila pohľadom, ktorý jasne hovoril: ´Čo to do pekla robíš?´, ale Orion na ňu len jednoducho kývol, čím jej naznačil, že je pripravený.

„Pripravený na to, že ti nakopem zadok, Black?" spýtala sa Titania posmešne.

Orion sa na ňu očarujúco usmial. „Drahá Titania, môj zadok je celý tvoj, ak budeš dostatočne rýchla."

Niektorí sa zasmiali, keď sa naňho Titania temne zamračila. Orion zazrel ako sa naňho Lezander spokojne usmieva a prepaľuje ho povzbudzujúcim pohľadom.

Calypso pozrela na Oriona a Titaniu, keď konečne riekla: „Pripravení?" Obaja prikývli a potom zakričala: „DO TOHO!"

Titania naňho okamžite začala strieľať rad mocných temných kúziel a Orion, zatiaľ čo vrhal obranu a blokoval kliatby, si pripustil, že bola celkom skúsená a silná.

Ostatní dychtivo sledovali súboj a niektorí sa Orionovi posmievali zato, že neútočil iba blokoval. Asi dve minúty intenzívneho súboja, Orion usúdil, že je ten správny čas. Už ukázal, aké ľahké bolo preňho jej kúzla blokovať, teraz bol čas, aby jej ukázal, čo dokáže. Ako držal v bloku jej kliatby s ľavou rukou, tú pravú vystrel a v tej chvíli sa objavila divoká čierna víchrica, podobná tornádu, ktoré Titaniu zodvihlo zo zeme. Dav vydýchol a zakričal vzrušením, keď Titania prekvapene a poplašene vykríkla. Orion udržiaval víchricu tak, aby sa okolo nej stále točila a svojou ľavou dlaňou vytvoril  sféru čiernych plameňov, ktoré ju uväznili vo víchrici.

Dav teraz šialene fandil jemu, keď sa Titania celkom zbytočne snažila prelomiť jeho kúzla, zatiaľ čo bola stále uväznená vo víchrici a plameňoch, vysoko nad zemou. S trhnutím jedného z jeho zápästí, Titanie z ruky vyletel prútik, priamo do tej jeho.

„Tri minúty a dvadsaťpäť sekúnd!" vykríkol niekto.

Calypsin víťazný rev sa ozval vzrušenom šume. „Víťazom je Orion!"

Orion okamžite odstránil sféru plameňov a i s víchricou Titaniu jemne položil na zem. Študenti sa okamžite zhlukli okolo Oriona a s úžasom naňho pozerali, zatiaľ čo hlasito a vzrušene komentovali, čo sa stalo.

„Úžasné, videli ste to?"

„A ešte k tomu bez prútika!"

„To nebola obyčajná temná mágia!"

„Nikdy som vo svojom živote nič také nevidel..."

„Dokonca sa ani nezapotil..."

„Porazil najlepšiu z nás, behom troch minút!"

„Mohol by nás naučiť ako...?"

„Pustite ma!"

Dav sa rozostúpil, aby vytvoril miesto pre Titaniu. Bola úplne strapatá a stále vyzerala, že má závrat. Rýchlo sa spamätala a postavila sa pred Oriona. S iskrou obdivu v jej krásnych, tmavohnedých očiach, potichu prehovorila: „Ty si pre nás ten pravý."

Orion jej venoval malý úsmev. „Som rád, že sme sa dohodli."

Uškrnula sa naňho. „Teraz nám povedz, čo nás chceš učiť." Zamávala prútikom a rýchlo vyčarovala veľký drevený stôl so stoličkami.

Orion sa usadil za vrch stolu, po oboch stranách sa usadila Calypso a Lezander. Vrhali naňho zmätené pohľady, plné údivu a zvedavosti po mágií, ktorú ukázal.

Orion na všetkých vrhol tlmiacu bublinu, aby ich nikto z vonku nemohol odpočúvať a čakal kedy vzrušení a dychtiví študenti zaujmú svoje miesta. Potom prehovoril: „Každý z vás sa učí Temnú mágiu a umeniu boja; vďaka Calypsininmu otcovi, máme pomerne slušnú znalosť temných kúziel. Ale je ich oveľa viac takých, ktoré nás na Durmstrangu neučia a sú veľmi užitočné, ale omnoho náročnejšie na použitie a viac zlé."

Pozrel do dychtivých tvári, ktoré ho sústredene a pozorne počúvali, pokračoval: „A tieto kúzla nám zaručia, že stranu svetla porazíme rýchlejšie. Máme tú nevýhodu, že nás je menej v porovnaní so svetlými kúzelníkmi, ale nosíme v našej krvi schopnosť úspešne používať kúzla, ktoré sú nad ich sily a porozumenie. V tom spočíva naša sila."

 Vstal zo stoličky a položil dlane na stôl. „Sme mladí, ešte nie sme smrťožrúti a niektorí sa možno jedným ani stať nechcú, ale sme temní a môžeme pomôcť nášmu druhu. Nezáleží na tom, či súhlasíme s Temným pánom alebo nie; alebo či si nás vyberie medzi svojich nasledovníkov, alebo či o nás prejaví záujem; pretože bez ohľadu na to, môžeme vybudovať jednotnú skupinu mladých kúzelníkov a čarodejníc, ktorí sa od seba navzájom môžu učiť a môžu si dôverovať. Takže takto budeme pripravení na vojnu a pomôžeme našim rodinám. Môžeme bojovať proti svetlu a tak zabrániť v ničení našich krvných línií a našich zvykov."

Orion sa narovnal, videl, že ho nadšene počúvajú a pokračoval s plánovaním, čím ďalej šíril vzrušenie. „Sme ďalšou generáciou mocných temných kúzelníkov a čarodejníc a osud nášho druhu leží v našich rukách! Jediný spôsob ako prežiť prichádzajúcu brutálnu vojnu je spoločné neúnavné trénovanie a podporovanie sa navzájom až príde čas. Ak budeme úspešní a budeme poznať také temné a mocné kúzla, potom ľahko porazíme našich nepriateľov a staneme sa víťazmi na bojovom poli! Všetko to záleží na nás. Naši dospelí budú bojovať rovnako dobre, ale nemyslia si, že sme dostatočne pripravení a silní, aby sme im mohli pomôcť. Ale môžeme im ukázať, že v mladosti spočíva sila a vynaliezavosť. Môžeme ukázať svetu, čo mladí kúzelníci a čarodejníčky môžu dosiahnuť! Sme zakladatelia Temnej armády; armády, ktorá môže nášmu druhu vyhrať vojnu! Ktorá môže prinútiť našich nepriateľov triasť sa strachom a našich dospelých prinúť k rešpektu!" Odmlčal sa a s finálnym horúčkovitým zápalom dodal: „Kto je so mnou?"

Dav vyvolával slávu, tlieskal a kričal na súhlas; v zápale a vzrušení a celkom fascinovaní Orionovými slovami. Calypso naňho vrhla víťazoslávny úsmev a Lezander sa nad jeho úspechom uškŕňal. Orion sa posadil a Titania, ktorá sedela vedľa Calypso, povedala s malým úsmevom: „Výborne, máš našu pozornosť, ochotu a náklonnosť. Čo máš na pláne na naše budúce stretnutia?"

„Prvá vec, ktorú vás naučím je vhodný postoj pre boj. Smrťožrúti ma ho naučili a zbadal som výrazne zlepšenie v mojich bojových schopnostiach potom, čo som sa naučil vhodnú pozíciu pre svoje telo a ako efektívne využívať vlastnosti môjho tela. Dôkladne som preskúmal ako využiť rôznu výšku, dĺžku ramien nohy a ďalšie fyzické vlastnosti."

Orion videl záujem v ich tvárach a pokračoval: „Potom, budem musieť jednotlivo zhodnotiť vaše vedomosti z Temných umení a bojové schopnosti. Popárujem vás do skupín po troch, takže sa môžete učiť od seba navzájom a môžete zlepšiť svoje zručnosti. Potom budeme praktizovať Neodpustiteľné zaklínadlá až kým ich úplne nebudete ovládať. Potom budeme pokračovať s niektorými neverbálnymi temnými kúzlami a tí ktorí budú schopní čarovať bez prútika, naučím nejaké bezprútikove kúzla. Neskôr vás začnem učiť mocné temné kúzla, ktoré sa neučíme na Durmstrangu."

Členovia TA sa naňho široko usmievali a uškŕňali a Orion dodal: „Keď skončíme s lekciami, začneme so simuláciou boja. Rozdelím vás do dvoch skupín a budete proti sebe bojovať. Týmto spôsobom sa naučíme bojové stratégie, ako bojovať v skupinách, ako efektívne používať individuálne schopnosti každého jedného z vás a ako sa spoliehať na seba s cieľom vyhrať."

Orion sa na nich zlomyseľne uškrnul. „Aby to bolo zaujímavejšie, víťazná strana môže niečo požadovať od porazenej strany."

Mnohí sa škodoradostne zasmiali alebo sa zlomyseľne škerili.

„Kedy a ako často sa budeme stretávať?" spýtal sa nejaký chlapec.

Nejaké dievča sa pridalo: „Nebude dostatočné stretávať sa len počas víkendov."

Mnohí zamumlali na súhlas a Calypso odvetila: „Myslíme si, že najlepší spôsob ako vyhovieť všetkým v predmetoch a metlobalových tréningoch je stretávať sa ráno, trikrát za týždeň. Hodiny začínajú o deviatej, takže sa môžeme stretávať o pol siedmej."

Niekto zastonal, ale zvyšok dychtivo súhlasil.

„Ale čo ak nebudeme môcť prísť, alebo sa nám z nejakého dôvodu zmenia hodiny? Ako sa vzájomne skontaktujeme bez toho, aby niekto nadobudol podozrenie?" spýtal sa ktosi.

Orion sa usmial. „Calypso má vynikajúce riešenie."

Vrhla naňho úsmev a odvetila: „Predpokladám, že každý z vás má hodinky?"

Členovia prikývli a pokračovala: „Nuž, použijem na vaše hodinky kúzlo, ktoré vám umožní posielať textové správy medzi členmi. Skupina bude varovaná, keď niekto pošle správu. Ak budete chcieť napísať správu stačí, ak špičku prútika nasmerujete na svoje hodinky a šeptom požiadate o komunikáciu."

„Nikdy som o takom kúzle nepočul!" vložil sa do toho niekto. „Kde si sa ho naučila?"

Calypso strelila pohľadom po Orionovi a potom sa uškrnula na dievča, ktoré položilo otázku. „Prišla som s tým nápadom a Orion vytvoril kúzlo. Je celkom nadaný vo vytváraní nových kúziel."

Dievča sa udivene pozrelo na Oriona a niekto sa dychtivo spýtal: „Je pravda, že si v parselčine vytvoril kúzlo na vykúzlenie ohnivého baziliska?"

„Hej, aj ja som počul také zvesti!" ozval sa niekto zo siedmeho ročníka, chlapec z Hydry, ktorý sedel vedľa Lezandera. „Vytvoril si ho pre Galatea počas koncoročného testu, však?"

„Áno," odvetil Orion potichu.

„To je senzačné!" zakričal ktosi.

Mnohí súhlasne zamrmlali na súhlas a Orion ich konečne oslovil: „Nuž, myslím, že by sme sa tu mali stretnúť zajtra, v rovnakom čase, takže Calypso a ja môžeme očarovať vaše hodinky."

Všetci súhlasili a po šťastlivej rozlúčke s Orionom, odišli, v záplave vzrušenej vravy.

OOO

„Vyklop to,“ ozvala sa Calypso, keď s ňou Orion a Lezander ostali sami.

Orion zodvihol obočie a uškrnul sa na ňu. „Čo také?“

„Ty vieš čo!“ riekla Calypso s netrpezlivým úsmevom. „Tvoja temná mágia! Nikdy si nám o nej nepovedal!“

Orion jej a Lezanderovi v krátkosti vysvetlil svoju silu, len spomenul, že jedného dňa náhodne objavil svoje schopnosti; nespomenul duchov ani Karkarova, ktorý mu povedal, že má praktizovať svoju moc a nemá sa jej báť. Povedal im niečo málo o veciach, ktoré s ňou dokázal robiť a vysvetlil im, že im o tom nepovedal, lebo najprv sa chcel svoju moc naučiť kontrolovať než ju odhalí. Na koniec naňho obaja hľadeli s úžasom.

„Nuž,“ riekla Calypso s úsmevom, „závidím ti, ale som rada, že si temný kúzelník a že si na temnej strane.“

Orion strelil pohľadom po Lezanderovi. Už s ním diskutoval o tom, čo chce robiť a obaja sa zhodli, že to je preňho múdry krok.

Calypso na nich pozrela a zamračila sa. „Čo sa deje?“

„Calypso, posaďme sa,“ prehovoril Orion.

Poslúchla so zvedavosťou v čiernych očiach. Potom, čo sa usadili, Orion prehovoril: „Calypso, je tu niečo veľmi dôležité, čo ti o sebe musím povedať, ale tiež je to obrovské tajomstvo, o ktorom nik iní nesmie vedieť. Viem, že si majsterka v Oklumencii, takže som si istý, že nik iný nebude schopný dostať sa do tvojej mysle, ale musím si byť absolútne istý, že o tom nikomu nepovieš.“ Prosebne na ňu pozrel a dodal: „Súhlasíš s tým, že zložíš Neporušiteľnú prísahu, aby si zachovala moje tajomstvo?“

„Môžeš mi veriť, Orion!“ riekla Calypso ukrivdene. „Som tvoja najlepšia priateľka.“

„Verím ti, Calypso,“ odsekol Orion jemne, „to je dôvod, prečo ti to chcem povedať. Ale toto je pre mňa otázka života a smrti. Je to veľmi delikátna informácia, ktorá ma ľahko môže zabiť.“

Calypso sa naňho zamračila a dlhú dobu mlčala. Nakoniec si povzdychla. „Tak teda dobre. Zložím prísahu.“

„Nebudeš to ľutovať,“ riekol Orion vďačne.

Calypso a Orion pred seba pokľakli a natiahli k sebe ruky. Calypso vyriekla svoju prísahu, že udrží akékoľvek Orionovo tajomstvo, ktoré sa jej chystá práve odhaliť, zatiaľ čo ich Lezander pripútal. Dve vlákna mágie sa preplietli vôkol ich rúk, presakujúc do ich kože a do ich magických jadier. Keď bolo po všetkom, vrátili sa na svoje miesta a po vykúzlení ďalšieho tlmiaceho kúzla, jej Orion začal odhaľovať svoju identitu Harryho Pottera. Povedal jej všetko, čo povedal Lezanderovi, vrátane vízií o Voldemortovi a o tom, ako Voldemort odhalil jeho prítomnosť v jeho mysli a že vie, že je Harry Potter nažive, ale že ho neupodozrieva z toho, že to je Orion. Povedal jej dokonca i to, že má podozrenie o existencii proroctva o ňom a Voldemortovi. Vzhľadom na to, že to už povedal Lezanderovi počas jednej z ich spoločných nocí – jeho priateľ sa do hovoru taktiež vložil, aby mohla Calypso lepšie pochopiť Orionovu situáciu.

Na koniec, Calypso hľadela na Oriona a nedokázala vydať ani slovko. Zrazu vyskočila zo stoličky a podišla k nim bližšie. Zdalo sa, že nad niečím rýchlo uvažuje. Nakoniec sa otočila k Orionovi a ostro sa spýtala: „Ale ty si na temnej strane, správne?“

„Áno,“ odvetil Orion neústupne.

Uprene sa naňho zadívala a keď videla v Orionových očiach úprimnosť, povzdychla si úľavou. Potom naňho prižmúrila oči. „A skutočne podporuješ Temného pána?“

Orion zľahka zaváhal, predtým než odvetil: „Pokúšam sa, Calypso, ale všetko záleží na tom, aké kroky podnikne v budúcnosti. Viem, že je dôležitý pre našu vec, ale tiež musím myslieť na svoje vlastné prežitie. Ak ma akceptuje a nebude sa ma pokúšať mučiť či zabiť, keď odhalí, že som ten, ktorý ho porazil ako batoľa, potom ho pravdepodobne budem i naďalej podporovať.“

Calypso si unavene povzdychla. „Rozumiem.“ Potom odhodlane dodala: „Ale to tiež záleží na tebe, Orion. Som si istá, že Temný pán uvidí výhody toho mať ťa na svojej strane a bude si ťa vážiť, ale musíš mu dať jasné dôkazy toho, že si k nemu lojálny.“

Lezander na ňu nazlostene vyštekol: „Tvoj milovaný Temný pán by sa ho pokúsil zabiť, bez ohľadu na to, čo Orion spraví, nad tým si nepremýšľala? Ak sa ukáže, že je Orionovo podozrenie ohľadom proroctva pravdivé, potom ho bude Temný pán vnímať ako hrozbu, nebude mu záležať na tom, koľko lojality mu Orion preukáže, Temný pán ho bude chcieť zabiť!“

„To nie je pravda!“ odsekla Calypso rozhorčene. „Temný pán Oriona považuje za výnimočného a hodného nasledovníka a má oňho veľký záujem, povedal mi to otec. Temný pán sa nenechá strhnúť nenávisťou k Harrymu Potterovi na úkor Oriona. Bude chápať tomu, čo Orion urobil. A nevieme o čom to proroctvo hovorí, všetko sú to iba dohady. Som presvedčená, že Orion a Temný pán môžu dospieť k dohode, keď všetko vyjde na svetlo! A okrem toho, spolupráca medzi Temným pánom a Orionom bude skvelá! Som si istá, že to Orion vie, rovnako ako si to uvedomuje i Temný pán. Nedovolia, aby ich taká hlúpa vec ako proroctvo rozdelila a zmenila ich v nepriateľov. Spolu budú ohromne mocní!“

Lezander na ňu zavrčal a chystal sa ju zúrivo schmatnúť, keď mu zrazu Orion upokojujúco položil ruku na rameno. Orion veľmi dobre vedel, ako sa Lezander ohľadom celej ten veci s Voldemortom cíti, ale teraz nebolo múdre, aby si znepriatelil Calypso. Lezander ho prebodol naštvaným pohľadom, ale udržal na mieste svoj temperament a ostal ticho.

Orion a Calypso medzi sebou stále viedli diskusiu, zatiaľ čo sa na nich Lezander mračil a zdržoval sa komentára. Nakoniec bol Orion celkom spokojný s Calypsinou reakciou. Poďakovala sa mu za to, že jej o tom povedal a neústupne sľúbila, že mu pomôže ako sa len bude dať. Nepretržite ho prosila, aby o tom všetkom povedal Voldemortovi, presvedčená, že na konci bude to, že je Orion Harry Potter veľmi pozitívne pre temnú stranu. Vzhľadom k tomu, že Voldemort už nemal žiadneho skutočného nepriateľa, ktorý by ho dokázal zabiť; pretože ak má Orion skutočne takú moc, nebude sa o to pokúšať, pretože podporuje temnú stranu.

OOO

O niekoľko dní neskôr, bol Orion na hodine Elixírov a unavene varil variáciu Všehodžúsu, ktorú ich naučil Majster Kragen. Používali prísady, ktoré boli podľa svetlých kúzelníkov Ministerstva mágie nezákonné: krv jednorožca. Tá spôsobila, že Všehodžús vydržal oveľa dlhšie a to až tri mesiace, ak do zmesi bolo pridané dostatočné množstvo krvi jednorožca. Orion začal drviť jednu z prísad, keď ho zasiahla ostrá bolesť, ktorú sprevádzal chladný hlas v jeho mysli.

„Harry Potter... Aké úžasne, ako toto kúzlo funguje,“ zdalo sa, akoby sa naňho Voldemort zlomyseľne usmieval. „Môžem ti spôsobiť bolesť...“

Orion pevne zovrel prísadu a zaťal zuby, keď jeho myseľ napadla divoká agónia, ktorá mu spôsoboval tras a potenie. Takmer spadol zo stoličky, ale včas sa zachytil. Svoje oklumenčné bariéry mal zodvihnuté na plný výkon, takže vedel, že sa Voldemort nemôže pozerať jeho očami, ani počúvať jeho ušami. Zúrivo sa rozhliadol vôkol seba, nikto si nič nevšimol. Calypso a Lezander, po jeho boku, boli úplne sústredení na varenie.

„Prečo si želáš spôsobiť mi bolesť?“ zasyčal Orion v duchu. Potom výsmešne dodal: „Nebol si predsa priateľom mojich rodičov?“

„Áno,“ zavrčal Voldemort, „ale to si neocenil.“

„Takže mi budeš spôsobovať muky, až pokým nebudem súhlasiť, že sa s tebou stretnem?“ odpľul Orion.

Voldemort sa kruto zasmial. „Je to pre teba trýznenie? Mohol by som ti ublížiť oveľa viac...“

Orion znovu zacítil bodnutie bolesti, ale tentoraz bolo desaťnásobne intenzívnejšie. Tichý ston mu unikol skrz pery a prísadu upustil na zem, zavrel oči a knísal sa na stoličke.

„Pán Black!“ vyštekol Kragen, kvôli hluku, ktorý spôsobil. „Narábajte s prísadami opatrnejšie!“

„Áno, pane,“ odvetil Orion chrapľavo.

Kragen k nemu podišiel a pozrel sa do Orionovej drevenej misky. „Mandragoru ste rozdrvili priveľmi! To nie ste schopný pripraviť, taký jednoduchý elixír?“

„Harry... ublížilo ti to?“ spýtal sa Voldemortov hlas posmešne. „Chudák chlapec. Môžem ti pomôcť-“

„Ako si predstavujete, že spravíte VČÚ z elixírov, ak nie ste natoľko kompetentný-“ pokračoval Kragen v karhaní.

„S mojou pomocou sa môžeš stať mocným. Musíš len súhlasiť, že za mnou prídeš a ja ťa vezmem pod svoje ochranné krídla.“

„A čo by som získal na oplátku?“ vyštekol Orion vo svojej mysli. „Chceš ma, to je jasné. Alebo presnejšie, chceš Chlapca-ktorý-prežil. Ale čo mi môžeš ponúknuť? Bandu ´kamarátov´, ktorí mučia a zabíjajú ostatných! Videl som ako tvoji priatelia mučili toho kúzelníka! Ako si ho zabil! Povedz mi, kto skutočne si? Prečo ty a tvoji priatelia robia také veci?“

Potreboval, aby sa mu Voldemort odhalil, bez toho, aby zistil, že to už Orion vedel. Čím skôr Voldemort odhalí svoji identitu alebo toľko, aby Harry Potter dokázal odhaliť, že je Voldemort, tým skôr by mohli začať viesť vážne diskusie.

„Pán Black!“ vrčal Kragen a nahnevane naňho hľadel. „Odpovedzte mi!“

„Ou, vydesilo ťa mučenie?“ spýtal sa Voldemort s krutým pobavením. „Znechutilo ťa to? Zdá sa mi, že budeš musieť okúsiť viac podobných vecí. Vyzerá to tak, že si bol celý život príliš chránený. Robím to len preto, aby som ti pomohol, aby si sa stal silnejším, samozrejme.“

Do jeho mysli sa začali tlačiť násilné scény z Karkarovho mučenia a smrti a Orion uchopil okraj stolu až mu beleli kĺby na roztrasených rukách, jeho dýchanie sa stálo ťažšie a prerývané. Znovu prežíval hrôzu a nemohúcnosť a cítil ten zakorenený smútok, ktorý sa v ňom opäť objavil.

„Máte trest!“ zreval Kragen. „Naučíte sa rešpektovať svojich profesorov a odpovedať im na otázky!“

„Orion, odpovedz mu!“ zasyčala naňho Calypso.

Lezander mu jemne položil ruku na rameno a starostlivo zašepkal: „Si v poriadku? Potrebuješ odísť-?“

„Páčilo sa ti to, Harry?“ spýtal sa Voldemort s príjemným tónom hlasu.

„Nie,“ zlostne odpľul Orion. „A ocenil by som, aby si so mnou komunikoval v noci! Nie v strede skurveného dňa!“

„Prečo by som mal?“ spýtal sa Voldemortov hlas so záujmom. „Si nebodaj zaneprázdnený? Povedz, čo práve robíš? Je s tebou tvoja opatrovníčka? Chcel by si, aby som ju našiel a presvedčil, aby ťa nechala ísť?“

„Neopovažuj sa jej vyhrážať!“ zasyčal Orion, hrajúc svoju rolu. „Už som ti povedal, že sa o teba nezaujímam, rovnako ako o tvojich priateľov. Buď mi ponúkni niečo, čo mi za to stojí alebo sa s tebou nestretnem!“

Kragen uchopil Oriona za golier habitu a zavrčal: „Mám toho dosť, chlapče! Máte trest celý týždeň!“

Ohromujúca bolesť presiakla skrz Orionovu myseľ, keď mu Voldemort opäť raz dokazoval, aký zraniteľný bol. Orion sa prudko vytrhol Kragenovi, keď roztrasene vstal a potkýnal sa pár krokov dozadu. Celá trieda ho sledovala, zatiaľ čo Lezander a Calypso stáli pri ňom.

„Opovažujete sa na mňa útočiť?!“ zúril Kragen, prskajúc na Oriona sliny.

„Harry, Harry...“ riekol Voldemortov chladnokrvný hlas. „Chceš vyjednávať, však? V tom prípade mi niečo musíš dať. Zatiaľ čo budeM odčítavať položky, ktoré od teba budem chcieť, navrhni mi, čo by si žiadal na oplátku.“

„Nie, pane,“ odvetil Orion ostro Kragenovi, než zavrel oči, keď sa mu roztriasli nohy a pot mu pokryl čelo.

„Počúvaš ma, Harry?“ zasyčal naňho Voldemort nahnevane.

„Áno!“ odpľul Orion v mysli. „Ale nesúhlasím. Najprv chcem vedieť, čo mi skutočne môžeš ponúknuť!“

„Idete so mnou za riaditeľom!“ zavrčal Kragen, chystajúc sa uchopiť Orionove paže.

„Drzý chlapec!“ zúril Voldemort v mysli. „Ak ma nebudeš počúvať, urobím ti zo života peklo!“

Orion zacítil Kragenove prsty, ktoré mu bolestne zvierali pažu, keď sa jeho mysli zmocnila mučivá bolesť, ktorá spôsobila, že sa potkol dozadu a skrz zovretú čeľusť mu unikol krátky bolestný výkrik.

„Pán Black,“ zavrčal Kragen a hrubo triasol Orionovým ramenom. „Neodporujte, idete so mnou k riaditeľovi! A máte so mnou trest-“

„Harry, Harry... nechcem ti spôsobovať toľko bolesti, stačí ak ma budeš počúvať a bolesť prestane...“ zyčal Voldemortov hlas.

„DRŽ KURVA HUBU!“ zakričal Orion nahlas, pričom zakolísal o pár krokov dozadu.

Calypso a ostatní zalapali po dychu, zatiaľ čo Lezander vzal Oriona za bok a povedal profesorovi: „Necíti sa dobre, Majster Kragen. Prosím, dovoľte mi, aby som ho vzal na ošetrovňu a-“

„TREST NA CELÝ MESIAC!“ zareval Kragen na Oriona, jeho zaťaté čeľuste sa zúrivo otvorili.

„Harry... páčilo sa ti to?“ spýtal sa Voldemortov hlas príjemne. „Urobíš to, o čom som ťa žiadal? Spôsobím ti viac bolesti, ak nebudeš súhlasiť.“

„Nie! Ty skurvený bastard!“ zakričal Orion v mysli. „Myslíš si, že ti pomôžem len preto, aby si mi nespôsoboval bolesť? Bolesť spôsobenú zaklínadlom, ktoré si vytvoril, aby si mohol komunikovať so strateným synom svojich mŕtvych priateľov, správne? Zaujíma ma, či môže to kúzlo fungovať oboma smermi! Môžem to skúsiť?!“

Kragen ho znovu uchopil a Orion trhol rukami preč, keď nazúrene zasyčal: „Nedotýkajte sa ma!“

„Môžeme to skúsiť, drahý priateľ mojich rodičov?“ spýtal sa Orion nazúrene v mysli. Potom sa sústredil na zhromaždenie svojej mágie, aby mohol zaútočiť  - dával si pozor, aby nepoužil svoju temnú mágiu, ktorú by Voldemort veľmi jednoducho rozpoznal. Zatlačil celou svojou silou vo svojej mysli. Predstavoval si, že ovláda ostrú kosu a brutálne zaútočil.

Mal pocit, že sa mu hlava rozdelí na dve polovice neznesiteľnou bolesťou, ale neprestával tlačiť, jeho myseľ kričala a prebodávala Voldemortovu mentálnu prítomnosť.

Voldemort rýchlo a divoko zaútočil späť, ich mentálny útok bol taký intenzívny a silný, že Orion lapal po dychu a v agónii klesol na kolená. Rovnako mohol cítiť Voldemortovu silnú bolesť. Obaja sa navzájom snažili psychicky zničiť toho druhého.

Zrazu sa útok na Orionovu myseľ zastavil a Voldemort nahnevane zasyčal: „Vidím, že nie si taký bezradný a neschopný ako som si myslel. Kúzlo môže fungovať oboma smermi, si rovnako schopný ma napadnúť, ale dovoľ mi ti niečo objasniť: ak sa ma niekedy pokúsiš znovu napadnúť, nájdem si ťa a zničím ťa!“

Lezander a Calypso mu pomáhali sa postaviť, ale Orion ich odsunul preč a vstal sám. „Nepotrebujem vašu prekliatu pomoc!“ vyštekol na nich, cítil svoju a Voldemortovu zlosť. Pozrel na Kragena a odpľul: „Už viac nepotrebuje túto skurvenú hodinu!“

Orion sa otočil a vybehol z učebne.

„Odpovedz mi, chlapče!“ zareval Voldemortov hlas.

„Čo mi ponúkaš, Marvolo?“ spýtal sa Orion nenávistne, keď bežal do fakulty. „Čo ponúkaš Chlapcovi-ktorý-prežil?“

„Prediskutujeme to až keď sa stretneme,“ zavrčal Voldemortov hlas. „A potom, čo pre mňa niečo urobíš.“

„Nie!“ vyštekol Orion, keď sa dostal do spálne a sadol si na posteľ, jeho telo sa triaslo vyčerpaním a pretrvávajúcou bolesťou. „Preberieme to hneď! Dám ti cenu mojej rezignácie pre teraz a navždy: ale chcem vedieť všetko o Ty-Vieš-Kom a o tom, čo sa stalo v tú noc, keď zaútočil na mojich rodičov! Chcem vedieť, kto vedel o tom útoku, akú úlohu v tom zohral Dumbledore a chcem vedieť, prečo som prežil! Prečo som bol schopný prežiť Avadu Kedavru Ty-Vieš-Koho?! Chcem vedieť, prečo si Dumbledore myslí, že som Spasiteľom svetla!“

„Prečo si myslíš, že poznám odpovede na tieto otázky?“ zasyčal Voldemortov nebezpečný hlas.

Orion sa šialene zachechtal, bol na konci síl. „Prečo sa pýtaš? Drahý Marvolo, možno neviem veľa o kúzelníckom svete, možno som vyrástol izolovaný od všetkého, ale never tomu, že som ignoroval všetky dôležité udalosti, ktoré sa stali v kúzelníckej komunite. Odoberám Denného proroka. Nevyhlasuje náhodou práve teraz Dumbledore, že Ty-Vieš-Kto sa vrátil? Neverí snáď, že Ty-Vieš-Kto stál za tým záhadným útokom, ktorý sa odohral minulý rok na Rokforte? A čo som to videl pár mesiacov po oných udalostiach? Skupinu zahalených kúzelníkov, ktorí niekoho mučili. Tvoji priatelia mučili pod tvojim vedením. Dokonca som spoznal aj jednu čarodejníčku. Nebola to Bellatrix Lestrange? Denný prorok zverejnil jej fotografiu na titulnej stránke, potom čo spolu s ostatnými ušla z Azkabanu. Moja opatrovníčka bola celkom vydesená a dokonca o mňa mala strach. Povedala mi o Lestrageovej a o tom, kto sú smrťožrúti. Moja opatrovníčka je síce stará, ale má výbornú pamäť. Prežila prvú vojnu.“

„Takže?“ spýtal sa Voldemort netrpezlivo.

Orion sa na ňom zasmial a uškrnul sa. „Takže, Marvolo, viem kto si. Dôkazy sú veľmi jasné. Trúfnem si povedať tvoje meno nahlas? To vskutku, áno. LORD VOLDEMORT!“

Ohromujúca bolesť prebodla jeho myseľ, trieštila mu hlavu a pulzovala v neúprosných mukách, keď Voldemort zasyčal: „Ako sa opovažuje vysloviť moje meno! Neúctivý, úbohý malý chlapec!“

Orion zakričal bolesťou a lapal po dychu, zatiaľ čo sa schúlil do klbka, ležiac na posteli a zvierajúc si hlavu.

Vtom okamihu Lezander a Calypso vstúpili do izby. Lezander sa za ním okamžite rozbehol a jemne uchopil Oriona za pažu.

„Teraz, keď vieš pravdu, budeš ma volať Temný pán!“ riekol Voldemortov zúrivý, chladný hlas.

„Nie si môj pán! Budem ťa volať Marvolo!“ zavrčal Orion v mysli, stále si zvierajúc hlavu. Strelil pohľadom po Lezanderovi a nahnevane odsekol: „Čo tu robíš?“

Lezander sa naňho zamračil a s obavami povedal: „Stalo sa to počas Elixírov, však? Voldemort s tebou prehovoril.“

Calypso zalapala po dychu a zúfalo pozrela na Oriona. „Pre Merlinovu bradu, Orion, mal si nám to povedať! Pomohli by sme ti s Kragenom! Je na teba nazúrený! Nemám predstavu ako sa mu za to ospravedlníš-“

„Pre túto chvíľu,“ syčal Voldemort, „ma môžeš volať Marvolo. Ale teraz sa môžeme baviť na rovinu, moja malá úbohá nemesis.“ Odfrkol si a výsmešne dodal: „Pretože to je to, čomu veríš, nie? Že si môj nepriateľ, moja nemesis? Som si istý, že tvoja opatrovníčka, zaplnila tvoju myseľ hrdinským prežitím. Ale si nikto. Rozhodne nie si dosť silný, aby si sa mohol postaviť skutočnému nepriateľovi. Prežil si len preto, lebo tvoja odporná humusácka mater za teba položila život. To je tajomstvo tvojho prežitia! Ľahko by som ťa mohol zabiť!“

„...a ako zložíš VČÚ z Elixírov, ak ťa Majster Kragen neprijme späť do triedy?“ pokračovala Calypso ustarane.

„Nevolaj moju matku humusáčka!“ zavrčal Orion v mysli, ignorujúc svojich priateľov. „Nebola až taká bezcenná, ak ťa jej obeta zabila, nie?“ dodal Orion, dobre vediac, že jej obeť nebola dôvodom jeho prežitia, ale hral to s Voldemortom. Svoju zlosť nemusel veľmi predstierať; chcel Voldemorta roztrhať na kúsky za to, ako rozprával o jeho matke.

„Pre Merlina,“ vyštekol Lezander na Calypso, „prestaň sa zaujímať o testy! Dôležité je to, čo Voldemort spravil Orionovi! Nevidela si Oriona kričať bolesťou? Ten bastard mu niečo urobil!“

Calypso sa otočila k Lezanderovi a rozhorčene odvetila: „Nevolaj ho tak, je to Temný pán a zaslúži si našu úctu! Som si istá, že by ho Temný pán nezranil, ak by vedel, že je to Orion!“

„Tvoja pretrvávajúca slepota ma udivuje,“ zavrčal Lezander. „Voldemort má v paži svojich smrťožrútov aj Oriona. A to viac má v paži Harryho Pottera! Voldemort ho chce zabiť!“

Voldemort sa kruto zasmial v Orionovej mysli. „Takže veríš, že tvoji rodičia boli hrdinovia? Dovoľ mi ukázať ti ako úboho prosili o svoje životy. Dovoľ mi ukázať ti, akí slabí a bezcenní tvoji rodičia boli!“

„Mýliš sa!“ zasyčala Calypso naštvane. „Temný pán sa o Oriona zaujíma a som presvedčená, že chce Harryho Pottera ako svojho spojenca! Spolu budú neporaziteľní! Svetlí čarodejníci budú v šoku! Harry Potter je podľa všetkého premožiteľ Temného pána, a preto bude strana temna mocnejšia, keďže má oboch Temného pána aj Spasiteľa svetla, ktorí spolupracujú. Keď Temný pán zistí, že Orion a Harry sú jedna a tá istá osoba, potom bude všetko v poriadku. Viem-“

A vtom bola Orionova myseľ lapená intenzívnou a násilnou silou, ktorá mu vnukla spomienku. Voldemortovu spomienku; všetko čo videl, počul a cítil boli Voldemortove emócie.

Bol chladný večer, rýchlo prechádzal po pôvabnej záhradke, až kým nedošiel k peknému veľkému domu. Zavrčal znechutením pri pohľade naň, no vzápätí ucítil horlivosť a víťazné očakávania. Táto noc sa zapíše do histórie ako deň, kedy Temný pán porazil svojho možného budúceho premožiteľa. Po tom ho už nič nezastaví. Svet bude jeho. Všetkým dokáže, že mu nik nie je rovný, že neexistuje nikto, kto ma dostatočnú moc, aby ho porazil. A už vôbec nie úbohé malé batoľa, splodené humusáčkou. Využije chlapcovu smrť – Orion bol náhle vytrhnutý z oných myšlienok.

Ďalej sa Voldemort dostal ku dverám.

„To je On!“ zakričal šialený hlas z vnútra domu. „Ochrany padli! UTEČ, LILY, UTEČ! VEZMI HARRYHO PREČ!“

„Peter! Ako len mohol?“ vydýchol si ženský hlas. Potom sa ozvalo zúfale: „Nie! Nenechám ťa samého čeliť Voldemortovi! Ostanem s tebou!“

„NIE!“ zreval James Potter. „BEŽ HNEĎ! VEZMI HARRYHO! ON JE TO JEDINÉ, NA ČOM ZÁLEŽÍ!“ Potom zúfalo dodal: „Milujem ťa, nikdy nezabudnem, milujem ťa!“

„Vráť sa k nám!“ vzlykla Lily so slzami v očiach. „Prosím preži! Potrebujeme ťa! Ľúbim ťa!“

„BEŽ!“ zareval James.

Začul náhlivé kroky z vnútra a Voldemort sa uškrnul, keď jednoducho odstrelil vchodové dvere, mávnutím ruky. „Úbohé.“

James Potter stál za nimi a zaujal bojovú pozíciu. Orion v duchu zalapal po dychu. Jeho stará tvár sa naňho pozerala s takým odhodlaním a vnútornou silou, že naraz pocítil intenzívny obdiv a lásku k tomu kúzelníkovi. No onen pocit bol pošpinený Voldemortovou radosťou a sarkazmom.

„Čo urobíš teraz, auror?“ spýtal sa posmešne, vychutnávajúc si jeho predvídateľnú smrť.

James zaťal zuby a zavrčal, keď sa jeho orieškovo hnedé oči zablesli za sklami okuliarov. „Zabijem ťa. Zabijem ťa skôr ako sa čo i len dotkneš môjho syna alebo mojej manželky!“

Voldemort sa pobavene zasmial a prstom pohladil svoj prútik. „Veľmi rád by som tu ostal a hral sa s tebou, Potter. Ale verím, že tá humusáčka a tvoj syn na mňa čakajú. Musím ich dostať skôr, než utečú, je tak? Aj keď nemajú kam utiecť. Na celé toto miesto som zoslal protipremiestňovaciu bariéru.“

„Ani sa k nim nepriblížiš!“ odpľul James, mieriac prútikom na Voldemorta. „Rád tu bude čochvíľa a-“

Voldemort sa naňho uškrnul. „Prídu príliš neskoro! Odkážem tvoju lásku tej humusáčke a synovi, predtým než ich zabijem. Nejaké posledné slová?“

„BEŽ DO PEKLA!“ zareval James, predtým než skríkol: „Avada Kedavra!“

V záplave čierneho dymu sa Voldemort presunul skrz priestor a objavil sa na Jamesovej ľavej strane, dychtivo syčiac: „Avada Kedavra!“

Jamesove oči sa rozšírili hrôzou, keď ho zaklínadlo nečakane zasiahlo.

Orion mentálne vykríkol od bolesti, keď sledoval ako okrúhle okuliare hlučne dopadli na zem, rovnako ako Jamesovo mŕtve telo s tichým žuchnutím. Videl Jamesove prázdne, rozšírene oči, ktoré naňho hľadeli a intenzívne ho bodlo pri srdci, keď vnútorne bojoval s Voldemortovou eufóriou.

Voldemort prekročil telo a pokračoval po schodoch. Ihneď vycítil prítomnosť dvoch magických jedincov a brutálne zničil dvere, ktoré ho delili od jeho koristi. Lily sa otočila s dieťaťom v náručí. Orion mal oči iba pre svoju matku. Bolo to po prvýkrát, čo ju videl. V pamäti ju len počul, keď boli blízko Dementori, no nikdy ju skutočne nevidel.  „Mami...“ zašepkal Orion so slzami v očiach.

Bola krásna, taká krásna. Jej jasne červené vlasy rámovali jej jemnú oválnu tvár, snehovo-bielu a hladkú pokožku. Mala plné pery, ktoré na Orionove prekvapenie zistil, že s ňou zdieľa, rovnako ako jej veľké nádherné smaragdové oči. Zdala sa tak krehká, ale videl v nej moc a silu. Odvahu v jej zelených očiach.

„James...“ zašepkala roztrasene, zatiaľ čo jej dolu lícom stiekli veľké slzy.

Vzhliadla na svoje dieťatko, nežne ho pobozkala na čelo a pohladila jeho krátke čierne vlasy. Prstami sa prepletala v jeho vlasoch, akoby si chcela zapamätať každý detail tváre svojho syna, aby si tú spomienku mohla vziať so sebou na večnosť.

„Mami, mami...“ šepkal Orion. Vedela, že nebolo úniku a ona si už vybrala.

Lily prebodla Voldemorta pohľadom plného odhodlania, než sa rýchlo otočila a jemne položila dieťatko do postieľky a túžobne pohladila jeho líčka. Dieťatko jej venovalo bezzubý úsmev, keď ju neobratne chytilo malou bacuľatou rúčkou a žvatlalo na ňu.

Orion cítil, ako sa jeho srdce láme, keď videl ako v sebe jeho matka dusí vzlyky, keď sa náhle otočila tak, aby stála medzi postieľkou a Voldemortom. Nezodvihla ani prútik. Ten ostal bezvládne v jej spustenej ruke. Prosebne sa prihovorila Voldemortovi: „Prosím, prosím, neber mi ho.“

„Uhni,“ zavrčal Voldemort netrpezlivo. „Nie je potrebné, aby si zomrela. Chcem iba tvojho syna.“

„NIE!“ zakričala Lily zúfalo. „Nerozumiem, prečo veríš, že je pre teba hrozbou. Nezaujímajú ma Dumbledorove dôvody, nestarám sa ani o tie tvoje. Môj syn je nevinný! Nemá nič spoločné s vojnou! Je to len dieťa! Nie je hrozba!“

„Opýtaj sa svojho milované Dumbledora,“ odpľul si Voldemort nahnevane. „Spýtaj sa ho, prečo musel byť tvoj syn zabitý! Teraz, uhni!“

„Nie Harryho, nie Harryho, prosím nie Harryho!“ zúfalo prosila Lily, zatiaľ čo jej po tvári prúdili slzy a rozhodne stála pred postieľkou.

„Ustúp, ty hlupaňa... hneď ustúp...“ syčal Voldemort netrpezlivo, zatiaľ čo mieril prútikom pred seba.

„Nie Harryho, prosím, vezmi si mňa, zabi ma miesto neho-“ plakala Lily zúfalo.

„Hlupaňa!“ odpľul Voldemort zúrivo. „Mala si šancu.“

„NIEEEE!“ zajačal Orion.

„Avada Kedavra!“ zareval Voldemort.

V Lilyiných očiach sa krátko odrazilo zelené svetlo, ktoré ju zasiahlo priamo do hrude. Jej telo bezvládne dopadlo na podlahu, zatiaľ čo jej prútik vykĺzol z bledej ruky.

Orion zúfalo vzlykal, keď videl matkine krásne oči bez života. Plakal a vzlykal ťažšie, keď zdieľal Voldemortove pocity triumfu, keď prezieravo prešiel k postieľke.

Hneď čo Voldemort namieril prútikom na plačúceho chlapčeka, spomienka sa vytratila do temnoty.

Orion otvoril oči, ktoré boli plné sĺz a zbadal Lezandera a Calypso, ktorí ním zbesilo triasli.

„Orion! Čo sa do pekla deje?“ spýtal sa Lezander ustarane, keď zbadal Orionove slzy.

„Mal si víziu? Si v poriadku?“ spýtala sa Calypso s obavami a strachom.

„Užil si si to, Harry?“ spýtal sa Voldemortov tichý hlas v jeho mysli. „Videl si, aké ľahké bolo zabiť tvojich rodičov? Akí úbohí a bezmocní boli? Ako ma tvoja matka prosila?“

„NASER SI!“ zreval Orion v mysli, jeho telo sa prudko otriasalo vzlykmi. „Zaplatíš mi za to! Zaplatíš!“

Voldemort sa mu vysmial a chladne odvetil: „Hlúpe, dieťa. Ak sa mi postavíš, tvoj osud bude rovnaký ako ich. Dávam ti šancu na to, aby si sa ku mne pridal a žil so mnou.

„Nenávidím ťa! NENÁVIDÍM ŤA!“ kričal Orion šialene. „ZABIJEM ŤA!“

Voldemort sa zlomyseľne zasmial. „Očividne nie si v správnom rozpoložení, aby si mohol racionálne uvažovať. Nechám ti nejaký čas na rozmyslenie: buď sa ku mne pridáš alebo zomrieš. Skontaktujem ťa čoskoro.“

A stým, Orion cítil ako sa stráca z Voldemortovej mysle. Horúčkovito si začal škriabať jazvu. Chcel ju odstrániť. Dal by čokoľvek, aby sa jej zbavil. Vychádzali z neho hlboké vzlyky a triasol sa, zatiaľ čo divoko driapal po čele.

Lezander mu okamžite zovrel zápästia a vystrašene skríkol: „Orion, prestaň! Pre Merlina, prestaň!“

Orion sa mu násilne vytrhol a zúrivo, pomedzi vzlyky, naňho zreval: „NECHAJ MA... OSAMOTE! NE-CHAJ!“

„Chceme ti pomôcť,“ prehovorila Calypso nežne. „Prosím, povedz nám, čo sa stalo.“

„NIE!“ zakričal Orion nahnevane. „Nemôžete mi pomôcť. Nik nemôže! Nechajte ma samého! Potrebujem byť sám! Prečo tomu nerozumiete?!“

„Orion, čo-?“ začala sa pýtať Calypso.

„Nie, Calypso,“ prerušil ju Lezander potichu. „Má pravdu. Nechajme mu nejaký priestor.“

Lezander ho nežne pobozkal na nezranenú čas čela a prebodol ho znepokojeným pohľadom, než odviedol Calypso z izby.

Ale Orion im nevenoval pozornosť. Bol úplne ponorený v tom, čo cítil a videl. Zavŕtal sa do perín a prudko plakal a vzlykal, až kým sa necítil celkom vyčerpaný.

„Mami, mami, je mi to ľúto...“ šepkal si pre seba. Cítil taký neznesiteľný smútok a úzkosť, že to nemohol vydržať. Vidieť ju takto, svoju mamičku, vediac, že bola celkom bezmocná oproti Voldemortovi, ale aj tak sa zaňho chcela obetovať a James zomrel, aby ich oboch ochránil, aby im dal viac času na útek, to spôsobilo, že ich Orion oboch ľúbil – divoko a bezpodmienečne, ale tiež to spôsobilo, že chcel zabiť Voldemorta. Kvôli Voldemortovému konaniu a pocitom, ktoré cítil počas spomienky, okrem svojho žiaľu, cítil silu Voldemortovej kliatby a páčilo sa mu to.

Morgana pomôž, vychutnával si to, rovnako ako si zakaždým vychutnával použitie svojej temnej mágie. Stál tam, sledujúc ako Voldemort zabíja jeho matku a zatiaľ čo sa jeho srdce lámalo, v ňom stúpal prudký, intenzívny, príjemný pocit zo sily Voldemortovej smrtiacej kliatby. A nenávidel sa za to. Vždy sa to dialo; Voldemortova sila ho vždy lákala. Vždy z toho mal zmiešané pocity, ktoré ho nútili k zúfalstvu.

Orion zaškrípal zubami, vyskočiac z postele a vytiahol zo svojho kufra medailón. Vedel, čo musí urobiť. Takto to už ďalej nešlo. Otvoril medailón a so slzami v očiach zašepkal, smerom k medailónu, ktorý držal v trasúcej ruke.

„Nenávidím ťa.“

„Čo?“ spýtal sa Tom poplašene, s ustarosteným zamračením, na peknej tvári.

Orion mu vysvetlil všetko, čo sa stalo s Voldemortom, pomedzi vzlyky a hnev. Nepovedal Tomovi, že Voldemort odhalil, že Harry Potter je nažive, pretože chcel vidieť kam to bude viesť, predtým než to povie Tomovi. Ale Tom to potreboval vedieť, aby chápal jeho rozhodnutia. Keď Orion dokončil svoje rozprávanie, smutne pozrel na Tomovu vyplašenú tvár.

„Nevedel, že sa rozpráva s tebou!“ odsekol Tom zúfalo. „Veril, že sa rozpráva s nepriateľom! Nikdy by som ťa takto nezranil! Nikdy by ti nespôsobil bolesť, ak by vedel, že to ty si Harry Potter!“

„Ty pravdepodobne, nie,“ odvetil Orion skľúčene. „Ale Voldemort? Skutočne v to veríš? Pretože ja nie.“

„Neurobil!“ odvetil Tom neústupne. Potom smutne dodal: „Ospravedlňujem sa za to, čo spravil. Je mi to veľmi ľúto...“

„Rovnako tak aj mne,“ riekol Orion potichu. Potom s hlbokým bodnutím v srdci dodal: „Milujem ťa, Tom. Naozaj, áno, ale už k tebe tie pocity viac nemôžem cítiť. Nedokážem to zvládnuť. Doháňa ma to k šialenstvu: milovať teba, ale nenávidieť jeho.“ Roztrasene pokračoval: „Navždy pochovám svoje pocity k tebe-“

„Nie, prosím, neopúšťaj ma!“ povedal Tom zúfalo.

Slzy prúdili z Orionových očí, keď sledoval Tomovu bledú a atraktívnu tvár. Zadušil vzlyk a odvetil: „Prepáč... ja nemôžem. Nechcem ťa opustiť, ale budeš pre mňa len známy, niekto s kým budem príležitostne hovoriť. Nič viac.“

„Nie...“ zašepkal Tom. „Môžeme nájsť riešenie. Nevzdávaj to-“

„Nevzdávam sa, len pokračujem inou cestou,“ odvetil Orion ticho.

„Chceš ho zabiť? Zabiť mňa?“ spýtal sa Tom zúfalo. „Zabudneš na to, že ťa milujem a zabiješ ho, pretože pred rokmi zabil tvoju matku? Predtým než ťa skutočne spoznal? Pretože veríš tomu, že je zlý, lebo nevyjadruje svoje skutočné pocity k tebe? Len preto, že je preňho ťažké si ich priznať?“ Potom prosebne dodal: „Nedáš mu šancu? Nechceš mne dať šancu?“

„Neviem, či ho zabijem,“ riekol Orion neisto. „Ale už ho viac nebudem podporovať. Ostávam na temnej strane. Budem skrátka nezávislý tak ako od Dumbledorovej, tak i od Voldemortovej strany.“

„Ak ty a Voldemort nebudete bojovať proti svetlu spoločne, strana temna nemá šancu!“ riekol Tom prosebne. „Prosím, zváž to v pokoji, predtým než urobíš rozhodnutie.“ Prehltol a dodal zúfalým, plačlivým šepotom: „Ja- ja ťa nechcem stratiť... Mi-milujem ťa... Si jediný, kto ma naučil to cítiť! Si jediný, koho som kedy miloval!“

Veľké slzy tiekli dolu Orionovými lícami, keď rozrušene a mäkko zašepkal: „Je mi to ľúto. Skončili sme.“

Zatvoril medailón, bez toho, aby sa na Toma pozrel a bez toho, aby mu dal čas na odpoveď. Smutne ho umiestnil do kufra, s obvyklými zabezpečovacími kúzlami a stál, pozerajúc sa naň dlhú dobu. 

Nakoniec sa s ťažkým srdcom vrátil do svojej postele a plakal zúfalstvom až kým ho nepohltil spánok.

OOO

„Milujem ťa, milujem ťa...“ opakoval nežný šepot pri jeho uchu.

Orion otvoril opuchnuté oči a zbadal, že Lezander ležal na jeho posteli, pričom ho hladkal po vlasoch a objímal ho pod perinou. Orion v sebe zadusil vzlyk a pevne sa pritlačil do Lezanderovho objatia.

„Odpusť mi, že som na teba kričal,“ prehovoril Orion trasľavo, zatiaľ čo si zaboril tvár do Lezanderovho teplého krku. Zúfalo zašepkal: „Milujem ťa... potrebujem ťa... Nikdy ma neopusť, prosím... Milujem ťa...“

Lezander jemne vzal Orionovu tvár, aby naňho videl a nežne odvetil: „Nikdy ťa neopustím. Milujem ťa, Orion.“

Orion začal vzlykať, keď sa prilepil perami o tie Lezanderove a začal láskať jeho nahú hruď.

„Potrebujem ťa,“ zašepkal Orion naliehavo. „Chcem ťa... prosím, prosím... Prinúť ma zabudnúť...“

Orion presunul ruky na Lezanderove boky a začal ťahať za pás jeho pyžamových nohavíc.

„Miluj ma...“ zašepkal zúfalo. „Prosím, potrebujem cítiť... potrebujem zabudnúť...“

Lezader sa pritisol čelom o to Orionove a zhlboka vzdychol, než odpovedal s hlasom plným emócií. „Orion, neexistuje nič, čo by som urobil radšej, než ťa konečne pomiloval, ale nie takto... Nie keď si taký rozrušený, nie keď nemyslíš jasne...“

„Myslím jasne,“ odvetil Orion prosebne. „Prosím, chcem to. Chcem teba... potrebujem ťa...“

Lezander sa naňho pozrel s nekonečným smútkom. „Nemôžem ťa využiť v takejto chvíli, Orion. Chcem, aby si si bol istý, keď sa to stane.“ Nežne pohladil Orionovu uplakanú tvár a jemne dodal: „Vždy tu pre teba budem. Vždy ma budeš mať. Dokážem, aby si sa cítil milovaný aj bez toho, aby sme mali sex. Pomôžem ti s tým, až kým nebudeš pripravený.“

Slzy stekali z Orionových zelených očí, keď trasľavo pošepol: „Áno, prinúť ma cítiť. Potrebujem cítiť. Potrebujem vedieť, že je tam niečo, prečo sa oplatí bojovať. Potrebujem cítiť iné pocity než zlosť a hnev, niečo iné než Voldemortove pocity. Potrebujem mať svoje vlastné emócie a chcem ich byť schopný vedieť rozdeliť od tých Voldemortových temných.

„Och, meu dragoste1,“ zašepkal Lezander smutne, keď vtiahol Oriona do objatia. „Ty nie si on, nie si ako on. Jeho pocity nie sú tvoje. Nezáleží na tom, ako často ich cítiš, nikdy nebudú tvoje. Máš veľké, milujúce srdce.; nikdy sa nezmeníš na niekoho ako je on.“

Nezmením? Pomyslel si Orion zúfalo. Ak by Voldemortova minulosť bola mojou, ako by som dopadol? Ak by som nemal nikoho, kto by sa o mňa staral, kto by ma miloval... Bez Siriusa, bez Remusa, Lezandera, Draca a Calypso, čím by som sa stal?

Ale Lezander ho čoskoro prinútil zabudnúť na všetky trápenia a neistoty, keď Oriona nežne hladkal a priviedol ho k vrcholu s tichými slovami lásky a oddanosti.

OOO

November a prvý týždeň decembra Orionovi ubehli ako v záblesku. Voldemort ho zatiaľ nekontaktoval alebo lepšie povedané, nepokúsil sa kontaktovať Harryho Pottera; zrejme kvôli tomu, že mu dával čas na to, aby sa rozhodol, či sa k nemu pripojí, alebo radšej zomrie. Ale táto noc bola sužovaná nočnými morami o mučení Karkarova, o spomienke na smrť jeho matky a znepokojujúcimi snami o dlhých, temných chodbách, ktoré vždy končili smrťou a zamknutými dverami. Snami, ktoré vždy vrcholili ním, túžobne stojacim, pred obyčajnými čiernymi dverami a snami, ktoré si myslel, že majú niečo spoločné s uväznenými pocitmi, ktoré pociťoval, keď sa zobudil a naliehavosť, ktorú cítil na získanie toho, nech už to bolo čokoľvek, na druhej strane dverí. Nemohol sa zbaviť podozrenia, že tie sny mali niečo spoločné s Voldemortom, pretože začali po tom, čo viedli prvú mentálnu konverzáciu a stupňovali sa po druhej.

V neviditeľnej jazve často cítil pichanie, zvyčajne počas noci, alebo keď mal tie podivné záblesky Voldemortových myšlienok či nálad. Často sa cítil nazlostene alebo radostne, pričom tie pocity nijak nesúviseli s tým, čo práve robil, vždy boli doprevádzané mimoriadne bolestivým pálením v jeho jazve. Mal príšerný dojem, že sa pomaly, ale isto, mení na nejaký druh antény, ktorá bola naladená na výkyvy Voldemortovej nálady. Ale Voldemort blokoval vízie. Už viac nemohol vidieť žiadne stretnutia smrťožrútov, ani nič o Voldemortovom dennom živote. Ale ich spojenie sa zdalo byť priveľmi hlboké a silné, keďže stále mohol cítiť Voldemortovu náladu.

Vo svojich tréningoch a s TA si viedol veľmi dobre i keď bol väčšinu času kvôli tomu vyčerpaný na smrť a len sotva sa dokázal udržať na nohách. Nikdy nemal pokojnú noc a ani spánok; nočné mory o Karkarovi a matke ho neustále lovili, podivné sny o temných chodbách ho úplne mučili a jeho vlastný stav úzkosti, len pridal na tom, ako zmätene sa cítil.

Vagnarov našťastie hovoril s Kragenom a Majster elixírov dovolil Orionovi pokračovať v hodinách po tom, čo sa mu Orion ospravedlnil. Ale čo bolo lepšie – konečne urobil prielom vo svojej animáguskej transformácii. Stalo sa to v sobotu. Sedel na posteli, vyčerpaný a frustrovaný svojim pomalým pokrokom v premieňaní sa na Wyvern, keď ho zrazu napadla myšlienka, že na to celé išiel zlým spôsobom. Keď sa zmenil na Blackwing mal v hlave jasný obrázok ako telo orla funguje a vyzerá, potom, čo si o ňom prečítal všetko v knihách. Problémom bolo, že o Wyvernoch toho veľmi v literatúre nebolo, s výnimkou základov a navyše boli takmer vymretí. Wyverni patrili medzi najstaršie a najsilnejšie magické tvory, ktoré žili v izolácii, ich počet sa postupom rokov znižoval, pričom nik nevedel prečo. Takže bolo preňho nemožné, aby o nich niečo našiel a naučil sa ako vyzerajú. Ilustrácie z kníh, ktoré našiel v knižnici mu veľmi nepomohli. Keď o tom premýšľal a snažil sa predstaviť si, aké by to bolo byť Wyvernom, náhle mu mysľou preblesla spomienka. Spomienka, ktorá v ňom bola dlhú dobu pochovaná, bola to spomienka zo sna. Pamätal si na ten pocit, keď mu vietor vial oproti hlave, pamätal ako z úst vydychoval oheň a na mávanie svojimi silnými krídlami. Pamätal si na ten pocit radosti a slobody, keď letel nebom, len čo vstúpil do domu a videl Voldemorta s Pettigrewom. Vedel, čo to bolo: divný sen, ktorý mal počas hodiny s Trelawneyovou, počas minulého roka na Rokforte.

Keď si Orion onú spomienku prehrával vo svojej mysli, sústrediac sa na spôsob, akým sa cítil, keď bol Wyvern, náhle zalapal po dychu. Pamätal si, že ten starý dom, do ktorého vstúpil vyzeral byť veľmi povedomí. A teraz pochopil prečo. Bol to ten istý dom z Ogdenovej spomienky. Panstvo, ktoré stálo v Little Hangletone – Riddle Manor. A Orion si konečne uvedomil prepojenie. V sne, keď vstúpil do starého domu, prechádzal elegantne zariadenými chodbami. Chodbami, ktoré mu tiež pripadali povedome. A oni skutočne aj povedomé boli, boli to chodby panstva Temného pána. Riddle Manor bolo panstvo Temného pána. Voldemort žil v dome svojho otca! Z vonku vyzeralo opustene, zrejme to bol len klam pre muklov. Panstvo malo určite mocné ochrany, ktoré mali brániť v pádu votrelcov a mali zastierať Voldemortovu prítomnosť, rovnako ako prítomnosť smrťožrútov na panstve. Vedel, že jediný spôsob, ako sa tam dostať bolo Temné znamenie, alebo v jeho prípade – prsteň Blackovho dediča.

Ale to nebolo to, na čom záležalo. Na čom záležalo bolo, že Gauntov dom bol v blízko! Tento objav mu veci zjednodušoval, konečne mal jasnú predstavu o tom, kde sa Gauntov dom nachádzal. Teraz len premýšľal o tom, ako by sa tam dostal...

Orion tieto myšlienky potlačil dozadu, popremýšľa o tom neskôr, keď sa budú blížiť zimné prázdniny. Triumfálne sa usmial. Bolo tu niečo lepšie: vedel ako sa mal cítiť, aby sa premenil na Wyvern!

Vybehol zo svojej fakulty, míňajúc prekvapených študentov – vrátane Calypso a Lezandera – a šiel do prvej prázdnej triedy, ktorú našiel. Orion lapal po dychu, potom sa narovnal a zatvoril oči. Znovu si privolal spomienku na ten sen, ktorý mal minulý rok. Nechal ju vkĺznuť do svojej mysle a venoval jej všetky zmysly. Znovu sa snažil cítiť ten spôsob a predstavu akoby vyzeral, ak by bol on sám Wyvern. Jasne si predstavil každý jednotlivý detail a vytiahol svoju temnú mágiu zo svojho magického jadra.

Nechal svoju mágiu prechádzať skrz telo a pokračoval v koncentrovaní a nútení, aby ho mágia zmenila. Bolestne zalapal po dychu a tvrdo si zahryzol do pery, keď jeho telo zaplnila brutálna bolesť. Ale pokračoval so zatvorenými očami, presvedčený, že konečne transformáciu dokončí. Zakričal a padol na kolená, keď pocítil  sekajúcu, mučivú bolesť na chrbte. Koža na chrbte sa mu násilne pretrhla; košeľa sa mu odtrhla z tela a krv vyprskla na podlahu, keď sa mu silné, impozantné, šupinaté krídla roztiahli na chrbte.

Orion prehltol výkrik a bez prútika vyčaroval veľké zrkadlo naproti nemu. Kľačala na podlahe na všetkých štyroch, nahý od pol pása nahor. Oči sa mu rozšírili, keď videl ako mu hruď a pôsobivé krídla pokrývajú šupiny. Ale stále bol čiastočne človekom; jeho tvár, ramená a nohy boli stále jeho. Zažmurkal. Mal zlaté basiliskove oči, ktoré naňho hľadeli, obe viečka mal otvorené, ale nemohli ho zabiť, ani zraniť nikdy viac. Necítil sa... celý. Čo to bolo? Čiastočná transformácia? Nikdy nepočul, že by niečo také bolo možné. Zavrtel hlavou, toto mohlo byť užitočné, ale potreboval sa premeniť celý.

Znovu zatvoril oči a sústredil sa. Okamžite pocítil zmeny. Keď opäť otvoril oči, bol Wyvern, od špicatých dračích uší až po hrozivé orlie pazúre. Vyzeral ako lev v dračej veľkosti. Smaragdové šupiny sa leskli vo svetle sviec; jeho štyri robustné nohy držali jeho silné šupinaté telo, ostnatý a hrozivo vyzerajúci chvost sa nadšene pohupoval zo strany na stranu, z dlhej tlamy a nosných dierok mu vychádzal dym; úchvatnými krídlami pomaly mával. A zlaté oči sa trblietali smrtiacou silou. Cítil sa nespútane, divoko, neprekonateľne, mocne a vychutnával si to.

„Výborne,“ tichý, pokojný, prízračný hlas sa rozliehal miestnosťou.

Orion bol prekvapený, ale v tom momente sa dvere otvorili a dnu vošiel Lezander s Calypso. Okamžite zastali v kroku. Orion rýchlo sklopil viečka a otočil hlavu, aby videl, kto prišiel. Museli ho hľadať odvtedy, čo sa tak vyrútil z fakulty. Bol by sa uškrnul, ak by sa mu dalo. Aj keď mal podozrenie, že jeho Wyvren podoba, nejaké jeho emócie ukazuje.

Lezander naňho pozeral s prekvapenými očami a širokým úsmevom. „Pre Merlinove trenky! Orion, si to ty?!“

Orion nadšene zamával krídlami a zasmial sa. Zľakol sa, keď z neho smiech vyšiel ako vrčivé syčanie. Jeho zlaté oči sa rozšírili a pokúsil sa prehovoriť: „SSSom to ja!“

„Parselčina!“ riekla Calypso s úžasom, zatiaľ čo ho obaja, Lezander i ona nadšene sledovali. „Samozrejme! Wyverny sú rovnako súčasťou baziliska! To je úžasné, Orion!“

Orion sa znovu radostne zasmial, ale naraz z jeho úst vyšiel veľký výtrysk ohňa a Lezander rýchlo zakúzlil  Aguamenta.

Lezander riekol so širokým úsmevom: „Opatrne, láska, viem, že si šťastný, že ma vidíš, ale pokús sa ovládať svoje nadšenie!“

Orion sa syčivo zasmial. Bude sa musieť naučiť ako kontrolovať oheň, ale bolo to úžasné! Ešte viac roztiahol krídla, začal nimi mávať a zodvihol tlamu do hora a dolu.

Calypso sa naňho uškrnula a povedala Lezanderovi: „Myslím, že náš drahý priateľ chce, aby sme sa premenili do našich vlastných podôb.“

„Uhmm, hádam, že máš pravdu, Calypso,“ odvetil Lezander provokatívne.

„Myslíš, že s ním budeme v bezpečí? Vyzerá trochu divoko.“

Orion si odfrkol obláčik dymu a Calypso a Lezander sa zasmiali. Hneď na to sa premenili na hada a žrebca.

Calypso sa plazila smerom k Orionovi a zasyčala: „Toto je úžasssné, vieš. Môžem sss tebou hovoriť a všetko!“

Orion pozrel na jej krásne, šľachovité telo. „Milujem to! Ale chcem otessstovať svoje krídla. Pridáš sssa ku mne vonku?“

Lezander, ktorý bol silný a krásny čierny žrebec, zaerdžal zlosťou, keďže nebol schopný im rozumieť.

Orion zasyčal smiechom a bez problémov sa sústredil a transformoval sa späť do svojej podoby. „Lez, poďme von a transformujme sa tam. Ponáhľaj sa, chcem lietať!“

Hneď ako sa Calypso a Lezander zmenili späť, Orion umyl z dlážky svoju krv, kúzlom nechal zmiznúť svoju roztrhanú košeľu a okamžite si vyčaroval novú. Oboch uchopil za ruku a všetci traja bežali von, radostne sa smejúc a usmievajúc sa na všetky strany.

„Potrebujeme prezývky!“ zvolala Calypso v radosti, keď bežali okolo metlobalového ihriska, smerujúc k priestrannej čistinke v Tieňovom lese.

„Viem!“ pridal sa Lezander. „Vražednýpohľad pre Oriona!“

„Nie,“ odvetil Orion s ľahkým úškrnom, „nič so zabíjaním, prosím. Chcem niečo pekné-“

Ohnivýdych!“ napadlo Calypso.

Orion sa na ňu usmial. „Áno! Je to perfektné. A ty budeš Šupináč!“

„A Lezander bude Divoch!“ riekla Calypso so smiechom. „Aj vo svojej podobe žrebca má dlhé, divoké čierne vlasy! Mohla by som ti ich ostrihať, Lezander?“

Lezander sa zasmial. „Nikdy!“

„Nechaj chudáka Leza na pokoj, Šupináč,“ odvetil Orion provokatívne. „Má len málo pekných rysov a vlasy sú jedným z mála. A som za ne celkom rád.“

„Nepobozkám ťa celý týždeň!“ vyhrážal sa Lezander s úsmevom. „A povedal by som, že absolútne miluješ moje vlasy. Nemôžeš sa ich prestať dotýkať, keď sme spolu v posteli. Prečo si teda v ďalšiu noc-“

„Nie, prosím, žiadne detaily!“ ozvala sa Calypso v predstieranom rozhorčení. „Nie je potrebné, aby ste ma traumatizovali so svojimi posteľovými činnosťami!“

Orion a Lezander si vymenili šibalské, žhavé pohľady a zasmiali sa. Keď dorazili na čistinku, hneď sa premenili a Orion zasyčal na Calypso: „Šupináč, obtoč sssa okolo môjho krku. No tak! Vezmem ťa na let!“

Jej svetlé, žlté oči sa poplašene rozšírili. „Nemám rada lietanie! A vôbec, je to tvoj prvý let!“

Orion si pobavene odfrkol obláčik dymu. „SSSom sssi issstý, že nebudem mať žiadne problémy!“

A na to, zamával svojimi mocnými krídlami a vzlietol asi päť stôp nad zem. Lezander na Oriona povzbudivo zaerdžal a Calypso sa konečne obtočila vôkol jeho smaragdového krku.

Orion sa odrazil zo zeme, rýchlo mávajúc krídlami a za pár sekúnd už letel oblohou. Orion vydýchol výtrysk ohňa  a vykríkol radosťou, zatiaľ čo Calypso zasyčala strachom. Scenéria sa vôkol nich zjavovala v zábleskoch, keď lietal rýchlosťou, akú predtým neokúsil, vôbec sa to nedalo porovnávať s jeho Bleskom. Cítil sa slobodne, živelne a povznesene. Nikdy necítil nič také a už dlho sa necítil takto šťastný, bezstarostný a ľahostajný. Prudko klesol niekoľko centimetrov, až Calypso vystrašene zasyčala, nad povrch jazera, ktoré sa nachádzalo v strede lesa. Pazúrmi sa namočil do vody, zámerne prskajúc na Calypso a syčal smiech. Krúžil vo vzduchu, až kým nezahliadol Lezandera, ktorý divoko cválala skrz les k nim. Orion krúžil a doberal si Lezandera, priletel k nemu, jemne ho uhryzol a odletel preč, len aby sa vrátil prilietajúc z nečakaného smeru, pokračujúc v ich šantení. Všetci traja uháňali lesom, za radostného erdžania a syčivého smiechu.

Trojica kamarátov strávila zvyšok dlhého dňa, ktorý sa pre nich stal jedným z najláskavejších a najšťastnejších dní. Orion si bude vážiť túto spomienku, ako jednu z jeho najšťastnejších v živote; ako poslednú spomienku, ktorú strávil so svojimi najlepšími priateľmi – bezstarostnou radosťou a zdieľaním lásky. O niekoľko rokov neskôr, kedykoľvek si na ňu spomenie, slzy zúfalstva budú tiecť dolu jeho lícami, za stratu ich spoločného šťastia, ale zároveň ho bude hriať na srdci, pretože bude vedieť, že v tej chvíli boli jeho a on bol ich.

OOO

Bolo to uprostred decembra, keď sa Orion prekvapene prebudil zo spánku – jeho prsteň horel. Voldemort ho volal. Nevidel sa s ním odvtedy, čo uzavreli dohodu, ešte pred začiatkom školského roku. Dohoda, podľa ktorej mal Voldemort rešpektovať Orionove rozhodnutia a prestal ním zachádzať ako s jedným so svojich prisluhovačov a podľa ktorej mu bude musieť Orion splatiť svoj dlh. Zdalo sa, že sa to udialo tak dávno. Toľko vecí sa zmenilo.

Orion sa neisto a s úzkosťou pozeral na svoj prsteň. Nechcel vidieť Voldemorta. Desil sa toho stretnutia. Rozhodol sa, že Voldemorta opustí, ale mohol to urobiť, zatiaľ čo bude v priamej konfrontácii so starším kúzelníkom? Orion zaťal čeľusť. Musel ísť. Musel to skončiť. Orion sa premiestnil do Voldemortovej študovne a okamžite sa miesto Voldemorta, zahľadel na neurčitý bod na stene.

Voldemort vstal od stola a s úškrnom prehovoril: „Prišiel som na mnoho spôsobov, akými by si mi mohol splatiť dlh.“ Pozrel sa na Oriona a zamračene riekol: „Si veľmi chudý a bledý, vyzeráš vyčerpane. Si chorý?“ Kúzelník spravil pár krokov, až kým neprišiel pred Oriona a Orion sa napäl a zaťal ruky v päsť, zatiaľ čo sa jeho obozretnosť a obavy iba zvýšili.

Voldemort sa načiahol, aby sa dotkol Orionovej tváre, ale Orion nedokázal zabrániť trhnutiu a ustúpeniu.

Voldemort spustil ruku a jeho zamračenie sa rozšírilo, keď bedlivo pozoroval mladého muža. „Pozri sa na mňa,“ zasyčal Voldemort potichu.

Orion mlčky pokrútil hlavou a odmietol presunúť svoj pohľad od steny.

Voldemort ho náhle schmatol za bradu, ale Orion sa prudko odtiahol a zvrčal: „Nedotýkaj sa ma!“

Voldemort naňho prižmúril oči. „Stále si na mňa naštvaný od nášho minulého stretnutia? Znovu ti musím vysvetľovať, že byť mojím manželom je dôstojná pozícia po mojom boku?“ Samoľúbo sa usmial a nežne dodal: „No tak, Orion, uzavrime mier.“

Zrazu ho Voldemort schmatol a agresívne pobozkal na pery. Orion márne bojoval proti silnejšiemu kúzelníkovi, keď zabodol oči do Voldemortových.

Tie nenávidené karmínové oči blýskali túžbou a posadnutosťou, ale stále to bola Tomova krásna tvár. Do čerta s ním! Orion sa snažil nepoľaviť vo svojom boji, no zároveň musel bojovať s príťažlivosťou, ktorú k Voldemortovu zrazu cítil – jeho moc, jeho lákavú temnú auru, ktorá mu brnela na pokožke a jeho túžba k nemu, ktorá v ňom bola hlboko uzamknutá a hrozilo, že teraz sa vyderie na povrch.

Voldemort sa pretlačil skrz Orionove pevne zovreté pery a jazykom vstúpil do Orionových teplých úst. Orion divoko zovrel Voldemortove ramená, zatiaľ čo cítil ako v ňom narastá túžba. Orionova úzkosť a sebanenávisť sa zvýšili, keď jeho rozhodnutie zakolísalo, kvôli potešeniu z Voldemotovho bozku a jeho blízkosti.

„NIE!“ zalapal Orion po dychu, keď náhle prerušil bozk a snažil sa od seba Voldemorta odtlačiť. Ale Voldemortove paže, boli stále pevne obtočené vôkol neho. Orion zodvihol tvár, aby sa naňho mohol pozrieť a roztrasene povedal: „Do pekla s tebou! Nemôžeš ma nechať na pokoji?!“

Voldemort pozdvihol obočie a ticho zasyčal: „Si môj, moje malé háďa. Možno bolo odo mňa nevhodné, že sssom ti povedal o tom, že sssa sssstaneš mojim manželom bez toho, aby sssom ti ukázal, čo ti môžem ponúknuť na oplátku.“ Sladko sa usmial a nežne dodal: „Dovoľ mi, ukázať ti to teraz.“ Voldemort sa znovu naklonil k Orionovým ústam a začal Oriona hladkať po chrbte, pod košeľou, tlačiac sa telom oproti Orionovi. Orion schmatol Voldemortove ramená, aby získal rovnováhu, zatiaľ čo Voldemort prehĺbil bozk. Orion zastonal do Voldemortových úst, keď ho Voldemort zodvihol, obtočiac si Orionove nohy vôkol bokov a zatlačiac ho proti stene. 

Orion zastonal, keď ucítil Voldemortove vzrušenie, ktoré sa trelo proti tomu jeho a potom sa stal takmer nepríčetným, keď Voldemort položil ruku na jeho zátylok a zamumlal nejaké kúzlo. Orion prekonával intenzívnu, konzumujúcu, silnú túžbu a plamene moci, ktoré prichádzali od Voldemorta a ktoré besnili skrz jeho telo, rozpálili mu nervy s neznesiteľnými vlnami rozkoše. Orionove oči sa pretočili, zatiaľ čo zúrivo prirážal proti Voldemortovi a zovrel nohy vôkol jeho pásu, opakovane stonal, kvôli útoku na jeho zmysly.

Orion explodoval extázou a nakoniec bezvládne ovisol proti Voldemortovi, intenzívne potešenie stále prechádzalo jeho telom.

Kúzelník sa usmial, predtým než napadol Orionov krk vášnivými bozkami a pomaly rozopol Orionovu košeľu. Orion zavzdychal a zúfalo rozopol prvé gombíky Voldemortovej košele – hladiac rukami Voldemortovu nahú, hladkú hruď.

Ale potom, záblesk spomienky na smrť jeho matky a Jamesa, prenikla naprieč jeho mysľou v bolestnom pripomenutí, s kým že to skutočne bol...

Začal sa triasť zúfalstvom, zmätkom a neistotou, zatiaľ čo bol čelom opretý o Voldemortov krk. V úzkosti zašepkal: „Toto nemôžem urobiť. Privádzaš ma do šialenstva.“ Chcel sa prekliať, aby zabudol na to, čo mu Voldemort spravil a na všetky svoje slabosti. Získal späť svoje oceľové odhodlanie a rozmotal si nohy z Voldemortovho pásu.

Voldemort ho zastavil, keď Orion stratil rovnováhu, ale Orion násilne tlačil Voldemorta čo najďalej od seba a šialene zakričal, keď stál oproti nemu: „Nechápeš, že ťa nechcem?! Kedy to konečne prijmeš? Ani len nechcem byť v rovnakej izbe spolu s tebou! Už ťa nikdy viac nechcem vidieť!“

Schmatol Voldemorta za habit a zareval: „Toto je naposledy, čo som odpovedal na tvoje volanie! Nájdem spôsob ako deaktivovať to prekliate prenášadlo a už ma nikdy neuvidíš!“

Voldemort prižmúril červené oči na Oriona a bolestne mu zovrel zápästia, zatiaľ čo zúrivo zasyčal: „Hádam si zabudol, že si môj nasledovník? Zabudol si, že mi dlžíš splatenie dlhu? Nechceš pomôcť našej veci? Nechceš bojovať proti Svetlu? Chceš mi naznačiť, že sa staneš zradcom krvi?!“

Orion pozrel do Voldemortových očí a odhodlane odvetil: „To nie. Len hovorím, že pôjdem svojou vlastnou cestou, bez toho, aby som opustil Temnú stranu. Ty ma naozaj nepotrebuješ, chceš ma len využiť. A ja ťa rovnako nepotrebujem. Nezabudol som na dlh. Splatím ho a potom sa naše cesty rozdelia.“

Voldemort sa naňho uškrnul. „Chceš ísť svojou vlastnou cestou? Čo presne budeš robiť? Budeš celkom sám bojovať proti Ministerstvu, aurorom, Dumbledorovi a Rádu? Bez podpory? Ako dlho prežiješ, keď nastane vojna? Najviac pár dní. Bezo mňa a smrťožrútov ťa svetlí kúzelníci odhodia do Azkabanu, hneď čo im prejavíš odpor. Bez nás, si celkom sám – bez prostriedkov a spojencov.“

„Nájdem spôsob,“ riekol Orion váhavo. „Vždy existuje spôsob.“

Voldemort sa naňho uškrnul. „Nebudeš mať šancu nejaký nájsť, háďatko moje. Najprv mi musíš splatiť dlh a dám ti len tri alternatívy: buď sa staneš mojim manželom, alebo prijmeš Temné znamenie, alebo zabiješ Draca Malfoya.“

Orion sa zakolísal v šoku: „Čo?!“

Voldemortov úškľabok sa rozšíril a príjemne odvetil: „Predpokladám, že ťa posledná alternatíva prekvapila?“

„Prečo by si chcel, aby som zabil Draca?!“ spýtal sa Orion horúčkovito. „Stane sa jedným z tvojich smrťožrútov a Lucius by ti nikdy neodpustil, ak by si ho zabil!“

„Ou, ale ja ho nezabijem, však?“ odsekol Voldemort pokojne. „To ty. Ten mladý kúzelník je pre mňa zbytočný. Absolútne ma nezaujíma.“ Škaredo sa usmial a dodal: „Ale viem, že teba áno. Zaujímaš sa o Malfoya, však? Je tvojím dobrým priateľom. Bude zaujímavé sledovať ako silná je tvoja vôľa opustiť moju stranu. Ak ma skutočne chceš opustiť, tak tvoje možnosti sú jednoduché: zabi toho Malfoyovic fagana.“

Orion sa naňho mračil a zúrivo zasyčal: „Ty bastard! Dobre vieš, že to nie je pre mňa možnosťou! Dal si mi len dve možnosti: Temné znamenie alebo manželstvo! Obe ma k tebe pripútajú už navždy!“

„Tvoj čas beží,“ riekol Voldemort, ignorujúc Orionove odmietanie. „Odhadujem, že máš čas na splatenie dlhu, tak do konca tvojho školského roku, než sa tvoja vlastná mágia otočí proti tebe.“

Orion sklonil hlavu a prekryl si oči dlaňami. Zúfalo zamumlal: „Nie, nie... toto nemôže byť pravda...“

Voldemort pohladil Orionovu šiju a potichu odvetil: „Prečo to s tebou musí byť také zložité, moje malé háďa?“

Orion prudko zodvihol hlavu a odstrčil od seba Voldemortove ruky. Skrz zaťaté zuby odpovedal: „Pretože ťa nemám rád! Pretože ničíš moju šancu na nezávislosť!“

Voldemort sa zasmial. „Nezávislosť? Naozaj si veril tomu, že by som ťa nechal nezávislým a nechal by som ťa ísť tvojou vlastnou cestou, aj keby neexistoval ten dlh? Ako som ti už povedal, moji nasledovníci ma nikdy neopúšťajú, s výnimkou ich smrti.“ Potom hodvábne zasyčal: „A hovoríššš, že ma nemáššš rád? Tomu môžem len ťažko uveriť, vzhľadom na tvoju reakciu na môj vpád.“ Chytil Oriona vôkol pása a pritlačiac sa o jeho telo; zaklonil Orionov krk dozadu a priblížil sa perami k tým Orionovým. „Nehovor mi, že sssi neužívaššš toto, Orion.“ Začal hryzkať Orionov lalôčik  a jemne syčal, jeho teplý dych brnel na Orionovom krku a spôsoboval mu tras. „Viem, aký mám na teba vplyv, háďatko moje. Nemôžeššš ho predo mnou sssskrývať.“

Arogantný bastard! Pomyslel si Orion nahnevane. Presne ako Tom! Áno, on je Tom! Bolo načase, aby to konečne pochopil, ale nezáleží na tom, na ani jednom z nich mu nezáležalo! Jeho hnev na samého seba a Voldemorta sa len zvýšil. A predovšetkým na tú nemožnú situáciu, do ktorej ho Voldemort dostal kvôli dlhu. Orion násilne schmatol Voldemorta za golier jeho habitu a pritiahol ho k sebe. Prebodol Voldemorta očami a odpľul: „Odmietam alternatívy, ktoré si mi dal!“ Schmatol Voldemorta na zátylku a agresívne ho pobozkal, zatiaľ čo zatlačil prekvapeného Voldemorta proti stene.

Orion sa jazykom ponoril do Voldemortových úst a pokračoval v ich znásilňovaní, cítiac túžbu a vášeň – ktorú si sám sebe len s nenávisťou priznával, no pri nikom niečo podobné necítil. Zacítil Voldemortov ston potešenia v ústach, no bozk prerušil skôr, než mal Voldemort čas získať späť svoj dôvtip a nahnevane zasyčal: „Toto je posssledný krát, čo ssste okússsili moje pery, môj pane.“

Prudko otlačil Voldemorta preč a pokračoval: „Aj keď sssa ssstanem tvojim sssmrťožrútom alebo manželom, už nikdy sss tebou nebudem mať dobrovoľne nijaký intímny ssstyk. Ak si vyberiem, že sssa ssstanem tvojim manželom, budeme ssspolu intímne iba raz, aby sssme sssplodili dediča. A ja budem rozhodovať o tom, kedy k tomu dôjde, nie ssskôr než budem mať sssedemnásť. A nebudem žiť sss tebou. Budem žiť sssvoj vlastný život a budem ťa vidieť tak málo, ako to len bude možné.“

Voldemort naňho zúrivo pozrel a zavrčal: „Ak sa ssstaneš mojim manželom, budeš po mojom boku po celý ten čas! A prídeš ku mne, kedykoľvek o to požiadam a ja ťa prinútim, aby sssa ti to páčilo a aby sssi prossil o viac!“

Orion ho ignoroval a zasyčal: „Dám ti vedieť ako sssom sa rozhodol, keď sa skončí tento školský rok na Durmssstrangu. Dovtedy, ťa nechcem vidieť. Nebudem odpovedať na tvoje volania. SSSkončil sssom sss tebou.“

A nato aktivoval svoj prsteň a v tom okamihu zmizol vo víre vzduchu, nechávajúc za sebou znepokojeného Temného pána.

Orion sa potajme vrátil do postele, bez toho, aby zobudil svojich spolužiakov. Zavŕtal sa hlavou do vankúša a s úzkosťou si zakryl oči dlaňami. Stále túžil po Voldemortovi a rovnako tak po Tomovi, nuž po Voldemortovi, keďže sú jedna a tá istá osoba. Ako mohol stále cítiť tieto pocity potom všetkom, čo sa stalo? Ako bolo možné, že jeho rozhodnutie zakolísalo, keď ho Voldemort vzal do náručia? Zdalo sa to také správne; jeho emócie a pôžitok boli také intenzívne, nechávajúc ho túžiaceho po niečom viac.

A Voldemort ho nechal vyskúšať ako veľmi po ňom túži. Bolo to také silné, také konzumné a mučivé. Skutočne to všetko Voldemort k nemu cítil? Bola to silná túžba, to áno, ale akoby to išlo odniekiaľ z hĺbky, z vnútra. Mohol mať Tom pravdu? Staral sa oňho Voldemort, niekde tam vnútri? Bol si toho Voldemort vedomí? Bol schopný rozoznať, čo to skutočne bolo? Ale Voldemort bol stále rovnako nevyspytateľný ako vždy. Orion nahnevane zaškrípal zubami. Voldemort mu nedal žiaden výber, nikdy nebude schopný utiecť od neho. Buď sa stane smrťožrútom alebo jeho manželom. Nevedel, ktoré bolo horšie. Orion zaškrípal zubami. Musel uznať, že Voldemort dodržal svoju časť dohody – nevyhrážal sa mu crusiatusom. Už ho viac nebral ako jedného zo svojich prisluhovačov. Zaobchádzal ním oveľa lepšie, ako kedykoľvek predtým, s väčšou trpezlivosťou a miernosťou, aspoň na Voldemortove štandardy.

Voldemort mu spôsobil intenzívne potešenie a dokonca mu umožnil prežiť to, čo Voldemort sám v tom okamžiku cítil. Urobil to, aby ním manipuloval? Iste, ale to nemenilo nič na tom, čo cítil. Orion si ťažko povzdychom a obrátil svoje myšlienky iným smerom. Musel uvažovať jasne. Dlh ho zanechal s veľmi málo možnosťami, nebude schopný stať sa nezávislým. Voldemort mal pravdu, mohol mať v budúcnosti nasledovníkov z TA, ale medzičasom stále potreboval pomoc od smrťožrútov. Ešte nemohol vytvoriť svoju vlastnú stranu, nie bez skúsených členov TA. Ale to čo povedal Voldemortovi, bola pravda. Ak sa stane Voldemortovým manželom, oslobodil by sa od neho hneď čo by mali dediča. A dieťa si vezme so sebou. Voldemort ho nebude schopný zastaviť. Ale to sa tak skoro nestane.

Medzitým si s Voldemortom bude udržiavať profesionálny vzťah a bude pokračovať so svojimi vlastnými plánmi. Ak by si vybral druhú alternatívu – Temné znamenie, dialo by sa to isté. Bude s Voldemortom udržiavať seriózny vzťah a bude robiť svoje vlastné veci. Smrťožrút alebo manžel...

Orion zalapal po dychu. Lezander! A čo Lezander? Pre Merlinovu bradu, nechcel ho stratiť! Chcel Lezandera, miloval ho! Teraz si tým bol celkom istý. Lezander mu toľko pomohol. Bez neho by sa rozpadol pod tlakom. Pre Merlina, v tom prípade, stať sa Voldemortovým manželom už nebolo možnosťou. Čo je so mnou zle? Pomyslel si Orion nahnevane. Ako môžem túžiť po Tomovi a milovať Lezandera súčasne? Ako môžem ľúbiť Lezandera a stále túžiť po Voldemortovi? Nad tými myšlienkami sa zamračil. Cítila to jeho matka rovnako? Spomenul si na jej zbesilé slová lásky Jamesovi Potterovi. Povedala, že ho miluje a v jej hlase počul úprimnosť. Milovala Siriusa a Jamesa súčasne? Alebo sa do Jamesa zamilovala potom, čo sa vzali? Bola rozpoltená medzi jej láskou k temnému kúzelníkovi a priklonila sa k svetlému a bezpečnejšiemu, bola pre ňu múdrejšia voľba vydať sa za svetlého kúzelníka? Ale v konečnom dôsledku urobila správnu voľbu pre seba a svoje dieťa, alebo nie? Orion sa nikdy necítil tak podvedene a nazlostene kvôli svojmu otcovi. Chápal prečo si Lily zvolila tak ako si zvolila. Spravila správnu vec. A on spraví rovnako. Lezander bola tá správna voľba. A potreboval horcruxy tak skoro, ako to len bude možné. Našťastie len týždeň ho delil od zimných prázdnin. Musí ísť do domu Gauntovcov. Už vedel, kde sa nachádza. Bolo jasné, že potrebuje horcruxy ako zbraň proti Voldemortovi. Keď nadíde správny čas, kúpi si nimi svoju slobodu.

 

1 meu dragoste – moja láska (z rumunčiny)

untitled.png

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

svatý Palmacie, patrone všech čtenářů!

(sisi, 29. 4. 2016 18:14)

Pro Nimuiny hebké vlasy! autorka píše tak napínavě a překlad je tak nádherný! Díky.

díl

(MiraJane, 22. 4. 2016 14:12)

Ahojky :) Můžu se prosím zeptat kdy bude další díl? :) díky

:)

(market, 24. 3. 2016 21:43)

Super díl, moc děkuji. Těším se na pokračování :) Moc děkuji za překlad

...

(Tinů, 11. 3. 2016 1:12)

Presne, kapitolka skvelá, horím zvedavosťou :) prežívam to celé s Orionom akoby som bola on a tiež sa neviem rozhodnúť :D
Teším sa na ďalšiu a ďakujem za preklad :)

Skvelé. Krása. Super

(Cassia, 10. 3. 2016 14:56)

Skvelá kapitola, vážne super. A ta dĺžka, no, klobúk dole a poklona po zem☺. Už sa teším na ďalšiu kapču, hlavne na Harryho vyriešenie problému s Voldym. Páči i sa mi, že je tam viditeľná ďalšia cesta pre Orionov život a úprimne dúfam, že tie horcruxy nájde. No, tak sa teším.... A ďakujem (Sonka) že prekladáš☺☺.

:-)

(alča, 9. 3. 2016 20:17)

Ten rozsah kapitol je fakt smrtící.Seš úžasná,že to zvládneš tak bravurně přeložit za tak krátkou dobu. Moc děkuju za překlad a těším se na další díl

Úžasný preklad

(Helena, 9. 3. 2016 18:48)

Milujem túto poviedku! Kapitola perfektná, ako vždy. Už sa veľmi teším na pokračovanie.

Skvělé

(MiraJane, 9. 3. 2016 15:29)

Opět naprosto úžasný překlad :D Jen z obsahu začínám být dost nervózní. Přijde mi, že Orion začíná ztrácet chladnou hlavu až moc často a místo aby věci řešil, hrnou se další a další. Ale pořád je to boží příběh :D těším se na další kapitolu :D

....

(Kilia Ice , 9. 3. 2016 12:50)

Úžasné. Už sa neviem dočkať pokračovania. Hádam bude čoskoro.