Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


38. kapitola - Lezanderov osud, Dursleyovci & Uskutočnenie

24. 5. 2017

 

Poznámka autorky (Firephoenix8): Pokiaľ ide o dlh, ktorý má Orion voči Voldemortovi, tak nebol zrušený, pretože duchovia sa Voldemorta nesnažili zabiť, len ho napadli, takže životný dlh nebol zrušený, v mojej poviedke skrátka takáto záchrana neznamená splnenie dlhu. Čo sa týka prsteňa – Snape v kanóne nevie o horcruxoch, , Dumbledore mu o nich nikdy nepovedal a ja to tak tiež nechávam. Takže Snape nemôže Orionovi pomôcť s prsteňom, Orion bude musieť nájsť vlastný spôsob. A Orion nemôže ísť za niekým, aby požiadal o pomoc, horcruxy majú byť tajomstvom pre Voldemortove a v konečnom dôsledku i Orionove bezpečie. A ak by prsteň začal ukazovať, ľudia by sa mohli zaujímať, prečo to chce a Orionove hľadanie relikvií musí ostať v tajnosti.

  • V mojej poviedke sa Umbridgeová nikdy nestala riaditeľkou Rokfortu len Vrchným inkvizítorom, pretože TA (pozn. prekl.: DA – org. Dark army – prekl. Temná armáda, takže naša skratka v sk je TA) nebola založená v Rokforte, a tak Dumbledore nemohol byť obvinený zo zrady a neutiekol zo školy.

Upozornenie: Táto kapitola bude depresívna, ale vydržte to so mnou, pretože to má svoj účel a veci sa zlepšia.  

 

Lezanderov osud, Dursleyovci & Uskutočnenie

Objavil sa v Lezanderovej izbe, v ktorej bolo ticho ako v hrobe, bola zahalená v tme, vzhľadom na pokročilú hodinu. Orionovým telom prebehla triaška, ako sa atmosféra zdala bez života a zlovestná. Veľké tiene vrhali obludné tvary na podlahu a steny; hrôzostrašné kreatúry, ktoré ho obklopovali, boli narúšané len jedinou zapálenou sviecou v miestnosti. Orion zatriasol hlavou, aby z nej oné predstavy vyhnal, nepochybne predstavovali jeho vlastné obavy v Lezanderov osud. 

Pevnejšie zovrel Lezandera a vybehol z izby, smerom k Hlavnej sále, pretože vedel, že Lezanderový rodičia tam zvyčajne viedli dôležité stretnutia s ostatnými klanmi po polnoci. Dúfal, že ich tam nájde, alebo ich bude musieť hľadať po celej Zraven Citadele.

Po šialenom behu sa dostal na opustenú chodbu. Orion zúfalo vzhliadol do Lezanderovej tváre, prosebne šepkajúc, zatiaľ čo sa mu v očiach hromadili slzy. „Vydrž, láska moja... čoskoro budeme opäť spolu... zlúčime sa v jedno telo, skompletizujeme spojenie... potom nás už nič nerozdelí... len to vydrž... prosím, nevzdávaj to... prosím, neopúšťaj ma...“

Cítil ako mu krv divoko preteká žilami, srdce sa mu zvieralo bolesťou a strachom a bilo tak rýchlo zúfalstvom a bezmocnosťou, zatiaľ čo očami sledoval Lezanderovu vyblednutú tvár a jeho ochablosť...

Keď došiel k veľkým tmavým dreveným dverám do Hlavnej sály, mávol rukou a otvoril ich vírením temného vetra...

S posledným dychom, ktorý mu ostal sa Orion rozbehol priamo k Lezanderovým rodičom, ktorí mali stretnutie s tromi upírmi – boli oblečení v odlišných odevoch než zvykli nosiť upíri z klanu Zraven.

Keď Orion zastal pod vysokými maľovanými kopulami obrovskej haly, zahliadol ako Mireilla a Razvan v panike vyskočili zo svojich trónov, boli od neho len pár krokov a rýchlo sa k ním blížil.

Orion prebehol po schodoch a okamžite Lezandera položil k ich nohám, zatiaľ čo si k nemu kľakol, pozerajúc na Mireillu i Razvana a zúfalo, pomedzi vzlyky, riekol: „Musíte mu pomôcť, prosím! On-on ochránil ma... zasiahlo ho kúzlo, ktoré bolo mierené na mňa a kvôli nemu prepadol do Nekromanskej brány! Ale, ale ja-ja zachytil som jeho dušu včas. Rozumiete?! Bol som schopný vrátiť jeho dušu späť do tela a vytiahnuť ho z brány! Je nažive! Cítim tlkot jeho srdca... ale veľmi slabo... nie je zranený, ale niečo je s ním zle... Nedokáže sa prebrať! Ale musí byť nažive! Viem, že je – ale neviem, čo viac robiť... Musíte spraviť niečo, aby ste ho zachránili! Prosím!“

Mireilla si zhrozene vydýchla, keď sa zúrivo vrhla k svojmu synovi a horúčkovito ho prezerala, v jej temných očiach sa objavili krvavé slzy. Razvan vrhol na svojho syna ustarostený pohľad, keď zakričal: „GAVRIL NECULAI! Príď, potrebujeme ťa!“

V posune tieňov, sa priamo pred nimi zjavil starý upír, ktorý sa hlboko uklonil, keď riekol: „Môj kráľ, aký je váš rozkaz?“

„Musíme vziať môjho syna do uzdravovacej komnaty,“ odvetil Razvan rýchlo. „Musíš ho riadne vyšetriť. Po ceste ti vysvetlím všetko, čo viem.“  Vrhol na Oriona prižmúrený, rozzúrený pohľad a rozkázal mu: „Ty ostaneš tu.“

Keď Gavril očaroval Lezanderove telo, aby sa vznieslo nad zem, levitujúc ho smerom z haly, Orion vyskočil na nohy a prosebne riekol: „Nie, prosím! Dovoľte mi ísť s vami! Môžem pomôcť!“

„Už si narobil dosť škody! Počkáš na nás tu!“ zahromžil Razvan naštvane. „Mireilla, poďme!“

Mireilla rýchlo nasledovala svojho manžela k dverám, v ktorých Gavril s Lezanderovým telom zmizli. Ostatní traja upíri rýchlo, bez slov, opustili Hlavnú sálu, na tvárach mali ustarostené grimasy a hádzali po Orionovi zvedavé pohľady.

Oriona zachvátili srdcervúce vzlyky, keď klesol na schody; zúrivo si zvieral vlasy, slzy mu stekali dolu tvárou, zatiaľ čo sám sebe šepkal slová nádeje a strachu o Lezanderove zdravie...

Minúty sa zdali nekonečné, menili sa v hodiny a Orion pomaly prichádzal o rozum, ako ho zžierala vina a mučivá bolesť...

Všetko čo mal v mysli, bol obraz Lezandera, než prepadol cez Nekromancerskú bránu – jeho krásna tvár, ktorá sa naplnila šokom z blízkej smrti... Všetko čo si dokázal pamätať bolo, ako ho Lezander ochránil pred kúzlom, ktoré mierilo naňho, ochraňujúc ho, pripravený zomrieť preňho... Všetko čo dokázal vidieť bol rozširujúci sa strach v jeho nádherných bledomodrých očiach... A všetko čo dokázal počuť bolo Lezanderove šepkanie o večnej láske a oddanosti, znovu a znovu, ozývajúc sa v jeho mysli, lámajúc jeho srdce a rozum hlbokou bolesťou, vinou a bezmocnosťou...

Zrazu začul otváranie dverí a Orion otvoril svoje červené, opuchnuté oči. Mireillina prekrásna tvár bola zafarbená od krvavých sĺz, jej výraz bol plný bolesti, ale v jej čiernych očiach sa zračila pobúrenosť a nespokojnosť – alebo si to možno len predstavoval? Na druhej strane, Razvanova tvár bola bez emócií.

Orion sa okamžite postavil a rýchlo sa k nim rozbehol, zatiaľ čo vyhŕkol: „Je v poriadku? Bude Lezander v poriadku?“

Razvanove bledomodré oči ochladli a ľadovým a zúrivým hlasom, kráčajúc k Orionovi, zavrčal: „Je mŕtvy! Môj syn kvôli tebe zomrel!“

Orion zalapal po dychu, hrudník mu zovrela neznesiteľná bolesť; odvrátil sa dozadu, keď zúfalo, dusiac sa vzlykmi, zašepkal: „Nie...nie... on nemohol zomrieť... Zachránil som jeho dušu... Počul som tlkot jeho srdca...“

Náhle prikročil k Razvanovi, schmatol upíra za golier jeho kabátu a zúrivo povedal: „Chcem ho vidieť! Musí byť nažive! Musí! Stále ho v sebe cítim, prúdi v mojich žilách! Viem, že musí byť nažive! Dal mi svoju krv a ja ho stále cítim! Prosím, musíte ma nechať ho vidieť!“

Mireilline oči sa divoko rozšírili, keď vydýchla: „Spojili sa krvou, Razvan!“

Razvan nemilosrdne schmatol Oriona za ramená a dôrazne zažiadal: „Dokončili ste spojenie? Bolo to kompletné spojenie?!“

„Nie!“ zakričal Orion, pomedzi zúfalé, bezduché vzlyky. „Zdieľali sme krv, ale nedokončili sme to... Chystali sme sa... Chápete? Nedokončili sme spojenie, ALE AJ NAPRIEK TOMU JE MOJÍM DRUHOM! JE MÔJ ŽIVOT!!“

„Razvan...“ ozvala sa Mireilla prosebne, ľútostivo sledujúc Oriona. „Prosím...“

Razvan náhle Oriona pustil a začal sa tvrdo hádať v rumunčine s Mireillou, ktorá vyzerala smutne, no odhodlane a presvedčene zároveň. Nakoniec, Razvan rozčúlene vyštekol: „Nie je to trojité spojenie, Mireilla!

„Stále môže-“

„Nie! Už sme to prebrali! Musí to tak byť!“ zreval Razvan. Otočil sa k Orionovi a zúrivo riekol: „Môj syn ti dal krv, teraz si Zraven, ale nevykonali ste kompletné spojenie, takže nie je tvojím druhom! A buď za to rád, chlapče, inak by si teraz trpel oveľa väčšou bolesťou. Zmeny, ktoré so sebou priniesla jeho krv sa o chvíľu v tvojom tele stabilizujú, čo ti prinesie nejaké naše schopnosti. A budeš mať potrebu byť s mojim synom, ale je mŕtvy, rozumieš mi?! Nie je tu nič, čo môžeme urobiť! A jediná vec, ktorá mi bráni v tvojom zabití, je že zdieľaš jeho krv...“ Zhlboka sa nadýchol a zaťal čeľusť. „Čím viac času stráviš bez neho, tým sa potreba a bolesť zmenšia. Musíš zabudnúť a pokračovať.“ Pevne zovrel Orionovu tvár a zavrčal: „Uvidím ťa, počúvaš ma? Uvidím ťa len, keď budeme rokovať o vojne.“

„Nezaujímam sa o skurvenú vojnu!“ zakričal Orion šialene a zúfalo. „Jediné čo ma zaujíma je Lezander! Ako môžete čo i len pomyslieť na vojnu, keď je mŕtvy! Och, Merlin, mi pomáhaj... Ja nechcem zabudnúť... Nemôžem pokračovať bez neho! Nechápete to? Milujem ho! Nemôže byť mŕtvy! Prosím, pustite ma za ním-“

Razvan ním prudko zatriasol a zavrčal: „Počúvaj ma, chlapče. Nikdy som nesúhlasil s vašim vzťahom a jeho smrť len dokazuje, že som mal pravdu! Ale teraz si Zraven a dlhuješ mu splniť sľub, ktorý si mu dal. Nesľúbil si mu účasť na upírskych záležitostiach? Teraz máš povinnosť to urobiť! Môj syn nikdy nebol určený pre teba! Ale teraz ti dal svoju krv, takže musíš naplniť svoj osud preňho a budeš so mnou jednať, aby môj klan dosiahol slobodu, ktorú si zaslúži. Dlhuješ mi to!“

Orion zúfalo zovrel Razvanov golier a zlomene, skrz nešťastné vzlyky, zakričal: „Prosím, musím ho vidieť... Dovoľte mi, prosím... Nemôže byť mŕtvy... Prosím, ja vás prosím...“

Razvan ho silno udrel do tváre až sa Orion nahol do strany, keď nazúrene zavrčal: „Dosť, chlapče! Už ho viac neuvidíš. Je mŕtvy! Vzal si mi ho a budeš mi to musieť splatiť! A cena, ktorú žiadam je vyhrať túto vojnu pre obe strany – moju i tvoju! DLŽÍŠ MÔJMU SYNOVI POMOC NÁŠMU KLANU!“

„Ja- ja urobím to,“ zašepkal Orion, keď mu husté slzy stekali dole lícami. Pozrel do Razvanových očí a priškrtene pokračoval: „Urobím to, sľubujem. Dostanete svoju slobodu aj keby ma to malo obrať o posledný dych...“

„Dobre,“ riekol Razvan chladne, uvoľniac ho. „Teraz môžeš ísť. Keď budeš pripravený započať rokovanie, môžeš sa premiestniť priamo sem, pretože je v tebe krv Zravena.“

Orion neochotne prikývol, stále sa topiac v neznesiteľnom smútku, stále nebol schopný premýšľať o ničom len o Lezanderovej smrti. Trasúcou rukou sa načiahol po prenášadle.

Zrazu Mireilla zastavila Orionovú ruku a ticho prehovorila, zatiaľ čo ho prebodávala rozhodnými temnými očami. „Orion, stále je tu-“

„Mireilla, stačí!“ zreval Razvan nazúrene. Potom Orionovi prísne rozkázal: „ODÍĎ!“

A Orion tak urobil, nešťastne pošepol Lezanderove meno, zatiaľ čo cítil, že celý jeho život sa rozpadol na márne kúsky, jeho srdce potrebovalo opraviť a jeho myseľ bola zničená nekonečnou bolesťou, žiaľom a vinou.

***

Je mŕtvy... Je mŕtvy... A je to celé moja vina... bolestivé ozveny sa preháňali Orionovou mysľou, keď sa k nemu vrhla Calypso, len čo sa presunul späť do salónika v Black Manor. Orion ju pevne objal a zlomene šepkal, zatiaľ čo jej zúfalo vzlykal do ramena. „Lezander je mŕtvy, Calypso... Je mŕtvy... Nedokázali ho zachrániť... Ja som ho nedokázal zachrániť...“

Calypso zalapala po dychu a obaja klesli k zemi, navzájom sa objímajúc, medzi ťažkými vzlykmi pošepla: „Och, Orion... Je mi to ľúto... Je mi to tak ľúto...“

„Nebola to tvoja vina,“ zašepkal Orion, vina ho požierala a díval sa na ňu so slzami tečúcimi po tvári. „Bola to moja vina...“ Bolestivý, smutný vzlyk mu unikol z hrdla, keď zúfalo pošepol: „Neprežijem bez neho... Nechcem bez neho žiť...“

„Orion,“ riekla Calypso s nekonečným smútkom v jej uslzených tmavých očiach, „zvládneme to... Navzájom si pomôžeme... Nemôžeš sa vzdať, Orion... Musíš ísť ďalej a-“

„NECHCEM ÍSŤ ĎALEJ!“ zakričal Orion bezradne. „Nechcem nič viac len sa utopiť v bolesti, ktorú si zaslúžim!“

Calypso naňho panicky vzhliadla. „Nezaslúžiš si bolesť! Netrestaj sa za jeho smrť. Urobil si všetko, čo sa dalo!“

„Ale nestačilo to!“ riekol Orion hystericky. „Stratil som ho! Moju jedinú lásku, môjho takmer druha, môjho budúceho manžela! Všetky tie plány, čo sme mali, Calypso. Všetku lásku, ktorú sme zdieľali! A ja som ho nechal. Dovolil som mu zomrieť! Zomrel kvôli mojej ochrane. Zomrel, pretože som nebol dosť mocný!“

„Nemôžeš ovládať smrť, Orion!“ povedala Calypso zúfalo.

„Mal by som!“ zvolal Orion nešťastne, keď vzlyky násilne otriasli jeho telom. „Mal by som... Všetci zomierajú... každý koho milujem... kvôli mne... Nemám nikoho...“

Calypso ho pevnejšie objala a sykla: „Máš mňa! Máš Draca, Malfoyovcov a kopu iných priateľov!“

„To nie je to isté,“ povedal Orion zlomene. Potom si schoval tvár v dlaniach a zašepkal: „Nechaj ma, potrebujem byť sám...“

„Nie,“ odvetila Calypso odhodlane. „Nenechám ťa samého, nie v tomto stave. Nepremýšľaš jasne. Potrebuješ-“

„ODÍĎ!“ zakričal Orion šialene, odtláčajúc ju od seba. „CHCEM BYŤ SÁM!“ Potom zvolal: „Bogsy!“

V momente sa objavil domáci škriatok a Orion mu prísne nariadil. „Vezmi ju preč.“

Calypso vyskočila na nohy, keď sa k nej škriatok priblížil a zúfalo riekla: „Nie, Orion! Počúvaj ma! Nemôžeš ísť-“

Ale lusknutím škriatkovho prsta zmizla z Black Manoru. Orion okamžite zakrúžil prútikom, aby zosilnil ochrany panstva tak, aby nikoho nevpustili dnu a dopotácal sa k pohovke, objal sa a pomaly sa kýval, zatiaľ čo nešťastne vzlykal. Plakal a zlomene šepkal samému sebe, dlhé hodiny, plné bolesti a neznesiteľného žiaľu zo straty svojej lásky, ich nenaplnenej budúcnosti, jeho beznádejnej samoty a neúprosnej viny. Orion si predstavil Lezanderovu nežnú starostlivosť na svojej zahalenej pokožke, jeho teplé pery proti jeho, jeho pekná tvár láskavo sa naňho usmievajúca, jeho bledomodré oči plné oddanosti a s každým srdcervúcim vzlykom, Orion strácal kus seba...

„Vezmi ma so sebou, Lez... bez tvojho objatia nemôžem pokračovať... bez teba, nie je nič...“ boli Orionové posledné vzlykavé slová, než upadol do spánku, vyčerpaný, s pocitom, že už nedokáže vyplakať viac sĺz, že jeho srdce je roztrhané; cítil sa zbytočný a ochromený.

Na druhý deň sa Orion utápal v smútku a zúfalstve, bez toho, aby sa pohol z gauču; len spal, prebúdzal sa, vzlykal a potom opäť upadal do spánku. Odmietol všetko jedlo aj vodu, ktorú mu škriatkovia nosili. Dokonca sa im vyhrážal oblečením, ak toho nenechajú. Chcel byť len sám v nekonečnej bolesti.

V jeho mysli sa zjavovali spomienky na Lezandera a počul len slová, ktoré si navzájom šepkali. Nedokázal premýšľať nad ničím iným; nie nad vojnou, nad vecami, ktoré mal urobiť, ani na sľub, ktorý dal Grindelwaldovi a Razvanovi... všetko to vytlačil preč; nechcel myslieť na nič... Trestal sám seba a vedel to, ale potreboval cítiť tú bolesť a stále sa mu to nezdalo dosť...

Keď sa Orion pretočil na stranu pohovky, cítiac vyčerpanosť a jeho hrdlo bolo suché a boľavé, začul zrazu pop a rýchlo zodvihol hlavu. Nikto by nemal byť schopný dostať sa skrz jeho ochrany na panstve... Jeho oči sa rozšírili a okamžite sa postavil na nohy, keď zbadal Dobbyho, ktorý sa horúčkovito rozhliadal, veľkými očami, so Siriusovým telom vznášajúcim sa po jeho strane.

„Dobby, čo tu robíš?“ spýtal sa Orion chrapľavo, rýchlo kontrolujúc svojho otca. Potom dodal s hlbokou a zúfalou obavou: „Je niečo otcovi? Povedz mi to! Je v poriadku?“

„Pane, Orionov otec sa má dobre,“ povedal Dobby, nervózne ho sledujúc. „Poslala ma sem pani Malfoyová, aby som udržal otca pána Oriona v bezpečí, aby som naňho dohliadal... Pani je veľmi zúfalá... Och, úbohá pani, čo bude teraz robiť?“

„Cissy má problémy?“ spýtal sa Orion vyplašene a s hlbokým znepokojením. Rýchlo priskočil k svojmu kufru, ktorý bol pri krbe a zadal prísny príkaz: „Ostaň tu a staraj sa o môjho otca, Dobby! Hneď sa vrátim!“

„Nie, pán Orion, nechoďte!“ riekol Dobby zúrivo, ponáhľajúc sa k Orionovi, aby ho zastavil. Ale nestihol to, Orion zmizol v spleti zelených plameňov. Dobbyho slová sa k jeho ušiam nestihli dostať.

***

Orion vybehol z krbu v hlavnom salóne na Malfoy Manore, jeho odev bol špinavý a neupravený, jeho vyziabnutá tvár bola plná obáv, keď sa zúrivo rozhliadal vôkol seba. Zalapal po dychu, keď zahliadol Narcissu, ktorá ustarostene prechádzala miestnosťou, nervózne si trela ruky a jej krásna tvár bola plná zúfalstva.

„Cissy!“ zakričal Orion, keď sa k nej rozbehol. „Čo sa stalo? Si v poriadku?“

Narcissa sa prekvapene otočila a jej výraz sa okamžite rozpadol, keď k nemu so zúfalým naliehaním pribehla. „Orion, musíš ihneď odísť! Prečo si sem prišiel? Och, Merlin, bež! Dostanú ťa!“

„Cissy, čo-?“

Orionove slová boli prerušené hlasitým tresknutím dvier, za ktorými sa rýchlo otočili; urobil krok dozadu, keď uvidel Dumbledora vojsť dovnútra, nasledovaný skupinou desiatich prísne vyzerajúcich aurorov s napriahnutými prútikmi.

Rýchlo pozrel na Narcissu, ktorá akoby zamrzla a potom späť na skupinu; okamžite sa načiahol po svoj prútik, keď si uvedomil, že oba nechal vo svojom panstve. Orion zatlačil Narcissu za seba a zavrčal na Dumbledora: „Čo má toto znamenať? Z akého dôvodu ste sa vlámali na panstvo mojej tety? Ak mi neukážete povolenie na prehliadku panstva, potom porušujete kúzelnícke právo a vyvodím z toho dôsledky!“

Dumbledore naznačil aurorom, aby zložili svoje prútiky, pozorne pozrel na Oriona a jemne odvetil: „Nie sme tu preto, aby sme prehliadli Malfoy Manor, ale preto, aby sme ťa vzali so sebou.“

„Čože?“ vydýchol Orion. „Nemôžete ma vziať nikam! Malfoyovci sú moji zákonní opatrovníci a oni-“

„Už viac nie, dieťa moje,“ riekol Dumbledore potichu. „Lucius Abraxas Malfoy bol obvinený a odsúdený do Azkabanu, pretože bol usvedčený ako smrťožrút. Teraz si v opatere-“

„Čo?!“ vyštekol Orion rozzúrene. „Lucius- vzali ho?“ Strelil pohľad na Narcissu a uvidel osamelú slzu, ktorá jej stiekla dole tvárou. Naštvane zovrel ruky a vyštekol na Dumbledora: „Aké máte dôkazy, že je Lucius smrťožrút? Kedy ho vzali?“

Dumbledore naňho nežne hľadel a odvetil: „Bol si tam, dieťa moje. Pán Malfoy a ostatní boli usvedčení po bitke na Oddelení záhad. Znamenie na jeho predlaktí bolo dostatočným dôkazom, aby strávil zvyšok života v Azkabane.“

„Nie, nie...“ šepkal Orion zlomene. „Och, Merlin, nie...“

Narcissa vystúpila na Orionovu stranu a odmerane prehovorila: „Môj synovec je stále v mojej opatere.“ Vyhrnula si ľavý rukáv a ostro riekla: „Nie som smrťožrút. Nemáte žiadne právo mi ho vziať!“

„Musíte ma ospravedlniť, pani Malfoyová,“ začal Dumbledore potichu, „ale už viac nie ste vhodná byť nikoho opatrovníčkou, nie ak je váš manžel v Azkabane. Zákon jasne hovorí, že opatrovníci dieťaťa musia byť bezúhonní. Musíme ho vziať k jeho príbuzným, ktorí, ako som si istý, budú nadšení, že ho majú späť.“

„Že ma majú späť?“ zašepkal Orion zmätene. Potom s hrôzou zalapal po dychu a zúfalo dodal: „NIEEE! Nemôžete ma vziať k Dursleyovcom! Nenávidia ma, urobia mi zo života peklo! Nerobte to!“

Dumbledore sa naňho zamračil, keď jeden z aurorov jemne riekol: „No tak, chlapče, som si istý, že si im celý ten čas veľmi chýbal. Sú tvojimi najbližšími príbuznými, bude pre teba dobré, ak budeš s rodinou svojej matky.“

Orion sa otočil, aby videl na aurora, ktorý k nemu hovoril a krv sa mu začal šialene variť v žilách, keď si uvedomil, že to bol Kingsley Shacklebot.

„TY!“ vykríkol Orion šialene, keď vykročil smerom ku Kingsleymu, nechcel nič viac len roztrhať čarodejníka na márne kúsky. „Bola to tvoja vina! Zomrel kvôli tebe! Prinútim ťa zapla-“

Kingsley v panike a prekvapení ustúpil dozadu, zatiaľ čo ostatní aurori rýchlo strelili na Orionov chrbát omamné kúzla, Orion dopadol v bezvedomí na podlahu; posledný hlas, ktorý mu znel v ušiach bol Narcissin krik.

***

Zatiaľ čo Orion trávil hodiny v bezvedomí, kúzelnícky svet bol zmätený a vystrašený z udalostí, ktoré sa odohrali v predchádzajúci deň; ich istoty boli celkom zničené. Na predných stranách každých novín bolo riadne vysvetlenie toho, čo sa podľa nich stalo na Oddelení záhad. Články hovorili, že niektoré zdroje v rámci ministerstva potvrdili, že narušenie sa odohralo v legendárnej Sieni proroctiev. Hoci hovorcovia ministerstva odmietli potvrdiť existenciu takého miesta, narastajúci počet kúzelníckej komunity veril, že smrťožrúti – ktorí si teraz odpykávali trest v Azkabane za previnenie a pokus o krádež – sa pokúšali ukradnúť práve proroctvo. Povaha proroctva ostala neznáma, hoci mnohé špekulácie tvrdili, že sa týkalo Harryho Pottera a Veď-Viete-Koho, čo odhaľovalo, že sú obaja nažive.

Články šokovali celý kúzelnícky svet a vystrelilo ho z jeho osy. Stačilo pár hodín, aby rozšírili povesti o tom, že nielenže bol Harry Potter nažive, ale taktiež bol vyvoleným, mnohí verili, že Chlapec-ktorý-prežil ktorý bol známy vďaka tomu, že prežil smrtiace zaklínadlo, musí byť dostatočne mocný, aby ich zbavil Toho-ktorého-netreba-menovať a proroctvo muselo hovoriť práve o tomto.

Keď noviny odhalili, že Orion Black je Harry Potter, rozruch bol taký, že ministerstvo sotva prežilo množstvo vreštadiel, ktoré k nim dorazilo, nie len kvôli Dumbledorovmu tvrdeniu, že sa Veď-Viete-Kto vrátil, ale tiež kvôli životu, ktorý si musel ich Spasiteľ vytrpieť.

A Rita Skeeterová bola späť, v celej svojej kráse, písala o všetkom, čo sa len šeplo alebo upodozrievalo o Orionovi Blackovi a. k. a. Harrym Potterovi. Rita Skeeterová vykreslila Oriona Blacka ako zmäteného chlapca, ktorého uniesol vlastný otec – neslávny smrťožrút Sirius Black – od jeho milujúcej muklovskej rodiny. Podľa Skeeterovej mu otec vymyl mozog, kvôli čomu sa nikdy nedozvedel o svojej pravej identite, alebo o tom, kto je jeho skutočná matka, a tak sa stal temným kúzelníkom proti svojej vôli. Úbohý chlapec musel byť ľutovaný za to, že je synom muža, ktorý zradil Potterovcov a spôsobil smrť jeho matky.

Sirius Black bol nemilosrdný smrťožrút, ktorý našťastie dostal bozk Dementora, a oklamal Lily Potterovú, aby mu vynosila syna; bol posadnutý sladkou a nádhernou kúzelníčkou a plánoval ako jej čo najskôr ukradne dieťa. James Potter bol oslavovaný ako hrdina za to, že zomrel pre svoju ženu a chlapca, ktorý nebol jeho krvi; zatiaľ čo Lily Potterová bola martýrkou a obetavou kúzelníčkou, ktorú bezohľadne využil temný kúzelník.

Mnohí ospravedlňovali jej neveru tým, že ju Sirius Black preklial tajným temným zaklínadlom. A všetci kúzelníci a čarodejníčky boli rozzúrení zistením, že ich Spasiteľ získal vzdelanie na Durmstrangu, obklopený vplyvom temných rodín a korupčným vyučovaním Temných umení.

Rozruch pretrvával, keď sa ukázalo, že rešpektovaný Lucius Malfoy, opatrovník ich Spasiteľa, bol smrťožrút a požadovali, aby sa Orion Black vrátil späť do Anglicka, aby mohol pokračovať vo vzdelávaní na Rokforte a aby bol chránený pred smrťožrútmi a Veď-Viete-Kým.

Wizengamot jednohlasne vyslovil nedôveru ku Corneliusovi Fudgeovi a bol zastúpený hlavným vedúcim Oddelenia aurorov – Rufusom Scrimgeourom, ktorý sa, pred pár mesiacmi, vzdal svojej pozície, aby začal kandidovať na post ministra mágie vo voľbách, ktoré sa uskutočnia za šesť mesiacov, jeho predošlú pozíciu prevzal Kingsley Shacklebot.

Dolores Umbridgeová bola potupným spôsobom vyhodená z pozície Vrchného inkvizítora Rokfortu, ale ostala na ministerstve, vďaka svojim mnohým známostiam.

Orion nepostrehol nič z toho, keď sa prevalil v spánku, na malej roztrhanej posteli. Zrazu s nárazom dopadol na podlahu. Vystrašene sa prebral, myseľ sa mu pomaly rozjasňovala, keď okolo seba zmätene pozeral. Kde to bol? Čo sa stalo? Nespoznával túto izbu... Jeho srdce zamrzlo, keď si konečne spomenul – izba sa mu zdalo čoraz povedomejšia. Rozbité staré hračky porozhadzované na zemi, všade okolo neho, malá miestnosť bola nimi preplnená a kvôli nim sa mohol sotva pohnúť. Malá posteľ pri stene bola jediným nábytkom v celej zaprášenej miestnosti... Bola to stará spálňa Dursleyovcov, využívaná ako skladisko. Bol si istý, že Dursleyovci sa ho snažili napchať do komory pod schodmi, ale museli zistiť, že je príliš veľký, aby sa do nej zmestil, a tak ho pichli do izby, ktorú už pár rokov nikto neupratoval.

Orion si prezrel miestnosť s porazeneckým povzdychom a grimasou na tvári. Jeho oči sa zastavili na okne... niečo tam bolo... Pomaly sa postavil z postele, snažiac sa nestúpiť na žiadnu hračku až ho konečne dosiahol a uvidel tri vydania Denného Proroka. Orion sa zamračil než si uvedomil, že sovy z kníhkupectva v Petrohrade ich museli dopraviť, keďže ich mal predplatené. Zobral ich z okna a posadil sa späť na malú posteľ. Skontroloval dátumy. Zdalo sa, že bol v bezvedomí tri dni, čo by za normálnych okolností nebol, ak by ho nezasiahlo deväť omračujúcich kúziel naraz. Jeho telesné vyčerpanie muselo byť také, že ani Lezanderova krv mu nemohla pomôcť zotaviť sa skôr. Jeho srdce sa okamžite pri pomyslení na Lezandera zovrelo... S najvyššou snahou, prehltol vzlyky, ktoré sa mu drali z krku a začal čítať Denného Proroka...

Nakoniec, netušil či má plakať alebo sa smiať... Spôsob, akým ho Rita vykreslila bol na smiech, ale pohŕdal tým ako teraz verejnosť vnímala jeho otca a hnusili sa mu požiadavky svetlých kúzelníkov, aby začal navštevovať Rokfort...

Nemohol opustiť Durmstrang, všetko, čo sa potreboval naučiť mohol len tam, vrátane Nekromancie, ktorá začínala už v septembri...

Orion si zahrabol ruku do vlasov a bolestne ich uchopil, všetko okolo neho sa rozpadalo... Lezanderova smrť, strata Toma, jeho identita bola odhalená, svetlí kúzelníci ho chceli kontrolovať, strata Narcissy a Luciusa... drahý Merlin, Lucius v Azkabane, doživotný trest, čomu mohol zabrániť, ak by naňho dával pozor... a koľko priateľov sa naňho vykašle, keď zistia, že je Harry Potter, polovičný? Koľko členov TA ostane na jeho strane? Čo si o ňom myslí Lucius a Draco? Že ich zradil?...

A k tomu všetkému, jediná osoba, ktorá ho milovala dostatočne, ktorá ho vo všetkom podporovala, zomrela kvôli nemu... Zúfalý vzlyk vyšiel z jeho hrdla, stočil sa do klbka na posteli, bez toho, aby mal silu bojovať proti depresívnym myšlienkam, len sa topil hlbšie a hlbšie v úzkosti... Cítil, že už ho viac nezaujíma, čo s ním bude... Stratil všetko a každého... Niekto ním hrubo zatriasol a Orion pomaly rozlepil oči, aby bol konfrontovaný vyziabnutou, konskou tvárou tety Petunie, jej nos bol skrčený znechutením.

„Nechceme ťa tu,“ prehovorila ostro, „ale keďže sa zdá, že nemáme na výber – zaplatíš za svoju posteľ a stravu tak, že nám budeš pripravovať raňajky, obed, večeru, budeš umývať riady a podlahu.“

„Zdá sa, že sa vrátim k mojim starým povinnostiam,“ odvetil Orion chladne.

Petunia naňho prižmúrila oči. „Prestaň byť bezočivý, chlapče. A prezleč sa! Nemôžeš tu pobehovať v týchto šialených handrách!“ Hodila naňho pár veľmi staré a roztrhané nohavice a tričko, ktoré mu bolo veľké aspoň o dve čísla a vyštekla: „Budeš nosiť toto!“

Orion si znechutene prezrel oblečenie. Boli to veci po Dudleyim, nepochybne; vyzerali takmer ako stan, utopí sa v nich. Zabodol do nej pohľad a zavrčal: „Nebudem váš domáci škriatok. Odmietam nosiť-“

„Nezmieňuj predo mnou také nenormálne slová!“ zasyčala Petunia, obzerajúc sa okolo, akoby čakala, že nejaký sused vystrčí hlavu z okna a bude načúvať. „Urobíš tak, ako ti bude povedané. Nemáš kam inam ísť, mám pravdu? Zdá sa, že ťa nikto nechce... Určite si uvedomili čo za zbytočného malého chuligána si. Presne ako tvoj otec, zbytočný a-“

„Nehovor nič o mojom otcovi!“ zavrčal Orion zúrivo a postavil sa z postele.

Petunia sa naňho uškrnula. „O ktorom nemám hovoriť? Och, povedali nám o tebe, chlapče. Zdá sa, že moja perfektná sestrička nebola až taká počestná, však? Vydatá za jedného muža a v posteli s druhým... Vždy som vedela, že bola-“

Orion k nej vyskočil a pevne jej zovrel hrdlo, keď zasyčal: „Že bola čo? Pozrime sa, či si dovolíš povedať mi to do tváre!“

Petunine oči sa rozšírili strachom, zatiaľ čo sa pokúšala odstrániť Orionove prsty zo svojho krku, medzitým sa na schodoch ozvali dunivé kroky a netrpezlivý, nazúrený hlas riekol: „Čo ti toľko trvá, drahá? Spôsobuje ti tá obluda ťažkosti?“

Práve keď Orion pevne stiahol prsty okolo Petuninho hrdla, obrovská postava Vernona sa objavila na prahu. Orionovým telom prešla triaška, keď uvidel veľkého, svalnatého muža takmer bez krku, tučnú okrúhlu tvár s fúzami, ktoré zakrývali veľkú časť jeho tváre a dve malé tmavé oči, ktoré ho sledovali. Vernon vykríkol zúrivosťou a jeho tvár nabrala jasne fialový odtieň, jeho prsty, ktoré pripomínali klobásy, bolestne uchopili Oriona za vlasy a odtrhli ho od Petunie, zatiaľ čo kričal: „Drž sa od tejto odpornej príšery čo najďalej!“

„Pusti ma!“ zakričal Orion nazúrene, keď ho Vernon násilne hodil na zem. Orion na ňu dopadol s bolestným stonom, hračky ho nepríjemne bodali do chrbta. Pokúsil sa postaviť, ale Vernon ho okamžite kopol priamo do rebier, zatiaľ čo nazúrene zakričal a na Orionovej tvári pristála jeho papuča. „Už nikdy sa nikoho z nás nedotkneš, ty malá obluda! Nemôžeš nám ublížiť!“ Vernon ho znovu bezohľadne kopol, než dodal: „Vieme, že nám nemôžeš ublížiť tými svojimi šialenými vecami, kvôli zákonom, ktoré vy obludy máte! Inak ťa vykopnú zo školy!“

Orion ležal na zemi, rukami si pevne objímal boľavé rebrá, bol si istý, že minimálne jedno má zlomené, ale naďalej mlčal a nehýbal sa. Vo svojom hneve na to zabudol. Aj keď bol v Anglicku nemohol fyzicky ani pomocou mágie napadnúť mukla, inak bude vylúčený z Durmstrangu. Zákon ochraňujúci muklov bol medzinárodný. A bol si istý, že skôr či neskôr, ho príde nejaký kúzelník skontrolovať a keď uvidia, že Dursleyovcom ublížil, môže sa s Durmstrangom rozlúčiť. Vtom okamihu sa do izby vrútil Dudley a ťažko oddychoval. Orion si uvedomil, že chlapec bol tučnejší než si pamätal. Dudley teraz pripomínal malú veľrybu, bol širší než vyšší a ponášal sa na Vernona.

Dudley vzrušene riekol: „Dostaň ho, ocko, dostaň ho!“

Vernon venoval Orionovi hrozivý úsmev a odvetil: „Och, dostanem ho, Duduško. Zaplatí za to, čo spravil.“ Vytiahol Oriona za vlasy a zavrčal: „Máš čo i len tušenie čím všetkým sme si museli prejsť, keď si ušiel? Susedia sa zaujímali, kde si... Ľudia si o nás šepkali... Dokonca nás vypočúvala aj polícia! Museli sme klamať! Museli sme povedať, že sme ťa poslali do internátnej školy, veľmi ďaleko!“ Bolestivo zovrel Orionove vlasy a bezcitne trhol Orionovu hlavu dozadu, keď zúrivo pokračoval, pľuvajúc sliny na Orionovú tvár. „Akoby tvoj druh niekoho zaujímal! A teraz ťa tu musíme trpieť opäť! Och, zaplatíš, obluda!“

Obrovská päsť zasiahla Orionovú tvár, keď dopadol v bolesti späť na podlahu. Vernon sa nad ním hrozivo týčil, jeho tučný hrudník sa dvíhal námahou a jeho fialová tvár bola plná hnevu. „Ostaneš zamknutý v tejto izbe, príšera!“ Obrátil sa k Petunii a dodal: „Je príliš vyšinutý, aby opustil izbu, miláčik. Necháme ho tu, až kým si poňho neprídu.“

Petunia v tichosti prikývla a rýchlo so sebou vzala Dudleyiho. Vernonova prasacia tvár sa otočila k Orionovi, keď rýchlo dodal: „Uvidíme sa čoskoro, príšera.“

S tým Vernon opustil izbu a treskol za sebou dverami, zvuk zamykania sa ozval z druhej strany. Orion sa pomaly doplazil k svojmu malému lôžku a zasyčal bolesťou, keď sa zdalo, že mu rebrá prasknú pri najmenšom pohybe. Zrýchleným dychom sa vyštveral na posteľ a pomaly cítil, ako sa jeho telo uzdravuje, bolesť sa vytrácala, keď sa mu rebrá napravili...

Snažil sa vytlačiť z mysle Vernonove vyhrážky, vediac, čo sa stane; znova ho zmláti... Namiesto toho si predstavil, že je s ním Lezander, na posteli, objíma ho silnými rukami a šepká mu povzbudzujúce, nežné slová... Potreboval ich počuť, pretože potreboval skrotiť svoju temnú mágiu, ktorá v ňom zúrivo vírila a chcela byť vypustená... Orion udusil zúfalý vzlyk... Nemohol použiť svoju mágiu, nemohol sa brániť inak príde aj o Durmstrang... Musí byť silný, musí to prežiť bez toho, aby stratil kontrolu...

V tú noc sa stalo to, čo predvídal. Orion sa prebudil, keď ucítil ťažké koleno, ktoré ho bolestivo tlačilo na chrbte, zatláčajúc ho do postele, tvárou dolu. Horúčkovito sa snažil pohnúť končatinami, ale zistil, že má zápästia i členky uviazané lanom okolo stĺpikov postele.

„Toto si užijem, chlapče,“ zavrčal Vernonov drsný hlas, blízko jeho ucha.

Zrazu Orion vykríkol bolesťou, keď na chrbte ucítil zapínanie od opasku, ktoré ho zasiahlo neznesiteľnou silou. Okamžite Vernonove klobásové prsty bolestne zakryli a uchopili Orionové ústa, aby utlmili výkriky a zavrčal: „Žiaden krik, obluda! Inak zobudíš susedov!“

Orionove telo sa triaslo zúrivosťou, ale každý ďalší výkrik potlačil, zatiaľ čo ho Vernonov opasok udieral do chrbta. Cítil, ako sa mu odlepuje koža a ako mu spod nej tečie krv a snažil sa odpojiť svoju myseľ od toho, čo sa dialo... Celou svojou bytosťou sa snažil zadržať svoju temnú mágiu, ktorá ho zúrivo vyzývala, aby ju nechal vybuchnúť vo vlnách na útočníka... Ale Orion rozhodne zaťal zuby a držal svoju myseľ prázdnu od každej podobnej myšlienky, keď Vernon vrčal a hundral slová uspokojenia, zatiaľ čo ho neprestajne udieral a zdobil jeho pokožku ranami od opasku.

Dni a noci sa miešali dokopy, Orion spal, v snoch zúfalo prehováral k Lezanderovi alebo Tomovi, prebudil sa a raz za deň mal povolené navštíviť kúpeľňu, nasledovaný prísne sa tváriacou Petuniou, ktorá dohliadala, že sa vráti do postele, odmietol jesť čokoľvek, čo mu Petunia postrčila cez otvor pre mačky a zatínal čeľusť každú noc, čo ho Vernon brutálne mlátil opaskom do chrbta; každú noc s väčším hnevom a frustráciou Vernon zisťoval, že sa Orionov chrbát hojí. A Orion každú noc upadol do spánku plného nočných môr o Lezanderovej smrti, ktoré ho neľútostne trápili a zanechávali ho v tak hlbokom smútku, že sa prestal zaujímať, dokonca aj o bitky...

Jednej noci sa Orion vystrašený prebudil zo spánku, keď počul odomykanie zámkov. Zamračil sa, keď cez malé okno zbadal, že slnko len pred chvíľou zapadlo. Bolo príliš skoro na Vernonovu návštevu...

Orion prižmúril oči, keď uvidel do izby vkročiť Dudleyiho, ktorý sa naňho samoľúbo díval. „Ako s tebou ocko zaobchádza, obluda?“ spýtal sa Dudley s radostným úsmevom na tvári.

Orion sa uškrnul a posadil sa na posteľ. „Rany tvojho otca stoja za nič, je len kopa tuku. Už na mňa použili zaklínadlá, ktoré boleli omnoho viac. A ver mi, keď príde ten pravý čas, použijem na tebe veľmi zaujímavé zaklínadlá a budem si užívať výkriky bolesti, zatiaľ čo tvoje vnútornosti budú vytekať na podlahu a tvoj tuk sa rozprskne na steny.“

Dudley zaťal ruky v päsť a odpľul: „Klameš! Nemôžeš na mňa použiť tie šialenosti!“

Orion sa naňho škaredo uškrnul. „Možno nie teraz, Duduško, ale čo keď budem mať sedemnásť, hmm? Napadlo tvoj mozog veľkosti hrášku toto?“

Dudley zbledol, než sa uškrnul: „Máš len veľké reči. Si zbabelec, nikdy nič nespravíš. Okrem toho, počas noci nie si taký odvážny, čo?“

Orion sa naňho zamračil. „Povedal som ti, že sa s tebou nemienim baviť o bitke.“ Uškrnul sa naňho a dodal: „Koniec koncov, moje telo neostáva dlho zranené, vieš?“

„Obluda!“ odpľul Dudley znechutene. Si oveľa väčší šialenec než sme si vôbec mysleli, že byť môžeš. A nehovoril som o bitke! Myslel som tvoje nočné mory!“

Orion zbledol a Dudleyho výraz nabral triumfálnu spokojnosť.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Orion potichu, pričom pocítil chlad, ktorý sa mu prudko rozlial v žalúdku a ruky sa mu roztriasli.

Dudley sa drsne rozosmial a potom vysokým kňučiacim hlasom riekol: „Neopúšťaj ma, Lezander! Prosím, potrebujem ťa! Vráť sa ku mne! – Kto je Lezander, tvoj frajer? Vždy som vedel, že si odporný buzera-“

„Drž hubu,“ povedal Orion potichu, ruky zovreté v päsť sa mu triasli. „Drž hubu, Dudley, varujem ťa!“

„A kto je Tom? A Voldy-niečo? Tiež ti ho vrážajú do zadku? Traja naraz, aký nechutný buzerant to vôbec si?! Ale kto by chcel obludu ako si ty, hmm? Zdá sa, že sa na teba vysrali, mám pravdu? Nikto sa o teba viac nezaujíma, čo?

„Zavri si tú tučnú hubu, Dudley!“ zasyčal Orion nebezpečne, krv mu vrela v žilách.

Dudley začal opäť, vysokým hlasom: „Och, Tom, chýbaš mi! Och, Lezander, prosím, odpusti mi! Och, Voldy, ja-“

„ZMLKNI!“ zakričal Orion nepríčetne, keď sa prirútil k Dudleymu a silno ho treskol do tváre, jeho päsť sa ponorila do jeho tučnej tváre a ozvalo sa uspokojivé „crack“. Bol to úžasný pocit a Orion s tým nedokázal prestať, zlostne sa búril na Dudleym, divoko ho udierajúc na každé nechránené miesto, ktoré našiel, zatiaľ čo Dudley kvílil na podlahe, neúspešne sa pokúšajúc Oriona od seba odstrčiť... Orion cítil vyčerpanosť a ledva sa držal na nohách, nemal energiu kvôli tomu, že úplne vynechal jedlo takmer týždeň a pol, podľa jeho odhadov.  Ale bolo mu to jedno. Zo všetkých síl, ktoré mu ešte ostali, brutálne udieral tvrdými päsťami do chlapca pod sebou...

Zrazu ho niekto surovo odstrčil od Dudleyiho, ktorý sa krčil na dlážke. A bolestne dopadol na zem, všetka energia ho opustila, keď zahmlene sledoval Vernona, ktorý mal na fialovej tvári rozzúrený výraz, Petunia vykríkla a rýchlo sa rozbehla za Dudleym a brala ho preč z izby.

Vernon schmatol Oriona za krk a brutálne ho mrskol na posteľ, tvárou dolu a  nazúrene zavrčal: „Teraz si to prehnal, príšera! Nevaroval som ťa snáď?“

Orion nehybne ležal na posteli, vyčerpaný, cítiac, že nemôže pohnúť ani len svalom a rezignovane očakával bitku.

Vernon roztrhol Orionove tričko a s úsmevom zasyčal do jeho ucha: „O tomto nemôžeš povedať nikomu, je tak, obluda? Ak to niekomu povieš, poviem im, že si napadol môjho syna... A strčia ťa do blázinca, alebo väzenia, alebo čo to tvoj druh má! A budeš vylúčený z tej tvojej školy!“

„Čo-?“

Vernon schmatol mäsitou rukou Orionovú tvár, keď zavrčal: „Nerozprávaj! Teraz dostaneš to, čo si zaslúžiš! Tak dlho som čakal na túto príležitosť, chlapče! A nepovieš o tom nikomu, nemôžeš, inak skončíš v base!“

Náhle Vernon vyzliekol Orionove nadrozmerné nohavice a klobásovými prstami mu brutálne roztiahol nohy od seba.

„ČO TO ROBÍŠ?!“ vykríkol Orion neveriacky, zúfalo; tvár sa mu zanorila do matraca a horúčkovito hýbal končatinami, aby sa dostal z Vernonovho zovretia. Orion začul rozopínanie zipsu, než ho Vernon opäť treskol do tváre, zanechávajúc jeho otvorené ústa od krvi. Cítil neznesiteľne ťažkú váhu, ktorá ho tlačila na chrbte, zatláčajúc ho do postele a Orion zúfalo zakričal, zatiaľ čo sa pokúšal pod Vernonom pohnúť. „NIEEEEEE! NEROB TO! PROSÍÍÍM!“

„DRŽ HUBU, OBLUDA!“ zakričal Vernon, tlačiac svoje spotené, ťažké telo proti Orionovmu chrbtu, keď rozťahoval jeho nohy viac od seba.

Orion ucítil, že sa niečo natlačilo k jeho vstupu a skrátka stratil myseľ... Šialene sa vykrútil a jeho temná mágia sa rozzúrila celým jeho telom, naplňujúc ho nekonečným hnevom a nenávisťou, vzplanula v každom kúsku jeho bytosti s takou hromovou a všepožierajúcou silou, že už ju viac nedokázal zadržať aj keby chcel, bola priveľmi silná, príliš divoká a konzumná... Všetko vypustil von a stalo sa to tak rýchlo, že ani nestihol postrehnúť, čo sa vlastne udialo. Jeho temná mágia explodovala v čiernych vlnách z jeho tela, divoko sa rozletela a preletela vzduchom priamo k Vernonovi, brutálne rozdrvila tučného mukla oproti stene, zbúrajúc tehlovú stenu...

Orion nehybne ležal na svojom lôžku a všetko to sledoval čiernymi obsidiánovými očami, ktoré vírili silou, zatiaľ čo Vernon škriekal a kvílil  nehoráznou bolesťou; jeho temná mágia nemilosrdne napadala jeho strýka, akoby bola šialeným, divokým tornádom, ktoré trhalo Vernonovu pokožku na kusy, vrstvu po vrstve, mäso a krv striekali všade na vôkol až na Orionovú tvár. Vernon hučal a šialene kňučal, jeho orgány sa trhali, jeden po druhom z jeho tučného tela, žalúdok vystrekol na podlahu, Vernonova tmavá krv sa rozlievala na Orionovej posteli...

Vernonove ochabnuté svaly sa trhali po kúskoch, temná mocná sila útočila ako pomstychtivý démon z pekla... Vernonove oči boli brutálne vyšklbnuté a konzumované v čiernom krúživom vetre a nakoniec sa roztrhlo Vernonove hrdlo a výkriky a škrekot zastal, jediné čo po ňom ostalo bola kostra s kúskami krvavého mäsa...

Orion zatvoril oči, keď cítil intenzívne potešenie, ktoré sa rozlialo celým jeho telom... Bolo to úžasne, návykové... Nikdy predtým sa necítil tak silný... bola to absolútna extáza... Jeho vyčerpané telo sa triaslo intenzívnym potešením, keď sa k nemu jeho temná mágia vracala späť, obklopilo ho mravčenie v okolí jeho vnútorného magického jadra... Cítil sa nadradene, nepremožiteľne, kompletne a všemocne... Mal šialenú túžbu zničiť všetko, zatiaľ čo sa bude nadšene prizerať.

„Práve toto sa potrebujem naučiť: ako kontrolovať a ovládnuť explóziu mojej mágie vždy keď budem chcieť,“ povedal Orion bez dychu, sám sebe; otvoril svoje obsidiánové oči, ktoré sa leskli nekonečnou silou v temnej miestnosti. „Toto je to, čo Gellert nedokázal kontrolovať... Merlin! Pustošivá moc, potešenie...“

Znovu sa otriasol, keď sa pevne chytil postele, celé jeho telo bolelo vyčerpanosťou... Ale myseľ sa k nemu pomaly vracala a Orion bol konfrontovaný dôsledkami svojich činov.

„Och, Morgana, budem vylúčený, pri najmenšom,“ boli jeho posledné slová než stratil vedomie.

***

Orion sa ocitol v objatí silných ramien, jeho vyčerpané telo spočinulo na niečom teplom a k tomu cítil známu mocnú auru, ktorá sa mu vrývala do kože, zatlačil si tvár proti oblečenej silnej hrudi. Potom, bez premýšľania, z jeho pier uniklo nežne zašepkanie: „Tom...“

Ruky sa okolo neho utiahli pevnejšie a Orionovi sa začalo navracať vedomie, otvoril zelené oči a vzhliadol hore, keď zrazu pozeral do Voldemortovej atraktívnej tváre, ktorá bola len kúsok od neho. Orion zalapal po dychu a pokúsil sa vytrhnúť, ale Voldemort si ho len pridržal bližšie, pozorujúc ho karmínovými očami, ktoré akoby sa ponárali priamo do jeho duše.

Ostávajúc vo Voldemortovom objatí sa Orion v panike rozhliadol a zistil, že sú vo Voldemortovom panstve. Sedeli na veľkej, ornamentmi zdobenej, drevenej posteli v komnate, ktorú nikdy predtým nevidel. Spálňa bola zahalená temnotou, ale steny mali bohatú zelenú farbu s elegantnými striebornými obkladačkami tu a tam, zo steny viseli pôvabné tapisérie. Nachádzal sa tam aj ornamentový mahagónový šatník na strane miestnosti, obrovská knižnica bola plná starodávnych kníh, ktoré boli zavreté za sklenenými dvierkami a dve pohodlné pohovky z tmavozeleného zamatu. Príjemné svetlo pochádzalo z visiacich svietnikov na stenách, ktoré Orionovi umožňovali vidieť dvoje dvere na jednej strane a potom skontroloval posteľ. Tmavé drevo, z ktorého bola posteľ, bolo vyrezané zložitými tvarmi, zobrazujúc dva veľké krásne hady prepletené okolo seba s tesákmi na vysokom čele postele, medzi nimi bola ozdobná kurzíva S.

Orion vzhliadol na Voldemorta a horúčkovito vyhŕkol: „Čo sa stalo? Prečo som tu? Videl – videl niekto, čo som spravil? Vieš čo som-?“

„Orion,“ prehovoril Voldemort potichu, „všetko je v poriadku.“

„Ako to myslíš, že v poriadku?“ spýtal sa Orion znepokojene. „Len mi povedz, čo sa stalo!“

„Našiel som ťa v tom muklovskom dome v bezvedomí,“ odvetil Voldemort pokojne. „A vzal som ťa sem.“

Orion schmatol Voldemortov golier a so zúfalstvom riekol: „Ale čo sa stalo s mojimi príbuznými? Vie niekto, že som zabil svojho strýka?!“

Voldemort mu venoval úškrn. „Chvíľku som sa pohral s tvojou tetou a bratrancom, než som ich zabil. Rád by som sa pohral aj s tvojím strýkom, ale zdalo sa, že si ma predbehol.“

Orionove oči sa rozšírili, keď vydýchol. „Zabil si ich?“

Voldemort naňho prižmúril oči. „Áno. Prečo? Chcel si, aby žili?“

„Samozrejme, že nie!“ odvetil Orion skôr, než si uvedomil, čo mu vyšlo z pier. Rukou si zatvoril ústa a širokými očami povedal: „Myslím-“

Voldemort sa pobavene usmial než zvážnel a povedal: „Ľutuješ ich smrť? Alebo vraždu svojho strýka?“

Orion sa napäl, ale úprimne odpovedal: „Nie, neľutujem to. Môj strýko dostal presne to, čo si zaslúžil a urobil by som to opäť, pričom by som si to užil rovnako. To platí aj pre moju tetu a bratranca...“ Zhlboka sa nadýchol a potichu dodal: „Nezaujíma ma či sú mŕtvi. Medzi nami nebola žiadna láska.“

Voldemort pevne uchopil Orionovu tvár, pritiahol si ju k sebe a karmínovými očami sa zabodol do tých jeho, keď sa v tichosti spýtal: „Tvoj strýko ťa-?“

„Čo?“ odpľul Orion napäto. „Znásilnil?“ Zaškrípal zubami a povedal: „Nie, neznásilnil. Pokúsil sa, ale zastavil som ho skôr – ale bolo to tesné...“

„Skôr ako čo?“ zavrčal Voldemort, zvierajúc Orionovu tvár pevnejšie.

„Čo asi myslíš?“ zavrčal Orion. „Skôr ako mi ho strčil do zadku!“

Voldemort vypustil zúrivý sykot a Orion sa pokúsil od neho dostať. Voldemort ho okamžite zachytil a spýtal sa: „Ako si zabil svojho strýka?“

„Záleží na tom?“ odvetil Orion netrpezlivo. „Nechcem o tom hovoriť.“ S otázkou v očiach pozrel na Voldemorta a spýtal sa: „Ako si vedel, kde som? Ako si ma našiel?“

„Vedel som, kde si žil, ešte predtým, keď som smrťožrútov poslal objaviť miesto, z ktorého Harry Potter ušiel,“ riekol Voldemort potichu. „A Narcissa mi prezradila, že ťa Dumbledore odviedol k Dursleyovcom, ale nedokázal som sa k tebe dostať, kvôli Fideliusovému kúzlu. Dokázal som ťa lokalizovať len vďaka kriku v tvojej mysli.“ Uškrnul sa naňho a dodal: „Toto prepojenie je celkom výhodné. Vďaka nemu som dokázal vidieť, kde si, a tak som vzal pár smrťožrútov a zvrhli sme ochrany okolo domu. Vtedy som našiel tvoju tetu a bratranca, úboho fňukajúcich, a potom som našiel teba v špinavej muklovskej izbe a to, čo bývalo tvojim strýkom. Musím sa priznať, že spôsob, akým si ho zabil... Vyzeral veľmi... nápadito... Odvážim sa tvrdiť, že si si to užíval?“

„Užíval,“ súhlasil Orion rýchlo. Potom si roztrasene prečesal vlasy a s obavami riekol: „Vyhodia ma z Durmstrangu, však? Zavrú ma do Azkabanu...“

Voldemort sa naňho spokojne usmial. „Och, to nie, háďatko. Bol to útok smrťožrútov, nad domom sa vznáša Temné znamenie. Nikto nemôže zistiť, že to ty si zabil svojho strýka. Zničil som ochranné bariéry, ktoré zaznamenávali mágiu vo vnútri. Takže, nakoniec, to bola, celkom očividne, príšerná vražda spáchaná mnou.“

Orion naňho pozrel rozšírenými očami a potichu zašepkal: „To si pre mňa urobil? Pomohol si mi?“

Voldemort pevne uchopil jeho tvár a zavrčal: „Nehovoril som ti snáď, že ťa budem ochraňovať?“

„Takže si to urobil, aby si ochránil svoj horcrux?“ vyštekol Orion nazúrene a vytrhol sa od Voldemorta. Ale sotva urobil prvý krok, podlomili sa mu kolená a Voldemort ho prichytil skôr ako dopadol na podlahu. Voldemort ho prinútil sa posadiť a zavrčal: „Stále si veľmi slabý. Zdá sa, že si nejedol celú večnosť. Prečo?“

„Pretože som nemal chuť!“ odvetil Orion rozmrzene.

Voldemortove nozdry sa rozšírili a náhle schmatol Orion za odev a zatlačil ho o dvere.

„Čo to robíš?!“ spýtal sa Orion poplašene, snažiac sa od seba Voldemorta odrhnúť. „Nechaj ma!“

Ale Voldemort Oriona naďalej tlačil proti dverám, ktoré mávnutím ruky otvoril a zatlačil Oriona dnu. Okamžite schmatol Oriona za ramená, otočil ho od seba, pričom sa chrbtom opieral o Voldemortovu hruď. „Pozri sa!“ zavrčal Voldemort zúrivo. „A povedz mi, čo vidíš!“

Orion vzhliadol na svoj odraz vo veľkom zrkadle, ktoré stálo oproti stene vo veľkej kúpeľni, steny aj podlaha boli pokryté tmavými mramorovými dlaždicami s čiernymi a tmavozelenými pruhmi. Orionove smaragdové oči sa rozšírili, keď uvidel svoj odraz. Stál pred Voldemortom, ktorému bol po bradu a vyzeral malý a slabý v porovnaní s Voldemortom, ktorý postával za ním, ako zjavenie sily s jeho karmínovými očami žmúriacimi na jeho odraz.

Orion videl, že jeho vlastná tvár bola vyblednutá s prepadnutými lícami, jeho oči vyzerali príliš veľké na jeho chudej tvári. Jeho telo, oblečené v čiernom habite, ktorý mu bol ešte pred dvomi mesiacmi dobrý, na ňom teraz visel. Vyzeral vyčerpane, unavene a smutne. Len jeho oči sa zdali byť nažive, jasne žiarili, intenzívnym smaragdovým odtieňom. A jeho srdce sa bolestivo zovrelo, keď si uvedomil, prečo sú jeho oči také... Lezanderova krv priniesla túto zmenu... Orion pristúpil k zrkadlu, Voldemort uvoľnil jeho ramená a pozrel do svojich vlastných očí, prstom sa dotkol ich odrazu a zúfalo, so smútkom, ktorý trhal jeho srdce, zašepkal: „Lez...“

Náhle ho Voldemort prudko otočil k sebe a jeho červené oči blýskali hnevom.

„Ubližoval si si kvôli tomu polovičnému?!“ zavrčal Voldemort zúrivo a bolestne zaryl prsty do Orionových ramien.

„Nevolaj ho tak!“ odpľul Orion rozzúrene. „A neubližoval som si! Len som nemal chuť jesť! Prečo tomu nikto nerozumie?!“ Pevne zovrel Voldemortov habit a vyhŕkol. „POTREBUJEM TRÚCHLIŤ! POTREBUJEM CÍTIŤ BOLESŤ! ČO JE NA TOM TAKÉ ŤAŽKÉ POCHOPIŤ?“ Vzlyk sa vydral z jeho hrdla a s nekonečným smútkom zakričal: „MILOVALI SME SA A JA SOM HO NEDOKÁZAL ZACHRÁNIŤ! CHÁPEŠ TO? BOLA TO MOJA VINA! MALI SME SA STAŤ DRUHMI, ALE NEMALI SME ČAS DOKONČIŤ SPOJENIE! TRVALO MI TO TAK DLHO, NEŽ SOM SÚHLASIL S NAŠÍM SPOJENÍM! AK BY SME TO SPRAVILI SKÔR-“ hlas sa mu zlomil, keď z jeho hrdla unikol úbohý vzlyk a potom zúrivo zakričal: „ZOMREL, ABY MA ZACHRÁNIL!!! POTREBUJEM CÍTIŤ BOLESŤ A BUDEM JEJ KURVA CÍTIŤ TOĽKO, KOĽKO A AKO DLHO LEN BUDEM CHCIEŤ!“

„Si blázon!“ zasyčal Voldemort nahnevane, pevnejšie ho prichytil. „Zničil si sám seba kvôli nejakému špinavému-“

„Neurážaj ho!“ zavrčal Orion. „Nechcem s tebou hovoriť! Nerozumieš ničomu, čo sa týka pocitov, však nie? Si ako prázdna schránka! Živá mŕtvola! Nikdy nepochopíš, aké to je stratiť niekoho, koho si miloval! CHCEM HOVORIŤ S TOMOM!“

„JA SOM TOM!“ zavrčal Voldemort, prinútil Oriona zodvihnúť hlavu, aby sa naňho pozrel. „A nikdy viac nepredstieraj, že o mne niečo vieš!“

„Ako to myslíš, že si Tom?“ spýtal sa Orion potichu, takmer nádejne. „Spojil – spojil si svoju dušu s jeho?“ Natiahol prsty, aby sa dotkol Voldemortovej tváre, keď zašepkal: „Je v tebe?“

Voldemort naňho prižmúril karmínové oči. „Absorboval som jeho spomienky. Bolo to nutné, ak by som to nespravil, môjmu mladšiemu ja by trvalo večnosť, než by mi všetko vysvetlil. Teraz mám všetky jeho spomienky, akoby som ich sám prežil.“

Orionova ruka zamrzla v pohybe, keď sa jeho srdce stiahlo hrozným strachom. Zúfalo pozrel na Voldemorta. „Ale stále tie spomienky má, však? Stále sa s ním môžem rozprávať?“

Voldemort ho pevne uchopil za ramená a zavrčal: „Už s ním nikdy nebudeš môcť hovoriť. Obaja sme sa na tom dohodli. A nie, už viac nemá spomienky, mám ich ja. Pamätá si len na to, ako bol umiestnený do medailónu, nevedel by, kto si, ak by si sa s ním pokúsil rozprávať.“

Orion sa zapotácal dozadu, cítil akoby mu niekto do srdca zasadil smrtiacu ranu, jeho oči sa naplnili slzami. Zrazu sa vrhol na Voldemorta a začal mu zúrivo trieskať do hrude. „TY MIZERNÝ BASTARD! VZAL SI MI HO! VEDEL SI, ŽE JE PRE MŇA DÔLEŽITÝ, A TAK SI MI HO VZAL! POSLEDNÚ OSOBU, KTORÁ MI OSTALA A TERAZ JE PREČ AJ ON! TOTO TI NIKDY NEODPUSTÍM!“

Voldemort uchopil Orionove zápästia a nahnevane vyprskol: „To, že medzi mojim mladším ja a mnou robíš rozdiely ťa len viac metie! Sme jedna a tá istá osoba! Obaja sme sa zhodli, že je to tá najrozumnejšia vec. Nevzal som ti ho!“

„Ale vzal!“ zakričal Orion hystericky, cítiac, že už to viac nezvládne, cítil, že bol na pokraji straty zdravého rozumu z tak strašného smútku a zúfalstva.

„Ty nie si on! Máš svoje vlastné skúsenosti, ktoré ťa zmenili! TY NIE SI ON!“

Orion sa oprel o zrkadlo a vložil si tvár do dlaní, začal sa silno triasť, keď srdcervúce vzlyky zachvátili jeho telo. Bolestivým, zlomeným hlasom zašepkal: „Už to viac nevydržím... Nemôžem... Och, Merlin... Tom... Neostal mi nik... vôbec nik... Stratil som všetkých, ktorý sa o mňa zaujímali... Každého, koho som miloval... Nemám nikoho...“ Šialený výkrik bolesti a zúfalstva vyšiel z jeho hrdla, keď klesol na zem, ťažko vzlykajúc a slzy sa zdali nekonečné.

„Prestaň s týmito nezmyslami!“ riekol Voldemort tvrdo, keď vytiahol Oriona späť na nohy. „Čo tvoje ciele, Orion? Stať sa mocným temným kúzelníkom? Stať sa Nekromancerom? Čo bude stým? Všetkého sa vzdáš len preto, že som si vzal od môjho mladšieho ja spomienky? Vždy patril mne!“

„ČO ODO MŇA CHCEŠ?“ zvolal Orion šialene, zlomene, nepočúval ho, nevenoval mu ani len pohľad. „ČO MI CHCEŠ EŠTE VZIAŤ? IDE O TEN DLH? TO JE TO O ČO TI IDE? TAK HO TEDA SPLŇ! ROB SI SO MNOU ČO LEN CHCEŠ! UŽ MA TO VIAC NEZAUJÍMA! – CHCEŠ, ABY SOM SA STAL TVOJIM MANŽELOM? TO JE ONO?“

Voldemort mlčal, intenzívne ho sledujúc, jeho karmínové oči sa zabodli do Orionových.

Orion sa zlomyseľne zasmial a odpľul: „O čo ide? Som pre teba teraz príliš škaredý? Príliš zničený, príliš vychudnutý a poškvrnený? Som pre teba neznesiteľne odporný?“

Voldemort zaťal čeľusť, jeho svaly sa pod bledou pokožkou napäli, a potom potichu odvetil: „Stále si krásny.“

„Tak si ma vezmi!“ riekol Orion s hysterickým smiechom. „No tak! Presne to si vždy chcel, nie? Urob to!“

Šialene si začal strhávať oblečenie, trhal všetko nehľadiac na to, či to bolo oblečenie alebo koža. A nakoniec tam stál nahý, trasúci sa s hustými slzami, ktoré mu stekali po tvári. Stál pred Voldemortom – ktorý nepohol ani len svalom, ktorý ho len sledoval hlbokými karmínovými očami, Orion nakoniec zúfalo a bezvýrazne prehovoril: „CHCEŠ MA? CHCEŠ MA OŠUKAŤ? ALEBO MA ZNÁSILNIŤ?!! TAK TO SPRAV! UROB TO HNEĎ, PRETOŽE MŇA UŽ NIČ NEZAUJÍMA! CHCEM LEN, ABY TO VŠETKO SKONČILO!!!“

Voldemort zaťal ruky v päsť tak silne až mu zbeleli hánky a jeho päste sa triasli, keď sa v jeho červených očiach rozhorel intenzívny hnev. Orion si vychutnával Voldemortovú zlosť, chcel ho rozzúriť viac, chcel, aby bol šialene nahnevaný, možno až tak, aby ho umučil Cruciatusom.

Smiech šialenca sa ozval z Orionovho hrdla, keď riekol: „Ale možno ma skutočne nechceš. Možno si si to rozmyslel?“ Pozrel priamo do Voldemotových očí a krutým hlasom pokračoval: „Dal si mi to naposledy jasne najavo, je tak? Keď si ma po stretnutí Temných spojencov nechal samého... A vieš čo? Vďaka Merlinovi za to! Pretože ťa tiež nechcem! Nie si môj druh! Môj druh je mŕtvy! Lebo ma zachránil... kvôli mne! Takže s ohľadom nato, sa rozhodnem práve teraz! Stanem sa tvojim smrťožrútom, dobre?! To je moje konečné rozhodnutie, dlh bude splatený!“ Orion násilne strčil ľavým ramenom do Voldemorta a vykríkol: „UROB TO! OKAMŽITE MA OZNAČ! NECH TO MÁME ZA SEBOU!“

Voldemort zatínal čeľusť, škrípal zubami a malá žilka mu pulzovala na čele...

Hrubo Oriona uchopil za rameno a Orion porazenecky zatvoril oči, očakávajúc hroznú bolesť, ktorá príde, osamelá slza mu tiekla po líci. Mohol cítiť Voldemortov hnev a intenzívny pohľad, ktorým ho prepaľoval a čakal, zatiaľ čo mu srdce divoko bilo v hrudi bolesťou...

Voldemort náhle pustil Orionove rameno, otočil sa a odišiel z izby za hlasitého tresknutia dverí.

Orion otvoril oči a prekvapene zašepkal: „Čo-?“ Nohy ho už viac nevládali udržať a oči si zakryl trasúcimi rukami, zatiaľ čo padol na podlahu a ťažké a suché vzlyky sa ozývali z jeho úst. Z jeho očí už netiekli slzy, už mu neostali žiadne, ktoré by mohol vyplakať, nie potom, čo sa cítil tak emocionálne vydrancovaný, tak absolútne vyčerpaný. Už ničomu nerozumel, nedokázal rozmýšľať... Bolo toho skrátka priveľa, aby sa stým dokázal vyrovnať, a mal pocit, že už nemá nič... Cítil sa prázdny a zbytočný...

Orion sa pomaly postavil a prešiel pozdĺž stien, ktorých sa pridržiaval dlaňami, zatiaľ čo kráčal... Konečne sa dostal k veľkej posteli a schoval sa pod mäkkú, hodvábnu čiernu prikrývku. Stočil sa do klbka a obklopený známou vôňou okamžite zaspal.

***

Nasledujúce štyri dni strávil rovnakým spôsobom... Spal, trápil sa a vzlykal, pil všetky uzdravujúce elixíry, ktoré mu nosili škriatkovia a znovu spal. A pomaly začínal pociťovať zmeny. Cítil sa silnejšie a zdravšie, ale stále sa cítil veľmi unavený a mentálne vyprahnutý, ale užíval si svoju samotu; nechcel premýšľať o ničom, chcel byť len sám vo svojej mizérii. A prekvapujúco cítil, akoby sa zbavil obrovského bremena.

Štvrtý deň, keď Orion ležal na posteli, prázdnym pohľadom sledujúc neurčitý bod, začul ako sa dvere pomaly otvárajú. Pomaly pootočil hlavu, veľmi ho nezaujímalo, kto to môže byť. Ale na jeho vlastné prekvapenie, uvidel Calypso, ktorá stála na prahu a s hlbokým zamračeným výrazom ho sledovala.

„Calypso...“ prehovoril Orion potichu. „Čo tu robíš?“

Prižmúrila naňho svoje čierne oči a stručne odvetila: „Požiadala som svojho otca, aby ma sem vzal a Temný pán mi dovolil ťa navštíviť.“

„Och,“ vyšlo z Oriona potichu a pomaly sa postavil.

Calypso zaťala čeľusť, vykročila k Orionovi a strelila mu silnú facku. Orion sa prekvapene zapotácal dozadu, keď sa k nemu Calypso priblížila a drsne zavrčala: „Nenávidím, keď ťa vidím takto! Musíš sa spamätať! Je mŕtvy, to áno, ale musíš sa pohnúť ďalej! To čo si mal s Lezanderom bola len ilúzia! Bola to tvoja zúfalá predstava o normálnom živote, ktorý by ťa zachránil od zodpovednosti! Nikdy by to nefungovalo! Boli ste príliš odlišní, s rozličnými cieľmi a osudmi! Tvoja cesta by vás aj tak rozdelila. Veľa pre teba znamenal, áno, ale nebola to pravá láska. Nemiloval si ho! Myšlienka na vás dvoch spolu v tebe apelovala predstavu úteku!“ Calypso ho schmatla za ramená a zúrivo vykríkla: „A čo vojna? Čo svetlí kúzelníci, ktorí zapríčinili Lezanderovu smrť? ČO TVOJ OTEC, ORION? NESPRAVÍŠ NIČ, ABY SI MU POMOHOL? POTREBUJE ŤA! TAK PRESTAŇ BYŤ TAK NEHORÁZNE SEBECKÝ!“ Pozrela naňho s intenzívnym pohŕdaním a zlostne odpľula: „TÁTO PATETICKÁ BYTOSŤ, KTORÁ SA UTÁPA VO VLASTNEJ ĽÚTOSTI NIE SI TY! A ZNECHUCUJE MA TO!“

S tresknutím dverí a s tichým zašepkaním: „Odpusti mi, Orion, ale bolo to nutné,“ Calypso opustila miestnosť, zanechávajúc za sebou šokovaného Oriona.  

„Ocko...“ vydýchol Orion, keď sa posadil na posteľ a mal pocit akoby sa pomyselná priehrada v jeho mysli pretrhla a všetky myšlienky, ktoré utláčal do úzadia vytryskli von a hlasy z jeho spomienok sa mu ozývali v hlave: Môj syn nebol nikdy určený pre teba! Ale teraz ti dal svoj život a krv, takže musíš preňho naplniť svoj osud... Viem čo si, viem čím je ti súdené sa stať. Musíš uspieť, si naša posledná nádej... Ak to nedokážeš ty, potom nikto a všetko bude stratené... Neboj sa svojej moci, chop sa jej... Čo tvoje ciele, Orion? Stať sa mocným temným kúzelníkom? Stať sa Nekromancerom?... Vindico Atrum nemá žiadneho druha, žiadneho rovnocenného, žiadnu lásku,  jeho cesta je plná temnoty, bolesti a samoty... Ale všetko to stojí zato, za tú obrovskú moc, slávu a silu spustošiť svet a prebudovať ho do podoby, v akej byť má... Si dostatočne mocný, len si to musíš uvedomiť... Nikdy nedosiahneš svoju plnú moc, ak o sebe budeš pochybovať... Musíš uspieť, Orion. Rozumieš?

Musíš uspieť...

Orion sa vymrštil z postele nahnevaný sám na seba a ponáhľal sa do kúpeľne. Pozrel na svoj odraz vyčerpanej tváre a prudko na seba vyštekol: „Si magor, Orion Black! Calypso má pravdu, táto patetická osoba nie si ty! Si silný, mocný a musíš urobiť kopu vecí! Tak prestaň mrhať časom!“

Nazúrene zaťal ruky v päsť a s vytrvalým odhodlaním riekol: „Stanem sa Nekromancerom a zachránim svojho otca. Pomstím Lezanderovu smrť a prinútim ich zaplatiť! A naplním svoj osud, nech je akýkoľvek, pretože ľudia sa na mňa spoliehajú, ja som najmocnejším živím kúzelníkom a uvedomujem si to! Opravím Kameň vzkriesenia a získam Bazový prútik a prežijem ten prekliaty test! Viem, že to dokážem, cítim to. Musím sa len naučiť ako kontrolovať neskrotnú a nekontrolovateľnú explóziu mojej divokej mágie tak, aby počúvala každú moju myšlienku, a potom ma už nič nezastaví! Vyslobodím Gellerta a pomôžem Razvenovi. Pomôžem klanu Zraven – svojim upírom! Zariadim, aby mi členovia TA  ostali verní a kontaktujem Remusa, aby sme začali v našich plánoch... A úspešne prejdem tým prekliatym záverečným testom! Viem to! JA SOM VINDICO ATRUM!“

Orion si z krku vytrhol jediný náhrdelník, ktorý mu ostal a smaragdovými očami sa zapozeral na malý flakón s Lezanderovou krvou. Odložil ho a potichu riekol: „Miloval som ťa Lezander, ale Calypso má pravdu, naše osudy boli odlišné. Musím sa stať Vindico Atrum, a to by ma od teba oddelilo, pretože toho by som sa skrátka nikdy nevzdal, ani len pre teba, pre nikoho. Si prvá osoba, ktorú som ľúbil, ale musím ťa nechať ísť, musím ísť ďalej, aby som naplnil svoj osud, ktorý by si so mnou nemohol zdieľať. Toto je naposledy, čo ťa budem cítiť.“

Orion do seba rýchlo hrkol Lezanderovu krv a odhodil prázdnu fľaštičku na zem. Dlaňami sa zaprel o zrkadlo, keď jeho telom prešla triaška, zatiaľ čo sa skvostná krv rozlievala v jeho žilách, z hrdla mu unikol ston intenzívneho potešenia, keď sa mu navracala stratená energia, ktorá obaľovala jeho telo obnovenou silou a posilňovala každú bunku v jeho vyčerpanom tele... Orion zatvoril oči, keď sa jeho nervové zakončenia rozpálili ohromnou extázou a vlnami revitalizujúcej energie, zatiaľ čo sa jeho telo neprestajne otriasalo potešením. Konečne pocítil, že sa energia v jeho telo usadila a narovnal sa, aby sa pozrel do zrkadla.

Spokojne sa uškrnul na svoj odraz. Opäť to bol on, ale lepší, silnejší a kompletne vyliečený. Vyzeral presne tak ako by upír-kúzelník vyzerať mal; jeho pokožka vo svetle sviečky žiarila, jeho telo bolo silné a pevné, v jeho zelených očiach vírila živočíšnosť a intenzívna moc a jeho zmysli boli dokonale ostré.

Po tom, čo si vzal Lezanderovú krv po prvýkrát odkedy sa takmer spojili, tichý melodický hlas zaznel v jeho mysli: Miluješ dvoch ľudí, rozdielnym spôsobom, ale oboch, však?... Je to pre teba nebezpečné, zváž, komu na tebe skutočne záleží...

Orion sa zamračil. Miloval dvoch ľudí, odlišným spôsobom, ale zároveň. Musel to byť Lezander a Tom, ktorých avšak už nikdy neuvidí. Ale koho to teda jeho matka podozrievala? Ak to bolo preňho nebezpečné a mal zvážiť, kto sa oňho skutočne zaujíma... Mohla myslieť jedine Voldemorta. Orion si prstami prehrabol vlasy, keď zamyslene pokrčil čelo.

Ale milujem Voldemorta? Miloval som Toma, ale Voldemort je iný... Je nemilosrdný, ale aj zrelší, skúsenejší a silnejší. Ale teraz, Voldemort ma v mnohom prekvapil. Voldemort udržal spojenie medzi našimi prútikmi, keď som ho o to požiadal, aj napriek tomu, že poznal moju pravú identitu a chcel ma zabiť, Voldemort spojenie neprerušil, takže som sa mohol pozhovárať s matkou... Voldemort ma chránil pred Dumbledorom, aj napriek tomu, že ma upodozrieval... A zariadil, aby vraždu, ktorú som vykonal v dome Dursleyovcov hodili na útok smrťožrútov... Voldemort mi dal šancu na to, aby som sa mohol vrátiť späť do Durmstrangu. Urobil to len preto, že som jeho horcrux? Orion si povzdychol. Pretože teraz už viem, že som jeho horcrux, neexistuje spôsob ako to poprieť... A mám podozrenie, ktoré ma na ňom udivuje... Zdá sa, že ho nakoniec vôbec nepoznám... Nerozumiem mu... Voldemort ma neprinútil, aby som sa stal jeho manželom, ani ma neoznačil... Prečo? Mal šancu a zahodil ju...

Orion pozrel do očí svojho odrazu a prehovoril nahlas: „Skutočne ho vôbec nepoznám? Odsúdil som ho neprávom?“ Zamračil sa a potichu dodal: „Nevzal si ma ani po stretnutí Temných spojencov, a to ma mal priamo na tanieri. Urobil to preto, lebo ma nechcel, alebo preto, že mi preukázal neobvyklé gesto rešpektu? Čo to odo mňa Voldemort chcel počuť? Ach, áno, že som jeho... Ale nikdy som to nepovedal...“ Orionove oči sa rozšírili. „Nevzal si ma, pretože som mu nedal zvolenie. Predtým ako si ma vezme, chcel počuť, že som jeho... Merlin, bol som pekne slepý idiot!“ Zaťal ruky v päsť a prísne dodal: „Nie, nie je úplný Tom, ale dokázal, že má niečo z Tomovej ľudskosti, a to skôr, než si vzal jeho spomienky... svojským spôsobom dokázal, že sa o mňa zaujíma, alebo nie?“

Ale čo k nemu cítim? Je jediným, kto ma núti reagovať tak búrlivo hnevom i túžbou... V mnohých prípadoch ho chcem zabiť, ale zároveň ho chcem cítiť blízko seba... Čo to teda potom znamená? Žiadostivosť, vášeň alebo niečo viac? Orion zaťal čeľusť. Ale Vindico Atrum nemá nijakú lásku, jeho cesta je plná samoty a temnoty... Ale kto vie o samote a temnote viac než samotný Voldemort? Kto iný by mohol pochopiť, čím si musím prejsť... Ale nemôžem mu to povedať. Tom nevedel o relikviách a našťastie ani Voldemort. Musí existovať dobrý dôvod, prečo ostávajú pre všetkých tajomstvom... Nemôžem mu o nich povedať... Je to moja súkromná záležitosť.

Orion si povzdychol, keď sa jeho myšlienky rozutekali. Ale čo teda k nemu cítim? A čo on skutočne cíti ku mne? Nemôžem sa rozhodnúť skôr ako to zistím a dôkladne premyslím. A môžem sa naozaj s niekým zapliesť, keď mám spraviť toľko vecí? Obzvlášť s niekým tak zložitým ako je Voldemort? Pevne zaťal päste a nakoniec pripustil: Záleží mi na ňom. Myslím, že ho môžem milovať, ale môj osud musí ostať mojou prioritou. Presne tak ako je jeho prioritou vojna. Zmenil som sa... Lezanderova smrť ma zmenila. Zatvrdil som sa, vyzrel som a možno sám sebe rozumiem lepšie. Už žiadne ilúzie, žiadne sny... Len brutálna úprimnosť k sebe samému... Možno ho milujem, možno ho milujem celý ten čas. A možno moje city opätuje, aj keď si to nechce priznať. Ale najprv to musím zistiť, nedám mu svoje srdce tak ľahko, nie jemu, je to nebezpečné, presne ako hovorila moja mama. Musím ho konfrontovať a podľa toho uvidím ako sa veci majú...

„Správne,“ riekol Orion nahlas s chladným odhodlaním. „Musím urobiť veľa vecí.“

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 18. 7. 2017 14:42)

Oriona mi je líto ale nemá jinou možnost.

:)

(market, 25. 6. 2017 12:26)

Konečně. Nádherný díl a moc se těším na pokračování.

Tééda

(Lily, 5. 6. 2017 10:43)

Jsem naprosto nadšená, že jsi přeložila dalších několik dílků. Úplně bez dechu jsem to četla. Lezandra je mi líto a opravdu doufám, že ještě není tak úplně mrtvý (předpokládám, že tam bude nějaký háček - jak naznačila slova jeho Lezovi matky).
Jsem taky ráda, že se Orion vzpamatoval i když je to určitě těžké. Každá první láska bolí, ať už je opravdová nebo vykonstruovaná.
Jsem ohromně zvědavá jak to bude dál, docela se mi líbí chování Voldemorta. Musí mít Oriona celkem plné zuby, ale fakt se drží. Obdivuhodné.
A jsem zvědavá, jak to bude s Řádem a Brumlou, dost mne naštval.

Děkuju moc za překlad.

Zuzka

prekvapko

(Nyssa, 27. 5. 2017 16:21)

Tak to bolo prekvapenie, nová kapitola TAK SKORO? Fakt dík, si proste naj! Kapitola bola super, hoci ťažko sa to hovorí po tom čo sa stalo Lezovi. Je mi ho ľúto napriek tomu, že fandím Tomovi. Orion mal ťažké obdobie, uvidíme ako ho to zmenilo a poznamenalo. Rovnako som zvedavá ako sa zmení jeho vzťah k Tomovi. Neviem sa dočkať na pokračovanie.

...

(MiraJane, 26. 5. 2017 19:53)

Já asi čekání na další kapitolu nepřežiji. :D Vím, že je to dost troufalé a tvé starosti jsou i jinde, ale moc tě prosím..překládej co nejrychleji. :D Tahle kapitola skončila vážně strašně, že jeden se úplně třese nedočkavostí. Nádhera.. Orion se složil a to bylo naprosto pochopitelné, to jak na konci sebral své síly, uvědomil si co musí udělat..strašně krásně napsané. Jak se zdá Lazender není tak úplně mimo vzhledem k náznaku od jeho matky. Jsem vážně, vážně zvědavá na další kapitolu. :D Každopádně děkuji moc za překlad, ke kapitole jsem se dostala až dnes, po těžkých týdnech s maturitou jsem občas neměla čas ani chuť se věnovat zábavě, ale teď když je klid jsem si to náramně užila. Děkuji, že povídku dál překládáš, oceňuji tvou tvrdou práci a přeji štěstí s dalším překladem :)

zmysel bytia

(sisi, 25. 5. 2017 20:06)

Orion, máš vela úkolov, zkús najst aj nový zmysel svojho bytia. Držím paste. Vela šťastia.
Vďaka za skvostný preklad.

...

(Tinů, 24. 5. 2017 22:09)

Super kapitolka, som zvedavá čo bude s Lezom, hlavne čo chcela povedať jeho mama. A paradne to natrel Orion Vernonovy, klobuk dole, ešte že z toho nič nebude mať že to Voldík zobral na seba, je užastný :) A neviem sa dočkať dákej schopnosti čo získa z tej krvy Zravena :) Teším sa na ďalšiu toto super rýchle pridanie ma neskutočne poťešilo ;) Ďakujem :)

Re: ...

(Sonka, 24. 5. 2017 23:08)

Vernon si to veru vážne zaslúžil – bola som na Dumbledora poriadne naštvaná zato, že Oriona poslal k Dursleyovcom. Áno, Voldy bol fakt zlatý, že to vzal na seba. Aj ja ďakujem za milý komentár, Tinu :))

Uáááá

(Maxë, 24. 5. 2017 21:17)

Nádhera! Boží! Nemám slov!
Je to tak napínavé... Zajímá mě, co bude s Lezanderem, co s Tomem/Voldemortem. Ale po mladém Tomovi z medailonku se mi bude stýskat, jeho dialogy s Orionem byly mé nejoblíbenější :3
Moc děkuji za tak rychlý překlad, kdypak bude další? Mám velké oči *O.O* :))
Ještě otázečka, ty máš celou povídku přečtenou nebo ji čteš teprve předtím, než přeložíš danou část? :)

Re: Uáááá

(Sonka, 24. 5. 2017 23:06)

Presne! Aj mne bude za Tomom z medailónu smutno, ich rozhovorov som sa nemohla dočkať :( Naozaj ti neviem povedať, kedy bude ďalšia kapitola u mňa je to nevyspytateľné, ale rozhodne sa budem snažiť poponáhľať, pretože sama som nesmierne zvedavá, čo bude ďalej.
Poviedku som čítala veľmi dávno na podnet jedného známeho, ktorý mi ju odporučil. V tej dobe som po anglicky ešte veľmi nevedela, takže to aj tak vyzeralo, z poviedky som toho veľa nemala, keďže som tým vetám poriadne nerozumela :D No potom som sa začala angličtine riadne venovať a nakoniec som sa k tejto poviedke vrátila a začala pokračovať v jej prekladaní, na základe žiadosti od jednej čitateľky , takže, aby sme dostali k veci :D, poviedku čítam predtým než ju preložím a som nadšená, že jej konečne rozumiem :D

Ďakujem krásne za komentár, Maxe, veľmi ma potešil :))