Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola druhá - Prvá spomienka

11. 7. 2018

 

Venované Nikolete a Karin chan - vaše komentáre ma povzbudili pokračovať v tomto trochu neobvyklom príbehu :)) <3

Kapitola druhá

Prvá spomienka

 

Draco stál ako ovarený a šokovane hľadel na svojho androida. Ľudskosť z jeho očí aj hlasu náhle vymizla. Postavil sa zo zeme a na jeho tvári opäť hral tupý, no prívetivý až milý výraz. Trvalo to len pár sekúnd a bolo to preč. Akoby sa to ani nestalo.

„Nemám žiadne poškodenia, pane, ak ste na mňa zaútočili, lebo som vás nahneval, môžete podať žiadosť na zmenu nadstavení a tento môj nedostatok napraviť,“ venoval mu malý úsmev a zodvihol fľašu, ktorú po ňom Draco len pred chvíľou hodil.

Draco bol stále zarazený. „Čo si to povedal?“ vydýchol a srdce mu búšilo ako o život.

„Rád vám to zopakujem, pane,“ riekol zdvorilo. „Nemám žiadne poškodenia, pane, ak ste na mňa zaú-“

„Nie to!“ zastavil ho Draco netrpezlivo. „Povedal si – pomôž mi,“ doriekol šeptom.

Android natočil hlavu do strany a analyzoval situáciu. „Prepáčte, pane, ale nič také som nepovedal. Je pravdepodobné, že vplyvom rôznych rušivých elementov v okolí ste počuli niečo, čo vám mohlo pripomenúť dané slovo,“ povedal nakoniec a milý úsmev mu zotrvával na perách.

„Pozri sa mi do očí,“ prikázal mu Draco frustrovane a ani si neuvedomil, kedy androida schmatol za ramená.

„Ako si prajete, pane,“ odvetil a vykonal jeho príkaz.

Nie, nebolo to rovnaké, nebol to ten pohľad. Hoci sa mu pozeral do očí, avšak díval sa naňho akoby pozeral skrz. Muselo sa mu to naozaj len zazdať. „Bože, som poriadne ožratý,“ zahundral a odvrátil sa od svojho stroja.

„Ak smiem, rád by som vás upozornil, pane, žeby ste nemali pokračovať v konzumácii alkoholu. Nadmerné požívanie alkoholických nápojov spôsobuje silné depresie, cirhózu pečene, dehydratáciu-“

Prehrabol si vlasy a zavrčal: „Nepoučuj ma, ty prekliata mašina! Vylož nákup a daj si pohov!“

Android prikývol až mu pár pramienkov neposedných vlasov spadlo do tváre a odkráčal smerom k nákupným taškách, ktoré zanechal pri vstupe do miestnosti.

Draco si ešte stále v hlave prehrával celú scénku, ktorá sa udiala potom, čo android padol k zemi. Muselo sa mu to skrátka iba zdať, možno mu už odchádzal zdravý rozum po všetkom tom vypitom chľaste. Trpko sa uškrnul nad sebou samým a konečne sa dostal na toaletu, kam pôvodne mieril. Zvyšok večera sa opíjal do nemoty.

..

Prebudil sa v posteli, síce oblečený, ale riadne prikrytý a vyzutý. Zo včera si veľa nepamätal, ale bol si istý, že zaspal niekde na zemi, tak ako zvyčajne.

Niekto zaklopal na dvere, ktoré sa opatrne pootvorili. „Dobré ráno, pane. Len vás kontrolujem,“ pousmial sa android, ktorý mal podobu čiernovlasého mladíka. Jeho úsmev síce pôsobil silene, tak ako na každom androidovi, ktorého mal možnosť vidieť, ale... niečo na spôsobe, akým sa kútiky jeho úst zodvihli nahor mu imponovalo a bolo tak blízke. „Na nočnom stolíku máte aspirín na bolesť hlavy a vodu.“

Draco uťal podobné myšlienky. Vyhrabal sa z teplých perín a pozrel na ľavo, kde sa ozaj nachádzala tabletka  a pohár vody. Zastonal, keď si uvedomil nepríjemnú bolesť a pretrel si čelo. Vzápätí sa načiahol po lieku a hltavo sa napil vody. Bol vážne smädný. Neznášal tieto rána.

„Pripravujem vám raňajky, ak dovolíte, prestriem v jedálni,“ pokračoval android prívetivým hlasom.

Draco len prikývol a ľahol si späť do mäkkého prestierania. Už dlho nezažil toľkú starostlivosť, ani si nespomínal, kedy naposledy raňajkoval. Zvykol si spraviť kávu, a to bolo vlastne všetko, čo po prepitej noci dokázal.

Dosýta sa najedol ozaj bohatých raňajok. Mal veľký výber ako toasty, vajíčka, croissant, lievance, zeleninu, ovocie, džús, kávu a dokonca kakao. Privoňal si k onému nápoju a na tvári sa mu rozlial nostalgický úsmev. Nevybavoval si žiadnu konkrétnu spomienku, v ktorej by kakao pil, no akosi sa mu zdalo, že tá vôňa je dôverná a známa. Spájala sa mu s niečím príjemným, až sa mu hruďou rozvírili hrejivé pocity, ktoré si nedokázal vysvetliť. Odpil si a mimovoľne zamumlal: „Mňam.“

Android, ktorý doteraz stál pri kuchynskej linke a ukladal špinavý riad do umývačky, sa naňho obzrel. Prižmúril naňho oči tak netypickým spôsobom na stroj až sa Draco zarazil. Akoby premýšľal nevedno nad čím. Dracovi sa na moment zdalo všetko tak povedomé, takmer ako keby prežíval Déjà vu.

A vtedy si spomenul, čo sa včera stalo. Hodil po svojom adroidovi fľašu a potom... a potom sa naňho díval tak – skutočne. Zelené oči boli plné emócií až mu vyrazilo dych a srdce mu vyskočilo niekde do krku. Aj teraz pri onej spomienke sťažka prehltol a nespúšťal z robota oči. Niečo sa mu dralo na rozum, niečo tak silné, no nedokázal to uchopiť. Na chvíľočku to vyplávalo na povrch, ale len čo sa za tým načiahol, opäť sa to ponorilo, niekde hlboko.  Ako keď si človek nemôže spomenúť na nejaké slovo, má ho na jazyku, ale nedokáže ho vysloviť. Ucítil prázdno a sklamanie, bez toho, aby vôbec tušil prečo. Pokrútil hlavou a všetky tie čudné pocity vymizli. Povzdychol si a odvrátil oči od androida, ktorý už pokračoval v načatej činnosti.

..

Život s androidom bol vlastne fajn. Robil všetko a Draco nemusel hnúť ani prstom, presne tak ako bol zvyknutý už od detstva. Spravoval dokonca aj jeho financie a investície, takže mal všetok čas voľný, čo nebolo až také dobré, pretože čím viac času mal, tým viac mohol premýšľať a utápať sa v depresiách, ktorými trpel.

Večne zavretý vo veľkom dome, celkom sám. Len on a fľaška. Len on a lieky na spanie. Nudil sa, bol absolútne znudený, no nemal odvahu zo svojho vlastného väzenia ujsť. Nespomínal si, kedy sa to všetko začalo. Mal pocit, že po otcovej smrti a potom, čo na svetlo sveta uzreli otrasné činy, ktoré Lucius Malfoy napáchal – znásilňovanie androidov, korupcia, nájomné vraždy, tajné obchody, prepojenie s mafiou... Draco vlastne ani nevedel o všetkom, no bolo mu to jedno. Tak kedy sa teda začal tak veľmi trápiť? Áno, ľudia ho nemali radi zato, čo vyviedol jeho foter, ale...  bol to dôvod na to, aby sa dostal do takýchto sračiek?

Zo spodného šuplíka, nočného stolíka, vybral malé vrecúško, plné bieleho prášku. Otvoril ho a strčil doň naslinený malíček, ktorý vzápätí oblízal – kvalitný matroš aj napriek tomu, že ho kupoval v takej stoke. Znechutene sa otriasol pri onej spomienke a prášok vysypal na sklený stolček pri elektrickom krbe. Hľadel na biele kryštáliky a hrýzol si peru. Kedysi bral drogy, no nepamätal si čo ho primälo prestať s nimi. Zamračil sa, keď sa usiloval spomenúť, no nič, v hlave mal prázdno a tmu. Bolo by zrejme hlúpe sa k tomu vracať, ale jedna dávka mu predsa nemohla ublížiť, aj keď si vlastne možno ublížiť chcel. Len si nahováral, že nie. Týral svoje telo, no najmä svoju myseľ. Cítil v srdci neuveriteľné prázdno, ktoré nedokázal vyplniť. A drogy by aspoň na chvíľu mohli jeho myseľ odpútať od depresie, ktorá ho zaživa trýznila.

Vytiahol si z peňaženky zlatú kreditku a začal drobné kryštáliky sekať na jemnučký prášok, ktorý vytvaroval do dlhej čiary. Zroloval bankovku, priložil ju k prášku, ktorý skrz ňu nasal nosnou dierkou. Jednou aj druhou. Do očí sa mu nahrnuli slzy, v nose ho dráždilo a pálilo až sa mu chcelo kýchať. Niekoľko krát zažmurkal, aby sa zbavil vlhkosti, nos si pretrel a zhlboka sa nadýchol. 

Nastala otupenosť, realita sa priamo pred jeho očami scvrkla do malej kocky, ktorá dopadla niekde pod koberec jeho vnímania. Mal pocit, že sa vznáša. Jeho telo bolo zrazu také ľahké, akoby ho nadnášal vietor, ktorý vial všade navôkol. Farby sa stali priam živé, všetko bolo také nádherné. Široko sa usmial, vytiahol z baru fľašu whisky a hltavo sa z nej napil. Snáď nikdy nebola taká lahodná!

Už si ani nepamätal, kedy vyšiel na záhradu. Ležal na ležadle pri bazéne, v jednej ruke poloprázdna fľaša whisky, v druhej cigareta, z ktorej si potiahol. Hoci bola tma, na očiach mal slnečné okuliare a miesto hviezd, ktoré žiarili nad jeho hlavou, videl slnko, more, počul hudbu, cítil tanec.

A zrazu to ustalo.

Droga prestala pôsobiť a nastal opačný účinok. Eufória vyprchala s posledným potiahnutým z cigarety. Vyfúkol dym, akoby spolu s ním odvialo všetko pozitívne. Slnko zapadlo, more vyschlo, hudba sa vytratila a tanec už viac necítil. Bola tma, celkom chladná, na koži mu vystúpili zimomriavky.

Zahodil slnečné okuliare a úsmev, ktorý zdobil jeho tvár, umrel, tak ako umrel on vo svojom vnútri už toľko krát. Zrazu stál pri bazéne. Nebol osvetlený, voda v ňom bola teda temná, odrážal sa od nej striebristý mesiac. V jemnom vánku sa jeho odraz vlnil, hypnotizoval ho. Nie len mesiac, ale i hviezdy plávali na jeho hladine. Mohol sa ponoriť a vstúpiť do samotného vesmíru. Naveky by plával medzi hviezdami a mesiacom. Aká skvelá idea! Neskočil, skrátka spadol, celkom vedome a plánovane.

Ponoril sa do vesmíru s hlasitým šplechnutím. Ponáral sa možno krátko, ale jemu sa to zdalo ako večnosť. Sledoval ako sa hladina priamo nad ním uzatvárala, ako ho pohlcuje a už nepustí. Bol taký spokojný. Toto by mohol byť koniec. Túžil potom, naozaj túžil. Jeho život bol beznádejný a pustý. Niečo mu nevysvetliteľne veľmi chýbalo. Vydýchol prebytočný vzduch, keď sa pokúsil povzdychnúť si. No potreboval sa aj nadýchnuť a vtedy zistil, že to nejde. Nemohol sa nadýchnuť. Koniec bol tak blízko. Zatvoril oči, keď ucítil silné tiahnutie.

Realita v tvare kocky sa dostala z pod koberca a naraz ju začal veľmi jasne, aj keď zmätene vnímať. Ležal na umelom trávniku, vedľa bazéna, ktorého hladina sa divoko vlnila, akoby sa tadiaľ prehnala loď. Kašľal, tak silno až si myslel, že vypľuje pľúca.

„Draco... och, bože, Draco... Už to nikdy nerob, nikdy!“ rozprával zadýchaný a zároveň smutný hlas. Očami sa zameral na osobu, ktorá kľačala nad jeho telom. Mokré čierne vlasy a jasne zelené oči, tak priezračné a čisté ako odraz zeleného oceánu v čiastočke skla. Bolo v nich toľko emócií, že ich Draco nestíhal čítať. Pripomínali mu toľko, pripomínali mu nič. Keď tu zrazu zas a znovu sa mu na myseľ dralo niečo, čo potreboval uchopiť a tento krát jednu časť držal, a tak ponorený v zelených kryštáloch spomínal...

Lucius Malfoy si uväzoval kravatu pred vysokým zrkadlom, v ktorého odraze ho sledoval malý plavovlasý chlapec.

„Dnes príde môj veľmi dôležitý obchodný partner. Privedie aj svojho syna, mal by byť v tvojom veku. Chcem, aby si mu robil spoločnosť a zabavil ho, kým skončíme. Je ti to jasné, Draco?“ spýtal sa chladným hlasom a jeho strieborné oči pozreli do zrkadla, priamo na Dracov odraz.

„Áno, oci,“ zamumlal a zvesil plecia. Neznášal svojich rovesníkov, posmievali sa mu kvôli jeho menu a vôbec, boli mu ukradnutí! On bol priveľmi vyspelý na to, aby sa zahadzoval s niekým v jeho veku, pche!

Otec sa k nemu otočil a venoval mu výhražný pohľad. „Malfoy nikdy nemumle! Vyrovnaj sa a riadne mi odpovedz!“ zavrčal prísne, načo sa Draco, na stoličke, vyrovnal ako pravítko a hlasno odvetil: „Áno, otec, rád zabavím syna tvojho dôležitého spoločníka.“

Lucius sa spokojne uškrnul. „Veľmi dobre. Pošlem ho do tvojej izby, bež a priprav sa,“ povedal mu rozkazovačne a Draco uposlúchol.

Sadol si na dvojmiestnu sedačku oproti televízii, ktorá visela na stene a čakal. Jeho izba nebola zariadená práve na jeho vek. Mal šesť, no nevlastnil žiadnu hračku. Mal veľkú posteľ, odbornú literatúru v poličkách; plochú televíziu, kde smel pozerať len správy a politické debaty, koženú pohovku; počítač, na ktorom hrával šachy; tablet, ktorý bol určený výhradne na čítanie kníh a teleskop postavený pri okne.

Ozvalo sa rýchle zaklopanie a pootvorenie dvier. „Smiem?“ spýtal sa tichý chlapčenský hlas.

„Poď,“ odvetil Draco znechutene, no snažil sa pretvarovať a hľadel pritom na vypnutý televízor.

Ucítil, ako si druhý chlapec vedľa neho sadol a obaja mlčali. Po chvíli sa chlapec začal neposedne mrviť, keď prehovoril: „Som-“

„Viem, kto si,“ odsekol Draco nepriateľsky. Jeho pretvarovanie mu nevychádzalo, no nemohol si pomôcť.

Opäť ticho.

„Ehm, volám sa Harry a ty?“

„Nepoviem,“ odvetil, no úkosom sa na chlapca pozrel, pretože bol prirodzene zvedaví. Bol chudý, mal až nechutne strapaté vlasy a ozaj, ale ozaj veľmi zelené oči, ktoré ho v tej chvíli nachytali a pozreli priamo do jeho. Vzápätí sa na chlapcovej tvári objavil úprimný úsmev. „Rád by som tvoje meno poznal, vieš? Svoje som ti predsa povedal.“

„Ts,“ odfrkol Draco povýšenecky, no od jeho očí sa neodvrátil. „Nikto ti to nekázal.“

Chlapec jeho predošlú odpoveď ignoroval. „Tvoja izba je taká nijaká. Neosobná, nemáš tu nič, čo by mi o tebe napovedalo niečo viac,“ povedal a Draco sledoval ako sa obzerá a zároveň ostal trochu zaskočený, pretože chlapec sa zdal tiež celkom vyspelý. Poznal to na spôsobe jeho reči.

„I keď možno som niečo objavil,“ povedal čiernovlasý chlapec a pousmial sa. „V ľavom rohu si na stenu nakreslil malého draka. Máš rád drakov?“ spýtal sa nadšene.

Draco preglgol. Ani otec si onú kresbu nevšimol, snažil sa ju nakresliť naozaj nenápadne, inak by dostal trest. Bol to jeho malý pokus o rebéliu. „Si bystrý,“ odvetil a nespúšťal z neho pohľad.

Zelené oči žiarili veselosťou a priateľskosťou. „Bystrosť som zdedil po mojej mame, žiaľ, genialitu môjho ocka nie.“

Draco zodvihol obočie. „Tvoj otec je geniálny?“

Harry pokrčil ramenami. „Hej, má na to dokonca aj papier. Pracuje na tých samojazdiacich autách s tvojim ockom. Navrhol ich celé fungovanie a tak. Nerozumiem sa tomu. Ty áno?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Otec mi nič o svojej práci nehovorí.“

Zelené oči ho skúmali až mal Draco tendenciu obšmietať sa, ale ustál to. „Prečo mi nechceš povedať svoje meno?“

„Lebo je... no je také... to je jedno,“ povedal nahnevane, „skrátka sa mi pár deciek kvôli nemu smialo,“ priznal, aj keď bol sám prekvapený, že sa tak stalo. Dosiaľ o tom nepovedal nikomu.

„Sľubujem, že sa nebudem smiať. Každé meno je niečím pekné. Dali nám ho predsa ľudia, ktorí nás ľúbia, nie?“ odvetil s toľkou úprimnosťou v hlase, že mu Draco podľahol a uveril.

„Volám sa Draco,“ zamumlal, povzdychol si a odvrátil tvár k policiam s odbornou literatúrou. Čakal minimálne posmešok.

„Ako to súhvezdie! Páni, máš naozaj výnimočné meno,“ riekol Harry s nefalšovaným nadšením.

Draco bol zaskočený, keď pozrel na svojho spoločníka. „Ty poznáš súhvezdia?“

„Iste, Draco je jedno z najväčších súhvezdí na našej oblohe! Moje meno je tak obyčajné, zato tvoje je výnimočné. Vždy, keď sa budem pozerať na hviezdy, spomeniem si na teba, nie je to skvelé, Draco? To znamená, že na teba už nikdy nezabudnem, zatiaľ čo moje meno sa ti vyparí z hlavy, len čo odídem z tvojej izby.“

Teraz už mal obočie zodvihnuté v nemom prekvapení. „To myslíš vážne? Spomenieš si na mňa pri pohľade na hviezdy?“

„Áno, na hviezdy sa dívam rád, aj keď ich z centra mesta dobre nevidno. Teraz tam bývam s ockom. V centre, myslím. Má síce veľkú terasu, ale na hviezdy z nej nevidieť, sú skryté za nánosom svetiel zo všetkých tých mrakodrapov a reklamných obrazoviek,“ priznal Harry sklesnuto, no potom sa pousmial a Draco každú jeho emóciu sledoval s istou fascináciou. „No moja mama, vieš ona a ocko sa rozviedli, býva aj so svojím novým manželom na vidieku. Tam je hviezd nekonečno, niekedy ťa tam musím vziať, aj keď nebývate úplne v centre, na tomto kopci máš asi tiež pekný výhľad, hm?“

Draco pritakal. „Aj keď to nie je najlepšie, preto mám teleskop, aby som ich videl lepšie.“ Harry s úsmevom prikývol a Draco mal chuť dozvedieť sa o tomto zaujímavom chlapcovi viac. „Prečo sa vaši rozviedli?“

„Povedali mi, že sa prestali ľúbiť,“ odpovedal ochotne, zdal sa potešený, že mu Draco položil nejakú otázku. „Ocko veľa pracuje a mame to prekážalo. Často sa hádali, teraz je to lepšie. Ocko je síce niekedy smutný, no mama, tá celá žiari. Vydala sa za svojho bývalého spolužiaka. Zozačiatku som ho nemal rád a zrejme ani on mňa. Ale nie je zlý, len trochu desivý – chodí v čiernom a tvári sa hrozivo,“ uškrnul sa.

„Ten popis sedí na môjho krstného,“ priznal Draco pobavene. „Často sa s ním nestretávam, ale otec vravel, že sa prednedávnom oženil.“

„Tvoj krstný je Severus?“ zaujímal sa Harry.

„Áno, svet je malý, však?“ pousmial sa Draco. „Takže tvoj nevlastný otec je naozaj on, musí to byť ťažké.“

„To mi hovor,“ zasmial sa potichu a Draco sa k nemu pridal – jeho smiech bol nákazlivý.

Zatiaľ čo sa smiali, sledoval Harryho tvár. A pomyslel si, že naňho tiež nikdy nezabudne, pretože dosiaľ nestretol nikoho tak výnimočného.

Ešte stále hľadel do zelených očí. Tie sa zrazu stratili za viečkami, niekoľkokrát a keď sa znovu celkom otvorili, emócie boli preč. „Ste v poriadku, pane? Nahltali ste sa vody, prajete si, aby som zavolal záchrannú službu?“

Draco lapal po dychu a pred očami mal malého čiernovlasého chlapca, ktorý mu tvrdil, že si naňho spomenie vždy, keď bude hľadieť na hviezdy. Tie isté oči, tie isté vlasy. Čo to bolo za čudnú spomienku? Bola to vôbec spomienka, alebo iba výmysel jeho zdrogovanej a prepitej mysle?

„Padaj odo mňa,“ zašepkal zachrípnuto, hlasnejšie rozprávať nedokázal. Androida odsotil a posadil sa. Voda z neho stekala, rovnako ako z jeho robota. „Nepokazíš sa?“ spýtal sa.

Android sa postavil zo zeme a milo naňho pozrel. „Nie, pane. Moje telo vydrží aj extrémne podmienky. Voda mu vskutku nemôže uškodiť.“

Draco si zrazu niečoho povšimol, postavil sa a zamračene k nemu pristúpil. Odhrnul mu trochu mokrých vlasov, ktoré sa mu lepili na ľavý spánok a odhalil nepeknú modrinu. „Ako je možné, že máš modrinu?“

„Hodili ste do mňa fľašu, pane,“ odvetil android prosto.

„Rozumieš tomu, že si len stroj? Nemali by sa ti robiť modriny, je to vlastne nemožné.“

 Android sa zdal zmätený, no zrazu sa neprirodzene usmial a odvetil: „Modrina je traumatické poranenie mäkkých tkanív, ktoré má za násle-“

Draco pokrútil hlavou. „Viem, čo je modrina, ty hlupák. Pýtam sa, ako je možné, že ju máš ty?“

Android naňho tupo civel, no napokon riekol: „Na danú otázku vám neviem odpovedať, prosím, obráťte sa na servisnú službu spoločnosti Cyber Life.“

Otrávene pokrútil hlavou a poslal androida späť do domu, zatiaľ čo si celý premočený ľahol na trávnik a pozeral na nebo. Hviezdy boli nezvyčajne jasné. Trblietali sa ako diamanty popadané v čiernom mory. Pred očami zrazu uvidel zelené dúhovky a v ušiach začul:

„Vždy, keď sa budem pozerať na hviezdy, spomeniem si na teba...“

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Chem, 19. 9. 2018 7:04)

Paneboze, zamilovala som sa do tejto poviedky! Ta modrina ma prekvapila, som zvedava co je Harry vlastne zac.