Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola prvá - Precitnutie

24. 6. 2018

collage.jpg

„Vyzeráš ako človek, znieš ako človek, ale čo si skutočne?“

 

Kapitola prvá

Precitnutie

 

Draco Malfoy bol veľmi bohatý muž – bohatý a osamelý. 

Ľudia sa ho stránili, prehliadali, vyhýbali sa mu – akoby bol nepríjemná pliaga, ktorá mohla za skutky svojho mŕtveho otca. Spolu s obrovským majetkom mu zanechal aj tento neduh. Povesť, ktorej sa už nikdy nezbaví.

Syn politika, ktorý bol namočený v korupčných špinavostiach, známy odpornými mafiánskymi praktikami. Promiskuitná matka, ktorá len prahla po peniazoch, a tak sa nestránila predstierať lásku, z ktorej sa zrodil on.

Nechcený, nemilovaný, zatracovaný vo veľkom svete lží a bolesti.

To bol Draco Malfoy – už na pohľad chladný, odmeraný mladý muž, ktorý aj napriek všetkému ešte stále dokázal snívať. No nebol hlúpy, vedel, že sny sa v tomto svete neplnia a už vonkoncom nie niekomu ako je on. Bude navždy sám, pretože sa nenájde nikto, kto by ho miloval; nikto, kto by nehľadel len na jeho majetky, na jeho minulosť a rodinu... kto by ho skutočne prijal takého, aký je.

Vyhasnuto sa uškrnul a v ústach prevaľoval horkastý nápoj – prehltol, ucítil pálenie niekde v hrdle a následné príjemné teplo v útrobách. Hneď po ňom prišlo otupenie, alkoholové omámenie – jeho jediný únik z nepríjemnej reality.

Prázdny sklený pohár odložil na konferenčný stolík a zachrípnuto riekol: „Zapni sa.“ Len čo vyslovil tento krátky pokyn, priamo pred pohovkou, na ktorej sedel, sa z malej skrinky ležiacej na dlážke vynoril lúč, ktorý sa rozšíril až nabral obdĺžnikový tvar, rozlievajúci sa takmer cez polovicu miestnosti. Na veľkej obrazovke sa hneď na to zjavil moderátor správ.

 „...spoločnosť Cyber Life predstavila a následne spustila predaj najnovších prototypov robotických humanoidov, ktoré na trhu zaznamenali nevídaný úspech. Len za jediný predajný týždeň dosiahli rekordné tržby po celom svete.“

Moderátor sa usmial, odhaliac tak svoj umelý chrup, nasledoval zostrih a objavil sa záber na ázijskú reportérku v teréne. „V jednej z pobočiek sa nám podarilo zastihnúť samotného tvorcu a prezidenta spoločnosti Cyber Life – Jamesa Pottera.“ Kamera teraz snímala postaršieho, no dobre vyzerajúceho muža, ktorý venoval reportérke malé pousmiatie. „Dobrý večer,“ prehovoril k divákom prívetivo, načo sa ozvala opäť tá aziatka: „Čo nám viete povedať o vašom najnovšom produkte?“

Potter príjemne odvetil: „Naše nové modely robotických humanoidov HP900 sme chceli posunúť na celkom novú úroveň. Staršie verzie mali mnoho nedostatkov. Preto sme náš softvér a celkovú umelú inteligenciu upgradovali a nie veľmi skromne môžem prehlásiť, že prototyp HP900 je takmer nerozoznateľný od človeka nie len vzhľadom, ale aj správaním. Naše androidy majú vlastnú vôľu, inteligenciu a rozum. Dokážu subjektívne vyhodnotiť akúkoľvek situáciu a podľa toho primerane konať. Staršie modely boli skvelými pomocníkmi v domácnosti, no modely HP900 sú schopné postarať sa o dieťa či starca. Vďaka špičkovému softvéru sa dokážu naučiť čokoľvek a to behom pár minút, a tak môžu vykonávať rôzne profesie. Niektoré modely už našli uplatnenie v nebezpečných zamestnaniach, takýmto spôsobom môžeme predísť mnohým pracovným úrazom a úmrtiam.“

Reportérka mala na tvári permanentný úsmev, keď položila ďalšiu otázku: „A čo emócie? Dočkáme sa niekedy androidov, ktorí budú pociťovať strach, radosť či dokonca lásku?“

Potter sa potichu zasmial. „Och, práve toto je pre nás tá najväčšia výzva, no otázka je: Chceme vôbec niečo také dosiahnuť?“

Reportérka mu úsmev opätovala a pozrela priamo do kamery. „Pre kanál DennýProrok, Cho Changová. Prepínam späť do štúdia-“

„Pusti hudbu,“ vydal príkaz zariadeniu a miesto správ sa na obrazovke objavil husľový kľúč a miestnosťou sa začali rinúť jemné tóny strunového nástroja. Zatvoril oči a oprel sa o mäkké operadlo. Jedno z mála potešení, ktoré mal. Nechal sa unášať vlnami očarujúcej melódie, zatiaľ čo premýšľal: Možno by si takého robota mal zadovážiť. Nemal žiaden personál a tento dom bol priveľký. Raz do týždňa síce najímal upratovačku, ale už mal dosť tých jej nevraživých pohľadov. Robot by bol skvelým riešením, nie len, že by upratoval, ale mohol by aj variť, takže by si nemusel objednávať to nechutné jedno z Chinatown. Pravé domáce jedlo nemal celú večnosť. Nuž, skúsiť to môže.

Otvoril oči a znudene vyslovil: „Ukáž ponuku androidov HP900.“

Zariadenie v momente preplo priamo na oficiálnu webovú stránku Cyber Life.

Vitajte v budúcnosti.

Budúcnosť je dnes.

 

Následne sa na obrazovke zjavili robotické humanoidy. Akoby to bol eshop s ľuďmi, tak dokonalé tie modely boli. Draco už párkrát videl staré androidy, boli populárne a bolo ťažké s nimi neprísť do styku, no HP900 vyzerali až znepokojujúco ľudsky. „Vyber nejaký model a objednaj ho,“ rozkázal multifunkčnému zariadeniu a vybral sa do kúpeľne. Kefku položil pod automatický dávkovač pasty a umyl si zuby, zatiaľ čo sa v zrkadle mimovoľne zapli správy na vopred nadstavenom kanály.

Prehnane nalíčená moderátorka, s falošným zármutkom, rozprávala: „Ubehli už dva roky od nešťastnej smrti syna zakladateľa a výkonného prezidenta Cyber Life, Jamesa Pottera. Jeho len dvadsaťdvaročný potomok, Harry Potter, zomrel pri – verejnosti neznámej – nehode. Rodina celú záležitosť drží v prísnej tajnosti, a to aj po dvoch rokoch od tragickej udalosti...“ Zatiaľ čo moderátorka pokračovala v rozprávaní, sa na obrazovke zjavila veľká fotografia pekného mladíka so sýtymi zelenými očami a neposednými tmavými vlasmi.

Draco bez záujmu odvrátil pohľad od zrkadla a vypláchol si ústa, načo sa správy samé vypli a odišiel do spálne. Závesy sa zatiahli, len čo si ľahol do studenej prázdnej postele, a nastala absolútna tma. No spánok opäť raz neprichádzal. Nepamätal si, kedy sa poriadne vyspal. Frustrovane si povzdychol a zo zásuvku na nočnom stolíku vytiahol nádobku, z ktorej vysypal zopár tabletiek a na sucho ich prehltol. Znovu si ľahol a čakal, kedy začnú zaberať a konečne zaspí.

..

Draco Malfoy veľa pil, hoci by si to len sotva priznal nahlas. Jeho život bol nudný, plný útrap, sebaľútosti, predstierania a osamelosti.

Bol tak sám.

Tak prekliato sám.

Už od mala študoval na prestížnych školách. Nie, že by bol taký inteligentný a vzorný študent, no jeho otec mal peniaze, a tak si mohol kúpiť všetko, vrátane vzdelania. Mal priateľov, mal celú hŕbu priateľov... aspoň to si myslel, kým neukázali svoju pravú tvár, pretože nikdy, nikdy skutočného priateľa nemal, a to zistil až oveľa neskôr.

Jeho otec bol úspešný obchodník, ktorý podnikal s autonómnymi vozidlami. Zarobil nemalý majetok, ktorý si poriadne užíval, no postupom času sa začal nudiť, a tak sa angažoval do politiky. Ako politik bol rovnako úspešný – áno, bol to skrátka dokonalý herec – a vypracoval sa až na samotného premiéra. V tom čase bolo všetko v poriadku. Draco bol obletovaný, milovaný – mal toľko priateľov, že nebol schopný si vôbec zapamätať ich mená. Nasledovali búrlivé večierky, drogy, alkohol, sex a on stál na vrchole – mal všetko, no potom sa odkryli špinavosti, ktoré vykonal jeho otec. A nastal pád do hlbokej nekonečnej priepasti. Boli prenasledovaní a zavrhnutí spoločnosťou. Otec sa snažil vykúpiť svojim ohromným majetkom, no peniaze mu zrazu boli zbytočné, a tak sa namiesto toho, aby si odpykal trest za svoje ohavné činy, zabil ako taký bohapustý zbabelec. A Draco si to všetko odniesol aj zaňho. Peniaze mu síce ostali, ale to bolo všetko. Jeho nekonečné rady obdivovateľov zmizli. Jeho priateľa sa mu v momente otočili chrbtom a zrazu ostal sám...

„Sám,“ zašepkal, zatiaľ čo žmurkal na rozmazaný strop. Ležal na studenej zemi, okolo hlavy mal porozhadzované prázdne fľaše od alkoholu a jednu ešte stále držal v ruke. Nedokázal sa ani postaviť, svet sa točil tak divoko, tak rýchlo, že mu nestíhal. Pohotovo sa otočil na bok, keď sa mu do úst nahrnul vypitý chľast a žlč – zvracal, nemalo to konca. Napínalo ho na prázdno a žalúdok mal v jednom kŕči. Možno konečne skape. Kŕčovito sa uškrnul nad onou myšlienkou a ľahol si späť na chrbát. Bola mu zima, túžil sa postaviť, dotackať do spálne a ľahnúť si do tej veľkej a večne prázdnej postele. Hm, pekná predstava, no vedel, že to nezvládne, mal už totiž nejaké tie skúsenosti s týmto stavom opitosti. Stala sa z toho jeho pravidelná rutina – opiť sa do nemoty, do bezvedomia a dúfať, že sa už nepreberie. Jeho existencia sa zdala taká zbytočná, no nebol zbabelec tak ako jeho foter, aby to nekonečné trápenie ukončil. Hoci mu bolo neskutočne zle, prinútil sa zodvihnúť ruku s fľašou, ktorú zvieral v dlani a zvyšok jej obsahu dopil.

A až vtedy konečne prišlo to vytúžené bezvedomie.

..

Zobudil ho elektronický vrátnik, ktorého hlas sa rozľahol celým domom: „Pán Malfoy, máte návštevu. Pán Malfoy, máte návštevu...“ opakoval.

Draco zastonal. Bolel ho celý človek a len čo sa posadil – naplo ho, pred očami uvidel hviezdičky a do nosa sa mu dostal odporný zápach starých zvratkov. „Och, bože...“ vzdychol si, prichytil sa stolíka a horko-ťažko sa postavil na nohy. Cítil sa príšerne a bol si istý, že rovnako tak aj vyzerá. Prešiel popri vodnej stene, na chodbe stúpil na robotický vysávač, ktorý sa mu priplietol do cesty, až sa nakoniec dostal do predsiene a k vchodovým dverám. Elektronický vrátnik konečne stíchol, keď Draco stlačil zelený prúžok, blikajúci v strede dvier. Len čo sa dotkol tlačidla biele dvere sa stali priehľadnými, a tak mohol vidieť, kto za nimi stojí. Hneď pod tlačidlom sa objavili informácie o danom návštevníkovi.

  • Neville Longbottom, kuriér spoločnosti Cyber Life

Trochu vzrušenia sa mu vkradlo do útrob, keď dvere otvoril, načo ho nízky, zavalitý mladík pozdravil: „Dobré ráno, pán Malfoy. Priviezol som vašu objednávku od spoločnosti Cyber Life. Smiem vás požiadať o elektronický podpis?“ spýtal sa zdvorilo a strčil mu pod nos tablet. Draco bez odpovede priložil bruško ukazováka na displej.

„Ďakujem, pán Malfoy. Prajete si rýchly tutoriál na používanie vami objednaného humanoida?“

Prevrátil očami. „Nie, daj mi moju objednávku a zmizni!“ zavrčal.

Kuriér sa na moment zamračil, no potom prešiel k svojmu vozidlu a zo zadnej časti vybral veľkú škatuľu s výrazným označením Cyber Life. Škatuľu mu vyložil v predsieni, ďalej ho Draco nevpustil a konečne vypadol.

Zatvoril dvere, aktivoval zámok a chvíľu len strnulo hľadel na vysoký balík v strede miestnosti. Nakoniec k nemu podišiel a aktivoval rozbalenie. Kartón sa otvoril a z jeho vnútra vyšiel...

„Eh...“ vyšlo z Draca pri pohľade na svojho nového androida.

„Rád vás spoznávam, pane,“ prehovoril zdvorilým, príjemným hlasom. „Volám sa Harry a som najnovší humanoidný android. Ak si želáte zmenu mena, prosím, podľa návodu vykonajte obmenu nadstavení. Bol som naprogramovaný podľa vami zaslaných identifikačných údajov do spoločnosti Cyber Life, no ak neskôr zistíte chybu v naprogramovaní, prosím, zavolajte do najbližšej pobočky spoločnosti Cyber Life. Dúfam, že vám poslúžim podľa vašich predstáv.“

Preglgol a pristúpil bližšie. Dobre, prvotne bol ohromený tým, ako reálne tento nový model vyzerá. Bol skrátka dokonalý, dokonalý človek. No potom zistil, že ho pozná – jeho android vyzeral na vlas rovnako ako zosnulý syn majiteľa spoločnosti Cyber Life. Jeho podobizeň poznal, po jeho smrti bol v každých správach a zhodou okolností len pred týždňom mal dvojročné výročie, takže jeho fotografie boli opäť na všetkých kanáloch. James Potter musel byť... nie celkom v poriadku, keď dal do výroby robota, ktorého navrhol podľa vzhľadu svojho mŕtveho potomka. To bolo choré, prisámvačku choré.

Znechutene sa otriasol a zase od stroja odstúpil. Pri pohľade na atraktívneho mladého muža pred sebou si musel pripomínať, že pod všetkou tou umelou kožou a syntetikou je len plast. Nič viac, nič menej.

„Je všetko v poriadku, pane?“ spýtal sa milo a starostlivo zároveň. „Presne sedemnásť minút a dvadsaťtri sekúnd od môjho rozbalenia ste neprehovorili.“ Stroj k nemu načiahol na pohľad ľudskú ruku a nežne sa ho chytil za zápästie. „Vaše životné funkcie sú optimálne i keď činnosť srdečného tepu už prekročila 70 úderov za minútu. Vaše rozrušenie môže mať hneď niekoľko príčin, prajete si počuť moje hypotézy?“

„Čo?“ pokrútil hlavou, pretože ho vôbec nepočúval.

„Činnosť vášho srdečného tepu vykazuje istú neregulárnosť. Vykonal som dôkladnú analýzu, a tak vám môžem zodpovedať, čo mohlo túto nepravidelnosť spôsobiť. Prajete si to počuť?“ Čiernovlasý, strapatý mladík, so zelenými očami, odetý v tmavozelenej košeli, ktorú mal zapnutú až po krk a v úzkych čiernych džínsoch, naňho prívetivo hľadel a jeho pery boli zdvihnuté do príjemného pousmiatia. Už dlho sa naňho niekto tak nedíval. Tak úprimne, tak čisto. Bol to vážne stroj?

Samozrejme, že bol! Žiadna živá bytosť by sa naňho predsa tak nepozerala. Je to len kopa plastu so špičkovým softvérom. Obyčajná vec, s ktorou si mohol robiť čo len chcel. Mohol by ho pokojne aj zabiť a nikto by mu za to nič nespravil. Bolo to vlastne strhujúce mať nad niekým takú moc. Bol ako jeho boh. Bože, premýšľal ako jeho odporný otec. Začínal sa naňho čoraz viac podobať.

Android naklonil hlavu na stranu a zdalo sa, že ho opäť analyzuje.

„Prestaň stým, dočerta! Bež... bež upratať!“ prikázal mu podráždene.

„Áno, pane.“ Robot poslušne pritakal a vybral sa na chodbu, obzerajúc sa navôkol, akoby sa snažil zapamätať každý kút jeho obydlia.

Draco mu zarazene hľadel na vzďaľujúci sa chrbát. Aj jeho chôdza pôsobila veľmi prirodzene, navyše na odeve mu chýbalo označenie. Videl to predsa aj v správach – roboti by mali mať na chrbte nápis: Android HP900 a originálne číslo výrobku. Zvláštne, zrejme nejaká výrobná chyba.  

Celý deň strávil pozorovaním svojej novej hračky. Umyla zvratky, pozbierala prázdne fľaše, vyhodila početné obaly od čínskych rezancov, ktoré sa váľali všade možne. Vyprala mu oblečenie, upratala v skrini, ustlala, vyvetrala, vydrhla kuchyňu aj kúpeľňu. Pokosila na záhrade, vyčistila bazén, zastrihla ozdobné kríky a zasadila nové kvety. A popritom všetkom stihla aj uvariť.

Draco sa vyvaľoval na sedačke a sledoval AndroidsCanSing – spevácku súťaž starých androidov. Bola to totálna hlúposť, ale nemal nič lepšie na práci. Robot k nemu s milou grimasou podišiel a prehovoril: „Smiem vás na moment vyrušiť, pane?“

Pozrel do jeho veľkých a príťažlivo zafarbených očí a protivne odvetil: „No čo je?“

„Obed je pripravený, pane, prajete si vykonať jeho konzumáciu v jedálni, alebo priamo na mieste?“ venoval mu malý úsmev.

Nenávidel to čo cítil pri pohľade na jeho priateľskú grimasu. Už celú večnosť nezažil náklonnosť druhej osoby, ale toto osoba nebola. Bol to len idiotský stroj, ktorý bol tak naprogramovaný. Nebolo to skutočné. Rozčuľovalo ho to a zarmucovalo zároveň. „Tu,“ odvetil nepríjemne a pozrel späť na veľkú obrazovku.

Stroj mu za krátko na to, naservíroval na konferenčný stôl pokrmy a Draco len vyvaľoval oči. Android ukázal na prvý tanier a riekol: „Podľa vášho virtuálneho profilu viem, že ste vegetarián a obľubujete starú taliansku kuchyňu. Preto som si dovolil pripraviť vám domáce tagliatelle s rajčinovou omáčkou, bazalkovým pestom, cesnakom, rukolou a parmezánom. Ak práve tomuto pokrmu neholdujete, ako alternatívu som zvolil chrumkavú cuketovú pizzu. Viem aj, že nekonzumujete polievky, preto som pripravil aspoň dezert,“ ukázal na menší tanierik a pokračoval: „Vanilková panna cotta s čokoládovou penou. Vyhovujú vám tieto pokrmy?“ pousmial sa a zelené oči pozreli niekde na jeho nos.

Nikdy sa vlastne nedíval priamo do jeho očí, vždy len na nejaký bod na tvári, akoby pozeral skrz a nie naňho. Stroje neboli až také dokonalé, očividne.

 „Áno, vyhovujú,“ riekol znudene, ale v ústach sa mu zbiehali slinky. Jedlo vyzeralo fantasticky a tie vône! Ten prekliaty robot presne zanalyzoval jeho chuťové bunky. „Dám si všetko a teraz sa bež venovať niečomu užitočnému,“ zahundral a pustil sa do jedla.

„Pane, smiem vám, skôr ako sa začnem venovať niečomu užitočnému, naliať víno?“

Draco už mal plné ústa chutných cestovín, keď naňho pozrel. „Dám si biele.“

„Polosladké,“ dodal robot vševediaco a odišiel späť do kuchyne.

Draco si odfrkol. Ten softvér bol vážne dômyselný. „Prepni na správy,“ zadal príkaz a na obrazovke pred ním zrazu sedel moderátor obedňajšej spravodajskej relácie.

„...arktický konflikt aj naďalej pretrváva, viac sa k tejto záležitosti vyjadrila hovorkyňa prezidentky – Hermiona Grangerová.“

Obraz teraz ukazoval konferenčnú sálu – za dlhokánskym stolom sedela mladá žena s hnedými upravenými vlasmi a dôležito rozprávala do početných mikrofónov: „Ruský prezident Karkaroff sa vyjadril na margo konfliktu veľmi útočne a neprimerane. Prezidentka McGonnagalová chce celú záležitosť vyriešiť diplomatickým spôsobom, a preto poslala priamo do Kremľu oficiálnu žiadosť na samit, ktorý by sa mal uskutočniť na neutrálnej pôde. Prezidentský palác sa bližšie k celému konfliktu vyjadrí až po plánovanom stretnutí. Ďakujem za pozornosť.“

Obrazovka opäť preblikala na štúdio, kde pokračoval moderátor správ: „To bolo vyjadrenie hovorkyne prezidentky McGonnagalovej, ktorá arktický konflikt pripisuje k fatálnemu zlyhaniu bývalého premiéra Luciusa Malfoya. Spôsobia činy ex premiéra konflikt, ktorý povedie až k tretej svetovej?“ položil moderátor dramatickú otázku. „To ukáže až čas,“ dodal.

Draco odvrátil pohľad od obrazovky a prehltol, keď sa do miestnosti vrátil android s fľašou vína a stopkovým pohárom. „Sauvignon, ročník 2030, neskorý zber,“ informoval ho, zatiaľ čo nalieval.

„Včera v neskorých večerných hodinách zomrel slávny umelec Albus Dumbledore, známy maľbami ako Rokfortská veža, Zakázaný les či Čierne jazero...“ ozývalo sa z obrazovky. Draco sa zachmúril, sám bol majiteľom jedného z jeho obrazov, ktorý trónil na stene v jedálni.

„Prajem vám dobrú chuť, pane,“ zaželal mu zeleno-oký robot a odišiel si plniť ďalšie príkazy.

Ako každý večer aj tento sa Draco opíjal do nemoty. Androida poslal na poriadny nákup potravín a nového alkoholu, zatiaľ čo pozeral nejaký seriál o čarodejníkoch. Hlavnú postavu stvárňoval Ronald Weasley. Neznášal toho herca. Nie že nevedel poriadne hrať, ani na jeho pehavý ksicht sa nedalo dívať. Prevrátil do seba už niekoľký pohárik a tackavo sa postavil. Potreboval ísť na záchod, no netušil či tam vôbec dôjde. Videl trojmo a všetko sa mu plietlo do cesty. Nevyšiel ani z obývacej miestnosti, keď zakopol o fľašku, ktorú len pred chvíľou šľahol na zem a už padal, keď ho zachytili pevné ruky.

„Opatrne, pane, hneď ten neporiadok upracem,“ ozval sa príjemný hlas a Draco od seba toho zasraného robota odsotil.

„Nechytaj sa ma, debilný stroj!“ zahučal a snažil sa udržať rovnováhu. Potom zaostril na androida a zrazu nedokázal spustiť pohľad od jeho starostlivých očí, ktoré mu pozerali niekde na čelo. Všetko na ňom vyzeralo tak skutočne. A náhle si uvedomil, že ho priťahuje nechutná kopa plastu. Hnusil sa sám sebe, možno podedil po svojom fotrovi viac ako si pripúšťal. Za svojho života navštevoval populárny Eden Club, kde poskytovali sexuálne služby androidi. Frustrovane zavrčal, zohol sa, aby schmatol dopitú fľašu a hodil ju priamo na tú vec, stojacu pred ním. „Vypadni odo mňa!“

Robot to schytal do hlavy a zviezol sa k zemi. Draco si chvíľu myslel, že ho pokazil, no vtom naňho veľké zelené oči vzhliadli, niekoľko krát zažmurkali a po prvýkrát mu pozreli priamo do tých jeho.

„Pomôž mi,“ zašepkal, hlasom plným emócií.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Karin chan, 28. 6. 2018 22:19)

No wau, HP je niečo, v čom nestrpim v AU, ale ty si so mnou dokázala nemožné! Zaujala si ma na prvý krát a síce čakám kedy vydaš Hlas, aj na toto sa teším. Som zvedavá, čo sa stalo s Harrym, ako ťa poznám, určite to nebola len obyčajná nehoda. S ďalšiu časť

...

(Nikoleta, 24. 6. 2018 16:23)

Vyzerá to veľmi zaujímavo som zvedavá čo sa z tohto príbehu vyvinie :) super