Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola štvrtá - Pravda

12. 8. 2018

 

Ďakujem všetkým, ktorí čítajú tento príbeh, aj keď je AU! Chcela som skrátka skúsiť niečo nové a osviežujúce, vedela som, že to veľa ľudí nezaujme, preto ma teší, každý jeden komentárik <3 

Ďakujem: Calwenn, MisaKatrin, Arya /hrubky naozaj nevadia :)/, Karin chan, jill, MiraJane :-*

 

 

Kapitola štvrtá -  Pravda

 

Draco sa uškrnul po pod fúzy. Jeho krstný musel byť prekvapený, že si kúpil robota, takže je oňho dobre postarané aj bez starej Poppy, ktorá naňho len vynášala všetky možné klebety. No bol očividne prekvapený až príliš. Stál bez pohybu v strede izby a civel na androida, akoby videl ducha. Draco ho hádam nikdy nevidel v takom šoku. Severus za každej situácie skrýval akékoľvek emócie, pretože ich vnímal ako istú formu slabosti.

 „Ó môj bože...“ vyšlo mu z pootvorených úst potichu. Zmätene pozrel na Draca, ktorý naňho zamračene hľadel.

„Deje sa niečo, Severus?“ spýtal sa zarazene. „Je to len android, to že som si nejakého kúpil nie je až taká veľká vec, či?“

„Len android,“ zopakoval a klesol na kašmírovú taburetku, ktorá stála kúsok od neho. Pretrel si oči a opäť vzhliadol na robota, stojaceho pri vstupe do miestnosti. Akoby nedokázal uveriť vlastným očiam, taký dojem z neho Draco mal.

Android pomaly prešiel pred Severusa, zohol sa pre spadnutý smartfón a načiahol sa, aby mu ho vložil do rúk. „Nech sa páči, pane, neevidujem žiadne poškodenia,“ riekol s malým úsmevom. Severus si od neho zariadenie prevzal a zdrapol ho za ruku.

„Si to ty, Harry, alebo si len... len-?“

„Severus-“ začal Draco, ktorý bol absolútne stratený v momentálnej situácii, no krstný ho ostro prerušil: „Teraz mlč, Draco.“

„Pane, obávam sa, že vám nerozumiem, môj systém nie je celkom dokonalý,“ povedal robot ospravedlňujúco.

„Odkiaľ, dočerta, vieš meno môjho androida a prečo sa správaš ako vyšinutý?“ Neudržal sa už Draco a snažil sa získať nejaké rozumné vysvetlenie.

Severus mu pustil ruku, ale pohľad z neho nespúšťal. „Odkiaľ ho máš?“ spýtal sa akoby to bolo smrteľne dôležité.

„Z online obchodu, priamo zo stránky Cyber Life, prečo?“ odpovedal Draco a obočie mal zodvihnuté do dvoch oblúkov. „Ak si preto taký prekvapený, že vyzerá ako ten mŕtvy syn prezidenta Cyber Life, tak áno, ten magor dal očividne do série humanoidov, ktorí sa naňho podobajú. Zrejme mu z jeho smrti preplo,“ zaškeril sa, no Severus bol naďalej vážny.

„Nemáš ani len tušenia,“ vzdychol si jeho krstný a pozrel opäť na androida. Potom roztrasenou rukou vyťukal niečo na smartfóne a priložil si ho k uchu, pod dlhé vlasy.

Draco ho sledoval s toľkými otázkami na jazyku až si od nervov zarýval nechtami do dlane.

„Slečna Grangerová, tu Severus Snape, som u Draca. Mali by ste okamžite prísť,“ rozprával do mobilu naliehavo. Potom hovor ukončil a postavil sa.

Draco si nahnevane prekrížil ruky na hrudi. „Prečo ku mne, dočerta, voláš nejakú Grangerovú? To je tá hovorkyňa prezidentky?“ Severus len neprítomne prikývol a Draco rozhorčene pokračoval: „Zbláznil si sa snáď? Voláš do môjho domu niekoho z prezidentského paláca, zabudol si hádam, že tam môj foter, ako premiér, narobil riadny bordel? Schyľuje sa k tretej svetovej a je to len jeho vina, bože, kto bude počúvať tie kecy, dopekla!“ klial a začal rozčúlene pochodovať po izbe. „Nestačí, že mi tu ešte pred pol rokom vyzváňala, mali by pochopiť, že ja za činy môjho idiotského otca nemôžem!“

No jeho krstný aj naďalej civel na androida ako na svätý obrázok.

„Urobil som niečo, pane, čo zapríčinilo vaše rozrušenie?“ spýtal sa zrazu android smerom k Severusovi, ktorý mu neodpovedal, miesto toho vyslovil skôr žiadosť ako príkaz: „Posaď sa.“

Zelené oči pozreli rýchlo na Draca, ktorý len mykol plecami. „Urob, čo ti vraví.“

Android sa posadil do kresla pri zastretom okne, načo k nemu Severus podišiel zozadu, odhrnul mu vlasy na zátylku a hlasito preglgol. „Žiaden výrobný kód. Žiadne označenie...“

„O čo tu ide, Severus?“ spýtal sa a už mu dochádzala trpezlivosť.

„Pán Malfoy, máte návštevu,“ začal do toho všetkého hlásať elektronický vrátnik, načo podráždene zafunel a Severus sa bez rečí vyrútil na chodbu.

Draco nasrdene pozrel na androida, ktorý otupene civel niekde pred seba a spýtal sa: „Prečo kvôli tebe môj krstný tak vyvádza?“

Zelené oči pozreli niekde na jeho nos. „Prepáčte, pane, ale skutočne vám neviem odpovedať.“

„Prišla som hneď ako to bolo možné, doobeda mám našťastie voľno, takže sa mi dalo.“ Začul zadýchaný hlas, ktorý sa pomaly stával zreteľnejší až sa medzi oblúkovitým priechodom zjavila štíhla, hnedovláska s orieškovými očami, ktoré na ňom ihneď spočinuli. „Och, Draco, si v poriadku, príšerne som sa bála, myslela som-“ nedopovedala a pozrela na Severusa. „Myslela som, že sa mu niečo stalo, poriadne ste ma vystrašili, Severus.“

Severus jej venoval významný pohľad, ktorý nasmeroval k androidovi, sediacemu v kresle.

Hnedovláska sa obzrela oným smerom a zamrzla. Zodvihla obočie a následne sa zamračila. Potom si roztrasene zastrčila za ucho pramienok vlasov a urobila neistý krok dopredu. Draco nemusel byť žiaden odborník na reč tela, aby videl, že sa ledva drží na nohách.

Dracov android k nej pootočil hlavu a venoval jej zdvorilý úsmev. „Dobré ráno, madam, som android pána Malfoya, rád vás spoznávam.“

Grangerová si zakryla ústa rukou a so zaslzenými očami pozrela na Severusa a Draca. „Čo to je za hlúpy žart?“ spýtala sa, keď si tú istú ruku priložila na hruď, ktorá sa jej divoko dvíhala pod pomarančovou blúzkou.

„Veru, toto celé je hlúpy žart, Severus,“ vybuchol Draco. „Čo sa to tu deje? Teba Grangerová ani nepoznám a ten idiotský android, je iba kopa plastu, tak čo sa nad ním toľko-“

„Draco,“ zarazil ho Severus prekvapivo jemným tónom. „Snažili sme sa ťa od toho odhovoriť, no napokon sme rešpektovali tvoje želanie,“ odmlčal sa, akoby sa mu rozprávalo ťažko. „Nechal si si vymazať spomienky. Spomienky naňho a všetko, čo je sním späté. Ale bola to chyba. Tvojmu psychickému stavu to aj tak nepomohlo. Skôr naopak. Ruinuje ťa to, zabíja zaživa. Pozri sa na seba...“

„O čom to hovoríš?“ zašepkal Draco a mal pocit, že mu exploduje mozog aj zvyšok orgánov.

Severus sa zdal zrazu utrápený, keď si povzdychol a pozrel späť na Grangerovú, ktorá vyzerala na počiatočný kolaps. „Máte nejakú informáciu o tom, že by Potter dal vyrobiť,“ zaťal zuby, akoby sa mu to priečilo vôbec vysloviť, „androida, ktorý je Harryho kópiou, slečna Grangerová?“

Grangerová sa otočila k androidovi, ktorý sa tváril akoby sa ho nič z toho netýkalo a ticho odvetila: „Nie, s Harryho otcom som v nepretržitom kontakte, on... po tom čo vyviedol na Harryho pätnáste narodeniny by niečo také nespravil, nedal... och, bože,“ vzlykla a zdalo sa, že jej v tej chvíli niečo došlo. Vyvalila na Severusa aj Draca oči. „Nie... nie...“ pokrútila hlavou. „Raz spomínal, že... že Harryho nedá odpojiť z prístrojov, že sa ho pokúsi priviesť späť pomocou technológie, vtedy som tomu neprikladala nijaký význam. Práve mu povedali, že jeho syn utrpel mozgovú smrť, každý rodič by premýšľal nad zúfalými riešeniami, ale... Preto nebol pohreb, on to spravil,“ zašepkala stratene a robila pomalé kroky smerom k robotovi, ktorý ostával sedieť na mieste, tak ako mu bolo prikázané.

Kľakla si pred neho a nežne mu pozrela do očí. „Harry? Si to ty? Si tam niekde?“

„Grangerová, vy si myslíte, že... žeby to Potter urobil?“

Draco sledoval celú interakciu a mračil sa tak intenzívne až ho bolelo medzi očami.

Hnedovláska sa úkosom pozrela na Severusa, ktorý sa k nim o niečo priblížil a pritakala. „Vy by ste to neskúsili, Severus? Ak by ste boli technický génius ako Harryho otec a mali tú možnosť zachrániť svojho jediného syna, hoc aj keby to malo znamenať, že bude spolovice stroj?“

Severus mlčal a sledoval ich.

Grangerová chytila androida za tvár a naliehavo mu pozerala do očí. „Harry? Prosím, daj mi hocijaké znamenie, prosím...“ žiadala zroneným hlasom.

„Nemá žiadne výrobné číslo, nič čo by naznačovalo, že je skutočne android,“ poznamenal Severus zachrípnuto.

Dracova myseľ pracovala na plné obrátky. Celkom mu nedochádzalo o čom sa tí dvaja zhovárali, nedokázal si pripustiť, čo mu bolo zatiaľ povedané. A najmä to s jeho pamäťou. Takže mal predsa len pravdu? Nechal si vymazať spomienky? Unikalo mu niečo dôležité a potreboval vedieť, čo to bolo. „Dočkám sa nejakého rozumného vysvetlenia?“ Obrátil sa k Severusovi, ktorý sa naňho krátko pozrel, ale neodpovedal.

„Harry?“ opakovala Grangerová a slzy už jej stekali dolu lícami. Android na ňu rýchlo žmurkal, akoby jeho systém nebol schopný reagovať na podobné správanie. A potom ho objala. Tak pevne a vrúcne až to Draca prekvapilo. Tvár si zaborila do jeho ramena a potichu vzlykala. „Harry...och, môj Harry...“

Android jej pochopiteľne objatie neopätoval. Ruky mal spustené po stranách a sedel bez pohybu.

„Musíme zavolať Potterovi, nech nám vysvetlí, čo za hlúposť to svojmu synovi vyviedol,“ odpľul Severus a zdal sa nazúrený. „Keby to len videla Lily, čo ten imbecil urobil– zabijem ho!“

„Už dosť!“ povedal Draco hlasnejšie než plánoval. „Všetci sa upokojte, netuším o čo tu ide, lebo mi nie ste schopní nič vysvetliť, no ak sa chcete presvedčiť či sa jedná o androida, stačí ho zraniť, nie? Androidi majú predsa modrú krv, takže?“

Ucítil na sebe Severusov pohľad. „Nie je to modrá krv, ale chemická látka, ktorá napodobňuje fungovanie ľudskej krvi,“ opravil ho, akoby to bolo v tejto situácii dôležité.

Draco mal chuť prevrátiť očami, ale ovládol sa a kým Grangerová srdcervúco vzlykala, priniesol z kuchyne nôž. „Uhni, Grangerová, porežem ho,“ informoval ju a nakoniec ju musel odstrčiť, lebo sa nezdalo, že sa od neho niekedy odlepí, netušil, čo si má o tom myslieť – bol to snáď jej frajer?

„Opatrne,“ upozornila ho chrapľavým hlasom a ostala sedieť na zemi, utierajúc si mokré líca.

Pozrel androidovi do tváre a zelené oči mu pohľad opätovali, zelené oči z jeho snov a predstáv, ktorým dočista nerozumel. Jeho myseľ to nedokázala spracovať, všetky tie pocity, náhodne vyplávané spomienky... Draco mal pocit, že čochvíľa z toho všetkého zošalie, ale bol trpezlivý, pretože vedel, že odpovede čoskoro dostane. Pokrútil hlavou, odvrátil sa od pekných očí a chytil ho za zápästie, aby ho následne rezol na dlani. Na pokožke sa utvorila tenká čiara, ktorá sa naplnila krvou.

„Dopekla,“ hlesol Draco šeptom a odstúpil od androida, akoby sa popálil. „Oni mi... oni mi predali človeka?“ spýtal sa neveriacky, pretože krv nebola modrá, ale sýto červená.

„Urobil to,“ preglgol Severus a bol bledší než zvyčajne. „Skurvený Potter so svojimi šialenými nápadmi!“ Nadýchol sa a ukazovákom a palcom si zovrel koreň nosa, načo privrel oči. „Idem za ním, vy dvaja zostaňte tu a nerobte žiadne hlúposti. Vrátim sa aj s Potterom, aby nám toto všetko vysvetlil!“ zavrčal a rýchlo odišiel.

Ozvalo sa hlasité tresknutie vchodových dverí a Draco šokovane hľadel na svojho androida. Grangerová sa mu medzitým už opäť prihovárala a Draca to rozčuľovalo, pretože stále nepoznal odpovede na svoje otázky.

„To bude dobré, dobré. Uvidíš,“ šepkala trasľavo, kľačiac pri ňom. „Budeš zase v poriadku, všetko sa vysvetlí, bože...“ plakala. „Tak veľmi mi chýbaš, každý deň,“ smrkla.

„Odíď do inej miestnosti,“ prikázal Draco androidovi, pretože už toho mal akurát tak plné zuby!

Android sa okamžite postavil na nohy, no Grangerová ho chytila za rukáv a nevraživo vzhliadla priamo na Draca: „Čo to robíš, Draco? On nie je žiaden tvoj sluha, nemôžeš mu viac rozkazovať!“

„Chcem vysvetlenie, ale pokiaľ je tu, nie si schopná ničoho iného, než fňukania,“ odvetil jej nepriateľským tónom.

Grangerová sa zhlboka nadýchla a pozrela na androida, venujúc mu úsmev. „Hneď za tebou prídem.“

Android očividne vôbec nerozumel jej správaniu a odišiel do susednej miestnosti. A tak Draco a Grangerová osameli. Jej orieškové oči boli uslzené, telo sa jej chvelo, v tvári bola bledá. Chrbtom dlane si utrela poslednú slzu a posadil sa na pohovku. „Radšej si sadni, Draco. Pokúsim sa ti všetko vysvetliť,“ oznámila mu potichu.

Draco na ňu prižmuroval oči, bolo mu proti vôli počúvať ju, no jeho zvedavosť bola priveľká, a tak si k nej sadol, v primeranej vzdialenosti. Pozrel jej do očí a čakal.

„Ja... neviem, kde začať,“ riekla, z malej kabelky, ktorú mala uloženú na stehnách, vybrala biely servítok a utrela si ním vlhké oči, čím si rozmazala jemný mejkap. „S Harrym ste sa spoznali ešte ako malí chlapci. Toľko krát mi ten príbeh rozprával, že ho viem spamäti,“ usmiala sa, hľadiac do svojho lona. „Stali ste sa priateľmi. A aj napriek tomu, že ste postupom rokov začali navštevovať každý inú školu, ostali ste priateľmi a Harry nerozprával o inom, než o tebe. Práve v škole sme sa totiž ja a Ron s Harrym zoznámili. Na Rona si zrejme tiež nespomínaš, však?“

Draco ani nedýchal, keď pokrútil hlavou. „Nie.“

„No iste ho poznáš, je totiž slávny herec.“

„Myslíš, toho kreténa Weasleyiho?“ opýtal sa Draco znechutene a Hermiona sa na jeho počudovanie zachichotala.

„Presne toho,“ pritakala s úsmevom. „Nikdy si ho nemal rád, čo sa očividne nezmenilo.“

Draco si odfrkol. „Hej, to sedí.“ Potom jej pozrel opäť do tváre a očakával pokračovanie jej rozprávania.

„Neskôr nás Harry zoznámil, nemal si rád, ani mňa, ani Rona, no kvôli Harrymu si nás znášal. Bože, myslím, že už vtedy ťa miloval. Boli sme síce ešte len deti, no ja som tušila, že Harry ťa má radšej ako len kamaráta. To ako o tebe rozprával, ako sa k tebe správal... a ako sa na teba díval,“ pousmiala sa sama pre seba, zatiaľ čo v dlaniach žmolila špinavý servítok. „Čím sme boli starší, tým sme sa navzájom zbližovali a môžem povedať, že nakoniec si si ma obľúbil, Draco. Stali sme sa priateľmi, aj keď Rona si ozaj rád nemal. Nuž, s Harrym ste si mali každým rokom bližšie, stáli ste pri sebe počas mnohých dôležitých životných krokoch – neustále, boli ste nerozluční. Všetko sa zmenilo, keď tvoj otec zastal funkciu politika. Boli ste veľmi populárna rodina, to iste vieš, no a začalo sa to obdobie, kedy si usporadúval búrne večierky, bral si drogy a striedal partnerov ako ponožky. Harry toto tvoje obdobie nezvládal, pretože sa mi zveril, že je do teba zaľúbený, a to, že si mal každú noc v posteli niekoho iného, ho ubíjalo. No nevykašľal sa na teba, práve naopak – odhováral ťa od podobného správania, snažil sa ti vysvetliť, že to nie si ty. Ale ty si si nedal povedať...“

Draco si spomínal na oné búrlivé obdobie svojej puberty, no na žiadneho Harryho si nepamätal. Vôbec nič, aj keď niekde hlboko vedel, že je to pravda, no žiadna konkrétna spomienka, ani len letmá sa mu v mysli nevynorila.

„S drogami si to, namojdušu, preháňal až tak veľmi, že si sa stal závislým. Išlo to s tebou dolu z kopca, a to Harry nemohol dovoliť. Jedného dňa k tebe prišiel, prehrabal ti celú izbu, zlikvidoval všetky striekačky, prášky a bohviečo ešte a bol pri tebe, keď si trpel silnými abstinenčnými príznakmi, ani sa od teba nepohol. Vyhrážal si sa mu zabitím, toho som bola aj svedkom, no Harry to s tebou dobojoval až do zdarného konca. Odvtedy si sa drog nedotkol. Oné obdobie ťa prešlo, pretože Harry sa ti priznal so svojimi citmi a ty si zistil, že cítiš to isté. A tak ste sa dali dokopy. Boli ste nádherný pár, závidela som vám,“ venovala mu žiarivý pohľad a Draco skrátka nemohol uveriť, že mal niekoho tak významného vo svojom živote. Niekoho, kto ho celkom úprimne miloval, niekto o kom dokázal len snívať.

„Čo sa teda stalo?“ spýtal sa vyhasnutým hlasom, sám bol prekvapený ako zničene znel.

Grangerová sa zhlboka nadýchla a spodná pera sa jej zachvela. „O niečo neskôr ste sa zasnúbili, Harryho otec vám nechal postaviť dom na jeho rozľahlých pozemkoch. Žili ste tam spolu ani nie rok, keď sa to stalo. Mali ste nehodu,“ preglgla, „ty si vyviazol len s povrchovými poraneniami, no Harry... mal vážne poškodený mozog. Jeho orgány boli v poriadku, no mozog mu odchádzal. Doktori nakoniec stanovali mozgovú smrť a ty... si sa zrútil, Draco, a to doslova.“ Hlas sa jej už triasol a Dracovi zvieralo hrdlo a stláčalo hrudník, akoby mu naň padala obrovská váha a chystala sa ho rozmliaždiť.

„Niekoľko krát si sa pokúsil o samovraždu,“ riekla a vyhla sa jeho pohľadu. „To ja som ťa našla, nenávidel si ma zato, že som privolala pomoc. Bol si na tom veľmi zle. Poslali sme za tebou niekoľko odborníkov, no ty si bez Harryho nedokázal byť. Už len pohľad na teba bol čírim utrpením, nemohol si to vydržať. Nedokázal si zomrieť ani žiť, a tak si sa rozhodol pre radikálny krok – nechať si vymazať každú jednu spomienku na Harryho a na všetko čo ťa s ním spájalo, čiže aj na mňa, Rona a iných. Odstránil si zo svojich spomienok dôležitú časť života a to ťa logicky hlboko poznamenalo, veď sa pozri, od Harryho smrti ubehli dva roky, rovnako ako od toho nešťastného zákroku a ty... celú tu dobu trčíš v tomto dome. Vždy si to tu nenávidel, no vrátil si sa sem, pretože si nespomínaš, kde je tvoj skutočný domov. Žiješ tu celkom izolovaný, nevychádzaš von, piješ a pomaly sa zabíjaš!“

Zdalo sa to také neuveriteľné, každé jedno slovo...

Harry – to meno niekoľkokrát vyslovil v duchu a napĺňalo ho neopísateľné teplo – ako hrejivá náruč, ktorá sa k nemu načahovala a chcela ho polapiť a on sa tak veľmi chcel nechať. Chcel jej to dovoliť, stratiť sa v nej a ostať tak naveky.

Harry... môj Harry...

„Ten, ten android... je on?“ zašepkal, zdráhal sa vysloviť jeho meno a mal chuť si dať za pohárik poriadne tvrdého destilátu.

Grangerová stisla pery k sebe a odvetila: „To nám bude musieť vysvetliť Harryho otec. Nemám tušenia, čo mohol spraviť a či je to vôbec náš Harry alebo len jeden z jeho nových dokonalých výtvorov.“

„Ja si na nič nespomínam,“ priznal zarmútene, bolelo ho to, to prázdno tak bezodné a nekonečné.

„Ja viem,“ odvetila smutne. „Bolo to tvoje rozhodnutie.“

„No zároveň cítim, už dlhú dobu, že mi chýba,“ priznal, zádumčivo hľadiac do prázdna.

Grangerová ho skormútene pozorovala, keď jej venoval pohľad, odvetila: „Spomienky vymazať môžeš, no pocity ostanú – lásku nemožno len tak odstrániť, to našťastie ešte žiadna technológia nedokáže.“

V Dracovi vírili tisíce rozpoltených myšlienok a pocitov. Bolo toho priveľa, priveľa faktov, priveľa všetkého! V hlave mu bolestne pulzovalo z toho, ako veľmi sa snažil vybaviť čo i len fragment spomienky na muža, ktorého miloval a o ktorého prišiel. Rezko sa postavil na trasúce nohy, bol taký rozrušený, že ho sotva udržali na pevnej zemi.

„Ja... ja musím ísť,“ zašepkal a rýchlo, skoro utekajúc, odišiel do haly.

„Draco! Stoj!“ kričala za ním Grangerová, počul ozvenu jej opätkov, ktorá sa odrážala od mramorovej podlahy.

Schmatol kľúče od auta, treskol vchodovými dverami a rýchlo nasadol do svojho luxusného vozidla s čiernymi oknami, skrz ktoré zazrel svoju, podľa všetkého, priateľku, ktorá za ním bežala, no to už naštartoval a plnou rýchlosťou sa vyrútil z príjazdovej cesty. Uháňal úzkou asfaltkou z osamoteného domu, ktorý sa týčil na nie až tak vysokom kopci. Míňal stromy, industriálne budovy až sa mu pred predným sklom rozostrel výhľad na vysokánske mrakodrapy, za ktorými zapadalo slnko, no jeho farebné lúče zakrývali za svojimi železnými a betónovými telami. Na mesto padal súmrak a reklamné billboardy sa rozsvietili tak intenzívne, že prvú hviezdu nebolo možné uzrieť.

Zastavil na križovatke, tvár mu osvetlila červená farba zo semaforu, keď ho upútala jedna z reklám, ktorá žiarila na obrovskej obrazovke, niekoľko stôp nad ním.

CYBER LIFE

BUDÚCNOSŤ JE DNES

ZAKÚPTE SI NAJNOVŠÍ MODEL, DNES DOPOLNOCI ZA AKCIOVÚ CENU IBA $7999

Draco odvrátil oči k bočnej priehradke, odkiaľ vylovil starú ploskú fľašu s nedopitým absintom, ktorý si následne vlial do úst. Otriasol sa, keď ho nápoj popálil v hrdle a rozpálil mu žalúdok akoby vypil benzín a vhodil si do hrtanu zapálenú zápalku. Tvár mu osvetlila zelená farba, prudko dupol na plyn a uháňal nočným mestom, nevedno kam.

Utekal.

Jednoducho potreboval ujsť od pravdy, ktorú sa dozvedel – kúpil si androida, ktorý podľa všetkého androidom ani nebol. Androida, ktorý je možno jeho snúbenec. Snúbenec a najlepší priateľ, na ktorého si nechal vymazať spomienky, pretože zomrel.

Zomrel!

Prevrátil do seba aj zvyšok alkoholu, stlačil tlačidlo na otvorenie okna a šmaril prázdnu fľašu na cestu. Začul trieštenia skla, ktoré odznelo za hluku motora. V mysli mal ešte stále uchovanú bledú spomienku na čiernovlasého chlapca, ktorý mu hovoril, že má výnimočné meno. Doteraz ju ignoroval, pretože jej nerozumel, no už chápal, že potom, čo sa takmer utopil a prvé čo uvidel, keď sa mu miesto vody do pľúc dostal vzduch, boli zelené oči, ktoré museli jeho myseľ podnietiť k onej spomienke. Bola to jeho prvá spomienka na Harryho. Ako druhú si vybavoval rozhovor na huňatom koberci, pri sledovaní tieňovej príšery. A zároveň pri pomyslení na ne pocítil, to čo cítil v nich – bezhraničné bezpečie, spokojnosť, slobodu a lásku tak silnú, že ju nedokázal pochopiť.

Takže jeho spomienky nemohli byť vymazané a bolo možné ich dostať späť, aj keď sa ich bál, ohromne sa ich bál, pretože Harry bol mŕtvy. Ten android nemohol byť on, možno sa Potter snažil vyrobiť úplnú napodobeninu svojho syna, možno zafarbil modrú chemickú látku – ktorá mala vlastnosť ľudskej krvi – na karmínovú, aby bol jeho výrobok autentickejší. Áno, tak to zrejme bolo, nechcel si dávať plané nádeje. Život nebolo možné vrátiť. Harry bol naozaj preč, takže ak by si celkom spomenul, dostal by sa do stavu katatónie, ako krátko po jeho smrti.

No ako veľmi musel Harryho milovať, keď aj po vymazaní spomienok naďalej iba prežíval? Naozaj bol schopný, práve on, takej lásky? To Harry bol ten dôvod, prečo sa jeho svet zrútil, prečo toľko pil, väznil sa v otcovom dome? Ani po vymazaní sa nič nezmenilo. Vôbec nič.

Potreboval zastaviť, lebo hrozilo, že čoskoro pozráža chodcov, ktorými sa to na priechodoch len tak hemžilo. Zaparkoval pri chodníku a vystúpil. Oči mu okamžite oslepil neónový nápis: Vogue Club, pred ktorým stála ochranka a cez dvere prechádzali skupinky bláznivo odetých, vysmiatych ľudí, v očividne dobrej nálade. Z vnútra sa ozývala hlasitá hudba, ktorá vibrovala po chodníku a kapote jeho auta. Zašiel ďalej od nočného klubu, zo zadného vrecka roztrhaných džínsov si vytiahol škatuľu drahých cigariet, jednu si vložil medzi pery a jej konček zapálil. Sadol si na špinavý obrubník, lakeť si oprel o stehno a poťahoval nikotín do svojich pľúc. Druhú ruku si zanoril do neupravených plavých vlasov a zatvoril oči, vyfukujúc smradľavý dym do rušnej ulice.

Chcelo sa mu kričať, plakať, revať... nevedel čo robiť, a tak tam presedel celé hodiny. Práve si potiahol z poslednej cigarety, ktorú vytiahol už z prázdnej škatuľky, keď ho niekde za jeho chrbtom, oslovil prekvapený hlas:

„Malfoy? Si to, dopekla, ty?“

Neobzrel sa, miesto toho nezaneprázdnenú ruku zodvihol a ukázal dotyčnému prostredník. Potom uhasil ohorok o chodník a pretrel si tvár, ktorú mal... vlhkú? Vôbec netušil, kedy stihol plakať.

Zrazu si priamo pred neho niekto kľakol. „Čo tu robíš?“ spýtal sa.

Draco nahnevane zodvihol tvár k onej osobe a odfrkol si, keď spoznal jej tvár. „Weasley, aká to česť, stretnúť takú hviezdu,“ riekol ironicky.

„Zase máš vypitý, čo?“ odvetil Weasley, ktorý bol dokonale nastajlovaný – vlasy samý gél, presne padnúca čierna košeľa, tmavozelený oblek a ťažký parfum tiahnuci sa celou ulicou.

„Odpáľ,“ zamumlal Draco a chystal sa postaviť, aby si zašiel kúpiť fľašu nejakého chľastu, z ktorého by sa opil až do bezvedomia. Zadržala ho však dlaň na jeho ramene.

„Počkaj, Draco, vyzeráš hrozne. Nechceš spoločnosť?“

„Naser si,“ odvrkol a striasol zo seba jeho ruku.

„Viem, že si na mňa nepamätáš, ty arogantný hňup,“ pokračoval Weasleyi a postavil sa zároveň s ním. „Ale-“

„Nenamáhaj sa, Grangerová mi všetko povedala. Viem, že sme sa – teda, že sa poznáme, viem kto si,“ odvetil a otočil sa mu chrbtom.

„Ona ti povedala o Harrym?“

Zamrzol, ani nevedel prečo. Harry... Nahlas si povzdychol a v očiach ho zase začali páliť slzy. Všetky city sa z neho v danom momente vyrútili akoby niekto zbúral pomyselnú priehradu a divoká voda sa vymrštila a zaplavila celé jeho telo, každučký kúsoček, nevynechajúc ani len malilinkú piaď.

Nohy sa mu podlomili, Weasley ho rýchlo zachytil za lakeť a pevne ho stisol.

„Prečo ti o ňom povedala? Preskočilo jej snáď? Bože, čo nevie, aké zlé to s tebou bolo... vrátila to späť. Načo to bolo dobré, načo?“ mumlal si Weasleyi sám pre seba. „Poď, vezmem ťa k sebe, neopustím ťa v takomto stave, to by mi Harry nikdy neodpustil.“

Draco ho sotva vnímal, pretože mal čo robiť s tým, čo sa v ňom spustilo, keď mu Weasley všetko, čo mu dnes Grangerová povedala, potvrdil jedinou prostou vetou.

„Dean, dnes to balím, povedz ostatným, že mi prišlo zle, okej?“ zahučal vedľa neho Weasleyi a tiahol ho do bočnej uličky.

„Jasne, Ron, spoľahni sa!“

Potom začul otváranie dvier na aute. Bol strčený do vnútra; Weasley sa posadil z druhej strany. Na mieste vodiča sedel muž v uniforme, na jej zadnej časti stál nápis HP900.

„Domov, Goyle, dnes toho bolo dosť,“ vydal príkaz androidovi, ktorý naštartoval a vyrazili.

Celý čas šli mlčky. Draco sledoval ubiehajúcu cestu za oknom a cítil na sebe Weasleyiho pohľad. Vystúpili pred vysokou obytnou budovou, prešli cez recepciu, vyviezli sa výťahom do najvrchnejšieho apartmánu, ktorý bol zariadený ako sa na hereckú hviezdu patrilo. Draco sa drzo presunul k presklenému vozíku s kryštálovými fľašami, ktoré boli plné rôzneho alkoholu. Bez dovolenia si nalial do pripraveného pohárika a jeho obsah vypil na jeden záťah.

„Jasne, ako doma, Malfoy,“ povedal Weasley a zhodil zo seba značkové sako. „Nechcel by si sa porozprávať? Či máš na pláne vypiť všetky moje zásoby a odpadnúť?“

„Tá druhá možnosť,“ odvetil Draco a nalial si ďalší.

Weasley len pokrútil hlavou. „Idem sa trochu opláchnuť, ak chceš, zapni si telestenu.“ A s tým zmizol za výsuvnými dverami na chodbu.

Draco sa s pohárikom v ruke prechádzal po obývacej izbe, prevracal očami nad plagátmi z filmov, v ktorých Weasley hral až ho upútali pohyblivé gify z malých obrazoviek, ktoré vyzerali ako staré rámčeky na fotky, ktoré sa používali kedysi. Podišiel bližšie k stene, ktorá ich bola plná a nahlas preglgol. Jeho sivasté oči prechádzali po obrázkoch a pri pohľade na ne mu zvieralo žalúdok.

Na jednom z nich stál vysmiaty Weasley so šampanským v ruke, po jeho boku sa smiala Grangerová – mala rozpustené, vyžehlené vlasy a červené večerné šaty, ruku mala prehodenú cez Harryho rameno, ktorý mal rovnako žiarivý úsmev na perách. Mal na sebe oblek a oči mu svietili ako dva smaragdy v mesačnom svite. Jeho tvár sa obzrela do boku, kde stál on. Tiež mal oblek, smial sa a jeho tvár sa otočila takmer v rovnakom momente ako tá Harryho. Pozreli na seba a ich úsmevy sa iba rozšírili.

Nenazdajky načiahol prázdnu ruku k malej obrazovke a ukazovákom pohladil Harryho tvár, ktorá sa v pravidelných intervaloch otáčala k tej jeho.

„Oslavovali sme promócie,“ ozval sa Weasley a Draco okamžite stiahol ruku a rýchlo sa napil z pohárika. „Vieš, je to fakt čudné, keď si na nič nepamätáš. Myslím, že si si dal vymazať najkrajšie spomienky zo svojho života. S Harrym si bol šťastný. Boli ste pre seba stvorení a keď to hovorím ja, tak to už niečo znamená, pretože som nebol práve najväčší fanúšik vášho vzťahu.“

Dracov hrudník zaplavil zžieravý, neznesiteľný pocit hlbokej straty. „Zdá sa, že sme sa bavili,“ povedal chrapľavo – musel si odkašľať, aby sa mu vrátil stratený hlas.

Weasley sa uškrnul a pritakal. „Bol to úžasný večer. Harryho otec nám požičal súkromné lietadlo a zariadil nám let do Paríža, zvyšok oslavy pokračoval na Eiffelovej veži,“ spomínal Ron zasnene. „Tak mi napadlo, nechcel by si... no... vidieť nejakú nahrávku?“

Draco zaváhal a civel naňho. Mal príšerný strach. No zároveň po tom ohromne túžil. Preto iba prikývol a posadil sa na pohovku, tak ako Weasley, ktorý zadal telestene príkaz, aby pustila domáce video z Harryho oslavy.

„Nemám veľa videí, jeho pätnáste narodky nedopadli najlepšie, ale možno práve niečo negatívne spustí aspoň časť spomienky,“ riekol Weasley, keď sa na obrovskej obrazovke zjavila štýlovo zariadená obývacia miestnosť. Na dlhej sedačke sedel Severus – s typickou kamennou tvárou, vedľa neho dvaja muži, ktorých Draco nepoznal, no srdečne sa usmievali a sledovali Harryho, ktorý sedel pred jednoposchodovou tortou s vysokánskou prskavkou v strede, vedľa neho bol Draco a niečo mu šepkal pri tvári, nebolo možné počuť čo, no Harry sa usmieval a potichu chichotal. Ďalej na pohovke sedeli Grangerová, Wealsey a nejaké ďalšie nepodstatné decká.

„Niečo si želaj, Harry!“ ozval sa milý mužský hlas a do obrazu vstúpil James Potter.

Harry venoval pohľad Dracovi po svojom boku a spoločne sfúkli dlhokánsku prskavku, ktorá chrlila ohnivé iskričky na všetky strany. Všetci začali tlieskať a fúkať do papierových trubiek, no Draco nedokázal spustiť pohľad od svojho mladšieho ja a Harryho. Už len z obyčajného videa dokázal vidieť tú chémiu, ktorá medzi nimi pracovala. A potom sa lepšie zahľadel na Harryho. Bol to skrátka presne jeho typ, ak by si mal vybrať do koho sa jedného dňa zamiluje, rozhodne by to bol on.

„Skôr ako sa presunieme na záhradu a začne party, rád by som Harrymu predal špeciálny darček,“ prehovoril James Potter tajomne. A Harry sa naňho pousmial.

„Všetko najlepšie, synček!“ zaželal mu veselo.

„A teraz sa všetko totálne poserie,“ prehovoril Weasley a s povzdychom sa oprel o vankúš za sebou.

V zábere sa zjavila červenovlasá krásna žena. Mala zelené oči, veľmi podobné tým Harryho, bola štíhla, odetá v letných šatách a pôsobila príjemným dojmom. Až na jej úsmev, ktorý sa zdal hraný, neprirodzený až neľudský.

Všetci v onom momente stíchli a civeli na ženu ako na zjavenie. Harry príšerne zbledol a oči sa mu leskli, zatiaľ čo ruky triasli. Postavil sa a zarmútene pozrel na svojho otca. „A-ako si mohol?“ spýtal sa rozrušene a oči mu utekali na ženu a späť na otca. „Prečo si to urobil?“

„Harry...“ vyslovil James Potter mierne udivene. „Chcel som ti ju predsa vrátiť, myslel som, že budeš nadšený.“

„Nadšený?“ zašepkal Harry zničene a teraz sa už snažil vyhnúť pohľadu na onú ženu, ktorá ho s neprirodzeným úsmevom pozorovala. „Ja ťa... nenávidím... nenávidím ťa,“ povedal roztrasene a rýchlym krokom zmizol z kamery.

Dracove mladšie ja sa okamžite postavilo a rozbehlo za ním, rovnako miznúc zo záberu. Ako ďalší, s besným výrazom na tvári, sa postavil Severus. Išiel z neho strach, keď sa vražedne pozrel na Pottera. „Okamžite to pošli preč!“ zasyčal pomedzi zaťaté zuby.

Potter sa zdal šokovaný a zmätený, z toho, ako sa všetko vyvinulo. „Odíď,“ rozkázal, smerom k žene, ktorá sa otočila a urobila presne, čo jej prikázal.

Severus schmatol zo stola stopkový pohár s červeným vínom a celý ho vypil. „Tebe načisto preskočilo!“ zahučal, keď ho drsne položil späť na stôl. „Čo si to, dočerta, ty idiotský hlupák, urobil? Na jeho narodeniny, práve na jeho narodeniny, ti muselo napadnúť niečo tak nehorázne!“ kričal a Draco s napätím očakával, kedy schmatne nôž položený pri torte a prebodne ho.

„Chcel som mu vrátiť matku, to je všetko. Po jej smrti trpel, ešte stále máva nočné mory, chcel som len...“ bránil sa Potter, nechápavo.

„Vraj génius, och, Boh nás chráň! Ako si mu to mohol urobiť? Ty si to vôbec neuvedomuješ? Myslel si si, že keď vyrobíš androida, ktorý vyzerá ako Lily tak... tak mu ju nahradíš? Ja žasnem, Potter, žasnem nad tvojou tuposťou. Toto si tak ľahko nevyžehlíš.“

„Nerozumiem, čo je na tom zlé,“ krútil hlavou Potter, stojac oproti hrozivo vyzerajúcemu Severusovi.

Severus ho schmatol za golier košele a zavrčal: „Sotva sa stihol vyrovnať s jej smrťou a ty-“

„Vypni to, kamoš,“ povedal zrazu muž, ktorý predtým sedel vedľa Severusa, no teraz sa postavil do záberu a nastala tma.

„Takže, takto nejako vyzerali Harryho pätnáste narodeniny,“ skonštatoval Weasley. „Ešteže to Sirius prerušil, pretože hádka sa nepríjemne zvrhla,“ zaškeril sa a pozrel mu do tváre. „Tak čo, pamätáš si niečo z toho?“ spýtal sa zvedavo.

Draco ešte väčšmi žmurkal na už čiernu telestenu a v hlave mal rovnaké bezodné prázdno. „Nie, ja... neviem...“

„Hm,“ zahmkal ryšavec. „Myslel som, že niečo také vážnejšie ti spomienku privodí. Negatívne zážitky bývajú zväčša silnejšie a pamätáme si ich výraznejšie,“ premýšľal Weasley. „Ale možno sa mýlim, čo ja viem, nevyznám sa v týchto veciach.“

„Kúpil som si androida,“ prehovoril zrazu bezfarebným, mŕtvym hlasom.

Weasley sa naňho so zdvihnutým obočím pozrel. „Ja ich mám niekoľko.“

Draco ho nepočúval. „Vyzerá ako... on.“ Jeho meno ešte stále nedokázal vysloviť nahlas. Pripadalo mu, že ak by jednotlivé písmená, ktoré tvorili oné slovo vyslovil a sformuloval, všetko by sa stalo skutočné. Doteraz to bol len sen. Musel to byť len sen. Nedokázal si skrátka predstaviť, že... že mal najlepšieho priateľa, ktorý sa neskôr stal niečím viac až dokonca snúbencom. Ten sen bol taký krásny, že by sa mohol rozplynúť, len čo by jeho hlas vyslovil meno onoho muža. No zároveň to celé bolo desivé, ak by bol on skutočný, tak by bol podľa všetkého mŕtvy a stým by skrátka žiť nedokázal už vôbec.

„O čom to hovoríš? Akože vyzerá ako Harry?“ spýtal sa Weasley zmätene a už sa ležérne neopieral, strnule sedel, zarazene ho sledujúc.

„Grangerová a Severus si myslia, že to môže byť on, že... Potter z neho urobil stroj, aby ho zachránil,“ rozprával mdlo.

Nejakú dobu bolo ticho.

„To – to myslíš vážne?“

„Nie, žartujem,“ odtušil bez emócií. Už viac nedokázal racionálne premýšľať, jeho vnútro pripomínalo pustú Saharu, kde sa nedialo absolútne nič. Iba rozpálený piesok a slnko.

Sedačka sa prehla, keď sa Weasley rýchlo postavil a rozbehol sa k svojmu mobilu, ktorý ostal položený na raňajkovom pulte. Draco ho nesledoval, len počul ako horúčkovito jeho prsty bubnujú do skleného displeja, keď rozrušene vychrlil:

„Hermiona, je u mňa Draco, a nie, nepýtaj sa ako sa ku mne dostal – Nie, počkaj! On melie nejaké nezmysli. Ja, myslím, že mu mohlo hrabnúť z toho, že si mu povedala o Harrym-“ Weasley do mobilu takmer šepkal, ako sa snažil, aby ho Draco nepočul, no počul ho veľmi zreteľne, avšak jeho slová nevnímal, ani tento byt, ani len kúsoček z reality.

Stál na horúcom piesku a sledoval slnko, ktoré mu zalievalo tvár. Všade len pustina a nekonečné duny. Svet a myšlienky prestali jestvovať. Jeho myseľ to skrátka už nedokázala uniesť, a tak tam stál...

„Je v šoku,“ dostalo sa do jeho uší. „Také veci sa bežne stávajú, veď si skúste predstaviť, že by ste sa behom pár hodín dozvedeli toľko skutočností ako Draco.“

„Dobre, Lupin. Taký psychiater viem byť aj ja. Ako ho z tohto stavu dostaneme?“ zavrčal nepriateľský hlas.

„Musí si spomenúť, Severus, jeho myseľ to nedokáže spracovať, ak si nemôže spomenúť. Spoločnosť, ktorá mu ich vymazala, zrejme nehľadela na to, akú ohromnú časť jeho života hodí do koša,“ riekol prvý hlas.

„Ak im slušne zaplatil, čo určite, tak s tým pravdepodobne nemali problém,“ poznamenal ďalší hlas.

„Ron má pravdu,“ odvetil niekto. „Ak sú podplatiteľní, potom by nemal byť problém, aby mu spomienky vrátili i bez jeho súhlasu.“

„Tak to nefunguje. Potrebujú Dracov súhlas. Nebolo by to legálne.“

„Si hovorkyňa prezidentky, nehovor mi, že nemáš patričné konexie!“

„Nebudem porušovať zákon!“

„Ide tu o Dracove mentálne zdravie, chceš, aby skončil na nejakej klinike, sediac na vozíku s prázdnym pohľadom, zatiaľ čo mu budú sliny stekať dolu bradou?!“

„Pomysli na Harryho,“ zašepkal niekto.

Hlasitý povzdych. „V poriadku, vybavím to.“

Slnko ho neznesiteľne pálilo na tvári. Pot mu stekal po tvári a nohy sa mu zabárali čoraz hlbšie do sypkého piesku. Ponáral sa. Ponáral... až ho celkom pohltil a nastala tma.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Chem, 19. 9. 2018 23:02)

Tak, vykaslala som sa na povinnosti a precitala všetky casti, lebo sa od toho nedalo odtrhnut. Tato poviedka je uzasna, originalna a VAU! Prosim pis ju dalej, pridavaj casti a vsetko.
Lupin ako psychiater je super, a kazdemu si v podstate priradila vybornu rolu. Ze si Draco dal vymazat pamat ma sokovalo, trochua zaujima ci tu havariu kvoli ktorej Harry neprezil spôsobil Draco. Strasne moc sa tesim na pokracovanie, dufam ze pribudne coskoro. :)

.

(Carus, 18. 8. 2018 19:33)

Toto je zvláštna poviedka, absolútne originálna. A neprekvapujúco, i keď mi prvý nápad prišiel bláznivý, už ma dostala. Neprestávaj prosím pridávať kapitoly, aj keď to možno nemá veľkú odozvu, lebo je to výborné. A verím v šťastné konce :).
PS: keď som zistila, že moja obľubená autorka pozná Ginsberga, maľuje a videla Kill your darlings a kadečo ďalšie, čo máme rovnaké, zamilovala som sa ešte viac. :D :D

...

(Karin chan, 14. 8. 2018 9:53)

Ja som to vedela! Takže Harry je Harry a je Android, boha, toto je aj na mňa veľa. Jeho otec je idiot, toto spraviť je nehumánne- na jeho narodky naklonovat jeho mamu a nakoniec aj jeho. Ale dosť už labilných keci, je to úžasné a ja dúfam že zase prídas ďalšiu časť.

...

(MiraJane, 13. 8. 2018 21:16)

No doufám rychle v další kapitolu, protože tento běh událostí je opravdu něco. :D Děkuji moc za další kapitolku a musím říct, že se opravdu povedla. Příběh je zajimavý a já se nemohu dočkat jak se to vysvětlí s Harrym. :)