Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola tretia - Zelené oči

16. 7. 2018

 

Kapitola tretia – Zelené oči

Pršalo.

Draco fajčil pri otvorenom okne v jednej z nevyužitých miestností, ktorých bolo v tomto honosnom dome požehnane. Načo mu bol vlastne taký dom? A načo bol pred tým jeho chamtivému fotrovi? Žili tu predsa iba oni dvaja – už od nepamäti. Jeho matka sa naňho vykašľala, keď bol ešte veľmi malý, vraj deti nechcela, nebola pripravená a iné nepochopiteľné výhovorky. Bola niekde vo svete a neunúvala som mu ani len zavolať. Zhrabla peniaze, o ktoré jej celý ten čas išlo a zmizla ako tieň po západe slnka.

Povzdychol si a vyfúkol cigaretový dym do vlhkom nasiaknutého vzduchu. Studené kvapky hlasito bubnovali o parapet, zatiaľ čo sivé mračná zafarbili celú oblohu, akoby bola len plátnom, ktoré sa niekto rozhodol zamaľovať farbou jeho očí. Zamračil sa, keď sa mu pri tejto myšlienke vybavila nejasná veta:

„Tvoje oči pripomínajú sivé mračná. Odkedy som ich uzrel, milujem dážď.“

Hlas v jeho mysli bol zastrený, akoby tlmený niekoľkými dverami, skrz ktoré ho však začul. Jeho tón a farba v ňom rozostreli celú plejádu pocitov, ktoré mu boli neznáme. Nikdy ich predsa nemohol cítiť, tak ako to, že sa mu zdali zároveň také povedomé?

„Pane, smiem vás vyrušiť?“ ozvalo sa za jeho chrbtom.

Nemusel sa otáčať, vedel, že je to jeho android stojaci na prahu pootvorených dverí. „Čo chceš?“ spýtal sa podráždene. Hneval sa, že ho vyrušil, akoby mu kvôli tomu opäť raz niečo unikalo. V poslednej dobe sa to stávalo často. Bol tak blízko niečomu, no potom sa to stratilo a on netušil, čo to znamená.

„Niekto stojí pred dverami a dožaduje sa vstupu. Samozrejme som neotvoril bez vášho súhlasu. Bezpečnostný systém píše, že je to Severus Snape,“ informoval ho android zdvorilo.

Jeho krstný. Po otcovej smrti sa zblížili,  aspoň tak sa mu to zdalo, nevedel to presne. Oné obdobie bolo chaotické a nejasné. „Neotváraj,“ riekol len, načo android uposlúchol a odišiel. Od istej chvíle nemal záujem o jeho návštevy. Nepotreboval, aby ho niekto poučoval o tom, čoho si bol vedomý. Nemal by si toľko piť... mal by si sa schopiť... celé dni nič nerobíš... stáva sa z teba troska a blá, blá. Vedel to predsa aj sám a nechcelo sa mu počúvať podobné drísty. Tak načo sa oňho Severus vôbec zaujímal? Chcel len pokoj, od celého sveta. Rozhodol sa ostať navždy zavretý v tomto prekliatom dome. Tak to chcel, aj keď vlastne nevedel prečo presne, no cítil to tak. Chcel byť skrátka sám a utápať sa v depresii a nekončiacom smútku.

Pri okne presedel celé popoludnie. Nakoniec sa začal nudiť, a tak zišiel dolu s úmyslom dopriať si nejaký tvrdý drink, ktorý by ho na malú chvíľu zabavil. Zastavil sa však pri presklenej stene, odkiaľ mal výhľad na záhradu. Stromy sa hompáľali v miernom vetre. Zo záhradných stoličiek stekala voda a neďaleko bazénu stál jeho android. Draco sa zamračil a sledoval ho.

Hlavu mal vyvrátenú dohora. Pozeral na zatiahnuté nebesia a po tvári sa mu kotúľali kvapky dažďu. Jeho správanie bolo vskutku netypické. Otvoril výsuvné dvere a vykročil na trávnik, smerom k svojmu robotovi. Dážď sa mu v momente vsiakol do vlasov i odevu, no sústredil sa len na tmavovlasého mladíka, pred ktorého sa postavil.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa podozrievavo.

Android mlčal a aj naďalej hľadel na nebo.

„Si snáď pokazený?“ vypytoval sa ďalej.

Android sa odvrátil od oblohy a vzhliadol naňho. Na sekundu mu pozrel priamo do očí, no len čo si to Draco stihol uvedomiť, opäť pozeral niekde na jeho nos.

„Ty – ty plačeš?“ spýtal sa prekvapene a zamračene skúmal jeho začervenané bielka.

Android sa smutne pousmial. „To je iba dážď, pane,“ odvetil potichu a odkráčal k bazénu, z ktorého pomocou pripraveného vysávaču, začal vyberať popadané lístie.

V tej chvíli si Draco definitívne musel priznať, že s jeho androidom je niečo v neporiadku. Vždy, keď sa stalo niečo podobné, pripisoval to k svojej opitosti, no teraz bol viac než triezvy.

Sadol si na pohovku pred veľkou obrazovkou a riekol: „Zavolaj servisnú službu spoločnosti Cyber Life.“

Na obraze sa zjavil propagačný znak danej spoločnosti a miestnosťou zaznelo pípanie. „V mene spoločnosti Cyber Life sa vám ospravedlňujeme, ale naša linka je momentálne vyťažená. Ozvite sa nám, prosím, neskôr. V akútnom prípade zájdite do najbližšej pobočky Cyber Life. Za porozumenie ďakujeme.“

Draco si nahlas odfrkol a obrazovka ukazovala opäť správy, ktoré mal nadstavené ako predvolený kanál.

„... britský parlament oznámil, že minister obrany, Tom Riddle, schválil objednávku stotisíc androidov na použitie v pechote s cieľom znížiť ľudské straty. Je bezpečné vložiť do rúk androida zbraň? Na to sme sa spýtali samotného zakladateľa spoločnosti – Jamesa Pottera.“

Otrávene zafunel, už mal plné zuby Pottera. Skutočne bolo nutné, aby bol každý deň v hlavných správach? „Prepni.“

Mladá moderátorka nejakej talkshow sa náramne smiala, zrejme potom, čo jej hosť, ktorého spovedala, riekol niečo vtipné. Draco prevrátil očami a kyslo sa uškrnul, keď kamera strihla záber na jej hosťa – Ronalda Weasleyiho. Ryšavé vlasy, pehavá tvár a výraz trkvasa. Toto, že bol slávny herec?

„Ste vážne vtipný, Ron, takže naše diváčky už vedia, čo robiť, aby vás zaujali,“ skonštatovala moderátorka a konečne sa upokojila. Pozrela do tabletu a zatvárila sa vážne. „Náš ďalší divák sa pýta: Ako znášate smrť Harryho Pottera?“ Vzhliadla naňho a obrazovka ukázala Weasleyiho, ktorý nepekne zbledol. „Všetci vieme, že ste boli dobrí priatelia, pred pár dňami to boli už dva roky od jeho smrti, ako to zvládate?“ Snažila sa moderátorka vyplniť ticho, ktoré nastalo.

Weasley viditeľne preglgol a rukou pevne zovrel červené kreslo, na ktorom sedel. „Harryho som poznal veľmi dlho. Stretli sme sa v škole a odvtedy sme boli priateľmi. Zažili sme kopu dobrodružstiev, veľa dobrého aj zlého. Bol to priateľ na celý život a... jeho smrť ma veľmi zasiahla. Je to pre mňa stále čerstvé, nerád o tom hovorím,“ odvetil zachrípnuto a bolo jasné, že premáha plač. Musel mať toho Potterovho syna naozaj rád.

Moderátorka chápavo prikývla. „Rodina o jeho smrti nechce hovoriť, i keď jeho krstný, Sirius Black, nedávno prezradil, že to bola jeho vina. Viete nám povedať, prečo niečo také tvrdil?“

Ronald si prehrabol vlasy a vzhliadol na moderátorku. „Harryho rodina o tom nehovorí, pretože je to bolestivá záležitosť a pokiaľ o tom nechcú hovoriť, nebudem ani ja.“

Namaľované pery plavovlasej ženy sa skrútili do chápavého úsmevu. „Rozumiem. Poďme teda na ďalšiu otázku!“

Draco už mal dosť jeho ksichtu. „Prepni.“

„Ťažia vás nepríjemné spomienky, na ktoré by ste najradšej zabudli? Alebo naopak, neviete si spomenúť na dôležitú spomienku z vášho života? Príďte sa poradiť s našimi odborníkmi do Memory Tech. a spolu s nami môžete zabudnúť aj si spomenúť. Obráťte svoj život k lepšiemu. Čakáme na vás,“ rozprával medový ženský hlas, zatiaľ čo sa na obrazovke premietali ľudia s milými úsmevmi v bielych plášťoch a moderná presklená budova, na ktorej stál veľký nápis: Memory Tech.

Dracovi sa medzi obočím vytvorila vráska. Reklama síce už dávno skončila a nasledovala ďalšia, no on na ňu stále myslel. Memory Tech. nebola žiadna nová firma, fungovala už niekoľko rokov a bola pomerne známa, no zakaždým čo videl ich reklamu mal ten istý pocit, ktorý bol dnes iba znásobený. Pocit, že tam už bol, že sa stretol s tými ľuďmi v bielych plášťoch, že vstúpil do onej budovy, ktorá stála pár kilometrov za mestom. Dlane sa mu samé rozochveli, keď mu napadla celkom desivá myšlienka: Je možné, že by si dal vymazať nejakú spomienku a spolu s ňou i spomienku na to, že si ju vôbec vymazať dal?

Rozbolela ho hlava, postavil sa a podišiel k baru, odkiaľ vylovil fľašu vodky a pohár, do ktorého si nalial. Priložil si sklenú hranu pohára k perám a celý obsah do seba obrátil. Ale prečo by to robil, ak by to bola pravda? Na svojho otca si predsa pamätal a to bol jediný človek, na akého by si spomienky vymazať isto chcel. Pokrútil hlavou, bola to číra hlúposť. Netušil, prečo mu niečo také vôbec napadlo. Rýchlo si ulial ďalší a naraz ho vypil.

Bol tak unavený. Unavený zo svojho hrozného života. Pomaly, ale isto mu začínalo preskakovať. Och, kiež by ho vtedy ten prekliaty android nezachránil, keď sa takmer utopil. Ak by tak nespravil, bolo by po všetkom. Už by necítil to príšerne prázdno, ktoré jeho dušu požieralo zaživa. Necítil by bolesť, ktorá pramenila nevedno odkiaľ. Vedel jedno a to už dlho. Možno celé mesiace, možno roky, a to, že chcel zomrieť. Veľmi chcel zomrieť. A čím viac vypil, tým túžil po smrti silnejšie a intenzívnejšie.

Prechádzal cez dlhočiznú chodbu a nazrel do pootvorených dverí od úctyhodnej knižnice, ktorú vybudoval už veľmi dávno jeho otec. Android v nej upratoval. Musel tam byť nehorázny prach, pretože ju dlhú dobu nik nepoužíval. Pokračoval až k točitým schodom a vošiel do svojej spálne. Bola ako zo škatuľky. Všetko bolo dokonale upratané. Aktivoval na dverách zámok, vytiahol zo skrinky pri šatníku fľašu whisky, z ktorej sa hojne napil a i s ňou vstúpil do kúpeľne. Zo zásuvky pod dvojitým umývadlom vybral škatuľu s liekmi na spanie. Mal slušnú zásobu, pomyslel si pri pohľade na kartóny oných medikamentov. Odložil fľašu, aby si do dlane mohol vysypať celé balenie. Hľadel na biele pilulky so zatajeným dychom. Potom vzhliadol do zrkadla na svoj odraz.

Býval krásny. Áno, celkom samoľúbo pripúšťal, že býval ozaj kus. Vysoký, štíhly, vyšportovaný, plavovlasý, bledý, sivo-oký mladík – navyše vždy vkusne oblečený a upravený. No teraz naňho hľadel strhaný, vyčerpaný mladý muž. Pleť mal sivastú, vlasy suché, pod očami čierne kruhy, pery popraskané a už sa nedalo tvrdiť, že bol štíhly, skôr prehnane chudý. Znechucovalo ho to, čo videl. Zrkadlu sa preto vyhýbal. No dnes sa pravde pozrel do očí a ostal v šoku, aj keď to čakal. Avšak najviac ho prekvapili jeho oči a nie, nie tie otrasné kruhy pod nimi, ale ony samé. Hlboká bolesť skrytá za chladom a nezáujmom.

On už bol vlastne mŕtvy. Posledné dva roky iba prežíval. Snažil sa spať, sem-tam jesť a pocity, ktoré sa vynárali a nemilosrdne ho bodali každý jeden deň ako ostré ihlice, potlačoval alkoholom, liekmi a drogami. A dnes nastal ten pravý čas, aby to všetko ukončil. Áno, ľudia si budú hovoriť, že bol presne ako jeho foter – rovnako zbabelý, rovnako zúfalý, ale netrápilo ho to, vôbec nie. Jediné svetlo, ktoré teraz vnímal, bola smrť, odchod z tohto nevydareného života. Bol však pripravený? Nebolo to až také ľahké, ako si vždy myslel. Dlaň s liekmi sa mu triasla, oči zaplavovali slzami. Žmurkal naňho jeho vlastný odraz a jeho oči akoby vraveli: Nerob to! No jeho srdce a vnútro hovorili niečo iné: Sprav to a konečne budeš s ním.

S kým? pýtal sa v duchu a ako odpoveď dostal zelené oči.

Zelené oči...

Boli tak blízko, videl v nich každú škvrnku, presne dokázal určiť, kde začína tmavšia časť a kde sa prelína s tou svetlejšou, akoby sa dve farebné vlny stretli oproti sebe, načo do seba prudko vrážali a vytvárali unikátnu farebnú zmes. A nad zelenými vlnami rástli čierne riasy – dlhé a vejárovité. Dokonalé.

„Bojíš sa smrti, Harry?“ spýtal sa a odtrhol sa od oných očí, aby vzhliadol na temný strop, po ktorom sa tiahol tieň haluzí zo stromu, ktorý sa týčil za pootvoreným oknom.

„Ak dokážem uveriť, že smrť je jediný spôsob, ako byť s osobou, ktorá odišla a ktorú ľúbim, tak nie, nebojím,“ odvetil potichu.

Draco sa smutne pousmial. Harry mu dal vždy zaujímavú odpoveď. „Hovoríš o svojej mame?“ spýtal sa a pozrel na profil jeho tváre.

Ležali na huňatom koberci, vedľa seba. Cítil teplo z jeho tela, pretože sa jemne dotýkali a opierali jeden o druhého. Obklopovala ho jeho vôňa. Vnímal ju vždy, keď bol s ním, no nikdy sa na ňu nesústredil, ale teraz si ju plne uvedomoval a nadychoval sa jej, akoby bola dôležitejšia než samotný kyslík, akoby mu práve ona dávala dôvod dýchať. Nedokázal ju definovať, ani odborne opísať, no keď zatvoril oči a zhlboka ju nasal skrz nozdry, ucítil vzduch po letnej búrke; teplý vánok, prechádzajúci pomedzi vysokú trávu; sladkastú vôňu cukrovej vaty...

„Áno, chcel by som sa opäť cítiť tak, ako vo chvíli, kedy ma objímala. Robila to často; keď som bol dieťa mal som jej objatia rád, keď som bol starší neznášal som ich, pretože sa mi zdali trápne. A tak ma objímala, aj keď som jej náručie neopätoval.“ Hlas sa mu pri poslednom slove začal chvieť.

Draco sledoval drobnú kvapku, ktorá mu stiekla z vonkajšieho kútika oka, po strane až k uchu. „Prečo mi to nepovedala? Prečo mi nepovedala, že je chorá? A prečo mi to tajil otec aj Severus, mal som právo to vedieť, mal som právo sa rozlúčiť,“ šepkal a smrkol. „Mal som právo na posledné objatie, alebo som si ho nezaslúžil?“ Jeho uslzené oči pozreli priamo naňho a Dracovi lámalo srdce pri bôli, ktorý v nich videl.

„Rozumiem ti, Harry,“ povedal skľúčene, dívajúc sa mu do očí. „Dospelí sa nás snažia chrániť rôznymi spôsobmi, ktoré nám v konečnom dôsledku viac ublížia ako prospejú. Bola chorá dlhší čas a oni skrátka nechceli, aby si trpel a trápil sa. Chceli ťa uchrániť, pretože nevedia, ako to vnímaš ty. Mal si právo na posledné objatie a oni ti ho vzali, pričom si to nikdy neuvedomia.“

Harry sa pousmial a Draco aj v šere miestnosti, zahliadol cestičky od sĺz, ktoré sa trblietali na jeho tvári. „Takže sa na nich smiem hnevať, však?“

„Samozrejme, že smieš. Hnevaj sa, krič – dostaň to zo seba a bude ti lepšie.“ Draco mu pousmiatie opätoval.

A potom mlčali, dívajúc sa na strop, po ktorom sa plazili siahodlhé ruky tieňovej príšery.

„Harry?“ šepol Draco do ticha.

„Áno, Draco?“ odvetil Harry jemne.  

Nepozreli sa na seba.

„Ak by si zomrel skôr ako ja, budem sa tešiť na smrť, aby som mohol byť opäť s tebou.“

Pocítil ako Harryho dlaň prekryla tú jeho medzi ich telami.

Draco sa usmial a nasypal si do úst všetky tabletky, ktoré zvieral v spotenej dlani. Schmatol fľašu whisky z umývadla a zapil ich. Potom sebou mrskol o zem, keď stratil rovnováhu a usmieval sa ako blázon, pretože vedel, že ide za tými zelenými očami, aj keď si nemohol vybaviť, komu presne patrili. Nedokázal si vybaviť tvár, ktorú zdobili. Ale čoskoro jeho tvár uvidí, už čoskoro...

„P-prečo mi to stále robíš? Som predsa s tebou, tak prečo?“ spytoval sa roztrasený hlas. „Musíš to svinstvo vyvracať, Draco, no tak, prosím...“

Cítil v krku cudzie prsty, napínalo ho, mal príšerné kŕče. Stekala naňho voda. Oči sotva dokázal otvoriť, no keď sa ťažké viečka aspoň trochu zodvihli, uvidel obkladačky. A potom začal zvracať ako o život. Prsty z jeho úst zmizli a on vracal tak silno až mal pocit, že vydávi svoje orgány.

Zvyšky jedla, ešte nerozpustených tabletiek, tekutín a žalúdočných štiav plávali v prúde vody až do žľabu, kam stiekli spolu s vodou, no kúsky jedla sa zasekli a ostali uväznené medzi jednotlivými otvormi. Draco si v tej chvíli uvedomil, že je vo svojom sprchovom kúte. Sedel na zemi a cudzie paže ho držali vôkol brucha, pevne ho objímajúc zozadu. Na svojom premočenom chrbte cítil druhé telo, ktoré ho o seba opieralo. Neznáma tvár bola ponorená v jeho mokrých vlasoch na zátylku.

„Už je dobre, už je dobre...“ šepkal do jeho vlasov.

Kŕče konečne ustali a celkom vyčerpaný sa zvalil na telo za sebou. Ruky ho prichytili ešte pevnejšie, zatiaľ čo na nich neprestajne stekala teplá voda.

„Si to ty? Ten, za kým som chcel ísť?“ spýtal sa chrapľavo.

„Ty si na mňa nespomínaš... Ako – ako si mohol vymazať všetko, čo sme spolu zažili?“ ozval sa zronený šepot, ktorý mu bol vdýchnutý do čoraz mokrejších vlasov.

Zahryzol si do pery, keď odvetil: „Ja... ničomu nerozumiem, myslím, že prichádzam o rozum. Tento rozhovor nie je skutočný, len si ho predstavujem, no to neznamená, že chcem, aby to skončilo. Nepamätám si, kto si, ale s istotou, ktorá mi je neznáma, viem, že si mŕtvy... si preč...“ riekol zachrípnuto a nie len hrdlo, ale i oči ho štípali a pálili.

„Pomôž mi, Draco, som tu... nemám čas...“ mumlal nejasne. „Pane, mali by ste vyjsť z vody a poriadne sa vyspať. Vaše životné funkcie-“

Realita sa vrátila a skutočné zelené oči boli preč.

„Proste buď ticho a drž ma,“ prikázal androidovi hrubo, na ktorého sa ani raz neobzrel a predstavoval si, že je to stále on. Ten, za ktorým chcel ísť.

Android poslúchol a držal ho – celú, celučičkú noc.

..

Android už od skorého rána upratoval najvrchnejšie poschodie jeho sídla. A Dracovi to vyhovovalo, čím menej tú kopu plastu a falošné zelené oči videl, tým mu bolo lepšie.

Znudene zadával príkazy inteligentnému prístroju, na ktorý sa práve díval a sledoval programy na rôznych kanáloch. „Prepni... prepni... prepni...“

„Pán Malfoy, máte návštevu,“ ozval sa zrazu elektronický vrátnik a Draco zaklial. Najradšej by tam poslal androida, no ten nebol po ruke, takže sa musel zodvihnúť z pohodlnej polohy a ísť až do haly, aby sa pozrel, kto ho otravuje.

Bez elánu, kráčal svojim domom, až kým neprišiel do vstupnej haly. Stlačil prúžok na dverách, načo sa stali priehľadné, a tak videl svojho návštevníka.

  • Severus Snape, majiteľ farmaceutickej spoločnosti Zázračné elixíry – objavilo sa na dverách.

Opäť zaklial a prehrabol si vlasy, premýšľajúc čo robiť. Nemohol sa svojmu krstnému vyhýbať večne, aj keď sa mu ho úspešne darilo ignorovať. Svoj mobil mal vybitý už niekoľko mesiacov a neunúval sa ho nabiť a všetky iné formy komunikácie uťal. Možno by sa mal schopiť a strpieť aspoň jednu návštevu.

Bez ďalšieho uváženia otvoril dvere.

Okamžite sa doňho zabodli chladné temné oči, ktoré ho zabíjali pohľadom a premeriavali si ho, akoby bol objekt vhodný posúdenia. „Severus,“ riekol potichu.

„To je všetko, čo povieš?“ spýtal sa mrazivý, nepriateľský hlas. „Toľké ignorovanie je neodpustiteľné! Vieš si predstaviť, aký som mal strach? Neodpovedáš na hovory, neotváraš... Správaš sa ako ufňukané, bezočivé decko. Čo to, dočerta, vyvádzaš, Draco?“

„Ideš ďalej?“ spýtal sa bez záujmu a ustúpil, aby mu dovolil vojsť.  

Severus, vzpriamený ako pravítko, prekročil prah a naďalej sa naňho mračil. „Prečo si aspoň neodpovedal na moje hovory? Vyše roka som robil výskum v Japonsku a nemal som o tebe takmer žiadne správy, nemal som možnosť ťa ísť skontrolovať. Stačilo len zodvihnúť ten prekliaty mobil a povedať, že si živý.“

Draco si už po niekoľkýkrát prehrabol neupravené vlasy a odvetil: „Ehm, mal som toho veľa.“

Severus si neveriacky odfrkol a zavrčal: „Čo také? Opíjať sa? Utápať sa v depresiách? Čudujem sa, že ešte žiješ, veď sa o seba nevieš ani poriadne postarať. Je len zázrak, že si sa neudusil zvratkami.“

„Vidím, že si informovaný,“ zamumlal Draco a sklopil pohľad k zemi, pretože nedokázal zniesť jeho pohľad – plný výčitiek a sklamania.

„Samozrejme, že som,“ odtušil Severus prísne. „Bol som v kontakte s tvojom domácou, no dozvedel som sa, že si vyhodil aj ju. Jediná osoba, ktorá po tebe aspoň upratovala ten svinčík. Preto som sadol na prvé lietadlo a pricestoval som za tebou, skontrolovať či vôbec žiješ.“

„Ako vidíš áno,“ uškrnul sa a prevrátil očami.

„A neprevracaj tými očami! Zavoláme Poppy a ty osobne ju poprosíš, aby pre teba aj naďalej pracovala, je ti to jasné?“

Draco si otrávene povzdychol, načo sa Severus odetý v čiernom obleku, rázne otočil a vykročil z haly na chodbu.

Prišli do obývacej izby, ktorá sa doslova leskla čistotou. Severus sa hlboko zamračil. „Najal si niekoho iného?“ spýtal sa a v jeho nezainteresovanom hlase znelo ľahké prekvapenie.

A na to sa, ako na povel, v priechode do miestnosti objavil jeho android. „Pane, horné poschodie je upratané,“ oznámil mu a pohľadom zavadil o Severusa. „Dobré ráno, pane, som android pána Malfoya, veľmi rád vás spoznávam,“ predstavil sa zdvorilo a venoval mu príjemný úsmev.

Šokovaný Severus upustil smartfón, ktorý doteraz zvieral v ruke a pootvoril ústa.

...to be continued

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(MiraJane, 5. 8. 2018 5:30)

Tak i já jsem se odhodlala začíst se do této povídky. Určitě také budu ráda za další kapitolu, protože příběh je zajimavý a čtivý. Také jsem spíše pro "klasiku" co se týče Harry Potter slash povídek, ale občas je velice příjemné přečíst i něco co vybočuje z řady. Krásným příkladem je například povídka Obnovení, že..:) Doufám tedy, že další kapitolka bude, stejně tak u Hlasu :)

prosím

(jill, 29. 7. 2018 21:58)

Prosím prosím pokračuj dál je to úžasné. Víš nejdřív jsem si říkala že to není nic pro mě protože ja moc jinej fandom kromě HP moc nemusím a hlavně ten kterej ani neznám ale nakonec byla až moc velká nuda a tak jsem si řekla že to zkusím (taky k tomu pomohl komentář Karin Chan, díky Karin) a nelitovala jsem toho. Je to úžasné a naprosto bombastické. To jak se tam prolíná osobnost draca z HP a jeho AU osobnost je to naprosto skvělé.

...

(Karin chan, 19. 7. 2018 0:07)

Preboha, prosím pokračuj!!! Prosím prosím prosím!!!! Títo bude ešte zaujímavé, čo tam po tom že je to AU? Geniálne!! Ja si myslím, že James vymazanie Harrymu spomienky, nadrogoval ho a vydáva ho za Android. A Draco si myslel že Harry zomrel tak si dal vymazať spomienky ale teraz sa mu to vracia utrzkami. Neviem či som odhadla ale to je fuk! Pls ďalšiu časť prosiiiiiiiiiiim

Jee

(Arya, 18. 7. 2018 10:54)

Ahoj také nerada píší mám tam hrubky

Dekuji

(MisaKatrin, 17. 7. 2018 8:41)

Ahoj, nejsem z lidí, kteří píšou komentáře, ale dneska to udělám. Neznám vesmír, ve kterem se toto odehrává, ale líbí se mi ten nápad i ta povídka. Ani drarry vlastně moc nemusím, ale ta povídka je velice zajímavá a byla bych rada, kdybys i nadále pokračovala v jejim přidávání. Samozřejmě se těším na další Hlas, ale i na další kapitoly teehle povídky. Děkuji a promiň za tento divný komentář

Nemo otváram ústa

(Calwenn, 17. 7. 2018 1:08)

Ty kokoooooooooooooooooooooooooooos....teeen záaaaaaaver....!!!!! Je to nesmierne napínavé .. Už teraz sa neviem dočkať ďalšieho pokračovania. Viem si až príliš realisticky predstaviť Dracovu bolesť a zúfalstvo. Depresie sú nebezpečné príšy, čo zaživa požierajú dušu. Ten nápad s vymazaním spomienok je geniálny, no osobne si myslím, že ani tá najdokonalejšia technika nedokáže
na 100% z mysle vymazať niečo tak dôležité ako je spomienka na milovaného človeka. Niekde v podvedomí mu musel ostať záblesk smaragdov. Veľmi inovatívny príbeh , ktorý nemá obdobu. A to už mám prečítané stovky slashových poviedok. Držím palce pri pokračovaní a šup šup sem s ďalšou kapitolou Prosííím , lebo nielen Draco je závislák.