Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Časť III.

25. 6. 2016

 

Bolo pre mňa utrpenie byť v Rokforte bez Harryho. Chýbal mi každý jeden deň. Písali sme si neustále. Tie listy som čítal stále dokola pred spaním, aby som aspoň na chvíľu zahnal ten pocit smútku. Navyše som doma musel nechať aj Voldemorta. V Rokforte sme nemohli mať hadov. Hlúpe pravidlá.

... Voldemort rastie ako z vody. Keby som vedel, že bude taký veľký, vôbec by som ho nekupoval. V kuse syčí o tom, ako mu chýbaš. Je to dosť otravné.

    V práci je to fajn. Prišli nám nové metly. Jednu som si požičal a bol som si zalietať. Lietanie mi príšerne chýbalo. Niekedy sa musíme preletieť spolu i keď viem, že teba metlobal veľmi neberie. No pocit tej voľnosti je na nezaplatenie.

    Som rád, že sa ti v škole darí, no mal by si myslieť aj na zábavu, prečo nenavštevuješ aspoň Rokville tak ako ostatní? Škola nie je len o učení, Tommy.

    Mimochodom, bola tu kontrola zo sirotinca. Obzerali si v akých podmienkach žijeme. Nemali žiadne pripomienky. Myslím, že sú radi, že sa ťa zbavili, heh, prepáč, nebolo to myslené v zlom.

    Je tu bez teba hrozné ticho, teda pokiaľ Voldemort nesyčí tie svoje sťažnosti. Nemôžem sa dočkať leta. Opatruj sa, Tom.

S láskou Harry

Ležal som v posteli, za zastretými závesmi a neustále som si čítal posledný list, ktorý mi prišiel od Harryho. Na tvári som mal prihlúply úsmev. Zakaždým som si predstavoval Harryho na metle, ako zbesilo krúži po oblohe a jeho tvár je celkom uvoľnená a plná života. Pamätal som si z jeho spomienok na to, ako sa cítil vždy, keď lietal. Len čo nasadol na metlu zahorel v ňom pocit šťastia a ak bol Harry šťastný, bol som šťastný aj ja.

A práve v túto noc sa to stalo po prvýkrát. Len čo som zaspal, prihovoril sa mi hlas. Hlas temný a lákavý...

Otvor Tajomnú komnatu, Tom. Si dedič Salazara Slizolina, no zatiaľ si neukázal takmer nič z toho, čo si podedil. Vypusti beštiu, ktorá v nej žije a zabi! Zabi odporných humusákov, zabi potomkov muklov, ktorý ti tak veľmi ublížili. Znásilnili ťa, mučili ťa, vyhrážali sa ti, urážali ťa; nútili ťa robiť veci, ktoré si nikdy robiť nechcel. Ukáž potomkom tých ohavných stvorení, ktoré nazývame muklami, kde je ich miesto. Je to podradná rasa, ktorá si zaslúži záhubu. ZABI!

Počúval som onen hlas a jednal som celkom automaticky, akoby som to ani nebol ja. Myslel som, že stále snívam, keď som sa postavil, vrhol na seba kúzlo neviditeľnosti a otvoril som Tajomnú komnatu. Prikázal som baziliskovi, aby zabíjal humusákov a vrátil som sa späť do postele. Hlas v mojej hlave bol spokojný.

Výborne. Som na teba hrdý.

OOO

Až keď ďalší deň našli skamenených študentov vedel som, že to bolo skutočné, že to nebol len sen. Naozaj som bol v noci otvoriť Tajomnú komnatu? Naozaj som vydal baziliskovi rozkaz, aby zabíjal? Och, Merlin, čo sa to dialo? Po vyučovaní som uháňal späť do komnaty a dal som baziliskovi nové rozkazy. Komnatu som poctivo zavrel. No len čo som v ten deň upadol do spánku, hlas bol späť.

Čo si to urobil, Tom? Vari sa ti nepáči, že tí humusáci skameneli? Okamžite komnatu otvor! Okamžite jej prikáž zabíjať!

A na ďalší deň zomrelo dievča z môjho ročníku. Bola to Chrabromilčanka a bola muklorodená. Nikdy mi nič nespravila. Nikdy nikomu neublížila. Bolo to tiché a inteligentné dievča a kvôli mne umrelo. Bolo celkom iné zabiť niekoho z pomsty a iné, keď kvôli mne zomrel niekto nevinný. Bál som sa sám seba. Nerozumel som, čo je zač ten prekliaty hlas, ktorý sa mi v noci prihovára a núti ma robiť také veci. Mal som strach z toho, čo mi prikáže nabudúce.

Školu zatvorili. Poslali nás domov. Harry ma čakal na stanici vo svojej podobe postaršieho muža a pevne ma objal. Mal o mňa strach. Cítil som to z neho. Keď sme prišli domov, vedel som, že ma čaká nepríjemný rozhovor. Riaditeľ Dippet rodinám napísal dôvod, z akého je škola zatvorená. A Harry nebol hlúpy, aby mu nedošlo, že jediný, kto mohol komnatu otvoriť som ja.

Sedeli sme na gauči. Harry ma držal za čeľusť a nespokojne si obzeral moju tvár.

„Spávaš vôbec?“

Vytrhol som sa z jeho zovretia a rýchlo som sa postavil. „Musím si odskočiť,“ riekol som a utekal do kúpeľne.

Zamkol som za sebou a pustil som vodu z kohútiku. Pozrel som do zrkadla a zhlboka dýchal. Vyzeral som príšerne. Bol som bledší než obvykle a mal som otrasné kruhy pod očami. Mám to povedať Harrymu? Mám sa mu priznať? Čo si pomyslí, keď mu poviem o tom hlase? Bude si myslieť, že som blázon, alebo že si vymýšľam. No musel som to risknúť, nič iné mi nezostávalo. Harry by ma nenávidel, keby vedel, že to dievča som zabil z vlastnej vôle.

Opláchol som si tvár, vyrovnal som sa a odhodlane som vkročil späť do obývačky. Harry stále sedel na gauči. Ani on nevyzeral najlepšie. Vlastne vyzeral rovnako ako ja. Pocítil som výčitky z toho, že sa Harry kvôli mne trápil. Urobil toho pre mňa toľko a ja mu to teda pekne oplácam. Usadil som sa vedľa neho. Cítil som na sebe pohľad tých očí, ktoré som toľko miloval. Nabral som odvahu a pozrel sa do nich. Videl som v nich sklamanie?

„Prečo si otvoril Tajomnú komnatu, Tom?“ spýtal sa ma chladne.

Nadýchol som sa. Musím skrátka dúfať, že mi uverí. „Nechcel som ti o tom písať, pretože viem, že by si si myslel, že som sa zbláznil. Ja... len čo zaspím, počujem hlas.“ Tak a bolo to vonku. Teraz ma vysmeje. Strčí ma späť do sirotinca. Opustí ma.

„Hlas?“ spýtal sa zamračene.

„Núti ma robiť veci...“ rozprávalo sa mi o tom čoraz ťažšie.

Čo to robíš, Tom?! Jemu to nesmieme povedať! Je to naše tajomstvo!

Zalapal som po dychu. Ten hlas sa nikdy neozval, keď som bdel. Chytil som sa za hlavu. Čo sa to so mnou dialo? Cítil som temnotu vo svojom vnútri. Nemohol som s ňou bojovať. Pomóc! Potrebujem pomoc... Ten hlas sa na mňa zrejme hneval, pretože mi spôsobil bolesť. Potrestal ma. Príšerne ma bolela hlava. Bolo to na nevydržanie. Nedalo sa to vydržať. Och, bože...

„TOM! TOMMY! Pre Merlina... prestaň. PRESTAŇ!“ kričal. Bol to Harry.

Prudko som otvoril oči. Vôbec si nepamätám, kedy som ich zatvoril. Kľačal som na dlážke a predo mnou kľačal Harry. Pevne mi držal ruky. Boli celkom od krvi. Od koho krvi? Harry na mňa hľadel s hrôzou. Čo som spravil? Ucítil som ako mi niečo kvapká do oka.

„Čo sa to s tebou deje?“ spýtal sa Harry šeptom. Pustil mi ruky z toho bolestivého zovretia. Trasľavo som sa dotkol čela. Spánky ma príšerne boleli. Nahmatal som ranu.

„Škriabal si si spánky ako šialený,“ pokračoval Harry, zatiaľ čo si privolal lekárničku a začal ma ošetrovať.

„Ja – ja neviem, čo sa stalo...“ zachrapčal som a len letmo som vnímal slabú bolesť a štípanie, zatiaľ čo mi Harry nanášal liečivý elixír na rany, ktoré som si spôsobil.

„Prečo si si ublížil?“ Harryho hlas znel nešťastne. Nechcel som, aby bol nešťastný.

„Neviem... ten hlas ma prinútil, Harry... ver mi... musíš mi veriť,“ žiadal som ho a znel som vážne vystrašene.

Harry odložil zakrvavený tampón na dlážku a pozrel mi do očí. „Čo ti káže ten hlas? Aby si si ubližoval? Aby si zabíjal?“

MLČ!

Prikývol som. Hrozne som sa toho hlasu bál, pretože som ho nedokázal ovládať a nedokázal som s ním bojovať.

„Smieš mi o tom hlase povedať niečo viac?“ pýtal sa Harry opatrne, akoby i on mal strach, že zase ma chytí ten záchvat alebo čo to bolo a ublížim si.

MLČ!

„Prihovoril sa mi v noci... vravel, že musím... ot-voriť...“

Drž hubu, Tom! Nemôžeš mu o mne povedať! Už nič viac!

„...komnatu a vyvraždiť...“

STOP! Ak mu to povieš, zabijem ho!

„Tommy?“

Rukami som sa opieral o podlahu a skláňal som hlavu k zemi. Hlava ma zase začala bolieť. Nie... nie... Nikdy by som tomu hlasu nedovolil, aby Harrymu ublížil. Nie...

„...muklov...“ snažil som sa pokračovať, no v tom sa mi zahmlilo pred očami.

Cítil som len hroznú bolesť na predlaktiach. A opäť som počul Harryho krik.

„DOSŤ! Dosť, Tommy... už je dobre... už je dobre...“ šepkal mi Harryho hlas do ucha.

Otvoril som oči, z ktorých mi tiekli slzy. Ležal som na dlážke a na mne ležal Harry. Pevne mi držal ruky nad hlavou a telo mi tlačil proti podlahe tak, že som sa nedokázal hýbať. Harryho tvár sa skláňala nad mojou. 

„To nič... vyriešime to. Všetko bude v poriadku, len si musíš prestať ubližovať.“

Bolo mi zle. Chcel som sa zobudiť z tejto nočnej mory.

Harry mi opatrne pustil ruky a vtiahol ma do objatia. Triasol sa rovnako ako som sa triasol ja. Mal strach, pretože mi nevedel pomôcť.

„Zbláznil som sa?“ spýtal som sa šeptom, vdychujúc vôňu jeho vlasov.

Odtiahol sa odo mňa a nežne ma zodvihol na nohy. Vmanévroval ma na sedačku. Posadil som sa a on si oproti mne kľakol.

„Vystri ruky,“ prikázal mi potichu a ja som ho počúvol.

Zalapal som prekvapením po dychu, keď som zbadal, že mám predlaktia doškriabané do krvi. Za nechtami som mal kúsky vlastného mäsa a kože. Som magor. Som vážne magor.

Harry mi obviazal ruky a nalial do mňa upokojujúci elixír. Šiel do kuchyne, zatiaľ čo som sa na gauči schúlil do klbka a premýšľal o tom, že ani ja, ani Harry nie sme schopní zastaviť to monštrum, čo vo mne drieme. Osud skrátka nezmeníme. Stanem sa tou obludou, ktorá sa pokúsi zabiť Harryho. Stanem sa lordom Voldemortom. Začínal som panikáriť. Nemohol som dýchať.

Harry sa vrátil z kuchyne a ľahol si ku mne. Objímal ma celé hodiny. Šepkal mi utešujúce slová. Prisahal mi, že ma ochráni, že mi pomôže. A ja som sa nechal chlácholiť. Užíval som si jeho blízkosť. Mal som niekoho, kto ma neplánoval opustiť ani v takejto chvíli. Pre Merlina, veď som mu mohol kedykoľvek ublížiť. Možno práve teraz sa zo mňa stáva monštrum a on tu so mnou bol. Utešoval ma, poskytoval mi oporu. Bol to jediné, čo som mal. Bol to jediné, čo ma mohlo zachrániť pred osudom, ktorý ma iste isto čakal.

OOO

Školu znovu otvorili. Baziliskovi som prikázal, aby ma neposlúchol, ak by som mu niekedy rozkázal zabíjať humusákov. Ten hlas náhle zmizol. Neviem, čo ho zastavilo, ale jediné, na čom záležalo bolo, že bol preč. I keď som sa neustále bál, že sa znovu objaví. Snažil som sa naň nemyslieť a bolo to aj celkom ľahké, lebo som mal plnú hlavu Harryho. Myslím, že som sa zamiloval. No nikdy by som mu niečo také nepovedal. Možno zo strachu... neviem... možno raz, keď príde ten pravý čas, mu to poviem.

V škole išlo všetko tak, ako pred jej zavretím. Žiaci sa pomaly upokojovali a všetko sa vracalo do starých koľají. Na konci školského roku som opäť raz získal ocenenie – bol som najlepším študentom zo školy. Dosiahol som najlepšie výsledky. Už sa teším, keď to poviem Harrymu, bude na mňa pyšný, to nepochybne.

Začínal som byť skutočne šťastný. V škole mi to išlo, mal som domov, mal som Harryho. Nechýbalo mi absolútne nič. No bol som naivný, pretože hlas sa vrátil. Prikázal mi, aby som šiel do Salazarovej knižnice a našiel jednu knihu. Nie hocijakú.

Budeš najväčším mágom. Nuž a keďže už mocný si, teraz potrebuješ byť nesmrteľný. Nesmieš dopustiť, aby ťa smrť zastavila v tvojom pláne. Ovládneš kúzelnícky svet. Ovládneš svet muklov. Ovládneš celú túto špinavú planétu. Och, pamätáš, aký nádherný pocit je zabiť? Len si spomeň, ako si zhodil tú strechu na svojich mučiteľov, bolo to také vzrušujúce. Miluješ zabíjanie, miluješ vládnutie, no máš jednu jedinú slabosť a tou je smrť. Bojíš sa jej viac ako čohokoľvek iného, a preto s tým musíš niečo spraviť.

Áno, hlas mal pravdu. Nemôžem dopustiť, aby ma smrť zastavila. Musím byť nezastaviteľný, nezničiteľný! Našiel som tú knihu. Vedel som, čo v nej mám hľadať a to vďaka spomienkam, ktoré som zahliadol v Harryho mysli. Preskúmal som onú knihu v Tajomnej komnate.

Horcrux. Našiel som to. Našiel som spôsob, ako žiť naveky! Smial som sa. Môj smiech sa rozľahol celou Tajomnou komnatou. Vracal sa ku mne ako ozvena. Bol to strašidelný smiech. Vychádzal ten zvuk skutočne zo mňa? Ten hlas ma ovládal tak veľmi, že som si ho ani neuvedomoval. Akoby sa na chvíľu stal mnou a ovládal moje myšlienky i telo. Nedokázal som ho ovládať, nedokázal som ho zastaviť... alebo som skrátka iba nechcel?

Škola sa skončila. Začali sa moje posledné letné prázdniny. Hlas bol so mnou teraz už neustále. Harrymu som o tom nenapísal. Hlas to nechcel. Zvykol som si naň, no niekde hlboko vo svojej mysli som vedel, že je to zlé. Hlas nado mnou prevzal väčšiu kontrolu a zhoršovalo sa to.

Harry (zmenený na postaršieho muža) čakal ako zvyčajne na stanici Kings Cross. Žiarovo sa na mňa usmieval. No túžil som ten úsmev vidieť na jeho skutočnej tvári. Na tvári, do ktorej som sa zamiloval, tak veľmi som chcel vidieť tie nádherné oči.

„Mám pre teba prekvapenie,“ riekol, „chyť sa ma.“

Nie, rozhodne som mu o hlase nesmel povedať, aj keby som veľmi chcel. Nemohol som Harrymu vziať ten úsmev z tváre. Chytil som ho za ruku a premiestnil nás. Bolo to náročnejšie premiestnenie. Keď sme sa ocitli na tom novom mieste, musel som sa zaprieť o kolená a predýchať to. Harry ma poklepal po chrbte.

„V pohode?“ spýtal sa pobavene.

Usmial som sa. „Hej.“ Ešte stále som lapal po dychu, keď som sa vyrovnal a obzeral sa, kde to vlastne sme. Stáli sme na vykosenom zelenom trávniku, pred malým dreveným domčekom, v severskom štýle. Kúsok za ním sa rozlievalo modrasté jazierko. Obloha nad nami bola jasná a len s pár mrakmi, ktoré pripomínali chuchvalce vaty. V okolí nebolo ani domca, vládol tu pokoj a mier.

„Sme v oblasti Bessastadir na Islande, nachádzame sa neďaleko Reykjaviku. Dopočul som sa totiž, že v týchto dňoch je tu najlepší výhľad na sledovanie polárnej žiary. Vždy som chcel ten úkaz vidieť, tak som nám tu prenajal túto chatku. Vzadu je úžasná terasa. Poď!“ vyzval ma a vydal sa dovnútra.

Chvíľu som len stál na mieste. Nikdy som nebol mimo Londýn. Iba v škole, jasne, ale to som nerátal. Prečo to pre mňa robil? Mal som výčitky svedomia. Harry mi dával toľko darov a ja mu dám čo? Poviem mu, že sa hlas vrátil? Strašne som ten hlas nenávidel. Vyrovnal som sa a vydal sa za Harrym. Nie, nedovolím hlasu, aby mi zničil to šťastie, ktoré ma postretlo. Nedovolím mu, aby mi vzal Harryho.

Prešiel som predsieňou do obývacej izby, kde boli pootvorené, presklené dvere na terasu; tam som našiel Harryho. Konečne mal svoje telo. Bol mi otočený chrbtom a pozeral na rozľahlé jazero, v ktorom sa čvachtalo pár kačíc. Sledoval som jeho pevný chrbát a zatínal som päste.

Budeš ho musieť zabiť, vieš to, však? On ti stojí v ceste. Prišiel sem do minulosti preto, aby ti zabránil v tvojich cieľoch. Nechce, aby si sa stal lordom Voldemortom, chce ti vziať tvoj sen, Tom! To mu nesmieš dovoliť. Nikomu nesmieš dovoliť, aby ťa zastavil!

Prosím, nech už je ticho! Ten skurvený hlas! Trasľavo som vydýchol. Hlas zmĺkol. Nikdy mu neublížim, nikdy... nikdy... Podišiel som k Harrymu a zozadu ho objal. Oprel som si bradu o jeho rameno a pozeral som smerom, ktorým hľadel on.

„Ďakujem,“ pošepol som mu pri uchu.

Harry sa o mňa oprel a usmial sa. „Chýbal si mi,“ odvetil potichu a otočil sa v objatí čelom ku mne.

Áno, konečne som videl jeho tvár a tie zelené oči z tesnej blízkosti. Okamžite som ho pobozkal, nemohol som už viac čakať. Harry si zamotal jednu ruku do mojich vlasov a pritiahol si ma bližšie. Bozk mi vášnivo opätúval. Bozkávanie mi už išlo. Myslím, že som bol v tejto činnosti skutočne dobrý. Merlin, ale nie tak dobrý ako Harry. Jeho bozky mi kradli dych. Vždy som bol po bozkávaní s ním úplne vzrušený.

Večer sme si pri jazere rozložili oheň. Ležali sme na deke pod nočnou oblohou a sledovali to najkrajšie prírodné divadlo. Ako hodvábna záclona sa žiara rozprestierala po oblohe. Mala farbu Harryho očí. Bola jasne smaragdová presne ako ony. Ležal som Harrymu na hrudi, počúval tlkot jeho srdca. Držali sme sa za ruky a mal som pocit, že už viac šťastnejší byť ani nemôžem.

Nemá pri sebe prútik. Máš jedinečnú príležitosť.

Jednu minútu som sledoval čarovnú oblohu a užíval som si Harryho blízkosť a tú druhú som držal Harryho hlavu pod hladinou jazera. Nezmietal sa. Vrhol som naňho Petrificus Totalus, takže sa nemohol hýbať. Takéto neškodné kúzla viem kryť pred detekčnými kúzlami ministerstva, avšak zakázané a kúzla z oblasti čiernej mágie ešte nie. No aj to sa raz naučím a budem môcť vrhať Cruciatus na koho len budem chcieť. Zasmial som sa a ešte hlbšie som ho ponoril pod vodu. Musím ho zabiť. Musím ho zabiť.

Tak je to správne. Zbav sa ho. Nepotrebuješ ho. Nesmie ti stáť v ceste. Staneš sa lordom Voldemortom. A teraz, keď poznáš budúcnosť nedovolíš, aby ťa tento úbohý chlapec zabil. Zabiješ jeho rodičov skôr ako ho splodia a svet bude tvoj.

Počkať... čo sa to deje? Čo to kurva robím? Pre Merlina i Salazara, čo to robíš?! Prestaň! DOSŤ! Daj mi pokoj – kričal som v duchu a hlas náhle odišiel. Necítil som jeho prítomnosť. Okamžite som Harryho vylovil spod hladiny a dostal som ho na súš. Ležal na chrbte, celkom premočený. Jeho tvár bola modrá a pery lilavé ako lupene fialky. Nedýchal...

Zrušil som z neho kúzlo nehybnosti a rýchlo som naňho vrhol kúzlo prvej pomoci, ktoré sme sa učili ako druháci. Prosím... prosím, dýchaj...

„Pre Merlina, dýchaj,“ vzlykal som a skúsil som to opäť. Jeho ústa sa pootvorili a začal vykašliavať vodu. Zo srdca mi spadol obrovský balvan. Nahol sa a začal prudko kašľať a lapať po dychu. Sípavo sa nadychoval a neustále vykašliaval vodu. Skláňal som sa nad ním a bál sa ho čo i len dotknúť. Vykašľal posledné zvyšky vody a zvalil sa späť na chrbát. Teraz už modrasté pery sa mu chveli, keď otvoril oči. V zeleni bol zmätok a ešte niečo... Sedel som tesne pri ňom a netušil som, čo robiť. Ako som to mohol dopustiť? Takmer som ho zabil! Nechýbalo veľa a bol by... Pevne som stisol pery a snažil sa zadržať vzlyk. Celkom sa mi to vymklo spod kontroly. To čo som spravil bolo neodpustiteľné.

Smaragdové oči vzhliadli na mňa a konečne som spoznal, čo je tou druhou emóciou. Bola to bolesť, no nie fyzická. Bola to bolesť na duši, ktorá sa mu v nich odrážala. „Pre – prečo?“ spýtal sa chraptivo.

A ja som netušil, čo mu povedať. Bol som skamenený absolútnym šokom z toho, čo som spravil. Veď som to predsa nebol ja! Bol to ten hlas! Bol to on... „Ja – ja by som ti nikdy neublížil,“ zašepkal som roztrasene. „To on...“ sklonil som hlavu a zatvoril oči.

„Kto on?“ spýtal sa zarmútene. „Ten hlas, Tom? Naozaj?“

„Neveríš mi,“ skonštatoval som a zvesil plecia. Nepozrel som naňho, nedokázal som to. A neviem či to niekedy dokážem.

„Ja neviem.“

„Mo – možno ma niečo posadlo, Harry. Veď ja ťa...“ pokrútil som hlavou a v duchu dodal: milujem, „... nikdy, nikdy by som ti neublížil.“

„Vravel si, že ten hlas už zmizol. Tak ako to, že sa objavil práve teraz?“

Stále som zaryto pozeral do zeme. Povzdychol som si a vzhliadol k jazeru. Jeho hladina sa ešte stále hýbala. Od hladiny sa odrážala smaragdová žiara. Celkom som zabudol, že ešte pred chvíľou sme celkom šťastní ležali na tej prekliatej deke a sledovali tú prekliatu polárnu žiaru. Ako sa to všetko mohlo behom pár sekúnd tak pokaziť? „Zmizol... no znovu sa objavil,“ zašepkal som.

„Prečo si mi o tom nenapísal?“ spytoval sa Harry vyčítavo. Len letmo som vnímal, že sa posadil a hľadí na mňa.

„Nechcel som, aby si si robil starosti,“ riekol som pravdivo.

„Tommy, od toho som tu, aby som si ich robil,“ odvetil láskavo a pohladil ma po líci. Automaticky som sa do jeho dotyku oprel. Ako mohol byť ku mne taký nežný po tom, čo som mu urobil? Bol to skutočne môj anjel?

Odvážil som sa zodvihnúť tvár k tej jeho. Chvíľu sme si pozerali do očí. Nakoniec si ma Harry vtiahol do objatia a hladil ma. „Zbavíme sa toho hlasu, Tom. Prisahám.“

A ja som mu veril. V tej chvíli by som veril všetkému, čo by povedal. Spokojne som si povzdychol a vychutnával jeho náruč. Neveril som, že mi odpustí a to tak skoro. On mi musel naozaj veriť. Rozumel mi, nevzdával to so mnou. A ja som opäť raz nemohol uveriť, že je skutočný.

Mal som taký hrozný strach, že by som mu mohol opäť ublížiť. No bol som príliš veľký Slizolinčan, aby som sa ho kvôli tomu vzdal, aby som ho pred sebou uchránil. Bol som sebecký bastard. Harryho som potreboval viac ako príliv potreboval Mesiac a Slnko. Skrátka som bez neho nechcel ani len dýchať. Bez neho už nie. 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

super

(chocholanka, 26. 6. 2016 17:46)

ďakujem za skvelú kapitolu, dej je čoraz zaujímavejší už teraz sa neviem dočkať čo vymyslíš do ďalšej kapitoly už aby tu bola :)

Skvelé

(Cassia, 26. 6. 2016 16:13)

Ďakujem za kapitolu aj venovanie:-). Je to krásne a teším sa, že sa do "romantiky" priplietlo aj napätie. Som zvedavá, žeby sa Tomovi prihovárala temnota? Snáď to čoskoro zistíme:-).

*.*

(Maxë, 26. 6. 2016 12:32)

Děkuji za další kapitolu, je skvělá! :)
Úplně mi zvedla náladu, při té náročnosti zkouškového období :)

....

(Kilia Ice , 25. 6. 2016 23:33)

No tak som ani dlho nečakala. Ale musela som to napísať. Prosím ďalšiu časť tak ako v dvojke :DD