Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Časť VIII.

26. 7. 2016

 

Rok 1981 – magické väzenie Numengard, neidentifikovateľná oblasť, Veľká Británia

Numengard bol strážený dementormi, rovnako ako Azkaban. No nebolo ich tu tak veľa. Ochrany, ktoré sám Grindelwald uvalil na túto budovu, boli natoľko silné, že stráže tu ani nemuseli byť. No bol som to ja sám, kto prikázal, aby ho strážili. Gellert mal totižto na dementorov slabosť.

Dementori mi úctivo uhýbali z cesty, zatiaľ čo som kráčal tmavými chladnými chodbami tohto väzenia. Bolo tu veľa ciel, no všetky boli prázdne až na jednu. Jeden z dementorov sa vznášal priamo pred ňou, mávol som rukou, načo to stvorenie odplachtilo do temného zákutia chodby a ja som mal dokonalý prístup k starému mužovi.

Bol stočený v kúte a hľadel do steny oproti. Otvoril som jeho celu a vstúpil do tej zatuchnutej, smradľavej diery. Smrdelo to tu močom a výkalmi. Zvyšky jedla, ktoré mu sem magicky chodili, boli rozhádzané pri jeho nohách. Hnus. Starý muž na mňa prekvapene vzhliadol. Chladne sa uškrnul, keď ma spoznal. Už sme samozrejme mali tú česť. Vedel, kto som. Predal mi svoje remeslo. Bol som jeho nástupcom, no vedel som, že len čo by sa dostal na slobodu, snažil by sa ma zabiť, aby získal titul Temného pána späť.

„Zdravím ťa, Gellert.“ Švihol som prútikom a vyčistil jeho celu. „Ako sa ti darí?“ spýtal som sa zdvorilo a podišiel k nemu bližšie.

„Odkedy si mi sem poslal dementorov, oveľa lepšie. Konečne mám možnosť, poďakovať ti. Sú to príjemní spoločníci.“

Pobavene som sa usmial. „Nuž a zhodou okolností viem, že nie sú tvoji jediní spoločníci. Nemysli si, že neviem o tom, ako ťa sem chodí navštevovať tvoj priateľ Dumbledore. Stará láska nehrdzavie, nemám pravdu?“ uškrnul som sa.

Usmieval sa, očividne si túto našu konverzáciu užíval. „To vskutku, máš. No, ale predpokladám, že si sem neprišiel na priateľskú návštevu, Temný pane.“

„Ako vždy si nesmierne bystrý, starý muž. Tie roky v tejto zatuchnutej diere ti až tak neuškodili. Včera som mal návštevu. Isté knieža z rodu Valois si želá, aby si bol prepustený z väzenia. Má ambície stať sa novým Temným pánom. Jemne som mu naznačil, že svet Temného pána má, no on ma nevyslyšal a dostali sme sa do nepatrného konfliktu. Očakávam, že i napriek môjmu nesúhlasu ťa príde vyslobodiť.“

Grindelwald ma zaujato počúval a pobavene sa usmieval. „Na rodinu Valoisovcov si pamätám. Vlastnia fabriku na lietajúce dopravné prostriedky. Zaujímavé. Takže niekto chce obsadiť tvoj post, Temný pane, aké nešťastné.“

„Si môj radca, Gellert. Predal si mi tento titul a očakávam, že by si nedopustil, aby sa nejaký šašo vydával za Knieža temnôt.“

Gellert prikyvoval. „To by bolo skutočne hanebné. Urobil by nám Temným pánom iba hanbu, to určite. Takže si sa prišiel informovať, čo máš urobiť? Nebude ľahké bez povšimnutia zabiť hlavu rodu, ktorá má také vysoké postavenie. No budeš to musieť spraviť. Ak je skutočne taký ambiciózny, nebudeš mať na výber. Má postavenie, má moc a peniaze. Treba ho odstrániť z cesty.“

Chladne som sa usmial a karmínové oči mi zasvietili. „Presne to som chcel počuť, Gellert. Takže môžem rátať s tým, že aj keby ťa získal do svojej moci, nepredáš mu tajomstvá nášho vznešeného remesla?“

Gellert ani na sekundu neprerušil náš očný kontakt. „To rozhodne. Som hrdý, že práve ty si mojim nástupcom. Máš všetko, čo správny Temný pán mať má. Rozhodne nemienim pomáhať nejakému sopliakovi v tom, aby ti prebral post. Ty si Temný pán a budeš ním až dovtedy, kým si nezvolíš nástupcu.“

„Výborne, Gellert. Som rád, že si v tejto veci rozumieme.“ Z plášťu som si vybral zmenšený kufrík. Položil som ho na zem a zväčšil. „Sú v ňom nejaké knihy, o ktoré si ma minule žiadal. Príjemné čítanie ti prajem.“

Gellert sa spokojne načiahol a otvoril kufrík; vybral prvú knihu, ktorá mu padla do rúk a dychtivo sa začítal. Odkráčal som z cely a kúzlom zafixoval mreže. Dementor sa vrátil k mrežiam a ja som kráčal útrobami tejto veľkej budovy, zatiaľ čo som si predstavoval, ako toho hlupáka, Valoisa, zabijem. No vtom značka spojenia na chrbte mojej dlane zaštípala a slabo zasvietila. Niečo bolo s Harrym, cítil som to. Srdce sa mi prudko rozbúšilo, keď som vyšiel do daždivej noci. Útroby mi polial chlad. Nezaváhal som ani na sekundu. Okamžite som sa premiestnil do Godrikovej úžľabiny, priamo pred dom Potterovcov. V sekunde som zacítil, že ich ochrany boli narušené. Cudzia mágia priam z oného miesta sálala. Dvere neboli rozbité ani vylomené. Kúzlom som ich otvoril a vstúpil dnu.

Prútik som zvieral v rukách a očami prečesával predsieň. „Lumos,“ pošepol som, načo sa špička môjho prútika rozsvietila. Bolo tu neprirodzené ticho a tma, akoby nik nebol doma. No cítil som vôňu krvi.

Keď Harry v minulosti zomrel, naše spojenie vyhaslo. Keď sa narodil a opäť som ho držal, obnovilo sa. Vďaka tomu som vedel, že žil, no cítil som, že je v nebezpečenstve. Dostal som sa až ku schodom na druhé podlažie. Svetlo dopadlo na postavu pod nimi. Sklonil som sa a otočil ho na chrbát.

Bol to James. Mŕtvy James Potter. Oči mal vypleštené a v stuhnutej pästi ešte stále zvieral svoj prútik. Bol zabitý smrtiacim zaklínadlom. Prekročil som jeho telo a pokračoval na poschodie. Pred dverami Harryho izby som našiel Lily. Tvár jej zakrývali červené vlasy. Rovnako bola zabitá Avadou. Jemne som jej pramienok z tváre odstránil a sklonil som hlavu. Pevne som privrel oči a povzdychol si. Tak veľmi som chcel, aby mal Harry v tejto budúcnosti rodinu. Ale stalo sa to opäť, aj keď som ich tento krát nezabil ja. Jednoducho to bol ich osud. Zomrieť takto mladí bez toho, aby videli vyrastať svoje jediné dieťa. Aký tragický osud.

I jej telo som prekročil a otvoril som dvere. Pribehol som k postieľke, ktorá bola prázdna. Ostal v nej len plyšový medvedík, ktorého som Harrymu podaroval. Vzal som ho a privoňal si k nemu. Voňal od Harryho. Môj maličký, kde len môžeš byť? Náhle som si všimol, že bol pod ním schovaný list. Odložil som hračku a roztvoril ho:

Mám toho chlapca, Riddle. Hovoril som ti, že si nemáš so mnou začínať. Včera mi bolo jasné, že máš to decko rád, a tak som poslal svojich ľudí, aby mi ho priniesli. Ak nepustíš Grindelwalda z väzenia a nedovolíš mi prevziať moc nad touto krajinou, zabijem ho! Rozumieš?  

E. V.

Nazúrene som drvil onen list v pästi až kým sa nerozpadol. Ten parchant! Čo si to tá špina len dovolila? Týmto mi vyhlásil otvorenú vojnu. Vzal mi to najvzácnejšie. Už len z myšlienky, že sa ten skurvysyn dotkol môjho Harryho, je mi zle!

Ani neviem, ako som sa dostal do svojho panstva. Zvolal som urgentné zhromaždenie mojich nasledovníkov. Vysvetlil som im, že na scéne je nový hráč, ktorý si dovolil až príliš. Poslal som ich, aby zistili, kde to skurvené knieža sídli a kto sú jeho ľudia.

Voldemort ma utešoval, zatiaľ čo som do seba lial whisky a zúrivo som pochodoval v stretávacej sále. Keď sa mi to knieža dostane do rúk, zvlečiem ho z kože za to, čo si dovolil! Mohol spraviť hocičo iné, ale on trafil priamo do čierneho! Keby len včera nevtrhol do môjho bytu a nevidel ma s Harrym! Skurvený parchant. Zničím ho... zničím.

Zrazu do sály vstúpil jeden z mojich mladých nasledovníkov – Severus Snape. Ten mladík nebol čistokrvný, no bol tým najlepším odborníkom na elixíry, akého som za svoj život stretol. Prirodzene som ho musel získať do svojich služieb. Nebolo to ťažké, ponúkol som mu vskutku slušnú mzdu.

„Môj pane, elixíry sú pripravené.“

Zastavil som a vzhliadol naňho. „Výborne. Pre istotu priprav i dokrvovací, neviem, v akom stave bude to úbohé dieťa.“

Severus prikývol a mal som pocit, akoby sa ma chcel na niečo spýtať.

„Len do toho, Severus, nemusíš sa báť pokladať mi otázky,“ usmial som sa naňho a pohľadom ho vyzýval.

Severus mal oči sklonené k zemi, keď sa ma spýtal: „Môj pane, smiem sa spýtať, čo sa stalo s rodičmi toho chlapca?“

Odpil som si z pohára a chladne som odvetil: „Sú mŕtvi. Valoisovi ľudia ich zabili. Je to vskutku veľmi nešťastné.“

Severusova bledá tvár vzhliadla priamo do mojej, akoby mojim slovám nedokázal uveriť. Vedel som, že bol zamilovaný do Harryho matky. Svojim nasledovníkom som čítal myšlienky bez toho, aby si to všimli. Musel som, aby som si bol istý, že ma neplánujú zradiť.

´NIE! To... to nemôže byť pravda! Lily... Lily... mŕtva...´ počul som v Severusovej hlave. Myseľ mal uzamknutú vážne bravúrne, no už dávno som sa dostal cez jeho múry. Nik neovládal túto schopnosť lepšie ako ja. No v budúcnosti bude iste veľmi mocným v tejto oblasti. Tohto mladíka si rozhodne budem strážiť, aby odo mňa náhodou nezdupkal.

Podišiel som k nemu a venoval mu súcitný pohľad. Chytil som ho za rameno a stisol. „Je mi to ľúto.“

Severus na mňa prekvapene vzhliadol. Oči mal rozšírené šokom. Držal sa statočne, neukázal na tvári bolesť, ktorú práve prežíval vo svojom vnútri. Chápal som ho. To isté som zažíval, keď mi zomrel Harry. No môj Harry sa znovu narodil i keď teraz jeho život visel na vlásku a to kvôli skurvenému Valoisovi!

„Priprav ešte onen elixír a vezmi si voľno,“ riekol som a pustil ho.

„Áno, môj pane. Ďakujem, môj pane,“ odvetil a jasne som videl, ako sa jeho maska pomaly rúca. Rýchlo sa vyrútil zo sály a zmizol za dverami.

Sadol som si za masívny stôl, pri ktorom sa zvyčajne odohrávali stretnutia s mojimi nasledovníkmi. Z vrecka habitu som si vytiahol plyšového medvedíka, ktorého som našiel v Harryho postieľke a pevne som ho zvieral. Jediným šťastím bolo, že som dokázal tak dokonale ovládať svoju mágiu, inak by zničila celé moje panstvo i jeho okolie. Bila sa vo mne zmes toľkých emócií až som mal pocit, že vybuchnem.

„Temný pán, by si mal pospať,“ ozval sa piskľavý hlások.

Vražedne som vzhliadol na jedného z mojich škriatkov. Ako sa opovažuje mi kázať, čo mám robiť? Namieril som naňho prútik, aby som ho zabil, no vtom ma zastavil iný hlas:

Tommy, hádam nechceš ublížiť tomu nevinnému tvorovi, ktorý má o teba len starosti?

Toto nebol hlas, ktorý ma ovládal kedysi. Bol to Harryho hlas. Hlas môjho osemnásťročného Harryho, toho, ktorý prišiel do mojej minulosti. Niekedy som ho počul v hlave. Niekedy, keď som chcel urobiť niečo vážne zlé. Možno som bol šialený a možno to robilo to prepojenie... to neviem. No jeho láskavý a nežný hlas ma vždy zastavil. Sklonil som prútik a povzdychol si. Škriatok sa triasol a keď videl, ako skláňam prútik, od úľavy takmer zamdlel.

„Nedovoľuj si mi rozkazovať. Vypadni!“ zavrčal som naňho a škriatok okamžite zmizol.

Sedel som za vrcholom stola a predstavoval si všetky možné scenáre toho, čo Eduard skurvený Valois robí Harrymu. Stojace hodiny odbili tretiu hodinu rannú.

Bim bam, bim bam, bim bam... šalel som z toho zvuku. Hodiny mi pripomínali to, ako dlho tu už nečinne sedím. Kde v pekle toľko trčali? Prečo ešte nezistili, kde sa Valois zdržiava? Mal by som sa do toho pustiť sám, no nedopadlo by to dobre. Ako námestník ministra si nemôžem len tak dovoliť zapliesť sa do podobných špinavostí. Jediný s kým si ušpiním ruky, bude Valois, nie jeho úbohí prisluhovači. No, ak príde i na to, pre Harryho si pokojne ušpiním ruky hocikým.

Zrazu sa pri veľkom krbe, v strede sály, začala objavovať prvá skupina mojich nasledovníkov: Bellatrix, Lucius, Regulus, Crabbe, Macnair a ich vedúci Igor Karkaroff.

Bol to práve Igor, ktorý vystúpil do popredia a uklonil sa mi. „Môj pane, zajali sme niekoľko členov Valoisovej ochranky. Lestrange a Rookwood ich telá práve spaľujú. Predtým ako sme ich zabili, nám prezradili úplne všetko... Vieme, kde má sídlo, no je strážené a skryté za  silnými ochranami...“

V duchu som si odfrkol. Takže má silné ochrany, vážne? Prelomím každú ochranu, nič ma nezastaví v tom, aby som získal Harryho späť. Prudko som sa postavil a usmial sa. „Tak teda, načo čakať?“ prerušil som ho.

Premiestnili sme sa, len čo mi Igor ukázal lokalitu Valoisovho panstva, na magickej mape. Bolo umiestnené neďaleko Norwichu, týčilo sa na skalách, priamo nad Severným morom. Stál som, spoločne s mojimi nasledovníkmi, pred ochranami jeho sídla. Jeho panstvo bolo slušné. Prevažne baroková architektúra, približne z roku 1675. Zatvoril som oči a sústredil sa na mágiu, ktorá sršala z oných ochranných kúziel. Nežne som vypustil svoju mágiu a nechal ju napadnúť magické ochrany a štíty panstva. Moja mágia bola surová, mocná a dravá. Bez zaváhanie a väčšej sily, zničila ochrany a povolila nám vstup na Valoisove pozemky.

Moji prívrženci sa rozbehli po pozemkoch, smerom k panstvu, odkiaľ začali prichádzať členovia Valoisovej stráže. Ja som len rýchlo kráčal priamo do panstva. Len čo sa mi do cesty priplietol niekto z Valoisových ľudí, mávol som rukou a zlámal im väzy. Mal som jediný cieľ, nemal som sa čas hrať s nejakými Valoisovými pešiakmi. Chcel som len jeho. Do cesty sa mi priplietla ďalšia skupina kúzelníkov. V sekunde som ich zabil, no jedného som kúzlom prilepil k stene a chytil ho pod krk.

„Kde je tvoj pán?“ spýtal som sa chladne a keď nechcel hovoriť, vypustil som svoju mágiu, ktorá vliezla skrz jeho nozdry, priamo do jeho útrob a spôsobila mu väčšiu bolesť, než by dokázala spôsobiť kliatba Cruciatus. Reval, hučal a plakal až kým mi neprezradil, kde sa tá krysa skrýva.

Zabil som ho a pokračoval vo svojej ceste. Vyšiel som schody a namieril si to k západnej veži. Keď som vstúpil na dlhú chodbu, nechal som svoju mágiu vyplávať na povrch. Plávala naprieč chodbou ako trblietavá hmla a zabíjala všetko živé, čo jej stálo v ceste. Mal som čistú cestu a nik ma nemohol spomaliť. Došiel som až k dverám na jej konci a začul:

„...ale to dieťa si musím vziať so sebou!“

„To prenášadlo dokáže preniesť len jednu osobu. Prosím, môj pane, rýchlo, vari necítite jeho mágiu? Je neuveriteľné mocný, nikdy ste si s ním nemali začínať, môj pane... zabije nás...“

„Som silnejší než on! Čo si ho nevidel, veď je mladší než ja!“

„Prosím, môj pane, majte rozum!“

Och, dobre, nedovoľ, aby vzal to decko. Odveď ho niekam, kde ho Riddle nenájde! Potom si poň prídem, on je moja jediná šanca na to, aby som dosiahol svoje... na to, aby som mohol s Riddlom manipulovať!“

Bombardov som vyrazil dvere a jediné, čo som zahliadol bolo, ako Valois mizne skrz prenášadlo. Dočerta! Ešte nemal vyhrané. Nájdem si ho, nech sa ten všivák presunul kdekoľvek. Muž, ktorý zrejme Valoisovi radil, aby si prenášadlo vzal, stál pri otvorenom okne a roztrasene na mňa pozeral. Zrazu niečo vyhodil skrz okno a chystal sa z neho skočiť. V momente ma zasiahla panika, keď som si oneskorene uvedomil, že z obloka vyhodil Harryho zabaleného v deke. Salazar, táto veža sa nachádzala priamo nad rozbúreným morom...

Bez toho, aby som čokoľvek povedal, som muža kúzlom zmrazil. Jeho telo dopadlo s rachotom na zem. Nevšímal som si ho. Dobehol som k oknu a vyskočil z neho. Nemýlil som sa. Padal som priamo do búrlivého mora; bola hlboká noc, od jeho hladiny sa odrážalo len svetlo z mesiaca, vďaka čomu som mal pocit, že padám rovno do riedkej smoly. Moje jediné šťastie v tejto chvíli bolo, že som vedel lietať bez metly či dopravného prostriedku. Naučil som sa svoju mágiu použiť tak, že som sa ňou obalil a riadil ju. Tesne nad hladinou som zastal, aby som stlmil pád a obyčajnou myšlienkou som vykúzlil svetelnú guľu, ktorá osvetlila značnú časť vody. Vrhol som sa pod hladinu a zahliadol ho. Jeho telíčko klesalo do temných hlbín.

Bol som nepríčetný, ani neviem, ako sa mi nakoniec, kúzlami, podarilo k Harrymu doplávať. Vynoril som sa i s jeho telom nad hladinu. Okamžite nás opäť ponorila prichádzajúca vlna. Obalil som nás mágiou a vyletel spod jej hladiny. Vzduch bol studený a bodavý ako ostré nože. Zastal som pri najbližšom brehu a ihneď na Harry vrhol celú desiatku kúziel. Od ohrievacích až po kúzla prvej pomoci. Merlin, zvieral som to malé bledé telíčko a triasol som sa strachom. Dýchal... Merlin, našťastie, dýchal... vykúzlil som hrubú deku a zabalil ho do nej. Nemal žiadne iné zranenia. No bol podchladený i napriek kúzlam, ktoré som naňho použil. Spojenie medzi nami bolo stále slabé, akoby bol Harry na míle vzdialený odo mňa i keď som ho mal v náručí. Kľačal som na zemi a bozkával ho na čielko a do vlasov.

„Odpusti mi... neochránil som ťa...“

Srdce mi požierala odporná bolesť v podobe výčitiek a zlyhania. Vtom momente som nemyslel na nikoho a na nič, iba na Harryho. Premiestil som nás priamo do spálne môjho panstva. Položil jeho meravé telo na moju obrovskú posteľ. Kúzlom som mu vymenil plienku a zakryl som ho hrubou dekou až po krk. Do organizmu som mu magicky zaviedol detské dávky rôznych elixírov, ktoré už skôr Severus pripravil. Bol už celkom suchý a jeho líčka začali naberať zdravšiu farbu. Pery mal ešte stále bledé, no podľa kúziel už nebol v ohrození života. Samého seba som medzitým usušil. Dlhú chvíľu som len stál nad ním a sledoval ho.

Srdce mi stále tĺklo splašene akoby chcelo z môjho hrudného koša už nadobro vyskočiť. Mohol som ho opäť stratiť... ako som to mohol dopustiť? Vyzliekol som si plášť a z jeho vrecka vytiahol malého plyšového macka, ktorého mal Harry tak rád. Opatrne som ho položil k Harrymu a ľahol som si vedľa neho. Ležal som na boku a zblízka sledoval profil jeho tváričky. Dlhé mihalnice mu na líčkach vytvárali tiene. Strapaté vlásky mu ležali na vankúši a ja som sa nimi jemne prehrabával. Môj malý anjel, čo všetko si si v tieto dni musel zažiť? A to všetko opäť iba kvôli mne! Som tvojim prekliatím a ty mojim požehnaním.

Po škriatkovi som mojim nasledovníkom poslal odkaz, že mám Harryho; Valois ušiel a chcem, aby po ňom Travers, Selwyn a Wilkes pátrali. Celý zvyšok noci som preležal pri Harrym, pozorne počúvajúc jeho dýchanie a kontrolujúc jeho zdravotný stav. Svitalo, keď som si ho k sebe nakoniec pritiahol a pažou ho pevne objal. Bol taký maličký, taký krehký... ako mu len mohol chcieť niekto ublížiť?

Nakoniec som zaspal, tvárou ponorený v Harryho vláskoch.

Prebral som sa na to, ako ma niečo šteklí na tvári. Zmätene som otvoril oči a pozeral do veľkých zelených zreníc. Harry ma prstíkom pichal do líca, zrejme za účelom zobudenia. Usmial som sa naňho. Nebolo krajšieho prebudenia, než vedľa neho. Stále bol bledý a pôsobil smutne.

„Ahoj,“ pošepol som oproti jeho tváričke.

„Mamaa?“ spýtal sa ma mumlavo, no mal som pocit, akoby tušil, že sa jeho matke stalo niečo zlé. Čo som mu len mal povedať, veď mi aj tak neporozumie.

Pohladil som ho po bacuľatom líčku. „Odpusť mi, Harry...“ zašepkal som a sledoval, ako sa do jeho zelených očiek nahŕňajú slzy. Potichu sa rozplakal.

Posadil som sa a vzal si ho na ruky. Privinul som si ho k sebe a nežne ho hladkal po chrbte. Nakoniec sa Harry upokojil a len v tichosti ma objímal rúčkami vôkol krku. Presunul som sa s ním do hlavnej jedálne. Pár nasledovníkov, ktorí obývali moje panstvo, sedelo za stolom a naberalo si jedlo na tanier. Zrejme musel byť čas raňajok.

Sadol som si s Harrym za vrchol stola a ignoroval ich spýtavé pohľady. Komorník ma okamžite obslúžil a naservíroval mi môj obľúbený biely čaj, hrianky s maslom, tanier s ovocím a kašičku pre Harryho. Po mojej pravej ruke ležali noviny, no nemal som vôbec chuť preskúmať ich tak, ako každé iné ráno. Chcel som si posadiť Harryho na kolená a nakŕmiť ho, no držal sa ma vôkol krku ako taký kliešť. Akoby sa bál, že by ho opäť mohol niekto zobrať.

Dolohov, Rowle, Nott, Gybon a Avery boli tí, ktorí obývali moje sídlo. Stále som cítil ich prekvapené a zvedavé pohľady. Celkom som ich ignoroval. Trápil ma iba Harry.

„To nič, všetko bude v poriadku. Už si v bezpečí, som tu s tebou,“ šepkal som mu do uška tak, aby ma nik nepočul. Koniec koncov, som sedel na opačnej strane tohto dlhokánskeho stolíka. Musel by som takmer kričať, aby ma moji prívrženci z opačnej strany počuli.

Harry odmietal jesť a keď nemal chuť na jedlo Harry, nemal som ani ja. Uchlipol som si čaju a nakoniec som sa prinútil roztvoriť noviny. Hneď na prvej strane stálo veľkým písmom:

 

AUROR JAMES POTTER A JEHO MANŽELKA ZAVRAŽDENÍ!

 

ICH ROČNÝ SYN NEZVESTNÝ!

 

KTO STOJÍ ZA ICH CHLADNOU VRAŽDOU?

 

Pokrútil som hlavou a prehrnul na ďalšiu stanu.

Exkluzívne vyjadrenie ministra Bagnolda o vražde Potterovcov: „Je to veľmi nešťastná správa. Potterovci boli v našej kúzelníckej komunite veľmi obľúbenými. Auror James Potter patril medzi špičku vo svojom obore, rovnako ako Lily, ktorá bola výbornou liečiteľkou a mala pred sebou sľubnú kariéru. O malú chvíľu sa chystám spojiť s pánom námestníkom, Tomom Riddlom, aby sme dostali vinníkov a priviedli ich syna, Harryho, domov.“

Zastihli sme i riaditeľa Rokfortu a predsedu Mimoriadneho združenia kúzelníkov, Albusa Dumbledora: „Smrť Lily a Jamesa ma veľmi zarmútila. Počas ich školských čias patrili medzi mojich obľúbencov a i potom, čo školu vyšli, sme ostali v kontakte. Boli to veľmi dobrí ľudia, a preto nechápem, kto si mohol želať ich smrť. Ich syn, Harry, je mimoriadne dieťa, ktoré mi ihneď prirástlo k srdcu a pre ich pamiatku sľubujem, že budem nápomocný pri jeho pátraní. Nech odpočívajú v pokoji...“

Odfrkol som si. Prekliaty Dumbledore! Nikdy nedovolím, aby sa tými svojimi špinavými rukami dotkol Harryho! No pravdou bolo, že všetci momentálne po Harrym pátrali. Nebolo by múdre, aby som sa tu s ním skrýval. Harry sa hlávkou opieral o moju hruď a prstíkom ma ťahal za gombík na košeli. Pobozkal som ho do vlasov a zatvoril oči. Viem, že musím ísť s pravdou von a vrátiť ho. Zrejme pôjde do opatery Siriusa Blacka. Nebol som z toho nadšený, no bola to jediná rozumná možnosť.

„Temný pane,“ ozval sa môj komorník. „Z vášho apartmánu, v Londýne, prišla správa, že si vašu osobu želá minister Bagnold v jeho kancelári.“

„Iste, Victor, napíšte mu, že sa dostavím za desať minút.“

Komorník sa uklonil a prikývol. Dopil som už pomaly vlažný čaj a postavil sa od stolu. Vzhliadol som na skupinu mojich prívržencov, ktorí ešte stále raňajkovali a prehovoril som: „A vy, pustite sa do pátrania po Valoisovi! Na konci týždňa chcem vidieť nejaké pokroky!“

OOO

Z môjho londýnskeho bytu, sme sa krbom presunuli priamo do ministrovej kancelárie. Sedel za svojim stolom a šokovane sa postavil na nohy, len čo nás uvidel.

„Kde – kde si našiel to dieťa, Tom?“ spýtal sa ma a jeho tučná tvár celkom sčervenela.

Harry sa ku mne túlil, zatiaľ čo som pokojne odvetil: „Unieslo ho knieža Eduard Valois. Našiel som ho v jeho sídle potom, čo nechal zabiť Potterovcov.“

„Ale... ale ako?“ koktal ako taký hlupák

„Predsa som ti hovoril, že sa stretávam s Potterovcami, kvôli bolestiam, ktoré máva malý Harry. Včera mal Harry rovnako bolesti, a tak som bol pozvaný k nim domov. No len čo som sa premiestnil pred ich dom, vedel som, že je niečo zle. Našiel som Jamesa i Lily mŕtvych. Harry v dome nebol. S pánom Valoisom som sa, zhodou okolností, deň pred touto udalosťou stretol, a preto som si pamätal vôňu jeho mágie. Vieš, aký citlivý som na magické jadrá. Preto som vedel, kde mám Harryho hľadať. Nemal som čas ťa upozorniť. Našiel som Harryho, ale Valois uprchol. Hneď, čo som sa o toho malého postaral, si mi napísal list, a tak som tu,“ klamal som sebavedome a pokojne.

Bagnold na mňa stále pozeral s otvorenými ústami. Ach, aké neslušné na tak váženú osobnosť. „Och, Tom, čo by som len bez teba robil! Už teraz ma média bombardujú a obviňujú z neschopnosti! Okamžite nechám zvolať tlačovku.“

Tlačovka sa konala v Občianskej sále. Sedeli sme na za dlhým stolom, na pódiu, zatiaľ čo pod ním stála celá rada redaktorov a fotografov. Na kolenách mi sedel Harry, ktorý žmúril očká, kvôli všetkým tým bleskom z fotoaparátov. Otočil som si ho k hrudi a privinul k sebe, aby nemusel čeliť tým prekliatym novinárom. Harry si automaticky omotal rúčky okolo môjho krku a pevne ma držal.

„... nuž a tak sa malý Harry dostal späť do bezpečia. Pán námestník je skutočný hrdina...“ rozprával Bagnold a novinári hltali každé jeho slovo. Rýchlobrká zapisovali všetko, čo sa dalo. Fotoaparáty fotili každý náš pohyb a ja som len sedel a usmieval sa na tých úbohých tvorov, ktorými som opovrhoval. Zrazu k pódiu dorazil zadýchaný Black. Prižmúril som naňho oči a mal som chuť ho okamžite zabiť len preto, aby som nemusel Harryho nechávať v jeho opatere. No nemohol som... Harry by mi neodpustil taký čin.

Black vyšiel ako pomätený na pódium a ja som bol nútený postaviť sa. Vedel som, že momentálne ma sledujú všetci. Vložil som roztrasenému Blackovi Harryho do rúk. Sledoval som, ako si ho privinul k sebe a rozplakal sa. Neuveriteľne som žiarlil, no bol som bezmocný. Bagnold podišiel k Blackovi, tiež a potľapkal ho po ramene.

„Ďa – ďakujem, pane, že ste ho našli,“ zavzlykal Black mojim smerom a ja som pokývol hlavou. „Budem vám naveky vďačný.“

Za Blackom onedlho dobehol nejaký zanedbaný muž, s jazvou na tvári. V očiach mal slzy a usmieval sa, keď pohladil Harryho po vláskoch. Zaťal som čeľusť, bol to vlkolak, cítil som to. Špinavý vlkolak. Bol to určite ten prekliaty kamarát Jamesa Pottera, sem-tam som ho zahliadol na ministerstve. Všetci nás fotili, musel som sa usmievať, no vo vnútri som horel ako práve zapálená fakľa. Harry bol môj a bolo také ťažké zveriť ho týmto ľuďom... niekedy som mal chuť zahodiť túto masku námestníka Toma Riddla a otvorene všetkým ukázať to, kým som skutočne bol – Temným pánom! No dal som Harrymu sľub... sľub, že sa nestanem tým, kým som bol v jeho čase.

Možno som Temným pánom, no nie som ani zďaleka taká obluda, akou som bol v Harryho čase. Tam mi načisto preskočilo. Tu mi ide iba o to, aby som zaisťoval čistokrvným moc v spoločnosti, aby som riadil túto krajinu. A tak to bude i naďalej, kvôli Harrymu. Kvôli nemu sa neutrhnem z reťaze a budem poslušným námestníkom.

Harry na mňa vrhol smutný pohľad. Zelené očká na mňa zúfalo žmurkali a ja som vedel, že v skutočnosti chce ostať so mnou. Veľmi ťa milujem... zašepkal som v duchu, neprerušujúc naše uzamknuté pohľady.

Aj ja teba...

Neviem, či som to skutočne počul, alebo si to len predstavoval v mojej hlave, no bolo mi to jedno. Hrudník ma priam pálil tou nekonečnou láskou k tej malej osôbke, ktorú držal v tých brudných rukách Black. Bol tak blízko a pri tom tak ďaleko. Naraz som bol od Harryho odtrhnutý. Musel som odpovedať na otázky novinárov a len bezmocne som sledoval, ako Black a vlkolak, obklopení aurormi, odchádzajú zo sály. Naposledy som zahliadol Harryho oči, zatiaľ čo som znovu a znovu rozprával, ako som Harryho zachránil.

Vtedy som ešte netušil, že Harryho už pekelne dlho neuvidím. Black sa stal oficiálnym adoptívnym rodičom Harryho Pottera. Hneď na druhý deň dal výpoveď a na ten ďalší, zmizol s Harrym i vlkolakom. Dozvedel som sa to príliš neskoro. Už nebolo v mojej moci ho zastaviť.

Vypočúval som Bellatrix i Regulusa. Oni ako jediní mohli tušiť, kam Black šiel. Bol hlavou rodiny Blackovcov, mal nárok na všetky nehnuteľnosti. No ani Bellatrix, ani Regulus nevedeli o všetkých sídlach, ktoré tento rod vlastnil. Nebolo možné vypátrať kam šli. Bolo známe, že Blackovci mali na svojich sídlach tie najlepšie ochrany. I pre mňa bolo skrátka nemožné vypátrať ich nehnuteľnosti a zistiť, ktorú z nich Black s Harrym obýva.

Ten idiot! Ako ho mohol vziať preč? Azda nevie o jeho bolestiach? Ako mu mám pomôcť ich zahnať, keď neviem, kde je. No ak o tom, že Harrymu pomáham s bolesťami hlavy Potterovci Blackovi nepovedali, bola veľmi malá šanca, že by ma Black vyhľadal, aby som Harrymu pomohol. Och, Merlin, nenávidel som sa za to! Môj Harry... opäť bude kvôli mne trpieť. Opäť som ho sklamal.

A aby toho nebolo málo, Valois zmizol ako taký smrad. Rovnako, ako ho nemohlo vypátrať ministerstvo, nedokázali ho nájsť ani moji prívrženci.

Boli to najhoršie roky v mojom živote; boli takmer tak hrozné, ako keď Harry zomrel...

Každý jeden deň som po Harrym pátral, každý jeden deň som naňho myslel. Má bolesti? Má sa dobre? Stará sa oňho Black tak ako má? Tieto myšlienky ma ničili. Navonok som sa tváril, že je všetko v poriadku. Bol som vzorným námestníkom, ktorého ľudia po tom, čo som Harryho zachránil, milovali ešte viac. No v skutočnosti som bol zničený.

Ako tak týždne, mesiace a roky plynuli, začal som trpieť nespavosťou a nechutenstvom. Bolestne som túžil po Harryho prítomnosti. Naše spojenie bolo aktívne a vyžadovalo si, aby sme boli vo fyzickom kontakte. Stačil by letmí dotyk našich rúk a bolo by nám lepšie. Bolo mi príšerne a vedel som, že Harry, nech už bol kdekoľvek, na tom bol rovnako zle. Prečo sa dočerta len Black nevráti? Nenávidím ho! Doteraz nerozumiem, prečo ten prekliaty hlupák odišiel...

 

 

Miniaplikace

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Love it

(Zerili, 9. 8. 2016 15:08)

OOOOooooo milujem túto poviedku len pokračuj prosím :D

mimináček

(sisi, 6. 8. 2016 23:05)

chuďátko děťátko, malý Harry si vytrpí svoje ať je v jakékoliv realitě, nebo alternativě. Doufám, že to bude mít dobrý konec až to bude hotové. Každopádně dík za pěkné překvapení.

Skvelé

(Cassia, 4. 8. 2016 13:31)

Super. Už sa teším , čo bude ďalej. .:-)

Skvělé

(MiraJane, 1. 8. 2016 5:54)

Jako vždy skvělé. Obrat s Harryho zmizením se mi moc líbí. Bude super, že příště už se s Tomem setká starší a sladký, což Harry opravdu je :D. Příběh pokračuje zajimavým směrem, takže se už těším na další kapitolu :D

:-)

(Achája, 30. 7. 2016 10:02)

Doufám, že se co nejdřív shledají a moc se těším jak bude Harry reagovat. A Sirius též:-D

*.*

(Maxë, 29. 7. 2016 13:09)

Výborné! Přečtené jedním dechem! :)
Těším se, co bude dál, je to napínavé :3

...

(Tinů, 27. 7. 2016 17:35)

Proste úžastné, chudáčik Harry. Zase bez rodičov, ešte že má Siriusa a Remusa, no čakala som že zostane s Tomíkom. Musí Sirius vyhladať Toma, šak Harry trpí :/ ubožiatko malé :/
Teším sa na ďalšiu. :)

:)

(Marsy, 27. 7. 2016 8:59)

Jako vždy úžasné. :) Těším se jak to Tom bude zvládat a co teprve Harry...

:-)

(chocholanka, 27. 7. 2016 1:29)

Super, som zvedavá ako to Tom vydrží, či mu neprepne už úplne teraz, keď musí byť od Harryho odlúčený....Chudák Harry fakt mu nieje súdené vyrastať s rodičmi...a Sirius toto vážne nevychytal...Už sa teším na ďalšiu kapču

....

(Kilia Ice , 26. 7. 2016 21:53)

Musím uznať, že Sírius je vážne idiot. Chudáčik Harry. Prosím o ďalšiu časť čo najskôr :D