Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Časť XI.

30. 9. 2016

 

Rok 1994 – Izba 234, hotel Zlatý prútik, Christchurch, Nový Zéland

Opretý o záchodovú misu, som vyvrátil posledné zvyšky jedla, ktoré mi ostali v žalúdku. Postavil som sa na roztrasené nohy a prešiel k mramorovému umývadlu. Vypláchol som si ústa a pozrel na môj zničený odraz v zrkadle. Prežil som ďalšie dva roky bez Harryho. Snažil som sa k nemu dostať, ale Dumbledore si vždy našiel šikovnú výhovorku, aby mi v tom zabránil, a tak som sa zameral na pátranie po Valoisovi. Podarilo sa mi získať množstvo cenných informácií, ktoré ma zaviedli až na druhý koniec sveta. Nový Zéland, konkrétne mesto Christchurch, ktoré je vskutku prekrásne. Asi pred mesiacom som sa ubytoval v hoteli v magickej časti mesta.

Moji ľudia z ministerstva hliadkovali v uliciach a moji prívrženci získavali informácie o Valoisovej osobe. Stále sme nezistili, kde sa skrýva. No bol som tak blízko, teraz som skrátka nemohol poľaviť, cítim, že čoskoro to prekliate knieža nájdem a s ním i Grindelwalda.

Ale spojenie s Harrym ma už absolútne devastovalo, myslel som, že to vydržím, no tento týždeň sa môj zdravotný stav začal značne zhoršovať a myšlienka na to, že Harrymu je oveľa horšie ma zabíjala. Od Severusa mi chodili pravidelné listy, v ktorých mi o Harrym písal. V poslednom liste ma informoval, že ho práve pustili z ošetrovne, lebo nevedeli prísť na to, čo spôsobuje jeho únavu, nevoľnosť, nespavosť a nechutenstvo. Vedel som, že už to nemôžem ďalej odkladať, musím ísť za ním, musím nájsť spôsob, kým ho predávkujú elixírmi. Valois ne-Valois Harry bol pre mňa prvoradý. Aj tak som mal obrovské výčitky, že som to nechal zájsť až tak ďaleko. No mal som zlosť aj na Dumbledora, že si hrad tak dôkladne strážil a moje návštevy zamietal z absurdných dôvodov.

Oznámil som svojmu asistentovi, že sa musím z osobných dôvodov vrátiť domov a nechal som celé pátranie na ňom. Medzinárodnou hop-šup práškovou sieťou som sa presunul rovno do svojej kancelárie na ministerstve. Odtiaľ som sa premiestnil do môjho apartmánu a následne do panstva, kde som sa dal tak trochu do poriadku a premýšľal, ako sa dostanem do Rokfortu. Preštudoval som celú mapu areálu školy, no nenašiel som žiadnu škáročku, cez ktorú by som do hradu prenikol. Hodiny na stene ma privádzali do šialenstva, pretože čas bol pre mňa nesmierne dôležitý; nakoniec som spravil veľmi zúfalý krok.

Ani neviem ako, no zrazu som sa ocitol v Zakázanom lese. Poznal som ho naspamäť, trávil som tu mnoho času, keď som bol študentom. Práve na tomto mieste som po prvýkrát zbadal tie najkrajšie zelené oči na celom svete. Ešte stále tu stál, len kúsok za magickou bariérou, krík, za ktorým sa Harry skrýval a sledoval ma, zatiaľ čo som konverzoval so svojim hadím priateľom. Usmial som sa pri tej spomienke. No okamžite mi úsmev z tváre zmizol, keď mi pohľad padol na takmer neviditeľnú bariéru, ktorá oddeľovala pozemok školy s okolitým svetom. Magické vlny sa jemne vlnili vo vzduchu a bola z nich cítiť neuveriteľná sila, stará niekoľko storočí. Nebolo v mojej moci ju narušiť a ak by sa mi to aj podarilo, Dumbledore by to okamžite zistil. Čo som si vôbec myslel? Stál som tam ako soľný stĺp a podopieral sa, o vedľa mňa stojaci strom, pretože som sa cítil príšerne slabý.

Zatvoril som oči a myslel naňho.

Zakázaný les... čakám... pomyslel som si a naivne dúfal, že ma Harry môže nejakým spôsobom počuť. Keď ma predsa Harry cítil vtedy na stanici King Cross a rovnako tak i po metlobalovom zápase, musí ma cítiť i teraz. A možno dokonca počuť. Nemohla to byť vždy len moja fantázia. Už toľko krát som ho počul vo svojej mysli. Skrátka som si to nemohol vymyslieť. Po predošlých skúsenostiach, som si bol temer istý, že kúzlo nášho spojenia, nás prepája na určitej mentálnej úrovni.

Minúty ubiehali a ja som bol čoraz viac zúfalejší.

Príď... viem, že ma cítiš...

V lese bola čierno-čierna tma. Vykúzlil som svetelnú guľu, ktorá vyletela ponad moju hlavu a osvetľovala okolie i časť lesa, ktorý pokračoval za bariérou. Zvuky, ktoré sa vôkol mňa ozývali som ignoroval. Bolo mi ukradnuté, aké stvorenia sa tadeto preháňajú, poznali ma. Temné magické stvorenia vedeli, kto je Temný pán a prirodzene boli na mojej strane. Nedovolili by si mi ublížiť, práve naopak, viem, že ma v tichosti chránili pred tými, ktorí k temnej strane neprislúchali.

Čas plynul a on stále neprichádzal. Necítil som, že by bol blízko.

Počkám tu na teba, hoc aj celú noc – skúšal som ďalej a trpezlivo som stál na mieste.

Hodiny ubiehali a nezdalo sa, že by sa chystal prísť. Možno som chcel priveľa. Bola noc a čakal som naňho v hlbinách Zakázaného lesa. Možno len nemá príležitosť vytratiť sa, alebo sa sem skrátka bojí ísť. Snažil som sa presviedčať rôznymi argumentmi, no vnútri som vedel, že môj Harry by sa nikdy nebál ísť do Zakázaného lesa, nikdy by nemal strach porušovať pravidlá a rozhodne by neignoroval moje volanie. Pretože ja viem, že ma počuje, skrátka to viem, cítim to.

A zrazu som to ucítil. Po tele mi prešli zimomriavky. Znamenie hada a blesku vystúpilo na mojej pokožke a ja som vedel, že je blízko. Konečne som cítil jeho mágiu! Medzi kríkmi som zahliadol jemné prachové svetielka, ktoré vírili vzduchom a tvorili nesúmernú postavu. Bol to Harry pod neviditeľným plášťom; teraz som zrazu chápal, ako ma Harry mohol vidieť, keď som ho neviditeľný sledoval na stanici. Spojenie našich mágií a krvi nám očividne umožňovalo vnímať toho druhého, akýmkoľvek spôsobom.

Žiarivé prachové čiastočky zastali tesne pred magickou bariérou. Napäto som sledoval, ako z Harryho skĺzal plášť až nakoniec celkom viditeľný stál oproti mne. Riadne vyrástol odvtedy, čo som ho videl naposledy. Bol omnoho vyšší a jeho tvár už niesla tie mužské rysy, ktoré som toľko miloval. Mal sklonenú hlavu a vo svetle, ktoré mi svietilo nad hlavou, sa zdal byť bledý sťa prízrak. Vyzeral vyčerpane, akoby musel prejsť dlhú cestu než sa sem dostal. Stále sa na mňa nepozrel, len tam stál, nohy sa mu triasli akoby ho nevládali už viac udržať a ruky mal bezvládne spustené vedľa tela.

Bál som sa čo i len prehovoriť. Jazyk akoby mi zamrzol pri pohľade naňho. Merlin, chcel som tu prekliatu bariéru rozbiť a objať ho. No zrazu som si nebol istý, či by o to Harry vôbec stál.

„Harry?“ spýtal som sa šeptom.

Harry stále hľadel do zeme, divoké vlasy mu zakrývali tvár. Unavene zodvihol trasúcu ruku a otvorenú dlaň priložil na povrch magickej bariéry, ktorá nás od seba, ako neviditeľná stena, oddeľovala.

Zahryzol som si do pery a svoju vlastnú dlaň som priložil z druhej strany bariéry. Ak by tam nebola, dotýkali by sme sa. Sledoval som naše dlane, jeho drobnejšie prsty by dokonale zapadli medzi tie moje – dlhé a štíhle. Mal som pocit akoby som bol smädný, pričom krčah s vodou stál priamo predo mnou, no ja som sa nesmel napiť. Bolo to čisté utrpenie. Mal som chuť kričať, no dokázal som tu len nečinne postávať. Pri pohľade na Harryho zúbožený stav a jeho odmietavý postoj som začínal cítiť strach.

Harry zrazu pomaly zodvihol hlavu. Stále sa na mňa vôbec nepozrel, miesto toho vzhliadol na naše takmer spojené, otvorené dlane. Boli to práve tie, ktoré boli zdobené našimi znameniami.

„Pozri sa na mňa, prosím,“ zašepkal som zachrípnuto.

Vnímal som ako sa mu napäli svaly na tele. Zelené oči sa konečne zabodli do tých mojich. Boli plné bolesti a odporu. Mal som pocit akoby ma niekto preklial kliatbou Cruciatus, presne tak bolelo vidieť v jeho očiach oné emócie.

„Nenávidím ťa...“ prehovoril chrapľavo.

Niečo ostré ma bodlo priamo do srdca. Naše pohľady boli stále uzamknuté, keď som odvetil: „Je mi ľúto, že kvôli mne trpíš... vieš, že by som-“

Harry opäť stočil pohľad k našim dlaniam. „Prestaň,“ prerušil ma chladne. „Prestaň mi už konečne klamať.“ Jeho hlas bol tichý, o to horšia celá táto situácia bola. Mal právo ma nenávidieť. Veď som ho nechal celá dva roky bez kontaktu, čo ho priviedlo až na lôžko ošetrovne.

Chcel som opäť prehovoriť, no Harry ma predbehol: „Profesor Dumbledore mi všetko povedal. Viem všetko,“ odpľul s odporom, „tak už prestaň s touto pretvárkou.“

Zamračil som sa a keď mi Harry opäť pozrel do očí, nechal som do tých svojich preniknúť to, čo som momentálne cítil. „Čo ti povedal?“ spýtal som sa priškrtene. Dobre si spomínam na Dumbledorovu hrozbu toho, že ma Harry bude nenávidieť, keď sa opäť stretneme. Ale to bolo predsa nemysliteľné... on nemohol...

Harrymu sa do očí nahrnul slzy, keď zničene pokračoval: „Viem, že si Temný pán... viem, že si mi zabil rodičov! Dumbledore mi povedal, ako môj otec zistil, kto v skutočnosti si, a preto si ho musel odstrániť! Mňa si nechal žiť a ešte si zo seba spravil hrdinu a tváril si sa, že si ma zachránil,“ odfrkol si. „Viem, že si ma nechal žiť len preto, že som magicky silný. Spravil si mi toto znamenie,“ očami plnými znechutenia pozrel na svoju roztvorenú dlaň, „aby si zo mňa jedného dňa vysal moju mágiu. A ja som si hlúpo myslel, že ku mne niečo cítiš, že ti na mne záleží! Najhoršie je, že ja ťa kvôli tomu prekliatemu spojeniu naozaj milujem... a za to ťa nenávidím! Hrozne ťa nenávidím! Milujem ťa... nenávidím ťa... nedá sa to zniesť,“ šepkal absolútne zúfalo a zničene, pričom mu slzy stekali z očí.

A ja som tam len stál, dlaň som mal stále priloženú na bariére, rovnako ako Harry. Stál som tam a bol absolútne paralyzovaný. Slová, ktorými ma Harry zasypal, ma priklincovali k zemi. Toľko lží mu nanútil Dumbledore len preto, aby ma Harry začal nenávidieť. Neveril som, že to Dumbledore skutočne spraví, skrátka som neveril, ale ten starý bastard to dokázal! Už od začiatku si Harryho obtáčal vôkol prsta. Kŕmil ho klamstvami až sa mu nakoniec podarilo celkom ho obrátiť proti mne.

Aké absurdné bolo všetko to, čo Harry povedal.

Harry zaryl nechty do bariéry, pričom slabo zaiskrila magickými výbojmi. Sklonil hlavu a vzlykol. „To spojenie ma pomaly zabíja... mal si to vážne skvele naplánované. Zariadil si to tak, aby som ťa potreboval, inak budem trpieť. Ale ja sa ťa už nikdy ani nedotknem. Radšej budem znášať všetku tu bolesť a nespavosť, no už nikdy nedovolím, aby si sa so mnou tak špinavo zahrával...“

„Harry... všetko je to lož. Prosím, dovoľ mi nech ti to vysvetlím,“ pokúšal som sa, no Harry len pokrútil hlavou.

„Dumbledore vravel, že si zlý... viem, aké je moje poslanie. Musím to byť ja, kto ťa zastaví, tak ako on zastavil Grindelwalda. A ver mi, že ťa zastavím. Jedného dňa ťa zabijem. Pomstím sa ti za všetko, čo si mi spravil! Zbavím sa toho znamenia a budem ťa preklínať aj keď už v pekle budeš!“

Toto sa rozhodne nemohlo diať. Stále som mal pocit, že to nie je skutočné. Mal som pocit akoby mi skrz prsty pretekala voda, ktorú som nedokázal uchopiť. Prečo kurva niečo nepoviem?! Čo to so mnou je?!

„Všetky spomienky mám pre teba pripravené v mysľomisy. Len mi dovoľ ti ich ukázať, aby si pochopil...“

„Stačilo...“ pošepol. Odrhol dlaň od bariéry, vyrovnal sa a so zaslzenými očami pozrel priamo do mojich. Vyzeral akoby sa mi chystal opäť niečo povedať, no naraz sa mu podlomili nohy a musel sa prichytiť najbližšieho stromu. Intuitívne som sa natiahol, aby som ho zachytil, no zabránila mi v tom tá prekliata bariéra.

Harry sa oprel o kôru a vyhasnuto riekol: „Pozri, čo mi robíš... ničíš ma. Tvoj plán vychádza, no utešuje ma aspoň myšlienka na to, že i tebe odlúčenie ubližuje. Dúfam, že trpíš aspoň tak ako ja. Aj keď viem, že nie. Viem, že pod tou prekliatou maskou sa mi teraz vysmievaš. A užívaš si to, aký som fyzicky slabý. Toto si predsa chcel! Oslabiť ma a vziať mi mágiu, aby si mohol ovládnuť svet! Ale prečo to muselo byť práve spojenie lásky, nejestvujú v čiernej mágii iné spôsoby? Milujem vraha mojich rodičov, aké ironické. Robí ti dobre, keď vidíš, že ťa milujem aj keď ťa chcem len nenávidieť? Robí ti to kurva dobre?“

Mal som pocit akoby sa to odohrávalo niekde mimo mňa. Oči ma začali proti mojej vôli páliť. „Daj mi jednu jedinú šancu na to, aby som ti všetko mohol vysvetliť o viac ťa nežiadam.“

„Seriem na tvoje žiadosti! Len mi vysvetli prečo? Prečo? Mal si ma radšej zabiť spolu s mojou rodinou... ja takto už nevládzem...“ Posledné vety šepkal takmer nečujne, keď naraz klesol pozdĺž stromu do trávi. Z nosa mu vytekal pramienok krvi a jeho znamenie zmätene blikotalo.

Kúzlo spojenia zrejme nedokázalo pochopiť, prečo sme nevykonali nejaký priamy fyzický kontakt, keď sme tak blízko seba, a preto na nás bolesť pôsobila silnejšie než inokedy. Pred očami sa mi zahmlievalo a bol som si vedomí, že sa skrátka musím nejako dostať k Harrymu. Musím sa ho dotknúť. Inak to bude mnohonásobne horšie.

Budem to musieť risknúť a dúfať, že to moje telo vydrží. Odkedy som si uvedomil, že sa nemám k Harrymu ako dostať, zatiaľ čo je v Rokforte, pokúšal som sa nájsť spôsob akoby som to mohol zmeniť. Podarilo sa mi nájsť kúzlo. Vyžaduje si obrovskú magickú silu a i to, aby ho nevykonával čiernou mágiou nepoškvrnený kúzelník. Ja som bol pretkaný čiernou mágiu skrz-naskrz. Rozdelil som svoju dušu, a preto som dúfal, že som vhodný kandidát na naučenie sa podobnej magickej schopnosti. Išlo o pretransformovanie a následnú ruptúru ľudskej schránky do stavu nehmotného, vďaka čomu by dokázalo ľudské telo prejsť skrz steny či magické bariéry, rovnako ako je tomu tak u duchov. Skúšal som dané kúzlo a celý proces od Harryho prvého ročníku, no výsledky neboli veľmi zdarné. Raz som sa dokonca zasekol v stene, čo bolo celkom nepríjemné, no môj posledný pokus skrz múr sa skončil úspešne. Avšak iné to bude cez magickú stenu. No nemám na výber.

Zatvoril som oči a snažil sa skoncentrovať. V duchu som vyslovil magickú formulu a ďalej som len cítil, akoby som sa dostal von z tej kopy kože, svalov a mäsa. Akoby som neovládal telo, ale niečo oveľa ľahšie a prirodzenejšie. Oči som mal stále zatvorené, keď som cítil, ako prechádzam skrz magickým opevnením, ktoré ma doteraz delilo od Harryho. Cítil som silný tlak, keď som prechádzal skrz onú hmotu, no ochranné kúzla ma nezaradili medzi hrozbu, pretože ma necítili. Magický štít vôkol hradu nebol zameraný na zastavenie ducha. Komu by veru napadlo, že sa do hradu vkradne duch? Usmial by som sa, keby som cítil, že nejaké ústa mám.

Tlak pominul a začal som sa formovať späť. Toto bolo omnoho nepríjemnejšie než predošlí proces. Moje telo sa opäť stávalo hmotné – kosti, svaly, mäso a nakoniec koža opäť naberala na váhe. Zrazu som mal pocit, že som priveľmi ťažký. Otvoril som oči a vzhliadol na svoje telo. Všetko vyzeralo tak ako má. Dokonca aj môj odev vyviazol bez ujmy. Dokázal som to. Ako som mohol o sebe vôbec pochybovať?

Zrak mi padol na Harryho, ktorý sedel opretý o kôru stromu a s rozšírenými očami ma sledoval. Krv z nosa mu stále stekala až k brade, no on si to očividne nevšímal.

„...ako si...“

V momente som k nemu klesol na zem a pevne ho objal. Nestihol sa ani brániť. Bol celkom zmeravený, objatie mi samozrejme neoplatil. Merlin, triasol som sa úľavou. Tak veľmi mi chýbal, tak veľmi som ho potreboval a takmer som si nachvíľu pomyslel, že ten predošlí rozhovor sa nikdy neudial a že je všetko tak ako byť má. Cítil som, ako Harry bojuje so samým sebou. Viem, že ma rovnako chcel zovrieť v náručí a vedel som aj to, že bojuje márne. Sila nášho spojenia nakoniec zvíťazila. Harryho telo sa uvoľnilo. Prestal so mnou bojovať a roztrasene si vôkol mňa omotal ruky. Tvár si zaboril do môjho ramena a vzlykal úľavou. Nechty mi zabáral do lopatiek a tisol sa na mňa akoby so mnou chcel splynúť v jedno telo.

„Nezabil som ich, Harry,“ šepkal som mu pri uchu. „Všetko je to celkom inak. Dovoľ mi ukázať ti náš príbeh...“

Harry sa ku mne pritlačil pevnejšie. „Viem, že toto všetko je iba hra! Tak už prestaň... prosím.“

Zrazu sa začal odťahovať, akoby chcel opäť prevziať kontrolu nad svojimi emóciami, no ja som ho nepustil.

„Pusti ma! Nedotýkaj sa ma!“ Treskol ma do hrude, no ja som jeho údery ignoroval a stále ho objímal. Teraz som mu skrátka nemal ako dokázať, že je Dumbledore len starý manipulatívny klamár. Potreboval som viac času a inú situáciu. Vydržím jeho nenávisť a odmietanie, pretože len čo to bude možné, všetko mu vysvetlím a ukážem.

„Ne – nenávidím ťa...“ zachrapčal porazenecky.

„To nič...“ riekol som bolestne a perami sa dotkol jeho ucha. „Ja ťa milujem,“ zašepkal som doň.

Harry ma prestal udierať a opäť sa v mojom náručí uvoľnil, no už mi viac objatie neopätoval. „Neklam mi už...“ požiadal ma nešťastne. „Pre-čo si mi to urobil?“ zamumlal mi zrazu do plášťa zronene. „P – prečo si mi spravil to znamenie?“

Privrel som viečka a letmo ho bozkal do vlasov. „Pretože som sebecký bastard.“

Harry sa zamrvil a zodvihol hlavu tak, aby mi videl do tváre. Hľadel som do jeho zaslzených očí, keď sa ma spýtal: „Tak mi povedz, prečo by mi Dumbledore klamal? Prečo by to robil?“

„Aby sa ma zbavil. Chce ma odstrániť. No je už priveľmi starý, aby sa mohol rovnať so mnou. Mám v našom svete priveľkú moc a to sa mu nepáči. A ty si jediný, kto ma môže zničiť. Preto chce, aby si ma nenávidel...“

Harry pokrútil hlavou. „Ja ti neverím. On taký nie je...jemu dôverujem, teba ani len nepoznám, ako ti mám teda veriť?“

Mal úplnú pravdu. Ako mi mal veriť? Je len prirodzené, že viac verí osobe, ktorú pozná tak dôverne ako Dumbledora. Nemal som nad tým, čo sa medzi nami dialo, žiadnu moc. Bol som možno vysoko postavený politik, mocný kúzelník a Temný pán, no teraz som bol absolútne bezmocný.

Naraz som ucítil, ako ma medzi rebrami niečo pichlo – Harryho prútik.

„Možno by som ťa mal zabiť, keď mám príležitosť. Musím pomstiť svoju rodinu a všetkých tých ľudí, ktorým si ublížil.“ V Harryho očiach sa leskla emócia, ktorú som v nich ešte nikdy nevidel. Bola to chuť po pomste. A teraz už mi to bolo celkom jasné, závoj, ktorý ma doteraz obklopoval zmizol a pochopil som – chlapec, ktorého som miloval ma skutočne nenávidel.

Musel bolesť, ktorú som pocítil vidieť v mojich očiach, pretože prútik zmizol a jeho pohľad sa zmenil na prosebný.

„Odíď, prosím... už za mnou nikdy nechoď. Viem žiť s tou bolesťou a na nespavosť mám elixíry od môjho profesora. Zvládnem to aj bez tohto smiešneho kontaktu, ktorý musíme udržiavať,“ rozprával šeptom proti mojej tvári. „Raz sa stretneme... a všetko sa to skončí...“

Nemalo zmysel odporovať jeho tvrdeniam. Nemalo ani zmysel hádať sa tu s ním a dokazovať mu pravdu. Jediné, čo som chcel v tomto momente spraviť, bolo práve toto: jednu ruku som si vplietol do jeho vlasov a pritiahol som si jeho tvár bližšie. Vôbec sa nebránil, keď som mu vtisol bozk, ktorý som takmer okamžite prehĺbil a vychutnával som si skúmanie milovaných úst. Chutili presne ako pred rokmi. A na moje prekvapenie, Harry začal spolupracovať. Bol som si istý, že je to jeho prvý bozk. Bol som nežný, cítil som ako kopíruje moje pohyby. Bol to práve Harry, kto ma naučil bozkávať sa takto. A teraz to učím ja jeho. Koľká to irónia.

Neviem už ani spočítať koľko rokov som musel čakať, aby som ho konečne smel pobozkať. Viem, stále je veľmi mladý, má len štrnásť, no už sa tak veľmi začína podobať na svoje dospelé ja, že som nedokázal viac otáľať. A teraz, keď ma nenávidí, potrvá možno viac času než ho uvidím opäť. Musel som si ukradnúť pár bozkov, aby som to vydržal.

Medzi bozkami som zašmátral po jeho dlani, pevne som ju zovrel v tej svojej. Moja ľavá a jeho pravá dlaň zdobená znameniami nášho silného spojenia. Okamžite mnou prešiel ohromujúci záchvev slasti a srdce sa mi rozbúšilo omnoho rýchlejšie. Harry mi potichu zastonal do úst a automaticky si preplietol prsty s mojimi.

„Nájdi ma, Tommy... v budúcnosti... Viem, že budem omnoho mladší, no rovnako tak viem, že aj napriek tomu ťa budem milovať. Vždy ťa budem...“ – hlavou mi prebehla spomienka na Harryho slová po našom prvom milovaní. Keby len ten Harry vedel, že to celé dopadne takto; že ma bude nenávidieť. Tak veľmi som chcel, aby sa ten Harry vrátil späť. Chýbal mi... nepredstaviteľne mi chýbal.

Prerušil som bozk a oprel sa čelom o to jeho. Stále som mal zatvorené viečka očí, keď som pošepol: „Skutočne si myslíš, že toto všetko iba hrám?“

„Ja už neviem komu a čomu mám veriť... ničomu nerozumiem. Jediné čo viem je, že si zabil mamu a ocka... a to je neodpustiteľné. Prosím, ak ku mne teda skutočne niečo cítiš, tak ma nechaj ísť. Nevieš si ani len predstaviť, čo prežívam, keď nedokážem bojovať s tým, čo k tebe cítim. Si vrah mojich rodičov a to, čo teraz robíme ma núti nenávidieť samého seba.“

Prinútil som sa odrhnúť od jeho tváre. Rozplietol som naše zapletené prsty a postavil sa. Stál som nad ním, zatiaľ čo ma prekvapene sledoval zo zeme. Už voľnú ruku si strčil do vrecka a bol pripravený okamžite tasiť prútik, ak by som zaútočil. Neveril... vôbec mi neveril.

Nechať ťa ísť...“ zopakoval som jeho predošlé slová potichu. Tragický úškrn sa dotkol mojich pier, keď som pokračoval: „Všetko čo robím je pre teba... žijem pre teba... robím skurveného námestníka ministrovi, pretože si si želal, aby som robil niečo normálne – prácu, pri ktorej využijem svoj intelekt a silu. Čakal som na teba tak dlho... tak dlho a teraz ma žiadaš, aby som ťa nechal ísť? Nikdy ťa nenechám ísť!“

Dopekla, prestal som sa ovládať. Asi toho bolo na mňa už priveľa. Tie slová sa sypali z mojich úst proti mojej vôli. Harry nemohol vôbec chápať o čom to tu rozprávam. Rozhodne som nemal v úmysle hovoriť niečo také, no žiadal ma o nemožné, čo bolo príčinou môjho priestupku.

Pokrútil som hlavou nad vlastnou slabosťou a otočil sa Harrymu chrbtom. Snažil som sa dať opäť dokopy. Tento emočný výbuch bol iste spôsobený frustráciou, ktorá sa vo mne celé tie roky hromadila. To, že som bol od Harryho odlúčený si skrátka vyberalo svoju daň.

„Nerozumiem ti...“ pošepkal Harryho hlas niekde za mnou.

„Isteže nie... ani nemôžeš,“ odvetil som a dodal: „Bež, Harry... odíď kým sa prestanem celkom ovládať a vezmem si ťa so sebou.“

Počul som za sebou šuchot, keď onen zvuk ustal, dovolil som si opäť sa k nemu otočiť. Bolo to najhoršie mučenie, aké mohlo jestvovať. Pohľad na osobu, ktorú som toľko miloval, no ona ma nenávidela.

Harry sa zohol a vzal spomedzi lístia svoj neviditeľný plášť. Keď sa vyrovnal, začal ma zamyslene sledovať, žmúriac na mňa zelenými očami. „Ak toto všetko skutočne hráš, potom si výborným hercom,“ riekol a pomalým krokom sa vybral do hlbín lesa.

„Harry!“ zvolal som naňho. Ani neviem prečo... jediné, čo viem je, že som ho chcel zastaviť –  schmatnúť ho, premiestniť a ukázať mu všetky spomienky, ktoré som preňho pripravil. Zúfalo som mu chcel všetko vyrozprávať, aby ma prestal nenávidieť, aby pochopil, že Dumbledore sa nás len snaží rozdeliť, no samozrejme, že nič z toho som nespravil.

Harry sa otočil a zvedavo na mňa hľadel.

„Dávaj na seba pozor,“ vyšlo zo mňa, načo mierne prikývol, prehodil cez seba plášť a vyparil sa.

Sledoval som žiarivé prachové čiastočky až kým mi nezmizli z dohľadu. Ani neviem, ako som sa opäť dostal do nehmotnej formy a prešiel som skrz magické bariéry.

Premiestnil som sa do svojho panstva. Priamo do pracovne. Sviečky na stole i strope automaticky vzbĺkli a v ich svetle mi pohľad padol na lesknúcu fľašu na barovom stolčeku. Schmatol som ju do ruky a jej zlatistý obsah som si vlial do úst. Hltal som ohnivú tekutinu ako šialený. Krk ma pálil a v očiach ma štípali slzy, no stále som nasával a prehĺtal. Chcel som aspoň na malú chvíľu vypnúť všetko to, čo sa vo mne hromadilo a búrilo. Všetky tie emócie, myšlienky a... Merlin, niekedy si želám byť skrátka bezcitný. No potom by sa spolu s tými negatívnymi citmi vyparila aj láska k Harrymu a tej by som sa nevedel vzdať.

Predstava, že už by som nikdy necítil to, čo cítim zakaždým, keď naňho pomyslím, keď ho držím v rukách, keď ho bozkávam... nie, takých pocitov by som sa skrátka nemohol zbaviť.

V Harryho alternatívnom živote som lásku cítiť nedokázal a bolo zo mňa len odporné monštrum, ktorého vznešené ideály sa po sedemnásobnom odrhnutí duše, zmenili len na pochabú ideu vraždenia a ničenia. Tak by som rozhodne nikdy dopadnúť nechcel. Harryho láska ma od takého osudu zachránila.

Odložil som fľašu späť na stolček a postával na mieste. Svet sa so mnou divoko točil a pocity sa zdali byť omnoho intenzívnejšie. Zrazu som mal zlosť a to na Dumbledora za všetky tie klamstvá, ktoré Harrymu nanútil. No cítil som aj túžbu tak hlbokú a silnú. Harryho bozky, jeho oči, pery... to všetko som mal čerstvo v pamäti.

Niekto zaklopal.

„Môj pane, váš komorník mi oznámil, že ste sa vrátili. Smiem vás na malý moment vyrušiť?“ ozval sa hlas spoza dverí.

Neunúval som sa odpovedať. Dvere sa aj tak otvorili a dnu nazrel Regulus. „Ach, ste tu...“ skonštatoval a vošiel do vnútra.

Urobil veľkú chybu, že sa mi dnes priplietol do cesty. Množstvo emócií po stretnutí s Harrym a nadmerné množstvo alkoholu ma robilo veľmi nebezpečným.

Pozeral do papierov, ktoré držal v ruke a pokračoval: „Chcel som vám tieto dokumenty odovzdať len čo prišli. Sú od-“

Schmatol som ho pod krk a prirazil o stenu. Papiere mu vyleteli z rúk, načo vzlietli do vzduchu a jemne dopadli k zemi.

Regulusove hnedé oči sa rozšírili strachom, no nebojoval.

„Môj pan-“

„Drž hubu,“ zavrčal som a premiestnil nás do mojej komnaty.

Okamžite som ho zhodil na blízko stojacu posteľ a priľahol ho. Viem, že sa to tomu hlupákovi páčilo. Nie som slepý, vidím ako ma vždy vyzlieka pohľadom. Potreboval som niekde vybiť všetko to, čo sa stalo; všetko to, čo som cítil. A moja alkoholom zahalená myseľ zhodnotila, že toto je najlepší spôsob. Strhol som z neho nohavice, pod ktorými nemal nijakú spodnú bielizeň a surovo ho otočil na brucho. Jednou rukou som ho schmatol za vlasy a druhou som si vytiahol penis z nohavíc. Napľul som mu medzi polky a zatlačil sa doňho až po koreň. Hlasito zastonal a vyšpúlil zadok. Potiahol som ho za vlasy a začal doňho prirážať brutálnou silou. Jeho stony sa rozľahli po celej miestnosti, zatiaľ čo v pästiach zvieral zhúžvanú plachtu.

Za vlasy som si ho pritiahol bližšie k tvári a pohryzol ho vzadu na krku. Zasyčal rozkošou.

„Zabijem ho,“ zavrčal som skrz zaťaté pery. „Zabijem skurveného Dumbledora!“

Regulus niečo súhlasne zamrmlal, no vôbec ma nezaujímalo, čo to bolo. V hlave som mal len obraz toho, ako pomaly vraždím tú starú sviňu! Prirážal som do tela podo mnou a čím väčšie množstvo slasti sa začalo dostavovať, tým sa obraz pomsty vytrácal a za viečkami sa mi začínal zjavovať Harry. Vždy, keď som niekoho šukal, predstavoval som si milovanie s ním. On je jediný, s kým sa dokážem skutočne milovať. Nie len bezducho a surovo vrážať penis do niečoho... s ním som cítil počas oného aktu niečo celkom iné. Zelené oči, ktoré na mňa láskavo pozerali, zatiaľ čo do mňa opatrne vstupoval. Nežné šepkanie, keď si ma pomaly bral.

Regulus ma v sebe pevne zovrel, keď sa urobil, tlmiac stony do vankúša. Ešte chvíľu som doňho vnikal, no s obrázkom Harryho pred očami a spomienkou na naše milovanie som sa spravil o chvíľu na to. Zadychčane som klesol na spotené telo podo mnou a užíval si uvoľnenie, ktoré vibrovalo celým mojim telom. Nakoniec som sa nadvihol a zvalil vedľa neho.

Pozoroval som strop nado mnou, keď sa ku mne Regulus pretočil a zachrapčal: „Bolo to  úžas-“

„Mlč,“ riekol som chladne.

Regulus sa ku mne pritlačil a hlavou sa naklonil k mojim ústam. Ten idiot ma chcel pobozkať. Moji milenci dobre vedeli, že sa nikdy nebozkávam. Moje bozky patrili len Harrymu.

Jeho pery sa už takmer dotýkali tých mojich, keď som ho bezprútikovým a neverbálnym kúzlom vymrštil z postele až tvrdo dopadol na podlahu. Nepekne si udrel koleno, na ktorom bude mať iste modrinu, no mne to bolo absolútne ukradnuté. Znudene som naňho vzhliadol a zavrčal: „Už nikdy sa ma nepokús pobozkať.“

Celkom bledý v tvári začal prikyvovať. Chystal sa mi ospravedlňovať, no predbehol som ho skôr než z neho oné slová vyšli. „Vypadni a nenúť ma to opakovať dvakrát.“

Chvíľu na mňa neveriacky hľadel zo zeme, no nakoniec sa postavil. Nasúkal sa do nohavíc a s tichým: „Dovidenia, môj pane.“ – zmizol za dverami.

Bezducho som hľadel pred seba, myslel som, že ma sex unaví a podarí sa mi zaspať. No ani alkohol a fyzické uspokojenie mi k tomu nepomohlo. Po niekoľko hodinovom hľadení na strop som to vzdal. Postavil som sa, obliekol a premiestnil.

Ocitol som sa na malej čistinke v lesoch pri Newcastle-i. Muklovia do tejto časti chodili len zriedka. Pomaly svitalo, keď som sa posadil na trávnatú zem k jednému zo stromov. Hneď pri ňom bol starý drevený kríž. Pôda pred ním bola kopcovitá a zarastená trávou. Práve tu som pochoval Harryho. Nikdy som tu vlastne nebol. Nechodil som sem, pretože pre mňa Harry nezomrel... ale realita bola taká, že skutočne zomrel aj keď sa opäť narodil... no ešte to nebol on... a možno ani už nikdy nebude. Rozhodne nie, ak bude pod Dumbledorovým vplyvom. Odtrhol som steblo trávy a premenil ho v bielu ružu. Priložil som si tie hodvábne lupene pod nos a nadýchol sa jej vône. Nahol som sa a uložil ju ku krížu.

„Sľúbil si, že ma budeš vždy milovať... sľúbil si to...“ pošepol som, pozerajúc na kríž. Bol som na smiech, vedel som to, no srdce som mal ako v plameňoch a potreboval som to Harrymu povedať... aj keď ma nemohol počuť. Zrazu mi prútik vo vrecku nohavíc zasvietil, vytiahol som ho a pošepol kúzlo na prepojenie: „Merge.“

Z prútiku vyšli magické nite, ktoré vytvorili obrazec úst, ktoré začali rozprávať:

„Môj pane, našli sme ho... napadli sme jeho sídlo, no zlyhali sme. Stratili sme veľa mužov...“

„Očakávam vás v hlavnom panstve,“ prerušil som ho chladne.

„Áno, pane.“

Idioti! Tušil som, že ak sa z pátrania stiahnem, všetko poserú! Mal som ešte vydržať a určite by som to skurvené knieža konečne dostal!

OOO

„... za všetko môže Rabastan, môj pane! To on navrhol, aby sme zaútočili bez vášho povolenia. Nechcela som ho počúvnuť, no keď ho všetci slepo nasledovali, musela som i ja!“ kričala Bellatrix s vražedným pohľadom.

„Ty hlúpa suka, to ty si tam nabehla ako šialená-“ hulákal Rabastan celý červený v tvári.

„TICHO!“ prerušil som toto detinské žalovanie.

Sedel som v mohutnom kresle a sledoval jednotku mojich prívržencov, ktorí mali na starosť misiu Valois. Veľa z nich sa nevrátilo. Tí hlupáci nabehli do Valoisovho úkrytu a mysleli si, že majú šancu pozabíjať celú jeho armádu bezo mňa. Čo len s nimi urobím za toto fatálne neuposlúchnutie?

„Rodolphus,“ prehovoril som pokojne, „máš na starosti pátranie po Valoisovi. Budeš veliteľ hlavnej jednotky. Ľudí do tímu si vyber podľa vlastných preferencií. Ak mi nebudeš môcť posielať hlásenia osobne, rob tak pomocou korešpondencie.“

Rodolphus Lestrange úctivo prikývol, keď som pohľadom spočinul na Nottovi. „Ty Nott, budeš mať na starosti oznámenie rodinám padlých mužov a žien o úmrtí ich blízkych. Chcem, aby si každému poskytol určitú sumu ako odškodné.“

„Áno, môj lord.“

„Bella, Rabastan, practe sa mi z očí. Bude dlho trvať kým si opäť získate môj rešpekt a dôveru.“

„Ale, môj pane-“ ozvala sa Bella ublížene.

„Nie,“ prerušil som ju ostro, „žiadne výhovorky, Bellatrix. Kvôli tvojmu a Rabastanovmu neuváženému rozhodnutiu sme stratili veľa silných kúzelníkov.“

Nechcel som ich trestať fyzicky, pretože duševný trest bol pre nich oveľa horší. To, že padli v mojich očiach ich v budúcnosti prinúti vyhnúť sa podobným chybám. 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Helena, 11. 10. 2016 20:44)

Perfektná kapitola, veľmi dúfam, že sa dočkáme šťastného konca. :) Len tak ďalej.

.... mne sa to pacilo

(ester, 4. 10. 2016 17:50)

Trpim s hlavnymi hrdinami, co dalej s nimi povymyslas. Je to velmi zaujimave, ked si otocila charaktery dobrych na zlych☺

...

(Tinů, 3. 10. 2016 15:35)

Je možné že sa trápim rovnako ako Tomie a Harry ?? Toto nám nerob, šak mi pukne srdce jak sa trápia. Kapitolka, super, som zvedavá čo bude ďalej. Pusa bola užastná, a čakala som že sa neovládne a unesie ho aby mu všetko povedal...ach škoda...no určite máš naplánované niečo lepšie.

...

(MiraJane, 2. 10. 2016 13:17)

Úžasná kapitola. Doufám, že už se to s Harrym vyřeší. :D To jejich odloučení je tak smutné.. :D Snad už ten Brumbál dá pokoj. Těším se na další díl. ;) Novou knihu jsem také zatím nečetla, mám teď rozečteno tolik knih a povídek, že nevím co dřív :D

Re: ...

(Sonka, 3. 10. 2016 12:09)

Ďakujem veľmi pekne, MiraJane :)) Nápadobne tiež mám toho rozčítaného až až a nestíham nič, ale pre mňa bola tá kniha dosť krátka, za jeden večer som ju prečítala a potom som bola na seba nahnevaná, že som si ju viac neužila :D

^^

(Maxë, 2. 10. 2016 11:27)

Ach jo, tuto kapitolu jsem neměla číst, furt přemýšlím, jak s nimi teď naložíš :D A jestli povedeš povídku k happy endu nebo jako tragédii - vůbec se to nedá předvídat :) Každopádně, honem rychle další kapitolu!

Novou knížku jsem jen otevřela, ani ji nemám koupenou, Stojí za přečtení? :)

Re: ^^

(Sonka, 3. 10. 2016 12:07)

Jé ďakujem, Maxë, aj ja som si dlho lámala hlavu nad koncom tejto ff, mala som vymyslený aj tragický koniec, ale keď mne je vždy tak ľúto ukončovať poviedky zle, takže hádam sa dočkáme šťastného konca :D Tak za prečítanie určite stojí, keď si pravý fanúšik tak ťa určite poteší, je to teda oveľa iné HP než sme zvyknutí, ale je zaujímavé zase nakukunúť do ich sveta, ako divadelná hra to, ale muselo byť super.

....

(Kilia Ice , 2. 10. 2016 10:16)

Ach. To je hrozné. Harry nesmie veriť Dumbledorovi!! Nech sú už konečne s Tomom spolu........ Krásna časť a už sa teším na pokračovanie :D

Re: ....

(Sonka, 3. 10. 2016 12:05)

Ďakujem, Kilia Ice, aj ja už chcem, aby boli spolu, musím to popohnať :D

:-)

(Achája, 2. 10. 2016 0:03)

Aaaah...love it! To jsem si myslela, že nejhorší už mají za sebou. Úplně mi to jejich trápení drásá srdce, tak geniálně je to napsáno jako vždy:-)
Novou knihu bych si ráda přečetla, v originále a až na mě vyjde řada v knihovně, to ještě potrvá. Do té doby jsem závislá na tvé povídce:-)

Re: :-)

(Sonka, 3. 10. 2016 12:05)

Ďakujem za krásny koment, Achája, moc si ma potešila :))

Poděkování

(Piper, 1. 10. 2016 15:02)

Moc děkuji za kapitolu, moc mě potěšila. :) Chudák Tom, snad Harry brzo zjistí pravdu a spolu s Tomem dají Brumbálovi na frak. :D
Ne, PD jsem zatím nečetla, ale v blízké době se na to chystám. Musím se však přiznat, že teď se víc těším na další řadu seriálu The Flash, bude tam hrát Tom Felton. :)

Re: Poděkování

(Sonka, 3. 10. 2016 12:04)

Ďakujem, Piper. Vážne tam bude hrať Tom, super, díky za info, na seriál Flash sa chystám už dlho a teraz si ma úplne nabudila :D