37. kapitola - Odhalenie
Poznámka autorky (Firephoenix8): Súhlasím, Orion to mal vopred naplánovať, ale nechcem ho robiť dokonalým... takže i naďalej bude robiť chyby. A navyše, mal veľmi ťažký rok – študoval na VČÚ, plánoval hodiny TA, trénoval svoju mágiu a podobne... Takže nemal veľa času, ktorý by venoval na plánovanie toho, ako sa dostať na Oddelenie záhad. Okrem toho, ako chcete plánovať preniknutie na miesto, o ktorom nikto nič nevie? Orion nevedel nič o Oddelení a nikde o ňom nie sú žiadne informácie; iba Nedotknuteľní o ňom vedeli. Takže ako mohol naplánovať útok? Voldemort ho mohol naplánovať, pretože mal Rookwoodovu pomoc. Takže toto je moja výhovorka *úškrn*.
Niekoľko bodov k minulej kapitole:
- nikto nevidel Tomov medailón, Orion ho mal pod habitom;
- Voldemor počul, že ho Orion oslovil „Tom“ a počul, že nazval Lezandera svojím druhom – aj keď ešte druhmi nie sú, nie kompletnými – (a bola tam časť, v ktorej bol Voldemort šokovaný a veľmi nahnevaný), ale rovnako majte na pamäti, že Dumbledore oslovil Voldemorta „Tom“ počas boja;
- ohľadom Dumbledorovho podozrenia, čoskoro zistíte viac;
- Orion používal fénixov prútik počas celej časti;
- niektoré dôležité časti z kanónu som nezmenila, len som pridala nejaké ďalšie zvraty, ktoré sa vykryštalizujú počas pokračovania príbehu.
Nuž, to je všetko. Niektoré ďalšie veci sa dozviete v tejto časti a niektoré zase nie; dôležité odhalenia prídu neskôr *úškrn*.
37. kapitola – Odhalenie
Starý muž ležal na malom, dotrhanom lôžku pri stene. Bol vychudnutý, kosti na jeho tvári presvitali spod žltkastej kože, avšak v minulosti bol isto atraktívny. Ruky, ktoré mal voľne uložené na deke, boli kostnaté. Jeho orieškovo-hnedé oči sa zdali ponorené v jamkách, ale stále v nich bol život. Blonďavé kučeravé vlasy, s mnohými pruhmi sivej a bielej, mu padali na špinavé čelo.
„Nerozumiem, čo tu robím,“ prehovoril Orion, horúčkovito sa obzerajúc po izbe.
Bola veľmi malá, špinavá a tmavá. Orion sa otriasol pri spomienke na celu, v ktorej bol väznený jeho otec v Azkabane.
Starý muž sa zodvihol z lôžka a bystro si obzeral Oriona. Potom riekol, s mierne nemeckým prízvukom: „Prišiel si ma zabiť?“
Orion sa naňho prudko pozrel. Starec sa zdal celkom ľahostajný, akoby nato čakal a vítal to. „Nie!“ odsekol Orion. „Prečo by som mal? Ale prečo som tu? Kde to sme?“
„Na najvyššom poschodí veže Numengard, samozrejme,“ odvetil starý kúzelník.
„Vo väzení, ktoré si postavil pre svojich politických nepriateľov,“ zašepkal Orion. Uprene naňho pozeral. „Spomínam si, že vás sem zatvorili v roku 1945, potom čo vás Dumbledore porazil. Ale čo tu s vami robím ja, Grindelwald?“ Potom zúfalo dodal: „Čo má toto vôbec znamenať? Ako sa vrátim späť?“
Grindelwald vyklenul biele obočie. „Predpokladám, že ti niekto dal prenášadlo, a to sa práve v tejto chvíli aktivovalo.“
Orion zalapal po dychu a rýchlo vytiahol ónyxový prívesok, ktorý mal vôkol krku.
„To je, ale pekné,“ riekol Grindelwald s úškrnom. „Prívesok Relikvií smrti.“
„Dokážete vidieť skrz meniace kúzlo?“ spýtal sa Orion užasnuto.
„Och, áno,“ odvetil Grindelwald s odfrknutí. Jeho oči si premeriavali Orionovú tvár a okamžite namieril vychudnutý špinavý prst na jeho jazvu. „Zaujímavé... veľmi zaujímavé...“
Orion v panike vykročil dozadu a vydýchol. „Vy vidíte cez krvné kúzlo? Ako?“
„Och, upokoj sa, chlapče,“ povedal Grindelwald príjemne. „Pochybujem, že skrz tvoje kúzlo dokáže vidieť niekto iný, okrem mňa a niektorých vzácnych stvorení. Dokážem vidieť skrz, pretože som jednoducho najmocnejším živým kúzelníkom. Nuž až doteraz, dovolím si povedať.“
Starcove oči sústredene skúmali Orionovu jazvu, a potom s pobaveným smiechom pokračoval: „Och, to sa im nebude páčiť, vôbec...“
„Im?“ spýtal sa Orion. „Kto sú – im?“
Grindelwald zodvihol obočie a posmešne riekol: „Vševedúci duchovia Sturm und Drang, samozrejme. Nehovor mi, že si sa s nimi ešte nestretol?“
Orionova myseľ vírila myšlienkami. Trochu ovládal nemčinu zo školy, pretože mnohí študenti boli z nemecky hovoriacich krajín. Nakoniec potichu prehovoril: „Sturm und Drang, Búrka a Zhon, Durmstrang... Poznáš ich? Kto sú?“
„Kto myslíš, že sú?“ odvetil Grindelwald s úškrnom na vyziabnutej tvári. „Matka a syn, zakladatelia starovekej inštitúcie, ktorá sa špecializuje na Temnú mágiu, ktorá nepripúšťa žiadnych muklorodených...“
„Morgana a Mordred,“ pošepol Orion v údive. Potom vzrušene dodal: „Pre Merlinovu bradu! To je úžasné! Ale ako je možné, že sú stále na tejto rovine? Ako to urobili? A prečo?“
Grindelwald sa pobavene zasmial. „Radšej pred nimi nezmieňuj Merlina, chlapče, ak nechceš byť unudený k smrti dlhým, zlomyseľným a uštipačným príbehom o jeho osobe.“
„Tak potom ste to vy, kto mi dá informácie, však?“ spýtal sa Orion dychtivo. „Morgana mi povedala, že sa s tebou musím stretnúť – teda, že sa musím stretnúť s tým, za ktorým ma prenášadlo prenesie. A že zistím o koho sa jedná, až keď sa prenášadlo aktivuje. Takže niečo musíte vedieť!“
Grindelwald sa naňho uškrnul. „Och, viem veľa vecí, môj malý nástupca.“
Orion vyvalil oči a nervózne povedal: „Čo myslíte tým – nástupca? Nie som vašim nástupcom!“
„Nuž, oni sú presvedčení, že si,“ odvetil Grindelwald pokojne. Potom sa dychtivo spýtal: „Povedz mi, našiel si všetky relikvie?“
„Ja-ja našiel som dve,“ priznal Orion potichu. „Stále potrebujem Bazový prútik. Ako iste viete, teraz ho vlastní Dumbledore. Ale je to nepremožiteľný prútik, je tak? Takže ma zaujíma, ako ho od neho získam.“ Zamračil sa a dodal: „Aj keď nemôže byť až taký nepremožiteľný, keď ho Dumbledore získal od vás a keď s ním Dumbledore nedokáže poraziť Voldemorta...“
Grindelwald si odfrkol. „Prútik je nepremožiteľný, ak ho vlastní jeho pravý pán, aj keď to znamená, že musí byť vzatý Dumbledorovi, čo nebude ľahké. To ti môžem povedať z vlastných skúseností.“
„Správne,“ riekol Orion s hlbokým zamračením. „Ale čo ste mysleli tým, že som vašim nástupcom?“
„Nuž, použil som tento termín nie celkom presne,“ priznal Grindelwald. Potom horko dodal: „V konečnom dôsledku, som bol len neúspešným experimentom, však? Musia byť tebou veľmi nadšení, chlapče. Black, správne? Môžem to usúdiť z tvojich rysov... Áno, pravdepodobne majú konečne toho správneho...“
Náhle Oriona uchopil za ramená a divoko riekol: „Nenechaj sa nimi zmiasť. Veria, že sú všemocní a vševediaci, ale to určite nie sú, s ohľadom na tú jazvu, čo máš na čele. Očividne nedokážu kontrolovať všetko; mohli zabrániť, aby si k tej jazve vôbec prišiel. Myslím, že ani netušia, čo to je. Aké excelentné prekvapenie pre nich, budem si užívať výrazy ich tváre, keď zistia, kto skutočne si. Budú nazúrení, že niekto siahol na ich posledný experiment. Stavím sa, že sa spoliehajú, že ty si ten pravý. Konečne, ten, ktorého nemilosrdne hľadali nespočetné storočia. Ale nenechaj ich, aby ťa ovládali. Nemohli ovládať mňa, takže im nedaj nad sebou takú moc. Tvoj osud je možno stanovený, ale ak si ten pravý, môžeš si nájsť svoju vlastnú cestu, môžeš ísť na vlastnú päsť.“
Orionova čeľusť poklesla, zatiaľ čo Grindelwalda sledoval s rozšírenými a zmätenými očami. Nakoniec váhovo prehovoril: „Ja-ja nerozumiem. Čo myslíte tým experimentom? A čo viete o mojej jazve? A aký stanovený osud?!“ Potom horúčkovito dodal: „Potrebujem viac času na rozhovor s vami, ale teraz ho nemám, musím sa vrátiť! Musím pomôcť svojej priateľke a druhovi!“
Grindelwald si odfrkol a drsne povedal: „Druh? Aký druh, chlapče? Vindico Atrum nemá žiadneho druha, žiadneho rovnocenného, žiadnu lásku; jeho cesta je plná temnoty, bolesti a samoty.“ Jeho oči sa zaleskli a horlivým hlasom dodal: „Ale všetko to stojí za to; stojí to za tú nesmiernu moc, slávu a silu, ktorá spustoší svet a prestavia ho do podoby, v akej by mal byť.“
„Spustoší svet?“ spýtal sa Orion, hlboko znepokojený. Potom agresívne uchopil Grindelwalda a zasyčal: „A mám druha, bez kompletného spojenia, ale mám v sebe jeho krv a čoskoro spojenie dokončíme.“ Odhrnul si golier a ukázal mu dve malé a celkom jasné značky.
Grindelwald vyvalil oči, potom zvrátil hlavu dozadu a vybuchol smiechom. „Och, úchvatné, toto je prosto úchvatné! Len počkaj, keď to uvidia! Och, čo by som dal za to, aby som tam smel byť! Koluje v tebe upírska krv... Zaujímalo by ma, čím si teraz, chlapče!“
Orion ho pustil a vyštekol: „Som rád, že som vás pobavil. A teraz mi povedzte, čo ste mysleli tými experimentmi a celým týmto Vindico Atrum problémom.“
Grindelwald sa naňho uškrnul. „Koľko máš hodín?“
„Nemám ani minútu nazvyš, nieto hodiny!“ odvetil Orion netrpezlivo. Trasúcou rukou si prehrabol vlasy a zúfalo pokračoval: „Skrátka sa vrátim neskôr, musím ísť!“
Grindelwald si odfrkol. „Prenášadlo funguje iba raz, chlapče. Ak teraz odídeš, nebudeš schopný sa vrátiť späť.“
„Čože?!“ zvolal Orion stratene. „Prečo?“
„Pretože prenášadlo sa aktivuje len, keď sa udeje veľký prielom tvojich temných síl,“ odpovedal Grindelwald pokojne. Uprene sa zadíval na Oriona a dodal: „Možno si prekonal Smrť, hm? To by určite stačilo na jeho aktivovanie. Zaujímalo by ma, či by si to mohol spraviť znovu... Ale bez ohľadu nato, prenášadlo sa rozpadne, len čo sa vrátiš späť.“
„Doriti!“ zahrešil Orion, keď začal horúčkovito prechádzať po malej miestnosti. Náhle zakrúžil okolo a prudko vzhliadol do Grindelwaldových očí. „Čo viete o mojich temných silách?“
Grindelwald vytiahol obočie a s úškrnom zodvihol ľavú dlaň, v okamihu sa mu z dlane vynorila malá guľa čiernych plameňov.
Orion vyvalil oči a zalapal po dychu. „Ste ako ja!“ Náhle uchopil Grindelwalda a ticho povedal: „Boli ste Vindico Atrum?“
Grindelwald sa pobavene zasmial. „Nie, chlapče, ako som povedal, bol som nezdarný experiment. Ľudský druh a celá večnosť môže mať len jedného Vindica Atrum. Och, určite som sa snažil, ale nakoniec by som nedokázal vykonať finálnu skúšku; vedel som, že by som neprešiel.“
„Akú skúšku?“ vyštekol Orion netrpezlivo.
Grindelwald sa naňho usmial. „Skúška, ktorá ťa zabije, ak nie si ten pravý, ale ak si, spraví ťa Vindico Atrum. Malo by to byť veľmi bolestivé a takmer nemožné prežiť, a to aj keď si ten pravý, ktorý má právomoci stať sa Vindico atrum.“
„Och, Merlin,“ riekol Orion unavene. „Je tu toho toľko, čo by som sa chcel spýtať. Ale teraz nemôžem! Aj tak som tu už príliš dlho.“ Prižmúril na Grindelwalda oči a dodal: „Ak sú vaše sily nenarušené, prečo potom neujdete?“
„Pretože som čakal na teba a nemá to žiaden zmysel. Nehovoriac o tom, že toto väzenie je silne zabezpečené, a to aj proti mojej moci,“ odvetil Grindelwald pokojne. Prebodávajúc Oriona orieškovými očami, keď stroho dodal: „Skôr ako odídeš ma musíš zabiť.“
„Čo?“ vydýchol Orion. „Nemám v úmysle vás zabiť! Och, viem, že ste boli krutý a brutálny vrah, ale ste jediným zdrojom mojich informácií. A okrem toho, nezabil by som vás bez dobrého dôvodu.“
„Musíš ma zabiť!“ zavrčal Grindelwald. „To je spôsob, ako to funguje!“
Orion sa naňho zamračil. „To je ďalšia vec, ktorú mi musíte vysvetliť. Ale neurobím to.“
Prebodol Grindelwalda očami a s chladným rozhodnutím dodal: „Ak sa sem nemôžem premiestniť, potom sa vlámem dnu a vezmem vás odtiaľto. Potom mi poviete všetko.“
Grindelwlad si na hrudi skrížil vychudnuté ruky a uškrnul sa. „To by bolo veľmi zábavné.“
Orion si odfrkol a venoval mu falošný, uštipačný úklon. „Žijem preto, aby som vás zabával, lord Grindelwald.“
„Volaj ma Gellert, chlapče,“ odvetil Grindelwad s pobaveným leskom v očiach. „Po tom všetkom sa zdá, že sme bratia v zbroji, alebo lepšie povedané, bratia osudu.“
„Mohlo by to tak byť,“ odvetil Orion s vyklenutým obočím. Potom odhodlane dodal: „Nájdem spôsob, ako ťa odtiaľto dostať, sľubujem. Neviem koľko mi to potrvá, ale počkaj na mňa. Prídem pre teba.“
Grindelwald mu venoval malý, pokrivený úsmev a prikývol.
Orion okamžite vytiahol prútik Smrti a Života a namieril ho priamo na ónyxový prívesok.
Chystal sa ho aktivovať, keď Grindelwald slabo riekol: „Máš ho?“
Orion doňho zabodol oči. „Čo? Tento prútik?“
„Áno,“ odvetil Grindelwald bez dychu, uprene pozorujúc prútik, akoby sa ho túžil dotknúť.
Orion sa zamračil. „Čo je na ňom také špeciálne?“
„Žartuješ, však?“ spýtal sa neveriacky. „Bazový prútik slúži pri záverečnej skúške, ale prútik, ktorý držíš v ruke je ten, ktorý s tebou ostane po zvyšok života. Je to ten, ktorý umožňuje tvojej temnej mágií prúdiť čisto a silno.“
„Moja temná mágia rovnako dobre funguje aj skrz iný prútik,“ odvetil Orion zamračene. „Hoci skrz tento pracuje lepšie.“
„Funguje s iným prútikom?“ spýtal sa Grindelwald zmätene. „To by nemalo byť možné...“ Potom sa pozrel na Oriona a potichu dodal: „Ak si schopný ovládať tento prútik, potom máš veľmi dobré šance, chlapče. Nedali by ti ho, ak by si nemysleli, že to ty si Vindico Atrum.“
Orion si unavene povzdychol. „Nuž, dobre, uvidíme, keď mi niekedy všetko povieš.“ Venoval Grindelwaldovi vďačný pohľad a potichu povedal: „Ďakujem, Gellert, za tvoju pomoc. Och a mimochodom, som Orion Black.“
Grindelwald sa naňho uškrnul a prstom si poklepal po čele. „To už viem, chlapče.“
„Odkiaľ?“ spýtal sa Orion zamračene. Potom s frustrujúcim povzdychom riekol: „To je jedno, musím ísť.“ Skôr ako aktivoval prenášadlo, strelil po Grindelwaldovi úškrn a dodal: „Počkaj na mňa, starec. Neotrč kopytá skôr, ako ťa odtiaľto dostanem.“
„Drzý fagan!“ odvetil Grindelwald s malým, krivým úsmevom. „Len bež, len bež, skôr ako ti tento starec ukáže, že ti stále dokáže nakopať zadok!“
Orion s úsmevom aktivoval prenášadlo a zmizol z cely, zanechávajúc tak starého kúzelníka, sedieť na lôžku, v hlbokom zamyslení a dúfajúceho, že ten chlapec bude skutočne tým vyvoleným, ale tiež premýšľal nad budúcnosťou, či chlapec bude dostatočne mocný, aby prežil všetku tú skazu a utrpenie, ktoré len príde.
***
V okamihu sa Orion objavil v miestnosti s oblúkom, zatiaľ čo sa mu prenášadlo v obláčiku čierneho dymu v rukách rozpadlo. Orion sa okamžite vyhol kúzlu, ktoré mu preletelo ponad hlavu. Prikrčený sa obzrel okolo, rozšírenými očami. Ak bol boj predtým divoký, netušil akoby ho nazval teraz. Odhadoval, že bol preč niekoľko minút a Rád a smrťožrúti bojovali, akoby im išlo o holé životy, čo nebolo tak veľmi ďaleko od pravdy.
Orion si horúčkovito prezrel dejisko, hľadajúc Calypso a Lezandera, jeho srdce rýchlo pumpovalo, zúfalo sledujúc ich stranu, aby zazrel Leza.
Divoké kúzlo zažiarilo a odrazilo sa, v množstve prekvapujúcich farieb, v tichej, temnej atmosfére oblúkovej miestnosti. Bolo tam asi desať smrťožrútov, ktorí bojovali oproti dvanástim členom Rádu, všetci boli roztrúsení po miestnosti, v pároch po troch či dvoch. Skrz výkriky, rev, zaklínadlá a lúče svetla, ktoré zahlcovali miestnosť, zahliadol najpozoruhodnejší duel, aký kedy videl.
V strede miestnosti sa odohrával veľkolepý súboj medzi Voldemortom a Dumbledorom. Ich silné aury sa zrážali a prenikali miestnosťou, naplňovali ju dych kradnúcou mágiou, z ktorej mu na koži vystúpili zimomriavky.
Voldemort vykúzlil obrovského hada z ohnivým červených plameňov, ktorý sa vrhal pred seba, tu a tam, snažiac sa pohryznúť Dumbledora, ktorý sa neustále presúval a mizol z jedného miesta na druhé, vyhýbal sa mu a vrhal naňho množstvo kúziel.
V ďalšom okamihu bol Voldemort vyzdvihnutý zo zeme, chytený vo víriacej gule, ktorá sa napúšťala vodou. Orion zalapal do dychu, keď Voldemort, ešte stále uväznený vo vnútri, zmenil vodnú guľu na obrovskú sklenenú, ktorá sa okamžite rozbila silnou explóziou, sklenené črepy sa rozleteli naprieč celou miestnosťou, Dumbledore sa stihol zakryť za silný ochranný štít.
V záchvate hnevu, Voldemort zmizol vo víre čiernej hmly, aby sa objavil priamo za Dumbledorom, rýchlo naňho vrhol smrtiace zaklínadlo. Starý muž sa rezko otočil, vyčaroval kovové zrkadlo, ktoré sa v momente nárazu rozbilo a zachránilo mu život.
Orion sa prinútil odrhnúť pohľad od ich súboju a pokračoval v hľadaní – zúrivo a bez dychu. Konečne ich zbadal a jeho srdce sa zastavilo. Calypso sa krčila v rohu, na strane, kde Dumbledore a Voldemort bojovali, husté slzy jej stekali dolu tvárou, zatiaľ čo Lezander ležal v jej lone so zatvorenými očami a celkom nehybný. Zhrozeným výkrikom vyskočil Orion na nohy a šialene sa k nim rozbehol, jeho tvár bola bledá, plná obáv a zúfalstva; nemohol uveriť, ani len pomyslieť, že je to možné, keď mu slzy začali stekať po lícach. Nech je v poriadku! Prosím, musí byť v poriadku! – zúfalo si pomyslel a srdce mu bolestivo bilo v hrudi.
Vrhal kúzla, vyhýbal sa zaklínadlám a napadol každého, kto mu stál v ceste, až kým sa konečne dostal na Calypsinu stranu, kde sa odohrával boj, kúsok od vzdialeného odľahlého rohu.
Calypso zodvihla uslzenú tvár a pozrela naňho, keď zúrivo riekla: „Kde si bol, Orion?!“
Ale Orion ju nepočúval, pritiahol si k sebe Lezandera a horúčkovito si začal prezerať jeho telo, aby našiel stopu po nejakom zranení.
Calypso zastavila jeho zbesilé ruky a zúfalo zvolala: „Už som ho prezrela, Orion. Nenašla som pulz! Je mŕtvy!“
„NIE!“ zavrčal na ňu a odstrčil ju od Lezandera. „Nie je! Zachránil som ho, Calypso! Cítil som, ako sa jeho duša vracia späť do tela! Je nažive!“
Calypso sa naňho pozrela s nekonečným smútkom a jemne zašepkala, zatiaľ čo sa nežne dotkla jeho ramena. „Je preč.“
„JE NAŽIVE!“ zakričal Orion zúfalo, dusil vzlyky, ktoré hrozili, že pretrhnú jeho srdce na márne kúsky.
Pevne držal Lezandera proti sebe a pohladil jeho peknú tvár, zatiaľ čo naliehavo a zlomene šepkal: „No tak, láska... Zobuď sa, zobuď sa... viem, že tam si... zachránil som ťa, pamätáš... Cítil som tvoju dušu... vrátil som ti ju... Viem, že si nažive... ZOBUĎ SA!!!!“
Calypso ho horúčkovito schmatla a zakričala: „Prestaň, Orion. JE PREČ!“
„NIEEE!“ vykríkol Orion šialene, keď sa jej násilne vytrhol. Zúfalo chytil Lezandera a položil ho na zem. Orion si divoko rozhryzol zápästie a násilne otvoril Lezanderove ústa, umiestňujúc svoje otvorené zápästie k Lezanderovým perám, krv prúdila do úst jeho druha. Orion zúrivo masíroval Lezanderov krk, aby ho prinútil prehĺtať krv, ktorú mu dával. „No tak, Lez... no tak, láska moja... pi... pi...“
Začala sa mu točiť hlava a jeho myseľ bola zahmlená, ako krv naďalej stekala do Lezanderových úst. Klesol na Lezandera, stále mu dávajúc krv a pevne sa ho chytil, zatiaľ čo pomaly slabol.
Začal sa chvieť, keď vzlyky zachvátili jeho telo, ktoré sa snažilo získať silu, o ktorú prišiel; Orion sa odtiahol od Lezandera a hystericky začal búšiť do jeho hrude, aby jeho srdce začalo pumpovať krv, jeho vlastná rana sa rýchlo uzavrela a vyliečila.
Zúrivo kričal, šialene búchajúc do Lezanderovej hrude a fackajúc ho po tvári. „NIE SI MŔTVY! Nie si mŕtvy, láska moja... Vieš prečo? Pretože ťa v sebe cítim, prúdiš mojimi žilami... Pamätaj, láska, sme druhovia... Mali sme sa ženiť...“
Orion zadusil zúfalý vzlyk a stále ho búchal, keď zakričal: „Mali sme byť spolu, láska... Pomohol si mi, ja som pomohol tebe... pamätaj čo sme si sľúbili... NEMÔŽEŠ MA OPUSTIŤ!“ Tvrdo udieral po Lezanderovej hrudi. „ŽI! – NO TAK, ŽI! DOPEKLA S TEBOU! – ŽI! – DAL SOM TI ŽIVOT! – NEMÔŽEŠ MA OPUSTIŤ! – ČO S NAMI BUDE? – ČO TVOJE SĽUBY?! – NAŠE SPOLOČNÉ ŽIVOTY! – DOČERTA! PREBUĎ SA!! – SI PRE MŇA TEN JEDINÝ! – ŽI!“
Ale Lezander nereagoval, ležal bez pohybu, na tvrdej kamennej podlahe. Orion klesol späť na Lezandera, keď pocítil ako sa jeho srdce nenávratne rozpadlo, hlbokým zármutkom; vedel, že už nikdy nebude rovnakým, akým bol, že láska už preňho viac nebude existovať, že už nikdy nebude schopný cítiť ju znovu...
Zúfalo pobozkal Lezanderove pootvorené, zakrvavené pery, akoby doňho chcel vdýchnuť svoj vlastný život a medzi srdce lámajúcimi vzlykmi, zlomene zašepkal: „Bez teba nemôžem pokračovať, Lez... Zošaliem... Ukázal si mi začo stojí bojovať... Za život po tvojom boku... Ak to nemôžem mať, tak prečo mám bojovať?... Ale stále ťa dokážem cítiť... Viem, že si nažive... Čoskoro sa prebudíš, však? Počkám...“
Orion si položil hlavu na Lezanderovu hruď, pevne ho objímal, jeho telo sa triaslo vzlykmi, ktoré sa zdali nekonečné... Odmietal veriť, sám cítil, že Lezanderova duša prežila... Len musel počkať a Lezander sa vráti. Bol si istý... Musí sa vrátiť... Orion zatvoril oči, všetko čo si želal bolo, cítiť Lezanderove telo oproti svojmu... počuť ich srdcia biť ako jedno, ešte jediný raz...
Calypso ich v tichosti sledovala, slzy jej prúdili po tvári, vzlyky zachvacovali jej telo.
Zrazu sa Orionove oči otvorili a rýchlo sa z Lezandera zodvihol, krčiac sa po jeho boku a zúfalo sa dotkol jeho hrude. Pozrel na Calypso a horúčkovito prehovoril: „Cítim ho, Calypso!!... Veľmi slabo... Ale jeho srdce stále bije!“
„Čo?“ zalapala Calypso po dychu a skĺzla k jeho boku. „Si si istý?“
„Áno, áno!“ odvetil Orion naliehavo. „Mám upírske schopnosti, počujem jeho srdce!“
Calypso po ňom strelila znepokojujúci pohľad. „Čo myslíš tým, že máš upírske schopnosti? Pre Merlina, Orion! Ste druhovia? Čo ťa to posadlo? On nie je pre teba ten pravý a ty to vieš!“
„Dávaj si pozor na to, čo hovoríš!“ zavrčal Orion. „Nevieš nič!“
„Teraz na to nie je čas, ale pohovoríme si o tom!“ odvetila Calypso rozhodne. „Čo teraz urobíme?“
„Jeho rodičia!“ riekol Orion ihneď. „Ak mu niekto môže pomôcť, potom sú to oni!“
„Ale ako ho tam vezmeme, keď nefunguje prenášadlo?“ spýtala sa Calypso zúfale.
„Najprv pôjdeme do môjho panstva,“ povedal Orion. „Ty tam ostaneš, v bezpečí a ja ho vezmem do Zraven Citadely.“
„Ale čo ministerské ochrany!“ odvetila Calypso znepokojene.
„Vyriešim to!“ odvetil Orion s divokým odhodlaním. „Bude rýchlejšie, ak do obrán vytvorím dieru, a potom skúsim nájsť východ z tohto prekliateho miesta.“
„Nevieme, ako sa ochrany dajú zničiť,“ odvetila Calypso, zatiaľ čo sa naňho znepokojene dívala, akoby mala obavy, že stráca pojem o realite.
„Ale ja viem, Calypso,“ odvrkol Orion ostro. „Roman ma na takúto situáciu pripravil. Neviem prečo, ale buď si istá, že sa ho nato pri prvej príležitosti spýtam.“
Calypso sa naňho ustarostene pozrela, ale hneď mu vrátila fénixov prútik, zatiaľ čo odvetila: „Dávala som ti naň pozor.“
Orion si prútik prevzal a venoval jej vďačný úsmev, a potom sa spýtal s hlbokými obavami, keď si spomenul. „Si zranená? Ublížila ti moja temná mágia?“
„Nie som zranená,“ odvetila potichu. „Netuším prečo, ale tvoja mágia mi neublížila, akoby mala svoju vlastnú myseľ. Bola som jediná, ktorú neohrozila.“ Zasmiala sa a dodala: „Všetci na mňa kvôli tomu vrhali čudné pohľady. Akoby si mysleli, že som spravila niečo, čím som ju zastavila. Teraz si iste myslia, že som ohromne mocná čarodejníčka!“
„To si,“ odpovedal Orion s úsmevom. Pokrútil hlavou, aby z nej dostal všetky prebytočné myšlienky, potreboval sa sústrediť len na jedinú. Pevne uchopil fénixov prútik, postavil sa aj s druhým prútikom a zatvoril oči, aby sa mohol sústrediť na svoju úlohu. Zablokoval všetky zvuky, vrátane kriku z boja, keď si spomínal na kúzla.
S naliehavou sústredenosťou, zhromaždil všetku svoju mágiu vôkol seba – jeho srdce začalo rýchlo biť, jeho krv vrieť a na čele mu vystúpil studený pot. Ak verím, že to dokážem, potom to tak skutočne bude, pomyslel si Orion. Nikdy sa neboj svojich síl, ako mu povedal Karkaroff. Som dostatočne mocný, len si to musím uvedomiť, ako povedal Vagnarov.
Sťažka dýchal a s veľký odhodlaním, povzbudil svoju temnú mágiu, aby ho opäť zaplavila, naplnila ho presne tak ako predtým; prišla, aby mu pomohla...
Cítil, že ho počúva, prechádzala skrz jeho telo a všetko šlo tak jednoducho a ľahko ako nikdy predtým. Dovolil, aby ho kompletne zaplnila – jeho zmysly boli potešené, intenzívny nárast temnej mágie ho celkom zapálil.
Orion otvoril oči a vo vzduchu mávol svojim prútikom Smrti a Života, v neustávajúcom pohybe, vypustil skrz kúzlo všetku mágiu, keď šepkal litánie kúziel: „Wardum visibilum occulis... Runaes muestrum corpus... Modificum protectum alica... Visibilum mobilis bloqueum...“
V okamihu, ako dúfal, steny a strop obrovskej miestnosti akoby vznietili priamo pred jeho očami, bol jediný, kto mohol vidieť vrstvené mriežky rún a aritmetických kódov zapísaných v každom centimetri kamenných stien. Priamo pred ním zažiarili farbami, v neustálom pohybe, vibrujúc silou, zatiaľ čo sa pohybovali pozdĺž stien.
Orion ich rýchlo preskúmal, v mysli si runy i aritmetické symboly prekladal, hľadajúc správnu kombináciu na ich prelomenie, hľadajúc akúkoľvek slabosť v ich prepojení.
Nakoniec, zachytil tenkú, dlhú líniu vibrujúcu v purpurových kódoch, ktoré prenikali okolo stien, stropu i podlahy. Ešte raz si prečítal runy a aritmentické kombinácie, aby sa presvedčil, že ide o proti premiestňujúce ochrany.
Veľmi opatrne, uisťujúc sa, že nepoškodí žiadne iné kódy – zdalo sa, že nie sú narušené, okrem jedného, ktorý sa nehýbal, bol si istý, že ho poškodil Voldemort, aby zaistil, že ministerstvo nedeteguje prítomnosť ľudí vo vnútri – on sám sa zameral na purpurový kód. Potichu zamumlal kúzlo a kód zmrazil. Potom, Orion nasmeroval svoj prútik na časť, ktorú chcel narušiť. S intenzívnym sústredením, nakrčeným čelom, začal odriekavať, keď mu z prútika opäť vytresla mágia. „Desvinculum combinae... Permutas runaes... numerae... Severi mobilis bloquem...“
Orion opakoval odriekavanie znovu a znovu, až kým sa malé symboly nezačali odtrhávať jeden od druhého, pričom sa kombinácie rún menili; na jeho čelo vystúpilo čoraz viac kvapiek potu pri tak intenzívnom a neustálom úsilí, každou minútou sa jeho vyčerpanosť stupňovala, ale pokračoval v narúšaní malých väzieb, sústrediac všetku svoju mágiu, aby sa symboly zosúladili.
Napokon videl, ako sa posledná línia rozpadla, načo okamžite zamrazil danú časť, aby sa vyhol spusteniu alarmu až klesol k zemi, lapajúc po dychu a absolútne vyčerpaný. Švihol prútikom, aby zrušil viditeľnosť kódov a keď žiarivé kódy zmizli z jeho dohľadu, priplazil sa späť ku Calypso, ktorá pevne držala Lezandera.
Okamžite sa spýtala: „Tak, urobil si to?“
„Áno,“ odpovedal Orion unavene. Potom rýchlo dodal: „Otvoril som pre nás minútové časové-okno, potom by sa mohol spustiť alarmový systém ministerstva, ktorý môže detegovať moju manipuláciu. Takže okamžite priprav prenášadlo!“
Calypso zúrivo vytiahla prenášadlo z vrecka a pevnejšie objala Lezandera. Orion sa rovnako načiahol za prenášadlom, keď zrazu Calypso zakričala, jej pohľad smeroval za Oriona. „NIEEEE!“
Orion sa rýchlo otočil, ale bolo príliš neskoro, aby sa vyhol prichádzajúcemu kúzlu. S prekvapeným výdychom, Orion spadol na zem a ihneď pocítil tlak vôkol tela, keď sa začal kĺzať po podlahe v plnej rýchlosti...
„Obávam sa, že vám nemôžem dovoliť odísť, pán Black. Je veľmi ťažké vás zadržať,“ ozval sa Dumbledore so žiariacimi očami, jeho prútik mieril na Oriona.
Orion sa zúfalo obzrel za Calypso, ktorá bola niekoľko metrov ďalej, v rohu, pozerajúc naňho širokými a vystrašenými očami. Rýchlo na ňu zakričal: „Šupinatá! Vezmi odtiaľto Divocha – nemáme viac času, urob to okamžite!“
S pochopením prikývla a už len videl, ako aj s Lezanderom mizne. S úľavou si povzdychol a so zlosťou vyskočil na nohy, pričom namieril prútik na Dumbledora.
Orion si uvedomil, že sa nachádza medzi Dumbledorom a Voldemortom, ktorí, ako sa zdalo, prerušili súboj, istotne kvôli Dumbledorovmu neočakávanému úkonu, keď ho sem pritiahol.
Nazúrene na Dumbledora vyštekol: „Prečo ste to urobili? Chcete so mnou snáď bojovať, starý muž?“
„Môj drahý chlapče,“ riekol Dumbledore jemne, „zrejme si ma celkom nepochopil. Želám si len, aby si išiel so mnou. Máme toho veľa, čo musíme prediskutovať.“
Orion si odfrkol. „Čo také? Napríklad, prečo som tu? Prišiel som pomôcť mojim spolužiakom, ktorí pred chvíľkou, ako ste videli, zmizli. Nezaujímam sa o nič, čo mi chcete povedať. Táto vendeta medzi vami a Voldemortom je len čisto váš problém. Nemám s tým nič spoločné.“
„Aký má toto zmysel, Dumbledore?“ zasyčal nazúrený Voldemort, jeho prútik mieril na Dumbledora, ale nebojoval, pretože chcel odpovede.
Dumbledore ho ignoroval a pokojne k Orionovi prehovoril: „Bol si oklamaný, Orion. Je tu toho veľa, čo nevieš. A mýliš sa vo svojej pozícii a v pohľade na situácie, ktoré v súčasnosti ovplyvňujú kúzelnícky svet.“ Zúžil oči a dodal: „Nemysli si, že by som bol k tebe ignorantský, chlapče. Videl som ťa pomáhať smrťožrútom. Teraz, pôjdeš so mnou a-“
„Nikam ho nevezmeš!“ zavrčal Voldemort zúrivo a pritiahol si Oriona k sebe.
Dumbledore zodvihol obočie a povedal Orionovi: „Zdá sa, že si v tom namočený viac, než som predpokladal.“ Potom prísne dodal: „Vieš čo ti tento človek spravil? Ak ho teda môžeme nazývať človekom. Zdá sa, že ti vymyl mozog. Ale potrebuješ vedieť pravdu, dieťa moje. Nemôžem dovoliť, aby si ostával ignorovaný už ani minútu.“
V okamihu, Dumbledore švihol vo vzduchu prútikom, vystreliac kúzlo na Oriona. Voldemort okamžite odstrčil Oriona na stranu, keď zasyčal: „Vertum obscurum!“
Orion uskočil do strany, keď Voldemort začal s Dumbledorom opäť bojovať. Vtom okamihu sa jeho vnímanie Voldemorta začalo meniť. Voldemort ho ochránil, ale nie len to, vedel, že Voldemort už musel mať podozrenie, ale i tak mu pomohol. Možno, len možno, by to s ním mohlo fungovať... Náhle naňho Dumbledore poslal kúzlo a Orion sa odvrátil z jeho smeru, ale potom jeho srdce zamrzlo.
Akoby v spomalenom čase cítil, že sa proroctvo z jeho vrecka vyťahuje a letí priamo do Dumbledorovej načiahnutej ruky. Ten starec vedel, kým je!
Orion okamžite strelil vlastné kúzlo priamo na proroctvo, aby zabránil v jeho lete a sám sa k nemu vrhol, načiahol ruku ako len dokázal, až nakoniec padol na tvrdú podlahu s bolestivým zastonaním a posunul sa niekoľko stôp po zemi. Skĺzla. Sklenená guľa vykĺzla z jeho prstov a hlasito dopadla na dlážku.
Zdalo sa, že všetko zamrzlo: Orion sedel nehybne na podlahe, so širokým očami sledoval rozbitú guľu; Dumbledorov pohľad bol nespokojný a Voldemort pevne sledoval miesto, kde sa proroctvo rozbilo.
Perleťovo-biela postava sa rozvinula z tekutiny fragmentov rozbitého skla, povstala do vzduchu, jej oči sa zdali nezvyčajne veľké za jej okuliarmi a pomaly sa otočila. Potom prehovorila, ale nie éterickým, mystickým hlasom, ako si Orion spomínal z jej hodín, ale krutým a chrapľavým tónom: „Ten, ktorý má moc poraziť Temného pána sa blíži... narodený tým, ktorí sa mu trikrát vzopreli, narodený, keď siedmy mesiac umiera... a Temný pán ho označí ako seberovného, ale bude mať moc, o ktorej Temný pán netuší... a obaja musia zomrieť rukou toho druhého, pretože ani jeden nemôže žiť, pokiaľ bude žiť ten druhý... ten, ktorý má moc poraziť Temného pána sa narodí, keď siedmy miesiac umiera...“
Potom sa pomaly otáčajúca profesorka Trelawneyová rozplynula. Orion sa náhle hystericky, šialene a zlomene rozosmial. Toto bolo priveľa. S tým sa skrátka nemohol vyrovnať; zdá sa, že celý jeho život bol naplánovaný vopred... Vindico Atrum mu ponúkal cestu moci, ale samoty, a teraz bol určený, aby zabil Voldemorta... Bolo to, akoby nemohol uniknúť od ničoho, zdalo sa, že si sám nemôže vybrať, pretože ako sa môže stať Vindico Atrum – bojujúci za Temnotu – ak má zabiť Voldemorta, aby mohol žiť? Aké bolo jeho skutočné miesto v tomto svete? Každá strana naňho tlačila... vyžadujúc si jeho podporu, pretože to celkom očividne Dumbledore a zvyšok strany svetla od neho chceli, aby za nich bojoval... a na druhej strane, jeho vlastná krv a mágia, stvorená temnotou, jeho vlastné rozhodnutie bolo bojovať a pomáhať temným kúzelníkom, aby ich oslobodil od útlaku... Už viac nedokázal myslieť jasne... skrátka chcel všetko zastaviť!
Voldemort prudko vytiahol Oriona na nohy a zúrivo vyštekol: „Celý ten čas si to bol ty, ty skurvený zradca!“
Dumbledore medzi nich skočil, vrhol kúzlo, ktoré Oriona oddelilo od Voldemorta, aby ho ochránil.
Orion preletel vzduchom a zasyčal bolesťou, keď chrbtom narazil do kamennej steny. Nedokázal premýšľať, jeho myseľ bola otupená od nárazu a každá jedna kosť v tele ho bolela. Zmätene sledoval Dumbledora ako bojuje proti Voldemortovi, ktorý sa k nemu chcel dostať.
Náhle zo špičky Voldemortovho prútika vyletel svetlý zelený lúč, ktorý mieril priamo naňho. Jeho myseľ pomaly spracovala túto informáciu a keď bol lúč len kúsok pred ním, Orion sa vyhol na stranu, smrtiace zaklínadlo vrazilo do steny a rozbilo ju.
V záblesku ho Dumbledore rýchlo schmatol a povedal: „Ak chceš žiť, poď so mnou!“
„Nie! Musím to s ním vyriešiť!“ odvetil Orion zúrivo, chcel to Voldemortovi vysvetliť, nemohol uveriť, že sa to skončí takto: že ho chráni Rád pred Voldemortom, ktorý ho chcel zabiť. Nechcel zmeniť strany!
Stalo sa to tak rýchlo, že Orion nestihol ani žmurknúť. Dumbledore naňho vrhol Mobilus corpus a bol vyzdvihnutý do vzduchu, neschopný pohybu, scéna sa mu odrážala v očiach, keď Dumbledore preletel na kamenné lavice, zatiaľ čo on plával vzduchom po jeho boku...
Ľudia za ním kričali, dokázal počuť Voldemorta, ako na nich vrhá kúzla, aby ich zastavil. Teraz prechádzali pozdĺž mozgovne s nimi tesne za pätami...
Letel vzduchom zo strany na stranu, keďže ho Dumbledore manévroval, aby sa vyhýbal Voldemortovým kúzlam. Potom sa Dumbledore rozbehol, vrhajúc za seba z času na čas kúzla, zatiaľ čo on stále letel po jeho boku...
Vstúpili do okrúhlej čiernej miestnosti a steny sa začali otáčať. Keď zastavili, Dumbledore strelil kúzlo a jedny dvere sa otvorili, prešli skrz, na chodbu až k výťahu...
Orion počul klesanie výťahu a v ďalšej minúte, boli vo vnútri, výťah vydával zvuky plieskania a búšenia ako stúpali vyššie a vyššie...
Nevedel, čo má robiť, ruky mal zamrznuté po bokoch, nedokázal rozprávať, nemohol dosiahnuť na svoje prútiky, nedokázal použiť ani svoje dlane na použitie temnej mágie...
„Átrium,“ riekol ženský hlas.
Dumbledore sa vydal cez átrium, smerom k jednému z mnohých kozubov, bol od neho len pár stôp...
Keď rýchlo míňali fontánu, náhle, Orion započul krik a niečo ho trafilo. Narazil do steny a dopadol na podlahu, prútik Smrti a Života mu vypadol a odkotúľal sa preč... S bolestným stonom, Orion otvoril oči a znehybnel.
Voldemort naňho mieril prútikom, stál priamo nad ním, s rozzúrenými karmínovými očami, ktoré sa leskli šialenstvom. Orion pocítil v hlave výbuch ohromnej bolesti, jeho jazva zbĺkla bodavou bolesťou, cítil Voldemortov hnev... Nemalo by sa to diať, pomyslel si Orion, jeho myseľ bola plná neusporiadaných a zmätených myšlienok. Nie s Lezanderovou krvou...
„Nemám ti čo viac povedať, Orion,“ prehovoril Voldemort potichu. Orion pozrel do jeho očí. Bola to bolesť a ľútosť v jeho krvavých očiach? „Celú dobu si ma zrádzal...“
Orion sa pokúšal neúspešne postaviť, keď zúfalo zvolal: „NIE! Počúvaj ma! Nezra-“
„AVADA KEDAVRA!“
Orionova myseľ bola prázdna, keď k nemu vystrelil zelený lúč... Nemohol uveriť tomu, že Voldemort chce veci ukončiť takto... V poslednej chvíli sa ozval jeho inštinkt a vrhol sa na stranu, v rovnakej chvíli, keď zlatá socha čarodejníka z fontány obživla, vyskočila z podstavca a stúpla si medzi Oriona a Voldemorta. Smrtiace zaklínadlo narazilo do jej hrude, keď socha vystrela ruky na ochranu Oriona.
„Dumbledore!“ zavrčal Voldemort, keď sa otočil. „Nezomrieš bez toho, aby si ochránil svojho maznáčika!“
Orion lapal po dychu a jeho srdce bilo šialeným tempom, pozrel sa za Voldemorta a zbadal Dumbledora s prútikom namiereným na Voldemorta, jeho tvár mala hrozivý výraz. Dumbledore bol vyčerpaný, Voldemort naňho musel vrhnúť nepríjemné kúzlo, keď ma tresol o stenu...
Voldemort zdvihol prútik a k Dumbledorovi letel ďalší zelený záblesk, on sa otočil a už ho nebolo, len sa tak zavíril jeho plášť. Vzápätí sa zjavil za Voldemortom a kývol prútikom na fontánu. Aj ostatné sochy ožili. Rarášok a domáci škriatok cupitali ku kozubom v stene a kentaur sa hnal za Voldemortom, ktorý zmizol a znovu sa zjavil pri nádrži fontány.
„Idú všetkých alarmovať!“ zakričal Orion na Voldemorta, keď ho socha kúzelníka odhodila dozadu, mimo dosah súboja; Dumbledore znovu zaútočil na Voldemorta a zlatý kentaur cválal okolo nich.
„Bolo od teba hlúpe sem dnes večer prísť, Tom,“ riekol Dumbledore pokojne. „Aurori sú na ceste-“
„Dovtedy budem preč a ty a tvoj malý špión budete mŕtvi!“ odpľul Voldemort.
Poslal na Dumbledora ďalšie smrtiace zaklínadlo, ale netrafil, miesto toho zasiahlo stôl bezpečnostnej služby, ktorý vzbĺkol.
Dumbledore švihol prútikom a sila zaklínadla, ktoré z neho vyšlo, bola taká, že hoci Oriona kryl jeho zlatý strážca, cítil, ako mu vlasy vstali dupkom, keď preletelo popri ňom, a tentoraz bol Voldemort nútený vyčariť blýskavý strieborný štít, aby ho odrazil. Zaklínadlo, bez ohľadu na silu, na štíte nenarobilo nijaké viditeľné škody, hoci zarezonoval hlbokým tónom ako pri údere gongu, a bol to čudne mrazivý zvuk.
„Hádam sa ma nesnažíš zabiť, Dumbledore?“ zavolal Voldemort a červenými prižmúrenými očami hľadel ponad štít. „Taká brutálnosť je predsa pod tvoju dôstojnosť, či nie?“
„Obaja vieme, že sú aj iné spôsoby, ako zničiť človeka, Tom,“ pokojne odpovedal Dumbledore a ďalej kráčal k Voldemortovi, akoby sa ničoho na svete nebál, akoby sa nemohlo nič stať a prerušiť jeho prechádzku po hale. „Pripúšťam, že by ma neuspokojilo, keby som ti iba zval život-“
„Alebo ma možno nedokážeš zabiť, starý muž,“ zavrčal Voldemort. „Všetci sme to predsa počuli, nie? Zabiť ma dokáže len tento zradcovský kus hovna. Ale ja ho rovnako zabijem, Dumbledore.“
„Nie, pokým som tu ja, aby som tomu zabránil,“ povedal Dumbledore, stále blízko Voldemorta a rozprával s takou ľahkosťou, akoby diskutovali pri poháriku.
Orionova krv vrela hnevom. Mal toho už dosť! Vytiahol fénixov prútik a odstrčil zlatú sochu preč. So zavrčaním vyskočil na nohy a zúrivo zakričal na Voldemortov chrbát: „NIE SOM DUMBLEDOROV ŠPIÓN! NIE SOM ZRADCA!“
Obaja kúzelníci sa otočili za jeho hlasom, aby sa naňho pozreli a Dumbledore znepokojene riekol: „Ostaň, kde si, Harry!“
„NIE SOM HARRY!“ zreval Orion šialene. „SOM BLACK! NIE POTTER! SOM ORION BLACK!“
Voldemort naňho prižmúril karmínové oči a zúrivo odpľul: „Ale si to ty, o kom hovorí proroctvo, ty zapríčiníš môj pád!“
Voldemort mu nedal čas na odpoveď a Orion okamžite zakričal obranné kúzlo: „Protego arum!“
Čierny svetelný lúč vystrelil z Orionovho fénixovho prútika – ich kúzla sa stretli vo vzduchu – a odrazu Orionov prútik zavibroval, akoby ním prechádzal elektrický náboj, jeho ruka sa okolo prútiku pevne stiahla, nemohol ho pustiť aj keby chcel – úzky lúč svetla sa spojil a vytvoril zlaté prepojenie medzi oboma prútikmi.
Orion prekvapene sledoval lúč a videl, že aj prútik vo Voldemortových dlhých elegantných prstoch sa trasie a vibruje. A vtom – nik nemohol Oriona pripraviť na toto – ucítil, ako sa jeho nohy odlepili od podlahy. Jeho i Voldemorta zdvihlo do vzduchu, pričom ich prútiky stále spájalo trblietavé zlaté svetlo, odnášalo ich od zničenej fontány a Dumbledora. Zlatá niť spájajúca Oriona a Voldemorta sa trieštila a hoci prútiky zostali spojené, nad Orionom a Voldemortom sa v oblúkoch rozsvietilo tisíc ďalších lúčov, križovali sa všade okolo nich až ich uzavreli v zlatej pavučine vytvárajúcej kupolu, v akejsi svetelnej klietke, za ktorou ich Dumbledore pozorne sledoval s hlbokým zamyslením a zamračením v tvári.
„Čo to je?“ zavrčal Voldemort zúrivo a Orion uvidel jeho červené oči plné úžasu nad tým, čo sa deje, videl ako bojuje a snaží sa zrušiť oné prepojenie s Orionom.
Orion pevnejšie prichytil prútik, oboma rukami a zlatý lúč ostal neprerušený. „Ja-ja myslím, že je to preto, že naše prútiky sú dvojčatá!“
Voldemort naňho prižmúril oči a potom na Orionov prútik. Voldemort sa chystal protirečiť, keď zrazu vzduch zaplnil nádherný zvuk...
Vychádzal z každej pavučinovej nitky utkanej zo svetla, ktoré vibrovalo vôkol Oriona a Voldemorta. Bol to zvuk, ktorý Orion rozpoznával, predtým ho už počul, od svojho patronusa fénixa. Pre Oriona to bol zvuk nádeje... bola to tá najkrajšia a najvítanejšia vec, ktorú kedy vo svojom živote počul... Mal pocit, akoby pieseň bola v ňom a nie len vôkol neho... Bol to zvuk, ktorý si spájal s prútikom Smrti a Života... jeho krásny prútik, ktorý ležal na podlahe, ďaleko od neho... musí ho čoskoro dostať späť...
Bolo to takmer akoby priateľ šepkal do jeho ucha: Nepreruš spojenie...
Prečo? spýtal sa Orion hudby. Jeho prútik začal vibrovať ešte silnejšie... a teraz sa aj lúč medzi ním a Voldemortom zmenil – vyzeral, akoby sa po niti spájajúcej prútiky kĺzali veľké svetelné koráliky – Orion cítil, že sa prútik v jeho ruke zatriasol a svetelné koráliky sa pomaly a rovnomerne začali od Volmodtra kĺzať k nemu... a on cítil, že prútik sa nahnevane chveje...
Keď sa najbližší svetelný korálik blížil ku končeku Orionovho prútika, drevo pod jeho prstami bolo zrazu také horúce, až sa bál, že vzbĺkne. Čím bol korálik bližšie, tým silnejšie prútik vibroval. Orion si bol istý, že prútik dotyk korálika nevydrží, že sa mu rozletí pod prstami...
Celou silou vôle sa sústredil na to, aby donútil korálik vrátiť sa naspäť k Voldemortovi. V ušiach mu znela pieseň fénixa a upieral na koráliky zlostný pohľad – tie sa najprv zatriasli a pomaly, veľmi pomaly zastavili. Potom sa rovnako pomaly začali kotúľať opačným smerom... a teraz mimoriadne silno vibroval Voldemortov prútik... Voldemort bol ohromený, skoro vyľakaný... Jeden zo svetelných korálikov sa triasol len kúsok od končeka Voldemortovho prútika. Orion nevedel, prečo to robí, nevedel, čo by tým mohol dosiahnuť... ale nejako vedel, že to musí urobiť... jeho vlastná temná mágia to v ňom vyvolala, prinútila ho vedieť, že je to správna vec... Nakoniec sa rozhodol, donútil svetelný korálik vrátiť sa späť do Voldemortovho prútika... a korálik sa ponáhľal, veľmi rýchlo a a spojil sa s Voldemortovým prútikom. Hneď potom, Voldemortov prútik začal vydávať ozveny bolesti... Voldemortove karmínové oči sa rozšírili od šoku – husté, dymové hmoty začali vychádzať z jeho prútiku...
Ak by Orion mohol, tak by svoj prútik upustil od šoku, ale miesto toho ho pevne držal, takže zlatý lúč ostal neporušený, aj keď uvidel sivých duchov ľudí, ktorých Voldemort zavraždil... rozpoznal Berthu Jorkins... a ostatných, ktorí sa stále vynárali...
Ona a ostatné postavy sa začali pohybovať po vnútorných stenách zlatej klietky, šepkali, keď pomaly obkľúčili duelantov, šepkali slová, ktoré Oriona povzbudzovali, oné slová Voldemort nemohol počuť.
Zo špičky Voldemortovho prútika sa vynorila ďalšia hlava... dymový tieň vysokého muža so strapatými vlasmi sa k nemu vzniesol, narovnal sa a pozrel naňho... a Orion, jeho ramená sa otriasali, pozrel späť do tváre ducha Jamesa Pottera.
„Tvoja matka prichádza...“ riekol James potichu. „Chce ťa vidieť... všetko bude v poriadku... vydrž... synček...“
Orionove srdce sa bolestivo stiahlo, posmutnelo pozrel na muža, ktorý obetoval svoj život, aby ho zachránil a šepol: „Nie som tvoj syn, vieš to? Ale ďakujem ti za to, čo si pre mňa spravil...“
James mu venoval hrejivý úsmev a natiahol sa, aby Orionovi prehrabol vlasy. Prekvapujúco, Orion jeho duchovný dotyk ucítil, keď muž povedal: „Považujem ťa za svojho syna, Orion. Tvoja matka mi povedala pravdu, nikdy mi neklamala... A som rád, že ty si môj syn...“
„Ale čo môj otec? Čo Sirius? Prečo si mu nepovedal, že som jeho syn?“ šepkal Orion jemne.
James sa naňho smutne zadíval. „Chceli sme mu to povedať, po skončení vojny, potom čo by sme ťa ochránili. Nechcel som mu ťa ukradnúť a Lily a ja sme sa zhodli, že ako Black by si bol vo veľmi nebezpečnej situácii...“
Potom prišla ona... najprv jej hlava, potom jej telo... nádherná mladá žena s dlhými vlasmi, dymová tieňová forma Lily Potterovej sa vynárala zo špičky Voldemortovho prútika, vzniesla sa k nim a narovnala sa vedľa svojho manžela. Podišla celkom blízko k Orionovi, hľadela naňho a prehovorila rovnako vzdialeným hlasom s ozvenou ako ostatní, ale potichu, takže Voldemort s tvárou sinavou od strachu z obetí, ktoré sa zakrádali okolo neho, ju nepočul...
„Keď sa spojenie preruší, ostaneme len chvíľku... ale získame ti čas na útek... napadneme ho...“
„Nie!“ odvetil Orion okamžite, pozerajúc na ňu, jeho oči sa plnili slzami. „Nie, neútočne naňho.“
Lily zodvihla obočie. „Vieš, kto to je, však, Orion? Vieš čo urobil...“
„Áno,“ zašepkal Orion. Pozorne sa zadíval na svoju matku a dodal: „Koľko toho o mne vieš, mami? O mojom živote?“
Usmiala sa naňho. „Všetko, dieťatko moje, viem všetko.“ Ale potom zalapala po dychu, keď začala miznúť.
Orion vrhol pohľad na Voldemorta a videl, ako prerušuje spojenie. Zúfalo zakričal: „NIE, TOM! NEPRERUŠ SPOJENIE! NECHAJ MA HOVORIŤ S MAMOU! PROSÍM!“
Potom rozkázal duchom, ktorí mučili Voldemorta. „NECHAJTE HO! UŽ HO VIAC NETRÁPTE! ODÍĎTE!“
Nevedel prečo, ale duchovia ho poslúchli a s posledným pohľadom zmizli vo vzduchu. Orion videl ako naňho Voldemort prižmuruje oči a zúfalo ho požiadal: „Nepreruš to! Duchovia sú preč, tak to prosím nepreruš! Daj mi chvíľu s mojou mamou, naposledy!“
Orion vrátil pohľad k svojej mame a uvidel, že znovu získala svoju podobu. Lily venovala Voldemortovi zamračený pohľad, a potom sa obrátila k Orionovi, keď potichu riekla: „Môže sa ťa pokúsiť zabiť, Orion...“
„Viem,“ zašepkal Orion. Potom sa ponoril do jej očí a so vzlykom zaseknutým v hrdle sa spýtal: „Vieš, ktorú cestu som si vybral? Za ktorú stranu chcem bojovať? Aj keď ťa zavraždil? Môžeš... môžeš mi odpustiť?“
Lily si ťažko povzdychla a jemne ho pohladila po tvári, keď odvetila: „Dala som ti život, aby si robil svoje vlastné rozhodnutia... možno s nimi nesúhlasím, ale nebudem ti diktovať tvoj život... Musíš robiť tak, ako ti diktuje tvoje svedomie...“
„Nie je to o svedomí, mami,“ riekol Orion trpko. „Je to o tom, kým som, o krvi a mágií, ktorá víri v mojom vnútri... Ide o ukončenie nespravodlivého utláčania... Ide o prežitie Temnej mágie... Keby to bolo o svedomí, nikdy by som nebol na strane tvojho vraha, mami... Ale ide to mimo mňa... Dokážeš to pochopiť? Môžeš mi odpustiť moje rozhodnutia?“
„Cesta, ktorú si si vybral je tá najnebezpečnejšia vôbec, môže znamenať tvoju smrť a ja ju stále neschvaľujem,“ povedal Lily prísne. Potom jej výraz zmäkol a potichu dodala: „Ale tu niet čo odpúšťať... Vždy ťa budem milovať, bez ohľadu na to, aké rozhodnutia vykonáš.“
„Ďakujem, tiež ťa ľúbim aj Jamesa,“ zašepkal Orion, slzy mu stekali dole tvárou. Vzhliadol na ňu a potichu dodal: „Miluješ Jamesa, však? Ale milovala si aj ocka?“
Lily sa naňho usmiala. „Milovala som Siriusa. Milovala som ich oboch, rozdielnym spôsobom, ale stále to bola hlboká láska... Láska je neobmedzená, srdiečko moje... nemá žiadne hranice... Ale to ty sám vieš... Rovnako miluješ dvoch ľudí, rozdielnymi spôsobmi, ale oboch, mám pravdu?“
Orionove oči sa rozšírili. „Ja-ja milujem len jedného.“
Lilyin úsmev sa pobavene rozšíril, avšak potom sa zamračila a znepokojene povedala: „Nedovoľ, aby ťa pocity zaslepili, je to pre teba nebezpečné, zváž, kto sa o teba skutočne zaujíma...“ Povzdychla si a pokračovala: „Ďalšia vec, s ktorou nesúhlasím a ktorej nerozumiem. Zdá sa, že s tebou nič nejde ľahko, však?“
„Mami, čo-?“
„James a ja teraz musíme odísť, môj drahý,“ prerušila ho Lily. „Nemôžeme ostať tak dlho...“
„Nie, počkaj!“ zakričal Orion zúfalo. „Potrebujem sa ťa dotknúť, cítiť ťa, prosím!“
Strelil po Voldemortovi pohľadom, stále ho pozoroval nahnevanými prižmúrenými očami, ale udržiaval spojenie. Potom, Orion pevne uchopil prútik pravou rukou a uvoľnil od neho ľavú ruku. Načiahol sa k Lilyinej priezračnej tvári, keď mu venovala úsmev. Nežne sa jej dotkol za tvár a s údivom riekol: „Ako je možné, že sa ťa dokážem dotknúť?“
„Kvôli tvojej moci, môj drahý,“ odvetila Lily šeptom.
Pozrel do jej krásnych očí a z hrdla mu unikol vzlyk, keď smutne zašepkal: „Uvidím ťa ešte? Nechcem, aby si odišla...“
„Och, zlatíčko moje,“ povedala Lily jemne, keď pohladila jeho tvár, „možno uvidíš... Ľúbim ťa, Orion, vždy budem...“
„Zbohom, synček,“ ozval sa James s hrejivým úsmevom.
„Nie, počkajte!“ zakričal Orion prosebne, ale boli preč, zmizli vo vzduchu v bielej hmle.
Orion vzlykal, keď sa ich prepojenie prerušilo a dopadol vyčerpane na zem. Zo zeme zodvihol svoj prútik Smrti a Života a uložil si ho do vrecka k tomu druhému. Zrazu sa v hale ozvali hlasy, viac hlasov než by tam malo byť... Orion otočil hlavu a zbadal, ako sa k nemu náhli Dumbledore, zatiaľ čo átrium bolo plné ľudí, na dlážke sa odrážali zelené plamene, ktoré horeli vo všetkých krboch pozdĺž steny a vychádzali z nich kúzelníci a čarodejníčky.
Dumbledore ho zodvihol na nohy, Orion zbadal drobnú zlatú sochu domáceho škriatka a raráška, stojac vedľa ohromeného Corneliusa Fudgeho.
Zrazu ho niekto pevne a násilne schmatol a spolu s Voldemortom zmizol vo víre čiernej hmly. Orion zastonal bolesťou, keď ho Voldemort odhodil na tvrdú podlahu, jeho karmínové oči sa blýskali zlosťou, keď namieril prútik na Oriona, jeho ruka sa triasla hnevom.
„CRUCIO!“
Z Orionovho hrdla sa ozval výkrik neznesiteľnej bolesti, intenzívnosť bolesti lynčovala jeho telo, každý jeden nerv akoby sa rozpadal. Jeho končatiny sa zmietali oproti tvrdej dlážke a husté slzy stekali po jeho tvári. Bolesť bola nekonečná... neodpustiteľná... neskrotne trestajúca... a Orion si želal iba rýchlu smrť... jeho myseľ a telo sa zdali zlomené a neopraviteľné...
Zrazu to prestalo a Orion sa zložil na podlahe, lapajúc po kyslíku, pomedzi vzlyky, nebol schopný premýšľať o ničom iba o bolesti, ktorá v jeho tele stále pretrvávala...
Voldemort ho zodvihol za golier a mrskol s ním o stenu. „Čo myslíš, ako by si mal byť potrestaný, Potter?“ zasyčal Voldemort a pozeral na Oriona divokými, zúženými očami.
„Nie som Potter, už som ti to povedal-“ zachrapčal Orion, zatiaľ čo sa jeho telo rýchlo zotavovalo a jeho myseľ sa opäť rozjasňovala.
Voldemort stlačil Orionove hrdlo, zatiaľ čo ho karmínové oči prečesávali pohľadom. „Nie, ty si Black. Aspoň o tomto si neklamal! Ale na tom nezáleží, vieš? Napriek všetkému si to ty, kto má zapríčiniť môj pád! Ty si ten, ktorého musím zabiť!“
Tie slová Oriona vytáčali do nepríčetnosti. Vytrhol sa z Voldemortovho zovretia, pretočil sa a treskol o stenu pre zmenu jeho. „NEKLAMAL SOM O NIČOM, LEN O MENE SVOJEJ MATKY! Ty skurvený bastard! Ty si mi klamal neustále! A JA ZAPRÍČINÍM TVOJ PÁD? KEĎ SI TO BOL TY, KTO SA MA POKÚSIL ZABIŤ, KEĎ SOM BOL LEN MALÉ DIEŤA! A KEĎ SI ZAVRAŽDIL MOJU MATKU! Môžeš byť vďačný, že som ťa za to nezabil! EGOISTICKÉ, SADISTICKÉ MONŠTRUM!“
Voldemort okamžite zabodol prútik do Orionovho krku a zúrivo zvreskol: „Mal by som ťa proste zabiť a skončiť to!“
Orion sa zlostne zasmial. „Len do toho, urob to kurva! Budeme spolu bojovať, až kým obaja nezomrieme, a tak naplníme to skurvené proroctvo, nemyslíš? Úžasný koniec pre nás oboch, pretože sme určení byť nepriateľmi!“
Ale zdalo sa, že Voldemort mu nevenuje pozornosť. Orion videl, že jeho prižmúrené oči pozerajú na jeho krk, zatiaľ čo ucítil nebezpečnú, zúrivú auru, ktorá vychádzala z Voldemorta. Skôr než vedel, čo sa stane, Voldemort mu vytrhol medailón priamo z krku, ktorý sa musel dostať spod jeho habitu, keď ho Voldemort treskol o stenu.
„Odkiaľ to máš?“ spýtal sa Voldemort, jeho hlas mal nebezpečný tón.
Orion urobil pár krokov dozadu a namieril na Voldemorta prútik. „Našiel som to.“
Voldemortove nozdry sa rozšírili. „Kde?“
„V dome Blackov, na Grimmauldovom námestí,“ odvetil Orion napäto.
Voldemort naňho hnevlivo prižmúril oči. „Vieš čo to je?“
Orion rýchlo zvažoval svoje možnosti. „Viem, ale ja-“
Voldemort viac nepotreboval počuť a k Orionovi sa okamžite rútil lúč čierneho svetla. Orion sa uhol na stranu a zakričal: „CRUCIO!“
Voldemort sa objavil na inom mieste a zreval: „Cruor hervire!“
Začali po sebe strieľať jedno temné zaklínadlo za druhým, krúžili okolo seba, vrhali na seba kliatby a kričali najrôznejšie obranné kúzla a čoraz viac škodlivé prekliatia. Pot im stekal z čela, keď začínali byť unavení. Voldemort mizol a zjavoval sa, keďže boli v jeho panstve, zatiaľ čo Orion s ohromujúcou rýchlosťou a reflexami sa útokom a zaklínadlám vyhýbal. Orion ani len nepomyslel na to, žeby použil svoju temnú mágiu; Voldemort bol už aj tak dosť nazúrený. A nakoniec ju použije, aby zabil miesto, aby bol zabitý. Ale Voldemort zatiaľ nepoužil vražedné zaklínadlo. Orion používal bezprútikové a neverbálne kúzla, rovnako ako Voldemort.
Keď Orion zablokoval ďalšie prekliatie, ozval sa šialený výkrik, ktorý zaplnil miestnosť.
„PRESTAŇ! PRESTAŇ S TÝMTO ŠIALENSTVOM! NEUBLIŽUJ ORIONOVI!“
Orion sa rozhliadol a zbadal, že medailón je otvorený. Voldemort ho pevne držal v dlani, ale náhodným pohybom prstu ho musel nejako otvoriť. Voldemort pozrel na medailón a zavrčal: „Staraj sa o seba!“
A opäť Oriona atakoval, ale Tom stále zúfalo kričal:
„NIE! TY BLÁZON! NEZAUJÍMA ŤA AKO MÔŽEM ORIONA POZNAŤ? AKO MOHOL BYŤ SCHOPNÝ MA OTVORIŤ?“
Voldemort zablokoval zaklínadlo, ktoré naňho zoslal Orion a potom zastavil útok.
„TAK VYSVETĽUJ!“ požiadal rozzúrene.
„JE NÁŠ HORCRUX!!!“
Orion zalapal po dychu a prepadol dozadu, akoby dostal kopanec, krv mu kvapkala z tváre, zatiaľ čo stál na roztrasených nohách. Voldemortove oči sa rozšírili, než ich okamžite zúžil na Oriona, starostlivo si ho prezerajúc a pristupujúc k nemu.
„Ukáž mi svoju jazvu!“ zavrčal.
Orionova myseľ bola plná neusporiadaných chaotických myšlienok. Len na Voldemorta neveriacky hľadel. Keď ho Voldemort chcel chytiť, Orion sa uhol a rýchlo mu vytrhol medailón.
Pozrel na Toma a zúrivo povedal: „Mýliš sa, Tom! Nemôžem byť horcrux! Ľudské horcruxy sú nestabilné! Preveril som to! Neexistuje možnosť, akoby sa to mohlo stať!“
„Viem, že to nie je možné, Orion,“ riekol Tom netrpezlivo. „Ale stalo sa to s tebou! Neviem prečo, ale zistil som to pred nejakým časom. To bolo to, čo som sa ti pokúšal povedať naposledy, keď sme spolu hovorili. Nechápeš? Tento medailón dokážem otvoriť len ja, a teraz si ho otvoril ty. Máš vízie, cítiš to čo on, cítiš niečo, keď ma držíš a cítiš to tiahnutie kedykoľvek si blízko neho. To je časť mojej duše, ktorá je zlúčená s tvojou, snaží sa nadviazať kontakt s mojou dušou! Máš spojenie, ktoré bolo vytvorené smrtiacim zaklínadlom, ktoré ti spôsobilo jazvu na čele. Stalo sa to vtedy! Snažil som sa ťa zabiť, tvoja temná mágia ťa ochránila, miesto toho sa odrazila na mňa a časť mojej duše sa pripojila k tebe!“
„Nie, nie, nie,“ šepkal Orion zúfalo. „To nemôže byť pravda...“ Potom prižmúril oči na Toma a zúrivo odvetil: „Ty mizerný bastard! Prečo si mi to nepovedal skôr? Nehovorím, žeby som ti veril, ale aspoň si mi mohol povedať o svojom podozrení! Preto si sa o mňa tak staral? PRETOŽE SOM TVOJ SKURVENÝ HORCRUX? TO JE VŠETKO ČO PRE TEBA SOM? NÁDOBA NA TVOJU PARAZITICKÚ DUŠU?“
„Nie!“ zakričal Tom zúfalo, zatiaľ čo Voldemort sledoval ich interakciu so zdvihnutým obočím. „Skutočne sa o teba zaujímam! Nemohol som ti to povedať skôr, pretože som vedel, že budeš vydesený!“
„Takže si mi to chcel povedať, keď som ti oznámil, že sa chcem spojiť s Lezanderom?“ vyštekol Orion nahnevane. „Je to tak? A myslel si si, že to niečo zmení, Tom? Pretože to kurva nič nemení!“
„Mení!“ zavrčal Tom. „Je v tebe moja duša! Ostanú spolu! Sme jedným a tým istým! Nemôžeš sa spojiť s nikým iným! Patríš mne!“
„NEPATRÍM NIKOMU!“ zreval Orion. Potom sa škaredo uškrnul. „A čo mi to hovoríš? Že tvoj parazitický kúsok duše priľnul k mojej, pretože – čo? Pretože máme byť spolu? Nebuď smiešny, Tom! O čom to hovoríš, o spriaznených dušiach alebo nejakej podobnej hlúposti?“
„Samozrejme, že nie!“ riekol Tom, hlboko urazený. „To je len muklovský patetický a romantický pojem! Čo hovorím je kompatibilita. Ako si povedal, ľudský horcrux nie je možný, ale v našom prípade sa to stalo! Medzi našimi mágiami musí byť prepojenie. Nehovoril si sám, že je pre teba Voldemortova mágia lákavá?“
„No a čo?“ vyštekol Orion. „Všetky mágie sa mi zdajú lákavé, ak sú temné!“
„Och, ale nie tak lákavé ako je tá moja,“ odtušil Tom s úškľabkom. „Nemôžeš to poprieť, Orion. Cítiš to zvádzanie zakaždým, čo sa k tebe moja staršia verzia priblíži. A chveješ sa, keď cítiš moju temnú magickú auru. Kedy konečne uznáš, že k sebe patríme? Náš prípad je jedinečný! Len si predstav všetky tie úžasné veci, ktoré spolu dokážeme, budeme vládnuť nad čarodejníckym i muklovským svetom!“
„Toto je priveľa, Tom!“ riekol Orion zúrivo. „Nechcem sa týmto zapodievať, práve mám dosť iných problémov!“ Potom zavrčal a ukázal prstom na Voldemorta. „Okrem toho, ten bastard a ja sme súčasťou proroctva, Tom! Musíme sa zabiť, aby ten druhý mohol žiť!“
Tom sa zamračil. „To nedáva zmysel. Prečo by som ťa chcel zabiť, aby som mohol žiť, keď si môj horcrux?“
Orion si zúrivo prehrabol vlasy. „Nuž, odkiaľ to mám vedieť? Skutočne sa nezaujímam o skurvené proroctvo, ale to on všetko začal, keď sa ma pokúsil zabiť. Pretože ma označil jazvou. A proroctvo hovorí, že Temný pán si označí ako seberovného toho, ktorý ho môže poraziť.“ Potom na Toma prižmúril oči a vyštekol: „A nevieme či som horcrux! Takže stým prestaň!“
„Ale si! A okrem toho, proroctvo môžeš skrátka ignorovať!“ povedal Tom. „Môžeš zabrániť v jeho naplnení, ak ho budeš ignorovať!“
Orion si odfrkol a vyštekol: „V tom prípade to povedz sebe! Bol si to ty, kto proroctvo začal plniť!“
„Fajn, prinútim ho pochopiť to,“ riekol Tom. Potom na Oriona prižmúril oči a zasyčal: „Spojil si sa stým polovičným?“
„To nie je tvoja starosť,“ zavrčal Orion.
„Och, ale je,“ vstúpil do ich rozhovoru Voldemort potichu a rýchlo sa k nemu priblížil. „Tvoja interakcia s mojim mladším ja je pre mňa veľmi poučná, Orion.“
Orion naňho vzhliadol a zavrčal: „Čo tým myslíš?“
Voldemort sa naňho uškrnul. „Zdá sa, že si skôr pripútaný k môjmu mladšiemu ja.“
„Sme priatelia,“ odsekol Orion.
Tom sa mu vysmial a Voldemort vyklenul obočie, keď povedal: „Nie potom, aký rozhovor ste spolu viedli. Je to... odhaľujúce...Takže moja mágia ťa láka? A zaujímaš sa o moje mladšie ja... Takže ma zaujíma, prečo si tak veľmi proti tomu, aby si sa stal mojim manželom.“
„Pretože ťa nechcem a ani to čo to bude obnášať,“ zavrčal Orion. „Už som sa rozhodol.“ Potom sa nadýchol a dodal: „Och, Merlin, Lez... musím okamžite ísť!“
Urobil pohyb, aby aktivoval svoj prsteň, ale potom si spomenul, že ho nepoužil, aby sa sem dostal, takže nebude fungovať. Otočil sa, aby čelil Voldemortovi a vyhŕkol: „Zruš svoje ochrany. Musím ísť.“
Voldemort naňho prižmúril oči a náhle ho schmatol okolo krku, nakloniac ho na stranu. Rozzúril sa, keď zbadal značku od Lezanderových tesákov. Pevne chytil Oriona za ramená a naštvane riekol: „Spojil si sa s tým špinavým upírom? Nechal si ho, aby si ťa označil ako svojho? Čo som ti pred časom hovoril? Nevaroval som ťa, aby si niečo také nerobil?“
„Varoval ma?“ zavrčal Orion, vytrhol sa z Voldemortovho zovretia. „Kto myslíš, že si? Robím, čo kurva chcem!“
Voldemort sa naňho uškrnul a nežne odvetil: „Myslím, že problém je to čím si, nemyslíš, môj malý horcrux?“
„To nevieme isto!“ odpľul Orion. „A nič to nezmení, okrem toho, že budem musieť zistiť, ako sa zbaviť tvojho odporného kúsku duše, ak je to pravda!“
Voldemort pevne uchopil Orionovú tvár a zavrčal: „Je to pravda, vysvetľuje to veľa vecí. A nikdy sa jej nedotkneš! Boli zlúčené viac ako dekádu. Ak sa o to pokúsiš, zabiješ sa!“
„Akoby ti na tom dopekla záležalo!“ odpľul Orion naštvane. „Nechcel si ma ešte pred chvíľou zabiť? Presne si pamätám dve vražedné zaklínadlá, ktoré si na mňa vrhol na ministerstve!“
„Och, ale záleží,“ riekol Voldemort s úškľabkom, keď prstami prechádzal po Orionovej tvári. „Teraz ťa musím ochraňovať, môj malý horcrux.“
Orion sa zúrivo odvrátil od Voldemortovej ruky. „Nepotrebujem a už vôbec nechcem tvoju ochranu! A nevolaj ma tak! Nie som tvoje nič!“
„Bol si môj už predtým a teraz si môj len o dôvod navyše,“ zasyčal Voldemort.
„Ako sa opovažuješ mi niečo také povedať?!“ zavrčal Orion. „Neurobil si nič, len že si sa pokúsil ma zabiť a mučiť, ak si dobre pamätám! Nemáš nado mnou žiadne práva a už o tom nechcem viac diskutovať! Musím ísť! Takže zruš svoje ochrany, alebo zničím celé toto skurvené panstvo!“
„Neskončili sme, Orion,“ riekol Voldemort nahnevane, „ani zďaleka nie. Máme o čom diskutovať. A neurob chybu, opováž sa dokončiť spojenie s tým polovičným, alebo zaplatí za tvoju hlúposť.“ Potom pokračoval: „Dovolím ti odísť, pretože potrebujem počuť celý zaujímavý príbeh od svojho mladšieho ja a taktiež musím naplánovať veci ohľadom vojny, keďže bola moja existencia odhalená. Ale čoskoro sa pozhovárame, maličký.“
„Nedotkneš sa ani len vlásku na Lezanderovej hlave,“ zasyčal Orion nahnevane. „Inak ťa zabijem holými rukami, skôr, ako sa o tom čo i len pokúsiš!“ Odmlčal sa a nazúrene riekol: „Čo sa stane teraz? Videli ťa a Dumbledore vie, že som Chlapec-ktorý-prežil! Merlin, čo bude teraz?“
Voldemort sa naňho pousmial. „Naplánoval som eventualitu toho, žeby odhalili môj návrat. To ma trápi najmenej, skôr či neskôr sa to muselo stať a teraz môžu moji nasledovníci riadne zaútočiť.“ Prižmúril na Oriona oči a dodal: „A čo sa týka teba, ak sa dozviem, že si zmenil strany, naučím ťa, čo to je skutočná bolesť.“
Orion zúrivo vykríkol: „Nechcem zmeniť strany! Nie kvôli tebe, ale preto, lebo som temný! Nie všetko sa točí okolo teba, vieš? A Toma si beriem so sebou!“
Voldemort sa zachechtal a rýchlo Orionovi vytrhol otvorený medailón, nestihol ani len žmurknúť. „Je to môj horcrux, nie tvoj.“
Orion neisto prehovoril k Tomovi, ktorý ich celý ten čas v tichosti počúval. „Tom, ja nechcem-“
„Bež,“ riekol Tom potichu. „Má pravdu a veľa mu toho musím vysvetliť.“
„Povieš mu o mne všetko?“ spýtal sa Orion nahnevane.
„Vedel si, že tento deň musí prísť, Orion,“ riekol Tom nežne. „Budeš mi veľmi chýbať... ale je to nevyhnutné.“
„Ja-ja viem,“ odvetil Orion potichu. „Ale stále... uvidím ťa-?“
Orion zbadal, že ho Voldemort pozoruje s pobavením a s veľkým úškrnom na tvári. Nahnevane zovrel čeľusť a vyštekol na Toma: „Dobre, uvidíme sa alebo možno nie. Nezaujíma ma to.“
„Och, uvidíš ma, čoskoro,“ riekol Voldemort príjemne.
„Nehovoril som s tebou,“ zavrčal Orion rozmrzene. „Teraz zruš ochrany, aby som mohol prejsť!“
Voldemort trhol rukou, zamumlal kúzlo a nebezpečným hlasom riekol: „Pamätaj na moje varovanie. A dúfam, pre tvoje dobro, že to spojenie nedokončíš.“
Orionove nozdry sa rozšírili, ale kašľal nato, bez toho, aby Voldemortovi venoval pohľad sa odmiestnil.
***
Len čo sa nohami dotkol mramorovej dlážky v hlavnom salóne na panstve Blackov, Orion zbadal Calypso, ktorá zoskočila z kresla – ktoré stálo pri pohovke, na ktorej ležal Lezander. „Och Merlin, čo sa stalo, Orion?“ spýtala sa Calypso horúčkovito a prezerala si jeho poranenia. „Si v poriadku? Si zranený? Prečo to Dumbledore urobil?“
„Nemám čas na vysvetľovanie,“ odvetil Orion rýchlo. „Ako je na tom?“
Obaja podišli k Lezanderovi a Calypso zúfale odvetila: „Neviem. Necítim jeho pulz, rovnako ako predtým. Ale povedal si, že počuješ bitie jeho srdca.“
„Počul som,“ odpovedal Orion ustráchane. Rýchlo sa uchom naklonil k Lezanderovmu hrudníku, opatrne počúvajúc tlkot jeho srdca. Orion si s úľavou vydýchol. „Stále bije, ale slabšie ako predtým. A stále sa neprebudil. Vezmem ho za jeho rodičmi.“
Calypso sa objala rukami a s obavami riekla: „Ja chcem skontrolovať otca a donesiem ti kufor, keď sa premiestnim späť, aby som ťa počkala.“
„V poriadku, ďakujem,“ povedal Orion potichu.
Orion zodvihol Lezandera, pevne ho uchopil a so zašepkaním Lezanderovho mena sa dotkol prenášadla.
Komentáre
Prehľad komentárov
Nedočkavě jsem napsala komentář až k další kapitole, ale po uklidnění napíši i sem, že kapitola je úžasná stejně jako tvůj překlad. :)
...
(Tinů, 23. 5. 2017 21:14)No kapitola perfektná, som jak na tŕňoch na ďalšiu kapču. Tak ako ostatný som zvedavá čo bude ďalej čo bude robiť Voldík a či sa hneď spojí s Tomom alebo ho ešte nechá "žiť" v medajloniku. Som zvedavá aj ako to bude ďalej z Lezom ale ešte viac na oslobodenie a rozprávanie Grindenwalda, aj keď myslím že toto v ďalšej kapitolke ešte nebude ale zvedavá môžem byť :D Velká vďaka za preklad ;)
:)
(Lily, 20. 5. 2017 21:43)to bolo úžasné ale snad sa Voldemort umúdry a Brumbál dá už Orionovi pokoj..... už sa teším ako sa bude Voldy tváriť keď mu Tom všetko povie alebo skôr ukáýe.... dúfam že sa Lez uzdravý a že Orion si uvedomý koho naozaj myluje..... teším sa na ďalšiu kapitolu dúfam že tu bude čoskoro
Skvělá povídka
(lama, 20. 5. 2017 20:09)Další akcí nabitá a úžasná kapitola. Moc ti za ni děkuju.
<3.
(Nyssa, 20. 5. 2017 15:50)
Och, to bolo super!! Síce som si musela najprv prečítať aj predchádzajúcu kapitolu, aby som si ju pripomenula...ale dočerta koho to trápi? :D Som zvedavá, ako to bude pokračovať po tom, čo sa Voldy o všetkom dozvedel...akosi mám tušenie, že sa v tej situácií bude značne vyžívať :D
Ďakujem za skvelý preklad, muselo to dať hrozne veľa práce!
Orion statečný
(sisi, 20. 5. 2017 14:51)Orion je tak statečný. Bojuje u oblouku, chce osvobodit Grindewalda, zachraňuje Lesandera, bojuje s Voldemortem i Brumbálem. Na jednoho čaroděje je toho až příliš. Obdivuji, jak to děláš, že uděláš takový krásný překlad. Moc se povedl. Dík, že překládáš.
...
(MiraJane, 26. 5. 2017 20:09)