Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola siedma - Uvedomenie

27. 10. 2018

 

 

Ďakujem Karin chan za krásny komentár, jedinej, ktorá pri príbehu zotrvala heart

 

Kapitola siedma

 Uvedomenie

Draco sa po nejakej chvíli upokojil. V Harryho objatí to nebolo ťažké, nabral dojem, že všetko je tak ako predtým a tá nehoda sa nikdy nestala. Mal toho na srdci toľko, že netušil, kde začať, no v prvom rade mu dlhoval ospravedlnenie.

„Vymazal som naše spomienky-“ chcel pokračovať, ako veľmi mu to je ľúto, no hlas sa mu zlomil. Dlhé dva roky si nepamätal na Harryho – vôbec sa nečudoval tomu, čo sa z neho preto stalo. Alkoholik túžiaci po jedinom... po milosrdnej smrti, pretože život bez oných spomienok ho ruinoval a život bez Harryho ho zabíjal, aj keď si naňho nespomínal.

Harry ho ani na minútu nepustil zo zovretia, keď mu do vlasov zamumlal: „Ja viem, Draco. Priznávam – ranilo ma to... Myslel som, že keď za tebou prídem, pochopíš, aj keby som s tebou nebol schopný komunikovať ako ja, ale len ako nejaký hlúpy android. No... ty si ma síce videl, ale nespoznal. Hoci ma ovládala tá umelá časť... tam vnútri som to bol stále ja a všetko vnímal. Avšak pochopil som – len čo som ťa videl opitého v takom stave, že si sa nemohol zodvihnúť zo zeme. Príšerne si trpel.“ Harry sa trhane nadýchol a Draco zatvoril oči, potláčajúc plač.

„Správal som sa k tebe hrozne... hanbím sa zato...“ priznal potichu, ucítil Harryho roztvorenú dlaň na chrbte, po ktorom ho jemne pohladil.

„Myslel si si, že som len obyčajná vec, že som len android, je to pochopiteľné... Veď ja ním vlastne stále som,“ dopovedal sklesnuto.

„Čo to hovoríš?“ spýtal sa Draco rozhorčene a odtiahol sa od neho, aby mu vzhliadol do očí, no nepustil ho ani na sekundu. „Nie si žiaden stroj, máš len malé vylepšenie v mozgu!“

Harry sa mu na chvíľu zadíval do očí a Draco v jeho zeleni dokázal vidieť tú nehu a lásku, ktorá patrila len a len jemu.

„Malé vylepšenie?“ zašepkal spýtavo, zničeným tónom. „To malé vylepšenie nado mnou môže hocikedy prebrať kontrolu. Vieš si vôbec predstaviť, aké to bolo – byť väzňom vo vlastnom tele?“ Draco zaťal pery do úzkej linky a tak pevne držal jeho ruku, až si myslel, že mu tam už nemôže prúdiť ani krv. „Mohol som len bezmocne sledovať, ako sa ničíš. Ako sa zabíjaš alkoholom, drogami... Nemohol som ti vysvetliť, že som to ja... že ťa... tak veľmi milujem... tak veľmi... Bolo to peklo, Draco.“ Hlas sa mu triasol, oči sa trblietali bolesťou a Draco ten len na sucho prehĺtal a všetko, prežíval spolu s ním.

V srdci ho bodlo z tej úmornej predstavy. Aj on mal na tom všetkom podiel viny, keby si nedal vziať spomienky... dočerta, všetko tak grandiózne posral! Mal Harrymu pomôcť, mal ho spoznať, mal vedieť, že... Och! Harry tu preňho bol v tých najťažších chvíľach vždy, pomohol mu s jeho závislosťou, dal mu život, o ktorom ani len nedúfal, a čo mu dal on na oplátku? Vymazal si spomienky, sotva pár dní po jeho smrti! Kto by niečo také spravil? Kto by si nechal vymazať tie najkrajšie chvíle svojho života?

„Mal som ťa spoznať a nie sa k tebe správať ako k odpadu... Nenávidím sa za to...“ šepkal skrz zovreté pery, slzy na jeho tvári schli, no oči mal stále vlhké. Hľadel do tých najkrajších zelených dúhoviek, ktoré posledné dva roky vídaval vo svojich snoch a výčitky ho požierali nemilosrdne a neľútostne.

Harryho tvár bola bledá, očiam chýbala oná iskra, ktorá tam bola pred tým všetkým, čo sa stalo. „Stačilo mi len byť s tebou, v tvojej blízkosti... To že si ma nepoznal mi síce ublížilo, ale... po dvoch rokoch, kedy som bol zatvorený v tejto izbe – kde na mne môj vlastný otec robil pokusy –  mi naozaj stačilo len ťa vidieť, vedieť, že si nažive, že si v poriadku. Čo si nakoniec vôbec nebol, a to som zistil len čo si sa predo mnou prvýkrát opil. Až keď sa chystalo k najhoršiemu, dokázal som prebrať kontrolu, aby som ti zabránil v samovražde! Ak by som niečo také mal prežiť znovu... tak... Prečo mi to, dočerta, spravil?“ spýtal sa s hlbokou, neopísateľnou bolesťou v hlase a z očí mu vytryskli dlho potlačované slzy. Tento krát to bol Draco, ktorý ho okamžite zovrel v náručí a šťastie z toho, že bol Harry nažive vyprchalo, aj keď ešte stále pretrvávalo, avšak bolo zatemnené ďalším prívalom utrpenia a bôľu.  

„Prečo? Prečo ma nenechal zomrieť?“ spýtal sa ho a perami sa obtrel o jeho líce, v napodobení bozku, akoby nedokázal odolať, keď ho mal tak blízko a Draco nad tým len privrel viečka a zachvel sa. No čoskoro mu došli jeho slová a tým akoby mu vrazil čepeľ noža priamo do srdca. „T-ty by si radšej naozaj zomrel?“ Jeho hlas znel prázdne, keď vyslovil preňho nemysliteľnú myšlienku, na ktorú dostal prostú a srdcervúcu odpoveď, ktorá však hovorila za všetko.

„Prepáč...“

Draco sa od neho prudko vytrhol, postavil sa zo sedu a nevšímajúc si androida, ktorý celý čas stál pri nohách postele, podišiel k oknu a pozrel dolu na preplnenú ulicu. Tvár mu osvetlili neónové svietidlá z reklamných obrazoviek, ktoré boli zabudované hádam na každej budove v meste.

Už ani nebol schopný plakať, aj keď to tak prekliato bolelo a Harryho slová ho doslova mučili zaživa. „Sám si videl, ako som tvoju smrť znášal,“ začal pochmúrne, „a to som si na teba dokonca nechal vymazať spomienky a ty mi teraz pokojne povieš, že by si aj tak radšej zomrel... a nechal ma tu... samého... bez zmyslu môjho života...“ hlas mal už zachrípnutý, keď nenávistne pozoroval obrazovku, na jednom z mrakodrapov, kde sa práve objavila tvár Jamesa Pottera a hneď potom, najnovšie dizajny nových androidov HP901.

Po okne stiekla prvá kvapka, zanechajúc za sebou mokrú cestičku, o chvíľu ďalšia a ďalšia, až sa začínajúci dážď zmenil na bubnovanie. Ľudia pod budovou vytiahli dáždniky a privolávali si taxíky. I hlboká noc, bola v meste rušná.

Draco sa prinútil otočiť späť k Harrymu, ktorý nešťastne sedel na posteli, jedna hadička sa mu odlepila z ruky, zatiaľ čo tá druhá mu ešte stále prúdila do žíl. Vyzeral zmučene, no nezdalo sa, že ľutuje to, čo mu povedal – on to skrátka myslel celkom vážne. Radšej by zomrel, než mal v hlave to prekliate zariadenie. Vtom sa dvere otvorili a do miestnosti vtrhla Hermona v závese so Severusom a Jamesom.

„Harry!“ zvolala rozcitlivene a dobehla k nemu, nevšímajúc si dusivú atmosféru, ktorá v temnej izbe vládla. „Si to konečne ty?“

Neodpovedal, len jej venoval úprimný úsmev, keď sa zvítali objatím. „Panebože, panebože...“ vzlykala a madžgala ho tak silno, že ho temer udusila. Keď sa potom od neho trochu odtiahla, aby si ho riadne prezrela a uistila sa, že je v poriadku.

James už bol pri hologramových obrazovkách, v ruke zvieral tablet a hľadel raz do jeho displeja a raz na obrazovky.

Severus stál trochu obďaleč a Draco na ňom dokázal vidieť, ako sa premáha, aby skryl aj tú najnepatrnejšiu emóciu, pri pohľade na Harryho v bdelom stave a pri zmysloch.

„Severus,“ oslovil ho Harry a zdalo sa, že ho vidí radšej, ako vlastného otca, ktorého doteraz ignoroval.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ho tým hlbokým hlasom, keď sa odvážil prejsť bližšie a stúpol si ku Grangerovej, ktorá sedela na jeho posteli a stále sa naňho dojato dívala.

„Ja... ani neviem,“ odvetil Harry s neurčitou grimasou a pohľadom zavadil o Jamesa, ktorý naňho vzhliadol od obrazoviek. A vtedy si vytrhol z ruky aj druhú hadičku a postavil tak rýchlo, ako mu to len momentálny stav dovoľoval. Stúpol si pred svojho otca, ktorý bledý v tvári odložil tablet a napäto ho pozoroval.

„Mal by si si ľahnúť, Harry. Máš za sebou veľmi náročný zákrok, tvoje telo sa bude hodnú dobu spamätávať-“ začal, ale Harry ho rýchlo prerušil.

„Čo si mi to, dopekla, spravil?! Keď som sa prebral prvýkrát, jasne som ti povedal, že to v sebe nechcem! Nemal si najmenšie právo spraviť so mnou niečo také! Ja... ja nie som tvoj majetok, ani tvoj pokusný králik, rozumieš? Som tvoj syn, dočerta... ja viem, že tie stroje miluješ viac ako mňa, ale... na toto si nemal právo...“ Na začiatku bol jeho hlas pevný a zúrivý – na konci už sotva počuteľný a ublížený.

Draco by teraz najradšej podišiel k nemu a vzal ho ďaleko od všetkých, no bol prirastený k zemi z toho poznania, že Harry nechce žiť. Zranilo ho to tak intenzívne, ako keď ho videl v krvi ležať na lesnej ceste po ich nehode. Netušil čo robiť, ako primäť tohto nového Harryho – toho zničeného Harryho, ktorý nenávidel samého seba k tomu, aby žil a aby sa snažili zabudnúť, aby pokračovali tam, kde prestali.

Ich svadba... tešil sa, že sa stane jeho mužom, aj keď nikdy nemal také ambície ani túžby – patriť niekomu na papieri, zo zákona. V dnešnej dobe plnej rozvodov sa to zdalo smiešne a zbytočné. Harrymu však chcel patriť všetkými spôsobmi. Chcel ho vidieť v tom dokonalom obleku, ktorý by mu sadol ako uliaty. Chcel si s ním vymeniť prstienky, značiace, že sú spätí a patria len jeden druhému. Chcel s ním mať prvý tanec, počas ktorého by sa k nemu tisol, že by sotva dokázali prekračovať z nohy na nohu. Chcel s ním zažiť tú najvášnivejšiu svadobnú noc, na ktorú by spomínali – šediví a starí, ale stále zamilovaní a spokojní. S Harrym videl svoju budúcnosť tak jasne, zato bez neho videl len tmu... nekonečnú tmu plnú utrpenia a nekončiaceho smútku, ktorý by ho pomaly, ale isto zabil.

Bez neho už viac žiť nechcel. Tie dva roky mu vskutku stačili na to, aby to zistil.

Severus chytil Harryho za rameno a tváril sa obrane, akoby bol schopný Jamesovi pokojne aj jednu vraziť, ak by Harrymu ublížil čo i len slovne. „Hovoril som ti to,“ povedal smerom k nešťastnému Jamesovi krutým až posmešným hlasom. „Aký bol tvoj ďalší plán, ty génius?“ spýtal sa tak sarkasticky, ako to dokázal iba on. „Alebo si hádam počítal s tým, že keď sa Harry preberie, poďakuje ti a bude sa tešiť z toho, že má v mozgu časť z tvojich androidov? Časť, ktorá navyše nefunguje tak, ako si ju nadstavil? Hocikedy sa môže prepnúť a Harry sa bude opäť správať ako android a čo spravíš potom – zase ho rozrežeš? Budeš sa mu rýpať v mozgu tak často, že ho nakoniec sám zabiješ, ty zasratý sebecký parchant!“ Severus už kričal a Draco ho dávno nevidel takého vytočeného, aj keď v prítomnosti Jamesa zúril zakaždým. Pustil Harryho, vyrútil sa spoza neho, priamo pred Jamesa a zaťal dlaň v päsť, ako veľmi sa ovládal, aby mu naozaj nevrazil.

„Najprv Lily a teraz Harry...“

„Nepleť do toho Lily!“ skríkol James a jeho oči metali blesky. „To bol iba android, Harry ním nie je! Je to Harry, čo to nechápeš?! Je to on! Živý a zdravý-“

„Len s malým vylepšením, huh?!“ zavrčal Severus. „Polovica mozgu mu nefunguje, tak si mu tam strčil nejaký plast a čipy, to je...“ Aj druhú ruku zaťal v päsť, keď dodal: „Lily by ťa zabila! Robiť také nehumánne pokusy na vlastnom synovi... Vieš čo – ja ťa zabijem miesto nej!“

To už sa medzi nich vrhol Harry, načo sa Severus v poslednej sekunde zastavil a zdalo sa, že trochu precitol z toho amoku, ktorý mu zahalil myseľ.

„Dosť,“ pošepol a venoval pohľadom obom a na Jamesovi jeho oči zotrvali. „Chcem, aby si to z môjho mozgu odstránil, oci.“

Dracovi sa roztriasli ruky, keď sa zachytil závesu, aby sa nezrútil k zemi a neveriacky sledoval Harryho. Aj Hermiona sa zdala šokovaná a zhrozená. Len trieštila oči a nebola schopná slova.

„Harry...“ vyslovil James bolestne. „Ale... prečo?“

Severus zvesil plecia a sklonil hlavu, keď si prstami stisol koreň nosa.

„Lebo nechcem skončiť tak, ako vravel Severus. Tak, že sa budem meniť na androida, tak že budem zase väzňom vo vlastnom tele. Nechcem, aby si sa mi stále hrabal v hlave, len aby si tento nedostatok odstraňoval. Nesprávaj sa ku mne ako k tým strojom. Som mŕtvy, oci... už dva roky som mŕtvy... tak ťa prosím, nezahrávaj sa s prírodou a osudom. Malo to tak byť. Tak mi dopraj pokoj...“ Harry smrkol a Jamesovi po líci stiekla slza, keď s pootvorenými ústami počúval slová svojho syna.

V miestnosti nastalo ťaživé ticho. Jediné čo Draco dokázal počuť bolo jeho vlastné srdce, ktoré mu ostro bilo až v ušiach. Harryho slová ho zabíjali... a on práve teraz umieral...

Ucítil na sebe jeho pohľad. „V-viem, že ma za to budeš nenávidieť,“ prehovoril Harry zachrípnuto, keď sa k nemu otočil. A Draco zrazu hľadel do zelených smaragdov, ktoré toľko miloval. No to čo v nich videl ho popálilo na pokožke, vypálilo mu dieru do hrude a srdce tak bezcitne spálilo na popol. Musel sa závesu zachytiť pevnejšie, zatiaľ čo postával na roztrasených nohách a oplácal mu zmučený pohľad.

„Ale ja musím... Nechcem to zažiť znovu, ten pocity, že má nado mnou moc nejaký softvér,“ vysvetľoval Dracovi, aj keď ich rozhovor nebol práve súkromný. James, Severus aj Hermiona ich pozorne počúvali.

Draco sa zmohol len na krútenie hlavy. Slová tie mu umreli na jazyku, keď nakoniec predsa len vydýchol prosebným šepotom: „Nie... neopúšťaj ma znovu...“     

„Harry, to-“ začala Hermiona uplakane, keď sa postavila z postele. „To nemôžeš myslieť vážne! Budeme tu pre teba! Keď sa náhodou ten systém aktivuje a ty by si sa správal ako android-“

„Tak čo, Hermi?“ vzhliadol na ňu Harry smutne. „Pošlete ma k otcovi, aby mi rozrezal lebku a opäť to deaktivoval alebo čo?“

Severus si hlasito povzdychol a posadil sa na stoličku, ktorú k nemu taktne prisunula androidka, stojaca, celkom nevšímaná, pri stene.

Harry sa opäť obrátil k Dracovi a pohľadom ho doslova prosil, aby ho pochopil. „Len si predstav, že by sa to stalo na našej svadbe, Draco. Miesto svojho áno, by som sa ťa spýtal, či si želáš na večeru také zemiaky, alebo onaké! Nechcem žiť v takej neistote, v takom strachu... Neviete si predstaviť, aké to bolo byť uväznený vo svojom vlastnom tele a všetko sledovať ako nedobrovoľný divák.“

„Je mi to tak ľúto, synček, konal som v návale žiaľu a... nepremyslel som to...“ zašepkal James rezignovane.

Harry sa k nemu obrátil a už sa netváril naštvane, ale zmierene a chápavo. „Vlastne ti rozumiem, oci... Bola to tvoja jediná nádej a ty si nemal, kedy spísať všetky pre a proti tohto nie veľmi podareného zákroku. Ja to tam cítim, vieš? Tú vec... Vnímam to... a mám pocit, akoby som to ani nebol ja. Môj mozog zomrel, a to čo ho nahradilo mi vzalo veľkú časť zo mňa. Aspoň taký pocit mám a ten ma... ubíja...“

Draco to už nemohol vydržať. Myslel si, že najhorším dňom jeho života bude vždy deň, kedy sa vybúrali na motorke. Ale toto predčilo všetko, čo len mohlo. Deň, kedy sa mu Harry vrátil – deň, kedy si žiadal smrť. Vybehol z miestnosti a utekal späť do obývačky. Schmatol prvú fľašku z barového stolíka, na ktorú natrafil a upil si z nej. Celý sa chvel, telo ho bolelo, srdce ho bolelo... Mal zlosť, zlosť na celý svet za toto všetko! Schmatol z regálu nejakú sklenú cenu za technologický objav, ktorých tam bolo požehnane a rozbil ňou presklený konferenčný stolík. Kopal do telesteny, trieskal do nej päsťami až kým sa nezosypal na podlahu. Kde ostal sedieť so začervenanými hánkami a s hlavou medzi skrčenými kolenami.

Rozumel Harrymu, aj to ho štvalo. Chápal ho, pretože na jeho mieste by tiež nechcel žiť práve tak, ako bolo jemu násilím vnuknuté. No zároveň ho ranilo, že sa rozhodol pre smrť aj napriek tomu, že tu bol stále on! Harry predsa na vlastné oči videl, čo s ním jeho smrť spravila. Harry predsa vedel, ako veľmi ho miloval, tak prečo... prečo? Odpil si z fľaše, ktorú mal položenú vedľa seba a zadrhol sa potlačovaným plačom.

„Draco,“ šepla Hermiona, keď vošla do obývačky. Sadla si k nemu na zem. Vyzerala zničene, keď si odpila z fľašky, ktorú mu jemne vytrhla z ruky a pohladila ho po paži. „Zdá sa, že budeme musieť Harryho voľbu rešpektovať. Je to jeho telo, jeho život. Ak by bol nešťastný a trpel by... potom by sme sa trápili všetci. Takto to bude asi najlepšie.“

Nechtami si zaryl do pokožky na hlave, za ktorú sa držal, stále zanorený medzi svojimi kolenami. Pevne stisol viečka k sebe a nechal z nich vykĺznuť slzy, ktoré v podobe čírej kvapky dopadli na dlážku. Triasol sa tak veľmi, že si to musela všimnúť aj Hermiona – objala ho cez chrbát, keď zachripel: „Ja to nezvládnem, Hermiona. Prísť oňho druhýkrát... je už nad moje sily.“

„Ľudia zomierajú každý deň, Draco,“ odvetila jemne. „Rovnako ako prichádzajú o svojich najdrahších. Len sa s tým musíš naučiť žiť. Budem tu pre teba, rovnako ako Severus... budeme tu pre seba navzájom,“ odvetila mu do vlasov, kde mala sčasti zanorenú tvár.

V priechode sa zrazu objavil James, ktorý mal celú tvár pokrytú slzami. Nevšímal si ich, keď prešiel k dverám od terasy, na ktorú vyšiel a stál tam – v tme a v daždi, hľadiac na rozsvietené mesto. O chvíľu na to, odtiaľ vyšiel aj Severus s kamennou tvárou, podopierajúci Harryho.

„Poďme domov, Draco,“ prehovoril Harry potichu, hľadiac naňho a Hermionu.

Hermiona ho pustila a Draco k nemu prudko zodvihol tvár a červené oči.

„Poďme domov a prežime spolu jeden  deň, akoby sa nič nestalo. A potom... potom ma otec uspí a ja sa už nepreberiem.“

Uvedomoval si vôbec Harry, ako príšerne ho jeho slová boleli?

Jeden deň... Niektorí nemajú ani len to. Prídu o človeka, ktorého milujú a dali by čokoľvek za ten jeden deň strávený s ním. Draco túto možnosť mal a hoci sa ľutoval, musel ju prijať. Pozeral na Harryho, do jeho zelených očí a zaprisahal sa, že si ten deň užije, vychutná si svojho muža z celého srdca... a potom... Netušil čo bude potom – teraz to nebolo dôležité.

Skôr ako odišli, Harry vyšiel na terasu za svojim otcom a zozadu ho objal.

„Vychutnaj si s ním každú sekundu,“ pošepla Hermiona, ktorá stála vedľa neho a spolu s ním sledovala scénku na tmavej, mokrej terase.

„Keby sa mi Lily vrátila na jeden, jediný deň – chcel by som ju len zvierať v náručí a počúvať jej hlas. Sotva si spomínam ako znel, pretože nemám silu púšťať si ani domáce videá, na ktorých je...“ priznal Severus potichu. A Draco si uvedomil, aké podobné sú ich osudy. Obaja prišli o tých, ktorých na tomto svete najviac milovali, ale Draco dostal možnosť – rozlúčiť sa.

Dostal druhú šancu a on si ju plánoval vychutnať plnými dúškami. Nezabudne na to, ako znel Harryho hlas. Bude si pamätať každú maličkosť.

...aby na Harryho už nikdy, nikdy nezabudol...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Karin chan, 27. 10. 2018 22:48)

Ďakujem za venovanie. V podstate Harryho chápem, naozaj keby sa to stalo na ich svadbe, Draco by sa zbláznil. Ale zbláznil sa aj tak. Strašne ale strašne mi je ho ľúto, nedokážem si predstaviť aký to musí byť pocit. Len 24h a potom už nikdy neuvidiet milovanú osobu. A navyše, vedieť, že sa ide sám zabiť. Ale nie každý dostane druhú šancu (ok. Nikto, lebo smrť si jednoducho berie bez námietok) ale ja verím, že si to naplno užijú. Snáď obaja nájdu pokoj