Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola II. - Nechcený a záchranca

15. 6. 2017

 

Kapitola II.

Nechcený a záchranca

111.jpg

     Môj druhý život...

Rok 1878, od môjho prvého života, na ktorý si spomínam, ubehli viac než dve storočia. V prvom živote mi Severus povedal, že mám vždy vysoké postavenie, no v tomto živote to tak nebolo, teda aspoň na jeho začiatku.

Narodil som sa v nevestinci; moja matka síce pochádzala zo šľachtičnej rodiny, no podviedla muža, za ktorého sa mala vydať, a tak ju rodina vyhodila na ulicu. Stala sa z nej prostitútka, ktorá, ako to už u tohto pochybného povolania býva, otehotnela s cudzincom. Nasledoval potrat – neúspešný, a tak som prišiel na svet ja.

Nechcené dieťa v odpornom prostredí plnom špinavého biznisu. Už od mala som videl veci, ktoré by žiadne dieťa vidieť nemalo. Matka sa o mňa nestarala, málokedy sa na mňa čo i len pozrela. Neviem, aký chlipník ma musel splodiť, keď ku mne chovala toľko nenávisti.

Ale všetko nebolo len čierne, matkine kolegyne boli mojou druhou rodinou; mal som jedenásť tiet, ktoré ma mali rady a zvykli ma pred mamou chrániť. Teta Emma mi prezradila, že ma zachránili, keď ma matka chcela po pôrode zadusiť. Viem, že moja ďalšia teta Julie jej nepekne vynadala, zato, že mi rozpráva podobné veci.

No môj dosiaľ krátky život sa zmenil v hotové peklo, ktoré sa začalo len dva dni pred Vianocami, krátko potom, čo odbila polnoc. Spomínam si, že som spal na zemi v podkrovnej miestnosti, do ktorej ma matka zvykla zatvárať, keď som začul tlmené hlasy spoza dvier...

  

 

„No tak, Rose, prestaň!“ kričal ženský vzlykavý hlas.

„Daj mi pokoj, Emily, ja už to neznesiem. Nemôžem sa naňho ani pozrieť, je mi z neho zle! Je to iba ďalší hladný krk a my nemáme peňazí nazvyš!“ tento hlas bol tichší, no naliehavý.

„Je to tvoj syn, Rose, tvoj syn! Nemôžeš nám ho vziať... Je to naše jediné svetlo, naše malé slniečko na tomto hnusnom mieste, všetky ho milujeme okrem teba!“ stále vzlykal prvý hlas, ktorý, ako si Harry uvedomil, patril tete Emily.

Harry sa skrčil a celý sa schoval pod dotrhanú deku. Srdiečko mu bilo v hrudi ako splašené, zatiaľ čo počúval rozhovor za dverami.

„Áno, správne! Je to môj syn a ja si s ním môžem spraviť čo len chcem!“ odvrkla jeho mamička nahnevane.

„Och bože! Má sotva štyri... vieš-vieš si predstaviť, čo s takým malým chlapčekom spravia? Počula si tie zvesti? Obchod s deťmi... sexuálne vykorisťovanie... Chceš, aby mu niekto ublížil tým najzvrátenejším spôsobom? Preboha, veď my samé robíme túto prácu, vieme, akí sú muži zvrhlí!“

„Nesnaž sa mi hrať na city, Emily, to na mňa neplatí. Ten-... on sa nemal nikdy narodiť, je len nevydarený potrat... a už mi konečne uhni z cesty!“

Do dverí narazilo niečo ťažké, no ostali zavreté. Harry sa triasol a v náručí stískal pletenú líšku, ktorú mu vyrobila teta Amy. Bola to jeho jediná hračka a on ju veľmi ľúbil. Pani líška bola jeho najlepšou priateľkou a vernou spoločníčkou.

„Nedovolím ti to!“ zaplakala Emily, keď Harry započul čudný piskot a následné buchnutie. A potom sa dvere s vrzgotom otvorili. Počul tiché našľapovanie a vzápätí z neho niekto strhol deku a Harry vzlykol od strachu, ktorý opantal jeho detskú myseľ.

Potichu fňukal a tvár si zabáral do líščej pletenej hlavy. Jedným zeleným očkom nakukol na postavu v temnote a rozoznal svoju mamu. Naťahovala k nemu ruky a vyzdvihla si ho do náručia. Harry sa k nej roztrasene pritúlil a rúčkami ju objal okolo krku, líšku stále pevne zvieral v pästi. Mamička ho nikdy takto nedržala a jeho hruď sa zaplavila teplom. Možno ho začala mať konečne rada. Predsa len, snažil sa byť veľmi dobrý a poslušný.

„Pôjdeme na výlet,“ zašepkala mu do uška a vybrali sa dolu schodmi.

Harry zahliadol tetu Emily predo dvermi. Ležala na zemi a z čela jej tieklo niečo červené. Asi sa obliala jahodovým sirupom, napadlo mu, keď mamička kráčala ďalej až vyšli do tmavej špinavej ulice.

Vonku bola zima a vo vzduchu poletovali malé vločky, ktoré Harry zvykol chytať do dlaní. Len včera mu jedna dopadla na vyplazený jazyk, keď s ním tety stavali snehuliaka. Pousmial sa pri tej milej spomienke a pevnejšie sa primkol k mamičke, pretože mu bolo chladno. Mal na sebe len zdrap trička a otrhané nohavice, jeho kabátik ostal niekde v dome. No neodvážil sa prehovoriť a upozorniť mamičku, že ho zabudla obliecť, pretože sa tešil a len nerád by narušil túto chvíľu. Nikdy nebol na výlete, vlastne ani nevedel, čo to slovo poriadne znamená. Avšak len to, že ho mamička držala na rukách a išli niekam spolu, bolo pre Harryho veľké víťazstvo. Jeho poslušnosť sa nakoniec vyplatila!

Míňali tiché uličky i zasnežené pouličné lampášiky, ktoré im svietili na cestu. Harry fascinovane sledoval, aké stopy v hlbokom snehu ostávajú od mamičkiných topánok. Očká sa mu pomaly zatvárali únavou, no rozhodne zaspať nechcel, čakal ho predsa prvý výlet, a tak sa snažil ostať hore, aby mu nič neuniklo. Veselo žmurkal do líščích gombíkových očí, vedel, že pani líška sa raduje spolu s ním. Popri tom si privoniaval k maminkiným voňavým vlasom, ktoré jej viseli ako záves vôkol tváre; jeho mamička voňala najkrajšie na svete, pomyslel si a spokojne sa uložil na jej rameno.

Mamička zastala a Harry si uvedomil, že má zatvorené oči. Nevydržal dlho bojovať s únavou, no snažil sa aspoň počúvať.

„Som Rose z Nočnej hviezdy. Mám sa stretnúť s pánom Rogersom.“

Niekto si hlasno odkašľal a dunivý mužský hlas riekol: „Bež, štetka, pán Rogers ťa očakáva.“

Harry zažmúril a vydýchol si, keď ucítil teplo. Vstúpili do nejakého domu. Už napohľad bol odlišný od toho ich. Steny boli otapetované, podlahy boli skryté pod hrubými kobercami. Z každej strany naňho pozerali všelijaké obrazy. Výlet vyzeral zaujímavo. Možno im mamička našla nový domov. Mohli by sa sem presťahovať so všetkými tetami.

„Priniesla som to dieťa, ako sme sa dohodli,“ prehovorila mama opäť, keď Harry unavene požmuroval za jej rameno. Bol tam skutočný vianočný stromček! Páni, jedlička rozvoniavala v celej izbe.

„Darell, prezri to decko,“ tento raz prehovoril nepríjemný hlas nejakého muža, keď ho zrazu matka odovzdala do väčších a silnejších rúk, ktoré ho položili na mäkké, pohodlné kreslo.

Pevne zvieral líšku a vyčerpane klipkal na cudzinca, ktorý si ho prezeral. Harry zaregistroval dlhú jazvu na jeho pravom líci, keď mu chytil čeľusť, pootočil hlavu do oboch strán, prehrabol mu vlasy, skúmal jeho ruky, nohy a Harrymu sa tento výlet prestával páčiť.

Zmätene vzhliadol na matku, ktorá stála za zjazveným ujom a práve prijímala od pána, ktorý prehovoril ako prvý, plný mešec, ktorý cinkal ako mince.

„Chlapec je výborný materiál,“ prehovoril zjazvený a otočil sa k jeho matke a k pánovi, ktorý sedel za dreveným stolom. „Síce je dost chudý a na štyri roky sa mi zdá moc malý, ale to neni problém. Vela našich zákazníkov lúbi také malé riťky, hehe.“

Muž, ktorý odovzdal mamičke mešec sa spokojne usmial. Ukazovákom si poklepal po pere a venoval mu slizký úsmev. Harry sa zachvel a opäť vzhliadol na mamu, ktorá sa naňho ani len nepozrela, v dlani pevne zvierala ťažké vrecúško a triasla sa.

„Ma-mi?“ zašepkal Harry bezradne, pretože proti jeho vôli sa radosť zmenila na smútok a strach. „Chcem í-ísť domov,“ zamumlal prosebne. Tenký hlások sa mu triasol od zimy, ktorá ešte stále kolovala jeho telom.

Jeho matka sa napäla a zatvorila oči. „Je to všetko? Môžem ísť?“ spýtala sa chladne skrz zaťaté pery, okato ho ignorujúc.

„Iste, ale nikomu o tom nehovor, je ti to jasné?“ zavrčal zavalitý muž, ktorý sa rozvaľoval za stolom a matka ustráchane prikývla.

A to bolo posledný krát čo ju videl. Odišla tak rýchlo, že ju Harry ani nestihol zastaviť. Prekvapene sa nadýchol a do očiek sa mu hrnuli horúce slzy.

„Dobre, Darell, vezmi to decko hore, nech ho okúpe. Keď bude riadne umytý a čistý, klienti sa oňho pobijú. Nechcel som to pred tou štetkou hovoriť, lebo by som jej musel zaplatiť oveľa viac, ale tento maličký poklad nám zarobí riadne prachy. Krajšie decko sme tu zatiaľ nemali.“

„Súhlasím, pane,“ zaškeril sa muž, ktorý ho predtým obchytkával a zobral si ho na ruky. Harry ani nebojoval. Bol premrznutý, vystrašený, zhrozený a paralyzovaný desom. Srdiečko mu pomaly pukalo bolesťou, pretože nedokázal pochopiť , čo sa to deje... Vráti sa preňho mamička alebo tety? Uvidí ich ešte?

„Hej, Daisy, máme tu nový materiál! Treba ho okúpať. Šéf hovorí, že je to náš najlepší kúsek, tak opatrno s ním, jasné? Hýčkaj ho jak šteňa a daj ho spať.“

Harry potichu vzlykal, keď si ho prevzali ďalšie ruky, tento krát ženské. Trochu sa upokojil, pretože ženy mal rád, vyrastal medzi nimi, všetky svoje tety veľmi ľúbil, preto sa na malú chvíľku cítil v bezpečí.

„No ukáž toho drobca.“ Žena mala kypré tvary a bacuľatú tvár. Hlboké vrásky jej zdobili okolie očí a úst, keď sa rozžiarila, zatiaľ čo si ho obzerala. „Nádherný! Havranie vlasy, mihalnice ako bábika a tie oči! Zelenšie som snáď nevidela!“

Harry už veľmi nevnímal, čo sa dialo ďalej. Neustále upadal do spánku, no nemohol zaspať celkom, pretože ho stále niečo budilo. Raz ho zobudila teplá voda, do ktorej ho niekto posadil, potom sa zobudil, keď sa mu tá stará pani snažila vziať líšku. Preto si ju rýchlo pritiahol k sebe aj keď ju celú zamáčal od vody.

„Dobre, hračku ti nevezmem. Len som nechcela, aby si si ju namočil, vieš?“

Tučné ruky ho drhli so špongiou a mydlom, keď Harry už definitívne prehral boj so spánkom a ponoril sa do nepekných snov.

. . .

Pani Daisy nebola zlá. Každý deň sa oňho vzorne starala. Kúpala ho, dávala mu jesť všelijaké dobroty a dostal aj nové oblečenie. No stále bol smutný, pretože netušil, kedy sa vráti mamička. Raz sa na to pani Daisy spýtal a tá povedala, že už sa nikdy nemôže pýtať na matku ani tety a Harry ako poslušný chlapec robil tak, ako mu nakázali – nepýtal sa. Myslel, že je na výlete, ktorý sa čoskoro skončí a mama alebo jeho najmilšia teta Emily preňho prídu.

No nikto neprichádzal...

„Tak a je to tu, Harry, celý ten čas sme sa pripravovali na túto chvíľu,“ rozprávala pani Daisy, zatiaľ čo ho obliekala do krásneho odevu, ktorý ho vôbec neškriabal ani nepichal na pokožke. Bol mäkký, jemný a príjemný. Česala mu vlasy, čo nemalo žiaden efekt a ostávali strapaté; teta Daisy vravela, že mu aj tak najväčšmi svedčia, keď mu trčia do každej strany. Potom použila slovo rozkošný, no Harry netušil, čo to znamenalo. Myslel, že v tento veľký deň preňho možno príde mama a nemohol sa dočkať. Veselo hompáľal nôžkami vo vzduchu, keď sedel na stoličke a pozoroval pani Daisy, ktorá mu práve naprávala golier.

„Dnes si ťa kúpi nejaký bohatý pán a odídete niekam ďaleko. Budeš mať nový domov a spoznáš iné mesto! No nie je to vzrušujúce?“

 „Už sa neuvidíme, pani Daisy?“ spýtal sa placho a líšku si strčil do vrecka na kabátiku, z ktorého takmer celá vytŕčala.

Pani Daisy ho dojato chytila za tvár a usmiala sa. „Och, obávam sa, že nie, zlatíčko, hádam ti nebude smutno?“

„Mne nie,“ zamumlal a pozeral pod seba, „ale pani líške áno. Práve mi to pošepkala.“

Keď vzhliadol na pani Daisy videl v jej očiach slzy, zrejme povedal niečo zlé, keď bola smutná.

„Si môj najobľúbenejší chlapec, aký tu bol, Harry,“ riekla a pobozkala ho do vlasov. Potom ho chytila za líce a pozrela mu do očí. „Musíš mi sľúbiť, Harry, že budeš silný chlapček, nech sa stane čokoľvek...“ nahla sa k jeho ušku a pošepla: „Ujdi... len čo budeš mať príležitosť, tak ujdi... ďaleko od muža, ktorý si ťa dnes vezme. Sľubuješ mi to?“

Harry na ňu pozeral veľkými zelenými očami a prikývol. „Sľubujem.“

Daisy sa smutne usmiala a to bol posledný výraz, ktorý na jej tvári videl. Zjazvený ujo ho vzal do miestnosti so stromčekom. Bol tam aj pán so slizkým úsmevom. Posadili ho do kresla, načo o chvíľu dorazil muž s dlhými hnedými vlasmi a mušketierskou briadkou. Mal na sebe drahý oblek a vysoký klobúk. V pravej ruke držal vychádzkovú palicu so zlatým zakončením. Po oboch bokoch mal osobných sluhov, ktorý striehli a reagovali na každé jeho slovo.

Slizký pán sa s nastrojený ujom rozprával celé minúty. Keď sa zrazu na pokyn zjazveného musel postaviť, aby si ho ten cudzí ujo prezrel.  

„Je dokonalý,“ vydýchol a dal si dolu klobúk. K oku si priložil monokel a skúmal ho i z blízka ako nejaký tovar do svojej zbierky. „Príjemne ste ma prekvapili takým skvelým úlovkom. Za tohto chlapca som vám ochotný zaplatiť trojnásobok dohodnutej ceny.“

A tak sa Harry ocitol v luxusnom kočiari. Cestovali celé dni až kým dorazili do nového domova. Harry bol k smrti vystrašený, keď sedel naproti pánovi, ktorý naňho hladovo pozeral.

„Moje meno je Charles,“ predstavil sa a prižmúril naňho oceľové oči. „A tvoje Harry, však?“

Harry prikývol a i s líškou sa schúlil do rohu koča. Z okna sledoval ubiehajúcu cestu, len aby nemusel pozerať na toho škaredého uja. Myslel na mamu, tety aj Daisy a premýšľal či ich ešte uvidí.

Jeho nový domov pripomínal malý zámoček. Škaredý ujo Charles mu ukázal jeho izbu a Harry sa tešil, pretože nikdy svoju vlastnú nemal. Nachádzala sa na druhom poschodí v temnej chodbe. Škaredý ujo ho v nej zamkol. Našťastie mal prístup ku kúpeľni, inak by sa pocikal. Keď celé hodiny nikto neprichádzal, začal na dvere búchať a neskôr kričať, no nikto ho nepočul. V izbe nemal veľmi čo robiť. Bola tam posteľ, jedna polička s knihami, ktorého nezaujímali, keďže nevedel čítať a na koberci bolo zopár drevených hračiek.

Harry podišiel k oknu a nazrel von. Spomenul si na Daisyine slová a na sľub, ktorý jej dal. Pani Daisy ho žiadala, aby ušiel a ako tak Harry sledoval výšku pod ním, vydedukoval, že by skok dole mohol prežiť. Navyše pod oknami bol hlboký sneh, dopad by mohol byť možno aj zábavný.

Deň sa chýlil ku koncu a do izby nikto neprichádzal. Harry zaspal na zemi pred posteľou, pretože tá sa mu zdala nepohodlne mäkká. Na druhý deň mu sluha priniesol jedlo. Ani sa ho nedotkol. Bolo mu tak veľmi smutno, že nemal na jedlo chuť. O pár hodín ten istý sluha nedotknutú tácku vzal preč a priniesol novú. Harry len tíško sedel v kúte na zemi a rozprával sa s pani líškou.

Večer prišiel do izby škaredý ujo. Vyzliekol ho a zbil – Harry netušil, čím si bitku zaslúžil a keď sa spýtal prečo, škaredý ujo odvetil, že ho to baví a vzrušuje. Potom Harry stratil vedomie a zobudil sa v tej veľkej hrozivej posteli, no nebol sám; vedľa neho ležalo to monštrum, ktoré ho sem priviedlo. Úlisný úsmev zdobil jeho rapavú tvár, keď sa ho začal dotýkať. Harry vedel, že to nie je správne. Plakal a bránil sa až sa mu podarilo lakťom tresknúť škaredého uja do nosa, ozvalo sa chrupnutie a bolestný sykot. Kým sa muž spamätával, Harry vyskočil z postele, z nočného stolíka schňapol pletenú líšku a rozutekal sa k oknu.

Začul muža, ktorý sa za ním chystal rozbehnúť, no zamotal sa do prikrývky a spadol na zem; Harry rýchlo otvoril oblok a bez premýšľania skočil celkom nahý dolu, do snehu. Pád nebol vôbec taký mäkký, ako si myslel, že bude. Ozvalo sa prasknutie a ohromná bolesť v ruke, no Harry ju ignoroval a tou zdravou sa načiahol po pani líške, ktorá sa mu pri skoku vyšmykla z ruky. So slzami sa postavil na nohy. Na ľavú kríval, no to mu nebránilo utekať.

Bežal, adrenalín a hrôza ho poháňali vpred. Počas svojho úteku necítil bolesť ani zimu. Bola hlboká noc a on vôbec nevedel, kde je ani kam ide. Vedel len to, že sa potrebuje dostať čo najďalej od škaredého uja a toho hrôzostrašného domu. Na inom nezáležalo...

Netušil, koľko išiel, no bola stále noc, keď to jeho malé telíčko vzdalo. Už nevládalo bojovať a Harry sa zrútil na zem. Zahliadol lampášiky a v nose cítil zápach popolníc. Tušil, že sa mu podarilo ujsť do mesta. Bál sa, že ho tu môže škaredý ujo nájsť, no už nemal silu sa postaviť. Ležal nahý v snehu pri smetnom koši a triasol sa. Líška mu šepkala slová útechy a Harry si želal len jedno: aby tá bolesť už konečne prestala. Chcel zatvoriť oči a ísť do nebíčka. Raz mu teta Amy vravela, že v nebíčku je každému dobre, a tak čakal...

Slabé srdiečko akoby dosalo druhý dych, zrazu bilo rýchlejšie, zdalo sa také hlučné až mal pocit, že sa jeho tlkot odráža od kamenných stien okolitých budov. Zem, na ktorej ležal, sa slabo otriasla. Neďaleko počul funenie koní a škrípanie kolies.

„Zastav!“ ozval sa hlas – hlboký a sýty, tak nádherný. Harry mal pocit, že ho pozná aj keď si bol istý, že ho nikdy skôr nepočul.

Ozvali sa tiché, no náhlivé kroky. „Panebože...“ pošepol už bližšie a jasnejšie. „Nie... nie, nie,...“ hlas bol zrazu vydesený a absolútne zhrozený, „prosím buď nažive...“

Začul chrupkanie snehu, keď k nemu niekto dopadol na kolená. Oči mal pootvorené, temnota si ho nie a nie vziať.

Postava, ktorá pri ňom kľačala bola jednou veľkou žiarivou šmuhou, ktorá ho zamotala do obrovského teplého kabátcu. Harry sa snažil otvoriť oči viac, aby tú žiaru videl lepšie. Mal pocit, že nič krajšie nikdy nevidel a ani neuvidí. Medzi čiernou sa trblietal akoby zhluk tisícich hviezd. Harry skrz modrasté pery zaúpel bolesťou, keď si ho krásna šmuha vzala na ruky.

„Čo ti to preboha urobili?“ spýtal sa onen hlas, ale Harry sa teraz sústredil len na líšku, ktorá sa mu vyšmykovala z dlane.

Šmuha si to musela všimnúť, pretože mu hračku z vysilenej rúčky vzala a sama ju prichytila. Keď Harry vedel, že je líška v bezpečí, chraptivo si vydýchol a konečne stratil vedomie.

. . .

 

„Už nemám viac čo spraviť, majster Sorren. Nikdy som nevidel dieťa v tak zúboženom stave, ale je to bojovník, to že ešte žije je hotový zázrak.“

„Ďakujem, doktor. Ak budem vaše služby opäť potrebovať, zavolám vás.“

„Pokiaľ sa smiem spýtať, čo s tým dieťaťom budete robiť? Predsa len ste priveľmi mladý a ešte stále slobodný a vaše vznešené zamestnanie vám neumožní nájsť si čas na tak malé dieťa-“

„Myslím, doktor Thomas, že to nie je vaša záležitosť. Nikdy som nepovedal, že si dieťa plánujem nechať, a navyše, ja sám zhodnotím, či sa dokážem o chlapca postarať.“

„Chcel som tým len povedať, majster Sorren, že poznám sirotince, v ktorých by chlapcovi ponúkli strechu nad hlavou.“

Opovržlivé odfrknutie nasledovali ďalšie slová: „Nebuďte smiešny, doktor, to úbohé dieťa si očividne už peklom prešlo, nepošlem ho do ďalšieho. A teraz by ste mali ísť. Vaše otázky sú dotieravé a nepríjemné.“

Harry počúval hlasy, ktoré ho prebudili. Chcel otvoriť oči, aby zistil, komu patria, ale nedokázal to. Aj na taký prostý úkon bol priveľmi vyčerpaný. Ucítil vo vlasoch ruku, no miesto, aby ubližovala ho pohladila. Necítil bolesť a už mu nebola ani zima...

... vlastne mu bolo – dobre.

Cítil, že je v bezpečí. Onen pocit bol nový a príjemný. Užíval si láskanie a popritom počúval najkrajší hlas na celom šírom svete, ktorý sa mu potichu prihováral:

Harry... viem, že si to ty. Ešte nikdy som ťa nenašiel tak skoro, ešte nikdy som ťa nevidel v takom včasnom veku. Spomenul som si značne skôr než životy predtým, nerozumel som prečo, no teraz už chápem,“ odmlčal sa a Harry si želal, aby nikdy neprestal rozprávať. Chcel jeho hlas počúvať navždy.

Po chvíli sa ozval hlboký nádych a hlas pokračoval: „Spomenul som si tak skoro preto, aby som ťa zachránil, aj keď som ťa mal nájsť oveľa, oveľa skôr a zabrániť tak tým príšerám urobiť ti toto... Neviem, akým peklom si si musel prejsť, ale prisahám, že to už nikdy nedovolím. Len vydrž, ostaň so mnou, nevzdávaj sa...“

Pootvoril oči, chcel majiteľa oného hlasu uistiť, že sa rozhodne nevzdáva, veď sa predsa cítil omnoho lepšie a zdravšie. Už nechcel ísť do nebíčka. Prvé čo jeho oči uvideli nebola šmuha, ako si myslel. Bol to mladý muž, na pohľad desivý, celý v čiernom, mal veľký nos a temné oči, no Harry videl aj niečo iné...  

Celú jeho hruď pokrývali strieborné trblietavé akoby hviezdy. Celý zhluk miniatúrnych hviezd. A z nich vychádzali tenké žiarivé lúče, ktoré sa skrúcali a naťahovali priamo k nemu... toľká nádhera! Nevedel sa na ňu vynadívať.

Načiahol k pánovi zdravú rúčku a dotkol sa jeho hrude. Muž zalapal po dychu a jeho malú dlaň prekryl tou svojou. „Ty to vidíš?“ spýtal sa ho šeptom.

Harry len prikývol a fascinovane sledoval ako sa trblietavé lúče omotávajú vôkol jeho i mužovej dlane.

„Netušil som, že už v tak mladom veku si schopný vnímať to...“ riekol opäť, nežne zovrel jeho dlaň a zodvihol si ju k perám, pobozkal ju a schoval mu ju späť pod hrubú teplú deku, ktorou bol prikrytý. „Ešte si na mňa nespomínaš, si veľmi malý, ale jedného dňa si iste spomenieš. Viem, že tentoraz áno. Teraz musíš odpočívať... Ja ti neublížim, vieš to, však?“

Cítil, že nie... celé jeho vnútro si konečne vydýchlo, pretože sa viac nemal čoho báť. Nie s týmto mužom.

„H-arry,“ predstavil sa svojmu záchrancovi chraptivým hláskom a pritom ho zaštípalo v pľúcach i v hrdle.

Mužove pery sa zodvihli do malého úsmevu. „Veľmi ma teší, Harry, ja som Severus a odteraz, ak teda budeš súhlasiť, smieš bývať so mnou. Tento dom je pre mňa priveľký, bol by som rád, ak ho so mnou budeš zdieľať.“

Harry naňho zažmurkal a do očí sa mu proti vôli nahrnuli slzy. Zrazu mu prišlo všetko ľúto... pretože už vedel, že mamička ho opustila a schválne ho dala tým zlým ľuďom. Neľúbila ho a tak sa ho zbavila. A on sa tak snažil... naozaj sa snažil.

„Povedal som vari niečo zlé?“ spytoval sa muž neisto. „Možno ťa desím, deti sa ma zvyknú báť. Môžem odísť a zavolať svoju gazdinú, tá to s deťmi isto vie...“

Harry pokrútil hlavou a snažil sa slzy rýchlo zahnať preč, lebo nechcel, aby Severus odišiel. Nechcel, aby sa ho zbavil ako jeho maminka. No nedokázal zadržať ten príval smútku a bolesti. Prvý vzlyk vystriedal druhý, a potom sa rozplakal už úplne, ale miesto toho, aby Severus odišiel, naklonil sa k nemu a opatrne ho objal. Harry sa k nemu okamžite primkol, aj napriek boľavému telu. Pritúlil sa k nemu čo to len šlo a tváričku si zaboril do jeho žiarivej hrude.

Pokoj, bezpečie a láska ho objali spolu so Severusovým hrejivým náručím. Pomaly sa upokojoval a len občasne popoťahoval.

„Každý kto ti ublížil, zato draho zaplatí. To ti prisahám, Harry,“ prehovoril Severus chladne a Harry opäť podľahol spánku.

. . .

Nasledujúce týždne boli pre Harryho nejasné a zahmlené. Vnímal, že bol pri ňom Severus takmer neustále, okrem večerov, vtedy sa oňho starala jeho gazdiná, Lydia, tak sa mu predstavila. Bola s ním aj jeho milovaná líška, ležala hneď vedľa neho a tíšila ho, keď s ním Severus nebol. Mával bolesti, Severus mu vravel, že je veľmi chorý, ale čoskoro sa vylieči, že to musí vydržať. A Harry sa snažil, dostal chuť do života, a to len vďaka Severusovi, pretože niekde hlboko vo svojom srdiečku cítil, že on ho nikdy neopustí ani nezahodí ako nechcenú hračku.

Keď mu bolo najhoršie a zmietal sa v horúčkach, Severus mu rozprával...

 Rozprával mu príbehy o mladom aristokratovi a liečiteľovi, ktorý mu zachránil život – o slávnom hudobníkovi a mužovi, ktorému jeho hudba celkom učarovala – o bylinkárovi a jeho najšikovnejšom učňovi – a nakoniec o pobočníkovi a princovi, ktorý sa mal stať kráľom.

Harry počas nich zabúdal na bolesť a ponáral sa do nových a nových fantázií a predstáv. No Severus mu už ďalšie príbehy nerozprával, vravel, že všetky už vyčerpal a je potrebné, aby boli napísané nové a tie sa písali práve v tejto chvíli, preto mu začal rozprávať o svojej práci. A Harry zistil, že je mu jedno o čom Severus rozpráva, stačilo mu počuť len jeho hlas a vnímať jeho blízkosť. Najkrajšie sa Harry cítil, keď ho Severus držal za ruku alebo ho hladil vo vlasoch. Väčšinou tak robil, keď si myslel, že Harry spí, a tak svoj spánok často predstieral, len aby sa dočkať nejakého dotyku.

Harry sa postupom času, počas Severusovho rozprávania, dozvedel, že je hvezdár, rovnako ako bol jeho otec, teda už od malička sa tomuto odvetviu venoval. Pochválil sa, že už ako desaťročný pomáhal otcovi zostavovať zoznam hviezdnej obežnice Ceres  a už ako pätnásťročný začal kresliť svoje vlastné mapy hviezd. Keď bývalo Harrymu lepšie, Severus mu nosil ukazovať svoje pracovné nástroje, ako tie veci sám nazýval a mapy na zažltnutých pergamenoch. Harry tým rôznym sklíčkam, kruhom a nákresom nerozumel, a tak mu Severus sľúbil, že ho vezme do svojej hvezdárskej veže, odkiaľ pozoruje nočnú oblohu, že tak porozumie najlepšie.

A tak sa Harry veľmi usiloval, aby sa čo najskôr vyliečiť, nemohol sa dočkať, kedy konečne uvidí to, o čom mu Severus celý ten čas rozprával.

. . .

Harry si pohmkával, zatiaľ čo vyjedal ešte teplé buchty, ktoré priamo preňho pripravila Lydia. Boli plnené sladkým džemom a výborným tvarohom, Harry takú dobrotu nikdy nejedol, a tak do seba pchal jednu za druhou.

„Pán Harry! Bude vás bolieť bruško, majster Sorren sa na mňa bude hnevať, že som vám dovolila toľko sladkého,“ karhala ho Lydia s vareškou v ruke.

„Och,“ povzdychol si prekvapene a odložil nedojedenú buchtu na poloprázdny plech.  „To ma mrzí, nechcem, aby sa na teba hneval.“

Lydia mu postrapatila vlásky a usmiala sa. „Ale, prosím ťa, pokojne to dopapaj, srdiečko, len nechcem, aby ti bolo zle. Je to len pár dní, čo sa cítiš lepšie-“

„Áno! Už som zdravý a vieš čo mi sľúbil Severus?“

Lydia pobavene pokrútila hlavou a Harry rýchlo pokračoval: „Že ma vezme pozrieť sa na jeho hviezdy!“

„No to sú mi veci! Naozaj ti závidím, mladý pán Sorren spomínal, že dnes bude jasná obloha, takže budete mať dobrý výhľad,“ rozprávala, zatiaľ čo handrou oprašovala múku z pani líšky, ktorá robila Harrymu spoločnosť a sedela na stole, vedľa plechu s buchtami.

Harry jej venoval veselý úsmev a napchal si do úst zvyšok buchty, keď sa z chodby ozval hluk a cez otvorené dvere vošiel Severus. Mal na sebe dlhý čierny kabát, vlasy mal voľne rozpustené a v ruke zvieral nejaké stočené dokumenty. Vyzeral veľmi nahnevane a Harry sa vyľakal, že sa možno hneval naňho. Úpenlivo premýšľal či za posledné dni vyviedol nejakú hlúposť, no na nič si nespomínal. Ach, možno zúril kvôli tým buchtám, Harry rýchlo prehltol sústo a s pripraveným obrúskom si poutieral lepkavé ústa.

„Stalo sa niečo, majster Sorren?“ spýtala sa Lydia ustarostene a utrela si ruky do zástery, keď k nemu pribehla.

Severus najprv pozrel na Harryho, a potom pristúpil k Lydii bližšie, načo tichým hlasom riekol: „Vyšetrovatelia už vypátrali, kto Harrymu ublížil. Ten odporný parchant je samotný starosta, takže v tejto veci už nebudú ďalej konať.“

Lydia si zakryla ústa dlaňou a hlesla: „Takže tie chýry o našom starostovi sú pravdivé, aké hanebné!“

„To vskutku áno,“ povzdychol si Severus a Harry ho zvedavo sledoval zo svojho miesta. „Je v poriadku? Nezhoršil sa jeho stav, kým som bol preč?“

Lydia sa pousmiala a odvetila: „Och, nie. To malé zlatíčko mi celý deň pomáhalo v kuchyni. Navyše zjedol takmer pol plechu buchiet, čo značí jeho zlepšujúce sa zdravie.“

„Vždy miloval sladké,“ pošepol Severus neobvykle jemným tónom hlasu, načo sa Lydia zamračila, no nijak jeho výrok nekomentovala.

Harry sa načiahol za líškou a vzal si ju do ruky, keď zoskočil zo stoličky a rozbehol sa za prekvapeným Severusom. „Môžeme už ísť?“ spýtal sa nadšene.

Severus ho sledoval zhora a týčil sa nad ním ako vysoká hrozivá socha, keď odvetil: „Slnko zapadne až o hodinu, zatiaľ teda môžeme odprevadiť Lydiu domov, a potom sa pobrať k veži. Súhlasíš?“

Harry sa žiarivo usmial a chytil Lydiu za ruku. „Budeme ťa ochraňovať celú cestu, Lydia.“

„Och, vy ste hotoví džentlmeni!“ zvolala s úsmevom. „Dnešné ulice sú pre starú ženu ako som ja, ozaj nebezpečné! Rozhodne nepohrdnem vašim garde, mladí páni!“

Harry sa veselo zachichotal, keď sa ozval Severus: „Obávam sa, malý džentlmen, že sa budeš musieť pred svojou cestou riadne obliecť. Preto poprosíme dámu, aby s nami mala chvíľku strpenia a na moment nás ospravedlnila.“

Lydia sa radostne usmievala, keď Harry cupital za Severusom do svojej izbičky, kde mu pomohol s obliekaním.

„Druhú ruku... opatrne, ešte nie je celkom zahojená,“ upozornil ho Severus, keď mu pomáhal prepchať rúčku cez rukáv.

 „A ešte čiapku, Severus!“ pripomenul mu Harry a Severus vážne prikývol.

„Samozrejme, akoby som mohol zabudnúť,“ nasadil mu na strapaté vlásky štrikovanú hráškovozelenú čapicu a nakoniec mu pomohol so šnúrkami na topánkach.

Vystrojení sa vybrali do temer prázdnych ulíc. Slnko sa chystalo zapadnúť, a tak po ulici chodil osvetľovač s dlhou tyčou s knôtom na konci a zapaľoval jednu lampu za druhou; Harry kráčal medzi Lydiou a Severusom, pevne ich držal za ruky, zatiaľ čo sa rozprávali o dospeláckych veciach.

Pred starým domcom na konci mesta sa s Lydiou rozlúčili a pokračovali v ceste. Harry sa Severusa držal ako kliešť a nemohol sa dočkať, pretože vedel, že tento výlet je skutočný a Severus ho neklame tak ako to urobila mamička.

„Moja veža je po ceste, o chvíľku tam budeme,“ prehovoril hlbokým barytónom, zatiaľ čo kráčali a na ich tvárach sa odrážalo zapadajúce slnko. „Nachádza sa za mestom na vysokom kopci, no nemusíš sa báť, pod ním na nás už čaká koč, ešte nie si súci prejsť takú dlhú cestu pešo.“

„Dokázal by som to!“ zahlásil Harry a veselo si poskakoval.

Severus len s malým úsmevom pokrútil hlavou, keď zabočili k lesu, kde už čakal koč i s kočišom.

Keď vystupovali z koču bola už hustá tma. Všade bolo dych berúce ticho. Harry vzhliadol hore, na vysokú vežu a zatočil sa mu hlava.

„Čaká nás veľa schodov, myslíš, že to zvládneš?“ spýtal sa ho Severus starostlivo, keď vkročili dnu, načo si vzal zo stola lampáš a zapálil ho, svietiac im tak na cestu.

Harry len prikývol, a tak sa spolu vybrali hore strmými drevenými schodmi. Veľmi sa usiloval vyjsť až hore po svojich, ale o chvíľku to jeho nôžky nevydržali a Severus si ho musel vziať na ruky.

Omotal si paže okolo jeho krku a nohami sa zakvačil vôkol jeho trupu. Tváričku si zanoril do jeho vlasov a nadýchol sa. Severusove vlasy ani zďaleka nevoňali tak ako tie mamičkine, ale Harry ich vôňu miloval väčšmi; Severusova vôňa bola preňho spomienkou na domov...

On bol jeho domovom.

Zrazu bol položený na zem a chvíľku sa musel spamätávať z toho, že už nie je v milovanom náručí. Porozhliadol sa a zistil, že vyšli na nejakom balkóne alebo rovnej streche... Vôkol nich bolo drevené zábradlie a nad ich hlavami nebo.

„Toto je prístroj, ktorým sledujem hviezdy zblízka. Dokážem cezeň vidieť i tie, ktoré sú bežnému oku neviditeľné,“ vysvetlil mu Severus a postavil sa k ďalekohľadu, ktorý bol namierený nahor. Hneď vedľa neho bol stôl s písacími potrebami a pergamenmi.

Harry s úžasom a fascináciou hľadel na oblohu. Bola tmavá a trblietala sa tak jasne a žiarivo, zdola sa mu nočná obloha nikdy taká nádherná nezdala. Ale tu v tejto výške mal pocit, že hviezd je nekonečne veľa! Akoby len stačilo natiahnuť ruku a dokázal by sa ich dotknúť. Jagali sa a ligotali; sem-tam Harry zazrel žiarivý pásik, ktorý veľkou rýchlosťou preletel nebom a stratil sa nevedno kam.

„To padla hviezda,“ prezradil mu Severus, ktorý ho láskavo sledoval a nemohol od neho odtrhnúť pohľad.

„Páni,“ pošepol Harry a tak sa nakláňal nahor až sa mu opäť zamotala hlávka a Severus ho musel tento krát pridržať.

„Chcel by si ho vyskúšať?“ spýtal sa, ukazujúc na ručne zostrojený ďalekohľad.

Harry radostne prikývol a Severus mu prístroj nadstavil tak, aby naň dočiahol. Zatvoril jedno očko a pozrel skrz. Medzi záplavou strieborných hviezd uvidel jednu výnimočnú. Bola oveľa väčšia a i farebne odlišnejšia. Trblietala sa ako diamant na slnku, všetkými farbami dúhy. Harry si stúpol na špičky a užasnuto vydýchol. „To je nádhera,“ zašepkal do ticha. „Čo je to za hviezdičku, je väčšia než všetky na celom nebi.“

„Som si istý, že myslíš hviezdu Sirius je vidno i mimo teleskop. Presvedč sa sám,“ Severus ho nežne uchopil za rameno a Harry sa odtrhol od ďalekohľadu, pozrel sa smerom, ktorým mu ukazoval Severusov prst a pousmial sa, keď pomedzi plejádou hviezd narazil na svoju obľúbenkyňu, ktorá sa pýšila jasnosťou.

„V našich kruhoch ju nazývame „psia hviezda“, pretože sa nachádza v súhvezdí Veľký pes,“ vysvetľoval mu Severus potichu, zatiaľ čo obaja sledovali spomínanú hviezdu.

„Veľký pes?“ začudoval sa Harry. „Prečo sa tak volá?“

„Pretože dané súhvezdie pripomína psa.“

Harryho oči boli doširoka otvorené, keď neprestal pokladať zvedavé otázky. „A prečo je jasnejšia než všetky ostatné?“

„Najmä preto, pretože je to jedna z hviezd, ktorá je našej zemi najbližšia. Preto sa ti môže zdať i najväčšia či najjasnejšia.“

Harry napäto počúval a hltal každú novú informáciu. „Myslím, že je to moja najobľúbenejšia hviezda.“ Potom vzhliadol do Severusových očí, ktoré naňho neprestajne pozerali. „A aká je tvoja najobľúbenejšia hviezdička, Severus?“

Severusove temné oči ani na moment nevzhliadli na nebo, boli prikované len a len na ňom. „Moja milovaná hviezda nie je na oblohe už celé storočia.“

Harry sa zamračil a zvážnel. „A kde potom je?“

Tenké pery sa vo svetle slabej žiary pousmiali. „Spadla na zem, predsa.“

Zelené očká naňho začudovane žmurkali, keď si Harry povzdychol: „Och, takže ju nemôžeš vidieť.“

„Ale môžem, vždy si ju nájdem ja alebo ona mňa.“

Harry sa na moment zahľadel na Severusovu hruď, ktorá svojou krásou veľmi pripomínala hviezdnu oblohu nad ich hlavami. Vlastne jeho hrudník ako keby bol zmenšeninou hviezdneho neba. „A prečo teda nie je s tebou?“ zaujímal sa ďalej.

Severus si pokľakol, aby ich oči boli v rovnakej rovine. „Teraz so mnou je, ale neviem na ako dlho, keď sme sa stretli naposledy zhasla, potom sa znovu zrodila, no ja mám strach, že mi zhasne opäť.“

 „Tak ju ochránime, dobre? Tvoja hviezdička už nikdy nevyhasne,“ riekol, odtrhol pohľad od prekrásnej žiarivej hrude a vzhliadol späť do Severusových očí. V ich hlbinách sa odrážali hviezdy, ale nie pri pohľade na oblohu, ktorá ich bola plná, ale pri pohľade na Harryho.

A niekde vo svojom vnútri tomu Harry porozumel a hlavou mu preletel sotva postrehnuteľný šepot:

To ty si moja najmilovanejšia hviezda.

. . .

Roky pomaly plynuli a Harry so Severus spolu v pokoji nažívali. Boli dokonalými protikladmi, ktoré sa navzájom dopĺňali, a tak žili v mieri a harmónii. Severus sa ho niekedy pýtal či si už spomína, no Harry netušil načo, a tak len zamračene krútil hlavou. Po čase sa na to prestal pýtať, akoby to už nebolo podstatné.

Harry si celkom zamiloval Severusovu prácu, a tak mu pomáhal a neskôr zostrojil svoj vlastný ďalekohľad. Tiež zbožňoval Severusovu vežu a trávil na nej mnoho a mnoho večerov. A dnes rovnako i keď bolo chladné počasie a blížila sa zima, uchvátene pozoroval oblohu akoby ho k hviezdam a samotnému vesmíru priťahovalo niečo nadpozemské.

„Harry, už zasa? Lydia mi prezradila, že si šiel sem, no nemusela mi to ani hovoriť, aby som si veci domyslel sám,“ ozvalo sa od schodov a Harry sa rýchlo otočil.

Vo svetle z lampášika, ktorý pevne stál na stole s pergamenmi, uvidel temnú vysokú postavu. Venoval jej láskavý úsmev a odvetil: „Bolo mi smutno, bol si preč celý deň.“

„Vieš, že by som ťa rád na stretnutie hvezdárov vzal, avšak ešte nie si členom,“ riekol a zložil si ruky za chrbát. „A dnes je veľmi chladná noc-“

„Chladná, ale jasná,“ prerušil ho Harry s nadšením. „A zabúdaš, že mám už šestnásť, viem sa riadne obliecť,“ jeho úsmev sa iba rozšíril, keď k nemu podišiel.

Severus naňho hľadel z výšky, áno, stále bol o hlavu vyšší a Harry vedel, že nech hockoľko povyrastie, Severus bude vždy ten vyšší. Malo to tak skrátka byť, len tak sa to zdalo prirodzené. Harry mu pozrel do očí a chytil ho za ruku. „Poď sa pozrieť, myslím, že som objavil hviezdu!“

A Severus ho nasledoval, pozrel do Harryho ďalekohľadu a na jeho chladnej, prísnej tvári sa mihol pyšný úsmev. Potom sa bez slov rýchlo načiahol po pergamene, na ktorý zvykol zaznačovať polohy hviezd. „Vskutku,“ zašepkal, „túto hviezdu ešte nik neobjavil. Združenie hvezdárov bude nadchnuté!“

Harry postával vedľa neho a s iskrivými očami sledoval diaľavu pred sebou, pozoroval bod, kde sa hviezda nachádzala i keď nebola bez ďalekohľadu viditeľná. „Ako ju nazveme?“

Severus niečo počítal a zapisoval, keď naňho vzhliadol a odvetil: „To ty si jej nálezca, tebe patrí tá česť dať jej meno.“

„Chcem ju teda pomenovať „Seveharr“, bude niesť naše mená, pretože odteraz je to naša hviezda. Tvoja a moja. Severus a Harry...“ povedal potichu a naklonil sa k Severusovej tvári. Zahľadel sa mu zblízka do očí a opäť v nich zbadal svoj vlastný odraz. Odraz miniatúrnych hviezd. Perami sa už takmer dotýkal tých večne prísne zomknutých, keď sa Severus strhol a odvrátil od neho tvár.

„Harry...“ vzdychol si vyčerpane, „vysvetľoval som ti, že to nie je vhodné,“ pošepol akoby sám so svojim názorom nesúhlasil.

„Prečo?“ opýtal sa zúfalo a frustrovane. Chcel Severusa bozkávať, chcel ho objímať, chcel... no on nechcel, nevedno prečo.

„Vychoval som ťa, sledoval som ťa rásť. Som pre teba skôr otcom ako niekým viac.“

Severus sa mu vyhýbal pohľadom, a tak ho Harry nežne chytil za čeľusť a natočil si jeho neprístupnú tvár k tej svojej. „Nikdy som ťa ako otca nevnímal. Cítiš to čo ja, vidíš to čo ja,“ pozrel na jeho žiarivú hruď a späť do jeho zranených očí, „je to našim osudom, viem to... skrátka to viem.“

„Veď si ani nespomínaš, tak ako to môžeš vedieť?“ oboril sa naňho Severus skoro vyčítavo.

Harry sa opäť zamračil, tak, ako zakaždým, keď vytiahol túto záležitosť. „Neviem načo presne si to mám spomínať, ale je to jedno! Nepotrebujem si na nič pamätať, aby som vedel, že... že ťa...“

Severusova tvár sa k nemu nebezpečne priblížila. „Zdá sa, že sám netušíš, aké city ku mne prechovávaš.“

Harry na sucho preglgol a zatvoril oči, vychutnávajúc si Severusovu vôňu, ktorá opantala jeho zmysli. „Och, ale tuším... áno, chcel som povedať, že ťa milujem, ale to slovo je také slabé a úbohé v porovnaní s tým, čo k tebe skutočne cítim. Je to viac ako len zaľúbenosť či láska, ktorú zažívajú ostatní; je to oveľa viac, ďaleko za hranicou, ktorú ľudské srdce dokáže cítiť.“ Harry sklonil hlavu a povzdychol si. „Viem, ako hlúpo to znie, neviem akoby som sa mohol vyjadriť lepšie, no rozumieš mi, však? Lebo ja viem, že to vnímaš rovnako, viem to!“

Čierne oči naňho dlho hľadeli v absolútnom tichu. Trblietali sa v nich svetielka, keď sa Severusove studené čelo oprelo o to Harryho. Jeho oči sa skryli za viečkami a Harry spravil to isté. Potom ucítil nežné obtretie úzkych pier na tých svojich a prešla ním slastná triaška. Jeho srdce zaplakalo, keď sa pery milovanej osoby vzdialili. Nebol to ani len bozk, len nežné obtretie, ktoré medzi nimi zapálilo už dávno jestvujúcu iskru.

Mlčali, keď oči otvorili a vymieňali si pohľady, ktorým rozumeli len oni dvaja. Nepotrebovali slová, aby sa mohli rozprávať. Posadili sa na zem a bok po boku sledovali hviezdu, ktorú nedokázali vidieť, no vedeli, že tam je. Bola taká vzdialená, že ju sotva zachytil ďalekohľad. Dlane ich rúk sa automaticky spojili, preplietli a prsty zapadli do jednotlivých medzier tak presne, akoby na to boli stvorené.

A sledovali hviezdu, ktorá v celom vesmíre patrila iba im...

. . .

Harry sa nepokojne prehadzoval v posteli. Nedokázal zaspať. Tak sa teda postavil a chcel ísť za Severusom, len sním dokázal upadnúť do spánku bez snov. Ustlal svoju posteľ, keď začul zdola hlasité trieštenie skla. Podišiel k obloku a nazrel dolu. Pred oknom pod ním stál muž, musel to byť osvetľovač, hoc bola už dávno tma, pouličné lampáše boli vyhasnuté. Vedľa neho na zemi ležala tyč s knôtom, keď ju muž rýchlo zodvihol a rozutekal sa až sa stratil v temnote. Harryho srdce začalo nepokojne tĺcť. Rozbil ten muž práve okno na ich dome? A prečo by to robil?

„HARRY!“ ozval sa krik spoza dverí.

Srdce mu zovrela ľadová päsť, keď sa rozbehol k dverám, no náhle zastal. Spoza škáry sa do jeho izby hrnul dym. Hustý, čierny a dráždivý. Rukávom si zakryl ústa, keď ich otvoril. Dym ho okamžite zavalil a Harry rýchlo zatvoril zaslzené oči. Počul praskanie dreva, ktoré pohlcoval oheň... horelo... ten muž im musel podpáliť dom!

„Harry! Musíš ísť von, hneď, kým oheň nezatarasí cestu!“ kričal Severusov hlas z druhého konca chodby.

Všetok dym sa hrnul z dolného poschodia a lenivé plamene sa šplhali pomaly až k nim. „Bez teba nikam nejdem!“ zakričal späť a rozutekal sa za ním. Podlaha pod jeho bosými nohami bola horúca až mal pocit, že sa mu chodidlá každú chvíľku uškvaria.

„Musím zachrániť hviezdne mapy, je to moja celoživotná práca, hneď ťa dobehnem!“

Harry zastavil len pár krokov od Severusa, keď sa pred ním prepadol kus drevenej podlahy, ktorú zdola zachvátili vysoké plamene.

„Severus!“ zakričal zhrozene. Severus sa už nemal ako dostať za ním, nedostane sa von. Strach a nepredstaviteľná hrôza zachvátila jeho telo. „Okno! Musíš skočiť z okna!“ zakričal a prižmúril oči, pretože naňho poriadne nedovidel, vysoká stena tvorená plameňmi, ktoré medzi nimi plápolali mu neumožňovala ho vidieť celkom.

Dym sa stával čoraz štipľavejší a teplo neznesiteľnejšie. Oheň si bral všetok kyslík a vzduch bol nedýchateľný.

„DOBRE! Ale bež už von! Počkaj na mňa pod oknom!“ zakričal Severusov hlas späť.

Podlaha sa rozpadala akoby bola zo slamy a nie silného dreva. Harry zúfalo sledoval rozmazanú siluetu a naraz dostal pocit, že Severusa vidí naposledy. „Sev...“

„HARRY, BEŽ!“

Hlava sa mu prudko zatočila a až teraz si uvedomil, že sa nemôže nadýchnuť. Zakopol, keď sa vybral ku schodom, ktoré len tak-tak ešte držali pokope, plamene sa už plazili po zábradlí a dym bol už taký silný, že cezeň nebolo vidno vôbec nič. Naraz sa ocitol na kolenách a keď sa chystal postaviť, do hlavy ho zasiahlo niečo ťažké. Chvíľu videl bielo, potom čierno a až po hodnej chvíli si uvedomil, že leží na chrbte po tom, čo ho zasiahol úlomok zo stropnej konštrukcie.

Okrem potu z rastúcej horúčavy, cítil na svojej tvári i lepkavú krv. Zažmúril na siluetu za ohnivou stenou. Ešte stále tam stála, snažila sa k nemu dostať a niečo kričala, ale Harry už jej nerozumel. Plamene pohltili schody, ktoré sa rozsypali a ďalšie kusy stropnej konštrukcie zavalili chodbu. Bolo to peklo, doslovné ohnivé peklo. Harry sa pokúsil postaviť, no hlava sa mu točila tak prudko, že to nebolo v jeho silách. Prudko sa rozkašľal, lapal po kyslíku, no miesto neho do svojich pľúc vdychoval len odporný štipľavý dym až nakoniec jeho myseľ zahalila temnota. A vtedy si uvedomil, že zomiera. Vedel to, pretože cítil, že to nie je prvýkrát čo opúšťa tento svet.

Posledné žmurknutie venoval čiernej siluete, ktorá ešte väčšmi stála za ohnivou stenou, a potom prišla smrť.

. . .

Prudko otvoril oči a vymrštil sa do sedu.

„Konečne! Nemohol som ťa prebrať, kamoško, ak sa do piatych minút nevychystáš, zmeškáš elixíry! A Snape ti to dá po včerajšom skazenom elixíre riadne vyžrať. Ešteže na ne už nechodím,“ uškrnul sa, „takže na tvojom mieste by som vystrelil z tej teplej postele- eh... Harry?“

Harry si uvedomil, že to na čom sedí je posteľ. Za odhrnutým vínovo-červeným závesom stál vysoký ryšavý mladík a starostlivo si ho premeriaval.  

„Harry si v poriadku? Opäť Veď-Vieš-Kto? Nejaká vízia?“ spytoval sa potichu akoby mal strach, že ich niekto začuje.

Harry naňho zmätene žmurkal a ťažko oddychoval. Celé jeho telo sa triaslo a v pästiach drvil posteľnú plachtu. V očiach ho pálili nepreliate slzy a tušil, že jeho výraz je plný zmätku a zdesenia.

Mladík ho opatrne chytil za rameno a nahol sa k nemu. „Harry... zavolám niekoho? Madam Pomfreyovú alebo McGonnagalku?“

Mlčky pokrútil hlavou a srdce mu pri tom bilo šialeným až smrteľným tempom. Roztrasene sa postavil na bosé nohy a napäl sa akoby čakal, že podlaha bude horúca, no nebola, príjemne chladila.

„Hej, ja musím bežať na svoju hodinu... všetci už išli, vieš? No, ak môžem-“

Opäť pokrútil hlavou a prinútil sa k falošnému pousmiatiu. „Som okej,“ pošepkal vyschnutým hlasom.

Ryšavý mladík sa stále mračil a ešte chvíľu ho pozoroval, keď si prehodil cez plece brašnu, pozdravil ho a opustil spálňu.

Harry sa dopotácal do kúpeľne a mechanicky sa umyl. Robil to automaticky, vôbec nepremýšľal nad svojimi krokmi, myseľ mal niekde úplne inde, v inom svete...

Náš prvý život sa odohral v deviatom storočí...

Obliekol sa, netušil ani či si zaviazal kravatu, keď ho nohy samé viedli do spodnej časti hradu.

Život je predsa len jeden, aj keď s tebou mám pocit akoby ich bolo omnoho viac.

Trasúcu ruku položil na kľučku a otvoril. V učebni bolo ticho ako pred búrkou. Všetci sedeli na svojich miestach a počúvali výklad svojho profesora.

„Ach, pán Potter, nás poctil svojou prítomnosťou,“ celou triedou sa rozoznel uštipačný temer posmešný hlas, ktorý mu okamžite spôsobil zimomriavky na celom tele. Ozval sa i smiech od Slizolinčanov, no Harry ich nevnímal. Žalúdok sa mu prevrátil na ruby a chvíľu mal pocit, že nebude schopný vstúpiť dnu.

Nevenoval onej osobe ani jediný pohľad, keď zachrípnuto odvetil: „Zaspal som, pane.“

„Pf,“ opovržlivé odfrknutie zaznelo od katedry, keď Harry prechádzal okolo a posadil sa na svoje miesto. „Pán Potter sa zrejme domnieva, že jeho sa pravidlá tejto školy netýkajú...“

Počúval len jeho nevraživý, opovrhujúci hlas, ani raz naňho nevzhliadol, dlho sa hrabal vo svojej taške a robil sa, že hľadá učebnicu, aj keď ju celý čas mal priamo pod prstami.

„Nemyslite si, že vám budem tolerovať takéto arogantné správanie! Strhávam Chrabromilu dvadsať bodov a okrem toho na budúcu hodinu vypracujete tridsať palcov dlhú esej! Jej zadanie nájdete na strane 422 v učebnici, ktorú si okamžite vytiahnite na stôl!“ rozprával Snape nepriateľským tichým hlasom, takmer pokojným, tak ako zvyčajne, no Harry vedel, že len čo by sa mu pozrel do očí, videl by hlbokú nenávisť a ani zďaleka nie pokoj.

Rýchlo si vytiahol hrubú učebnicu a vyložil ju na stolík. Slizolinčania sa náramne zabávali, jeho spolužiaci si šepkali a cítil i ustarostený pohľad, ktorý nepochybne patril Hermione.

Silno si zahryzol do pery, keď nad sebou ucítil postávať vysokú temnú postavu, ktorá rázne švihla prútikom o stôl, načo sa jeho učebnica sama otvorila na strane 376.

„Urobte si láskavo poznámky, tak ako ostatní!“ zasyčal a s prudkým otočením sa vydal späť ku svojmu stolu.

„Harry, čo sa stalo?“ pošepkala Hermiona z vedľajšej lavice, no pre Harryho akoby nič z tohto nebolo skutočné.

Len tupo civel na zapísanú stránku a v ruke zvieral brko, no nebol schopný namočiť ho ani len do atramentu. Obraz pred ním sa rozmazával, splýval, mizol a zase sa zjavoval.

Marion bude moja, svoju manželku som len pred chvíľou zabil, a teraz si na rade ty, brat môj! – zakričal hlas v jeho mysli a ostrý nôž sa mu zaboril do hrude. Na moment zamrzol, zatvoril oči, pevne k sebe pritlačil viečka a trasúcou rukou sa dotkol miesta, na ktorom cítil bodnutie akoby bolo ozajstné. No žiadna krv neostala na jeho dlani, keď na ňu pozrel.

Hlavu mal sklonenú a rýchlo namočil ostrú špičku brka do atramentu. Písal, nevedel čo... skrátka písal...

... to čo vidím, keď sa na teba pozriem je tvoja duša, viem to.

Opatrne vzhliadol priamo pred seba. Srdce mu prestalo biť, rozum sa zastavil... Postava v čiernom sedela za stolom, bola sklonená a niečo písala. No Harry videl jej hruď... oblečenie, ktorým bola zahalená akoby presvitalo, ale nebola to pokožka čo bolo pod ním. Bola to žiarivá, trblietajúca hmota, ktorá vírila dokola...

...zhluk tisícich hviezd...

Vždy to videl, len čo prvýkrát svojho profesora zazrel, nejakú dobu premýšľal, prečo ho vidí inak ako ostatných, no potom si zvykol, vedel, že tak ho vidí iba on. Bolo to preňho prirodzené, niečo čo nepotreboval nikomu hovoriť. Časom to ignoroval... jeho nenávisť k onej osobe bola taká silná, že tú nádheru prehliadal. Nechcel ju vidieť.

Až doteraz...

Bledá ruka, ktorá zúrivo písala, zrazu prestala. Hlava sa zodvihla až sa vôkol nej zavlnili riedke ebenové vlasy. Obsidiánové oči sa nepozreli do jeho, hľadeli skrz akoby ho nechceli vidieť. „Krvácate, Potter, bežte si to umyť, kým narobíte škodu a zničíte učebnicu,“ zavrčal a Harry sa prinútil odvrátiť zrak od jeho hrude. Do očí by sa mu nepozrel, nemal odvahu.

Prstami si nahmatal lepkavú tekutinu pod nosom a postavil sa. Ráznym krokom opustil učebňu a zatvoril sa na najbližších záchodoch. Oprel sa o zabuchnuté dvere a chrbtom sa zošuchol až na zem. Bolela ho hlava, nie jazva, to ostrá bolesť tepala niekde vnútri jeho mysle. Krv si utrel do rukávu a netušil, čo sa to deje. Alebo tomu bolo naopak, vedel presne, čo sa dialo?

A tie sny... šialené sny... hlboko vo vnútri vedel... vedel všetko, no jeho povrch si to nechcel priznať... nič z toho. Snažil sa to prehliadať už od nástupu na Rokfort, už odkedy ho prvýkrát uvidel. Nenávidel ho a on nenávidel jeho tak to malo byť...

Určite malo...

Tvár si vložil do dlaní a ocitol sa v tme. Len on a jeho spomienky.

To ty si moja najmilovanejšia hviezda.

Sedel na tej studenej podlahe a nevnímal čas až kým sa neozvalo zaklopanie. Strhol sa a rýchlo postavil. Isto premeškal celú hodinu, ak nie aj tu ďalšiu. Otvoril dvere a miesto Hermiony, ktorú za nimi očakával, tam stál on... Vysoký, hrozivý a desivý tak ako vždy. No jeho oči sa už nepozerali skrz, hľadeli priamo naňho a Harry mu pohľad opätoval.

„Hodina sa skončila. Tašku vám zobrala slečna Grangerová,“ prehovoril a ani na okamih z jeho očí nespustil tie svoje.

Harry sa nadýchol a sledoval ako sa lúče, ktoré vyplávali z ich hrudí snažili spojiť a prepliesť, a tak rýchlo prikývol a vykročil na chodbu, snažiac sa ujsť čo najďalej... keď ho zadržal pevný stisk. Zastal a túžobne pozeral na schody pred sebou.

Vytrhnúť sa, utekať a už sa nevrátiť, no miesto toho stál ako prikovaný a celou bytosťou vnímal dlaň, ktorá zvierala jeho zápästie.

Otočil sa k nemu. Nabral odvahu naňho opäť vzhliadnuť, no už nevidel svojho prísneho učiteľa, muža, ktorého neznášal. V jeho tmavých očiach sa pri pohľade naňho trblietali hviezdy. Pootvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, no Harry ho prerušil a zašepkal: „Nie...“ pokrútil hlavou a v čiernych očiach sa zaleskla bolesť.

Pevný stisk zmizol a Harry bol voľný. Vymenili si posledný pohľad, keď sa otočil a rozbehol sa k schodom. Aspoň na chvíľku mu opäť uprchol. A po zvyšok dňa sa mohol tváriť, že je všetko v poriadku, tak ako predtým. No deň sa zakaždým zmení na noc... na noc, ktorej sa desil, pretože tá prinášala sny... spomienky...

~

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(MiraJane, 18. 6. 2017 1:21)

Tak jsem se dostala ke čtení téhle povídky. Osobně neholduji přehnaně romantickým povídkám a trochu jsem se i vyděsila, že píšeš něco nového..zkrátka povídky, které už máš rozdělané miluji, včetně Blackova dědice, a jsou mou prioritou. Ale musím říct, že tato povídka je krásná. Stále mě překvapuje jak dobře dokážeš psát. Příběh je originální, krásně vymyšlený a nakonec nemusí být špatné odpočinout si od psychologických a temných příběhů jedním romantickým. Máš vážně talent na psaní, jsem ráda, že je zde další povídka na kterou se mohu těšit.

(Estera, 16. 6. 2017 19:20)

Moc zajímavé :). Hezky napsané. Hodně se mi líbí obrázky, zde na stránce :). Nádherně temné :)

...

(Profesor, 15. 6. 2017 22:30)

Mmmm... Velmi pěkné...
Začátek byl teda opravdu smutný a ten přechod... Už ví oba nebo jen jeden?

....

(Kilia Ice , 15. 6. 2017 20:53)

Huraaaaaaaaa...... Konečne pokračovanie s je veľmi..... Vzrušujúce. Teším sa na ďalší diel... Som rada, že je to opäť svet Harryho Pottera..... Len keby tie vzťahy boli lepšie. Chudáci. Nikdy nebudú šťastný? :'( dúfam že všetko sa vyrieši. Som nehorázne zvedavá :D

*_*

(Maxë, 15. 6. 2017 16:29)

Nádherná povídka a suprový námět! :))
Je to opravdu nádherné, nemůžu se dočkat další kapitoly :3 Děkuji :)

====

(weras, 15. 6. 2017 14:44)

Myslím,že jsem za poslední dobu nečetla nic lepšího. Originální nápad,skvěle napsané.Když jsem začala číst tuto kapitolu,strašně moc jsem doufala,že to nenecháš dojít moc daleko. Díky,nenechalas.Jenom je mi líto,že je to vždycky Harry,kdo umírá dřív.A vždycky je to Severus,který zůstává a je ten,který ztrácí milovanou osobu .V kolika životech toto budou ještě prožívat? Moc se mi to líbí,velký dík za kapitolu!!!!!

i slza kanula

(sisi, 15. 6. 2017 14:40)

Sonka, já tady normálně brečím dojetím. To je tak nádherně zpracované. Zasadit děj do prostředí pouličního života a utrpení mladé šlechtičny, nechat Harryho uprchnout z drápů odporného pedofila, dát mu šanci na akademickou dráhu hvězdářovu, a pak hups do Bradavic a hned na hodinu lektvarů. Nádherné. Moc se mi líbí záře Severusova srdce, kterou vidí jenom Harry, vůbec si ji nemohu představit, ale třeba je to jako když paprsky slunce prosvítají přes mračna a dotýkají se země pod zvláštním úhlem a tak jsou vlastně vidět.
Jo, jo. Tak se to asi blíží ke konci, když jim zbývá ještě loučení v Chroptící chýši, tak dojemné, srdceryvné. Ale kdy se setkají skutečně tak, aby spolu mohli zůstat a být šťastní? Bude tu happyend? Moc a moc děkuji, povídka je nádherná. Ale smutná.