Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola IV - Smrťožrút a vyvolený

29. 6. 2017

 

Kapitola IV.

Smrťožrút a vyvolený

collage.jpg

     Môj štvrtý život...

... alebo nie? Vlastne je siedmy a ani tento môj život nebol jednoduchý. Ba práve naopak, zdá sa, že tento je zamotaný a zložitý najväčšmi.

Prišiel som o rodičov príliš skoro. Rodina, ktorá mi ostala ma nenávidí; spozoroval som, že mám nezvyčajné schopnosti a neskôr som sa dozvedel, že zázraky sú skutočné, keď mi poloobor oznámil, kto naozaj som.

No zázraky a sny sa vytratili s uvedomením, že kúzelnícky svet bol rovnako krutý – chcel ma zavraždiť jeden z najhorších černokňažníkov v magických dejinách; moja hlúposť zabila posledného človeka, ktorý sa o mňa skutočne zaujímal – môjho krstného otca; a potom, aby toho nebolo málo, dozvedel som sa, že jestvuje proroctvo, ktoré vraví, že nemôžem žiť pokiaľ bude žiť môj úhlavný nepriateľ Voldemort... bol som vyvoleným, bol som postavičkou, ktorú plánovali využiť na vraždu. Mal som pre kúzelnícky svet zabiť.

A teraz, popritom všetkom chaose, som si začal spomínať na moje predošlé životy a na to, že muža, ktorého nenávidím zároveň nepredstaviteľne milujem.

Hranica medzi láskou a nenávisťou je pritenká, no ja neviem, kde končí a začína...

ϟ  ϟ  ϟ

 

Veľká sála – raňajky. Harry sedel za dlhým chrabromilským stolom po prebdenej noci, plnej spomienok, ktoré ho zasypávali ako nemilosrdná lavína a on netušil či to všetko ustojí. V ruke zvieral vidličku a automaticky si ju vkladal do úst, pohľad mal upretý na tanier s jedlom pred sebou a túžil sa pozrieť na učiteľský stôl. Severus už za ním sedel, to vedel určite, jeho srdce sa bláznivo roztĺklo, keď vstúpil do miestnosti.

„No tak mu to povedz, robíš z toho hotovú vedu,“ ozval sa Ron, vedľa neho, zatiaľ čo mal plné ústa vajíčok.

 „Och, Ron!“ vzdychla si Hermiona oproti nim. „Buď trochu taktný, sedí hneď pri nás,“ šepla akoby ju Harry vďaka tomu nedokázal počuť.

Zodvihol k nim pohľad a zadíval sa na Hermionu, až potom čo si spomenul na predošlý život mu začala pripomínať jeho sestru Cassie. Mala totiž rovnaké kučeravé vlasy, večne starostlivý výraz a bystré oči. „Čo mi chcete povedať?“ spýtal sa potichu, únava z jeho hlasu doslova sršala.

Hermiona sa ustarostene zamračila a zabodla doňho zrak. „Harry, zase si nemohol spať? Vyzeráš vyčerpane.“

V duchu prevrátil očami, áno, bola i rovnako starostlivá ako Cassidy. „Len zlé sny. Opäť prejdú, tak, aké tajnosti to predo mnou máte?“

„Vieš no... ja a Ron... my,“ začala nervózne, načo jej do reči stúpil znudený Ron.

„Dnes som pozval Hermionu k Trom metlám a ona má obavy, že by ti to mohlo vadiť.“

Harry sa pousmial. Mať tak ich starosti. „Prečo by malo? Chodíte spolu predsa, nie?“

Výraz na Hermioninej tvári ostával nemenný. Akoby ho ľutovala, že nikoho nemá, Harryho to mierne iritovalo, no začínal si zvykať. „Áno, ale čo budeš robiť ty? Budeš v poriadku?“ spýtala sa ho nepokojne.

„Žiadne obavy, nejakú zábavku si už nájdem,“ odvetil ľahostajne a odpil si z čaju.

A to, čomu sa celý čas vyhýbal, spravil zrazu celkom spontánne. Pozrel priamo k učiteľskému stolu, na postavu odetú v čiernom, ktorá si práve dolievala kávu. A strnul, nemohol od neho odtrhnúť pohľad, akoby sa zrazu ocitol mimo priestor, v inom čase, v inom svete. Okolie neexistovalo, ani ľudia, ani hrad. Stačilo sa len postaviť, urobiť niekoľko krokov, podísť k nemu, zovrieť ho a už ho nepustiť.

Harry videl aj z diaľky, ktorá ich delila, ako sa mu pohol ohryzok, keď na sucho preglgol. Vedel, že cíti jeho pohľad. Jeho nádherné vnútro sa rozvírilo, keď sa temné oči upreli priamo do tých jeho. Prísny a posmešný výraz profesora Snapea, ktorý zvyčajne halil jeho pohľad bol preč. V hlbinách jeho očí bola bolesť – stará a zároveň čerstvá. A Harry v tej chvíli netúžil po inom, než ju z nich vymazať.

„Sľúb mi, že si budeš pamätať, ak sa narodíme opäť. Nevieš si predstaviť, aké to je, keď si tvoja druhá polovica nespomína...“ spomienka na Severusovu prosbu sa mu vynorila v hlave.

Spomínam si, Severus a viem, že ty tiež – pošepkal v mysli, neprestajne hľadiac do čiernych očí. Tak prečo je také ťažké proste za tebou ísť a skúsiť v tomto živote naplniť náš osud, aby to večné zomieranie a rodenie konečne skončilo? pýtal sa sám seba, no odpoveď nenachádzal.

„Harry? Harry!

Bolo ťažké sa odtrhnúť od čiernych očí, no spravil tak a rýchlo pozrel späť na Hermionu. „No?“

„Načo sa toľko pozeráš? Vôbec ma nepočúvaš,“ posťažovala sa a rozrušene si zastrčila vlasy za ucho. „Hovorila som, že by si si mal možno niekoho nájsť. Pozri, tento rok sa o teba dievčatá doslova idú potĺcť. Nikdy si nebol zaujímavejší než teraz a úprimne povedané, nikdy si nebol príťažlivejší. Všetci teraz vedia, že si hovoril pravdu, nie? Celý čarodejnícky svet musel priznať, že je tak, ako si vravel, Voldemort sa naozaj vrátil a ty si skutočne za posledné dva roky s ním dva razy bojoval a zakaždým si unikol. A teraz ťa volajú vyvolený – nevidíš, akí sú tebou všetci uchvátení? A nie je na škodu ani to, že si cez leto vyrástol skoro štvrť metra a zbavil si sa tých nepekným okuliarov. Pozeráš so vôbec do zrkadla, môžeš mať koho len chceš, Harry, tak to konečne využi a buď chvíľu šťastný!“

 „Hmm,“ zamumlal bez záujmu. Ani ju poriadne nepočúval. Nič z toho ho nezaujímalo, toto bol preňho len ďalší život, ktorý možno čoskoro skončí...

Vydýchol si, keď väčšina žiakov odišla do Rokvillu. Vrátane Rona a Hermiony, ktorá mu už od rána zožierala nervy. Vonku bolo chladno a zamračené, sem-tam spŕchlo, a práve preto sa Harry vybral na vyľudnený kamenný dvor a s knihou v ruke sa posadil do pergoly na múrik. Nikto ho nerušil, všetci boli v kúzelnej dedinke a tí čo nie, rozhodne nepáchli von.

Vychutnával si samotu, po inom netúžil. Len čítať knihu, presnejšie elixíry pre pokročilých, ktorú Polovičný Princ vylepšil o svoje poznámky. Bol tou knihou priam posadnutý, pretože keď čítal, mal aspoň na chvíľu pocit, že je Severus s ním...

„Neviem, čo ma má prekvapiť viac, či to, že v sobotu dopoludnia niekto študuje elixíry, alebo to, že ste to práve vy, pán Potter,“ ozvalo sa za ním a Harry si len povzdychol. V každom živote mal ten hlúpy zvyk – prísť zozadu.

Zaklapol učebnicu a bez toho, aby sa otočil, podobným uštipačným tónom odvetil: „Neviem, čo ma má prekvapiť viac, pán profesor, či to, že práve vy vo voľnom čase sledujete svojho nenávideného študenta, alebo to, že ste za bieleho dňa na čerstvom vzduchu a nie vo svojej podzemnej skrýši.“

Začul známe odfrknutie, načo nasledovali slová: „Drzý ako vždy, Potter, strhávam Chrabromilu desať bodov za neprimerané jednanie s autoritou.“

A Harry prvýkrát, odkedy chodil na túto školu, necítil zlosť za stratené body práve od Snapea, naopak, proti svojej vôli sa usmial. „Neprimerané jednanie s autoritou,“ zopakoval pobavene a pokrútil hlavou. „Skutočne?“

„Podobnú otázku si môžem klásť i ja,“ prehovoril tichý hlas za jeho chrbtom, „nenávideného študenta... skutočne, Potter? To si myslíte?“

Harry si pretrel unavené oči, vložil si učebnicu do tašky, ktorú si prehodil cez plece a postavil sa, aby mu konečne čelil. Stál medzi nimi nízky múrik, na ktorom Harry doteraz sedel, akoby bol pomyselnou stenou medzi ich telami, ktorú ani jeden nemal odvahu prekročiť. „A nie je to tak, pane?“

Zelená vzhliadla do čiernej. Neochvejne a odhodlane. A Severus ten mlčal, len jeho oči v tých bola vpísaná pravda, ktorú nakoniec vyslovil: „Nenávisť by som k vám nedokázal cítiť, aj keby som sa veľmi snažil.“

Harry k sebe primkol pery a v očiach sa mu zaleskla vlhkosť. „Tak potom prečo? Prečo toto všetko?“

Studený vietor rozfúkaval dlhý plášť, v ktorom bol Severus zahalený, rovnako ako jeho mastné vlasy, ktoré mu viseli vôkol bledej tváre. „Aby som si od teba držal odstup. Bolo to nutné, pretože si si nespomínal-“

Harry sa falošne zasmial, keď mu skočil do reči: „Takže tá hraná nenávisť, to slovné šikanovanie a posmešky boli vlastne pre moje dobro? Asi som naozaj hlupák, pretože tvojmu mysleniu skrátka nerozumiem!“ Ruky sa mu začali triasť a hlas lámať.

„Chcel som len, aby si tento život prežil bezo mňa. Chcel som, aby si ma nenávidel skôr než si spomenieš, aby ti tá nenávisť vydržala i potom, čo sa ti vrátia spomienky... a aby sa naše cesty nikdy nespojili tak ako v minulosti. Bezo mňa by ti bolo lepšie, veď to ja ti vždy prinášam smrť! Možno je to mojim osudom, vzdať sa ťa, aby si konečne mohol žiť.“

„Si mojou súčasťou, ako bez teba môžem žiť?“ zašepkal Harry zlomene.

Nežný dážď začal dopadať na kamennú zem, keď Severus zaťal ruky v päsť a odvetil: „Možno bol práve to dôvod, prečo sa naša duša rozdelila, pretože sme nikdy nemohli koexistovať spolu. Pozri sa na seba – si môj absolútny protiklad. Máš všetko to, čo mne chýba, niekto ako ty, nemá byť s niekým ako som ja...“

Harryho srdce sa zovrelo v železnej pästi, ktorá sa zvierala a zvierala až mal pocit, že mu čochvíľa ten prekliaty sval v hrudi exploduje. „Tomu... tomu sám nemôžeš veriť...“

„Vždy, keď sa nájdeme po čase zomrieš – mladý s celým životom pred sebou. Veď práve táto dlaň,“ zodvihol pravú ruku s odporom akoby si ju najradšej odrezal, „ťa zabila... každú noc sa budím s pohľadom na zomierajúce zelené oči a ja som ten, kto z nich berie život!“

„Zomieral som tak či tak! Chcel som to, hrozne som trpel a ty si ma zachránil, tak ako to robíš vždy! Tak už s tým prestaň! Áno, tvoj plán bol zdarný, skutočne ťa nenávidím, ale teraz za to, že si vôbec niečo také naplánoval, zato, že si mi nedal na výber a zvolil si za nás oboch!“

Harrymu z očí vyhŕkli slzy, ktoré si rýchlo utrel do rukávu a obzrel sa, aby sa uistil, že sú sami, tento rozhovor rozhodne nebol pre cudzie uši. „Ako si to teraz predstavuješ? Budeme ignorovať... toto?“ načiahol ruku priamo k nemu, Severus neustúpil, nepohol sa ani o milimeter, keď sa Harry dotkol jeho žiarivej hrude.

Zatvoril oči, keď ním prešla vlna absolútnej spokojnosti a ako teplá prikrývka ho obalil pocit domova, ktorý cítil len s ním, len, keď sa ho dotýkal. Prinútil sa od neho ruku odtiahnuť a začul, ako Severus potichu zalapal po dychu.

„Nemáme byť spolu, Harry, naše minulé životy sú toho dôkazom. Vedz, že ma ešte len začneš nenávidieť, o to sa postarám...“

Harry sa skľúčene zamračil. „Vyhrážaš sa mi? Prinútiš ma nenávidieť ťa aj potom, čo som si spomenul?“ zavrčal, zlosť ho zaplavila rovnako rázne ako smútok a sklamanie. „Obávam sa, profesor, že to je nemožná úloha!“

„Ty najlepšie vieš, že viem docieliť toho, aby ma ľudia nenávideli,“ riekol Severus potichu a opäť sa zahalil tou skurvenou maskou, ktorú Harry neznášal.

„Ja nie som len tak hocikto, som časť teba, som tvoja polovica! Neprinútiš ma k tomu, poznám ťa lepšie ako samého seba! Bol som pri tvojom zrode a prežil som s tebou mnoho životov! Môžeš spraviť čokoľvek, no neoddelíš ma od seba!“ chrlil naňho Harry a všetky slová vychádzali z jeho vnútra. Z jeho nového i starého ja. Z jeho duše a samotného bytia.  

„Som smrťožrúť. Som verný Temnému pánovi... ani to nebude stačiť?“ Severus zaťal do živého a pekelne to bolelo.

„Nie... len mi nehovor, že som mal nakoniec pravdu... klameš mi, však?“ spýtal sa šepotom,  načo preskočil nevysoký múrik a prirútil sa k Severusovi. Roztrasene mu chytil ľavú pažu a vyhrnul mu dlhý rukáv až k lakťu.

Temné znamenie – lebka a had – na predlaktí bolo jasné a čierne ako rastúca diera v Harryho srdci. „Ako-ako si ťa mohol označiť... keď patríš iba mne? Nezobral mi toho už dosť, musel mi vziať aj teba?“ šepkali jeho pery zúfalo a bezmocne. Pustil označenú ruku a odstúpil od neho. „Dumbledore by ti predsa neveril, ak by si bol skutočne na Voldemortovej strane, nie?“

Severus mu uhol pohľadom a napravil si rukáv. „Čo myslíš – je ľahšie klamať starého riaditeľa Rokfortu, alebo prefíkaného a rafinovaného kúzelníka, ktorý je Temným pánom?“

„Týmto idiotským vyhlásením mi chceš povedať, že si Voldemortov špión? Chceš mi tým povedať, že mám uveriť tomu, že je ľahšie oklamať Dumbledora než Voldemorta?“ krútil Harry hlavou, pretože neveril, neveril mu ani jediné slovo.

Čierne oči sa doňho nemilosrdne zabodli, tvár bola už dávno skrytá za maskou bezcitnosti takej, akú vedel uhrať iba Severus. „Nie ste až taký beznádejný prípad, Potter, vždy som bol verný len Temnému pánovi a nič to už nezmení. Je neskoro niečo meniť. V tomto živote stojíme na opačných stranách, a tak to má byť.“

Harry sklonil hlavu k zemi a mal chuť sa hystericky rozosmiať nad očividnou absurditou a lživosťou Severusových slov. Vedel presne, prečo to robí, pretože veril, že ho týmto hlúpym spôsobom chráni pred sebou samým. „Naozaj veríš, že má táto tvoja hra, ktorú tu predo mnou predvádzaš, zmetie? Nikdy neuverím, že by si bojoval proti mne. Veď už len samotný vesmír to nedovoľuje. Nie si verný, ani svojmu smiešnemu Temnému pánovi, ani Dumbledorovi, si verný mne... vždy to tak bolo a aj to tak ostane.“

Severusov výraz sa nezmenil. Bol ako kameň, keď potichu odvetil: „Už čoskoro sa presvedčíte, Potter, na akej strane skutočne stojím; už čoskoro ma budete chcieť zabiť holými rukami.“

Harry k nemu zrazu pristúpil bližšie, mierne k nemu natiahol roztrasenú pažu a prstami dlane sa obtrel o tie jeho – štíhle a dlhé. Žmurkal na jeho vnútornú krásu, ktorú dokázali vidieť len jeho oči, keď pošepol: „Ak toto všetko naozaj robíš len preto, aby si dosiahol pretrvanie mojej nenávisti k tebe, nefunguje to... Dúfaš, že keď sa nespojíme a budeme sa ignorovať, tak nezomriem, no ty musíš pochopiť, že moja existencia bez teba je nezmyselná, môžem sa pokúsiť žiť bez teba, čo sa raz už mimochodom stalo, v našom úplne prvom živote, spomínaš? Len v tom si zomrel ako prvý, pretože v tej dobe sa ľudia nedožívali vysokého veku. Spomenul som si na ten život... a viem čo sa so mnou stalo po tvojej smrti... nezabil som sa ako to isto robíš ty, mám pravdu, však?“

Severusov tvrdý výraz sa každým jeho slovom rúcal. „Priznávam, zabil som sa po každej tvojej smrti,“ riekol neochotne, akoby odhalil veľkú slabosť.

Harry nebol prekvapený. „Ako som predpokladal, no ja som sa pokúsil žiť bez teba... tak ako si si želal, nemohol som sa zabiť, nie potom, čo si ma celé tie roky liečil a nakoniec si ma pred svojou smrťou i vyliečil.  Nemohol som len tak zničiť tvoje úsilie, a tak som sa snažil ísť ďalej bez teba...“ V očiach sa mu zase hromadili slzy, už len tá samotná spomienka ho ničila a šklbala na kusy. 

V doteraz takmer bezcitných očiach sa zaleskla emócia. „Nikdy si mi to nepovedal, Harry...“

„Ty...“ hlesol, zničene a vyčerpane, „nevieš si kurva predstaviť, čo to bolo za život bez teba! Tak ma od seba neodháňaj... ako mi to môžeš vôbec robiť?“

„Hej, Harry, šecko v porádku?“ ozval sa zrazu silný hlas a Harry sa rýchlo obzrel na prichádzajúceho poloobra. „Nerobí ti tuto pán profesor problémy, inak zdravím profesor Snape!“ Nepekne sa zahľadel na Severusa a s hlasitým dupotom kráčal ich smerom s plným náručím suchých haluzí.

Až teraz si uvedomil, aká je ich realita, doteraz akoby boli obaja vo svojej vlastnej bubline, ktorá náhle spľaskla. Slzy mal stále v očiach, keď pozrel späť na bledého Severusa, ktorý sa opäť snažil skryť za svoju chladnú masku. „Nie, Hagrid, pán profesor mi len pripomínal môj školský trest, dnes o siedmej.“

Severus mu stále hľadel do očí a mierne prikývol na súhlas ich nepriamej dohody a keď od neho odstúpil, jeho žiarivé vnútro chaoticky vírilo a naťahovalo sa k Harrymu ako besné. A Harry nechcel nič iné, len sa ho chytiť a naveky s ním splynúť.

Hagrid zastal a zamračene si ich premeriaval. „Fakticky? Šmária, to aj v sobotu, profesor Snape? To mu nemóžete dať chvíľu pokoj?“

„Vaše narušenie, pán kolega, počas rozhovoru s mojim študentom je značne nevhodné a bezostyšné, ale čo iné by som od stvorenia vášho vzdelania mohol očakávať.“ Venoval Hagridovi tvrdý pohľad a so zavírením plášťu sa otočil na opätku. A Harry len sledoval jeho vzďaľujúcu sa postavu, ktorá pripomínala nadrozmerného netopiera.

„Ten je fakticky hrozný, , až mám z neho zimomriafky,“ otriasol sa poloobor a tak ako Harry i on sledoval postavu, ktorá mierila späť do hradu.

„To aj ja...“ odvetil Harry stratený vo vlastnom svete, keď sa prudko rozpršalo a smutné mračná už celkom zahalili blankytnú nádheru neba nad ich hlavami.

. . .

„... no a potom som jej dal prvú pusu, Hermiona sa smiala, pretože som bol červený až za ušami, ako sama povedala,“ zveroval sa Ron, zatiaľ čo hrali šachy.

Harry sa pobavene uškŕňal. „To si viem predstaviť... a kde je vlastne?“

„Niečo rieši s Ginny, nejaké babské veci, však vieš,“ mávol rukou a zadal príkaz svojmu pešiakovi.

Harry nervózne kontroloval svoje muklovské hodinky, ktoré si zaobstaral ešte minulý rok a takmer od netrpezlivosti vyskočil, keď ukazovali za päť sedem. „Musím ísť, mám trest so Snapeom.“

Ron sa zatváril kyslo. „Ten netopier si nedá pokoj, kedy ti ho stihol napariť?“

„Kým ste boli v Rokville, bežím!“ zahlaholil a rezkým krokom sa vybral naprieč hradom až do jeho chladných podzemných chodieb, ktoré boli rovnako hrozivé ako ten, ktorý ich obýval najradšej.

Len fakle zabodnuté v stojanoch pozdĺž vlhkých kamenných stien, osvetľovali úzke chodby, po ktorých Harry tak trochu blúdil, pretože si uvedomil, že netuší, kde sú Severusove komnaty, áno, samozrejme skúšal učebňu elixírov, avšak tá bola riadne zamknutá.

Sedem hodín už dávno odbilo, keď zrazu v tmavom kúte zahliadol takmer neviditeľnú postavu. Bežné oko by ju len tak neuzrelo, keďže stála v tme a bola kompletne odetá v čiernom, no Harry ju rozoznal podľa búšenia svojho srdca a podľa prekrásnej žiare, ktorá sa rozlievala na jeho hrudi a blikotala ako malé hviezdičky na nočnej oblohe.

„Predpokladal som, že nebudete vedieť nájsť moju súkromnú komnatu, a tak som si dovolil ísť vám naproti, pán Potter,“ prehovoril veľmi tichý, pokojný hlas.

„Predpokladali ste správne, pán profesor,“ odvetil Harry, keď sa Severusova impozantná postava vynorila z tmy, otočila sa mu chrbtom a ráznym krokom vykročila naprieč dlhou chodbou.

Harry kráčal za ním, až kým došli ku točitým schodom, ktoré viedli nadol do úplných hlbín tajuplného magického hradu. Pripomínali mu schody, do laboratória, kde ho Severus minulý rok učil umeniu oklumencie, čo pochopiteľne skončilo suverénnym fiaskom.

Došli k hrubým dverám z masívu, načo po nich ťukol Severusov prútik a ony sa otvorili v dokonalom tichu, ktoré vládlo v celom šírom podzemí. Harry presne vedel, ako bude zariadený Severusov príbytok. Áno, bola to presná kópia ich domovu v Harryho obľúbenom živote, kde ho Severus našiel ako malého chlapčeka a dal mu krásny domov a znalosť hviezd.

Huňatý teplý koberec svetlej farby pokrýval studenú zem. Starý drevený nábytok s ozdobnými výrezmi zdobil obývaciu miestnosť. Široký krb pri stene len pridával celému miestu na útulnosti. Okná tu logicky neboli, len obrazy hviezdnej oblohy viseli na stenách v rôznych veľkostiach. Mäkká a široká pohovka pri regály s početnými knihami, stála blízko konferenčného stolčeka, na ktorom boli chaoticky porozhadzované dokumenty a fotografie. Dvere do ostatných izieb boli zatvorené, no Harry si vedel predstaviť, čo za miestnosti to sú.

Harryho kroky automaticky viedli k prvému obrazu s hviezdnou oblohou, na ktorý mu padol zrak. Jemne bruškami prstov prešiel po plátne a v hlave sa mu okamžite vynorili názvy a hviezdne sústavy, do ktorých boli radené.

A aká je tvoja najobľúbenejšia hviezdička, Severus?

Moja milovaná hviezda nie je na oblohe už celé storočia.

Spomienky sa mu zarezali priamo do srdca ako ostré žiletky, zatiaľ čo sledoval veľký obraz pred sebou.

... chcem ju teda pomenovať „Seveharr“, bude niesť naše mená, pretože odteraz je to naša hviezda. Tvoja a moja. Severus a Harry...

„Tu, presne tu sa nachádza...“ prstom ukázal na tmavé prázdne miesto medzi zhlukom namaľovaných hviezd.

Začul Severusove tlmené kroky až jeho prítomnosť ucítil tesne za svojim chrbtom. „Skvelá pamäť, pán Potter.“

„Prestaň už stým „pánom Potterom“, prosím,“ požiadal ho a opatrne sa k nemu otočil, Severus od neho v momente odstúpil  do primeranej vzdialenosti.

V komnate bolo také ticho, že bol počuť len praskajúci ohník, ktorý plápolal v krbe. Harry sa naň znenazdajky zapozeral a na moment zmeravel, keď ho zavalili spomienky na oheň, ktorý zničil ich najkrajší život vôbec.

„Nenávidím oheň,“ pošepkal a v jeho zelených očiach sa odrážali plamene, no nie tie, ktoré planuli v krbe pred ním, ale tie, ktoré mu kedysi zabránili dostať sa k Severusovi.

Plamene, ktoré nás rozdelili.

Harry zahliadol, ako Severus zbledol až vyzeral takmer ako duch. Čierne oči rovnako pozorovali oheň na druhej strane komnaty. A Harry vedel, čo sa mu v hlave premieľa, aké príšerné a bolestivé spomienky mu behali mysľou.

„Cítil som sa absolútne bezmocne,“ začal Severus stratený v pamäti, „nedokázal som sa k tebe dostať, a tak som len sledoval, ako mi opäť odchádzaš,“ pošepol nevýrazne, hlasom, ktorý mu snáď ani nepatril.

Harry zaťal čeľusť a spravil k Severusovi krok, no ten od neho opäť odstúpil. Aj keď pohľad vravel niečo celkom iné, ako jeho telo, ktoré sa od neho snažilo ujsť. Jeho ligotavá duša sa k nemu naťahovala a jeho oči tie boli plné túžby a smútku starého celé veky.

„Prečo... prečo odo mňa utekáš?“ spýtal sa Harry dotknuto.

Severus stál nehybne, niekoľko krokov od neho, keď prehovoril, no neodpovedal mu na otázku. „Povedz mi, čo sa dialo v našom prvom živote, potom čo som umrel a ty si žil ďalej,“ riekol, no nie rozkazovačne, ani prosebne. Skôr niekde v pozadí jeho chladného, tichého hlasu začul strach... strach z preňho neznámych informácií, ktoré sa možno čoskoro dozvie.

... náš prvý život

Začal som si naň spomínať vtedy, keď mi o ňom povedal Severus ako pobočník dánskeho kráľa. A postupne som sa rozpamätával. Nie s takou presnosťou, ako som si spomenul na iné životy, bola to skôr ako reminiscencia na minulé Vianoce. Tak trochu splývala s ostatnými a zlievala sa v jedno, no pamätám si na všetky tie pocity. Spomínam si na pútnika so znalosťami liečiteľa, ktorý prišiel do našej krajiny, do nášho mesta, aby vyliečil mňa, syna samotného prétora, najvyššieho úradníka v rímskej republike.

Viem, že liečba bola zdĺhavá a náročná, a tak bol liečiteľ neustále so mnou. Rodina sa ma stránila, báli sa, že ich nakazím, no len Severus ostával pri mne. Staral sa o mňa, robil mi spoločnosť, učil ma a držal ma za ruku, keď mi bolo najťažšie.

Postupne som toho rázneho, odťažitého, tajomného a navonok chladného muža spoznával a hoci ma priťahovali dievčatá, zaľúbil som sa doňho, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na celom svete – moja láska k nemu...

Bol stredobodom môjho vesmíru, nič iné pre mňa nemalo význam, nič pre mňa nebolo skutočné, nie bez neho. Nerozumel som, ako som vôbec mohol žiť celé tie roky bez jeho prítomnosti po mojom boku.

Bol tou najkrajšou bytosťou, akú som kedy videl, och a nie, nebol to jeho fyzický vzhľad, čo mám na mysli. Jeho vnútro, to som videl, keď som naňho pozeral. Odišli sme bývať na samotku, blízko mora, kde mi otec venoval dom, v ktorom som sa mal v pokoji liečiť. Morská voda, tá mi vraj mala pomôcť. A tak sme žili spolu, vyliečil ma, no nevrátili sme sa do mesta, aspoň na krátku dobu sme žili bok po boku, presne tak ako to malo byť . No jedného dňa sa Severus už neprebral a ja som zrazu ostal sám...

Harry mu dlho pozeral do očí, keď sa prinútil k odpovedi: „Bolo to ako žiť a nedýchať, ako jestvovať a nejestvovať zároveň. Akoby som bol len duša uväznená v tele, v ktorom už viac byť nechcela. Moje vnútro zomrelo s tebou presne v tej istej sekunde, čo si odišiel. A oné vnútro túžilo ísť za tebou, za tvojou dušou, ktorá však už v tele nebola...

Všetko bolelo – každý krok, ktorý som urobil bez teba, každý nádych, výdych, rozprávanie a dokonca aj žmurkanie... žitie bez teba bolo jedným obrovským, nekonečným utrpením. Snažil som sa, no nešlo to, nedokázal som jesť, spať, akoby som už nebol skutočným, bol som len mŕtva duša uväznená v nefunkčnej schránke. Mal som potrebu ťa hľadať aj keď si na Zemi už nebol. A aj som ťa hľadal, nedalo sa tomu zabrániť. A vieš, aké je to hľadať niečo, čo neexistuje? Vieš, aké je to kráčať chodbou, ktorá nemá konca?“

Severus ani nedýchal, zatiaľ čo ho ochromene a paralyzovane počúval. Harry sa odmlčal, pretože mu bolo nevoľno, už len z tej príšernej spomienky na pocity, ktoré zažíval.

„Ja už to viac nechcem zažiť, Severus, tak ma od seba neodháňaj, takýmto spôsobom ma nezachrániš, práve naopak, ublížiš mi najviac ako sa len dá!“ 

Spomienka na tú nepredstaviteľnú hrôzu zaplavila jeho vnútro a telo to nebolo schopné vydržať, zrútilo sa a Severus ho okamžite zachytil. Harry sa oňho zaprel celou váhou a čelom sa oprel nad jeho kľúčnou kosťou, ktorá ho tlačila i skrz početný odev na brade.

Zúfalo nasával jeho vôňu, ktorá bola tak špecifická a kŕčovito ho zvieral za hrubý habit. Lapal po dychu, pretože počas rozprávania zabudol dýchať. Známe paže ho objímali tak pevne akoby ho chceli rozpučiť a už nepustiť. Cítil rýchly až zbesilý tlkot srdca jeho polovičky oproti svojmu telu a vnímal strieborné úponky tiahnuce sa z hrude druhého muža, ktoré ho obaľovali a zvierali s ľahkosťou, no zároveň s neodbytnou pevnosťou.

Už to nikdy nedopustím... nikdy nedopustím, aby si tak trpel... šepkala Severusova duša tej jeho.

Harry zatvoril oči a vydýchol. „Myslím, že tvoja duša to zo mňa v našom ďalšom živote cítila, tie muky, ktoré som bez teba zažil až kým som od utrpenia a žiaľu konečne nezomrel,“ zamumlal do jeho krku. „Tá hrôza je stále hlboko vpísaná v mojej časti našej spoločnej duše. A preto tá tvoja nevdojak riadi naše osudy tak, aby som to bol vždy ja, kto zomrie prvý, ak sa k tomu schyľuje.“

Vzhliadol mu do tváre a pokračoval: „Robíš to nevedomky, len tu hlboko vnútri vieš presne čo robíš,“ rukou sa dotkol jeho trblietajúcej duše. „Obetuješ sa za mňa zas a znova, len aby som už netrpel ako vtedy, v náš prvý život, pretože vieš, že ďalší tvoj odchod by moja duša neprežila a zničilo by ju to už celkom.“

Severus po nekonečnej chvíli zachrípnuto prehovoril: „Keď som prvýkrát videl tvoje vnútro, tvoju dušu, bola čistá a nádherná, no od nášho prvého života už taká nie je.“ Severus ho jednou rukou pustil, aby sa mohol zapozerať na jeho vnútro, ktoré zas videli len jeho čierne oči. „Odvtedy, priamo tu,“ teraz sa jeho ruka pre zmenu dotkla  presne na mieste, kde sídlilo Harryho srdce, ale i niečo celkom iné, „sa strieborné, trblietavé čiastočky pripomínajúce hviezdy zmenili na temné.“

Harry svoju vlastnú dušu nedokázal vidieť, no niekde hlboko to cítil. „Tak veľmi moju časť našej duše poznamenala dlhodobá existencia bez teba,“ šepol a mierne sa postavil na špičky, priblížil sa tvárou tesne k tej Severusovej až sa ich nosy a pery stretli, len sa dotkli a ostali tak – prilepené k sebe.

Severus ho pevne držal za pás a druhú ruku si zaboril do hustých, strapatých vlasov, pritisol si Harryho tesnejšie k sebe a vykĺzol mu jazykom do pootvorených úst. Harryho v tom momente zavalila vlna rozkoše a úľavy až si do milovaných úst tlmene povzdychol a začal mu bozk oplácať.

Jeho jazyk sa stretol s vítaným votrelcom a nežne ho pohladil, omotával sa a láskal jeho teplý vlhký povrch. Ich pery sa navzájom obtierali a nasávali raz jednu, raz druhú – bolo to vášnivé a úžasné, nepotrebovali dýchať, jediné čo skutočne potrebovali, bolo zotrvať v onej činnosti možno celé veky.

Ich ruky šmátrali po tele toho druhého, vedeli, kde pohladiť, kde stisnúť, kde zotrvať tak, aby sa to druhému páčilo. Ich telá sa poznali dokonale, tak protikladné a tak presne pasujúce k sebe. Harrymu sa počas hladových bozkov podarilo rozviazať Severusov hrubý habit a rozopol i pár gombíkov na veste pod ním. Potreboval sa dostať k pokožke, potreboval sa jej dotýkať a vidieť jej dokonalú bledosť.

„Si... ako... cibuľa,“ zašepkal zadýchane, keď sa ich pery od seba na moment odtrhli, aby nasali kyslík, pretože aj keď nechceli, dýchať rozhodne potrebovali. „Vždy sa tak obliekaš, vrstva na vrstve, nemá to konca.“

Severusove kútiky úst sa mierne zodvihli, keď sa so zatvorenými očami obtrel tvárou o tú Harryho a zhlboka sa nadýchol. „Žijem v chladnom podzemí a tento vrstvový odev udržuje moje telo v optimálnej teplote.“

Harry si odfrkol a pobozkal ho niekde medzi nos a líce. „Nepamätám si na život, v ktorom by si nebol zahalený od hlavy až po päty.“ Musel sa usmiať, keď si predstavil Severusa v rôznych životoch a odevoch.

„Nuž, dovolím si poznamenať, že som tvoj protiklad a ty sa práve dostatočne neobliekaš, takže je prirodzené, že ja musím,“ odvetil potichu a pevne ho zvieral pri sebe, zatiaľ čo Harryho ruka pomaly rozopínala gombík za gombíkom.

„Tak podrobne protikladní zas nie sme,“ namietal Harry pobavene a s očakávaním sledoval, čo sa nachádza pod vestou – košeľa, ako inak.

Severus, ktorý mal ešte stále ruku v jeho vlasoch ho za ne jemne zaťahal, aby mu zaklonil hlavu do strany a ústami sa prisal k jeho krku. Harry potichu zastonal a teraz rozopínal gombíčky na košeli, pod ktorou sa nachádzalo... tielko! a Harry frustrovane zavrčal. „Vôbec mi to neuľahčuješ.“

Bledá dlaň s dlhými prstami už dávno blúdila pod Harryho tričkom a spôsobovala mu na nahej koži zimomriavky, zatiaľ čo teplé ústa sali a pery bozkávali pokožku na krku. Severusova tvrdá erekcia sa mu obtierala niekde na spodnej časti brucha a Harry si musel stúpnuť na špičky, aby sa ich vzrušenia mohli spod oblečenia stretnúť a pritisnúť k sebe. Severus mu vzdychol do krku a Harry si musel zahryznúť do pery pod náporom úchvatnej rozkoše, ktorá zavalila celé jeho telo.

Oboma rukami uchopil Severusovu tvár a zodvihol si ju k svojej, aby sa mohol opäť vrhnúť na jeho pery, cez ktoré si okamžite prerazil cestu do vnútra jeho úst, ktorých sa nikdy nemohol nabažiť, nie dostatočne. Už voľnými rukami zo Severusových ramien konečne zhodil rozopnutý plášť, ktorý dopadol pod jeho nohy, následne aj rozhalenú vestu s košeľou. Ešte to nešťastné tielko a bude dobojované.

Prstami sa zakvačil pod Severusove nohavice, z ktorých ten prekliaty kúsok oblečenia vykasal a prinútil ho zodvihnúť paže, aby mu ho prevliekol cez hlavu. Rozstrapatil mu pritom mastné vlasy, čo im bolo obom jedno, keď zo seba Harry rýchlo strhol aj svoje tričko a nahými hruďami sa pritisli celkom k sebe, nezostal medzi nimi ani piaď miesta a neexistovalo nič lepšie, než keď sa ich nahé rozpálené pokožky stretli, Harry fascinovane sledoval farebný kontrast medzi nimi. Severusova hruď bledá ako páperie a tá jeho i keď nebola nijak extra tmavá, no oproti Severusovi pôsobila akoby bola čerstvo opálená.

A pod tým všetkým vnímal tú nádheru jeho vnútra, keď sa na ňu dobre zameral, tak koža, ktorá pokrývala hruď akoby zmizla, rovnako ako ružové bradavky a ostala len plávajúca hmota, rozlievajúca sa celou hruďou, víriaca a trblietajúca sa ako ich milované hviezdy. Lúče, ktoré sa z onej hmoty vynárali sa už dávno tiahli k Harrymu a obaľovali ho ako jemné pavúčie nitky.

Zatiaľ čo obdivoval tú nekonečnú krásu kúsku ich duše, rozopínal i úzke čierne nohavice, ktoré sa po chvíli spustili k Severusovým chodidlám a ten z nich len vystúpil a Harry ich odkopol na bok. Severusove dlhé prsty teraz uchvátene hladili Harryho štíhle brucho, tie dotyky boli také jemné, nežné a uctievajúce, že sa z nich šiel priam zblázniť a nakoniec ochotne pomohol svojej polovičke vymaniť sa z vlastných nohavíc, ktoré skončili pri tých Severusových a na onú kôpku čoskoro pribudla i spodná bielizeň a konečne...

... konečne sa k sebe pevne primkli, telo na telo, koža na koži, ich oslobodené erekcie sa k sebe nadšene pritisli a ich paže zovreli v náručí telo toho druhého až by jeden netušil, kde ten prvý začína a ten druhý končí, presne takto k sebe patrili, dve časti jednej duše. Opäť sa spojiť, na inom v tej chvíli nezáležalo.

Byť jedna psycha tak ako na počiatku. I keď im v úplnom spojení častí ich duše bránili ich telesné schránky, mohli sa spojiť aspoň na chvíľu skrz ne. Stať sa jedným telom. 

Nasledovala ďalšia spŕška hladových, konzumných bozkov až sa spolu tackali, smerom k pohovke; Harry si narazil pätu, ale len sotva dokázal vnímať bolesť, keď sa mu zozadu podlomili kolená o bok gauču a chrbtom dopadol do celkom pohodlného polosedu so Severusom na sebe. Bozk neprerušili; Harry roztiahol nohy, aby si Severus mohol oprieť kolená o pohovku a hlasno mu zastonal do úst, keď sa Severus začal svojim tvrdým vzrušením silno trieť o to jeho.

Severus začal spracovávať ich erekcie, zatiaľ čo ho hlboko bozkával a druhou rukou ho zvieral za stehno a držal mu nohu vo vzduchu, aby mal k nemu čo najlepší prístup.

Hrude sa im divoko zdvíhali, bozky akoby im nestačili, Severusova ruka náhle prestala pracovať na ich vzrušeniach a Harry ucítil vlhký prst od ich telesných tekutín na svojom vstupe. Krúžil okolo neho, láskal ho a maznal až vstúpil dnu, pomaly krúžiac vôkol stien, hlbšie a hlbšie; Harrymu sa zadrhol dych v hrdle a musel sa odtrhnúť od dychtivých úst, aby zastonal a zaklonil hlavu do mäkkého operadla.

Ďalší prst sa tlačil dnu a Harrymu na čele vystúpil pot, zatiaľ čo ho Severusove štíhle a dlhé prsty slastne mučili priamo v útrobách. Harry mal zatvorené oči, keď naslepo rukou vyhľadal Severusovu tvár a pritisol si ju späť k tej svojej, aby sa ich vlhké čelá mohli oprieť, nosy do sebe naraziť a vzdychy prelínať so vzdychmi toho druhého.

Prsty boli stále v ňom a nežne ho rozťahovali a dráždili, privádzali na hranicu príčetnosti, jediné po čom v danom okamihu túžil, bolo cítiť Severusa v sebe, celú jeho dĺžku až na doraz. Dlaň si vnoril do mastných vlasov a jemne sa v nich prehrabával, zatiaľ čo bytostne vnímal svoju druhú polovicu a každý jej čin, ktorý predviedla na jeho tele.

Prsty sa v ňom zrazu prestali hýbať, keď ho Severusove ústa pobozkali a stroho šepli: „Lubrikant...“

Harry otvoril oči, pričom sa okamžite ponoril do čiernych dúhoviek, ktoré boli od neho vzdialené len niekoľko palcov. „S-som pripravený už dosť... len poď do mňa, prosím...“

Severus sa zamračil, no nakoniec z neho prsty celkom vytiahol, načo Harry prudko vydýchol a ucítil na vstupe vlhkú špičku, ktorá sa začala tlačiť skrz prstenec svalov do jeho vnútra. Stále oplácal Severusov starostlivý pohľad, vedel, že chce zachytiť každú jeho reakciu v prípade bolesti, no žiadna neprichádzala. Bolo preňho skrátka absolútne prirodzené spojiť sa s druhým telom. Prijať ho akoby naturálne patril do jeho vnútra. Zahryzol si do pery, keď bol v ňom takmer celý a nedokázal zadržať hlasitý vzdych, keď bol v ňom až na doraz.

„O-ch!“

Severus sa v ňom ani nepohol. Obaja boli pohltení neuveriteľnými pocitmi absolútnej spokojnosti a blaženosti, ktorá opantala všetky ich zmysli. Omotaní v pavúčích špirálach, ktoré vychádzali z ich hrudí, telami prepojení v jednu bytosť...

Bolo to dokonalé.

Severus si zrazu voľnú ruku vopchal pod Harryho chrbát a polovičato ho objal, načo doňho bolestne pomaly prirazil a Harrymu sa zatmelo pred očami. Nemohli sa ani bozkávať kvôli vzdychom, ktoré im neustále unikali z hrdiel. Ďalší hlboký, precízny príraz a vrátil Severusovi objatie – ruky si zamotal vôkol jeho krku. A ich hrude proti sebe potichu pleskli, keď si ho úplne pritisol k sebe. Jednu nohu mu Severus stále držal vo vzduchu, zatiaľ čo tou druhou sa opieral o Severusove kríže a z ďalšieho prírazu sa mu na nej skrútili prsty.

Severus ho vášnivo pobozkal a začal pomaly a pravidelne prirážať do jeho tela. Harry mu sem-tam pohľad oplatil, no nie na dlho, pretože len čo ucítil tvrdé vzrušenie, ktoré pomaly kĺže a cestuje v jeho vnútri až kým zakaždým nenarazí na ten vytúžený bod, musel zatvoriť oči a len ťažko dokázal zabrániť vzdychom, ktoré mu v tej chvíli vyšli priamo z pootvorených, od bozkov, napuchnutých pier.

Vôňa ich vzrušenia, ich tiel a duší zaplnila celú miestnosť, žiarivé strieborné nitky boli v dokonalej špirále omotané okolo ich prepojených tiel, keď Harry opäť otvoril oči a zadíval sa do očí svojej polovice. V temných hlbinách sa leskli silné priam búrlivé emócie. Len Severus sa naňho dokázal dívať takto. V každom živote si toho po čase všimol, ten spôsob, akým sa naňho druhé oči pozerali. Akoby bol pre ne všetkým... stačilo len dovidieť za všetky tie vrstvi, za ktoré skrýval oné city.

Oči sú skutočne oknom do duše, prebehlo Harryho mysľou a hľadel cez metaforické okno priamo do druhej polovice svojej duše... do duše, ktorá bola na samom počiatku jeho súčasťou a ktorá sa od neho nedobrovoľne oddelila a nasledovala ho všade až do úplného konca.

Jemne zaťal nechtami do Severusovho zátylku, keď sa ich chtivosť stávala neúnosnou a túžili konečne dôjsť k vyvrcholeniu. Rýchle prirážanie, hlasité stony, vzdychy a lapanie po dychu. Nežné dotyky, dravé bozky a opätované pohľady medzitým všetkým. Harry sa zladil s tempom prírazov a začal sa hýbať proti nim, aby len znásobil svoju i Severusovu slasť, ktorá ich napĺňala až do samého jadra ich existencií.

A potom to prišlo, rýchlo ako hurikán, ktorý po sebe zanechá absolútny chaos. Rozvíril všetky emócie, zatemnil myslenie, vymazal celý svet, aby zase odišiel a všetky tie úžasné pocity, ktoré priniesol aj odniesol. Harry tlmene zastonal do milovaných úst, ktoré ho v tej chvíli bozkávali, nasledovalo sťahovanie svalov a potom len nezabudnuteľná psychická i fyzická extáza. Len sotva vnímal, že sa od neho ústa druhého muža odtrhli, aby i ony mohli v nemom pootvorení vydať hlasitý ston plný uspokojenia.

Potom, ešte stále uväznený v tme, pretože nebol schopný otvoriť oči, ucítil dlhé mastné vlasy na tvári, kostnaté telo naňho kleslo a Harry ho automaticky pevne objal. Dvíhajúce hrude do seba narážali a ochabnuté údy sa unavene maznali navzájom – hladili a otierali.

Severus bol prvý, ktorý sa nakoniec prinútil od neho odtiahnuť, privolal si servítok, aby utrel Harryho brucho a nakoniec sa z neho vytiahol, pričom protestovali obe telá. Harry sa zamrvil a posunul, aby našiel lepšiu polohu a ľahol si a hlavu si uložil na mäkkú podrúčku, Severus sa k nemu rýchlo pridal, primkli sa k sebe, zamotali sa a ležali na bokoch, tvárou v tvár.

Harry otvoril oči a prezeral si bledú tvár vedľa seba. Unavene natiahol hlavu dopredu, aby pobozkal orlí nos a pousmial sa, keď ho Severusova studená dlaň pohladila od spánku, cez líce až k čeľusti. Tak vzácna chvíľka, v ktorej sa mohli tváriť, že je všetko v poriadku, že tento život je ten správny, v ktorom konečne budú môcť spolu ostať až kým nezomrú, aby sa stali opäť jednou a tou istou dušou. Nič sa nedeje, sú to len oni dvaja... spolu. Neexistuje temná ani svetlá strana, neexistuje Temný pán ani vyvolený, neexistuje vojna, ktorá ich rozdeľovala.

A Harry opäť raz zatúžil ujsť. Niekam ďaleko. Možno by mohli žiť tak ako v prvom živote. Na samotke, niekde pri mori, v malom domci s kvetinovými záhonmi. Nepotrebovali nikoho, žiadnu rodinu, priateľov... stačili si len oni dvaja.

Nádherná predstava, ktorá nemohla byť skutočná, pretože realita tohto života bola presne opačná. Harry bol vyvolený, bojoval za stranu svetla. Severus bol smrťožrút, bojoval za stranu temna. Ujsť nemohli, pretože zatiaľ čo jeden bol spútaný znamením k Temnému pánovi, ten druhý bol spútaný proroctvom a spoliehal naňho celý kúzelnícky svet. Útek kvôli vlastnému šťastiu by bol zbabelý, sebecký, úbohý a nezmyselný, pretože Voldemort a celý magický svet by si ich aj tak našiel. A ich šťastie by bolo zničené.

„Spomínaš si na Lydiu?“ spýtal sa zrazu, potichu a bezprostredne.

Čierne oči sa zaleskli, keď hlboký barytón odvetil: „Samozrejme, že si na ňu spomínam.“

„Robila tie najlepšie buchty na svete,“ pousmial sa pri spomienke na mäkké koláčiky a ich úžasnú vôňu, ktorá vždy zaplavila celú kuchyňu. 

Kútiky Severusových úst sa nepatrne zodvihli. „S tým môžem jedine súhlasiť.“

„Chýba mi,“ priznal Harry a preglgol.

„Aj mne,“ odvetil Severus a smútok nedal ničím najavo.

„Čo myslíš, že sa s ňou stalo po tom požiari? Mala iba nás, kto sa o ňu postaral?“ Harryho hrdlo sa zovrelo a srdce stislo.

„To neviem, Harry, ale som si istý, že Lydia bola silná a zvládla to.“

Harry mal toľko otázok, že nevedel, ktorú položiť prvú. „A čo sa stalo s tebou, potom, čo ma zavraždil môj brat?“

Severus sa nadýchol a pevnejšie sa k nemu primkol. „Ako som už povedal, po každej tvojej smrti som sa zabil. Urobil som to vo svojej komnate, rozrezal som si zápästia. Netrvalo to dlho a bol som preč, aby som mohol ísť opäť za tebou.“

Harry si silno zahryzol do pery a prikývol. „Urobil by som to isté.“

Severus zrazu stuhol a prestal ho hladiť po tvári. Odrhol od neho dlaň, akoby sa popálil a zaťal sánku. Harry okamžite pochopil, čo sa mu prehnalo v mysli. Načiahol sa, aby mu ruku uchopil za predlaktie a pritiahol si ju späť k svojej tvári, vlepil jemný bozk na vnútornú stranu jej dlane a zamumlal proti nej: „Prestaň sa už obviňovať, táto dlaň ma zachránila...“

„Zabila ťa,“ riekol stroho, no ruku viac neodtiahol.

„Zabila ma, aby ma zachránila. A ja ti za to budem vždy vďačný,“ zamumlal a znovu na ňu vtisol pár bozkov.

Dlho mlčali. Len pukotanie polienok v krbe narúšal to desivé ticho v hlbokom podzemí. Keď mu ruku pustil, Severus sa načiahol pre prehodenú deku na operadle, aby ich nahé telá, spletené v jedno, zakryl.

„Rád by som ti niečo ukázal,“ riekol Severus potichu a opäť sa načiahol, tento krát po vedľa stojacom konferenčnom stolíku a vzal z neho nejakú zložku. Vložil ju Harrymu do ruky a ten sa hneď posadil, aby ju mohol preskúmať.

Otvoril ju a prvé čo uvidel bola prefotená strana z nejakej knihy. Ucítil, že sa Severus posadil tiež a vtisol mu bozk na nahé rameno. Harry hľadel na obrázok svojej matky – kráľovná Anna Stuartová. Bola takmer taká nádherná, ako si pamätal. No maľba nemohla celkom zachytiť jej vtedajšiu krásu. Pod jej obrázkom bola maľba jej detí, pamätal si, keď museli celé hodiny pózovať a nehýbať sa. Bolo to otravné, ale matka na tom prísne trvala. Vravela, že si chce obraz svojich milovaných detí zavesiť v komnate, aby ich mala stále na očiach.

Zľava stála Isabella, vedľa nej Sophia, Evelinne, Christopher a nakoniec Harry. Maliar ho vtedy namaľoval veľmi realisticky. Matka mu totiž dala príkaz, aby sa pri ňom snažil najväčšmi. Bol jej obľúbené dieťa, to nebolo žiadnym tajomstvom. A Harry ju veľmi ľúbil. Bola to silná, mocná žena a milujúca matka, aspoň v jeho prípade.

„Odkiaľ to máš?“ zašepkal Harry bez dychu.

„Navštívil som muklovský Londýn, krátko potom, čo som si spomenul. Konkrétne britskú knižnicu, kde je neuveriteľné množstvo historických zväzkov. Nemusel som pátrať veľmi dlho, kým som našiel kapitolu o tvojej rodine. Nechal som si pár stránok prefotiť.“

Harry sa nemohol vynadívať na obraz svojich súrodencov. Nemal s nimi blízky vzťah až na Evelinne, tá mu bola najbližšou. Keď boli malí zvykli spolu potajomky spávať v jednej posteli a zhovárať sa až do skorého rána. Neskôr si spolu čítavali a vymýšľali vlastné príbehy o kadečom. Objavovali spolu záhadné kúty ich palácu, ohovárali otca a pred večerou kradli sladkosti z kuchyne. A potom sa Evelinne zasnúbila a odišla spoznať rodinu svojho budúceho manžela. To bolo naposledy čo ju videl, objímali sa dlhé minúty, keď so smutným úsmevom nasadla do koču, ktorý postupne mizol v západe slnka.

„Píše sa tam,“ prehovoril Severus, kúsok za ním, „že bol princ Christopher zbavený titulu a vymazaný z rodnej línie potom, čo spáchal bratovraždu. Samotná kráľovná ho nechala popraviť za vraždu budúceho kráľa Henryho. I ľud si to vraj vyžiadal. Stuartovcom neostal teda mužský dedič, a tak sa trónu chopila princezná Evelinne s manželom Wiliamom tretím.“

„Páni, neverím, že ho popravila,“ prehovoril Harry neveriacky a zahľadel sa späť na obrázok matky, no úprimne sa usmial, keď na ďalšej strane našiel obraz Evelinne s jej manželom. Bola oveľa staršia než ako si ju pamätal, no kraľovanie jej určite svedčalo.

„Tvoja matka ťa veľmi milovala, to bola verejne známa informácia a osobne k nej pociťujem silné sympatie zato, ako sa rozhodla. Ten prekliaty fagan si nezaslúžil nič iné,“ poznamenal Severus chladne.

„Bože...“ vyšlo z neho prekvapene, keď prehrnul listy, aby pod nimi našiel veľmi starú muklovskú fotografiu. Rovnako tak to bola len fotka prefotená z nejakého novinového vydania.

„Tú som našiel v národnom archíve. Trvalo mi roky, než som sa k nej dopátral,“ riekol Severusov tichý hlas. „Určite si nepamätáš, kedy vznikla. Mal si tam iba päť a nemal mi ťa, kto strážiť. Lydia bola chorá, a tak som ťa vzal na zraz hvezdárov, ktorý som navštevoval každý rok.

Harry žmurkal na čiernobiely rad rôzne sa tváriacich hvezdárov, pričom na kraji stál vysoký muž so zopätými vlasmi. V náručí zvieral drobného chlapca, ktorý sa veselo usmieval, no nehľadel do objektívu, ale na svojho opatrovníka, ktorý mu pohľad a malý úsmev oplácal.

„Nenávidel som deti, no s tebou to bolo iné a nie len preto, že som vedel, kto si. Nič som nerobil radšej než sledoval hviezdy a vychovával teba.“

Harry sa usmieval a palcom hladil kraj prefotenej fotografie. „Bol si prvý muž, ktorý sa ku mne správal pekne. Dovtedy som sa ich hrozne bál, no tebe som veril hneď. Bol si ten najlepší opatrovník, akého som si len mohol želať. Nemohol som mať šťastnejšie detstvo než s tebou,“ rozprával Harry vrelo a ucítil ďalší ľahký bozk na ramene, ktorý mu venovala osoba sediaca za ním.

Ďalšia fotka nebola prefotená, ale bola originálna. Vyzerala staro, jej okraje boli zažltnuté, no čiernobieli ľudia na nej boli jasne zreteľní. Na zadnej strane fotografie bolo tlačeným písmom napísané:

ŠPECIÁLNY TÍM ASSAULT49, 13. FEBRUÁR 1941

Dvojrad tvorení mužmi v uniforme, hrdo hľadiacich pred seba. Harry sa nachádzal vpredu, hneď vedľa Franka, svojho parťáka. Kapitán Severus stál s hrozivým výrazom na samom kraji druhej rady; jeho čierne oči hľadeli do strany, niekde do prvej rady a Harry vedel, že v momente, kedy boli vyfotení, Severus hľadel naňho.

„O tri mesiace sme takmer všetci zomreli,“ riekol Harry priškrtene, keď pozeral na jednotku mužov, ktorí mu boli zmienené tri mesiace bratmi.

„Tento život si želám vymazať, prajem si, aby som si naň nikdy nespomenul. No najmä o ňom snívam takmer každú noc, nepomohlo by mi, ani kúzlo, či elixír na vymazanie pamäti...“ hlas za ním bol tichý, takmer šepkajúci.

„Ja nie. Som rád, že si pamätám na tých statočných mužov, ktorí tam obetovali svoje životy... a na Chloé,“ dodal s hrčou v hrdle. „Chcel by som navštíviť jej hrob, viem presne jeho polohu.“

„Môže byť dávno zničený, alebo na ňom stojí budova.“

Pokrútil hlavou. „Nie... viem, že tam je,“ povedal presvedčene.

„Potom ťa budem veľmi rád sprevádzať,“ odvetil Severus a Harry voľnou rukou vyhľadal tú jeho, aby sa ich prsty mohli spojiť a prepliesť.

„Uvedomuješ si, že v tej dobe čo sme my bojovali s Hitlerom, kúzelnícky svet bojoval s Grindelwaldom? Zdá sa to také neuveriteľné, že sme v predošlých životoch o tomto svete ani len netušili.“

„Pravda, každý sme mali svoju vojnu,“ nadýchol sa a dodal: „Nemáš niekedy pocit, že bol muklovský svet čarovnejší než tento?“

Harry sa smutne pousmial. „Keď som sa o tomto svete dozvedel, myslel som, že som v úžasnom sne, kde skončia všetky moje trápenia. No na konci prvého ročníka som zistil, ako hlboko som sa mýlil.“

Severus ho jednou pažou objal okolo brucha a chrbtom si ho pritisol k svojej hrudi.

„Prečo si sa k nemu pridal, Severus?“ spýtal sa Harry zamračene, pohľadom neprítomne sledujúc poslednú fotografiu.

„Chcel som len niekam patriť,“ priznal hlas za ním úprimne. „Nikdy som nemal priateľov, a zrazu sa o mňa začal zaujímať najuznávanejší siedmak. Lucius Malfoy, prišiel za mnou s ponukou, ktorá sa neodmieta. Prvýkrát v tomto živote som mal rodinu – smrťožrúti ňou boli a Temný pán mi dal pocit výnimočnosti, taký pocit som dovtedy mal len-“ odmlčal sa.

Harry mu pevnejšie stisol dlaň pravej ruky. „Len?“

„S tvojou matkou,“ priznal napäto. „Bol som samotár a čudák a tvoja matka mala tie najkrajšie a najláskavejšie oči, ktoré na mňa, kedy pozreli. Niekoho mi pripomínali, teraz už viem, že celý ten čas mi Lily tak veľmi pripomínala teba. Jedno obdobie som veril dokonca i tomu, že ju... milujem,“ priznal potichu. „No nie, bol si to ty, koho som miloval, aj keď som si na teba ešte ani len nespomínal.“

Harry nové informácie chvíľu spracovával, keď sa spýtal: „Všetci však vravia, vrátane teba, že sa podobám na otca. A toho si predsa nenávidel, nie?“

Severus si odfrkol. „Potter mi ťa nikdy nepripomínal. Tvoj výzor, okrem iného, poznám dokonale, dokonalejšie než všetci ostatní a nie, nebol to on, na koho sa podobáš. Zvykol som ti to hovorievať, aby som ťa urazil a rozhneval...“

Harry sa sucho zasmial a pokrútil hlavou. „Kedy si si na nás vlastne spomenul?“

„Rozpamätávať som sa začal krátko pred tvojim narodením. Myslím, že som si spomenul tak skoro, kvôli Lily. Neustále mi v listoch písala o jej budúcom prírastku, ktorý sa bude volať Harry, pretože to meno milovala. Jej zelené oči, meno Harry... a zrazu prišli spomienky a vedel som, že sa mojej priateľke narodíš ty.“

„Pamätáš si už tak dlho?“ zašepkal Harry prekvapene a tvárou sa k nemu otočil, aby mohol pozrieť na bledú tvár.  

Temné oči pozerali do jeho, keď Severus prikývol. „Áno, a tak som sa vlastne dostal k Dumbledorovi,“ povedal a dlho ho len s napätím sledoval, keď sa nakoniec odhodlal: „Harry ja... počul som časť proroctva a povedal ho Temnému pánovi,“ dostal zo seba a sklopil pohľad.

„Čo si-.... čo si urobil?“ Harry cítil, ako mu všetka krv mizne z tváre. Nedokázal prijať fakt, ktorý sa práve dozvedel.

„Nie je nič, čím by som sa mohol obhájiť, no vedz, že v tej dobe som netušil, o kom to proroctvo skutočne hovorilo. Ak by som... vieš, že by som nikdy... nie teba, nie Lily...“

Časť masky, ktorá ešte stále skrývala jeho tvár už celkom zmizla a Harry konečne videl len svojho Severusa. Svojho Severusa, ktorý sa nenávidel za veci, ktoré urobil. Harry vedel, že si toto bremeno niesol celý tento život a vytrpel si za to, očividne už dosť.

„Ja viem... viem, Severus, viem a... odpúšťam ti.“ Rukou ho nežne chytil za čeľusť a zodvihol mu sklonenú tvár. „Samozrejme, že si to nerobil vedome, nemohol by si, keďže si si na mňa pamätal. Verím ti.“

Severus sa držal. Veľmi sa snažil nedať najavo emócie, ktoré sa po Harryho slovách usadili v jeho vnútri. No oči tie naňho zazerali neveriacky, ohromene a vďačne.

„Takže, ako si sa to teda dostal k Dumbledorovi?“ spýtal sa Harry, aby zmenil bolestnú tému.

Severus si povzdychol a pokračoval v rozprávaní: „Potom, čo som sa dozvedel, že proroctvo hovorilo o tebe, musel som ťa ochrániť . No sám som bol bezmocný a Temný pán ťa vnímal, ako najväčšieho nepriateľa, ktorého musí za každú cenu odstrániť; neexistoval spôsob, ktorý by ho zastavil, a tak som sa odhodlal ísť za jediným kúzelníkom, ktorého sa Temný pán obával. Šiel som pre pomoc na druhú stranu, za Dumbledorom. Bolo to ponižujúce, no v tej chvíli mi to bolo absolútne ukradnuté. Išlo predsa o tvoj život, navyše mojou vinou, opäť... Bolo príliš skoro, aby si odišiel.“

„Takže na koho strane to vlastne si? Vieš ja ti skrátka neverím, že súhlasíš s tým čo robí Voldemort. Poznám ťa, viem, že taký nie si. Nepatríš k nemu... patríš predsa ku mne, len ku mne. A moja strana je Dumbledore, tak poď za mnou... prosím, ešte je čas,“ žiadal Harry a naliehavo mu zvieral rameno.

„Je neskoro, čas je to, čo nemám. Nikto z nás. Svoju stranu som si vybral a na tej aj zotrvám, pretože tak to má byť. Raz to možno pochopíš – všetky moje činy a konania.“

„Prečo raz, prečo nie teraz? Len sa mi zver, aby som to pochopil hneď a pomohol ti vymyslieť niečo... ... ja neviem... nie-“

„Harry,“ prerušil ho Severus . „Dosť. To čo je v tomto živote, tak má aj ostať. Tento život nám nepraje.“

„Čo, ak je to náš posledný život? Nech už sa chystáš urobiť akúkoľvek hlúposť mysli nato, že ak zomrieš prvý, tak ja sa už nenarodím opäť. Vieš, že ma tvoj odchod zničí, zničí moju časť našej duše už úplne... Musíme sa spojiť. Musíme niečo vymyslieť... Pamätáš v jednom z našich životov si mi predsa sám povedal, že nás nič nemôže rozdeliť, len smrť. Nedovolím, aby nás rozdelil Voldemort... to-“

„Harry!“ prerušil jeho zmätočné rozprávanie a zovrel mu tvár v dlaniach. „Som na temnej strane. Som temný kúzelník, ale to predsa vieš. Viem, že máš moju starú učebnicu elixírov a schválne ju nepoužívaš na mojich hodinách, aby nebolo podozrivé, že sa ti zrazu darí, mám pravdu?“

Harry prekvapene zodvihol obočie, no nebol až tak zaskočený, Severus mal veľa príležitostí ho s ňou vidieť, keď ju vláčil všade so sebou. „Čo tým chceš povedať?“

„Vieš čo. Pretože som si istý, že si ju dopodrobna preštudoval a našiel si všetky tie temné kúzla, ktoré som vymyslel. Možno si niektoré i skúsil, no tie najhoršie očividne nie, pretože by som sa o tom celkom iste dozvedel.“

Harry sa zamyslel. „Sectumsempra – u tohto kúzla som bol najviac zvedavý, čo je zač.“

„Vďaka Salazarovi, že to ostalo len u zvedavosti. Je to silné zaklínadlo, ktorým som si šplhol u Temného pána, keď som vstupoval medzi jeho prívržencov. Je to kúzlo, ktoré na svojej obeti zanechá hlboké rezné rany, prudko krvácajúce, pretože vie presne, kde reznúť, aby to malo želaný  a zároveň rázne bolestivý efekt. Je také zlé najmä preto, že ho len tak nevyliečiš. Je potrebné protikúzlo, ktoré som rovnako vymyslel ja.“

„Takže, ak ho na niekoho smrťožrúti použijú, tak obeť má smolu, pretože ju dokážeš zachrániť iba ty?“

„A Temný pán,“ dodal Severus. „Vidíš ten rozdiel medzi nami, Harry? Hoci si mocný, nikdy by ti nenapadlo svoju mágiu využívať podobným spôsobom.“

„Je to... ospravedlňujúce, sme predsa protiklady. Nevadí mi to.“

Severus si odfrkol. „Nevadí ti, že som dal Temnému pánovi a smrťožrútom len ďalšiu zbraň proti tvojej strane?“

Harry sa od neho odtrhol a vložil si tvár do dlaní. „Mlč už... neodoženieš ma od seba. Môžeš sa snažiť, ako len chceš.“

„Merlin, Harry, jediné čo chcem je, aby si pochopil, že v tomto živote ma jednoducho budeš nenávidieť, aj napriek všetkému. Urobil som a aj urobím hrozné veci, neodpustiteľné. Chcem len, aby ťa to menej bolelo, keď sa to stane. Si tá posledná bytosť, ktorej by som chcel ublížiť.“

„Tak mi neubližuj,“ zamumlal Harry a pošúchal si unavené oči. Ucítil, ako sa k nemu Severusova tvár zozadu zohla. Jeho dych cítil priamo na svojom pleci.

„Musím... a raz pochopíš prečo. Ak by si sa to dozvedel teraz, všetko by bolo zničené. Pamätaj, že všetko, čo som v tomto živote spravil, odkedy som si spomenul, bolo pre teba.“

Mlčali. Dlhé, nekonečné minúty až nadišiel čas odísť. Ani raz sa na seba nepozreli, počas obliekania. Žiadne lúčenie, len tichý odchod, takmer. Harry sa chystal vyjsť na chodbu, keď ho Severus zozadu pevne objal. Zatvoril oči a oprel sa o telo za sebou. Srdce mu hlasito tĺklo a ruky triasli.

„Prečo ma objímaš, akoby to bolo naposledy?“ zašepkal, sledujúc dvere, ktorými čoskoro odíde a za ktorými zmizne všetko to, čo sa tu stalo.

Odpovedi sa nedočkal a ani na ňu nečakal. Silný smútok zžieral jeho útroby, keď ho ruky pustili a vykročil dopredu, aby zovrel kľučku a otvoril. Stál na prahu, v otvorených dverách. „Nech už urobíš čokoľvek, Severus, moje city to nezmení. Je to nemožné... vesmír pamätáš?“ riekol potichu a zatvoril za sebou dvere bez toho, aby sa obzrel späť.

. . .

Stratený v udalostiach, ktoré sa odohrali len pred malou chvíľou v komnatách učiteľa elixírov, kráčal Harry nahor po točitom schodisku. Vyšiel na chodbu a rozbehol sa ňou. Nevedel či uteká správnym smerom. Dobehol za roh a vrazil na prvé pánske toalety, ktoré sa mu priplietli do cesty. Dvere sa za ním potichu zabuchli, keď sa postavil pred umývadlo a otočil točkou. Studená voda z nej vytryskla, Harry si ju nabral do spojených dlaní, sklonil sa a osviežil si tvár. Srdce mu bilo nezdravo rýchlo a mal pocit nepríjemnej úzkosti.

Severus... to objatie... všetky tie reči o tom, ako ho začne nenávidieť, i keď si naňho spomenul. Desil sa toho. Čo také sa Severus chystá spraviť, keď tvrdí, že ho začne nenávidieť?

Až vtom okamžiku začul tiché vzlyky a prudko tečúcu vodu z druhej strany zrkadlovej steny. Vypol kohútil a zamračene vykročil za stenu, kde sa z druhej strany nachádzali rovnaké umývadlá. Jedno z nich bolo plné až po okraj a voda z neho pretekala na dlaždicovú zem. No na zemi voda zružovela od... krvi.

„Malfoy,“ vydýchol Harry šokovane.

Draco skurvený Malfoy sedel na zemi, pri pretekajúcom umývadle. Chrbtom bol opretý o stenu. Mal na sebe len bielu košeľu, rukávy mal vyhrnuté k lakťom. V jednej trasúcej ruke zvieral nôž, zatiaľ čo ľavá ruka s odhaleným predlaktím krvácala, nie silno, no dosť na to, aby ušpinila mokrú zem. Presne na mieste, kde majú smrťožrúti temné znamenia mal Draco Malfoy vyrezanú kožu, ktorá plávala v kaluži pod umývadlom.

„Čo si to urobil?“ spýtal sa zaskočený scénou, ktorú pred sebou videl.

Malfoy vzlykal a triasol sa, plavé vlasy inokedy dokonale sčesané dozadu mu spadali do príliš bledej tváre.

Keď šok ako-tak pominul, rýchlo sa za ním rozbehol, klesol do zakrvavenej vody a zvolal: „Malfoy, no tak! Vnímaš ma? Musíme ťa dostať na ošetrovňu.“

„Vypadni, Potter,“ povedal potichu, zlomene.

Harrymu mimovoľne padol pohľad na kus vyrezanej kože v kaluži a zbadal na nej temné znamenie.

„Bože... ty si..“ nemohol nájsť slová. S hrôzou pozrel do tváre svojho soka a naplnila ho ľútosť. Vytrhol mu nôž a chystal sa ho premeniť na látku, ktorou by mu poranenie obviazal, kým ho dostane k Pomfreyovej, no Malfoy sa zrazu prebral zo svojej letargie, z vrecka si vytiahol prútik a zakričal:

„POVEDAL SOM, ABY SI VYPADOL, POTTER!“

Harry naňho ani nestihol vzhliadnuť, keď doňho vrazilo kúzlo a vymrštilo ho k zadnému  umývadlu, o ktoré sa treskol čelom až to zadunelo. Nepekne dopadol na podlahu a ak by sa veľmi nesnažil, stratil by vedomie. Chvíľu dezorientovane ležal skrútený na boku a sledoval novú krv, ktorá v potôčiku tiekla z jeho smeru až do najbližšieho odpadu v podlahe. Keď sa s ním svet prestal točiť, zodvihol ruku, aby sa dotkol rany vedľa spánku. Bolestne sykol, keď nahmatal otvorenú kožu. Cítil teplú krv, ktorá mu stekala už dolu lícom a kvapkala na jeho golier. 

Zhlboka sa nadýchol a posadil sa. Svet sa opäť roztočil a keď sa ustálil, uvidel Malfoya, ktorý už stál na nohách, zranenú ruku si držal pri bruchu, pričom na onom mieste od krvi nasiakla aj jeho košeľa. Prútikom mieril priamo naňho.

„Chcem ti len pomôcť, ty idiot,“ povedal Harry naštvaným tónom a prichytil sa umývadla, o ktoré sa predtým udrel, aby sa postavil.

„Nemôžeš mi pomôcť, Potter! Čo tu vôbec kurva robíš? O týchto umyvárňach vedia iba Slizolinčania.“

„Teraz na to proste kašli. Len chcem, aby si išiel na ošetrovňu.“

„Prečo by ti na tom malo záležať? Huh? Ty vôbec ničomu nerozumieš, Potter. Prekliaty vyvolený... myslíš, že spasíš svet? Preto chceš pomáhať aj mne? Svätý, dokonalý, Potter!“ rozprával Malfoy so znechutenou grimasou na tvári a dlaň s prútikom sa mu triasla čoraz viac.

„Máš pravdu, nerozumiem, no dokážem pochopiť, čo si urobil. To že si sa pokúsil zničiť znamenie, ktoré ti dal Voldemort, hovorí za všetko. Dal ti ho nedobrovoľne...“

Malfoy pri mene Voldemort zbledol ako sneh. „To... to znamenie sa nedá zničiť, skúšal som už všetko... teraz ho možno nie je vidno, ale ja stále cítim, že tam je, že som s ním spätý, to že som ho odrezal nič nezmenilo,“ šepkal Malfoy skôr pre seba a hľadel na odhalené mäso na predlaktí, kde by mala byť koža.

„Malfoy, ak nechceš byť na jeho strane, tak ti pomôžem, vždy je cesta,“ začal Harry a spravil k nemu opatrný krok.

Blondiak rýchlo zodvihol prútik vyššie a neprestajne naňho mieril. Hlasno si odfrkol po Harryho slovách. „Si úplne tupý, Potter... žiadna iná cesta neexistuje. Ale ty, najmä ty, to nemôžeš nikdy pochopiť!“

Harry videl jedným okom červeno, keď sa mu krv spustila prudšie. „Tak mi pomôž tvoju situáciu pochopiť, niečo vymyslíme, pozri Dumbl-“

„Čo sa to tu, pre Salazara, deje?!“ zahromžil hlboký a chladný hlas za Harrym.

Nepotreboval sa ani len otočiť, vedel, kto dorazil a bol vlastne aj rád.

Čierna postava prebehla okolo Harryho. Vôbec sa po ňom nepozrela, keď priplachtila k Malfoyovi a schmatla ho za zranenú ruku.

Harry zahliadol, ako Malfoy zatvoril napuchnuté oči a strnulo čakal. „Bol som v koncoch a spanikáril som,“ pošepol.

„Zúfalý a idiotský čin. Sľúbil si mi, že nebudeš robiť žiadne hlúposti!“

Šedé oči sa otvorili a pozreli vyššie na profesora. „Je tu Potter,“ upozornil ho Malfoy a pozrel za Snapea, ktorý sa otočil.

Harry stál na mieste, ešte stále vykoľajený z udalosti, ktorej bol svedkom. Čierne a zelené oči sa stretli a chvíľu zotrvali zakliesnené  v sebe. „Na ošetrovňu, obaja, hneď!“ rozkázal Severus a Harrymu tak pripomenul jeho minulé ja – kapitána Saundersa.

Malfoy si schoval prútik, poranenú ruku si objal tou druhou a vykročil dopredu. Keď prešiel okolo neho, Harry sa otočil a nasledoval ho, za sebou cítiac Severusa.

„Do môjho kabinetu, odtiaľ sa krbom presuniete na ošetrovňu,“ riekol Severus stroho a kráčal za nimi.

Harry a Malfoy už išli vedľa seba, sem-tam po sebe zazreli. „Opováž o tom, čo si videl niekomu povedať, Potter,“ prehovoril Slizolinčan potichu.

„Vážne, Malfoy? Nie som roznášač drbov tak ako ty.“

„Naser si, Potty,“ odpľul Malfoy.

„Ty si naser-“

„Strhávam Chrabromilu desať bodov za slovné urážanie spolužiaka,“ ozvalo sa za nimi a Harry len prevrátil očami. „Spravodlivý, ako vždy, profesor,“ zamumlal, načo sa Malfoy ticho zachechtal, no následne sykol a primkol si poranenú ruku bližšie k telu.

Harry počas kráčania vyhrabal z vrecka nohavíc vreckovku a šikovne ju premenil na hrubú látku. Mlčky ju Malfoyovi podal a ten si ju prevzal. Omotal si ju okolo rany, pretože krv z nej začínala kvapkať na zem.

„Nepoďakujem ti,“ zahundral blondiak.

Harry sa uškrnul a rukávom si utrel krv z oka, pretože mal problémy s videním. „Srdce mi to netrhá, Malfoy,“ odvetil zachrípnuto, keď si uvedomil, že to nebola krv, ktorá mu bránila vo výhľade na slabo osvetlenú chodbu, po ktorej kráčali. Ale niečo iné mu narúšalo zrak a naberalo to čierne farby. Nohy sa mu začali pliesť, keď sa okolie mierne roztočilo. Zem sa náhle priblížila, v čom ho zachytila silná ruka.

„O chvíľu tam budeme, zvládnete to?“ spýtal sa Severus a stále ho jednou rukou pridržiaval za pažu.

Harry netušil, čo sa stalo, no podľa výrazu na Severusovej tvári sa oňho zrejme pokúšali mdloby.  „Áno, pane,“ odvetil skôr automaticky, ako pravdivo a pozrel po Malfoyovi, ktorý stál pri ňom a mračil sa. Zachytil azda Severusov starostlivý pohľad, preto sa tak mračí? V duchu pokrútil hlavou, nemohol vidieť do jeho očí, nie z pozície, v ktorej stál.

Snape ho neisto pustil a Harry pokračoval v ceste vedľa Malfoya tak ako doteraz, no cítil, že mu je Severus v pätách a pripravený okamžite zachytiť. A nerobil to nadarmo, pretože Harry prešiel dva kroky a telo ho opäť prestalo poslúchať. Zrejme sa udrel viac, ako predpokladal.

Pevná paža ho prichytila okolo pásu až konečne došli pred dvere kabinetu, ktoré Snapeov prútik rýchlo otvoril. Harry sa veľmi neobzeral, pretože pred očami mal čierne machule, ale dokázal cez ne vidieť, ako Malfoy zobral z krbovej rímsy prášok a na Severusov rozkaz sa odmiestnil na ošetrovňu. Ostali sami.

„Čo sa to tam stalo?“ spýtal sa Severus a pozrel mu do tváre, z ktorej mu utrel trochu krvi.

„Malfoy si vyrezal Temné znamenie, to sa stalo. T-tušil som, že je... smrťožrút... od-odzačiatku roka som ho sledoval... no... nenapadlo by mi, že je ním... proti svojej vôli. Chcel som mu pomôcť... nebol som tam preto, aby som... naňho ú-útočil, alebo-“ odmlčal sa a ťažko prehltol. „Asi budem vracať,“ zamumlal a rýchlo prehĺtal sladké sliny, ktoré sa mu hromadili v ústach.

Severus okamžite privolal nejakú misu, jednou rukou ho pridržiaval, keď Harry dávil zvyšky večere priamo do nej, ešte začul Severusov hlas: „Očividne máš silný otras mozgu,“ a potom sa zložil úplne. Cítil len, ako ho nežné paže objali, aby sa nezrútil k zemi.

Prebral sa, keď sa za oknami rozprestierala tma. Tichá miestnosť, kamenné podlahy, pri stenách biele postele so závesmi, poznal to tu dokonale. Záves na jeho posteli nebol zatiahnutý a keď sa obzrel na vedľajšie lôžko zistil, že ani to nie je skryté. Ležal na ňom Malfoy a celkom očividne nespal.

Ruku ma zafačovanú od lakťa až k zápästiu. Pozeral niekde dohora, možno na strop. „Vracal si z bezvedomia, bolo to pekne odporné,“ prehovoril potichu, no pohľad mu nevenoval.

„Úprimne dúfam, že z toho nebudeš mať ujmu,“ riekol Harry trochu zachrípnuto a rukou nahmatkal obväz, ktorý mal okolo hlavy.

Malfoy si odfrkol a krivo sa uškrnul. „Moje kúzlo ti spôsobilo silný otras mozgu, som na seba pyšný.“

Harry len prevrátil očami a spýtal sa: „Čo ruka?“

„Koža na nej cez noc dorastie, podľa Pomfreyky. Akoby som to vôbec chcel,“ odvetil popudene.

„Myslíš, že sa znamenie vráti, keď dorastie?“ zaujímal sa Harry.

Malfoy po ňom konečne pozrel. Tvár mu v miestnosti, ktorá bola ponorená len v mesačnom svite, svietila belosťou. „Seve- Snape hovoril, že po čase určite. Prečo? Aj tak ma nahlásiš úradom a pôjdem do Azkabanu, rovnako ako si tam poslal aj môjho fotra.“

„Nebuď debil, nikomu nič nepoviem,“ povedal a trochu sa posadil, aby sa načiahol po poháre vody, ktorý mal položený na nočnom stolíku.

Cítil na sebe Malfoyov zamračený pohľad, keď si uchlipol a opäť si ľahol.

„Prečo? Správny hrdina by to okamžite bežal povedať Dumbledorovi, ak nie rovno ministrovi.“

„Ministra môžem zvysoka vieš čo,“ odfrkol si a dodal: „Aj tak nie si skutočným smrťožrútom,“ pošepol, ak by náhodou niekto načúval, čo bolo veľmi nepravdepodobné.

Malfoy mlčal a Harry zistil, že ho pod vankúšom niečo tlačí. Zamrvil sa a vopchal pod neho ruku. Vytiahol tenkú knihu a pokrčil obočím. Bola to učebnica elixírov. Z jednej stránky niečo vytŕčalo, a tak ju otvoril presne na danej strane. Medzi listami bola zakliesnená fotka. Srdce sa mu rozbúšilo. Bola to kópia starej fotografie z novín, ktorú mu Severus ukazoval v jeho komnate. Bola to tá, na ktorej boli hvezdári, čo nebolo podstatné, dôležitá bola len vysoká postava na kraji s jeho mladšou verziou v náručí. Ich vzájomný pohľad, šťastný úsmev na tvári menšej osôbky, pousmiatie na tvári tej staršej.

Musel mu ju tu nechať Severus, zo zvyku fotku otočil. Rozoznal Severusove písmo, ktoré sa rozťahovalo od kraja až po stred.

Spomienka na náš najkrajší život. Nezabudni...

Akoby som niekde mohol zabudnúť, pomyslel si so smutným úsmevom. A chvíľu fotku sledoval. Zaťal prsty do papiera, keď sa v ňom rozlial pocit – pocit, ktorý do žíl vnukol odhodlanie. Nie, toto bude ten najkrajší život. O to sa postará. Urobí preto všetko.

„Čo to tam máš, Potty? Merlin, len mi nehovor, že sa učíš elixíry, kde si to vôbec zobral?“

„Nie je moja, bola pod vankúšom.“ Fotku dôkladne zložil a keď sa Malfoy nepozeral, strčil si ju do vrecka nohavíc, ktoré mal poskladané v jednej z poličiek na nočnom stolčeku. Potom sa opäť zamyslene zapozeral na Malfoya, ktorý už opäť študoval nudný biely strop nad ich hlavami.

„Malfoy?“

„Hmm?“

„Nechceš, aby vojnu vyhral Voldemort, však?“

Šedé oči naňho ostro vzhliadli. „Nehovor jeho meno.“

„Odpovedz.“

„Nie, nechcem,“ zamumlal sotva čujne.

Harry mu pozrel do očí a potichu prehovoril: „Tak mi pomôž vyhrať. Buď riadnym smrťožrútom, spolupracuj s ním. Nedaj mu dôvod, aby ťa upodozrieval zo zrady, no keď to bude potrebné, pomôž mi a ja ti sľubujem, že pre teba a ostatných toho hajzla zabijem.“

Malfoy naňho ohromenej hľadel. Harry sa už rozhodol. Rozhodol sa, že už nechce ďalší život. Tento bude posledný a on urobí všetko preto, aby tak bolo. Nedovolí, aby Voldemort tento svet zničil, aby mu vzal Severusa.

Dosť bolo umierania, dosť bolo lúčenia sa s tými, ktorých miloval. Stačilo! Možno bol práve toto ten život, ten dôvod, prečo sa ich duše rozdelili a boli zoslané na zem, aby sa narodili presne v tento okamih a spolu porazili zlo, ktoré niečo tak vzácne a jedinečné ako bola duša rozdelilo a oklamalo smrť a ktoré sa chystalo spustošiť ľudstvo a túto úchvatnú planétu. Niekto ho musel zastaviť.

Cítil, že porazenie Voldemorta bude práve kľúčom k zastaveniu toho nekonečného opakujúceho sa cyklu.

A Malfoy kývol na súhlas.

Boj o tento život sa môže započať.

~

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 19. 7. 2017 21:27)

Krásna kapitolka ale moc smutná.

^^

(Maxë, 9. 7. 2017 22:20)

Děkuji za další kapitolu :)
Harry prostě patří mezi zmijozely :D Ať už je to Draco, Severus nebo Tom (nebo aj i Salazar :3), tak je to prostě to pravé :) I tady se těším, jak se bude vyvíjet přátelství mezi Harrym a Dracem :)
Severus... na Severusovy myšlenkové pochody by se dala napsat celá povídka, nebyl by to on, aby si ty vztahy nekomplikoval :D
Jinak velmi děkuji, že píšeš povídky - mají opravdu skvělý námět a dobře se čtou :) Navíc čím novější povídka, tím více je vidět tvůj posun kupředu, stále se v psaní zlepšuješ :)

====

(Weras, 3. 7. 2017 20:47)

Nádherná a při tom smutná kapitola.Pořád přemýšlím,co chce Severus udělat.Ta věta na zadní straně fotky. Nezapomeň!.To je,jako by se chtěl loučit.Ale snad to Harryho odhodlání konečně prožít se Severusem celý život,bude stačit,aby se tak skutečně stalo. Snad je osud nepošle opět každého na jinous stranu.Jinak ta dnešní kapitola byla opravdu nádherná,jejich milování jsi popsala tak jemně,že to byla radost číst.Jenom doufám,že už jim žádné hrůzy nechystáš a když,tak budou mít dobré konce. Strašně moc se těším na další kapitolu. Za tuto velký dík!!!!!!

...

(Profesor, 2. 7. 2017 16:08)

Teda, tohle je opravdu dlouhá a důležitá kapitola. Ten závěr s Malfoyem mě překvapil asi nejvíc. Potom ty fotky...
Ach...

...

(Abequa, 1. 7. 2017 21:43)

No ty kráááso tak to byla dost velká pecka... Mám hrozný strach co Severus provede či provedl a zda chce opravdu zemřít dříve jak Harry... bylo strašně smutné jak Harry mluvil o tom jaké to bylo žít bez Severuse a že by to jeho duše znova nepřežila... Takhle vypadá láska... ta opravdová, ta co hory přenáší... je to nádherně napsáno...

.....

(Kilia Ice , 1. 7. 2017 18:42)

Och.konecne sme sa niekam dostali. Chudáci. Oni stále musia trpieť. Snáď budú v poriadku a to čoskoro. Teším sa na pokračovanie :D

Fascinující...

(SORA 77, 30. 6. 2017 22:28)

Tahle povídka má naprosto neotřelý a originální námět. Každý den čtu další a další povídky ze světa Harryho Pottera a poznala jsem nespočet témat a nápadů. Vždycky si říkám, tak teď už nemůžu najít nic zajímavého. A hele, ještě pořád existují autoři, kteří mají neskutečnou fantazii a k tomu talent ji převést do čitelné podoby. Na těchto stránkách nacházím povídky, které jsou inspirující, živoucí... Stojí za to číst každou z nich.
Klaním se další autorce, co má dar od Boha. (Nebo Merlina). Děkuju.

co je důležité?

(sisi, 30. 6. 2017 12:41)

Důležitá je opravdovost vztahu mezi hrdiny. Důležitý je boj o záchranu lidských životů. Důležité je, aby Harry a Severus vždy našli jeden druhého a důležitá je jejich vzájemná láska. Láska, která zachrání svět. Harry pro ni obětuje mnoho, ale bude to stačit?
Svět je vesrkze hříšným a provinilce lze počítat na miliony. Bude Harry chtít zachránit takový svět za cenu nejvyšší? Nic menšího než vlastní oběť, smrt nepřemůže. Smrt nevinného. To už absolvovali mnohokrát a pořád to nepomohlo. Snad již brzy uspějí a v dalším životě se potkají v míru. Možná jim již bude dopřáno setrvat na druhém břehu a těšit se u "Věčné blaženosti." Pohádka ze záhrobí" by byla pěkným happyendem, ale to už někdo napsal. Tak bych neměla kušovat do psaní, když hlavně čtu.
Děkuji za krásný kousek na čtení. Přiznám, že mi dal zabrat a kouskovala jsem si to na třikrát. A že je to povedená kapitola v jejich životech, panečku, na škole v Bradavicích!

...

(MiraJane, 30. 6. 2017 11:30)

Polovinu kapitoly jsem četla trochu kostrbatě, ale další polovina, kdy Harry pomáhá Malfoyovi a celkově si uspořádá v hlavě své cíle, se mi moc líbila. Zdá se mi, že Severusovo jednání je už spíše zoufalým pokusem ochránit sebe i Harryho..proto dělá to co dělá a je to na jednu stranu pochopitelné. Na druhou stranu se mi zdá, že se už snad i vzdává naděje. Líbil se mi konec kapitoly, zdá se, že příště už půjde nejen o jejich životy, ale o problémy, které jsou teď. No uvidíme :D Psala jsi, že povídku píšeš typem co tě zrovna napadne a to musím tleskat, protože příběh se čte moc hezky. Pokračování s překladem BD mě moc potěšilo, naopak pauza u Hlasu..trochu si z toho trhám vlasy, protože je to momentálně asi moje nejoblíbenější povídka ještě s Obnovením, ale alespoň se o to víc těším na další díl. Podobnost s BD u Hlasu bych uvítala, ale je jasné, že nechceš aby to bylo stejné. Proto se těším co zase vymyslíš, ale taky doufám, že si povídka udrží ten nádech co má teď. Velice děkuji, že se o nás tak hezky staráš a nepřestáváš pro nás psát. :)

...

(Tinů, 29. 6. 2017 22:31)

No užastná kapitolka, tolko som si neporevala ani nepamätám. Tá zmena na záchodoch s Dracom ma príjemne prekvapila. Som zvedava čo bude ďalej. A strašne zlaté keď ukazoval Severus Harrymu tie fotky. Roztopila som sa :D ďakujem za kapitolku velmi potešila