Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola V. - Zradca a zlomený

9. 7. 2017

 

Kapitola V.

Zradca a zlomený

kapitola-v.jpg

 

     Veril som mu...

Hoci je mojím úplným protikladom a ja to prirodzene akceptujem, nedokážem uveriť tomu, čo spravil. Viem, že mi nič nesľúbil, predsa mi to povedal, varoval ma, že je temný a vždy ostane verný svojmu pánovi. No aj tak som hlboko vnútri veril, že kvôli mne zmení strany, že kvôli mne...

Zranil ma, ale aj napriek tomu myslím, že k nemu nikdy nebudem schopný cítiť tú pravú a poriadnu nenávisť, nemôžem, nie keď je mnou, keď je jeho skutočné vnútro časť zo mňa samotného.

To čo k nemu cítim nezomrelo, ani potom čo urobil. Je to nemožné. Nebudem hovoriť, že ho milujem, pretože to nie je pravda, milovať je príliš triviálne a elementárne vyjadrenie toho, čo k nemu cítim. Hovorím si, že je to len ďalší život, v ktorom pochybil a mal by som mu odpustiť, že je zbytočné trápiť sa tým, čo spravil, keď môžeme každú chvíľu zomrieť a narodiť sa v celkom inom prostredí, s inými ľuďmi a v inom príbehu.

Možno tento príbeh nie vôbec dôležitý, nič v ňom...

Mohol by som sa zabiť, alebo nechať zabiť a dúfať v to, že sa opäť narodíme. Tabula rasa, všetko od znova, akoby niekto vzal gumu a skrátka tento život vymazal. No do akého sveta by sme sa opäť narodili? Do sveta, ktorý bude pod nadvládou temných kúzelníkov? Svet, ktorý bude riadiť Voldemort, pretože som ho nezabil, tak ako mi je proroctvom určené?

Dokázal by som stratiť ďalších, na ktorých mi záleží? Už som predsa prišiel o toľkých...

Ani Severusova zrada ma nemôže zastaviť od cieľa, ktorý som si dal, a to, že tohto života sa len tak ľahko nevzdám a budem bojovať, pokým budem vládať.

Možno sme boli na Zem zoslaní práve preto, aby sme sa obetovali pre niečo vyššie. A možno je toto len skúška toho, či si zaslúžime byť spolu – či dokážeme prekonať aj nenávisť a zradu. A na konci bude našim víťazstvom práve opätovné spojenie. Merlin vie, že po ničom netúžim viac... než s ním opäť splynúť a dokázať mu odpustiť...

♖♖♖

 

Boli to celé týždne, ktoré ubehli od Harryho návratu z ošetrovne. Severus sa mu okrem ich spoločných hodín vyhýbal a mimo nich nemal veľmi čas ho vyhľadávať, bol totižto neustále zavretý v riaditeľni, kde sledoval rôznespomienky na Toma Riddla a udalosti s ním spojené. Spolu s Dumbledorom počas nocí a víkendov hľadal a ničil horcruxy, čo ho už nejeden raz priviedlo späť k madam Pomfreyovej a nie len jeho, dokonca i mocnému Albusa Dumbledora, ktorý sa zdal zo dňa na deň umorenejší a starší.

„...diadém, medailón a ten odporný had... povedzme, že diadém a medailón nejako zoženieme, tak ako aj predošlé nezohnateľné horcruxy, ale ako sa pre Merlina dostaneme k Nagini?“ Zelené oči vzhliadli na oproti sediaceho riaditeľa Rokfortu, ktorý si do čaju pridával už piatu kocku cukru.

„Systematicky ničíme horcruxy a ako si si všimol, môj chlapče, Tomovho hada máme na zozname, ako posledného a má to zaiste svoj dôvod.“ Dumbledore si dôkladne zamiešal rozvoniavajúcu tekutinu a jeho blankytné oči, ktoré skrývali nekonečnú múdrosť a silu opätovali Harryho pohľad.

„Och, iste, pokúsime sa ho zničiť, keď dôjde k záverečnému stretu,“ riekol Harry, keď mu došlo, že poradie, v akom ničili Voldemortove schránky s kúskami jeho duše malo svoje opodstatnenie.

V modrých očiach sa objavili pobavené iskričky. „Správna dedukcia, chlapče, mal si v poslednej dobe nejakú víziu?“

„Nie, odkedy vie o našom spojení, snaží sa svoju myseľ udržať predo mnou uzavretú, no niekedy, ak prežíva silné emócie, dokážem ich cítiť. A dnes ráno prežíval celkom, povedzme, intenzívnu zlosť. Začína si to všímať...“

„Predpokladáš, že vie o tom, že sú jeho horcruxy zničené?“ spýtal sa Dumbledore a odložil čajovú lyžičku na podšálku, keď sa naňho zamyslene zahľadel.

Harry si pretrel oči a odvetil: „Ako som hovoril, samotné zničenie horcuxu necíti fyzicky, dokonca ani mentálne, nijak zvlášť, no pri takom počte po sebe zničených kúskov duší už začína pociťovať zmeny. Slabne a to si kúzelník ako on všimne.“

„Iste, mal som s tým počítať, budeme musieť v hľadaní zrýchliť, aj tak sme dosiahli úžasné pokroky. Vedel som, že je dobrý nápad zapojiť ťa do ich hľadania a ničenia, bez teba by som takto ďaleko nikdy nepokročil, Harry,“ venoval mu hrejivý úsmev a Harry mu ho úprimne oplatil.

„Nemusíte na to byť predsa sám, pane. Koniec koncov, je to najmä moja starosť,“ riekol vyrovnane a oprel sa o drevené operadlo stoličky, na ktorej sedel.

„Čo to vravíš, dieťa moje?“ vyhŕkol Dumbledore, načiahol sa a chytil ho za dlaň ruky.  „Také čosi si nemôžeš myslieť, Tom nie je iba tvoja starosť, jeho zlikvidovanie tobôž nie. Sme v tom spolu, všetci tí, ktorí sme ochotní bojovať za životy nevinných. Hoci, ako proroctvo vraví, budeš to musieť byť nakoniec ty, kto sa mu postaví v súboji zoči-voči, no dotiaľ sme v tom spolu, aby sme zlikvidovali dôvody jeho nesmrteľnosti.“

Harry mu stisk opätoval a vrátil mu láskavý pohľad. Mal ho rád, skutočne mal. V predošlých životoch nikdy nemal niekoho ako bol on. Niekoho, kto mu bol starým otcom, pretože presne tým pre Harryho Dumbledore bol. Starým otcom, ktorého ani v jednom zo životov nemal, dôverníkom, radcom i učiteľom. I on bol dôvod prečo nestál o ďalší život, pretože by oňho nechcel prísť. Bola to bezútešná predstava.

Dumbledore ho po hodnej chvíli ticha pustil a odpil si z čaju, pričom naňho ponad polmesiačikové okuliare stále pozeral. Šálku odložil a riekol: „Nemohol som si nevšimnúť, Harry, istú pre niekoho nepatrnú zmenu, ktorá sa odohrala tak ako aj v tvojej osobnosti, tak aj v tvojich očiach.“

Harry sa zamračil a poposadol si. „Ako to myslíte?“

„Tvoje oči, Harry, sú ako hlboké studnice poznania a mnohých prežitkov. Prežitkov tak dávnych a starých, že nie je možné, aby boli vpísané v očiach tak mladého človeka.“

Dopekla, už dávno si kládol otázky, či si Dumbledore všimne to, čo videl on zakaždým, keď sa pozrel do zrkadla, presne od vtedy, čo si začal spomínať. Nebol by to Dumbledore, aby to nepostrehol. „Myslím, že som si toho za svoj život zažil dosť, pane.“

Dumbledore si unavene povzdychol. „To, žiaľ, áno, môj chlapče, viac než by si dieťa malo zažiť, no ja hovorím o niečom inom. A myslím, že vieš o čom.“

Bystré a vševediace oči boli stále zavŕtané v tých jeho. „Keď poviem, že neviem, necháme túto debatu stranou?“

Dumbledore sa slabo usmial. „Rád by som ti vyhovel, no vieš, že som večne zvedavý a po odpovediach chtivý starý muž. Celý život sa vzdelávam, aby som nachádzal odpovede, no stále narážam na otázky, na ktoré mi ani kniha, či moja múdrosť neodpovie,“ riekol pokojným, prívetivým hlasom, keď z vrecka habitu vytiahol nejaký výstrižok.

Usmial sa naň, keď ho pomaly položil pred Harryho. „Predpokladám správne, ak si trúfam tvrdiť, že táto pamiatka vznikla počas jedného milého, príjemného dňa?“

Harry zaťal čeľusť, keď sa zadíval na kópiu fotografie z novín, kde boli vyfotení hvezdári z celej Veľkej Británie a okolia; pod fotkou malým, takmer nečitateľným písmom stálo: v ľavo Severus Sorren so svojim zverencom.

Rýchlo zašmátral vo svojich vreckách a potichu zaklial.

„Vypadla ti pri jednom z našich dobrodružstiev a nemal som ti ju kedy vrátiť, no pochop ma, potom, čo som ju roztvoril, som ostal veľmi, veľmi prekvapený. Prelúskal som sa dokonca i tým drobným písmom, ktoré pomenúva všetkých tých uznávaných hvezdárov, vrátane roku, v ktorom bola zhotovená. Rok 1880, o rok neskôr som sa ešte len narodil ja sám.“

Harry nemal odvahu pozrieť sa Dumbledorovi do očí, a tak hľadel na vyfoteného Severusa, v náručí zvierajúceho jeho mladšiu verziu v ich najkrajšom živote. Fotka, ktorú mu Severus potajomky daroval, keď ležal na ošetrovni. „To bude zrejme nejaký predok profesora Snapa, však? Celkom sa podobajú,“ povedal potichu, aj keď vedel, že Dumbledore vie a je zbytočné pokúšať sa zapierať.

„Vieš, chlapče môj, aj profesor Snape sa od určitej doby zmenil. Severusa som poznal ešte ako študenta, jeho typický čierny pohľad bol síce plný tajomstiev a chladom skrývanej krivdy, no potom, čo sme sa opäť stretli už po jeho štúdiu sa jeho oči zmenili. Tak ako tvoje pred pár mesiacmi. Keď sa na vás dívam, akoby som sa díval na ľudí s rovnakými skúsenosťami a prežitkami.

     Chápem ľudí okolo seba trochu odlišnejšie. Dokážem vnímať niečo ako ľudské aury a tá vaša bola vždy rovnaká. A mágia obdobne. Zdieľate rovnaký magický základ i keď sila samotnej mágie je u každého z vás odlišnejšia. Priznávam, toto bola jedna zo záhad, ktorej som nemohol prísť na kĺb, vaša vzájomná podobnosť a prepojenosť.

     Vždy som si myslel, že Severusova potreba chrániť ťa prichádzala od Lily, bola to jeho dobrá priateľka, a tak som predpokladal, že preto ťa chce neustále ochraňovať a mať na očiach,“ Dumbledore sa stratený v spomienkach pousmial, „ale nie, mýlil som sa a zistil som to, keď som si dovolil Severusa pozorovať v nestráženej chvíľke, to ako sa na teba díval... to nebol len pocit dlhu či povinnosti, ktorý by mohol cítiť voči svojej mŕtvej kamarátke. To čo som vtedy zahliadol bolo... neopísateľné... a to som si myslel, že som vo svojom živote videl už všetko,“ pobavene naňho žmurkol a pokračoval: „Nikdy som nemal odvahu sa na to Severusa spýtať, no potom som našiel túto milú spomienku a dá sa povedať, že jedna moja časť nejakým spôsobom pochopila.“

Harry mlčal a krútil hlavou. „Ste neskutočný. Nehovorí sa vám najmocnejší a najinteligentnejší len tak pre nič, za nič, však?“

„Moja myseľ je znudená, preto sa zameriava na každý detail vo svojom okolí, ktorý je jednoducho odlišný. Povedz mi, môj drahý chlapče, koľko krát si zomrel?“

Harry sa nadýchol, keď sa jeho hlavou prehnali všetky tie smrti ako zúrivá búrka a odvetil: „Presne šesťkrát.“

„Pre Merlina,“ vydýchol Dumbledore a zložil si okuliare, aby si pretrel koreň nosu. „To je horibilné číslo, priznávam, druhé životy, znovuzrodenie, smrť a dispozície duší boli vždy na zozname mojich prioritných záujmov už len preto, aké neprebádané sú, no nikdy by mi nenapadlo, že jedna duša môže prežiť toľko životov a toľko smrtí. Ty a Severus  ste možno prví vôbec, ktorí smrť môžu opísať.“

Harry sa uškrnul. „Smrť nie je žiadna veda, neviem, aké je to zomrieť prirodzene, ani raz som nemal také šťastie. No smrť bolí, zakaždým bolí, a potom, keď bolesť pominie, je cítiť pokoj a vyrovnanosť, žiadne svetlo na konci tunelu, žiadne anjelské fanfáry, len temnota a nekonečný pokoj, a potom pominutie existencie, vymazanie. No o tom by vám mohli predsa rozprávať aj hradní duchovia, nie pane?“

Dumbledore zaujato pokrútil hlavou. „Už nejeden krát som sa nie len ja od nich pokúšal túto informáciu dostať, no duchovia si na umieranie a smrť samotnú nespomínajú, pretože oni skutočne nezomrú, ostávajú na zemi, aby dokončili niečo, čo za života nestihli,“ odmlčal sa a v hlbokom zamyslení dodal: „Neviem čím všetkým si si musel prejsť, Harry a nemám žiadne právo z teba tieto informácie vábiť, no ak by si sa mi chcel zveriť-“

Keď Harry videl po prvýkrát na Dumbledorovej tvári takmer detinskú dychtivosť po niečom dosiaľ nepreskúmanom, nemohol inak. „Len sa pýtajte, pane, nevadí mi to. Nikdy som sa s tým nikomu nezveril. Nikomu okrem Severusa. Možno nebude na škodu mať o jedného človeka viac, ktorému môžem veriť.“

„Všetky tvoje tajomstvá sú u mňa v absolútnom bezpečí, dieťa moje,“ riekol Dumbledore okamžite. „Takže prežil si šesť životov, ako dedukujem, pamätáš si na ne?“

Harry sa pousmial a prehrabol si vlasy. „„Na každý jeden. Rovnako tak si pamätám aj na moje rodiny a priateľov z tých životov, ľudí, ktorých už nikdy neuvidím. Jediný, kto mi ostáva je on...“

„Neviem si predstaviť, aké kruté to musí byť, pamätať si ich.“

Zahryzol si do pery. „Sú len spomienkou – ktorú akoby ste prežili veľmi, veľmi dávno. Niekedy si neviem vybaviť ani ich tváre, zvuk ich hlasu... no to čo som k nim cítil si vybavujem celkom jasne. A áno, je to kruté, no vždy mi skutočne záleží len na ňom. To on je dôležitý a pokiaľ je v tom ďalšom živote, tak bolesť zo straty nie je taká veľká.“

„Takže sa vždy rodíš so Severusom?“ zaujímal sa Dumbledore a pohľad mu padol na ich spoločnú fotografiu.

„Samozrejme, nemôžeme byť bez seba, pretože sme bývali jednou dušou, ktorá bola rozdelená. Obaja to vieme, nepamätáme si na to obdobie, kedy sme boli jednou existenčnou energiou, ostali len pocity, alebo ako to nazvať, ľudský slovník na to nestačí. Pocity, ktoré sú zakódované v častiach našej duše. Pamätáme si, aké dokonalé to bolo, keď sme boli spolu.“

Dumbledore sa zdal byť hlboko zamyslený a mierne prekvapený. „Zdá sa, že vaša duša bola rozdelená prirodzeným spôsobom, celkom opačným než tá Tomova. A viete, aká je teda príčina vášho rozdelenia?“

„Možno žiadna, možno náhodná. To je veľmi diskutabilné. No myslíme, že tu máme nejaký cieľ, niečo čo musíme spraviť. A ja cítim, že je to tento život, rodili sme sa a umierali, aby sme došli až sem a zničili bytosť, ktorá svoju dušu rozdelila v protiklade s naturálnymi zákonnosťami. Ja len nechápem, ak mám teda pravdu, prečo je moja druhá polovica na jeho strane. Viete to, však, to komu je skutočne verný?“ znepokojene sa zahľadel na riaditeľa.

„Áno, viem,“ vydýchol Dumbledore nešťastne. „No tu sa dostávame k záležitostiam, ktoré, žiaľ, nemôžeme dôkladne prebrať.“

„Prečo nie? I ja mám veľa otázok! Prečo ste ho tu vôbec zamestnali, keď ste vedeli a viete, na akej strane skutočne je?“

„Dôvodov je viac, no nesmiem ti ich povedať, zatiaľ nie a jeden z nich je aj ten, že mi na ňom začalo záležať. Možno to robila jeho aura, jeho oči, v ktorých som videl viac skúseností a prežitkov než by mať mali. Videl som síce smrťožrúta, no zároveň aj ťažko, veľmi ťažko skúšaného človeka. V jeho očiach som zazrel tú najhoršiu bolesť zo všetkých, tú ktorá ma nakoniec obmäkčila...“

„Viem, čo je to za bolesť, ktorú ste v jeho očiach videli,“ riekol Harry potichu a zadíval sa na Severusa, ktorý sa slabo usmieval na fotke. „V minulých životoch tam ešte nebola, nie taká ostrá... ja... požiadal som ho, aby ma zabil v našom dosiaľ poslednom živote. A to ho hlboko poznamenalo.“

„Och,“ vydýchol Dumbledore. „Vyvodzujem tak, že to neostalo len u žiadosti, však, chlapče môj?“

„Máte pravdu. Urobil to, a tak mi dokázal, aké nekonečné sú jeho city ku mne... možno väčšie než tie moje, pretože, ak by to bolo opačne, nedokázal by som to... radšej by som ho nechal celkom sebecky trpieť, než by som vyhovel jeho žiadosti.“ Harry sa za to nenávidel, no bola to pravda, ktorú po prvýkrát vyslovil nahlas.

Dumbledore sa tváril súcitne, akoby si niečo také ani nevedel predstaviť. „Za to sa nesmieš trápiť, Harry. Verím, že ak by k danej situácii skutočne došlo, rozhodol by si sa správne.“

„Možno a možno nie,“ povzdychol si Harry a vzal si fotku do ruky, „mal by som ísť, pane... na dnes mám toho už dosť, ak máte ešte nejaké otázky, rád vám ich zodpoviem nabudúce.“ Postavil sa a venoval Dumbledorovi pousmiate, ktoré mu bolo okamžite opätované.

„Samozrejme, chlapče drahý. Veľmi ti ďakujem za tvoju dôveru a zato, že si sa mi zveril,“ rozprával, zatiaľ čo sa Harry otočil a vybral sa k východu.

„Dobrú noc, pane,“ zaželal mu a otvoril dvere, za ktorými stál bledý Draco Malfoy s vypleštenými očami.

Preglgol a zastal na prahu ako obarený. „Malfoy?“

„Och, pán Malfoy!“ zvolal za ním Dumbledore prekvapene a rýchlo sa postavil. „Musím sa vám ospravedlniť, ale naše malé dohodnuté stretnutie mi celkom vykĺzlo z pamäte. Tá moja hlava deravá!“

Obaja riaditeľa ignorovali. Šedé oči hľadeli do zelených, keď Harry zašepkal: „Koľko tu už stojíš?“

„Len poďte ďalej, Draco. Harry je už na odchode!“ kričal Dumbledorov vzdialený hlas, spoza stolíka.

„Počul som dosť,“ odvetil Malfoy zachrípnuto a skúmal oči druhého mladíka, akoby v nich hľadal utvrdenie toho, čo sa dozvedel, zatiaľ čo načúval cudziemu rozhovoru.

Harry mlčal, nemal čo povedať. Vyšiel z dverí a vybral sa dolu točitými schodmi. Malfoy za ním ešte hľadel, Harry cítil jeho pohľad, ktorý sa stratil, keď zišiel dolu a prešiel cez kamennú príšeru na tmavú chodbu.

Netušil čo všetko Malfoy počul a bolo mu to aj jedno. Nikto by mu predsa neveril, nie?

„Strhávam Byfľomoru tridsať bodov za nočné potulky, slečna Bonesová a pán Rivers! U vašej fakulty ma takéto nehorázne porušovanie školských pravidiel vskutku prekvapuje. Ak sa nemýlim, čo rozhodne nie, tak je vaša fakulta presne opačným smerom, takže, prosím!“

„Už sa to nebude opakovať, profesor Snape,“ zapišťal slabý dievčenský hlások niekde spoza rohu.

„Nech už vás nevidím!“ zavrčal prísny hlas a ozvali sa náhlivé kroky, ktoré sa pomaly vzďaľovali.

Harry nakukol za roh a uvidel vysokú postavu v čiernom, ktorá mu bola otočená chrbtom a sledovala dve miznúce postavy v diaľke.

Tak veľmi k nemu túžil podísť, nechať sa obaliť jeho jedinečnou vôňou, dotknúť sa jeho vlasov. Pobozkať jeho nos a tenké pery. Omotať okolo jeho vychudnutého tela svoje paže a pevne ho zovrieť, tak silno až by nemohli dýchať obaja. Zanoriť sa tvárou medzi jeho krk a rameno. Zatvoriť oči a len si vychutnávať ten pocit. Ten takmer dokonalý pocit, ktorý zažíval zakaždým, keď bol dostatočne blízko. Celé týždne ho mohol len sledovať. Ničilo ho to, ubíjalo a mentálne zabíjalo.

Harry si zrazu uvedomil, že temná postava už dávno stála otočená k nemu a zúžené čierne oči hľadeli priamo naňho.

„Pán Potter,“ prehovoril tichšie než len pred chvíľou, „predpokladám, že ste boli u riaditeľa, pretože ak nie, strhnem vám body.“

Harry už celkom vystúpil spoza rohu. Naraz pocit príšerného smútku, vystriedal hnev a krivda. Zapozeral sa na pavúčie úponky, ktoré smerovali zo Severusovej hrude priamo k nemu, keď odvetil: „Choď do čerta, Severus! To čo robíš, nás bolí oboch... ale ty s tým neprestaneš, pretože niekde vo vnútri svojej intelektuálnej mysle si myslíš, ako správne si sa k veci postavil! Ako veľmi ma ochrániš, keď si odo mňa budeš držať odstup!“ Urobil k nemu urýchlené kroky, na moment zastavil, v pästi skrčil fotku, ktorú mu Severus postrčil na ošetrovni a hodil ju po ňom.

„Pritom by sme mali byť spolu a ty to vieš, je neprirodzené, že sa držíme od seba,“ povedal potichu a venoval mu hnevlivý pohľad, ktorý mu nie veľmi vyšiel, keďže mal pocit, že bol skôr zranený a rezkým krokom profesora obišiel a doslova vrazil do prvých dvier, ktoré boli našťastie otvorené a zabuchol ich za sebou. V miestnosti, v ktorej sa ocitol bola tma. Neunúval sa ani vysloviť kúzlo, aby si posvietil, načo aj? Naslepo podišiel k oknu, ktoré jediné videl, pretože spoza neho svietil mesiac a čelom sa oprel o studené sklo a zhlboka dýchal, aby sa upokojil.

Ozvalo sa tiché zaškrípanie, našľapovanie, a potom na zátylku, vo vlasoch, ucítil nežný bozk. Srdce sa mu rozbúšilo, keď zatvoril oči a pevne k sebe primkol viečka. Hruď osoby za ním sa pritlačila k jeho chrbtu, na ktorom cítil silné bitie druhého srdca. Najprv sa mu okolo trupu omotala jedna ruka a potom druhá. Tvár sa mu zaborila do zadných vlasov, kde cítil horúci dych. Aj zozadu k nemu Severusove telo pasovalo absolútne presne a dokonale. Jednou rukou sa držal skla, o ktoré sa stále opieral čelom a tú druhú priložil na Severusove zopäté dlane na svojom bruchu.

Svojim dychom rosil okennú tabuľu a snažil sa nehýbať, aby nenarušil aspoň tento žalostný moment, kedy sa k nemu na chvíľu vrátil a mohol samého seba klamať, že opäť neodíde.

„Povedz už niečo,“ pošepkal Harry do ticha miestnosti.

„Toto nie je ten život, Harry,“ zamumlal mu do vlasov a Harry začul, ako sa zhlboka nadýchol jeho vône.

„Ako to myslíš?“ spýtal sa a musel si zahryznúť do pery, aby sa s ním nezačal hádať.

„Myslím to tak, ako to aj zaiste chápeš. Toto nie je ten život, v ktorom máme byť konečne... šťastní,“ posledné slovko riekol takmer šepky akoby bolo niečím nedosiahnuteľným a nereálnym.

Otvoril oči a mihalnicami narazil do skla. „Ako to vieš?“

„Viem to tak, ako viem aj to, že sme kedysi boli jednou dušou – neviem odkiaľ, len to cítim.“

„Prečo teda ja ten pocit nemám? Prečo si myslím, že ak by sme zabojovali, tak by toto mohol byť ten život, v ktorom už konečne budeme mať pokoj?“

Severusova tvár sa nežne obtrela o jeho ucho a krk. „Som vyspelejší kúsok našej duše, teda aj starší v telesnej schránke, a tak môžem mať viac poznatkov o nás dvoch. Našim cieľom v tomto živote je zbavenie sveta muža, ktorý svoju dušu násilím roztrhal a verím, že po jeho dosiahnutí nás už konečne bude čakať to, po čom túžime a o čo sa snažíme v každom živote na našej spoločnej ceste týmto svetom, ale nie v tomto živote, Harry.“

„To sú len reči... ako môže byť našim cieľom zničenie Voldemorta, keď ty sám si na jeho strane?!“

Severus ho zovrel pevnejšie, keď odvetil niekde pri jeho uchu. „Len mi ver... a keď príde chvíľa, kedy ma budeš nenávidieť, spomeň si,“ riekol potichu a jednou rukou ho pustil, aby mu do dlane vložil späť ústrižok, ktorý po ňom len pred chvíľu hodil na chodbe.

Harry fotku zovrel a nechtami si bolestivo zaryl do vnútornej strany dlane, keď ho aj druhá paža prepustila a vyššie telo sa od neho odlepilo, aby opäť počul našľapovanie a zavŕzanie dvier.

Pomaly sa otočil a bol opäť sám v temnej miestnosti, v ruke zvierajúc skrčenú kópiu fotografie. Ešte stále mohol cítiť teplo Severusovho tela, dokázal počuť jeho tichý dunivý hlas, vôňa byliniek ho celého obklopovala, keď znovu zatvoril oči a predstavoval si, že Severus neodišiel a je pri ňom, presne tam, kde byť vždy mal a navždy byť má.

. . .

Malfoy ho od toho dňa neustále sledoval. Vzájomnej nevraživosti a hádkam na chodbe už definitívne odzvonilo. Ich školská vojna sa skončila, aby mohli obaja čeliť vojne skutočnej, v ktorej boli tajnými spojencami.

Harry vedel, že mu chce Malfoy niečo povedať, a to už od ich spoločného pobytu na ošetrovni, kde sa celé ich nepriateľstvo tak nejako neoficiálne ukončilo. A dnes cítil, že je Slizolinčan pripravený sa mu zveriť.

„Dostal som od neho úlohu,“ šepkal a nervózne sa obzeral.

Harry na nich, len čo sa náhodou stretli na chodbe a zašili sa v starej učebni, uvrhol tlmiace kúzlo, no Malfoy bol stále vystrašený. A Harry sa mu vôbec nečudoval, zradiť samotného Temného pána, to nie je len tak.  

„Čo? Otráviť náhrdelník, ktorý si nezodpovedne dal do rúk Katie?“

„Sledoval si ma?“ spýtal sa prekvapene a rozrušene si zaťahal za slizolinskú kravatu.

„Tak trochu,“ priznal a oprel sa o stenu za sebou. „Tak o čo ide?“

„Mám dostať niekoľko smrťožrútov na hrad,“ riekol priškrtene.

Harry sa rýchlo vyrovnal a znepokojene si prehrabol vlasy. „Ako?“

„Cez Miznúcu skriňu v Núdzovej miestnosti. Je rozbitá, ale som v procese jej opravy... Čo mám robiť?“

Harry chvíľu mlčal, keď stroho odvetil: „Oprav ju, urob to, čo máš.“

Malfoy si zahryzol do pery a prstami si pošúchal oči. Harry ho ešte nikdy, okrem ich stretnutia v podzemných umyvárňach, nevidel v takomto stave. „Ja neviem ako, a keď si svoju úlohu nesplním, tak ma... zabije.“

„Ukáž mi ju, možno mi niečo napadne,“ ponúkol sa a Malfoyove šedé oči sa rozšírili údivom.

„Prečo by si to robil, Potter?“

„Pretože, nechcem, aby ťa zabil, nie potom, čo si prešiel na našu stranu a navyše sme aj tak vo výhode, keďže vďaka tebe teraz vieme, že sem prídu a budeme na nich pripravení,“ odvetil a vytiahol si z vrecka zmenšený neviditeľný plášť.

„Čo to je?“ spýtal sa Malfoy zamračene a vzápätí zalapal po dychu, keď si ho Harry prehodil vôkol pliec.

„Myslím, že je v záujme nás oboch, aby sme spolu neboli videní.“

Malfoy prikývol a spoločne vyšli na chodbu, smerujúc k stene, za ktorou sa ukrývala spomínaná miestnosť. Vošli do nevedno, akej veľkej miestnosti, ktorá bola až po strop naplnená rôznymi vecami. Malfoy ho viedol úzkou uličkou pomedzi najrôznejšie predmety, keď sa dostali k obyčajnej skrini z tmavého dreva. Malfoy ju otvoril a odhalil tak riadnu kôpku kníh, ktoré stáli na jednej z políc.

„Odkedy som túto úlohu dostal, snažím sa v nich nájsť niečo, čo by mi pomohlo,“ rozprával Malfoy, keď sa načiahol a z kôpky vytiahol jeden poriadne hrubý zväzok zabalený v koži. „Dokonca som našiel aj kúzlo, ktoré by mohlo byť to pravé, ale stále mám problém v jeho aplikácii.“

Položil ťažkú knihu na vedľa stojacu zaprášenú skrinku a prútikom ju otvoril na želanej strane. Harry k nemu podišiel a nakukol mu cez rameno.

„Páni, musel si tu tráviť celé hodiny,“ povedal potichu a sledoval stránku, ktorá bola plná Malfoyovych poznámok.

„Nevieš si ani len predstaviť. Musel som sa kvôli tomu vzdať metlobalu,“ riekol roztrpčene a posunul sa na bok, aby vedľa seba pustil Harryho, ktorý sa rýchlo vrhol do čítania.

„Ten pohyb prútikom vyzerá celkom náročne,“ zamrmlal počas čítania.

„Keby len pohyb, ale aj spôsob, akým sa naň treba sústrediť,“ odvetil Malfoy frustrovane.

„Prečo si o pomoc nepožiadal Snapea, je predsa smrťožrút, pomohol by ti, nie?“ vzhliadol naňho Harry zamyslene.

„Nemôže mi v tomto pomôcť, dal Temnému pánovi sľub, že mi nebude s mojou úlohou pomáhať,“ odvetil a zarazil sa. „Ako-ako vlastne vieš, že je smrťožrút?“ Ich oči sa stretli a v tých šedých sa mihlo náhle pochopenie. Nehovorili o tom, čo všetko vtedy Malfoy počul, no Harry vedel, že počul dosť, presne ako povedal.

„Och, zabudni na to,“ riekol blondiak potichu a Harry sa opäť zameral na čítanie textu pred sebou.

 V Núdzovej miestnosti nakoniec strávili dlhé hodiny, skúšaním najrôznejších kúziel. Sedeli na zemi, medzi pootváranými knihami, kravaty mali uvoľnené, rukávy vykasané k lakťom a pohľad na nich bol celkom iste žalostný, ako Harry dedukoval.

Mimovoľne mu padol zrak na Malfoyove predlaktie, kde sa začínalo rysovať Temné znamenie. „Dočerta.“

Malfoy zodvihol hlavu od knihy a zamračene po ňom pozrel. „Čo sa deje?“

„Znamenie, skutočne sa vrátilo,“ odvetil naštvane.

„Dalo sa to čakať, utešuje ma len myšlienka na to, že takéto možno ostane, vyblednuté.“

„Ja naopak dúfam, že zmizne, keď ho zabijem.“

Malfoy sa uškrnul a drgol doňho. „To aj ja, Potty, je odporné, že moju dokonalú pokožku špiní niečo také hnusné.“

Harry prevrátil očami. „Radšej hľadaj, ty dokonalosť,“ odvetil sarkasticky a náhle strnul. „Mám to,“ pošepol a Malfoy sa k nemu rýchlo prisunul.

„Vyzerá náročnejšie než to, ktoré som našiel ja,“ odfrkol si blondiak a s prútikom v ruke sa postavil a prešiel k skrini. Napriahol prútik a zatiaľ čo zložitým spôsobom ním krúžil vzduchom, zašepkal: „Mox Evanescet!“

Obaja sledovali, ako z prútiku vytryskol slabý prúd zlatého lúču, ktorý vrazil do skrine. Malfoy ju rýchlo otvoril, no knihy v nej stále boli. „Môžem sa na to vysrať!“ zavrčal a kopol do nej.

Harry sa zodvihol na nohy a podišiel k nemu. „Píše sa tam, že krúživé pohyby majú byť v smere hodinových ručičiek, pričom špičkou prútika musíš krúžiť opačne.“

„A to mám spraviť ako?“ spýtal sa Malfoy podráždene.

Harry ho odsunul na bok a sám namieril svoj prútik na čiernu skriňu. Zatvoril dvierka a začal robiť krúživé pohyby a následne vyriekol čarovnú formulu. Zlatý lúč bol tento krát jasný až žltý, keď vrazil na želané miesto, načo sa skriňa hlasito zatriasla.

Obaja sa na seba nervózne pozreli a Malfoy otvoril dvierka. „Sú preč,“ zašepkal, akoby tomu nemohol uveriť. Opäť ich zatvoril a otvoril, načo sa tam knihy zjavili, akoby ani nikdy nezmizli. „Opravil si ju...“

„Konečne,“ hlesol Harry a Malfoy si hlasito a s úľavou vydýchol.

„Pre Merlina, neverím, že sa to podarilo,“ riekol a ešte zopár krát vyskúšal funkčnosť očarovanej skrine.

Harry sa usmial a prútikom upratal rozhádzané knihy, načo sa zozadu ozval rachot. „Čo to bolo?“

Malfoy sa naňho otočil a mávol rukou. „Sem-tam sa tu veci hýbu, nie je to nič nezvyčajné.“

„Idem to skontrolovať,“ odvetil Harry a vybral sa na miesto, kde hluk začul. Na sebe naskladaných stoličkách stála strieborná klietka s malým vtáčikom vo vnútri, ktorý v nej tak divoko poletoval, až sa stoličky pod ním zosúvali dolu.

„Všetko v poho, Potty?“ ozval sa Malfoyov hlas z druhej strany obrovskej kopy predmetov.

Harry sa mu chystal odpovedať, no keď sa otočil, dych sa mu zadrhol v hrdle. „Pane bože,“ pošepkal a vybral sa k pootvorenej truhlici, ktorá stála na zemi. Nebolo v nej nič, okrem menšej šperkovnice, v ktorej na mäkkom vankúšiku ležal strieborný diadém s bielymi a modrými kryštálmi. Bol to Bystrohlavovej diadém o tom nemal žiadnych pochýb. Cítil to, tú temnotu, ktorá z neho sálala. Zatvoril šperkovnicu, zmenšil ju a strčil si ju do vrecka.

. . .

Neskôr toho dňa, spoločne s Dumbledorom horcrux zničili.

„Výborne, môj chlapče!“ chválil ho Dumbledore, keď mu vzápätí prezradil, že ani on nezalíhal a objavil miesto, kde sa skrýva ďalší horcrux – medailón.

„Musíme ísť tento piatok, Harry a dôvod je celkom prostý. Horcrux sa nachádza v prímorskej jaskyni, do ktorej sa dostaneme len v dobe odlivu, sme teda časovo obmedzený.“

Po večery mu Malfoy oznámil, že dostal správu, v ktorej ho Temný pán informoval, kedy smrťožrúti napadnú Rokfort.

„V piatok, tento piatok?“ spýtal sa rozrušene a unáhlene sa vrátil za Dumbledorom.

Prezradil mu, čo sa má stať, že musia naplánovanú misiu zrušiť. No Dumbledore mu venoval len smutný úsmev. „Informujem profesorov, horcruxy sú teraz prioritné, pár smrťožrútov zvládnu aj bez nás.“

A vtedy Harry pochopil, že mu celú tú dobu niečo unikalo priamo pod nosom. Nehovorili mu všetko, no nebol spôsob, akým by sa dopátral k pravde.

. . .

Získali medailón aj keď ich to stálo veľa a takmer prišli o životy. Zadýchaní vzlietli metlami na Astronomickú vežu. Temné znamenie viselo nad školou, videli to už z diaľky, čakali to. No Dumbledore bol na tom zle, ledva vystúpil z metly, Harry ho musel pridržať.

„Choď pre Severusa,“ slabo, ale jasne požiadal Dumbledore. „Priveď ho ku mne...“

„Ale čo smrťožrúti, čo ak-“

„Choď, Harry!“

Harry zaťal zuby a rozbehol sa po točitých schodoch, no náhle zastal, keď začul kroky niekoho iného, priamo nad svojou hlavou.

„Expeliarmus!“

Skrz škáru v podlahe nad ním zazrel Dumbledora, ktorý práve prišiel o prútik. Bol tam niekto ďalší. Srdce mu splašene bilo a v ušiach mu hučala vlastná krv, no ten hlas spoznal. Draco... čo to robil?

„Bude to v poriadku, chlapče,“ riekol Dumbledore vľúdne a len tak tam stál, pokojne, vyrovnane.

„Nič nebude v poriadku,“ riekol Malfoy a Harry sa nahol, aby uvidel, ako mieri prútikom priamo na Dumbledora.

„Len pokojne, Draco...“

Čo to kurva ten idiot robil? A zrazu sa ozval škrekľavý smiech, načo sa z vnútra veže začali vynárať ďalšie postavy. Harry počul dupot ich nôh na podlahe nad sebou.

„Dumbledore bez prútika, Dumbledore sám! Výborne, Draco, výborne!“ ozval sa mužský hlas.

„Dobrý večer, Amycus,“ pokojne pozdravil Dumbledore, akoby ho vítal na posedení pri čaji. „A zobral si so sebou aj Alecto... milé...“

Spomenutá žena sa nahnevane zasmiala. „Myslíte, že vám tie žartíky na smrteľnej posteli pomôžu?“

Harry nazúrene zovrel prútik v pästi a chystal sa rozbehnúť za nimi, keď ho prichytila niečia dlaň. Prekvapene sa otočil a čelil Severusovi. Stál na schode pod ním a jemne ho držal za rameno. Ich pohľady sa stretli.

„To si ty, Fenrir?“ spýtal sa Dumbledore nad nimi.

Severus sa nahol k jeho uchu a pošepkal: „Uteč.“

Naštvane sa od neho vytrhol a pokrútil hlavou. Jeho oči jasne hovorili: Zabudni!

Severus zaťal čeľusť a Harry ani nestihol postrehnúť, kedy naňho uvrhol kúzlo. Prekvapením sa mu rozšírili oči, keď zistil, že sa nemôže hýbať a ani rozprávať. On ho skutočne práve paralyzoval? To nemohol spraviť... to nie...

Severusove oči hľadeli do jeho, Harry v nich zahliadol ľútosť . Vôbec nerozumel o čo tu išlo. Opäť sa k nemu nahol a zašepkal tak ticho a zlomene: „Odpusti mi.“ A potom sa sklonil k jeho perám a nežne ho pobozkal.

Harryho vnútro šlo vybuchnúť hnevom aj bezmocnosťou, keď sa Severus rozbehol hore schodmi a pridal sa k scéne, ktorá sa tam odohrávala.

„Máme problém, Snape,“ ozval sa hlas zhora, „zdá sa, že chlapec nie je schopný...“

No ešte niekto celkom potichu vyslovil Snapeove meno.

„Severus...“

Ten hlas Harryho naľakal tak ako nič z toho, čo za celý ten večer prežil. Dumbledore po prvý raz prosil.

Severus mlčal a Harry dokázal počuť jeho kroky, cez škáročku, ktorou dovidel na kúsok Dumbledora zazrel aj Severusa, stál oproti nemu.

„Severus... prosím...“

A omráčene sledoval, ako Severus zodvihol prútik a namieril ho na Dumbledora.

„Avada Kedavra!“

Z konca jeho prútika vyletelo zelené svetlo a zasiahlo Dumbledora priamo do hrude. Harryho zdesený výkrik mu vôbec nevyšiel z úst. Mlčky a nehybne musel hľadieť, ako Dumbledora vyhodilo do vzduchu, na okamih sekundy akoby visel pod žiarivou lebkou, a potom pomaly padal za hradby ako veľká handrová bábika a zmizol.

Ani nezaregistroval, kedy odišli dverami späť do vnútra veže. Pomaly si začínal uvedomovať, že sa môže opäť hýbať. Len čo kúzlo prestalo pôsobiť zrútil sa k zemi. Neveriacky pozeral pred seba. To nemohol byť jeho Severus, to nemohol spraviť on... Čo sa to dopekla práve stalo?!

Snape zavraždil Dumbledora.

Tvoj Severus zavraždil muža, ktorého si ľúbil ako svojho vlastného starého otca.

Takže preto toľko hovoril, že ho bude nenávidieť, koľko dočerta už túto vraždu plánoval? Ako mohol? Ako sa mu vôbec mohol pozrieť do očí, keď už od začiatku vedel, čo sa chystá spraviť? Vedel ako hrozne mu ublíži... Ten bastard... ten skurvený bastard! Roztrasene sa postavil a rozbehol sa dolu schodmi do chodby, ktorá spájala vnútro veže z vonkajšími schodmi, po ktorých zišiel dolu.

Zúrivo sa rozutekal koridorom, keď z diaľky začul kedysi milovaný a dnes už nenávidený hlas: „Už je po všetkom, ideme!“

Nevšímal si boj okolo seba. Dokonca aj keď sa naňho vrhol smradľavý Greyback, v sekunde ho zneškodnil a utekal čo mu sily stačili. Chcel počuť prečo... Šmykol sa na kaluži krvi, nemal čas zisťovať, komu patrila. Zahol do boku a vyhol sa nejakej kliatbe, ktorá ho minula len o chlp, mal dobré reflexy ešte z vojny v Normandii, či kúzla, alebo guľky, nebol v tom rozdiel.

A konečne ich zazrel. Bellatrix, Malfoy a Snape. Kráčali vedľa seba až vyšli otvorenými vrátami von. Počul jej smiech, keď ich nasledoval na temné pozemky. V diaľke videl horieť Hagridovu chatrč. Zapálila ju tá suka a náramne sa bavila.

„Potter!“ skríkol niekto za ním a Harry sa ani nestihol otočil, keď doňho prudko vrazilo kúzlo, vymrštilo ho do vzduchu až dopadol niekoľko metrov v pred, priamo na tvár. Ozvalo sa chrupnutie a z oboch nosných dierok mu začala vytekať krv. Rýchlo sa otočil na chrbát a vrhol na dve postavy v smrťožrútskych habitoch omračujúce zaklínadlá.

Padli k zemi, keď sa Harry postavil, no náhle zastal, pretože zistil, že len kúsok pred ním stojí Severus, zatiaľ čo Bellatrix v pozadí zapaľovala stromy a Hagridovu záhradku. Draco to nešťastne sledoval a Severus ten pozeral do jeho zelených očí.

A jeho tvár bola bez emócií. Chladná, bezcitná a krutá presne tak ako jeho srdce.

„Nechoď za nami,“ riekol potichu a zodvihol prútik, ktorý naňho vzápätí namieril.

„Prečo?“ spýtal sa zničene, ani len sa neunúval zodvihnúť vlastný prútik. Chcel mu ublížiť, chcel, ale nemohol...

Čierne oči ostávali chladné. „Vráť sa späť.“

Harry k nemu urobil krok a zopakoval: „Prečo si ho zabil?“

Severus sa nadychoval k odpovedi, keď sa spoza Harryho vynoril vysoký smrťožrút v maske. „Musíme zmiznúť, kým sa neobjavia z ministerstva,“ riekol tlmeným hlasom, no Harry ho ignoroval a sledoval len Severusa.

„Veď to je Potter, Snape,“ zavrčal ten istý hlas, kúsok pri ňom a náhle ho zasiahla mučivá bolesť, dopadol do vlhkej trávi a zvíjal sa v ohromnej agónii. Nechtami zaryl do mäkkej pôdy a dusil v sebe vzlyky plné neľudskej bolesti.

„Nie!“ zreval zrazu Snapeov hlas a bolesť zmizla tak rýchlo, ako sa aj zjavila.

Omráčene ležal na zemi, skrútený v čudnom klbku, keď niekde nad ním prehovoril Snape. „Zabudol si na rozkazy? Potter patrí Temnému pánovi – máme ho nechať jemu! Choď! Choď!“

Harry vnímal, ako smrťožrút, ktorý naňho vrhol neodpustiteľnú, urýchlene odišiel. Bellatrixin smiech bol čoraz bližšie, keď sa k nemu zrazu sklonila a jej dlhé vlasy ho pošteklili na tvári.

„Čo to robíš, Bellatrix, musíme ísť!“ zavelil Severusov hlas, ktorý už bol vzdialenejší a ozval sa z druhej strany než predtým stál.

„Vydrž, je síce Temného pána, ale mučiť mi ho nezakázal,“ riekla s desivým úsmevom a švihla prútikom, načo akoby Harryho priamo do brucha pleskol neviditeľný bič, ktorý mu roztrhal tričko, kožu aj svalstvo.

„Crucio!“ ozval sa náhle Dracov hlas a Harry ho skrz zahmlené videnie zazrel niekde nad sebou, keď Bellatrix klesla vedľa neho a skrúcala sa v bolestiach.

Malfoy ho schmatol za pažu, postavil ho na nohy a pridržiaval ho, zatiaľ čo mučil svoju tetu. Keď kúzlo pominulo, zmätená Bellatrix v šoku hľadela na Draca, načo ju Severus zodvihol a zavrčal: „O chvíľu sú tu aurori, teraz nemáme čas.“

A ťahal ju za hranice hradu, pretože do Núdzovej miestnosti už očividne nemali čas sa vracať. A za hranicou sa Bellatrixin výraz zmenil na zúrivý, keď šialené oči hľadeli na Draca, a potom ona aj Severus zmizli.

Bolesť, ktorú v tej chvíli Harry cítil sa nedala opísať slovami. Cruciatus a dokonca aj zranenia, ktoré utrpel v minulom živote, neboli také deštruktívne, ako uvedomenie si toho, že ho jeho všetko zradilo. Veď predsa hovoril, že je temný a urobí hrozné veci... ale toto... Dumbledore mu veril... A Harry dúfal, že...

Žmurkol na miesto, kde pred chvíľou Severus zmizol a po líci mu stiekla slza.

„Nie všetko je také čierne, aké sa zdá byť,“ riekol potichu, hlas vedľa neho.

Harry vzhliadol do šedých očí a zachrípnuto prehovoril: „Myslel som, že si ma tiež zradil. Prečo si mi nepovedal, čo od teba Voldemort skutočne chcel?“

Malfoy si povzdychol. „Teraz nie, všetko ti vysvetlím, ale teraz nie.“

„Chcem ísť-“ hlas sa mu zlomil, ale Malfoy pochopil, pretože zatiaľ čo ho stále pridržiaval, kráčali smerom k veži.

Hrad bol vysvietený a vládla v ňom panika, pod vežou sa pomaly utváral dav študentov i zamestnancov, ktorí neveriacky a s hrôzou sledovali dolámané telo pred sebou. Harry sa pevnejšie pridržal Draca, keď sa predierali pomedzi ľudí, ktorí ich od šoku ani nevnímali.

Zastali, keď sa dostali na čelo davu. Harry ťažko preglgol a pustil sa Draca, aby krivkajúc došiel až k telu, ku ktorému vzápätí klesol. Bledá tvár, zatvorené oči, dolámané nohy aj ruky – a toto bol len pred chvíľou jeden z najmocnejších kúzelníkov v ich svete. Muž, ktorého sa bál aj samotný Voldemort, bol zabitý mužom, ktorého Harry miloval dlhšie než jestvoval tento hrad, dlhšie než žili títo ľudia, dlhšie než žil tento starý muž. A teraz po toľkých storočiach sa v ňom rodila skutočná nenávisť... pretože mu bolo príšerne ublížené.

„Harry,“ šepla Hermiona, pri jeho uchu a objala ho.

„Dostaneme toho hajzla,“ ozval sa Ronov hlas a objal ho z druhej strany.

Keby si len vedel, Ron... keby si len tušil, čo pre mňa ten hajzel znamená...

A zrazu si uvedomil, že jeho priatelia to nepochopia, nikdy tomu neporozumejú, naopak, Draco vedel... vedel, čo sa práve stalo a nebolo to len zavraždenie Dumbledora.

A zdalo sa, že Draco vie oveľa viac... vedel veci, o ktorých Harry nemal zdania. Postavil sa, Hermiona s Ronom ho hneď prichytili, no vymanil sa od nich a pozrel na Draca, ktorý stál pred davom a všetci na nich upierali zvedavé a zamračené pohľady.

„Malfoy bol predsa s nimi,“ šepkali hlasy v húfe študentov.

„Ty si to nevidel, mučil tú smrťožrútku...“

„Zradil temnú stranu!“

Cez dav si zrazu prerazil cestu Theodor Nott a namieril na Malfoya prútik. „Ty skurvený zradca! To si hovoríš Malfoy?!“

A skôr, ako ho Nott stihol zakliať spacifikovala ho profesorka McGonnagalová. „Hagrid, okamžite vezmi pána Notta do riaditeľne a tam ho stráž,“ prikázala plačúcemu poloobrovi.

Malfoy sa otočil celkom bledý k skupine Slizolinčanov, venoval im významný pohľad, pyšne sa vystrel, otrčil špicatú bradu a sebavedome prikročil k Harrymu a sám ho prichytil. „Musím ti toho veľa povedať, Potty,“ zašepkal mu pri uchu, zatiaľ čo sa davom ozvala hlasitá vrava, nevšímali si tie neveriace pohľady, ani Rona a Hermionu, ktorí akoby od šoku prirástli k zemi. Harrymu bolo zrazu všetko ukradnuté, jediné, načo sa jeho myseľ zameriavala bola Dumbledorova smrť, Severusova zrada a Draco, na ktorého mal rozhodne niekoľko otázok.

V hrade stále vládol chaos. Niektorí učitelia a dokonca i hradní duchovia sa snažili vystrašených študentov upokojiť, no márne. Začínali prichádzať aurori, ktorí sa pokúšali celú situáciu dostať pod kontrolu. Draco s Harrym mali v celku šťastie, pretože ich nik nezahliadol, a tak sa mohli zavrieť v Núdzovej miestnosti. Najskôr spolu zničili skriňu, cez ktorú sa smrťožrúti dostali do Rokfortu, a potom požiadali Núdzovú miestnosť, aby sa premenila na miesto, kde by sa mohli v pokoji pozhovárať. Miestnosť plná skrytých vecí sa zrazu zmenila na ponurú izbu s malou hnedou pohovkou na mäkkom koberčeku a stolíkom s vodou.

Harry sa pomaly posadil a zasyčal bolesťou. Celé telo sa mu ešte stále triaslo po Cruciate a rana od magického biču na bruchu slabo krvácala. Tlačil si na ňu dlaňou a oprel sa o pohodlný chrbát pohovky.

Draco sa neposadil, stál pred ním a nervózne prešľapoval z nohy na nohu.

„A teraz chcem počuť, prečo si mi nepovedal o skutočnej úlohe, ktorú ti Voldemort dal?“ spýtal sa Harry potichu, nezvyčajne potichu, akoby to bol hlas cudzinca, ktorý mu vychádzal z úst.

Draco mu pozrel do očí a prehrabol si neobvykle rozstrapatené plavé vlasy. „Nemohol som ti to povedať, pretože ma o to požiadal sám Dumbledore.“

Harry prudko roztvoril oči a zašepkal: „Ty si mu to povedal?“

„Že ho mám zabiť? Ani som nemusel, vedel to, všetky tie moje pokusy prekukol, ako som si vôbec mohol myslieť, že to kúzelník ako on nezistí. Sám si ma zavolal do riaditeľne a pokojne mi oznámil, že o všetkom vie. Vedel aj to, že to nechcem spraviť... že ma k tomu donútili,“ nadýchol sa a pokračoval: „A povedal mi, že je všetko v poriadku, že sa o mňa postará.“ Jeho šedé oči sa leskli emóciami, keď sa ich oči opäť stretli. „Vysvetlil mi celý plán, mal som mlčať, až kým nepríde tá pravá chvíľa, pochop, nemohli ti to povedať, pretože ty by si to nikdy nedopustil a celý plán by šiel do hája.“

Harry sa vystrel a s bolestnou grimasou si pritlačil na ranu. „Aký prekliaty plán ste to predo mnou tajili? Toto bol akože ten plán? Akosi sa mi zdá, že sa niečo poriadne posralo.“

Malfoy si povzdychol a vzhliadol na zem. „Nie, ten plán vyšiel do poslednej bodky.“

S pootvorenými ústami neveriacky pozoroval mladíka pred sebou. Postavil sa, pretože nemohol len tak sedieť. „Chceš- chceš mi tým povedať, že Dumbledore chcel zomrieť? Že to bol jeho veľkolepý plán – smrť? Bol to jediné, čo riadne chránilo túto školu a všetkých tých nevinných študentov pred Voldemortom. A on...“ nedokázal pokračovať, dýchalo sa mu čoraz ťažšie.

„On zomieral, Harry,“ pošepol Malfoy opatrne a pozrel mu do očí.

Preglgol a zažmurkal. „Jeho ruka...“ Náhle uvedomenie zasiahlo jeho myseľ.

„Áno,“ prikývol Malfoy. „Bola to nejaká kliatba, neviem presne aká, nejestvovala možnosť, akoby ju mohli zneškodniť, zabíjala ho celý dlhý rok. Vedel o tom len Severus a ja. To on sa oňho staral, varil mu elixíry, aby nikto nič nespoznal. Raz som Severusovi jeden z tých elixírov pomáhal pripraviť a zaniesol som ho riaditeľovi, videl som ho, ako vyzeral bez svojej medicíny... bol to... ak by si ho videl v takom stave, hneď by ti došlo, že zomiera.“

Harry sa opäť posadil a špinavými rukami si pretrel bledú tvár. „Zomieral mi priamo pred očami a ja som bol taký slepý...“

„Skrýval to, nechcel, aby si o tom vedel. Veľa si preňho znamenal, rozprával mi o tebe, stále.“

„Ale prečo... prečo chcel, aby ho Severus zabil?“ spýtal sa Harry vyhasnuto.

Malfoy mlčal, švihol prútikom na vodu v karafe a číra tekutina nabrala zlatý odtieň, nalial si do pohárika s hrubým dnom a hrkol tekutinu do seba. Zaškľabil sa a odvetil: „Bol to rozkaz Temného pána a Severus si tým, že splnil úlohu, ktorú som ja pokašľal, u neho veľmi šplhol. Dumbledore by zomrel tak či tak a takto mala jeho smrť aspoň nejaký osoh. Severus je momentálne smrťožrútom, ktorému Temný pán najviac dôveruje. A to v tejto vojne nakoniec rozhodne, pretože Temného pána zradí jeho najvernejší smrťožrút.“ Potom sa zamračene poškriabal vo vlasoch a dodal: „A navyše, uzavrel neporušiteľnú prísahu s mojou matkou, že ak vo svojej úlohe neuspejem, spraví to za mňa. Ak by Dumbledora odmietol zabiť, prísaha by zabila aj jeho. A to nemohol dopustiť, však? Nie, keď si tu ty.“

Harry dlho nereagoval slovami, bol hlboko ponorený vo všetkých tých informáciách, ktoré sa dozvedel.

„A navyše sa bavili o nejakom prútiku, nie predo mnou aj to som začul náhodou. Vraj niečo o tom, že Severus musí byť jeho majiteľom po Dumbledorovej smrti.“

„Takže ma nezradil,“ zamumlal si Harry po pod nos a smutne sa usmial. Severus musel opäť raz zabiť niekoho, na kom mu záležalo. Spamätá sa z toho vôbec niekedy?

„Je pravda, že ty a Severus ste boli jednou dušou? Je pravda to, o čom ste sa s Dumledorom vtedy bavili?“ spýtal sa Malfoy a posadil sa vedľa neho. Nalial mu pohárik a postavil ho pred neho.

„Ty si vážne počul všetko?“

Pokrčil ramenami a odpil si. „To neviem, prišiel som práve, keď ti Dumbledore rozprával o tvojich očiach a o tom, ako si sa zmenil.“

„Och, takže si počul všetko,“ riekol Harry a vzal si pohárik do ruky. Pevne zovrel studené sklo a odvetil: „Je to pravda.“

„Takže si šesťkrát zomrel,“ vydýchol Malfoy zaskočene a pozeral naňho ako na zjavenie.

Harry do seba prevrátil ostrú tekutinu a uškrnul sa. „Neveril by si, ale v jednom zo svojich životov som bol princ.“

„Teraz si vymýšľaš, s touto pohromou čo máš na hlave si princom byť nemohol.“ Malfoyove kútiky úst sa zodvihli nahor.

„Bol som synom muklovskej kráľovnej Veľkej Británie, Anny Stuartovej, stačí ak si nájdeš nejaké fotky jej detí. Môj vzhľad sa v žiadnom živote nezmenil.“

Malfoy mu vážne pozrel do očí a zdalo sa, že mu verí. „A kým bol v tej dobe Severus?“

„Pobočník dánskeho kráľa,“ odvetil Harry a opäť si odpil. Chutilo to ako whisky.

Draco krútil hlavou a stískal svoj pohárik. „To je neskutočné.“

Po chvíli ticha sa ozval Harry. „Hej, Draco, ďakujem, že si zakročil, keď ma chcela tvoja šibnutá teta mučiť.“

Malfoy sa zdal potešený, keď použil jeho krstné meno a ľahostajne odvetil: „Ani ju poriadne nepoznám. Celý ten čas bola v Azkabane, nič pre mňa neznamená.“

„Čo na to povie tvoj otec, keď zistí, že si zmenil strany?“ zaujímal sa Harry a odložil pohár späť na stôl.

„Och, ešte mi bude ďakovať, keď nakopeš Tem- Voldymu prdel. Vieš, môj otec sa vždy prikláňa k strane, ktorá je víťazná, takže mi bude nesmierne vďačný, že zatiaľ čo on trčal v Azkabane, ja som očistil naše vznešené meno,“ odfrkol si a venoval mu pohľad.

„Dopekla,“ vyskočil Harry náhle na nohy a z vrecka vytiahol zlatý medailón zavesený na tenkej retiazke.

„Čo to je? Počkaj to je... to je Slizolinov medailón, odkia-“

Harry mu skočil do reči: „Nemôžem ti povedať, čo to presne je, ale je to predmet, po ktorom sme s Dumbledorom pátrali. Súvisí s Voldemortom a ja ho musím zničiť.“

„Spálime ho?“ Malfoy sa postavil a zamračene sledoval medailón.

„To nebude stačiť. Potrebujeme Chrabromilov meč.“

Profesorka McGonnagalová nepovedala ani pol slova, keď sa vrútili do kancelárie riaditeľa a požiadali ju o meč jedného zo zakladateľov. Zničili ďalší horcrux. Voldemort bol takmer smrteľný, už stačilo zabiť len toho slizkého hada a ten parchant bude obyčajným smrteľníkom.

Harry si nechal ošetriť zranenie a s neviditeľným plášťom cez plecia sa vybral na Astronomickú vežu. Hrad aj pozemky boli plné aurorov. Malé svetielka z ich prútikov pobehovali v temnote pod vežou. Dumbledorove telo tam už nebolo, rovnako, ako Temné znamenie nad vežou. Neostala žiadna pamiatka po tom, že na onom mieste zomrel niekto taký dôležitý, dôležitý pre magický svet aj Harryho. Jeho strata nebolela o nič menej i keď už vedel, že aj tak zomieral a všetko to mal naplánované. Bolelo ho, že sa s ním nerozlúčil, aj keď vedel, že čochvíľa zomrie. Ani slovkom mu nenaznačil, že tu už dlho nepobudne. Cítil sa byť okradnutý...

No jedna hlboká diera v jeho srdci sa pomaly zaceľovala, tá, ktorá tam ostala po Severusovej zrade. Vedel, že by jeho Severus nikdy nič také nespravil, že by sa nikdy neotočil proti nemu. Veľmi mu chýbal, netušil, kde teraz je, no keď vzhliadol na tmavé nebesia, v diaľke si predstavoval hviezdu Seveharr, ktorú síce nevidel, ale to preňho nebolo podstatné. Predsa ani Severusa teraz nevidel, no vedel, že tam je a vedel aj to, že myslí naňho.

Milujem ťa, Severus, nech si už kdekoľvek...

Stál tam celé hodiny, noc bola čoraz hlbšia, keď aurorské prútiky zhasli a pozemky Rokfortu sa ponorili do absolútnej tmy. Žiarivý mesiac sa odrážal od pokojnej hladiny jazera, nad ktorým sa zrazu objavila...

Harry prižmúril oči, v ktorých sa mu vzápätí zaleskli slzy. Nad jazerom vo vzduchu stála prekrásna strieborná laň. Harry švihol prútikom a sledoval strieborného jeleňa, ktorý vzduchom dobehol k svojej milovanej polovičke.

Patronusovia na seba dlho hľadeli až sa k sebe nakoniec pritúlili a ostali tak, visieť vo vzduchu, medzi hviezdami, ich strieborné telá sa odrážali spolu s mesiacom na hladine, ktorá sa jemne vlnila v takmer neexistujúcom vetríku.

Som s tebou, Harry, vždy som s tebou...

A Harry len skrz slzy pozoroval jeleňa a laň, zatiaľ čo si z vrecka vytiahol dokrkvanú fotografiu, ktorú otočil a prečítal si posledné slovko, ktoré na jej zadnej časti stálo:

Nezabudni...

~

 

 

 

 

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Profesor, 7. 8. 2017 14:18)

TEda, to je kapitola. Překvápko, i když ne tak úplně. Krásně jsi zapojila kánon. Díky za to.

...

(MiraJane, 27. 7. 2017 13:26)

No..Brumbál i Draco dost překvapili. Ani nevím proč, ale scéna kdy Harry říká Dracovi, že kdysi býval princ..byla velice roztomilá. :D Úplně si dokážu představit Dracův výraz typu: No to si děláš pr*el. :D Každopádně spád má povídka pěkný a určitě mě zajímá jaký konec bude mít. :)

Paráda.

(Karin, 19. 7. 2017 22:11)

Parádní povídka.

:-)

(Achája, 18. 7. 2017 11:40)

Fíha, přečetla jsem celou povídku ve volné chvilce na dovolené na Slovensku;-) A teď jsem si tuhle kapitolu dala znova, jen tak pro radost, protože je to prostě nádhera.
Dlouhé kapitoly mi nikdy nevadí, obzvlášť když je to tak čtivé, jak to umíš ty:-) A že je to tak romantické, to je jenom dobře. Není to kýčovité a přeslazené, naopak to na mě působí ohromě silně a hluboce.
A celý ten nápad je geniální a úžasný, čte se to úplně samo a nemůžu se dočkat další kapitoly:-) Jen mě mrzí, že už to bude končit...

...

(Abequa, 12. 7. 2017 21:16)

Musím říct, že mě to úplně odrovnalo... v běžném životě jsem si prošla něčím podobným a vehnalo mi to slzy do očí... opustit člověka kterého miluješ pro větší dobro stojí všechno co máš... doufám, že Harryho a Severusův je tohle šťastný život... nebo spíše bude...

:-)

(sisi, 10. 7. 2017 15:01)

Aspoň to zkusil. Zkusil mu odpustit, že nebudou spolu. Pochopil, že tento život nebude jejich posledním? Harry se konečně dopracoval k nějakým informacím, i když se zpožděním. Harry si to musí přebrat a pochopit. I on je tu viteálem? Dnešní kapitola je skoro pohádkově poetická. Děkuji.

Re: :-)

(Sonka, 11. 7. 2017 8:43)

V poviedke som spravila pár zmien, nechcelo sa mi stým kašľať, preto medailón nebol falošný horcrux a ešte stále premýšľam, ako to vymyslím s Harrym, či teda bude horcurx, alebo nie. A ja ďakujem krásne, sisi, som rada, že sa ti poviedka páči, keďže je venovaná tebe :))

Re: Re: :-)

(sisi, 11. 7. 2017 22:37)

Já to klidně přiznám, povídka se mi moc a moc líbí a ohromně si ji užívám. A děkuji za věnování. Myslím, že samovolný život povídky má co do činění spíš s Tebou, než s mým nápadem. Ty ji vymýšlíš, píšeš, opravuješ, věnuješ jí svůj čas. Cítím svůj "dluh" a děkuji Ti, Sonka, za úsilí a péči o Duše na cestě.

<3.

(Nyssa, 11. 7. 2017 21:24)

Táto poviedka je tak...ÚŽASNÁ!! hrozne sa mi páči, ako dokážeš životy Harryho a Seva vsunúť do rôznych historických udalostí. Som zvedavá, ako si poradia v tejto dobe a ktorí z nich bude mať pravdu. JE toto ten správny čas, aby boli šťastný?
Mimochodom, som neskutočne rada za to, že si z Draca spravila Harryho spojenca. Tvoje sympatie voči nemu úplne chápem a stotožňujem sa s nimi. Hoci si ho nedokážem predstaviť ako Harryho partnera, do úlohy kamaráta, možno až brata sa mi hodí dokonale <3

:)

(Tyra Hawking, 11. 7. 2017 6:02)

Krásné. Tahle povídka mi připadá úžasně jemná a něžná. Upřímně je mi Harryho líto, ale Severuse vlastně taky. A děkuju za Draca. I když bych si strašně přála, aby Harry a Draco byli spolu, vím, že u téhle povídky to není možné. Ale víš co? Mohla bys napsat nějaké další Drarry. Co? Prosíím. :)

Re: :)

(Sonka, 11. 7. 2017 8:51)

Ver mi, že aj mňa to strašne láka niečo medzi Harrym a Dracom vyšpekulovať, ale musím sa držať na uzde a udržiavať ich vzťah v priateľskej rovine :D je to pre mňa hrozne ťažké, preto som po dopísaní utekala na tvoju stránku a prečítala som si znovu zatiaľ poslednú kapitolu Andromedy, aby som sa uspokojila :D Na Drarry poviedku sa chystám už dlho a určite v budúcnosti nejakú napíšem, momentálne je to môj najobľúbenejší ship a asi aj najobľúbenejším už ostane a veľkú zásluhu na tom majú práve tvoje poviedky :)) Ďakujem krásne, Tyra, tvoj názor si nesmierne cením :)

...

(Tinů, 10. 7. 2017 22:38)

Super kapitola. A som velmi rada že Harry sa takto skoro dozvedel pravdu o Severusovy a aj o Dracovy. A že ten ostal s ním. To ma prekvapilo a potešilo.
Ďakujem za kapitolku a teším sa na ďalšiu :)

Re: ...

(Sonka, 11. 7. 2017 8:46)

Aj ja ďakujem, Tinu :) ♥

====

(Weras, 10. 7. 2017 21:10)

Tak moc doufám,že už nenecháš ani jednoho zemřít. Že už si konečně prožijí život spolu.A velký dík za Draca,ve tvé povídce je naprosto úžasný.Harry se pravdu dozvěděl skoro okamžitě,takže žádná nenávist k Severusovi nemohla vzniknout. Spadl mi kámen ze srdce (i když je mi moc líto Brumbála),že ti dva mají porád velkou šanci!!! Moc se těším na pokračování a za tento díl velký dík!!!!!!!

Re: ====

(Sonka, 11. 7. 2017 8:46)

Som rada, že sa ti Draco páči :) Ďakujem, Weras, tvoj komentárik ma veľmi potešil :))

....

(Kilia Ice , 10. 7. 2017 16:07)

Och. Toto bola úžasná časť. Teším sa na pokračovanie. Je smutné, že sú opäť od seba. Už mi to príde ako romeo a Júlia. (milujem tú drámu) :D je to jednoducho úžasné. Som rada, že sa Draco zachoval tak ako sa zachoval :D

Re: ....

(Sonka, 11. 7. 2017 8:44)

No vážne im to neuľahčujem :D Aj mne je ich ľúto, ďakujem, Kilia Ice, veľmi si ma potešila :)

Dojemné...

(SORA 77, 10. 7. 2017 0:19)

V první chvíli jsem se bála, že Harry nepřestane Seva nenávidět, ale Draco to zachránil, to jsem ráda. Kapitola byla nádherná, moc děkuju za krásnou chvilku při čtení.

Re: Dojemné...

(Sonka, 10. 7. 2017 11:32)

A ja ďakujem za krásne slová, SORA :))