Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola VI. - Bezradný a mŕtvy

3. 8. 2017

 

Kapitola VI.

Bezradný a mŕtvy

chapter-vi.jpg

     A vojna sa začala...

Voldemort bol ako utrhnutý z reťaze. Po Dumbledorovej smrti bol odvážnejší, akoby nejestvovalo nič, čo by ho mohlo zastaviť. Napádal muklov, len aby sa vysmieval svetlej strane. Ministerstvo kolabovalo, hovorilo sa, že veľa kúzelníkov na vysokých pozíciách je pod Imperiusom a tí ostatní sú tajnými spojencami temnej strany.

Voldemortovi ľudia boli všade. Mnohí kúzelníci opúšťali krajinu, mnohí sa skrývali, infraštruktúra sa rúcala, obchody sa zo dňa na deň zatvárali – bol to chaos. Jediné miesto, ktoré fungovalo tak ako predtým bol Rokfort, bezpečná čarodejnícka škola, kde rodičia posielali svoje deti s vierou, že aspoň ony budú v bezpečí, na Rokforte sa im predsa nemohlo nič stať, aj keď bol Dumbledore po smrti. Žiaľ, mýlili sa, Voldemortovi sa počas prázdnin podarilo Rokfort obsadiť, naverboval doň svojich smrťožrútov, a tak rodičia nevedomky svoje ratolesti poslali priamo do jeho pazúrov.

A ja som čakal, kedy sa na scéne objaví samotný Voldemort. Na všetky akcie, ktoré podnikol vysielal len svojich smrťožrútov – svojich panáčikov vo vojne, zatiaľ čo on sa bezpečne skrýval. Rád, aurori, kúzelníci z obyčajného ľudu, či dokonca i starší a odvážnejší študenti, tí všetci sa spojili, aby vytvorili jednu celistvú armádu. Jedinú funkčnú opozíciu, ktorá bojovala proti Voldemortovi a jeho šialenému vyčíňaniu.

Nebol som z toho nadšený, ale bez toho, či by som vôbec súhlasil, som sa stal neoficiálnym vodcom tejto opozičnej skupiny. Viedol som oveľa starších, ostrieľanejších kúzelníkov, pretože, keď sa niečo stalo, všetky oči automaticky vyhľadali mňa a čakali... a ja som sa svojej úlohy chopil ako správny Vyvolený.

Nakoniec som bol nútený stať sa tým, koho zo mňa spravili. A verte či nie, nakoniec som si svoju rolu obľúbil. Nenávidel som Voldemorta a práve preto som si zabíjanie jeho nasledovníkov toľko vychutnával. Možno sa mohlo zdať kruté, že sme používali neodpustiteľné, no museli sme.

Protistrana by inak mala navrch, iste, mohli sme ich omračovať a zatýkať, no súdny systém už viac neexistoval; Azkaban mal pod palcom Voldemort, neexistovalo väzenie, do ktorého by si išli odpykať svoj trest a vojna už taká, žiaľ, bola... jednu som predsa zažil, bola síce muklovská, ale nelíšila sa od tejto, aj v nej sme svojich protivníkov zabíjali, tak to skrátka malo byť – nedalo sa tomu vyhnúť.

Mojim jediným cieľom bolo zavraždenie Voldemorta a opätovné získanie Severusa.

V tej dobe som ešte veril, že sa dočkáme šťastného konca.

.•●•.

Dva páry nôh dopadli na zablatenú cestičku. Dve postavy sa pustili a zatiaľ čo sa tá prvá rozhliadala, tá druhá riekla:

„Nemusel si ísť so mnou.“

„Chcel som, Potty, nepustím predsa nášho hrdinu samého do sveta. Kde to vlastne sme?“ spýtal sa Draco a so znechutením sledoval blatovú zem, na ktorej stál. „Pre Merlina, moje topánky, mohol si ma upozorniť!“

Harry sa uškrnul a odvetil: „Sme blízko obce Yerville, v regióne Horná Normandia.“ Potom švihol prútikom, pričom mu očistil topánky a zároveň na ne uvrhol odolné kúzlo.

Malfoy sa zatváril spokojne a vzhliadol naňho. „Vo Francúzsku?“

Harry prikývol a vybral sa naprieč zablatenou cestou. Draco ho v tichom zamyslení nasledoval, až kým nezastali pred zarasteným poľom.

„Je to tu...“ hlesol Harry potichu. „Nemôžem tomu uveriť. Nič sa tu nezmenilo.“

„Tu si ju pochoval?“ Draco podišiel vedľa neho a hľadel na nízku čerešňu.

„Presne pod tento strom,“ pošepol a pozeral na vysokú trávu, ktorá rástla na vyvýšenej pôde.

Tento krát to bol Draco, ktorý jemným pohybom prútiku trávu zastrihol a na onom mieste okamžite vykvitli rôznofarebné kvietky, ktoré pokryli celú oblasť pod odkvitnutou čerešňou. Kvety rozžiarili toto mdlé a pochmúrne miesto, na ktorom sa podpísalo jesenné počasie.

Očarujúce kúzlo, pomyslel si Harry so smutným úsmevom a pevne stisol knihu, ktorú držal v ruke. „Vážne tu nemusíš byť, Draco, chcem jej len dočítať tú knihu, je muklovská, unudí ťa k smrti.“

„Buď ticho a čítaj. Na jej koniec čakala celé roky, tak už nezdržuj,“ odvetil plavovlasý mladík, vykúzlil si z padnutej halúzky lavičku a posadil sa na ňu.

Draco Harryho každým dňom prekvapoval. Nikdy by mu nenapadlo, že sa v ňom mohol tak zmýliť. On sám sa posadil do tureckého sedu, hneď vedľa kvetmi zarasteného hrobu. Otvoril tenký zväzok na stranu, kde pred mnohými rokmi skončil v jej čítaní a nadýchol sa. Písmo sa mu rozmazalo, keď sa mu do očí nahrnuli slzy. A vtedy pochopil, že to nedokáže. V hlave mal len spomienku na to, ako zistil, že Chloé nedýcha a je...

Začul šušťanie trávi, keď sa zrazu vedľa neho posadil Draco a opatrne mu knihu zobral z rúk. Ich pohľady sa stretli v nemom pochopení a druhý chlapec začal čítať miesto neho: „Zbohom, povedala líška. Tu je moje tajomstvo. Je veľmi jednoduché: to dobré vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“

Harry počúval Dracov hlas a pozoroval hrob. V hlave si pritom predstavoval Chloé – jej žiarivé modré oči, jej úsmev, ktorý jej hral na tvári zakaždým, čo jej čítaval. Predstavoval si ju ako dospelú. Aká krásna a múdra žena by z nej vyrástla, koľko by tomuto svetu dala.

Slnko pomaly zapadalo, keď si Draco zastrčil dlhší pramienok vlasov za ucho a prehrnul na poslednú stranu.

„Zahľaďte sa na nebo. Pýtajte sa: zožrala ovečka kvetinu – áno, alebo nie? A uvidíte, ako sa hneď všetko zmení... a nijaký dospelý nikdy nepochopí, prečo je to také dôležité!“

Harry sa cez slzy usmial. „Sladké sny, princezná,“ pošepol a Draco knihu zatvoril.

Potom mlčali. Obaja, až kým slnko celkom nezapadlo. Ochladilo sa a rozfúkal sa slabý vietor, pár uschnutých listov zhodil z čerešne, keď sa Draco postavil a podal mu ruku.

„Mali by sme už ísť.“

Harry prikývol a premiestnil ich späť na Grimmauldovo námestie. Bývali tam spolu od konca minulého školského roku. Harry po škole odmietal ostávať u Drusleyovcov, bolo to zbytočné, keď o pár týždňov dovŕšil v magickom svete dospelosti.

A Draco ten nemal kam ísť. Domov sa po zrade vrátiť nemohol, tam by ho Voldemort našiel veľmi ľahko, navyše sa dozvedeli z tajného listu od jeho matky, že ich panstvo dokonca momentálne obýva, takže táto možnosť už viac neprichádzala do úvahy.

Do Rokfortu sa rovnako vrátiť nemohli, aby dokončili posledný ročník, a to z celkom prostého dôvodu – smrťožrúti a Voldemortova vláda. Ten parchant bol všade. Väznil tam učiteľov i žiakov a Harry aj rád boli celkom bezmocní. Aj keď na pláne znovu dobitia školy celé leto až do dnes pracovali. To bol vlastne ich prvý a prioritný krok – získať späť Rokfort.

Len čo pristáli v kuchyni, sa Harry vybral k umývadlu a opláchol si tvár. Unavene zatvoril oči – celé mesiace nemal nijaké správy o Severusovi. V tých pár bojoch, ktoré sa odohrali medzi rádom a smrťožrútmi, nebol prítomný, a to Harryho zžieralo najviac. Stačilo by mu ho vidieť, aspoň zahliadnuť a vedieť, že je v poriadku...

„Zavri si hubu, Kreacher, lebo tvoju hlavu povesím na stenu! Ten tvoj odporný ksychtík sa medzi ostatnými bude náramne vynímať. A láskavo nám sprav večeru, lebo zjeme teba!“ vrčal Dracov hlas spoza neho a Harryho náhle opustili všetky depresívne myšlienky. Potichu sa zasmial.

„Odporný zradca nie je Kreacherov pán,“ hundral si starý škriatok po pod nos.

Otočil sa k nim a vzhliadol dolu na svojho domáceho pomocníka. „Rob ako ti Draco rozkázal, povedal som ti predsa, že od teraz je on tvojim pánom rovnako ako ja,“ riekol pokojne a sledoval, ako nafúkaný škriatok začal pripravovať jedlo a popri tom hádzal na Draca vražedné pohľady.

Ten sedel za stolom a čítal raňajšie vydanie Proroka. Potom ho šľahol do oproti stojaceho krbu, kde ho okamžite pohltili plamene ako hladové ohnivé šelmy. „Je celkom jasné, že Voldemort ovláda aj Proroka, väčšie bludy v ňom hádam ešte nepísali,“ zatváril sa kyslo a začal si upravovať nechty a popritom prezeral ďalšiu poštu, ktorá dorazila aj s novinami.

„Salazar, zase ti píše tá otravná Grangerová, tá si nedá pokoj. Vraj sa s rodičmi skrýva na bezpečnom mieste, akoby nás to trápilo,“ frflal a odhodil dlhý pergamen na stranu. „Ale stále nemá na žiarlivú lasičku,“ zachechtal sa, „jeho listy ma bavili najviac. Škoda, že už nechodia.“

Harry sa pobavene uškrnul. „Tvárme sa, že je úplne v pohode, že mi čítavaš osobnú poštu.“ Draco po ňom strelil nevinný pohľad a Harry len pokrútil hlavou. „Idem do sprchy,“ povedal a vybral sa hore schodmi do kúpeľne.

Zatvoril za sebou dvere, vyzliekol sa a cez sklené dvierka vstúpil pod sprchu, ktorá sa automaticky zapla. Riadne sa umyl a potom na seba nechal stekať horúce kvapky. Pred očami mal Severusa, v jednom kuse, akoby jeho myseľ ani iné nepoznala. Preto nechcel byť sám, pretože len čo sám bol, tak ho videl a to ho pomaly ničilo. Čelom sa oprel o mokré kachličky a snažil sa bojovať so všetkými tými hroznými pocitmi, ktoré mu zalievali celé vnútro. Chcel len, aby to prestalo. Samotné jeho bytie trpelo, pretože nevedelo, kde je a hlavne či je jeho polovica v poriadku.

Primkol k sebe viečka a v hlave sa mu vynorila spomienka na jedno z ich milovaní.

°

„Nádherná hra, maestro Porter, tak ako vždy,“ riekol muž vkusnom fraku, keď sa publikum vyprázdnilo a všetci gratulanti, ktorí mu priali k jeho dnešnému výkonu odišli. Ostal len jeden – jeho najvernejší fanúšik – Severs Adkins.

„Prosím, hovorte mi Harry, Severus, už nejeden krát som vás o to žiadal,“ venoval mu úsmev a prstami pohladil čembalo, na ktorom pred chvíľou dohral poslednú pieseň.

„Ako si želáte, Harry,“ riekol príjemne a čierne oči – tie ho doslova hltali.

„Rád by som vás pozval na pohárik, Severus, ako vďaku za váš nádherný dar, moja šatňa je neďaleko.“

Nepatrné zodvihnutie pier mu naznačilo, že to načo sa toľko odhodlával mu možno v tento neskorý večer vyjde. Obaja si spomínali na svoje dva predošlé životy, no zatiaľ, akoby nevedeli, čo s týmto uvedomením robiť.

No Harry už presne vedel čo... chcel sa s ním milovať, chcel si vychutnať každú chvíľku so svojim milovaným, pretože ich mohol hocikto, hocikedy rozdeliť. Ich predošlé životy veru šťastné neboli a Harry sa obával, že to tak dopadne i v tomto, možno aj preto boli takí opatrní a obozretní. No dnes toho bolo dosť, dosť hier a skrývania. Nedalo sa to vydržať. Boli ako severný a južný pól magnetu – takou silou sa priťahovali.

K poháriku ani len nedošlo. Dvere sa zatvorili, Harry otočil kľúčom, srdce mu búšilo, no nie strachom, ani nervozitou – robili to predsa už toľko krát, no v každom živote, akoby to bolo po prvý raz.

„Aj dýchanie bez teba bolí,“ šepol a ich telá sa k sebe primkli vrúcnom objatí.

„Kiež by sme sa konečne narodili v živote, v ktorom by naša láska nebola zakázaná,“ riekol Severus potichu a ich pohľady sa stretli.

„Veci ohľadom mužskej lásky ani v tejto dobe veľmi nepokročili. Je to hádam len o večnom skrývaní? To je účelom nášho bytia?“

„Verím, že nie, Harry,“ odvetil a Harrymu zakaždým nadskočilo srdce, keď Severusov nádherný hlas vyslovil jeho meno.

Tak ako aj v predošlých životoch, aj v tomto sa musel postaviť na špičky, aby dosiahol na milované pery. Zo začiatku opatrný a neistý bozk sa behom pár minút zmenil na vášnivý a hladový, ich pery sa spoznali a ich jazyky sa zvítali po veľmi dlhej dobe. Navzájom sa držali, aby pod náporom toľkej vášne neprepadli dozadu a nedočkavé ruky tie už šmátrali jedna po druhom a odstraňovali nepodstatné kusy odevu. V objatí a v bozku sa pretackali okolo stolu so zrkadlom až k pohovke v zadnej časti šatni.

A o chvíľu si už nahý Harry roztúžene líhal na brucho, na chrbte ucítil váhu druhého tela – kostnatého, no pasovali k sebe tak dokonale, že jeho kosti ho ani raz nepichli, ani nezatlačili. Tvrdé vzrušenie sa tlačilo medzi jeho polky, zatiaľ čo ho ústa najmilovanejšieho muža bozkávali na lopatke, šiji až sa dostali k jeho uchu a pošepli mu slová nekonečnej lásky. Harry sa zachvel a tvár si natlačil do opierky, aby utlmil ston plný bolesti i slasti, keď sa stali jedným telom a úponky ich duše ich splietli k sebe.

Nádherná neexistujúca pieseň, ktorá zaplnila jeho uši, tá ktorá pochádzala z časti duše jeho polovičky, hrala pomedzi ich vzdychmi, keď si Severus nežne natočil jeho tvár do boku a venoval mu ďalší z dych berúcich bozkov. A potom, keď sa od seba pery s tichým mľasknutím oddelili, potom sa ich oči stretli z tesnej blízkosti – v zelenej i čiernej sa trblietali hviezdy, keď sa Severus pohol, aby doňho silno prirazil. Harry prerušil ich očný kontakt, zastonal a čelom sa opäť raz oprel o opierku a nechal sa opantať všetkými dokonalými pocitmi, ktoré sa rozprúdili v jeho vnútri.

Severusove nežné bozky cítil vzadu vo vlasoch a ruka, ktorou sa nezapieral o pohovku, tá cestovala zboku po jeho rebrách a zanechávala za sebou viditeľné zimomriavky.

„Severus...“ pošepol Harry, hlasom zastretým rozkošou, keď ucítil, ako sa z neho sval, ktorý mu spôsoboval slastné muky vytiahol a zanechal za sebou prázdno, no o chvíľu opäť vnikol dnu a úžasne ho zaplnil. Naddvihol panvu, keď sa Severusova neodbytná ruka snažila dostať k jeho vlastnému vzrušeniu a zalapal po dychu, keď ho náhle stisla vo svojom pevnom a studenom zovretí.

Jeho myseľ sa dokázala sústrediť len na silný orgán, ktorý sa pravidelne a rýchlo zanáral do jeho útrob a na dlaň so štíhlymi prstami, ktorá hladila jeho bolestivé vzrušenie, uväznené pod váhou dvoch tiel.

A len o pár minút neskôr zatvoril oči, aby sebou nechal prehnať ten zdrvujúci, myseľ zatemňujúci a absolútne slastný pocit. Vyvrcholil a ochabol. Severus ho teraz objal oboma rukami. Tvárou sa zatlačil do jeho vlasov a tichý ston Harryho uistil, že aj jeho polovica dosiahla uspokojenia. Ostali prepojení aj potom, čo sa naňho Severusove telo celkom zvalilo a unavené bozky ho šteklili pri uchu. Usmieval sa, nemohol sa zbaviť pocitu šťastia. Skutočne šťastný bol iba s ním.

„Myslíš, že by sme takto mohli ostať naveky?“ zamumlal do opierky, načo zaznela tichá, rovnako mumlavá odpoveď: „Raz áno. Nadíde chvíľa, kedy nás už nič nerozdelí.“

A Harry si v duchu zaželal, aby už k tej chvíli došlo, aby nie len telami, ale dušami ostali prepojení v jednom celku v neexistujúcom čase, priestore – len ich spoločné bytie navždy putujúce nevedno kam.

°

Posledné mesiace žil len zo spomienok, inak by bez svojej polovičky neprežil. Rýchlo zmenil teplotu vody na ľadovú a postavil sa priamo pod prúd, ktorý zamrazil jeho telo od hlavy až po päty. Dych sa mu zadrhával v hrdle a triasol sa tak veľmi až mal pocit, že to neustojí, ale pomáhalo to. Pocity mizli a Severus s nimi. Zuby hlasito drkotali a dýchanie sa stávalo čoraz plytšie; keď to bolo na nevydržanie, rýchlo vodu vypol a roztrasene vystúpil pred umývadlo. Utrel zo zrkadla pomaly miznúcu paru a zahľadel sa na svoju bledú tvár s modrými perami, keď sa zrazu miesto jeho odrazu v zrkadle zjavila celkom iná tvár. Toľko odlišná a taká známa.

„Se-Severus,“ zašepkal skrz chvejúce pery a načiahol ruku, aby sa dotkol chladného a tvrdého povrchu zrkadla.

Severusove bezodné oči sa leskli silnými emóciami, keď jeho odraz potichu prehovoril až sa Harry od prekvapenie strhol. „Máš modré pery a drkocú ti zuby... čo tam stváraš?“

Vypleštil zelené oči a vydýchol: „Ty si s-skutočný? Nie si len moja predstava?“

Videl len jeho tvár a kúsok krku. Vlasy mal mastnejšie než zvyčajne a rozpustené, tvár typicky bielu a za ním stála polica s knihami, podľa čoho nevedel určiť, kde sa môže nachádzať. „Už skôr som na Grimmaldouvom námestí toto zrkadlo očaroval, a teraz som to isté dokončil aj so zrkadlom, cez ktoré sa pozerám ja na teba,“ odmlčal sa a premeriaval si ho, keď po chvíli dodal: „A ak správne dedukujem, tak ti Draco všetko povedal,“ riekol a zdalo sa, že mu nesmierne odľahlo.

Harry prikývol. „Povedal, aj keď stále nesúhlasím s tým, že ste mi ten prekliaty plán zatajili.“

„Bol to Albusov plán a pre mňa bolo nesmierne ťažké ti všetko tajiť,“ priznal a prezeral si jeho tvár, akoby sa jej nedokázal nabažiť.  

„Kde teraz si?“ spýtal sa Harry skľúčene.

Severus naňho ustarostene pozeral, keď potichu odvetil: „Na Rokforte.“

Harry prekvapením zodvihol obočie a pohľadom žiadal o vysvetlenie.

„Na príkaz Temného pána. Urobil,“ odmlčal sa a zatváril sa otrávene, „zo mňa riaditeľa, ako vďaku za to, že som toho predošlého zabil.“ Potom mu vážne pozrel priamo do očí a o stupeň tichšie sa spýtal: „Odpustil si mi, Harry?“

Harry preglgol a v mysli sa mu vyjavila oná osudná scénka, v ktorej zo Severusovho prútika vystrelil zelený lúč a trafil Dumbledora priamo do hrude. „Nemám ti čo odpúšťať,“ riekol zachrípnuto. „Viem, aké ťažké to pre teba muselo byť. Dumbledore ti toho na plecia naložil priveľa. Ako od teba mohol žiadať niečo také? Všetci ťa teraz nenávidia, neviem si ani len predstaviť, čo zažívaš na Rokforte, keď sa na teba všetci profesori a žiaci pozerajú ako na zradcu a vraha... to si nezaslúžiš...“ V hrudi cítil rázne bitie vlastného srdca a zároveň pocit krivdy a nespravodlivosti za svoju polovicu. „Dozvedia sa pravdu, o to sa postarám.“

Teraz to bol Severus, ktorý sa otvorenou dlaňou dotkol zrkadla, Harry nachvíľu zatúžil, aby prešla skrz a ich dlane sa mohli prepojiť. Aspoň ony...

„Jediné čo mi stačí je, že vieš pravdu ty, ostatní nie sú dôležití. Nedokážem si ani len predstaviť, žeby si ma opäť nenávidel,“ priznal veľmi potichu, akoby ani sám tie slová nedokázal počúvať.

„Vieš, že by som ťa nikdy skutočne nedokázal nenávidieť, nikdy, Severus. Možno ma na malú chvíľu taký pocit opantal, no vnútri som tušil, že si mal dobrý dôvod na vykonanie niečoho takého.“ Chvíľku obaja mlčali, keď sa Harry s obavou spýtal: „Ako to tam teraz vyzerá?“

Severus si odkašľal a odvetil: „Nie najlepšie, snažím sa to násilie trochu minimalizovať a samozrejme aj vyčíňanie smrťožrútov. Chrabromilčania si vytvorili odboj, ktorý vedie prekvapujúco pán Longbottom. Nikdy by som neveril, že sa v ňom skrýva taký potenciál,“ pokrútil hlavou a vážne dodal: „Nuž a práve pracujem na spôsobe, ako vás sem dostať. Temný pán dal všetky tajné tunely zlikvidovať, no stále hľadám. A ako ste na tom vy?“

Harry si rukou prečesal mokré vlasy a odvetil: „Ja s Dracom sa skrývame tu, len dnes ráno sme spolu s ostatnými odvrátili útok smrťožrútov na Tower Bridge. Teraz sú niektorí na stráži a ostatní oddychujú... a-,“ sklonil hlavu a vzdychol si, „a veľmi mi chýbaš.“

Čierne oči sa zaleskli túžbou a clivosťou. Harry vedel, že mu chce povedať to isté, no miesto toho sa spýtal: „Čítal si ten list od Dumbledora?“

Prikývol. „Ak myslíš tie litánie o Bazovom prútiku, tak áno.“

„Takže si dostatočne informovaný,“ skonštatoval a pokračoval: „Jeho majiteľom bol práve on a Temný pán si teraz myslí, že prináleží mne, keďže som ho zabil.“

 „Och,“ zamračil sa Harry. „Dumbledore mi v liste spomínal, že sa ho chce Voldemort zmocniť... takže...“

„Takže ma Temný pán zabije, len čo už nebude potrebovať moje služby, aby sa stal on skutočným pánom prútika.“

Harry sa zamračil ešte viac. „No povedal si, že si Temný pán iba myslí-“

„Áno, myslí, pretože to nie som ja, kto je jeho reálnym majiteľom.“

„To Draco odzbrojil Dumbledora,“ pošepol Harry a prekvapene vzhliadol do milovaných očí. „Ale to nemení nič na tom, že o tom Voldemort nevie, takže aj tak ťa bude chcieť zabiť.“

„Vskutku, bude si myslieť, že tak získa pravú moc, no prútik ho počúvať nebude.“

„Čo teda urobíme?“ spýtal sa Harry rozrušene. „Nemôžeš zomrieť, nie prvý!“

Severus chvíľu mlčal a potom mu pozrel hlboko do očí. „Povedz o tom Dracovi a odzbroj ho, aby si bol ty pravým majiteľom, a potom, keď sa dostanete na Rokfort budeš musieť odzbrojiť mňa, pred jeho očami. Potom už nebude mať nijaký dôvod ma zabiť.“

„Jeho prútik bude počúvať mňa, budem mať väčšie šance v záverečnom boji,“ skonštatoval Harry a usmial sa. „To by mohlo vyjsť, nie?“

„Dúfajme, že nám šťastie bude priať. Ale dotiaľ buď opatrný...“ Severus sa tváril akoby chcel prejsť skrz to zrkadlo a pevne ho objať a Harry netúžil po inom.

„Aj ty... prosím, aj ty...“ pošepkal a zaryl do zrkadla nechtami.

„Musím už ísť, Harry.“ Venoval mu posledný pohľad, ktorý skrýval nekonečnú lásku a Harry v tom momente zabudol dýchať, ani si neuvedomil, kedy  sa v odraze objavili miesto čiernych, oči zelené.

„Počka-“ nestihol dopovedať, keď konečne precitol a zistil, že hľadí do vlastnej tváre. 

Tichý vzlyk sa mu proti vôli vydral z hrdla. Musel sa zachytiť umývadla a zhlboka dýchať, aby zahnal tú ničivú bolesť. Práve ho mal priamo pred sebou a nemohol sa ho ani len dotknúť, bože, čo bol toto za život?

Ešte stále sa chvel zimou, keď sa obliekol a vrátil sa do kuchyne za Dracom. „Sušiace kúzlo ti nič nehovorí, Harry?“ spýtal sa ho pobavene a prútikom mu usušil mokré vlasy.

„Zabudol som,“ zamumlal a posadil sa za stôl.

Draco už dojedal, keď si Harry vzal príbor a nadýchol sa vône domáceho jedla.

„Dneska to ušlo, Kreacher, nabudúce viac byliniek na to mäso,“ riekol Draco hodnotiaco a utrel si ústa servítkou.

Škriatok si hundral po pod nos, keď si Draco odpil džúsu a vzhliadol na Harryho. „Je všetko v poriadku?“

Harry odložil príbor a pokrútil hlavou. „Hovoril som so Severusom.“

Draco od prekvapenia pootvoril ústa. „Bol tu?“

„Očarované zrkadlo v kúpeľni pri mojej izbe. Je na Rokforte a máme problém.“

Harry mu vysvetlil celú záležitosť s prútikom a Draco len prikyvoval. „A Severus si je istý, že Voldemort nevie, kto je skutočným pánom toho prútiku?“

„Podľa všetkého áno,“ potvrdil Harry a sledoval svojho priateľa.

„Takže stačí, ak ma proste odzbrojíš, napríklad aj teraz?“ Harry prikývol a Draco pokračoval: „Aj keď sa mi predstava toho, že mám moc nad takým prútikom dosť pozdáva, no najlepšie bude, ak to spravíme hneď. Voldemort ma aj tak chce vidieť mŕtveho, netreba mu dávať o dôvod na viac,“ zaškeril sa vstal zo svojho miesta.

„Fajn,“ riekol Harry a rovnako sa postavil priamo oproti nemu.

Draco si vytiahol prútik a namieril ho na Harryho, ten urobil to isté a potichu vyslovil: „Expeliarmus.“

A prútik prudko vyletel z Dracovej dlane na opačnú stranu, priamo k Harrymu, ktorý ho zachytil voľnou rukou a zovrel medzi prstami. Prešla ním vlna už známej mágie, ktorá bola pre Draca špecifická. Ich pohľady sa stretli.

„Cítiš zmenu?“ spýtal sa Draco a pristúpil k nemu.

„Nie som si istý,“ pokrčil ramenami a prútik mu vrátil.

„Ako to máme spoznať?“

Harry sa poškriabal vo vlasov a odvetil: „Skrátka musíme veriť, že som pánom Bazového prútika od tejto chvíle ja.“

Neskôr toho večera Harry znovu prechádzal všetky materiály zo stretnutia rádu – plány, návrhy a stratégie. Draco ho ospalo pozoroval z pohovky pri krbe a popíjal starú whisky, ktorá tu ostala po Blackovcoch.

„Harry?“

Harry ani nezodvihol hlavu od papierov. „Hm?“

„Čo by sa stalo, keby Severusa Voldy predsa len zabil? Chcel by si zomrieť, aby ste sa mohli opäť spolu narodiť?“

Prestal v činnosti a vzhliadol do Dracovej zamyslenej tváre. „Musel by som sa zabiť, alebo skrátka zomrieť, pretože bez neho by som zomrel aj tak. Veľmi bolestivým spôsobom.“

„Och,“ vydýchol blondiak a znepokojene si odchlipol z nápoja.

„No v tomto živote je to trochu iné,“ pokračoval Harry a Draco naňho zvedavo pozrel. „V našom prvom živote som sa pokúsil žiť po Severusovej smrti a to z časti našu, teda môj kúsok z našej duše zničilo. Takže ak by Severus v tomto živote zomrel skôr a ja by som hoc len minútu musel žiť bez neho, moja časť našej duše už nebude schopná sa opäť zrodiť. Ostanem mŕtvy, bez toho, aby sme naplnili náš osud.“

„To by bol pekne na hovno koniec po tom všetkom,“ povedal potichu, keď zrazu sykol, rýchlo odložil pohárik a vyhrnul si rukáv na košeli.

„Znamenie?“ spýtal sa Harry s obavou a pribehol k nemu.

Draco odhalil svoje predlaktie, na ktorom sa Temné znamenie jasne vynímalo. „Už je znovu ako nové. Volá ma...“

„Dočerta!“ zaklial Harry a sledoval, ako si Draco s bolestnou grimasou zvieral predlaktie.

„Bolí to,“ posťažoval si chraptivo a zdalo sa, že jeho bolesti sa len stupňujú. Oblasť okolo znamenia začervenala a mierne napuchla.

„V kúpeľni som zazrel nejaké elixíry,“ riekol Harry a pomohol mu na nohy. „Poď, môžeme skúsiť aj Severusa, možno bude vedieť, ako to zastaviť.“

Dracovi sa na schodoch podlamovali nohy, no Harry ho silno držal, až kým nevošli do kúpeľne. Posadil ho na zem a začal prehľadávať zásuvky a skrinky.

„Severus!“ zakričal na zrkadlo a s nádejou doň vzhliadol. „Severus Snape!“

A o minútu neskôr sa miesto neho v odraze dnes už druhýkrát objavil súčasný riaditeľ Rokfortu. „Deje sa niečo?“

„Draco! Jeho znamenie je už obnovené a Voldemort toho hneď zneužil. Má hrozné bolesti. Našiel som tu nejaké elixíry,“ rozprával, zatiaľ čo očami prechádzal po zaprášených fľaštičkách v skrinke, vedľa zrkadla. „No je tu len elixír na spánok, na vredy, akné, lupiny a iné nezmysli.“

„Vezmi si ten na spánok. V kuchyni, v polici hneď pri dverách by mal byť elixír na bolesť, vezmi hneď dva. Najprv mu daj ten proti bolesti a potom na spánok. Neexistuje kúzlo, ktoré by zvrátilo prepojenie medzi Temným pánom a jeho smrťožrútom. Toto je jediný spôsob. Prestane s tým, nebude to robiť večne, chce ho len potrápiť. Preto bude pre Draca najlepšie, ak túto nepríjemnosť prespí.“

Rýchlo rozkázal Kreacherovi nech mu donesie elixíry a jeden flakón Dracovi hneď podal.

„Skôr ako mu podáš ten na bezsenný spánok ho ulož do postele,“ radil mu odraz v zrkadle. „Potom ma informuj, ako mu je, môže dostať teplotu, pokiaľ sa jeho mágia bude brániť. Dám ti ďalšie inštrukcie.“

Draco sa zvíjal a mal tendenciu si znamenie škriabať. Harry si prehodil jednu z jeho rúk okolo pliec a pomohol mu na nohy. Pozrel do zrkadla, kývol naň a tackavo sa dostali do najbližšej izby.

„Skur-vený bas-bastard,“ zachrapčal blondiak a ľahol si na bok. Potom vypil ďalší elixír a o chvíľu mu viečka klipkali a oťažievali.

Harry pri ňom sedel a na rozpálené znamenie mu priložil ľad, ktorý mu neochotne priniesol ich zdutý škriatok. „Keď sa preberieš, bude to preč,“ šepkal mu, zatiaľ čo naňho strieborné oči vysilene žmurkali.

A vtom Harryho jazva divoko zbĺkla, tak nečakane a prudko až sa prehol v páse a vrecko s ľadom dopadlo na drevenú dlážku.

„Ha-rry?“ zašepkal Draco, no jeho hlas sa strácal až ho už viac nedokázal vnímať.

Stál v prostej muklovskej ulici. Bola už tma, len pouličné lampy, ktoré lemovali chodníky svietili na okolie. Počul tlmený štekot psa, škrípanie pneumatík niekde v diaľke a pod nohami mu v slabom vánku šušťali odpadky. Sledoval rad bytových domov, v mnohých oknách sa ešte svietilo, no žiadne z nich ho nezaujímalo. Jeho karmínové oči žmúrili medzi rad 11 a 13, kde podľa všetkého malo sídliť tajné miesto, kde sa skrýval hlavný stan a Harry Potter.

„Je to priamo tam, povedal som vám všetko, tak už pustite môjho syna,“ vzlykal pri jeho nohách malý odporný plešatý polovičný – Mungunus Fletcher.

Bellatrix nedočkavo poskakovala a sem-tam doňho kopla. „Ach, ty úbožiačik, tvoj synček je už dávno mŕtvy,“ šialene sa smiala, načo Fletcher zavil ako ranené zviera.

„Klameš... klameš... je to lož!“ plakal a čelom sa opieral o špinavý betón.

„Ako sa tam dostaneme, môj pane?“ spýtal sa Lucius Malfoy, stojaci po jeho boku.

Usmial sa, široko a spokojne. „Celkom jednoducho, môj verný Lucius, zdá sa, že tuším, aké kúzlo je na dom číslo 12 aplikované. Nezabúdaj, že Blackovci boli temní kúzelníci, ktorí ma podporovali a používali len výhradne čiernu mágiu a bola to práve ona, ktorú využili na skrytie svojho domova.“

Harry sa prinútil dostať z vízie, ktorú pred ním zrejme Voldemort neustrážil.

„Draco!“ zakričal a snažil sa zbaviť svojho druhého videnia a zamerať sa na svoju prítomnosť. Skrz temnú ulicu zazrel blonďavú hlavu uloženú na vankúši a začal rozoznávať aj bledú tvár. Spal.

„Nie, nie... no tak, zobuď sa,“ zatriasol s ním, Avšak vedel, že je to zbytočné. Nemal šancu ho prebrať. Na chvíľu sa zastavil a zvažoval ich možnosti, a jediné čo mu napadlo bol krb v obývačke, ktorý bol prepojený na hop-šup sieť. No len čo mu jediná možnosť na útek zišla na um, skrz víziu zahliadol, ako sa Voldemortovi podarilo zviditeľniť radový dom s číslom 12.

A potom, skôr ako sa stihol spamätať, Siriusov dom zasiahlo ničivé kúzlo. Ohlušujúci otras, zvuk búrania a rúcania... prvá sa zachvela podlaha a potom sa rozpadli steny a nakoniec spadol strop. Bol pri vedomí, aj keď dezorientovaný a zmätený, ale vnímal. Pľúca mu dráždil hustý prach. Otvoril oči a videl tmu... až po pár žmurknutiach si uvedomil, že leží tvárou pritisnutou k zemi. Niečo ťažké ho tlačilo na chrbte a nohách. Pokúsil sa pohnúť, no hneď toho ľutoval. Celým telom mu prešla vlna bolesti. A v tej chvíli mu na um zišiel Draco – bezmocne ležiaci na posteli. Prehnal sa ním strach, keď sa pokúsil o bezprútikové kúzlo. Nevyšlo, nedokázal sa sústrediť.

„Dr-aco,“ zašepkal nezrozumiteľne.

„Nájdite ho! Je niekde pod sutinami!“

Harry si ani neuvedomoval ostrú bolesť v jazve, ktorá značila, že bol Voldemort blízko. Hlas, ktorý prehovoril bol jeho, to vedel určite, z toho syčivého zvuku mal vždy hrôzu. Počul rachotanie a kúzla, ktoré svišťali vzduchom. Ťažká váha z jeho nôh aj chrbta zmizla. Uľavilo sa mu, no nie na dlho. Z bolesti sa mu pred očami utvárali čierne škvrny, videnie sa mu rozostrovalo, keď bol surovo prevrátený na doráňaný chrbát. Nad sebou zbadal pár postáv v smrťožrútckych habitoch s maskami, ktoré skrývali ich tváre.

„Trochu krvavý a doudieraný, ale živý, môj pane,“ prehovoril jeden z nich a namieril mu prútik priamo medzi oči.

Ozval sa spokojný smiech, z ktorého sa stavali vlasy dupkom. „Výborne, berte ho!“

Len čo to dopovedal, ho zasiahlo kúzlo, pred očami mu vybuchol ohňostroj farieb a potom nadišla tma.

. . .

S prvým nádychom prišlo uvedomenie si bodavej bolesti na boku, pálčivej na chrbte a tupej a zároveň ostrej na zadnej časti hlavy, ktorá sa mu zdala nesmierne ťažká, akoby v nej miesto mozgu sídlili kamene. Otvoril oči a chvíľku zmätene žmurkal do svojho lona. Jeho džínsy boli zaprášené a v tkanine bolo zabodnutých pár tenkých drevených triesok.

Sledoval kvapku krvi, ktorá práve dopadla vedľa zipsu na zapínaní. Bola jeho, cítil ako mu teplý pramienok steká po spánku, vedľa ucha až k čeľusti. Keď sa opäť nadýchol mohol ju cítiť. Tú meďnatú vôňu kovu, nie príjemná, ale ani nepríjemná, skôr znepokojujúca. Sedel a ruky mal zviazané za chrbtom. Nie kúzlom, ale lanami, vlákna ho pichali okolo zápästí a nepríjemne mu sťahovali kožu. Nohy mal voľné, mohol by sa hocikedy postaviť a odísť. No cítil, že by to nebolo také jednoduché.

Vedel, že tam sedí, hneď oproti, len pár stôp od neho. Jeho mrazivú prítomnosť cítil každou bunkou svojho tela. Jazva ho bolela, no len sotva onú bolesť kvôli značným poraneniam vnímal. Splývala a zlievala sa dokopy, nebola dôležitá. Zodvihol hlavu, nebolo to ľahké, skutočne bola ťažká a točila sa mu. Zaostril na osobu sediacu oproti.

Usmievala sa – desivo, nebolo by dieťaťa ba aj dospelého, ktorého by jeho napodobenina úsmevu nevydesila k smrti. No Harry sa ho nebál, nemal pred ním rešpekt, bol to len odporný psychicky narušený vrah, ktorý prahol po detinskom cieli – ovládnuť svet... aké smiešne pre niekoho tak inteligentného.

Ale pravda bola, že strach cítil. Mal strach o Draca, ktorého logicky museli zajať tiež. Bol smrťožrútom, ktorý zradil a bolo všeobecne známe, že Temný pán trestal zradu najtvrdšie. Nebojácne pozrel priamo do krvavých zorníc, ktoré ho zaujato pozorovali.

„Už som myslel, že sa nepreberieš,“ prehovoril syčivý hlas do ticha temnej oválnej miestnosti.

„Kde je Draco?“ spýtal sa chrapľavo.

Uškrnul sa a pohodlne sa oprel o drevenú opierku stoličky. „Hovoril som ti, že láska je slabosť, Harry Potter. Povedz, aké to je rok čo rok strácať svojich milovaných? Ak by si nemiloval, nebolelo by to a bol by si silnejší, nezraniteľný...“ naklonil sa a ich oči sa priblížili, „ale takto si len malý úbohý kúzelník, ktorému je tá ohromná moc, ktorou vládne celkom zbytočná, aké to mrhanie!“

Teraz to bol Harry, kto sa uškrnul. „Láska je dôvod, prečo ťa zabijem, Tom Riddle.“

V karmínových očiach sa blysol hnev, ktorý bol potlačený, keď sa skrz pery ozval výsmešný smiech. „Aké zábavné a naivné. Je celkom očividné, že si ťa Dumbledore dobre vycvičil. Láska, ach tá jeho láska,“ posmieval sa, „sám musíš počuť, aké úbohé tvoje slová sú. Koniec koncov, povedz, ako ma chceš zabiť, keď tu sedíš, spútaný a zranený, bez prútika, zatiaľ čo si v mojej moci a milosrdenstve?“

„Nezabiješ ma, ešte nie,“ odvetil sebavedome a ani na moment neuhol pohľadu druhých očí. Jeho hrdosť by mu niečo také nedovolila.

Postavil sa behom sekundy, jeho čierny plášť zavial vo vzduchu, keď ho ľadové prsty hadieho monštra chytili pod krk a stisli až Harry zalapal po dychu. „A čo myslíš, že mi bráni v tvojom zabití, ty úbožiak?“

„Tvoja česť a hlavne povesť, nezabiješ ma bez toho, aby si mi dal prútik a stretli sa zoči-voči v riadnom kúzelníckom súboji. No dôvod, prečo tak neurobíš ani v nasledujúcej minúte je, že tvoj prútik nie je tak celkom tvoj.“

Stisk povolil, keď sa nozdry na neľudskej tvári rozšírili čistým hnevom.

„A tým pádom ťa ani nepočúva, tak ako by mal a máš strach, že bez jeho plnej poslušnosti ma v dueli neporazíš, čoho sme boli svedkami už v minulosti,“ pokračoval Harry nenávistne. „Plánuješ zabiť Snapea a až potom sa stretneme v súboji. Ty s neporaziteľným prútikom a ja len s obyčajným prútikom s perom fénixa, aké šance len môžem mať, však?“

Sklonil sa k nemu a skrz zaťaté zuby zasyčal: „Po našom súboji z teba neostane ani škvrna. Len čo zabijem svojho verného smrťožrúta, budem pravým pánom, ako si povedal – neporaziteľného prútika,“ spokojne sa usmial a v pästi zovrel prútik, ktorý bol predmetom ich debaty. „A s ním dokážem všetko, Harry, vieš si to predstaviť? Akú moc budem mať? Zabijem ťa a ovládnem celý tento odporný svet!“

„Obávam sa, Tom, že zabitie toho skurveného zradcu ti nebude nič platné, pretože on nikdy pánom tohto prútiku nebol.“

„Čo to vravíš za nezmysli?“ zavrčal a nazúrene nad ním stál.

„Ver mi, neželám si nič viac, ako Snapeovu smrť, no on nie je jej pánom, som to ja, Tom, som to ja.“

Červené a zelené oči sa stretli v pohľade a nastalo ticho. „Aaron!“ zreval Voldemort, načo do temnej kamennej izby vstúpil zahalený smrťožrút.

„Môj lord?“

„Priveď Severusa,“ riekol stroho a nespustil pohľad z Harryho. Smrťožrút odišiel a Harry si uvedomil, že sú na Rokforte, začínal rozpoznávať ten povedomý pocit, ktorý sa v ňom rozlial zakaždým čo bol doma, teda v blízkosti Severusa. Srdce sa mu zovrelo a žalúdok stiahol. Konečne ho uvidí, och Merlin, konečne...

A potom vstúpil dnu. Pieseň, ktorá hrala z jeho vnútra len pre Harryho uši sa okamžite rozohrala spolu s úponkami strieborných lúčov, ktoré sa hladovo natiahli k nemu. Nádherný pocit, plný sladkých podtónov sa rozlial v jeho útrobách. Srdce sa mu rozbúšilo nekonečnou a čistou láskou k svojej druhej polovici. Celá jeho bytosť sa zúfalo naťahovala k nemu, akoby s ním chcela opäť splynúť, priľnúť k nemu tak pevne, že už by ich nič, nikdy, nerozdelilo. A jeho myseľ, tá šepkala len jediné meno, meno ktoré ho sprevádzalo celou jeho existenciou – Severus. Nič mu nerobilo väčšie potešenie než ho vyslovovať.

„Volali ste ma, môj pane?“ spýtal sa pre Harryho ten najkrajší hlas na celom šírom svete a v celom vesmíre vôbec.

Konečne.

Hadí muž sa k nemu prudko otočil a zasyčal: „Zabil si Dumbledora celkom sám, Severus?“

„Áno, môj pane, potvrdilo vám to predsa množstvo smrťožrútov, ktorí onú udalosť videli na vlastné oči.“

Čierne oči sa mu vyhýbali, akoby sa nedokázali pozrieť, no nakoniec tak urobili a vtom momente medzi nimi nastal elektrický výboj, ktorý zasiahol ich telá, bol to len pocit, no dychberúci.

„Harry Potter, sa mi snaží nahovoriť, že to on je pánom prútika, prečo by to robil, Severus?“

„To neviem, môj pane, je to len hlúpy adolescent, ktorý na seba upriamuje pozornosť,“ opäť jeho pohľadu uhol a pozeral na svojho pána.

„To vskutku,“ súhlasil a slizkým hlasom pokračoval: „no aj tebe, môj verný Severus, muselo dôjsť, že ak chcem byť pánom prútika ja, musím ťa zabiť, takže prečo by chlapec tvoju smrť nechcel, keď ťa tak nenávidí?“

„Možno ma chce zabiť sám, môj pane,“ odvetil Severus s kamennou tvárou a hlasom chladným a absolútne zbaveným emócií.

Voldemort sa krátko zasmial, no jeho smiech prerušil rozhnevaný Harry. „Snape nie je pánom prútiku, pretože zabitie predošlého pána ti takú moc nedá! Máš mylné informácie, Tom.“

Varovný až výhražný pohľad naňho uvrhli čierne oči. A Harry ich ignoroval. Nemohol dopustiť, aby Voldemort prvého zabil Severusa, to skrátka nemohol a Voldemort by to spravil, práve teraz, len aby už mal moc, o ktorej sníva.

„Čo to má znamenať?“ zasyčal a žiadal vysvetlenie.

„Môj pane, nepočúvajte ho, ten hlupák tára absolútne nezmysli, veď jeho tvrdenia sú očividný nonsens,“ pridal sa do hovoru Severus a jeho oči prvýkrát ukázali náznak strachu.

„Pánom Bazového prútika sa stane ten, kto jeho majiteľa odzbrojí, nie zabije.“ Tak a bolo to vonku. Severus sa napäl a Voldemort zamračil.

„Draco Dumbledora odzbrojil, bol pánom prútika, no len pred pár hodinami, som ho odzbrojil zase ja, takže to ja som právoplatným pánom Bazového prútika, nie Snape.“

Voldemort mu hľadel do očí a Harryho jazva bolestivo pálila.

„To ale mení celú situáciu,“ prehovoril Voldemort napokon.

„Nechcem byť priveľmi trúfalý, môj pane, ale hádam mu nebudete veriť,“ riekol Severus tichým hlasom, v ktorom Harry zachytil neistotu.

„Neklame, vidím mu to v očiach, je tak ľahko čitateľný. To zaiste vieš aj sám po toľkých rokoch, čo si ho musel učiť.“

Ozvalo sa krátke zaklopanie, načo dotyčný vtrhol bez vyzvania dnu. Zadýchaný muž bez habitu, no očividne smrťožrút vyhŕkol: „Môj pane, vrátila sa Bellatrix, ten predmet je vraj preč a aj ten ďalší!“

Harryho jazva vzbĺkla tak silno, že prebila všetku doterajšiu bolesť zo zranení, sklonil hlavu k hrudi a zastonal. Ruka mu automaticky vystrelila k čelu, no márne, stále bol zviazaný. Voldemort zúril, príšerne zúril a Harry tušil, že sa jedná o horcruxy.

„Ostaň tu s ním!“ zavrčal vražedným hlasom na Severusa a nasledoval smrťožrúta, ktorý mu oznámil nepríjemnú správu na chodbu.

Dvere sa zabuchli a len čo bolesť trochu ustúpila si uvedomil, že pri ňom kľačí Severus.

„Čo to robíš, Harry?“ spýtal sa nepokojne a tvár mu zovrel v dlaniach. Hľadeli si z očí do očí a ich srdcia bili tak hlasito až sa onen zvuk prelínal a postupne zosynchronizoval až vytvoril jednu ustálenú melódiu, ktorá mala pravidelný rytmus. 

„Čo robíš ty?“ zašepkal Harry a utápal sa v čiernych vodách, ktoré ho do seba vsakovali a tiahli. „Nemôžeš prvý zomrieť... nemôžeš...“ tvárou sa priblížil tesnejšie k jeho, až sa špičky ich nosov ťukli a maznali.

Severus privrel oči a vzdychol si blahom. Obaja si vychutnávali takú blízkosť po toľkom čase. „To ani ty, nie skôr ako ho zabiješ. Musíš to byť ty, Harry. Ak sa teraz necháš zabiť, nik iný to nedokáže a náš svet bude v ruinách. Ide tu o vyššie dobro. Teraz nie sme dôležití my dvaja.“

„Sme!“ protestoval Harry. „Pre mňa si dôležitý iba ty.“

„Skutočne? Skutočne by si svojich priateľov zanechal v takom svete? Harry, poznám ťa lepšie než čokoľvek na celom svete. V ďalšom živote by si sa nedokázal zmieriť s tým, že v tom predošlom si nechal ľudí, ktorých miluješ trpieť.“

Harry si zahryzol do pery a v očiach sa mu zaleskla vlhkosť. „Ale... on by ťa chcel zabiť, len aby mal ten prekliaty prútik, tak čo som mal robiť? Nezabije ma hneď, chce, aby medzi nami prebehol riadny súboj a aby sa jeho smrťožrúti a všetci dívali. Aby dokázal, že to on je ten mocný a ja som len bezcenný panáčik v tejto vojne. Nevillov odboj zatiaľ zničí Nagini, ako sme sa dohodli a ja zničím jeho, prútik ho predsa poslúchať nebude.“

„Nerozumieš tomu, Harry,“ vzdychol si Severus a zatiaľ čo mu stále zvieral tvár v dlaniach ho palcom pohladil po líci. „Keďže si prezradil, že to tebe prináleží sila Bazového prútika, tak ťa bude chcieť zabiť, kašle na celý súboj, neriskoval by ho bez úplnej moci prútiku. Zabije ťa ako pravý zbabelec, bude to preňho ponižujúca, no bezpečná cesta. Vrhne na teba smrtiace zaklínadlo, zatiaľ čo budeš mať ruky zviazané za chrbtom. Nemá inú možnosť, keďže si to ty, komu ten prútik patrí.“

„Môže ma odzbrojiť, ako som to ja spravil s Dracom a potom môžeme riadne bojovať,“ zašepkal Harry zamračene.

„Načo by sa namáhal. Proste ťa zabije, je to preňho jednoduchšia cesta, než ti dať do ruky prútik, ktorý by si mohol okamžite zneužiť a zaútočiť naňho skôr než by ťa odzbrojil.“

„Pokašľal som to, Severus, odpusti mi.“

Severus mlčal a miesto odpovedi sa k nemu nahol ešte bližšie a pobozkal ho. Jemne sa perami obtrel o jeho, a potom tú spodnú a plnú nasal a láskal, jednu ruku mu zaboril do vlasov a druhou ho stále držal za tvár.

„Nemám ti čo odpúšťať, Harry, všetko čo sa má stať bolo už dávno vpísané vo hviezdach. Vesmír to predurčil a my to nemôžeme ovplyvniť,“ pošepol mu do úst a ich jazyky sa preplietli ako dávni milenci, ktorí celú večnosť dychtili po opätovnom prepojení.

Jazyky sa vynorili z teplého úkrytu úst a čelá sa o seba opreli, keď jedny pery tým druhým pošepli: „Nájdi ma.“

A druhé odvetili: „Vždy.“

Ich mantra, ktorú si opakovali v každom živote, niekedy nahlas a niekedy len nemo, bez slov. Uistenie, že sa vždy nájdu, obaja ho skrátka potrebovali.

„Už je tu,“ prehovoril Harry potichu a Severus sa od neho okamžite odvrátil a postavil sa na miesto, kde predtým zotrvával.

„Počkáme čo spraví a prisahám ti, že niečo vymyslím,“ pošepol ešte Severus, a potom svoju tvár zahalil do bezcitnej masky.

Do tmavej miestnosti opäť vstúpil Temný pán. V tvári besný, aura zloby sa vznášala vôkol jeho hadieho tela, jeho prútik mieril priamo na Harryho hruď, keď nečakane vykríkol: „Avada Kedavra!“

A Harry zomrel. Siedmykrát jeho život vyhasol.

. . .

Fúkal vietor – teplý a nežný – pohrával sa s vysokou trávou pred pekným bielym domom, ktorý bol obložený drevom. Rástol pri ňom strom – čerešňa, bola rozkvitnutá a v plnej kráse. Na jej hrubom konári visela prostá ručne zhotovená hojdačka.

Začul smiech, taký šťastný a bezstarostný, keď vtom okolo neho prebehlo niečo nízke a rýchle. Bolo to dievča – v žltých šatočkách, v rozpustených plavých vlasoch jej trónil venček z púpavy, ktorý pripomínal svätožiaru.

„Poď, Harry! Pohojdaj ma!“ zakričala, keď sa na moment otočila k nemu a opäť sa rozbehla k hojdačke.

Harry sa široko usmial a rozutekal sa za ňou. Drobná dievčinka už sedela na hojdačke a čakala, načo ju Harry rozhojdal. Veselo mávala nôžkami vo vzduchu a dlaňami pevne zvierala lanká, ktoré jej hojdačku držali nad zemou.

„Tu teraz bývam, Harry, sú tu všetci! Mamička, ocko, Anita aj Michel! Som tu šťastná, nikdy si nemusel smútiť.“

„To som rád, Chloé,“ odvetil jej a nemohol sa zbaviť úsmevu.

„Ďakujem, že ste mi dočítali Malého princa, všetci so mnou počúvali, veľmi sa nám ten príbeh páčil!“

Jej modré očká žiarili ako nebo nad nimi, no žiara vzápätí pohasla a Harry sa zastavil. Hojdačka spomaľovala, keď Chloé potichu prehovorila:

„Ale ty sem nepatríš, Harry, aj keď by som bola rada, ak by si tu s nami ostal,“ riekla vážnym hlasom a postavila sa oproti nemu.

„Som mŕtvy?“ spýtal sa zamračene. Toto bolo nové, nespomínal si, že by niekedy po svojej smrti zažil niečo podobné, vždy sa skrátka opäť narodil, nebolo nič medzi, ale možno, možno si to len nepamätal.

„Nie tak celkom,“ zašepla a objala ho okolo pásu. Harry sa automaticky sklonil a objatie jej opätoval. Nadýchol sa jej kvetinovej vône a pobozkal ju do vláskov.

„Prebrať sa, Harry, musíš sa prebrať. On na teba čaká.“

„Som predsa mŕtvy, ako sa mám prebrať, Chloé?“ spýtal sa zmätene a keď sa od nej otiahol zistil, že je niekde celkom inde. Urobil neistý krok vpred a obzeral sa vôkol. Bola to stanica King´s Cross, takú prázdnu ju hádam ešte nevidel. Hoci by mal byť znepokojený alebo prinajmenšom aspoň vystrašený, cítil len vyrovnanosť a pokoj.

„Vitaj, Harry, už som ťa očakával, drahý chlapče,“ ozval sa hlas za ním a Harry sa rýchlo otočil.

„Profesor Dumbledore,“ hlesol prekvapene. Chvíľu si ho premeriaval a potom to pochopil. „Blúdim vo svete mŕtvych.“

„Aj tak to možno nazvať. Avšak nemáme času nazvyš. Si tu, aby som ti vysvetlil, čo sa práve teraz deje. Tu, prosím, posaď sa, dieťa moje,“ riekol a rukou ukázal na bielu lavičku pred koľajami.

Harry sa posadil a Dumbledore ho nasledoval. Hľadeli na prázdne koľaje, keď prehovoril Harry: „Sklamal som, pane, nechal som sa zabiť, zatiaľ čo on je stále nažive. Všetkých som sklamal.“

„Ale čoby, chlapče zlatý. Budeš sa na mňa hnevať a to oprávnene, no celý ten čas, milý Harry, si bol Tomov horcrux, ktorý nevedomky vytvoril v noc, kedy ťa prišiel zabiť ako malé nevinné batoľa. Tvoja smrť jeho prútikom bola dôležitá, pretože len tak bol práve zabitý kus jeho duše miesto teba. A teraz ti už nič nezabráni v tom ho skutočne raz a navždy zničiť.“

„Horcrux? Prečo ste mi to nepovedali?“ otočil sa naňho, no necítil hnev, bol až neprirodzene pokojný.

„Chcel som ťa chrániť, Harry a pravda je, že som mal svoj plán, dokonalý plán, ktorý do bodky vychádza.“

„Vedel o tom, Severus?“

Dumbledore naňho vzhliadol a zamyslene odvetil: „Ak áno, tak nie odo mňa, no predpokladám, že nie. Hoci vníma tvoju dušu, ako si mi prezradil, nemohol vedieť, že časť z temnoty, ktorá v nej bola, bol práve skazený kus duše samotného Temného pána.“

Harry spracovával informácie. Pravda, Severus mu predsa spomenul, že od ich prvého života sa časť z jeho duše zmenila na temnú, no kvôli tomu, že kúsok z nej zomrelo, keď musel žiť bez neho a v tomto živote sa nepochybne temná časť zväčšila, no je možné, že Severus si taký nepatrný detail nevšimol. „Takže horcrux, ktorý bol vo mne je zničený, vďaka tomu, že som sa nechal zabiť?“

„Presne tak.“

„A to ste mali naplánované?“

„Presne tak,“ zopakoval.

Harry pokrútil hlavou. „Páni. Takže keď sa preberiem porazím ho, ten hlupák ma neozbrojil.“

Dumbledore sa veselo usmial. „Och, áno, Tom bol večne zaslepený vlastnou pravdou a preto nedával pozor, ak sa jednalo o veci skutočne dôležité. A práve teraz nám to prišlo k úžitku.“

„A načo tu vlastne čakáte, pane?“

„Na vlak predsa,“ odvetil jednoducho a radostne si pohmkával.

„Kam vás vezme?“ spýtal sa zvedavo.

Dumbledore pokrčil ramenami. „To nevedno. Možno presne tam, kam chcem.“

„Uvidíme sa ešte?“

Ich pohľady sa stretli. „Myslím, Harry, že tvoja duša po smrti zamieri niekde celkom inde.“

Usmial sa a pomyslel na Severusa, na ten pocit, ktorý tkvel v jeho vnútri od nepamäti, na pocit, ktorý cítil, keď boli jednou dušou a objavovali vesmír. Po inom netúžil, než, aby opäť splynuli v jedno a vrátili sa tam, kde sa zrodili.

„Takže, predpokladám, že toto je naše zbohom, pane.“

Dumbledore naňho srdečne žmurkol a prikývol. „Pravda, dieťa moje. Bolo mi cťou spoznať tak vzácnu dušu a ľudí, v ktorej jej dve protikladné časti sídlia. Nič vám neželám viac, než opätovné spojenie, chlapče drahý.“

Smutne sa pousmial a naposledy pozrel do nezábudkovo-modrých očí. „Zbohom.“

„Zbohom, Harry.“

A potom nádražie zmizlo, Dumbledore sa rozplynul a jeho vedomie zahalila temná pavučina, rozprestierajúca sa v každom kútiku jeho mysle.

. . .

Počul okolo seba nárek, šepkanie, ale aj víťazoslávne popevky.

„NIE!“ zreval niekto z druhého konca.

„Váš hrdina padol,“ ozvalo sa nad ním. „Leží tu pri mojich nohách, mŕtvy! Zomrel ako úbožiak, ktorým vždy bol. Škemral ma o život, prosil a nemal ani len odvahu stretnúť sa so mnou v právoplatnom súboji, aby som ho mohol zabiť pred vašimi očami.“ 

„To je lož!“ 

Všetci stíchli.

„Ale, ale, kto sa nám to tu ozýva, náš malý zradca,“ zasyčal vysoký hlas. „Povedz mi, Lucius, ako potrestáme tvojho nepodareného syna?“

„M-môj pane. Jeho trest je samozrejme na vás,“ odvetil bojazlivo a potichu.

Hadí smiech mu zaplnil uši. „Hoďte ho k Potterovi! Čoskoro dopadne rovnako ako jeho falošný hrdina.“

Počul vedľa seba zastonanie, keď tam dopadlo telo. A v tej chvíli si konečne začínal uvedomovať to vlastné. Čierna pavučina, ktorá mu zahaľovala myseľ definitívne zmizla. Ležal na chrbte, na vlhkom a studenom kameni. Tvár mal natočenú do boku, keď opatrne zažmúril, videl vedľa seba ležať Draca. Bol na žive, odľahlo mu, no len na chvíľu, pretože za ním spozoroval Nagini, ktorá bola rozrezaná napoly a vedľa nej bol skrútený Neville – zakrvavený, očividne mučený a mŕtvy. Jeho bledá päsť ešte stále držala Chrabromilov meč. V hrudi sa mu rozliala bolesť a v žilách mu zovrel hnev.

Musel konať, skôr ako ten hadí parchant zabije niekoho ďalšieho. Teraz, alebo nikdy. Toto bol jeho osud. Jeho a Severusov. Veril, že tento život ukončí ich pozemskú púť plnú utrpenia a bude to Voldemortova smrť, ktorá tak učiní.      

Skrz prižmúrené oči si všimol prútik ležiaci medzi ním a Dracom. Musel mu vypadnúť, keď ho tak nešetrne hodili vedľa jeho mŕtvoly.

„Vy čistokrvní máte šancu sa ku mne pridať, ostatní budú zajatí a zabití! Už nebudú jestvovať fakulty, každý z vás bude nosiť symbol hada na svojej hrudi! A tí, ktorí zradia, dopadnú presne tak ako toto odporné zlyhanie ležiace vedľa vášho mŕtveho hrdinu!“

Harry priam dokázal počuť, ako vzduchom švihá Voldemortov prútik, ktorý mal mučiť, alebo zabiť Draca. Nikdy sa tak rýchlo nenačiahol, aby uchopil prútik. V zlomku sekundy vyskočil na nohy a len letmo vnímal, že sa spolu s Voldemortom nachádza v kruhu, ktorý bol z časti tvorený smrťožrútmi a z časti profesormi a študentmi. Začul šokované výkriky a hromadné zalapanie po dychu.

Všetci naraz ustúpili dozadu, aj Draco stihol ujsť medzi ostatných študentov, keď Harry namieril Dracov prútik priamo na šokom zmeraveného Voldemorta. Jeho zranenie aj bolesti zanikli, pretože sa schyľovalo k niečomu veľkému. A nakoniec to nič veľké nebolo. Voldemort bol opäť len obyčajným kúzelníkom, ktorý naňho ani len nestihol namieriť prútikom, keď Harry vyslovil dve prosté slová, ktoré tvorili jedno z najmocnejších a najhorších kúziel vôbec. Nebolo to po prvýkrát čo ho použil, počas bojov proti smrťožrútom bol nútený porušovať zákon a dnes mu ďalšie porušenie rozhodne nik vyčítať nebude, koniec koncov, bolo by mu to aj tak jedno.

„Avada Kedavra!“

Žiaden veľký súboj sa neodohral. Bolo to tak prosté až sa mu chcelo smiať. Mocný zelený lúč, ktorý osvetlil celé námestie pred hradom a zaslepil všetkých v blízkom okolí trafil hadieho muža do hrude, jeho telo zasvietilo ako fakľa, ktorá práve vzplanula zeleným ohňom a následne sa zrútilo k zemi. Oči vypleštené, ústa dokorán. Len telo bez života. Telo bez duše, ktorá bola raz a navždy zlikvidovaná. A bolo to, kiež by toto isté kedysi niekto spravil Hitlerovi. Stačilo by, aby sa čo i len jeden z jeho podriadených vzbúril, vzal by zbraň a strelil ho medzi oči a Chloé a milióny ďalších by boli prežili a dožili by svoje vzácne životy.

„NIEEEEEEEEE!“

Harry doteraz nevnímal zvuky z okolia, no srdcervúci a šialený rev začul jasne. Zodvihol zrak od mŕtvoly pred sebou a jediné čo zazrel bol lúč kúzla, nevnímal ani len jeho farbu, nestihol sa uhnúť, ani mu to nenapadlo; cítil, že ho má zasiahnuť, že to tak má byť. Spadol na zem, vedľa Voldemorta a sledoval oblohu nad sebou.

Zhrozené výkriky a chaos, ten zavládol na kamennom námestí pred čarodejníckou školou.

„Ty skurvená suka!“

„Pochytajte smrťožrútov! Nesmú ujsť!“

Nespoznával tie hlasy, ležal na zemi a vnímal, že k nemu kleslo niekoľko ľudí. Niečo mu rozprávali, no Harry zbystril až keď začul jediný hlas, ktorý bol preňho dôležitý.

„Pustite ma k nemu! Viem, aké kúzlo ho zasiahlo! Len ja ho môžem zachrániť!“

„To určite, ty špinavý zradca a vrah! Nikto ťa k nemu nepustí! Berte ho!“

„Ja vás prosím, pomôžem mu a potom si so mnou robte čo chcete! Kúzlo, ktoré naňho Bellatrix uvrhla som vymyslel ja sám! Len-“

„Se-verus,“ zašepkal bolestne a snažil sa otočil hlavu, aby ho zazrel, no vo výhľade mu bránila celá kopa nôh, ktoré zo svojej polohy videl a nie len tie. Kľačali pri ňom jeho spolužiaci, možno aj nejakí profesori a kradli mu výhľad.

„Okamžite ho musíme dostať k Mungovi, nejde to zastaviť, príšerne krváca.“

„S-Severus,“ zúfalo pošepol, no nikto ho nepočúval!

„Nie, musíte ho pustiť, pre Merlina, kam ho vediete?“ To bol Dracov hlas, nebol ďaleko, znel vystrašene a zároveň nazúrene.

„Len pokojne, Harry, všetko bude v poriadku, dostaneme vás k Mungovi a tam vás dajú do poriadku,“ rozprávala mu profesorka McGonnagalová rozrušene.

„Nie, nechy- nedot-,“ chrčal nezrozumiteľne a spieral sa. „Severus...“

„Áno, Severus Snape bude vydaný spravodlivosti, teraz vás musíme dostať do nemocnice.“

Merlin! Potreboval im všetko vysvetliť, no nedokázal rozprávať a nikto ho skutočne nepočúval. Bolo to frustrujúce. Keby bol pri ňom aspoň Draco, ten by ho počúval, vysvetlil by im, že Severusa nemôžu zatknúť ako nejakého smrťožrúta, preboha...

Netušil, kedy stratil vedomie, no prebral sa v nemocničnej izbe. Kúzelné prístroje vydávali rôzne zvuky a zápach elixírov, ktoré mu boli zrejme len pred chvíľou podané, panoval v celej neveľkej miestnosti. Bolo jasné, že už nejaký ten čas v nemocnici bol. Z druhej strany postele na nočnom stolíku stáli vázy s kvetmi, karty a balóny. No aj časť zeme pri stene bola pokrytá najrôznejšími darmi.

Prudko sa posadil a bolestne zastonal. Nemal na sebe tričko, miesto neho mal celé brucho aj hruď obviazanú látkou, ktorá nasakovala krvou. V ľavej ruke mal zapichnutú infúziu, skrz ktorú mu do žili viedla krv. Odfrkol si. Nevedeli mu zastaviť krvácanie. Celkom očividne ho trafila Sectumsempra, ktorá mu spôsobila hlboké rezné rany a krvácanie sa nie a nie zastaviť. Jestvoval už len jeden človek, ktorý by to dokázal – Severus, aké ironické, že práve jeho kúzlo ho pomaly zabíjalo. Krv mu predsa nemohli dopĺňať večne.

Do izby vstúpili ošetrovateľky.

„Len pokojne, pán Potter! Ľahnite si,“ jedna z nich mu podoprela chrbát a prinútila ho si ľahnúť. Bol slabý ako mucha, zrejme by sa nedokázal ani postaviť, už len to, že sa posadil bol úspech. Kúzlom mu vymenili obväzy a vo chvíli, kedy pootvoril vyprahnuté ústa a chystal sa im vysvetliť, že potrebuje Severusa, mu do úst naliali nejaký elixír, zabehlo mu, no prehltol ho a zaspal.

Mal zatvorení oči, no bol bdelí, len bol priveľmi vyčerpaný, aby ich otvoril. Začal ho vnímať len čo prehovoril:

„Nechceli k tebe pustiť ani Weasleyovic bandu, ani Grangerovú,“ jeho slová nasledoval slabý škodoradostný smiech. „Mal si vidieť tie ich pohľady, keď som sem vchádzal. Podplatil som riaditeľa nemalou čiastkou, aspoň vidíš, že peniaze v našom svete znamenajú takmer všetko,“ odkašľal si a zašepkal: „Nepohnem sa od teba, už ma odtiaľto nedostanú, bola to ich chyba, že ma sem vôbec pustili. Musím predsa dozerať, čo tu s tebou stvárajú.“

Odmlčal sa a Harry ucítil, že sa zaprel o posteľ, ktorá sa pri kraji mierne prehla. „Sú to skurvení tupci, vieš? Snažil som sa im vysvetliť, že Severus by ťa vyliečil, no vraj majú zviazané ruky, pretože k hrdinovi čarodejníckeho sveta nemôžu pustiť takého zločinca. Predvčerom mal súd. Bol som tam, padali naňho absurdné obvinenia. Vypovedal som, no moje slová vôbec nebrali vážne. Videli len to, čo vidieť chceli. Spravodlivosť je slepá. Všetko som im vysvetlil, Harry, celý Dumbledorov plán, no oni sa mi vysmiali a obvinili ma za krivú výpoveď. Dostal som napomenutie a pokutu. Vážne som sa snažil... no aj tak dostane bozk Dementora. Je mi to ľúto.“

Bozk Dementora... zasiahla ho taká silná bolesť, že mu z očí okamžite vyhŕkli slzy. Tie mu rozlepili zlepené oči a konečne ich otvoril. Vyčerpane sa otočil k Dracovi a vyhľadal šedé oči.

„Ty ma počúvaš?“ spýtal sa Draco prekvapene a sklonil sa k nemu.

„Ne-nemôžu... bozk Dementora zničí jeho existenciu, už viac ne-bude... skrátka nebude. Chcem vypovedať...“

„Harry, v tomto stave ťa nikto k výpovedi nepustí a súd to už odklepol. Zajtra v skorých ranných hodinách sa to stane, je neskoro,“ odvetil Draco nešťastne. „Ver mi, že by som tomu zabránil, ak by sa dalo. No ani peniaze v jeho prípade nehrajú rolu. Wizengamot aj verejnosť jeho prípad trestá najtvrdšie. Zabil predsa Dumbledora, špehoval a zradil. Na verejnosti je známe, že bol pravou rukou samotného Voldemorta. Myslím, že ani ty by si ho z tých špinavostí nevylízal.“

„Ne-môže dostať bozk, Draco,“ zachrapčal a naliehavo stisol priateľovu ruku. „Musí... musí sa zabiť skôr ako sa to stane. Prosím, navštív ho, ak sa dá a-“

„Mám mu dať niečo, čím sa zabije?“ spýtal sa Draco priškrtene a opätoval mu stisk.

Harry prikývol a všimol si, že mu obväzy zase presakujú krvou. „S-sľúb mi to.“

Prikývol. „Sľubujem, ešte dnes ho navštívim, to by nemal byť problém,“ odvetil vážne a zahľadel sa mu do očí. „A ty, Harry? Zabiješ sa, keď Severus odíde?“

„Vieš, že musím,“ odvetil potichu. „Musím zomrieť skôr ako sa zabije a dôvod poznáš.“

Draco sa odvrátil a neveselo sa zasmial. „Hej... no nie je to zábavné?“ so slzami v očiach naňho vzhliadol a Harry videl, že bojoval s plačom. „Po toľkých rokoch nenávisti sme si k sebe našli cestu a ty... a ty sa ma chystáš opustiť.“

Harry si z ruky vytrhol infúziu a horko-ťažko sa posadil. Roztrasene sa naklonil k Dracovi a objal ho. Ten na moment stuhol, no objatie mu opatrne vrátil. A vzlykol mu do ramena.

„Mali sme len chvíľu, no bolo to najkrajšie priateľstvo, aké som zažil za všetky životy. Možno sme sa mohli uzmieriť skôr a možno to malo presne takto byť, Draco. Buďme radi za čas, ktorý sme spolu dostali. Pretože na teba nikdy, nikdy nezabudnem.“

Draco ho kŕčovito zovrel a zamumlal: „Ani ja na teba, nikdy. Nemyslel som, že zažijem také priateľstvo, také, aké som vždy závidel Weasleyimu...“

„Ron mi nikdy nebol tým pravým priateľom,“ rozprával Harry potichu a so značnou námahou. „Vnímam ho skôr ako brata, ktorý mi niekedy lezie na nervy,“ usmial sa pri spomienke na ryšavého kamaráta. „No v tých najťažších chvíľach pri mne nestál... také niečo som spoznal až s tebou.“

„Si môj prvý a posledný...“ odmlčal sa a Harry počul, ako na sucho preglgol, keď priškrtene dodal: „Nikto ťa nenahradí,“ priznal a Harry sa cítil dojato. Bolo mu ľúto, že ho opúšťa. Pre Merlina, už teraz mu chýbal. Nadýchol sa jeho vône, keď začal strácať aj posledné zvyšky síl. Krv už kvapkala po bielych plachtách a infúzia ležala na zemi, z druhej strany – celkom nepotrebná.

Harry zomieral. V tomto živote už druhýkrát, no tento krát skutočne. Draco ho pevne držal a Harry ho naopak púšťal.

Do miestnosti vošla ošetrovateľka, zrejme mu prišla vymeniť obväzy. Od šoku upustila prútik a rozbehla sa k nim, no to už Harry nevnímal. S tvárou zaborenou v Dracovom ramene, mu viečka prekryli smaragdový pohľad.

~

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 11. 8. 2017 23:46)

Doufám že je necháš žít a Draco v tehlé povídce byl užastný.

Hustý

(Blesk, 7. 8. 2017 16:21)

Tedy, kapitola krásná, ale docela mě rozsekala. Už jsem doufala, že tohle je život, který jim dá šanci být spolu. Aby měl Harry pravdu, že? Takže jsi mě tím koncem vážně dostala. Draco role v téhle kapitole byla nádherná, i to, jak jsi vystihla to zoufalství Severuse - kdyby ho k němu pustili, mihli žít iba. A také začínám váhat, jesrtli jim chystáš happyend, budu doufat, ale... No, mysíme si počkat. Díky za kapitolu.

...

(Profesor, 7. 8. 2017 15:06)

Ach jo, zase smrt. Tohle je hnusné. Proč jen Severus nenaučil Draca protikouzlo...

Mimochodem, gratuluji k Tvému požehnanému stavu.:-)

Ďakujem!

(Sonka, 6. 8. 2017 9:56)

Ďakujem vám krásne dievčatá, za komentáriky aj za blahoželania :-* :))

na cestu

(sisi, 5. 8. 2017 10:39)

A tak se Harry vydal opět na cestu. Jeho duše putuje, snad se ještě dokáže vrátit ke své druhé drahé polovičce. Věřím, že Draco a jeho nemizející úspory obměkčí srdce žalářníka a Snape bude mít rychlejší a méně bolestivý odchod. Vlastně také na cestu. A pak? ! ? (:o))) !!!
Moc děkuji za tuto krásnou povídku. Vždycky mě úplně pohltí, jak krásně je napsaná a co všechno vyjadřuje, naznačuje.
A také chci blahopřát k požehnání, které nosíš. Ono to zatím tak nepřipadá, když je furt blbě a nelepší se to, ale potom, až se to uklidní, opravdu bude lépe. :-) Člověk musí věřit, že to bude dobré. Hodně štěstí.

...

(Achája, 5. 8. 2017 9:01)

Nádherné a srdcervoucí, nějak nemám slov.

A gratuluji k tvému požehnanému stavu, je to úžasné, když člověku přestane být zle a může si to užívat;-)

...

(Tinů, 3. 8. 2017 23:18)

úžastná kapitolka. Len zas smutná, dúfam, že to neskončí tak ako si myslím že to skončí. Draco je úžastný. To s Chloé ma dostalo, ako jej Draco čítal. Teším sa na ďalšiu kapitolku :)

...

(Nyssa, 3. 8. 2017 22:13)

Aj ty si mala včera taký nervujúci večer? Ja som už študovala ponuky iných blogov, že skúsim niečo iné ako estranky :D avšak, nakoniec som prišla na to, že sa to prihlasenie dalo mierne obísť :D

Po tom, ako si upozorňovala na koniec som sa začala skutočne báť, ale osobne mám pocit, že je to pre nich najlepšia možnosť, uvidíme čo si si vymyslela na poslednú časť, ale nemyslím si, že by v tomto svete mohli byť spolu šťastný tak ako by si to zaslúžili...

A teraz na záver chcem poďakovať za kapitolu, ale najme pogratulovať, nech ste zdraví :)

====

(weras, 3. 8. 2017 21:34)

Začínám mít dojem,že povídka asi neskončí,jak bychom si přáli a usazuje se mi na duši balvan. Taky něco naznačuješ v úvodu. Ale já pevně doufám,že jim nechystáš to nejhorší,že už by se nikdy nesetkali. Setkali se v tolika životech i když jen nakrátko. Nikdy spolu nemohli žít,ani si ten život vychutnat. Prostě si nedovedu představit,že bys je o to připravila. Tak budu doufat,že je přece jen necháš,aby byli konečně spolu. Nic jiného si neumím představit.