Kapitola I.
Kapitola I.
Domov
♦
Štvorročný chlapček sedel na svojej posteli a rúčkou si zotieral slzy, ktoré mu stekali z veľkých zelených očí. Pritiahol si kolená k hrudi a zahryzol si do pery, aby utlmil vzlyk. Pohľadom zablúdil na protiľahlú stenu malej komôrky, na ktorej bol lepiacou páskou nalepený obrázok, ktorý sám nakreslil.
Na bielom zdrape papiera bol domček, vedľa ktorého boli nakreslené postavičky – na ľavo bol jeho bratranec Dudley, hneď vedľa neho strýko Vernon, teta Petunia a nakoniec on. Jeho postavičky sa usmievali a teta Petunia ho dokonca držala za ruku. Keď im posledný deň pred letnými prázdninami, v škôlke pani učiteľka zadala, aby nakreslili nejaký pekný obrázok svojim mamičkám, neváhal a usilovne kreslil. Dal si poriadnu námahu, keď kreslil svoju rodinu.
Bol so svojou prácou úplne spokojný, dokonca ho pochválila aj pani učiteľka. Keď sa vrátil i s Dudleyim domov, celý natešený utekal za svojou tetou. No tá sa na jeho kresbu ani len nepozrela, okamžite papier roztrhala a poslala ho do jeho komôrky, z ktorej počul ako jej Dudley dáva svoj vlastný obrázok (na ktorom boli nakreslení nejakí roboti). Počul, aká bola jeho teta šťastná, cítil vôňu palaciniek, ktoré dostal ako odmenu.
Dlhým rukávom si zotrel slzy a rýchlo prehĺtal slinky, ktoré sa mu robili v ústach, keď cítil tú vôňu. Raz mal možnosť ochutnať palacinku, ktorú Dudley nedojedol a bola to vážne dobrota. No nikdy, keď teta robila palacinky, mu nebolo dovolené dať si. Jeho strýko hovoril, že si ich nezaslúži, lebo je neposlušný. Harry sa snažil byť veľmi poslušný.
Vždy robil to, čo mu teta alebo strýko prikázali. Svoju komôrku si poctivo upratoval a pravidelne polieval kvetinky na záhrade. Vždy poslušne ostal vo svojej komôrke, ak mu tak prikázali a nikdy svojej tete ani ujovi neprotirečil, na rozdiel od Dudleyiho, ktorý bol podľa Harryho veľmi neposlušný; no strýko a teta mu nikdy nenadávali, nikdy nemusel upratovať, mohol byť zlý a oni ho aj tak ľúbili. Tak prečo jeho neľúbili? Tak veľmi sa snažil, byť čo najlepší chlapec, aby ho mala teta Petunia rovnako rada ako Dudleyiho...
Dvere na komôrke sa prudko otvorili. „Vypadni na záhradu, treba poliať kvety! Potom treba umyť podlahu na chodbe. My sa ideme kúpať k susedom, keď sa vrátime, nech je to tu ako zo škatuľky,“ zavrčala teta Petunia a odišla.
Harry si poutieral slzy a ponáhľal sa do záhrady. Bola poriadna horúčava. Zodvihol zo zeme krhličku, podišiel k točke a napustil do nej vodu. Krhlička bola riadne ťažká, ťahal ju až k prvému radu kvetov a so zaťatými perami ju zodvihol, aby mohol poliať chryzantémy.
Keď konečne polial všetky kvietky bol už celý spotený. Zadýchane sa vybral do vnútra, aby si napustil vodu, no kuchyňa bola zamknutá. Teta Petunia ju vždy zamykala, keď išli niekam preč. V žalúdku mu zaškŕkalo a jazyk sa mu začal lepiť na podnebie z toho sucha, ktoré mal v ústach. Vrátil sa na slnkom zaliatu záhradu a napil sa z točky, z ktorej predtým napúšťal vodu do krhličky.
Potom sa vrátil do domu a zbadal pred schodmi kýblik s vodou a handrou. Namáčal si handru, kľakol si na zem a drhol blatové šľapaje, ktoré tu dnes zanechal Dudley. Svoju prácu robil naozaj dôkladne, pretože vždy dúfal, že ho teta alebo ujo pochváli, aj keď sa tak nikdy nestalo. Chudými rúčkami zodvihol kýblik, aby si ho posunul, no bol taký ťažký, že sa mu vyšmykol z rúk a špinavá voda sa vyliala po celej chodbe.
Vtom momente sa vchodové dvere otvorili.
Jeho bratranec, s nafukovacím kolesom, vbehol do vnútra a začal sa rehotať. „Mamí, obluda ulobila potopu!“
Dnu hneď na to vošiel strýko, v tesnom závese s tetou. Harry vedel, že je zle. Rýchlo sa snažil handrou vodu umyť, no bolo jej príliš veľa a handru mal hneď celú premočenú.
„ČO TO MÁ ZNAMENAŤ!“ skríkol strýko, rozbehol sa k nemu, schmatol ho za tričko a postavil ho na nohy.
„Si neschopné hlúpe decko,“ zavrčala teta, zodvihla Dudleyho na ruky a vybrala sa hore schodmi.
Strýko mu strelil facku a hodil ho späť na zem. Harry bol celý mokrý a ľavá časť tváre ho tak štípala až sa mu do očí tlačili slzy.
„Je mi to ľúto, strýko Vernon,“ zašepkal a trel si lakeť, ktorý si narazil, keď ho strýko tak nešetrne hodil na zem.
„Si iba nepodarok, ktorý nevie nič poriadne spraviť! Okamžite to tu umy! Inak si ma neželaj, obluda!“ kričal strýko až mu sčerveneli uši. Odišiel do kuchyne a hodil mu suchú handru.
Harry drhol podlahu celé hodiny. Počul ako jeho rodina večerala, zatiaľ čo on mal prísny zákaz sa jedla dotknúť, kým nebude celá chodba riadne suchá. Harry usilovne žmýkal handru a umýval, aby sa mohol čo najskôr najesť, pretože bol už poriadne hladný. Z kuchyne počul, že dovečerali; teta začala umývať riady, strýko si asi zapol televíziu a Dudley sa rozbehol do svojej izby a po ceste mu vedro opäť skopol. Harry sa naňho nahnevane pozrel, no Dudley sa iba smial a zmizol na poschodí. Z očí mu stiekli slzy hnevu i únavy. Pustil sa do práce znovu.
„Spať môžeš ísť, až keď to bude hotové!“ zrevala naňho teta, keď sa chystala do spálne.
Všetci už spali, dom stíchol. Harry mal zasvietené malé svetielko, ktoré osvetľovalo podlahu. Už bola takmer suchá. Vysilene vylial vodu na trávu pred domom a chcel sa ísť konečne najesť, no bol taký unavený, že jediné čo zvládol, bolo vojsť do komôrky, prezliecť sa do veľkej pyžamy, ktorú zdedil po Dudleyim a zvaliť sa na svoju postieľku. Pritiahol si do náručia zaprášeného plyšového macka, ktorého našiel raz, keď upratoval povalu a tajne si ho ukryl. Pritisol si ho k hrudi a opäť raz sledoval obrázok svojej rodiny, ktorý nakreslil.
Spomínal na to, ako tetu Petuniu oslovil mama, oslovoval ju tak predsa aj Dudley, preto nerozumel, prečo by ju mal volať inak. Teta mu vtedy veľmi, veľmi vynadala, preto už nikdy podobnú chybu nespravil. Veľa krát sa pýtal sám seba, kde má svoju mamičku. Prečo jeho mamička zomrela? A jeho ocko? Nikdy nevidel ani len ich fotografie. Jeho mamička a ocko boli mŕtvi, zabili sa pri autonehode, pretože jeho ocko veľa pil. Preto sa oňho starala teta a strýko. No neľúbili ho, vedel to, pretože sa na to raz spýtal tety, ktorá povedala, že je iba malá obluda, ktorá ich oberá o peniaze a že ho nikdy ľúbiť nebudú.
Obluda... hneď po jej slovách si dal pred umývadlo schodíky a pozrel sa do zrkadla. Nevedel presne ako vyzerajú obludy, ale pod vlasmi na čele mal jazvu, čo zrejme obludy tiež mali. Áno, bol obluda. Nebol ako ostatné deti, bol obluda, a preto ho strýko a teta neľúbili, preto mu jeho bratranec stále robil zle. Už svoju rodinu chápal. Nikto predsa nemá rád obludy.
OOO
Zobudil sa, ustlal si posteľ a čakal pred dverami, kedy mu dovolia vyjsť. Dnes mal narodeniny, mal už päť rokov, bol veľký chlapec. Tajne dúfal, že by mohol dostať nejaký darček, možno čokoládu. Aj keď vedel, že nikdy nič nedostane. No tieto narodeniny mohli byť iné.
Dovolili mu vyjsť, aby pomohol tete pripraviť raňajky. Jedna z vecí, na ktoré bol pyšný bola, že sa konečne naučil pekne krájať zeleninu. S očakávaním hľadel na tetu, no tá nedávala ničím najavo, že by vedela o jeho narodeninách. Až keď sa všetci najedli mal dovolené sa posadiť ku stolu a najesť sa tiež. Naložil si ostané vajíčka a kúsok slaninky, z ktorej bolo síce odhryznuté, ale to mu vôbec neprekážalo. No jedlo mu nechutilo tak ako by malo, bol smutný. Požmolil si očko a zotrel tú hlúpu slzu, ktorá mu z neho unikla. Zabudli na jeho narodeniny, zase nedostane žiadny darček. Ani bozk, ani objatie...
„Bež s Dudleyim na ihrisko a dávaj naňho pozor!“ zakričala teta z obývačky.
Harry si povzdychol a spratal nedojedené raňajky. Ihrisko sa nachádzalo kúsok pri dome, ale Harry naň chodil nerád. Hneď ako tam prišli sa Dudley rozbehol k svojim kamarátom, ktorí boli o niečo starší. Harry si sadol na hojdačku a sledoval lienku, ktorá mu pristála na ukazováku. Vzhliadol na Dudleyiho a jeho partiu, keď sa začali hlasito smiať. Zrazu ním trhlo, keď si uvedomil, že sa približujú k nemu. Dvaja veľkí chlapci ho schmatli za ruky.
„Pustite ma, nechcem sa s vami hrať,“ bránil sa, no i naďalej ho tiahli.
„Uvidíme, koľko Potter vydrží v strašidelnom lese,“ prehovoril jeden a ostatní sa začali smiať.
Strašidelný les stál hneď pri ihrisku. Teta Petunia Dudleymu prísne nakázala, aby tam nikdy nechodil, lebo je pre malé deti nebezpečný. Jeden z chlapcov si vytiahol z batohu hrubé lano. Harry sa snažil bojovať, no ďalší z nich ho pevne držal, zatiaľ čo zvyšní dvaja mu omotávali lano vôkol hrude. Chvíľu si naňho ukazovali prstom a poriadne sa rehúňali, až zmizli za stromami.
„Dudley, to nie je smiešne!“ zakričal, no chlapci boli už preč.
Hádzal sebou, no lano nechcelo povoliť. Rozšírenými očami sledoval okolie, srdce mu bilo ako splašené. Čo ak tu zostane navždy? Čo ak po neho nikdy neprídu? Toto boli rozhodne jeho najhoršie narodeniny!
„Nemaj strach, maličký. Nie je to nič, čo by si nedokázal,“ ozval sa neznámy hlas.
Harry sa obzeral tak, ako mu to lano dovolilo, no nikde nebolo ani živej nohy. Začínal mať naozajstný strach.
„Haló!“ zakričal.
„Stačí, ak pomyslíš nato, že chceš, aby sa lano rozviazalo a budeš voľný,“ ozval sa ten istý chlapčenský hlas, znovu.
„Kde si?“ spýtal sa Harry zamračene a neustále sa obzeral.
„Som v tvojej hlave, maličký,“ odvetil ten hlas nežne.
„Ako si sa tam dostal?“ spýtal sa šeptom, celkom zmätený.
„Som tu už veľmi dlho, Harry. Sledoval som celý tvoj život, tvojimi očami; cítil som každú tvoju emóciu, každú tvoju bolesť. No bol si príliš maličký, aby si ma dokázal vnímať alebo počuť.“
„Som blázon. Strýko vraví, že len blázni sa rozprávajú sami so sebou,“ zamumlal Harry.
„Och, ale nie, Harry. Nie si blázon a nerozprávaš sa sám so sebou. Rozprávaš sa predsa so mnou. Tak dlho som čakal na chvíľu, kedy ma budeš môcť počuť. Tvoja rodina je len banda odporných nechutných muklov, to čo ti robia je nehorázne a ja ti pomôžem im všetko, čo ti spravili, vrátiť.“
„Muklov?“ spýtal sa Harry zamračene.
„To teraz nie je dôležité, maličký. Všetko ti vysvetlím, ale najskôr sa musíme odtiaľto dostať, dobre?“
„Dobre,“ prikývol Harry.
„Zatvor oči, Harry a mysli na to, ako veľmi sa chceš z toho lana vyslobodiť,“ rozprával ten hlas jemne a Harry ho počúvol.
Zatvoril oči a veľmi sa sústredil na lano až nakoniec ucítil, že tlak okolo jeho brucha povolil. Otvoril oči a lano bolo preč. Skrátka zmizlo. Údivom otvoril ústa.
„Výborne, Harry,“ pochválil ho hlas.
„Ale ako som to dokázal?“
„Si predsa čarodejník, maličký. Veľmi mocný čarodejník.“
„Čarodejníci neexistujú!“
„Och, viem, čo ti natárali tvoji takzvaní príbuzní,“ odfrkol si, „samozrejme, že čarodejníci existujú; pamätáš, ako ti tá odporná ženská Petunia ostrihala vlasy?“
„Áno,“ prikývol Harry.
„V noci ti opäť narástli, čo je samozrejme vo svete muklov celkom nemysliteľné a hlavne nemožné, no ty si nevedomky svojej mágii prikázal, aby ti vlasy narástli, rovnako ako si to urobil dnes s tým lanom,“ rozprával hlas a Harrymu bolo stále veľmi divné, že ho počuje vo svojej hlave.
„Ja... ja som... čarodejník?“ spýtal sa neisto.
„Áno, Harry, teraz, keď ma dokážeš počuť, ťa konečne môžem naučiť všetko o našom svete.“
„Aj ty si čarodejník?“ spýtal sa zvedavo. „Myslel som, že si len hlas.“
„Býval som čarodejník, veľmi mocný...“
„Tak ako si sa potom mohol stať hlasom?“
Hlas sa pobavene zasmial. „To ti vysvetlím neskôr, teraz si ešte príliš malý, aby si tomu rozumel.“
„A máš teda nejaké meno?“
„Volám sa Tom, maličký.“
Harry sa postavil a oprášil si šortky. „Musím ísť, teta a strýko sa budú veľmi hnevať, ak neprídem domov spolu s Dudleyim,“ riekol aj keď si pripadal ozaj čudne, že sa rozpráva sám so sebou.
Hlas, teda Tom, si pri ich zmienke znechutene odfrkol, no nič nepovedal.
Harry sa dostal domov, no za dverami ho čakal strýko Vernon a rozhodne nevyzeral spokojne. „Dudley už je dávno doma! Kde si trčal?!“
Harry vedel, že nemalo zmysel mu povedať pravdu, a tak mlčal.
„Okamžite padaj pomôcť s obedom!“
Harry so sklonenou hlavou vošiel do kuchyne a umyl si ruky.
„Odporný tučný mukel,“ ozval sa hlas.
Harry sa strhol. Takže sa mu to v tom lese vážne iba nesnívalo. Hlas sa zdal byť skutočný. Harry na jeho poznámku nereagoval, vedel, že ak by sa tu začal zhovárať sám so sebou, jeho strýko by ho poslal do blázinca, ako sa mu už toľko krát vyhrážal.
„Očisti zeleninu a pokrájaj ju,“ prikázala mu teta, ktorá práve smažila mäso.
Harry si pripravil schodíky, aby dosiahol na linku a robil presne to, čo mu bolo prikázané. Keď sa jeho rodina naobedovala, zatiaľ čo on stál pri kuchynskej linke a pozoroval ich, konečne si sadol za stôl a najedol sa tiež.
„Mimochodom, všetko najlepšie, Harry,“ zaželal mu hlas a Harry sa opäť strhol.
„Ďakujem,“ pošepol s malým úsmevom; teta aj strýko boli v obývačke, takže ho nemohli počuť.
Odložil príbor a odvážil sa spýtať: „Tom, mohol by si mi povedať o čarodejníkoch?“
„Samozrejme, maličký. Poviem ti všetko, no bude lepšie, ak sa vrátiš do svojej... ehm, komory.“
Harry rýchlo umyl riad a zatvoril sa v svojej komôrke. Posadil sa na posteľ a čakal.
„Je odporné, že ťa držia v tejto skrini,“ zavrčal hlas. „Najradšej by som ich...“ nedopovedal a rýchlo zmenil tému: „Nuž, existuje svet, o ktorom obyčajní ľudia, nemajú ani len tušenia. V tom svete je možné všetko. Žijú v ňom kúzelníci, rôzne bytosti ako obri, dementori, víly, upíri, vlkolaci a mnohí ďalší...“
A takto mu celý deň Tom rozprával o svete čar a kúziel. O magických bytostiach, o čarodejníckych školách. O čarodejníckych obchodoch a miestach. O ich ministerstve, o kúzelných športoch. O mnohých slávnych čarodejníkoch, o ich histórií a Harry s rozšírenými očami počúval, každé jeho slovo. V hlave si predstavoval ten úžasný svet a bol nadšený.
Harry ležal, v ruke pevne zvieral macíka a prerušil Tomove vysvetľovanie: „Takže muklovia sú teta, strýko a Dudley... a každý človek, ktorý nevie čarovať, však?“
„Správne,“ riekol hlas jemne.
„Aj moji rodičia boli kúzelníci?“ spýtal sa bez dychu.
„Áno. Tvoj otec bol čistokrvný a matka humu... muklorodená.“
„Čistokrvný kúzelník je taký, ktorý ma oboch rodičov i prarodičov čarodejníkov...“
„Presne tak,“ riekol Tom pyšne.
„A mamička bola muklorodená? Čo to znamená?“
„Znamená to, že jej rodičia boli muklovia,“ vysvetlil trpezlivo.
„A ten Dumblador, ktorý ma dal tete a strýkovi, je teda zlý?“
„Je to Dumbledore, ale to nie je podstatné. Po smrti tvojich rodičov ťa ten senilný starec pichol sem! Si čarodejník, no on ťa strčil k muklom a dobre vedel, že ťa budú nenávidieť, pretože muklovia už takí sú. Nenávidia nás, boja sa nás, myslia si o nás, že sme obludy. No nie sme! Viem, čo si o sebe myslíš, maličký, no nikdy už ani len nepomysli na to, že by si bol obluda. To oni sú obludy!“
„Prečo to ten Dumbledore spravil? Prečo ma dal sem, keď vedel, že ma moja rodina nebude ľúbiť?“
Hlas nazúrene zavrčal. „Pretože je to stará manipulatívna beštia! Chcel ťa oslabiť! Chcel, aby si prišiel do kúzelníckeho sveta ako nič nevediaci, týraný chlapec, ktorý túži po láske. Čo by samozrejme hneď zneužil... ale na tieto reči si ešte veľmi malý, Harry. Ochránim ťa pred ním; budem tu, keď ti príde list z Rokfortu; budem tu, keď ťa bude chcieť zmanipulovať ku svojim špinavým hrám. Nedovolím mu to!“
„Ja dostanem list z Rokfortu? Ako to vieš?“
Hlas sa nežne zasmial. „Och, maličký, si predsa čarodejník a každé kúzelnícke dieťa z Veľkej Británie, na určitej magickej úrovni, dostane list z Rokfortu. Príde, keď dosiahneš jedenásť rokov.“
Harry si začal na prstoch preratúvať, koľko rokov ešte bude musieť čakať. „Šesť, sedem, osem, deväť, desať, jedenásť...“ počítal sústredene, „ale, Tom, to je až za šesť rokov!“
„Áno, budeš musieť ešte poriadne vyrásť, drobec.“
„Ach, jaj,“ povzdychol si Harry a zazíval. „Myslíš, že keď pôjdem na Rokfort budem môcť vyskúšať ten metlobal?“ spýtal sa vzrušene.
„Som si istý, že áno,“ riekol hlas jemne.
Harry si zaboril tvár do macíkovej hlavy a usmial sa. „Dobrú noc, Tom,“ zamumlal.
„Dobrú noc, maličký. Budem strážiť tvoje sny,“ zašepkal hlas a Harryho hruďou sa rozlialo teplo. Ešte nikdy k nemu nebol nikto taký dobrý, ako bol ten hlas, ktorý sa volal Tom. Je možné, že si ho iba predstavoval? Nie, určite nie. Ten hlas bol až príliš živý nato, aby bol iba jeho fantáziou. Tom bol skutočným hlasom.
OOO
Leto ubiehalo rýchlym tempom a Harry sa čoraz viac zbližoval s hlasom. Tom sa s ním rozprával neustále a Harry sa naučil šepkať tak potichu, že mu mohol odpovedať aj keď bol v prítomnosti uja, tety či Dudleyho. Tom mu po večeroch rozprával o čarodejníckom svete a cez deň mu radil, ako riešiť určité situácie a neustále používal škaredé slová, keď mu jeho rodina nadávala.
„Dnes budeme mať návštevu! Zamkneme ťa v komore a nevylezieš odtiaľ až kým ju neodomkneme, je ti to jasné?“ vrčal strýko a prstom mu ťukal do hrude.
„Tak rád by som si na ňom vyskúšal všetky mučiace zaklínadla,“ rozprával Tom chladne a zasnene zároveň.
„Áno, strýko,“ prikývol Harry a vošiel do svojej komôrky. Počul pootočenie zámku, keď ho strýko zamykal. Chvíľu sa hral s plastovým vojačikom, ktorého Dudley zahodil až sa nakoniec posadil za stôl, vzal do ruky ceruzku a začal si kresliť na papier.
„Hm, čo to kreslíš?“ spýtal sa hlas.
„Svoju mamičku. Neviem ako vyzerala, ale myslím, že mohla mať čierne vlasy, rovnako ako ja a myslím, že bola veľmi pekná.“
„A ten vedľa nej si ty, Harry?“ spýtal sa Tom, keď Harry začal kresliť menšiu postavičku.
„Áno, som,“ odvetil stručne.
Harry počul, ako si hlas povzdychol. „A prečo samého seba kreslíš ako... no... nejakú podivnú chobotnicu? A to je jazva?“
„Áno, mám takú na čele a veď to vieš. A obludy takto vyzerajú, videl som to v jednej knižke.“
„Maličký, ty nie si obluda! Už som ti to predsa vysvetľoval!“
Harry ho ignoroval a začal kresliť tretiu postavičku.
„A to je kto?“
„Ty,“ zamumlala a pokračoval v kreslení.
„Heh, ale ja nie som taký malý, mám už dvadsať,“ riekol pobavene.
„Ty si dospelák?“ spýtal sa Harry sklamane. „Chcel som byť tvoj kamarát, no si už naozaj starý.“
Hlas sa radostne zasmial. „Och, ale môžeme byť kamaráti, drobec. Jedného dňa budeš rovnako starý.“
„Áno, budem veľký a silný,“ riekol Harry s úsmevom.
„Áno, to budeš,“ odvetil hlas mäkko.
„Chce sa mi cikať, Tom, no dvere sú zamknuté... dokedy si myslíš, že tu bude tá návšteva?“
„Toto je vážne absurdné! Kiež by sa mi tí muklovia dostali pred prútik!“ vrčal Tom. „Otvor si dvere kúzlom.“
„To nemôžem, musím tu ostať, až kým hostia neodídu,“ šepkal Harry, sledujúc dvere.
„Pche, to rozhodne nemusíš! Nemajú právo ťa tu zamykať ako nejaký dobytok! Tie odporné beštie!“
„Možno by si teda nevšimli, že som nachvíľu z komôrky odišiel, však?“
„Prútiková formula na odomykanie dverí je Alohomora, no ak si dostatočne mocný, aby si mohol kúzliť bez prútika, čo si, stačí ak sa budeš veľmi sústrediť a predstavíš si, že sa dvere otvorili. Je to veľmi jednoduché, dokázal si to už aj predtým,“ vysvetľoval mu Tom.
Harry zatvoril oči a veľmi sa sústredil na drevené dvere. Predstavoval si, že sa otvárajú a že nimi vychádza na chodbu. Započul tiché „klik“ a otvoril oči. Dvere boli mierne pootvorené. Žiarivo sa usmial.
„Dokázal som to,“ zašepkal.
„Nikdy som o tebe nepochyboval.“
Harry sa po špičkách vybral na chodbu. Z kuchyne počul rôzne hlasy. Rýchlo vybehol po schodoch a namieril si to do kúpeľne, no na jeho nešťastie odtiaľ práve vychádzala nejaká žena asi vo veku tety Petunie.
„A ty si kto?“ prihovorila sa mu s úsmevom. „Také rozkošné dieťa!“ postrapatila mu vlásky.
Harry hlasito prehltol a zbledol. „Strýko bude zúriť,“ šepol takmer nečujne.
Než Harry stihol tú ženu zadržať už stačila zakričať dolu na tetu Petuniu. „Petunia, nevravela si, že tu skrývaš tohto rozkošného chlapca! Kto to je?“
Harry sa zatvoril v kúpeľni a vykonal potrebu. Umyl si ruky a mal veľký strach dvere znovu otvoriť. Počul ako sa za dverami zhovára teta s tou ženou.
„To je len susedov syn, niekedy sem to chlapčisko zablúdi. Je veľmi nevychovaný, chodí si k nám do domu bez dovolenia!“
„No teda, čo to má za rodičov?“ Ich hlasy sa začali vzďaľovať až utíchli.
Harry sa vysilene posadil na okraj vane a povzdychol si.
„Tá konská beštia!“ zavrčal Tom. „Že sa nehanbí, takto rozprávať o svojom vlastnom synovcovi! Špinavá mukelka!“
Harry sa neodvážil z kúpeľne vyjsť až kým nepočul z predsiene hlasy, keď sa Dursleyovci lúčili s hosťami. Potom počul hlasitý dupot po schodoch a vtom jeho strýko prudko otvoril dvere. A to bolo po prvýkrát, čo ho strýko zbil tak veľmi až stratil vedomie.
OOO
Prebral sa vo svojej komôrke úplne dezorientovaný a ubolený.
„Prisahám, že tú príšeru zabijem, maličký. Prisahám ti,“ šepkal hlas v jeho boľavej hlave.
Harry ostal ležať, nemal odvahu posadiť sa. Celé telo ho pri každom nepatrnom pohybe ohromne bolelo. Roztrasenou rukou sa chytil za bruško a ten pohyb spôsobil, že ihneď zastonal bolesťou.
„Ššš...“ tíšil ho Tom. „Teraz ma dobre počúvaj, Harry,“ začal naliehavo. „Už tu nemôžeš zostať. To ako sa k tebe správajú je absolútne choré... veď oni ťa zabijú! Takýmto tempom určite! Sotva ti dávajú najesť, každý deň pracuješ ako taký škriatok! Pre Salazara, máš iba päť a ten pol tonový skurvysyn ťa zbil akoby si mu bol seberovný! Ten Dumbledore! Ten starý sviniar! Ako ti to len mohol urobiť?! Ako ťa sem mohol strčiť?!“ rozhorčoval sa Tom a zrejme zabudol, o čom chcel pôvodne hovoriť.
Harry si hrýzol do pery a snažil sa zaspať a dúfal, že keď sa zobudí bude celkom zdravý, no spánok kvôli toľkej bolesti neprichádzal.
„Pozri, Harry, je hlboká noc, vezmeš si do batôžka nejaký sveter a utečieme, dobre?“
Harry sa zamračil. „Čo urobíme?“
„Utečieme, maličký. Niekam ďaleko od týchto odporných muklov. Niekam, kde budeš v bezpečí.“
„Ja... ne-mám, kam ísť,“ zachrapčal.
„To nechaj na mňa, maličký môj. Teraz sa v prvom rade musíš nejako postaviť. Bude to poriadne bolieť, ale mysli nato, že ak tu ostaneš, bude to iba horšie.“
Harry zaťal zuby a posadil sa. „Au...“
„Dokážeš to, Harry. Som tu s tebou, toto zvládneme. Prichyť sa stolíka a postav sa,“ dirigoval ho hlas.
Harry sa postavil, no nedokázal zabrániť slzám, ktoré sa mu vykotúľali z očí. Jednou rúčkou si objímal pás, zatiaľ čo druhou schmatol dotrhaný batôžtek, do ktorého si hodil obrovský sveter, macka, pár farbičiek a svoju poslednú maľbu, kde bola jeho mamička, on a Tom.
„Veľmi to bolí, Tom,“ zamrnčal.
„Ja viem, tiež to cítim, ale musíme ísť... potichu otvor dvere.“
Harry si prehodil batoh na plecia a opatrne otvoril dvere. Skontroloval okolie a po špičkách sa vydal ďalej.
„Tamto je kabelka tvojej tety, má v nej peňaženku. Potrebuješ nejaké muklovské peniaze.“
„Nemôžem kradnúť, Tom,“ šepol pobúrene, zatiaľ čo sa pridržiaval steny.
Tom si odfrkol. „Tvoji príbuzní na teba dostávajú prídavky – peniaze, ktoré si ty nikdy nevidel a ani ich už neuvidíš. To ona okrádala teba, teraz si len vezmeš späť, čo je tvoje,“ rozprával Tom chladne.
Harry si povzdychol a so stisnutými perami vytiahol z koženej kabelky obdĺžnikovú peňaženku.
„Vezmi si všetky.“
„Nevez-mem,“ protestoval Harry.
„Budeme ich potrebovať, Harry.“
Harry vzal pár bankoviek a strčil si ich do vrecka nohavíc. Potichu si otvoril vchodové dvere a vykročil na ulicu.
„Cítim slobodu,“ ozval sa Tom vzrušene.
„Mám strach,“ zašepkal Harry, pomaly kráčajúc po slabo osvetlenej ceste.
„Som tu s tebou, maličký,“ uistil ho Tom.
„Nemáme kam ísť...“
„Pre čarodejníkov v núdzi slúži Rytiersky autobus, pamätáš, hovoril som ti o ňom.“
„Áno, ale kam poviem, aby nás zaviezol?“
Harry zrazu prudko zastal, keď sledoval ako sa k nemu rúti vysoký fialový autobus. Veľkými zelenými očkami a s pootvorenými ústami sledoval, ako vedľa neho zastal. Dvere sa otvorili a vyšiel z nich nejaký pán so škaredými vyrážkami na tvári.
„Vitajte v Rytierskom autobuse. Ja som...“ pán sa zastavil a prekvapene pozrel dolu. „Kde máš rodičov, dieťa?“
„Povedz, že to nie je jeho vec.“
„To nie je vaša vec,“ riekol chladne, tak ako to robieval Tom a nastúpil do vnútra.
„Tak, kam to teda bude?“ spýtal sa ho pán.
Harry sa okúzlene obzeral vôkol seba.
„Povedz mu, že potrebuješ ísť do Londýna na ulicu Great Portland,“ riekol Tom.
„Zaveste ma, prosím, na ulicu Great Portland v Londýne,“ povedal a snažil sa zakryť bolesť čo najviac.
„Ernie, počul si, smer Londýn!“
„Radšej sa posaď, drobec. Ten starec za volantom jazdí ako bláznivý.“
Harry sa posadil na posteľ a pevne si zvieral bruško.
„Neboj sa, tam kam ideme bude všetko, čo budeš potrebovať na vyliečenie,“ uistil ho Tom láskyplne.
Ani sa nenazdal a tá bláznivá jazda skončila. Autobus prudko zabrzdil. Harry z neho vyskočil a obzeral sa po dlhej ulici, osvetlenej pouličnými lampami. „Čo teraz?“ spýtal sa s obavami.
„Pôjdeme do môjho starého domu. Býval som v ňom, keď som pracoval u Borgina a Burksa, v tom obchode, o ktorom som ti hovoril, spomínaš?“
Harry prikývol. „Ale ako sa doňho dostanem, keď nemám kľúče?“
Tom sa pobavene zasmial. „Uvidíš, maličký. Najprv sa tam musíme dostať. Pokračuj rovno... dobre... teraz zaboč doprava. Vidíš ten rad domov? Tak ten druhý je môj.“
Harry vyšiel po schodoch a zastavil pred vysokými dverami. „Čo teraz?“
„Vieš ako som ti spomínal, že vieš rozprávať jazykom hadov, rovnako ako ja?“
„Áno...“
„Opakuj po mne: Domov potomka SSSlizolina, otvor sssa!“
„Veď hovoríš po anglicky... nepripadá mi to ako hadia reč,“ namietal Harry zmätene.
„Skrátka to zopakuj. Tí, ktorí hovoria haďou rečou ju počujú ako svoj rodný jazyk.“
Harry pokrčil ramenami. „Domov potomka SSSlizolina, otvor sssa...“ A na Harryho nesmierne prekvapenie sa dvere otvorili.
„Výborne,“ riekol Tom spokojne.
Harry vstúpil dnu, načo sa dvere ihneď pribuchli a bol ohromený. Ešte nikdy nevidel taký prepych. V predsieni, v ktorej sa nachádzal, visel zo stropu veľký krištáľový luster. Od vchodových dverí viedol zelený koberec, ktorý pokračoval až po širokých schodoch, ktoré viedli na poschodie. Po pravej strane bol oblúkový priechod, ktorý viedol do ďalšej miestnosti. Všetky svetlá sa ihneď rozsvietili, keď vkročil dnu.
„Krásne,“ zašepkal.
„Však?“ odvetil Tom samoľúbo. „Celý som ho zariaďoval sám. No teraz pokračuj doľava, je tam kuchyňa a skrinka, kde sú elixíry.“
Harry ho poslúchol a prišiel až do kuchyne, ktorá bola spojená s malou jedálňou, kde stál široký stôl z tmavého dreva. V jeho strede boli kvety.
„Akoto, že je tu všetko také čisté, keď si tu už tak dlho nebol?“ spýtal sa Harry, zatiaľ čo otváral skrinku.
„Kúzla, drobec,“ odvetil jednoducho Tom. „Ten hnedý na štvrtej poličke je proti bolesti a hneď nad ním je elixír, ktorý ti vylieči zranenia.“
Harry si vzal oba a posadil sa za stôl. Otvoril elixír proti bolesti, no predtým než sa napil ho Tom upozornil:
„Iba tri hlty, inak by si sa mohol predávkovať, plná dávka je len pre dospelých. A elixír na zranenia vypi celý.“
Harry ho poslúchol a hneď ako všetko vypil, mu bolo omnoho lepšie. Spokojne si vydýchol. Taká úľava.
„Som na teba hrdý, maličký. Dokázal si to... ušiel si.“
„Ale ako sa o seba sám postarám? Tetine peniaze mi nevydržia navždy a niečo musím jesť...“
„V tomto dome je peňazí dosť. A na ulici je celá kopa muklovských obchodov. Nemaj obavy, Harry, celý čas budem s tebou. Spolu zvládneme všetko.“
„Spolu? Naozaj so mnou ostaneš? Nikdy neodídeš?“
„Naozaj, Harry,“ odvetil nežne. „Žijem v tebe od tvojho jedného roku života. Záleží mi na tebe, maličký.“
„Ale prečo? Nikto ma predsa nemá rád...“
„To je hlúposť... ver mi, že na Rokforte ťa bude mať rado veľa detí. Pretože si pekný, múdry, bystrý a mocný. A samozrejme, veľmi bohatý, keďže pochádzaš z rodu jednej z najuznávanejších čistokrvných rodín v Anglicku. Potterovci boli vždy nesmierne bohatí a ver mi, keďže si posledný žijúci Potter, máš na konte poriadny balík peňazí; no si veľmi malý na to, aby si nimi smel manipulovať.“
Harry si zívol a zamračil sa. Veľa peňazí? On a bohatý a múdry? A pekný? Tom chcel byť zrejme len zdvorilý.
„Harry, počujem tvoje myšlienky a ver mi, že všetko čo som povedal, je pravda, no chvíľu potrvá, kým si svoje kvality uvedomíš.“
Harry sa lakťami oprel o stôl a mračil sa na vázu plnú vysokých kvetov. „Vravel si, že vo mne žiješ od môjho jedného roku?“
„Áno, vravel,“ potvrdil Tom potichu.
„Ale si iba hlas, ako môžeš vo mne žiť?“
„O tom sa porozprávame až o pár rokov, maličký.“
Harry si poposadol a odvetil: „Máš veľa tajomstiev, vieš?“
„Jedného dňa ti všetky odkryjem, no...“
„...som veľmi maličký, takže ešte nie,“ skočil mu do reči Harry.
„Presne,“ odvetil Tom pobavene. „Teraz by si mal ísť spinkať,“ vyzval ho Tom jemne.
Harry si povzdychol a postavil sa. Vrátil sa do predsiene a obzeral sa, kde je nejaká komôrka.
„Harry, maličký, nebudeš spať v tej skrini! Na poschodí je moja spálňa, sú to hneď prvé dvere na pravo,“ napomenul ho Tom a Harry si musel pripomínať, že mu vie čítať myšlienky.
Harry teda vyšiel všetky tie schody a vošiel do veľkej miestnosti, v ktorej bola taká obrovská posteľ, akú ešte nikdy nevidel. „Páni! Koľko ľudí tu s tebou spinkávalo?“
Hlas sa zasmial. „Iba ja, potrpím si na pohodlie. Na pravo od postele je kúpeľňa...“
Harry si zložil batôžtek na tú veľkú posteľ a otvoril dvere na kúpeľni – bola malá, ale mala všetko potrebné. Pred umývadlo si dal nízku taburetku, aby dosiahol na kohútik a poriadne sa poumýval. Potom sa zahľadel do zrkadla a sledoval svoje oči.
„Máš tie najkrajšie oči na svete, Harry...“ pošepol hlas. „Je len škoda, že ich skrývaš za tými príšernými okuliarmi, neskôr ťa naučím variť elixír, ktorý ti zlý zrak vylieči.“
„Chcel by som ťa vidieť, Tom,“ zamumlal Harry smutne. „Ako vyzeráš?“
„Myslím, že by tu niekde mala byť moja fotka,“ riekol hlas zamyslene. „Och, áno, v zásuvke nočného stolíka by jedna mala byť.“
Harry zoskočil z taburetky a utekal späť do spálne, priamo ku stolčeku. Otvoril ho, chvíľu sa v ňom prehrabával až ju našiel. Na fotografii, bol mladý muž, veľmi pekný podľa Harryho mienky. Bol štíhly a mal husté tmavé vlasy. Jeho hnedé oči chladne hľadeli pred seba. Jeho bledá tvár bola bez výrazu.
„To si naozaj ty? Si taký milý, no na tej fotke vyzeráš-“
„Som milý iba k tebe, maličký...“
„Prečo?“
„Pretože teba mám rád a pred tebou som nikdy nikoho rád nemal,“ vysvetľoval.
„Môžem si tú fotku nechať, Tom?“
„Iste.“
Harry si vybalil veci z batôžteka a obliekol si veľké Tomove tričko, ktoré našiel v šatníku. Zavŕtal sa pod perinu a macka si opäť raz pritlačil k hrudi. V druhej ruke zvieral Tomovu fotku a pozoroval ju. „Takto mám pocit, že si trochu viac skutočným,“ zamumlal Harry v polospánku.
„Raz budem opäť skutočný, maličký môj. Sladké sny,“ šepol.
~
Komentáre
Prehľad komentárov
Přečetla jsem všechny povídky co tu máš moc pěkné ale nejvíc milují Harryho a Toma.
dobrý Londýn
(sisi, 7. 3. 2017 10:39)no kolikrát mě napadlo, jak by Harry žil,kdyby nežil u Dursleyových, ale toto mě ještě nenapadlo. A je to výborný nápad. Děkuji za takovou povídku.
:)
(Ch. (alebo Chem), 5. 3. 2017 1:17)
Nádherné. Stále žasnem nad tvojím štýlom písania. A teraz ešte aj nad tým, aké máš nápady. Nikdy som nečítala Harry/Tom slash, ale povedala som si, že tomu dám šancu. A po prečítaní prvej časti už si predstavujem, ako Harry vyrastie celkom naviazaný na Toma a kadečo ďalšie medzi nimi... :D
Inak, mne by sa páčilo, keby sa tu niekedy objavil aj Harry/Sirius slash, no neviem, aký máš na tento pár názor. Popravde, som tvoja nová čitateľka, takže netuším, či sa tu už niečo také objavilo.
btw: Tom z fotky je sexoš <3 :D.
....
(Kilia Ice , 22. 2. 2017 22:03)Och. Prosím nech je rýchlo pokračovanie. Už si mi dala ďalšiu drogu :D
:-)
(Achája, 13. 2. 2017 19:11)
Ano! Posledních pár let je toto mé nejmilejší párování, takže sem s tím!:-) Dlouho jsme četla Snarry a teď se zase vracím i ke Drarry, ale tohle mě baví nejvíc. Zato ke kombinaci s Luciusem jsem si ještě nenašla cestu. Pokud se tak stane, asi jen díky tvému skvělému psaní.
První kapitola si mě získala, tak se velmi těším, jak to rozvineš dál:-)
.... mne sa to pacilo
(ester, 13. 2. 2017 6:27)Bolo to pekne, ale ja by som brala aj par Harry a Lucius, kedze si prave dopisala poviedku s tymto parom, ale urcite si precitam aj dalej....
Re: .... mne sa to pacilo
(Sonka, 13. 2. 2017 16:59)Ak teda túto poviedku rozbehnem, tak po jej dopísaní by som tiež chcela Luciusa s Harrym, mám na nich slinu :D Ďakujem, ester :)
..
(MiraJane, 12. 2. 2017 15:51)No teda...:D poslední dobou nemám vůbec čas číst povídky a když jsem po delší době zavítala na tvůj blog..najdu tady tenhle skvost. :D První kapitola a už se mi to velice zamlouvá. Nemůžu se dočkat jaké bude pokračování. Minulá povídka je nádherná..ještě musím dočíst poslední dvě kapitoly :D ale nepřirostla mi tolik k srdci. Tady jsem byla v půlce kapitoly a už jsem ani nedýchala :D Máš vážně skvělé nápady a talent na psaní. Navíc pár Harry/Tom je prostě absolutně nejlepší. :D
Re: ..
(Sonka, 13. 2. 2017 16:58)To si ma teda poriadne potešila, MiraJane, nečakala som, že niekto bude mať vôbec o túto poviedku záujem, ďakujem veľmi pekne :))
^^
(Maxë, 12. 2. 2017 12:00)Ooo, super super, už abys přidala další kapitolu :D Miluju povídky s takovýmle začátkem :D
....
(Karinka chan, 12. 2. 2017 0:29)Paaaani... zase dalsia slubna poviedka a uz teraz viem ze to bude skvele. Prosim ta napis ju lebo pribeh aj namet su originalne. Dievca zlate preco nepises an ja Wattpade? Tam chybaju prave taketo prace aspon by si zdvyhla uroven. Prosim dalsiu cast :)
Re: ....
(Sonka, 13. 2. 2017 16:56)Karinka chan, vlastne len prednedávnom som premýšľala, žeby som svoje poviedky šupla na wattpad, keby sa mi náhodou nejakým spôsobom odtiaľto vymazali, alebo by mi stránku zrušili, aby niekde ostali. Určite to spravím, keď budem mať čas, ďakujem za pripomenutie a za komentárik, ktorý ma moooc potešil :))
...
(Tinů, 11. 2. 2017 15:33)Vyzerá to úžastne, neviem sa dočkať dalšej kapitolky. Píšeš velmi zaujímavo. ;)
Re: ...
(Sonka, 13. 2. 2017 16:54)Ďakujem, Tinů, som rada, že sme sa stretli aj pri tejto poviedke :))
Prekvapenie
(Nyssa, 11. 2. 2017 0:45)Tak toto je super. Keď som sem dnes šla pozrieť, v skutočnosti som neočakávala niečo nové, o to príjemnejšie prekvapenie to bolo! Navyše Toma a Harryho až tak veľa ľudí nepáruje ( to viac si cením tvoje príbehy), takže ma táto kapitola neskutočne potešila. A malý Harry je neskutočne zlatý <3 Z popisku cítim istú dávku schizofrénie a aj keď sa Tom chová milo , nemyslím že taký bude aj Voldy :D Prvé pocit sú len kladné a teším sa na pokračovanie :)
Re: Prekvapenie
(Sonka, 11. 2. 2017 8:56)
Ďakujem, Nyssa, že si zablúdila i sem ღ :))
No to máš pravdu, tento pár nie je veľmi obľúbený, a práve preto ma ho tak baví písať, pretože poviedok s týmito dvomi je tak žalostne málo. Napríklad ja osobne už som za tie roky presýtená Snarry, ktorý je všeobecne naj párom, takže momentálne skôr preferujem tie menej obľúbené páry ako je Lucius s Harrym alebo s Tomom. A som rada, že sa tu nájdu aj takí, ktorí majú rovnaké preferencie, je super mať tu ľudí, ktorí majú radi rovnaké veci :) A máš pravdu, Tom bude sladký, zatiaľ čo Voldemort bude sviňa :D
Re: Re: Prekvapenie
(Nyssa, 11. 2. 2017 9:34)Pre mňa síce Snarry nikdy nebude dosť, ale povedala by som, že Harry sa k tým starším slizolínčanom (Sev, Tom, Lucius) proste hodí :D O to viac ľúto mi je, že nájsť dobrú poviedku kde ako hlavný pár je Harry/Lucius alebo Harry/Tom je celkom úspech... poprípade človek nájde tak 3-4 a viac nie :D Na druhú stranu ich nedostatok podnecuje predstavivosť a núti vymýšľať vlastné príbehy :D
Re: Re: Re: Prekvapenie
(Sonka, 13. 2. 2017 16:54)Úplne si to vystihla - ich nedostatok podnecuje predstavivosť! :)
Paráda.
(Karin, 18. 7. 2017 17:54)