Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola IX.

4. 9. 2017

 

Chcem Vám v prvom rad poďakovať za tie úžasné a pozitívne komentáre k minulej časti, ani neviete, ako ma teší, že táto poviedka má svojich stálych fans alebo čitateľov, ktorí sú skrátka so mnou v tomto príbehu a baví ma čítať čo sa vám páčilo, čo zase nie a čo predpokladáte, že v ďalšej časti bude, hlavne sisi sa celkom rozpísala o akcii v Azkabane, tak uvidíš, či si sa trafila :D

Ďakujem MiraJane, ktorá mi vždy napíše ozaj krásny komentár :), Terzca, Kilia Ice, Tinu, sisi, Karinka chan, Chcem a nakoniec Karin - vaše komentáre si skutočne cením a veľmi sa z nich vytešujem :) ♥ 

 

Kapitola IX. 

Azkaban

Práve vychádzal z kúpeľne po rannej hygiene, keď sa v otvorených dverách na jeho komnate zjavila Narcissa. „Dobré ráno, srdiečko. Mám pre teba malé prekvapenie.“

Do komnaty hneď na to vstúpil...

„Sirius?“

„Ahoj, Harry, Merlin, už som sa ťa nemohol dočkať,“ riekol jeho krstný otec a neisto postával pred dverami.

„Vyzeráš lepšie,“ vydýchol Harry prekvapene a pozval ho do vnútra.

Narcissa sa taktne vytratila, a tak sa spoločne posadili na pohovku pred krbom.

„A ty si o niečo vyrástol,“ usmieval sa Sirius tak žiarivo a úprimne až sa mu tvorili okolo očí a úst početné vrásky. Chvíľu mlčali a obzerali sa navzájom, keď Sirius pokračoval: „Tak, ako prázdninuješ?“

„Celkom dobre, ale popravde sa už teším do školy,“ odvetil Harry a dodal: „A ty? Ako to ide? Cissy mi prezradila, že si na bezpečnom mieste, vraj v jednom z tajných domov...“

Sirus prikyvoval. „Pravda. Žijem v izolácii... s Cissy sme sa dohodli, že dnes prepojíme krby, aby som aspoň na chvíľu mohol navštíviť svojho krstného syna.“

„Musíš sa cítiť opustene,“ riekol Harry potichu. „Sľubujem, že ti privediem tú krysu, potrebujem len čas. Bude už na tebe, či ho zabiješ, alebo predáš ministerstvu, aby si mohol byť konečne opäť slobodný.“

Sirius sa mierne zamračil. „Ale ako ho chceš dostať, ako vôbec vieš, kde je?“

„Nič mu nehovor, nemôžeme mu veriť. Navyše je to svetlý kúzelník, nikdy by to nepochopil.“

„To ti nemôžem povedať, prepáč.“

Sirius mávol rukou a s úsmevom sa oprel. „Chcem radšej počuť niečo o tebe. Rád by som ťa spoznal, Harry.“

„Nuž, v prvom rade by si o mne mal vedieť, že milujem čítanie, učenie a behanie-“

Sirius mu skočil s nostalgickým pousmiatím do reči: „Aj James rád behával, hlavne za dievčatami,“ zasmial sa a jeho oči zaiskrili.

„Áno, to mi už spomínal Remus. Ja behávam za účelom zvýšenia fyzickej kondície a navyše počas behu sa mi najlepšie premýšľa. Mimochodom, v tomto po otcovi rozhodne nebudem. Za dievčatami by som totižto nebehal. Preferujem skôr opačné pohlavie,“ uškrnul sa a venoval mu pohľad.

Sirius sa potmehúdsky zaškeril a pošepol: „To aj ja, i keď som nikdy nepohrdol ani peknými kúzelníčkami.“

Kútik Harryho úst sa zodvihol do úsmevu, keď pokračoval: „A mám rád mágiu, akéhokoľvek druhu, je dôležité, aby si vedel, že v nej nerobím rozdiely, zrejme nikdy celkom nepochopím rozdelenie kúzelníckeho sveta na svetlú a temnú stranu. Zdá sa to striktné a nelogické.“

Siriusov výraz zvážnel, keď si zamyslene podoprel bradu a zahmkal. „Takže nevidíš rozdiel v čiernej a svetlej mágii?“ spýtal sa znepokojene.

Harryho oči ochladli. „Nie. Mágiu vnímam ako celok, ktorý je možné deliť len na primárne, užitočné a mocné kúzla. Je len na jednotlivcovi, ako mágiu využíva. Nejestvujú svetlé a temné kúzla, dobro a zlo, Sirius. To by bol veľmi prostý pohľad na svet, nemyslíš?“

„Máš zaujímavé myslenie, Harry. No musím uznať, že tvoj názor na vec má niečo do seba.“

Neskôr mu Sirius rozprával svoje zážitky s Jamesom, ako porušovali pravidlá a robili naprieky Snapeovi. Harrymu sa ich správanie zdalo detinské a trápne, no tváril sa, že ho ich rozhovor nesmierne baví. Keď sa Sirius chystal odísť, opäť sa ho pokúsil objať, no Harry zaujal defenzívnu pozíciu, čím mu dal jasne najavo, že jeho dotyky stále neznesie.

Sirius bol fajn, no boli až príliš odlišní a na veci mali skrátka celkom iný pohľad. Vlastne nič iné od neho ani nečakal. Sirius, aj keď bol Black, bol skutočne svetlý kúzelník, presne ako mu hovoril Tom, aj keď Harry dúfal, že v ňom aspoň trochu Blackovskej krvi koluje a že by sa mu možno raz mohol zveriť o svojich plánoch a cieľoch, no po tomto rozhovore vedel, že Sirius mu nikdy nebude skutočne blízky, no to nič nemenilo na tom, že bol jeho rodina a rodina bola pre Harryho prioritná záležitosť.

Po tom, čo sa Harry rozlúčil so svojim krstným otcom ho v izbe navštívil zvedavý Draco.

„No čo? Aký bol?“ spytoval sa, keď si kľakol k vankúšovému hniezdu, kde ležalo dračie vajce.

Harry si k nemu sadol do tureckého sedu a povzdychol si. „Povedzme, že máme na isté veci odlišné názory.“

„Čo naňho hovorí Tom?“ zaujímal sa blondiak, keď napodobnil jeho spôsob sedenia a pozreli na seba.

„Že mu nemám veriť... je to svetlý kúzelník, ktorý uvažuje presne ako každý z ich strany. Vidí svet čiernobielo a rovnako tak i mágiu,“ odvetil a krútil pri tom hlavou, akoby podobné zmýšľanie stále nedokázal pochopiť.

Draco sa zatváril znechutene. „Svetlí kúzelníci sú zaslepení, preto nimi opovrhujem. Majú obmedzené myslenie,“ nachvíľu sa odmlčal a dodal: „Otec spomínal, že dnes sa chystá prvá misia smrťožrútov.“

Harry pohladil vajce, aby skontroloval jeho teplotu, keď odvetil: „Áno, chystáme sa do Azkabanu.“

„Máš strach?“ šepol Draco a zdal sa dosť bledý.

Harry si odfrkol. „Vôbec, nemôžem sa dočkať.“

„Prečo by si mal mať strach? Bude tam predsa samotný Temný pán, ak sa zúčastní, nemôže sa pokaziť nič,“ komentoval Tom znudene. „To vajce by sa už mohlo aj vyliahnuť, nemyslíš?“

„Trpezlivosť, Tom, taký proces chvíľu trvá a Hagrid mi ešte neodpísal, takže stále neviem, aké čerstvé je.“

„Hlavne si dávaj pozor na tetu Bellu, nepamätám si na ňu, no otec aj matka mi o nej sem-tam rozprávali. Vraj jej dosť šiblo potom, čo sa stala smrťožrútkou a navyše je bláznivo zamilovaná do Temného pána...“

„Je to pravda, Tom?“ pomyslel si Harry prekvapene.

Tomov hlas si povzdychol. „Draco má pravdu. Bola ním posadnutá, ale to nič nemení na tom, že je to výborná a mocná kúzelníčka a samozrejme je atraktívna, alebo aspoň bola.“

„Je to predsa Cissyna sestra, takže atraktívna byť musí, skôr by ma zaujímalo či jej Temný pán niekedy opätoval city?“

„Temný pán nemá city,“ zavrčal Tom urazene.

„Hovoril si, že niekde hlboko vo vnútri cíti,“ protestoval Harry.

„Nebuď smiešny, vážne si myslíš, že by Temný pán skladal sonety pre nejakú ženskú, ktorá ním je posadnutá? Čo viem, tak ju pár krát využil na sex, to je všetko, žiadne city.“

„Jej mužovi Rodolphusovi sa to vraj veľmi nepáčilo,“ zasmial sa Draco. „Muselo to byť preňho ponižujúce, vidieť, ako jeho vlastná žena slintá práve po Temnom pánovi s čím nemohol nič robiť.“

„Prečo si ho vlastne Bella vzala, keď milovala Temného pána?“ zaujímal sa Harry.

„Lestrangeovci sú veľmi stará čistokrvná rodina. Majú ohromné majetky a Bella sa skrátka chcela mať dobre, rovnako ako jej sestra. Išlo jej o meno a peniaze, o Rodolphusa sa vraj nikdy zvlášť nezaujímala. Matka vravela, že má hrozivý a nepekný výzor, zvykol dosť piť a s tetou sa večne hádali. Lestrangeovci už takí vraj sú, okrem Rabastana, najmladšieho dediča.“

„Rabastana, to je Rodolphusov brat?“

Draco prikývol. „Áno, bol to, teda je najkrajší mužský potomok z ich rodu. Bol výborný študent a už od mala sa hlásil k Temnému pánovi a prirodzene k strane temna. Bol to obľúbenec Temného pána, zapájal sa do jeho akcií, a to ešte ani nemal Temné znamenie. To prijal v sedemnástich a o pár mesiacov na to Temný pán padol a jeho chytili aurori. Ako jeden z mála sa nevyhováral na Imperius, ale otvorene sa priznal, že je smrťožrút a vždy bude podporovať Temného pána. A od sedemnástich trčí v Azkabane. Myslím, že práve on si zaslúži, aby ste ho odtiaľ konečne dostali.“

„Pravda, Rabastan bol jeden z najvernejších. Predpokladal som, že raz bude mojou pravou rukou, som zvedavý ako ho poznamenala väzba.“

„Tvojou pravou rukou?“ pomyslel si Harry zamyslene.

Tom mlčal hodnú chvíľu, keď sa mu v mysli ozvalo: „Nuž, áno. Bol som obľúbenec Temného pána, preto mi chcel priradiť môjho osobného asistenta, alebo ako to nazvať.“

„Mohol by som sa Draca na teba spýtať, možno ťa bude poznať, možno mu o tebe Lucius rozprával,“ navrhol a cítil podivné vzrušenie, že by sa mohol dozvedieť o Tomovi, ktorý nebol len hlasom, ale skutočným človekom.

„Nie, Harry! Vieš dobre, že existujú dôvody na to, aby si sa na mňa nevypytoval. Ani Temného pána, ani nikoho iného.“

„Tak mi tie dôvody konečne povedz! To mi stále v týchto veciach nedôveruješ?“ pohoršoval sa Harry a na niečo prikyvoval Dracovi.

„Harry, jedného dňa sa-“

„Jasné! Jedného dňa mi všetko vysvetlíš, to som zvedavý či ten deň niekedy vôbec nadíde!“

„... vrátiš sa odtiaľ, však? Je to nebezpečná misia a ja rozhodne nechcem prísť o brata...“

Harry rýchlo vzhliadol na Draca, keď sa mu jeho slová konečne dostali k ušiam. „Snáď sa o mňa nebojíš? Bude tam predsa Lucius aj Temný pán, čo by sa mi s nimi mohlo stať?“

„No ja neviem, idete do najprísnejšie stráženého magického väzenia, ktoré je plné dementorov a aurorov, navyše sa nachádza na rozbúrenom oceáne míle ďaleko od pevniny.“

Harry sa na chvíľu zamyslel. „Niečo ti ukážem, Draco. Pochopíš, že o mňa strach mať nemusíš.“

„Harry, vážne mu chceš predviesť svoju moc?“

„Dracovi verím. Je to môj brat, moja rodina. Vie aj o tebe, tak prečo by nemohol vedieť o mojej rastúcej moci?“ Harry sa zatiaľ postavil a Draco ho zamračene sledoval zo zeme.

„Ešte ju nevieš ovládať,“ namietal Tom ustarostene.

„Na poslednom tréningu sa mi to podarilo. Zvládnem to, bude to len chvíľka.“

Tom si povzdychol. „V poriadku, len buď opatrný a tým myslím, aby si neublížil Dracovi.“

Harry sa uškrnul. „Začínaš ho mať rád.“

Tom si s odporom odfrkol. „To určite, ide mi iba o teba, keby si mu nechtiac ublížil, nikdy by si si to neodpustil.“

„Čo mi chceš ukázať?“ spýtal sa Draco zarazene. „Mám mať obavy?“

Harry mu venoval iba ubezpečujúci pohľad a jeho oči zahalil chlad a temnota. Mágia vystúpila z jeho vnútra a rozplynula sa celým jeho telom. Cítil ju v nervových zakončeniach, cítil ju vo svojich žilách... vo svojom srdci. Surová čistá magická sila. Zatvoril oči a s desivým úškrnom sa nadýchol, keď zo seba všetku tú ohromujúcu euforickú silu vypustil.

„Ó môj bože,“ začul len Dracov hlas a otvoril oči.

„Nádhera, Harry...“ šepol hlas.

Magické prúdy vychádzali z jeho zovretých pästí. Krúžili celou miestnosťou až ju nakoniec zahalili a pohltili. Draco bol nalepený na stene a s rozšírenými očami a otvorenými ústami sledoval to ohromujúce divadlo. Magické prúdy sa zmenili na vzdúvajúce sa vlny, ktoré menili farby. Bola to vlastne nádhera. Skutočne nádhera, tak ako vravel Tom. Harry stál v strede toho všetkého. Nič v miestnosti neostalo na svojom mieste. Závesy sa roztancovali akoby v silnom vetre. Luster sa divoko hompáľal, posteľ i všetok ostatný nábytok sa vzniesol do vzduchu a visel nad zemou, akoby na neviditeľných motúzoch.

Harry sa musel veľmi sústrediť, aby tú desivú moc ovládol. Bola divoká, chcela viac... chcela, aby ju uvoľnil z pomyslených reťazí, aby mohla ukázať čo skutočne dokáže, bola to samostatná energia, ktorá si žila vlastným životom. Dýchala, Harry mohol počuť tlkot jej srdca... jeho srdca.

Draco načiahol trasúcu ruku pred seba a dotkol sa jednej z vĺn, ktorá sa pred ním utvárala a práve menila farbu z fialovej na zlatú. Obkrútila sa mu okolo prsta – poznala ho a Harry vedel, že to Draco ucítil, pretože sa usmial a len udivene sledoval, ako všetka magická energia prúdi späť do Harryho, ktorý ju povolal k sebe. Draco viac vidieť nemusel, toto bolo dostačujúce.

Harry opäť zatvoril oči, keď sa v jeho jadre usídľovala mágia a otvoril ich, aby čelil Dracovmu šokovanému výrazu. Všetko v miestnosti už bolo na svojom mieste, presne tak ako predtým, akoby sa nič z toho vôbec nestalo.

„Čo to dopekla bolo?“ vydýchol Draco, ktorý lapal po dychu a ešte stále sa triasol. „Neuveriteľné...“

„Naše ďalšie tajomstvo, Draco,“ odvetil Harry a trochu nervózne k nemu pristúpil. „Bojíš sa ma?“

Jeho oči sa rozžiarili. „Bolo to úchvatné, prečo by som sa mal báť? Cítil som, že mi tá sila neublíži... cítil som teba a bezpečie... keby niekto čo i len tušil, akou mocou disponuješ... takže takto si zastavil Temného pána, keď si mal iba rok! Tá mágia je v tebe od narodenia a postupne rastie... máš iba trinásť, aká dočerta bude, keď dospeješ? Uvedomuješ si to vôbec, musíš o tom niekomu povedať, niekomu, kto ti s tým pomôže,“ bľabotal blondiak energicky.

„Ja viem... Dumbledore niečo z mojej moci videl, preto mi ponúkol spoločné hodiny, no jemu neverím...“ zamumlal Harry trochu utrápene.

„Draco má pravdu, Harry. Ja ti môžem pomôcť, tak ako doteraz, no potrebuješ niekoho reálneho, kto by ťa vedel zastaviť, ja som len hlas, ťažko by som ťa stopol, ak by sa niečo pokazilo.“

Draco sa zamyslel a opatrne vyslovil: „Premýšľal si nad Temným pánom? Myslím, že on je tvojou jedinou možnosťou. Predpokladám, že on najlepšie vie, ako ovládnuť takú moc, sám predsa podobnou disponuje, nie? A možno je jediný, kto ťa môže zastaviť, ak sa ti to vymkne z pod kontroly.“

Harry si nervózne prehrabol vlasy a otočil sa Dracovi chrbtom, aby sa pozrel cez okno, do zasneženej záhrady. „Ja... neviem. Mám trochu strach, neviem či mu verím.“

„Môžeš mu veriť, Harry,“ vyhŕkol Tom okamžite. „Draco premýšľa veľmi rozumne. Temný pán by ti bol najlepším mentorom a dôveruj mi, len čo tvoju moc uvidí, bude nadchnutý a okamžite sa chopí tvojej výučby.“

„Ehm, zrejme to budeš musieť skúsiť, pretože si nemôžeš dovoliť ukázať celú túto silu Dumbledorovi, nemôže to vidieť. Ostáva len on, Harry...“ ozval sa mu Draco za chrbtom.

„Myslíš, že je to dobrý nápad, Tommy? Mám to spraviť?“

„Čím skôr, tým lepšie, maličký môj.“

„Asi máte pravdu, ty aj Tom, keď bude vhodná príležitosť, požiadam ho o pomoc,“ odvetil Harry nakoniec Dracovi aj Tomovi zároveň.

Harry bol v ten deň pozvaný na obed k Zabiniovcom. A tak sa krbom presunul do susedného grófstva Somersetu, priamo do Blaisovej komnaty, ktorý ho už netrpezlivo očakával.

Len čo vyšiel z krbu sa k sebe vrhli a pevne objali. Blaise vyzeral dobre tak ako vždy, akoby vôbec netrpel nejakou smrteľnou chorobou.

„Ďakujem za obraz,“ pošepol mu Harry pri uchu, zatiaľ čo sa k sebe tisli.

„Ja za náramok, veľmi sa mi páči,“ odvetil Blaisov nežný hlas.

Harry zahliadol na Blaisovom odhalenom zápästí tenký zlatý náramok s úhľadným pásikom, v ktorom bol vygravírovaný znak nekonečna. Tom poriadne frflal, keď ho dával vyrobiť, no Harrymu bolo jedno, aké romantické či sentimentálne to bolo.

Keď sa dostatočne vyobjímali, odtiahli sa od seba, stále sa vzájomne držiac vôkol pásov a pozreli si do očí. „Chcem to vidieť,“ šepol Blaise a Harry bol schopný sledovať len jeho plné pery.

„Ehm,“ zahmkal a prisal sa na ne. Blaisa vlastne nepočúval. Čo to vôbec chcel? pomyslel si, keď ho Blaise pevne zovrel a bozk mu náruživo opätoval. Bozkávanie už im šlo, boli zladení a Harry tušil, že bozk má chutiť a cítiť presne takto.

Keď sa od seba opäť odrhli, trochu zadýchaní, Blaise zopakoval: „Naozaj to chcem vidieť, myslím znamenie.“

Harry si bez rečí pri krku odhrnul svoj obľúbený pletený sveter, ktorý mu Cissy priviezla z Toskánska a odhalil ľavú časť hrude, kde sa vynímalo jasne čierne magické tetovanie.

„Na srdci? Písal si, že je na hrudi, nie priamo na srdci...“  riekol Blaise zamračene a prstami mu prešiel po znamení, presne ako to spravil Temný pán.

„Netuším prečo, ani on to nevedel,“ mykol Harry plecami.

„Nenávidím, že si ťa označil, akoby si bol jeho dobytok,“ zavrčal Blaise.

„Čo to ten hlupák hovorí?!“ rozčúlil sa Tom.

„Pokoj, Tommy, Blaise už taký je, vieš, že nie je zástancom Temného pána, nerozumie tomu,“ pomyslel si Harry a znamenie skryl za sveter.

„Ja to tak nevidím, Blaise, mám to znamenie rád a je príjemné patriť do takej mocnej organizácie,“ odvetil úprimne a preplietol si s ním prsty rúk.

Blaise mu stisol dlaň. „To že ho máš na takom mieste sa mi nepáči už vôbec. Predlaktie je prijateľné, ale srdce...“

„Už sa s tým nedá nič robiť, nechaj to tak,“ riekol Harry, pretože nemal náladu na hádku, ktorá by iste vypukla, ak by sa neovládol.

„Máš pravdu,“ povzdychol si Blaise nakoniec.

O chvíľu sa posadili na okenné sedenie, pritúlili sa k sebe a rozprávali sa.

„Matka má ďalšieho milenca, ten pianista k nám už nechodí, tento sa volá tuším Fernando... a je to záhradník,“ Blaise si odfrkol a pokrútil hlavou. „Len sa pozri,“ ukázal na okno, za ktorým bolo vidno časť ich zasneženej záhrady. „Nepohol tam ani prstom.“

Harry sa zasmial. „Tvoja mama je nádherná, neskutočne bohatá, ovdovelá žena, nemôžeš sa jej čudovať. I keď chlap menom Fernando, ktorý je navyše záhradník, to už je skutočné klišé.“

Blaise sa uškrnul. „To veru je. Moja matka nie je vôbec originálna. A čo to dračie vajce, už sa vyliahlo?“

Harry pokrútil hlavou a pohodlnejšie sa oprel o Blaisove rameno. „Nie, ale už sa toho stvorenia nemôžem dočkať, aj keď viac vzrušenejší sa mi zdá Lucius.“

„Malfoyovci a ich posadnutie drakmi,“ pokrútil hlavou, „veď sa pozri na meno svojho nevlastného brata – Draco. Musia drakov proste milovať.“

„Draco – to by bolo pekné meno pre môjho draka,“ uškrnul sa Harry zákerne.

Blaise si zahryzol do pery, aby sa nahlas nerozosmial. „Draco by sa od zlosti zbláznil, nikdy by ti to neodpustil.“

Harry sa pri tej predstave usmial od ucha k uchu. Chvíľku len tak v tichosti sedeli a užívali si vzájomnú prítomnosť.

Blaise ho zrazu nežne potiahol za pramienky vlasov, ktoré mu trčali do boku. „Tvoje vlasy sú presne ako ty,“ prehovoril a Harry naňho so zdvihnutým obočím vzhliadol. „Sú divoké a neskrotné,“ odvetil Blaise a pobozkal ho do nich. „Mám ťa veľmi rád, Harry...“ priznal šepky.

„Zase ide trapošiť, so Slizolinčanmi to ide dolu z kopca,“ zahundral Tom a robil zvuky podobné vracaniu.

„Aj ja teba,“ odvetil Harry a tvár sa mu opäť vyjasnila.

„Ja viem a za to ti ďakujem. Ďakujem, že si sa na mňa nevykašlal potom, čo si sa dozvedel o tej chorobe. Nikdy som nikoho takéto ako si ty nestretol, je to pre mňa tak vzácne, ja...“ odmlčal sa a zdalo sa, že premýšľa. „Myslím, že čiaru priateľstva sme už prekročili a bolo by pre mňa všetkým, keby si bol môj... no pochopím, ak odmietneš, bohato mi stačí iba priateľstvo, naozaj,“ mrmlal nervózne a mierne sa červenal.

Harry ho takého ešte nevidel a veľmi ho potešilo, že to bol nakoniec Blaise, kto tému ich vzťahu vytiahol na svetlo. „Už som ti vravel, že s tebou ostanem až dokonca, moje city k tebe sú hlbšie než len priateľstvo a nič by som nechcel viac než byť tvoj...“

Blaisove temné oči naňho pozerali ako na najväčší zázrak vo svojom živote, keď sa k nemu sklonil a hlboko ho pobozkal.

„Hej, bez jazyka! Žiadne bozky s jazykom, máš len trinásť!“ vrčal Tom výhražne.

„Merlin, to vážne, Tom? Dohodli sme sa, že ma v takýchto chvíľach necháš na pokoj!“

„To teda nenechám, musím na teba dávať pozor! Blaise je od teba starší a neverím mu, čo keď sa na teba vrhne, veď sa naňho pozri je od teba takmer o hlavu vyšší a má široké ramená!“

„To nemyslíš vážne! Viem sa o seba postarať a Blaise by sa na mňa nikdy nevrhol, čo to vôbec táraš? Poznáš ho rovnako dobre ako ja, tak o čo tu vlastne ide?“

„O nič, len...“ Tom zafunel a odvrkol: „Ale nič!“

Naraz sa v miestnosti ozvalo hlasité puk a rýchlo sa od seba odtiahli. Malý škriatok postával pri knižnici a oznámil im, že sa o chvíľu bude podávať obed.

Pred večerou sa vrátil domov a na posteľ si pripravil smrťožrútske rúcho, rukavice a masku. Chvíľu hľadel na svoj budúci odev a zhlboka sa nadýchol.

„Nemôžem uveriť, že sa to deje. Som smrťožrút a Temný pán ma berie na misiu, je to vzrušujúce.“

„Budeš v tom vyzerať dobre, malý smrťožrútik,“ zarýpal si Tom milým hlasom.

„Pf, nie som vôbec malý, na svoj vek mám akurátnu výšku!“

„Samozrejme, že máš, no aj tak si jediný smrťožrút, ktorý ešte nie je plnoletý, budeš vyčnievať. Možno by som ti miesto maličkého, mal hovoriť môj smrťožrútik, čo povieš?“

„Tebe snáď preskočilo, len raz ma tak nazveš a neprehovorím s tebou!“ durdil sa Harry. „Si čudný, vieš o tom?“

„Som úplne normálny,“ odvetil Tom rýchlo.

Harry sa pousmial. „Ty sa o mňa bojíš, však? Preto sa snažíš čo najviac rozprávať, aby si nemusel myslieť, že idem na nebezpečnú akciu. Prekukol som ťa,“ radoval sa a podišiel k zrkadlu.

„Nebojím sa, s Voldemortom ti nehrozí nič.“

„Cítim, že sa o mňa bojíš, si nervózny a veľa rozprávaš.“

„No dobre, tak sa trochu bojím. Mám na to právo!“

Vzhliadol na svoj odraz v stojatom zrkadle pri šatníku, zahľadel sa do svojich očí a predstavoval si, že vidí Toma, niekde hlboko v nich. „Nič sa mi nestane, mám predsa teba, Tommy, nikdy nemám strach práve vďaka tebe.“

Harry ucítil, že Tomova nervozita opadla. „Dôležité je, aby si si svoj veľký deň užil, určite na svoju prvú misiu nikdy nezabudneš.

Harry sa usmial na svoj odraz a opäť raz zatúžil po tom, aby bol Tom skutočný a bol teraz po jeho boku.

Bola hlboká temná noc. Ľadový vietor svišťal vzduchom a zúrivé vlny narážali do okolitých skál. Postavy v čiernych habitoch a maskách stáli zoradení na útese, v rukách pevne zvierali metly okrem jedného. Temný pán vyletel do vzduchu ako prvý, nepotreboval žiaden magický dopravný prostriedok. Len čierny ťahavý dym sa vznášal okolo jeho tela, akoby ho práve on udržiaval vo vzduchu, a potom sa na jeho povel vzniesli aj ostatní. Harry nasadol na metlu a vystrelil nahor. Temný pán letel len kúsok pred nimi, ukazujúc im cestu a jeho smrťožrúti sa rútili za ním v dokonalej súhre.

„Ako môže letieť bez metly?“ pomyslel si Harry a prižmúril oči, pretože mu do nich fúkal silný vietor a slzili mu.

„Je to veľmi, veľmi pokročilá mágia, Harry, možno to jedného dňa dokážeš aj ty,“ odvetil mu Tom napäto.

Po hodine letu sa nad ich hlavami začali utvárať temné mraky, ktoré zakryli hviezdy. Rozpršalo sa a zhoršila sa viditeľnosť. Temný pán na samom vpredu vykúzlil nad svojim telom orientačné slabé svetielko, ktorým sa pri lete riadili.

Harry mal na rukách čierne kožené rukavice, no i tak ho začalo oziabať. Preto si dovolil malé neverbálne a bezprútikové kúzlo, aby si ich zahrial. I napriek zahrievacím kúzlam, ktoré na seba všetci smrťožrúti pred letom aplikovali, cítil pod odevom chlad a dúfal, že tam už čoskoro budú. Dážď bol čoraz hustejší a hlučnejší pri dopade do rozbúrených vôd pod nimi. 

A potom v diaľke zahliadol hrozivo sa týčiacu, vysokú budovu, ktorá stála na kúsku skaly, vyčnievajúcej z oceánu.

Len čo boli o niečo bližšie, ucítil chlad a hnilobu.

„Dementori,“ šepol Tom a Harry ich v tom momente zazrel. Merlin, boli ich stovky! Vznášali sa okolo Azkabanu, priamo nad morom. Dlhé plášte sa vlnili vzduchom a len čo boli opäť bližšie, desivé bytosti ich zaregistrovali, zhlukli sa do skupiny a leteli priamo k nim.

Harryho srdce sa rozbúšilo, keď vtom Temný pán zrýchlil a značne ich predbehol. Videl jeho letiacu postavu, ktorá nakoniec zastavila a zodvihla ruku pred seba a presne v ten moment dementori zastali tiež. Viseli vo vzduchu a sledovali Temného pána, ďalší dementori sa začali hrnúť z vnútra, akoby ich niekto zvolal. Nemali by proti nim šancu aj keby každý zo smrťožrútov vyvolal svojho patronusa. Dementori sa v obrovskej mase zhromaždili pri Temnom pánovi a zdalo sa, že spolu nejakým spôsobom komunikujú.

„Ako sa s nimi dorozumieva?“ zaujímal sa Harry, keď ich v skupinke smrťožrútov obišli a chystali sa pristáť na plošine.

„Mentálne, pomocou veľmi temnej mágie,“ informoval ho Tom.

Pristáli na klzkej kamennej plošine priamo pred hlavným vchodom do Azkabanu, prví, ktorí pristáli okamžite zneškodnili vonkajších strážcov. Metly položili na zem a na čele s Luciusom a Averym sa rozbehli do vnútra. Zneškodnili hlavnú bránu a vtrhli do plesnivého prízemia, kde pri stole hrali karty dvaja aurori a veselo sa bavili. Ich zneškodnenie bolo až priľahké. Keby len ministerstvo tušilo, akých neschopných zamestnancov tu majú, pomyslel si Harry a spoločne s ostatnými sa presunuli na ďalšie podlažie, kde sa už nachádzali cely.

Harry zatiaľ nemal príležitosť s niekým bojovať. Smrťožrúti ho držali skôr vzadu ich skupiny, no na piatom podlaží sa začali deliť. Goyle a Crabbe ostali a bojovali s aurormi, zatiaľ čo ostatní vyšli ďalej, kde sa opäť rozdelili. Takto to pokračovalo ďalej až Harry osamel na medziposchodí. Len počúval vzdialené zvuky z boja, ktorý sa odohrával o poschodie nižšie. Netušil, koľko bude musieť na Temného pána čakať a začal premýšľať, čo by sa stalo, ak by aurori, ktorí strážili deviate poschodie začuli zvuky z boja a nečakane by vybehli z dverí, ktoré stáli len pár schodov nad Harrym. Stihol by ich zneškodniť?

„Idem tam,“ pomyslel si Harry.

„Nie, len pekne počkaj na Voldemorta,“ zastavil ho Tom rozrušene. „Máš len trinásť, nemôžeš sa sám vybrať zničiť dvere, ktoré sú navyše pod ochrannou. Počas ničenia ochranných kúziel budú aurori na deviatom poschodí už vedieť, že sa k nim chce niekto dobiť a budú pripravení na útok.“

Spoza dvier sa náhle ozval hrozný krik. Krik plný bolesti, akoby niekoho mučili, Harry to nedokázal počúvať.

„Niekoho tam mučia, Tom! Nemôžem tu len tak stáť a čakať... možno ho zabijú, určite je to Rabastan alebo Rodolphus, nik iný tam v zajatí nie je,“ naliehal Harry a rozbehol sa hore k dverám.

„Tí odporní skurvení aurori,“ zavrčal Tom a Harry ucítil jeho zlobu. Hneval sa, že mučia niekoho z jeho bývalej rodiny a Harry zúril tiež. Smrťožrúti boli jeho rodinou a aj keď práve tých dvoch nepoznal, nemohol zniesť myšlienku na to, že tam jedného z nich mučia, keď sa nemá ako brániť.

„Fajn, vieš čo máš robiť, Harry,“ šepol Tom a Harry sa chladne usmial, pretože dostal čo chcel.

Pristúpil k dverám. V pravej ruke zvieral prútik a tú ľavú položil na chladné drevo. Zatvoril oči a pocítil príjemnú eufóriu, ktorá sa mu vkradla do žíl, keď sústredil svoju mágiu na prelomenie ochranných kúziel. Za zavretými viečkami priam dokázal vidieť jednotlivé kúzla, ktoré boli na dvere aplikované. Boli to akoby magické reťaze, ktoré žiarili bordovou a striebornou farbou. Boli poprepletané vôkol dvier, keď Harry vyslal úponky svojej vlastnej mágie priamo k nim. Harryho mágia obalila magické reťaze, ktoré vzápätí praskli a rozplynuli sa.

„S tvojou mágiou ide všetko ľahko. Strážcovia o tebe zrejme nevedia, spravil si to veľmi potichu.“

„Toto tiché nebude,“ uškrnul sa Harry a prútikom použil bombardu. Dvere sa rozleteli na márne kúsky, keď Harry vletel dnu. Vrhol pred seba niekoľko kúziel, ktoré sa rozutekali celou chodbou a trafili svoj cieľ. Začul šuchnutie, akoby ťažké telo dopadlo na tvrdú zem. Zároveň i k nemu priletelo niekoľko farebných lúčov, ktoré zničil a uhol sa za kamenný stĺp.

Auror sa musel krčiť za druhým stĺpom, ktorý bol pri treťom rohu chodby, zanalyzoval Harry pri krátkej obhliadke.

„KTO SI?!“ zakričal mužský hlas.

Harry sa vynoril spoza stĺpa, jeho mágia ho obalila a vytvorila z jeho tela veľký živý ochranný štít, takže kúzla, ktoré k nemu leteli ho nemali šancu trafiť. Auror opäť vykukol, aby naňho vrhol ďalšie kúzla, no zarazil sa, keď Harryho uvidel, Harry totižto kráčal priamo k nemu.

„STOJ! LEBO ŤA ZABIJEM!“ zahučal značne vystrašený chlapík, no Harry sa s ním už nemienil kašľať. Jeden švih prútikom a jeho ostrý modrý lúč zbúral stĺp, za ktorým sa auror skrýval a zložil k zemi aj jeho.

„To bolo celkom ľahké,“ pomyslel si Harry a obišiel obe telá ležiace na zemi.

„Som na teba naozaj hrdý,“ riekol Tom potichu a Harry sa vybral k otvoreným mrežovým vrátam.

Vstúpil dnu. Cela bola malá, zatuchnutá, plesnivá a špinavá. Na zemi ležal skrútený muž vo väzenskom odeve a vykašliaval krv.

„To je Rabastan, Harry, to jeho museli práve mučiť, preto bola jeho cela otvorená.“

Mladý muž k nemu zodvihol ufúľanú tvár, pery sa mu leskli od krvi, keď sa usmial. „Och, Salazar, je skutočne späť, však?“ šepol dychtivo a jeho hnedo-zelené oči vzhliadli priamo na Harryho masku.

Harry zhodnotil, že na to, že bol toľké roky v Azkabane vôbec nebol vychudnutý a kostnatý ako Sirius. Práve naopak. „Áno, je. Toto je jeho prvý krok, vyslobodenie jeho najvernejších,“ odvetil Harry potichu a kúzlom mu oslobodil členky z pút.

„Vedel som, že sa vráti,“ šepol Rabastan a zastonal, keď aj z jeho zápästí zmizli reťaze. „A ty si kto?“ spýtal sa, no úsmev mu z tváre nemizol. „Nepamätám si na teba, neuraz sa, ale si celkom nízky,“ uškrnul sa a Harry sa pod maskou pousmial.

„To nie je podstatné. Pomôžem ti na nohy,“ riekol a zohol sa k nemu.

Rabastan sa ho pevne chytil, no podlomili sa mu kolená a Harry mal čo robiť, aby ho udržal. Rabastan sa nakoniec prichytil vlhkej steny aj Harryho a pomaly vyšli z cely späť na chodbu.

„Myslím, že ak by si neprišiel práve teraz, tak by ma ten hajzel zabil,“ prehovoril zachrípnuto a znechutene pozrel po dvoch telách na zemi. „Som tvojim dlžníkom.“

Harry mu len opätoval pohľad a odvetil: „Tu sa posaď. Musím z tej diery dostať ešte tvojho brata,“ riekol a pomohol mu sa posadiť k zničenému stĺpu.

Pristúpil k ďalším mrežovaným dverám, ktoré sa nachádzali na druhom konci chodby a kúzlom ich vymrštil z pántov. Vkročil dnu a ucítil na sebe vražedný pohľad.

„Takže toto bude Rodolphus,“ skonštatoval Harry a Tom mu jeho myšlienku potvrdil.

„V mene Temného pána si slobodný,“ povedal a kúzlom ho uvoľnil z reťazí. Rodolphus si ho podozrievavo premeriaval, na nohy sa postavil sám, očividne nebol zranený, len trochu vychudnutý a bledý.

„Temný pán... znamenie teda neklamalo,“ prehovoril dunivým hlasom a vzhliadol na Temné znamenie na svojom predlaktí. „Ty musíš byť nový, chlapče, čerstvých sedemnásť? Len nedávno naverbovaný, trúfam si tvrdiť.“

„Takmer správne, teraz musíme ísť,“ poponáhľal ho Harry a vyšli z cely.

Rabastan sa s námahou postavil. „Rodolphus,“ šepol a oči mu zažiarili akoby ho nevidel celé roky, čo bolo dosť možné, aj keď boli väznení na tom istom podlaží.

Rodolphus sa chladne usmial a pristúpil k nemu, aby ho objal. „Myslel som, že tam zhnijeme navždy.“

„Vravel som ti, že sa vráti a dostane nás odtiaľto.“

Rodolphus nakrčil nos, keď sa od seba odtiahli a zamumlal: „Páchneme.“

Druhý z bratov sa veselo zasmial a Harry si dokázal predstaviť radosť, ktorú museli zažívať. „Nemôžem sa dočkať sprchy,“ uškrnul sa a prichytil sa ho.

Harry ich spokojne sledoval, keď zrazu začul piskot, zamračil sa a pohľadu mu okamžite padol k zemi, zaťal ruky v päsť, keď zahliadol potkana. No nie hocijakého, chýbal mu prst.

„Presuňte sa dolu až na plošinu, vyhnite sa chodbám, kde sú cely –  smrťožrúti tam môžu ešte bojovať a niekto by vás mohol zraniť, nemáte prútiky, tak opatrne,“ povedal Harry ich smerom.

„A čo ty?“ spýtal sa Rabastan, keď ho brat podoprel a spoločne sa vydali k schodom.

„Mám ešte nejakú prácu,“ odvetil prosto a rýchlym pohybom prútika zmrazil toho skurveného potkana. Počkal si, kým Lestrangeovci odídu a premenil ho späť do jeho ľudskej podoby, načo ho prirazil k stene a pod krk mu pichol prútik.

„Čo tu robíš?“ zavrčal a zlosť sa v ňom len tak hromadila.

Pettigrew sa triasol. „Och, Harry, e-ešte sme nemali p-príležitosť sa s-spoznať... Temný pán mi p-prikázal, aby som vo svojej zvieracej podobe kontroloval chodby, ak by náhodou došlo k nejakej zmene a na podlaží bolo viac aurorov než by byť malo, vieš? A-ako si ma spoznal?“

Harry sledoval jeho odpornú zradcovskú tvár a surovo mu schmatol ruku. „Chýba ti prsty, ty krysa. Odrezal si si ho a zvalil si hromadnú vraždu na môjho krstného. To, že si zradil mojich rodičov ani nespomínam, myslím-“

„Ale, Harry! Musíš m-ma pochopiť!“ prerušil ho teatrálne. „Nemal som inú m-možnosť!“

„Drž kurva hubu!“ zavrčal Harry a mágia z neho nečakane vystrelila.

Pettigrew sa naľakal a zaškriekal. „Jamesa by s- som nezradil, Harry!“

„Nehovor jeho meno!“ zakričal Harry.

„Harry, pokojne, to nič... chceš ho zabiť alebo predať Siriusovi? Dobre si to premysli, ak sa neupokojíš, tvoja mágia ho roztrhne,“ ozval sa Tom opatrne.

Pettigrewova tvár zmodrela a trochu sa nafučala, oči mu išli vypadnúť z jamiek a jeho telo bolo zmrazené a nehybné. Harry sa veľmi snažil získať svoju mágiu pod kontrolu, ale keď videl pred sebou tvár toho zradcu, keď si pomyslel čo všetko spôsobil – zradil jeho rodičov, aj keď mu tak veľmi verili, zavraždil nevinných muklov a všetko to hodil na Siriusa, ktorý prišiel nie len o priateľov, ale aj o vlastný život. Celú mladosť prežil v Azkabane a on... táto krysa si zatiaľ voľne behala po slobode!

Harry sa triasol zlosťou. Pettigrewove oči skrvaveli a z jeho úst sa ozýval čudesný kvikot.

„CHCEM HO ZABIŤ!“

„Ublížiš si, maličký, musíš sa upokojiť, tvoja mágia je silnejšia než tvoje telo, si iba dieťa, Harry, prosím...“ šepkal Tom zúfalo.

No Harry s tým nedokázal bojovať. Jeho mágia po tom toľko túžila... Len niekde v pozadí svojej mysle si uvedomoval prudkú bolesť, ktorú mu spôsobovala rastúca sila – jeho mocná mágia, ktorá ho prevyšovala. Tom mal pravdu, bola omnoho silnejšia než jeho telo. Vtedy si prvýkrát uvedomil, že ho jeho vlastná moc môže zabiť, ak ju nedokáže ovládnuť a skrotiť.

„Všetko bude v poriadku, len počúvaj môj hlas. Sústreď sa naň...“ začul zrazu pri uchu. Len letmo vnímal prítomnosť ďalšej osoby tesne za sebou. Bol akoby v bubline, ktorú nedokázal spľasnúť.

Onen hlas mu bol tak povedomý... upokojoval ho a celkom sa naň sústredil. Cudzia dlaň sa načiahla, aby nežne chytila jeho ruku, s ktorou držal Pettigrewovi prútik pod krkom a odsunula ju. Druhá ruka ho chytila zozadu za pás a šepot onej osoby ho šteklil priamo na uchu. „Zhlboka dýchaj a povolaj ju späť k sebe, tam kam patrí. Predstav si svoje magické jadro, predstav si, ako sa pomaly napĺňa. Ty si pánom onej sily, len ty ju môžeš riadiť.“

Harry sa zhlboka nadýchol a vzápätí zalapal po dychu, bublina spľaskla a on začal vnímať. Divoká, krvilačná mágia sa k nemu prirútila a ponorila sa späť do jeho tela. Harrymu sa podlomili nohy, no ruka, ktorá ho držala stále za pás ho pevne prichytila. Pettigrew už dávno ležal na zemi a chrčal a vzlykal zároveň.

Harry zistil, že mu z nosa tečie krv a nedokázal sa udržať na nohách, akoby sa vyčerpal k smrti. Vôbec nedokázal zistiť, čo sa to vlastne stalo. Cítil Tomov strach a konečne si uvedomil prítomnosť človeka, ktorý ho práve... zachránil.

„Už je dobre.“ Tichý, prenikavý šepot mu spôsoboval zimomriavky na zátylku.

„M-môj pane, ja... ospravedlňujem sa,“ prehovoril zachrípnuto a keď ruka, ktorá ho stále držala okolo pásu povolila, opatrne sa otočil čelom k Voldemortovi.

Týčil sa nad ním a stále ho pridržiaval.  Harry sa mu nedokázal pozrieť do očí a tak hľadel na jeho hruď, ktorú mal zarovno očí.

„Niet sa začo ospravedlňovať, môj malý priateľ.“

Harry naňho zmätene vzhliadol a konečne mu pozrel do krvavých zreníc, ktoré iskrili užasnutím, no aj spokojnosťou.

„To čo si predviedol bolo úchvatné. Mal si s tým za mnou prísť hneď. Pomohol by som ti.“

„Chystal som sa. Uvedomil som si, že pomoc skutočne potrebujem,“ riekol Harry a sklonil pohľad k zemi.

„Bude mi potešením pracovať s takou ohromujúcou mocou. Nemaj strach, naučím ťa pracovať s tvojou mágiou tak, aby to tvoje mladé telo unieslo. Zdá sa, že svoju plnú silu budeš môcť využiť, až keď prekročíš hranicu dospelosti. Priznám sa, že sa na tú chvíľu nesmierne teším.“

„Vystrašil si ma, maličký,“ ozval sa Tom. „Voldemort sa o teba už postará.“

Harry sa snažil stáť bez pomoci na svojich, no mal pocit, že sa cíti čoraz horšie.

„Veľmi si si vyčerpal telo, chvíľu potrvá, kým sa zregeneruje,“ vysvetlil mu Tom.

Temný pán ho nepustil, keď sa jeho oči zahľadeli na už bezvedomého Pettigrewa.

„Takže tento úbožiak bol zdrojom tvojho výbuchu. Nie že by som sa čudoval, je to iritujúca bytosť, to vskutku. Nemysli si, že neviem o zlosti, ktorú k nemu musíš pociťovať potom všetkom, čo vykonal. Je mi v podstate k ničomu, využíval som ho len kvôli jeho zveromágskej podobe, niekedy bola k úžitku, no s radosťou ho predám do tvojich rúk. Ber to ako odmenu, za to, čo si dnes predviedol. Celkom sám si vyslobodil dvoch smrťožrútov, ktorí boli držaní v najprísnejšej časti Azkabanu, čo je ohromujúce.“ Karmínové oči sa naňho zase upreli a Harry bol naozaj prekvapený. Čakal skôr trest za to, že nepostupoval podľa plánu Temného pána.

„Neustále ma prekvapuješ, Harry, to naozaj áno,“ povedal potichu a vytiahol prútik.

Harry sa zamračil, zatiaľ čo sledoval, ako ním zakrúžil vo vzduchu a zatvoril oči. V okolí ucítil vibráciu a tlak, ktorý o chvíľu ustal a karmínové oči sa opäť otvorili.

„Práve som zrušil všetky bariéry na Azkabane. Môžeme sa pokojne premiestniť, ten dlhý let sem bol celkom otravný, nemyslíš?“

Harry začal strácať vedomie. Cítil sa slabý ako mucha. Temný pán ho opäť chytil pevnejšie a potom už len vnímal vír farieb a následne miesto, ktoré Harry nepoznal. Boli v nejakej miestnosti s pohovkou, pracovným stolíkom, knižnicou a krbom. Bol ako mátoha, keď ho Temný pán uložil práve na spomínanú pohovku. Dal mu z tváre dolu masku a chvíľu ho pozoroval. Harrymu klipkali viečka, len vzdialene vnímal, ako mu Temný pán utrel krv spod nosa a mávnutím dlane zapálil v krbe oheň.

„Odpočiň si, ešte musím vyslobodiť Bellatrix. Nemaj strach, prebudím ťa v čas, nič dôležité ti neujde,“ riekol a zmizol z Harryho zorného poľa.

„Spi, maličký, musíš sa riadne zregenerovať.“

Vedomie stratil okamžite.

Harryho prebralo tiché šušťanie papiera a škrabanie špičky brka. Otvoril oči a uvedomil si príjemné teplo, ktoré ho obklopovalo, no len čo zaostril zbadal priamo oproti Temného pána – sedel za svojim pracovným stolom a v ruke zvieral brko.

„Neprebudili ste ma,“ prehovoril zachrípnuto a posadil sa.

Temný pán sa vystrel a biela maska vzhliadla priamo naňho. „Nebolo to potrebné. Zrušil som totiž stretnutie po misii a každého som poslal domov. Bola to náročná akcia.“

„A sú všetci v poriadku?“

Karmínové oči hľadeli do jeho. „Misia prebehla celkom úspešne až na jedného zraneného. Avery senior už nie je taký rýchly.“ Harry sa uškrnul pri Tomovom komentári: „Veď má asi tak dvesto rokov.“

Temný pán pokračoval: „Všetkých väznených sa podarilo úspešne a bez akýchkoľvek trvalých zranení vyslobodiť.“ Postavil sa a zamyslene ho sledoval. „No ani moji ostrieľaní smrťožrúti, ktorí boli navyše vo dvojiciach nedokázali vyslobodiť väznených tak rýchlo a efektívne ako ty, trinásťročný kúzelník. Deviate poschodie, najprísnejšie magické zabezpečenie, povedz mi, Harry, ako si sa cez tie ochrany vôbec dostal?“ spýtal sa Temný pán, keď podišiel k pohovke a jeho oči sa zúžili pri pohľade naňho.

„Hlavne buď úprimný, maličký, vieš, že to si cení najviac,“ ozval sa Tom krátko.

„Použil som len čistú silu svojej mágie, žiadne konkrétne kúzlo,“ odvetil prosto.

„Takže svoju mágiu na určitej úrovni dokážeš ovládať. Nevídané...“ riekol potichu a postavil sa k oknu, cez ktoré vzhliadol.

Za sklenenou tabuľou husto snežilo, to bolo všetko, čo Harry dokázal vidieť. „Kde to sme, môj pane?“ spýtal sa Harry od veci.

„V starom rodinnom sídle, ktoré som podedil po otcovi. Nemám to tu rád, no okolie a príroda má núti zotrvať. Samozrejme, som ho musel prestavať, ten človek mal príšerný vkus.“

Harry sledoval jeho chrbát a čudoval sa, že dostal celkom rozsiahlu odpoveď.

„Myslím, že sa s tebou cíti dobre, preto ti je ochotný odpovedať na otázky obšírnejšie, ver mi, že ak by si bol ktokoľvek iný, nedostal by si riadnu odpoveď,“ ozval sa Tom. 

„Asi je to čudné, ale aj  ja sa s ním cítim dobre,“ pomyslel si Harry.

„Vieš, Harry,“ Temný pán sa otočil k nemu, „premýšľal som, že ak by si súhlasil, mohol by si tu ostať do konca prázdnin, tvoj voľný čas by sme mohli využiť na tréning. Tvoja moc každým dňom rastie, preto je dôležité, aby si sa ju naučil ovládať čo najskôr.“

Harry vzhliadol do červených očí. „To by som bol veľmi rád, môj pane.“

A tak sa premiestnil domov, aby sa zbalil. Celých päť dní v panstve samotného Temného pána, nemohol sa dočkať. Chvíľu debatoval s Luciusom, pozdravil Cissy a Draca a skontroloval vajce.

„Mal by si si ho vziať so sebou. Je to tvoj drak, musíš byť pri tom, ak sa náhodou vyliahne,“ riekol mu Lucius a Harry súhlasil. Na večer sa presunul skrz Temné znamenie späť za Voldemortom, avšak škriatok mu oznámil, že má nejaké jednanie, preto mu jeho izbu ukázal sám.

Nachádzala sa až na treťom poschodí. Bola to klasická izba v renesančnom štýle – útulná a vkusne zariadená. Posteľ s baldachýnom, veľké zastreté okno, okrúhli stolík s dvomi kreslami a, samozrejme, krb, ktorý škriatok lusknutím prstov zapálil.

„Cíťte sa tu ako doma, pán Harry,“ zapišťal škriatok s veľkými ušami a s tichým puk zmizol.

Harry si kúzlom presunul oblečenie do skrine a hneď odostrel ten ťažký hrubý záves, aby nazrel von. Z bielej oblohy poletovalo ešte zopár vločiek. Zdalo sa, že v najbližšom okolí sa nenachádza žiadna civilizácia. Panstvo muselo stáť na kopci, pretože mal pekný výhľad na okolité lesy, no aj hrozivo vyzerajúci cintorín pod kopcom, ktorý zrejme patril k panstvu. Netušil, kde končia jeho pozemky. Nedovidel na plot. Všetko bolo priveľmi biele až ho boleli oči.

„Netušíš, kde to sme?“ spýtal sa Harry v duchu.

„V Little Hangletone, je to malá obec v Yorkshire, kedysi tu žili prominentné čistokrvné rodiny, no aj bohatí muklovia. Myslím, že teraz je to tu skôr opustené, už za mojich čias väčšina rodov vymrela. Práve preto to tu má Temný pán rád, je to tu zašité, nenápadné a míle vzdialené od veľkých miest.“

„Okolie vyzerá pekne.“

„To si to tu ešte nevidel na jar, býva tu prekrásne,“ riekol Tom nostalgicky.

Harry sa pousmial a odvetil: „Zdá sa, že si tu trávil celkom dosť času.“

„Eh, ani nie. Asi toľko, čo každý smrťožrút.“

Náhle sa ozvalo krátke zaklopanie na dvere a po Harryho výzve dnu vstúpil ten istý škriatok, čo ho sem priviedol. „Temný pán vám odkazuje, že vás počká na priestranstve za domom, kde bude prebiehať váš tréning. Máte sa teplo obliecť, pán Harry. Len čo budete pripravený, Smoky vás tam odvedie, pán Harry.“

Harry si teda obul vysoké čižmy a teplý dlhý kabát a nasledoval Smoky-iho chodbou, dolu točitými schodmi až do vstupnej haly, odkiaľ prešli dvomi salónikmi a následne mu ukázal presklené dvere do záhrady. Harry vyšiel do zimy a topánky sa mu okamžite zaborili do hlbokého snehu. Záhrada za domom bola rovná zasnežená plocha bez stromov a iných porastov. Temného pána teda nemal problém nájsť. Bola to jediná čierna postavička vo všetkej tej bielobe.

Obloha bola zamračená a pomaly sa stmievalo. Sneh už prestal padať, len slabý studený vetrík mu fúkal do vlasov, keď kráčal za hlasitého chrupkania až k svojmu pánovi.

„Máš rád zimu, Harry?“ spýtal sa ho tichý príjemný hlas, len čo zastavil.

Temný pán sa rozhliadal po okolí, akoby do záhrady často nechodil, keď Harry odvetil: „Svojim spôsobom mám rád každé ročné obdobie a zima nie je výnimkou.“

Hlava skrytá za kapucňou kývla. „Vybral som toto miesto z prostého dôvodu,“ riekol a jeho kamenná maska sa otočila k nemu. „Tvoja mágia tu nemá veľmi čo zničiť.“

Harry sa pobavene uškrnul. „Rozumiem, môj pane a vašu voľbu schvaľujem.“

A vtedy si to všimol, hoci nemohol skrz masku vidieť jeho tvár, vďaka očiam vedel, kedy sa usmieva alebo skôr chladne uškŕňa to sa k Temnému pánovi hodilo viac. Odpozoroval to postupne a v tejto chvíli si uvedomil, že keď sa Temný pán usmeje tak sa mu pri očiach vytvoria jemné vrásky, z čoho Harry vedel usúdiť nie len jeho emóciu, ale aj to, že pod maskou sa neskrýval nik starý, práve naopak. Vrásky to boli jemné, dokonca nepatrné – vrásky mladého človeka.

Všimol si aj jeho dlane, ktoré boli jedinou viditeľnou časťou jeho tela, ak nerátal oči. Už podľa rúk mu mohol tipovať vek. Jeho dlane boli veľmi bledé, vyzerali byť jemné a hladké, nechty tie mal vždy dokonale upravené, akoby mu záležalo na ich výzore.

„Je mladý,“ pomyslel si Harry.

„To ťažko posúdiť,“ odvetil Tom úsečne.

„Nie som hlupák a verím, že ani ty... Ako je to možné, Tom?“

„Chcem, aby si svoju mágiu vypustil, aby si celkom vyprázdnil všetko, čo tvoje magické jadro obsahuje, dostaň tú rastúcu silu von a podľa toho budem vedieť, aká je rozsiahla a ako ňou budeme musieť pracovať. To čo sa stalo s Červochvostom bola skôr agresívna ukážka tvojej moci, no to si skutočne zúril, teraz si, predpokladám, pokojný,“ dohovoril Temný pán a Harryho tým vytrhol z celkom iných myšlienok.

„Mám ju vypustiť celú?“ spýtal sa neveriacky.

„Ešte si to neskúšal?“ spýtal sa a pokojne ho sledoval.

„Ja... nie som si istý, skôr som sa snažil ju kontrolovať, a tak som ju vypúšťal po častiach. Mám mierne obavy, môj pane, neublížim vám?“

Opäť sa mu pri oku vytvorili slabé vrásky, no tento krát len pri jednom, takže sa musel pousmiať. „Nemaj strach, som pripravený na všetko. Len do toho,“ vyzval ho a urobil krok dozadu.

„Tom?“

„Ver mu, Harry, on vie čo robí,“ zašepkal hlas a Harry prikývol a zhlboka sa nadýchol studeného vzduchu.

Harry sa teda celkom skoncentroval a sústredil sa len čisto na magické jadro, ktoré v ňom sídlilo a ukrývalo nevídanú silu. Oči mu ochladli a jeho tvár sa naplnila temným potešením len čo ucítil tie známe pocity, ktoré mu jeho voľná moc spôsobovala. To tuhnutie v žilách, šteklenie v nervových zakončeniach, vzrušenie v jeho žalúdku...

Magická vlna sa z neho vyrútila tak silno až rozprášila sneh zo zeme, ktorý zahalil celé najbližšie okolie, akoby práve vypukla snežná búrka. Pomedzi trblietavé kryštáliky plávali ligotavé, farby meniace vlny, ktoré naberali na intenzite a sile, keď sa Harry celkom uvoľnil a z jeho tela vychádzala ďalšia a ďalšia magická energia.

Spokojne sledoval ako sa jeho mágia menila na obrovskú prikrývku, ktorá neustále rozvirovala snehové kryštáliky, a tak nedovidel na Temného pána, celkom naňho zabudol, všetko čo dokázal vnímať bola tá eufória, nekonečná úľava, že to mohol všetko dostať von.

„Skús s ňou pracovať,“ ozval sa hlas, veľmi tichý, z diaľky.

„Vytvor z nej napríklad stenu, dlhú a vysokú, Temný pán aspoň bude môcť vyskúšať, či sa cez ňu bude dať dostať,“ poradil mu Tom šepky.

Harrymu by niečo také nenapadlo, no keď zatvoril oči dokázal cítiť, že to on je pánom onej moci a dokáže ju veľmi ľahko používať, ako keď mozog dáva príkaz ruke, aby sa vystrela či pokrčila, presne tak sa Harry cítil ako mozog, ktorý to všetko riadi.

Zdúvajúca magická prikrývka, ktorá zahaľovala okolie sa zrazu vymrštila, rozvírila ďalšiu salvu snehu, uhladila sa a vytvorila niekoľko metrov, skôr kilometrov dlhú stenu, ktorá bola priehľadná, no v pravidelných intervaloch sa v nej vlnili farebné pásiky.

Sneh sa upokojil a opäť padol k zemi. Obzor sa vyjasnil a Harry zbadal na druhej strane steny Temného pána. Stál pokojne, no odev mal celkom zasnežený. Kapucňa mu padla viac do tváre, takže nevidel jeho oči, čo ho trochu znervózňovalo. Temná postava zrazu opatrne pristúpila bližšie, no veľmi sa k stene nepriblížila. Harry len zbadal biely kostnatý prútik a silný lúč čierneho svetla, ktorý sa behom sekundy rozbehol priamo oproti Harrymu, no len čo narazil do magickej steny, zmizol – pohltila ho. Harry ani nezakolísal, vôbec necítil, že by bola jeho mágia atakovaná.

„Maličký, toto je... nikdy som nič také nevidel,“ šepol Tom užasnuto.

Kúzlo za kúzlom vrážalo do jeho mágie, keď sa nakoniec Temný pán zastavil a schoval svoj prútik. Miesto neho vystrel ruku a z dlane mu vyšla energická fialová guľa, ktorá rovnako vrazila do steny, no nepohltila ju. Fialová guľa sa rozpľaskla a zafarbila časť steny. Harry zalapal po dychu a urobil krok dozadu, pod náporom onej sily. Kúzlo Temného pána sa snažilo dostať skrz a darilo sa mu to.

Vynaložil toľko energie na to, aby kúzlo udržal v stene, až ho nohy celkom zradili a klesol do snehu. Kľačal a triasol sa, keď v snehu zbadal krvavé kvapky. Jeho mágia zúrila, on zúril, nič ho nemôže premôcť, nič ho nezastaví!

Postavil sa na nohy, no v pozadí cítil ostrú bolesť, ktorú nejakým spôsobom ignoroval. Niekde vnútri tušil, že sa deje to čo s Pettigrewom – jeho mágia sa prestala ovládať.

Doteraz priehľadná stena sčernela a fialové kúzlo sa obratom vrátilo k Temnému pánovi, ktorý ho prekvapene odklonil, a tak vrazilo do zeme, kde buchlo až sa v snehu aj v zemi pod ním vytvorila obhorená diera.

„HARRY! DOSŤ!“ zakričal hlas v jeho hlave, ktorý bol pre Harryho vzdialený ako všetko ostatné.

Stena začala miznúť, no nie celkom. Z čiernej magickej zmesi sa utváral vírivý vysoký útvar pripomínajúci hurikán. Cítil ten hlad, tú chuť dať onej sile úplnú voľnosť.

Ucítil na ramene silné zovretie a šepot priamo pri uchu. „Viem čo cítiš. Je neopísateľné uvoľniť svoju mágiu z motúzov, na ktorej ju musíme držať a vďaka ktorým ju kontrolujeme. A viem aj to, že niekde tam vnútri to chceš zastaviť a máš strach. No všetko je v poriadku, Harry, raz bude tvoje telo dostatočne silné, aby túto ohromujúcu silu mohlo celkom vypustiť, no teraz ťa to zabíja. Cítiš to však? Bolí to, nepredstaviteľne, ani len netušíš, ako je možné, že ešte stojíš na nohách. Čím dlhšie to tak necháš, tým horšie na tom budeš, keď onú silu zastavíš. Povolaj ju k sebe. U teba je v bezpečí, no tu vonku, nie... Len pokojne, dýchaj a prikazuj jej... Je to tvoja moc, nemá vlastný rozum ani vôľu – všetko to ovládaš ty, aj keď to sotva chápeš. Nerozkazuje ti mágia, ale ty jej, to si vždy pamätaj...“

Magická energia sa upokojila a nabrala svoju obvyklú priezračnú farbu s farebnými vlnami, ktoré sa postupne vracali do jeho tela. Cítil, ako sa usídľuje späť v jeho jadre, až mu to vyrazilo dych a zaprel sa o telo za sebou.

„Nezľakni sa, použijem na teba kúzlo odľahčenia,“ šepol hlas, ktorý ako jediný ho dokázal úplne upokojiť.

Pocítil slabé zaštípanie a potom si už len uvedomoval, ako ho Temný pán chytil pod kolená a chrbát a vyzdvihol si ho do náručia. Harry si vyčerpane oprel hlavu o jeho kľúčnu kosť a nechtami zaryl do hrubého habitu, ktorý mal Temný pán na sebe. Mal pocit, akoby ho v priebehu hodiny najmenej stokrát prešiel Rokfortský expres. Hlava sa mu točila, žalúdok zdvíhal, telo ho bolelo od prstov na nohách až po vrch čela. V hlave mu tepala ostrá bolesť a jediný príjemný pocit, ktorý ho udržiaval pri vedomý bolo šteklenie v jazve a pokoj, ktorý mu prúdil do tela skrz Temné znamenie. A teplé náručie, v ktorom sa nachádzal, v tom mu bolo naozaj dobre...

„Harry, maličký, cítim tú hroznú bolesť. Temný pán ti určite dá elixír a bude ti lepšie, uvidíš,“ utešoval ho Tom a Harry mu bol naozaj vďačný.

Zrejme dostal výpadok, nemal pocit, že by zaspal. No zrazu sa ocitol z toho príjemného náručia v studenej posteli. Strašne sa triasol a niekto mu dal paplón až k brade.

„Hrejivé kúzla na teba neúčinkujú. Zrejme bude najlepšie, ak na teba nebudem aplikovať už nijaké kúzla. Potrebuješ oddych od mágie. Tvoje telo sa ocitlo na hranici, ktorú si takmer prekročil, no si silný, rýchlo sa regeneruješ. Zvládneš to vypiť?“

Harry rozlepil oči, ktoré mal doteraz zatvorené a ucítil ako mu Temný pán nadvihol hlavu. Preglgol zopár dúškou elixíru a značne sa mu uľavilo, najmä od bolesti.

„Je to lepšie?“

Prikývol a zažmúril na Temného pána, ktorý sa nad ním skláňal a utieral mu krv spod nosa, ktorá mu, ako sa zdalo, stále tiekla v pomerne veľkom množstve. Po chvíli mu dal vypiť ďalšie dva elixíry a po tom poslednom sa Harry cítil otupene. Tom mlčal, takže sa musel cítiť presne tak zle ako on sám.

Harry na sebe neustále cítil pohľad karmínových očí. Temný pán sedel na okraji postele a neprestal ho sledovať. Sem-tam mu utrel novú krv, ktorá mu vytiekla z nosu a Harrymu jeho prítomnosť veľmi pomáhala. Zahľadel sa do očí, ktoré ho opäť kontrolovali a zašepkal: „Uvidím niekedy vašu tvár?“

Temný pán stuhol a pozrel do unavených smaragdov. „Môj výzor nie je podstatný,“ odvetil potichu.

„Tak prečo svoj výzor skrývate, keď je nepodstatný...“

„Prihliadam, že za nevhodnosť tvojich otázok môže tvoj súčasný stav, takže ukončujem túto debatu.“

„Musíte pochopiť, že maska vzbudzuje zvedavosť, všetko čo je tajomné láka ľudí k odhaleniu,“ mumlal Harry ďalej.

„Pravda, no maska je pre mňa nevyhnutná. Môj skutočný výzor by mi nedovoľoval riadne vykonávať pozíciu, v ktorej sa nachádzam,“ odvetil chladne.

„Myslím, že rozumiem,“ zašepkal Harry a privrel viečka, ktoré mu každou minútou oťažievali. „Tak mám aspoň vaše oči. Je ťažké čítať z nich emócie, no niekedy sa mi to darí... napríklad, viem, kedy sa usmievate,“ riekol šepky a pousmial sa nad dnešným odhalením.

Temný pán chvíľu mlčal, no nakoniec tichým hlasom odvetil: „Spi už, Harry.“

A Harry konečne zaspal a vo svojich snoch naňho žmurkali karmínové oči z neznámej tváre.

~

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 23. 9. 2017 20:56)

Tvé povídky se tak krásně čtou.

Re: Paráda.

(Sonka, 27. 9. 2017 8:06)

Jéj, ďakujem, Karin, to ma ozaj teší :) ♥

Díky

(evica, 16. 9. 2017 20:53)

Je to boží povídka <3

Re: Díky

(Sonka, 21. 9. 2017 9:39)

evica, ďakujem! ♥

...

(Karinka chan, 7. 9. 2017 21:41)

Super kapitola. Voldy nechal Harryho aby zvladol Azkaban sam to bolo jasne. Chcel vidiet co v nom.je. Smiala som sa na Tomovi ked sa Harry bozkaval s Blaisom, tie jeho poznamky nemaju chybu! Je zlate ako sa onho stara. Skoda ze Pettigrew nezomrel,toho potkana nemam rada ani ja :) ale Voldy bol mily a pozorny na svoje zvycajne pomery. Ako Harryho ukludnil a postaral sa onho aj ako ho ucil. Myslim ze ho necha ist az na svoje hranice ale tipujem ze casom z nich mozno bude nieco viac. Inak skusala som tipovat ako to bude cele prebiehat a aky to bude mat koniec a uprimne- neviem. A to je dobre lebo ma vzdy niecim prekvapis. Milujem poviedky kde neviem odhadnut dej a ako sa skonci takze len tak dalej. Tesim sa na pokracko ❤❤❤❤❤❤

Re: ...

(Sonka, 21. 9. 2017 9:39)

Karinka chan, ďakujem za krásny a pozitívny komentárik :))

:)

(Chem, 7. 9. 2017 21:15)

Verím tomu, že LV je pod tou maskou rovnako krásny ako na fotke ukrytej v Harryho medailóne. Je? :-D
Harry si pekne dovolil na konci, keď prezradil, že vie čítať emócie z jeho očí. Pfuuu.. Ale jasné, že ho Voldemort musí brať trošku s rezervou, veď má len 13.
Veľmi dobrý nápad s tou mágiou. A inak, milujem to, ako Harry vníma Siriusa a hlavne tie jeho trápne historky z detstva a puberty, že chovanie jeho krstného otca a aj Jamesa pokladá za detinské. Mne sa veľmi páči, aký je Harry rozvážny a múdry a inteligentný a silný.
Dokonalá časť! Aj akcia, aj romantika s Blaiseom (inak Tomove hlášky, že ako ide Zabini zas trapošiť ma dostali :D), aj pekné posunutie vzťahu LV/Harry.
Veľmi sa teším na ďalšiu časť a ďakujem za poďakovanie :D. Ja som rada, že je možnosť sa vyjadriť a že sa ti za tvoje krásne dielo môžem odvďačiť aspoň takýmto feedbackom.

Re: :)

(Sonka, 21. 9. 2017 9:37)

Chem, ďakujeeem ti krásne, tvoj komentár ma hrozne potešil, hneď mám chuť písať a písať :D

:)

(Tercza, 7. 9. 2017 20:14)

Četla jsem sice kapitolu hned jak vyšla, ale ke komentáři se vracím až zpětně...
Bylo to skvělé, to se tak dobře čte, že člověk nemůže přestat.. jako vážně jsem se nemohla odtrhnout a to jsem ve 3 ráno vždycky úplně mrtvá a radší spím.
Strašně se těším na další pokráčko, jen tak dál.

Re: :)

(Sonka, 21. 9. 2017 9:35)

Tercza, tak to ma ohromne teší, že ťa moja poviedka udržala bdelú, len dúfam, že si ráno nestávala do školy či práce :D Ďakujem krásne :))

(Evelyn, 6. 9. 2017 12:23)

Skvělá kapitola! :) Moc se mi líbí ten nápad ohledně magie a slabé tělesné konstrukce Harryho. Zní to logicky :) Těším se na další kapitolu.

Re: ♥

(Sonka, 7. 9. 2017 8:25)

Ďakujem krásne, Evelyn! :))

...

(Tinů, 5. 9. 2017 22:42)

Užastná kapitolka, bola som prekvapená že Harry to zvládol v Azkabane sám, podla mňa to Voldy urobil naschvál aby vedel jak to zvládne. A rozhovor Harryho a Toma počas bozkavania s Blaisom nemal chybu :D Ešte teraz sa smejem. A koniec je aký hmm zlatý ?? Neviem nájisť správne slovo. Voldík je aký milučký, som zvedavá či sa to zmení alebo nie. (Dúfam, že ostane takýto : ) Teším sa že takto skoro pribudla kapitola za čo velmi ďakujem a teším sa na ďalšiu :)

Re: ...

(Sonka, 6. 9. 2017 7:59)

Tinu, pekne si to prekukla, Voldy to samozrejme spravil naschvál, že nechal Harryho tak dlho čakať, chcel vedieť, čo spraví a som rada, že ťa pobavil žiarlivý Tom :D No Voldyho správanie sa isto zmení, teraz sa k Harrymu tak správa, pretože je ešte malý a snaží sa byť opatrný, no keď Harry vyrastie stretnú sa dvaja kohúti na smetisku - dvaja vodcovia, takže to bude búrlivejšie a ja ti krásne ďakujem za úžasný komentár, veľmi potešil :))

vzpoura v Azkabanu

(sisi, 5. 9. 2017 19:45)

Tak se nám mozkomorové přidružili k Temnému pánu, který začíná ztrácet svoji temnotu kvůli nejmladšímu smrtijeďátku. Vypadá to, že Voldy fakt začíná měknout.
:-) Moc jsem si užila scénky s Harrym a Blaisem, Harryho v
Azkabanu, když propustil svou magii na dveře, na sloup i na Pettera. To on zapříčinil napětí v této kapitole, za níž jsem velmi vděčná. Opravdu se budu snažit nepředpokládat děj dopředu, Tvá fantazie, Sonka, nezná mezí a vyprávíš nám zajímavý příběh. Díky.

Re: vzpoura v Azkabanu

(Sonka, 5. 9. 2017 20:36)

Ďakujem ti krásne, sisi a pokojne predpokladaj dej dopredu, mne to teda vôbec nevadí, je zábavné sledovať ako sa naše fantázie líšia a každá myseľ je schopná vymyslieť niečo celkom iné :-* :)

....

(Kilia Ice , 5. 9. 2017 10:41)

Toto bolo úžasné. Veľmi sa mi páčilo keď Harry išiel vyslobodiť Rabastana s Rudolfusom. A to ako sa k nemu správal Voldemort bolo tiež božie. Už sa teším kedy Harry odhalí kto je vlastne Tom. Snáď nebude reagovať prehnane a prijme to. Bola by ich škoda :D

Re: ....

(Sonka, 5. 9. 2017 20:34)

Kilia Ice, tak na veľké odhalenie si ešte chvíľku počkáme, som šťastná, že sa ti časť páčila, to ma vážne teší, ďakujem ti pekne :))

...

(MiraJane, 5. 9. 2017 16:36)

Tak záchranná mise nezklamala. Byla skvělá. Těším se až nové postavy, zachráněné z azkabanu, dostanou své místo v příběhu. Výbuch Harryho moci...wow, úplně jsem cítila to vzrušení. To jak Voldemort Harryho uklidnil bylo úplně mrazící a krásné a když ho pozval k sobě na panství..no výskala jsem radostí :D Dnes si dovolím zmínit i něco, co mi přijde trošičku zvláštní. :) Zdá se mi, že Voldemrot je jaksi až moc hodný. Přestává tam být kontrast mezi Tomem a Voldym a začíná mi připomínat Voldyho/Toma z Krvavého proroctví. Prosím nechápej mě špatně, miluji tvoje vykreslení Voldemorta v této povídce, jen se mi to u této kapitoly tak zdálo. Ale věřím, že se Voldemort zase brzy naštve a bude uragán :D Harryho trénink moci je skvělý, i když myslím, že ho čeká ještě dlouhá cesta. Co se týče Blaise, vím, že nejspíš zemře, ale i tak jsou scény s ním milým proložením akce. Docela by mě zajimalo jestli v příští kapitole opět okusíme ještě něco z Harryho pobytu u temného pána. S jeho nemotorností a elánem by z toho mohlo být i něco vtipného. :D Nakonec chci poděkovat za poděkování. :) Je hezké, že se takhle staráš o tvé fanoušky a není ti lhostejný ani jejich názor ani komentáře. :)

Re: ...

(Sonka, 5. 9. 2017 20:32)

MiraJane, skoro som odpadla, keď som zbadala tvoj komentár, tak som sa tešila až si ho prečítam :D

Chcem sa v prvom rade vyjadriť k osobnosti Voldemorta, áno, zatiaľ je taká "mäkotinka" vo vzťahu k Harrymu - ja vlastne nechcem robiť úplne zlého Temného pána, ktorý nezmyselne mučí svojich nasledovníkov, ale nechcem ho ani nežného či dokonca milého, zatiaľ je taký krotký, pretože si stále Harryho snaží získať na svoju stranu, nechce ho vystrašiť, zatiaľ má Harry iba trinásť a nehodí sa mi, aby bol Voldemort na svojho malého smrťožrúta zlý, no to plánujem samozrejme zmeniť. Len čo Harry zostarne ich vzťah plánujem búrlivejší. Voldemort odmäkne a bude to ten starý dobrý Voldy, ale nechcem ho robiť takého šialeného ako v kanóne, pretože toto je predsa len celkom iný Voldy, ktorý povstal zo svojho horcruxu, zo svojej mladej duše. Vlastne ti ďakujem, že si to spomenula, pretože je mi jasné, že ste čakali iného Voldyho, nechcem nič urýchliť, v tejto poviedke sa vyžívam a chcem si ju užiť čo najdlhšie, takže to bude asi celkom dlhá záležitosť a všetko sa vyvinie postupne :)

Ďakujem krásne za úžasný komentár som z neho ešte stále nadšená :))