Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola VI.

5. 6. 2017

 

Túto kapitolku venujem: Tinů, Kilia Ice, sisi, Achája, Lily, Karinka chan, MiraJane, Chem a novej dušičke Flouen som ozaj rada, že si moju stránku objavila a že sa ti poviedky páčia, veď hlavne preto sú písané

 

Kapitola VI. 

Lord Voldemort

 

Pár dní pred začatím nového školského roku sa Harry presunul späť domov. Celé dva týždne na panstve Zabiniovcov si náramne užil. Mal pocit, že s Blaisom si majú oveľa bližšie ako predtým a Harrymu sa odchádzalo veľmi ťažko, avšak tešila ho myšlienka na to, že sú prázdniny temer u konca a s Blaisom strávi celý školský rok.

Aj napriek všetkému si musel priznať, že mu príšerne chýbali rodičia a Draco. Odkedy ho adoptovali nebol nikdy tak dlho bez svojho nevlastného brata. Doma sa zvítal s Narcissou aj Luciusom, ktorí boli opálení a vyzerali oddýchnuto, celý ten čas, čo nebol on ani Draco doma, trávili pri mori v ich letnom panstve na Malorke.

Draco o malú chvíľu dorazil rovnako, no ani zďaleka nie v takej príjemnej nálade ako Harry. „Už nikdy ma neposielajte k Pansy! Jej matka je...“ prehrabol si dokonalé vlasy a chystal sa pokračovať, keď ho Narcissa zastavila.

„Draco, skôr ako sa nevhodne vyjadríš, zváž, či by si nedokázal nájsť sofistikovanejší a hlavne dôstojnejší spôsob.“

Draco zodvihol špicatú bradu a znechutene ohrnul peru. „Ak daný spôsob vyjadruje skutočnosť, potom nevidím dôvod, prečo by som sa mal namáhať a hľadať dôstojnejšie pomenovanie osoby, ktorá je urevaná, otravná, radodajná a-“

„A stačí. O rodinných priateľoch sa podobným spôsobom skrátka nevyjadrujeme, svoje názory si láskavo nechaj pre seba,“ upozornila ho a upravila mu vlasy, ktoré si v návale frustrácie rozstrapatil. „A teraz sa bežte s Harrym pripraviť do školy. Domáca vám kúpila všetky potrebné pomôcky, učebnice aj nové habity,“ venovala im očarujúci úsmev.

„Škola začína až za štyri dni,“ zafunel Draco otrávene, no keď videl Narcissyn prísny pohľad, radšej sa aj s Harry vybrali hore schodmi. Zatvorili sa v Harryho komnate, načo sa Draco vyčerpane zvalil na posteľ, zatiaľ čo si Harry pripravil kufor a kúzlom doň začal presúvať všetky potrebné veci.

„Dobby nás zbalí, načo sa namáhaš?“ spýtal sa a Harry sa len uškrnul. „Najlepšie sa viem zabaliť sám, radšej mi už povedz, ako bolo u Pansy. Na tvoje znechutenie a pobúrenie ti neskočím!“

Draco sa nadvihol a prižmúril naňho oči. „Myslíš, že to hrám?“

Harry sa zasmial a venoval mu pohľad. „Pokiaľ sa ťa Pans nesnaží zbaliť tak je fajn a ja ozaj pochybujem, že bola celé dva týždne k nevydržaniu. Musela mať aj svetlé chvíľky, nie?“

Draco sa pousmial a posadil. „S Pansy to nebolo až také zlé,“ priznal nakoniec, no Harry ho už ďalej nepočúval. Upustil prútik aj balenie bŕk, ktoré si práve privolal a komnata aj s Dracom zmizli. Celú scenériu pohltila temná vlna, ktorá sa vzápätí premenila na tmavú kamennú miestnosť.

Harry sedel v jej čele na masívnom a veľmi pohodlnom kresle. Mal na sebe čierny habit z jemného úpletu, ktorý zakrýval celé jeho telo až na dlane, ktoré mu vykúkali z rukávov. Tie boli bledé a mali dlhé štíhle prsty s upravenými nechtami. Zatvoril oči, načo miestnosť pred ním na okamih zmizla. Cítil hnev, nepredstaviteľný, nehorázny hnev, ktorý zaživa požieral jeho vnútornosti. Opäť oči otvoril a vzhliadol dopredu. Pred ním kľačal muž, celý sa triasol a hlavu mal sklonenú až k zemi. Špinavé vlasy mu zakrývali ustráchanú tvár a z úst sa mu ozývali tiché vzlyky.

„J-je mi to ľ-ľúto, môj pane... ja nie s-som v elixíroch až taký dobrý, to vôbec nie... ch-chcel som sa vám priznať, no ne-nechcel som vás sklamať, môj pane. Prosím, odpustite mi,“ vzlykala tá odporná troska.

„Si jediný smrťožrút, ktorého som k sebe povolal, a to z celkom prostého dôvodu,“ prehovoril slabým, no ostrým a nebezpečným hlasom. „Pamätám sa, že si v elixíroch exceloval, ešte na škole. Takže mi vysvetli, ako sa ti podarilo pokaziť elixír, ktorý som ti zadal a ktorý mal urýchliť môj liečebný proces?“

Muž naňho zmučene vzhliadol, no ostával na zemi a nedovolil sa mu pozrieť do tváre, ktorú by aj tak nemal možnosť vidieť, pretože ju mal bezpečne ukrytú za kapucňou.

„Daný elixír bol náročný... od š-školy som sa tomuto umeniu nevenoval, môj pane, takže moja zručnosť už nie je taká vychýrená. No ak by ste miesto mňa povolali Snapea, som si istý, že on by elixír namiešal bezchybne!“

„Severusovi ešte neverím natoľko, aby som mu dal takú dôležitú úlohu. Stále som zraniteľný a v procese regenerácie, preto som povolal niekoho dôveryhodného, no očividne, môj milý Barty, si nebol na túto úlohu práve vhodný kandidát.“

„Môj pane,“ zavzlykal a opäť sa čelom oprel o chladnú zem, „prosím, odpustite mi moje zlyhanie. Tak dlho som na vás čakal, tak dlho a teraz, keď som sa dočkal, sklamal som vás. Už sa to nikdy nestane, Vaša Temnosť, nikdy!“

„Vypadni, Barty, skôr ako si to rozmyslím,“ zašepkal, pretože naraz pocítil nával ohromnej bolesti.

Crouch sa roztrasene postavil, uklonil a premiestnil. Ten skurvený idiot! Pokašľal taký dôležitý elixír, a teraz ho kvôli jeho zlyhaniu čaká noc plná bolesti a utrpenia. Akých neschopných idiotov len vo svojich radoch mal? Keby tak vládal, keby tak mal späť svoju silu, elixír by si pokojne namiešal sám, no teraz bol závislý len na svojich posluhovačoch.

„Peter,“ zasipel a zatínal pery, aby všetko to utrpenie, ktoré cítil, ostalo za nimi, aspoň kým to dokázal vydržať.

Do miestnosti okamžite vstúpil zavalitý mužíček s tvárou, ktorá pripomínala potkaniu. „Môj lord!“

„Pomôž mi do postele,“ dostal ešte zo seba, keď ho chytili tučné, no pevné ruky a premiestnili ho do spálne.

Klesol na posteľ a pocítil príval horúčavy.

„Môžem pre vás ešte niečo urobiť, môj pane?“ spýtal sa potkaní muž roztrasene.

„Bež...“ Viac povedať nedokázal, len čo sa za Petrom zatvorili dvere, ľahol si a v pästiach pevne zovrel prikrývku.

Agónia, ktorú prežíval bola dávno za hranicou znesiteľnosti, no utešovala ho myšlienka nato, že čoskoro to prestane a potom, potom bude konečne silný. Jeho mágia rastie a obnovuje sa a keďže je tak neskutočne rozsiahla, spôsobuje takúto devastáciu. No len čo bude mať svoju silu späť, môže povstať a pokračovať vo svojich plánoch.

„Harry, pšššt, maličký, nedokážem tomu spojeniu zabrániť, teda, dokázal som prerušiť víziu, ale tú bolesť... nedokážem... ja- prepáč...“ ozval sa Tom nešťastne, keď sa obraz vyparil a Harry sa na jeho láskavý hlas veľmi snažil sústrediť, pretože bolesť ochromila celé jeho telo, napadla jeho mozog a bola taká silná, že nedokázal ani kričať. Jazva mu trhala lebku a z nosa mu tiekol silný prúd krvi. Mal ju dokonca aj v ústach a vypľúval ju... na zem? Možno... netušil, kde je. Nevedel ani len otvoriť oči.

„Vaše spojenie je neuveriteľne silné, nikdy som nič také necítil, tvoje sny sú jedna vec, ale... toto... ani keď sa vrátil to nebolo také intenzívne, vtedy som ťa od neho dokázal odtrhnúť včas. No teraz...“

„... krváca mu jazva!... vôbec nevníma... čo budeme robiť?...“ vnímal Harry útržky hlasov, niekde v pozadí, no poriadne im nerozumel, bolesť sa stupňovala a v jednu chvíľu mal pocit, že to už nevydrží.

„Harry?!“

„No tak, zlatíčko, to nič... to nič...“

„Ne-vydr-žím...“ zachrapčal v duchu, ani len v mysli nedokázal rozprávať, tobôž súvisle.

„Skús sa sústrediť len na môj hlas. Bolesť ustupuje a sme tu len my dvaja, my dvaja, maličký... ty a ja, tak ako vždy... to čo cítime je len psychický stav, ktorý môžeme ignorovať,“ rozprával Tom jemne, no jasne a Harry sa celým svojim bytím sústredil len na krásny tón jeho hlasu.

„Zažili sme si už predsa toľko bolesti, Harry, spomínaš, keď ťa tvoj strýko prvýkrát udrel? Možno ani nie, no ja si na to pamätám, mal si sotva tri roky a on ti vrazil tak silno, že si sa udrel o roh skrinky a stratil si vedomie... vtedy som sa prvýkrát bál, že mi zomrieš. Bol si maličký a slabý... tvoje srdiečko bilo tak potichu až som mal niekedy pocit, že nebije vôbec. Aj vtedy som sa ti prihováral, tíšil som ťa.

Hoci si bol v bezvedomí, vedel som, že ma počuješ. Rozprával som ti nejaký hlúpy detský príbeh, ktorému si nemohol rozumieť, no zabralo to. Zdalo sa to nemožné, no dostal si sa z toho aj bez lekárskej pomoci, ktorú sa ti tvoja prekliata rodina neunúvala poskytnúť... nenávidel som ich zato... hrozne som ich nenávidel!

Mohol som len bezmocne sledovať, ako ti ubližujú a nedokázal som s tým absolútne nič spraviť! Ale to už nikdy nedovolíme, Harry, pretože si silný. Máš len trinásť a dokázal si sa naučiť neuveriteľné veci. Niekedy, keď ťa učím všetky tie kúzla aj zabúdam, že si len dieťa. Som na teba pyšný, vždy som bol a vždy budem. Toto je len ďalšia malá prekážka v našej ceste, ktorá čoskoro skončí a my ju prekonáme tak ako vždy. Tak ako sme prekonali každú teplotu, každú bitku a každú chorobu, počas ktorej ťa vhodili do tej všivavej komory a dúfali, že sa už nepreberieš, no my sme to vždy dokázali a pokračovali sme ďalej... spolu...“

Harry počúval Toma a na bolesť pomaly zabúdal, akoby odchádzala niekde do ústrania, ale nemizla. Pocítil únavu, takú prudkú a silnú, že sa do nej okamžite vnoril a stratil vedomie.

„Harry... maličký môj, už ma vnímaš... si späť?“ spytoval sa tichý hlas s dávkou strachu.

Cítil sa podivne otupený, bolesť akoby splynula s celým jeho telom, akoby si na ňu už zvykol; nebola výrazná ani ostrá tak ako predtým. Jasne dokázal cítiť, že leží na posteli a je zakrytý, vnímal aj hlasy a tichú vravu. No bol priveľmi unavený nato, aby otvoril oči a presvedčil sa, že má pravdu.

„Čo sa to stalo?“ zašepkal vnútorným hlasom. Tušil, že nahlas by rozprávať za iste nedokázal. Pálilo ho hrdlo, zrejme kričal.

„Voldemortova magická sila sa od jeho návratu regenerovala a obnovovala, no očividne už dosiahla svojho vrcholu, a preto bola bolesť taká neznesiteľná. Celý ten proces si cítil, akoby bol tvoj vlastný, pretože si s Voldemortom spojený hlavne mágiou... nedokázal som ti pomôcť... dokázal by to len Voldemort, ak by vypil nejaký špeciálny elixír na potlačenie bolesti, no to nespravil, keďže ho ten tupý smrťožrút pobabral, a preto sme trpeli, teda najmä ty, spolu sním.“

Harry akoby ani nedokázal premýšľať, všetko sa zdalo vzdialené a nejasné. „Je mi čudne, Tommy...“

„Máš vysokú horúčku a celé tvoje telo je ešte stále pod náporom bolesti, aj keď ju už tak nevnímaš. No budeš v poriadku, rovnako ako bude v poriadku on,“ odvetil Tom jemne.

„... ak to prepojenie funguje skrz jazvu, nikdy nebudeme schopní prísť nato, ako ich spojenie prerušiť. Len Temný pán by mohol mať takú moc, aby s tým niečo spravil, Narcissa. Môžeš zavolať celý húf vychýrených liečiteľov, nik mu nebude schopný pomôcť. Je to jedinečné spojenie, nikdy som nič podobné nevidel. Nezaberajú dokonca ani moje elixíry. Len čo sme mu spôsobili horúčku,“ rozprával výrazný a chladný hlas. Profesor Snape – napadlo Harrymu okamžite.

„Jeho jazva nikdy predtým nekrvácala... muselo sa stať niečo veľké,“ šepla Cissy roztrasene.

„Nerozumiem, prečo nás Temný pán nepovolal?! Ak je na tom tak zle ako Harry, iste potrebuje našu pomoc.“ Tretí hlas patril Luciusovi.

„Náš pán by nikdy nedovolil, aby sme ho videli v podobnom stave,“ odvetil Snape a Harry až teraz pocítil niečo studené na mieste, kde mal jazvu.

„Vskutku,“ súhlasil Lucius. „Draco, čo tu robíš? Vravel som ti, že ťa zavoláme!“

„Už to nevydržím, otec. Nemôžete mi zakazovať tu byť!“

Miesto Luciusovej odpovede sa ozval Narcissin povzdych. „Draco, zlatko, teraz mu aj tak nebudeš k úžitku. Bež si ľahnúť, sľubujem, že ťa zobudíme, len čo sa jeho stav zmení.“

Draco mal oňho strach, kvôli Dracovi by sa mal aspoň pokúsiť prebrať, aby ho uistil, že bude v poriadku. Pokúsil sa otvoriť oči, ale zdali sa ťažké, akoby mu viečka niekto zatláčal palcami do jamiek. S vypätím všetkých síl sa mu ich podarilo aspoň pootvoriť – okamžite ho oslepilo svetlo z lustru a sviec; pár krát zažmurkal a až teraz zistil, že mu je horko a zima zároveň, bolesť v pozadí sa trocha zvýraznila, ale už ani zďaleka nebola taká ochromujúca ako si ešte čerstvo pamätal. V ústach mal pachuť krvi a do hlavy akoby ho v pravidelných intervaloch niekto kopal ťažkou topánkou. Jazvu pocítil takmer okamžite – štípala a pálila, no cítil na nej aj niečo studené, čo ten nepríjemný pocit utlmovalo. Jazykom si prešiel po perách, ktoré boli vysušené a okamžite do seba vsakovali sliny z jeho špičky.

„Dr-co,“ zašepkal chrapľavo až sa sám zhrozil, čo za zvuk to z neho vyšiel.

Zdalo sa, že všetky oči v miestnosti sa ako na povel upreli naňho. Harry dokázal rozoznať profesora Snapea, pretože sedel na stoličke hneď pri posteli a v ruke zvieral vlhkú handru, ktorú mu zrejme prikladal na čelo. Z druhej strany, na okraji postele, sedela Narcissa a držala ho za ruku. Lucius stál trochu ďalej, blízko pri dverách, v ktorých postával Draco, no Harry nedokázal dovidieť na jeho tvár, všetko bolo čudne rozmazané, neostré a bezfarebné.

„Harry, srdiečko, ako ti je?“ vyhŕkla Narcissa a naklonila sa k jeho tvári.

Harry len bolestne privrel viečka, nevládal jej odpovedať. „Tom, je mi veľmi zle,“ posťažoval sa aspoň v duchu.

Postarajú sa o teba, maličký môj, uvidíš, čoskoro ti bude dobre,“ uistil ho Tom láskavo.

„Nenamáhaj ho, Narcissa,“ prehovoril Snape. „Pomôž mi ho podoprieť, potrebujem doňho dostať ďalší elixír.“

Harry cítil ako mu pod hlavu vkĺzla štíhla ruka a jemne ho vyzdvihla hore. Snape ho pridržal v polosede a k ústam mu priložil studené sklo.

„Pomaly, chlapče, pomaly,“ rozprával Snape a Harry poslušne pil, ani len necítil chuť, automaticky tekutinu prehĺtal a celou váhou sa opieral o ruky, ktoré ho držali. Ak by ich nebolo, okamžite by sa zrútil späť na lôžko, to vedel určite.

Uložili ho späť a Cissy ho zakryla až po krk. Triasol sa, no nedokázal určiť či zimou, vysilením alebo tou neznesiteľnou horúčavou. Hoci mu bolo príšerne a myslenie mal zastrené, vedel, že im to musí povedať. „M-á späť... svoj-u moc,“ zachrapčal a cítil ich pohľady. „Po-vstane...“ pošepol a zažmúril na Luciusa, ktorý sa k nim priblížil.

„Mal si aj víziu?“ spýtal sa Lucius zamyslene.

Harry opäť privrel ťažké viečka a prikývol. „B-ol v nej...“

„Barty Crouch mladší – syn bývalého vedúceho Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva,“ ozval sa Tom, aby ho informoval.

„B-arty Crouch...“

Videl ako Snape vrhol ostrý pohľad na Luciusa, ktorý sa naďalej tváril zamyslene. „Ako je to možné, pokiaľ viem je vo väzbe!“

Lucius si odfrkol a odvetil: „Nikdy vo väzbe nebol, Severus, celé to bola fraška.“ Pozrel späť na Harryho a spýtal sa: „Ako Temný pán vyzeral, videl si ho?“

„N-ie... bol za-halený,“ zašepkal a Narcissa ho jemne pohladila po vlhkých vlasoch. „B-ol tam aj... Pettigrew,“ jeho meno aj skrz horúčku vyslovil s odporom. Aspoň už vedel, ako tá odporná krysa vyzerá.

„Ten prekliaty úbožiak sa nášmu pánovi celkom isto podlizuje, tak ako vždy!“ zavrčal Lucius a zaškrípal zubami.

„Temný pán tú odpudivú kreatúru len využíva; po návrate musel byť dezinformovaný a som si istý, že práve Bartyho a Petera zneužil nato, aby ho uviedli do súčasnej situácie v čarodejníckom svete,“ odvetil Snape a na čelo mu priložil vlhkú látku, ktorú doteraz zvieral v ruke. „Ani len neuvažuj nad tým, že ich povolal ako prvých, pretože by boli jeho obľúbencami, absurdné! Využíva ich, aby bol informovaný a opäť pri sile, keď povolá svojich skutočných nasledovníkov.“

„Vskutku dúfam, že Sirius Black toho potkana zabije,“ odfrkol si Lucius.

„To stačí! Harry, musí odpočívať a je tu Draco,“ zašepkala Narcissa a vrhla na nich prísne pohľady.

Lucius sa vystrel ako páv a otočil sa k Dracovi, ktorý ich zvedavo počúval spoza dverí. „Draco, nenúť ma opa-“

Harry už viac z ich rozhovoru nezachytil, pretože sa mu začali zatvárať oči a nedokázal vnímať ani Snapeov hlas, ktorý sa ho na niečo pýtal. Mal pocit, že tých pár slov, ktoré sa mu zo seba podarilo dostať ho absolútne vyšťavilo.

„Keď sa prebudíš, bolesť bude preč, sľubujem,“ zašepkal Tom, než Harryho opäť obklopila temnota a bezvedomie.

Posledný deň pred začatím nového školského roku, bolo už Harrymu dobre. Jeho telo sa síce ešte stále spamätávalo z tej neznesiteľnej bolesti, avšak Harry sa snažil pôsobiť čo najzdravšie, aby nezmeškal školu. Neustále ho trápila posledná vízia, ktorú mal. Vedel, že už čoskoro lord Voldemort povolá smrťožrútov, a tak sa iste dozvie, že žije u Malfoyovcov a prikáže Luciusovi, aby ho k nemu priviedol a i napriek Tomovmu neustálemu uisťovaniu si nebol istý ako Voldemort zareaguje.

Znepokojene zaklopal na dvere od Luciusovej pracovne a vstúpil dnu. Lucius sedel za mohutným pracovným stolom a práve roztápal vosk na jednu z obálok, ktoré stáli vo vysokej kôpke na okraji stola. Jeho šedé oči naňho okamžite vzhliadli a v momente prerušil svoju činnosť. „Harry? Deje sa niečo?“ spýtal sa zamračene.

Harry len pokrútil hlavou a posadil sa do mäkkého kresla z druhého konca stola. „Chcem len, aby si mi sľúbil, že nespravíš nič, keď ma bude chcieť Temný pán zabiť.“

Luciusove zreničky sa mierne rozšírili, no ničím nedal najavo svoje prekvapenie. „Už som ti predsa sľúbil, že ak by ťa mal v úmysle zabiť, urobím všetko preto, aby som mu toto konanie vyhovoril.“

Harry si požmolil unavené oči a venoval mu neúprosný pohľad. „Viem a veľmi si to vážim. No pochop, že ak by ma skutočne zabiť chcel a ty by si vystúpil na moju obranu, potom by si bol zradca a neublížil by iba tebe, ale aj Dracovi a Cissy. Musíme myslieť hlavne na nich. Sľúb mi, že neurobíš nič, ani keď ma bude mučiť, ani keď ma bude chcieť zabiť. Kvôli nim... sľúb mi to, prosím,“ rozprával potichu, no s istou dávkou naliehavosti a ani na sekundu, neprerušil očný kontakt so svojim adoptívnym otcom.

Lucius mu dlho mlčky hľadel do očí, keď nakoniec potichu prehovoril: „Podľa zákona si môj syn. Nazačiatku som si tvojou adopciou nebol vôbec istý, premýšľal som dokonca, že ťa prijmem do rodiny, no za účelom zisku. To, že si slávny v celom kúzelníckom svete má výhody, ktoré si nevieš ani len predstaviť; no keď som nakoniec podpísal adopčnú zmluvu a zložil som magickú prísahu, že ti budem rodičom, niečo sa zmenilo... A oveľa viac sa toho zmenilo, keď si skutočne vstúpil do našej rodiny a začal som ťa spoznávať. Si pre mňa ako môj druhý syn, si moje dieťa rovnako ako je aj Draco, takže ma nemôžeš žiadať, aby som nič nespravil, keď ti pôjde o život len kvôli tomu, aby som ochránil seba, Draca alebo Narcissu. Znamenáš pre mňa toľko čo oni. Temný pán je pre mňa veľmi dôležitý a som mu nanajvýš verný, avšak vraždu kúzelníckeho dieťaťa, navyše môjho, by som mu nikdy neodpustil.“

Harry cítil v srdci príjemne teplo, no zároveň si frustrovane povzdychol. V Luciusových očiach videl pevné a neoblomné rozhodnutie, ktoré Harry už skrátka nemal ako narušiť, a tak len prikývol, zatiaľ čo sa Lucius postavil zo svojej stoličky a podišiel k nemu. Veľkú dlaň mu položil na rameno a stisol.

„Nemaj strach, Harry, všetko bude v poriadku. Si len trinásťročný chlapec, vôbec by si sa nemal zapodievať takýmito problémami. Teraz by si mal mať plnú hlavu školy a priateľov, ktorých si nevidel celé leto, takže o tejto záležitosti už viac nechcem počuť,“ prísne, no starostlivé oči sa zabodli do jeho, keď si Harry zahryzol do pery, aby si zabránil mu protirečiť v tom, že už žiadne dieťa nie je a rozhodne sa o tieto veci zaujímať musí, veď sa týkajú jeho a ich rodiny! No múdro mlčal a zaželal Luciusovi dobrú noc, keď sa vydal späť do svojej komnaty.

***

Všade boli Dementori. Celá škola bola obklopená týmito temnými bytosťami. A Harry bol ozaj rád, že ho Tom potom, čo sa dozvedeli o úteku Siriusa Blacka, naučil vykúzliť riadneho patronusa, keďže Tom predpokladal, že ich ministerstvo vyšle strážiť Rokfort. I teraz si v opustenej učebni precvičoval kúzlo a s úsmevom sledoval žiarivého hada, ktorý sa plazil vzduchom. Bol mohutný a dlhý, ak by bol skutočný, zrejme by nemal najmenší problém zhltnúť niektorých prváčikov ako malinu. Pri tej predstave sa Tom veselo zasmial a neustále Harrymu opakoval, ako sa do jeho patronusa začína zamilovávať.

Harry si s prútikom v ruke sadol na zaprášený stolík pri zastretom okne a sledoval magické stvorenie, ktoré celú miestnosť rozžiarilo bledomodrým svetlom. „Nikdy si mi nepovedal, ako vyzeral tvoj patronus,“ riekol Harry šeptom.

„Pretože som žiadneho nemal, Harry,“ priznal Tom, nie veľmi ochotne.

„Akože si nemal? Neverím, že existuje kúzlo, ktoré si nevedel aplikovať!“ zvolal Harry prekvapený, že našiel niečo, v čom Tom nie je dokonalý, pretože doteraz sa zdalo, že je absolútne dokonalý vo všetkom.

Tom si povýšenecky odfrkol. „Samozrejme, že tak ako viem teóriu tohto kúzla, viem i prax, avšak ako vieš, patronus vzniká, keď myslíš na veľmi šťastnú spomienku a ja som žiadnu nemal. Nie skutočnú, nie takú, ktorá by stačila na vykúzlenie patronusa.“

„Och,“ vzdychol si Harry a jeho nadšenie z nového poznatku celkom opadlo. „Nikdy si nezažil chvíľu, v ktorej by si bol šťastný?“

„Bolo tu pár momentov, počas ktorých som cítil radosť, napríklad, keď som sa naučil nejaké zložité kúzla, alebo keď som po prvýkrát vytvoril vlastné zaklínadlo a podobne... no... nikdy som necítil ozajstné šťastie a viem to aj preto, pretože už viem, aké je to byť skutočne šťastný a veľmi dobre viem, že taký pocit som za svojho života nikdy necítil.“

Harry na plaziaceho sa hada prižmúril oči a pokrútil hlavou. „Myslím, že ti nerozumiem.“

Tom si povzdychol a riekol: „Pravé šťastie som spoznal až keď som sa ocitol v tebe, vieš? Až keď som sa stal tvojim hlasom...“

„Eh?“ vyšlo z neho, pretože mu stálo nie a nie dôjsť, čo sa mu snažil Tom povedať.

„Na svoj vek si neskutočne vyspelý, Harry, avšak v týchto veciach si stále iba dieťa,“ odvetil Tom nežne. „Ty ma robíš šťastným, Harry, rozumieš? Ak by som bol teraz človekom, dokázal by som vykúzliť riadneho patronusa pri myšlienke na teba.“

Harry prekvapene zažmurkal a opäť sa mu celým telom rozprúdili pocity a neidentifikovateľné emócie. Niečo, čo cítil iba s Tomom. Ruka, v ktorej nedržal prútik, mu vystrelila k hrudi, presne na miesto blízko srdca, kde podľa všetkého Tom sídlil. Na onom mieste v pästi zovrel svoju školskú košeľu a zatvoril oči.

„Ubližuješ mi,“ zašepkal pomedzi pootvorené pery. „Vždy keď povieš niečo podobné... cítim tú čudnú vec priamo v hrudi a... zároveň cítim aj bolesť, pretože...“

„Prepáč, vieš, že ti nechcem ubližovať... vieš to, však?“ ozval sa Tom okamžite a znel súcitne.

 „A tebe to nevadí?“ spýtal sa Harry rozhorčene. „Si zmierený stým, že... že si len hlas?“

„Maličký, o tomto sme už viedli mnoho diskusií. Nemá to zmysel... je bezpredmetné opäť to riešiť. Musíš sa s tým skrátka zmieriť. Obaja chceme, aby som bol skutočný, no ja som iba hlas, a preto je zbytočné sa trápiť kvôli niečomu, čo nie je v našej sile zmeniť.“

„Každým rokom cítim náraz svojej moci,“ zašepkal Harry neoblomne. „Každým novým kúzlom a každým cvičením svojej mágie cítim ako silniem. A už viem, že jedného dňa budem veľmi mocný, tak ako si vždy tvrdil a prisahám ti, že vytvorím kúzlo, ktoré ťa urobí skutočným!“

Striebristý mohutný had zrazu zmizol a ostal po ňom len žiarivý prach, ktorý sa vsiakol do drevenej podlahy. Miesto neho sa učebňou rozvírila čistá magická sila, zahalila celú miestnosť ako takmer priehľadný plášť, ktorý sa zdúval a vytváral vysoké vlny valiace sa okolitým vzduchom. Zakaždým čo magická vlna stúpla, sa priezračná farba onej sily zableskla temným smaragdovým a zlatým odtieňom.

Bola to nádhera pre oči i ostatné zmysly. Harryho strapaté vlasy pofukovali vo vetri, ktorý jeho mágia vytvorila a jeho smaragdové oči žiarili silou, keď nakoniec svoju moc povolal späť.

„Nádhera,“ pošepol Tom uchvátene. „Zakaždým, keď ju vypustíš von, zdá sa silnejšia a vyspelejšia. Magická sila rastie vekom, no u teba to platí trojnásobne rýchlejšie. Nemôžem sa dočkať chvíle, keď dospeješ a dosiahneš absolútneho vrcholu svojej moci.“

Harry sa pousmial, keď odvetil: „Mal by som sa vrátiť do fakulty.“ Zodvihol z lavice neviditeľný plášť a zahalil sa doň.

Prázdna učebňa, ktorú využíval sa nachádzala na poschodí, kde bola i Chrabromilská fakulta, takže si musel dávať na čas, aby stíhal do večierky prísť do svojej fakulty, pretože Snape ich zvykol kontrolovať a hlavne v prvý deň školského roku to bolo viac než isté.

Chodby už boli pomerne prázdne, keď sa nimi v tichosti rozutekal až sa náhle priamo pred ním otvoril jeden z obrazov, spoza ktorého vystúpila... tresk! Veľmi neelegantne narazil priamo do dievčiny, ktorú stihol prichytiť tak, aby miesto na tvrdú zem dopadla na neho.

Chaotické kučeravé vlasy boli v celom jeho výhľade, keď nakoniec uvidel pár očí, ktoré vyjavene sledovali neviditeľné telo, na ktorom ležala. Nemotorne sa obzrel po chodbe a keď videl, že je skutočne prázdna, strhol si z tváre plášť a prehovoril: „Kam si sa pred večierkou vybrala, Hermiona?“

„Harry?!“ zvolala šokovane. „Ako-ako si to... to je- to je neviditeľný plášť!“

Pretočil očami. „Myslím, že je to zjavné. Nikomu o ňom nehovor, inak mi ho učitelia vezmú,“ požiadal ju nie veľmi príjemne a zodvihol obočie. „Mohla by si zo mňa zliezť?“

Odkedy ju zachránil pred zúrivým trolom, nemohol sa jej zbaviť. Zdravila ho na chodbách a robila mu spoločnosť v knižnici, aj keď sa o to neprosil. No nakoniec ju začal tolerovať a musel uznať, že na Chrabromilčanku nebola taká hrozná. Bola veľmi inteligentná a sčítaná. Vskutku výborne zapadala do jeho a Blaisovho knižného klubu.

Začervenala sa, rýchlo sa pretočil a postavila.

Harry si až teraz všimol, že má vlhké oči a zuby neobvykle veľké. „Ech, čo sa ti stalo?“

Tvár si zakryla vlasmi a zamumlala: „Vôbec nič.“

„To ti urobil on?“ spýtal sa Harry rozhorčene a odhrnul jej prameň hustým vlasov z tváre, aby videl na celkom očividne zväčšené zuby.

Potlačila slzy a prikývla. Zrazu mu jej bolo ľúto; Weasley a jeho partia ju už od prvého ročníka šikanovali. A to Harry rozhodne nemienil prehliadať. Už nejeden ráz tomu tupcovi dohováral, no očividne to nestačilo, keď sa hneď prvý školský deň znížil k tomuto!

„Pretrhnem toho ryšavca na kusy,“ zavrčal a namieril prútik priamo na vytŕčajúce predné zuby.

„Och, to nemu- čo chceš robiť?! vyhŕkla zrazu neisto. „Práve som šla za madam Pomfreyovou, aby-“.

„Napravím to, ver mi,“ skočil jej Harry do reči a pozrel jej do očí. Keď prikývla, vrhol na ňu kúzlo, ktoré pomaly zmenšovalo neprirodzené veľké zuby až sa vrátili do pôvodnej veľkosti. „Hotovo.“

Hermiona si z habitu vytiahla zrkadlo a s obavami doň pozrela. Jej nešťastná tvár sa razom rozjasnila a usmiala sa. „Merlin, vyzerajú lepšie ako predtým! Bola som taká nahnevaná, že som si nevedela ani len spomenúť na nejaké kúzlo, ktorým by som ich zmenšila! Aké si vlastne použ- počkať, ty si nevyslovil kúzelnú formulu nahlas,“ prižmúrila naňho bystré oči a Harry si odfrkol.

„Pošepol som ju,“ odvetil nezaujato a vykročil k pohybujúcim schodom.

Nezdalo sa, že mu verí. No zrazu ho schmatla za zápästie a riekla: „Každopádne, ďakujem za pomoc.“

„Od toho som predsa tu, aby som bol svojej malej Chrabromilčanke vždy po ruke,“ riekol sarkasticky a keď ho s veselým úsmevom pustila, vykročil na schody.

Prešiel skrz očarovanú stenu do fakulty a automaticky sa prikrčil, keď videl, že spoločenská miestnosť je narvaná prvákmi, ktorých práve Snape oboznamoval s pravidlami vo fakulte hadov. Harry sa snažil nenápadne prešmyknúť do chlapčenských spální tretiakov, no zamrzol, keď začul:

„Ach, pán Potter-Malfoy, máte veľké šťastie, že ste sa stihli vrátiť dve minúty pred večierkou!“ ozval sa chladný sarkastický hlas vedúceho jeho fakulty, ktorého pohľad sa z neho obrátil späť na skupinu prvákov, ktorí Harryho fascinovane sledovali a nadšene si šepkali. „Tu máte učebnicový príklad,“ pokračoval Snape, čím si opäť získal ich pozornosť, „ak by pán Potter dorazil o dve minúty neskôr, bol by som nútený strhnúť našej vlastnej fakulte body, a to nikto z nás samozrejme nechce, takže Salazar vás ochraňuj, ak nebudete dodržiavať určený režim!“

Harry sa konečne dostal do spálne, kde vládol zvyčajný pokoj, keďže v ich ročníku boli len šiesti chlapci, vrátane jeho. Theodor sa ešte vybaľoval a potichu si frflal popod nos. Draco niečo rozkazoval Crabbovi a Goyleovi, ktorí ho ako oddaní psi počúvali a Blaise už v pyžame sedel na posteli a čítal si.

Jeho temné oči sa ako na povel rozžiarili len čo ho uzreli a ukázal na knihu. „Pozri čo som našiel medzi otcovými vecami!“

Harry sa usmial, prisadol si k nemu a prečítal si názov diela: „Mordred, Grindelwald a lord Voldemort – dejiny Temných pánov. Nevidím autora, od koho to je?“

Blaise sa zamyslel. „Nuž, autor je neznámy. Je tu len nejaký pseudonym. Rozhodne to musel byť niekto, kto mal záľubu v Temných pánoch. Skrátka je to čítanie presne pre teba.“ Blaise mu ohromne ťažký a hrubý zväzok vložil do lona a Harry jeho obal okamžite pohladil bruškami prstov.

„Je pre teba, len čo som ju našiel bolo jasné, že ti ju musím darovať.“

Harry naňho s úsmevom vzhliadol. „Skutočne? Musí byť veľmi vzácna, nikdy som o nej nepočul.“ Nadšene sledoval svoju novú knihu a dodal: „Ďakujem!“

Ich pohľady sa uzamkli, keď mu Blaise úsmev opätoval. „Však vieš, že mňa Temní páni a rozdelenie kúzelníkov na svetlých a temných nezaujíma.“

„To som zvedavý, čo sa tam o mne píše,“ odfrkol si Tom povýšenecky.

„O tebe?“ reagoval Harry okamžite, zatiaľ čo skúmal strieborné písmo na čiernom obale.

„Chcel som tým povedať, možno tam bude aj zmienka o mne, bol som predsa najhlavnejším smrťožrútom lorda Voldemorta,“ odvetil rýchlo a Harry sa zamračil.

„Ty si, ale samoľúby, Tom, pochybujem, že by sa tam písalo o smrťožrútoch, keďže sú anonymní.“

Harry sa zrazu strhol, keď ucítil cudzí dotyk vo svojich vlasoch. Rýchlo vzhliadol na rozpačitého Blaisa, ktorý mu ukázal drobný smietok medzi prstami. „Mal si tam špinku,“ vysvetlil okamžite.

Tom si poriadne nahlas odfrkol a niečo zamumlal, zatiaľ čo sa Harry na Blaisa pousmial.

„Hej, Harry, počul si o Siriusovi Blackovi?“ ozval sa zrazu Nott z druhej strany spálne s novinami v ruke.

 „Kto by o ňom nepočul, Theo?“ pridal sa do hovoru Draco a medzitým sa Vincent s Gregoryim usadili na vlastné lôžka, zatiaľ čo ich sledovali s tupými výrazmi na tvárach.

„No ja lenže Prorok hovorí, že po tebe pôjde a mnohí veria, že ho nezadržia ani tí nechutní Dementori,“ pokračoval Nott.

Harry len pokrčil ramenami. „Ako syn smrťožrúta, ktorý patril do vnútorného kruhu Temného pána by si mal vedieť, ako sa veci majú, nie?“ odvetil a vzhliadol mu do očí.

Tí dvaja sa zachechtali a sledovali ich interakciu.

„Salazar, Theo, všetci sme tu potomkovia smrťožrútov, teda okrem Blaisa, vážne ti tvoj otec nepovedal, že Black nikdy smrťožrútom nebol, takže tie chýry, ktoré vypustili do éteru médiá sú falošné?“ ozval sa Draco opäť a znudene sa oprel o stĺpik svojej postele.

Nott sa očividne cítil zahanbene. „Fajn, tak mi otec nehovorí všetko, chcel som len vedieť či nám niečo hrozí, keď s Harrym zdieľame spálňu.“

Blaise sa vedľa neho okamžite vystrel. „A tým chceš povedať čo, Theodor?“ spýtal sa nebezpečne. Blaise bol na svoj vek vysoký a mal pevné telo, takže z neho ostatní, vrátane starších študentov, už len kvôli jeho fyzickej zdatnosti mali rešpekt. „Sme Slizolinčania, ostatné fakulty nás nenávidia, učitelia nás znevýhodňujú, vždy držíme spolu, ak sa pokúšaš narúšať našu alianciu, potom z nej budeš vylúčený!“

Nott sa rýchlo postavil a pokrútil hlavou. „To nie! Tak som to nemyslel! Len som chcel vedieť, či by sme nemali urobiť nejaké opatrenia, ak sa Harryho ten väzeň pokúsi napadnúť!“

„Ak by sa ma pokúsil napadnúť, ako tvrdíš, potom sa dosť dobre viem o seba postarať aj sám,“ odvetil Harry ľahostajne a ďalej sa venoval skúmaniu svojej novej knižky.

„Radšej by sme mali riešiť vy viete čo,“ ozval sa Vincent potichu a jeho bacuľatá tvár sa pokrčila čudnou nadšenou grimasou.

„Že sa Temný pán vrátil? Riešia to všetci Slizolinčania z vyšších ročníkov, no my sme túto tému ani len nenačali,“ okamžite sa Theodore chopil nového námetu. „Prečo sa o tom nebavíme? Je to predsa veľká vec! Znamenia našich otcov opäť sčerneli!“

„Budeme o tom diskutovať, až keď si k sebe smrťožrútov skutočne povolá, zatiaľ sú to len plané reči,“ ozval sa Harry, čím sa chcel vyhnúť tejto téme.

„Ale-!“ namietal Theodore, keď ho zastavil Draco.

„Počul si Harryho, Theo, nie je vhodné, aby sme tak bezducho rozširovali podobné informácie. Starší chalani z toho budú mať problémy, to mi ver!“

„Fajn!“ zahundral Nott a prezliekol sa do pyžamy. „Dobrú noc!“

„Dobrú,“ zamumlali ako jeden, keď aj ostatní zaliezli do svojich postelí a zastreli závesy.

„Takže sa skutočne vrátil?“ spýtal sa Blaise šeptom, a keď ich Draco započul, hneď si k nim prisadol.

Harry na nich uvrhol tlmiace kúzlo a prikývol. „Áno, je späť a je opäť pri moci.“

Blaisove oči sa rozšírili strachom. „Bude ťa chcieť zabiť. Si Harry Potter, to ty si zapríčinil jeho pád.“

Harry bol úprimne prekvapený emóciami, ktoré sa mihali v Blaisových temných očiach. Jeho priateľ sa oňho skutočne bál.

„Nebude Harryho chcieť zabiť, náš otec to nedovolí,“ pošepol Draco a otrčil bradu a len týmto malým gestom dal najavo, že sám svojmu tvrdeniu neverí a rovnako má strach. „Nikdy ho k nemu nepustí. Určite by nevyzradil, že je Harry u nás...“

„Nebuď hlúpy, Draco, tvoja rodina Harryho oficiálne adoptovala, je to všeobecne známa informácia. Temný pán sa to dozvie okamžite, teda ak to už dávno nevie,“ protirečil mu Blaise naliehavo.

Harry si povzdychol a pridal sa do ich debaty. „Nemajte o mňa strach, aj keď bude Lucius nútený vziať ma k nemu, postarám sa o seba.“

„Harry, proti Temnému pánovi nemáš šancu. Ja ťa za ním nepustím. Môžeš od Malfoyovcov ujsť a skrývať sa v jednom z našich tajných panstiev, tam ťa nenájde-“

„Tvoji priatelia sú niekedy zabrzdení,“ ozval sa Tom znechutene.

„Len majú starosti, rozhodne im nebudem vysvetľovať ako sa veci majú. Sú na to ešte priveľmi mladí.“

Tom sa pobavene zasmial. „Až na to, že sú od teba obaja o niekoľko mesiacov starší, však?“ zarýpal si.

„Och, vieš ako to myslím!“

„Od nikoho utekať nebude!“ oboril sa naňho Draco rozhorčene.

„Neviem ako vy, ale som už celkom unavený,“ riekol, čím prerušil načatú diskusiu, prikročil k svojej posteli a začal si obliekať pyžamo.

Draco venoval Blaisovi významný pohľad a odobral sa k vlastnému lôžku. „Nech vás hady hryzú celú noc.“ riekol svoje obľúbené zaželanie dobrej noci a zastrel okolo postele záves.

Harry si ľahol a prikryl sa. Čelom sa obrátil k Blaisovi a opätoval mu pohľad, ktorý na sebe cítil celý čas. „Naozaj sa o mňa nemusíš báť,“ pošepkal, keď zhasla posledná svieca a miestnosť sa ponorila do tmy. Len v mesačnom svite, ktorý vkĺzal cez začarované okno a vrhal na drevenú dlážku tiene, videl Blaisove starostlivé čierne oči.

Blaise k nemu zrazu natiahol ruku a pevne ho chytil za dlaň. Ich postele stáli tak blízko, že na seba bez problémov dočiahli. Harry sa na chvíľu zarazil a jeho srdce sa mierne rozbúšilo, no stisk mu automaticky opätoval. Jeho dlaň bola veľká a hrejivá, príjemná a hebká. Harry sa v tichosti utápal v známych očiach, keď zrazu zaregistroval, že sa Blaise nadychuje a jeho ústa sa pootvorili, akoby chcel niečo odvetiť, no nakoniec sa opäť zatvorili a mlčal. Žmurkali na seba až kým Harry nezačal upadať do spánku s Blaisovým pohľadom vyrytým v mysli.

***

Bola posledná hodina, ktorú mali elixíry a vo dvojiciach pripravovali najťažší elixír, ktorý sa naučili počas minulého školského roku. Harry bol vo dvojici s Daphne Greengrassovou, ktorá mu bola veľmi nápomocná, hlavne pri krájaní ingrediencií – bola presná a precízna.

Práve sa chichotala a palcom mu utierala z nosa niečo teplé. „Vyšplechol ti tam elixír,“ oznámila mu pomedzi tichý smiech.

„Och, áno, začalo to prskať, keď som tam pridal dračí trus, ktorého si sa za žiadnych okolností nechcela dotýkať,“ uškrnul sa a pokračoval v miešaní bordovej zmesi v malom kotlíku.

„Áno a veľmi ti ďakujem, že sa tá odpornosť vôbec nedostala do styku s mojou osobou,“ odvetila so znechuteným, no s úsmevom na perách a voľnou rukou si zastrčila prameň žiarivých plavých vlasov za ucho.

Harry zachytil pohľad jej svetlozelených očí a odvetil: „Žiadny problém, kolegyňa Greengrassová. Na špinavú prácu som tu predsa ja.“

V triede to doslova bzučalo tichou vravou, ktorú mali povolenú len, keď pracovali vo dvojiciach, keď zrazu Harryho, rovnako ako aj ostatných, vyrušilo otvorenie dverí.

Snape, ktorý dovtedy hodnotil práce druhákov, ostro vzhliadol na nežiaducu osobu. Bola to Weasleyiho mladšia sestra, ktorá nervózne pozdravila Snapea a spustila: „Profesor Dumbledore vás láskavo žiada, aby ste ospravedlnil Harryho Pottera z vyučovania. Odkazuje vám, že je to naliehavé.“

„Čo od teba ten starý imbecil môže chcieť?“ spýtal  sa Tom a zdalo sa, že uvažuje nad odpoveďou svojej vlastnej otázky.

Harry si okamžite vymenil významný pohľad s Dracom a Blaisom, načo ho Snape oslovil:

„Pán Potter, počuli ste, zbaľte sa a bežte priamo do riaditeľne,“ prikázal mu chladne a nespokojne naňho prižmuroval oči.

„Myslíte si, že to bude niečo s Blackom?“ šepkali tí idiotskí Chrabromilčania, keď prenechal varenie Daphne a s ruksakom cez plece sa vydal k Weasleyovej. Ešte zachytil Hermionin zamračený výraz a započul Dracove urážky na Weasleyiho adresu, keď vystúpil na chodbu.

Malá Weasleyová sa červenala až jej tvár splývala s dlhými ryšavými vlasmi, keď k nemu prehovorila: „Mám ťa tam odviesť, alebo... ech, chceš heslo?“

Zodvihol obočie, zatiaľ čo dievčina cupitala po jeho boku. „Do riaditeľne trafím, vďaka a bol by som rád za to heslo.“

Oči jej takmer vypadli z jamiek, rozhodne nebola zvyknutá, že sa k nej niekto zo Slizolinčanov správa slušne. Sčervenela ešte viac a horlivo vychrlila: „Čerešňová lízanka.“

Harry si v duchu spolu s Tomom odfrkol. Riaditeľ a jeho záľuba v sladkom. „Ďakujem,“ zamumlal smerom k ryšavej Chrabromilčanke a zrýchlil, aby sa jej zbavil.

Bez klopania vstúpil do riaditeľne, rozhodne nemal náladu na zdvorilosti. Drzo sa usadil do pripraveného kresla pred jeho stolom, za ktorým riaditeľ sedel a prečesával ho prekvapeným pohľadom, no so širokým úsmevom na perách.

„Och, môj chlapče, nečakal som, že ku mne dôjdeš tak rýchlo,“ zvolal veselo a postrčil k nemu misu s nejakými odporne sladkými cukríkmi.

Prevrátil očami a ostro sa mu zabodol do láskavých modrých očí. „Počul som, že ste ma volali, pán riaditeľ. Musel som kvôli tomu odísť z veľmi dôležitej hodiny, ktorá mi určite bude chýbať, takže predpokladám, že čokoľvek mi chcete povedať je nesmierne dôležité.“

Dumbledore už bol očividne zvyknutý na jeho drzé a sarkastické jednanie, s týmto správaním sa musel potýkať počas celého Harryho druhého ročníka, kedy ho neprestajne volal do riaditeľne a snažil sa mu vtĺcť do hlavy, že by jeho skutoční rodičia neboli šťastní s výberom jeho opatrovníkov. Načo ho Harry zakaždým veľmi zdvorilým a sofistikovaným spôsobom poslal doriti.

„Úprimne dúfam, že nechcete pokračovať s tým nenápadným manipulovaním, aby ste ma dostali do inej rodiny,“ pokračoval, keď Dumbledore mlčal.

Starec sa pobavene usmieval a v očiach mu svietili iskričky, keď konečne prehovoril: „Zakaždým som taký ohromený tvojou bystrou dedukciou a všímavosťou. Niekedy si musím pripomínať, že jednám len s trinásťročným dieťaťom, pretože si tak nezvyčajne inteligentný a vyspelý. No i tento krát sa neubránim otázke, a to prečo ku mne, môj milý, cítiš takú silnú nevraživosť? Vnukajú ti tieto názory do hlavy tvoji opatrovníci?“

„Ospravedlňujem sa, pane, niekedy len ťažko ovládam svoj vrodený temperament. Počul som, že otec sa s týmto problémom vyrovnával rovnako,“ odvrkol sarkasticky a pohodlne sa oprel.

„Och, áno, James bol veľmi temperamentný, bol to vodcovský typ, presne ako ty. Už od prvého ročníka si si získal svojich spolužiakov a obaja vieme, že nie kvôli svojej sláve, keďže si v Slizoline, ale len kvôli svojej špecifickej povahe a sile osobnosti-“

„Prepáčte, pane, že vám skáčem do reči, ale o tomto ste sa zrejme zhovárať nechceli,“ rýchlo ho prerušil, rozhodne sa mu nechcelo počúvať tie trápne kecy.

Tom sa v jeho mysli ako vždy zabával a Harry len v duchu krútil hlavou nad tým, ako málo mu stačilo k radosti.

Dumbledore sa zarazil, no s úsmevom prikývol. „Iste, dieťa moje, iste.“ Naraz zvážnel a venoval mu dramatický pohľad. „Som si istý, že si bol informovaný o úteku nebezpečného zločinca z Azkabanu. Sirius Black, muž, ktorý zradil tvojich rodičov. Médiá to síce spomínali, no chcem ti pripomenúť, že ten muž bol veľmi dobrý priateľ tvojho otca i matky. A aj napriek tomu ich tak odporne zradil, bol totiž tajným nasledovníkom lorda Voldemorta a ja aj zvyšok kúzelníckeho sveta sa bojíme, že onen vrah a zradca ušiel, aby zabil aj teba, a tak dokončil to, čo jeho pán začal.“

Harry si frustrovane vzdychol. Keby nebol Tom v jeho mysli a nepomenovával Dumbledorea vtipnými nadávkami, zrejme by sa unudil k smrti. Nemohol uveriť tomu, že Dumbledore nevedel takú podstatnú pravdu! On skutočne veril tomu, čo hovoril, videl mu to v očiach. Netušil, že pravým zradcom je Pettigrew, ktorý momentálne robil poskoka Temnému pánovi, ktorý sa navyše v tajnosti vrátil.

„Rozhodne sa ho nebojím, pane, a pochybujem, že má nejakú šancu dostať sa do Rokfortu, nie? Iste svojich študentov riadne chránite, takže aký problém tu vlastne riešime?“

Dumbledore si spojil dlane do striešky a skúmal ho očami. „Ide o to, chlapče môj, že Sirius je Black, rovnako ako tvoja náhradná matka. Narcissa Malfoyová je rodená Blacková a podľa mojich informácií mala práve so svojim bratrancom Siriusom veľmi blízky a priateľský vzťah. Preto ťa dostáva do nebezpečnej pozície. Určite ti už v tejto chvíli dochádza, že sa Black môže s lady Malfoyovou spojiť a dostať sa tak k tebe.“

Harry zarýval nechty do operadla a škrípal zubami. „Moja adoptívna matka by ma nikdy nezapredala a nezradila, je od vás veľmi drzé niečo také čo i len naznačovať.“

Dumbledore zachytil jeho skrytý hnev a zdal sa byť spokojný. Merlin, tak veľmi ho neznášal.

„Len pokojne, Harry, nenechaj sa ním vytočiť. Musíme jednať sebavedome, bezočivo a hlavne pokojne, to ho irituje najväčšmi,“ ozval sa Tom.

Dumbledore sa postavil a zapozeral sa na výhľad z najbližšieho okna. „Ide o to, dieťa drahé, že sa na ministerstve momentálne snažím presadiť návrh na anulovanie platnosti adopčnej zmluvy, ktorú podpísali Malfoyovci. Vzhľadom na súčasné okolnosti, Narcissa Malfoyová-Blacková, podľa môjho skromného názoru, už nie je vyhovujúca v roly tvojej adoptívnej matky, teda sa snažím dostať ťa do bezpečnejšej rodiny, kde budeme mať istotu, že sa k tebe žiaden Sirius Black nedostane.“

„Čo si to ten starý idiot zase vymyslel, je jasné, že niečo také neprejde, nie s Luciusovými známosťami a nie s jeho vplyvom!“

Harry naňho vytreštil oči a veľmi sa premáhal, aby nevytiahol prútik a toho starého manipulátora nezaklial, najlepšie Criuciatusom! Ani len netušil, čo má na niečo takéto povedať. „Vyhrážate sa mi, pane? Chcete silou mocou dosiahnuť, aby som bol strčený k nejakým ľuďom, u ktorých by ste nado mnou mali plnú kontrolu? Preto sa chytáte každej slamky, každej príležitosti, aby ste ma dostali od Malfoyovcov? Možno som len dieťa, ako ma neprestajne oslovujete, no zabúdate, že som vyrastal v rodine, ktorá sa o mňa nezaujímala, nestarala a ktorá mi psychicky i fyzicky ubližovala! Dospel som už dávno, pretože som sa vychoval celkom sám! A za to môžete len a len vy! Takže sa neopovažujte mi vziať to, čo som získal! To čo som mal mať od začiatku – milujúcu rodinu, ktorá sa o mňa konečne zaujíma a stará. Nedovolím vám to, a rozhodne by ste nemali podceňovať úbohé trinásťročné dieťa, ktoré je tak stratené v tomto veľkom kúzelníkom svete, v ktorom ho chce každý len zabiť! Pretože to si myslíte len vy, no už by ste si mohli uvedomiť, že ste žili v ilúzii a v nereálnej predstave. Nie som taký, aký ste dúfali, že budem. Siriusa Blacka sa nebojím a rozhodne sa nebojím toho, že by ma moja matka predala brutálnemu vrahovi!“

Dumbledore naňho šokovane pozeral a Harry na vlastné oči sledoval, ako veľmi bojuje so svojou falošnou maskou dobrosrdečnosti a láskavosti, za ktorou sa skrývala zloba a rafinovanosť. Len čo si uvedomil, že ho Harry podrobne skúma, oná pomyselná maska skryla realitu. „Je mi veľmi ľúto, Harry, že si o mne myslíš len to najhoršie. Som hlboko sklamaný touto bezútešnou situáciou medzi nami. Vždy som si predstavoval, že náš vzťah bude hlboký a silný, ani v najhorších snoch som si nepredstavoval podobný scenár – hádky, nedôvera a nenávisť. Lily a James mi verili, boli pre mňa ako moje vlastné deti, ktoré som nikdy nemal a dúfal som, že by sme mohli mať podobný vzťah-“

Harry sa pokojne postavil aj keď vo vnútri doslova vrel zlosťou. Ako sa tento človek vôbec opovažoval vyťahovať na scénu jeho rodičov? Jeho hry nemali konca! „Nepleťte do týchto špinavostí mojich mŕtvych rodičov! Skrátka ma berte ako ďalšieho obyčajného študenta, nezaujímajte sa o mňa a nechajte mňa aj moju rodinu na pokoj! Možno ste dúfali, že vám budem zobať z ruky, no už viete, že ste sa mýlili, takže túto frašku konečne ukončime! Rád by som na tejto škole doštudoval i keď ste tu riaditeľom vy, takže si hľadajte inú obeť, ktorú vtiahnete do svojich odporných lží, manipulácií a falošných hier!“

Dumbledore sa zdal zarazený a ohromený. Harry sprvu nerozumel, čo ho uchvátilo do takej miery, že jeho slovám nevenoval pozornosť.

„Harry, tvoja mágia! Priveľmi si sa rozčúlil. Upokoj sa... no tak, maličký, len pokoj. Dumbledore aj tak už videl a hlavne cítil dosť, nemusí poznať pravú a úplnú silu tvojej rastúcej moci.“ Tom sa k nemu prihováral pokojne, potichu a nežne.

Harryho srdce divoko bilo a ruky sa mu triasli. Vôbec si neuvedomil, kedy sa tak naštartoval, celý čas sa snažil byť pokojný, no až teraz si uvedomil, že jeho mágia vystrelila naprieč miestnosťou a búrlivo plávala vzduchom, no neubližovala, zhodila len pár kníh a pobúrených či nadšených obrazov, bývalých riaditeľov Rokfortu.

Prekvapene sa nadýchol a mágia sa okamžite vrútila späť do jeho magického jadra. Bol nahnevaný sám na seba, že dovolil, aby Dumbledore videl časť jeho moci.

„To bolo neuveriteľné, chlapče môj, tvoja moc je špeciálna, nikdy som si nemyslel, že budeš už v takomto veku disponovať takou silou. Harry,“ pomaly sa k nemu priblížil a Harry automaticky ustúpil, „sám vidíš, aký mocný si a tvoja mágia je len v procese rastu, bude prinajmenšom desaťnásobne väčšia, niekto ťa ju musí naučiť kontrolovať a obávam sa, že obyčajné vyučovacie hodiny niekomu takému mocnému nebudú k úžitku. Veľmi rád ti poskytnem súkromné hodiny. Bude mi potešením učiť ťa. Verím, že práve oné súkromné hodiny by nás mohli zblížiť a ty pochopíš, že ja nie som ten zlý, chlapče môj.“

„Čo mám robiť, Tom?“ spýtal sa Harry znepokojene, keď Dumbledore zastal len kúsok pred ním.

„Dumbledore vyzerá byť zúfalý, že ho tak nenávidíš a celkom očividne si ťa chce získať tým doučovaním. Nemyslím si, že by to bolo na škodu, Harry, nenávidíme ho, ale na druhej strane ťa môže naučiť veci, ktoré ja nemôžem. Možno viem veľa o temnej mágií, ale on vie naopak veľa o svetlej. Bude len v tvojom prospechu prijať jeho zúfalý návrh a naučiť sa čo najviac. Zistíme, akým spôsobom Dumbledore bojuje, môžeme nájsť jeho slabosti a mnoho iného! Rozhodne to je výborná príležitosť, Harry!“

Harry vzhliadol do svetlomodrých očí a neochotne prehovoril: „Bol by som rád, keby ste ma učili. Je pravda, že neviem, čo si mám so svojou mocou počať. Vaše hodiny by mi boli veľmi nápomocné.“

Dumbledore sa tak žiarivo usmial až sa chcelo Harrymu vracať. Chvíľu sa zdalo, že sa ho chystá objať, no Harry naňho vrhol taký zdesený pohľad, že si to zrejme okamžite rozmyslel a odstúpil. „Výborné, chlapče zlatý, oceňujem, že i napriek svojej zlosti k mojej osobe, stále premýšľaš rozumne. Povedz mi, kedy by ti vyhovovali naše súkromné hodiny?“

„To je samozrejme na vás, pán profesor, vy ste riaditeľ, ktorý má nemalé množstvo povinností,“ odvetil a pomaly získaval obvyklú vyrovnanosť.

„Pravda, dieťa moje, avšak na teba si s radosťou nájdem čas kedykoľvek. Čoskoro ťa skontaktujem a dozvieš sa čas a miesto našich spoločných hodín.“

„Ďakujem, pane, veľmi si vážim, že aj napriek našim rozdielnym názorom na isté veci, ste ochotný mi pomôcť,“ riekol Harry, hrajúc svoju rolu a pomaly sa vybral k dverám. „Prajem vám príjemný zvyšok dňa.“

Dumbledorove oči zaiskrili pobavenosťou a spokojnosťou, keď odvetil: „Och, aj tebe, chlapče môj, aj tebe...“

A stým sa Harry vytratil za ťažkými dverami kancelárie riaditeľa Rokfortu.

***

„... Dumbledore je považovaný za najmocnejšieho kúzelníka nie len u nás, ale medzinárodne, takže na jeho súkromných hodinách môžeš len získať. Verím, že mnohí by vraždili, aby mali šancu učiť sa od mága, ktorý porazil Temného pána a poslal ho do väzenia,“ rozprával Blaise, keď sedeli usadení v kreslách v poloprázdnej spoločenskej miestnosti, pri zapálenom krbe.

„Ja mu skrátka neverím! Je to predsa líder strany svetla... u temných kúzelníkov je všeobecne známe, že ťa bude chcieť na svoju stranu, aj napriek tomu, že si mu skazil všetky plány už len tým, že si sa dostal do Slizolinu,“ vložila sa do ich hovoru Pansy, ktorá bola natlačená pri Dracovi.

„Ja súhlasím s Blaisom,“ odvetila Daphne a pokračovala v úprave Harryho vlasov. Vždy sa ich snažila skrotiť, no ani jej špeciálne techniky na ne nemali účinok. „Ak chce Harry bojovať za temnú stranu, rozhodne mu bude iba k úžitku, ak sa bude priamo učiť od vodcu nepriateľskej strany.“

„Ty a Blaise ste neutrálni! Nerozumiete tomu,“ odvetila Pansy podráždene a snažila sa dosiahnuť, aby ju Draco objal vôkol pliec, tak, že sa oňho otierala ramenom a nenápadne ho drgala do ruky. „Nevnímate Dumbledora tak ako my, ktorí sme na strane temna.“

„Uvidím či jeho hodiny budú mať nejaký význam a nebudú len stratou času, a podľa toho sa rozhodnem,“ prehovoril nakoniec Harry a ukončil celú diskusiu.

„No tak sa radšej bavme o budúco týždňovej návšteve Rokvillu!“ začala Daphne vzrušene. „Počula som, že tam predávajú najnovšiu kolekciu šiat od Henriety Lupienkovej! Pri svojich nových modeloch využila najmä studené odtiene, ktoré vraj dokonale sadnú každej mladej dáme aj v zimných mesiacoch!“ Bola taká nadšená až Harryho trochu pokvákala.

Draco otrávene pretočil očami a zahundral: „Pre Salazara, Daph, nemáš tých handier už dosť? Mňa skôr zaujíma metlobal, tréner na mňa stále nalieha, Harry! Prečo neustále odmietaš pridanie sa do nášho tímu! Odkedy ťa videl v druhom ročníku hrať! Nemôžem sa ho zbaviť!“

Blaise si odfrkol a znudene zazíval. Harry mu venoval pobavený pohľad a odvetil Dracovi: „Snáď som ti už hovoril, že na také hlúposti nemám čas. Metlobal mám rád, vo voľnom čase je fajn si zalietať, ale mám na práci dôležitejšie veci. Nevidím žiaden zmysel strácať celé hodiny zo svojho voľného času na tréningu.“

„Tak to vysvetli Marcusovi, ja už na to nemám silu,“ odvetil Draco sklamane.

Daphne očividne vzdala svoju snahu o nápravu jeho vlasov a odtiahla sa od neho. „Aj tak tvoje vlasy zbožňujem, držia tvar za každých okolností, och, čo by som za to dala, keď sa vonku náhle rozfúka,“ priznala a rukou si prehodila blonďavé pramene svojich vlasov za rameno.

„Napríklad takto?“ spýtal sa Harry s nezbednými iskrami v očiach a Daphne náhle zasiahol slabý prúd vetra, ktorý jej rozstrapatil dokonalé vlasy.

Draco a Pansy sa rozosmiali, keď Daphne zhrozene otvorila ústa a rukami si zlaté pramene narýchlo sčesala. „Harry! Nevyužívaj na mňa tú svoju mágiu!“

„Náhodou vyzeráš rozkošne,“ usmial sa a načiahol sa, aby jej z tváre odhrnul pramienok, ktorý si nestihla upraviť.

Plavovláska sa začervenala a pousmiala. „Rozkošná za každých okolností,“ odvetila pyšne, „presne ako tvoje vlasy.“

„Cítim Blaisov pohľad, akoby do teba vypaľoval dieru,“ zachechtal sa Tom spokojne a Harry nechápal, čo tým mal na mysli. Vrhol rýchly pohľad na Blaisa, ktorý sa teraz škaredo pozeral na Daphne.

„Harry, ty tomu stále nerozumieš?“ spýtal sa Tom milo. „Blaise ťa ma rád.“

„Veď aj ja jeho, je to môj najlepší kamarát,“ zamračil sa a radšej si otvoril knihu, ktorú mal doteraz položenú na stehnách a robil sa, že číta.

„Ale ja som si viac než istý, že Blaisa ťa má radšej ako len kamaráta, chápeš? Možno si to ani on sám neuvedomuje, ale-“

„Chceš mi povedať, že... že Blaise ma má rád, ale v romantickom zmysle?“

„Presne!“ zvolal Tom akoby bol nadšený, že na to Harry konečne prišiel.

Nenápadne vzhliadol na Blaisa, ktorý sa začal o niečom baviť s Dracom a zamračil sa. „To je ale hlúposť, Tom. Ja... sme len naozaj dobrí kamaráti a-“

Tom si frustrovane povzdychol a skočil mu do reči: „Harry, kamaráti, najmä chlapci, sa zvyčajne nedržia za ruky a nehľadia si do očí, keď zaspávajú. Rozumiem, že si v týchto veciach celkom nový, keďže si sa v detstve nestretával s rovesníkmi a až na Rokforte si si našiel kamarátov vo svojom veku, ale môžem ti povedať, že toto už je za hranicou...“

Blaise naňho zrazu vzhliadol akoby vycítil jeho pohľad a jeho oči náhle zmäkli a zvyčajne povýšenecký výraz celkom zmizol, venoval mu pousmiatie a Harrymu vtom momente začínali dochádzať Tomove slová. Blaise sa usmieval len naňho, nikdy, ani len na Draca či Pansy sa neusmieval, nie skutočne. Jeho chladné a tvrdé oči sa trblietali neznámym citom iba, keď pozeral naňho. Rozpačito sklopil pohľad späť ku knihe a len napoly vnímal rozhovor medzi Pansy, Dracom a Blaisom a Daphne, ktorá si začala lakovať nechty.

„Ešte som nad takými vecami nepremýšľal, Tom, neviem či by som chcel mať taký druh vzťahu. Ani len neviem, čo k Blaisovi cítim – neviem rozoznať priateľstvo od zaľúbenosti.“

„Maličký, neboj, budeš vedieť rozdiel, keď príde ten správny čas.“

„Nemal by si mi poradiť? Cítiš predsa to čo ja, musíš to vedieť,“ riekol Harry neisto.

Tom sa láskavo zasmial a odvetil: „V niektorých veciach ti radiť nemôžem, musíš na ne prísť sám.“

Harry sa hlboko zamyslel, keď doňho Daphne jemne štuchla, čím ho vrátila späť do reality, a riekla: „Harry, použiješ na moje nechty to super sušiace kúzlo, prosím?“

„Och, iste,“ odvetil a bez použitia prútika či verbálneho prejavu splnil jej želanie. Pred svojimi Slizolinčanmi nemal nijaký problém ukazovať svoje nezvyčajné schopnosti. V každej inej fakulte by bolo nebezpečné ukazovať svoju odlišnú moc, no v Slizoline bola magická sila a moc všetko. Ich fakulta bola pevná a držala pri sebe. Čo sa v Slizoline stalo, tam aj vždy ostalo. Tvorili fixné spoločenstvo, ktoré si nikto z nich nedovolí narušiť.

Bolo pochmúrne studené ráno, keď sa študenti vybrali na návštevu dedinky Rokville. Obloha bola zatiahnutá sivými mrakmi, vietor jemne pofukoval pomedzi stromy a skrz hlasitú vravu študentov bolo počuť praskanie suchých listov, ktoré pokrývali chodníky i rozsiahle trávnaté kopce a plochy.

Harry kráčal po širokej cestičke, ktorá viedla do kúzelnej dedinky, obklopený svojimi priateľmi. Draco išiel len kúsok za ním, zatiaľ čo po oboch stranách mal svoju telesnú stráž – Vincenta a Gregoryiho. Nott šiel pomalým tempom celkom posledný a po ceste študoval mapu Rokvillu. Daphne sa pyšne vznášala po Harryho lavici, Pansy ju držala za rameno z druhej strany a s nadšením sa rozprávali o tom, koľko šiat si nakúpia na zimnú sezónu. Blaise bol po Harryho pravici s rukami vo vreckách svojich nohavíc a usmieval sa, zatiaľ čo počúval Harryho názor na nového učiteľa Obrany proti čiernej mágii.

„... skutočne sa mi zdalo, že jeho oči zažiarili jantárovou farbou,“ hovoril Harry potichu.

Blaise len krútil hlavou s úsmevom na perách. „Mohlo sa ti to zdať, alebo sa v jeho očiach len niečo odrazilo. Na budúcej hodine ho budeme musieť sledovať!“

„Vedel som, že ma v tom nenecháš,“ uškrnul sa Harry a zapol si kabát až pod krk, keď sa vietor zazdal studenší.

Keď vstúpili do dedinky museli sa k sebe primknúť bližšie. Bola úplne narvaná nie len študentmi, ale aj návštevníkmi a domácimi obyvateľmi. Harrymu toto malé mestečko pripomínalo Šikmú uličku – taktiež tu bolo nespočetne veľa obchodníkov so všelijakým tovarom. Po uliciach boli porozmiestňované stánky s občerstvením či rôznymi magickými suvenírmi. Navštívili Medový raj, obchod U Derviša a Bangeša, a napokon sa vo veselej nálade vybrali na horúcu čokoládu k Trom metlám.

„Ten Weasley je, ale drevený,“ smial sa Draco škodoradostne, „zhodiť celý regál s veštiacimi guľami, to sa môže stať len debilnému ryšavému Chrabromilčanovi ako je on!“

Všetci sa hlasito smiali, keď Harryho náhle rozbolela jazva. Svoju bolesť nedal ničím najavo, zaťal zuby a ťažko prehltol, keď ucítil pohľad, z ktorého sa mu stavali vlasy dupkom. Práve zastavili pri stánku s pohyblivými plagátmi slávnych kúzelníckych kapiel a metlobalových tímov, keď sa Harry pozrel do úzkej uličky medzi dvomi budovami.

Na konci dlhej uličky sa začínal rozprestieral tmavý les s vysokými ihličnatými stromami. Stála v ňom postava – vysoká, štíhla, zahalená v čiernom habite, na hlave mala kapucňu. Tvár onej osoby bola skrytá za prostou bielou maskou. Maska bola absolútne desivá. Zbavená emócií. Mala ústa, vystúpený nos, otvor na oči, z ktorého naňho hľadel pár chladných očí červených ako ľudská krv...

~

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 19. 7. 2017 13:04)

Blaise je zamilovaný do Harryho a Tomovi se to moc nelíbí tak se Harry poprvé setkal z temným i když neviděl tvář.

Wowow

(Cassia, 30. 6. 2017 11:27)

Clovek je chvilu prec a najde dalsiu uzasnu poviedku z tvojej dielne, Sonka ! A ze je naozaj super:D. Namet poviedky sa mi pači, aj jeho poňatie a cely dej. Mam nazor, ze Tom v Harrym je horcrux, podobne ako napriklad dennikovy Tom, tak som zvedava co z toho bude. Obcas mam pocit, ze Tom nim manipuluje a ze to robil uz od zaciatku preto ma zaujima, co s nimi dvomi, ci tromi bude. A trosku romantiky: vsimla som si uz davno, ze rada vytvaras milostne trojuholniky a zakazdym sa ti podari nejak ich nakoniec rozriešiť:D ...tak sa tesim, velmi....tato poviedka vyzera absolutne uzasne! :D

:)

(Chem, 7. 6. 2017 10:04)

Ach, bodaj by bola tá kapitola nekonečná. Ani neviem, kde začať. Som zvedavá, ako to pôjde s LV. Neviem si ani predstaviť, čo sa stane, až sa Harry dozvie, že Tom s ním má čosi dočinenia. A hlavne to ako je možné, že dve tak odlišné postavy - Tom a LV, sú nejakým spôsobom jedna a tá istá. Tom už sa párkrát trochu preriekol, našťastie si to Harry zatiaľ nespojil dokopy. Toma mi prišlo veľmi ľúto, keď priznal, že predtým, ako sa stal hlasom nemal žiadnu šťastnú spomienku, a tak nejak mi vytvorenie LV pripadá viac "ospravedlniteľné". Aj keď, stále temného pána vnímam ako záporáka. Uvidíme, či sa toho neskôr zbavím a čo ďalej plánuješ.
Riaditeľa rokfortu však celkom určite z duše neznášam (v tejto poviedke) :D.
K Blaisovi... awww. Stále som z toho nadšená! Som zvedavá, či Harry bude teraz Blaisa vnímať trochu inak, napríklad držať si odstup, alebo práve naopak, alebo sa bude tváriť, že sa nič nedeje? Chápem, že teraz je to preňho asi najmenší problém v porovnaní s povstaním temného pána a strachom o novú rodinu. V každom prípade to bude zaujímavé. :)
Netrúfnem si hádať, kto je tá tajomná postava na konci, ale veľmi veľmi veľmi sa teším na pokračovanie. <3
S priateľom ti držím palce, 7 rokov je dlhá doba a sama viem, že predstaviť si odlúčenie po takom čase to sa ani poriadne nedá. Veľa šťastia, nech to dopadne dobre.

Re: :)

(Chem, 7. 6. 2017 10:07)

A ďakujem za venovanie, potešilo :3 <3

...

(MiraJane, 6. 6. 2017 22:36)

Další skvělá kapitola, i když ke konci se raději nebudu vyjadřovat, jinak bych musela omlátit hlavu o klávesnici. :D Krásně napsáno jako vždy. Na Voldemorta se vážně těším, hašteření mezi ním a Harrym je něco naprosto dokonalého, určitě se těším na další část. Líbí se mi i vztah s Blaisem, více a více. Přijde mi opravdu svěží a hezký. Výborný nápad, napadá mě kdy asi přijde čas Harryho zjištění o Tomovi. Předpokládám, že bude naštvaný, ale třeba se pletu a bude za tím i něco více tajemného. Také se mi libí tvé popsání mé oblíbené hadí koleje. Jejich eleganci , věrnost a přátelství si popsala také velice dobře, je hezké když v nich někdo vidí i něco jiného než ty nejhorší. Upřímně, vážně nevím na co se těšit víc, Blackův dědic nebo tato povídka? Myslím, že to už blogu hodně vypovídá, když se člověk může těšit na tolik věcí. Jen tak dál. Jinak..s přítelem jsem 4 roky a vím jak je těžké si po delší době rozchod vůbec představit. Nemám pro tebe žádnou konkrétní radu, protože v tomhle si pocity musí každý urovnat sám, ale určitě ti držím palce ať to dopadne co nejlépe.

dík za kapitolu

(sisi, 6. 6. 2017 0:19)

Děkuji za kapitolu, povedla se krásně. Líbilo se mi, že Harry zůstal hodně lidský, že pomohl Hermioně se zmenšením zubů, ale s Brumbálem pořádně zamával. Překlad je moc pěkný,dobře se čte.

Re: dík za kapitolu

(Sonka, 6. 6. 2017 8:24)

Áno, ja osobne Dumbledore mám rada, ale aj ho neznášam, takže neviem čo tu s ním ešte povymýšľam :D Och a toto nie je preklad, ale moja originálna HP poviedka :) Jediné čo prekladám je Blackov dedič, na viac prekladov si netrúfam. Ďakujem za krásny komentár, sisi, veľmi potešil :)

Re: Re: dík za kapitolu

(omluva, 6. 6. 2017 16:58)

Má nejhlubší omluva, že jsem myslela, že jde o překlad, zřejmě jsem byla pod vlivem blížící se tlakové níže, s migrénou a evidentně pod matoucím kouzlem. Připusťme, prosím, možnost, že některá slova ze Slovenštiny se do České mluvy překládají hůře, jiná lépe, pak můžeme být vděčné za to, že Sonka používá obyčejná slovenská slova, která se dobře překládají i chápají. Tudíž, logicky: pokud platí, že: a = b + c, pak můžeme předpokládat, že se jedná o překladovou povídku. Hypoteticky.
Ale pořád platí, že povídka je moc fajn. Dík.

....

(Karinka chan, 5. 6. 2017 23:32)

Omg!!! Kapitola venovana aj mne... *skace od radosti* dakujem
Tak Voldy sa uz prejavuje a tipujem aj ze to da Luciusovi riadne vyzrat aby mu priviedol Harryho. Tom bol strasne zlaty ked utesoval Harryho vidno ze mu na nom zalezi... len uz ho dopredu lutujem ked sa dozvie ze Voldy a Tom sy jedna a ta ista osoba... urcite to bude prenho sok. Ale... Netrufam si povedat ako to vsetko bude prebiehat necham to na tebe. Blais je zamilovany a Tomove poznamky nepomahaju Harrymu ulahcit mu to ale potom mu to doslo :) a ta jeho ziarlivost je strasne zlata... pobavila som sa nad rozhovorom s Dumbledorom naozaj vtipne napisane Tom sa nedrzi spet a komentuje co sa da ;) tie ich hodiny budu isto poriadne okorenene... len ak sa budes drzat originalu tak Harry mozno zisti pravdu... nemozem sa uz dockat ako vyriesis tu zalezitost so Siriusom takze na toto sa specialne tesim. ako vzdy putavo napisana kapitola a tesim sa na dalsie.
Verim ze s priatelom to date dokopy a vsetko sa urovna vela stastia :)

Re: ....

(Sonka, 6. 6. 2017 8:19)

No tak tento komentár ma ohromne bavil čítať! Milujem, keď sa niekde tak rozpíše a rozoberie aj také podrobnosti :) Veľmi krásne ti ďakujem, Karinka chan a ďakujem aj za podporu, s priateľom ma dnes čaká rozhovor, doteraz som sa mu vyhýbala, takže som zvedavá čo bude :)

...

(Tinů, 5. 6. 2017 22:17)

Užastná kapitolka no takto to ukončiť to sa robí ?? Páči sa mi že si Harry konečne uvedomil vzťah s Blaiseom. A som zvedava čo to je za záhadnú postavu, žeby sám Voldy, či smrťožrút alebo Sirius ?? No kedže ho začala boleť jazva tak to zrejme Sirius nebude. No neviem sa dočkať ďalšej kapitolky. Velmi pekne ďakujem za túto :)


BTW: čítala som odpoveď na predchádzajúci komentár. No dúfam že sa to zlepší a budeš ďalej prekladať BD lebo ma asi picne. Po anglicky neviem a čítať to cez prekladač akože dovy dopo. :O :/

Re: ...

(Sonka, 5. 6. 2017 23:26)

Ahojky! Áno, nie je žiadne tajomstvo, že to je Voldík :D Červené oči, bolesť jazvy atď.
A k BD, ak si preklad zachová aspoň takých komentujúcich priaznivcov ako si ty, tak rozhodne sa budem snažiť pokračovať aj keď bude zobrazenie klesať, predsa len má pre mňa dôležitejší význam komentujúci čitateľ, ktorý tým že vlastne komentár napíše ukazuje svoj záujem o ďalšie preklady. Takže zatiaľ nemienim končiť ani nič podobné, len som postrehla, že to ide dolu vodou, čo sa týka zobrazení :) Ďakujem za komentár a povzbudenie, Tinu :)

.....

(Kilia Ice , 5. 6. 2017 21:48)

Ach.... Nenávidím keď to skončí v napínavej časti..... Ale som rada za pokračovanie a snáď sa ďalšieho dielu dočkáme skoro. Je umorne čakať.... Vždy som rada, keď na tvojom blogu niečo pribudne, aj keď Dediča už nečítam, lebo ho mám prečítaného z väčšej časti a už ma ani moc neláka...... Teším sa keď opäť pribudne ďalšia časť plná napätia. Som nehorázne zvedavá ako sa vyvinú určité určité vzťahy a ako to vlastne bude medzi Voldemortom a Harrym :D teším sa na pokračovanie :D

Re: .....

(Sonka, 5. 6. 2017 22:08)

Ďakujem za komentík :) Áno, je pravda, že počet zobrazení na preklade BD značne poklesol, ak to bude takto pokračovať ďalej, zrejme bude bezvýznamné pokračovať v jeho preklade, keďže väčšina si to prečíta v originály, niekedy za pomoci translátora, takže vážne neviem. No na to som aj ja zvedavá ako sa čo vyvinie, túto poviedku ako aj väčšinu predošlých píšem za pochodu, takže počas písania vymýšľam veľa vecí. Ešte raz ďakujem :)