Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola VII.

19. 8. 2017

 

Kapitola VII. 

Nemoc

Na konci dlhej uličky sa začínal rozprestieral tmavý les s vysokými ihličnatými stromami. Stála v ňom postava – vysoká, štíhla, zahalená v čiernom habite, na hlave mala kapucňu. Tvár onej osoby bola skrytá za prostou bielou maskou. Maska bola absolútne desivá. Zbavená emócií. Mala ústa, vystúpený nos, otvor na oči, z ktorého naňho hľadel pár chladných očí červených ako ľudská krv.


Harryho srdce sa intenzívne rozbúšilo nepokojom. Cez žalúdok mu prechádzali prúdy nepríjemného chladu. Z tiesnivého pocitu mu náhle vyschlo v ústach akoby celé týždne pil miesto vody piesok. Nebol schopný vydržať pohľad na to hrôzostrašné stvorenie už ani minútu. Rýchlo odvrátil zrak a mal pocit akoby jeho okolie prestalo existovať.

„Hej, Harry, no tak poď!“ začul Dracov hlas z diaľky.

Ucítil Blaisov dotyk, keď mu nežne pohladil rameno a spýtal sa: „Si v poriadku?“

Harry prikývol. „Áno, len som si spomenul, že potrebujem pergameny, už mi došli. Prídem za vami k Trom metlám.“

Blaise si ho zamračene premeriaval a odvetil: „Idem s tebou.“

„Nemusíš. Bež s ostatnými. Za chvíľku prídem,“ prinútil sa k úsmevu.

Blaise si iba povzdychol a vybral sa za zvyškom ich partie a po ceste im zrejme vysvetľoval, prečo ich Harry nenasleduje.

„Harry...“ pošepol Tom. „Bol to on.“

 „Ja viem,“ vydýchol v duchu a otočil sa k temnej uličke; hľadel na jej koniec, kde ešte pred chvíľkou stála oná postava, no bola preč.

Harry sa vybral naprieč zatuchnutou uličkou, až kým prišiel na jej koniec a vstúpil do lesa, ktorý bol predtým skrytý za budovami. Postupoval do jeho hlbín. Sledoval ľudské stopy v plytkej vrstve blata. Obzrel sa za seba, uličku ani budovy už nebolo vidno. Boli ukryté za hustými stromami a porastmi. Stopy sa skončili, a tak zastal.

„Neublíži ti,“ zašepkal Tom presvedčene.

„To nemôžeš vedieť,“ odvetil Harry a nepohol sa ani o milimeter.

Bolesť jazvy bola intenzívna a silná. Presne taká, aká bola, keď sa v prvom ročníku stretol s profesorom Quirrelom.

„Viem, že ste tu, pane. Cítim vás,“ pošepol do chladného vzduchu.

Naraz pocítil silnú magickú auru, ktorá sa mu zaryla až pod kožu. Jazva mu pulzovala bolesťou, keď sa ozval pobavený smiech, z ktorého mrazilo až do morku kostí.

„Harry Potter, som rád, že sa opäť stretávame,“ riekol príjemný tichý hlas, ktorý sa ozval tesne za ním. Takmer fyzicky dokázal cítiť pohľad krvavých očí na zátylku.

Neotočil sa, stál nehybne a v očiach mal vyrytú čerstvú spomienku na strašidelnú masku, ktorú muž za ním mal celkom určite na svojej tvári.

„Prišli ste ma zabiť?“ spýtal sa pokojne, aj keď pokojný vôbec nebol.

„Mal by som?“ ozval sa hlas zozadu. „Nebol si to azda ty, komu vďačím zato, že tu teraz stojím vo svojej telesnej schránke?“ Hlas sa priblížil akoby biele kamenné pery masky boli priamo pri jeho uchu.

Harry sa zachvel a privrel viečka. „A nebol som to rovnako ja, kvôli ktorému ste vôbec o svoju telesnú schránku prišli?“

Slabé krátke zasmiatie vyšlo z osoby za ním. „To nemení nič na tom, že si pre mňa urobil niečo, čo nedokázali moji vlastní prívrženci a takú pomoc si nesmierne cením. A ak si správne pamätám, niečo som ti sľúbil na oplátku. Preto som sa prišiel spýtať, Harry, či máš ešte stále záujem stať sa smrťožrútom?“

Harry preglgol a zhlboka sa nadýchol. Mierne pousmiatie sa dotklo jeho pier.

„Nie, Harry, nie... nemôžeš byť smrťožrút!“ naliehal Tom vystrašene. „Ty si oveľa viac... musíš byť viac, nie len smrťožúrt, Harry, prosím!“

No Harry ho ignoroval. „Samozrejme, že mám, pane. Hádam ste si nemysleli, že to bol nejaký detský výmysel. Chcem bojovať za naše spoločné ciele, po vašom boku.“

Lord Voldemort spokojne tľoskol jazykom. „Od nášho posledného stretnutia si značne vyrástol.“

„Sú to už dva roky, pane, dva roky, čo som čakal na váš návrat,“ odvetil smelo.

„Och, áno, nechal som ťa čakať pridlho, ale nemaj strach, už sa nechystám odísť.“ Odmlčal sa a spokojne dodal: „Zdá sa, že tvoja mágia ťa v raste predbieha, čo je rozhodne pozoruhodné na tak mladého kúzelníka, akým si.“

Harry sa zrazu opatrne otočil, blato pod jeho podrážkami zamľaskalo a lístie zašušťalo. Stál zoči-voči vysokému mužovi v čiernom. Vzhliadol hore do jeho skrytej tváre a snažil sa ignorovať bezcitnú masku, ktorá mu naháňala hrôzu a pozrel priamo do dvoch dier, z ktorých naňho hľadeli chladné oči. „Prečo tá maska?“

Karmínové oči sa zúžili, keď sa z pod masky ozvalo: „Možno je moja tvár taká desivá, že ju nie som ochotný vystavovať svetu.“

Ani jeden neuhol, ich pohľady boli uzamknuté v sebe. „Och, ak by bola taká desivá, s radosťou by ste ju vystavovali svetu. Tešilo by vás, že sa vás ľudia boja.“

Pobavený smiech zaplnil okolie. „Vskutku interesantná dedukcia.“

Harry sa pousmial. „Takže preto tá maska. Vaša tvár nie je desivá, ale vy chcete, aby bola, a tak ste zvolili magickú masku. Vzbudzuje nepokoj, ľudia sa na ňu nedokážu dlho pozerať. Je stvorená nejakým temným rituálom a je nadstavená tak, aby vzbudzovala ten odporný pocit, ktorý som ucítil, keď som vás prvýkrát zazrel. Mám pravdu?“

V karmínových očiach sa mihalo prekvapenie a pobavenosť. „Zatiaľ sa mi nik nedokázal pozerať do tváre a očí tak dlho ako ty. A to si len dieťa. Ohromujúce a nezvyčajne vyspelé dieťa.“

„Nemám rád, keď ma nazývajú dieťaťom. Volá ma tak Dumbledore,“ jeho meno vypľul s odporom a znechutením.

Voldemort si pri jeho mene odfrkol. „Úprimne som dúfal, že Dumbledore do môjho návrtu skoná na starobu.“

Harry sa neubránil zasmiatiu. „Zlá burina len tak nevyhynie, pane.“

„Pravda pravdúca, môj mladý priateľ,“ odvetil súhlasne a Harrymu sa zazdalo, že sa Voldemort pod maskou pousmial, jeho oči sa totiž zdali opäť pobavené.

Harry mal pocit akoby sa rozprával s niekým, koho pozná celé roky. Mal pocit, že mu je Voldemort blízky, možno za to mohol aj jeho hlas, ktorý keby nebol taký chladný, znel by takmer identicky ako Tom.

„Naše hlasy sa vôbec nepodobajú!“ namietal Tom napäto.

„Tom, počujem ťa od piatich rokov, viem presne ako znieš,“ protestoval Harry a stál si za svojim.

 „Nuž, ale aby sme sa dostali k veci a k dôvodu mojej nečakanej návštevy,“ prehovoril po chvíli ticha. „Prišiel som ti osobne oznámiť, že zvolám stretnutie smrťožrútov na vianočnom večierku, ktorý budú usporadúvať tvoji, ako som sa dopočul, adoptívni rodičia. Požiadam Luciusa, aby ťa na zhromaždenie vzal. Predstavím ťa svojim najdôležitejším smrťožrútom a po stretnutí ťa označím Temným znamením.“ Na moment sa odmlčal a len ho pozoroval, keď riekol: „Vždy dodržím svoje slovo, Harry, priznávam, že som si nevedel predstaviť na mieste môjho nasledovníka práve teba – Chlapca-ktorý-prežil,“ pri poslednom slovnom spojení jeho hlas znel znechutene, „navyše tvoj vek je priveľmi nízky, si ešte dieťa, ktorého magická stopa je monitorovaná ministerstvom, avšak už počas nášho stretnutia v tvojom prvom ročníku som videl tvoju vyspelosť, silu a intelekt, a teraz po rokoch si ma iba utvrdil v mojich zisteniach. Možno budeš najmladším smrťožrútom, no zároveň sa postupom času staneš mojim najmocnejším nasledovníkom a takú šancu si nemôžem nechať prekĺznuť pomedzi prsty.“

 „NIE! Harry, zastav to, kým je čas!“ zvolal Tom súrne.

„Je to moje rozhodnutie, Tom, chcem to, tak to už konečne pochop!“ pomyslel si v duchu a nahlas odvetil: „Ďakujem, pane, bude mi veľkou cťou pridať sa do vašich radov. A byť v prvej línii, keď sa budú prepisovať dejiny nášho sveta.“

Karmínové oči iskrili spokojnosťou. „Onedlho sa opäť stretneme, Harry Potter.“

Harry prikývol a stačilo jedno žmurknutie a Voldemort bol preč. Ostali po ňom len stopy v bahne, ktoré pomaly mizli.

„Neverím, že si... že si si dobrovoľne zvolil byť smrťožrútom, keď si mal čas to zastaviť. Dal ti ešte na výber, mohol si odmietnuť,“ rozprával Tom potichu a otrasene.

„Prečo tak veľmi nechceš, aby som sa stal jeho nasledovníkom?“ spýtal sa Harry podráždene, keď sa vrátil do zatuchnutej uličky a skrz dav ľudí sa vydal smerom k obľúbenému podniku v Rokville.

„Harry, vieš, že o smrťožrútoch viem všetko! Viem ako s nimi zaobchádza, budeš mať znamenie, cez ktoré ťa bude môcť ovládať... nie je to pozícia pre niekoho ako si ty, maličký... ty budeš mocný, mocnejší než všetci smrťožrúti dokopy. Si jedinečný a preto nemôžeš byť len obyčajným prívržencom. Jedného dňa dosiahneš moc samotného Voldemorta, rozumieš čo ti tým chcem povedať?“

„Áno, Tom. Ale ty pochop mňa, som Harry Potter. Všetci ma automaticky zaraďujú k Dumbledorovi a myslia si, že zdieľam jeho ideológiu. Nikdy by mi nebolo dovolené bojovať za Voldemorta. Temní kúzelníci by ma k sebe neprijali, ak by som nepreukázal svoju lojalitu. A jediný spôsob, ako to urobiť je prijať znamenie a stať sa prívržencom samotného Temného pána.“

„Všetko mohlo byť inak,“ vzdychol si Tom.

Harry medzitým vstúpil do podniku a očami vyhľadal svojich priateľov. Sedeli za okrúhlim stolom na konci miestnosti. Ich stôl bol plný pohárov a džbánov.

„Tom, ak raz skutočne dosiahnem moc samotného Voldemorta, potom určite nájdem spôsob ako sa Temného znamenia zbaviť. Dobre?“

„Čo som zmeškal?“ spýtal sa s úškrnom, keď sa posadil na voľné miesto medzi Blaisa a Draca.

„Nič zásadné,“ prehovoril Draco otrávene. „Daphne sa nám prezentovala v šatoch, ktoré si dnes kúpila. Našťastie je momentálne na toalete.“

Harry vzhliadol na Blaisea, ktorý si ho podozrievavo premeriaval. „Čo je?“ zašepkal a odpil si z horúceho nápoja, ktorý mal pripravený pred sebou.

Blaise sa k nemu naklonil a zašepkal: „Kde máš pergameny?“

„Zmenšené vo vrecku,“ odvetil prosto a opäť sa napil.

Blaise naňho prižmúril oči a zrejme sa chystal opäť niečo povedať, keď zrazu Harryho zozadu vôkol ramien objala Daphne. „Harry! Zmeškal si moju prezentáciu šiat! Môžeš banovať, však chlapci?“

Vincent s Gregoryim doslova slintali, pozerajúc na Daphne a prikyvovali.

Pansy vyzerala urazene, keď zavrčala: „Vzala si mi všetky šaty priamo spred nosa! V obchode ostali už len tie najhoršie kúsky,“ frflala.

„Mala si byť pohotovejšia, Pans,“ odvrkla plavovláska pokojne.

„Harry?“ ozval sa neistý hlas, načo všetci stuhli.

Daphne Harryho pustila a ten sa okamžite otočil, zatiaľ čo Blaise riekol: „Ahoj, Hermiona.“

Hnedovlasá Chrabromilčanka sa na Blaisea milo usmiala a kývla naňho.

„Čo tu chceš, humusáčka?!“ zavrčal Draco znechutene.

„Prac sa za tými tvojimi špinavými Chrabromilčanmi,“ pripojila sa Pansy a už sa aj stavala.

Harry sa rýchlo postavil a prevrátil na nich očami. „No tak prestaňte!“ Potom pozrel na Herminou a spýtal sa: „Deje sa niečo?“

Hermiona si hrýzla do pery a hrala sa s lemom svojej muklovskej vetrovky. „Nie, ale potrebujem s tebou hovoriť.“

Chvíľku jej pozeral do očí, keď nakoniec prikývol a nasledoval ju von z hostinca. Vyšli do chladného počasia a zašli za roh.

„Vieš, ako sme sa rozprávali o profesorovi Lupinovi? Že je záhadný a niečo nám na ňom nesedí?“ začala nervózne.

Harry zamyslene prikývol a vyzval ju, aby pokračovala.

„Videla som ho ísť k Škriekajúcej búde, čo je nanajvýš podozrivé, nemyslíš?“ rozprávala potichu a obzerala sa pri tom po okolí.

„Myslíš do najstrašidelnejšieho domu v celej Británii?“

Znepokojene prikývla. „Možno má na rováši nejaký špinavý biznis, to len ťažko povedať. Tak trochu som ho sledovala,“ priznala neisto. „A zdalo sa, že nechce byť videný, keď sa nenápadne prikrádal k tomu desivému domu. Možno by sme to mali preveriť,“ navrhla vážne a napravila si fialovú pletenú čiapku, ktorá jej pokrývala hlavu.

„Fajn, daj mi chvíľku,“ odvetil Harry a vydal sa do vnútra.

Partia Slizolinčanov ich nasledovala, zatiaľ čo im Harry vysvetľoval situáciu. Dokonca prestali urážať Hermionu, pretože sa zdali nadšení takým odhalením. Prišli až k drevenému plotu, odkiaľ sledovali vzdialený ošarpaný dom.

„A kto tam pôjde?“ spýtal sa Draco a jeho tvár nepekne zbledla. „Ja sa rozhodne nemienim zašpiniť, tento kabát stál viac ako celý Rokville.“

„Na mňa nepozerajte!“ vyhŕkla Pansy. „Plánujem žiť ešte dlhý život!“

„Nikto vás nenúti,“ uškrnul sa Harry. „Pôjdem ja, ak by som sa do hodiny nevrátil, zavolajte pomoc,“ vytiahol si z vrecka neviditeľný plášť, ktorý so sebou nosil všade, keď si k nemu stúpol Blaise.

„Predsa si nemyslíš, že by som ťa nechal ísť na také nebezpečné miesto samého.“

Hermiona sa hrdo vystrela a odhodlane riekla. „Samozrejme, pôjdem aj ja!“

Draco si odfrkol a začal nadávať na Chrabromilskú odvahu, keď traja mladí kúzelníci zmizli pod neviditeľným plášťom a vydali sa k opustenému domcu.

Predné dvere boli zapečatené ochranným kúzlom, ktoré sa Harrymu s Tomovou pomocou podarilo prelomiť.

„Buď opatrný, maličký, nevieme čo je ten Lupin zač,“ pošepol hlas.

Prútiky mali pripravené v dlaniach. Okná boli zatlčené drevenými doskami, takže všade bola čierno-čierna tma. Harry vykúzlil svetelnú guľu, ktorá sa nad nich vzniesla, a tak mohli vidieť starý otlčený nábytok rozhádzaný vôkol nich. Vo svetle sa trblietal prach, ktorý víril vzduchom a usádzal sa v hrubých vrstvách na nábytok i podlahu.

„... mal tu byť! Mal tu skrátka byť, Námesačník!“ ozval sa chrapľavý hlas niekde z hora.

Trojica si vymenila zmätené pohľady, keď na nich Harry uvrhol tíšiace kúzlo, kvôli podlahe, ktorá pod nimi hlasito vŕzgala. Zamierili k rozheganým schodom a začali stúpať na poschodie.

„Skurvený Červochvost! Prisahám, že ho mali Weasleyovci! Malo ho mať jedno z ich detí priamo na Rokforte!“

„Viem, Tichošľap, Weasleyových chlapcov učím a ani raz som nevidel, že by niekto z nich vlastnil potkana. Musel si dostať nesprávne informácie,“ ozval sa tichý, upokojujúci hlas profesora Lupina.

 Vyšli na poschodie a vstúpili do tmavej chodby. Harry musel zrušiť svetelnú guľu a ďalej sa pohybovali len za svetlom, ktoré pochádzalo z otvorených dverí na jej konci.

„Nesprávne informácie?!“ zvolal neznámy hlas šialene. „Žijem len pre pomstu, Remus, dopekla! To vidina pomsty ma dostala z Azkabanu!“

Z Azkabanu?! Mohol to byť... Sirius Black?

Harry z nich zhodil plášť a rozbehol sa k dverám.

„Harry!“ šepol Blaise a nasledoval ho, zatiaľ čo Hermiona ostala stále ukrytá pod plášťom.

Harry zastal vo dverách a prekvapene civel na scénku pred sebou. Profesor Lupin stál pri zatlčenom okne a nešťastne sledoval muža, ktorý sa rukou opieral o rozbitý klavír v strede izby. Muž mal na sebe špinavé oblečenie, ktoré na ňom doslova viselo, bol totiž značne podvyživený. Tvár mal zarastenú a mastné vlasy mu spadali až po ramená. Obaja  v momente vzhliadli a naraz naňho mierili dva prútiky.

„Harry?“ pošepol profesor Lupin a úplne zbledol. „Ako si sa sem dosta... -li?“ dodal, keď uvidel Blaisea, ktorý sa postavil za Harryho.

„To je Harry?“ spýtal sa Black prekvapene a jeho prepadnuté šedé oči naňho udivene hľadeli.

„Všetko ti vysvetlím, Harry,“ riekol Lupin, ignorujúc druhého muža a urobil k nemu opatrný krok.

Harry prekročil prah a odvetil: „Nič mi nemusíte vysvetľovať, pán profesor.“ Neprestajne sledoval svojho krstného otca. Bol v zúboženom stave a Harry mu chcel veľmi pomôcť. Bola to jeho jediná skutočná rodina a nemohol uveriť, že ho konečne stretáva.

„Môže byť nebezpečný, šialený. Bol v Azkabane zatvorený celú večnosť,“ ozval sa Tom potichu.

„Slečná Grangerová aj vy?“ spýtal sa Lupin zhrozene akoby sa už teraz pripravoval na to, že ho vyhodia a zatknú.

Hermiona stála vedľa Blaisea a obaja v tichosti a v šoku sledovali utečeného väzňa s ich novým profesorom.

„Harry ťa oslovuje pán profesor? Nič si mu nepovedal?“ oboril sa Sirius na Lupina zamračene.

„Ešte nebol čas, Sirius... ešte som nemal možnosť čokoľvek mu povedať,“ bránil sa Lupin roztrasene a očami utekal z jedného na druhého.

„Chcel som ťa nájsť, no akosi som tušil, že sa naše cesty spoja,“ vstúpil im Harry do hovoru.

Sirius sa zdal zmätený, keď Harry pokračoval: „Viem, že si môj krstný otec.“

„Ako?“ vydýchol Lupin, ale Black sa len žiarivo usmial a na chvíľu sa zdalo, akoby pred ním stál celkom iný muž.

„To som, tvoj otec bol mojim najlepším priateľom, mojim bratom... ja... neurobil som to, Harry... ne-neurobil som to... nikdy by som Jamesa ani Lily nezradil, radšej by som zomrel!“

„Viem to,“ zašepkal Harry. „Viem, že to bol Peter Pettigrew a viem aj, kde sa ten potkan nachádza.“

„Ty vieš...?“ šepol Lupin bez dychu.

Harry mu venoval krátky pohľad. „Áno, viem, avšak len ťažko by sme sa k nemu dostali. No verím, že už čoskoro budem mať príležitosť sa s ním stretnúť.“ V jeho očiach sa zableslo, keď k nemu Sirius podišiel bližšie.

„Slizolinský šál?“ spýtal sa Sirius zamyslene a Harry len zodvihol obočie.

„Som v Slizoline, je to problém?“ spýtal sa chladne.

Sirus si vymenil znepokojený pohľad s Lupinom. „Je to... prekvapujúce,“ riekol a pozrel mu do tváre. „Nemôžem uveriť tomu, ako si vyrástol. Keď som ťa videl naposledy nevedel si ani poriadne chodiť.“ V očiach sa mu zaleskli pri návale spomienok slzy. „Vtedy si urobil svoje prvé kroky... James bol taký pyšný...“  Natiahol k nemu ruku a pohladil ho po vlasoch. Harry sa napäl, no nakoniec krátky dotyk pretrpel. „Zdedil si jeho vlasy,“ zašepkal dojato. „A Lilyine prekrásne oči...“ Potom sa zamračil, keď mu pohľad padol na jeho hruď.

Harry vedel, čo ho zaujalo. Na kabáte mal výšivku rodu Malfoyovcov. „Som Potter-Malfoy. Adoptovali ma,“ vysvetlil a čakal na jeho reakciu.

Adoptovali?“ zašepkal Sirius stratene. „Cissy... poznáš moju sesternicu...“

„Samozrejme, milujem ju ako svoju vlastnú mamu a viem, že ti pomôže. Bolo od teba nehorázne trúfalé prísť až sem – všade sú Dementori, čoskoro by ťa dostali. Musíš ísť za Cissy, pomôže ti dať sa dokopy.“

Sirius prekvapene krútil hlavou. „Ale ja musím nájsť Petra... musím ho-“

„Ako som hovoril, toho potkana si nájdem a pokojne ti ho privediem. No musíš sa dostať do bezpečia.“ Harry si zo zápästie strhol strieborný náramok, ktorý mu dala Narcissa – bolo to prenášadlo a malo slúžiť presne na tento účel. Vložil ho do kostnatej dlane svojho krstného a vysvetlil: „Je to prenášadlo, aktivuje sa na jej meno – „Narcissa“. Ona sama mi ho dala, potom, ako sa dozvedela o tvojom úteku. Tušila, že by si sa mohol chcieť dostať ku mne. Vždy verila v tvoju nevinu, ako som z jej rozprávania vydedukoval, museli ste mať blízky vzťah.“

Sirius len prikyvoval, keď v pästi zovrel prenášadlo. „Bola jediná z rodiny, ktorú som mal rád. Bola jediná, ktorá mi kedy rozumela.“

Harry s malým úsmevom prikývol, keď k nemu Sirius pristúpil ešte bližšie a chystal sa ho objať. Harry okamžite ustúpil a vrhol naňho chladný pohľad. „Nemám rád dotyky,“ riekol prosto, načo sa Sirius zarazil. Dotyky zniesol len od veľmi blízkych ľudí a Sirius bol síce jeho krstný, ale sotva ho poznal. Nemal žiaden záujem o jeho prejavy náklonnosti.

Celý čas za sebou cítil Blaisea, ktorý bol očividne v pohotovosti a pripravený ho chrániť, a tak Harrymu napadlo, že by mal svojich priateľov predstaviť. Harry urobil krok do strany, aby odhalil Blaisa, ktorý stál za ním a riekol: „Mimochodom, toto je Blaise, môj najlepší priateľ.“

Sirius sa usmial a kývol naňho. „Rád ťa spoznávam, Blaise.“

„Aj ja vás, pane,“ odvetil Blaise zdvorilo.  

„A Hermiona sa skrýva tamto,“ ukázal Harry na prah dvier.

Hermiona mala ešte stále časť tela skrytú pod plášťom, takže jej bolo vidno len ramená a hlavu. Okamžite sa začervenala, ale pevne odvetila: „Je príšerné, že to na vás ten-ten Pettigrew všetko zvalil.“

Sirius sa pousmial. „Chrabromilčanka, však?“

Hermiona pyšne prikývla. „Áno, pane.“

„Takže nemožné sa stalo skutočnosťou – Slizolinčania a Chrabromilčania priateľmi,“ prekvapene krútil hlavou, keď zrazu prestal a dodal: „Och a žiadne pane... pre Harryho priateľov som Sirius,“ obom venoval priateľský úsmev a vzhliadol na prenášadlo vo svojej dlani. „Nakoniec to riziko, ktoré som podstúpil, aby som našiel Petra nebolo zbytočné, pretože som mohol spoznať osobu, ktorá ma udržiavala v Azkabane pri zmysloch.“ Smutne, no s úsmevom pozrel na Harryho akoby sa naňho nedokázal vynadívať.

„Čoskoro sa opäť uvidíme, Sirius,“ prehovoril Harry, keď mu jeho pohľad začal byť nepríjemný.

„Budem sa veľmi tešiť,“ venoval mu hrejivý úsmev. „Som prekvapený, nikdy som si nepredstavoval, že budeš takýto... vyspelý a-“ pokrútil hlavou ako keby nenachádzal slová a venoval mu láskavý pohľad. Potom vzhliadol na Lupina. „Dávaj nám naňho pozor aj keď verím, že Harry sa o seba vie postarať sám,“ uškrnul sa a potichu dodal: „Čoskoro, priateľ môj.“

„Čoskoro,“ odvetil Lupin, načo Sirius aktivoval prenášadlo a zmizol.

„Práve som počula viac informácií, než som zrejme počuť mala,“ prehovorila Hermiona niekde za ním.

„A verím, že si ich necháš pre seba,“ reagoval na jej slová Harry, bez toho, aby jej venoval pohľad a zamračene skúmal Lupina. „Profesor Lupin, tuším, že sa máme o čom porozprávať. Dnes po večery, vo vašom kabinete.“

Lupin rýchlo prikývol. „Budem ťa čakať.“

Potom sa Harry zvrtol na opätku a nasledovaní Blaisom a Hermionou opustil Škriekajúcu búdu.

Podrobnosti o tom, čo sa odohralo v Škriekajúcej búde vylíčil len Dracovi, ostatným skrátka o Siriusovi hovoriť nechcel, bolo by to priveľmi nebezpečné. Ešte v ten deň navštívil profesora Lupina v jeho kabinete. Rozprávali sa celé hodiny a Harry sa dozvedel viac o svojom otcovi a dokonca aj pár vecí o matke.

 Najlepší priatelia, zveromágovia...

„Vlkolak?“ vydýchol Harry užasnuto. „Priznávam, istú dobu som mal podozrenie. Najmä kvôli tvojim očiam. Takže preto sa toľko snažili stať sa zveromágmi, aby mohli byť s tebou, keď sa premeníš,“ skonštatoval a oprel sa o chrbát stoličky, na ktorej sedel oproti priateľovi jeho otca.

„Špinavý vlkolak. Aké podradné stvorenie,“ komentoval si svoje Tom.

Harry sa v duchu uškrnul. „Podradné, ale užitočné, najmä vo vojne, nie? Bolo by fajn mať nejakého na svojej strane.“

„Si Slizolinčan ako vyšitý, nerozumiem, ako si sa mohol vôbec báť, že by si bol v Chrabromile,“ zasmial sa Tom pobavene.

„Presne, boli to veľmi obetaví priatelia,“ riekol Lupin s nostalgickým výrazom na zjazvenej tvári.

Harry si odfrkol. „Vskutku obetaví, hlavne ten skurvený potkan,“ zaškrípal pomedzi zuby.

Remus sa zamračil nad jeho slovníkom, ale prikývol. „Áno, doteraz, nerozumiem, ako to mohol spraviť,“ odmlčal sa a zahľadel sa mu do očí, keď dodal: „Harry, chcem, aby si vedel, že som tu pre teba. Si pre mňa a Siriusa veľmi vzácny, si to jediné, čo nám po Jamesovi a Lily ostalo a chceme ťa chrániť a pomáhať ti. Keď budeš mať hocijaké problémy, alebo otázky, som tu.“

„Aké sentimentálne,“ odfrkol Tom, „toto, že je vlkolak?“ spýtal sa posmešne.

„Je trochu dramatický, ale snaží sa, je to od neho milé,“ odvetil Harry v duchu a zároveň nahlas: „Som rád, že poznám niekoho zo života mojich rodičov. Stále viem o nich žalostne málo a dnes mi to vážne sadlo. Ďakujem, Remus.“ Postavil sa, keď ho zastavil Lupinov starostlivý hlas.

„Harry? Si s Malfoyovcami skutočne šťastný? Nenútia ťa do ničoho, čo by si nechcel?“

Harry si podráždene povzdychol. Nezniesol, keď mu boli kladené podobné otázky týkajúce sa jeho rodiny. Napočúval sa tých blbostí už dosť od Dumbledora. „Milujem ich ako vlastných rodičov a Draco je ako môj skutočný brat. Rozhodne u nich netrpím,“ ubezpečil ho zdvorilým hlasom, no vo vnútri to v ňom vrelo, ak skúsi naznačiť ešte niečo tak...

Jantárové oči ho zamyslene skúmali, keď sa Lupin nakoniec usmial a postavil, aby ho vyprevadil. „To je výborné. Na inom nezáleží, len aby si mal milujúcu rodinu.“ Došli k dverám, ktoré mu Lupin pootvoril a na prahu ešte riekol: „Rastie z teba atraktívny mladík, presne, aký býval tvoj otec. Musel od seba dievčatá odháňať ako besný, preto, ak sa budeš o týchto veciach chcieť porozprávať a je ti to trápne rozoberať s Malfoyovcami, som tu aj na také veci. Len, aby si vedel.“

Harry naňho vzhliadol a zvrtol sa na opätku. „To si cením. Dobrú noc,“ zaželal a vydal sa na chodbu.

„No to by sme mali za sebou, maličký. Tento Lupin vyzerá byť ako skutočne oddaný chlapík, takže, keď budeme potrebovať službičku od vlkolaka, vieme za kým ísť.“

„Áno, môže sa zísť,“ súhlasil a vrátil sa do slizolinskej klubovne.

Fakulta bola zaplnená študentmi z rôznych ročníkov. Preto vyhľadal svojich tretiakov, ktorí boli usadení na koberci či pohovke, hneď pri krbe a rozprávali sa. Harry sa k nim pridal a mal veru o čom premýšľať, preto sa nezapájal do ich debát. Len letmo vnímal Draca búrlivo debatujúceho s Theom o návrate Temného pána. Pansy, ktorá im skákala do reči a mlela si svoje. Goyle a Crabbe sa napchávali buchtami, ktoré zvierali v náručí. Daphne si čítala časopis Mladá čarodejníčka a bol to Blaise, ktorý ho nakoniec vytrhol z úvah. Dosiaľ sedel vedľa neho, no zrazu mu hlava odkväcla na jeho rameno. Harry sa k nemu pootočil a mykol plecom.

„Blaise?“ spýtal sa. Zdalo sa, že zaspal, čo bolo tak trochu čudné vzhľadom na skorú večernú hodinu. Bolo len pol deviatej, ešte im ani len poriadne nezačala večierka.

Načiahol k nemu ruku a jemne doňho štuchol. „Hej, Blaise. Nespi, je sobota,“ riekol veselo.

„Je v poriadku?“ vzhliadla k nim Daphne z koberca a odložila časopis vedľa seba.

„Čo sa deje?“ spytoval sa Draco a ostatní tiež zmĺkli.

Harry len pokrútil hlavou a intuitívne ho chytil za čelo. Srdce sa mu rozbúšilo znepokojením. „Má teplotu, dosť vysokú.“

„Idem pre Snapea,“ vyskočila Daphne na nohy.

„Idem s tebou,“ pridala sa k nej Pansy a vyšli cez očarovanú stenu.

„Čo s ním je? Čarodejníci predsa netrpia chrípkou či prechladnutím, nie?“ spýtal sa Harry v duchu s nepríjemným pocitom v žalúdku.

„To skutočne neviem, Harry. Zvýšená teplota u kúzelníkov môže mať veľa príčin. Sú i rôzne magické ochorenia, ktoré ju môžu zapríčiniť, alebo infekcie a podobne,“ odvetil Tom zamyslene.

Snape sa vrútil do spoločenskej miestnosti ako čierny víchor, okolitá vrava okamžite ustala, keď sa ich vedúci v sprievode s Pansy a Daphne vybral priamo k nim.

Harry Blaisea ešte stále podopieral, keď sa k nemu Snape sklonil a dlaňou mu skontroloval čelo, aby si zrejme potvrdil, čo mu bolo oznámené.

„Pán Zabini potrebuje okamžitú liečiteľskú pomoc. Pán Potter,“ vzhliadol na Harryho, „pomôžte mi ho postaviť a odviesť ku krbu v predsieni. Vrhať naňho kúzla či ho dokonca premiestniť môže poškodiť jeho súčasný stav.“

Harry sa okamžite chopil svojej úlohy a pomohol Snapovi dopraviť bezvládneho Blaisea až ku krbu za očarovanou stenou. Snape si Blaisa prevzal úplne, keď vstúpil i s práškom do vyhasnutého krbu.

„Ostaňte tu, Potter,“ riekol, no Harry rýchlo protestoval.

„Nemôžem, musím byť s ním.“

„Potter, ne-“

„Pane, prosím, nebudem zavadzať, len mi to dovoľte,“ skočil mu rýchlo do reči.

Snape zlostne zaťal čeľusť a nakoniec súhlasil, keď jeho i Blaisa pohltili zelené plamene, v ktorých krátko nato zmizol aj Harry.

Posteľ, na ktorú Snape Blaisa dopravil, bola zatiahnutá bielym závesom, za ktorým sa mihala silueta školskej ošetrovateľky.

Snape postával pred ním, rovný ako pravítko, keď sa jeho temné oči zabodli do Harryho. „Posaďte sa tamto a ani nepípnite, je vám to jasné?“

„Samozrejme,“ povedal potichu a vybral sa na určené miesto, zatiaľ čo vedúceho Slizolinu, zavolala madam Pomfreyová, a tak sa vnoril za záves

Museli použiť tlmiace kúzlo, pretože Harry nič nepočul. Len sedel na prázdnej posteli a zatínal nechty do tvrdej matrace. Mal skutočný strach.

„Bude v poriadku, maličký, uvidíš. Určite to nebude nič vážne,“ snažil sa ho utešiť Tom, keď cítil a videl všetky tie hrozivé scenáre v Harryho hlave.

„Ja viem, že bude. Musí byť,“ odvetil Tomovi a čakal. 

Ubehla takmer pol hodina, keď spoza závesu  vyšla madam Pomfreyová a odbehla do vedľajšej miestnosti. Snapeova silueta sa práve skláňala nad posteľou, keď sa ošetrovateľka vrátila s nejakými dokumentmi a fľaštičkou plnou elixíru. Ubehla ďalšia pol hodina. Tmavé siluety za bielou zásterou sa na niečom dohadovali, alebo sa skrátka bavili. Gestikulovali rukami a tvárami boli natočení k sebe.

Záves sa odhrnul a odhalil bezvedomého Blaise uloženého na lôžku a prikrytého až po hruď.

Snape aj Pomfreyová boli bledí, zatiaľ čo ošetrovateľka sa tvárila nešťastne, vedúci ich fakulty nedával najavo nijaké emócie. Jeho čierne oči zavadili o Harryho, keď prehovoril: „Poppy, nechaj tu pána Pottera prespať.“

Harryho to veľmi prekvapilo, Snape zrejme musel vidieť, aký vystrašený bol.

„Och, iste, pán Potter, uložte sa na posteľ vedľa vášho spolužiaka. Môžete naňho dohliadať,“ odvetila ošetrovateľka a smutne sa naňho zahľadela.

„Prečo sa na teba tak dívajú, akoby ťa ľutovali...“ uvažoval Tom a Harry sa zamračil, pretože si toho všimol rovnako. „Je-je v poriadku?“ spýtal sa zachrípnuto a prinútil sa postaviť na stŕpnuté nohy.

Pomfreyová a Snape si vymenili pohľady, keď dostal odpoveď: „Pokiaľ ide o zvýšenú teplotu jeho tela tak tá vymizne, najneskôr o pár hodín. Viac vás zaujímať nemusí, Potter,“ riekol Snape a odplachtil preč.

Harry sa nádejne pozrel na postaršiu ošetrovateľku, no tá len pokrútila hlavou a poklepala po posteli, ktorá stále vedľa tej Blaisovej.

„Mali by ste sa vyspať. Chcete elixír na spánok, chlapče?“

Pokrútil hlavou a vybral sa k lôžku. Vyzul si topánky aj habit a ľahol si bokom tak, aby mohol sledovať Blaisa.

„Dobrú noc, Potter,“ zaželala mu a pri odchode do svojej komnaty sa ešte zapozerala na bledého Blaisa.

„Dobrú noc, madam,“ zaželal jej a preglgol, keď nakoniec na ošetrovni osamel.

Nemal dobrý pocit, vôbec nemal dobrý pocit. Niečo bolo zle a oni mu to nechceli povedať. Skontroloval zatvorené dvere a postavil sa, bosky prešiel k druhej posteli a ľahol si na kúsok voľného miesta vedľa Blaisa. Jednou rukou ho objal okolo brucha a druhú si strčil pod hlavu.

„Mám strach,“ priznal Tomovi skľúčene.

„Maličký, to že sa bojíš je prirodzená reakcia, na Blaisovi ti predsa záleží, je to tvoj najlepší kamarát, a ty nevieš, čo sa s ním deje, pretože ti to nechcú povedať. Ten pocit je pre teba viac-menej nový a je úplne v poriadku. Vieš, aj ja z času na čas cítim strach, keď sa jedná o teba. Neboj sa, ráno bude všetko vyzerať lepšie.“

Harry si natlačil tvár k Blaisovmu ramenu a nos si zakvačil medzi jeho krk. Zatvoril oči  a želal si, aby tento deň už skončil a prebral sa, keď bude hore i Blaise, aby sa ukázalo, že je všetko v poriadku a dramatické pohľady medzi Pomfreyovou a Snapeom boli len prehnanou reakciou.

Ucítil nežné pohladenie vo vlasoch. Cítil okolo seba paže, ktoré ho objímali, keď zmätene pootvoril oči.

Prvé čo uvidel bola Blaisova tvár, ktorá bola príliš blízko, rovnako ako aj jeho telo.

„Ahoj,“ usmial sa naňho síce trochu unavene, no Harrymu okamžite odľahlo.

Blaise sa zdal v poriadku a očividne už žiadnou teplotou netrpel. Primkol sa k nemu a Blaise ho stisol pevnejšie.

„Vystrašil si ma,“ zamumlal mu niekde pod krkom a v ušiach mu bubnoval vlastný zrýchlený tep.

„Prepáč, už dlho sa mi to nestalo,“ odvetil Blaise potichu, keď sa od neho Harry mierne odtiahol a pozrel mu do tváre.

„Dlho? Takže to nebolo prvýkrát?“

Pokrútil hlavou a keď prehovoril uhol mu pohľadom. „Občasne teplotu dostanem. Nie je to nič vážne, naozaj.“

„Klame,“ prehovoril Tom chladne.

„Viem, učil si ma predsa ako rozoznať takéto jednoduché klamstvo,“ pomyslel si Harry a posadil sa.

Rukou si prehrabol strapaté vlasy a zašepkal: „Čo mi tajíš?“

Začul šuchotanie prikrývky, keď sa Blaise rýchlo posadil a nervózne riekol: „Nič, Harry. Prečo by som ti niečo tajil?“

Harry pootočil hlavou, aby sa zapozeral do tváre svojho priateľa. „To povedz ty mne. Myslel som, že si hovoríme všetko a... doteraz si mi nikdy neklamal.“

Blaise si povzdychol a pošúchal si čelo. „Nechcem ti klamať, Harry. Len ti asi nie som pripravený povedať pravdu, dobre?“

„Len mi povedz, že to nie je nič vážne a nechám to tak,“ požiadal ho potichu a vyhľadal čierne oči, ktoré po jeho slovách prezradili viac, ako by mali. Harryho oči sa rozšírili a dych sa mu zadrhol v hrdle. Schmatol Blaisa za čeľusť, keď mu opäť uhol pohľadom a otočil si jeho tvár k sebe, aby mu mohol znovu pozrieť do očí, ktoré boli utrápené a neveselé.

„Som chorý,“ riekol nakoniec tak potichu, že sa Harry musel uistiť u Toma, či počul správne.

Harry ho pustil, keď zistil, že sa mu trasú dlane a zahryzol si do pery. „Ako vážne?“

„Veľmi,“ priznal neochotne a odvrátil od neho tvár. „Nechcel som, aby si to vedel. Hlavne ty, si pre mňa veľmi dôležitý a mal som strach, že ťa stratím...“

„Prečo by si ma mal stratiť?“ zamračil sa Harry a pozrel na profil jeho utrápenej tváre.

Blaise si sťažka povzdychol a zatvoril oči. „Pretože nikto by sa nechcel kamarátiť s umierajúcim.“

„Hlavne pokojne, veľmi rýchlo ti bije srdce,“ strachoval sa Tom.

Avšak Harry ho ignoroval. Momentálne ignoroval celý svet, ktorý preňho prestal existovať v zlomku jedinej sekundy. Áno, toľko málo stačí, aby sa vám celý život obrátil naruby. V hlave mu zneli len Blaisove slová. Stále dookola. Postavil sa na neisté nohy a rukami sa zaprel o nočný stolík, hľadiac na okno, za ktorým nedokázal vidieť nič, pretože momentálne bol vo vlastnom svete.

„Čo to hovoríš?“ spýtal sa zachrípnuto a nedokázal sa naňho pozrieť.

Počul za chrbtom opatrné našľapovanie až ucítil blízku prítomnosť ďalšej osoby. „Prepáč mi to. Mal som si od teba držať odstup, keď som to vedel. Snažil som sa, no bol si iný... keď som ťa vtedy videl vo vlaku, zaujal si ma aj keď som sa tváril neprístupne, no dlho som s tým bojovať nedokázal. Cítil som, že si s tebou budem rozumieť. Áno, bol som príliš sebecký. Neskôr som si hovoril, že naše priateľstvo nejako ukončím, no nedokázal som to... a teraz ti spôsobujem bolesť, to som naozaj nechcel.“

Harry jeho slová ani riadne nepočul. „Zomieraš,“ pošepol stratene. Otočil sa k nemu a zahľadel sa naňho. „Sme čarodejníci, musí existovať niečo, čo ťa vylieči.“

Blaise stál oproti nemu, len krok ich delil. „Už od narodenia trpím týmto ochorením. Je magického charakteru a samozrejme aj genetického. Rovnaké ochorenie mal matkin brat. Dožil sa pätnásť rokov-“

„Zadrž,“ zastavil ho Harry a zhlboka sa nadýchol. „Povedz, čo je to za ochorenie, môžu predsa jestvovať rôzni odborníci, niečo môžeme nájsť-“

„Harry,“ prerušil ho teraz Blaise. „Moja matka, len čo jej krátko po mojom narodení potvrdili, že mám v sebe rovnaké genetické ochorenie ako jej brat, skúšala všetko možné, už od mala ma brala k najrôznejším liečiteľom či odborníkom. Som s tým už zmierený, viem to dosť dlho na to, aby som sa vyrovnal, že nebudem dlho žiť. Vážne tie posledné roky nechcem prežiť ako nejaký pokusný králik.“

Za oknom svitalo, všimol si Harry, zatiaľ čo sa jeho srdce lámalo a bolelo. Za oknom si pokojne svitá, nastáva nový deň, čochvíľa sa hrad zobudí a všetko bude prebiehať tak ako každý obyčajný deň, no pre Harryho tento deň nebol vôbec obyčajný, rútil sa mu svet a on to nebol schopný akceptovať. Posadil sa späť na posteľ ako mátoha a pozeral niekde pod seba.

Blaise si sadol vedľa neho, no s istým odstupom. „To ochorenie sa volá Tardius Obliviscaris nie je vôbec bežné, ale ani nijak výnimočné. Kúzelníci nevedia, prečo sa v magickom jadre utvára, a preto nejestvuje ani žiadna liečba. Už od mala v mojom jadre sídli ako parazit a pomaly útočí. Zozačiatku sa prejavuje zvýšenou telesnou teplotou a magickou nestabilitou, najhoršie štádium prichádza oveľa neskôr,“ povzdychol si a Harry ho neveriacky počúval. „Začnem zabúdať, maličkosti až zabudnem celkom. Matka hovorila, že jej brat si nepamätal dni. Každé ráno sa zobudil s tým, že netušil čo robil včera. Nezabudnem celý svoj život, len pár posledných dní či týždňov, neviem presne. Preto nebudem môcť chodiť do školy. Nepamätal by som si učivo z predošlého dňa,“ nasilu sa zasmial, akoby to bolo niečo vtipné, no Harrymu sa na tom nič vtipné nezdalo.

„Zabudneš na mňa?“ spýtal sa ublížene.

Blaise chvíľu mlčal, keď nakoniec zašepkal: „Nikdy.“

„A-a potom skrátka zomrieš?“ hlas sa mu triasol, preto sa neodvážil hovoriť nahlas.

„Matka vravela, že to nie je bolestivá smrť, len sa nezobudím, alebo zaspím.“

Vzlykol a odvrátil tvár k stene, aby ho Blaise nemohol vidieť. Dokonca aj Tom mlčal a Harry cítil jeho prekvapenie.

„Počul som o tom ochorení, Harry,“ riekol nakoniec hlas v jeho mysli. „A Blaise má pravdu, je neliečiteľné. Muklovia majú rakovinu a my máme Tardius Obliviscaris. Ani náš svet nie je taký kúzelný, akoby sa mohlo zdať.“

„Úplne pochopím, ak ma už nebudeš chcieť ani vidieť. Bolo odo mňa hrozne sebecké vybudovať si s tebou také silné priateľstvo, keď som to vedel. Si tá posledná osoba, ktorej by som chcel ublížiť.“

„Prestaň s tým,“ zašepkal, pretrel si oči plné nepreliatych sĺz a vystrel sa. Musel byť silný, kvôli Blaisovi bude silný až dokonca. „Akoby som ťa mohol opustiť, nejaká hlúpa choroba nás predsa nerozdelí, nie?“ vzhliadol naňho a venoval mu úsmev pomedzi slzy.

Blaise sa zdal prekvapený a... dojatý. Harry ešte nikdy nevidel v jeho tvári taký druh emócií.

„Naozaj?“

Neveriacky pokrútil hlavou. „To si si skutočne myslel, že ak sa to dozviem, tak sa s tebou proste prestanem priateliť? Zbláznil si sa? Chcem s tebou stráviť každú chvíľku, ktorá nám ostane... nezáleží predsa na tom, aký dlhý je život, ale na tom, ako ho prežijeme... nikto z nás nevie, kedy sa to stane, no ty áno, máš tak dosť času nato, aby si dovtedy stihol všetko čo chceš.“

Blaise sa zasnívane usmieval. „Vieš ja vlastne chcem žiť ako normálny čarodejník. Chcem sa učiť, dostávať úlohy, chodiť do Rokvillu a všetko to čo k tomu patrí. Nechcem nič špeciálne, chcem, aby všetko bolo normálne, aspoň pokiaľ to bude možné.“ Zadíval sa mu do očí a potichu dodal: „Nechcem, aby si ma teraz videl inak, Harry, aby si ma ľutoval... prosím, nech je to ako doteraz.“

Harry prikývol. „Rozumiem a prisahám, že nikomu nič nepoviem.“

Blaise k nemu načiahol dlaň a ich malíčky sa preplietli v potvrdení prísahy. A Harrymu sa dýchalo čoraz ťažšie. Nečakaná informácia ním divoko zamávala aj keď sa snažil byť pred Blaisom silný, Tom to však všetko cítil – tú ohromnú bolesť – a tíšil ho. Nebyť jeho slov, Harry by sa zosypal, zložil by sa ako taký slaboch.

„Nie je to žiadne slabošstvo, Harry, tvoj najlepší kamarát, chlapec, ktorý ti prirástol k srdcu pomaly zomiera a vieš, že o pár rokov a možno skôr tu už nebude. Je to úplne v poriadku, všetko to čo cítiš znamená, že si človek, ktorý ma city. Si silný, iní oveľa starší a emočne vyspelejší by sa zrútili, no ty dávaš Blaisovi presne to, čo potrebuje. Rastie z teba vyrovnaný mladík, ktorý zvláda aj takéto vypäté a ťažké situácie, takže žiadne výčitky, maličký,“ rozprával Tomov príjemný hlas a Harry sa každou vetou cítil lepšie.

Harry po zvyšok týždňa nedokázal z Blaisea upustiť pohľad. Neustále mal obavy, že dostane teploty, alebo sa mu prihorší. Bál sa, že ak pri ňom náhodou nebude príde o niečo vzácne, o nejaký moment, ktorý bude neskôr ľutovať. Sľub, ktorý Blaisovi dal nebolo vôbec jednoduché dodržiavať. Merlin, bola to zatiaľ tá najťažšia vec, o ktorú sa pokúsil – tváriť sa, že je všetko v poriadku, najmä pred ostatnými. Pretvarovať sa vedel excelentne, takže ani samotný Blaise zrejme nepostrehol, ako sa trápi. A to bolo iba dobre. Harry sa s tým musel popasovať sám, teda s Tomom, samozrejme.

Cez to všetko celkom zabudol na svoje stretnutie so Siriusom, až kým mu Cissy neposlala list, kde mu oznámila, že je v bezpečí a bude sa s ním môcť vidieť cez prázdniny. Úprimne sa tešil z toho, že ho viacej spozná.

O niekoľko týždňov sa Blaisovi spravilo zle. Neboli v tej dobe spolu, a tak sa Harry miesto večere ponáhľal na ošetrovňu. Utekal dlhými chodbami v podzemí, keď ho silno rozbolela jazva. Zatackal sa a pred pádom ho zachránila socha, ktorej sa prichytil. Fakľami osvetlená chodba sa pomaly vytrácala a nahrádzala ju rovnako temná scenéria.

„Nie teraz,“ pomyslel si Harry.

„Vyčisti svoju myseľ, maličký, zatlač to do úzadia. Sústreď sa na môj hlas. Chodba, Blaise to je tvoja realita.“

Nejasná vízia sa rozplynula, no bolesť jazvy neustávala. Na konci chodby zahliadol profesora Snapea. Držal sa za predlaktie a ich pohľady sa vtom momente stretli. Snape zaťal čeľusť, pustil sa predlaktia a zamračil sa.

„Ide ti to výborne aj bez mojej pomoci, veľmi si v tom pokročil,“ chválil ho Tom potichu.

„Ste v poriadku, Potter?“ spýtal sa Snape, keď sa k nemu svojim rezkým krokom priblížil.

Harry zvieral ruku nejakej sochy a držal sa za čelo. Chystal sa odpovedať, keď si musel zahryznúť do pery, aby nezastonal.

„Zase zúri, pre Salazara, skutočne je to cholerik,“ vrčal Tom na Voldemortovu adresu a Harry by sa aj zasmial – pretože ho ešte nikdy nič podobné na svojho bývalého pána nepočul povedať –  keby avšak nevnímal Voldemortovu zlosť tak intenzívne.

´Ani jeden z vás, mojich najvernejších, my nebol schopní pomôcť!´ zreval Voldemort v jeho mysli a Harryho jazva šla vybuchnúť.

Len nejasne vnímal, ako ho Snape zatiahol do svojho kabinetu a posadil ho do kresla. Bolesť pomaly ustupovala a vízia sa vytrácala.

„Vaše znamenie bolí, keď sa hnevá?“ spýtal sa Harry, keď vzhliadol na Snapea, ktorý mu stál chrbtom, ale Harry dokázal vidieť, že si odokryté Temné znamenie potiera nejakým elixírom.

„Nie,“ odvetil sucho. „Keď volá svojich prívržencov. A vaša jazva, Potter, mali ste víziu?“

Harry si pretrel ešte boľavé čelo a odvetil: „Ani nie, s víziou ako tak dokážem bojovať, no jeho pocity... s nimi si nedokážem poradiť ani pomocou Oklumencie.“

Snape sa k nemu prudko otočil – znamenie už mal bezpečne skryté. „Odkiaľ poznáte také umenie mysle?“

„Veľa čítam,“ riekol prosto a chcel sa postaviť, keď ho zadržal Tom s tým, že sa mu zatočí hlava, ak ešte chvíľu nepočká, aby bolesť celkom zmizla.

Snape naňho prižmúril oči. „Je to veľmi vzácne a verejnosti neznáme umenie. Ale verím, že máte prístup k podobnej literatúre. To čo ma udivuje je, že viete Oklumenciu aplikovať. Ak by ste neboli proti, pán Potter, rád by som si vás vyskúšal.“

Harry zodvihol obočie. „Ste Legiliment?“

„To som, trúfam si tvrdiť, že celkom slušný.“

Harry sa uškrnul. „Tak potom do toho, pane. Zatiaľ som nebol atakovaný Legilimentom, aspoň uvidím na akej úrovni sú moje schopnosti.“

Snape naňho zamieril prútik, Harry mu videl v očiach nedôveru v jeho schopnosti, no i zvedavosť. „Legilimencia,“ vyslovil potichu a vtom Harry ucítil silný nápor na myseľ.

„Snape je dobrý, ale na nás nemá,“ riekol Tom pokojne a zatiaľ čo hľadel do temných očí, vytlačil prítomnosť druhej mysle z tej svojej. Jemne, no efektívne. Snape zalapal po dychu a prepojenie sa prerušilo rovnako rýchlo ako vzniklo.

„Excelentné,“ vydýchol a prekvapene si ho premeriaval.

„Neublížil som vám?“ uisťoval sa Harry neisto.

Snape len pokrútil hlavou. „To vskutku nie. Vaša obrana bola povedzme... konzekventná, no neuveriteľne účinná a razantná. Na váš vek je to až mimoriadna schopnosť. Museli ste mať učiteľa, vynikajúceho učiteľa, samotného majstra a musel vás učiť už od ranného detstva, inak si to neviem vysvetliť.“

Cítil ako sa Tom pyšne naparuje a v tichosti sa bavil. „Majster učiteľ, naše lekcie sa vyplatili,“ pomyslel si Harry a Tom sa potichu zachechtal.

„Možno mám len prirodzený talent,“ odvetil a postavil sa bez toho, aby sa mu zatočila hlava.

Snape si odfrkol. „S touto oblasťou nemá talent čo dočinenia, ide o vytrvalosť, bezchybné sústredenie, študovanie a neustále praktizovanie. Prekvapujete ma, Potter, to musím nepochybne priznať.“

„Dúfam teda, že vás prekvapujem len pozitívne, pane,“ vzhliadol naňho a Snape sa krivo uškrnul, keď Harry dodal: „Už je to v poriadku?“ spýtal sa a pozrel na jeho zahalené predlaktie.

„A vaše?“ vrátil mu otázku a zároveň mu odpovedal očami.

Harry len prikývol. „Prečo ste nešli na stretnutie, keď vás volal?“

„Nevolal ma, ak by ma volal, bolesť by som cítil inak. Všetci sme navzájom prepojení, takže ak volá čo i len jedného z nás, cítime to všetci i keď nevieme o koho sa konkrétne jedná,“ odvetil mu Snape pravdivo a Tom mu všetko potvrdzoval.

„Buďte opatrný, pane. Neverí vám,“ riekol Harry potichu.

Snape mlčal a zdal sa hlboko zamyslený, keď sa s ním Harry nakoniec rozlúčil a pokračoval vo svojej ceste na ošetrovňu.

„Ani ja mu neverím,“ zahundral Tom.

„Ja áno, podľa mňa je to čestný a zásadový muž. Temný pán by si ho mal vo svojich radoch viacej vážiť.“

Vrútil sa na ošetrovňu ako víchor. Blaise sedel na posteli a tváril sa akoby práve požil niečo odporné.

Harry si vydýchol a uškrnul sa nad jeho grimasou. „Tváriš sa akoby si práve zjedol netopierie výkaly,“ poznamenal, keď k nemu podišiel.

Začul odfrknutie z pootvorených dvier, keď z nich vykukla madam Pomfreyová. „A to chuť toho elixíru profesor Snape osobne vylepšoval – tá dnešná mládež,“ pokrútila hlavou, „ ste namojdušu rozmaznaní!“ riekla a opäť zmizla za dverami.

Harry a Blaise si vymenili otrávené pohľady, keď sa Harry spýtal, zatiaľ čo mu podal pohár vody na zahnanie nepríjemnej pachute. „Už je ti lepšie?“

Blaise prikývol a odpil si. „Bola to len chvíľková slabosť. Nemusel si kvôli tomu zmeškať večeru.“

„Kašlem na večeru,“ odvetil Harry a ich pohľady sa stretli. A vtedy Harry po prvýkrát uvidel to o čom mu Tom hovoril. Lásku, ktorú k nemu Blaise choval. A konečne pocítil ten rozdiel. Tom mu hovoril, že nadíde deň, kedy bude vedieť čo cíti. Pravda bola, že priateľstvo cítil k Theovi či Dracovi, no u Blaisa to bolo iné. S ním bolo všetko rozmanitejšie, pestrejšie a hlbšie. Už keď dostal tú nečakanú horúčku pred pár mesiacmi, tak si neskôr uvedomil, aký nehorázny strach mal a stále má. Ako ho bolí tá príšerná myšlienka, že možno už za pár rokov...

„Šššš, nemôžeš na to myslieť, maličký. Váš čas je vzácny, tak si už konečne priznaj svoje city. Možno ste ešte mladí, ale na veku vôbec nezáleží, najmä ak je váš spoločný čas obmedzený.“

Harry preglgol, srdce mu prudko búšilo v hrudi, keď vzhliadol na ich dlane. Ležali na posteli, blízko pri sebe. Pomaly sa k tej väčšej a tmavšej priblížil a prekryl ju.

Blaise vydýchol a preplietol si s ním prsty, ktoré presne zapadli do medzier. V čiernych očiach jeho priateľa sa zaleskla túžba a odhodlanie, keď sa k nemu nečakane naklonil a ich pery sa spojili, iba sa dotkli, no to stačilo na to, aby sa v Harryho útrobách rozliali samé nové pocity. Aj keď neboli tak celkom nové, niekedy podobné pocity zažíval pri rozhovoroch s Tomom. Alebo pri rôznych predstavách, ktoré mal o Tomovi. Len obyčajné predstavy o tom, že by Tommyho stretol vo fyzickej podobe mu spôsobovali také silné emócie, že si nevedel predstaviť, čo by cítil, ak by k tomu skutočne došlo. Čo by zažíval, keby ho takto pobozkali Tomove pery? Zabolelo ho v hrudi a musel ich bozk prerušiť. Sklonil hlavu a hneval sa sám na seba.

„Och, ja...“ začal Blaise potichu. „Asi som nemal-“

Harry mu rýchlo pozrel do očí a pokrútil hlavou. „Nie, prepáč, len som,“ nervózne sa pousmial, netušil, ako mu má vysvetliť, prečo prerušil ich prvý bozk, „spanikáril,“ riekol nakoniec a zdalo sa, že Blaisovi odľahlo.

„Myslel si na moju tvár, zatiaľ čo si dostal svoj prvý bozk,“ šepol Tom jemne.

„Nerozumiem prečo, došľaka. Možno preto, že si stále v mojej mysli, teda na teba stále aj musím myslieť,“ pomyslel si zmätene.

Tom sa potmehúdsky zasmial. „Možno.“

Ich dlane boli stále prepletené, keď to bol nakoniec Harry, kto bozk inicioval. Nezatvoril oči, pretože sa bál, že by opäť videl Tomovu tvár. Ich pery sa dotkli, no Harry sa odvážil pokročiť a tú spodnú nasal medzi svoje. Zatvoril oči, keď sa mu srdce rozbúšilo väčšmi a prešli ním príjemné až šteklivé pocity. Blaisove pery boli mäkké, jemné a plné. Nemohol odolať a nežne sa do tej spodnej zahryzol. Blaise mu slabo stisol dlaň a vzápätí nasal Harryho peru, a tak sa striedali. Absolútne zladení, akoby to bola tá najprirodzenejšia činnosť. Nasávali a maznali sa perami, ich jazyky sa len sem-tam nežne obtreli špičkami, keď ich vyrušilo zakašľanie.

Odtiahli sa od seba, akoby boli nachytaní pri zločine. Tváre mali červenkasté, keď pozreli na madam Pomfreyovú. „Nenechajte sa rušiť, chlapci. Chcela som vám len povedať, pán Zabini, že môžete odísť. Nie je dôvod, aby som vás tu držala,“ usmiala sa a stratila sa za ďalšími dverami.

Zadýchane na seba vzhliadli a uškrnuli sa. „Tak to bolo trápne,“ šepol Blaise, no očividne sa nemohol zbaviť úsmevu.

„Chceš v tom pokračovať?“ spýtal sa Harry potichu a Blaise len prikývol.

A tak sa bozkávali a maznali v prázdnej učebni, na premenenej pohovke. Večer, keď už ležali v posteliach a všetci spali, sa Harry prikradol k susednej posteli a ľahol si vedľa Blaisa. Ten ho okamžite skryl vo svojom náručí a objímal ho až kým nezaspali.

„Dobré ránko!“ prebudil ich Theov veselý hlas.

Harry sa zmätene posadil a rukou si prehrabol extrémne strapaté vlasy.

„Kto odhrnul ten záves?“ spytoval sa Blaise naštvane, keď sa posadil vedľa neho.

„Hľadal som Harryho,“ vysvetľoval Draco, ktorý s prekríženými rukami postával pri Theovi.

„Takže, keď ste si už konečne vyznali city vy, mal by som to isté spraviť s Daphne, čo poviete?“ uvažoval nahlas Theodor a prisadol si k nim.

„Koľko to už medzi vami trvá?“ spytoval sa Draco zamračene.

„Do toho ťa nič,“ odvrkol Blaise a vrhol na nich výhražný pohľad.

„Hlavne z toho nerobte rozruch, akoby to bolo niečo prekvapujúce,“ zapojil sa do diskusie Harry, keď sa konečne plne prebral a štuchol do Thea.

„S Daphne to bude tvrdý oriešok, kamoško,“ zaškeril sa naňho a Theodor si nešťastne vzdychol.

„To ja predsa viem. Si s ňou dobrý kamarát, teda má ťa radšej než nás ostatných, nemohol by si jej niečo naznačiť?“

„Pokúsim sa, no len málokedy ma pustí k reči.“ Obaja sa na seba chápajúco pousmiali, zatiaľ čo Blaise a Draco na seba niečo vrčali.

A tak ubiehali školské dni, na Harryho vkus až prirýchlo, ani sa nenazdal a boli tu zimné prázdniny, na ktoré toľko čakal a ktoré mali byť významným posunom v jeho doterajšom živote.

Keď vystupovali z vlaku na preplnenej stanici King´s Cross ich ročník sa k sebe zhŕkol a rozlúčili sa.

„Nezabudnite mi písať!“ rozkázala im Daphne a Blaisovi i Harrymu venovala bozk na líce.

Pansy niečo vzrušene šepkala otrávenému Dracovi. Vincent a Gregory stáli vedľa seba a napchávali sa koláčikmi, ktoré si zabalili na cestu. Theo si od Daphne urazene žiadal tiež bozk, keď na Harryho s obavou vzhliadol Blaise a naklonil sa mu k uchu.

„Len čo sa s ním stretneš mi napíš. Musím vedieť, že ti neublížil,“ šepkal naliehavo a Harry okamžite vedel o akom stretnutí to hovorí.  

„Naozaj sa nemusíš báť, Blaise, budem v poriadku, to ty mi píš, každý jeden deň, rozumieš?“

Blaise s malým úsmevom prikývol. „Pokojne aj každú minútu.“

Harry mu úsmev opätoval, keď sa chlapsky objali, rozlúčili sa so zvyšnými spolužiakmi a odtrhli sa od seba. Každý sa vybral svojou cestou. Draca a Harryho vyzdvihol osobný sluha, ktorý im vzal batožinu a lietajúcim autom ich prepravil priamo do Wiltshire. Vystúpili pred vchodom, kde ich čakala nadšená Narcissa. S úsmevom ich privítala, vybozkávala a popohnala dovnútra, pretože bola poriadna zima.

„Lucius má nejaké jednanie, preto vás nemohol privítať, no už sa vás nemohol dočkať, sľúbil, že do večere bude doma. Ten chaos si nevšímajte,“ rozprávala, zatiaľ čo sa presúvali cez halu do čajového salónika. „Škriatkovia pripravujú sálu na vianočný večierok. Dúfam, že sa tešíte, kúpila som vám nové obleky a topánky a tu máte pripravenú horúcu čokoládu a nejaké dobroty, musím ešte zbehnúť do Paríža, chýbajú nám nejaké výzdoby. Sophia vás vybalí, takže až do večere máte voľno,“ vychrlila na nich, keď im otvorila dvere.

Vošli do salónika, kde stál pred francúzskym oknom vyzdobený okrúhli stolček s dvomi šálkami, ktoré rozvoniavali v celej miestnosti. Na tanierikoch ležali kadejaké dobroty, keď im ich matka medzi dverami kývla a odišla.

„Pre Salazara,“ vzdychol si Draco, keď sa posadili oproti sebe. „Takú rozjarenú som ju naposledy videl, keď ministerstvo schválilo žiadosť o tvoju adopciu.“

Harry sa uškrnul. „Miluje predsa organizovanie večierkov a tento bude mimoriadny, nemôžeš sa jej diviť.“

„Bude to s ňou na nevydržanie, už teraz som ju sotva stíhal počúvať,“ zahundral a lyžičkou vyjedal šľahačku z hrnčeka. „A nemáš tak celkom pravdu, za tým nadšením skrýva nervozitu, bojí sa o teba, tak ako aj ja. Nikto z nás nevie, čo sa stane, keď sa stretneš s Temným pánom a preto sa tak hrozne sústredí na všetko iné.“

„To si naozaj všetci myslia, že ťa zabije, akú mienku to o ňom vôbec majú, pché,“ ozval sa Tom podráždene a takmer dotknuto.

Harry sa zadíval na padajúci sneh za oknom a dlaňami objímal teplú šálku, keď sa chladne uškrnul. „Zábavné, že zatiaľ čo vy sa bojíte, ja sa nemôžem dočkať, kedy prijmem jeho znamenie, aby som sa oficiálne zapojil do vojny, ktorá dúfam, čo nevidieť vypukne.“ V jeho očiach sa zaleskla temnota pri tej vzrušujúcej myšlienke.

Draco si nervózne poposadol a odpil si riadny dúšok čokolády. „Niekedy ma desíš, Harry.“

„A mne si zase niekedy až strašidelne podobný,“ riekol Tom. „Vojna bola pre mňa niečím dôležitým. Ostatní z nej mali strach, no ja som sa v nej vyžíval, pretože som vedel, že len tak môžem našu rasu dostať do pozície, aká by jej mala prináležať.“

Harry sa zadíval na roztápajúcu šľahačku. „No ja som vojnu nezažil, len cítim, že je to niečo, čo je skrátka nevyhnutné a potrebné na to, aby sme v našom svete spravili určitý progres.“

„To vskutku,“ súhlasil Tom. „No aj napriek tomu, že si vojnu nezažil, máš jej jasnú predstavu, nie? Z mojich rozprávaní vieš, čo očakávať.“

„Takže už sa ti nezdám primalý?“

„Samozrejme, že zdáš!“ protestoval Tom. „Si len dieťa a ja verím, že Temný pán bude mať dosť rozumu, aby na to i napriek tvojej vyspelosti a moci prihliadal.“

Harry si v duchu odfrkol a prikývol na niečo, čo mu rozprával Draco. „Temný pán nerobí výnimky, a preto na môj vek rozhodne prihliadať nebude. Bol som to ja, kto sa chcel stať smrťožrútom, preto budem musieť poniesť všetky dôsledky.“

„Jasné,“ odvetil Tom nervózne. „Viem, že som ťa o ňom naučil nejaké veci, ale ty si iný, Harry, Temný pán sa u teba nebude držať svojich zvyčajných zásad.“

„Vôbec nie som iný, len trochu mladý,“ odvetil Harry dotknuto.

„To iný, nemyslím v negatívnom zmysle, Harry a to určite vieš.“

Tom, pre teba som možno iný, no pre Temného pána nikto taký neexistuje. Mám o ňom naštudované toľko, že ho možno poznám lepšie než ty. Nebude u mňa robiť žiadne výnimky, myslím, že to bude práve naopak, bude mi to chcieť sťažiť, aby som mu dokázal svoje kvality a hlavne či to myslím vážne.“

Hlas sa krátko zasmial. „Nie je možné, aby si ho poznal lepšie než ja. Povedal som ti o ňom všetko, prečítal si si o ňom čo sa dalo, no to nemení nič na fakte, že ja som ten, kto ho pozná dokonale. Pokojne môžem predvídať jeho budúce kroky. Sám sa o tom presvedčíš,“ riekol Tom sebavedome a Harry sa zamyslene zamračil.

„... vraj teda dorazí len jeho vnútorný kruh, ale otec hovoril, že má nasledovníkov po celom svete a nie všetci majú Temné znamenia, sú to mocní a veľmi, veľmi vplyvní čarodejníci. Neviem si ani len predstaviť, aká obrovská jeho armáda musí byť, je až znepokojujúce, že niekoho tak mocného a vplyvného si porazil v plienkach. To ma nikdy neprestane udivovať.“

Len toľko zachytil z Dracovho monológu. „Zmeňme tému, prosím,“ zamumlal a Draco prikývol.

„Fajn, čo plánuješ kúpiť Blaisovi?“

„Vlastne už preňho niečo mám,“ odvetil a rukou si podoprel bradu, keď sa oprel o stôl.

„Kedy si to stihol?“ vyhŕkol Draco prekvapene.

„Posledná návšteva Rokvillu. S Theom sme sa nachvíľu vyparili. On kúpil darček Daphne ja Blaisovi.“

Draco naňho prižmúril oči a odložil karamelový košíček späť na tanier. „Vieš, trochu na Blaisa žiarlim,“ priznal potichu.

„Prečo by si žiarlil?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím a nechal si od škriatka priniesť miesto čokolády čierny čaj.

„V škole už si ma toľko nevšímaš. Áno, aj predtým si s Blaisom trávil veľa času, hlavne v knižnici, no teraz ste spolu vkuse. Viem, že spolu chodíte, ale to ja som tvoj brat!“

Harry sa prekvapene uškrnul a odpil si čaju. „Prepáč, neuvedomil som si to. Ty si naopak stále s Pansy.“

Draco si arogantne odfrkol a prekrížil si ruky na hrudi. „Akoby som s ňou chcel byť. Stále za mnou dolieza. Je mojim tieňom ako Vincent s Gregorym. Jedného dňa mi dôjde trpezlivosť a pošlem ju vieš kam.“

Harry sa potichu chechtal, no keď naňho Draco vzhliadol tváril sa smrteľne vážne. „Teraz spolu budeme celé dva týždne, nie je tu žiaden Blaise ani Pansy. Užijeme si to. Čo keby sme si išli zalietať po panstve?“

Šedé oči sa vzrušene rozšírili. „Šalieš? Matka nás zabije!“

„Och, myslím, že tak skoro nepríde,“ mávol rukou a privolal si metlu.

Draco sa nadšene postavil a za chvíľu už so smiechom leteli po dlhých chodbách panstva. Sluhovia sa ich snažili zastaviť, no márne. Mali pred nimi poriadny náskok a Harry sa v tej chvíli cítil bezstarostne. Všetky problémy a trápenia sa vyparili a na chvíľu bol zase dieťaťom.

„Bola to vážne zábava,“ rozprával mu Tom pri večery. „V tvojom veku som také bláznovstvá nevystrájal, očividne som o veľa prišiel.“

„So mnou to doženieš, to sa neboj,“ odvetil Harry, keď si práve krájal mäso.

„Takže váš prospech je zatiaľ výborný. Severus vás oboch veľmi chválil, čo ma vskutku teší, chlapci,“ rozprával Lucius, ktorý sedel ako zvyčajne za vrcholom stola a venoval im pyšný pohľad.

„Harry tento polrok predbehol vo výsledkoch z obrany a elixírov aj Grangerovú. Konečne tej humusáčke kleslo ego,“ riekol Draco a otrčil špicatú bradu.

Harry po ňom strelil pohľadom a odvetil: „Len o pár percent, Draco, Hermiona síce vie ako liezť človeku na nervy, no v učení je jedna z najlepších z ročníka a rozhodne vo výsledkoch nesúťažíme.“

Narcissa sa usmievala a Lucius múdro mlčal. Pred Harrym sa proti humusákom neodvažovali nič hovoriť, najmä, keď poznali pôvod jeho biologickej matky.

„Treba uznať, že tá slečna je na svoj pôvod veľmi snaživá a sčítaná. Rozhodne to nemá ľahké, keď do jedenástich ani netušila o nejakom Rokforte,“ prehovorila Cissy nakoniec a odpila si ružového vína z pozlátenej čaše.

„To je možno pravda, no aj tak ma teší, ak majú moji synovia lepšie výsledky než nejaká humusáčka,“ riekol Lucius a pri poslednom slovku sa zaškľabil. Potom na nich vzhliadol pomedzi vysoké sviece a spýtal sa: „Nerobí vám niekto z učiteľov problémy? Netreba niekomu povedzme... dohovoriť?“

Draco sa toho ihneď chytil. „Napríklad ten poloobor či čo to je, to je asi taký učiteľ ako ja milovník muklov,“ odvrkol.

„Ja mám Hagrida rád. Možno nemá učiteľské vzdelanie, ale oblasti, ktorú vyučuje veľmi dobre rozumie. Vykonáva ju v praxi a kto by nás lepšie naučil o tomto predmete než niekto, kto to reálne robí?“ pozrel na Draca, ktorý mykol plecami.

„To máš pravdu, tak teda tá Trelawneyová, celý ten predmet je na smiech. Harrymu dokonca predpovedala smrť, tá krava!“

„Pravda, ten predmet je len strata času,“ súhlasil tento krát aj Harry a Narcissa sa zdala byť pobúrená.

„Ako si niečo také mohla dovoliť? Strašiť úbohé deti smrťou, čo je to za ženskú?“

 „Nehorázne,“ súhlasil Lucius zamračene. „Porozprávam sa s Dolores, je to námestníčka ministra a momentálne má na starosť školstvo. Predpokladám, že bude súhlasiť stým, aký je ten predmet zbytočný. No s jeho zrušením by musel súhlasiť aj Dumbledore, čo je nepravdepodobné.“

„Cez toho starca to neprejde,“ zahundral Harry, ktorému sa zdvíhal tlak len pri pomyslení na Dumbledora.

„Už ste spolu vlastne mali nejaký tréning, srdiečko?“ pozrela naňho Narcissa zvedavo.

Harry pokrútil hlavou. „Nie, prvé stretnutie sme si dohodli až po prázdninách. Tento polrok bol priveľmi zaneprázdnený.“

„Tréningy so samotným Albusom Dumbledorom, rozhodne sa toho veľa naučíš,“ rozprával Lucius, „no zároveň musíš byť aj opatrný, pamätaj, Dumbledorovi je neradno veriť.“

„To veľmi dobre viem,“ odvetil Harry a od škriatka si vypýtal ďalší čierny čaj. Potreboval kofeín, pretože celú noc plánoval trénovať. V škole trochu zalíhal, preto chcel cez prázdniny dohnať čo najviac.

Po večery sa presunuli do salóniku, kde debatovali pri zapálenom krbe. Harry mal rád tieto rodinné debaty, len málokedy mal Lucius čas, aby ich trávil s nimi a dnes bol jeden z tých vzácnych večerov, kedy len tak sedeli na pohovke a rozprávali sa o všetkom, čo nestihli prebrať pri večery.

„... dala som ten recept Dobbymu, len on môže pripraviť také dokonalé medovníky, je to výborný kuchár a stromček môžeme vyzdobiť už zajtra, čo poviete chlapci?“ spytovala sa Cissy rozžiarene. „Z Paríža som priniesla okrem výzdoby na večierok i najnovšie dekorácie na stromček. Musí byť dokonalý, príde k nám veľa dôležitých hostí, náš stromček musí byť ukážkový.“

Lucius si odkašľal a pozrel na Harryho. Už niekoľko minút viedli očný kontakt, keď nakoniec Lucius prehovoril: „Potrebujeme si s Harrym pohovoriť, osamote, ak dovolíte.“

 „Och, iste,“ riekla Narcissa, no venovala Luciusovi varovné zamračenie.

Odišli do Luciusovej pracovne, kde sa usadili za stôl. „Odohralo sa prvé stretnutie smrťožrútov od povstania Temného pána.“

„Viem,“ odvetil Harry. „Cítil som jeho hnev. Zúril, že ste mu nepomohli, keď vás najviac potreboval.“

Lucius prikývol. „Áno, dal nám svoju zlosť riadne pocítiť, no spomenul ťa.“

Harry sa napriamil a vážne mu vzhliadol do očí. „V akom zmysle?“

„Spomenul tvoje meno, načo smrťožrúti reagovali agresívnym spôsobom. Padala na teba celá spŕška nadávok a vyhrážok, ktoré Temný pán okamžite prerušil a všetkým prezradil, že len vďaka tebe má späť svoju telesnú schránku. Nikto tomu nechcel veriť. No Temný pán ich samozrejme svojským spôsobom uveriť donútil. V tej chvíli som vedel, že ťa nemá v pláne zabiť, práve naopak. Rozprával o tebe ako o niekom, kto bude temnej strane veľmi nápomocný, očividne má s tebou veľké plány. Musel si naňho vskutku zapôsobiť.“

Harry sa oprel o stoličku, na ktorej sedel a chvíľu mlčal. „Spomenul vám, že ma chce označiť?“

Lucius ho zamyslene sledoval, keď odvetil: „Nie. Po stretnutí si ma zavolal a požiadal ma, aby som ťa počas večierku vzal na stretnutie vnútorného kruhu, kde ťa chce predstaviť ostatným. Vlastne najmä kvôli tomu ti všetko rozprávam, nechcem, aby si mal obavy z toho, že by ti chcel ublížiť, či ťa na onom stretnutí dokonca zabiť.“

Harry prikyvoval. „Vlastne som sa s ním pred pár mesiacmi stretol.“

Lucius prekvapene zodvihol obočím. „Čože?“

„Našiel si ma v Rokville. Bol to len krátky rozhovor, počas ktorého ma informoval o nasledujúcich krokoch, takže o stretnutí viem. Chce ma na ňom označiť.“

„Tak skoro?“ zhrozil sa plavovlasý muž a znepokojene sa postavil. „Si len dieťa a Temné znamenie je veľmi zložitá a silná temná mágia. Dieťaťu, ktoré ešte nemá plne rozvinuté a teda stabilné a silné magické jadro môže takýto zásah do mágie rapídne prihoršiť. Môže to mať na teba devastujúce účinky. Neverím, že by Temný pán niečo také riskoval.“

„Síce s Luciusom súhlasím, no pravda je, že tvoja mágia je taká silná, ako pri dospelom kúzelníkovi,“ poznamenal doteraz mĺkvy Tom.

„Moja mágia je aj napriek môjmu veku dostatočne silná, aby takú zmenu ustála. Môže to mať pár negatívnych účinkov, no verím, že len dočasných. A Temný pán len plní to čo sľúbil.“

Lucius naňho prižmúril oči. „V Rokforte budeš musieť byť opatrný, znamenie na predlaktí môže hocikto zazrieť, no Temný pán ťa naučí maskujúce kúzlo. Funguje osem hodín a opätovne sa môže aplikovať až za dvanásť.“

Obaja sa opäť odmlčali. Lucius stál pri okne, za ktorým zúrila víchrica. Snehové vločky poletovali všetkými smermi.

„Ako reagovali smrťožrúti, keď videli tú masku?“ spýtal sa Harry nakoniec.

Lucius sa k nemu otočil a odvetil: „Tá maska je desivá, nedokázali sme sa mu dlho pozerať do tváre. Hoci jeho tvár nám naháňala hrôzu už pred jeho pádom. Bola neľudská, mal neprirodzené rysy, akoby poznamenané silnou čiernou mágiou. Predpokladáme teda, že jeho tvár je ešte hrôzostrašnejšia, preto tento krát radšej zvolil masku.“

„Výborne, presne tak má Temný pán pôsobiť na svoje okolie. Má naháňať hrôzu,“ tešil sa Tom.

Harry sa len uškrnul, pretože jeho teória bola celkom iná a Temný pán ju rozhodne nevyvrátil. Podľa neho sa pod maskou nič strašidelné neskrývalo, práve naopak. „Koniec koncov, Temný pán taký byť má. Je to líder temnej strany, rozhodne by ma neuspokojilo, ak by mal deduškovský a senilný výzor ako Dumbledore,“ odpľul Harry znechutene a Lucius s úškrnom prikývol.

„S tým môžem jedine súhlasiť. Len predstava takého typu Temného pána je mi viac než odporná.“

Harry sa musel zasmiať, keď sa mu v hlave vynorila predstava hrozivého lorda Voldemorta s výzorom podobným Dumbledorovi. Tom ho urazene zahriakol a okamžite mu podobné predstavy z hlavy vymazal.

Večer sa miesto do postele vybral trénovať. Vďaka náhrdelníku, ktorý mu daroval Tom a kde mal zároveň jeho jedinú fotku, mohol používať rôzne zaklínadlá, bez toho, aby ho vystopovalo ministerstvo, a tak aktívne trénoval. Tom bol výborným mentorom a učiteľom. Harry skrátka tréningy so svojim hlasom zbožňoval. O pol štvrtej ráno sa celkom spotený a vyčerpaný osprchoval a konečne uľahol do svojej veľkej pohodlnej postele. Merlin, chýbala mu, na Rokforte ani zďaleka také luxusné matrace nemali.

No aj napriek únave zaspať nemohol. Myslel na Blaisa. Jeho ochorenie bolo pre Harryho ešte stále čerstvou novinkou, s ktorou sa zrejme nikdy nezmieri. Myslel na to, ako mu je, či je v poriadku, či nedostal horúčky... bol doma len deň a už bol nervózny, pretože Blaise nebol na blízku, a tak ho Harry nemal ako kontrolovať. Myslel na ich bozky a dotyky. Pritúlil sa k prikrývke a predstavoval si, že sa tisne k Blaisovmu telu, keď zrazu začul tichý vrzgot dvier.

„Harry? Nemôžem spať a počula som tiecť sprchu, si ešte hore?“

Harry si poposadol a prižmúril oči na tmavú siluetu, ktorú podľa hlasu identifikoval ako Narcissu.

„Som, poď ďalej,“ zašepkal a počul kroky, ktoré zanikli, len čo si tmavá postava sadla k nemu.

Harry sa posunul a urobil jej miesto. Narcissa si k nemu ľahla a spoločne sa opreli o čelo postele. „Trápi ťa niečo, keď nemôžeš spať?“ spýtal sa šepky.

„Och, to ten večierok. Som z neho celkom nesvoja. Je to vôbec po prvýkrát, kedy bude u nás doma samotný Temný pán a ja som z neho mala vždy strach, navyše mi Lucius prezradil, že na stretnutie pôjdeš na jeho žiadosť aj ty.“

„To sme predsa očakávali, Cissy, o mňa si vôbec nemusíš robiť starosti,“ odvetil Harry pokojne.

„Lucius ma ubezpečoval, že bude všetko v poriadku. No Temný pán bol vždy nevyspytateľný. Nevieš si predstaviť koľko krát som tŕpla, či sa Lucius zo stretnutí s ním vráti v poriadku,“ riekla rozrušene.

„Temný pán svojich nasledovníkov netrestá bezdôvodne. No musíš ho chápať, má svojské metódy, vďaka ktorým má taký veľký rešpekt a úctu. Nemôže byť ako z cukru, to by bolo na smiech, nemyslíš?“ uškrnul sa na ňu a Narcissa sa pousmiala.

„To máš pravdu. A teba trápi čo? Už počas večere som si všimla, že ti niečo leží na pleciach.“

Harry si povzdychol, keď si ho k sebe Narcissa pritúlila a pohladila ho po vlasoch. „Chodím s Blaisom,“ priznal potichu.

„No prosím, a to mi vravíš až teraz?“ spýtala sa s úsmevom.

„Vravel som ti, že v kúzelníckom svete sa na pohlavie nehľadí,“ zamumlal Tom ospalo.

„Je to pomerne čerstvá záležitosť,“ odvetil. „A viem, že sme na taký druh vzťahu ešte mladí.“

„Hm, to ste, no keď sa to tak vezme s Luciusom chodím od pätnástich a dovtedy mal opletačky s istým Evanom Rosierom. Myslím, že si s ním začal v tvojom veku, Lucius bol fyzicky vyspelý a preto bol aj toľko žiadaný, rád experimentoval, no nakoniec som mu učarovala ja,“ usmievala sa. „No nehovor, že som ti o tom povedala.“

Harry sa pousmial. „Rosier je smrťožrút, však? Nežiarliš, keďže sa dodnes stretávajú?“

Narcissa sa zachichotala. „Ostali dobrými priateľmi, no Luciusovi verím. Je to čestný muž, neznížil by sa k podvádzaniu.“

Harry sa zamyslene usmieval, keď Narcissa po chvíli riekla: „Ale predpokladám, že tvoj vzťah s Blaisom nie je dôvod tvojho trápenia, však?“

Okamžite zosmutnel a pokrútil hlavou. Vyhodnotil, že sa stým skrátka potrebuje niekomu zveriť a Cissy bola najlepšou kandidátkou. „Blaisovi prišlo zle a priznal sa mi, že je chorý.“

„Pre Merlina, on ti to povedal?“ vyhŕkla šokovane.

„Ty to vieš?“

Stisla ho a pobozkala do vlasov. „S Alessandrou, jeho matkou, sme priateľkami už od detstva. Priatelila som sa aj s jej bratom Antoniom, ktorý tou zákernou chorobou trpel po ich nebohej tete. Zomrel veľmi mladý a žiaľ, úbohý Blaise chorobu podedil, je to ako mor, lepí sa z pokolenia na pokolenie. Alessandra bola na pokraji zrútenia, keď sa to dozvedela, musela som ju dávať dokopy. Sľúbila som jej, že to udržím v tajnosti, no Blaise zrejme cítil, že si jeho najbližšia osoba a teda by ti o tom mal povedať. Je mi to naozaj veľmi ľúto, srdiečko,“ šepla a pevne ho objala.

Harry si zaboril tvár do jej saténového županu a zatvoril oči. „Neviem či to zvládnem. Snažím sa byť v pohode a tváriť sa, že sa nič nedeje, no v skutočnosti na to stále myslím, len čo ho uvidím, premýšľam, koľko času nám ešte ostáva.“

„Keď to bude zlé, budeš mať nás, ty dáš silu Blaisovi a my tebe, zlatko. Život vie byť krutý, jednému dá všetko a druhému všetko vezme. Spravodlivosť na tomto svete neexistuje a nám neostáva nič iné, len sa s tým vyrovnať a užívať si toho druhého, kým sa dá.“

„Narcissa má pravdu. Svojich rodičov si nemal ani len možnosť spoznať, odišli priskoro, no s Blaisom si dostal oveľa viac času, vo všetkom zlom musíš hľadať aj pozitíva, inak by si nemohol ísť ďalej,“ ozval sa Tom v jeho mysli.

Harry presne toto potreboval. Utešujúce slová od Toma a Cissy mu pomohli, no objatie bolo to, čo mu chýbalo. V tú noc ani netušil ako nakoniec zaspal.

~

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:)

(Chem, 24. 8. 2017 23:34)

Uzasna kapitola! Tolko sa tam toho stalo, cim si nam krasne vynahradila cele to cakanie. Mam taky zvlastny pocit, ze to ma Harry vsetko tajne premyslene. Ze prijatie znamenia a pomoc Voldemortovi je prenho len maly krok na ceste k jeho osobnemu vrcholu - niecomu vacsiemu ako je sam LV a mozno aj niecomu desivejsiemu. Paci sa mi, ako Harry uvazuje sam za seba, ze aj napriek Tomovej rade neprijat znamenie, Harry spravil po svojom. Zatial jeho pridanie sa na stranu "zla" pekne kompenzujes tym, ako dokaze ocenit napriklad Hagrida a zastat sa Hermiony, no som velmi zvedava, ako to pojde dalej, ked bude Harry sucastou presadzovania Voldemortovej ideologie. Zabini ma mrzi. Uprimne by som bola radsej, keby sa rozisli napriklad kvoli rozdielnym nazorom na Voldemorta. Viem si predstavit Blaisea protestujuceho proti vojne. No na druhej strane, takto moze byt ich rozchod mierumilovny. Ale aj tak dufam, ze tam Blaise este chvilku pobudne, lebo tento romanik ma nadchyna a dobre sa to cita.
Uz sa velmi tesim na Narcissin vecierok a ako nas dalej prekvapis :).

Paráda.

(Karin, 24. 8. 2017 23:25)

Je mi jich líto jsem moc ráda že opět píšeš moc se mi tvé povídky líbí.

.....

(Kilia Ice , 22. 8. 2017 20:48)

Úžasná časť. Našla som ju až teraz ale je úžasná a teším sa na pokračovanie. Dúfam že ďalšie pokračovanie bude čoskoro. :D

....

(Karinka chan, 21. 8. 2017 22:32)

Snadkazdy den som sem chodila a konecne je tu nova kapitola! Okrem par drobnosti ti nemam co vytknut. Je mi luto Blaisa ale este viac Harryho lebo sa trapi a vie ze mu nemoze pomoct. A uz sa konecne pobozkali aj ked u Harryho som videla nejasnosti. Teraz to este nevie ale moznoze Toma ma viac ako rad :) uvidime.
Tom je presne taky aky ma byt ani nie sladky, ale starostlivy a popritom aj kus arogantny skratka si ho perfektne vystihla. Voldy je svina ale bude sranda ked sa s Harrym stretnu a ked sa prida k Smrtozrutom ( aj ked si Harryho neviem predstavit) Sirius s Remusom by mohli neskor chytit podozrenie najme Namesacnik ale necham sa prekvapit nasledujucimi udalostami. Dakunem za kapitolu a cakam dalsiu.

hurá do čtení

(sisi, 20. 8. 2017 21:16)

Děkuji za krásnou kapitolu. Líbí se mi v ní asi úplně všechno, jak Harry zachránil kmotra a de facto strýčka Siriuse Blacka, jak mluvil s vlkodlakem Lupinem, že má dobré jádro a je vcelku hodný chlapec, má mnoho kamarádů a málo nepřátel, vlastně se tu o nepřátelích nemluvilo. Také je pozitivní, že se umí s každým domluvit, nepoužívá vydírání, ani vyhrožování, nebo jiné techniky mučení. Líbí se mi jeho vztah s hlasem Toma v Harryho hlavě. Nejsem příliš nakloněna myšlence na zbrusu nové znamení zla na Harryho ruce, ale pokusím se změnit svůj pohled na věc. Harry si myslí, že je to nutné pro další postupy, asi ví, co chce udělat. Narcissa je tu úžasnou matičkou, děkuji za její přítomnost v povídce. Výborně vyvažuje jinak dost maskulinní prostředí. Musím se smát při myšlence, na Daphne a Pansy, které tu jsou vyobrazeny opravdu jako děvčata v předpubertálním a raně pubertálním věku: šatičky, barvičky, kytičky,... to ostatní nebudu rozebírat, moc se těším na další kapitolu, chci se nechat překvapit. Díky.

...

(Tinů, 20. 8. 2017 18:19)

Parádna kapitola. Konečne sa bozkávali, ja sa z toho tak vytešujem. A a tou chorobou je to super nápad ako sa ho zbaviť aby mohol byť s Tomom. Som zvedavá čo bude ďalej. Stretnutie zo Siriusom a hlavne s Voldym. Čo Harryho naozaj označí a tak...
Teším sa na ďalšiu kapitolu

...

(MiraJane, 20. 8. 2017 3:45)

Konečně další kapitola tohoto skvostu. Nemám k ní co dodat, je to úžasné. Je mi líto problémů, které se zde vyskytly, ale vývoj příběhu se mi moc líbí. Voldemort je skvělý, temný, krutý, ale zároveň charizmatický a mocný, žádná přeslazená..téměř směšná napodobenina, prostě skvělé. Líbí se mi i Tom. Bála jsem se, že Tom v hlavě bude absolutně mimo charakter a příliš..slaďoučký. Ale je takový, jakého jsem si Toma představovala. Už ví co chce, už je to svým způsobem ten temný lord, ale zároveň i chlapec. Začínám jeho vztah k Harrymu vnímat pozitivně a chápu jeho city, které popisuješ decentně, nepřeháníš, zkrátka velmi dobře. Vím, že nešetřím chválou, ale kladně hodnotím i vztah s Blaisem, Harry poznává i takovou stránku života a není naivní. Setkání a plesu se nemohu dočkat, Harry a Voldemort spolu..nejlepší scény :D Prosím, drž se stále stejného stylu této povídky. :) Nakonec snad jen poděkovat a zmínit, že když bude další kapitola co nejrychleji, vůbec to vadit nebude :D