Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola X.

27. 9. 2017

 

Kapitola X. 

Drak

Hrôzostrašné sny sprevádzali jeho spánok, ani Tom ich nedokázal odohnať, také silné boli. Nočné mory o tom, ako sa mu moc vymyká spod kontroly, ako sa mu temnota a chuť ničiť rozlieva v smaragdových očiach. Ako jeho čierna mágia zabíja a spôsobuje bolesť. Muklovské mestá padajú k zemi a stáva sa z nich prach. Čierna magická sila obklopuje všetko a stále sa zväčšuje a stále silnie. A Harry tú skazu sleduje, spôsobuje ju...

Posadil sa tak prudko až zo seba zhodil paplón, ktorý dopadol na podlahu. Lapal po dychu a pozeral na napoly odostreté okno oproti posteli, na ktorej ležal. Bolo za ním pochmúrne svetlo, malé vločky poletovali v slabom vánku. Harryho ten pohľad upokojoval.

„To nič, Harry, len hlúpy sen, ktorý je nepochybne produktom posledných udalostí. Vôbec nič to neznamená. Nič také by si nikdy, nikdy nespravil.“

Utrel si vlhké oči a prehrabol strapaté vlasy. „Ja len stále nemôžem uveriť tomu, načo sa moja mágia zmenila, a teraz nemyslím ten sen...“

Tom mlčal, zdalo sa, že premýšľa.

„Čo som vôbec zač, Tommy? Myslíš, že som príšera? A ako vôbec môžem mať takú mágiu ja... nie som nikto, narodil som sa priemerným kúzelníkom, tak odkiaľ sa to vzalo?“ šepkal zúfalo a neprestajne sledoval vločky a v pästi zvieral pokrčenú plachtu.

„Harry, mágia nie je dedičná. Muklom sa môže narodiť kúzelník. Kúzelníkom šmukel, čo je takmer mukel. Podpriemerným čarodejníkom zase mocný potomok. Mocným čarodejníkom, podpriemerný potomok. A tak ďalej. Mágia je samostatná energia, ktorá pochádza nevedno odkiaľ, možno zo samotného vesmíru, v budúcom čarodejníkovi sa vytvorí rovnako ako srdce a iné orgány – magické jadro, v ktorom mágia rastie a vyvíja sa do doby, kedy dosiahne svoje maximum, a to po dovŕšení dospelosti, čo je sedemnásť rokov. Preto sa v magickom svete dospieva skôr, je to tak kvôli mágii. A nie, ty rozhodne príšera nie si, maličký môj. Tvoja mágia je len abnormálne silná, preto rastie takou závratnou rýchlosťou a tvoje telo jej skrátka nestíha.“

„Ale odkiaľ sa v nej vzala tá temnota? Prečo naraz sčernela... nerozumiem tomu.“

„Tvoje mágia má svetlý i temný charakter, veď ty sám si hotová zmes temnoty a svetla. Tým je práve taká jedinečná, tou neuveriteľnou rozmanitosťou a premenlivosťou. Všetko, na čom záleží je, aby si ju ovládol, a potom ju môžeš využívať, ako budeš chcieť. Môžeš jej protiklady zmiešať čím vytvoríš celkom novú odrodu mágie. Doteraz ju delíme len na svetlú a temnú, no tá tvoja je zmes oboch. Si výnimočný, vždy si bol, už od svojho narodenia. Skrátka si k tomu predurčený, Harry... Si predurčený k veľkým veciam, nie som prvý ani posledný, kto ti to vraví.“

Harryho zrazu z ich rozhovoru vytrhol praskavý zvuk, ktorý sa ozýval niekde zo zeme.

„Znie to ako praskanie škrupiny,“ riekol Tom sústredene.

Harry sa sklonil k svojmu kufru, ktorý mal z druhej strany postele a rozmotal vajce z deky, do ktorej ho predtým zabalil. Bolo naozaj prasknuté. Prasklina sa rozširovala a tiahla až k druhej strane.

Rýchlo deku s vajcom položil na posteľ a s úsmevom sledoval malú dračiu hlávku, ktorá z rozbitej škrupiny vykukla, následne sa vajce rozpadlo a Harrymu sa naskytol pohľad na dráčika, ktorý mal veľkosť malého jabĺčka. Jeho šupinaté telíčko malo opálové sfarbenie. Bol biely, no každá šupinka sa leskla inou farbou.

„Pripomína mi moju mágiu,“ riekol Tomovi.

Dokonca aj jeho oči, ktoré nemali žiadne zrenice boli rôznofarebné. Mal krátky štíhly chvostík, po ktorom sa tiahli ešte mäkké ostne až cez jeho chrbát a končili na jeho malej hlávke.

„Máš pravdu, budete spolu dokonale ladiť,“ odvetil Tom. „Páči sa mi, je to naozaj najkrajší drak, akého som kedy videl.“

Harry ho ukazovákom jemne pohladil, načo dráčik vychrlil červený plameň, z ktorého sa chytila deka. Harry malý požiar rýchlo zahasil kúzlom a uškrnul sa. Drak sa očividne hneval, že sa ho dotýka.

„Hej, neublížim ti. Nemusíš byť agresívny,“ prehovoril k nemu Harry a drak sa ho pokúsil pohryznúť priamo do prsta.

„Ako mám, pre Merlina, skrotiť draka, a to Lucius vravel, že tento druh nie je agresívny.“

„Musíš mu dať čas, pozri, ako si ťa obzerá, najprv ťa musí spoznať, musí sa zoznámiť s tvojou mágiou a pachom. Vezmi si ho do dlane, tak ťa bude viac cítiť,“ radil mu Tom.

Harry ho počúvol a načiahol k drakovým predným nohám svoju roztvorenú dlaň. Malý ostrý pazúr ho podriapal, no nakoniec stvorenie vyliezlo na jeho dlaň a Harry sa pousmial, keď si ho vyzdvihol bližšie k svojej tvári, aby si ho mohol lepšie poobzerať. Drak mu chvíľu chodil po dlani, no už nechrlil oheň, ani nedriapal. Miesto toho ho zrejme očuchával a potom ho dlho sledoval so svojimi farebnými očami. Po chvíli mu začal loziť po zápästí, prešiel na rukáv a vyšiel až na jeho rameno, Harry ho nechal. Z takého malého draka rozhodne strach nemal. Pootočil k nemu hlavu a pozdravil ho. Z drakových nozdier vyšlo trochu dymu, no nakoniec si ľahol a vyzeral spokojne.

„Už sme teda zoznámení?“

„Zdá sa, že áno, draka som nikdy nemal, takže neviem, ale ak by ti neveril, určite by ti len tak neležal na pleci.“

„Čím ho mám vôbec kŕmiť, viem, že dospelí jedinci žerú ovce, ale čo mláďatá, to netuším.“

„Skús si od škriatka vypýtať kúsky sušeného mäsa.“

„Smoky,“ zvolal a škriatok sa okamžite objavil pri jeho posteli. Harry mu zadal príkaz a o chvíľu mal v ruke vrecúško plné kúskov sušeného mäsa. Jeden z nich vybral a ponúkol ho drakovi, ktorý sa po ňom okamžite vrhol a takmer mu odhryzol prst. Dal mu ešte tri väčšie kúsky a zhodnotil, že to by takému krpcovi malo stačiť. Drak spokojne oddychoval a Harry si ho uložil späť do dlane, o chvíľu dráčik zaspal a Harry využil voľný čas na to, aby sa osprchoval a obliekol.

„Teraz by si ho mal mať stále na očiach, mohol by si ublížiť,“ prehovoril Tom, keď podišiel ešte k spiacemu drakovi a vzal si ho do dlane.

„Hagrid mi dal poriadnu zodpovednosť,“ posťažoval sa Harry a vykukol na chodbu.

„Len čo trochu povyrastie bude sa o seba vedieť postarať sám. Draci sú samostatné bytosti.“

„Super a teraz mi povedz, kde v pekle je jedáleň, som hladný ako vlk,“ riekol v duchu a stál na chodbe pred dverami rozhodujúc sa, ktorým smerom sa vydať ďalej.

Tom sa zasmial a navigoval ho. Išiel rovnakou trasou, ako včera na záhradu, avšak z predsiene zabočil na inú chodbu až sa nakoniec cez pootvorené dvere dostal do jedálne. Bola veľká, no stôl sa zdal byť zmenšený. Bol okrúhli a boli pri ňom dve stoličky a za tou jednou už niekto sedel.

„Dobré ráno,“ zaželal Harry zdvorilo. „Smiem sa pripojiť?“ spýtal sa a premeriaval si muža, ktorý odložil noviny aj nahryznutý croissant a vzhliadol naňho. Bol to veľmi pekný, mladý muž. Skôr tmavší typ. Tmavohnedé vlasy mal asi po ramená a mierne sa mu vlnili. Mal výrazné hnedo-zelené oči a bol príjemne, no nie prehnane, zarastený. Mal vystúpené lícne kosti, čím mu pripomenul mukovského modela, ktorého zahliadol na jednom z tetiných časopisov.

„To je Rabastan, je umytý a upravený, asi preto si ho hneď nespoznal,“ informoval ho Tom.

„Och, samozrejme, ty si...“ prižmúril naňho oči, keď si Harry sadal oproti nemu. „Tie zelené oči poznám. Zachránil si ma,“ uškrnul sa akoby tomu nedokázal uveriť. „Si iba dieťa, zdal si sa mi nízky na dospelého, máš tak pätnásť, tipujem správne?“

„Skoro dobre, trinásť,“ odvetil a škriatok mu pripravil na tanier pokrm, o aký ho požiadal.

Rabastan naňho vyvalil oči. „Trinásť... a si smrťožrút?“

„Áno, Temný pán ti o mne nič nehovoril?“ začudoval sa Harry a natrel si hrianku maslom.

„Bol som na tom dosť zle, preto ma tu Temný pán nechal, možno mi niečo spomenul, mal som horúčky, takže som ho asi tak celkom nevnímal,“ pokrčil plecom a vložil si do úst mesiačik jablka z ovocnej misy. „Mimochodom, som Rabastan.“

Harry mu venoval malý úsmev. „Ja Harry, teší ma.“

„Harry... ako ten Harry Potter?“ spýtal sa pobavene.

Harry zodvihol obočie a chladne odvetil: „Ja som Harry Potter.“

Úsmev z Rabastanových pier rýchlo zmizol a neveriacky si ho prezeral. „Obávam sa, že nerozumiem.“

Harry vnímal, ako sa muž pred ním napäl a zaujal obrannú pozíciu.

„Napadne ma?“ spýtal sa Harry a ľahostajne pokračoval v raňajkovaní.

„Vyzerá, že ešte nie je plne zotavený, takže pochybujem,“ odvetil Tom.

„Nie je žiadne tajomstvo, že som Temnému pánovi pomohol povstať, na oplátku mi sľúbil pozíciu smrťožrúta. To čo sa stalo, keď som mal rok už nevrátim, viem, že ma obviňujete z toho, že ste boli v Azkabane, ale zamysli sa; skutočne si myslíš, že za tvoju väzbu mohlo ročné decko? Nemal si sa nechať chytiť.“ Harry mu venoval temný pohľad, a potom skontroloval dráčika, ktorý spal v jeho lone, no začal sa mierne vrtieť.

„Si poriadne drzé decko,“ zavrčal Rabastan a prehrabol si vlasy dozadu, no vzápätí sa vrátili do pôvodného stavu a pár pramienkov mu padlo do tváre. „Netušíš, čo po páde Temného pána nastalo! Bolo ťažké nenechať sa chytiť, keď vedeli moju identitu! Lovili nás ako zvieratá! Zabíjali naše rodiny, mučili nás, nevieš si to ani len predstaviť!“

„A zato zaplatia, dobre? Čoskoro bude ďalšia vojna, budeš sa môcť pomstiť tým, ktorí ti ublížili, ale nehádž to na mňa. Bol som dieťa, ani si to dočerta nepamätám!“

Rabastan dlho mlčal a mračil sa naňho, zatiaľ čo Harry jedol a ignoroval ho.

„Čo tu vlastne robíš?“ prehovoril nakoniec.

Harry naňho letmo pozrel a odvetil: „Do toho ťa nič.“

Počul ako druhý muž škrípe zubami a zahryzol si do pery, aby sa nerozosmial. Celkom ho bavilo, nasierať ho.

„Rabastan sa musí asi poriadne ovládať, aby ťa nepreklial,“ riekol Tom a znel pobavene.

„Nemal by si byť skôr Dumbledorov miláčik? Ako si mohol pomôcť Temnému pánovi povstať, veď ti ešte tečie mlieko po brade.“

Harry si otrávene povzdychol. „Ty nie si práve príjemný spoločník pri raňajkách.“

„Tak to pardon a teraz odpovedaj!“ odpľul sarkasticky a prepaľoval ho vražedným pohľadom.

„Nie som absolútne vôbec povinný ti na tvoje stupídne otázky odpovedať,“ riekol pomerne pokojným hlasom a načiahol sa po šálke s čajom.

„Ty sopliak-“

„Nezabúdaj, že vďaka tomu sopliakovi tu sedíš živý,“ skočil mu Harry do reči a utrel si ústa servítkou. „Ďakujem za veľmi príjemnú spoločnosť,“ dodal ironicky, dráčika si vzal späť do dlane a postavil sa.

„Ešte som s tebou neskončil,“ protestoval Rabastan.

„Ale ja s tebou áno, maj sa,“ kývol mu a odišiel. „To je, ale idiot,“ pomyslel si Harry na chodbe.

Rabastan je náhodou fajn, len ho musíš spoznať. Nezačali ste práve najlepšie.“

„Je mi ukradnutý,“ odfrkol si, keď sa mu zrazu dráčik vyšmykol z ruky.

Rýchlo pozrel k zemi a zbadal to malé farebné stvorenie utekať po koberci. Na to, že sa len pred chvíľou vyliahol bol vážne rýchly.

„Hej, zastav!“ skríkol po ňom Harry a rozbehol sa za ním, keď zrazu zaliezol pod nejakú skrinku. Harry si kľakol a nakukol pod ňu, no dráčik medzitým vyšiel z druhej strany a upaľoval ďalej.

„Vyšiel z druhej strany!“ upozornil ho Tom a Harry zaklial a obzeral sa či ho zahliadne.

Chodba bola dlhá a zle osvetlená, navyše koberec bol celkom hustý a bledý. Harry teda pokračoval rovno, no neustále sa pozeral po pod nohy, aby toho drobca nepristúpil. Začul pišťanie a zahol do bočného koridoru, kde prekvapene zastal.

Temný pán stál na konci chodby, zahalený ako zvyčajne, no na roztvorenej dlani mu stál dráčik.

„Predpokladám správne, že hľadáš toto?“ spýtal sa obvyklým príjemne tichým hlasom.

„Ech, áno,“ odvetil Harry nesvoj. „Ušiel mi.“

„Netušil som, že vlastníš draka,“ riekol Temný pán a Harry si stvorenie prevzal do rúk.

„Bol to darček k Vianociam. Vlastne, vyliahol sa len dnes ráno, takže to s ním ešte veľmi neviem.“

„Je to zaujímavá rasa. Predpokladám, že patrí do čeľade opálookých.“

„Správne, môj pane, je to Novozélandský Opálooký, no v žiadnej encyklopédii nepísali, že je taký hravý,“ uškrnul sa Harry a ukazovákom ho pohladil po hlávke, čo sa mu zrejme páčilo, pretože spokojne zavrčal.

Temný pán ich sledoval, keď odvetil: „V boji môže byť veľmi užitočný. Vycvič ho.“

„Pokúsim sa,“ povzdychol si Harry.

„Prvoradé je, aby si si ho skrotil. Musíš si ho udomácniť, daj mu meno a domov.“

Harry pozrel do farebných očí draka a späť na Temného pána. „Zdá sa, že o tom niečo viete, môj pane.“

Karmínové oči sa naňho prižmúrili. „Som majiteľom pomerne veľkej a agresívnej samice hada. Jej výcvik mi dal zabrať, ale výsledok stojí zato. Všetko čo potrebuješ je trpezlivosť.“

„Ďakujem za rady, pane.“

Temný pán chvíľu mlčal a pristúpil k nemu bližšie. „Predpokladám správne, že si sa stretol s Rabastanom?“

Harry otrávene pretočil očami, keď si spomenul na toho debila. „Žiaľ, áno.“

Drobné vrásky pri očiach – usmieval sa. „Takže reagoval prehnane, keď zistil tvoju identitu,“ skonštatoval. „Chcel som sa s ním o tebe porozprávať a vysvetliť mu situáciu, no stretli ste sa skôr ako som tak stihol učiniť. Dám to s ním do poriadku, ty si bež zatiaľ oddýchnuť, po obede chcem pokračovať v tréningu.“

Harrymu sa pri zmienke o tréningu zovrel žalúdok. „Čo ak sa to stane opäť?“ spýtal sa potichu.

Temný pán ho chytil za čeľusť a zodvihol mu sklonenú tvár. Pozrel mu do očí a odvetil: „Už predsa vieme, čo tvoja mágia dokáže. Dnes s ňou budeme pracovať opatrnejšie a jemnejšie, včerajšok sa nezopakuje.“

A Temný pán mal pravdu. Dnešný tréning prebehol v poriadku. Mágiu vypúšťal po častiach a postupne s ňou pracoval. Z tohto tréningu mal oveľa lepší pocit. Do izby sa vrátil vyčerpaný a aj napriek zime, ktorá vonku pretrvávala, spotený. Mrkol na draka, ktorého nechal v otvorenom kufri, odkiaľ nemohol vyskočiť. Pochodoval po jeho nevybalených veciach a pár kúskov bolo mierne obhorených. Harry sa nad tým len uškrnul a vydal sa osprchovať. Neskôr sa s dráčikom hral, nemal nič lepšie na práci. V prvom rade mu dal meno, s Tomom sa dohodli na mene Drogo – ktoré bolo germánskeho pôvodu a skrátka sa im obom k tomu stvoreniu akosi hodilo. Skúsil naňho metódy ako pri výchove psa. Za každý príkaz, ktorý splnil mu dal suchú jahňacinu ako odmenu.

Pár hodín pred večerou trávil čítaním. Drogo mu spal na hrudi a Harry bol šťastný, že má konečne čas na svoju obľúbenú činnosť.

„Harry?“

„Hmm?“

„Tak mi napadlo: draci sú magické stvorenia. Čo takto skúsiť, miesto hlasitých rozkazov, komunikovať s ním pomocou Legilimencie? Pokiaľ viem, tak Temný pán s Nagini – jeho hadom – komunikuje v parselčine, ale často mentálnym spôsobom a funguje to. Počas boja to môže byť užitočné, ak nepriateľ nevie, aké príkazy si mu zadal.“

Harry sa nachvíľu odtrhol od čítania a pozrel na dráčika stočeného na svojej hrudi. „Myslím, že je na to ešte malý, počkám, kým trochu vyrastie. Nechcem mu stupovať do mysle, mohol by sa vystrašiť, vyliahol sa predsa len dnes.“

„Iste, nemyslel som hneď,“ zamumlal Tom, keď sa ozvalo krátke zaklopanie na dvere.

Bol to Smoky, oznámil mu, že po večery sa bude konať stretnutie smrťožrútov. Temný pán ho vraj nebude volať cez znamenie, skrátka má presne o ôsmej doraziť do zasadacej miestnosti.

„Myslíš, že tam budú aj vyslobodení smrťožrúti?“ spýtal sa Harry nervózne, zatiaľ čo hladil Droga.

„Určite tam budú, no nemaj obavy, Temný pán ich už isto informoval rovnako ako ráno Rabastana. Nedovolia si žiadne výstupy,“ uisťoval ho Tom.

Drogo sa prebral a užíval si hladkanie. Jeho farebné očká naňho spokojne žmurkali – už teraz to stvorenie začínal mať naozaj rád. Ešte chvíľu sa s ním maznal a hral, až ho nakoniec uložil do kufru, z ktorého mal spravené mäkké hniezdo a vybral sa na večeru. Na jeho šťastie tam bol opäť Rabastan. Vyzeral lepšie ako ráno, menej vyčerpane. Temný pán opäť chýbal, Harry čakal, žeby aspoň večerať mohli spoločne, ale potom mu napadlo, že má masku a tú by si musel dať dolu, ak by chcel konzumovať jedlo.

„Zase ty? Ešte si nevypadol?“ zavrčal Rabastan protivne a venoval mu chladný pohľad.

Harry sa posadil oproti nemu a prevrátil očami. „Môžeš proste držať hubu?“

Rabastan zovrel lyžičku, ktorú držal a prižmúril naňho hnedo-zelené oči. „Takto sa so mnou nebudeš baviť, decko.“

„To hovorí ten pravý,“ odfrkol si Harry a sledoval, ako im škriatkovia pripravujú pokrmy.

„Nemysli si, že ťa budem uznávať tak ako ostatní, zato, čo si spravil pre Temného pána, je mi to u zadku. Ja som musel trčať od sedemnástich v Azkabane, teraz mám 32, vieš si vôbec predstaviť, celé dospievanie tráviť v takej diere?“

Harry si povzdychol a pomedzi vysoké sviece vzhliadol do jeho peknej tváre. „Ešte koľko tu budeš vyplakávať nad svojim hrozným osudom? Nevieš o mne ani hovno a navyše buď rád, že si sa dostal von ešte dosť mladý, aby si stihol dohnať všetko, čo si vo väzení premeškal. Niektorí tam trávia celé životy.“

„Ty zasran. Myslíš, že sa poseriem z týchto múdrych rečí? Dávaj si na mňa pozor,“ zavrčal potichu a jeho oči by zrejme každému naháňali hrôzu. Harrymu nie, Rabastan si na ňom len vybíjal zlosť zato, že bol väznený, nikoho lepšieho po ruke nemal. Harry bol preňho dobrý terč.

„Vyhrážaš sa mi?“ spýtal sa ho a venoval mu chladný pohľad.

„Skrátka si na mňa dávaj pozor, z nás dvoch rodina nebude, to si pamätaj.“

„Zdá sa, Harry, že máš ďalšieho nepriateľa,“ poznamenal Tom.

„Akoby mi na tom záležalo,“ odvetil Harry Rabastanovi. „Nestal som sa smrťožrútom, aby som sa tu s niekým bratríčkoval. Chcem bojovať a dosiahnuť ciele, ktoré Temný pán stanovil, ostatné mi je ukradnuté, vrátane teba.“

„Už sa teším, keď ti v boji niekto nakope ten tvoj arogantný zadok,“ rypol si ešte a odchlipol si vína.

„Už sa teším, keď ti v boji ten tvoj budem zase zachraňovať,“ odfrkol Harry.

V jeho očiach sa blýskalo. „To radšej skapem než by som sa nechal zase zachrániť od teba!“

„Hlavne sa ním nenechaj rozčúliť, na dnešnom tréningu si urobil ohromný pokrok, nedovoľ, aby sa to pokazilo.“

Harry vedel, prečo mal Tom takúto poznámku – jeho mágia totiž doslova zlostne bublala v jeho žilách a túžila tomu hlupákovi ublížiť, no Harry ju úspešne udržiaval v sebe.

Po večery sa vybrali do zasadacej miestnosti, nasledovali škriatka, ktorý ich tam viedol. Samozrejme, aj po ceste sa dobiedzali a keď prechádzali dverami predbiehali sa navzájom.

„Ako malé deti, ty ešte dieťa si, ale Rabastan by už mal mať nejaký rozum.“

„Ten kretén sa zasekol vo veku, v ktorom ho zavreli,“ zahundral Harry, keď vošli do temnej sály. Tmavé závesy boli zastreté, sviece na strope vyhasnuté, len v krbe plápolal masívny oheň, ktorý osvetľoval celú miestnosť.

Obdĺžnikový stôl sa dokonale leskol a všetko sa od neho odrážalo. Prišli skôr, izba bola ešte prázdna, Harry sa posadil na obvyklé miesto a Rabastan ho prepaľoval zúrivým pohľadom.

„Kde si myslíš, že sedíš, skrčok?“ zavrčal naňho.

Harry si podráždene povzdychol. „Na svojom mieste, tupec.“

„Určite nesedíš po ľavici Temného pána! To miesto prináleží len jeho najbližším smrťožrútom!“

„Strč sa do riti a sadni si pre mňa za mňa aj na podlahu!“ vyhŕkol naňho Harry.

„Rabastan, prečo sa neposadíš?“ prehovoril tichý chladný hlas z druhých dverí.

Rabastan mierne zbledol, no pobúrene odvetil: „Môj pane, pozrite, kde si sadlo to decko!“

Karmínové oči sa nebezpečne prižmúrili. „Moji smrťožrúti sa vzájomne rešpektujú a majú rovnocenné vzťahy, takže si takéto pomenovania láskavo odpusti, lebo to veľmi oľutuješ.“

„Ospravedlňujem sa, môj pane,“ odvetil Rabastan miernejšie a konečne sa posadil oproti, približne do stredu.

„Harry sedí presne tam, kde sedieť má. Svoje miesto si právom zaslúži,“ riekol chladne, načo sa začali v miestnosti objavovať smrťožrúti. Temný pán stál pri svojom mieste a každý sa mu ešte pred posadením uklonil hlavou.

Rookwood, Avery starší so svojim synom, Crabbe, Nott, Rosier, Goyle, Dolohov, Crouch, Lucius, s ktorým si vymenili úsmevy, Jugson a nasledovali tí, ktorých vyslobodili: Amycus Carrow asi štyridsať ročný slizký muž s krátkymi svetlými vlasmi, mal na tvári škaredý úsmev, hneď po ňom dorazila jeho sestra Alecto – ryšavá, smrteľne bledá a bacuľatá v tvári. Mala odpudivý výraz, keď sa posadila vedľa Amycusa.

Ďalší dorazil Mulciber, bol dosť zarastený a vlasy mal ulízané dozadu. Mal široké ramená a ani on, rovnako ako Rabastan, nevyzeral, že práve vyšiel z Azkabanu. Postavu mal statnú, zrejme dostával tajné prídely jedla.

Selwyn bol postarší muž, nízkeho zrastu, zato v tvári vyzeral príjemne, takmer reprezentatívne. Rowle bol mladý krátkovlasý blondiak. Nepríjemne sa mračil a mal čudné oči – Harry takú nepeknú farbu zreníc ešte nevidel – boli žlto-hnedé, čo sa k farbe jeho vlasov vôbec nehodilo.

Macnair bol hnedovlasý škaredý chlapík. Tváril sa, akoby sa chystal zabiť každého, kto naňho prehovorí. A nakoniec dorazil Rodolphus, Harry ho mal možnosť prvýkrát vidieť upraveného v drahom šate. Hoci bol Rabastan najkrajší člen rodiny, čo Harry nemohol poprieť aj keď to bol kretén, Rodolphus rovnako vyzeral na svoj vek výborne. Rozhodne si ho po Dracových informáciách predstavoval inak. Mal dlhšie vlasy, upravené skôr ležérne, bol mierne zarastený a mal veľké hnedé oči.

Zato Bellatrix z tej šialenstvo len tak sršalo. Príliš bledá, štíhla, mala veľké poprsie, ktoré očividne rada vystavovala, pretože jej korzetové šaty mali poriadny výstrih. Šialenstvo prezrádzali jej čierne desivé oči a krivý úsmev. Vlasy mala po pás, dlhé a kučeravé. Harry si vedel predstaviť, že bývala krásna, no teraz jej krásu zatieňovalo šialenstvo.

Rodolphus mu venoval pohľad a kývol mu, čo Harryho prekvapilo. Bellatrix ho naopak priam prebodla svojimi divokými očami a viditeľne zaťala čeľusť, akoby sa ho chystala pretrhnúť na márne kúsky.

„Bellatrix ťa zrejme nebude mať rada. Zbožňuje Temného pána, ktorý sa o teba teraz veľmi zaujíma. Bude žiarlivá, takže nebezpečná, daj si na ňu pozor,“ pošepol Tom.

„Nesmierne ma teší, že medzi nami opäť vidím členov našej rodiny, ktorí museli roky pretrpieť vo väzbe. Vedzte, že ma vaša lojálnosť nenechala chladným a veľmi si cením oddanosť, ktorú ste pri zatýkaní preukázali. Koniec koncov, preto som každého z vás včera navštívil a svoju vďaku som vám dal jasne najavo. Takže dnes sa budeme venovať už iným serióznejším záležitostiam.“

Harry na sebe cítil pohľady a nebolo to vôbec príjemné. Pozeral pred seba a snažil sa to ignorovať.

„Musia si na teba zvyknúť, drobec. Daj im čas.“

„Verím, že mnohí z vás čítali noviny. Ľudia sú vystrašení, ministerstvo kolabuje, sám minister popiera, že by som z vašim vyslobodením mal niečo spoločné. Och, zábavné, však? A ľudia mu veria, veria, že za vaše vyslobodenie je zodpovedný Black, ktorému sa podarilo ujsť ako prvému. Podobné články ma príjemne pobavili, aká hlúpa a naivná je strana svetla.“

Smrťožrúti prikyvovali a pochechtávali sa.

„No možno je naivná a hlúpa, avšak jej hlavný líder, sám veľký Dumbledore, nepochybne vie, kto stojí za hromadným útekom väzňov z najprísnejšie stráženého magického väzenia. Dumbledore a jeho rád je celkom určite v tejto chvíli v pohotovosti. A presne to chceme. Chceme bojovať, lebo len tak dosiahneme naše spoločné ciele. A aj preto ľudia musia uveriť, že sme späť. Ukážeme sa im, prinútime ich veriť, prinútime ich báť sa, a to vo veľkom štýle,“ odmlčal sa a venoval im pohľad. „Lucius, nechávam ti slovo.“

Všetci sa hromadne pozreli na Luciusa, ktorý sa postavil a pokojne začal: „Ďakujem, môj pane,“ riekol a pokračoval: „Ako vrcholný člen Rady guvernérov Rokfortskej strednej školy čarodejníckej som bol informovaný o veľkej udalosti, ktorá sa bude na škole konať budúci školský rok. Trojčarodejnícky turnaj – ohromná udalosť, ktorej sa zúčastnia všetky popredné školy z magického sveta, teda, ak by sme sa rozhodli dokázať, že sa Temný pán vrátil práve na onej udalosti, dozvedel by sa to celý svet.“

„Čo by bol vskutku veľkolepý návrat, nemyslíte?“ dodal Temný pán.  

„Čo je Trojčarodejnícky turnaj?“ pomyslel si Harry, pretože sa zdalo, že ostatní vedia, o čom je reč.

„Na hostiteľskú školu dorazia ďalšie dve, ktoré sú vo svete rovnako vplyvné – čo je samozrejme nemecký Durmstrang a francúzsky Beauxbatons. Z každej školy sa vyberie jeden reprezentant, ktorý absolvuje tri úlohy, kde budú preverené jeho schopnosti i inteligencia. Víťaz získava veľmi vzácny pohár pre školu a istú finančnú odmenu. Navyše svojej škole prinesie veľkú slávu vo svete, pretože túto udalosť sleduje celý magický svet. Je to úžasná príležitosť na návrat Temného pána,“ rozprával Tom vzrušene.

Harry zároveň počul nadšené šepkanie všade okolo seba. Smrťožrúti sa zdali byť nadšení.

Temný pán si odkašľal, načo všetci v momente zmĺkli. „Musíme konať veľmi múdro a opatrne. Je to veľká udalosť, ktorá bude nie len mediálne sledovaná, ale aj prísne strážená. Preto musíme nájsť spôsob, ako sa nenápadne dostať do Rokfortu, no prv, než budeme vymýšľať stratégiu, potrebujeme vedieť, aké jednotlivé úlohy budú a za akých podmienok. Pri ktorej úlohe by bolo pre nás najbezpečnejšie vystúpiť na svetlo.“

Lucius ešte stále stál, keď prevzal slovo: „Dnes ráno som si od ministerstva vyžiadal podrobný rozpis úloh na odsúhlasenie. Z tohto dokumentu som sa dozvedel, že prvá úloha sa bude konať na magicky prispôsobenom metlobalovom ihrisku, kde budú musieť súťažiaci prejsť po pri drakovi a získať od neho zlaté vajce, ktoré bude kľúčové pri druhej úlohe. Tá sa bude odohrávať v Čiernom jazere, kde musia súťažiaci vydržať hodinu pod vodou a zachrániť jednu ďalšiu osobu. A nakoniec tretia úloha, ktorá má pre nás najväčší potenciál – bludisko, vysoké, obrovské s nástrahami, v jeho strede sa bude nachádzať samotný pohár, víťazom je ten, kto ho získa ako prvý.“

Smrťožúrti sa rozrozprávali a Harry zvedavo vzhliadol na Temného pána.

„Kto bude bludisko zostavovať?“ spýtal sa Temný pán chladne.

„Podľa mojich informácii členovia učiteľského zboru,“ odvetil Lucius.

„A to potrebujeme zmeniť. Na zostavenie bludiska potrebujeme dosadiť niekoho z našich ľudí, Lucius, podaj návrh na zmenu s tým, že sa ti učiteľský zbor zdá nedôveryhodný na podobnú úlohu.“

„To nebude problém, môj pane. Rokfort má na starosti Dolores Umbridgeová, ktorá môj návrh bez pochýb schváli, avšak jediného, koho môžem ja osobne navrhnúť z našich ľudí na túto úlohu bude Evan Rosier, keďže je zamestnancom ministerstva a venuje sa podobným záležitostiam.“

Evan Rosier sa hneď na to postavil a svoje modré oči uprel na Temného pána. „Tejto úlohy sa, môj pane, veľmi rád chopím. Dolores je moja dobrá priateľka, bude ochotne súhlasiť s tým, aby som vystaval labyrint,“ riekol príjemne.

„Výborne,“ odvetil Temný pán, „spoločne po schválení preberieme, ako presne labyrint zostavíš. Je mi jasné, že budeš musieť dodržiavať určité paragrafy, avšak chcem, aby si postavil tajnú časť, ktorá bude siahať až za Rokfortskými ochrannými bariérami, potom by sme sa do tejto časti mohli premiestniť a započať tak náš plán,“ odmlčal sa, nechal im chvíľku na to, aby si  navzájom podebatovali o nových informáciách a dodal: „Dovtedy, moji smrťožrúti, nebudete podnikať žiadne akcie, ktoré by na nás mohli upozorniť. Budeme v tichosti čakať na našu chvíľu, na náš návrat, na čas, kedy odštartujeme druhú kúzelnícku vojnu – a vedzte, že túto vojnu spoločne vyhráme,“ riekol takým tónom, že nik nemohol o pravdivosti jeho slov ani len pochybovať. Karmínové oči sa upreli na každého jednotlivo a keď zastali na Harrym blysla sa v nich neznáma triumfálna emócia.

Smrťožrúti súhlasne prikyvovali a Bellatrix sa strašidelne usmievala.

„Dnešné stretnutie je u konca. Tí, ktorí ste sa vrátili z väzenia oddychujte a dajte sa pomaly dokopy. Tí ostatní, správajte sa prirodzene. Len čo sa vybavia všetky administratívne záležitosti a bude oficiálne, že Evan zostaví bludisko, stretneme sa a spoločne naplánujeme ďalšiu misiu. Dovtedy čakajte na moje volanie. A okrem toho, chcem, aby sme oslávili úspešnú misiu v Azkabane, preto na mojom panstve usporadúvam slávnostnú večeru, ktorá sa bude konať posledný prázdninový večer. Chcem, aby ste priviedli svoje polovičky a deti. Môžete ísť a prajem vám príjemný zvyšok večera.“

Smrťožrúti sa lúčili s Temným pánom. Harry sa postavil a chystal sa vrátiť do svojej izby, keď ho zastavil Lucius. „Máš sa tu dobre?“

„Áno, písal som ti, že sa už vyliahol, čítal si to?“

Lucius sa pousmial. „Samozrejme, že čítal. Nemôžem sa dočkať, kedy ho uvidím. A tréningy prebiehajú v poriadku?“

Harry prikývol. „Iste, Temný pán ma veľa naučil.“

Lucius sa zatváril starostlivo. „A čo Rabastan? Neskúšal ti ublížiť? Videl som, ako sa na teba dnes díval.“

Harry očkom zavadil o mladíka, ktorý sa lúčil so svojim bratom a odvetil: „Nemáme sa v láske, no nepokúšal sa ma napadnúť. A keby áno, viem sa brániť.“

Lucius sa uškrnul. „To iste vieš. Dávaj na seba pozor, synak,“ poklepal ho po pleci.

„Budem a ty pozdravuj Cissy a Draca, povedz, že mi chýbajú.“

Lucius prikývol, no skôr ako sa premiestnil, vytiahol z vnútorného vrecka obálku. „Aby som nezabudol, prišla ti domov pošta,“ riekol a odovzdal mu obálku do rúk. Poďakoval mu a Lucius sa premiestnil tak ako väčšina. Harry si strčil obálku do zadného vrecka nohavíc a prešiel dverami, kde ho dobehol Rabastan.

„Hej, čo máš s Luciusom?“ spýtal sa, zatiaľ čo kráčali.

„Je to môj adoptívny otec, a teraz mi daj pokoj,“ odbočil do ďalšej chodby.

Rabastan ho nasledoval „To ťa Malfoyovci adoptovali? Teba? Prečo by to robili?“ vypytoval sa zvedavo.

„Spýtaj sa ich,“ odpľul, keď preši do haly.

Rabastan ho schmatol za rameno a prinútil ho zastaviť. „Prestaň byť drzý a odpovedaj!“

„A čo tu vlastne ešte robíš? Vyzeráš byť zdravý, vráť sa za svojou šialenou švagrinkou,“ odsekol a chcel sa vymaniť z jeho zovretia, no druhý muž ho prichytil.

„Ja s nimi nebývam, ty hlupák. Mám svoj vlastný dom a môj jediný škriatok počas môjho pobytu v base zomrel. Nemá sa o mňa kto postarať a vyliečený ešte nie som, vieš?“ vyhrnul si sveter a ukázal tak Harrymu ploché, pevné brucho, kde mal hlboko v koži vyrezané: ŠTETKA.

Okolo vyrezaného nápisu mal škaredé čierne škvrny. Harrymu došli slová, keď si Rabastan znovu sveter stiahol. „Si spokojný? Ten hajzel, ktorý ma mučil, keď si tam prišiel, mi tento nápis vyrezával do brucha každý raz čo mal službu. Temný pán vravel, že kvôli tomu sa mi to zranenie nikdy nezahojí ani sa nebude dať vyliečiť masťami či elixírmi. Robil to nejakou špinavou žiletkou a za tie roky mi do tela preniesol asi tak milión baktérií a infekcií. Len Temnému pánovi a jeho mágii vďačím zato, že ma to ešte nezabilo.“

Harry bol zhrozený, ak by mohol vrátiť čas, tak by toho hajzla zabil, nie len omráčil. „Nútil ťa k niečomu?“ spýtal sa potichu.

„A prečo myslíš, že tam stojí „štetka“? Do Azkabanu som prišiel ako sedemnásť ročný kúzelník s peknou tváričkou. Domysli si to aj sám.“

„Prepáč, to som netušil,“ odvetil Harry úprimne.

„A preto ti to hovorím, aby si vedel, čo som kvôli tebe musel zažívať.“

„Kvôli mne?“ zavrčal Harry. „Ja som ťa do Azkabanu neposlal a vôbec, nemienim to s tebou zase riešiť. Je mi ľúto, čo ti urobili, ale ja za to kurva nemôžem! Tak si na mňa stále nevybíjaj zlosť!“

„Samozrejme, že za to môžeš! To ty si zapríčinil jeho pád! Bol to môj mentor, znamenal pre mňa všetko a keď padol, nastalo peklo!“ Rabastan ho prudko prirazil k stene a chytil ho pod krk.

„Buď pokojný, Harry, Rabastan sa správa ako nevyzretý idiot, ale nechceš mu predsa ublížiť,“ tíšil ho Tom.

Harry sa snažil dýchať a pozeral do hnedo-zelených nazúrených očí. A Harryho pohľad zrazu potemnel. „V-vieš R-Rabastan, p-premýšľal si niekedy n-nad tým, a-ako som vás c-celkom s-sám mohol dostať z naj-prísnejšie ch-ránenej časti Azkabanu?“ zachraptil a nijak s ním nebojoval. Ruky mal voľne spustené pri tele.

Rabastan ho chytil pevnejšie a Harry stratil prísun kyslíka.

„Mal si šťastie, alebo ti niekto pomohol!“

„Harry, upokoj sa!“

Harryho mágia vystrelila tak prudko až Rabastan odletel na druhý koniec haly a jeho telo vrazilo do protistojacej steny. Dopadol na zem, kde ostal ležať, no mágia ho vyzdvihla hore a prirazila k stene až z nej padlo niekoľko obrazov. Harry sa zhlboka nadýchol a pomaly s chladným výrazom k nemu pristúpil.

„Už nikdy si nedovoľ na mňa zaútočiť. Rozumieš mi?“ zasyčal.

„Dobre, toto si zaslúžil, ale už ho pusti.“

Rabastan bol prilepený k stene a vyvaľoval naňho oči, keď vtom Harry ucítil prítomnosť Temného pána.

„Daj ho dolu, Harry,“ riekol pokojne.

Harry sa snažil svoju mágiu upokojiť a získať kontrolu. Vypustil len jej časť, takže bol schopný ju celkom dobre ovládať. Rabastana šľahol nie práve šetrne na zem a privolal svoju silu späť k sebe.

Rabastan sa roztrasene postavil a neprestajne sledoval Harryho, akoby mal strach, že naňho zase zaútočí. „Chcel si ma zabiť!“ obvinil ho.

„Upokoj sa, Rabastan a ber tento útok ako poučenie. K svojim kolegom sa máš správať s úctou, nebudem ťa viac upozorňovať, ešte raz uvidím útok na Harryho osobu a potrestám ťa osobne. Teraz bež do svojej izby,“ dorozprával Temný pán, ktorý stál v priechodnom oblúku.

„Áno, môj pane. Už sa to nebude opakovať,“ riekol Rabastan neochotne a keď kráčal hore schodmi, musel sa pridržiavať zábradlia.

Harry si pretrel pomliaždený krk. „Nemal som reagovať tak prehnane.“

Temný pán k nemu pristúpil. „Len si sa bránil. Ukáž mi to,“ vyzval ho a Harry zaklonil hlavu, aby ukázal svoj krk. Nedokázal zabrániť zachveniu, ktoré ním prešlo, keď dlhé prsty Temného pána jemne prešli po bolestivej oblasti. „Škriatok ti na to prinesie masť. Snaž sa vyhýbať podobným konfrontáciám s Rabastanom. Musíte sa naučiť vzájomnému rešpektu, inak nebudete schopní spoločne spolupracovať počas misií.“

„Áno, môj pane. Sľubujem, že sa s ním budem snažiť vyjsť.“

„Veľmi dobre, vráť sa do izby.“

A Harry tak bez ďalších rečí aj urobil. Nakŕmil dráčika, čítal si, urobil si nejaké úlohy navyše a keď sa chystal prezliecť do pyžamy, našiel v zadnom vrecku svojich nohavíc list, ktorý mu dal Lucius. Celkom naň zabudol. Posadil sa na posteľ a obálku s pečaťou rodu Zabiniovcov opatrne otvoril. Z listu zaváňala ženská vôňa, nad čím sa mierne zamračil.

Drahý Harry,

nerada Ťa počas prázdnin vyrušujem, no Blaisovi sa dnes ráno pohoršilo, so mnou sa samozrejme nechce rozprávať a ja si s ním neviem rady. Preto Ťa žiadam o čo najrýchlejšiu návštevu. Je to súrne. Budem Ti veľmi vďačná, ak za ním prídeš.

S vďakou, lady Alessandra Rosa Zabiniová

V obálke, okrem listu, našiel aj prenášadlo v podobe zlatej spony. Harry rýchlo skontroloval hodiny. Bolo takmer pol jedenástej večer, no nemienil čakať do rána. Mal nepríjemný pocit v žalúdku, keď privolal Smoky-iho a požiadal ho, aby ho zaviedol za Temným pánom.

„Harry, nemyslíš, že je už neskoro, radšej by si mal počkať do zajtra,“ prehovoril Tom, keď nasledoval škriatka chodbami.

„Nemôžem, aj tak by som nezaspal, neviem čo s ním je a keď mi písala jeho matka sama od seba, tak myslím, že je to súrne, nie?“

Škriatok zastal pred hrozivo vyzerajúcimi čiernymi dverami, spoza ktorých sa ozývali ťažko zrozumiteľné hlasy. Temný pán musel mať neskorú návštevu.

„Počkajte tu, pán Harry,“ zapišťal škriatok a zmizol, zrejme sa premiestnil priamo za dvere, aby informoval Temného pána.

Dvere sa o chvíľu samé otvorili a Harry vstúpil do už známej miestnosti – pracovňa. Na pohovke pri krbe, kde sa zotavoval po misii v Azkabane, sedela Bellatrix a tvárila sa naozaj nasrdene. Temný pán stál za svojim stolom a vyzval ho ďalej.

„Prepáčte, môj pane, že vás vyrušujem o tejto hodine, no mám neodkladnú prosbu.“

Karmínové oči boli mierne prižmúrené. Bellatrix si z pohovky hlasito odfrkla, no mlčala.

„Počúvam,“ riekol len a Harry pokračoval: „Potrebujem odísť, zajtra do obeda by som bol späť. Je to naozaj naliehavá záležitosť.“

„Nie si tu väznený. Môžeš hocikedy odísť, avšak, som za teba zodpovedný, preto potrebujem vedieť, kam takto neskoro plánuješ vyraziť?“

Harry mu mlčky podal list, ktorý mu prišiel. „K Zabiniovcom, sú to rodinní známi, chodím k ním často.“

Temný pán skontroloval pečať a prikývol. „V poriadku. Zajtra ťa pred dvanástou zavolám cez znamenie, aby si sa sem mohol dopraviť.“

„Ďakujem, môj pane. Vyrazím hneď,“ riekol a zobral si list.

Bellatrix naňho gánila a škaredo sa mračila a keď Harry odišiel z pracovne, vydýchol si. Nemal z nej dobrý pocit. Ten chlad a surovosť v jej očiach, akoby ho chcela na mieste zabiť.

Vrátil sa do izby, dráčika nechal spať v kufri a aktivoval prenášadlo.

Objavil sa v predsieni, kde vládlo prítmie, len zopár svietnikov na stenách osvetľovalo postavu, ktorá sa práve niekam presúvala s plnou táckou jedla.

„Francis?“ oslovil Harry Blaisovho komorníka.

„Och, pán Potter-Malfoy, vitajte, lady bude veľmi rada, že ste predsa len dorazili, ak dovolíte, ihneď ju informujem. Zatiaľ sa môžete posadiť,“ venoval mu úsmev, no vyzeral ustarane. Potom sa stratil za dverami a Harry nervózne prekračoval z nohy na nohu pri okrúhlom stolíku s vázou plnou nádherných kvetov.

Dvojkrídlové dvere sa prudko rozrazili a vyšla z nich Alessandra len v saténovom zelenom župane. „Cara mia!“ vyhŕkla a objala ho. Na obe líca mu venovala bozk a zúfalo mu pozrela do očí. „Ani nevieš, aká som rada, že si nakoniec prišiel. Len poď, po ceste ti všetko vysvetlím.“

Rozišli sa k schodom a Alessandra potichu spustila: „Začalo to ráno, stratil vedomie. Samozrejme, som zavolala jeho osobného liečiteľa, ktorý mu robil zvyčajné testy. Ukázalo sa, že si nepamätá včerajšok. Stalo sa to prvýkrát, čo zabudol. Liečiteľ vravel, že teraz sa to bude stávať častejšie a Blaise to veľmi ťažko znáša. Nečakali sme, že choroba bude postupovať tak rýchlo. Môj úbohý brat,“ vzhliadla hore, „nech mu je zem ľahká, začal mať výpadky trochu neskôr, takže to bol pre náš šok. Blaise so mnou nechce hovoriť, je apatický. Nič nejedol, dokonca ani s Francisom neprehovoril, čo mu nie je podobné. Dúfala som, že aspoň s tebou by zase trochu ožil.“

Harrymu sa jej slová počúvali veľmi ťažko. V hrudi ho bolelo z tej hroznej predstavy, ako sa Blaise musí trápiť. „Prišiel by som hneď, no poštu som čítal až teraz. Merlin, mal som tu preňho byť.“

Vyšli na chodbe a zastali. „Dôležité je, že si tu teraz,“ šepla.

Harry sa zhlboka nadýchol a zaklopal na dvere, bez vyzvania ich opatrne otvoril a vstúpil dnu. Blaisova komnata bola tmavá, iba jediná svieca na nočnom stolíku osvetľovala postavu, ktorá pololežala a pozerala jeho smerom.

Veľmi mu do tváre nevidel, bola skrytá v tieni, avšak tie lesklé temné oči a trasúce pery zaregistroval okamžite.

„Blaise,“ šepol a musel sa ovládať, aby sa za ním nerozbehol. Miesto toho opatrne podišiel k posteli, sadol si na jej kraj a chytil ho za ruku, ktorú pevne stisol. Najradšej by ho vystískal a už nikdy nepustil, no trpezlivo čakal na Blaisovu reakciu, netušil, ako zareaguje na jeho prítomnosť.

Blaise sa naklonil a pevne sa k nemu primkol. Harry ho okamžite zovrel v náručí a pobozkal ho do vlasov. „To nič, už som tu,“ riekol potichu a upokojujúco ho hladil po chrbte. Vnímal Blaisov teplý dych na svojom pleci a všetko čo cítil bol žiaľ a Blaisova bolesť, ktorú prežíval s ním akoby bola jeho vlastná.

„Zabudol som, Harry,“ zamumlal mu do ramena nešťastne. „Nemôžem si vôbec spomenúť, čo som robil včera. Netušil som, že to bude také zlé. Odkedy viem o svojej chorobe, často som si predstavoval, aké bude zabudnúť, no teraz, keď je to skutočné tak...“

Harry ho stisol pevnejšie a pobozkal ho pri uchu, zatiaľ čo ho tíšil: „Ja viem...“

„Čo ak sa takto zobudím a nespomeniem si na nič?“ spýtal sa a vzlykol.

Harryho srdce sa vtom momente bolestne stislo. „Akoby si si nemohol spomenúť na nič, keď si mi sľúbil, že na mňa nikdy nezabudneš?“ prehovoril potichu. „Budem tvoj pevný bod, nezabudneš na mňa.“

Blaise sa po jeho slovách trochu upokojil a len v tichosti zotrvával v jeho náručí. Po hodnej chvíli sa od neho odtiahol a vyhľadal jeho oči. Harry pohľad zaslzených očí opätoval a zodvihol ruku, aby mu malú kvapôčku zotrel z líca.

„Čo ak na teba naozaj zabudnem? Čo potom, to by som neuniesol.“

„Harry, mám nápad – mysľomisa, mohli by ste si do nej ukladať spoločné spomienky,“ navrhol Tom.

Vzájomne sa opreli čelami a držali sa za ruky. „Tak ťa prinútim si spomenúť. Sme kúzelníci, máme možnosti. Zariadim to, len to nechaj na mne.“ Ťukli sa špičkami nosov a pobozkali. Bolo to pomalé a nežné bozkávanie. Harry miloval ten dotyk plných hladkých pier oproti svojim. Blaise mal nádherné pery... dokonalé. Postupne klesali až sa Blaiseova hlava dotkla vankúša a Harry ho mierne priľahol. Ruky akoby konali samé, cestovali po tele toho druhého automaticky. Šmátrali a hladili, objavovali a láskali. A o chvíľku, keď ich maznanie skončilo, ležali v tesnom objatí, telo na telo, spletení dokopy. Tvárou v tvár a ich dychy sa stretali na polceste.

Blaise ho hladil po vlasoch a Harry mu žmurkal do očí. „Znamenáš pre mňa všetko, Harry,“ zašepkal potichu a Harry sa k nemu prisunul ešte bližšie, ak to vôbec bolo možné. Zatvoril oči, keď cítil jeho úplnú prítomnosť a pažou ho objal okolo trupu.

Nemohol mu povedať to isté, skrátka to nedokázal. Blaise preňho znamenal veľa, ale Harry si jednu vec uvedomil už dávno. Najdôležitejšia osoba v jeho živote bol Tom. Hoci to bol len hlas, ktorý počul, rovnako ako svoje myšlienky, nezáležalo na tom. Tom mal charakter, mal pocity, mal spomienky, myšlienky a rozum – a to ho robilo skutočným aj bez tela.

„Aj ty si pre mňa to najdôležitejšie. Ja viem, že to môže znieť smiešne, pretože som v tebe, a tak tvoríš celý môj vesmír, no... toto mi veľmi nejde, veď vieš...“ odmlčal sa a vydýchol akoby bolo preňho veľmi ťažké vyjadriť sa, „to ty si ma naučil cítiť všetko to, čo som dovtedy nepoznal. Opovrhol som sentimentálnymi citmi a hlavne láskou, pretože dovtedy som netušil, aké to je ju cítiť.“

V Harryho hrudi sa rozlialo teplo, ktoré zaplavilo jeho vnútro a v hlave si predstavoval Toma – toho krásneho mladíka z fotky, ktorú mal na svojom prívesku.

Blaise ho zrazu pobozkal na čelo, čo Harryho vrátilo späť do reality a prinútil sa venovať túto chvíľu iba Blaisovi a Tom ho nechal. Mlčal a tváril sa, že tam nie je.

Harry vdychoval Blaisovu vôňu a želal si, aby v tomto momente, v tejto chvíli, mohli ostať navždy, lebo čas bol ich nepriateľom a čas nebolo možné zastaviť ani v magickom svete. Harry vedel, že toto bude jedna z tých spomienok, ktorú uloží do mysľomisy, aby na ňu Blaise nikdy, nikdy nezabudol.

Blaise sa po jeho návšteve dal dokopy, a tak sa Harry už pokojnejší vrátil do panstva. Zvyšok prázdnin u Temného pána trávil v podobnom duchu ako doteraz. V prvom rade veľa trénoval s Temným pánom aj bez neho. Rabastan sa mu vyhýbal, takže sa s ním nestretával počas žiadneho jedla a cítil sa trochu opustený, no vždy mal Toma a svojho draka, navzájom si na seba čoraz viac zvykali a dráčik ho aj viac poslúchal.

Prázdniny sa chýlili ku koncu, nastal Harryho posledný deň u Temného pána a o chvíľu sa mala konať slávnostná večera na počesť úspešnej misii, pri ktorej vyslobodili zvyšok smrťožrútov.

Harry si našťastie zabalil aj formálny odev – tmavomodrý oblek s bielou košeľou a vydal sa do salónika, kam sa mali pomocou prenášadiel dostaviť smrťožrúti aj s rodinami. V miestnosti bolo pripravené posedenie a uvítacie nápoje, ktoré zaplnili celý široký stolík. Harry v miestnosti nebol prvý, bol tam už Rabastan. Mal na sebe čierny oblek s tmavomodrou košeľou a strieborným motýlikom. Jednu stranu vlasov mal voľne spustenú a druhú časť pramienkov mal za uchom. Jemné strnisko bolo zrejme jeho osobným štýlom a Harry musel uznať, že vyzerá naozaj dobre.

Rabastan stál pred krbom a popíjal šampanské, keď naňho zrazu prudko vzhliadol. Harry si zo stola vzal nealkoholický nápoj a robil sa, že ho úplne ignoruje.

„Och, Salazar, dobre! Ospravedlňujem sa ti, fajn?“ vyšlo z neho zrazu podráždene.

Harry naňho prekvapene vzhliadol a uškrnul sa. „No teda, ospravedlnenie takým tónom som ešte od nikoho nepočul.“ Rabastan zavrčal a Harry pobavene pokračoval: „Žartujem, aj ja sa ti ospravedlňujem, nemal som, veď vieš...“

Rabastan naňho chvíľu fascinovane hľadel. „Už rozumiem, ako si nás s Rodolphusom dokázal celkom sám vyslobodiť. Si mocný... Temný pán nám to síce vravel, ale aj tak... je iné to vidieť naživo.“ Chvíľu mlčal, keď sa jeho výraz celkom zmenil. „Ale toto medzi nami nič nemení, stále si zasran,“ odvetil s úsmeškom.

Harry sa odľahčene zasmial. „A ty úplný debil.“

A v tej chvíli sa v miestnosti začali objavovať prví hostia. Ešteže Temný pán vybral väčší salón, pretože miestnosť bola čoskoro na prasknutie. Všetci sa chopili nápojov, zvítavali sa a debatovali. Často bolo počuť smiech. Harry sa zrazu ocitol v silnom objatí. Podľa vône a krásnych šiat okamžite vedel o koho sa jedná a objatie opätoval.

„Ahoj, Cissy,“ zamumlal jej do ramena.

„Chýbal si mi, srdiečko,“ riekla Narcissa a pustila ho, aby si ho obzrela, akoby ho nevidela nie týždeň, ale pol roka.

„Aj ty mne, ako vždy ti to veľmi svedčí,“ odvetil a otočil sa k Dracovi, ktorý sa naňho široko usmieval.

Objali sa a poklepkali po pleciach. „Hrozne som sa bez teba nudil. Už si ani neviem predstaviť, ako som to mohol vydržať, kým si ešte nebol v našej rodine.“

Harry bol rád, že ho vidí, rovnako mu chýbal, hlavne ich spoločné rozprávanie pred spaním, či ranné výstrelky, ktoré v poslednej dobe robili pomerne často – ten, ktorý ešte spal, schytal do tváre pohár studenej vody, alebo sa prebudil zasypaný pod vankúšmi a podobne.

O chvíľu sa pri nich zhŕkli aj Vincent s Gregoryim a Theom.

„Takže je to vážne pravda, Harry, si najmladší smrťožrút v histórii?“ spýtal sa Theodor a neskrýval nadšenie.

„Otec mi rozprával, čo si predviedol v Azkabane, bol z teba úplne ohromený,“ pridal sa Vincent, zatiaľ čo Greg prikyvoval až sa mu bacuľaté líca triasli ako rôsol.

Harry sa s nimi chvíľu rozprával než zazrel Bellatrix, ktorá sa objímala s Narcissou. Draco si všimol smer jeho pohľadu. „Včera bola u nás. Urobila scénu, keď zistila, že sme ťa adoptovali. Nikdy som mamu nevidel tak zúriť. Vedel si, že vie kričať? Každopádne, Bella sa upokojila a viac ťa nespomenula, no aj tak je jasné, že k tebe teta Bella prechováva hlbokú nenávisť. Matka vravela, že to dá do poriadku, že len čo ťa spozná, zmení názor, no ja si to nemyslím, Harry, len sa ňu pozri,“ zamračil sa, „je šialená, je to magor. Popravde mi naháňa hrôzu.“

Na Harryho prekvapenie sa hneď po Dracových slovách Cissy vybrala za nimi, no nebola sama, viedla k nim aj Bellatrix.

„Harry, synček môj, chcela by som ti predstaviť svoju drahú sestru, Bellatrix. Viem, že ste sa už videli, ale teraz ti ju predstavujem ako tvoju tetu,“ prehovorila Cissy svojim milým hlasom, no nervózne pokukovala po Belle, ktorá div na Harryho necerila zuby ako divoká šelma.

„Toto nedopadne dobre,“ predvídal Tom.  

„Ak ma niekedy, tento malý hnus, nazve tetou, tak ho roztrhám napoly,“ zasyčala.

„Bellatrix!“ vyhŕkla Cissy pohoršene.

Harry sa len uškrnul. „Skutočne, teta Bella? Len to skús!“

„Harry!“ napomenula aj jeho.

Draco sa vedľa neho potichu zasmial.

„Okamžite s tým prestaňte. Sme rodina. Rodina je všetko, spomínaš Bella?“ významne pozrela na svoju sestru.

„On nepatrí do našej rodiny, Cissy! Je to polovičný milovník muklov! Kvôli nemu som sedela v Azkabane!“ skríkla, až sa po nich pár hostí obzrelo.

„Je to môj syn! Podpísaním adopčnej zmluvy sa jeho krv magicky zmiešala s krvou Malfoyovcov a Blackovcov. A ty to budeš rešpektovať, inak ti nemám čo povedať, Bella.“

„Čo to len s vami to decko porobilo?“ zašepkala Bellatrix zhrozene. „Všetkých si nejako zmanipuloval,“ jej čierne krvilačné oči sa do tých Harryho ostro zabodli. „Moju sestru... dokonca aj Temného pána!“

„Žena moja, robíš scény, čo je pri tejto príležitosti nepatričné. Všetci si na teba ukazujú, tak sa láskavo upokoj,“ pristúpil k nim Rodolphus a stisol jej plece.

Narcissa naňho vďačne vzhliadla a Bellatrix len zlostne zaťala čeľusť.

„Rodinné stretnutie, aké príjemné je vidieť vás všetkých pokope,“ vynoril sa odniekiaľ Rabastan a s úsmevom vzhliadol na Narcissu. „Si nádherná ako pred rokmi, Narcissa,“ vzal jej dlaň a naznačil jemný bozk na jej chrbát.

Narcissa sa len krásne usmiala. „Rada ťa vidím, Rabastan, vyrástol si v atraktívneho muža. A musím s tebou súhlasiť, opäť sme kompletní, avšak, Bellatrix naše opätovné stretnutie narúša,“ zamračila sa na ňu.

„Ako vždy musíš byť stredobodom pozornosti, švagrinka?“ spýtal sa uštipačne a Harry postrehol pohľady, ktoré si vymenili. Usúdil, že spolu nemajú bohvieaké vzťahy.

„Buď radšej ticho, ty fagan,“ zasyčala zlostne a Rodolphus len prevrátil očami.

Našťastie onedlho dorazil Temný pán. Ruch v miestnosti rýchlo ustal, keď ich Temný pán privítal a pozval do jedálne, načo sa všetci presunuli do vedľajšej miestnosti. Tento krát v nej nebol malý okrúhly stolík pre dvoch, ale dlhý stôl z hrubého kvalitného dreva. Pokrýval ho luxusný obrus, na ktorom stály vysoké vázy s kvetmi, medzi nimi horiace sviece a tie najrôznejšie pokrmy, ktoré rozvoniavali tak intenzívne až sa Harrymu v ústach hromadili slinky.

Všetci sa usadili podľa menoviek. Po Harryho pravici sedel Rabastan, čo považoval za nepekný žart zo strany Temného pána. Určite to robil naschvál. Po druhej ruke mal Draca a priamo oproti Thea. Temný pán sedel za vrcholom stola a za druhým vrcholom sedel Lucius, ako jeho pravá ruka.

„Nedrgaj do mňa,“ šepol Rabastan.

„Nedrgám do teba,“ odvetil Harry, keď sa im na tanieroch objavilo chutné predjedlo a Temný pán im všetkým poďakoval, že dorazili a zaželal im dobrú chuť.

„Štucháš ma lakťom,“ pokračoval Rabastan v otravovaní.

„Och Merlin,“ zahundral Harry a schválne toho somára lakťom štuchol.

Rabastan vylial na obrus trochu vína, ktoré sa práve chystal piť a pod stolom kopol do Harryho nohy. Harry mu kopnutie okamžite vrátil.

Všetci sa rozprávali, zatiaľ čo v pozadí hrala príjemná klavírna hudba. Harry komunikoval najmä s Dracom a Theom, no popritom stíhal vracať kopance a štuchance Rabastanovi, ktorý nie a nie ustúpiť.

Harry sa náhle pozrel na Temného pána, chcel zistiť ako konzumuje jedlo cez masku. Temný pán len sedel, jeho oči boli bez emócií, keď sa rozprával s Rodolphusom. Takže nejedol, aké sklamanie. Bolo preňho asi naozaj dôležité mať na tvári tú odpornú masku. Harry by mu ju najradšej strhol, aby videl čo pred nimi toľko skrýva.

„Je Temný pán človek, nie? Musí jesť?“ spýtal sa Harry a aj keď sa mu jeho otázka zdala hlúpa, potreboval počuť utvrdenie.

„Samozrejme, že je Voldemort človek, Harry. Zrejme sa najedol v súkromí, aby si nemusel meniť masku tak, žeby odhalil ústa. Chce ostať v úplnej anonymite, čo sa vzhľadu týka,“ odvetil Tom.

„Ale prečo? Vážne by to bola taká katastrofa, ak by si tú vec dal dolu?“

„Možno mu chýba polovica tváre a nechce vás vystrašiť, iste má svoj dôvod, Harry, nerieš to.“

Harry si predstavil síce mladého muža, no so zohavenou tvárou. Mráz mu prebehol po chrbte a radšej sa sústredil na rozhovor, ktorý viedol Draco s Theom.

„Ako sa má vlastne Blaise? Nikomu z nás sa celé prázdniny neozval,“ riekol Theo zamračene.

„Ako keby sa niekedy ozýval niekomu inému než Harrymu,“ zahundral Draco pri krájaní steaku.

„Je v poriadku, len je zaneprázdnený,“ zaklamal Harry a rýchlo otočil tému: „A ako sa veci vyvíjajú medzi tebou a Daphne, povedal si jej to už?“

Theodor sa slabo začervenal a pozrel na svojho otca a matku, či sú v dostatočnej vzdialenosti, aby ho nepočuli. „Dala mi košom,“ priznal a povzdychol si.

„Čože?“ vyhŕkol Draco škodoradostne. „Hovoril som ti, že na ňu nemáš.“

„Drž hubu, Draco,“ riekol urazene. „Ty s Pansy si tiež pekne trápny.“

Harry sa uškrnul, no súcitne pozrel na svojho kamaráta. „Daphne vie byť chladná, zrejme ti to nepovedala práve citlivo, čo?“

Theo odložil príbor a pokrútil hlavou. „Poslal som jej k Vianociam darček a list, v ktorom som jej vysvetlil čo k nej cítim, dar mi poslala späť s tým, že také šaty si na seba nikdy nevezme a že na jej vkus som príliš detinský, chápete to? Detinský,“ odfrkol si, „urazila ma.“

Harry svoj pobavený úsmev skryl za servítku, s ktorou si utieral ústa. „Neverím, že si jej dal šaty ako dar. Aká začiatočnícka chyba.“

„Boli pekné a poriadne drahé,“ posťažoval sa.

„Daphne si potrpí na luxus, značky a má veľmi osobitý vkus, vážne si si myslel, že sa doňho trafíš?“ spýtal sa Harry so zdvihnutým obočím.

Theo zvesil plecia. „No tak som to posral. Mal som viac počúvať tvoje rady.“

Oficiálna večera sa skončila. Na stole sa objavili teplé nápoje a zákusky. Hostia hlasito debatovali a všetko už bolo viac ležérne. Harry si všimol, že Temný pán už pri stole nie je a chýbal aj Evan Rosier s Luciusom.

„Pán Harry,“ vyrušil ho zrazu škriatok. „Máte ísť do zasadacej miestnosti, prosím.“

Harry vstal a bez otázok sa vydal do spomínanej miestnosti. Zaklopal a po vyzvaní vstúpil dnu.

Hneď zaregistroval Luciusa, ktorý vyzeral znepokojene. Rosier sa tváril vážne a oči Temného pána boli chladné a bez emócií.

„Posaď sa k nám, Harry,“ riekol potichu a Harry sa k nim usadil. „Vec sa má takto,“ prehovoril Temný pán opäť a jeho červené oči pozerali priamo do jeho. „Ministerstvo schválilo, aby mal výstavbu labyrintu na starosti Evan.“ Harry naňho pozrel a prikývol. Netušil, čo po ňom budú chcieť. „Evan včera spravil obhliadku pozemkov a zistil, že nie je možné bludisko postaviť mimo ochranných bariér, ktoré obklopujú Rokfort, preto budeme potrebovať teba. Si ochotný sa zapojiť do tejto akcie viac ako bolo plánované?“ spýtal sa ho potichu.

Harry si vymenil pohľad s Luciusom, no negatívna odpoveď neprichádzala do úvahy. „Iste, že áno, môj pane.“

„Výborne,“ riekol a pokračoval: „Budúci školský rok sa zapojíš do Trojčarodejníckeho turnaja, povedz, mal si v pláne sa prihlásiť?“

Harry sa zarazil, vôbec nad nejakým turnajom nepremýšľal. „Nie, pane, popravde nemal,“ odvetil úprimne.

„Nuž, tak budeš musieť,“ povedal chladne a oprel sa o vysoké operadlo stoličky pri vrchole stola.

Harry sa zamračil. „Ako viete, že vylosujú práve mňa?“

Evan hodil zvedavý pohľad na Temného pána, no Lucius si iba povzdychol, keď sa oči Temného pána pobavene prižmúrili. „Och, stále taký skromný. Samozrejme, že ťa losujúce kúzlo vyberie. Kúzlo, ktoré využívajú na výber súťažiacich je veľmi prezieravé a inteligentné. Ver mi, že na Rokforte nie je žiadne dieťa, ktoré by bolo mocnejšie než ty. Spĺňaš všetky atribúty, nie, dokonca ich prevyšuješ, popravde, neexistuje šanca, že by ťa to kúzlo nevylosovalo. Si najlepší kandidát na splnenie tejto nie ľahkej úlohy. Žiadam od teba veľa, no viem, že to dokážeš.“

„Veľmi sa mi to nepozdáva, maličký,“ šepol Tom. „Na tých turnajoch ľudia dokonca zomierajú.“

„Chcem po tebe, aby si sa stal členom turnaju, aby si splnil všetky tie hlúpe úlohy a aby si sa ako prvý dostal k poháru, ktorý bude umiestnený v bludisku. Myslíš, že to zvládneš?“

Harry mu pozrel do očí. „Ja... budem sa snažiť to zvládnuť.“

„To mi stačí, Harry, môžeš sa vrátiť za ostatnými.“

Harry sa postavil, no mračil sa. „Môj pane, no stále nerozumiem, prečo mám toto všetko robiť?“

„Zvyšok plánu ti bude oznámený v pravý čas. Zatiaľ len chcem, aby si sa psychicky pripravil na zdolanie úloh a na získanie poháru.“

Harry s jeho odpoveďou nebol vôbec spokojný. „Rozumiem, môj pane,“ povedal a vrátil sa ku stolu v jedálni, no všetko nad čím dokázal premýšľať bola tá úloha a zlý pocit, ktorý z nej mal.

Harry s Dracom vstúpili do kabínky v exprese, kde ich čakal už Blaise. Sedel pri okne a pozoroval tehlovú stenu za ním.

„Prečo si nás nečakal na stanici?“ spýtal sa Draco a sadol si oproti.

Blaise sa strhol, akoby ich zaregistroval, až keď prehovoril blondiak. „Bolo tam veľa ľudí, potreboval som vypadnúť,“ odvetil a venoval Harrymu úsmev, keď si sadal vedľa neho.

„Ahoj,“ šepol.

„Ahoj,“ odvetil Harry s rovnakým úsmevom, keď sa k sebe nahli a pobozkali sa.

„Čaute, decká! Draco!“ vykríkla Pansy a vbehla za nimi, okamžite sa vrhla na Draca, ktorý celý sčervenel.

„Pre Merlina, Pans, zadusíš ma!“ lapal po dychu a mával okolo seba rukami.

„Dobre voniaš... ten darček bol krásny! Ukázala som ho všetkým, bože, mal si vidieť žiarlivý pohľad mojej mladšej sestry-“

„To dievča je vážne šialené,“ zamumlal Tom.

Harry si ich viac nevšímal, vedel, že Pansy tak skoro neprestane rozprávať. „Je ti lepšie?“ spýtal sa Blaisea šepky.

Blaise prikývol. „Oveľa. Robil som zbytočnú drámu, prepáč.“

„Nuda...“ zívol si hlas v jeho mysli.

„Nerobil si žiadnu drámu,“ namietal Harry a chytil ho za ruku. „Ja by som bol na tom oveľa horšie...“

Blaise sa zrazu zamračil a pozrel mu do lona. „To je... drak?“

„Nie škovránok, pre Merlina,“ zahundral Tom, ktorý bol dnes v protivnej nálade, preto Harry jeho komentáre ignoroval.

Uškrnul sa a zodvihol dlaň, v ktorej zvieral dráčika. „Áno, to je Drogo, o ktorom som ti hovoril.“

„Páni... ale na Rokforte predsa nemôžeš mať draka,“ mračil sa Blaise, no nespustil z malého stvorenia oči.

„To viem, pašujem ho tam tajne. Nemôžem ho nechať doma, je na mne dosť závislý, preto som sa s Luciusom dohodol, že si ho vezmem, aspoň kým je taký malý a neškodný, len čo začne rásť, budem ho musieť nechať doma.“

Dráčik sa mu nežne zahryzol do palca, akoby mu rozumel.

„Nazdar všetci! Merlin, tým Chrabromilčanom hrabe, fakt, vykupujú sladkosti, akoby sme mali cestovať týždeň. Nenažranci a ten Weasley,“ odfrkol si Theo a prisadol si k nim, „robí zo seba šaša... hej, to je ten tvoj drak?“ vyhŕkol zrazu a okamžite sa k nemu nahol, načo sa k nim sklonila aj Pansy. „Ten je ale rozkošný, len počkajte, keď ho uvidí Daphne, zblázni sa od strachu.“

„Už ma spomínate?“ ozvalo sa z dverí. „Nemôžete sa ma dočkať, však?“

Harry vzhliadol na peknú blondínku, ktorá mala na sebe čierne pančuchy a ľadovo modré šaty s chlpatým kabátikom na pleciach.

 „Harry, len mi nevrav, že máš to stvorenie so sebou,“ začala a vypleštila oči.

„Prepáč, Daph, ale je neškodný, naozaj,“ riekol a pohladil Droga po malej hlávke.

„Hlavne ho drž čo najďalej odo mňa,“ odvetila, ale aj tak si sadla medzi neho a Thea, aby si draka dobre prezrela.

„Okej, dám ho do vrecka, fajn?“ Harry mal na habite magicky upravené vrecko. Bolo zväčšené a pohodlné, aby v ňom mohol mať Droga v bezpečí skrytého.

„Fajn,“ odvetil Daphne a krásne sa usmiala, len čo dráčik zmizol v Harryho habite.

Theo si presadol k Dracovi a Pansy a hádzal na Daphne škaredé pohľady. Tá ho celkom ignorovala a miesto toho zaborila špičku ukazováka do Harryho hrude. „Bolelo to?“ spýtala sa a všetci sa na nich zvedavo pozreli, pretože vedeli načo sa pýta.

„Ani nie,“ odvetil jednoducho a automaticky sa chytil na mieste, kde mal pod habitom Temné znamenie.

„A ako sa k tebe správali ostatní... smrťožrúti?“ posledné slovo len pošepla, aby ich náhodou niekto nezačul z chodby, kde sa to hemžilo študentmi.

„Nie každému je pochuti, že majú v tíme decko, ktoré je zároveň Harry Potter,“ odvetil prosto.

„Zvyknú si,“ pridal sa Draco. „Len teta Bella robí problémy.“

„Bol si tam, keď oslobodili ostatných z Azkabanu?“ spýtala sa zvedavá Pansy.

Harry prikývol a ramenom sa oprel o Blaisa, ktorý sa mračil, nikdy nesúhlasil s tým, aby sa Harry stal smrťožrútom a očividne sa mu to nepočúvalo ľahko.

„Nie len, že tam bol, Pansy,“ ozval sa Theo, „on aj úplne sám vyslobodil dvoch z nich.“

„Kecáš!“ zvolala Pansy užasnuto.

„Och Salazar, neverím, že si z toho vyviazol živý a zdravý,“ riekla Daphne a začala doňho štuchať, akoby sa chcela uistiť, že je z mäsa a kostí.

Harry sa potichu zasmial. „Daph, som v pohode a šteklí to.“

„Len sa uisťujem. Mal si vážne nabité prázdniny, plné akcie! A čo ty, Blaise, nikomu neodpisuješ na listy, Zabiniovci sú vážne namyslení, tak ako sa povráva,“ zarýpala si Daphne.

Blaise si iba odfrkol. „Nie som povinný nikomu z vás odpisovať. Za tie roky ste si už mohli zvyknúť,“ odvetil chladne.

„Hej, lasička, čo tu očumuješ!“ zakričal zrazu Draco a postavil sa.

„Konečne nejaká akcia,“ zaradoval sa Tom.

Harry si všimol Ronalda Weasleyiho postávať pred ich kabínkou s Deanom Thomasom a Seamusom Finniganom.

„Prišli sme sa uistiť, či je Potter ešte nažive,“ škaredo sa uškrnul Finnigan a ruky si prekrížil na prsiach.

„Padajte odtiaľto, lebo vás prekľajem!“ zavrčala Pansy, ktorá už stála po Dracovom boku, spoločne s Theom, ktorý na nich mieril prútikom.

„Tí utečení smrťožrúti sa určite pridali k Blackovi, viete čo to znamená? Že váš milovaný Potter čoskoro otrčí kopytami,“ zafunel Weasley a ostatní dvaja sa zachechtali.

Harry sa na nich temne zamračil, no snažil sa ostať pokojným, jeho mágia bola ešte stále veľmi citlivá a mohol by hocikedy vybuchnúť, preto ich ignoroval a nechal radšej ostatných nech to vybavia.

„Konáš veľmi múdro a rozvážne, Harry, netreba si tieto pochybné indivíduá všímať a ako sa zdá, máš osobnú gardu.“

„Zavri si hubu, lasička, čo to máš zase na sebe? Ďalší svetrík čo ti uštrikovala tvoja chudobná mater?“ riekol Draco výsmešne.

„Prečo sa za vami schováva? Je snáď veľký Potter-Malfoy posratý?“ spýtal sa Weasley obrane.

„A dosť!“ zasyčal zrazu Blaise, prudko sa postavil, predral sa pomedzi Draca, Pansy a Thea a päsťou treskol Weasleyiho do nosa až sa ozvalo hlasité prasknutie. Potom ho chytil za golier a výhražne sa mu pozrel do očí. „Ešte jedno slovo a kopytá otrčíš ty, posraný Chrabromilčan.“

„Uf, vieš, že je ten tvoj priateľ celkom sympatický, keď zúri?“

Blaise bol od tých troch o hlavu vyšší a statnejší, takže im očividne nebolo všetko jedno. Len čo Finnigan vytiahol prútik, Harry mu ho nenápadne mávnutím ruky vytrhol z dlane. Draco s Theom mierili na Thomasa a Harry sa postavil za Blaisea.

„Pusti ho, Blaise, myslím, že sa poučil,“ povedal mu potichu a nežne ho uchopil za rameno.

Weasley bol celkom bledý a z nosa mu stekala krv, keď ho Blaise pustil, zrútil sa k zemi a utieral si slzy, ktoré mu zrejme pod náporom bolesti vyhŕkli do očí.

„Verte mi, že nechcete pocítiť hnev môjho brata, keby chcel, tak sú z vás krvavé placky,“ riekol im Draco chladne.

Pansy sa im protivne vysmiala, keď stavali Weasleyiho zo zeme a Harry musel Blaisea pevne držať, aby sa na nich nevrhol.

„Poďme, prekliati Slizolinčania, veď ešte uvidíte,“ zahundral ktosi z nich, keď odišli a v tej chvíli sa dal vlak do pohybu.

„Pre Salazara, vedia vôbec kto my sme?“ vzdychla si Daphne pobúrene. „Takí niktoši.“

„Od prvého ročníku iba žiarlia,“ riekol Theo, keď už všetci sedeli. „Každá fakulta chcela mať Harryho a všetci Chrabromilčania, dokonca aj profesori, predpokladali, že bude práve v Chrabromile, doteraz sa s tou stratou nemôžu zmieriť,“ uškrnul sa.

„Nikdy nezabudnem na ich šokované výrazy,“ zasmial sa Draco.

„A na to ticho, ktoré nastalo,“ pridala sa Pansy.

„Najviac ma uspokojil Dumbledorov výraz,“ riekol Harry, keď poklepaním prútika vyliečil Blaisove sčervenené hánky.

 Ostatní sa nad onými spomienkami zasmiali a debata sa ubrala iným smerom.

„Vieš, že si ma nemusel tak horlivo brániť,“ šepol Harry Blaisovi pri uchu. „Keby som chcel, postarám sa o nich.“

„Ja viem, len som tie bludy už nemohol počúvať. Dlho som mal chuť tomu chudákovi riadnu tresknúť. Je to nevyspelé decko, už ho mal niekto udrieť dávno,“ odvetil Blaise a odhrnul mu z tváre čierny pramienok vlasov. „Zdáš sa mocnejší... začína to z teba cítiť.“

„Zrejme to bude tým, že si cez prázdniny svoju mágiu tak agresívne vypustil,“ riekol Tom zamyslene. „Ale nie je to na škodu.“

„Dosť som trénoval, zrejme preto, je ti to nepríjemné?“ spýtal sa a pokrútil hlavou, keď im Pansy ponúkla čokoládu z bonboniéry, ktorú načala a vyjedala.

Blaise sa usmial. „Žartuješ?“ spýtal sa a naklonil sa k nemu. „Je to úžasné, keď môžem byť tak blízko a cítiť ju...“

„Hej, hrdličky! Theo ide hovoriť vtip, pripravte sa,“ zasmiala sa Daphne a Theodor sa nafučal.

„No...“ začal a prehltol bonbón, „stretne sa Dumbledore s Grindelwaldom na jednej metle-“

„Na jednej metle?“ spýtal sa Draco zhrozene. „Akoby sa spolu dostali na jednu metlu?“

Theo sa zamračil. „To nie je podstatné, je to vtip, nie?!“

Blaise a Harry si vymenili pohľady, ktorým rozumeli iba oni. Harry stlmil hlasy ich priateľov, oprel sa o Blaisove rameno a ten medzitým vytiahol z tašky knihu, ktorú začali spoločne čítať a cesta na Rokfort ubehla ako vždy prirýchlo. 

~

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Tinů, 14. 10. 2017 0:14)

Krásna kapitola, som zvedavá čo bude ďalej z Blaisom, je.mi ho tak ľúto. A už teraz lutujem dračika keďže tuším že pôjde do boja. Rabastan nemá chybu, pobavil. No bojím sa čo bude ďalej z Bellou, ťa bude robiť problémy. A som aj zvedavá ako Harry hodí svoje meno do čaše keď tam bude tá veková hranica. Alebo ako to celé bude. Ďakujem za kapitolu a teším sa na ďalšiu.

...

(MiraJane, 9. 10. 2017 17:58)

Tak jsem se konečně dostala k přečtení kapitoly. Nemám teď moc času, takže chvilka s tvojí povídkou je pro mě krásná relaxace. Kapitola byla opět skvělá. Všichni smrtijedi jsou naprosto rozkošní, pokud se to tak dá napsat. :D Těší mě, že každý z nich má svoji roli a příběh se netočí jen čistě kolem Harryho a Voldemorta. Podle mě to velice přidává příběhu na kvalitě, takže jen tak dál.
Voldemort byl v této kapitole méně milý, hlavně asi proto, že se kapitola točila kolem jiných záležitostí než city, líbilo se mi to. Samozřejmě trochu škádlení mezi ním a Harrym ráda uvítám :D ale Voldyho poněkud neutrální chování v této kapitole bylo dobré. Co mi malinko vadí je Harryho slovník. Občas je jasné, že řekne něco sprostého, třeba s tím velkým debilem jsem se nasmála :D, ale celkově až moc sprostých slov při jeho nadávání mi kazí jeho osobnost mocného, rozumného kouzelníka. Chápu, že s ním cloumají hormony, je mladý atd.. Ale tak snad nevadí, když napíšu i trošinku osobní kritiky :D Kapitolu jsem si tedy moc užila a těším se na další :D

Paráda.

(Karin, 1. 10. 2017 23:22)

Jsem zvědavá na ten turnaj.

...

(Karinka chan, 1. 10. 2017 22:54)

Uzasna kapitola ako vzdy, Harry robi pokroky. Rabastan ma pobavil svojim pristupom ale to obvinenie nebolo na mieste! Ale na tej veceri, nemohla som sa neuskrnat. Ako dve male deti. Harry ho pekne odrovnal :) Bella je sialena ako vzdy a nemyslim si ze by Harryho akceptovala. Uz minule som premyslala a napadlo ma, ze pod maskou Voldemorta by mohol byt Tom. Teda jeho tvar. Preto ju nechce vystavovat na verejnost lebo s takou mladou tvarou by nemal taky respekt- ale su to len moje dohady. Velmi sa tesim ze si opet pridala kapitolu v takom kratkom case, uplne zeriem tuto poviedku aj ked som zvedava na vztah Harry/Tom/Voldy. Dalsiu kapitolu co najskor :)

....

(Kilia Ice , 30. 9. 2017 12:57)

Dúfam, že pokračovanie bude čoskoro. Už sa teším na ten turnaj. Je mi ľúto Blaisa. Chudáčik. Snáď všetko dobre dopadne. A Bella je hrozná. Harry by ju mal naučiť kde je jej miesto. Teším sa na ďalšie Harryho dobrodružstvo :D

...

(Chem, 29. 9. 2017 13:53)

Rabastan je urcite zaujimavy charakter a som rada, ze tam pribudol. Pripada mi trochu ako take prerastene decko - ale v dobrom. Zda sa mi, ze si s Harrym nakoniec budu rozumiet. :P no ktovie...
Dracik je uzasny <3 Je to take chutne, ze ma Harry mini kamosa (zatial mini). Tesim sa az vyrastie a verim tomu, ze bude este napomocny. Rovnako sa tesim, ze Harry uz ide do stvrteho rocnika a zacina byt velky, co je super :) Ach a Blaise, :( asi to nezvladnem, ked raz zomrie. Tom bol uzasny ako im poradil myslomisu, aj ked ocividne ziarli. Mam pocit, ze Harry to s Blaiseom bude mat este tazke. Ale necham sa prekvapit. Som stastna, ze pribudla nova kapitola a neviem sa dockat trojcarodejnickeho turnaja.

Ten vtip...

(sisi, 28. 9. 2017 18:34)

...bych strašně ráda četla celý. Škoda, že to Draco takhle přerušil. Moc se mi líbí, jak se zmijozelové dokáží vcelku inteligentně a organizovaně bavit, ať již cestou vlakem, nebo na večírku u LV. Úplně se vytratil profesor Snape, doufám,že jsem nepromeškala jeho roli, a že se ještě objeví, protože Zmijozel bez Snapea by nebyl ten správný. A moc se směji Ronaldovu rozbitému frňáku. :-D Thomas a Finnigen jako ocásky Nebelvíru jsou také legrační. ;-)
Děkuji za ultra dlouhou kapitolu, zabrala mi sice celé odpoledne s odbíháním k plotně, a za dalšími pracemi. Ale nemohla jsem ji opustit na dlouho.

Re: Ten vtip...

(Sonka, 29. 9. 2017 8:18)

Vážne by si si ten vtip prečítala :D ja som teda žiadny nemala vymyslený :D.... Nuž, zistila som, že ma dosť baví tá komunikácia medzi Slizolinčanmi, preto je tam toho asi aj dosť :D No Snape zatiaľ nemal kde velice byť, no čoskoro sa ukáže, je to predsa len smrťožrút, aj keď mu Voldy zatiaľ neverí. Ja neviem, ja som Rona nikdy nemala rada, hlavne v kanóne, vždy keď ho Harry potreboval otočil sa mu chrbtom a bol strašne urážlivý, preto ho ani v mojich poviedkach nevykresľujem práve pozitívne. Heh, dúfam, že ti teda nič neprihorelo :D si super, že to takto stíhaš, ďakujem za krásny komentár, sisi :))

Muhaha

(Bobina, 28. 9. 2017 13:50)

Nejvíce mě baví Rabastan, má chování jako Sirius, prostě zaražená puberta.

Re: Muhaha

(Sonka, 29. 9. 2017 8:13)

No s Rabastanom mám ešte celkom veľké plány :D, ďakujem krásne, Bobina :))

bezva

(jill, 28. 9. 2017 12:12)

Ahojky tvé stránky jsem objevila nahodně ale hned jsem se do nej zamilovala. Tvé povídky jsou užasné a já na moc autorů kteri píší slash s parem HP/LV nenasla a protp si jich važím jeste vic. Tvuj Lv i Hp jsou proste uzasni. Uz se tesim na dalsi kapitolu Hlasu i BD

Re: bezva

(Sonka, 29. 9. 2017 8:12)

Tak ťa tu vítam, jill, som šťastná, že si túto stránku objavila. Veď to je hlavne dôvod, prečo píšem zväčša pár Harry a Voldemort, pretože som odjakživa fanúšik tohto páru, avšak tiež som veľa poviedok s nimi nenašla, zrejme to u nás nie je obľúbený ship, takže preto som si tie poviedky začala písať sama :D Som rada, že sa ti moje príbehy páčia a dúfam, že to tak ostane aj naďalej, ďakujem krásne za komentár :))

Super ☺️

(Amy , 27. 9. 2017 20:00)

Ďalšia časť

Re: Super ☺️

(Sonka, 29. 9. 2017 8:10)

Amy, hádam, čoskoro bude. Ďakujem :))