Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola XI.

12. 11. 2017

 

Venované Amy, jill, Bobine, sisi, Chem, Kilia Ice, Karinke, MiraJane, Tinu a Acháje :)) Ďakujem za krásne komentáre, nepodarilo sa mi na všetky odpísať, no určite som si ich prečítala a potešili ma :))

 

Kapitola XI. 

Trojčarodejnícky turnaj

Harry sa hneď na druhý deň vybral do Hagridovej chatrče. Mal už po vyučovaní a keďže si urobil úlohy navyše počas prázdnin, mal dosť voľného času, na rozdiel od ostatných, ktorí teraz trčali v knižnici. Teda okrem Hermiony, ktorá cez prázdniny tiež nelenila, preto sa vybrala za Hagridom s ním.

Sneh sa ani po prázdninách neroztopil, práve naopak, zo sivastých mrakov poletovali drobné vločky, padajúce na bielu prikrývku, ktorá pokrývala všetky kopce v nádhernej škótskej prírode.

„Najviac mi popravde dala zabrať esej na dejiny mágie,“ rozprávala, keď schádzali dolu zasneženým kopcom. „Všetko ohľadom vojny bolo fajn, ale informácie o tom Grindelwaldovi sa mi hľadali ozaj ťažko. Vôbec nie som spokojná s tým, čo som našla. Všade píšu len o tom boji, ktorý prebehol medzi ním a profesorom Dumbledorom.“

Harry ju prichytil, keď sa pošmykla. „Mám výbornú knihu, ktorá sa zaoberá Temnými pánmi. Je tam aj rozsiahla kapitola o Grindelwaldovi. Dám ti ju po večery.“

„Naozaj?“ rozžiarila sa. „To by si bol veľmi láskavý.“

Harry vo vrecku pohladil dráčika, keď konečne došli k dreveným dverám. Zaklopal na ne, načo sa ozvali ťažké dunivé kroky a dvere sa otvorili.

„Harry! Hermiona! Rád vás vidím, decká, len poďte, to je ale kosa, čo? Šmária, už aby bola tá jar, Chlpáčik neznáša zimu, len sa naňho kuknite,“ ukázal pod kreslo v rohu chalúpky. „Schováva sa tam celý čas.“

Harry sa posadil vedľa Hermiony k vysokému stolu, na ktorom boli pripravené už na pohľad extrémne tvrdé koláčiky a obrovské šálky s čajom.

„Tak, dostal si môj darček?“ spýtal sa Hagrid vzrušene a usadil sa oproti nim.

Harry vyložil dráčika na stôl. „Vlastne, práve kvôli nemu som tu.“

Hermiona si draka prekvapene obzerala. „Je taký maličký, ťažko uveriť, že vyrastie v takého obra.“

„Vidím, že si sa s drobcom skamarádil,“ usmial sa Hagrid a načiahol k nemu ukazovák, no Drogo naňho rýchlo vychrlil neškodný plameň. „Ohoho, asi sa mu nepozdávam.“

„V prvom rade ma zaujíma, odkiaľ si zohnal dračie vajce, ešte k tomu takéhoto vzácneho draka?“

Hagrid si uchlipol čaju a mávol rukou. „Dlhý príbeh, Harry, pridlhý, nejaké tie obchody a tak... no nemohol som si ho nechať a nechcel som ho posielať do rezervácie, preto si ma napadel ty, chlapče, bývaš v hotovom paláci, máte veľké pozemky, máš ho kde nehať, keď povyroste, to ja také možnosti nemám. A popravde som vedel, že sa ti zalúbi, už keď si si prezeral tie knihy, vedel som, že budeš mať na tieto stvorenia slabosť a nemýlil som sa, nie?“

Harry sa pousmial a pozrel na Droga, ktorý mu veselo vyliezol na ruku. „To nie, zbožňujem ho, len ja... nie som si istý, či ho zvládnem vycvičiť.“

„Budeš ho musieť naučiť lietať a zrejme aj loviť...“ riekla Hermiona a zblízka si stvorenie obzerala.

„To nie, loviť sa naučí sám, je to jeho prirodzenosť, lietanie mu budeš museť ukázal, aspoň zezačiatku a drak nie je pes, Harry, nemusíš ho cvičiť, už pozná tvoju mágiu, vie, že ty si jeho pán a preto ťa aj bude počúvať. Neboj, nebudeš s ním mať veľa starostí.“

Harrymu trochu odľahlo. „A ako ho mám naučiť lietať?“

„To je taká zábavná časť, chlapče, budeš mu to museť predviesť,“ zahihúňal sa poloobor.

Harry si vymenil pohľad s Hermionou. „Akože má Harry letieť?“

„Stačí na metle?“ spýtal sa Harry zamračene.

„Šmária, decká, nie, mávaj pred ním pažami a on pochopí, že má mávať krídlami, nie? Lahké jako facka.“

Ešte chvíľku posedeli, no nakoniec sa museli vrátiť do hradu. Po ceste sa zabávali nad Hagridovými koláčikmi až kým neprišli na chodbu, kde sa rozlúčili a každý sa vybral opačným smerom k svojej fakulte.

Harry vykročil na schody, ktoré viedli do podzemia, keď priamo oproti nemu kráčal Dumbledore. V duchu prevrátil očami a nahodil falošný úsmev, keď oproti sebe zastali.

„Dobrý deň, pán riaditeľ, aké nezvyčajné je vidieť vás tu dolu,“ riekol a pozorne sledoval jeho vráskavú tvár, ktorú okamžite zahalil ten typický úsmev, ktorý ho nanajvýš iritoval.

„Och, to áno, Harry, pravda je taká, že som mieril za tebou, avšak som ťa nenašiel. Aká náhoda, že sa naše cesty predsa len skrížili, nemyslíš?“

„Hľadali ste ma osobne, aká to česť,“ povedal Harry prívetivo. „Zrejme ide o naše spoločné hodiny, však?“

Dumbledore si zložil ruky za chrbát a prikývol. „To vskutku, dieťa drahé. Už na včerajšej večery som postrehol zmenu. Tvoja mágia stále rastie a treba s tým niečo robiť. Ak ti to teda nerobí problém, rád by som začal už tento piatok, po večery, nájdeš ma v mojej kancelárii, dostaneš sa do nej aj bez hesla.“

„Dumbledore je na mágiu veľmi citlivý, to som si všimol už počas môjho štúdia, bolo jasné, že si všimne zmenu, keď si ju všimol aj Blaise,“ riekol Tom otrávene.

„V poriadku. Veľmi si vážim , že mi venujete svoj drahocenný čas. Môžete ma očakávať, pane,“ povedal a priam mu bolo fyzicky zle v jeho prítomnosti. Chcel byť od neho čo najďalej.

„Výborne, dieťa. Prajem ti príjemný zvyšok dňa,“ povedal, kývol mu hlavou a obišiel ho, aby pokračoval hore po schodoch.

„Och, Merlin, myslím, že to nezvládnem, Tom,“ pomyslel si, keď aj on pokračoval do temných útrob hradu. „Tie hodiny ma zabijú.“

Tom sa veselo zasmial. „Ale nezabijú, maličký. Budú ti nápomocné, pozri, kto sa môže pochváliť, že ho učil Temný pán aj Dumbledore – lídri dvoch opozičných strán?“

Harry si nahlas povzdychol a keď došiel do fakulty, v ktorej bolo ozaj rušno, no jeho najbližší v nej ešte neboli – zrejem stále trčali v knižnici – postaral sa o dráčika a urobil si na sedačke pri krbe opäť nejaké úlohy navyše.

O chvíľu si k nemu prisadla Daphne a začala nadávať na Theodora, no rýchlo zmĺkla, keď sa k nim pripojil aj on. Draco dorazil s otráveným a znechuteným výrazom obklopený Gregom, Vincentom a Pansy a hneď za nimi kráčal Blaise, ktorý sa tváril znudene, zatiaľ čo mu niečo nadšene vysvetľoval jeden siedmak, ktorého sa nie veľmi šetrne zbavil, len čo prekročili stenu.

Čím bol Harry starší, tým viac si začínal uvedomovať ako ho Blaise priťahuje a aký atraktívny je. Ani teraz z neho nemohol spustiť pohľad, až kým si nesadol vedľa neho na už celkom plnú pohovku. Dal mu bozk na líce a niečo zahundral na margo toho siedmaka.

„Kde je Drogo?“ spýtal sa nakoniec, keď sa zahľadel do knižky, ktorú Harry doteraz čítal.

„Spí,“ odvetil a zodvihol obočie. „Čo chcel ten siedmak?“

Blaise si odfrkol a Daphne sa z druhej strany, po Harryho boku, zachichotala. „Od začiatku roku sa snaží Blaisea pozvať na rande.“

„Čože?“ spýtal sa Harry a pobavene pozrel na svojho priateľa.

Blaise škaredo zagánil na Daphne a odvetil: „Vraj netušil, že som len tretiak, ale nevadí mu to. Je vytrvalý, snažil som sa ho zbaviť najrôznejšími nadávkami, no on... och, asi ho budem musieť zabiť.“

Harry sa zasmial a potichu riekol: „Zrejme ťa budem musieť viac bozkávať na verejnosti, aby pochopil, že si zadaný.“

Blaise mu venoval láskavý úsmev a obzrel sa niekde za seba. „Len do toho, díva sa sem.“

Harry sa chladne uškrnul, chytil Blaisea za čeľusť, pritiahol si jeho tvár bližšie k svojej a vášnivo ho pobozkal.

„Bože, aj ja chcem dostať taký bozk!“ riekla Daphne zasnívane, načo Theo okamžite reagoval: našpúlil pery a zamumlal: „Stačí povedať, Daph.“

„Odpáľ, Theodore!“

Keď sa od seba odtiahli, Blaise rýchlo pozrel za seba. „Zrejme som mu zlomil srdce,“ povedal škodoradostne, a potom venoval svoj pohľad len Harrymu. „Nechcel by si ísť...“ očami ukázal k dverám chlapčenských spální.

Harry sa pousmial a prikývol. „Na chvíľu sa vytratíme, ok?“ riekol Harry ostatným, keď sa s Blaisom stavali.

Daphne sa zachichotala, zatiaľ čo čítala svoj obľúbený časopis a ostatní sa uškŕňali. „Jasné!“

Vtrhli do prázdnej spálne tretiakov a zvalili sa na Blaisovu ustlatú posteľ. Zatiahli záves a Blaise Harryho prudko priľahol, keď sa vrhol na jeho pery.

Harry mu bozk opätúval a rukami šmátral po jeho pevnom tele. Dostal sa pod jeho košeľu, ktorú mu vykasal z nohavíc a špičkami prstov mu hladil rebrá a chrbát, zatiaľ čo druhou rukou mu tlačil na šiju, aby mal jeho tvár, čo najbližšie pri svojej.

„Och, Salazar, nechcem vedieť, ako toto bude pokračovať!“ hundral Tom zhrozene a Harry sa uškrnul do Blaisových úst. „V tvojom veku som o takýchto činnostiach ani len nesníval! Musí... musí sa tak na teba tlačiť? Vážne ti práve rozopol gombík? Mal by si to stopnúť, Harry, prestáva sa mi to páčiť... do čerta, vážne je tak starý ako ty? Vážne?“

Harrymu sa chcelo veľmi smiať z Tomových rečí, no snažil sa sústrediť len a len na Blaisea. Na jeho dotyky, na jeho hlboké a chtivé bozky, na jeho vôňu... každý detail bol preňho dôležitý, odkedy vedel, že oňho raz príde, všímal si všetko, len aby nikdy nezabudol.

Chcel si pamätať jeho vôňu, jeho hlas, jeho bozky, jeho krásny úsmev. Na chvíľu prerušil bozk, aby sa nadýchali a len pozoroval jeho čierne oči, ktoré boli mäkké a nežné, len on mal tú výsadu ich vidieť také...

Zadýchane mu pohladil tvár. Precízne prechádzal prstami cez jeho rovný nos, viečka, ktoré zatvoril pod jeho dotykom, cez mäkké pery, ktoré boli pootvorené a červené po bozkoch a zblízka ho sledoval. Blaise mal dokonalú tvár, žiadne znamienka či pehy. Len čistá, tmavá pleť bez nedokonalostí.

„Aké je to cítiť lásku, Tom? Čo by som mal cítiť? Ako mám vedieť, že ju cítim?“ spýtal sa v duchu, neprestajne skúmajúc Blaisovu tvár. Temné oči si ho rovnako prezerali – uchvátené, akoby nehľadeli na Harryho, ale niečo oveľa vzácnejšie.

„Harry... vravel som ti, že ak ju pocítiš, budeš to vedieť, ver mi,“ odvetil Tom potichu.

„Vieš, že mám s takými vecami problém... celé detstvo som bol minimálne socializovaný, preto v týchto veciach skrátka zaostávam. Mohol by si mi trochu pomôcť.“

„Tvoje oči nemajú normálnu farbu, vieš to?“ riekol Blaise potichu. „Ich farba je magická, nemôžem uveriť, že nie si čistokrvný kúzelník. Len kúzelníci zo starých mocných rodín majú špecifickú a vzácnu farbu očí tak ako ty. Je to zvláštne...“

„Viem, čítal som o tom a netuším, prečo sú také,“ odvetil Harry a zodvihol hlavu z vankúša, aby Blaisea pobozkal na špičku nosa. Ten sa nad oným gestom krásne usmial až odhalil rovné biele zuby.

„Mohol by si sa usmievať častejšie, vieš? Stále chodíš s kamenným výrazom ako desivá socha,“ pošepkal Harry a na perách mu neprestajne pohrával malý úsmev.

Blaise sa zasmial a krátko ho pobozkal na pery. „Len s tebou mám dôvod na úsmev. Načo by som teda úsmevom plytval na iných, keď patrí iba tebe.“

„No to je mi, ale romantik,“ odfrkol si Tom. „Ver mi, myslel som, že v trinástich sa zamilovať nedá, no tento Blaise je do teba zbláznený.“

„To beriem,“ odvetil Harry a zamračil sa, keď zachytil, kam sa zrazu Blaiseove temné oči zahľadeli – mal rozopnutú košeľu a spod nej bolo vidno kúsok Temného znamenia.

Blaise si iba povzdychol, odtrhol oči od znamenia a pevne Harryho objal. „Sľúb mi, nech už sa zúčastníš akýchkoľvek misií, že ostaneš takýto... že sa nezmeníš...“

„Vekom sa zmením, Blaise...“ odvetil Harry pri jeho uchu.

„To je samozrejmé, no to jadro, základ, ktorý ťa tvorí... zachovaj to v sebe...“

„Skúsim to,“ riekol a zatvoril oči, užívajúc si fyzickú blízkosť druhého človeka, niečo, čo nemohol zažiť so svojim hlasom.

„Keď miluješ, nenávidíš, ak je ten človek s niekým iným, no zároveň, ak vieš, že je s tým iným šťastný, že mu dáva niečo, čo ty nemôžeš, čo mu dať nedokážeš, necháš to tak, pretože tak veľmi ti na tej osobe záleží, tak veľmi, že zabudneš na svoje vlastné šťastie... vtedy, Harry, skutočne miluješ,“ prehovoril náhle Tom, veľmi tichým tónom hlasu.

Harry k sebe pevnejšie primkol viečka a silnejšie objal Blaisa. Srdce sa mu stislo nevedno prečo a v hrudi sa mu rozlial čudný pocit.

„To znelo, akoby si hovoril z vlastnej skúsenosti,“ pomyslel si skľúčene.

„To je nepodstatné, Harry...“ šepol Tom a Harry dokázal zachytiť smútok v jeho hlase.

„Budem si to pamätať, Tommy... ďakujem...“

Harry si nemohol pomôcť, no musel premýšľať nad tým, kto bol Tomovou láskou, koho tak veľmi miloval, že bol schopný sa preňho obetovať takým spôsobom? Áno, Tom už mu neraz spomenul, že prvýkrát cítil lásku k Harrymu, ale iste bol niekedy zamilovaný. Harry lásku a zamilovanosť rozlišoval. Lásku cítil napríklad k Dracovi, Cissy, Luciusovi k svojim priateľom, k Blaisovi zrejme cítil niečo viac, no netušil či je to tá zamilovanosť. Teraz po Tomových slovách vedel, že Tom niekedy miloval, no jeho láska zrejme nebola opätovaná, z čoho bol smutný. Tom si zaslúžil, aby ho niekto miloval... a teraz je iba hlas väznený v jeho tele, možno už nikdy nezažije, aké to je, keď je mu zamilovanosť opätovaná.

„Premýšľaš niekedy nad budúcnosťou?“ šepol Blaise, vtisol mu bozk a ľahol si vedľa neho, aby ho mohol jednou pažou objať okolo brucha.

Harry sa k nemu pritúlil a nosom sa obtrel o jeho, keď mu pozrel zblízka do čiernych očí. „Veľmi nie, mám z nej strach.“

Blaise ho pohladil po líci. „To je normálne, skôr ma zaujíma, aké sú tvoje plány, vieš? Čo chceš vlastne robiť po škole a tak... Viem, že je možno skoro pýtať sa na niečo také, no... čo, ak už nebudem mať príležitosť.“

Harry v pästi zovrel Blaisov sveter a uhoľ sa jeho očiam. Žalúdok mu oblial chlad, pretože obaja vedeli, ako to myslel. „V skutočnosti by som sa chcel plne venovať revolúcii.“

„Naozaj veríš, že sa o nás raz muklovia dozvedia a budeme si všetci žiť v miery?“ spýtal sa Blaise akoby to bola absurdná predstava.

„A prečo nie? Tebe sa zdá správne, že sa skrývame a bojíme sa kúzliť, čo je vlastne našou prirodzenosťou? Nemôžem sa poprechádzať po Londýne bez toho, aby som sa nemusel prezliekať do muklovských vecí a skrývať kto som... kúzelnícke deti, tie, ktoré sa narodili v muklovských rodinách často o rodinu prídu, pretože nechápu nášmu svetu, odmietajú ho... to nie je správne, Blaise, chcem bojovať za to, aby sa budúce generácie kúzelníkov mali lepšie, aby sa rodili do slobodného sveta. Len si skús predstaviť, aký pokrok by nastal v našej i ich medicíne, vede v technológiách. Navzájom by sme si mohli pomáhať, mohli by sme tento svet zlepšiť.“

„A myslíš, že takéto ciele má Temný pán? On predsa nenávidí muklov, chce ich vyvraždiť, nie? Chce, aby tento svet patril len kúzelníkom a nenávidí muklorodených...“

„Blaise, pridal som sa k nemu, pretože jeho hlavným cieľom je presadiť temnú mágiu, rovnako ako chcem ja, neuznáva deľbu mágie na svetlú a temnú. To, že sa naše ďalšie ciele líšia už nie je podstatné, keď moja moc dospeje a naše ciele sa začnú odlišovať, odídem od neho, zbavím sa znamenia a vytvorím svoju vlastnú stranu...“

„Budeš bojovať proti nemu?“ spýtal sa Blaise znepokojene.

„To by som nerád, on pre mňa veľa znamená, obdivujem ho, bol a je mojim vzorom, budem sa ho snažiť presvedčiť a dokázať mu, že nemôže skrátka z planéty odstrániť všetkých muklov, jeho ciele sú nereálne... je to veľmi inteligentný človek, ak k tomu príde, sám to pochopí... uzná, že lepšie riešenie je to moje...“

„Mám o teba strach, z tohto všetkého mi vyplýva, že nakoniec budeš viesť vojnu proti nemu. A s vašou mocou sa navzájom zabijete...“ riekol Blaise utrápene.

„Tak to neskočí,“ pousmial sa Harry a vlepil mu bozk, aby z jeho tváre zmyl to trápenie.

„Sľúb mi to, sľúb, že budeš žiť dlhý a šťastný život.“

Harryho úsmev pohasol a ľahol si na Blaisovu hruď. „To ti sľúbiť nemôžem. No to, načo sa chystám ma určite šťastným urobí, ak zomriem pri pokuse o vytvorenie takého sveta, zomriem spokojný, Blaise. Nepotrebujem dlhý život, ale produktívny. Musím svoju moc využiť na niečo väčšie... pochop, vieš si predstaviť, že by som si po škole našiel prácu, partnera, mal by som deti a podobne? Nie, to nie je pre mňa.“

„Viem, Harry, viem, ,že si predurčený k iným veciam. Len sa bojím, že si nakoniec zničíš život, a to si niekto ako ty, nezaslúži.“

Harry naňho vzhliadol a široko sa usmial. „A vôbec, žijeme prítomnosťou, nie? Kašlem na budúcnosť, budem ju riešiť, keď nadíde. Nemusíš sa o mňa báť...“

Blaise s malým úsmevom prikývol, keď sa ich ústa spojili v dychtivom bozku.

Sneh sa roztopil a odokryl tak prírodu, ktorá sa rozkvitla do plnej krásy. Zubaté slnko vystriedalo teplejšie. Svet opäť žiaril životom a Harry mal za sebou ďalší úspešný rok na Rokforte. Letné prázdniny mal slušne nabité – cestoval so svojou rodinou po Francúzsku, veľa času trávil s Blaisom, Drogo pomaly, ale isto rástol, a tak zvyšok času venoval jeho cvičeniu. Nezabudol ani na tréning, či behanie. Vyplnil si každú jednu minútu dvojmesačných prázdnin, aby stihol všetko, čo plánoval. Zároveň sa pripravoval na úlohu, z ktorej nebol práve nadšený.

Mal sa zúčastniť Trojčarodejníckeho turnaju. Od Vianoc nebol povolaný k Temnému pánovi, a tak netrpezlivo očakával jeho volanie, aby sa viac dozvedel o svojej neľahkej úlohe. Mal výhodu, že poznal jednotlivé úlohy, a tak sa s Tomovou pomocou pripravoval na ich zdolanie, pretože prehrať skrátka nemohol. To neprichádzalo do úvahy. Klesol by v očiach Temného pána aj všetkých smrťožrútov, sklamal by...

Nastal august. Dni boli horúce, zato večery príjemne chladné. Behal v lese za panstvom Malfoyovcov a nad jeho hlavou lietal Drogo. Rástol prirýchlo. Mal už veľkosť menšieho vlka a odkedy ho Harry naučil lietať, nechcel robiť nič iné. Vlastne sa učil rýchlo, vedel si už i sám uloviť potravu, avšak stále bol len mláďaťom, takže potreboval aj viac spánku. Harry vedel, že si ho už na Rokfort nebude môcť vziať, kvôli jeho veľkosti, a tak s ním trávil toľko času, koľko len mohol. Lucius mu nechal zbudovať jeho vlastné hniezdo, v zadnej časti záhrady, kde si pomaly zvykol spávať. A bol naozaj nádherný. Jeho šupinaté telo sa na slnku prekrásne trblietalo všetkými farbami a Harry sa naňho niekedy nevedel vynadívať.

Harry preskočil koreň stromu, ktorý vytŕčal zo zeme a zadýchane zastal. Oprel sa o strom a rukávom si utrel pot z čela. Potom vzhliadol na Draca, ktorý v ruke držal metlu a v tej druhej prútik, ktorým vykúzlil čas. „Dnes to bolo tridsať minút. Vážne ťa obdivujem, to ja by som bez metly neubehol ani desať,“ uškrnul sa blondiak a povzdychol si, keď nad ním zakrúžil drak a rozstrapatil ho.

„Pre Merlina, Drogo!“ zahundral a kúzlom, ktoré mu poradil Tom si ich upravil do pôvodného stavu.

Drogo pristál vedľa Harryho a štuchol doňho. Harry ho poškrabkal pod papuľkou, kde nemal šupiny a kde zistil, že je veľmi citlivý. „Smieš ísť loviť, počkáme ťa,“ riekol s úsmevom a Drogo spokojne vyletel hore a zmizol nad korunami stromov.

„Tak už si sa rozhodol, aké kúzlo použiješ počas druhej úlohy?“ spýtal sa Draco, keď sa obaja posadili k stromu.

Harry na oslave svojich štrnástich narodenín povedal Dracovi a zvyšným členom ich bandy, čo sa bude diať na Rokforte. Nik mu o tom nezakázal hovoriť a im skrátka veril a potreboval sa im zveriť. Takže ho všetci podržali a povzbudili ho. „Nuž, nebude to kúzlo. Rozhodol som sa pre rastlinu – volá sa Žiabrovka, dočítal som sa o nej v učebnici Herbológie pre siedme ročníky, našiel som ju v našej knižnici, zrejme patrila Luciusovi, mal na nej svoje iniciálky.“

„Je to bezpečné? Čo na to hovorí Tom? Nevymyslel niečo lepšie?“ vypytoval sa Draco zvedavo.

Harry ešte stále lapal po dychu z behu, keď odvetil: „Nechcel som jeho pomoc. Rád veci zvládam sám a jeho žiadam o pomoc až keď je zle,“ uškrnul sa a Tom poznamenal: „Áno, aj keď mi niekedy robí problém mlčať, hlavne keď sledujem ako tápaš.“

Draco sa zaškeril a prikývol. „Ja by som ho využíval na všetko, ty si príliš čestný.“

Ozvalo sa šuchotanie medzi listami stromov, keď Harry zahliadol Droga.

Draco sa znechutene zaškľabil. „Čo to zase ulovil?“

„Vyzerá to ako veveričky...“ zamračil sa Harry a keď Drogo pristál vedľa nich, len znechutene pozorovali, ako do seba hádže mŕtve hlodavce a spokojne ich žvachle medzi ostrými zubami.

„Po tomto asi nebudem večerať,“ riekol Draco, keď sa stavali.

Drogo do seba hodil zvyšky z hlodavcov a čakal na pokyny. Draco vzlietol na metle a vystrelil naspäť, keď sa Harry rozbehol a Drogo vyletel nad jeho hlavu, aby ho nasledoval.

Potom Droga spoločne odprevadili do jeho hniezda a vrátili sa do panstva. Vošli zadnými dverami do chodby a prechádzali popri dverách, jedny z nich boli otvorené a Draco prevrátil očami. „Zase tu je.“

Harry pozrel jeho smerom a zbadal v ružovom salóniku Narcissu, ktorá horlivo debatovala s Bellatrix.

„Ach, už ste späť!“ zvolala Cissy, keď ich zbadala a jej zamračený výraz náhle presvetlil krásny úsmev. „Je tu teta Bella. Ostane na večeru.“

Bellatrix, ktorá sedela na kresle sa len zaškľabila, keď ju obaja pozdravili. Stihla si vymeniť aj vražedný pohľad s Harrym, načo pokračovali v ceste panstvom.

„Je hrozná. Fakt hrozná,“ frflal Draco a strčil svoju metlu do ruky jednému škriatkovi.

„Keby nebolo Cissy, zrejme by ma vypitvala zaživa,“ uškrnul sa Harry. „Osprchujem sa a prídem za tebou,“ riekol, keď vyšli na poschodie, kde boli ich komnaty.

„Rozhodne sa tak na teba díva. Zrejme jej v tom Azkabane preplo viac než som čakal,“ riekol Tom.

Draco mu kývol, keď Harry vstúpil do svojej izby, ktorá bola na tínedžera ozaj prehnane uprataná, totižto, len čo z izby zmizol, vtrhli sem škriatkovia a všetko vyleštili, čo Harrymu niekedy liezlo na nervy. Vyzliekol sa a doprial si celkom dlhú sprchu.

Usušil sa a snažil sa upraviť si pred zrkadlom vlasy, ktoré mu dnes nehorázne trčali všade možne.

Tom sa v pozadí jeho mysle chichotal a Harry sa durdil. „Veľmi smiešne, ozaj.“

„Vyzeráš rozkošne, malý smrťožrútik.“

Harry na svoj vlastný odraz prižmúril oči, do ktorých sa díval. „Radšej mi poraď čo s nimi.“

„Skús ten krém, čo ti kúpila Daphne,“ poradil mu Tom predsa len, no Harry stále cítil jeho pobavenie.

Podišiel k poličke, odkiaľ vyhrabal téglik s luxusným obalom, načo si Daphne rozhodne potrpela. Trochu krému si prskol na vlasy a učesal ich.

„Oveľa lepšie. Daphne sa v týchto produktoch skutočne vyzná. Nie nadarmo číta tie svoje časopisy,“ poznamenal Harry, keď sa na seba díval.

„Zase si vyrástol...“ pošepol zrazu Tom. „Uteká to tak rýchlo. Nikdy nezabudnem, ako si si musel dávať k zrkadlu schodíky, aby si na seba dovidel...“

„Niekto tu má nostalgickú náladu,“ uškrnul sa Harry a pozrel do svojich smaragdových očí.

„Len je... neviem, akoby som to povedal... je tak úžasné ťa sledovať rásť. Pamätám si presne, kedy som ťa prvýkrát uzrel v zrkadle. Mal si dva a zatúlal si sa do spálne tej odpornej Petunie. Mali tam veľké zrkadlo na skrini, ktoré siahalo od zeme až po koniec skrine-“

„To bolo po prvýkrát čo si ma videl?“ spýtal sa Harry s malým úsmevom.

„Nie tak celkom. No to bolo prvýkrát čo som ťa videl potom, čo som sa v tebe ocitol. Už vtedy som vedel, že jedného dňa z teba vyrastie atraktívny mladík. Tie tvoje oči a čierne vlasy, bol si krásny, preto som vždy cítil neobyčajnú zlosť, keď ťa tí parchanti nazývali obludou. To ich syn bol obluda, rovnako ako oni. Myslím, že tá tvoja teta žiarlila, že jej sestra má také krásne dieťa, zatiaľ čo jej sa narodilo tučné a ušaté decko.“

Harry sa zasmial, odtrhol sa od zrkadla a prešiel do šatníka. „Si zlý, deti sú vraj všetky krásne.“

Tom si odfrkol. „To ťažko, ver mi, že nie sú, ten tvoj tučný bratranec bol toho žiarivý príklad. Škaredšie batoľa som nevidel.“

Harry sa nasúkal do nohavíc a ľahkej košele, keď mu zrazu ruka vystrelila k hrudi. Povzdychol si blahom pod náporom príjemného pocitu, ktorý mu okamžite zaplavil útroby. „Volá ma...“ vydýchol a zavolal škriatka.

„Vážne je to príjemné,“ zamumlal Tom, keď Harry požiadal Dobbyho, aby ostatných informoval, že bol zavolaný Temným pánom, takže sa nezúčastní večere.

Potom len priložil prútik k znameniu, ktoré mal skryté za tenkou košeľou a obklopil ho známy pocit premiestnenia až sa ocitol v zasadacej miestnosti, ktorá bola tmavá a temná ako zvyčajne. Pred krbom stála zahalená postava a hľadela doňho.

„Dobrý večer, môj pane,“ riekol a obzrel sa, zdalo sa, že bol zavolaný len on.

Postava sa k nemu otočila a bola celkom ponorená v tme, keďže stála priamo pred ohňom. „Iste si na toto volanie čakal. Chcem ťa viac informovať o turnaji, ktorého sa máš zúčastniť. Prázdniny čoskoro končia a náš čas sa kráti. Povedz mi, Harry, pripravoval si sa?“

Harry stál na mieste a sledoval, ako sa k nemu temná postava pomaly približuje. „Áno, pane, pripravoval som sa a predpokladám, že by som mal prvé dve úlohy bez problémov zvládnuť. Tá tretia je už diskutabilnejšia, keďže je najviac nevyspytateľná. Neviem, načo v bludisku narazím, čo ma zdrží a či stihnem k poháru dôjsť prvý.“

Temný pán zastal pár krokov pred ním. Harry už mal možnosť zazrieť aspoň v prítmí jeho masku, no na oči v tomto svetle nevidel poriadne. „Plne na teba spolieham. V nasledujúcej misii, máš tú najdôležitejšiu úlohu. Trojčarodejnícky pohár bude prenášadlo, ktoré budeš vedieť aktivovať iba ty. Preto je potrebné, aby si sa ho prvý dotkol. Presunie ťa do môjho panstva, odkiaľ sa tým istým obojsmerným prenášadlom všetci presunieme späť do bludiska. Len tak sa dostaneme do Rokfortu bez toho, aby sme museli porušovať mocné ochranné bariéry, ktoré je porušiť takmer nemožné. Takže už rozumieš, prečo to musíš byť ty, kto sa dostane po pohár ako prvý?“

Harry prikývol. „Áno, môj pane. Ak sa k poháru dostane niektorí z mojich súperov, prenášadlo sa neaktivuje a turnaj sa skončí.“

„Preto je aj dôležité, aby si uspel v predošlých úlohách. Ak budeš mať najvyšší počet bodov, do bludiska ťa pošlú prvého a budeš mať tak najväčšiu šancu sa k poháru aj prvý dostať,“ riekol Temný pán tichým chladným hlasom.

Harry mal pocit, že mu na pleciach pribudla ďalšia ťažká váha. Nie len, že sa bude musieť prvý dostať k poháru, mal by vyhrať aj všetky úlohy.

„Vitaj, Severus,“ riekol zrazu Temný pán a vedľa Harryho sa ozvalo puknutie.

„Môj pane,“ odvetil známi dunivý hlas, keď sa jeho majiteľ uklonil hlavou smerom k Temnému pánovi. „Pán Potter-Malfoy,“ kývol i jeho smerom.

„V škole ste možno učiteľ a žiak, avšak teraz ste kolegovia, rodina, takže žiadne oficiality, Severus.“

Snape sa na Harryho uškrnul a riekol: „Zdravím ťa, Harry.“

Harry kývol hlavou a odvetil: „Severus.“ Bolo mu trochu proti srsti riaditeľa svojej fakulty volať menom, no bol to i rodinný priateľ jeho adoptívnych rodičov, takže by si mal zvykať.

„Tu Severus ti bude pomáhať s úlohami,“ prehovoril Temný pán a jeho bezcitná maska pozerala ich smerom. „Nech sa bude jednať o čokoľvek, nech sa vyskytne akýkoľvek problém, bude to on, za kým pôjdeš.“

„Rozumiem, môj pane,“ riekol Harry a cítil sa pokojnejšie, keď vedel, že bude mať niekoho, kto mu v prípade núdze pomôže a poradí.

„Veľmi dobre. Chcem ťa ešte informovať, že sa ministerstvo rozhodlo zakázať účasť neplnoletých žiakov na turnaji. Avšak túto drobnú zmenu sa tvojmu otcovi a Evanovi podarilo zvrátiť, takže by všetko malo prebehnúť v najvyššom poriadku. A nie,“ zadržal ho Temný pán, keď zrejme videl, že chce namietať, „nechcem počuť žiadne pochybnosti o tom, že by ťa pohár nevybral.“

Harry prikývol a nadýchol sa. Ak by ho pohár nevybral, bola by to riadna šlamastika.

„I ja ťa môžem uistiť, Harry, že na škole nie je dokonca ani starší študent, ktorý by prevyšoval tvoje schopnosti. Mám o študentoch prehľad a potom, čo ma Temný pán informoval o tejto misii, som podrobne skúmal jednotlivých žiakov, ktorí navštevujú Rokfort – ich výsledky, koníčky, schopnosti, inteligenčné testy a iné aktivity. Z podrobného skúmania mi zakaždým vyšlo tvoje meno,“ riekol Snape nezainteresovane.

Harry prekvapene zodvihol obočie, keď vzhliadol na svojho profesora, no mlčal.

„Nuž, to sú výborné správy,“ hlesol Temný pán a maska sa otočila k Snapeovi. „Chcem ťa požiadať, Severus, aby si počkal vo vedľajšej miestnosti. Len niečo preberiem s Harrym a budem sa ti venovať.“

„Samozrejme, môj pane,“ riekol Snape, vymenil si s Harrym pohľad a odišiel dverami preč z miestnosti.

Karmínové oči sa mierne prižmúrili, no temná postava stála naďalej bez pohybu, pár stôp od Harryho. „Počul som, že si minulý školský rok začal trénovať s Dumbledorom.“

Harry kývol. Očakával to. „Plánoval som vás o tom dnes informovať. Dumbledore mi dal takú ponuku a ja som ju prijal, nevadí to snáď?“

Spod masky sa ozval krátky smiech. „Och, to vôbec nie. Zaujíma ma len, koľko si mu zo svojej mágie ukázal.“

Harry pozeral do červených očí, keď odvetil: „Najviac som mu ukázal v deň, kedy ma rozčúlil, ušlo mi to a on videl, čo vidieť nemal. Vtedy mi aj tieto hodiny navrhol. No ani zďaleka nevidel všetko, videl len zlomok. Naučili ste ma ovládať a aj keď ma jeho osoba naozaj irituje,“ zaškrípal zubami, „snažím sa pred ním pretvarovať a pomaly sa učím spôsob, akým bojuje. Na konci roku sme mali pár duelových zápasov a bolo to pre mňa veľmi poučné.“

„Veľmi dobre. Nie je nič múdrejšie, ako spoznať svojho nepriateľa. Avšak buď opatrný, nemôžeš si dovoliť ani len omylom použiť v nejakom z takých duelov temné kúzlo. Dumbledore musí veriť, že si jeho Zlatý chlapec.“

„Samozrejme, ale prosím, nežiadajte ma o to, aby som sa mu strkal do zadku... to by som-“ Zrazu ucítil na ramene teplú dlaň.

Vzhliadol do očí, ktoré už boli oveľa bližšie a zbadal malé vrásky. „To by som po tebe nikdy nežiadal, Harry,“ riekol pobavene. „Som si istý, že vieš presne, ako na Dumbledora, koniec koncov, si Slizolinčan.“

Príjemné mravčanie ucítil na mieste, kde spočívala ruka Temného pána. V jazve ho mierne šteklilo a Temné znamenie mu vydávalo do útrob spokojný pocit, plný bezpečia a pokoja.

Nesúhlasne si povzdychol, keď ho dlaň pustila a zachytil, že Temný pán spravil presne to isté. Druhý muž mlčal a len ho pozoroval, keď nakoniec riekol: „Ak sa nič nestane, toto bude posledný krát, čo som ťa zavolal pred tvojou úlohou. Máš všetky potrebné informácie a neostáva mi nič iné, len ti popriať veľa šťastia. Ak by ti nestačil Severus a potreboval by si nejakú radu odo mňa, stačí, ak povieš jemu, on sa ku mne dostane bez problémov, ty sa počas školského roku za mnou dostaviť nemôžeš, Dumbledore monitoruje každé dieťa vo svojej škole a ak by si zrazu zmizol, bolo by to viac než podozrivé.“

Harry prikývol. „Chápem a ďakujem, môj pane, nesklamem vás,“ riekol pevne.

„Ak pôjde všetko podľa plánu, stretneme sa pri plnení tvojej poslednej úlohy,“ povedal potichu a karmínové oči hľadeli do jeho.

Harryho zaplavilo sklamanie. Naozaj Temného pána neuvidí takmer desať mesiacov? Desať mesiacov neucíti to, čo cítil iba v jeho prítomnosti – vždy bolo ťažké od neho odísť, no teraz, keď vedel, že to bude toľká doba, cítil sa prázdne a nesvoj.

Dva dlhé prsty mu zodvihli bradu, keď tichý, chladný hlas prehovoril: „Všetko v poriadku?“

„Áno, môj pane. Smiem odísť?“ spýtal sa trochu zachrípnuto.

Temný pán prikývol a pustil ho. „Dávaj na seba pozor.“

Harry mu venoval posledný pohľad a premiestnil sa späť domov. Ocitol sa vo svojej komnate, ktorú zase niekto upratal. Posadil sa na posteľ a rukou si prečesal vlasy. Čaká ho perný rok a bol prirodzene nepokojný.

„Spoločne to zvládneme, maličký,“ zašepkal Tom. „Spolu dokážeme čokoľvek.“

Harry sa pousmial. „Ešteže ťa mám,“ pomyslel si, keď sa ozvalo zaklopanie, načo dnu vošla Cissy.

Bez slov sa k nemu posadila a ustarostene mu zovrela ruku vo svojej hebkej dlani.

„Lucius mi povedal, akú úlohu si dostal od Temného pána. Mám o teba strach.“

Harry jej stisk opätoval a odvetil: „To nemusíš. Som dobre pripravený.“

Narcissa mu druhou rukou prehrabla vlasy a naďalej sa starostlivo mračila. „Chcem, aby si mi každý deň písal inak tu zomriem od strachu.“

„Sľubujem, že budem,“ povedal Harry s milým úsmevom. „Naozaj sa o mňa nemusíš toľko strachovať, Cissy.“

„Ja viem, že si inteligentný a mocný, ale to neznamená, že sa o teba nebudem báť,“ povedala prísne a vtisla mu bozk na čelo. „A mal by si sa ísť navečerať, aj Lucius prišiel neskoro, môžete povečerať spolu.“

Harry prikývol. „O chvíľu prídem,“ riekol a sledoval jej odchod. Potom si ľahol na posteľ a premýšľal nad všetkým možným. Nerád myslel na budúcnosť, pretože tá mu naháňala skutočnú hrôzu, no niekedy tomu nedokázal zabrániť. Myslel na ten turnaj, na Blaisa, na všetky svoje plány... a niekedy premýšľal, či koná správne, či sa jeho cesta uberá smerom, ktorým by sa mala. Život bol vážne zložitý, niekedy sa túžil vrátiť do čias, kedy býval v Tomovom dome celkom sám. Spával v jeho posteli, počúval jeho hlas a aj napriek tomu, že sa skrýval a len sotva vychádzal von, cítil sa absolútne slobodne.

Sloboda, tá mu niekedy chýbala. Už dlho ten pocit nemal a keď pomyslel na znamenie, ktoré sa vynímalo na jeho hrudi, vedel, že ešte hodnú dobu ten pocit mať nebude.

.  .  .

Veľká sieň bola honosne ozdobená a hostina na stoloch bohatšia než obvykle. Dumbledore sa predvádzal. Harry znechutene pozeral na jeho obrovský úsmev, ktorý mu sídlil neustále na tvári, zatiaľ čo sledoval nových hostí. Vo veľkom štýle dorazili výberoví študenti z Beauxbatonsu a Durmstrangu. Po uvítacom ceremoniári sa usadili k vyhradenému stolu a napchávali sa, očividne neboli na podobné veľkolepé hostiny zvyknutí.

V celej miestnosti vládol riadny ruch. Všetci sa vzrušene bavili o turnaji, o ktorom im Dumbledore spoločne s ostatnými riaditeľmi povedal. Nadšene štebotali a každú chvíľu pozerali na predmet, kde mali po večeri a počas budúceho dňa hodiť svoje meno, pokiaľ sa chceli prihlásiť. Jediní, ktorí boli pokojní boli Slizolinčania. Najmä tretiaci, ktorí o turnaji vedeli skôr než ostatní.

„Už sa teším, ako sa budú tí idiotskí Chrabromilčania tváriť, keď pohár vyberie teba,“ pošepol Theodor s chladným úškrnom.

„V dejinách sa turnaju ešte nikdy nezúčastnil žiaden Slizolinčan – zapíšeš sa do histórie,“ rozprávala Pansy vzrušene.

Blaise ho zrazu chytil pod stolom za ruku a silno ju stlačil. Harry sa naňho obzrel, no Blaise naďalej zamyslene sledoval misu s hroznom, ktorá stála pred ním.

Naklonil sa k nemu a pošepkal: „Deje sa niečo?“

Blaise si iba povzdychol a konečne mu venoval pohľad. „Deje sa toho veľa,“ riekol potichu. „Čítal si tie štatistiky? Takmer na každom turnaji niekto zahynul.“

„A prečo by som mal do štatistiky zapadať práve ja?“

„Lebo budeš najmladší. Pohár nikdy nevybral tak mladého účastníka. Hoci sa do turnaju môžeme prihlásiť od štvrtej triedy, no aj tak nikoho pod šestnásť pohár doteraz nevybral. Nikto v tom veku totiž nebol rovnako mocný ako ty. Možno Dumbledore alebo On, no za ich éry sa turnaj nekonal.“

„Čo si to tam šuškáte?“ ozvala sa Daphne sladko.

Harry ešte chvíľu hľadel do temných očí, zatiaľ čo pod stolom opätoval jeho stisk.

„Nemusíš do všetkého pchať nos,“ odsekol Blaise ostro a venoval jej chladný pohľad.

„Ts, nemám žiaden nos, ale chutný nosík,“ odvrkla Daphne urazene.

Pansy sa rozosmiala a takmer Draca oprskala džúsom, ktorý práve pila. „Neverím, že si to povedala. Daphne miluje samú seba!“ zvolala posmešne.

„Tak preto ma stále odmietaš,“ vzdychol si Theodor a venoval jej významný pohľad.

„Len mi závidíš, Pansy, som oveľa krajšia ako ty,“ odfrkla si Daphne a cez plece si arogantne prehodila plavé vlasy.

„No to určite!“ vyhŕkla Pansy dotknuto. „Draco, povedz jej, že som krajšia!“

Draco prevrátil očami a utrel si ústa servítkou. „Vyzerám, že ma to zaujíma? Riešte si svoje babské komplexy niekde inde. Chcem sa v pokoji najesť.“

Po večeri sa hostia z Durmstrangu vrátili do lode, ktorou priplávali a dievčatá z Beauxbatonsu boli ubytované na tajnom mieste, aby ich náhodou neobťažovali nejakí chlapci, pretože boli naozaj krásne.

Harry si po večernej hygiene ľahol do svojej postele a otočil sa k susednému lôžku, ktoré bolo prázdne. Blaise sa pred tým, ako šiel Harry do kúpeľne niekde vytratil.

„Draco, nevidel si Blaisea?“ spýtal sa blondiaka, ktorý si naprával vankúš a niečo frflal o nedostatočnom pohodlí.

„Naposledy bol na toaletách, ešte sa nevrátil?“ zamračil sa.

Harry vyskočil na nohy a vybral sa na chlapčenské toalety. Boli prázdne. Kabínky boli pootvárané až na jednu. Zaklopal, no nik sa neozval. „Blaise?“

„Vyskúšaj či je zamknuté.“

Chytil kľučku a stlačil, no dvere sa neotvorili. „Blaise, ak mi neotvoríš, tak to spravím násilne. V medzere pod dverami vidím tvoje topánky, viem, že si tam.“

Ozvalo sa odomknutie a dvierka sa pootvorili. Harry okamžite vtrhol do kabínky, no zarazil sa. Blaise bol stočený pri záchode a tvár mal skrytú v dlaniach. Rýchlo sa k nemu sklonil a objal ho, vtedy ucítil ako sa trasie. Pobozkal ho na krátke vlasy a zbadal pokrkvaný toaletný papier od krvi hodený hneď pred sebou.

V momente prinútil Blaisea odokryť tvár a zahryzol si do pery. Z nosu mu tiekla krv a v očiach sa mu leskli slzy.

„Nechcel som, aby ma takto ostatní videli,“ zašepkal zachrípnuto a rukávom si utrel ďalšiu krv spod nosa. „Toto sa bude stávať čoraz častejšie, o chvíľu to neutajím a možno budem musieť odísť zo školy, lebo... ja... neznesiem ich ľútostivé pohľady, keď sa to dozvedia.“

Harry sa uhol jeho pohľadu a bolestne zatvoril oči. „Čo by som tu bez teba robil? Krvácanie z nosu nejako uhráme, nie je to dôvod, aby si im to musel povedať.“ Naklonil sa k nemu a pobozkal ho na pery. Potom sa chvíľu bez slov objímali. „Bolí ťa niečo?“

„Nie, trochu hlava, ale tá ma bolí skoro stále,“ povedal potichu a hladil Harryho po chrbte.

Harry sa nakoniec posadil vedľa neho a Blaise sa mu oprel o rameno. Sem-tam ho pobozkal na vlasy a spoločne čakali, kedy krvácanie ustane, aby sa mohli vrátiť do spálne.

„Je všetko v poriadku?“ spytoval sa Draco šeptom, pretože zvyšní chalani už pochrapkávali.

Blaise si bez slov ľahol na Harryho posteľ a ten len venoval Dracovi pohľad. „Už áno,“ zašepkal a priľahol si k Blaisovi. Zaželal Dracovi dobrú noc a zastrel okolo nich závesy. Potom sa k sebe pevne pritúlili a navzájom sa zvierali ako kliešte.

„Pamätaj, že som vždy s tebou. Nech sa deje čokoľvek,“ šepkal mu Harry niekde pri uchu.

Blaise sa k nemu primkol tesnejšie a pobozkal ho. „Ďakujem...“

. . .

Nastalo losovanie. Pohár mal vybrať budúcich účastníkov Trojčarodeníkeho turnaju. Vonku vládla silná búrka. Očarovaný strop vo Veľkej sieni bol temný ako nočná obloha a sem-tam skrz falošné oblaky prebleskol blesk.

Za učiteľským stolom sedeli okrem profesorov a riaditeľov zahraničných škôl aj dve nové tváre z ministerstva. Dumbledore utíšil davy študentov, sediacich sa stolmi a spustil: „Nastáva veľká chvíľa. Za okamih bude zahájený Trojčarodejnícky turnaj. Rád by som ešte predniesol niekoľko slov na vysvetlenie, než prinesú truhlu, aby som objasnil pravidlá, ktorými sa tento rok budeme riadiť. Najprv však dovoľte, aby som vám predstavil Bartemiusa Croucha – vedúceho odboru pre medzinárodná kúzelnícku spoluprácu a Evana Rosiera – vedúceho odboru kúzelníckych hier a športov.“

Harry si s Evanom vymenil rýchly pohľad a krátke pousmiatie, zatiaľ čo študenti hlasito tlieskali. Evan sa posadil späť na svoje miesto vedľa Snapea a sem-tam svojimi výraznými modrými očami zavadil o Harryho.

„Pán Rosier a Crouch posledných niekoľko mesiacov neúnavne pracovali, aby turnaj pripravili a teraz spolu so mnou, profesorom Karkaroffom a madame Maxime zasadnú v porote, ktorá bude hodnotiť výkony našich šampiónov.“

Harrymu sa výrazne uľavilo. Fakt, že v porote bude sedieť smrťožrút mu zlepšil náladu.

„Buďte tak láskavý, pán Filche a prineste tú truhlu,“ riekol Dumbledore školníkovi, ktorý takmer zakopol o svoju milovanú mačku, keď sa ponáhľal splniť príkaz.

Celou sieňou sa ozývala hlasitá vrava, tiché blesky osvetľovali strop siene, keď Filche doviezol truhlu, ktorú Dumbledore prútikom otvoril – vysoký, žiarivý pohár užasnuto sledovali všetky oči.

„Toto je Ohnivý pohár. Pohár, ktorý vyberie mená šampiónov,“ hlesol Dumbledore, opäť namieril na pohár prútik, načo zažiaril intenzívnejšie a o pár minút z neho vyplával prvý zdrap pergamenu. Dumbledore ho šikovne zachytil do ruky, dramaticky pozrel po Veľkej sieni a riekol: „Šampiónom za Durmstrang sa stáva,“ ďalšia dramatická odmlka, pri ktorej Harry otrávene pretočil očami, „Viktor Krum!“

Slizolinčania znudene tlieskali, zatiaľ čo zvyšok siene burácala nadšením. Igor Karkaroff sa pyšne nadúval a krivo sa usmieval, čím odhalil svoje miestami zlaté zuby.

Viktor bol vysoký, statný mladík. Harry ho prvýkrát videl cez leto, keď jeho i Draca Lucius vzal na majstrovstvá v metlobale. Šport mu išiel, to vskutku. Krum sa chvíľu vyžíval v potlesku, podal si ruku so svojim riaditeľom a vošiel do zadnej miestnosti, kam ho poslal Crouch.

„Karkaroff, ten zradca,“ pomyslel si Harry, sledujúc riaditeľa Durmstrangu.

„Áno, Voldemort po ňom určite pátra. Tým, že prišiel na Rokfort veľmi zariskoval, má tu síce pocit bezpečia, no to nepotrvá dlho. Ak zvládneme poslednú úlohu, ten darmožráč skončí,“ rozprával Tom chladne.

„Šampión za Beauxbatons je... Fleur Delacourová!“ vyhlásil Dumbledore silným hlasom.

Štíhla blondínka ladne vyskočila na nohy a za hlasného potlesku vykročila vpred.

„Fyzicky je slabá a zdá sa, že inú ako svetlú mágiu ani nepozná,“ komentoval Harry v hlave.

„Ani Krum, ani táto Delacourová nie sú pre teba súpermi. Nemajú šancu.“

Študenti Rokfortu zrazu zadržali dych a nastalo hrobové ticho.

Z pohára vyskočil posledný útržok. Dumbledore ho roztvoril a nezdal sa vôbec prekvapený. „A posledným šampiónom za Rokfort sa stáva,“ jeho nezábudkovo modré oči sa zabodli do zelených, „Harry Potter-Malfoy!“

Chrabromilčania i Bifľomorčania, ktorí boli najväčšími kandidátmi zamrzli v šoku. Bystrohlav a študenti ostatných škôl tlieskali, no všetok potlesk prehlušili Slizolinčania, ktorí pokrikovali, pískali a tlieskali tak nahlas až mal Harry pocit, že ohluchne.

Blaise mu stisol ruku a jeho najbližší mu venovali radostné úsmevy. Harry nasadil chladnú masku, postavil sa a vzpriamene kráčal k Dumbledorovi. Cítil na sebe všetky tie pohľady. Počul aj šepotanie, ktoré prichádzalo od žiakov z cudzích škôl – poznali ho – bolo mu to celkom jasné, kto vo svete by nepoznal slávneho Harryho Pottera, chlapca, ktorý porazil Voldemorta.

Harry sa uškrnul, keby len vedeli, čo celkom pyšne nosil na svojej hrudi. Bol pre nich hrdinom, lebo ich zbavil Voldemorta, no netušili, že o pár rokov mu pomohol v návrate. Z myšlienok ho zrazu vytrhol Dumbledore, ktorý mu stisol ruku.

„Som na teba hrdý, chlapče zlatý,“ povedal, načo mu Harry venoval svoje falošné pousmiatie a vošiel ťažkými dverami do zadnej miestnosti.

Štíhla plavovláska stála pri krbe a s úsmevom sa k nemu otočila. „Ty si ´arry Potter, však?“ spýtala sa a natiahla k nemu ruku. „Dievčatá z našej školy tipovali, še by si sa mohol stať šampiónom! Ja som mimochodom Fleur.“

Harry jej nežne opätoval stisk a venoval vľúdny úsmev. „Rád ťa spoznávam, Fleur.“ Potom sa otočil k Viktorovi, ktorého kamenná tvár opadla a zrazu pôsobil priateľsky.

„Ja som Viktor,“ predstavil sa mu a potriasli si rukou.

„Máš skvelú angličtinu,“ riekol Harry pochvalne.

Krum sa zatváril potešene. „To vďaka metlobalu, veľa cestujem a angličtinou sa dá dorozumieť takmer všade, je to nutnosť.“

Harry prikývol a vtom do izby vkráčal Dumbledore, nasledovaný neuveriteľne vysokou madame Maxime, Karkaroffom, Evanom, Crouchom a nakoniec Snapeom.

„Je taký mladý, ste si istý, Albus? Nezmýlil sa pohárr?“ spytovala sa Maxime rozrušene a očami zavadila o Harryho.

Všetci zastali len pár stôp od šampiónov a vrhli pohľad na enormne vysokú ženu v saténových šatách.

„Pohár ešte nikdy nevybral tak mladého šampióna,“ pridal sa Karkaroff drsným hlasom a pevne stisol vychádzkovú palicu, ktorú zvieral v pästi.

Rosier mu venoval nenávistný pohľad. „Som si istý, Igor a Olympa, že viete o koho sa jedná. Je to Harry Potter, mám snáď ešte niečo dodať?“ spýtal sa ironicky.

Snape si odkašľal a chladne odvetil: „Som riaditeľom fakulty, do ktorej bol pán Potter-Malfoy zaradený a osobne vám ručím, že jeho schopnosti sú na štrnásťročné dieťa nevídané a dostačujúce.“

„Súhlasím so Severusom,“ prehovoril Dumbledore. „Nemusíte mať obavy, že by sa pohár zmýlil, práve naopak,“ vrelo sa usmial a iskrivým pohľadom spočinul na Harrym.

„Ešte raz sa na mňa tak pozrie a zabijem ho,“ zavrčal Harry v duchu.

Tom sa pobavene zasmial. „Len pokoj, maličký, som si istý, že raz budeš mať príležitosť.“

„Len nechcem, keď vyhrá môj šampión, počuť niečo o tom, že Rokfort bol v nevýhode, pretože váš šampión má smiešnych štrnásť!“ vrčal Karkaroff.

Harry zazrel ako naňho Snape posmešne vzhliadol. „Och, toho sa vskutku nemusíš obávať, Igor.“

Nastalo dusivé ticho, počas ktorého sa Snape, Karkaroff a Rosier prebodávali vševediacimi pohľadmi.

„No, ale teraz sa už venujme našim drahým šampiónom, milí kolegovia,“ tleskol Dumbledore rukami, chytil si dlhú róbu, aby si ju nepostúpal, keď sa k nim vydal.

Crouch s úsmevom každému šampiónovi potriasol rukou a poprial im veľa šťastia. Rosier spravil to isté, Harryho dlaň zvieral o čosi dlhšie.

„Prijmite naše úprimné gratulácie,“ riekol Rosier a postavil sa vedľa Croucha. „To, že vás pohár vybral znamená, že ste neobyčajní mladí ľudia, ktorí sršia silou, intelektom a určitými výnimočnými schopnosťami. Počas turnaju budete ťažko skúšaní, veľa krát sa ocitnete za hranicou svojich síl a ten nátlak bude neznesiteľný, avšak pohár vybral vás, čo znamená, že to všetko ustojíte. Každý máte svojich mentorov – riaditeľov svojich škôl, ktorí vám budú k dispozícii, ak to všetko psychicky neunesiete, no verím, že také problémy mať nebudete a po skončení turnaju tu budeme stáť v rovnakej zostave zdraví fyzicky i mentálne.“

„Presne tak,“ pritakal Crouch a venoval im vážny pohľad. „Prvá úloha preverí vašu odvahu, preto sa nedozviete, o čo sa bude jednať. Uskutoční sa dvadsiateho prvého októbra pred ostatnými študentmi a pred porotou. Hoci, ako kolega Rosier spomenul, máte svojich mentorov, o ktorých sa môžete oprieť, no to neznamená, že vám môžu akokoľvek s úlohami pomáhať. Na prvú úlohu vám bude stačiť iba prútik. O druhej úlohe sa dozviete až po skončení tej prvej. Keďže je turnaj časovo náročný budete uvoľnení zo záverečných skúšok na konci školského roku.“

Fleur a Viktor sa zatvárili potešene, no Harry zaškrípal zubami. „Je to povinné?“

Crouch sa zarazil a venoval mu zmätený pohľad. „Povinné? Obávam sa, že nerozumiem, pán Potter-Malfoy.“

Harry mal chuť prevrátiť očami. „Je povinné nezúčastniť sa koncoročných skúšok? Ak by som ich chcel absolvovať, tak smiem?“

Crouch si vymenil pohľad s Dumbledorom, ktorému iskrilo v očiach ako bláznivé. Snape sa zatváril pyšne a Karkaroff ho len znechutene sledoval.

„To je, samozrejme, vaše rozhodnutie, Barty,“ riekol Dumbledore pobavene.

Starý Crouch naňho opäť s nervóznym úsmevom vzhliadol. „Nuž, ak je to vaše želanie, tak sa záverečných skúšok zúčastniť môžete, pán Potter-Malfoy, avšak vopred vás upozorňujem, že turnaj je skutočne veľmi časovo náročný a na učenie budete mať menej času.“

„S tým počítam, pane. No len nerád by som prišiel o najdôležitejšie testy v školskom roku,“ odvetil zdvorilo. Nechcel znieť ako nejaký bifľoš, no nemohol prísť o skúšky, na ktoré sa každý rok tešil.

„Nuž, tak to je asi všetko, správne Barty?“ spýtal sa Dumbledore s veľkým úsmevom.

Crouch pritakal. „Pravda. Dostali ste všetky informácie. Môžete ísť.“

„Smiem vás pozvať na večerný pohárik?“ spytoval sa Dumbledore, keď všetci traja vychádzali druhými dverami na chodbu.

„Som taká vzhrušená!“ vyhŕkla Fleur, keď kráčali koridorom. „Je to veľká česť.“

„Som zvedavý, čo na nás pripravili. Vraj chcú preveriť našu odvahu, hm,“ zahundral Viktor zamyslene.

„Najradšej by som im to povedal, zdá sa mi nefér, že nevedia, čo bude prvou úlohou,“ pomyslel si Harry zachmúrene.

„Prezradil by si sa. Pamätaj, že je to tvoja misia. A nie je nič dôležitejšie, než aby si uspel. Preto je každá výhoda, ktorú máš len plusom.“

Harry vošiel do fakulty, kde ho už všetci očividne čakali. Tlieskali mu a siedmaci mali dokonca aj fľašu s alkoholom. Naozaj nemal náladu na nejaké oslavy aj keď chápal, že pre Slizolinčanov to bola veľká vec. Veď bol prvým slizolinským šampiónom vôbec. Ich fakulta konečne porazila Chrabromil. Prijal nejaké tie gratulácie, niekoľko krát musel odmietnuť pohár s alkoholom a nakoniec sa mu podarilo aj s ostatnými štvrtákmi ujsť do ich chlapčenskej spálne, kde ich nasledovali aj Pansy s Daphne.

Pansy sa usadila na Dracovu posteľ a s veľkými očami riekla: „No teda, to bolo niečo! Chrabromilčania zbledli závisťou a tie ich výrazy, keď starý Dumby povedal tvoje meno! To bolo na nezaplatenie!“

Harry si sadol na svoju posteľ vedľa Blaisea a Daphne, ktorá ho vystískala. „Vedela som, že ťa pohár nakoniec vyberie.“

Draco zákerne prikývol. „Najmä Weasley to niesol ťažko. Ten nímand si hádam myslel, že by pohár mohol vybrať jeho.“

Vincent s Gregom sa hlasito rozosmiali, sediac na svojich posteliach a Theodor sa k nim pridal. „Celé pokolenie ryšavcov bolo v šoku. Aj tie prekliate dvojčatá to rozdýchavali ťažko.“

„Náš Harry im všetkým zrazil hrebienky,“ uškrnula sa Daphne veselo.

„Otec nespomenul, že bude Rosier v porote,“ riekol Draco a oprel sa o stenu, pri ktorej mal posteľ.

Harry prikývol. „Áno, veľmi sa mi uľavilo.“

„Akoby si potreboval, aby ti niekto nadržiaval,“ odfrkla si Pansy. „Aj keď je to výhoda, to určite.“

„Nepáči sa mi, ako sa na teba díval riaditeľ Durmstrangu. Zdá sa, že je do toho svojho Kruma zamilovaný a teba vníma ako jeho rivala,“ prehovoril Blaise, o ktorého sa Harry opieral ramenom.

„Karkaroff je starý zradca,“ riekol Theo s odporom. „Po páde Temného pána prezradil mená mnohých smrťožrútov. Kvôli nemu polovica vnútorného kruhu skončila v Azkabane.“

„Rosier sa musí iste veľmi ovládať, aby ho nezabil na mieste,“ zaškeril sa Draco a nechal sa hladiť po vlasoch od Pansy.

Harry sa uškrnul. „Presne tak sa naňho díval po losovaní. Temný pán už je určite v tejto chvíli informovaný o jeho prítomnosti na Rokforte a keď sa sem dostane, zaplatí za to, čo spravil.“

Daphne sa otriasla. „To bude, ale rok, však? Turnaj a veľkolepý záver... nemôžem sa dočkať.“

Draco sa temne pousmial. „Bude to drsné, konečne prekliata svetlá strana na čele s Chrabromilčanmi pochopí, že ich nadvláda skončila a ich najväčší nepriateľ je späť.“

Všetci si vymenili chladné úškrny a ďalej sa rozprávali až do neskorej noci. Nakoniec sa dievčatá pobrali do svojej spálne a chlapci sa uložili k spánku.

Blaise opäť raz spal v Harryho posteli, bola to už samozrejmosť. Bozkávali sa a maznali. Harry potichu zastonal, keď mu Blaise sal pokožku na krku a druhou rukou mu pod tričkom dráždil bradavku.

„Toto už je skoro sex,“ riekol Tom znepokojene. „Zhoď ho zo seba, pre Salazara!“

Harry si zahryzol do pery, pretože mu vždy prišlo smiešne, keď sa Tom správal ako rodič. „Prestaň ma rozosmievať.“

„Rozosmievať? Tebe to príde smiešne? Ochraňujem ťa, tento tvoj predčasne vyspelý priateľ ťa každú chvíľu veď vieš čo.“

Blaise sa náhle odtrhol od jeho krku, vzhliadol naňho a s láskou v očiach mu pozeral do tváre.

Harry mu pohľad s úsmevom opätoval, no zrazu sa jeho tvár výrazne zmenila. Bola ostrejšia a súmernejšia. Pokožka na nej zbledla až zbelela. Bola to dokonalá biela ako keď napadne prvý sneh. Oči sa z temnej takmer čiernej zmenili na čokoládovú hnedú, mihalnice sa zdali výraznejšie a dlhšie, pery nabrali farbu zrelých jahôd. Čierne vlasy mu spadali na hladké čelo a Harry mal veľkú potrebu tie jemné pramene prehrabnúť medzi prstami.

Srdce sa mu stislo bolesťou, úsmev mu z pier v rovnakej chvíli zmizol. Odvrátil sa od tváre, ktorú tak dôverne poznal z fotografie, ktorú roky nosil na svojej hrudi, od tváre, ktorú poznal zo zrkadla z Erissedu.

 „Harry?“ zašepkal Blaise starostlivo.

„Som unavený,“ pošepol a otočil sa na bok.

Cítil ako si Blaise líha zaňho. Pevne okolo neho ovinul ruky a hruďou sa pritlačil o jeho chrbát. „Dobrú...“

„Dobrú,“ zaželal mu zachrípnuto a stisol viečka.

Mal výčitky svedomia. Ako to vôbec Blaiseovi mohol robiť? Ako si mohol miesto jeho tváre predstavovať Toma? Dočerta... nenávidel sa za to...

„Nie je to tvoja vina, Harry,“ prehovoril Tom potichu. „Nemôžeš zato, že ma sem-tam vidíš.“

„Je to preto, že mi tak veľmi chýbaš?“

„Nikdy si ma skutočne nestretol akoby som ti mohol chýbať?“ spýtal sa hlas jemne.

Harry počúval Blaiseov dych, ktorý ho pravidelne šteklil vo vlasoch a pohladil mu ruku, ktorú mal stočenú okolo jeho pásu. Následne si s sním preplietol prsty a pevne mu zovrel dlaň.

„Chcel by som ťa cítiť, presne tak ako teraz Blaisea...“ priznal Harry. „Chcel by som počuť tvoj dych, cítiť tvoje srdce, teplo z tvojho tela...“

„Ver mi, že ja netúžim po inom.“

V očiach ho zaštípalo a opäť ich pevne zavrel. Nezvládal to, nedokázal sa o tom viac baviť. Niečo, čo nikdy nenadíde, vždy to tak hrozne bolelo. „Dobrú noc, Tommy...“

„Sladké sny, maličký,“ odvetil hlas smutne, keď Harry upadal do spánku a snov plných červených očí a snehobielej tváre.

„Harry!“ vyhŕkla kučeravá Chrabromilčanka a s náručím plným kníh sa k nemu rozbehla.

„Si pripravený na prvú úlohu? Vieš, čo budete musieť absolvovať? Môžem ti pomôcť nájsť nejaké knihy a si v poriadku? Nemáš strach, ja teda mám...“ spustila naňho starostlivo.

Harry sa pousmial. „Hermi, som úplne v pohode, naozaj. Prihlásil som sa dobrovoľne, nie? Prečo by som mal mať strach?“

„Veď sa pozri napríklad na toho Kruma, je o toľko starší a s takej temnej školy, akou je pochybný Durmstrang... nebude to férový hráč,“ riekla zamračene.

Viktor Krum zhodou okolností prešiel okolo nich po chodbe v sprievode svojich spolužiakov z Durmstrangu. S úsmevom pozdravil najskôr Harryho a z Hermiony nespustil pohľad až kým nezašiel za roh.

„Viktor je fajn a zdá sa, že sa mu páčiš,“ povedal s úškrnom.

Hermiona sčervenala a vyvalila naňho oči. „To určite, videl si tie rady jeho fanúšičiek? Rozhodne nemám záujem stať sa jednou z nich a neutekaj od témy.“

„Našiel som ju,“ dobehol k nim Blaise v ruke zvierajúc svoju učebnicu. „Ahoj, Hermiona... nejako sa červenáš.“

Harry sa zaškeril a Hermiona sa snažila skryť tvár za vlasy. „Vôbec nie, je mi trochu horúco, zdá sa, že prehnane kúria, že?“

„Weasley ťa zase sleduje,“ riekol Harry zamračene, keď pohľadom zachytil svojho chrabromilského spolužiaka. Postával na konci chodby so svojimi bratmi a gánil na nich. „Nerobí ti problémy?“

„Ignorujeme sa. Niekedy si neodpustí nejakú poznámku o tom, že sa bavím so slizkými hadmi, no je mi ukradnutý,“ riekla Hermiona a ani sa len neobzrela. „Vlastne sme sa dosť pohádali v ten večer, ktorý ťa vybrali za šampióna. Vravel, že neprežiješ ani prvú úlohu, žiarlivý hlupák. Takmer zozelenel závisťou, keď ťa pohár vybral.“

„To mi je jedno,“ odvetil Harry ľahostajne. „Dôležité je, aby si nedovoľoval na teba. Neriešim ho, ale ak sa ťa dotkne, tak bude ľutovať.“

„S radosťou mu rozbijem nos aj druhýkrát,“ pridal sa Blaise a nenávistne sledoval ryšavé hlavy.

Hermiona sa na nich vrelo usmiala, keď k nim z ničoho nič priplachtil profesor Snape. „Pán Potter, prosím, nasledujte ma do môjho kabinetu.“

„Prídem za vami do knižnice,“ mávol im a nasledoval riaditeľa svojej fakulty do podzemia.

Vošli do skromne zariadenej miestnosti a Snape mu pokynul, aby sa posadil k jeho stolu, na ktorom mal ohromné množstvo pergamenov.

„Prvá úloha bude už o pár dní, si pripravený?“ spýtal sa a ostro naňho vzhliadol, keď sa usadil oproti nemu.

Harry mu pozrel do očí a prikývol. „Áno, pane. Prvá úloha mi nebude robiť žiaden problém. Viem o nej už od leta a som na ňu viac než dostatočne pripravený.“

„Zlyhanie neprichádza do úvahy, to ti je hádam jasné?“ prísne zodvihol obočie.

„Rozhodne sa nechystám zlyhať hneď pri prvej úlohe,“ riekol Harry chladne.

Snape sa odmlčal, keď po chvíli dodal: „Nemohol som si nevšimnúť, ako ťa Moody pozoruje... snažil sa ťa konfrontovať?“

Harry sa zarazil. Vôbec si nevšimol, že nový profesor obrany, ktorý nahradil Remusa, ho sleduje. Remus sa totiž rozhodol, že odíde z Rokfortu, aby mohol byť so Siriusom a Harrymu bolo ľahšie, keď vedel, že jeho krstný nie je sám na tom izolovanom mieste. „Nie, nekontaktoval ma, ste si istý, že ma sleduje?“

„Si slepý, chlapče? Ten starý auror má na tebe vkuse nalepené to odporné umelé oko,“ zavrčal Snape, bolo očividné, že Moodyim opovrhuje.

„Ja... popravde ma nezaujíma. Na obrane veľmi nedávam pozor. Učíme sa, čo už dávno viem.“

„Tak by si si pozor rozhodne mal dávať. Ak by ťa kontaktoval, okamžite ma informuj, môže byť nebezpečný. Je to šialený ex auror, ktorý to nemá v hlave v poriadku. Býva prehnane paranoidný.“

„Budem sa mať na pozore, pane.“

Snape ho ešte chvíľu prepaľoval čiernymi očami, až sa nakoniec rozlúčili a Harry sa vydal do knižnice. Míňal spolužiakov, ktorí si naňho od vyhlásenia troch šampiónov stále ukazovali a šepkali si. Dievčatá sa červenali, len čo ho zbadali a dostal už i pár návrhom od chlapcov.

Pohyblivé schody mu zastavili na najvyššom podlaží, kde sa nachádzala knižnica, ale aj kabinet profesora obrany. Neustále mu vŕtalo hlavou, prečo ho starý Moody sleduje. Hoci si to nevšimol, no keď to tvrdil Snape musela to byť pravda.

Nemienil to nechať len tak. Podišiel k jeho dverám, zaklopal a po vyzvaní vstúpil dnu. Veľká truhla pri stene sa v momente zatriasla a Harry sa na ňu zamračil. Potom vzhliadol na profesora, ktorý si práve čistil jednu zo svojich umelých nôh.

„Potter. Čo vás ku mne privádza?“ Umelé oko na ňom spočinulo a premeriavalo si ho.

„Prečo ma sledujete?“ spýtal sa na rovinu.

Moody sa zarazil. „Neviem o čom to hovoríte.“

Harry naňho zamyslene prižmúril oči, keď sa truhla opäť hlasito zatriasla. „To čo je v tej truhlici máte v legálnom držaní?“

„Do toho vás nič, Potter,“ zavrčal Moody a nasadil si umelú nohu späť na pahýľ. Potom vzal brko a niečo začal čmárať na pergamen. „A mám prácu, takže, ak nemáte otázky k vyučovaniu odíďte z môjho kabinetu!“

„Už od príchodu Moodyiho mi na ňom niečo nesedí,“ riekol Tom potichu. „Moodyiho som síce osobne nikdy nepoznal, no mal som s ním pár krát tú česť a viem, že rozhodne nie je pravák. Niekoľko krát som ho stretol v boji a prútik drží výhradne v ľavej ruke.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Toto nie je Moody, Harry,“ povedal Tom potichu.

„Si si istý, Tom?“

„Som. Videl si ako si nasadil tú nohu, má ju naopak, pretože to poriadne nevie. Umelým okom niekedy čudne šklbe, akoby nebol zvyknutý ho ovládať a je pravák.“

„Kde je skutočný Moody?“ spýtal sa Harry chladne.

Zdravé oko sa naňho v momente zahľadelo. „Dočerta! Čo ma prezradilo?“

Harry sa uškrnul, čakal viac zapierania. „Vaša noha, máte ju naopak.“

„Och, zase?“ vzdychol si podráždene a opäť si ju odmontoval.

„Kto to potom je?“

„Iste v tom má prsty Voldemort,“ premýšľal Tom. „Takže je to nejaký smrťožrút.“

 „Temný pán nechcel, aby som sa ti prezradil, no nakoniec je to tak lepšie,“ riekol falošný Moody. „Na malého fagana si priveľmi všímavý,“ uškrnul sa spôsobom, ktorý sa Moodymu vôbec nehodil.

„Rabastan?“ spýtal sa Harry a mykalo mu kútikmi.

Moody sa trochu nadurdil. „Je ti to smiešne? To kvôli tebe musím trčať v tomto odpornom tele!“ zavrčal a hodil po ňom pokrčeným papierom.

Harry sa papierovej guli vyhol a škodoradostne sa usmieval. „Už nie si taký fešák, čo? Aký je to pocit, Raby, keď sa nemôžeš povyšovať svojim vzhľadom?“

„Choď dopekla, sopeľ!“

Harry sa pobavene zasmial a spýtal sa: „Kde je skutočný Moody?“ No potom vzhliadol na truhlu, ktorá sa znovu zatriasla. „V tej truhle, úbožiak,“ skonštatoval.

Rabastan sa uškrnul a prikývol. „Chytili sme Moodyho na rozkaz Temného pána. Potreboval niekoho z nás dostať na Rokfort a ja som bol asi najlepší kandidát.“ Zatváril sa otrávene.  „Takže sa mám celý rok vydávať za tohto skurveného lovca smrťožrútov. V kuse pijem hnusný všehodžús, bože, ten debil bude za chvíľu plešatý, každý deň mu vytrhávam vlasy,“ zaškľabil sa znechutene.

„Stále mi uniká účel,“ riekol Harry netrpezlivo.

„Mám ťa strážiť. Lebo si malé usmrkané decko, čo potrebuje opatrovateľky,“ odvetil výsmešne.

„Strážiť? Dohliada na mňa predsa Snape. Koľko strážcov podľa Temného pána potrebujem?“

Rabastan sa oprel o operadlo a odvetil: „Snapeovi totižto stále neverí. Potreboval na Rokfort dostať niekoho dôveryhodnejšieho. Očividne si pre nášho pána veľmi dôležitý, musím mu o tebe neustále podávať hlásenia, preto ťa aj tak intenzívne sledujem. Ale aby si vedel, túto misiu robím úplne nasilu. Tešil som sa, že ťa celý rok neuvidím, no očividne predčasne,“ pokrútil hlavou a prevrátil zdravým okom.

Harry sa uškrnul. „To mi je jasné. Vlastne osobne som si vôbec nevšimol, že ma sleduješ, avšak Snape bol ten, ktorý mi o tom povedal. Dávaj si naňho pozor, ak mu neverí Temný pán iste má svoje dôvody. A čo Dumbledore? Nemáš obavy, že by ťa mohol prekuknúť?“

Rabastan si odpil z ploskačky a odvetil: „Vyhýbam sa mu a Moodyiho som niekoľko týždňov sledoval než sme ho chytili, takže som obkukal jeho spôsoby a správanie.“

 Harry prikývol. „Tak sa drž, opatrovateľka,“ vysmial sa mu.

Rabastan zavrčal a hodil po ňom ďalšiu spŕšku pokrkvaných pergamenov. „Padaj už!“

Harry sa s úsmevom otočil a odišiel.

„Nuž, prekvapivé, ale mohli sme očakávať, že Temný pán by nezveril svojho najdôležitejšieho smrťožrúta len Snapeovi.“

„Myslíš, že Snape stále donáša Dumbledorovi?“ spýtal sa Harry, keď kráčal prázdnou chodbou.

„To ťažko povedať, no zdá sa, že Temný pán také podozrenie má. A určite oprávnene.“

„To je jasné, ale Snapea mám už od začiatku celkom rád. Neverím, že by to hral na dve strany,“ povzdychol si a vstúpil do knižnice.

„Snape je zložitý a čo si pamätám už od mlada je jeden z najtalentovanejších legilimetov, akých som mal tú česť spoznať. Číta sa v ňom veľmi ťažko. Môže ti hľadieť smrteľne vážne do očí a hovoriť ti jedno, zatiaľ čo si myslí druhé. Ak chce, tak z jeho tváre či postoja, nie je možné vyčítať absolútne nič. Je ako zatvorená kniha bez prebalu.“

„To súhlasí,“ pomyslel si Harry a posadil sa k Blaiseovi a Hermione.

Sedel v špeciálnom stane pre šampiónov a čakal. Zdala sa mu to ako večnosť, čo Fleur odišla do pripravenej ohrady, kde sa mali popri hrôzostrašnom drakovi dostať k zlatému vajcu. Vybral si uhorského chvostorožca – veľa o ňom čítal, už keď sa učil o Drogovi naštudoval si aj iných drakov. Temný pán mu navyše poskytol mnoho literatúry, aby sa mohol pripraviť na prvú úlohu, no nakoniec mu najviac pomohol Drogo. Vďaka nemu vedel, čo na toho desivého dráčika zaberie.

Viktor sa nervózne prechádzal hore-dole po stane a prútikom robil dookola ten istý pohyb, akoby sa bál, že ho zabudne.

„Znervózňuje ma,“ zahundral Tom a Harry sa vrátil k čítaniu učebnice na dejiny čar a kúziel.

Tak sa ponoril do textu, ktorý pojednával o vzbure lesných víl v sedemnástom storočí, že si ani nevšimol, kedy odišiel aj Viktor. O niekoľko minút na to za ním prišiel Dumbledore.

„Si pripravený, chlapče zlatý? Slečne Delacourovej sa podarilo získať vajce a zdá sa, že o chvíľu aj pánovi Krumovi.“

Harry naňho znudene vzhliadol a až teraz si všimol jeho príšerný slávnostný habit. Zaškľabil sa a vypočul si Tomov zosmiešňujúci komentár, no vzápätí nahodil prívetivý úsmev a prikývol. „Samozrejme, pane. Nemôžem sa úlohy dočkať.“

Ozval sa hlasitý potlesk a slávnostný krik, čo značilo, že aj Viktor úlohu zvládol.

„To som rád, dieťa moje, nuž zdá sa, že si na rade.“ Dumbledore mu venoval veľký úsmev a popohnal ho von zo stanu.

Harry mal v ruke prútik a za veľkého potlesku, ktorý nasledoval po vyhlásení jeho mena vkročil do kamennej ohrady. V strede na vyvýšenej skale sedel obrovský drak. Všetci náhle stíchli, keď sa stvorenie postavilo a agresívne zahučalo až sa niekoľko tribún otriaslo.

„Je úžasný,“ žasol Harry v duchu a dúfal, že i Drogo raz vyrastie v takého obra.

„To teda áno, len tým chvostom by mohol zlikvidovať niekoľko budov,“ rozplýval sa Tom.

Drak opäť hlasito zahučal a z veľkej papule naňho vychrlil oheň. Harry to očakával, no neuhol sa za najbližšiu skalu, aby sa skryl. Pokojne stál na mieste a zľahka švihol prútikom. Začul hromadné zalapanie davu nad ním. Oheň sa tesne pred ním vyrútil nahor a zmenil sa na dvoch veľkých ohnivých vtákov, ktorí vyleteli vysoko na nebesia, kde sa rozplynuli.

„Úžasné!“ začul kohosi, no nevenoval tomu pozornosť.

Drak očividne zúril. Agresívne sa vrtel na mieste, snažiac sa uvoľniť z pút, ktoré nechceli povoliť, a tak naňho vychrlil poriadnu spŕšku ohňa, ktorý Harry rovnako zneškodnil a obloha bola zaplavená krásnymi ohnivými vtákmi, ktorí postupne mizli a opäť sa objavovali.

Niekoľko ohnivých vtákov preletelo popri dračej hlave, čo draka na moment zabavilo a Harry sa k nemu o niekoľko metrov priblížil. Žlté dračie oči sa zrazu zabodli do jeho a Harry to okamžite využil.

Pomocou legilimencie sa nabúral do jeho zvieracej mysle. Z kníh i vďaka Drogovi vedel, že draci ako magické stvorenia rozumejú kúzelníkovej reči, najmä tej mentálnej. Harryho okamžite obklopili drakovej pocity. Zúril, no zároveň sa aj bál. Nemal rád, keď ho pútali a nenávidel toľko ľudských stvorení pohromade.

„To nič. Neublížim ti,“ šepkal Harry v mysli a ani na moment neprerušil očný kontakt s drakom.

Drakovi z nozdier vyšiel dym, keď sa k nemu sklonil. Harry niekde v pozadí začul ďalšie lapanie po dychu a híkanie. Veľká papuľa sa skláňala priamo nad ním, keď sa Harry postavil na špičky a pohladil mäkkú kožu, niekde pod čeľusťou. To bolo najzraniteľnejšie miesto, aké draci mali. Ich koža bola tvrdá, dokázala odraziť i čepeľ noža, avšak pod čeľusťou sa nachádzala jemná pokožka a Harry vedel, že Drogo miloval, keď ho priamo na onom miestečku hladil, či škrabkal.

Drak spokojne zavrčal a Harryho zaplavili jeho príjemné pocity. „To vajce, ktoré strážiš nie je tvoje a ty to vieš. Ak by tvoje bolo, nikdy by som ti ho nevzal, no toto nepotrebuješ. Smiem si ho vziať?“

Harry pokračoval v hladkaní, keď zrazu drak súhlasne zavrčal.

„Ďakujem.“

Drak sa zdal už celkom pokojný, keď sa Harry popri ňom vyštveral na skalu. Veľké stvorenie mu uhlo tak, aby si smel priamo z jeho teplého hniezda vziať zlaté vajce. Uchopil ho do ruky a venoval drakovi úsmev, načo sa odpojil z jeho mysle.

Drak si k nemu spokojne prisadol a čušal rovnako ako šokovaní ľudia v tribúnach. Všetci akoby zamrzli. Harry tam stál s vajcom v ruke a čakal, kedy si uvedomia, že je koniec.

Prvá sa spamätala slizolinská tribúna, ktorá začala burácať a kričať jeho meno. Ostatní sa postupne pridávali a hlasito tlieskali. Spamätal sa i hlásateľ, ktorý kričal samé chvály:

„Neskutočné, neuveriteľné, dámy a páni, najmladší šampión získal vajce najrýchlejšie a najneočakávanejším spôsobom! Porota síce ešte nerozhodla, no myslím, že je každému jasné, kto je víťazom prvej úlohy Trojčarodejníckeho turnaja!“

Harry sa vrátil späť do stanu, ako jediný účastník nemusel ísť na ošetrovňu. Prihrnuli sa k nemu Crouch s Rosierom i Dumbledorom a gratulovali mu.

„Úchvatné zdolanie prvej úlohy,“ žmurkol naňho Evan hrdo.

Až oveľa neskôr sa konečne dostal s Dracom, Blaiseom, Pansy, Daphne a Theom do chlapčenských spální štvrtákov, kde sa zamkli a vydýchli si. Celý Rokfort oslavoval, pretože ich šampión v tabuľke viedol.

„A to bola len prvá úloha, predstav si, čo sa bude diať, keď vyhráš,“ riekla Pansy a unavene si ľahla na Dracovu posteľ.

„Ach, myslím, že po poslednej úlohe nebude mať nik chuť sláviť,“ uškrnul sa Harry.

Všetci si vymenili vzrušené pohľady. Prirodzene sa nemohli dočkať veľkého návratu Temného pána.

Draco, ktorý doteraz skúmal vajce, riekol: „Čo s ním budeme robiť? Mali by sme ho nejako otvoriť nie?“

„Tak do toho,“ odvetil Harry prosto.

„Môžem?“ spýtal sa Draco s veľkými očami.

Harry prikývol a blondiak vajce nedočkavo otvoril. Ozval sa hrôzostrašný škrekot, ktorý zaplavil celú miestnosť. Všetci si v momente skryli uši až kým Draco rýchlo vajce nezavrel.

„Dočerta! Čo to bolo?!“ vykríkol Theo zhrozene.

Draco Harrymu hodil vajce späť so slovami: „Len si to nechaj.“

„Čo ti o tom presne povedali?“ spýtala sa Daphne a ešte stále si držala uši.

Harry vajce zachytil a zamračene odvetil: „Vraj má vajce obsahovať nejaký kľúč, vďaka ktorému sa dozvieme, čo bude druhou úlohou, ja to už viem, takže...“

„No aj tak by si mal prísť na to, ako kľúč získať nie?“ riekol Blaise, ktorý hľadel na vajce v jeho rukách. „Čo ak od vás budú chcieť, aby ste im povedali, ako ste na to prišli?“

„Blaise má pravdu,“ pritakala Pansy. „Mali by sme na to prísť.“

„Fajn, napadá vám niečo?“ spýtal sa Harry a zrazu všetci vajce skúmali pohľadom.

„Je to prosté,“ riekol Tom. „Nápoveda sa nachádza priamo v priezračnom vnútri vajca. Ak si nevšímaš ten príšerný zvuk, ktorý vydáva, všimneš si, že vo vnútri plávajú bubliny a vlastne celé vnútro pripomína vodný svet.“

„Vodný svet?“ pomyslel si Harry a bez upozornenia vajce opäť otvoril. Ignoroval nesúhlasné kričanie svojich priateľov, miesto toho, aby si skryl uši, čo mal veľkú potrebu urobiť, zahľadel sa do priezračného vnútra vajca, ktoré skutočne vyzeralo akoby bolo naplnené vodou. „Jasne, kľúč je voda,“ povedal nahlas, keď vajce opäť zatvoril. „Ste zmierený, že niekoho z vás vezmú a umiestnia vás do toho nechutného jazera?“ spýtal sa Harry pobavene.

Daphne sa otriasla. „Hádam nevyberú mňa! Taký dlhý pobyt v tom špinavom jazere by mi zničil pokožku, och a vlasy!“

„Ale, prosím ťa, je jasné, že vyberú, buď Blaisea, alebo Draca,“ mávol rukou Theo.

„Mňa nevyberú,“ povedal Blaise a snažil sa tváriť ľahostajne.

Harry sa zamračil, no hneď mu došlo, prečo nevyberú Blaisea. Bol chorý, nebolo vhodné, aby ho umiestňovali na hodinu pod vodu.

„Takže to budem ja!“ vyhlásil Draco nadšene a poskočil na posteli. Matrac sa pod ním zatriasla a Pansy sa udrela hlavou o tvrdú nožičku, ktorá držala baldachýn.

„Nečakal by som také nadšenie,“ uškrnul sa Harry.

„Aspoň na chvíľu budem súčasťou turnaju, to je super,“ usmieval sa Draco.

„Vy všetci ste súčasťou turnaju. Ste v tom predsa so mnou,“ povedal Harry prívetivo. Táto banda bola preňho rodinou a bol skutočne rád, že ich mal a mohol sa im so všetkým zdôverovať.

„To teda sme!“ vyhŕkla Daphne, priskočila k nim na posteľ a pevne Harryho objala.

Harry sa pod jej váhou zvalil na Blaisea, ktorého priľahol. Hneď na to sa k nim pridal Theo, ktorý rýchlo využil situáciu, aby sa mohol liepať po Daphne. „Skupinové objatie,“ vyhlásil a objal Daphne, matrac pod nimi sa nebezpečne prehla, no posteľ váhu toľkých tiel hravo ustála.

„Ako malé deti,“ odfrkla si Pansy z vedľajšej postele, no keď sa k nim pridal Draco, rýchlo sa na nich zvalila i ona a o chvíľu už sa hlasito smiali pričom tvorili veľkú guču z tiel.

~

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(MiraJane, 18. 11. 2017 17:08)

Konečně jsem se zase dostala ke čtení. Kapitola jako vždy boží. Blaise s Tomem jsou rozkošní, z Tomových poznámek vždycky umírám smíchy :D Začátek turnaje jsem si také užila, ten nápad se získáním vejcete byl vážně skvělý, úplně jsem viděla ty zaražené výrazy přihlížejících. Dost mě pobavily i scény s Rabastanem, on je prostě vážně trdlo a ty Harryho poznámky když s ním mluví..:D Těším se jak budou probíhat další úkoly, mám ráda když Harry zvládá úkoly způsobem, který všechny úplně šokuje, jako teď s drakem. Je to pak úplně epické :D To konečné objetí bylo taky vážně roztomilé. Samozřejmě děkuji za kapitolu i teď, kdy máš určitě spoustu jiných starostí a těším se na další.

:-)

(Achája, 16. 11. 2017 12:42)

Bereš to celkem hopem, ale jsem ráda, že se do detailů nezabýváš tím, co každý zná a věnuješ se podstatě svého příběhu. Aspoň se tak dříve dostaneme k těm zajímavým věcem:-)
Tomovy připomínky a žárlivost jsou vskutku úsměvné. Ovšem jsem zvědavá, jak dlouho ještě zvládne tajit svou identitu.
Moc se mi líbilo, jak elegantně si Harry poradil s drakem!
Děkuji za skvělou kapitolu, jako vždy a těším se na další, až tě navštíví múza:-)

...

(Karin chan, 15. 11. 2017 13:38)

"...tento tvoj predčasne vyspelý priateľ ťa každú chvíľu veď vieš čo.“
Bože nevládzem sa smiať. Tomove reakcie a poznámky sú na nezaplatenie. Inak, ďakujem za venovanie. Veľmi sa teším že si pridala ďalšiu časť a hoci by som chcela čítať ďalej, opis a prispôsobenie prvej úlohy v tvojom podaní ma doslova zhltlo. Bolo očakávatelne, že Harry si s tým poradí bez problémov, keďže má doma draka. Naozaj dobre vymyslené s tou Legilimenciou. Možno si tam mohla dať kus adrenalínu aby to bolo zaujímavejšie, takto mi to príde kus suché, ale tak to je myslím vec názoru. A aj keby nie, tak Tommy by sa už oňho postaral. Užívam si tú jeho starostlivosť a poznámky na Blaisa, naozaj sa to dobre číta. Každé jedno slovo. Iste, Rabastan si neodpustil poznámky, ale aspoň dozerá na Harryho. Veľmi sa teším na druhú úlohu, prosím ďalšiu kapitolu čo najskôr

...

(Chem, 15. 11. 2017 10:20)

Tak v prvom rade gratulujem, snáď nie je tehotenstvo veľká drina. Úprimne dúfam, že občas tie sprievodné citlivé nálady prinesú nejakú romantickú poviedku. :P Ale samozrejme prajem aby šlo všetko hladko. :) ;)
Ku kapitole - bola opäť krásna. A aj keď píšeš pekne dlhé časti, stále mi to je málo. :D
Veľmi ma zaujímalo, ako sa Harry popasuje s drakom. Bolo mi jasné, že to bude nejakým inteligentným spôsobom a všetkých zas ohúri. Tvoj múdry Harry je proste úžasný.
Trochu som dúfala, že sa na hrade ukáže Barty Crouch Jr, aj so svojimi podivnými výchovnými metódami, ale prestrojený Rabastan tiež potešil.
S Blaisom je to pekné, ale keďže Harry stále túži po Tomovi, prestáva to mať medzi nimi iskru. Na druhej strane viac začínam fandiť Tomovi, čo bol asi aj zámer. :)
Jediná vec, ktorá mi príde trochu rozrušujúca, je ako sa v Slizoline 'bratríčkujú', skupinovo objímajú a tak... Je to taký nový pohľad na túto fakultu. Možno som trochu divná ale chýbajú mi tam viac chladné vzťahy.

Paráda.

(Karin, 14. 11. 2017 22:16)

Ty Tomovi hlášky mně dostávají.

...

(Tinů, 14. 11. 2017 0:20)

Velmi pekná kapitola. Vždy ma pobaví ako Ron žiarli na Harryho :D alebo Tommyho komentáre keď je Harry s Blaiseom. Super, zvládnutá prvá úloha. Som zvedavá na druhú. A na tretiu a tak na všetko, ako inak :D Ďakujem za pridanie kapitoly :)

myslím, že toto je pouze osobní zkušenost, ne literární záměr.

(sisi, 13. 11. 2017 20:05)

„Keď miluješ, nenávidíš, ak je ten človek s niekým iným, no zároveň, ak vieš, že je s tým iným šťastný, že mu dáva niečo, čo ty nemôžeš, čo mu dať nedokážeš, necháš to tak, pretože tak veľmi ti na tej osobe záleží, tak veľmi, že zabudneš na svoje vlastné šťastie... vtedy, Harry, skutočne miluješ,“ prehovoril náhle Tom, veľmi tichým tónom hlasu.

Re: myslím, že toto je pouze osobní zkušenost, ne literární záměr.

(sisi, 13. 11. 2017 22:53)

Tím myslím, že je to natolik osobní zkušenost, že patří do, já nevím, do deníčku, nebo možná ani do něj ne, snad do básně, do šuplíku, schovat jako tajemství. Milovat někoho tolik, že se ho vzdám pro jeho vlastní dobro, když nejsem schopná dát mu to, co by rád, když má to neuvěřitelné štěstí a najde si někoho, kdo mu je schopný dát obyčejné lidské doteky, pěkná slova, postará se o něj, přilne k němu nepopsatelnou silou, dá mu jedno, dvě děti, na konci mu zatlačí oči a teprve potom se zhroutí, takový člověk může mluvit o dobrém životě, i když asi nikdy nepochopí, proč se jejího vyvoleného někdo jiný vzdal, aby on došel štěstí. Omlouvám se za tolik zájmen,ono to nejde jinak napsat, ale hrozně moc Harrymu v tomto rozumím. Ještě jednou díky za kapitolu, i zbytek byl moc pěkné čtení. Jen ten odstavec o darování šance na lásku mě moc oslovil.

....

(Kilia Ice , 13. 11. 2017 15:11)

Tejto kapitole nemám vôbec čo vytknúť. Je úžasná ako celá poviedka s ako všetky tvoje ostatné poviedky. Teším sa na pokračovanie na ktoré (ne)trpezlivo čakám :D prepáč, že tak krátky komentár, ale nestíham :D

Re: ....

(Sonka, 13. 11. 2017 19:16)

Aké prepáč, ja som vďačná, že si mi vôbec nejaký komentárik zanechala :)) Ďakujem ti pekne, moc si ma potešila, Kilia Ice :)

...

(Nyssa, 13. 11. 2017 13:53)

Kapitol bola super, ako celá poviedka. Vždy keď je Harry s Blaiseom, je mi hrozne ľúto Toma. Najviac vtedy, keď Harrymu vravel čo pre neho znamená byť zamilovaný... Rabastan ako Moody ma pobavil, je možné očakávať ďalšie zábavne debaty.
Úprimne dúfam, že sa ti Sev pripojí k Voldymu, bolo my mi veľmi ľúto ak by musel zomrieť....
Na záver mám otázku/ pripomienku. Turnaj sa odohráva v Harryho štvrtom ročníku... avšak občas si tu odkazovala na tretí (nop. "Až oveľa neskôr sa konečne dostal s Dracom, Blaiseom, Pansy, Daphne a Theom do chlapčenských spální tretiakov, kde sa zamkli a vydýchli si. Celý Rokfort oslavoval, pretože ich šampión v tabuľke viedol.") bolo to tam viac krát, ale toto som našla najrýchlejšie. e to schválne a len mne niečo ušlo, alebo si sa len pomýlila?
Och aby som nezabudla, ďakujem za skvelú poviedku a teším sa na pokračovanie.

Re: ...

(Sonka, 13. 11. 2017 19:15)

Nyssa, v prvom rade ti ďakujem za dlhý a krásny komentík :) <3. A ešte viac ti ďakujem za upozornenie na chybu, samozrejme, máš pravdu, pomýlila som sa, akosi som ostala zaseknutá v treťom ročníku, no určite sme už vo štvrtom :D. To je tak, keď nemám betu :D Trochu som to po sebe kontrolovala, ale vôbec som si tak závažnú chybu nevšimla, takže naozaj ďakujem, že si na ňu upozornila, idem to hneď aj opraviť, ak sa mi všetko podarí nájsť a čo nie snáď objavím časom. Ďakujem krásne ešte raz :))