Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola XII.

19. 11. 2017

 

A/N: Toľko úžasných komentárov som si našla pri minulej časti až som musela ísť hneď písať, aby ste tu mali ďalšiu časť čo najskôr :). Zase som nestihla na všetky odpovedať, som hrozná, aspoň tu, takže:

Karinka písala, že prvá úloha bola tak trochu suchá :D, hej, to súhlasím, nechcela som okolo nej robiť nejaké omáčky. Harry si skrátka s takou úlohou hravo poradil, no tá druhá už bude napínavejšia, nemôže ísť všetko ako po masle, takže hádam to už bude lepšie :D

Potom si ešte spomínam, že Chem sa nepozdáva "bratríčkovanie" Slizolinčanov, iste máš pravdu, že táto fakulta je vykreslovaná ako chladná a je asi nezvyčajné, že ja ich tu opisujem takto, no ja ich zatiaľ beriem ešte stále ako deti, ktoré si majú blízko, bližšie než nejakí Chrabromilčania či iné fakulty, keďže sú to zväčša deti smrťožrútov, takže držia spolu. Ale aj to sa časom zmení, tie deti vyrastú, budú temní kúzelníci a ich cesty sa začnú deliť, už v tejto časti to pomaly začne, no nechcem predbiehať :)). 

To je asi všetko k čomu som sa chcela vyjadriť, snáď som na niečo nezabudla, som rada, že máte aj takéto poznámky, viem, že ešte pri tej predošlej niekto písal, že je Harry veľmi vulgárny, čo sa snažím krotiť :D dúfam, že už to nie je také hrozné. 

A na záver chcem poďakovať všetkým, čo komentovali, pretože kvôli tým komentárom vzniká tento príbeh, tie mu dávajú život, opäť raz ďakujem:

Nysse (ešte raz ďakujem za upozornenie na chybu), Kilie Ice, sisi (tvoj komentár bol nádherný, si veľmi poetická duša), Tinu, Karin, Chem, Karin chan, Acháje a nakoniec MiraJane :)) <3

 

Kapitola XII. 

Moody

„Temný pán neskrýval nadšenie, Evan mu dopodrobna vylíčil, ako si skrotil draka a vajce si prosto vzal,“ rozprával Snape a v temných očiach mu hralo pobavenie. „Bolo vskutku uspokojujúce sledovať výrazy na tvárach ostatných riaditeľov. Len sotva očakávali, že štrnásťročný študent si nakráča k drakovi, začne ho hladiť a vajce si len tak bez boja vezme. Interesantné,“ krútil hlavou, keď si odpil z porcelánovej šálky. „Lucius musí byť pyšný.“

Harry sedel v kresle v súkromnej komnate riaditeľa svojej fakulty a hľadel do nie veľmi vzdialeného krbu, ktorý zahrieval chladné kúty podzemnej izby.

„Na budúcu úlohu potrebujem Žiabrovku,“ povedal potichu a obrátil sa od plameňov k druhému kreslu, na ktorom sedel, rovný ako pravítko, Snape.

„Hm, Žiabrovku, múdry výber. Učí sa o nej až v siedmom ročníku,“ riekol a so zdvihnutým obočím naňho vzhliadol.

Harry pritakal. „Učebnicu pre siedme triedy mám už preštudovanú.“

Snape sa uškrnul. „Výborne. Nemám najmenší problém túto rastlinu zohnať. Zhodou okolností ju mám vo svojom sklade ingrediencií, takže to ber ako hotovú vec.“

„Ďakujem, snažil som sa ju zohnať sám, no nebolo to vôbec ľahké,“ pousmial sa a malá záťaž mu z pliec zmizla.

„Nuž, dedukujem teda, že si pripravený i na druhú úlohu. Tušil som, že s tebou nebudem mať veľa starostí.“

Harry si odpil z čaju a šálku položil späť na stolček, ktorý stál medzi ich kreslami.

„Mimochodom, už máš partnera na vianočný ples?“ zaujímal sa Snape. „I keď predpokladám, že to bude pán Zabini.“

Harry si povzdychol. „Vlastne nie, Daphne presvedčila Blaisea, aby ma mohla sprevádzať ona. Blaisovi na tom veľmi nezáleží, takže jej to s radosťou doprial.“

Snape prikývol, chvíľu sa mračil, keď potichu povedal: „Stav pána Zabiniho sa zhoršil. Na začiatku roka som prijal list od jeho matky, toto je zrejme posledný rok, ktorý strávi na Rokforte.“

Harry zaryl nechty do mäkkého operadla na ruky a hruď sa mu zaplavila bôľom. „Áno, Blaise mi hovoril, že to tak chce. Už teraz má obavy, aby sa to niekto nedozvedel. Spolužiaci si toho začínajú všímať, no nepýtajú sa. Avšak čoskoro sa pýtať začnú a toho sa Blaise obáva.“

„Vskutku žalostné. Pán Zabini je výborný študent a našej fakulte robí iba dobré meno. Je zarmucujúce, že práve on sa musí potýkať s tak nepriaznivým osudom.“

Harry zažmurkal, aby zahnal vlhko, ktoré sa mu náhle v očiach vytvorilo. „Odkedy sa mi priznal s tým ochorením, pracujem na vlastnom kúzle, ktoré by mu mohlo pomôcť.“

Ucítil na sebe Snapeov prekvapený pohľad. „Nie je možné, aby si vytvoril kúzlo, ktoré vylieči také ťažké a zložité magické ochorenie,“ povedal prísne.

Harry sa lakťami zaprel o stehná a v dlaniach si pretrel tvár. Už pár týždňov poriadne nespal a začínalo to na ňom vidno. Po nociach trávil čas v knižnici skrytý pod neviditeľným plášťom. „Ja viem, no môžem to skúsiť. O tom ochorení som si zistil všetko a napadlo mi, že by som mohol využiť legilimenciu, aby som našiel magické poškodenie v mozgovej oblasti hipokampus. Možno budem schopný dané poškodenie nejako napraviť a-“

„Harry,“ povzdychol si Snape preňho netypickým tónom hlasu. „S týmto ochorením si nevedia dať rady školení odborníci. Ja sám som majster v legilimencii a áno, tvoj nápad je eklatantný to nepochybne. Zapojiť do liečby mentálnu mágiu je veľmi bystré, avšak nereálne. Pri pokuse o jeho vyliečenie môžeš uškodiť pánovi Zabinimu, no najmä sebe. Je to nebezpečné a v konečnom dôsledku ťa tvoj neúspech iba sklame, pretože liečba neexistuje.“

„Má pravdu, maličký, presne to isté som ti vravel ja. Myslíš, že by sme ťa nepodporili, ak by si mal šancu uspieť?“

Harry žmurkal do ohňa a dlho mlčal. „Aspoň by som sa pokúsil niečo spraviť. Mám sa len prizerať?“ vzhliadol na Snapea, ktorý mu pohľad opätoval.

„Pochopiteľne je ťažké sledovať zomierať niekoho blízkeho, dokonca myšlienka na to, že by tu raz nebol je nepredstaviteľná. No smrť je nevyhnutná a ani mágia ju nedokáže zastaviť.“

Na Snapeovej bledej tvári sa zjavili utrápené vrásky. Harry podľa jeho slov a výrazu vytušil, že Snape niekoho stratil, niekoho, na kom mu veľmi záležalo. „Dá sa to prežiť? Smrť človeka, ktorého ľúbite?“

Snape sa mu zahľadel do zelených očí a viditeľne preglgol. „Len veľmi ťažko. No naše telá sú na smrť, stratu a bolesť naprogramované. Po čase je to ľahšie,“ riekol a rýchlo sa odtrhol od Harryho očí.

„Musel tvoju matku naozaj veľmi milovať,“ riekol Tom. „Teraz mu akosi viac rozumiem.“

„Myslíš, že premýšľa nad ňou?“

„Samozrejme, veď kvôli nej zradil Voldemorta a utekal žobrať za Dumbledorom. No ani ten ju nezachránil, a tak sa po rokoch vrátil späť na stranu temna, na stranu, ktorá mu je bližšia. Prečo myslíš, že mu Voldemort neverí? Snape má dôvod ho nenávidieť rovnako, ako má dôvod nenávidieť Dumbledora. Preto je nevyspytateľný a nedôveryhodný. Avšak Temný pán si ho drží pri sebe, lebo je to veľmi silný a schopný mág.“

„Zrejme nenávidí aj mňa. Keby som sa nenarodil, mama by žila,“ pomyslel si Harry a smutne pozrel po Snapeovi, ktorý mu v tej chvíli nevenoval pozornosť.

„Nemyslím si, že k tebe chová nenávisť. Myslím, že čím viac ťa spoznáva, tým viac v tebe vidí tvoju mamu. Ak by ťa nenávidel, nemali by ste takéto rozhovory.“

Harry dopil čaj a postavil sa. „Ďakujem za čaj a váš čas, pane.“

„Kedykoľvek,“ kývol Snape, ktorého očividne vytrhol z myšlienok.

„Dobrú noc,“ zaželal mu zdvorilo a odišiel z teplej miestnosti na studenú chodbu.

Prešiel cez očarovanú stenu do fakulty, ktorá zívala prázdnotou. Potichu vošiel do chlapčenských spální, odostrel záves na svojej posteli a ľahol si k Blaiseovi, ktorý už hlboko spal. Pritúlil sa k nemu a pobozkal ho na pery. Potom ho pevne objal, nasal jeho vôňu a zatvoril oči.

„Ty ma neopustíš, Tom, však? Ostaneš so mnou navždy?“

„Nikdy ťa neopustím, maličký môj. Nikdy ťa nenechám ísť...“

„Kam by som išiel, Tommy? To ty si vo mne, ty by si mohol ísť...“ len pri pomyslení na niečo také sa mu spravilo nevoľno. Vedel si jasne vybaviť, aké to bolo, keď Tom z jeho mysle zmizol.

„Neskôr pochopíš, ako som to myslel. No aj keď raz v tebe už nebudem, pamätaj, že sa ťa nikdy nevzdám.“

Harry sa zamračil a útroby akoby mu zmrzli. „Keď raz vo mne už nebudeš? A-ako to myslíš?“

„Teraz to nie je dôležité, len si to pamätaj, jedného dňa, keď tá chvíľa nadíde, si na moje slová spomeň, pretože aj keď nebudem tvojim hlasom, aj tak budem vždy s tebou.“

„Nie... nie...“ krútil Harry hlavou, ktorú mal zavŕtanú pod Blaiseovou čeľusťou. „Ty myslíš tak, ako so mnou vždy bude mama a otec? Také kecy si strč vieš kam!“

„Och, nie, tak som to nemyslel. Nemyslel som, že zomriem. Teraz je to ťažké vysvetľovať, Harry, len si tento rozhovor uchovaj v pamäti, dobre?“

Harry v dlani zovrel prívesok, ktorý mal na krku a pevne stisol viečka. „Dobre.“

„Teraz by som ťa pobozkal do vlasov a pevne zovrel v náručí,“ šepol Tom jemne.

Harry sa nad tou predstavou pousmial a v mysli sa mu vytvoril obraz mladíka, len niekoľko rokov staršieho od neho, ktorý leží za ním, nežne ho bozkáva do vlasov a pevnými pažami ho objíma okolo trupu.

A s touto predstavou zaspal, aby sa o pár hodín na tichý budík zobudil. Hodil na seba neviditeľný plášť a vydal sa do knižnice, kde pracoval na spôsobe, ako vyliečiť svojho priateľa.

Pred siedmou ráno sa rýchlo vrátil späť do spálne. Neviditeľný plášť strčil do kufra, ktorý mal pod posteľou, jeho spolužiaci sa pomaly začínali budiť, a tak si to namieril do kúpeľne, kde si doprial studenú sprchu, ktorá ho dokonale prebrala. Na kruhy pod očami použil jednoduché skrášľujúce kúzlo, takže pôsobil dokonale oddýchnuto. Keď vychádzal z kúpeľne, práve sa do nej chystali aj ostatní.

„V poslednej dobe stávaš nejako skoro,“ zamumlal Blaise z jeho postele, keď ho videl oblečeného a riadne pripraveného na nový školský deň.

Harry si dôkladne pripravil učebnice do svojej tašky a venoval mu úsmev. „Veď vieš, že som skôr ranné vtáča.“

Blaise zastonal a skryl sa pod paplón. „To ja veru nie.“

Draco zíval, keď si uväzoval slizolinskú kravatu už po tretíkrát.

Harry k nemu pristúpil, odstrčil mu ruky a začal mu ju zaväzovať sám. „Divoké sny?“ spýtal sa s úškrnom.

Draco si prehrabol už upravené vlasy a odtušil: „Skôr nočné mory,“ posťažoval si. „Snívalo sa mi o tom plese, nechci vedieť detaily.“

Na raňajkách vypil minimálne tri kávy a vydali sa na vyučovanie. Transfigurácia s McGonagallovou prebehla ako po masle. Mali premeniť hmyz na rybu a tú na ľubovoľný neživý predmet. Na dejinách mágie písali celohodinový test, na ktorý bol Harry pripravený skôr než im nejaký test profesor Binns vôbec zadal. Na herbológii sadili v skleníkoch spievajúcu trávu, ktorú Draco od nervov zasypal pod hlinu a celú hodinu sa sťažoval, že ak bude mať sluchové problémy, zažaluje celú inštitúciu a vyžiada si odškodné.

Na elixíroch bol ako vždy vo dvojici s Daphne a varili Odpudzujúci elixír, ktorý už počas prípravy poriadne páchol, takže si Daphne každú chvíľu zapchávala nos a väčšina triedy frflala a robila to isté.

Harrymu stále padal pohľad na Blaisea, ktorý varil s Dracom a zdalo sa, že má dobrú náladu. Zato Harry dobrú náladu ani zďaleka nemal. Stále myslel na jeden článok, ktorý v noci našiel. Blaiseova choroba sa odborne nazývala: Magicis Scientia Cerebri. Áno, prečítal už kvantum informácií o tomto ochorení, no dnes v noci narazil na článok, v ktorom sa prvýkrát zmienili o tom, že táto choroba postihuje kúzelníkov až po dovŕšení sedemnásť rokov, a to aj v prípade, že bola predaná geneticky. Mágia sa totiž až v takom veku rozrastie a ustáli. Podľa štúdii bolo skrátka nemožné, aby sa choroba dostavila skôr.

„Je to zvláštne. Ten článok pochádzal od významného liečiteľa, nemyslím, že bol chybný,“ premýšľal Tom zmätene.

Harry odtrhol zrak od Blaisea a začal miešať tekutinu v kotlíku. „Ani ja si nemyslím, že bol chybný, no prečo teda všetci túto skutočnosť prehliadajú?“

„Zrejme o tom nevedia i keď je zarážajúce, že by ich takáto významná informácia obišla.“

„Spýtam sa Blaisea, možno o tom vie a vysvetlí mi to,“ pomyslel si Harry so zamračením na tvári a vzal si od Daphne misku s rozdrveným rohom jednorožca, ktorý nasypal do zmesi.

Snape prešiel okolo ich lavice a hodnotiaco sa sklonil k ich kotlíku. Prevzal si od Harryho tyčinku na miešanie a skontroloval hustotu tekutiny. „Farba prislúchajúca, vôňa adekvátna a konzistencia v norme. Výborne slečna Greengrassová a pán Potter.“ A s tými slovami prešiel k lavici, kde varila Hermiona s Parvati Patilovou.

Po elixíroch mali dlhšiu prestávku na obed. Vo Veľkej sieni sa objavili aj zahraniční študenti, ktorí boli pre domácich ešte stále veľkou atrakciou. Navyše sa riešil vianočný ples a mnohí chlapci práve spoločné jedlá využívali na pozývanie partnerov, takže v celej miestnosti vládol nadmerný hluk a chaos.

„Blaise, môžeš na chvíľku?“ spýtal sa Harry šeptom, keď jedli druhý chod.

Blaise sa naňho milo usmial a prikývol. Vyšli na vyprázdnenú chodbu a zašili sa v starej učebni, ktorú na takéto účely nepoužili prvýkrát. Len čo sa za nimi zatvorili dvere ho Blaise nežne uchopil za líce a pritiahol si ho k bozku. Nasal jeho pery medzi svoje a láskal ich jazykom. Harry mu bozk opätoval, no nie kvôli tomuto si svojho priateľa zavolal bokom.

Odtrhol sa od jeho pier a pozrel mu do očí. „Musím sa ťa na niečo spýtať. Vieš niečo o tom, že ochorenie, ktoré máš sa vyskytuje u kúzelníkovej až po dovŕšení magickej dospelosti?“

Blaise sa zamračil a pokrútil hlavou. „Máš asi zlé informácie, kúzelník sa s ňou už rodí, veď sa pozri na môjho strýka, zomrel v pätnástich. Odkiaľ to vôbec máš?“

„Takže o tom nevie,“ skonštatoval Tom zamyslene.

„Je to predsa napísané v oficiálnom článku o tomto ochorení, ktorý napísal významný liečiteľ Paul Wright, určite si o ňom počul.“

„Ech, poznám ho a jeho článok som čítal, no nič také sa tam nepísalo,“ mračil sa Blaise nechápavo.

„Určite? Narazil som naň včera v knižnici... a tak trochu som si vydanie tohto magazínu vypožičal,“ povedal a z tašky vyhrabal liečiteľský magazín. Položil ho na zaprášený stôl a nalistoval hlavný článok. Rýchlo očami prešiel niekoľko viet, až kým nenarazil na tú, kde písali o veku, v ktorom sa choroba vyskytuje. „Tu, čítaj.“

Blaise sa postavil vedľa neho a sklonil sa k článku. O chvíľku sa od textu odtrhol a so zdvihnutým obočím naňho vzhliadol. „Harry, čo by som tam ako mal vidieť?“

„Je hádam slepý?“

Harry pozrel späť na článok a opäť si prečítal danú vetu, no tento krát nahlas: „Ochorenie Magicis Scientia Cerebri, alebo jednoduchšie magické ochorenie limbického systému postihuje osoby až v magickej dospelosti, čo je sedemnásť rokov. Nie je možné, aby ochorením trpela osoba mladšia než je tento vek, a to z prirodzených dôvodov, mágia u takéhoto jedinca ešte plne nedospela, takže choroba nemá na rast vhodné podmienky...“ dočítal a pozrel na Blaisea.

Ten naňho žmurkal a mračil sa. „No a?“

Harry naňho zmätene hľadel. „No a? Nepočul si ma, či čo?“

„Áno počul, ochorenie sa vyskytuje u čarodejníkov od narodenia – to si prečítal, takže?“

„Tom, šibe mi, alebo to vidíš aj ty?“ spýtal sa v duchu a hľadel na vetu, kde sa písalo presne to, čo pred chvíľou prečítal, no Blaise akoby videl aj počul niečo úplne iné.

„Samozrejme, že to vidím tak ako ty. Jasne sa to tam píše, niečo mi tu nehrá...“ odvetil rozrušene.

„Blaise, prosím, prečítaj si to ešte raz,“ požiadal a Blaise tak urobil. „Opäť vidíš len, že sa ochorenie vyskytuje od narodenia?“

Temné oči sa doňho znepokojene zabodli. „Áno, Harry, je to tam jasne napísané, si v poriadku?“

Harry si text prečítal niekoľko krát po sebe, no očividne videl niečo celkom iné než Blaise. Začínalo mu byť nevoľno. Blaise ho zrazu prichytil, ani si neuvedomil, že sa zapotácal.

„Harry?“

„Maličký, myslím, že tuším, čo sa deje,“ ozval sa Tom potichu. „Predtým som si to nevšimol, no čím viac si sa snažil Blaiseovi povedať o skutočnom texte v článku, tým jasnejšie to cítim. Magický blok, ktorý sme nevedomky pretrhli. Mal nám zabrániť vidieť niečo čo by sme vidieť nemali, no ty si ho narušil... Akoby ťa niekto očaroval a očividne nie len teba, no nerátal s tým, že jeho kúzlo obídeš... aj preto sa cítiš tak zle... dopekla... nerozumiem tomu...“

Harrymu bolo čoraz horšie. Blaise ho silno držal a niečo sa ho pýtal, no Harry dokázal premýšľať len nad Tomovými slovami. Niekto ho očaroval, aby sa nemohol dozvedieť informáciu o Blaiseovom ochorení? To nedávalo zmysel.

Harry sa prinútil od Blaise odtiahnuť, no ten ho stále pevne zvieral okolo pásu. „Blaise, prisahám, že sa to tam píše tak ako som ti povedal... prisahám...“

„Harry, ale ja to tam tak nevidím... možno si len unavený... nevyzeráš najlepšie...“ zachmúrene ho sledoval. „Myslíš, že som si nevšimol, aký si vyčerpaný? Možno máš skrášľujúce kúzla, no tvoje oči ťa prezradili. Prečo si taký unavený?“

„Na tom nezáleží... musíme ísť za Snapeom. Ten o tvojom ochorení vie, povie nám čo v tom článku vidí on.“

„Myslím, že by si mal ísť na ošetrovňu a keď ti bude lepšie, môžeme si ten text prejsť ešte raz, dobre?“ venoval mu malý úsmev.

Harry schmatol zo stola magazín. „Nie... ideme za Snapeom.“ Vytrhol sa od Blaisea, ktorý naňho pozeral ako na blázna, no bolo mu to jedno. Potreboval dopekla zistiť, čo sa to tu dialo. Prudko vyšiel z učebne a Blaise sa za ním ponáhľal, aby ho zase prichytil, pretože bez jeho opory sa mu chodilo ťažko.

„Sadni si a ja zavolám pomoc,“ riekol Blaise ustarostene a pomohol mu posadiť sa na kamenný múrik, ktorý lemoval koridor.

Harry sa posadil a oprel sa o stenu za sebou, no pevne chytil Blaisea za rukáv. „Zavolaj Snapea.“

Blaise ho chvíľu prepaľoval pohľadom, no nakoniec prikývol. „Tak teda dobre.“ A rozbehol sa späť do Veľkej siene.

„Zistíme, čo sa deje. Musí to mať vysvetlenie...“

Harry zvieral magazín a keď sa spoza dvojkrídlových vysokých dverí vyrútil Snape, nasledovaný Blaiseom, rýchlo nalistoval požadovanú stranu.

„Ste v poriadku, Potter?“ spýtal sa ho Snape a zamračene sa nad ním týčil.

„Som, pane, len, prosím, povedzte mi, čo sa píše v treťom odseku tohto článku,“ požiadal ho Harry vyčerpane.

Snape vyklenul obočie a prevzal si od neho magazín. Keď mu došlo o čo sa jedná, pozrel po Blaiseovi, no prižmúrenými očami sa vrátil späť k textu. „Spomínaný odsek v krátkosti pojednáva o tom, že sa toto magické ochorenie vyskytuje u jedincov už od narodenia, keďže je v danom jedincovi geneticky vpísaná,“ odvetil a magazín mu vrátil.

Harry porazenecky sklopil pohľad. „Oni tam skrátka nevidia to čo ja... ak je to spôsobené nejakým kúzlom, tak oni ho neprelomili, ani len nevedomky. Musím zistiť, prečo na nás to kúzlo niekto aplikoval.“

„Zabini, vráťte sa na obed, vezmem pána Pottera na ošetrovňu,“ povedal Snape prísne.

„Ale-“ začal namietať Blaise, no Snape naňho vrhol taký pohľad, že viac nenamietal a s porazeneckým povzdychom sa neochotne vrátil do siene.

Snape mu pomohol na nohy a premiestnili sa z najbližšieho krbu, no nie do ošetrovne, ale do Snapeovej komnaty, ktorá mu už bola dobre známa.

„Vysvetli mi to,“ požadoval Snape a pomohol mu posadiť sa do kresla, v ktorom zvykol sedávať.

Harry mu pozrel do očí. „V tom článku vidím niečo úplne iné než vy a Blaise. Vidím rozdielne vety, ktoré sú v rozpore s tým, čo v texte vidíte vy...“ Harry už po stý krát nalistoval článok a opäť prečítal vetu, ktorú len pred chvíľou predčítal Blaiseovi.

Snape sa tváril temer rovnako ako Blaise. „Nemožné.“

„Myslíte, že si to vymýšľam?“

Snape si zložil ruky za chrbát a pokrútil hlavou. „To si rozhodne nemyslím. Otázka je, z akého dôvodu sa ti ukazuje očividne rozdielny článok než mne či pánovi Zabinimu?“

„Myslím, že je to kúzlom, pane,“ odvetil Harry a zhlboka sa nadýchol, čím viac o tom rozprával, tým mu bolo ozaj horšie. „A zdá sa, že mi to kúzlo ubližuje, keď sa vás snažím presvedčiť o skutočnej pravde článku.“

„Nechaj mi tu ten magazín, dôkladne ho preštudujem.“

Harry mu ho podal a opäť sa zhlboka nadýchol, aby zahnal nevoľnosť.

„A na tú ošetrovňu ťa vezmem aj tak,“ povedal Snape prísne a Harry si otrávene povzdychol.

Madam Pomfreyová nad ním dlho lamentovala. Vraj je jeho telo vyčerpané, viac nezistila. Bola to iba ošetrovateľka bez liečiteľského vzdelania, nemala šancu nájsť kúzlo, ktoré naňho niekto bez jeho vedomia uvrhol a ktoré s ním bojovalo.

Zvyšok dňa prespal, nadopovaný elixírmi. Vnímal, že boli pri ňom jeho priatelia a hlavne Blaise, ktorý pri jeho lôžku aj zadriemal, musela ho vyhostiť až Pomfreyová.

Z ošetrovne sa dostal na ďalší deň. S Blaiseom sa viac o tom, čo sa stalo nebavil, pretože čakal na čo príde Snape. Ten mu po vyučovaní oznámil, že zachytil určitú magickú stopu. Večer mal vraj podať pravidelné hlásenie Temnému pánovi, takže sa mu chystal magazín predať, pretože len on bol dostatočne mocný, aby odhalil, čo sa to dialo.

Harry za pár dní túto záležitosť z hlavy vypustil, no nezabudol. Bol veľmi zvedavý, na čo príde Temný pán. No on sám mal povinností vyše hlavy. Plnil si úlohu šampióna, čo znamenalo, že sa musel zúčastňovať rôznych interview, a to aj zahraničných. Absolvoval fotenia s ostatnými šampiónmi. Cez víkend vycestovali spolu s Viktorom, Fleur a riaditeľmi do Durmstrangu a Beauxbatonsu, kde mali spoznať zahraničné školy, do toho všetkého sa dôkladne pripravoval na svoje hodiny, po večeroch trénoval, keď mal čas šiel si zabehať okolo jazera a stihol pár krát navštíviť aj Hagrida.

Z tohto kolobehu sa zastavil až keď nadišiel toľko očakávaný vianočný ples. Konečne si vydýchol, hodil všetko za hlavu a v tejto chvíli hľadel na Blaisea, ktorý si práve zapínal sako na dokonale padnúcom obleku. Vyzeral úchvatne.

„Hej, čo je? Mám ho niekde pokrčený?“ spýtal sa ho Blaise, keď si všimol jeho pohľad a začal sa prezerať.

„Theo, okamžite si zapni tú košeľu po krk, ak sa nechceš dopustiť faux pasu!“ upozorňoval už vyrichtovaný Draco Theodora.

„Nie,“ pokrútil Harry hlavou a pristúpil k svojmu priateľovi. Naklonil sa k jeho uchu a pošepol: „Vyzeráš dokonale, nemôžem z teba spustiť pohľad.“

Blaise sa pousmial a chytil ho okolo pásu. „A myslíš, že ja od teba áno? Už teraz žiarlim na každého, kto sa bude po tebe liepať.“

„Ak sa ťa dnes ten siedmak, čo i len dotkne, asi ho prekľajem,“ šepol Harry pri jeho tvári, zatiaľ čo si pozerali do očí.

Vzrušenie medzi nimi bolo prisilné, o sekundu sa už vášnivo bozkávali a keby ich Draco nezastavil, zrejme by len tak neprestali.

„Musíme ísť! Harry, ty máš predsa hlavný tanec, Daphne ťa už určite čaká, kto ju bude počúvať!“ hromžil blondiak, a tak sa vybrali do Veľkej siene.

Harry sa držal Blaisea za ruku, až kým sa nemuseli rozdeliť. Potom sa pridal k Fleur, ktorá sa tvárila nadšene po boku svojho priateľa. Viktor stál hneď za ňou a zamilovane sa usmieval na Hermionu, ktorá sa mu už skôr pochválila, že ju na ples pozval. Ozaj jej to svedčalo, inokedy neskrotné kučeravé vlasy mala rovné a lesklé, na perách mala jemný rúž, ktorý ladil k jej ružovým šatám a celá akosi žiarila, keď mu kývala na pozdrav.

Daphne už nervózne podupkávala vysokou črievicou o kamennú dlážku. Harry jej venoval očarujúci úsmev a bozkal ju na líce. „Vyzeráš krásne,“ riekol, aby si ju udobril, čo okamžite zabralo.

Zlatisté vlasy mala voľne spustené a siahali jej až po pás. Bola príjemne nalíčená a upnuté dlhé šaty len zvýrazňovali jej dokonalú figúru. „Aj s tebou by som si dala povedať, šampión,“ usmiala sa až odhalila rovný chrup a chytil ho za rameno.

„Šampióni na parket!“ Tleskla rukami McGonagallová a pohnala ich ku vstupu do Veľkej siene, ktorá bola vyzdobená v zimnom štýle. Prešli utvoreným koridorom a keď započala hudba, začali tancovať.

O chvíľu sa k nim pridal i Dumbledore s McGonagallovou a ostatní riaditelia s tanečnými partnermi. Po oficialitách si sadli za stôl k slizolinským štvrtákom a bavili sa - smiali sa, ohovárali Chrabromilčanov a chladne odmietali každého, kto niekoho z nich prišiel požiadať o tanec.

Harry šiel s Dracom pre nápoje a vymenil si pohľad s Rabastanom, ktorý v podobe Moodyiho postával v rohu na pravo od stolíkov s občerstvením. Rabastan sa naňho skrz Moodyiho tvár zaškľabil a Harry mu grimasu nenápadne vrátil. 

Draco sa onedlho vydal na parket s Pansy. Theo šiel požiadať o tanec Astóriu – bola to mladšia sestra Daphne, s ktorou mala rivalitný vzťah a Theo chcel, aby Daphne žiarlila, čo sa mu podarilo, pretože naňho škaredo gánila a odutá prijala žiadosť o tanec od kohosi z Durmstrangu. Harry v objatí tancoval s Blaiseom a jednoducho si užíval. Tom sa tento večer zdržal akýchkoľvek poznámok na Blaisea a Harry bol za to rád. Tento krát nechcel myslieť na Toma, iba na Blaisea, na to, ako mu to svedčalo, na to, že mohli spolu tráviť svoj prvý i posledný školský ples, ktorí spoločne zažijú.

„Nechceš sa ísť vyvetrať?“ spýtal sa Harry, keď dotancovali asi piate kolo.

Blaise prikývol. „Odbehnem si na toaletu a prídem za tebou,“ riekol s úsmevom.

Harry sa zatiaľ vybral na kamenný dvor, ktorý bol slávnostne osvetlený žiarivkami a v pergole zazrel nejaký párik, ktorý sa bozkával. Uškrnul sa a periférnym pohľadom zaregistroval pohyb na druhej strane. Automaticky tam pozrel a srdce mu vynechalo niekoľko úderov. Na druhej strane sa pri stene hradu plazila postava. Tú stranu tlmené svetlo neosvetľovalo,  takže videl len čiernu postavu, ktorá sa plazila po zemi a chrčala.

„Po-moc...“

„Harry, to je Moody... skutočný Moody,“ pošepkal Tom nepokojne.

Harry preglgol a cítil ako mu všetka krv mizne z tváre. Poobzeral sa, zdalo sa, že okrem bozkávajúceho sa páriku na druhej strane, tu nebolo nikoho.

„Ako dopekla ušiel?“

Jeho umelú nohu používal Rabastan, takže preto sa plazil, ale ako sa mu podarilo dostať tak ďaleko? Jediné šťastie bolo, že ušiel práve počas večierku, kedy boli všetci, vrátane učiteľov, v sále.

„Už som tu,“ riekol tichý príjemný hlas za ním.

Harry sa rýchlo otočil k Blaiseovi. „Zavolaj Moodyiho.“

Blaise sa zamračil. „Čo sa deje?“

„Prosím, len ho zavolaj, rýchlo!“

Blaise sa rozbehol späť do vnútra a Harry sa rozutekal k postave, ktorá opäť o niečo pokročila a nebezpečne sa blížila k oblasti, ktorá už bola osvetlená.

Vytiahol prútik a odhodil plaziaceho sa aurora o niekoľko metrov nazad, do tmy. Zastavil niekoľko stôp od neho a uvažoval čo robiť.

Skutočný Moody naňho prižmúril zdravým okom zo zeme. „Ch-chlapče, za-zavolaj pomoc. Nie-niekto sa za mňa vydáva... poná-hľaj sa... Dumbledore... je-ho potrebujem jeho...“ chrčal. Bolo očividné, že je vysilený. Na boku hlavy mal dokonca plešinu, Rabastan mu zrejme nevytrhával vlasy práve šetrne.

Harry sa zrazu podivne upokojil a len si premeriaval muža pred sebou. Toto bol ten veľký lovec smrťožrútov? Harry ho znechutene sledoval a mieril naňho prútikom. Počul o ňom mnoho príbehov. Zabíjal celé rodiny temných kúzelníkov. Chladnokrvne a neľútostne. Opovrhol temnou mágiou, bol to Dumbledorov človek skrz-naskrz.

Harryho oči potemneli, keď hľadeli na žobrajúcu ľudskú kôpku pred sebou.

„Za-volaj po-moc!“

Harry sa chladne uškrnul. „Nie,“ riekol stroho. Zaplavil ho chlad a mágia sa mu rozprúdila do každej časti jeho tela.

„Č-o to robíš?!“ chrapčal auror a snažil sa postaviť, no s jednou nohou sa mu veľmi nedarilo. „B-ež, ty idiot!“ zavrčal netrpezlivo.

Cítil sa tak silný a ten muž na zemi bol taký slabý a bezmocný. Hm, prečo ho nezbaviť utrpenia? Prečo ho neoslobodiť z tak zbytočného života, ktorý žil?

Harry k nemu pomaly pristúpil. Tráva pod jeho nohami potichu šušťala. Zastal pár stôp pred ním a mágia z neho vyplávala tak prirodzene a ľahko až pocítil úžasnú eufóriu.

Tak mocný... tak mocný...

Temná masa, ktorá z neho vyšla plávala vo vzduchu a naberala tvar. Ľudský tvar, magická hmota sa zmenila na chlapčenskú siluetu, ktorá presne kopírovala tú jeho. Akoby jeho tieň ožil. Mágia v podobe jeho siluety dokráčala až k ohromenému a na smrť vystrašenému ľudskému tvorovi na zemi a Harry to pokojne sledoval, s desivým odrazom v očiach a s chladnokrvným úškrnom na perách.

Konečne... konečne mohol vypustiť to, čo v ňom toľko driemalo. To čo musel skrývať pred svetom, pred Dumbledorom, to čo v ňom Voldemort potláčal. Och, aká úľava. Temná magická silueta zodvihla telo bez nohy do vzduchu, auror otvoril ústa v absolútnej hrôze, zdravé oko vypleštil tak, že mu skoro vypadlo z buľvy. Harry vedel, že chce kričať, no nezmohol sa na žiaden zvuk. Magická silueta držala telo vo vzduchu a v tichosti ho mučila. Práve to ticho bolo desivé. Starému aurorovi z otvorených úst vyprskla krv. Jeho telo zmodralo, oči skrvaveli a hruď klesla s posledným výdychom. Mŕtve telo dopadlo do trávi a temná silueta stála spoločne s Harrym, sledujúc telo bez života.

Harry sa spokojne pozrel na svoju mágiu a privolal ju späť k sebe. Prikráčala k nemu a nežne doňho vstúpila, obklopila ho, objalo ho a opäť sa uložila k tichému spánku v jeho ohromnom magickom jadre, ktoré po dlho čase pulzovalo nadšením.

„H-Harry...“ ozval sa tichý, zaskočený hlas za ním.

Harry sa obzrel a pozeral na Moodyiho. Nie, na Rabastana v tele Moodyiho... zrazu akoby sa zobudil, akoby niekto zahnal hmlu, ktorá ho doteraz obklopovala. K ušiam sa mu dostala tlmená hudba z hradu a precitol.

Zažmurkal a roztriasol sa.

Rabastan k nemu opatrne, v tele, ktoré pred chvíľou chladnokrvne zavraždil svojou desivou mágiou, pristúpil – bál sa ho.

„Ušiel ti,“ pošepkal Harry priškrtene.

Rabastan prikývol. „Netuším ako,“ povedal tak potichu, že keby fúkalo o čosi viac, Harry by jeho hlas ani nezačul.

„Prosím, ne-nepovedz to nikomu...“ pošepkal Harry a ešte stále nevedel spracovať, čo sa vlastne stalo.

„Nepoviem,“ odvetil Rabastan rýchlo, zdravé oko bolo rozšírené šokom.

„Sľúb mi to...“ vydýchol Harry roztrasene.

„Sľubujem, Harry... no, vieš, že jestvuje niekto, komu klamať nemôžem. On bude chcieť vedieť, ako Moody zomrel.“

Harry zaťal pery a prikývol. „V-viem. Čo spravíme s telom?“

„Vezmem ho za pozemky do lesa, premiestnim sa za ním a dám mu ho. Možno ho bude chcieť ešte využiť, no budem mu musieť vytrhať všetky vlasy, aby som mal ako robiť všehodžús,“ rozprával Rabastan vyvedený z miery. „Bež do môjho kabinetu, heslo poznáš. Počkaj na mňa.“

Harry sa bez slov otočil a ako v tranze sa vrátil na kamenný dvor. Len sotva vnímal dvojicu, ktorá sa ešte stále bozkávala v pergole, akoby sa ani nič nestalo. Blaise ho čakal pred hlavným vstupom, no Harry ho obišiel.

„Musím niečo vybaviť. Dnes sa už na ples nevrátim,“ povedal otupene a pokračoval v chôdzi bez toho, aby mu venoval pozornosť.

„Harry, počkaj, čo sa stalo?“ utekal za ním Blaise.

Harry zastal a prázdnymi očami naňho pozrel. „Naozaj musím niečo vybaviť, nechaj ma.“

Blaise zarazene zastal a pozeral mu do očí. „Ako chceš,“ pošepol a Harry cítil jeho pohľad, až kým nevstúpil na pohyblivé schody.

Nepamätal si cestu do kabinetu učiteľa obrany. Ani nevedel či po ceste niekoho stretol. Mal pocit, že ho niekto vypol. Sadol si na drevenú stoličku k vyhasnutému krbu a pozeral na otvorenú truhlicu, odkiaľ sa vyplazil skutočný Moody. Stojatá lampa neďaleko truhlice bola zhodená na zemi, zrejme sa jej snažil zachytiť. Plazil sa bez nohy, podarilo sa mu dostať až von, bol takmer slobodný, takmer... no potom boj o jeho slobodu prerušil Harry...

Zaryl nechty do tvrdého dreva a v ústach pocítil kovovú pachuť. Pod nosom cítil teplú tekutinu. Tiekla mu z neho krv, no ignoroval to.

Čo si pomyslí Temný pán, keď mu Rabastan povie, čo sa stalo? Vyhodnotí Harryho ako nestabilného, nebezpečného. Možno by bolo lepšie keby ho zabili. Bože, veď, čo ak by toto spravil niekomu, na kom mu záleží? Dokonca aj Tom mlčal, bol ním znechutený a zhrozený, určite bol, kto by aj nebol?

Dvere sa rýchlo otvorili a zatvorili. Falošný Moody bol zadýchaný a bledý. Odhodil kabát, prútikom zamkol dvere a Harry cítil jeho pohľad, no neopätoval mu ho. Stále pozeral na otvorenú truhlicu.

„Temný pán chcel vedieť, čo sa stalo, toto nebolo totiž v pláne... takže si všetko pozrel v mojej mysli. Povedal, že mám ísť okamžite za tebou,“ rozprával Rabastan a Harry zrazu zažmurkal, keď zistil, že pred ním kľačí, ale už nie v podobe muža, ktorého zabil, ale v tej svojej.

Dlhými mihalnicami orámované, zeleno-hnedé, oči naňho starostlivo žmurkali z peknej tváre. Vlasy mu do nej padali, no automaticky si jednu stranu pramienkov strkal za ucho. „Vravel aj, že zrejme budeš na smrť vyčerpaný, vraj tak tvoje telo reaguje, keď použiješ viac mágie než je možné v tvojom veku ustáť,“ pokračoval potichu a servítkou mu utieral krv spod nosa.

„Opäť si ma zachránil. Ak by Moody zašiel ďalej, ak by ho niekto videl, bol by som mŕtvy muž. Temný pán zúril, zrejme ma neskôr potrestá a má veru začo,“ zahryzol si do pery a Harry si všimol, že sa mu na líci objavila jamka. „Som tvoj veľký dlžník.“

„Sme predsa smrťožrúti, musíme sa chrániť,“ odvetil Harry potichu, v ústach mal úplné sucho.

Rabastan sa naňho úprimne pousmial a utrel mu i zvyšky krvi, ktorá mu zasychala nad hornou perou.

„Potrebujem ísť za ním, Rabastan... dostaň ma k nemu,“ šepol Harry po chvíli.

Rabastan chápavo prikývol. „Ale teraz to nie je možné. Aj on chce, aby som ťa za ním vzal, no musíme počkať na vianočné prázdniny.“

Harry si povzdychol a uvedomil si, že sa stále šialene trasie. Jeho telo i jeho myseľ boli otrasené z tej hrôzy, čo vykonal. „Je mi zima.“

Na chvíľu sa zdalo, že Rabastan netuší, čo robiť, a tak sa k nemu nahol a jednou pažou ho objal okolo pliec, Harry sa polovicou tváre oprel o jeho rameno a počúval čo hovorí. „To nič, si v šoku. Je to normálne... ja, pamätám si, aké to bolo, keď som vykonal svoju prvú vraždu. Bol som otrasený, no mal som Rodolphusa, ktorý sa o mňa postaral. Teraz sa postarám ja o teba...“ Harry začul jeho krátky smiech. „Vieš čo mi dal?“

Harry sa od neho odtiahol a pokrútil hlavou.

Rabastan sa uškŕňal, keď prútikom privolal fľašu, ktorá vyletela z jednej drevenej skrinky pri pracovnom stole. „Napi sa.“

Harry si vzal fľašu do ruky a bez slov si odpil. Zaškľabil sa a prehltol tekutinu, ktorá ho pálila v hrdle. „Fuj.“

Rabastan sa už uvoľnenejšie zasmial. „Dal mi whisky, síce sa ti v tomto veku asi zdá hnusná, ale trochu to pomáha. Aspoň mne to vtedy pomohlo.“

Harry mu fľašu vrátil a ešte stále sa škľabil. „Koľko si mal, keď si...“

Rabastan zvážnel a ležérne sa posadil na zem k stoličke, na ktorej sedel Harry. „Nebol som oveľa starší. Mohol som mať asi pätnásť. Nebol som síce smrťožrút ako ty, no už v tom veku som Rodolphusa, ktorý už smrťožrút bol, nasledoval na rôzne akcie. Pomaly ma zaúčal. A na jednej takej akcii sa to stalo. Bol som zvedavý, aké to je použiť neodpustiteľnú, a tak som to skúsil.“

„Použil si Avadu?“ spýtal sa Harry prekvapene.

Rabastan kývol. „Áno, no nevyšlo mi to. Ten týpek nezomrel hneď ako je bežné pri tomto zaklínadle. Zomieral dlho a ja som ho sledoval. Už som bol zúfalý, keď nakoniec vydýchol naposledy. Doteraz si pamätám ten jeho výraz.“ Otriasol sa a odpil si z whisky riadny hlt.

Obaja zamyslene mlčali, keď Harry po hodnej chvíli prehovoril: „Rabastan?“

„Hm?“

„Ale ja som si to užíval,“ priznal a cítil sa ako príšera.

Rabastan odložil fľašu na zem vedľa seba. Prehrabol si neupravené vlasy, zodvihol sa, sklonil sa k Harrymu a pozrel mu zblízka do očí. „Samozrejme, že si si to užíval,“ užasnuto pokrútil hlavou, „vypustil si von takú silu, muselo to byť oslobodzujúce. Ja... nikdy som nikoho tak mocného, ak nerátam nášho pána, nevidel. Bolo to... neuveriteľné... na malého fagana si nepredstaviteľne silný. Aj Temný pán bol ohromený a to je už čo povedať, nie?“

Harrymu zrazu začali klipkať oči. Odrazu sa cítil enormne vyčerpaný. Akoby jeho telo vypustilo všetku šťavu.

„Hej, vydrž, prespíš u mňa v komnate, ale nosiť ťa tam nebudem. Poď, je to hneď za dverami,“ riekol Rabastan a postavil ho na nohy.

Harry sa s jeho pomocou dopotácal do komnaty, ktorá bola zariadená v typických slizolinských farbách. Uložil ho na posteľ pri stene a Harry si s úľavou povzdychol, keď si hlavu ponoril do mäkkého vankúša.

„Ostatným môžeš povedať, že si s niekým celú noc laškoval,“ uškrnul sa Rabastan, keď ho prikrýval.

„Mám frajera,“ zamumlal Harry ospalo. „To by mi neprešlo.“

„Och, jasne, toho čokoládového fešáka, čo? Dobrý vkus.“

Harry sa pousmial, no už nemal silu na nejakú odpoveď.

„Musím sa ešte vrátiť na ten idiotský ples. Som tam dozor, takže... budem sa ponáhľať.“

„Nezabudni si dať všechodžús,“ zamumlal ešte Harry provokatívne.

Rabastan mu s úškrnom ukázal prostredník a zatvoril za sebou dvere.

„Poriadne si oddýchni. Tvoje telo dnes opäť dostalo zabrať,“ ozval sa konečne Tom.

„Myslel som, že so mnou už neprehovoríš.“

„Ako si si to mohol myslieť?“ vyhŕkol Tom. „Bol som trochu utlačený tou silou, ktorú si vypustil, vieš tu vnútri to má na mňa nejaký vplyv, neviem ako to presne funguje. Na chvíľu ma to indisponovalo, no a potom som ťa nechcel rušiť, keď si sa rozprával s Rabastanom. Potreboval si to.“

Harry sa riadne zababušil, stále mal pocit, že mu je zima aj keď v skutočnosti nebola. „Nie si mnou znechutený alebo zhrozený? Videl si, čo som spravil?“

„Zabil si toho skurvysyna, to je toho. I keď priznávam, spôsob, akým si to spravil bol... ohromujúci, dychberúci... ešte stále nad tým žasnem.“

„To myslíš vážne? Veď som to ani nebol ja... akoby ma niečo posadlo...“

„Myslím, maličký, že si to bol presne ty. Tvoja mágia ťa iba prerastá, preto si sa mohol cítiť akoby posadnutý, ale nie... poznám to... niečo podobné som zažil, keď rástla moja vlastná mágia. Všetko sa to zmení, keď budeš dospelý. Budeš to krásne ovládať a budeš sa cítiť sám sebou, uvidíš. Ale teraz odpočívaj, potrebuješ nabrať späť silu, ktorú ti to vzalo.“

„Rozprávaj, kým nezaspím... len rozprávaj,“ pomyslel si Harry a zatvoril oči.

A Tom rozprával, čo ho upokojovalo a nemusel myslieť na to, čo dnes vykonal. Po chvíli zaspal absolútnym vyčerpaním.

. . .

Harry otvoril oči. Ležal na boku, otočený k odostretému oknu, vďaka čomu hneď vyhodnotil, že je zrejme ešte skoré ráno. Vyhrabal sa z postele a zrak mu padol na Rabastana. Opäť bol vo svojej vlastnej podobe. Ležal už na pohľad nepohodlnej pohovke pri regály s knihami. Deka, ktorou bol pravdepodobne prikrytý, bola spadnutá na zemi. Harry k nemu podišiel, prikrývku zodvihol a zakryl ho. Zmenil si slávnostný oblek, v ktorom spal celú noc, na nohavice a sveter. Vyšiel z komnaty späť do kabinetu a opatrne vykĺzol na prázdnu chodbu. Po ceste do podzemia nestretol ani živáčika. Bolo jasné, že všetci po včerajšku ešte tvrdo spali.

No len čo prešiel cez očarovanú stenu do svojej fakulty, zabodli sa doňho temné oči, ktoré patrili Blaiseovi sediacemu na pohovke pred krbom. Mal na sebe župan a v ruke držal knihu, no Harry pochyboval, že ju čítal, mal ju totiž naopak.

„Kde v pekle si bol?“ spýtal sa a vymrštil sa na nohy. „Išiel som sa zblázniť od strachu... zmizneš si na celú noc... po tej čudnej udalosti... Čo sa to včera stalo?“

Harry sa uhol jeho pohľadu a odvetil: „Nechcem o tom hovoriť.“

Blaise vyzeral naštvane. „Zaslúžim si to vedieť... len tak si si odišiel a viac sa neozval.“

Harry mu rozumel, no nemohol mu povedať čo spravil. „Nepochopil by si to.“

Čierno-oký mladík k nemu podišiel a mračil sa. „Hovoríme si predsa všetko? Prečo by som to nemal pochopiť?“

„Proste sa niečo stalo a-... nemôžeme na to zabudnúť?“

Blaise si povzdychol, nežne ho pohladil po tvári a pobozkal ho na spánok. „Čo sa ti tam vonku stalo, Harry? Stále nemôžem dostať z hlavy ten tvoj pohľad... a to ako si okolo mňa prešiel, akoby si ma ani nevidel.“

Harry sa oprel do jeho dotyku a nervózne si hrýzol peru.

„Mám mu to povedať?“ spýtal sa skľúčene.

„Nemyslím, že Blaise je ten typ, ktorý by tvoj čin pochopil. No vzhľadom k vášmu vzťahu by to asi mal vedieť.“

„Ja...“ náhle mu vyschlo v ústach. Blaise mu pozeral do očí a Harry hľadel do tých jeho a nebol schopný pokračovať. Čo, ak týmto o Blaisea príde? Nie, Blaise to nepochopí, no nemohol to pred ním skrývať. „Zabil som... niekoho som zabil,“ šepol, sotva pohol perami.

Blaise ostal zarazený, po chvíli bez slov podišiel späť k pohovke, sadol si na ňu a pozeral pred seba. Harry si k nemu opatrne prisadol a povedal mu všetko. Nevynechal nič, nechcel mať pred ním žiadne špinavé tajomstvá, Blaise si zaslúžil vedieť, čo je zač.

Len čo dohovoril sa zo spální vyhrnuli nejakí siedmaci, ktorí sa hlasito smiali. Blaise mlčal. Spoločenská miestnosť sa začala napĺňať študentmi, ktorí do nej prichádzali a odchádzali na raňajky. Mlčal i keď zo schodov na druhej strane zišiel Draco s Vincentom a Gregom.

„No tu ste, spali ste vôbec?“ spytoval sa ich, keď k nim podišiel.

Blaise bol bledý, keď sa zrazu postavil a zhodil knihu, ktorú mal doteraz na kolenách. „Musím sa ísť opláchnuť,“ zamumlal a schody bral po dvoch.

„Niečo sa stalo?“ spýtal sa Draco so zdvihnutým obočím a otočil sa k Harrymu.

„Určite sa z toho dostane, je len šokovaný,“ utešoval ho Tom.

„Nič moc... som len príšera a Blaiseova reakcia mi to dosť jasne potvrdila,“ odvetil cynicky.

„Len mi nehovor, že ťa nachytal s niekým iným,“ uškrnul sa Draco a sadol si k nemu.

Harry sa smutne usmial. „Kiež by.“

„To znie vážne, čo si vyviedol?“ vyzvedal ďalej a oprel sa o chrbát pohovky tým svojským štýlom, ktorý akoby vravel, že mu to tu celé patrí.

Harry opätoval Dracov pohľad. „Stratil by som aj teba, ak by som ti to povedal?“ spýtal sa nahlas myšlienku, ktorá mu kolovala v hlave.

Draco zvážnel. Prisunul sa k nemu a pošepkal: „Niekoho si zabil alebo čo?“

Harry prekvapene zažmurkal.

Sivé oči skúmali jeho výraz. „Dopekla... uhádol som?“ Zrejme z Harryho tváre vyčítal, že áno, pretože Harry sa nezmohol na slová. „No teda,“ vydýchol blondiak. „Čo si spravil s mŕtvolou? Mali by sme ju zahrabať v Zakázanom lese, možno až za hranicami Rokfortu... hm, čo takto v Rokville?“ uvažoval zamyslene.

Harry nestíhal žasnúť. Náhle pocítil dojatie. „Si ten najlepší brat na svete, vieš to?“

Draco sa pyšne vystrel a usmial sa. „Pf, iste, že to viem. Som najlepší vo všetkom. Chceš mi povedať, čo sa stalo?“

„Neskôr...“ odvetil smutne.

Blaise s ním až do vianočných prázdnin neprehovoril. Už viac nespával v jeho posteli, nesedel vedľa neho počas jedál vo Veľkej sieni. Akoby sa naňho nedokázal ani len pozrieť, temné oči vždy uhli, keď sa zjavil v ich zornom poli. Trhalo mu to srdce, no dúfal, že to prejde.

V sovinci sa mu už vyhnúť nemohol. Harry ho sledoval a keď vošiel za ním do vnútra, kúzlom zamkol a obrátil sa k nemu.

Blaise stál pri svojej čiernej sove, ktorá mala veľké žlté oči a zamrzol, keď ho zbadal . „Ty si ma tu zamkol?“ spýtal sa chladne.

„Pohovorme si, nemôžeš sa mi vyhýbať večne,“ riekol Harry priškrtene. Ten chladný pohľad ho bolel.

Blaise sa falošne zasmial a prekrížil si ruky na hrudi. „Brutálne si zabil nevinného človeka... je to len chvíľa čo si odporným smrťožrútom a už vraždíš, pre Merlina... čo odo mňa čakáš?“

„Ak bol Moody nevinný človek tak ja som lesná víla, čo to trepe?“ zamumlal Tom otrávene.

Harry si zahryzol do pery a zaťal si nechty do vnútornej strany dlane. Potreboval tú bolesť v srdci prebiť niečím fyzickým. „Vieš, že som ho nechcel zabiť... neplánoval som to...“

Blaisova hruď sa rýchlo dvíhala a klesala. „Si vrah... vrah ako moja matka... vieš, že mi zabila otca a aj tak si beztrestne užíva jeho majetok a ty si nakoniec vrah tiež, nikto ťa za to, čo si spravil nepotrestá. Taký ako ty si môžu chodiť po tomto svete a zabíjať. Je mi z toho zle...“

Ďalšia rana pod pás, ďalšia diera v jeho srdci. „Neovládol som svoju mágiu... nevieš si predstaviť, aké to je... mať takú moc, moc, ktorá je silnejšia než ty a prerastá ťa...“ šepkal Harry a hlas sa mu začínal mierne triasť. Nemohol uveriť, že ho skutočne stratí. Takto to skončiť nemalo.

„Harry... myslím, že to nemá zmysel. On to nepochopí. Vraždu skrátka neprepáči, asi bola chyba, povedať mu to,“ prehovoril Tom jemne.

Blaise sa uškrnul a v očiach sa mu leskli slzy. „To ťa neospravedlňuje. Práve naopak, bude to iba horšie a síce vravíš, že nezdieľaš Voldemortove ciele, ale raz sa ním staneš, už teraz to začína. Budeš presne ako on. Vrah a tyran. Moc ti stúpne do hlavy, žiaden mocný kúzelník nie je čistý. Ešte, že sa toho nedožijem.“

„Bež preč, Harry. Toto nepotrebuješ počúvať.“

Harry tam stál akoby ho niekto prilepil k zemi. Blaisove slová triafali tie správne miesta, ochromili ho.

Druhý mladík k nemu podišiel a ich oči sa stretli z tesnej blízkosti. „Harryho milujem, ale toho vraha nie. Stále ostaneš mojou prvou a aj poslednou láskou, no pre oboch bude lepšie, aby... aby to skončilo. Aspoň ťa moja smrť nebude bolieť, nie?“

Harry zaklipkal viečkami a po líci mu proti jeho vôli stiekla slza. Neveriacky hľadel do čiernych očí. „To si myslíš? Myslíš, že to bude ľahšie, keď...“ pokrútil hlavou a rukou si pretrel oči, aby si z nich utrel nahromadené slzy. Nemohol tom uveriť. Ničomu z toho, čo sa dialo.

Blaise už viac neprehovoril, obišiel ho, zrušil uzamykacie kúzlo a odišiel.

A Harry tam stál. Obklopený sovami. Celú večnosť.

Cesta vlakom, pozeranie cez sklo na zasneženú belastú krajinu. Ignorovanie okolia. Ich kupé už nebolo ich. Chýbal v ňom Blaise. Všetci boli mĺkvi, nevedeli, čo sa stalo, no nebolo ťažké to vydedukovať. Inokedy veselá cesta do Londýna sa zmenila na pochmúrnu a tichú.

Na stanicu pre nich prišiel sluha, ktorý ich vzal domov. Pred Cissy a Luciusom nahodil masku. Už sa mu viac nechcelo plakať. Plač bol tak zbytočný. Jeho srdce každým dňom zaplavoval chlad. Diery ostávali, no pomaly sa zaceľovali ľadovou vrstvou.

„Láska je slabosť, Temný pán má pravdu,“ povedal po vianočnej večery, keď sa chystali do salóniku, kde si zvykli posedieť pri krbe a rozprávať sa.

„Práveže nemá, pretože ju nikdy nezažil. Ver mi, ja už to viem. Tiež som si myslel, že to tak je, no nie je. Navyše s Blaisom to nebola tá práva láska, Harry. Čaká na teba niekto lepší, niekto, kto ťa miluje so všetkým... takého, aký si.“

Harry sa posadil do najvzdialenejšieho kresla. Bola u nich i milovaná teta Bella so svojim manželom a vzali aj Rabastana, ktorý si očividne užíval, že môže byť sám sebou. Lucius s Rodolphusom popíjali whisky a bavili sa o obchodoch. Draco sa zarozprával s Cissy a Bellatrix a Harry sedel, uprene hľadiac do plameňov, na kresle blízko Rabastana, ktorý práve hodnotil kvalitu vína vo svojom pohári.

„No nič moc, je to kyslé, preferujem sladké vína,“ mumlal a odložil pohár na najbližší stolček.

Harry na sebe cítil jeho zeleno-hnedé oči, do ktorých mu vzápätí vzhliadol. „Čo je?“

„Si nejaký tichý, cez večeru si ani nespolupracoval. Dobiedzal som si ťa a ty nič. Rýpal som do teba a ty si ma ignoroval. Ešte stále si hotový veď vieš z čoho?“

„Tu sa o tom nemienim baviť,“ odvrkol. Cissy s Luciusom nevedeli, čo spravil. Temný pán to držal v tajnosti, rovnako ako Rabastan.

Rabastan si uvoľnil zlatú kravatu a vyzliekol si sako. Ostal len v bielej košeli, ktorá obopínala jeho svaly a zašomral: „Oveľa lepšie, neznášam tieto formálne odevy. Nestačí, že ma v tom nútili chodiť naši – vraj sme čistokrvní a etiketa si vyžaduje, aby som aj doma pri čítaní knihy mal na sebe toto, pochopíš to? Ja nie... buď rád, že sa časy zmenili, inak by si musel zažívať to čo ja v tvojom veku. Narcissa s Luciusom sú už modernejší.“

Harry sa musel uškrnúť. „O čom to trepeš?“

„Snažím sa ťa zabaviť,“ riekol Rabastan s nevinným pohľadom a prehrabol si vlasy.

Harry si odfrkol. „Temný pán ti možno rozkázal ma strážiť, no teraz to neplatí, tak si daj pohov.“

„Ty máš, ale náladičku,“ riekol sarkasticky. „Takže ťa odkopol ten tvoj frajer, mám pravdu? Nezabúdaj, že ťa musím sledovať a takúto vec som si všimnúť musel.“

„Do toho ťa nič,“ riekol Harry ostro.

„Snáď si neveril, že to vydrží navždy, ty naivka. Máš len štrnásť, čo si čakal, že to bude na celý život? Takéto lásky končia rýchlo, to mi ver.“

Harry mu venoval podráždený pohľad. „Nerozumieš tomu. Nechce so mnou byť kvôli tomu, čo som spravil,“ odvetil potichu.

V pozadí sa ozval hlasitý smiech, ktorý patril Narcisse a Belle. Draco bol celý červený v tvári a Harry tušil, že rozoberajú jeho a Pansy.

Pozrel späť na Rabastana, ktorý bol naopak vážny. „Och, to je drsné. Potom to nebol ten pravý, nie? Ak by mu na tebe skutočne záležalo, neodkopol by ťa kvôli tomuto.“

Harry si povzdychol. „Ja mu to nezazlievam, no aspoň mi otvoril oči. Nemohol by som ostať s niekým, komu môj životný štýl prekáža. Niečo takéto som nevykonal prvý ani posledný krát.“

Rabastan pritakal. „Tiež som si nestihol nájsť takého človeka, ktorý by to, čo som robil toleroval a ktorý by rozumel cieľom, pre ktoré som to všetko robil. A do basy som sa dostal priskoro, mal som čerstvých sedemnásť a Azkaban nie je miesto, kde si niekoho nájdeš,“ zaškeril sa. „Tam sú len skurvení úchylní aurori.“

Harry si spomenul, čím si Rabastan vo väzení prešiel a opäť dostal chuť zabiť každého aurora, ktorý sa mu dostane pod ruky. „Už si predsa vonku, máš možnosť si niekoho nájsť.“

Rabastan sa oprel a v očiach sa mu odrážali plamene. „Hej, som hľadaný väzeň v tridsiatich šiestich krajinách kúzelníckej Európy, to je fakt voľnosť.“

Harry pozrel na Rabastana a pevne riekol. „Raz budeš voľný.“

Zeleno-hnedé oči naňho zamračene vzhliadli. „Hovoríš, ako by si to plánoval zariadiť,“ uškrnul sa, no Harry ostával smrteľne vážny.

Venoval mu chladný úsmev a riekol: „To veru myslím. Zmeníme náš svet, nastane revolúcia, kompletný prevrat. Tvoje meno bude očistené a všetko začne od znova.“

„Potom ťa teda pozvem na pohárik do najlepšieho kúzelníckeho baru v Londýne. Mám jeden obľúbený, niekedy tam chodím v prestrojení, no raz by som tam chcel opäť vstúpiť ako ja.“

„Raz ti to pripomeniem, tupec,“ pousmial sa Harry.

Rabastan sa zaradoval. „Konečne si späť, debilko.“

Harry si prázdniny užíval najmä s Drogom. Merlin, nemohol uveriť, ako za tých pár mesiacov čo ho nevidel vyrástol. Bol veľký ako dospelý medveď a radoval sa ako malé šteňa, len čo Harryho uvidel. Harry si s ním zalietal na metle, lovil s ním a jemným spôsobom naňho skúšal legilimenciu. Dával mu rozkazy, ktoré Drogo hravo a bez problémov plnil. Dlhé hodiny ho škrabkával na mieste pod čeľusťou, kde to toľko miloval a rozprával mu o svojom živote.

A potom to konečne prišlo, to načo čakal celý čas, čo bol doma z Rokfortu. Znamenie mu začalo pulzovať a rozlievali sa v ňom slastné pocity. Spokojne si vydýchol a jeho telo sa radovalo, že opäť bude blízko neho...

Odopol si pár gombíkov na košeli, namieril si na hruď prútik a presunul sa do známej zasadacej miestnosti, kde vládlo klasické prítmie a len plamene v krbe osvetľovali lesklý čierny stôl, za ktorým sa konali rokovania smrťožrútov.

Temný pán stá zahalený od hlavy až po päty pri zastretom okne. Biela bezcitná maska ho uprene sledovala. Červené oči ani nežmurkli, zatiaľ čo naňho hľadeli.

Harry sa mierne uklonil. „Dobrý večer, môj pane.“

Temná postava k nemu zrazu pomaly pristúpila. Červené oči hľadeli na jeho hruď. Harry mal rozopnuté gombíky, takže mu kúsok kože spod košele trčalo. Temný pán zodvihol ruku s bledou dlaňou a dlhými prstami odhrnul zvyšok košele, aby odhalil jeho žiarivo čierne temné znamenie, ktoré pulzovalo životom.

Harry sa nevedomky zachvel pod dotykom studených prstov. Netušil, čo sa deje, no keď sa ho Temný pán dotkol bola to hotová slasť. Temný pán mu na znamenie po chvíli priložil celú dlaň a potichu vyriekol: „Deriverta.“

Cítil tak známu mágiu, ktorá doňho vstúpila a cestovala priamo do jeho magického jadra. Harry sa po chvíli musel zaprieť o dlaň, ktorá stále spočívala na jeho hrudi. Zhlboka dýchal a mal zatvorené oči, inak to ani nešlo – toľko pocitov sa v ňom rozostrelo...

Mágia zrazu ustúpila, vyšla z jeho útrob a bledá dlaň sa z jeho hrude odtiahla. Harry zakolísal, no Temný pán ho prichytil za rameno, akoby to predpokladal.

„Skurvený parchant,“ odpľul nazúrene a druhou rukou chytil Harryho za čeľusť, aby si natočil jeho tvár tak, že mu uvidí do očí. Červená a zelená sa streli v pohľade. „Preskúmal som ten magazín. Písalo sa tam presne to, čo mi Severus povedal, že si tam videl ty. Ten prostý časopis bol celkom obyčajný, žiadna mágia... avšak Severus mi povedal aj to, že máš podozrenie o nejakom kúzle, ktoré na vás muselo byť uvrhnuté, a tak som prezrel aj jeho. A našiel som to, čo som teraz našiel u teba. Niekto na vás skutočne aplikoval kúzlo, ktoré je špeciálne upravené tak, aby ste nevideli skutočnosť, ak k tomu príde.“

Harry zmätene žmurkal. „Ale prečo by niekto nechcel, aby som si mohol prečítať skutočný obsah nejakého článku?“

„Očividne niekto nechce, aby si sa ty a každý, kto o tom ochorení tvojho spolužiaka vie, dozvedel pravdu. Preto dotyčný každého očaroval, no tebe sa podarilo jeho kúzlo prelomiť, a preto si mohol vidieť skutočný text toho článku,“ vysvetľoval Temný pán, hľadiac mu do očí. „Neprekvapuje ma, že si ho nevedomky narušil. Tvoja mágia to kúzlo za chvíľu celkom zničí, už na tom pracuje. U Severusa som našiel kompletné kúzlo, u teba už len zlomok z pôvodného.“

„Nerozumiem tomu,“ vydýchol Harry a na myseľ mu prišla asi tak stovka otázok. „Niekto na mňa, Severusa, Blaisea, stavím sa, že aj na jeho matku a Cissy uvrhol nejaký druh kúzla, aby sme sa nedozvedeli pravé informácie o jeho ochorení, to je tak absurdné...“

„Viem, kto to spravil. Jeho magický podpis by som rozoznal aj v spánku. Len premýšľaj, s kým všetky tieto osoby prišli niekedy v posledných rokoch do styku?“

Harry hľadel do krvavých očí a premýšľal. Napadala mu len jediná osoba. Oči sa mu rozšírili, keď z neho vyšlo: „Dumbledore... Ja, Blaise a Severus sme s ním v posledných rokoch často. Cissy a Alessandra sa s ním mohli stretnúť pri každoročných rodičovských schôdzach.“

Karmínové oči sa zaleskli spokojnosťou. „Správne. Osoba, ktorá chce niečo ututlať a ktorá na vás nelegálne uvrhla upravené kúzlo je Dumbledore. Otázka je, čo má ten starý prekliaty parchant za lubom?“

„O čo Dumbledorovi, dočerta, ide?“

Temný pán ho pustil a prešiel ku krbu, jednou rukou sa oprel o hladkú mramorovú rímsu a pozeral do plameňov. „To že sa ťa dotkol svojou mágiou, že ťa ušpinil je vrchol, za ktorý bude draho pykať.“ Harry videl ako nechtami zaryl do mramoru. „Nikto sa ťa magicky nedotkne a už vôbec nie ten odporný...“

Harry zacítil mágiu Temného pána. Cítil ju v sebe neustále, no teraz ju od zlosti vypustil do miestnosti, inokedy sa ovládal a svoju auru v sebe pevne držal. To, že ho Dumbledore potajomky očaroval muselo Voldemorta poriadne nazúriť.

Zahalená postava sa zrazu vystrela. „Túto záležitosť nenechám len tak, no teraz sa musíme venovať aj iným veciam,“ riekol potichu a vyzval ho, aby sa posadil za dlhý stôl.

Harry tak okamžite urobil a sledoval, ako si Temný pán sadá za jeho vrchol. Karmínové oči sa naňho opäť raz upreli. „Rabastan mi ukázal, čo si spravil s úbohým starým Moodyim.“ Drobné vrásky sa mu vytvorili pri očiach a Harry z jeho hlasu mohol cítiť nádych pobavenia. „Musím priznať, že som sa bavil. Očividne sa stalo niečo podobné ako v Azkabane, keď si takmer zabil Červochvosta, i keď tu to bolo značne iné. Tvoja mágia až nebezpečne rastie. To, že si vytvorila svoj vlastný tvar je fascinujúce.“

„Minulý rok som trénoval s Dumbledorom i s vami, môj pane. No opäť raz sa mi vymkla spod kontroly,“ povedal nešťastne.

„Iste, že áno, pretože ako som povedal, neustále rastie, jej časť už dokážeš ovládať, no je to beh na dlhé trate, Harry. Svoju mágiu doženieš až keď dospeješ. Ďalšie tréningy by boli zbytočné, pretože tá sila je pred tebou a ty ju nemáš šancu dohnať.“

 Harry hľadel na masku a riekol: „Takže sa mám zmieriť s tým, že kým nedospejem nebudem ju prosto môcť ovládať, čo ak zabijem niekoho... na kom záleží?“

Červené oči sa prižmúrili. „Och, nezabiješ. Ty ju vlastne ovládaš, no neuvedomuješ si to. Záležalo ti snáď na Červochvostovi, záležalo ti na tom aurorovi? Nie, vôbec sa nemusíš obávať, že ublížiš niekomu, komu skutočne ublížiť nechceš. Práve naopak, Harry, tých, na ktorých ti záleží tvoja mágia ochráni. Aj keby si si to neuvedomoval, rovnako, ako si si to neuvedomoval pri Moodyim. Je to veľmi zložité, no zároveň tak jednoduché. Je to tvoja sila a ty si jej pán. Neurobí to, čo naozaj nechceš, aby spravila.“

Harry sa mračil, no dávalo mu to zmysel. „Takže som ho zabil, lebo som chcel.“

„Áno, vlastne áno.“

„Ja taký som, chcel som to spraviť, aj keď som si to neuvedomoval. Chcel som ho zabiť, tak ako som chcel zabiť Pettigrewa,“ skonštatoval, no konečne mal pocit, že to všetko pochopil a bol s tým zmierený. Už sa viac necítil ako príšera, prečo by sa aj mal? Skrátka taký bol, toto bol on.

„Vražda je uspokojujúca a niekedy nevyhnutná. Mágia ňou iba naberá na sile, pretože vraždiace kúzla patria medzi tie najsilnejšie. Preto každý kúzelník s našou mocou niekedy zabil, je to prirodzené, niečo, začo by si sa nemal hanbiť, nemal by si si to vyčítať,“ povedal Temný pán tichým hlasom.

 Harry sa usmial. Tak mu odľahlo, konečne mu niekto skutočne rozumel. „Cítil som sa úžasne, užíval som si to,“ priznal konečne bez hanby, bez toho, aby sa cítil ako obluda.

Drobné vrásky pri očiach mu opäť prezradili, že sa pery pod maskou stočili do úsmevu. „To veľmi dobre poznám.“

Zrazu sa ozval sykot a ťahavé zvuky niekde z podlahy. Harry sa obzrel a zbadal obrovského hada plaziaceho sa po dlážke.

„Toto mláďa tak dobre vonia,“ syčalo stvorenie, ktoré došlo až k jeho nohám a ochutnávalo ho jazykom.

„Vďaka za kompliment,“ odvetil a premeriaval si očividne magické stvorenie, ktoré malo vskutku obdivuhodné rozmery.

„Lucius mi vravel, že si parselan, no zatiaľ som nemal príležitosť to počuť,“ riekol Temný pán zaujatým hlasom. „Toto je Nagini, už som ti o nej hovoril. Väčšinu času je na love a plní nejaké úlohy, preto si ju ešte nemal možnosť vidieť. “

„Och, áno. Rád ťa sssspoznávam, Nagini,“ riekol smerom k hadovi, ktorý sa mu skrútil pri nohe.

„Chutné mláďa, chutné.“

Had sa po chvíli doplazil k Temnému pánovi, stočil sa mu okolo krku a preplazil sa na stôl. A vtedy, keď mal lepší výhľad na to ohromné stvorenie sa zarazil.

„To je zvláštne,“ zašepkal.

Temný pán odtrhol pohľad od svojho hada a s otázkou v krvavých očiach pozrel do jeho.

„Môj... môj patronus,“ povedal zaskočený a švihnutím prútika vykúzlil svojho patronusa.

Temnú miestnosť zaplavilo biele svetlo s modrastým nádychom a vo vzduchu sa objavil obrovský had, ktorý preplával vzduchom až k Harrymu, kde sa usídlil na stôl kúsok od Nagini.

Harry stuhol. Hady boli skrútení vedľa seba a ak by nebol jeden z nich kúzlom, boli by absolútne identickí.

Harry sa postavil a v momente kúzlo zrušil. Patronus v podobe hada, ktorý vyzeral presne ako Nagini sa rozplynul vo vzduchu. A miestnosť opäť pohltilo iba tlmené, ospalé svetlo z krbu.

Obrátil sa k jedinému oknu, ktoré nebolo zastreté hrubými závesmi a nedokázal ani len premýšľať nad tým, čo to malo znamenať. Cez okno bolo vidno zasnežené kopce v okolí a zhluk náhrobkov vzadu na pozemku, sústredil sa na tento výhľad a snažil sa dať dokopy, keď zrazu na ramene ucítil pevný stisk, z ktorého sa mu zachvelo celé telo.

„Neviem, prečo má takú podobu, môj pane. Nagini som nikdy predtým nevidel,“ riekol priškrtene.

Muž, stojaci za ním mlčal.

„Mal by som ísť, pane,“ riekol, no stisk z jeho ramena nepoľavil.

A potom ucítil vzadu vo vlasoch bozk. Vydýchol a v odraze okna zazrel seba a postavu stojacu za svojim ramenom. Videl jej tvár... žiadna maska... len bledá, dokonalá tvár s tmavým obočím, výraznými očami a ostrými lícnymi kosťami.

Ich pohľady sa v odraze okna stretli.

„Tommy....“ pomyslel si, no vedel, že je to iba jeho predstava. Tá tvár tam v skutočnosti nemohla byť. Nebolo to možné. Nestál za ním predsa jeho Tom, ale Temný pán.

Hľadel do krvavých očí v odraze a mal pocit, že sa zastavil čas a on chcel, aby to tak skutočne bolo.

Postava za ním sa zrazu prudko odvrátila. Tvár mladého krásneho muža zmizla a Harryho odraz osamel.

„Teraz sa musíš sústrediť na turnaj. To je jediná vec, ktorá je momentálne dôležitá,“ riekol tichý hlas a Harry sa otočil, aby videl onú postavu, ktorá stála otočená chrbtom, už naňho viac nepozrela. „Smieš ísť.“

„Dovidenia, môj pane,“ zašepkal a zmizol. 

~

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

....

(Kilia Ice , 13. 12. 2017 16:50)

Ach. To bolo úžasné. Dúfam že čoskoro bude pokračovanie. Už sa teším ako bude Harry s Temným pánom /Tomom, ale aj tak mi je ľúto ako sa zachoval Blais. Teším sa na ďalší diel :D

:-)

(Achája, 26. 11. 2017 21:56)

Och... geniální jako vždy! Nějak nemám slov nad tím koncem:-)
Mrzí mě, jak se Blaise s Harrym rozešel, ale je mi jasné, že to bylo potřeba. Opravdu by mě zajímala ta nemoc, je to takové podivné...

skvělé

(jill, 26. 11. 2017 21:48)

Super další kapitola. Škoda že se Blaise Harrymu odcizil ale zase to nebude pro Harryho takova rana az Blaise umře, nebo že by Harry vymyslel kouzlo, ktere Blaisovi pomůže? Jinak Harry má zajímavého patrona, ale nic co by se nedalo čekat když nevyrůstal v nebelvíru. Zajímalo by mě kdy už si Harry konečně uvědomí že Tom a Voldemort je jesna a tatáž osoba, ale bojím se že pak by se od Voldemorta neodtrhl vůbec. Doufam ze se nekdy v budocnosti Voldemort sloučí se všemi svými viteály a nebude tak zlý a budou s Harrym spolu a nandají to Brumbálovi

:O

(Chem, 26. 11. 2017 17:21)

Óóóóooooooo... :D Ten koniec ? Vau. som úplne natešená. Táto časť bola top, top. Ani neviem, čo prvé pozdvihnúť. Tá záhada s Blaisovým ochorením - som hrozne zvedavá na to, prečo to ten hnusák Dumbledore urobil. A tá vražda? Vau! To som vôbec, vôbec nečakala... Harry je riadny devil. :( V podstate úplne súhlasím s tým, čo mu vykričal Blaise. Že je vrah a tak. Bezohladu na to, či bol Moody zlý, alebo nie. Ešte než si Harry uvedomil, že ho skutočne chcel zabiť, som mu to bola schopná odpustiť. Paradoxne sa mi veľmi páči, že nie vždy súhlasím s jeho ideológiou a činmi. :D Čo sa týka ešte ten Blaiseovej choroby, dúfam, že na to Harry nezanevrie, aj napriek tomu, že sú po rozchode. Inak je to úžasné, to ako išli vo vlaku a nikto sa s nikým nerozprával. V tejto časti bola kopa skvelých momentov. Aj samotný ten rozchod s Blaisom bol tak perfektne napísaný.
Rabastan... Nemôžem sa ubrániť, ale keď je k Harrymu taký milý... ah, hneď tam vidím nejakú chémiu, iskrenie keď sa doťahujú. :D Ale ten koniec... Awww... Úplne si želám, aby Harry spoznal v tých červených očiach svojho Toma.

Juu

(Xlovexx, 24. 11. 2017 17:36)

Ohhh to bylo tak neskutecne skvely!!!! Tuhle povidku mam hrozne moc rada kor, kdyz jsem mocc povidek na tento par necetla. Uplne se klepu na dalsi dilek. Vubec nevim, jak tohle harry vezme. Tommy je voldemort s celou dobumu to taji!!! Oh ja chcise dalsi dil!

...

(Karin chan, 22. 11. 2017 22:30)

Omg!!! Toto bolo úplne úžasné! Ja chcem ešte ďalšiu!!
Som zvedavá na to kúzlo ktoré použil Dumby na Harryho. To ako si opísala tu vraždu bolo mega. Blaisoca reakcia ma kus mrzela, ale nič neocakavatelne. Dúfam, že aj napriek tomu že je už medzi nimi koniec sa podarí Harrym rozlúštiť tu záhadu. Na konci som si už fakt myslela že to bude naozaj Tom, ale ja viem že v skutočnosti je to on. Škoda že sa Voldy neodhalil naozaj. Strašne sa teším na ďalšiu časť

Paráda.

(Karin, 20. 11. 2017 22:12)

Krásná kapitolka ten konec.

.<3

(Nyssa, 19. 11. 2017 20:05)

Najprv prekvapenie, keď som len tak zo zvyku prišla skontrolovať, či niečo nepribudlo a ono sa tak skutočne stalo!
A potom to začal, táto kapitola bola úplne úžasná a hneď sa stala jednou z najobľúbenejších. V dobe keď Harry objavil magazín a kúzlo, tak som si najprv myslela, že to z nejakého zvráteného dôvodu spravila Blaiseová mama (predsa len, vražednú povesť už má a ktovie čo by mohla plánovať), ale je fakt, že Dumbledore je asi lepšia voľba :D
Temný Harry je celkom zážitok a dokazuje, že sa od neho ešte máme na čo tešiť. Rabastan je zlatíčko a mňa teší ako sa jeho postoj k Harrymu od ich prvého stretnutia zmenil. To ich podpichovanie je perfektné :) A musím priznať, že aj moje myšlienky a predstavy dnes zablúdili omnoho ďalej (npr. keď Rabastan hovoril ako nenašiel partnera). Na druhú stranu by som Tomovi nepriala, aby si Harry našiel ešte niekoho iného...samozrejme okrem Voldyho :D
A nakoniec ten záver! Pri čítaní som mala zimomriavky, ostatne ako takmer vždy keď sa dostane Harry s Voldym do styku. Táto kapitola ma tak neskutočne dostala, že netuším ako vydržím, kým napíšeš pokračovanie. Preto teraz vravím svoje úprimné Ďakujem za tvoju rýchlosť a tak úžasnú kapitolu :)

...

(MiraJane, 19. 11. 2017 17:06)

O můj bože :D No tak u poslední scény jsem málem zemřela :D Co se týče zbytku kapitoly, byla úžasná. Zatím nejlepší kapitola řekla bych. To jak se Blais zachoval mě vážně překvapilo. I když si říkam jestli v tom není ještě něco. Chvílemi jsem měla pocit, že reaguje tak přehnaně i proto, že nechce být s Harrym kvůli své nemoci. Aby pak pro Harryho nebylo těžké až zemře, ale možná se pletu.:D I tak mě to mrzelo, ale na druhou stranu je to asi dobře. Rabastana začínám mít naopak raději a raději. Scény kdy je s Harrym patří mezi mé oblíbené, vážně se těším na další :D Také zmijozelští jsou super, jsem ráda, že jsou temní, ale zároveň přátelé. Co se Toma a Voldyho týče..trochu se bojím jak to bude až Harry zjistí pravdu, hlavně až se to provalí i Voldemortovi. I u Blackova dědice jsem měla pocit, že po tom co se Voldy dozvěděl o Tomovi v medailonku, příběh nabral takový divný směr, už tam nebylo takové to tajmenství. Ale myslím, že tady to bude ještě chvíli trvat, přeci jen ani Harry ještě neví, že Tom je temný pán. :) Docela se nemůžu dočkat jestli Harry a Voldy budou nějak laškovat, už ten polibek do vlasů mi nahnal husí kůži :D Také jsem ráda, že příběh není uspěchaný, říkala jsem si, že zde bude už druhý úkol a ono ne, místo toho jiné záležitosti. Celkově mám tuto povídku ráda a stává se jednou z mých nejoblíbenějších. Těším se na další díl.

...

(Tinů, 19. 11. 2017 13:25)

Toto bola asi jedna z najlepších kapitol. Občas som zabúdala dýchať. Užastná. Som velmi zvedavá, ako sa to vyrieši s tou Blaisovou chorobou a Dumbledorom. Dáko ma ani nemrzelo že ho Blaise odkopol aj keď boli spolu zlatý. A bola som uplne mimo z toho ako Harry zabil Moodyho. Velmi sa mi páčilo ako sa Rabastan zachoval. Keď sa tak tulkali :D moje zvrhlé myšlienky si už predstavovali niečo viac. A koniec je proste pecka, jak ho Voldy pobozkal do vlasov a Harry videl Tommyho. Už nech si spočíta 2 a 2 nech mu z toho víde to čo má. Neviem sa dočkať ďalšej kapitoly a ďalšej úlohy. juhuuu.
Ďakujem za kapitolu :)