Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola XIV.

15. 1. 2018

 

Za nádherné komentáre,

ktoré ma veľmi potešili a rozjasnili mi dni ďakujem: 

Piper, Nikoleta, jill, xlove, Karin, Tinu, sisi, MiraJane, Achája, Karin chan a Haru <3

harryblaise.jpg

Kapitola XIV. 

Nech žije temnota

 

Čas neúprosne bežal a noci boli stále chladné, no príroda už nevyzerala tak vyčerpane a strhane. Na stromoch začínali rásť prvé púčiky, tráva naberala sýto zelenú farbu a vtáci o sebe dávali vedieť hlasitým spevom, ktorý Harry počúval, keď nemohol spať a prechádzal sa skrytý pod neviditeľným plášťom, cez temné nočné pozemky čarodejníckej školy.

Chýbal mu Blaise – jeho najlepší kamarát; chlapec, ktorý mu venoval prvý bozk.

Nakoniec k tomu prišlo. Blaise odišiel na vlastnú žiadosť zo školy. Jeho ochorenie sa zhoršovalo. Záchvaty boli častejšie a už bolo nemožné, aby udržal krok s ostatnými. So svojim ochorením sa zdôveril aj Theovi, Dracovi, Pansy a Daphne, ktorí sa zachovali ako správni Slizolinčania a nerobili pred ním veľkú drámu. Aj keď Daphne mala na krajíčku. V ich partii zrazu ostalo prázdne miesto, ktoré už nik nedokázal zaplniť. Nepustili k sebe nikoho, po Blaiseovom odchode sa ich puto spevnilo, nabralo na sile.

Harry sa nevedel zmieriť s tým, že jeho kúzlo zlyhalo. Aj keď ho Tom neustále presviedčal o tom, že všetko spravil správne. Snažil sa kúzlo prerobiť, no tápal a prepadal zúfalstvu.

Dnes sa mali šampióni opäť raz fotiť pre rôzne denníky a magazíny. No tento krát aj so svojimi rodinami. Harry stál vedľa Draca, po boku Fleur, jej sestry a Viktora v prázdnej sieni, kde si už fotografi pripravovali kulisy. Dumbledore sa rozprával s madam Olympe a Karkaroffom, zatiaľ čo v krboch horeli zelené plamene, z ktorých vychádzali ľudia.

„Nemôžem sa dočkať, kedy ťa predstavím našim ´Arry!“ rozprávala Fleur s úsmevom. „Chcú veľmi spoznať odvášneho mladíka, ktorrý ma zachrránil!“

Z jedného z krbov hneď na to vyšiel postarší muž s mohutnými ramenami a vkusne upravenou briadkou. Mal svetlé vlasy a žiarivo sa usmial len čo zbadal Fleur a jej sestru.

„Papa!“ vyhŕkla a aj so svojou sestrou sa k nemu rozbehli.

Z vedľajšieho krbu vyšla Narcissa. Mala elegantné ľadovo-modré šaty s diamantmi a okolo ramien sivastú kožušinu. Vlasy mala rozpustené a nežne natočené, spadali jej na plecia a Harry si opäť raz pomyslel, že vyzerá ako anjel či víla.

Len čo jej svetlomodré oči spočinuli na Harrym a Dracovi, nádherne sa usmiala a oboch vyobjímala, aj keď sa Draco silou mocou bránil.

„Pre Salazara, matka, kroť sa trochu,“ hundral a upravoval sa. „Sú tu novinári a fotografi,“ krútil pobúrene hlavou.

Harry schytal spŕšku bozkov na líce aj vlasy, keď ho pevne zovrela, ignorujúc Dracove frflanie. „Keď som sa dozvedela, čo sa stalo počas druhej úlohy takmer som skolabovala.“

Tomu Harry aj veril, pretože po úlohe ho Cissy zasypala celou hŕbou listou, v ktorých sa ubezpečovala, či je v poriadku.

„Synovia,“ prehovoril Lucius, ktorý sa doteraz zoznamoval s ostatnými rodičmi a s malým pousmiatím im kývol na pozdrav.

Hneď na to k nim pristúpil Evan. „Lucius, rád ťa vidím, priateľ môj,“ riekol srdečne a podal si s ním ruku. Harry si už dávno všimol, že aj po rokoch to medzi nimi viditeľne iskrilo. Dlhé pohľady a úprimné úsmevy, ktoré si zakaždým vymenili ho v tom iba utvrdzovali. Pozrel na Cissy, ktorá si ich interakciu vôbec nevšímala a odišla sa zoznámiť s rodičmi ostatných šampiónov.

„No máme tu malú stretávku smrťožrútov,“ zhodnotil Tom pobavene.

Harry sa nenápadne uškrnul. Na Rokforte bolo presne päť smrťožrútov z vnútorného kruhu Temného pána, ak nerátal zradcu Karkaroffa. Keby len Dumbledore vedel, kto mu chodí po škole.

„Iste si na svojho syna pyšný,“ pokračoval Rosier a jeho sýto modré oči na ňom spočinuli. „To čo Harry predviedol počas oboch úloh bolo ohromné.“

„To vskutku som,“ pritakal Lucius s chladným úsmevom. „Avšak nikdy som o ňom nepochyboval,“ riekol a vymenil si s Harrym prívetivý pohľad.

Rosier sa spokojne usmieval, no potom si zrejme všimol smer Luciusovho pohľadu.

Harry vedel na koho sa jeho otec díva. Jeho sivé oči sledovali druhý koniec miestnosti, kde sa zhováral Karkaroff s Dumbledorom a Maxime.

„Nehorázne,“ odpľul Lucius náhle. „Ako sa opovažuje tu vôbec byť? Mal by sa skrývať a triasť strachom, vie predsa, že je späť, nemohlo mu to vďaka jeho znameniu uniknúť.“

Rosier prikývol. „Musím sa veľmi ovládať, aby som ho ignoroval,“ riekol skrz zaťaté zuby. „On o ňom už vie, informoval som ho o jeho prítomnosti na Rokforte, verím, že s ním spraví krátky proces.“

Harry, Lucius i Evan si vymenili pobavené pohľady, keď vtom spustil Dumbledore:

„Drahí rodičia našich skvelých šampiónov, prosím o pozornosť,“ riekol teatrálne a otočil sa k hosťom s vrelým úsmevom. „Pripravte sa na fotenie.“

Harry a jeho rodina sa fotili ako prvý, pretože mal najväčší počet bodov. Fotografi ich navigovali, kam a ako sa postaviť. Harry stál pred Luciusom a Draco pred Cissy. Oslepilo ich niekoľko bleskov a bolo po fotení.

Zatiaľ čo sa fotili Krumovci, Fleur ho zoznámila so svojimi rodičmi. Veľmi mu ďakovali ozaj zlou angličtinou, až kým neboli na rade i oni a Harry si konečne vydýchol.

„Bolo od teba nesmierne statočné, že si tú dievčinu zachránil. Som na teba veľmi pyšná,“ šepkala mu Cissy, keď k nim podišiel Dumbledore.

„Narcissa, Lucius, milé, že sa konečne vidíme aj pri takejto príjemnej príležitosti, nemyslíte?“

Lucius naňho prižmúril oči. „Pri poslednej úlohe ste ohrozili život môjho syna, Albus. Podal som na vašu osobu sťažnosť na ministerstvo. Nemyslite si, že sa budem len tak prizerať vášmu fatálnemu zlyhaniu.“

Srdečný úsmev z tváre toho prekliateho starca nezmizol. „Áno, áno, bol som už informovaný, je mi veľmi ľúto, čo sa stalo. Nikto nerátal s tým, že sa v našom malom jazere objaví samotná vodkyňa temných bytostí, za celé tie roky čo tu učím sa niečo také nestalo.“

„Pre Merlina,“ vzdychla Narcissa a chytila sa za hruď. „Vy ste moje úbohé deti pustili do jazera, v ktorom bola samotná vodkyňa?“

„Dozvedeli sme sa to príliš neskoro,“ riekol Dumbledore ustarostene. „Našťastie, všetko dobre dopadlo.“

„Ale nemuselo,“ zavrčal Lucius.

„Zaujímalo by ma, či Dumbledore vie, že prišla práve kvôli tebe,“ prehovoril Tom zamyslene.

O chvíľu sa do rozhovoru zaplietol aj Crouch, ktorý sa Luciusovi očividne podlizoval a pchal do zadku. Harry s Dracom sa radšej taktne vzdialili k vysokému oknu, skrz ktoré bolo vidno pár vzdialených domcov v Rokville.

„Písal ti dnes Blaise?“ spýtal sa Draco, zatiaľ čo Harry hľadel von oknom.

Prikývol. „Píše mi každý deň aj niekoľko krát, pretože zabúda, že mi vôbec písal,“ zašepkal a povzdychol si.

„Zabudne aj na nás?“

A Harry mal strach odpovedať, tá otázka mu naháňala hrôzu už od prvej chvíle.

Draco ho chytil za plece a obaja hľadeli na vzdialenú dedinku, za ktorou zapadalo slnko.

Harry sa učil s Hermionou v knižnici a nemohol si nevšimnúť, ako sa každú chvíľu zasnívane usmieva.

„Mám sa tváriť, že si tvoj zaľúbený výraz nevšímam, alebo sa mám rovno spýtať?“ prehovoril, keď sa odtrhol od rozčítaného textu.

Hermiona si namočila špičku brka do fľaštičky s atramentom a začervenane naňho vzhliadla. „Neviem o čom to hovoríš.“

Harry si s úsmevom odfrkol. „Nekecaj, Hermi. Od plesu ťa sotva vidím, niekedy chýbaš aj v knižnici, a to už je čo povedať. Kde len tráviš všetok čas? Žeby s istým chytačom za bulharský tím?“

Hermiona si nervózne odkašľala, no nakoniec vzdychla: „On je úžasný, Harry! Hoci sa veľmi nerozprávame, zväčša ma len sleduje...“

„Eh?“ zodvihol pobavene obočie.

Hermiona sa začervenala ešte viac. „Vieš, je taký zlatý, on... myslím, že sa predo mnou hanbí, ale bozkáva sa perfektne, v tom rozhodne hanblivý nie je.“

Pozreli si do očí a nahlas sa rozosmiali.

„Ticho tam!“ vykríkla madam Pinceová od stola a obaja sa rýchlo utíšili.

„A čo ty a Blaise – chodíte teda spolu, alebo nie?“

Harry zvážnel. „Vždy sme boli viac priateľmi, ja... neviem, je to zložité.“

„Zložité? Miluješ ho či nie?“

Harry sa zarazil. „Ty Viktora miluješ?“ spýtal sa prekvapene.

Hermiona si na prst natočila niekoľko pramienkov vlasov a odvetila: „Nuž, nie sme spolu ešte veľmi dlho, ale áno, myslím, že som zaľúbená.“

„Mám Blaisea rád, ale...“ spomenul si na Tomove slová, ktoré mu raz povedal. Vysvetľoval mu, aké je to cítiť zamilovanosť. „Nie, nemilujem ho takým spôsobom.“

„On ťa, ale určite ľúbi, to ako sa na teba stále díval. Ty si sa naňho tak nikdy nepozeral. Prečo vlastne odišiel zo školy? Nikto o tom nič nevie...“

Harry sa rýchlo vrátil k rozčítanému textu. „Mali by sme sa učiť.“

Ešte hodnú chvíľu na sebe cítil jej pohľad, no nakoniec múdro mlčala.

„Ahoj, Harry!“

Harry sa otočil za dievčenským hlasom. Pri neďalekom regály stála skupinka dievčat z tretieho ročníka. Všetky sa hromadne červenali. Jedna z nich sebavedome vystúpila k nemu a spýtala sa: „Nešiel by si so mnou tento víkend do Rokvillu?“

„Nechystám sa tam,“ povedal zdvorilo a chystal sa otočiť, keď sa pridala ďalšia.

„A so mnou?“

„A so mnou, Harry?“

Hermiona naňho vzhliadla. „Poznáš ich vôbec?“

Pokrútil hlavou a vzdychol si, chystajúc sa svoje nápadníčky odbiť, no predbehol ho Draco:

„Padajte ochechuly,“ zavrčal a negalantným spôsobom pomedzi ne prekľučkoval až k ich stolu. „Môj brat nemá záujem, tak odpáľte!“

Dievčatá mu venovali pohoršené pohľady, no rýchlo sa stratili, keď si k nim Draco prisadol. „Salazar, tie sú teda otravné. Nestačí, že ti stále vypisujú?“ krútil hlavou a vykladal si na stôl učebnice.

„Hádam sa po skončení turnaju upokoja,“ riekol Harry unavene.

 „Nuž, ale si slávny, a to nie len kvôli turnaju a navyše z teba rastie dosť atraktívny mladík, zrejme sa ich nezbavíš ani potom,“ povedala Hermiona ustarostene.

„Kým si sa ručičkoval s Blaiseom nechali ťa na pokoj, no teraz, máš vážny problém, bratu,“ uškrnul sa Draco, zatiaľ čo listoval v knihe.

O chvíľu za nimi dobehol Theo. „Čaute!“

„Pre Merlina, Theodore, čo ty robíš v knižnici? Nepamätám si, že by som ťa tu niekedy videl,“ vyhŕkol Draco zhrozene.

Theo mu venoval otrávený pohľad, no potom sa vzrušene pozrel na Harryho. „Začali odhaľovať bludisko a je to veľkolepé, musíš to vidieť, Harry! Poď, možno to uvidíme aj odtiaľto.“

Theodore sa prihnal k najbližšiemu oknu a Harry s Dracom a Hermionou sa k nemu pridali. Na voľnom pozemku neďaleko metlobalového ihriska stála skupina postáv s prútikmi a pred nimi sa začínal objavovať komplex zložitých a kľukatých uličiek tvorených živým plotom, ktorý siahal do poriadnej výšky.

„Páni, bude to obrovské,“ žasol Draco, ktorý mu nazeral cez rameno.

„Vyzerá to strašidelne a nebezpečne,“ riekla Hermiona zhrozene.

„A to si hovoríš Chrabromilčanka, Grangerová, kde je tá vaša povestná odvaha?“ odfrkol si Draco.

„No, Harry, veľmi ti nezávidím,“ zamumlal Theo, hľadiac cez okno.

„Nejaké bludisko nás nezastaví, s našou inteligenciou a mocou sa k poháru dostaneme bez problémov,“ riekol Tom pokojne.

„Netiahne sa aj za pozemky?“ spýtal sa Draco a nahol sa bližšie.

„Nie, končí tesne pred nimi,“ odvetil Harry s istotou, aj keď na koniec nebolo vidno. „Preto mám aj tú úlohu, nie?“ pošepkal mu pri uchu.

Draco prikývol. „Och, jasne.“

A tak tri postavy v okne sledovali bludisko, ktoré neustále rástlo, priamo pred ich očami.

Večer ležal v posteli a hľadel na tú Blaiseovu. Trhalo mu to srdce. Otočil sa na druhú stranu k Dracovi a sledoval ako pokojne spí, až kým sám konečne neupadol do spánku.

Prudko sa strhol a posadil sa. Dýchal rýchlo, akoby prebehol celé míle. V očiach mal nepreliate slzy a za viečkami ešte stále dokázal vidieť poslednú scénku z jeho nočnej mory. Čierna silueta sledujúca mŕtveho dokaličeného Moodyiho, ktorý sa vzápätí začal meniť na Rabastana. Zeleno-hnedé oči boli prázdne a bez života, ústa otvorené dokorán v nemom výkriku. A čierna postava stála nad ním a necítila nič... vôbec nič.

Sedel na posteli a pohľadom sa vyhol tej susednej, ktorá zívala prázdnotou. Hodil na seba sveter, neviditeľný plášť a opustil fakultu. Rokfort bol cez deň ako z rozprávky, no v noci pôsobil strašidelne. Všade bolo ticho, od kamenných múrov sa ozývalo temer všetko a miesto lustrov na chodbách svietili len tlmené sviece či fakle zabodnuté v stene. Prešiel až k dverám v tmavom koridore, no nezaklopal, miesto toho zašepkal heslo a ony sa samé otvorili.

Naskytol sa mu pohľad na zaprataný pracovný stôl a pomaly dohorievajúcu sviečku, ktorá osvetľovala mladého muža ležiaceho na neopravených testoch. Moodyiho umelá noha bola pohodená na pohovke a oko ležalo v miske na jednej z mnohých skriniek.

Harry zo seba zhodil neviditeľný plášť a odhodil ho na kreslo pri vyhasnutom krbe. Podišiel k spiacej postave a štuchol do nej. „Ráno ťa bude pekelne bolieť chrbát.“

Postava sa zamrvila, niečo zamumlala, no nakoniec sa s nadávaním vyrovnala a zodvihla k nemu tvár odtlačenú od brka. „Och... dopekla... tieto testy ma raz zabijú,“ zívol si, no vzápätí zodvihol obočie. „Čo tu zase otravuješ, fagan?“

„Nemôžem spať, a tak som chcel znepríjemniť načatý večer aj tebe,“ odvetil Harry drzo a posadil sa na kúsok stola, ktorý nebol zaprataný vecami. Do ruky schmatol neopravený test z tej ohromnej hromady, na ktorej Rabastan spal a riekol: „Môžem ti s tým pomôcť, ak chceš.“

„To určite, zvládam to úplne v pohode,“ odvetil Rabastan a vytrhol mu pergamen z ruky.

„No to vidím, profesor,“ odvetil ironicky.

„Musím si vypiť, inak ma drbne, vážne, toto profesorovanie a pestúnska práca nie je pre mňa,“ povedal a postavil sa, načo jeho kosti hlasito popraskali.

„Nerozpadáš sa po všetkom tom všechodžúse, ktorý denne vypiješ?“ spýtal sa Harry pobavene.

„Naser si,“ odvrkol Rabastan a nalial si pohárik. „Nechceš?“ spýtal sa ho a kývol naňho s fľaškou.

„Mám štrnásť, tupec,“ odvetil Harry pohoršene.

„Tss, niekedy zabúdam, že si až taký sopliak. Hold, vyzeráš staršie,“ pokrčil plecami a odpil si.

„To bude mojou magickou aurou,“ odtušil Harry, zoskočil zo stola a posadil sa zaň. Vzal si do ruky brko, ktoré namočil do červeného tušu a začal opravovať práce tretiakov a štvrtákov.

„Nie, že budeš niekomu nadržiavať, sú tam aj vaše testy,“ povedal Rabastan a ležérne sa posadil na pohovku.

„Pansy napísala poriadnu hlúposť, vraj Rictusempra spôsobuje trvalú bolesť zubov, obrana jej nikdy nešla,“ rozprával Harry, škŕkajúc po pergamenoch.

Rabastan sa zaškľabil. „Kiež by všetky testy boli ako tie tvoje. Jedinú červenú čiaru, ktorú v nich musím napísať je, keď píšem Véčko, lebo bifľoš ako ty nerobí chyby.“

„Som prirodzene múdry, toho bifľoša si odpusti,“ povedal Harry uštipačne, bez toho, aby odtrhol pohľad od prác.

„Pche, ty si tak akurát prirodzene namyslený. No už spusti, krpec, čo sa ti snívalo? Moju spoločnosť o takejto hodine vyhľadávaš len, ak máš fakt brutálne sny, tak, čo to bolo tento krát?“

Harry sa naňho krátko zahľadel a preglgol. „Nič zaujímavé,“ zamumlala a sklonil sa k testom.

„Počkaj, tak teraz ma to fakt zaujíma, nejako si zbledol. No hovor, minule to bolo celkom napínavé,“ škemral Rabastan a vyložil si nohy na konferenčný stolík.

„Naozaj to tak chceš vedieť?“ spýtal sa Harry a snažil sa pôsobiť ľahostajne.

Mladý muž prikývol a Harry zašepkal: „Zabil som ťa.“

Rabastan ostal zarazený. Odložil pohárik a postavil sa. „Toto nie je vtipné. Si poriadne nebezpečné decko, mohol by si to spraviť naozaj, mal by som utekať?“

Harry odložil brko. „Nežartuj.“

Rabastan sa na odľahčenie zasmial a podišiel k nemu. „No ták, moja smrť ťa tak vykoľajila?“

„Možno,“ zahundral.

„Že ti na mne záleží, len si to priznaj,“ rozprával s úškrnom a oprel sa lakťami o stôl, pozerajúc naňho.

„Mám ťa v paži, vôbec mi na tebe nezáleží, len to nebol príjemný sen, po ktorom by som zaspal,“ odvetil Harry a vyhýbal sa jeho očiam.

„Kecy, bol si z mojej smrti hotový, čo?“

Harry prevrátil očami. „Úprimne, vôbec. Hotový som bol z toho, že som ťa v tom sne zabil, ale teraz by som to spravil rád, tak si dávaj bacha.“

„Si zlý klamár,“ štuchol doňho Rabastan a prisadol si vedľa neho. „No, pusťme sa do toho, dozajtra to musí byť hotové.“

Harry sa trochu posunul, aby mu spravil priestor a spoločne opravovali testy, ktorých mali ešte peknú hŕbu.

„Presuňme sa na pohovku, bude to pohodlnejšie,“ prehovoril Rabastan po nejakej chvíli a všetky pergameny sa vzniesli do vzduchu.

Harry si presadol na pohovku a naklonil sa ku konferenčnému stolíku, kde testy elegantne pristáli.

Rabastan sa posadil vedľa neho a pokračovali v práci.

„Čas stávať, maličký,“ prebudil ho Tom jemne.

Harry nesúhlasne zastonal a pootvoril oči. Ležal na veľmi pohodlnom... stehne? Nechápavo zažmurkal a až teraz si uvedomil, že má vo vlasoch cudziu ruku. Nakukol hore a uvidel Rabastana, ktorý sedel s hlavou opretou dozadu a spal. Harry mu ležal na stehne a Rabastan mal ruku v jeho vlasoch.

Navyše v tej svojej ešte stále zvieral brko. Opatrne sa vymanil z Rabastanovho dotyku a posadil sa. Rukou si prehrabol vlasy a vzhliadol na stôl, kde ležali už opravené práce. Ostala len jedna, pri ktorej zrejme zaspal Rabastan. Doopravoval aj tú, venoval spiacemu mužovi pohľad a prehodil cez seba neviditeľný plášť.

„Tak to bolo trápne prebudenie,“ pomyslel si Harry, keď sa zakrádal späť do svojej fakulty.

„Práveže si pri ňom až nezvyčajne pokojne spal. Možno sa s ním cítiš bezpečne,“ odvetil Tom.

„Vlastne sa aj cítim po dlhom čase celkom odpočinuto,“ priznal, keď prechádzal cez chlapčenskú spálňu, v ktorej ešte všetci spali a vošiel do kúpeľne. Zhodil zo seba pyžamové nohavice aj sveter, vkročil pod sprchu a nedokázal prestať myslieť na ten pocit bezpečia, ktorý začal cítiť v Rabastanovej prítomnosti.

. . .

Harry úspešne zvládol všetky dôležité testy a skúšky. A teraz ho čakala tá najväčšia – tretia úloha v Trojčarodejníckom turnaji. Veľkolepé bludisko majestátne stálo na pozemkoch Rokfortu a pred ním boli zostavené tribúny, na ktorých sedelo i stálo hlasité publikum, vrátane novinárov z celého kúzelníckeho sveta. Skrátka vskutku perfektná príležitosť na oznámenie návratu lorda Voldemorta. Harry cítil, ako sa Tom teší, on sám bol vzrušený tou predstavou, nemohol sa dočkať, keď uvidí to prekvapenie na Dumbledorovej tvári, keď sa objaví na jeho škole samotný Temný pán, ktorý mal byť podľa všetkého mŕtvy.

No, aby sa tak stalo, musel sa dostať ako prvý k poháru, teda k prenášadlu a priviesť sem jeho smrťožrútov. Ako tak stál pri Dumbledorovi, Snapeovi a Rosierovi, zatiaľ čo ho neustále oslepovali blesky fotoaparátov, sledoval davy ľudí – pracovníci z tuzemského i zahraničného ministerstva, študenti, profesori, aurori– hocikto z nich dnes večer môže prísť k úhone. Nastane boj, aj keď sa Temný pán chystal len vyhlásiť vojnu a svoj návrat, aby všetci vedeli, že je späť a ich svet už viac nie je to bezpečné miesto. No Harrymu bolo jasné, že k samotnému boju dôjde, aurori zaútočia a smrťožrúti sa budú brániť.

Netušil, aké má s ním Temný pán plány, no neprikázal mu vziať si so sebou svoju masku a smrťožrútske rúcho. Rabastan sa vytratil zo školy pred pár hodinami. Šiel sa pripravovať s ostanými. Ostal iba Snape – Harry netušil, či ho Temný pán vôbec zasvätil o tom, čo sa bude diať – a Rosier, ktorý nemal veľmi možnosť odísť, keďže bol v komisii.

Dorazil aj samotný minister, ktorý sa ponúkol, že bude poslednú úlohu komentovať. Harry nepochyboval, že to robil najmä kvôli zahraničným novinárom, skrátka, aby sa aj o ňom písala vo svete.

„Dámy a páni! Za okamih začne tretia a zároveň najťažšia úloha, ktorú budú naši šampióni musieť zdolať, ak chcú svojej škole i sebe priniesť nevídanú slávu vo svete, ale aj získať slušnú finančnú odmenu! Dovoľte mi, pripomenúť vám doterajšie hodnotenie: na prvom mieste s počtom bodov deväťdesiat, áno, počujete správne, neskutočných deväťdesiat bodov, má pán Harry Potter-Malfoy – šampión za hosťujúci Rokfort!“

Publikom šalelo a jasalo tak hlasito, že vtáci zo Zakázaného lesa vyľakane vzlietli na tmavé nebesia. Harry videl celú slizolinskú tribúnu mávať rôznymi transparentmi v zelených farbách. Musel sa pousmiať nad Daphne, Theom, Dracom a Pansy, ktorí mávali najusilovnejšie. Videl na ich tvárach úsmevy, čo mu zlepšilo náladu, už dlho sa poriadne neusmievali. Po Blaiseovom odchode nemali veľmi dôvod.

„Na druhom mieste je s počtom bodov osemdesiat pán Viktor Krum z Inštitúcie čar a kúziel Durmstrangu!“ Ozval sa ďalší hromadný potlesk, pokriky, Karkaroff sa nadšene usmieval a Harry sa uškrnul, pretože vedel, že mu ten úsmev čoskoro z tváre zmizne.

Fudge pokračoval: „A na treťom, teda poslednom mieste, sa umiestnila slečna Fleur Delacourová z Akadémie Beauxbatonsu!“

Harry zahliadol, že Fleur už nestojí pri madam Maxime, ale podišla ku Fudgeovi a niečo mu rozprávala. Fudge jej zrazu predal k hrdlu svoj prútik a Fleurin hlas sa rozľahol okolím. „Touto cestou by som rrada poďakovala jednému veľmi odvášnemu mladému mušovi, bez ktorrého by som tu dnes nestála. Harry, ďakujem. Rokforrt má toho najodvášnejšieho šampióna!“

Ďalšia salva potlesku a výkrikov.

„To si mohla odpustiť,“ odfrkol si Tom.

Harry jej venoval úsmev, no niekedy ľutoval, že sa do jej záchrany vôbec púšťal.

„Takže, len čo zaznie gong, prvý šampión vyrazí do bludiska. Pán Potter-Malfoy, pripravte sa!“ Tento krát prehovoril Crouch, ktorý stál vedľa ministra.

Snape mu krátko stisol rameno a Dumbledore mu venoval veľký úsmev. Rosier mu len kývol a Harry sa sebavedome vybral k vstupu do bludiska. Videl úzku temnú prašnú cestu, jemná hmla sa vznášala nad zemou, keď zaznel gong a Harry vstúpil dnu. Len čo sa ocitol v bludisku, vstup sa uzavrel, akoby zarástol a všetok hluk ustal, presne, ako keď sa ponoril do jazera počas druhej úlohy. Bol za to rád, tie výkriky a neustále tlieskanie mu išli poriadne na nervy.

„Tak a sme tu, maličký. Nestrácajme čas.“

Harry si do ruky pripravil prútik a rýchlym krokom sa rozbehol dopredu.

Kráčal intuitívne – rovno, doprava, doprava, doľava, rovno...

Keď mal pocit, že nejde správne, využil kompasové kúzlo, ktoré mu ukázalo svetové strany, a tak vedel, kam má približne ísť, aby sa priblížil k stredu bludiska, kde sa mal nachádzať pohár.

Celú večnosť nenarazil na nijakú prekážku, čo ho celkom znervózňovalo, až zrazu naňho nečakane vybehol Tryskochvostý škrot – bledý, slizký a nesmierne páchnuci tvor, ktorý Harrymu pripomínal nepríjemne veľkého homára. Mal nebezpečne ostrý chvost, ktorým sa po ňom prudko zahnal, no Harry sa mu len tak-tak vyhol a kúzlom ho zmrazil. Pokračoval v ceste, no zdalo sa, že narazil na celú skupinu tých odporných tvorov. Nechcel im ublížiť, patrili Hagridovi, a tak sa ich snažil hromadne zmrazovať, no jednému sa podarilo dostať zaňho a chvostom ho rezol do chrbta, Harry sykol a chvost mu kúzlom nemilosrdne urezal. Tvor zakňučal a skryl sa do hustých kríkov.

Pokračoval v ceste, až kým nezacítil chlad a temnotu, vďaka čomu vedel, že je blízko dementor, možno jeden, možno viac. Nemýlil sa, len čo zahol doprava, jeden sa vznášal priamo pred ním a bránil mu pokračovať. Harry cítil jeho hnilobný zápach, avšak nechystal sa ho nakŕmiť svojim šťastím. Bez prútika vykúzlil svojho patronusa. Mohutný had, ktorý akoby z oka vypadol Nagini naňho prudko vyprskol a dementor sa stiahol, no snažil sa s patronusom bojovať, akoby sa silou mocou chcel k Harrymu dostať, čo bolo divné. Takto sa dementori nezvykli správať. Harry sa zarazil a privolal svojho patronusa k sebe. Modrastý had sa stočil na zem a dementor priplával k Harrymu.

Jeho bezodná tvár skrytá pod kapucňou sa mierne zodvihla.

„Vou levarlle vaso.“

Harry sa zamračil a prekvapene sledoval bytosť pred sebou.

„Komunikuje s tebou...“ riekol Tom ohúrene.

„Nerozumiem mu.“

„Je to neuveriteľné, ale rozumieš, len sa sústreď a započúvaj sa do oných slov,“ odvetil bez dychu.

Harry sa zamračil a pozrel priamo do čiernoty pod kapucňou.

„Dostanem ťa k poháru,“ ozval sa ten vzdialený, chladný, nízky hlas opäť, no tento krát mu skutočne rozumel.

„Ako to, že ti rozumiem?“ spýtal sa Harry nahlas a podišiel k bytosti bližšie.

„Náš osloboditeľ, náš Temný vodca. Chýry sa rozšírili rýchlo, temné zrkadlá nám ukazujú tvoju tvár,“ rozprával mŕtvolný hlas a jeho hnilý dych sa dostal Harrymu až do nosa.

„Temné zrkadlá?“ spýtal sa Harry v duchu.

„Dementori do nášho sveta prichádzajú skrz ne,“ vysvetlil mu Tom okamžite.

„Dovoľ mi, pomôcť ti, náš budúci vodca,“ riekol dementor tým čudným jazykom, no Harry mu zrazu rozumel, rovnako ako rozumel parselčine.

Len kývol, bol príliš užasnutý, než aby spravil inak. Dementor sa otočil a vznášal sa kúsok nad zemou naprieč prašnou cestičkou. Harry chvíľu nerozhodne postával na mieste, no napokon ho zvedavo nasledoval. Ani sa nenazdal a stál pred vysokým strieborným pohárom, ktorý bol obklopený nádhernou žiarou.

Dementor zastal a Harry naňho chvíľu hľadel, no nakoniec bez slov prešiel k poháru. Zhlboka sa nadýchol, dotkol sa ho a pošepkal: „Vivant et tenebrae.“

Celý svet sa s ním otočil naruby. A točil sa a točil, až kým náhle nezastavil. Jeho topánky sa dotkli vlhkej trávi a Harry vzhliadol pred seba.

Skupina postáv odetých v čiernych rúchach, na tvárach masky a za nimi staré náhrobné kamene. Zjav ako z hororových kníh, ktoré niekedy zvykol čítať.

„Oveľa skôr než som predpokladal,“ prehovoril tichý, no tak chladný hlas až z toho naskakovala husia koža.

Harry stále držal pohár, keď pozrel po postave, ktorá prehovorila. Rovnaké rúcho, no odlišná maska, spod ktorej naňho hľadeli krvavé oči.

„Môj pane.“ Kývol úctivo hlavou.

Temný pán sa otočil k smrťožrútom a riekol: „Je čas, smrťožrúti! Konečne je to tu. Nadišla naša chvíľa, chvíľa, kedy sa temná strana vráti späť. Žiadne utláčanie, žiadne skrývanie. Vyhlásime otvorenú vojnu všetkým svetlým kúzelníkom, ktorí sa postarali o túto nerovnováhu, ktorá nám vzala naše práva, ktoré si vybojujeme spoločnými silami späť!“ zvolal a smrťožrúti súhlasne pokrikovali.

Harry položil pohár na zem, všetci sa okolo neho zostavili a tí čo sa už nezmestili sa chytili niekoho, kto na prenášadlo dočiahol. Temný pán sa postavil vedľa neho a prenášadlo sa  o chvíľu aktivovalo.

Ocitli sa na mieste, odkiaľ sa Harry len pred chvíľou premiestnil. Smrťožrúti sa zoradili a Temný pán sa zhlboka nadýchol. „Opäť na Rokforte, aké nostalgické.“ Potom sa otočil k Harrymu a riekol: „Nemôžeme riskovať tvoje prezradenie, preto budeš obeť.“

Harry prikývol. Dokonca bol aj rád, nevyhovovalo by mu, aby niekto zo školy odhalil, kto v skutočnosti je. Chcel v pokoji doštudovať.

„Musíš pôsobiť, akoby sme ťa mučili, presne to by sme aj spravili, ak by sa veci mali inak.“

„Nemám námietky, môj pane,“ riekol Harry pokojne.

Až teraz si všimol, že jeden zo smrťožúrtov so sebou ťahal telo Alastora Moodyiho, ktoré vyzeralo celkom čerstvo, akoby to bolo pár hodín čo skonal. Rýchlo od neho odtrhol pohľad.

„Ja ho budem rada mučiť, môj pane!“ vykríkla jedna z postáv a Harry podľa toho okamžite vedel, že sa jedná o Bellatrix.

„Dotkni sa ma a si mŕtva,“ riekol chladne a venoval jej tvrdý pohľad.

Bellatrix zavrčala a na okamih to vyzeralo tak, že sa naňho vrhne, no Lucius ju prudko zachytil okolo zápästia. Vedel, že je to on, jeho masku dobre poznal.

„Žiadne mučenie, Bella,“ zasyčal Temný pán ostro a otočil sa späť k Harrymu. „Stačí, ak vypiješ toto. Budeš omámený a pôsobiť akoby si dostal niekoľko cruciatusov.“

Harry si prevzal fľaštičku s elixírom a bez váhania jej obsah vypil.

„Rabastan,“ vyzval ho Temný pán, načo k Harrymu prikráčala ďalšia zahalená postava a len čo elixír začal pôsobiť, zachytila ho zozadu.

„Ahoj, fagan, chýbal som ti?“ začul známy hlas pri uchu a v duchu sa pousmial.

„Vôbec,“ odvetil slabo a celkom sa oňho zaprel, cítil sa čoraz malátnejšie.

„Budem ti musieť dať pod krk prútik, nech to pôsobí realistickejšie,“ informoval ho a vzápätí mu ku krku pritlačil špičku prútika. „Asi takto, v pohode?“

Harry prikývol, keď zrazu začul prudké zalapanie po dychu z druhej strany.

„Harry?!“ zakričal Viktorov hlas.

Harry sa obzrel, rovnako ako zvyšok skupiny na mladíka stojaceho na konci úzkej cestičky.

Viktor niečo zaklial po bulharsky a roztrasene zvolal: „Za-zavolám pomoc!“

„Má temnú krv, iba ho omráčte,“ prikázal Temný pán znudene a na to ktosi na Kruma vystrelil ostrý červený lúč, po ktorom sa okamžite zosypal k zemi v bezvedomí.

„Rabastan, vieš čo máš robiť.“

„Áno, môj pane, na scéne sa objavíme až po vás,“ odvetil Rabastan pri jeho uchu a na to sa skupina v čiernych rúchach vydala naprieč bludiskom.

„Pôjdeme za nimi,“ riekol mu potichu a pomaly kráčali niekoľko metrov za posledným smrťožrútom.

„Je potrebné, aby si ma aj teraz pichal do krku?“ spýtal sa Harry šeptom.

Rabastan sa zachechtal. „Pochop, užívam si to.“

Harry si vyčerpane odfrkol. „To som si mohol myslieť.“

Obišli nevládneho Viktora a pokračovali v ceste. Harry nemotorne kráčal pred Rabastanom, ktorý ho zozadu držal za bok a pri každom kroku ho nepríjemne pichol pod čeľusťou svojim prútikom.

Cítil sa akoby pod vplyvom nejakej drogy, alebo uspávacieho elixíru a telo sa mu mierne triaslo, čo bolo po cruciatuse bežné. Tesne pred otvorom, ktorý viedol z bludiska, Rabastan zastal a Harry spolu s ním.

Nevidel, čo sa dialo vonku, ale mohol počuť to nehorázne ticho, ktoré nastalo po tom, čo sa smrťožrúti vyrútili z bludiska.

A potom to vypuklo: vystrašený krik, nárek, dupot tisícok párov nôh. A medzi všetkým tým chaosom začul hlas Temného pána, hoci iste použil Sonorus, nerozumel mu dobre.

„JE SPÄŤ!“

„VRÁTIL SA!“ hulákali rôzne hlasy neveriacky.

„...ON SA VRÁTIL!“

„Poďme na to,“ pošepol Rabastan a vyšli von.

Harry prekvapene sledoval všade rozbehnutých ľudí. Snažili sa ujsť na všetky strany. Netušil, kde je kto. Niektoré tribúny horeli magickým ohňom a štipľavý dym zaplavoval okolie. Smrťožrúti boli roztrúsení navôkol a Temný pán veľkolepo stál ďalej od toho všetkého na pódiu, kde ešte pred chvíľou hrala živá hudba. Vypustil svoju magickú auru, ktorá sa vpila do každého z prítomných, vďaka čomu bolo jasné, že je to on. Tá temnota, ktorá sálala z celého miesta bola neuveriteľná.

„A tu máme vášho hrdinu!“ prehovoril Temný pán, keď s Rabastanom prešli k nemu.

Harry sa snažil tváriť prekvapene a zhrozene zároveň, no v skutočnosti si celú túto scenériu užíval.

„Ak neprestanete utekať, nezabijeme iba jeho, ale každého, kto sa nám pripletie do rany!“

„VŠETCI ZASTAŇTE!“ zahučal Dumbledorov hlas z jednej horiacej tribúny.

A všetci zamrzli v pohybe. Otočili sa k Temnému pánovi a vystrašene ho sledovali. Smrťožrúti sa zhromaždili pod pódiom a Harry s Rabastanom naďalej postávali vedľa Temného pána. Oproti na tribúne stál Dumbledore, jeho tvár už nepôsobila pokojne, ani láskavo ako zvyčajne – bol to tvrdý a neúprosný pohľad. Pohľad mocného mága a bojovníka.

Opäť nastalo ticho, prerušované len občasnými vzlykmi, šepkaním a pukaním horiaceho dreva. Harry si až teraz všimol, že Rodolphus zajal ministra, ktorý sa triasol pred ním, kľačiac na zemi, pevne pripútaný magickým lanom.

„Vyriešme túto situáciu diplomaticky,“ riekol Dumbledore zosilneným hlasom.

„Diplomacia medzi svetlou a temnou stranou nikdy nefungovala, Albus. Dnes som neprišiel zabíjať, nemám dôvod, nikdy nebolo mojim cieľom zabíjať kúzelníkov, ak mi nedali zámienku.“

„Potom žiadam, aby si prepustil Harryho a ministra!“ riekol Dumbledore a snažil sa znieť pokojne.

Ľudia na trávnatej ploche pod pódiom a tribúnami len hľadeli z jednej strany na druhú – z temného lídra na svetlého.

Voldemort sa strašidelne zasmial, načo sa niekoľko ľudí z davu viditeľne otriaslo hrôzou.

„Och, mám pustiť Harryho? Chlapca, ktorý prežil – tvoju najväčšiu zbraň proti mne?“ spýtal sa ironicky a pobavene zároveň. „Alebo ministra... hm, myslím, že to nespravím. Hoci som vravel, že som neprišiel zabíjať, no jednu vraždu predsa len budem musieť vykonať. Revolúcia, to je to, čo temní kúzelníci od dnes prinesú do nášho sveta a čo by to bolo za vzburu, ak by sme nezabili vášho najvplyvnejšieho politika alebo hlavu krajiny, ako o sebe sám zvykne hovoriť, však?“

„Avada Kedavra!“ vykríkol Rodolphus ako na povel, na vzlykajúceho ministra, ktorého zasiahlo silné zelené svetlo a muž sa zvalil do trávi s vypleštenými očami – viditeľne mŕtvy.

Ľudia z davu začali hystericky kričať a opäť sa pustili do úteku. Harry videl aj novinárov, ktorí nebojácne fotili a ich brká zapisovali všetko čo sa dialo. Nevedel, či má obdivovať ich statočnosť, alebo hlúposť.

Voldemort vyčaroval všade navôkol ohnivé steny, ktoré ich všetkých uväznili pred veľkým labyrintom, dav v panike zastavoval pred stenou a snažil sa nájsť inú cestu.

„Nikto nikam nepôjde! Nie skôr, ako si ma vypočujete!“ prehovoril Voldemort desivo.

Ticho sa dalo krájať. Aj Dumbledore mlčal a hľadel na Voldemorta. Zrejme pochopil, aké nepredvídateľné jeho činy sú.

„Dnešným dňom, nie len, že vyhlasujem svoj návrat ako lídra temnej, utlačovanej strany. Strany, ktorej svetlí kúzelníci vzali práva, ale vyhlasujem vám vojnu. Nikto z muklov, muklorodených a svetlých kúzelníkov, ktorí sa nám postavia do cesty už nebude v bezpečí. Touto vojnou si vybojujeme späť čo nám prináleží!“

Smrťožrúti slávnostne vykríkli a vtom niekto z prítomných aurorov spustil poplach. Aurori sa rozbehli pomedzi dav k smrťožrútom a začali útočiť a smrťožrúti sa bránili. Všade lietali kliatby a zaklínadlá.

„Toto som predpokladal,“ riekol Voldemort už potichu. „Hlupáci.“

Na pódium priletela spŕška kúziel, ktoré Temný pán bez problémov zastavil a Harry si až teraz všimol, že Dumbledore už viac nie je na protistojacej tribúne.

„Chceš vojnu, Tom, potom ju máš mať,“ ozval sa jeho hlas už oveľa bližšie a na Temného pána zrazu leteli silné žeravé lúče, ktoré odrazil a vyslal na Dumbledora tlakovú vlnu. Dumbledore ju len tak-tak zastavil, no z hlavy mu odfúkol jeho trápny klobúk.

„Povedal Tom? Povedal mu Tom?“ spýtal sa Harry zarazene.  

„Tom? Asi si len zle počul,“ odvetil Hlas, keď ho Rabastan prudko odtiahol z pódia – ďalej od nich, pretože vypukol ozaj nebezpečný boj. Harry cítil ich silu a netúžil po inom, než sa do onoho boju pridať a pomôcť Temnému pánovi.

„Chcem bojovať,“ riekol slabým hlasom. Elixír ešte stále pôsobil.

„Neblázni, krpec. Chceš sa prezradiť? Chceš vyzradiť komu prináleží tvoja lojalita? Potom sa môžeš rozlúčiť s Rokfortom,“ povedal Rabastan a tiahol ho niekam za pódium.

„Je mi to jedno, Rabastan. Sú iné školy, na ktoré môžem ísť študovať!“

„Harry! Prestaň! Aj tak si teraz slabý, kašli na to!“

„Pusti ma!“ Harry si tvrdohlavo stál za svojim. Jeho žilami prúdil adrenalín a jeho mocná mágia chcela slobodu.

„Toto nebolo v pláne. Temný pán si tvoju pravú lojalitu necháva ako prekvapenie, ešte je príliš skoro!“

Harry sa snažil od Rabastana vymaniť, no ten ho ťahal čo najďalej od boja. Niektoré ohnivé steny sa zrútili, a tak už bolo možné z bojovej zóny uniknúť. Dav študentov a hostí bežal smerom k hradu, zato Rabastan ho tiahol do lesa.

Postupovali hlbšie a hlbšie.

„Musí tu byť nejaká cesta von, temné tvory, ktoré tu žijú sa predsa musia nejako premiestňovať do časti lesa, ktorý siaha za ochrany,“ hovoril Rabastan skôr pre seba.

Harry zatiaľ bojoval so svojou vlastnou mágiou. Tlačila naňho, búrila sa a  mal čo robiť, aby ju udržal v sebe.

„Harry, čo sa to deje s tvojou mágiou?“ spýtal sa Rabastan znepokojene, keď zastali.

„Vymyká sa mi spod kontroly,“ povedal skrz zaťaté zuby a podlomili sa mu kolená.

Rabastan ho zachytil, no Harryho mágia ho popálila, načo bolestne sykol a zrútil sa priamo naňho. 

„Dočerta,“ zaskučal Rabastan.

„Prepáč,“ zamumlal Harry, uväznený pod jeho telom a zatvoril oči.

„Len sa sústreď. Ty si jej pán, ty jej rozkazuješ. Vráť ju späť do jadra. Je z divočelá a hladová, no ak ju vypustíš nastane katastrofa. Rabastan je pri tebe, určite by neprežil. Mysli na to, maličký,“ šepkal mu Tom upokojujúco.

„Bež preč,“ dostal Harry zo seba, pretože cítil, že ju skrátka nezadrží. Nemal na to dosť síl.

No Rabastan naďalej pololežal na jeho tele a rukou sa zapieral vedľa jeho hlavy.

„Zbláznil si sa? Neopustím ťa,“ riekol zadýchane.

„Ja... nezvládnem to,“ riekol a zaryl nechty do hliny. „Ublížim ti...“

„Ale zvládneš – otvor oči,“ riekol Rabastan a Harry ho automaticky poslúchol.

Tvár mladého muža sa skláňala nad tou jeho. Harry pozrel do zeleno-hnedých očí a nechty zaryl hlbšie do pôdy, zatiaľ čo zvádzal vnútorný boj so svojou mágiou, ktorá dychtila po boji.

„To nič, Harry, to nič, pozeraj mi do očí. Sústreď sa na mňa, dobre?“

Harry tak robil, no vzápätí si všimol, že stromy v ich okolí sa lámu, akoby ich hrubé kmene boli len slabé stonky a začali sa rúcať. Vtáci urýchlene vyletovali do nebies a prebehlo okolo nich niekoľko splašených zverí. Merlin, to robila jeho mágia, časť z nej už z neho nevedomky odišla. Všetko v ich tesnom okolí akoby umieralo: listy vädli, tráva uschla a jeho mágia naberala čiernu farbu, tiahla sa okolím ako smog, no Rabastanovi viac neubližovala, obchádzala ho.

„Harry, ak to bude pokračovať, zabiješ všetkých! Tvoja mágia sa dostane k bludisku! Je tam Draco, smrťožrúti... Harry, viem, viem, že je to ťažké a vlastne mi je celkom jedno, či zabije ostatných, ale ubližuješ sebe... ubližuješ sebe, maličký môj... tvoje telo stále nie je pripravené na tak veľkú moc... je priskoro!“

„Harry, dopekla, zadrž ju!“

Rabastan ho držal za líce a teraz už značne vystrašený mu pozeral do očí. Harry mu pohľad opätoval, no nevidel ho. Bol ponorený akoby v inom svete. Každú časť jeho tela napĺňa tá neuveriteľná sila a on netúžil po inom, než ju nechať ísť, dať jej slobodu a už ju viac nedržať na uzde. Nebojovať s ňou.

„Okamžite zmizni z dosahu jeho mágie! Hneď!“ kričal známy hlas, pomedzi všetok ten hluk.

Váha Rabastanovho tela z neho náhle zmizla a Harry ani nevedel, kedy sa postavil na nohy. Už ho totiž nič nemohlo zadržať.

Len niekoľko stôp od neho stál Temný pán.

Jeho mágia už zničila časť lesa a všade vôkol nich fúkal temný vietor tvorený z jeho moci. Čierny smog pohlcoval všetko a víril vôkol nich, akoby boli uväznení v hurikáne, ktorý na nich však nemal žiaden fyziologický vplyv.

Niečo avšak jeho moc držalo predsa len na uzde – Voldemortova mágia. Nedokázala sa skrz ňu dostať cez bariéru, nedokázala sa dostať ďalej, za les, kde by mohla narobiť viac škody. A to sa jej nepáčilo. Zaútočila prudšie a zem sa pod ich nohami začala triasť.

Temná postava sa k nemu pomaly s menšími problémami približovala a Harry jej to nevedno prečo dovolil. Chladne vzhliadol do krvavých očí, keď ucítil, ako mu pod tričko prenikla studená dlaň a chytila sa ho priamo na hrudi, tam, kde bol označený.

Pocítil neuveriteľný pokoj. Akoby z neho všetok ten adrenalín odchádzal. Cítil i druhú mágiu, ktorá dokonale pasovala k tej jeho. Dokázala s ňou komunikovať, upokojila ju. Čierna magická vlna začala meniť farbu až nabrala svoj obvyklý trblietavý vzhľad, ktorý pripomínal Drogove šupiny. Silný vietor i tras zeme ustal. Všetko naraz stíchlo. Harry sa oprel čelom o hruď pred sebou a vnímal, ako jeho mágiu obklopila tá druhá, objala ju a nasmerovala späť k nemu. Vydýchol, keď doňho vnikla a ponorila sa späť do jeho jadra. Cítil vo vlasoch tvrdosť masky, keď sa mu do nich druhý muž oprel tvárou. Studená dlaň ešte stále spočívala na jeho znamení. Mágia sa v ňom usídľovala a už bola úplne pokojná, takmer uspokojená.

Nohy sa mu opäť podlomili a zdalo sa, že aj druhý muž mal čo robiť, aby na tých svojich ustál. Studená dlaň z jeho hrude zmizla a miesto toho ho zachytila za bok pásu.

Harry lapal po dychu, keď mu začalo dochádzať, čo sa stalo. Z nosa mu prudko tiekla krv a špinila rúcho, v ktorom mal zaborenú tvár.

„Do-dostala sa moja mágia z lesa?“ zamumlal mu do hrude.

„Takmer, bola cítiť všade, spôsobilo to zmätok. Posilnila magický oheň na tribúnach a boj sa musel skončiť, pretože oheň sa stal nekontrolovateľný. Tvoju mágiu som okamžite spoznal, no nebol som sám. Aj Dumbledore vedel, komu tá moc patrí. Oheň sa dostal až k davu o čo sa musel Dumbledore postarať a ja som sa ponáhľal za tebou. Smrťožrútov som poslal späť do labyrintu, odkiaľ sa presúvajú na panstvo.“

Harry mal zatvorené oči a cítil sa pod psa. „Ublížil som Rabastanovi?“

„Nie, tvoja mágia sa ho ani nedotkla, rovnako ako mňa. Neublíži ľuďom, ktorým ublížiť nechceš.“

„Mali by ste ma zastaviť, môj pane.“

Ostalo ticho, no napokon druhý hlas pokojne riekol: „Chceš, aby som ťa zabil?“

Harry preglgol. „Možno to tak bude lepšie. Som nebezpečný a nevyspytateľný...“

Temný pán mal stále tvár v jeho vlasoch, keď odvetil: „Och, to si.“

Harry sa bál vynoriť z habitu Temného pána. Bál sa čeliť tomu, čo vykonal. Nechcel vidieť to zdevastované okolie. Skazu, ktorú spôsobil.

„Ma-maličký, čo to hovoríš?“ ozval sa Tom slabým hlasom.

„Jeden človek by nemal mať takúto moc,“ riekol Temnému pánovi i Tomovi zároveň.

„Narodil si sa s takou mocou z nejakého dôvodu, Harry,“ riekol Voldemort a v rovnakom momente i Tom v jeho mysli.

Harry prekvapene zažmurkal. Zneli celkom tak isto. Zamračil sa a nastalo ticho. V diaľke bolo počuť neustále praskanie ohňa a vzdialený krik, keď sa Harry spýtal: „Tom Riddle – pamätáte si naňho?“

„Nikdy sa na mňa nemáš pýtať! Čo ti to napadlo?!“ vyhŕkol Tom náhle.

Temný pán sa od neho prudko odtiahol a jeho chladné červené oči sa zabodli priamo do jeho.

„Odkiaľ poznáš to meno?“ zasyčal a bolestne ho schmatol za čeľusť.

„Harry, už nič nehovor. Zhoršíš to.“

„Prečo, Tom? Prečo? Prečo sa na teba nesmiem spýtať, bol si jeho smrťožrút... a ja som zmätený. Niekedy ste si tak podobný. A niekedy mám absurdný pocit, akoby ste... akoby ste boli... ja- ja neviem.“

„Harry, prosím... všetko pokazíš,“ pošepkal Tom zúfalo. „Povedz, že si ho počul od Dumbledora.“

„Dumbledore raz to meno spomenul,“ riekol na Tomovu žiadosť.

„Čo konkrétne?“ zasyčal Temný pán nebezpečne.

„Vlastne nič, len to meno spomenul, myslel som, že to bol váš smrťožrút,“ riekol a zamyslene naňho prižmúril oči.

„To meno už nikdy nevyslovuj,“ povedal potichu. „Dumbledore je starý blázon. Navyše senilný, smrťožrút s takým menom nikdy nejestvoval, rozumieš?“

„Áno, môj pane.“

„Čo si spravil, Tom? Prečo o tebe Temný pán nechce ani len počuť? Zradil si ho?“ spytoval sa Harry zamračene.

Temný pán ho ešte stále silno zvieral za čeľusť, keď spoza stromov začínali vybiehať aurori na čele s Dumbledorom.

„Prepusti chlapca!“ zakričal Dumbledorov hlas, keď na nich naraz mierila desiatka prútikov. „A necháme ťa odísť.“

Voldemort otočil tvár pod maskou k Dumbledorovi a aurorom, ktorí vyzerali akoby tu boli na silu a najradšej by boli čo najďalej od toho, ktorého netreba menovať. Ten sa naraz hlasito rozosmial a Harry mal chuť smiať sa s ním.

„Necháte ma odísť?“ spýtal sa posmešne. „Skutočne si myslíš, že ma ty, alebo tvoji aurori zastavia, Dumbledore?“ zasyčal a pustil Harryho.

Harry zakolísal, bol na smrť vyčerpaný potom, čo vypustil svoju mágiu.

„Poď ku mne, chlapče!“ popohnal ho Dumbledore a prútikom mieril na Voldemorta.

Harry zaťal ruky v päsť. Bolo mu odporné hrať sa na Dumbledorovho Vyvoleného. Najradšej by ostal po boku Temného pána a ukázal tak všetkým, komu skutočne prináleží jeho vernosť.

„Nemáš ako ujsť, bez prenášadla sa z pozemkov mojej školy nedostaneš,“ rozprával Dumbledore tvrdým hlasom a Harry ostal stáť na mieste.

„Chlapec je na teraz celý tvoj, Albus, ale nie na dlho, to si pamätaj,“ odvetil Temný pán pokojne a vzápätí k nemu priplachtil dementor. Harry mal pocit, že to bol ten istý, s ktorým sa stretol v bludisku.

Voldemort venoval Dumbledorovi vražedný pohľad, keď dementor priletel za jeho chrbát a vtom obaja zmizli. Neostalo po nich nič – len prázdne miesto.

Dumbeldore sa rozbehol na miesto, kde ešte pred chvíľou stál Voldemort a zamračene sa obzeral dokola. „Nemožné...“

Aurori sa len zmätene obzerali a vymieňali si nechápavé pohľady. Starý riaditeľ náhle pristúpil k Harrymu a chytil ho za rameno. „Si zranený, chlapče zlatý?“

Harry mal chuť sa znechutene otriasť. „Nie, pane,“ odvetil a utrel si spod nosa krv.

Neskôr presedel celé hodiny v riaditeľni, v ktorej sa stretli významní ľudia z ministerstva. Všetci chceli počuť, čo sa stalo. A Harry hladko klamal o tom, ako sa dostal k poháru, no pred ním už stáli smrťožrúti a zajali ho.

V kúzelníckom svete od toho dňa zavládol chaos a panika. Noviny písali o návrate Veď-Viete-Koho. O surovej poprave ministra Fudgea a bývalého aurora Moodyiho, ktorého telo našli pohodené v bludisku. O riaditeľovi Durmstrangu, ktorý bol zatiaľ z neznámych príčin unesený smrťožrútmi. O Vyvolenom, ktorý už raz Veď-Viete-Koho zastavil, takže by ho mal zastaviť opäť. O neschopnosti Dumbledorea riadne zaistiť pozemky školy. Mnohí rodičia svoje deti zo školy vzali ešte pred skončením školského roku.

. . .

Bol posledný školský deň a Harry opäť raz sedel v riaditeľni, no tento krát už boli sami. Žiadni ľudia z ministerstva, z komisie či novinári. Harry pozeral na misku plnú žuvacích cukríkov, ktorú pred neho Dumbledore, sediaci oproti nemu, postavil.

„S profesorom Moodyim si mal blízky vzťah, jeho smrť ťa musela zasiahnuť, si v poriadku, chlapče?“ spýtal sa Dumbledore a starostlivo ho sledoval.

„Áno, pane,“ riekol stroho a mal chuť prevrátiť očami – keby len vedel, že to bol práve on, kto ho zabil, a to ešte počas plesu.

Dumbledore chápavo prikývol. „Viem, že si už veľa krát musel hovoriť, čo presne sa stalo, avšak mňa zaujíma, čo sa stalo v lese, kde sme ťa našli s Voldemortom.“

„Tss, ako sa opovažuje ho tak nazývať,“ zafŕkal Tom pobúrene.

„Jeden smrťožrút ma do lesa zatiahol, a potom tam prišiel on. Moja mágia sa trochu vymkla kontrole, zrejme som bol rozrušený jeho prítomnosťou,“ klamal a bol už unavený z tých nekonečných otázok.

„Pochopiteľne,“ prikývol Dumbledore vážne. „Tvoja moc je nevídaná, Harry, na našich tréningoch si mi neukázal ani len zlomok z nej.“

Harry naďalej znudene sledoval misku s cukríkmi. „Nevedel som, že takú silu mám, pane, zrejme odvtedy narástla.“

Dumbledore mu venoval úsmev. „Áno, narástla, neuveriteľným spôsobom. Si Vyvolený, Harry, skutočne si. S takouto mocou ho môžeš zastaviť. A ja ti s tým pomôžem.“

„Zastaviť?“ spýtal sa zamračene a pozrel do jeho nezábudkových očí, ktoré nespoznával. Žiarili nezvyčajným chorým vzrušením. „Zastaviť Voldemorta?“

„Viem, že sa ti to môže zdať absurdné, si iba dieťa, ale áno. Už si to raz predsa dokázal, no tvojim poslaním je zastaviť ho definitívne.“

„Chcete, aby som ho zabil, aby som sa stal vrahom?“ spýtal sa a snažil sa znieť zhrozene.

„Je to tvoje poslanie, Harry, dôvod, pre ktorý si sa narodil. Nepochyboval som o tebe. Už od začiatku viem, že ty si skutočne Vyvolený, aj keď majú mnohí pochybnosti. Pomstíš svojich nebohých rodičov. Lily a Jamesa, statočných mladých ľudí, ktorí pre teba obetovali svoje životy. Pomstíš profesora Moodyiho a všetky jeho obete.“

„Neuveriteľné, ako tebou manipuluje skrz tvojich rodičov a osudom,“ zavrčal Tom znechutene.

Harry naňho chladne hľadel. „Plánovali ste to od začiatku, pane? Spraviť zo mňa vraha?“

„Och, chlapče môj, akého vraha? Zabiť monštrum, akým je Voldemort, nie je vražda.“

„Voldemort je kúzelník tak ako ja či vy, to podľa vás nie je vražda?“

„Osud už dávno nad tebou vyriekol svoj ortieľ, dieťa moje,“ riekol Dumbledore jemne.

Harry sa uškrnul. „Osud? Chcete mi povedať, že som sa narodil iba preto, aby som niekoho zabil? A čo potom? Potom tu už budem zbytočný? Hovoríte o mne, akoby som bol len zbraň... prostriedok...“

Dumbledore pokrútil hlavou. „Zle ma chápeš, chlapče môj. A Voldemort nie je ani zďaleka kúzelník ako ja či ty. Nie je plnohodnotný človek. Nenapadlo ti, ako sa mohol vrátiť? Ako mohol prežiť smrtiace zaklínadlo?“

Harry sa oprel a povzdychol si. „Rovnako ako ja, nemyslíte?

„Ty si odrazil jeho vlastné kúzlo, ktoré ho následne trafilo a malo ho zabiť.“

„Kúzlo mohlo byť oslabené, potom, čo ho moja mágia odrazila,“ protirečil.

„A myslíš, že ak by som počas toho súboju na Voldemorta použil smrtiace zaklínadlo zabil by som ho?“ spýtal sa Dumbledore a pozeral mu do očí.

Harry mu pohľad opätoval a pokrčil plecami. „Mali ste to vyskúšať.“

„Odpoveď je nie,“ povedal Dumbledore vzápätí a postavil sa. „Je totiž nesmrteľný, dá sa zabiť, všetko živé sa dá zabiť, avšak zatiaľ som neprišiel na to, ako nesmrteľnosť dosiahol, preto neviem, ako ju aj zvrátiť.“

„Ako potom chcete, aby som ho zastavil?“ spýtal sa Harry zamračene.

Dumbledore stál so založenými rukami pri bidielku, na ktorom sedel červený vták. „Mám už nejaké podozrenie, ktoré preverujem, no chvíľu to potrvá. Avšak verím, že aj keby som na to neprišiel, ty by si vedel, ako ho zničiť raz a navždy.“

„Zdá sa mi, že sa na mňa priveľmi spoliehate, pane.“

Dumbledore sa k nemu otočil a prikývol. „To vskutku, chlapče. Ty si to najdôležitejšie, pretože len ty môžeš zastaviť temnú stranu.“

Už to nevydržím počúvať, Tom,“ posťažoval sa otrávene.

„To mi hovor,“ zavrčal Tom podráždene.

„Vkladať osud svetlej strany do rúk štrnásťročného chlapca, nie je to trochu riskantné?“ zaujímal sa Harry so zdvihnutým obočím.

Dumbledore sa pobavene zasmial. „Och, dieťa zlaté. Už len táto otázka ťa robí výnimočným, si vyspelý, mocný, inteligentný a statočný. Dokonalý Vyvolený. Presne na teba svetlá strana čakala.“

„Aj vy ste boli Vyvolený? Porazili ste predsa bývalého Temného pána, nie? Aj vašim osudom bolo práve to?“

„To je celkom iný príbeh, Harry. Grindelwald a Voldemort sa nedajú ani len porovnať,“ povedal a otočil sa späť k Félixovi.

„Lebo ste boli priatelia?“ spýtal sa Harry drzo. „Preto je to iné?“

„Vidím, že si veľa čítal,“ povedal Dumbledore potichu. „Áno, poznal som ho, poznal som jeho slabosť, ktorú som proti nemu využil v našom boji. No Voldemort slabosť nemá a ak áno, nevieme o nej a je oveľa mocnejší a nepredvídateľnejší než kedy Grindelwald bol.“

Chvíľu boli ticho, až sa k nemu Dumbledore znovu otočil a riekol: „Preto je zničenie Voldemorta to jediné, načo sa musíš sústrediť, Harry. Ostatné musí ísť bokom. Nič ťa nemôže oslabovať, inak to proti tebe využije.“

„Čo mu dáva to právo premýšľať o mne ako o zbrani?“  

„Dumbledore sa len tvári, že je dobrosrdečný, je to maska, ktorú sa rozhodol nosiť. Videl som jeho skutočné ja, Harry. Prekukol som tú faloš, ktorou všetkých klame a videl som diabla. Všetko čo povie, každý jeho úsmev je jedno veľké divadlo. Dumbledore je hráč, ktorý sa rád zahráva so svojimi postavičkami. Miluje to – sledovať, kam až jeho manipulácie dospejú, ako jeho ovplyvňovanie a psychologický nátlak mení sled udalostí.“

Harry vzhliadol do modrých očí a na moment to o čom Tom rozprával zahliadol. Realitu, ktorá bola priam desivá. Voldemort bol možno považovaný za zlo, no nepretvaroval sa, na nič sa nehral, preto bol Dumbledore oveľa strašidelnejší...

„Rozumiem,“ pritakal a postavil sa. „Je už neskoro.“

Dumbledore mu venoval srdečný úsmev. „Och, áno, opäť raz som ťa zdržal. Prajem ti príjemné prázdniny. A pamätaj, Harry, že si teraz vo veľkom nebezpečenstve. Na Malfoy Manore si v bezpečí, avšak mimo neho nie. Malfoyovci už boli poučení, preto verím, že sa nič nestane a dohliadnu na teba.“

Harry prikývol a vo vnútri to v ňom vrelo. Rozhovory s tým starcom ho vytáčali. Nerád sa hral na niečo, čo nie je. Nenávidel, že i on sa musel pretvarovať rovnako ako Dumbledore. „Dobrú noc, pane.“

„Dobrú, chlapče drahý.“

A s tým opustil riaditeľňu, tešiac sa, že toho manipulátora nasledujúce dva mesiace neuvidí.

. . .

Prvé útoky začali len pár dní po dramatickom konci Trojčarodejníckeho turnaja. Harry sa ich zatiaľ nezúčastnil, no vedel o nich. Schytal to najmä muklovský Londýn. Cieľ Temného pána bol prostý – chcel, aby bolo ministerstvo v pohotovosti a v neustálom strachu.

Noviny nepísali o inom ako o návrate Temného pána a o nových a nových útokoch. O zvolení ministra, ktorým sa stal po zabití Fudgea Rufus Scrimgeour – bývalý vedúci Oddelenia aurorov. Tvrdý a neústupný čarodejník, avšak často kritizovaný, mnohí tvrdili, že svoje postavenie nezvláda.

Harry odložil noviny a pozrel na Droga, ktorý sedel vo svojom zväčšenom hniezde a odpočíval po tréningu, ktorý pred chvíľou absolvovali. Stále sa divil nad tým, ako rýchlo tieto úžasné tvory rastú. Drogo už presahoval veľkosť dospelého slona a bol celkom samostatný, no stále detsky hravý.

Postavil sa zo zeme a vybral sa k otvorenej terase, kde Narcissa s Bellatrix popíjali kávu a debatovali. Bol krásny slnečný deň a záhrada prekvitala farbami. Bol to malý raj. Prešiel okolo fontány a bazéna, v ktorom plával Draco a so smiechom naňho prskol vodu. Denný Prorok sa zamáčal a schytali to aj Harryho vlasy. Prižmúril na Draca oči a hneď na to blondiaka zavalila malá vodná vlna, ktorá ho na moment ponorila pod hladinu.

„Hej! To bola pod pásovka!“ vykríkol Draco, prskajúc vodu a utierajúc si tvár.

Harry sa uškrnul. „To máš za tie noviny,“ riekol a vyšiel pár schodov na terasu.

Bellatrix naňho v momente škaredo zagánila. Narcissa jej venovala káravý pohľad a riekla: „Už si skončil, srdiečko?“

„Áno, Drogo má toho dosť a je celkom horúco, nechcem ho presiliť,“ odvetil a na chvíľu sa pri nich zastavil. „Navyše, chcel by som ísť opäť k Zabiniovcom, večer sa vrátim.“

Cissy si upravila klobúk a úsmev na jej perách pohasol. „Samozrejme, pozdravuj odo mňa Alessandru a Blaisea.“

Harry prikývol a len čo sa trochu upravil, vybral sa krbom do ich panstva. Privítala ho Alessandra, bola bledá a mala čierne kruhy pod očami, no i napriek tomu bola stále očarujúca.

Bongiorno, Harry,“ riekla potichu a bozkala ho na obe líca.

„Ako mu je dnes?“ spýtal sa zachrípnuto.

Alessandra sa nervózne pohrávala s diamantovým náhrdelníkom, ktorý jej zdobil štíhly krk, keď odvetila: „Oveľa horšie, liečiteľ vravel, že taký rýchly postup tohto ochorenia ešte nezažil. Pamätá si ma, no len útržky z obdobia, kedy bol dieťa,“ vzlykla a k ústam si priložila hodvábnu servítku. „Ach, aké hrozné pre matku.“

„Myslíte, že si na mňa nepamätá?“ spýtal sa Harry šeptom a hruď sa mu zovrela strachom.

Pokrútila hlavou a privrela viečka. „To neviem, mio caro. Veľmi som sa s ním nerozprávala, je to pre mňa ťažké.“

Harry prikývol a vybral sa do hornej komnaty. Zaklopal a vstúpil dnu. Miestnosť bola ponurá a tmavá, hrubé závesy boli zastreté tak, že dnu neprenikal ani len lúč svetla. Pozrel na posteľ, kde sedel Blaise opretý o jej čelo a čítal si. Zvedavo naňho nakúkal spoza knihy. Harry sa od neho odvrátil a kúzlom aspoň trochu odostrel, aby do miestnosti dostal svetlo. Potom sa otočil späť ku svojmu priateľovi, ktorý si ho už zamračene premeriaval.

„Vonku je tak krásne a ty sa tu skrývaš ako nejaký upír,“ riekol a podišiel k posteli, posadil sa na kraj a pozrel na Blaisea. „Nechceš ísť von? Môžeme si zalietať, alebo sa len prejsť.“

Blaise pokrútil hlavou, no nespustil z neho pohľad. „Si Harry... Harry, však?“

Harry od neho odrhol oči a so zovretím srdca prikývol. „Som Harry... ty si na mňa-“ nedokázal to ani dopovedať, tak veľmi mu zvieralo hrdlo.

„Pamätám si tvoje meno, tvoju tvár a hlavne oči, no... sme... my sme... spolužiaci?“ spýtal sa Blaise neisto.

„Bol som tu predvčerom, Blaise a spomínal si si na mňa, nie na všetko, ale na to podstatné áno, stále nič?“ spýtal sa Harry potichu a pozrel späť do čiernych očí.

„Predvčerom, och, ja... nepamätám si, že by som mal návštevu.“

Harry si roztrasene prehrabol vlasy. „Tom, ja to nezvládnem.“

„Je to ťažké, no som tu s tebou, maličký môj,“ ozval sa Tom v jeho mysli nežným hlasom.

Harry sa nadýchol a ticho povedal: „Spoznali sme sa v rokfortskom exprese. Pôsobil si namyslene, nepozdával si sa mi hneď, no stačilo pár minút, aby som pochopil, že prvý dojem môže klamať.“

Blaise sa mračil, akoby si snažil spomenúť a Harry pokračoval: „Naše prvé prázdniny u teba boli jedným z najkrajších dní, ktoré som prežil. Ukázal si mi svoj ateliér a svoje úžasné maľby. Pozorovali sme hviezdy takmer celú noc a rozprávali sme sa o všetkom a o ničom.“

Harry sa načiahol k jeho ruke a vyhrnul mu rukáv, aby odhalil jeho zápästie, vôkol ktorého mal zlatý náramok so znakom nekonečna. „Daroval som ti ho k Vianociam, veľmi sa ti páčil. Stal si sa mojim najlepším priateľom, vôbec prvým, ktorého som mal.“

Blaise si s ním zrazu preplietol prsty a pevne uchopil jeho dlaň. „Prvýkrát som ťa pobozkal na ošetrovni,“ riekol a pousmial sa naňho.

Harrymu po jeho slovách odľahlo a malý úsmev mu s prikývnutím vrátil. „Nachytala nás Pomfreyová, a potom sme sa celé hodiny maznali v našej učebni.“

„Chcem si spomenúť, Harry, na všetko, no... sú to len útržky,“ riekol Blaise nešťastne.

Harry sa k nemu naklonil a objal ho. „To nevadí, zohnal som mysľomisu, uložím do nej naše spomienky. Hlavne... hlavne si pamätaj mňa.“

„Sľúbil som ti, že na teba nezabudnem,“ pošepol Blaise do Harryho vlasov. „To si pamätám celkom jasne a dodržím to.“

Nakoniec Blaisea uhovoril na jednu krátku prechádzku a zvyšok dňa sa len rozprávali, ležiac na posteli. Sem-tam sa z rozľahlej komnaty ozval aj smiech. A nachvíľu sa mohlo zdať, že sa nič nedeje. Že jeden z chlapcov nezomiera a všetko je tak ako byť má.

Večer sa Blaiseov stav sa opäť zhoršil – silno krvácal z nosa a mal vysokú horúčku. Dorazil jeho liečiteľ a Harry sa musel vrátiť domov. Nemal ako pomôcť, opäť raz pocítil zlosť k sebe samému. Nenávidel sa za tú neschopnosť. Nevedel opraviť to prekliate kúzlo, nevedel, čo na ňom opraviť, pretože bolo dokonalé, tvrdil to i Tom, a tak len tápal.  

Pri zapálenej svieci študoval nové magazíny, ktoré sa mu podarilo zohnať a snažil sa nájsť spôsob, akým by kúzlo opravil, keď si zrazu slastne vydýchol. Odložil brko a dlaň si automaticky priložil k hrudi.

Ozvalo sa zaklopanie a Harry sa rýchlo otočil k dverám.

„Harry, volá nás,“ riekol Lucius a vošiel do jeho izby.

„Áno, idem,“ odvetil a postavil sa, načo sa obaja premiestnili skrz znamenia do Temného sídla.

Mohutný lesklý stôl sa zapĺňal smrťožrútmi, ktorí sa v miestnosti zjavovali a sadali si na svoje miesta. Harry si vymenil úškľabok s Rabastanom, ktorý bol celkom určite v sprche, keď sa mu rozpálilo znamenie, vlasy mal totiž miestami vlhké a košeľu si zapínal za pochodu.

Posadil sa na svoje miesto, kde na ľavo od neho zvykol sedávať Temný pán, ktorý ešte nebol prítomný. Pohľad mu znenazdajky padol na oproti stojace zastreté okno a po chrbte mu prešli zimomriavky z nedávnej spomienky, keď ho Temný pán bozkal do vlasov. V žalúdku ucítil podivné mravčenie, ktoré si nedokázal vysvetliť.

Okamžite ucítil, keď Temný pán vstúpil do veľkej miestnosti. Oheň v krbe sa akoby na povel rozhorel intenzívnejšie a temnota sa vsiakla do každého predmetu v okolí. Od hlavy až po päty zahalená postava podišla k stolu a krvavé oči z dvoch dier na bezcitnej maske si premerali snáď každého z prítomných.

Harry si zo svojho miesta nemohol nevšimnúť muža stojaceho za Temným pánom, ktorému prestal venovať pozornosť, len čo sa ozval vysoký, chladný hlas: „Ministerstvo kolabuje, vďaka útokom, ktoré prebehli počas posledných dvoch týždňoch. Odviedli ste bravúrnu prácu, ktorá avšak mala len odviesť pozornosť od nášho skutočného cieľa, a to infiltrovať čo najviac našich ľudí na ministerstvo.“ Temný pán sa odmlčal a pohľad mu padol na Luciusa, ktorý sedel oproti Harrymu. „Lucius, pochváľ sa ostatným so svojim nedávnym úspechom.“

Lucius prikývol a odkašľal si. „Úspešne sa mi podarilo aplikovať zaklínadlo Imperius na vedúceho Oddelenia magického práva.“

Na to Temný pán ustúpil tak, aby všetci videli muža, ktorý stál za ním. Bol o hlavu nižší od Voldemorta, mal hnedé rovné vlasy po plecia, upravenú briadku a nevkusný oblek. Stál temer bez pohybu a hľadel do prázdna.

„Verím, že mnohým nášho drahého hosťa predstavovať nemusím, no predsa len, zoznámte sa s Piusom Thicknesseaom,“ riekol Temný pán bez emócií. „S vedúcim jedného z najpodstatnejších ministerských oddelení. Teraz sme zainteresovaní a máme plnú moc nad magickými zákonmi a samotným právom, je tak, Pius?“

Postarší muž naďalej tupo civel pred seba, keď prázdnym hlasom riekol: „Áno, môj pane. Som vám plne k službám a pripravený splniť každý rozkaz.“

Niekoľko smrťožrútov sa chladne zasmialo a Bellatrix sa na Piusa šialene škľabila.

„Avšak ani vďaka našim veľkým úspechom, nemáme ešte zďaleka vyhrané. Ministerstvo je stále silné, preto musíme viac a viac dôležitých činiteľov pretiahnuť na našu stranu. Momentálne je prioritné získať niekoho z Nedotknuteľných, nepochybne by nám hralo do karát, ak by to bol niekto, kto má na starosť Sieň proroctiev.“

Na to sa s úklonom postavil Rookwood. Harry vedel, že pracuje na Oddelení záhad i keď netušil, aká je jeho špecializácia. „Môj pane, ak dovolíte o túto záležitosť by som sa postaral osobne. Môj kolega a zároveň priateľ, Broderick Bode, pracuje ako Nedotknuteľný a má na starosť Sieň proroctiev,“ prehovoril a jeho výrazné bystré oči spočinuli na Temnom pánovi.

„Výborne, Augustus, predpokladal som, že sa tejto úlohy chopíš,“ odvetil Temný pán nemenným hlasom.

„Môj pane, ak dovolíte, smiem vedieť, z akého dôvodu sa potrebujeme dostať do Siene proroctiev?“ spýtal sa Nott zamračene.

Harry sa pozrel na Theovho otca, ktorý sedel na druhom konci dlhého stola a zamyslene vzhliadol späť na Temného pána – veľmi dobre vedel, prečo sa chce dostať práve na to miesto.

„Och, áno,“ prikývol muž v maske a jeho karmínové oči spočinuli na Harrym. „Potrebujeme sa dostať k proroctvu, ktoré však môže vziať len Harry alebo ja, no všetci dobre vieme, najmä vďaka Augustusovi, že Oddelenie záhad je najprísnejšie strážené miesto na ministerstve, preto je nevyhnutná spolupráca z vnútra.“

Ozval sa hromadný šepot, keď prehovoril Lucius, ktorý znepokojene pozrel na Harryho i Temného pána. „O aké proroctvo sa jedná, môj pane?“

Temný pán sa posadil na svoje miesto a Harry si v duchu povzdychol. Bol tak blízko, v ruke ucítil nevysvetliteľné mravčenie – stačilo by ju len načiahnuť a mohol by sa dotknúť tých dlhých prstov, ktoré spočívali na stole. Jeho Temné znamenie nadšene pulzovalo a Harry sa cítil neopísateľne príjemne. Červené a zelené oči si vymenili pohľad, v ktorom niekoľko minút zotrvali, zatiaľ čo Temný pán odvetil, bez toho, aby od neho oči odtrhol: „Ide o proroctvo, ktoré bolo vyrieknuté pred mnohými rokmi. Proroctvo, ktoré hovorí o mne a Harrym Potterovi.“

Ďalší šepot sa prehnal miestnosťou, zatiaľ čo sa Harry utápal v krvavej farbe, ktorá ho celkom pohlcovala.

„Priťahuje ma ako magnet,“ pomyslel si temer omámene.

„Ver mi, že je to vzájomné, to som si istý,“ odvetil Tom potichu.

Harry sa prinútil odtrhnúť oči od Temného pána a so zaťatou čeľusťou pozrel na lesklý povrch stola. Bol taký zmätený, netušil, prečo má naňho Temný pán takýto vplyv, prečo mal jeho patronus podobu Nagini, prečo sa celý rozochvel a cítil sa tak dobre, keď bol nablízku, prečo sa mu zdalo, že do jeho očí môže pozerať celú večnosť. Zdalo sa mu, že všetko to, čo cítil každým osobným stretnutím s Temným pánom silnelo.

„To proroctvo určite hovorí, že toho malého hajzlíka máte zabiť, môj pane, prečo to teda neurobiť hneď?“ odpľula Bellatrix a venovala Harrymu nenávistný pohľad.

„Zavri si hubu!“ vyprskol zrazu Rabastan, ktorý sedel oproti nej, čo Harryho prekvapilo.

„Prečo by som mala, ty sopľoš? Bojíš sa o svojho Harryinka?“ vyštekla Bella a ostro vzhliadla na svojho švagra.

Rodolphus, sediaci vedľa Luciusa len unavene pokrútil hlavou a nevenoval svojej manželke a bratovi ani len pohľad.

„Ty skurven-“ začal Rabastan zúrivo, keď ho prerušil ostrý hlas:

„Ticho!“ riekol Voldemort o stupeň hlasnejšie. „Bella, neskúšaj moju trpezlivosť,“ zasyčal a vymenil si s Bellatrix varovný pohľad. „Rabastan, v tejto spoločnosti sa vyjadruj slušne, si jeden z dedičov veľmi významnej aristokratickej rodiny, tak sa podľa toho správaj,“ povedal s prižmúrenými očami a dodal: „A nakoniec, nie je vaša vec, o čom proroctvo hovorí.“

Všetci po zvýšení hlasu lorda Voldemorta stíchli, naraz by bolo v miestnosti počuť dopadnutie aj toho najľahšieho prútika na mramorovú dlážku.

Temný pán si všetkých hromadne premeral svojim surovým pohľadom, keď opäť prehovoril: „Pre dnešok je to všetko, úlohy sú rozdané, naďalej mi podávajte hlásenia tak ako sme dohodnutí.“

Smrťožrúti sa začali hromadne stavať. Stoličky škŕkali o hladkú dlážku. Harry urobil tak isto, no zadržal ho mrazivý dotyk na zápästí. Vzhliadol naň a zbadal štíhle prsty obtočené vôkol neho. Ešte pred chvíľou sa ich túžil dotknúť, srdce sa mu rozbúšilo a musel potlačiť povzdychnutie.

„Ty ostaň,“ zasyčal Temný pán potichu a Harry sa posadil, načo sa dlaň z jeho zápästia rýchlo vytratila.

Lucius naňho úkosom pozrel, no pochopil a premiestnil sa bez neho. Ucítil i Rabastanov pohľad až sa nakoniec miestnosť vyprázdnila a ostal v nej len Vyvolený a Voldemort.

„Ešte sme nemali príležitosť pozhovárať sa o tom, čo sa stalo,“ riekol Temný pán a Harry na sebe ucítil pohľad jeho očí, do ktorých vzápätí vzhliadol.

Harry prikývol. „Ak ide o výbuch mojej mágie-“

„Nie.“ Karmínové oči sa prižmúrili. „Požiadal si ma, aby som ťa zabil.“

Harry sa zarazil a zahryzol si do spodnej pery. „Bol som v šoku. Moja mágia ma zakaždým prekvapuje, to čo robí, bez toho, aby som to dokázal ovplyvniť je desivé.“

„Nesmieš o sebe pochybovať, musíš prijať silu, ktorú máš, aj keď ťa môže desiť. Budem vždy pri tebe, aby som ťa zastavil a tvoju moc usmernil, ale už nikdy o sebe nepochybuj tak, že sa znížiš k takej prosbe.“

Harry na sucho prehltol a prikývol. „Áno, môj pane.

Voldemort mu ešte chvíľu pozeral mlčky do očí, keď riekol: „Veľmi dobre, teraz, ak dovolíš, mám pre teba istú odmenu. Sľúbil som ti ju už v minulosti, ale ešte som ju na niečo potreboval.“ Luskol dlhými prstami, načo sa priamo pred Harry, na stole, objavila malá klietka s vystrašeným potkanom vo vnútri.

Harry zaťal čeľusť i päste pod stolom a sledoval toho prekliateho potkana.

„Svoju misiu si zvládol excelentne, preto ti odovzdávam Červochvosta a dávam ti povolenie nakladať s ním, ako uznáš za vhodné. Zabi ho, pošli do Azkabanu, muč ho, urob si z neho otroka, čo len ti napadne – je celý tvoj.“

Harry hľadel na pískajúce stvorenie v tesnej klietke, zatiaľ čo odvetil: „Ďakujem, môj pane. Pošlem ho do Azkabanu, tam, kam aj patrí a oslobodím svojho krstného otca, ktorý je neprávom lapený a musí sa skrývať.“

„Tvoj krstný otec je bývalý auror, pokiaľ sa nemýlim,“ povedal chladný hlas potichu. „Jediný Black, ktorý nasledoval svetlú stranu.“

„Myslím, že potom, čo mu svetlá strana a hlavne ministerstvo spravilo, je neutrálny,“ odvetil Harry pokojne.

Začul tiché odfrknutie a chvíľu premýšľal či patrilo Tomovi v jeho mysli, alebo sa ozvalo spod masky Temného pána. „Ak by však neutrálny nebol a raz by si sa s ním stretol v boji, bol by si schopný oprostiť sa od emócií?“

„Ak by sa proti mne niekedy Sirius postavil, nebudem hľadieť na to, či je moja rodina, alebo nie.“

Temný pán prikývol a chvíľu obaja mlčali, keď sa Harry spýtal: „Prečo ma nezapájate do útokov na muklov?“

Temný pán si spojil dlane do striešky a odvetil: „Prvý dôvod je, že si práve dokončil hlavnú misiu. Útoky na muklovskú časť sú len vedľajšie a nepodstatné. Pre teba mám pripravené niečo dôležitejšie. Ako som počas stretnutia spomenul: proroctvo z Oddelenie záhad môže vziať iba ten, o kom hovorí. Takže predpokladám, že si pochopil, aká bude tvoja budúca misia, len čo sa nám podarí vyčistiť si cestu na ministerstvo.“

„Budem to ja, kto vezme proroctvo,“ konštatoval a zachmúril sa. „A potom? Vypočujeme si jeho plné znenie a... budeme sa riadiť podľa neho, môj pane?“

„Myslím, že taká otázka je zatiaľ bezpredmetná. V prvom rade to proroctvo musíme získať, až potom môžeme diskutovať, čo ďalej,“ riekol Temný pán vyhýbavo a hľadel na svoje spojené dlane. „Ako reagoval Dumbledore na tvoju moc? Spomenul niečo?“

Harry si prečistil hrdlo a mimovoľne vzhliadol na potkana v klietke. „Povedal mi, že som skutočne Vyvolený.“

Temný pán nevydal ani hlások. Uprene hľadel na svoje dlane a Harry pokračoval: „A vravel aj, že je mojim poslaním zabiť vás.“

Červené oči naňho prudko vzhliadli, no Harry z nich nevedel vyčítať nijakú emóciu.

„Snažil sa mi nahovoriť, že ak vás zabijem nestanem sa vrahom. Jeho manipulácie nemajú hranice.“

„To vskutku,“ súhlasil a zamyslene sa postavil. „Buď jeho Vyvoleným, až kým nepoviem inak.“

Temný pán prešiel ku krbu, ktorý jeho temnú siluetu sfarbil na oranžovo.

Harry sa zodvihol zo svojho miesta a urobil k nemu pár krokov. „Povedal, že hľadá dôvod vašej nesmrteľnosti.“

Druhý muž dlho mlčal, keď sa k nemu zrazu otočil. „Ak sa ti zverí s čímkoľvek ohľadom svojho pátrania, okamžite mi to povedz.“

Harry prikývol a až teraz si uvedomil, že stojí na nohách, len pár stôp od Temného pána. Vôbec si neuvedomoval, kedy tak spravil. Cítil sa rozpačito, no nemal silu sa od neho vzdialiť. Postava pred krbom sa k nemu otočila.

Stačilo by spraviť krok, možno dva...

Emócie sa v ňom búrili, pocity zvádzali boj a Harry bol taký stratený v tom zmätku. Avšak Temný pán, hoci nevidel jeho skutočnú tvár, bol na tom možno rovnako. Jeho oči pod vrstvou chladu a ľahostajnosti vírili niečím podobným, akoby jeho karmínové oči boli odrazom Harryho vnútra.

Prudký krok jeho smerom a naraz sa ocitol prilepený na studenej kamennej stene a pod krkom ho pevne zvierali dlhé prsty.

„Čo to so mnou robíš?“ zašepkal Temný pán a Harry lapal po dychu, keď dlaň druhého muža upevnila svoj stisk.

Nebojoval, necítil ani len potrebu sa brániť. Len žmurkal do krvavých očí, ktoré skúmali tie jeho.

 „Je len zmätený z toho čo cíti, rovnako ako ty, maličký. Nikdy ho nik neprinútil cítiť niečo také a má prirodzený strach, pretože to nepozná,“ ozval sa Tom potichu.

„To čo vy so m-nou, môj p-pane,“ odvetil chrapľavo.

Harry mal pocit, že i ten malý priestor medzi ich telami doslova iskrí, a to mu naháňalo hrôzu. Zakaždým čo bol s ním sa len sotva dokázal ovládať a čím bol starší, tým to bolo horšie.

Temný pán musel postrehnúť zmenu v jeho očiach, pretože ho naraz pustil, no neodstúpil od neho. Harry tak ostal naďalej väznený proti stene.

Roztrasene zodvihol ruku a dotkol sa bielej masky, ktorá skrývala tvár lorda Voldemorta. Netušil prečo to spravil, skrátka sa len túžil dotknúť, túžil ju strhnúť.

Maska však nebola z kostí ani kameňa ako sa domnieval, nebola totižto vôbec hmotná – tvorila ju čistá mágia. Energia víriaca tak nahusto, že sa zdala byť ucelená, pripomínala hustý biely dym, cez ktorý sa dalo preniknúť... možno by sa mohol pod magickú masku ponoriť prstami a dotknúť sa... dotknúť sa jeho tváre.

Oči Temného pána sa rozšírili, no vyčkával, akoby bol zvedavý, čo Harry spraví ďalej a možno bol len šokovaný a nezmohol sa na nič viac. Harry vedel, že už dávno prekračuje hranice. Vedel, že iní by sa už skrúcali na zemi pod vplyvom pánovho Crucia.

Avšak skôr ako svoje prsty skutočne zanoril pod magickú masku, ho Temný pán za onú ruku uchopil a zastavil ju, pozerajúc mu do očí. No jeho pohľad nebol ani varovný, ani výhražný. Jeho oči sa leskli ako krv, od ktorej sa odrážajú slnečné lúče.

A Harry naraz mohol cítiť, aká hebká jeho dlaň je... hebká, hrejivá a jemná. Končeky prstov mal ľadové, uvedomil si, keď sa ich prsty navzájom preplietli, akosi automaticky, pretože Harry si nepamätal, kedy mohol svojmu mozgu vydať taký absurdný pokyn.

A tak tam stáli – Vyvolený a Temný pán – tesne pri sebe, držiac sa za ruky, zatiaľ čo si vymieňali zmätené pohľady nevedno ako dlho.

Vyrušil ich až škriatok. Pustili sa a Temný pán od neho stále mierne zarazený ustúpil. Harry mal pocit, že až teraz dokáže dýchať.

„Čo je?“ vyštekol na škriatka, ktorý sa pod drsným hlasom svojho pána celý roztriasol.

„Smoky, vám len prišiel oznámiť, lord, že je tu ten hosť, na ktorého ste čakali,“ zapišťal škriatok nervózne sa hrajúc s lemom handry, v ktorej bol oblečený.

Harry si zatiaľ vzal zo stola klietku s Pettigrewom a zachrípnuto sa spýtal: „Smiem ísť, môj pane?“

Temný pán naňho vzhliadol, no Harry sa jeho pohľadu rýchlo uhol.

„Smieš,“ začul len jeho tichú odpoveď a stým aktivoval svoje znamenie.

~

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Super!

(Marek, 6. 2. 2018 22:14)

Som neskutočne rád, že som narazil na túto fanfiction. Veľmi sa mi páči- kvalitný a zaujímavý príbeh, a tiež som rád že sú tie kapitoly také dlhšie :D za týždeň som mal všetky časti prečítané a teraz už sa neviem dočkať ďalšej držím palce :)

úžasné

(jill, 18. 2. 2018 19:36)

Zase jedniu jsem zavítala na tento blog a narazila na novou kapitolku. Jak to děláš že každá další kapitola je ještě lepší než ta předchozí ?:D jinakne že by mě to nebavilo ale byla bych ráda kdyby se to s tím Blaisem už konecně vyřešilo, přijde mi trochu kruté že si nepamatuje svou vlastní mámu :| ale pořád doufám že Harry to prokletí zlomí a Blaise vyléčí :). Vypadá to taky že nám tu vzniká druhý vedlejší pár :D harry a rabastan jak se ho rabastan pokusil po tom třetím úkolu v lese uklidnit to bylo tak cute a jak se spolu probudili ve vzájemném objetí <3. Ho ho ho ho ho začíná se nám také utvářet hlavní pár harry a tom :D a to jak se ho Harry zeptal jestli byl Tom Raddle jeho smrtijed u toho jsem umírala smíchy :'D

Nádhera

(Nomom, 31. 1. 2018 17:57)

Krásná kapitola, zajímá mne jak se to vyvrbí. Těším se na pokračování. A ať to malé moc nezlobí.

..

(Xlovexx, 23. 1. 2018 13:38)

Tak tahle kapitolka byla naprosto bozi. To napeti mezi nimi je uplne citit. Tesim se na dalsi dilek a doufam, ze te ho prcek necha co nejdrive napsat :-) jinak uzivej tehotenstvi, po porodu uz cas opravdu na psani moc nebude, ver mi, znam to z vlastni zkusenosti :-)

......

(Karin chan , 18. 1. 2018 23:50)

Omg!!! Ďalšia kapitola. Tú tretiu úlohu si opísala bravúrne úplne som si to vychutnávala. A ten Dumbledorov výraz a keď Voldyho oslovil Tom. Som naozaj prekvapená že to Harrymu nedochádza, tích prezradeni a náznakov je viac než dosť. Neviem prečo ale fandím Voldymu a smrtzrutom a Dumbyho nemám rada

:O

(Chem, 18. 1. 2018 2:32)

Neskutočný ten koniec. V celej poviedke bolo viac častí, kedy sa mi vzrušením rozbúšilo srdce ale na konci to bolo asi najviac. Podľa mňa si úžasne vystihla aj chovanie LV (v pre neho celkom novej situácií) aj to napätie kolujúce medzi nimi (bolo takmer až hmatateľné :) ). Tiež ma dostalo koľkokrát už bol Harry tak blízko k odhaleniu Tomovej identity. Myslím, že už niekde v podvedomí to tuší. No som veľmi zvedavá, aká bude jeho reakcia.
S Rabastanom to medzi nimi tiež pekne iskrí. :D Harry by si mohol vyberať. Páči sa mi, v akej situácií je. Tak kúsok k niečomu novému - len či LV alebo ešte predtým okúsi trochu Rabastana ? xD
Ja by som bola aj za románik s Rabastanom. Možno keby sa dostali trochu ďalej ako s Blaisom. Ehm.. If you know what i mean... :D Veď Harry už bude mať čoskoro 15. (asi je to stále málo, netuším) Každopádne to iskrenie medzi Harrym a LV je stokrát intenzívnejšie, no aj stokrát komplikovanejšie. :)
No a môj milovaný favorit Blaise... Ach. Život vie byť krutý. Ale je krásne ako sa stále k sebe majú. Cítim, že už tam dlho nepobudne. Pamätám si, ako som ti niekde do komentárov dávno písala, že radšej by som bola, aby sa rozišli nejako inak, napr. Blaise bude naštvaný presne kvôli Harryho smrťožrútstvu a tak.. Ale teraz som rada, že to nerežírujem ja! :D Stále ma zaujíma, prečo ho Dumbledore očaroval a mrzí ma, že Harrymu nevyšlo jeho kúzlo.
Scéna s Harryho nekontrolovanou mágiou bola úžasná!! A aj ten detail, Rabastanov výkrik proti Belle na stretnutí smrťožrútov... awww... Rovnako ako prebudenie sa v ,,Moodyho" kabinete. <3
Dĺžku kapitol si samozrejme užívam, milujem, že sú také dlhé. A dúfam, že bábo bude malý spachtoš, aby si mala kopu času pre seba a pre nás. ^^

Ani nevím, jak

(sisi, 17. 1. 2018 14:45)

Jak začít? Tak dlouhá kapitola, a co se všechno událo. Musím poděkovat za to, že jsi nechala Harryho, aby navštívil nemocného kamaráda, vyvolává to ve mně velkou škálu pocitů. Jako že třeba Harry není nějaký zlý chlapec i když je smrtijedem.
Má přátelé a je jim věrný, stará se o ně, chrání svou rodinu. Scéna z třetího úkolu, to jak bojuje se svou divokou magií, to bylo velké. A využít mozkomory k transportu je také výborný nápad.
Děkuji za tuto kapitolu. Byla tak dlouhá, že mi zabrala dva dny čtení. Tedy dva nádherné dny s písmenky. Čas u dětí plyne nějak jinak rychle, volných chvil je pomálu a někdy nejsou vůbec, a když jsou, musím přesně vědět, co chci udělat, a kolik času to zabere.
Hodně štěstí, ať se všechno podaří.

...

(MiraJane, 17. 1. 2018 6:50)

No tak to bylo něco :D Začíná se to pěkně rozjíždět. Jsem úplně nervózní jak to bude dál s Brumbálem a Harryho osudem. Třetí úkol a promluva s mozkomorem..no koukala jsem jak blázen, naprosto úžasné. Samozřejmě nejvíce mě potěšila část s Rabastanem a doufám, že se toho mezi ním a Harrym ještě hodně uděje. :D Ale nesmím opomenout i poslední scénu s Voldym, která měla až mrazící atmosféru. Hrozně moc se těším na další kapitolu, chápu, že s mimčem nebude to psaní asi tak časté, ale i přes to doufám, že si na nás čas najdeš. Tvé povídky mi pokaždé vykouzlí úsměv na tváři a vždy se jich nemohu dočkat. :)

Oheň

(Bobina, 16. 1. 2018 20:19)

Tady to mezi nimi krásně jiskří, hoří a vybuchuje, jako na Silvestra.

<3

(Sonka, 16. 1. 2018 20:18)

Ďakujem, Karin, Haru a Bella, vaše komentáre ma veľmi potešili :))

(Bella, 16. 1. 2018 13:47)

No teda wow! Místy jsem ani nedýchala! :) Máš vážně skvělý cit pro napětí a drama :). Těším se na další část skládačky.

Dekuju moc

(Haru, 16. 1. 2018 10:58)

Dekuju za dalsi skveli dil uz se nemohu dockat az vyjde dalsi .

Paráda.

(Karin, 15. 1. 2018 23:02)

Parádní jen jsem zvědavá jak to skončí.