Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola XV.

2. 5. 2018

 

Kapitola XV. 

A nastala tma

Sirius plakal. A boli to slzy šťastia, ktoré mu stekali po prepadnutých lícach. Remus ho zvieral v náručí a Narcissa ich s úsmevom sledovala.

Len čo sa vrátil od Temného pána namieril si to skrytým krbom do ich tajného domu. Po ceste sa stretol s Cissy, ktorej všetko vysvetlil, a tak ho nasledovala. Nechcela si nechať ujsť reakciu svojho milovaného bratranca nato, že je konečne slobodný.

Sloboda – neexistoval hádam nik, kto by si ju zaslúžil väčšmi. Sirius mal ťažký život – útek z domova, mŕtvi priatelia, obvinenie z ich vraždy, neprávom väznený dlhé roky v jednom z najhorších magických väzení. Aká to irónia osudu a za takmer všetko mohol ten odporný potkan. Ak by to bolo na Harrym – zabil by ho. Neváhal by ani sekundu, dokončil by to, čo začal v Azkabane, keď sa mu jeho moc vymkla spod kontroly. Zabil by ho pokojne aj pred Temným pánom, ale nemohol to uprieť Siriusovi, on bol ten, ktorý si zaslúžil pomstiť sa.

„Ne-neviem, ako si ho dostal, Harry, ale... ďakujem...“ vzlykol Sirius, keď sa odtiahol od Remusa a na chvíľu sa zdalo, že sa Harryho chystá rovnako objať.

Harry v momente ustúpil dozadu a odvetil: „Sľúbil som, že ti ho prinesiem a teraz je už na tebe, ako s ním naložíš,“ povedal pokojne a Sirius sklamane stiahol napriahnuté ruky. Bolo len pár osôb, s ktorými mu nerobil problém fyzický kontakt a Sirius medzi ne stále nepatril.

A pravdepodobne nikdy patriť nebude.

„Mali by sme to osláviť, čo poviete?“ spýtal sa Remus a načiahol sa po takmer plnej sklenej karafe, ktorá stála na okrúhlom stolčeku pri vysokej knižnici.

Prútikom privolal štyri čaše, ktoré doplávali z kuchyne a začal do nich nalievať zlatú tekutinu.

„Harry je neplnoletý, pán Lupin,“ napomenula ho Narcissa prísne a uchopila svoju čašu, ktorá k nej priletela vzduchom.

„No tak, Ciss, už má takmer pätnásť, hádam si kvapku môže dopriať,“ odvetil Sirius a venoval Harrymu žmurknutie.

„To nebude nutné, aj tak už musím ísť,“ riekol Harry a vykročil späť ku krbu. „Pokojne oslavujte aj bezo mňa,“ venoval im malý úsmev a uchopil do dlane prášok.

Sirius sa zarazil a otočil sa k nemu. „Kam by si chodil, máš predsa prázdniny, nie? Vidím ťa tak málo a keď už si konečne tu, tak zase utekáš?“

„Prepáč, Sirius, ale som naozaj unavený,“ povedal a želal si byť späť vo svojej komnate.

„Harry má pravdu, je už dosť neskoro. Mal by sa ísť vyspať. Merlin vie, že toho v poslednej dobre veľa nenaspí,“ ozvala sa Narcissa, ktorá sa medzi tým posadila na koženú pohovku.

Harry vrhol na Cissy ďakovaný pohľad, rozlúčil sa s Remusom aj Siriusom a presunul sa späť na panstvo. Len čo vystúpil z krbu sa otriasol a bol šťastný, že sa mu odtiaľ podarilo vypadnúť skôr, ako ho prinútili popíjať a objímať sa. Mal svojim spôsobom Siriusa rád, bol jeho rodina, ale necítil k nemu lásku a ani nemal rád jeho spoločnosť. Boli veľmi odlišní, mali opozitné názory na dôležité veci, a navyše, Harry mal pocit, že Sirius v ňom vidí Jamesa, a preto sa necítil v jeho prítomnosti pohodlne.

Spať sa avšak nechystal... nedokázal by to. Mal plnú hlavu Temného pána. Stále mal na tele zimomriavky z jeho blízkosti. Hodil pohľad na otvorené knihy a magazíny na svojom stole a povzdychol si – ani na tie sa už viac sústrediť nedokázal, preto zo skrine vytiahol novú mysľomisu, ktorá mu len pred nedávnom dorazila a začal do nej ukladať spomienky na Blaisea. Nemohol sa dočkať, keď mu ich ukáže a všetko budú môcť prežiť opäť. Žiadna choroba im nezoberie to, čo spolu zažili. Na tvári mu pohrával úsmev, zatiaľ čo sedel na posteli a pomocou prútika si z mysle vyberal len tie najkrajšie udalosti, ktoré so svojim najlepším priateľom prežili. 

. . .

Prvý mesiac letných prázdnin sa chýlil ku koncu a boli tu ďalšie narodeniny. Celkom na ne zabudol. Oslavovať aj tak neplánoval, no keby mu ich Tom nepripomenul, ani by si na ne nezmyslel.

Harry stál pri umývadle a oplachoval si tvár, keď v jeho mysli zaznelo: „Pätnásť rokov, ani dieťa, ani dospelý. Aj keď, ako sa tak na teba dívam, si už takmer hotový muž.“

Harry si zapol posledný gombík a pohľad mu padol na veľké zrkadlo nad umývadlom. „Ešte stále som pre teba maličký, hm?“ spýtal sa potichu, pozrel do odrazu svojich jasne zelených očí a venoval Tomovi úsmev.

„Pre mňa budeš maličký vždy, to sa nezmení,“ odvetil Tom mäkko. „Nikdy nezabudnem, aký rozkošný si bol... ten tvoj tenký hlások... och...“

„Každé moje narodeniny si nostalgický, Tommy,“ pomyslel si uštipačne a pristúpil k umývadlu, aby sa lepšie videl v zrkadle.

„Môžem si to dovoliť, strašne rýchlo rastieš,“ obrnil sa Tom urazene. „Uvedomuješ si, že o dva roky si dospelý kúzelník?“

Harry prikývol a nespustil od svojich očí pohľad. Cítil v nich Toma, akoby ho v nich dokázal zahliadnuť – jeho podstatu, jeho existenciu v sebe. „Roky plynú a ty stále nie si skutočný,“ pošepol.

„Harry-“ začal Tom jemne, no Harry rýchlo pokrútil hlavou.

„Nič čo povieš, nikdy neutíši tú bolesť z toho, že... že nie si tu, skutočne tu, vedľa mňa, pri mne, tam, kde máš byť,“ riekol a len na chvíľu dovolil smútku preniknúť do svojho hlasu. Preglgol a prudko sa od zrkadla odvrátil. „Musím ísť za Blaiseom, dnes mu chcem dať mysľomisu.“ Prešiel do svojej komnaty a zo stola vzal pripravenú misu, v ktorej vírila modrastá hmota. Šiel povedať Cissy, že sa na večeru vráti a vybral sa do susedného grófstva Somersetu.

Vyšiel v hale a keďže ho neprivítal žiaden škriatok, tak ako zvyčajne, sám sa vybral hore schodmi, smerom do Blaiseovej komnaty. Mysľomisu držal v náručí a bol pekelne opatrný, aby nezakopol a nerozbil ju. Vyšiel na chodbu a v tom momente ustrnul.

Alessandra kráčala jeho smerom a z napuchnutých očí jej stekali slzy tak intenzívne, že mala celú tvár lesklú a vlhkú. Za ňou zbadal Francisa – Blaiseovho komorníka – v čiernom šate, ako niečo odnáša z Blaiseovej komnaty.

Harryho srdce prestalo biť. Akoby ho niekto náhle oblial ľadovou vodou, ale z vnútra. Jeho mozog nestíhal spracovať to, čo bolo zjavné. Alessandra tesne pred ním zastala a pokrútila hlavou, tisnúc si k tvári žiarivo bielu servítku.

Zrazu len začul hlasité trieštenie skla, ktoré narazilo na podlahu. Uvedomil si, že mysľomisu práve upustil na zem a jeho spomienky stekali škárami v podlahe a kvapkali až ku schodom.

Alessandra hlasito vzlykla a Harry len vnímal, že k nej pristúpil a objal ju. Bol už vyšší než ona, a tak si mohla oprieť tvár do jeho ramena.

„Kedy?“ spýtal sa bez emócií.

„Je... je to... asi h-hodina,“ zašepkala pomedzi vzlyky.

„Ako?“

Odpovedi sa nedočkal, Alessandra sa srdcervúco rozplakala a nebolo možné ju utíšiť. Zaviedol ju do najbližšej komnaty a uložil ju na posteľ. Požiadal škriatka, aby mu priniesol elixír na upokojenie a bezsenný spánok. Blaiseova matka oba elixíry požila, stisla mu ruku a upadla do spánku.

„Práve som vyprevadil liečiteľov,“ ozval sa postarší mužský hlas za jeho chrbtom. Harry sa ani len neobzrel, vedel, že je to Francis. „Postarám sa o ňu, pán Harry, len bežte.“

Harry mu stisol rameno, keď prechádzal okolo neho. Vedel, že mal s Blaiseom veľmi blízky vzťah; Blaise sa mu neraz priznal, že Francis mu bol viac matkou ako Alessandra.

„Zomrel v spánku,“ riekol starý komorník potichu. „Od toho záchvatu bol v bezvedomí, z ktorého sa už neprebral. Netrpel.“

Harry pevne stisol viečka, pustil ho a vybral sa za ním... Jeho smrť si nepripúšťal, toto bol len sen; kým kráčal do jeho komnaty, štípal sa do dlane a snažil sa prebrať, no nedarilo sa mu.

„Preber ma, Tom. Preber ma...“

„Rád by som, maličký môj,“ zašepkal Tom súcitne.

Jeho myseľ bola zahmlená, keď vstúpil dnu, do potemnej miestnosti. Na nočnom stolíku, kde ležalo plno prázdnych fľaštičiek s elixírmi, horeli sviece. Blaise bol prikrytý po prsia a ruky mal voľne položené vedľa tela. Bol bledý, čo na jeho tmavej pleti vyzeralo veľmi nezdravo. No aj tak pôsobil, akoby spal, avšak hruď sa nedvíhala. Prečo sa nedvíhala?

Harry od neho rýchlo odtrhol pohľad a zhlboka sa nadýchol. Rukou si prehrabol vlasy a zažmurkal na fotografiu, ktorú mal Blaise vystavenú na širokom vyhasnutom krbe. V zlatom rámčeku sa pohybovali dve postavy stojace vedľa seba. Zeleno-oký chlapec sa do objektívu usmial, zatiaľ čo čierno-oký sa díval naňho. Mali tam tak dvanásť, možno trinásť. Toľká bezstarostnosť sršala z ich tvárí.

„Zlyhal som... nezachránil som ho... nechal som ho zomrieť...“

„Harry, urobil si-“

„Nie!“ prerušil ho v duchu. „Len mi nehovor, že som urobil čo sa dalo, pretože som nespravil absolútne nič... nič... Vymyslel som kúzlo, ktoré je k ničomu a Blaise kvôli tomu zomrel... je preč... je preč...“ A pomaly si túto skutočnosť začínal uvedomovať, aj keď bola nepredstaviteľná. Bože, veď to bolo len pár dní, čo sa prechádzali po záhradách, čo ležali na tejto prekliatej posteli a smiali sa nevedno nad čím... už si to ani nedokázal vybaviť.

Bol zbabelý sa k nemu priblížiť, len stál na mieste, na hrubom koberci, blízko pri dverách, akoby sa chystal každú chvíľu ujsť... ujsť pred krutou realitou, ktorú nedokázal spracovať, ktorú odmietal, pretože sa zdala absurdná... sníval, to bolo jediné, čo ho dokázalo utešiť, myšlienka na to, že toto všetko je len nočná mora.

Z očí mu nevykĺzla ani jediná slza a smútok sa ešte nestihol dostaviť do jeho srdca. Akoby všetky jeho emócie zamrzli, zasekli sa a odmietali pokračovať v spracovaní toľkej bolesti, ktorá sa ešte len chystala vyrútiť z pomyselnej a pomaly praskajúcej priehrady.

No nakoniec ho nohy samé prinútili k pohybu a došli až k posteli. Posadil sa na ňu a pozrel na bledého mladíka ležiaceho na nej. Ruka sa mu triasla, keď ju zodvihol a dotkol sa jeho studeného líca. Pohladil ho a čakal, že každú chvíľu otvorí oči a bude sa pýtať, kto je, ako poslední dni či týždne zvykol, pretože prichádzal o pamäť, no na Harryho si zakaždým spomenul. Sľúbil mu, že naňho nikdy celkom nezabudne, že to tej chorobe nedovolí, a to aj dodržal... až dokonca... do-konca...

...koniec – strašidelné slovo, razantné, definitívne. Už Blaisea nikdy neuvidí, áno, pozerá sa naňho práve teraz, ale... už nikdy nezačuje jeho hlas, jeho smiech, neucíti jeho dotyky, jeho bozky, jeho objatie.

Nikdy?

„Blaise?“ zašepkal nad jeho tvárou a uprene sledoval zatvorené viečka, čakajúc, kedy sa otvoria.

„Harry, viem, čo ti napadlo, ale nebude to fungovať, mágia nedokáže vrátiť život už som ti to hovoril nejeden raz... áno, si mocný, ale nedá sa to, neskúšaj to,“ vyhŕkol Tom zrazu, len čo tá myšlienka prešla Harryho mysľou.

Priložil otvorenú dlaň na miesto, kde ešte pred hodinou bilo Blaiseove srdce.

„Neskúšaj to, Harry! Vieš koľko bolo takých pred tebou? Vieš koľko mágov sa o to pokúšalo?“

Bolo mu to jedno, potreboval len... len to skúsiť, niečo urobiť. Sústredil sa na svoju mágiu a dostal sa do sveta plného magických liniek, energie a rôznofarebných motúzov. Dokázal vidieť magické jadro Blaiseovej mágie, ktoré bolo vyhasnuté, keď ho videl naposledy žiarilo a pripomínalo klbko, no teraz to bola len čierna guľa, ktorú akoby niekto spálil na uhoľ. Nechal svoju mágiu plynúť skrz otvorenú dlaň do Blaiseovho mŕtveho tela. Srdce nebilo, mozog už nepracoval, orgány sa zastavili v činnosti, ktorú denno-denne vykonávali. Možno, keby dokázal svojou mágiou nakopnúť jeho mozog alebo srdce... možno... možno... och, aj jemu samému to znelo ako hlúposť. Nebol žiadny boh, aby niečo také dokázal.

„Harry, nechaj to tak, maličký, len čo si ublížiš...“ šepkal Tom smutne.

Zlaté motúziky jeho mágie sa omotali vôkol nebijúceho srdca a pokúšali sa ho naštartovať, no neúspešne, už bolo nečinné príliš dlho, možno keby prišiel skôr...

Poslúchol Toma, nemalo to zmysel, stiahol svoju mágiu z Blaiseovho organizmu a vydýchol si, keď sa usídlila späť v jeho jadre. Tvár si zanoril do jeho krku a vdychoval vôňu, ktorú si mienil zapamätať dokonca života. Vtisol bozk na studenú pokožku, špičkou nosa sa obtrel o jemnú čeľusť, dostal sa k suchým, modrým perám, ktoré pobozkal a nakoniec sa čelom oprel o to jeho a zatvoril oči. Rukou na slepo našmátral ľadovú dlaň a pevne ju stisol. A ostal tak, dlhé, nekonečné minúty. Neplakal, nevzlykal, ani len slza nevyšla z jeho suchých očí. Zato jeho vnútro sa rúcalo, vládol tam hotový hurikán bolestných emócií, ktoré sa držali hlboko v jeho vnútri.

Niekde vo svojej mysli ešte stále dúfal, že sa jedná o nočnú moru, pretože nedokázal prijať takúto realitu. Oči mal zatvorené a vravel si, že len čo ich otvorí, zistí, že naozaj celý čas sníval. Aké patetické, šepkal sám sebe tou časťou, ktorá realitu vnímala a nepopierala. Blaise bol mŕtvy a nejestvovalo nič, čo by ho priviedlo späť.

Otvoril oči a neprebudil sa. Časť, ktorá ešte dúfala zomrela a ostala len tá racionálna. Už to viac nezvládal, nedokázal ani len byť v miestnosti, kde ležal jeho mŕtvy priateľ, nemohol sa naňho dívať, nemohol... už viac nemohol.

Roztrasene sa postavil a vyrútil sa na chodbu, nevnímajúc okolie. Vkročil do krbu a premiestnil sa domov.

„Už je tu!“ začul hlas, keď dohorievali zelené plamene, v ktorých mal obalené telo.

Vystúpil z krbu v salóniku a pozeral na poschodovú tortu, ktorú Narcissa levitovala vzduchom. Horelo na nej pätnásť sviec. Okolo vznášajúcej sa torty stál aj Lucius, Draco a Rabastan.

„Viem, že si nechcel oslavu, no napadlo mi, že aspoň malé posedenie s najbližšou rodinou padne vhod, čo povieš, zlatko? A prišiel dokonca aj Rabastan, nie je to skvelé?“ prehovorila Cissy s úsmevom, ktorý pri pohľade naňho pomaly pohasol.

Harry strnulo stál pred krbom a naraz si uvedomil, že Blaise zomrel na jeho narodeniny. Už nikdy nebude môcť oslavovať... nedokázal by to, akoby aj mohol?

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Lucius zamračene a aj Dracovi podľa jeho výrazu začalo dochádzať, že je niečo poriadne zle.

„Blaise zomrel,“ počul sa povedať – hlasom prázdnym a bez emócií. „Chcem byť sám,“ šepol ešte, keď sa pomaly vybral zo salónika, chodbou a prešiel na poschodie do svojej komnaty.

Nohy ho viedli celkom samé, postupoval rozľahlou miestnosťou až prešiel do svojej kúpeľne, otvoril presklené, zlatom orámované, dvierka na sprche, ktorú neverbálnym kúzlom pustil a sadol si na vykachličkovanú zem. Studené kvapky naňho nemilosrdne dopadali, zatiaľ čo vyhasnutým pohľadom pozeral pred seba. Oblečenie sa začalo nasakovať vlhkom a z vlasov mu po tvári stekala voda. Nohy mal pokrčené v kolenách a chrbtom sa opieral o kachličky za sebou. Tak veľmi túžil plakať, vyplakať sa, aby spolu so slzami tá bolesť odplávala niekam ďaleko, ale plač neprichádzal... a navyše sa mu zdal celkom zbytočný.

„Harry... je mi to naozaj ľúto... je mi ľúto, že si musíš prechádzať takýmto druhom bolesti,“ ozval sa Tom zdrvene, cítiac to čo on a Harry vedel, že ani jeho Hlas netuší, ako ho utíšiť, nebolo to totiž možné.

Pomedzi šum vody začul, že niekto nazrel do pootvorených dverí, ktoré sa neunúval zatvoriť. Ignoroval to, až kým sa pred dvierkami do sprchy neobjavila vysoká postava.

„Márne by som čakal, kedy sa dosprchuješ,“ poznamenala, otvorila si a vstúpila do sprchového kúta, kde sa usadila vedľa Harryho. „Bŕ, púšťaš na seba ľadovú vodu? Chystáš sa zmeniť na cencúľ?“

Harry sa naňho ani nepozrel, neustále hľadel na ten istý bod. „Choď preč,“ zašepkal.

„Je mi tu dobre, aj tak je vonku poriadne horko, studená sprcha padne vždy vhod,“ riekol a oprel sa rovnako ako Harry.

„Čo tu vôbec robíš?“ spýtal sa a konečne naňho pozrel. Rabastanove dlhšie hnedé vlasy boli už úplne mokré a mal nimi orámovanú peknú tvár. Mihalnice mu voda lepila k sebe a pery mu začínali drkotať.

„Prišiel som na oslavu, teda na malý rodinný posed, ako hovorila Narcissa,“ uškrnul sa. „Vedel som, že dostaneš samé nezmyselné dary, preto som sa rozhodol prísť, aby si dostal aj niečo poriadne,“ povedal a vložil mu do ruky luxusnú sklenú fľašu, cez ktorej hrdlo bola omotaná ozdobná mašľa. „Whisky ti minule nechutilo, ale toto budeš milovať, ver mi. A už  konečne nie si taký malý fagan, takže sa môžeš pokojne ožrať,“ zaškeril sa. „V tvojom veku som už dávno experimentoval.“

Harry hľadel na priezračnú tekutinu vo fľaši, ktorú držal v trasúcej ruke.

„No, už mi povieš, čo sa to tu snažíš dosiahnuť, krpec? Na cencúľ ťa môžem aj pokojne premeniť, ak chceš, nemusíš tu strácať čas.“

Harry otvoril fľašu a odpil si. Jemná tekutina poláskala jeho jazyk a prešla do hrdla, kde ho príjemne zahriala až v úplných útrobách jeho tela. „Ja... nedokážem vyroniť ani len slzu. On... on zomrel a ja preňho nedokážem ani plakať... čo som to za obludu?“

„Takže kvapkami vody si nahrádzaš plač, hm... napadlo ti, ty tupec, pustiť si aspoň teplú vodu?“

Harry pozrel do zeleno-hnedých očí a uchlipol si nápoja. „Ten chlad m-mi pomáha, tlmí bo-bolesť,“ riekol pomedzi drkotajúce zuby.

Rabastan sa k nemu v malom priestore prisunul a nespúšťal z neho oči, keď mu jemne vytrhol z ruky hrubú sklenú fľašu a odpil si, načo mu ju ihneď vrátil. „Ech, ja... nebudem ti vkladať do hlavy žiadne sračky typu: prebolí to, bude to oukej a tak. Ale každý tak silný smútok prežíva inak, Harry, to že nedokážeš plakať neznamená, že nesmútiš dostatočne, alebo že si obluda.“

Harry mu opätoval pohľad, keď mu Rabastan stisol plece. Aj keď si želal byť sám a nechcel nikoho ani len vidieť, on mu akosi nevadil, nakoniec bol celkom rád, že za ním prišiel. „Vďaka za darček... je to,“ pozrel na fľašu, avšak aj tak nevedel identifikovať nápoj, ktorý obsahovala, „no je to dobré, vážne dobré, nech už t-to je čokoľvek.“

Rabastan sa usmial a odfrkol si. „Aby aj nebolo, je to poriadne drahý a vzácny elfský nápoj. Aj som premýšľal či nebude škoda dať ho takému faganovi ako si ty, ale tak nakoniec som sa zľutoval.“

Harry sa slabo pousmial a začínala mu byť ozaj neznesiteľná zima.

„No tak poďme, opiť sa môžeme aj mimo sprchu, čo povieš?“ riekol Rabastan odľahčene a kúzlom sprchu vypol. Potom sa zodvihol, pomohol na nohy aj roztrasenému Harrymu, osušil ich skôr ako sa vrátili do komnaty a posadili sa na pohovku pri krbe, v ktorom sa automaticky rozhoreli horúce plamene.

Harry stále držal svoj poloprázdny darček v ruke a unavene žmurkal do plameňov. Cítil, že mu Rabastan okolo pliec prehodil deku a usadil sa vedľa neho.

„Inak, máš poriadne veľkú izbu, pokojne by si tu mohol mať aj toho svojho draka. Mohol by ti zapaľovať v krbe a ovievať ťa chvostom... Ale tých kníh tu máš teda prehnane veľa, si nechutný bifľoš, že sa s tebou vôbec bavím-“

„Zase trepeš,“ prerušil ho Harry potichu, no s pousmiatím. Cítil sa otupene, prázdne, no Rabastanova prítomnosť mu pomáhala ostať príčetným.

Rabastan doňho hravo drgol, keď odvetil: „Priznaj sa, že rád počúvaš moje trepanie.“

Harry prevrátil očami a miesto odpovede sa spýtal: „Ako spoznám, kedy som opitý?“

„Začne sa ti motať jazyk, cítiš sa odvážnejšie, bezprostrednejšie a prosto sa bavíš. Ale to závisí od toho, koľko vypiješ, keď to preženieš, už to taká zábava nie je, ver mi, najmä na druhý deň.“

Harry sa napil, podal fľašu Rabastanovi a zachytil jeho úškľabok. „Nebavím sa. Nefunguje to.“

„Jasne, že nie, ty zapíjaš žiaľ, vtedy nepiješ pre zábavu,“ vysvetlil mu a odpil si. „Ver mi, poznám to, odkedy som sa vrátil z Azkabanu pijem, aby som... zabudol.“ Zamračene sa zaškeril.

Harry sa naňho súcitne zahľadel, keď si prevzal nápoj – Rabastan pozeral do plameňov a Harry presne vedel načo myslí. Na tie roky plné znásilňovania a mučenia. Ešte teraz mu v žilách vrela krv pri spomienke na toho aurora, ktorý tak ohavne zneužil svoje postavenie.

„Ja...“ začal druhý muž zachrípnuto. „Bol som... bol som ešte panic,“ priznal sa mu vzdialeným hlasom.

Harry zamrzol a pevne zovrel ruku vôkol sklenej fľaše, neveriacky hľadiac na profil jeho tváre.

Rabastan sa zrazu zamračil. „Dopekla, načo som ti to povedal? Mám pri tebe čudnú tendenciu zverovania sa. Hovorím ti veci, ktoré nikomu inému nehovorím, používaš na mňa nejaké čary, sopliak, však?“

Ich oči sa stretli, keď tie Harryho desivo potemneli a ochladli. „Zabijem toho bastarda. Keď sa mi dostane do rúk nabudúce – bude ľutovať, že sa vôbec narodil,“ riekol tichým, strašidelným hlasom a snažil sa vybaviť si vzhľad strážnika, ktorého spacifikoval ako prvého pri razii v Azkabane. Bol mohutný, mal aurorský mundúr a na perách úlisný úsmev, keď mučil bezmocného Rabastana, ktorého celé roky aj znásilňoval a vyrezal mu na brucho to ohavné slovo, ktorým ho poznamenal nado smrti.

„Teraz si mi spôsobil zimomriavky,“ riekol a striasol sa. „Niekedy z teba ide hrôza ako z Temného pána,“ odmlčal sa a zamyslene dodal: „vlastne, niekedy ste si až desivo podobný. A to máš iba koľko? Desať?“

Harry zavrčal, odložil fľašu a udrel ho päsťou do ramena. „Blbec.“

„Krpec,“ vysmial sa mu Rabastan a štrngol ho prstom do čela.

Harry bol omámený alkoholom a žiaľom, no aj napriek tomu ho táto iritujúca osoba, sediaca vedľa neho, vedela vytočiť. Načiahol k nemu ruku, aby mu štrngnutie vrátil, no Rabastan ju pohotovo zachytil a pritiahol si ho k sebe.

Ich tváre sa priblížili – bol dokonca až tak blízko, že dokázal vidieť hnedé škvrnky pri jeho čiernych zreniciach a zelené na okrajoch jeho dúhovky, tieto dve farby sa vzájomne miešali niekde na pol ceste a vytvárali udivujúci a celkom atraktívny odtieň. Od jeho očí prešiel k perám, tú spodnú si hrýzol – Harry si už dávno všimol, že vždy keď túto činnosť vykonával, na líci sa mu objavila malá jamka.

A potom sa oné pery sklonili k tým jeho a prilipli k nim. Harry nezatvoril viečka, len sledoval otvorené oči muža, ktorý ho začal veľmi opatrne bozkávať. Ich nosy sa obtreli, oči boli zakliesnené v sebe a pery boli spojené, zatiaľ čo jedny sa nežne pohybovali, tie druhé nespolupracovali.

Jeho ľavá ruka mu držala zápästie, a tá pravá sa vmotala do jeho vlasov, keď sa v Harryho mysli ozvalo: „Čo si to dopekla dovoľuje!“ zasyčal Tom nazúrene a Harry ucítil prudkú bolesť v oblasti, kde mal Temné znamenie.

Sykol a odtrhol sa od mäkkých pier, no neodtiahol sa, miesto toho klesol na jeho rameno, o ktoré sa oprel čelom a zatvoril oči. Rabastan bol chvíľu nečinný, no napokon ho oboma pažami objal a Harry cítil, že sa v ňom niečo zlomilo. Jeho mozog len sotva spracovával, že ho Rabastan pred chvíľkou pobozkal, no práve ten bozk mu pripomenul Blaisea a naraz cítil, ako ho v očiach niečo páli, rovnako ako v jeho hrudnom koši. Prvý tlmený vzlyk opustil jeho ústa, keď sa mu spod viečka vykotúľala slza a paže ho objali tesnejšie. 

„Prišiel si už o niekoho?“ spýtal sa Harry šepky.

Cítil ako sa druhý muž nepatrne obtrel lícom o jeho spánok, keď veľmi potichu odvetil: „Nikoho tak blízkeho... okrem rodičov, no s nimi som nemal bohvieaký vzťah. A nikdy som zamilovaný nebol. Zato predstava, že by som prišiel o Rodulphusa ma...“ odmlčal sa a slabým hlasom pokračoval: „v Azkabane boli dni, kedy som nevedel či je ešte nažive, ten prekliaty dozorca mi niekedy klamal a presviedčal ma o tom, že je... že je mŕtvy, preto si viem predstaviť, že tvoja bolesť musí byť príšerná.“

Harry mierne natočil hlavu k Rabastanovmu krku, aby mu bolo lepšie rozumieť. Oči mal vlhké, keď ho obklopil jeho mužný parfum, ktorý musel mať práve na tom mieste streknutý. Voňal naozaj pekne, prebehlo Harryho mysľou, keď zašepkal: „Ja som doňho vlastne zamilovaný nebol, aj keby som chcel, zaslúžil si, aby som ho miloval. Nebol som mu schopný dať ani to...“ Alkohol už celkom zatemňoval jeho myslenie a všetko čo cítil, akoby bolo vzdialené, akoby sa to netýkalo jeho.

„Boli ste ešte príliš mladí, aby ste chápali, čo je skutočná láska,“ odvetil Rabastan potichu. „No minimálne vaše priateľstvo bolo jedinečné.“

Harry sa bolestne pousmial a zatvoril oči. Áno, jedinečné vskutku bolo. Mysľou mu prebehli spomienky na to, ako s Blaiseom celé hodiny sedel pred zrkadlom z Erissedu, nepotrebovali sa rozprávať, len tam sedeli a bez slov si dodávali silu, pretože obaja v ňom videli osobu, ktorú pri sebe nemohli mať. Blaise bol prvý chlapec, na ktorého sa dokázal pozerať inými očami, možno ho skutočne nemiloval, ale vďaka nemu prišiel na to, že ho viac priťahuje rovnaké pohlavie.

A naraz sa mu v mysli vynorila Tomova tvár, ktorú poznal len z jednej jedinej fotografie a odrazu čarovného zrkadla. Srdce sa mu zakaždým, čo jeho nežný hlas prehovoril rozbúšilo, útroby sa mu stiahli len čo si predstavil jeho zjav. Bolo to niečo celkom odlišné, než čo cítil pri Blaiseovi, či pri hocikom inom. Hlboko vo vnútri tušil, čo všetky tieto pocity znamenajú, no nechcel si to priznať, ani potichu, ani nahlas, pretože Tom – Tommy nikdy skutočný nebude a toho zabíjalo.

„Harry, maličký ja-“ začal Tom, no Harry ho prerušil, pretože sa bál, bál sa dňa, chvíle, kedy mu Tom povie, že necíti to isté a ak by aj cítil, vedel, žeby to bolelo iba viac než to bolí teraz.

„Prosím, nehovor to, nechcem to vedieť, nechcem...“

Tom stíchol a Harry sa vrátil k svojim myšlienkovým pochodom:

Rabastan. Odkedy sa oficiálne zoznámili na panstve Temného pána mu zdvíhal krvný tlak a nejeden raz ho mal chuť prekliať, no po čase mu na ňom začalo záležať, áno, aj napriek tomu, že ho vkuse rozčuľoval, ho mal rád, ale ten bozk... tomu vážne nerozumel.

„Prečo si to urobil?“ zašepkal zachrípnuto.

„Urobil čo?“ spýtal sa, aj keď Harry vedel, že vie načo sa pýta.

„Pobozkal ma, žeby?“ Viečka mu pomaly oťažievali, vypitý alkohol a chvíľkový plač zmiešaný so smútkom ho značne unavil.

„Si ty, ale zvedavý fagan,“ odvetil odľahčene, no vzápätí už vážne dodal: „Ja ani neviem, chcel som... asi za to môže ten chľast, je to celkom silné pitivo. Nemysli si, že za triezva by som niečo také spravil.“ Otriasol sa.

„Pche, vyhovárať sa na alkohol, to určite,“ frflal Tom.

Harry súhlasne prikývol a zatvoril oči už celkom. „Rab?“ zamumlal ešte.

Rabastan ho stále držal v objatí, keď sa k nemu mierne natočil tvárou. „Hm?“

„Ty nezomri, dobre?“ pošepkal a pomaly sa nechal unášať do bezvedomia, ktoré ho zmáhalo.

„Ts, budem ťa nasierať ešte pekne dlho.“ Harry z jeho hlasu cítil, že sa usmieva. „Ani ty, fagan, nezomri, okej?“

Harry sa uškrnul. „Budem sa snažiť,“ zamumlal a zaspal obklopený teplom, pocitom bezpečia a jeho vôňou.

. . .

Panstvo Zabiniovcov, zadná časť rozľahlých pozemkov, práve tam stál celý rad náhrobných kameňov, ktoré patrili mŕtvym predkom i početnému množstvu manželov panej domu. A práve vedľa hrobu Blaiseovho otca pochovávali i samotného Blaisea.

Blaiseova matka nepozvala veľa ľudí. Bol tu chlapík, ktorý mal na starosť smútočnú reč. Nechýbali škriatkovia, komorník Francis a ostatné služobníctvo. Zúčastnila sa aj Narcissa, avšak bez Luciusa – ktorý mal nejaké obchodné jednania – pár osôb z rodiny, no tí zrejme Blaisea ani poriadne nepoznali. Harry nevidel na ich tvárach žiaden úprimný smútok.

Alessandra mala obtiahnuté čierne šaty a veľký klobúk rovnakej farby, ktorý jej zakrýval uplakanú tvár, utešoval ju nejaký jej nový milenec – opálený muž, ktorý bol od nej minimálne o polovicu mladší a mal priveľmi biely chrup. Blaiseovi by sa určite nepáčil.

Harry zvieral v náručí Daphne, ktorá sotva stála na nohách a plakala mu na ramene. Vedľa stál Draco, o ktorého sa opierala Pansy a z druhej strany Theo, Vincent a Greg. Zúčastnil sa aj Severus ako riaditeľ fakulty a nechýbal ani ten prekliaty starý manipulátor. Dumbledore mal na sebe tmavomodrý habit a tváril sa nanajvýš vážne a nešťastne, no Harry, nech sa snažil ako veľmi chcel, nevidel v jeho tvári ani štipku ľútosti či smútku. Vedel, že v tom má prsty, netušil čo presne spravil, ale mal niečo spoločné s Blaiseovým ochorením.

Harry ho prepaľoval vražedným pohľadom a bolo mu celkom jedno, čo si o ňom Dumbledore pomyslí. Zaprisahal sa, že príde na to, prečo Dumbledore tak razantne zasiahol do mysle všetkým osobám, ktoré vedeli o Blaiseovom ochorení. Aj keď nemal takmer nič čoho by sa chytil. Frustrovane odvrátil oči od toho falošného dedka a zaboril si tvár do Daphniných blonďavých vlasov, do ktorých jej vtisol jemný bozk a utešujúco ju pohladil po chrbte, za ktorý ju držal. Daphne sa k nemu primkla pevnejšie a odmietala sledovať priebeh pohrebu. Ani Harry sa nedíval, nepočúval smútočnú reč, nevnímal rakvu, ani nič čo sa dialo.

„Voldemort ti pomôže, Harry. Veď to on prišiel na to, že Dumbledore očaroval vaše mysle. Som si istý, že neprestal v pátraní, len nemal dosť času, no Voldemort všetko čo začne aj dokončí a v prvom rade dodržuje sľuby, ktoré dá. V tom mi dôveruj,“ uisťoval ho Tom potichu.

„Temný pán má iné starosti, Tom, nemôžem sa spoliehať na jeho pomoc,“ odvetil nesúhlasne a sústredil sa na vôňu vlasov, v ktorých mal ponorenú tvár, len aby nevnímal nič z okolia.

Draco ho poklepal po pleci a šepol: „Harry, si na rade.“

Zaťal sánku a pustil Daphne, ktorej sa ihneď chopil Theodor; medzi prstami zovrel červenú ružu a podišiel k čierno-zlatej rakvy, na ktorej spočívala Blaiseova fotografia a ruža, ktorú tam musela pred Harrym položiť Alessandra. Na sucho preglgol a nedokázal od onej fotografie odtrhnúť pohľad. Blaiseova pekná tvár a dve veľké čierne oči, ktoré naňho žmurkali. Zachytil sa voľnou rukou hrany rakvy a civel na tvár, ktorej sa už nikdy nedotkne, ktorú už nikdy nepohladí, ale bol rád, že mal aspoň možnosť tieto veci okúsiť. S Tomom to tak nebolo. Jeho nemal nikdy príležitosť pohladiť, objať... dotknúť sa... Preto si musel vážiť, že pri Blaiseovi túto možnosť mal.

Jemne položil trasľavou rukou ružu k fotke, vtisol bozk na brušká svojich prstov, ktoré vzápätí priložil na magickú fotografiu, pomyselne tak naposledy bozkávajúc Blaisea.

„Nikdy nezabudnem,“ zašepkal, sotva pohnúc perami. Ucítil na sebe Dumbledorov zrak. Svoju tvár zahalil do nepreniknuteľnej masky, nestál o to, aby videl, akú obrovskú bolesť cíti. Vzpriamene sa otočil od rakvy, venoval Dumbledorovi chladný pohľad a odkráčal späť k svojim priateľom.

Harry mal pocit, že smútočnej hostiny sa zúčastnilo oveľa viac ľudí, než samotného pohrebu. Sála ladená čiernymi farbami bola plná hostí, ktorý sa napchávali pri jedlom preplnených stoloch. Narcissa a Lucius stáli s pohármi červeného vína v rukách v nejakej skupinke ľudí a s vážnymi tvárami sa zhovárali. Harry s ostatnými sedel čo najďalej od akéhokoľvek davu na polkruhovej pohovke v zadnej časti sály. Veľmi sa nerozprávali, len Vincent ako jediný do seba tlačil čokoládové košíčky.

„Čo ti povedal ako posledné?“ spýtala sa zrazu Daphne zachrípnuto a chrbtom dlane si utrela stekajúcu slzu z líca.

Harry doteraz sledoval Dumbledora, ktorý sa práve zhováral v skupine, v ktorej sa nachádzala aj Cissy s Luciusom. Povzdychol si a pozrel na plavovlasú dievčinu po svojom boku. „Nemôžem si spomenúť,“ priznal nakoniec a stisol pery k sebe.

„A... trpel, keď-keď sa to stalo?“ pošepkala Daphne trasľavým hlasom.

Harry cítil ako sa Draco vedľa neho napäl, keď pokrútil hlavou a odvetil: „Nie, vraj spal.“

„Och, nie, ten prekliaty starec ide sem,“ povedal Tom znechutene a Harry spozornel.

„Harry, chlapče zlatý, smiem ťa na chvíľu vyrušiť?“ spýtal sa srdečným hlasom, keď zastal kúsok od pohovky, na ktorej sedeli.

„Hlavne pokojne, maličký.“

„Iste,“ odvetil potichu, postavil sa a nasledoval Dumbledorea za mramorový pilier, vôkol ktorého bola obkrútená čierna zamatová stuha s bielymi kvetmi.

„Chcem ti vyjadriť svoju úprimnú sústrasť, Harry, strata tak blízkeho človeka je vskutku tragická. Viem, že s pánom Zabinim ste si mali veľmi blízko...“

„Áno, mali sme si blízko,“ prerušil ho ostro, no snažil sa držať na uzde.

Dumbledorove oči sa naňho na moment prižmúrili, no nestratili nič zo svojej láskavosti. „Viem, že cítiš hlboký zármutok a máš pocit, že to už nikdy neprestane bolieť, no obávam sa, že kvôli udalostiam, ktoré sa odohrali na konci turnaju niet na dlhodobý smútok čas. Iste si si všimol, že od dramatického návratu Voldemorta sa dejú nepríjemne veci, a to najmä v muklovskej časti našej krajiny. Ale to je, obávam sa, iba začiatok jeho vyvádzania.“

„Prečo mi to hovoríte?“ opýtal sa chladne.

„Si Vyvolený a vyžadujú sa od teba povedzme... určité činy.“

„Naozaj ťa na pohrebe tvojho blízkeho priateľa otravuje s niečím takým?“ pohoršoval sa Tom.  

„Určité činy?“ zopakoval Harry neveriacky. „Buďte konkrétnejší.“

„Och, iste vieš, čo tým myslím, chlapče môj.“

„Čo? Mám nabehnúť a zabiť Voldemorta? To chcete?“

Dumbledore sa afektovane zasmial a pokrútil hlavou. „Ale, chlapče zlatý, to rozhodne nie, no verím, že ťa istá pomsta poháňa a cítiš prirodzenú potrebu na zničenie tohto nebezpečného kúzelníka.“

„Pomsta za mojich rodičov? Myslíte, že to by si priali?“

„Nie len za tvojich rodičov, dieťa moje. Nechceš sa pomstiť mužovi, ktorý zabil nie len tvojich rodičov a ďalšie nevinné životy, ale aj pána Zabiniho?“

„Čo to dopekla skúša?“

Harry len neveriacky zamrzol na mieste a civel naňho ako na zjavenie. „Ako to myslíte? Blaise bol predsa chorý... komu by som sa mal pomstiť?“ prehovoril pomedzi zaťaté zuby.

Dumbledore ho chytil za plecia a odtiahol bližšie k stene. Harry bol v takom šoku, že mu dovolil sa ho dotknúť, aj keď ním samovoľne prešlo znechutenie.

„Si veľmi inteligentný, mocný a bystrý. Zhodou okolností viem, že si sa snažil svojmu drahému priateľovi pomôcť a pri tomto pokuse si prišiel na niečo nezvyčajné. Prirodzene i ja som chcel svojmu študentovi pomôcť. Len čo nám Alessandra povedala o ochorení svojho syna, aktívne som sa zapojil a snažil sa prísť na spôsob, ako zabrániť nevyhnutnému.“

Harry mal pootvorené ústa a mágia v ňom začínala rozzúrene víriť. „Skutočne?“ spýtal sa temne, načo Dumbledore prikývol.

„Nuž a tak som objavil magický blok, ktorý bol nasadený do mysle všetkým, ktorí o danom ochorení vedeli. Objavil si ho, však?“

Harry len prikývol, na viac sa nezmohol, bojoval so svojou mágiou, ktorá začínala doslova vrieť v jeho magickom jadre.

Dumbledore sa hrdo pousmial. „Myslel som si to. Nuž, ale po dlhom skúmaní sa mi podarilo zistiť, kto za týmto všetkým stojí. Verím, že ťa to veľmi zaujíma.“

„Harry, hlavne sa ovládaj, to že ti klame priamo do očí nie je žiadna novinka, robí to neustále, nevybuchni, maličký.“

Len vďaka Tomovi sa ešte dokázal ovládať. „Áno, pane. Kto a hlavne prečo, niečo také spravil?“

Dumbledore ho jemne uchopil za rameno a potichu odvetil: „Voldemort.“

Tom sa v jeho mysli hlasito rozosmial. „Tomu senilnému dedkovi už načisto švihlo. To si ozaj nevedel vymyslieť niečo originálnejšie?“

Harry sa musel zhlboka nadýchnuť a počítať do desať, kým dokázal reagovať. „Ako je to možné? Voldemort predsa povstal len nedávno.“

Dumbledore ho pustil a vážne mu pozrel do očí. „Spomínaš si na profesora Quirrella?“

„Vedel, že bol posadnutý Temným pánom?“ pomyslel si Harry prekvapene.

„Očividne áno, avšak musel to zistiť až v dobe, kedy Quirrell zmizol zo školy.“

„Profesor Quirrell bol totiž posadnutý tým, čo ostalo z Voldemorta po jeho páde,“ pokračoval Dumbledore bez toho, aby čakal na odpoveď. „Áno, musíš byť šokovaný, že bol temer celý jeden školský rok priamo pod mojim nosom, no zistil som to až príliš neskoro, priznávam, zlyhal som, ohrozil som všetkých študentov svojou slepotou, no mal dokonalé maskovanie a ja som toho milého koktajúceho mladíka vôbec neupodozrieval. V ľuďoch vidím zväčša len dobro, a preto bývam často slepý.“

Harry mal chuť si nahlas odfrknúť. „Takže Voldemort, teda to čo z neho ostalo, posadol čarodejníka, aby sa dostal na Rokfort a vložil magický blok každej osobe, ktorá sa dozvedela o ochorení preňho nepodstatného chlapca... eh, nerozumiem tomu.“

Dumbledore mu venoval falošne súcitný pohľad a riekol: „Harry, chlapče môj, Voldemort ťa celý ten čas sledoval, zistil, kto je tvojmu srdcu blízky, aby sa ti pomstil zato, že si spôsobil jeho pád. Už v prvom ročníku si všetok svoj čas trávil s Blaiseom, preto ho zaklial a spôsobil mu toto smrteľné ochorenie, ktoré sa malo podobať na známu magickú chorobu. Očaroval Blaiseovu matku, aby si myslela, že oné ochorenie podedil a je teda genetického charakteru. A nasadil blok do mysle každému o kom predpokladal, že by sa o ochorení mohol dozvedieť. Jeho cieľom, Harry, bolo, aby ti spôsobil ďalšiu bolesť, aby ti ukázal, že láska je slabosť. Chcel ťa oslabiť, zničiť a potrestať.“

Harry naňho šokovane civel a celý sa triasol. Nemohol sa ani len nadýchnuť, mal pocit, že hluk zo sály utíchol a ostali iba jeho myšlienky. Dumbledore sa tu a teraz práve priznal k ohavnému činu, ktorý sa snažil zviesť na Temného pána. Jeho verzia príbehu nedávala veľmi zmysel, najmä, ak by skutočným páchateľom bol Voldemort. No Harry vedel, že blok spôsobila Dumbledorova mágia, že to on mal v tomto všetkom prsty.

Oblial ho studený pot – plne si uvedomil, že Blaise nikdy chorý nebol, preto jeho kúzlo nefungovalo, keď sa ho snažil vyliečiť, preto ochorenie reagovalo tak agresívne a nelogicky, pretože to ochorenie nebolo. Dumbledore zaklial Blaisea kliatbou, ktorá ho pomaly zabíjala a nakoniec ho i zabila. A prečo? Aby to všetko mohol vo finále hodiť na Voldemorta, aby mal svoju dokonalú zbraň poistenú, pretože po tomto by Vyvolený zúril a chcel by Voldemorta zabiť, a o to Dumbledore celý ten čas usiloval. Prinútiť, zmanipulovať Harryho, aby zavraždil. A ten skurvený bastard to dosiahol tým najhorším možným spôsobom.

„Rozumiem, dieťa moje, že teraz cítiš veľký hnev. Voldemort ti zavraždil rodičov, no tých si nepamätáš, preto ťa to nikdy neviedlo k pomste, no to, že ti vzal aj Blaisea bolí veľmi, mám pravdu? Už rozumieš, prečo musí Voldemort zomrieť? Už vidíš, čo za krvilačné stvorenie to je? Kam je až schopný zájsť? Len ty ho môžeš zničiť, chlapče, len ty môžeš pomstiť nevinného chlapca, akým bol tvoj priateľ; chlapca, ktorý mal pred sebou celý život a Voldemort mu ho vzal drastickým a brutálnym spôsobom.“

A Harry mlčal. Nemohol rozprávať, pretože, ak by čo i len otvoril ústa, prvé čo by z nich vypadlo by bola Avada – pred všetkými hosťami by zavraždil veľkého Albusa Dumbledora, takzvaného vodcu svetlej strany, strany, ktorá mala predstavovať neexistujúce dobro.

Starca, ktorého nezaujímalo nič iné, než vlastné ciele a nebránil sa ušpiniť svoj prútik aj charakter poriadne zvráteným spôsobom. Harrymu by nikdy ani len na um nezišlo, že by bol niekto schopný naplánovať a následne vykonať takto premyslenú vraždu nevinného mladého človeka, len aby dosiahol svoje. Bolo mu na zvracanie z tohto ohavného muža, ktorý práve stál pred ním a nepriamo a neúmyselne, no predsa, sa mu doznal k rafinovanému zavraždeniu jeho najlepšieho priateľa. Chlapca, ktorého ľúbil aj keď nie spôsobom, akým by si to skutočne zaslúžil.

A až teraz si uvedomil, že mu tep tak hlasito búši v ušiach až prepočul i Tomove utešujúce slová. Jeho mágia sa chystala vybuchnúť – a to doslova.

„Harry, chlapče zlatý, upokoj sa,“ riekol zrazu Dumbledore aj on musel pocítiť, že sa schyľuje k niečomu nepeknému. „Viem, že som ťa veľmi rozrušil, priznávam, toto nie je práve najlepšie načasovanie, odpusť starému mužovi, no...“

„Maličký, musíš sa okamžite premiestniť za ním. Inak to dopadne zle, rýchlo!“

Harry sa bez rečí vyrútil spoza mramorového stĺpa a rozutekal sa k otvorenému priechodu, ktorý viedol na prázdnu terasu. Na oblohe pribúdalo čoraz viac mrakov a teplý vzduch bol cítiť začínajúcou letnou búrkou, keď si pod košeľou pritlačil špičkou prútika na temné znamenie, ktoré ho okamžite premiestnilo. Len v núdzových situáciách mohli smrťožrúti vstúpiť na pozemky Temného pána bez toho, aby ich on sám zavolal. No pre Harryho toto rozhodne taká situácia bola, zúril a cítil obrovskú zlosť, no zároveň aj žiaľ, videl červeno a jediné po čom túžil, bolo dať svojej sile plnú slobodu, aby mohla Dumbledora rozštvrtiť na márne kúsky.

Znamenie ho premiestnilo pred široké schody, ktoré viedli k veľkým vchodovým dverám, kde sa vlastne ocitol po prvýkrát. Keď ho volával Temný pán vždy sa premiestnil tam, kde si to Voldemort želal.

Nemal už dosť vôle, aby schody vôbec vyšiel. Mágia z neho vystrelila tak agresívne, že vytvorila tlakovú vlnu, ktorá vybúrala celú stenu panstva, vrátane vchodových dverí. V prednej časti veľkého domu sa vytvorila poriadna diera a vzduchom sa rozvíril prach.

Cez opar absolútnej zlosti si uvedomil, že jeho mágiu niečo prudko zadržalo. Zatackal sa pod náporom onej sily – jedna jeho časť sa snažila držať na uzde, no tá druhá, ktorá ho svojim spôsobom desila, tá, ktorá zabila Moodyiho a takmer aj Pettigrewa, sa vzdať rozhodne nechystala a uderila razantnejšie.

„Len pokojne...“ ozval sa upokojujúci, tichý hlas. Bol mierne zadýchaný, akoby vynakladal obrovské úsilie. Tá sila, ktorá zadržala jeho rozzúrenú mágiu, patrila Temnému pánovi. Poznal ju takmer dokonale, v momente sa začal upokojovať. On bol pri ňom, a tak bolo všetko v poriadku. Vedel, že práve on dokáže jeho moc skrotiť.

Mágia sa zrazu prudko vrátila do jeho magického jadra a Harry by sa zrútil priamo na zem, keby ho druhé ruky neprichytili. V jazve mu príjemne vibrovalo a srdce mu začínalo biť čoraz pomalšie, adrenalín sa vytrácal, no zlosť ostávala.

 „Zničil si mi bývanie,“ skonštatoval tlmený hlas spod magickej masky.

Harry mal celý čas oči otvorené, no až teraz akoby precitol a získal zrak. Biela nevýrazná, no strašidelná maska, bez akejkoľvek mimiky, bola priamo pred jeho tvárou. Harry pozeral do červených očí, keď bez rozmyslu prehovoril:

„Zabil by som ho pred desiatkami ľudí,“ počul vysloviť svoj hlas, ktorý bol na rozdiel od jeho unaveného tela pevný a temer chladnokrvný. „Roztrhal by som ho na márne kúsky, ak by som sa pohotovo nepremiestnil k vám, môj pane.“

„Urobil si dobre, že si sa vydal za mnou, len čo si vyhodnotil, že sa nedokážeš ovládať. Bolo by vskutku nešťastné, keby si, ak smiem hádať, zabil veľkého Dumbledorea pred svedkami.“

Harry sa zamračil a prižmúril oči. „Ako viete-“ 

Hlas spod masky odvetil: „Nie je ťažké uhádnuť, kto ťa dostal do takéhoto stavu. Skôr ma zaujíma, čo spravil, že to skončilo touto deštrukciou,“ riekol a pozrel na svoje zdevastované panstvo, z ktorého ešte opadávali kusy tehál a kameňov.

Zo zamračenej oblohy začínali padať prvé kvapky studeného dažďa, keď sa Harry vymanil zo zovretia svojho pána, zaťal ruky v päsť a odvrátil sa, aby skryl svoju žiaľom presýtenú tvár; reálna emócia mu tvrdo vnikla až do hrudného koša a jeho srdce krvácalo. Dumbledore zabil Blaisea kvôli nemu, keby sa s ním nezačal priateliť nič z toho by sa nestalo a jeho prvá láska, jeho najlepší kamarát – jeho Blaise... by žil. Maľoval by v skrytej veži jeho panstva, čítal by svoje milované knihy, sledoval by večernú oblohu zo strechy, na mieste, kam chodil snívať.

„Zabil ho...“ zašepkal pevne, no vo vnútri sa aj naďalej rúcal. „Dumbledore ho zabil.“

Začul klepot topánok spolu s tichým dažďom, keď k nemu Voldemort zozadu podišiel. „Láska je slabosť, Harry, nikdy som nechcel zasahovať do tvojich vzťahov, aby si sám túto skutočnosť pochopil, a tak sa stalo. Dumbledore tvoju slabosť využil, aby ťa pokoril a ty si mu to dovolil, no to je v poriadku, potreboval si sa poučiť. Nikdy nemiluj, nedovoľ, aby niečo také prosté ako sú prehnané emócie k druhej osobe, zničili to čo budujeme. Mocným kúzelníkom, akými sme my, nemôže stáť v ceste niečo také smiešne. Rozumieš mi?“

„Trepe, neskutočne trepe!“ zúril Tom. „Ten idiot nikdy nemiloval, nevie o čom hovorí!“

Harry prekvapene zažmurkal. Tom nikdy, nikdy nenazval Temného pána tak... hanlivo.

„Mám vo svojom živote veľa ľudí, ku ktorým tento cit pociťujem. Nedá sa to prosto vypnúť,“ odvetil potichu, hľadiac do prázdna.

„Je iné milovať matku, to je prirodzene dané, ťažko tomu zabrániť, no romantické vzťahy si budujeme sami a tým zabrániť môžeme. Pri našom štýle života, niet času na podobné bláznovstvá.“

Harry zadržiaval slzy. Predstava, že by mu nikdy nebolo dovolené cítiť, to čo k Blaiseovi, to čo prežíval s ním... s ním? Vlastne to nebol Blaise, pri ktorom sa mu tak šialene rozbúšilo srdce len čo ho videl, a to iba na malej fotke nalepenej na prívesku, ktorý nosil na hrudi; nebol to Blaise, ktorého tak zúfalo túžil objať – pobozkať tak veľmi až to bolelo... nebol to on, ktorého videl v zrkadle z Erisedu a pozeral naňho celé hodiny s obrovskou bolesťou na srdci.

„Tom...“ pomyslel si a nebol vôbec prekvapený týmto poznaním, pretože tam hlboko to vedel už dávno.

„Harry, aj ja-“ začal Tom, keď ho Harryho myšlienky prudko uťali.

Nie! Tom bol len hlas, jeho túžby sa nikdy nesplnia, nemôže snívať, sny sa v tomto svete predsa už dávno neplnia, a navyše ho nemiluje... má rád, no nemiluje...

„Máte pravdu, môj pane, láska je slabosť. Nikdy sa nezamilujem. Taký trápny cit sa mi už viac nepostaví do cesty. Žiaden Dumbledore ani nik iný my už neublíži takým spôsobom,“ dostal zo seba tvrdo a odhodlane, keď sa otočil k temnej postave a pozrel na jej masku.

„Nie, Harry! Prosím, nebuď ako on... nebuď taký... Bola to chyba, ľutujem všetko... môj život bol taký prázdny. Sústredil som sa len na svoje ciele, najlepšie roky môjho života som premárnil, prišiel som o toľko, už nechcem stratiť ani minútu...“

„O čom to hovoríš, Tom?“ mračil sa Harry, pozerajúc do krvavých očí.

„Odpusť mi, Harry, odpusť mi... nemôžem sa len prizerať, musím to spraviť,“ šepkal Tom zúfalo.

„Spraviť čo-“

Z hrdla sa mu zrazu vydral bolestivý výkrik, to bolo posledné čo dokázal vnímať. Mal pocit, akoby ho niečo vytlačilo z vlastného tela, akoby jeho vedomie, niekto potlačil veľmi, veľmi hlboko; bolo to fyzicky, no najmä mentálne bolestivé. Prestal cítiť svoje telo, už mu viac nebol schopný vydávať rozkazy. Prišiel o všetky zmysli. Nevidel, nepočul... ocitol sa v čudnom delíriu, keď náhle bolesť ustala. A nevnímal nič, akoby spal, akoby jeho myseľ plávala v nekonečnom čiernom oceáne, ktorého vlny ho nežne nadnášali nad hladinou. Nerozumel tomuto stavu, pretože nedokázal ani len premýšľať a možno prestal existovať. Alebo nikdy neexistoval? Čo to vôbec znamená?

A zrazu sa všetko vrátilo späť. Jeho telo, bolo opäť jeho. Zrak, sluch, cit, všetko sa vrátilo. Ešte stále stál pred rozbúraným panstvom. Dážď stále dopadal na mokrú zem a stekal mu aj z vlhkých vlasov. Vlastne bol celkom premočený, ako keby na onom mieste nestál len zopár minút, ale celé hodiny.

A bol tam aj Temný pán.

Šokovaný Temný pán.

Jeho oči mu to celkom jasne dokazovali. Čierne zrenice boli rozšírené tak veľmi, že v nich sotva zazrel krvavú farbu dúhoviek. Civeli naňho ako na zjavenie. Čo sa to práve stalo? Nemal odvahu prehovoriť, pretože správanie jeho pána ho absolútne miatlo rovnako ako to, čo sa stalo jeho mysli a telu, len pred malou chvíľou.

„Tommy, čo sa mi to stalo?“

„Musel som, Harry,“ šepkal Tom nešťastne. „Nemôžem sa len prizerať ako sa história opakuje, ako stále robím tie isté chyby. Všetko sa zmenilo, odkedy som spoznal teba, Harry, odkedy som v tebe, všetko... a on to musí pochopiť,“ mrmlal Tom nelogicky a Harry sa v jeho reči čoraz viac strácal. „Ukázal som mu to... všetky spomienky, všetko... musí vedieť...“

„Tom! Prestaň rozprávať ako blázon a vysvetli mi, čo sa to práve stalo!“ Harry definitívne stratil trpezlivosť.

Stmievalo sa, uvedomil si Harry zrazu. Ako to bolo možné? Musel byť v tej čudnej nevedomosti skutočne dlhšie ako sa mu zdalo. Ale čo sa za ten čas udialo? Bol taký zmätený, ničomu nechápal, dokonca ani Tomovi.

„Tommy?“

A až teraz si uvedomil, aký vyčerpaný vlastne je. Vypustenie mágie, a to čo nasledovalo potom mu zobralo veľa síl.

Temný pán sa zrazu prudko otočil a Harry mal pocit, že sa naňho už viac nedokáže dívať, alebo sa snaží skryť to, čo sa mu odohrávalo v očiach, v jedinej slabine, ktorú mal.

„Bež a načerpaj stratené sily,“ prehovoril konečne, no hlasom pre Harryho takmer neznámym. Ešte ho nikdy nepočul rozprávať tak... inak. Teraz sa väčšmi podobal tomu Tomovmu.

„Ale... ja... urobil som niečo?“ zašepkal a preglgol.

Temný pán sa k nemu neotočil a ani neodpovedal. Stratil sa mu priamo pred očami. Skrátka zmizol v záplave čierneho dymu.

Harrymu sa trochu podlomili kolená a jediné čo zvládol, bolo prejsť k mokrým schodom, na ktoré sa vyčerpane posadil. Dážď padal čoraz hustejšie a bol premočený až na kosť, no v tom momente mu to vôbec neprekážalo.

„Čo si urobil, Tom?“ spýtal sa a nevedel, či má byť naštvaný, alebo skrátka zmätený.

„Tom?!“

No ani Tom mu neodpovedal, aj keď Harry veľmi dobre cítil jeho prítomnosť. „Dočerta s tebou!“ zavrčal nahlas a frustrovane si prehrabol zmáčané vlasy, ktoré sa mu lepili na čelo.

Slnko vyšlo spoza hustých mrakov a zapadlo za kopec, na ktorom stálo z časti zničené panstvo Temného pána. Jeho lúče sa nadobro vytratili zo sveta a nastala tma.

~

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Úchvatné

(Nomom, 29. 5. 2018 20:42)

Nikdy, skutečně nikdy se u mě nestalo, že bych měla pocit úplného štěstí a ještě nikdy jsem to u nikoho nepsala, ale to čekání se neskutečně vyplatilo a doufám, že nová kapitola přibude (v rámci možností) co nejdříve.

:)

(Chem, 7. 5. 2018 19:49)

Neskutocne! Velmi sa tesim, ze pribudla nova cast. Myslela som ze si pockame dlhsie, ale maly ma uz 2 mesiace :O Ten cas neskutocne rychlo bezi!
Oplatilo sa cakat. Krasne si nam to vynahradila :). Stalo sa tam toho tolko, ze ani neviem kde zacat. Asi som rada ze Harry uz ma kapitolu Blaise Zabini za sebou, aj ked mi bude chybat. Zato sa to pekne zvrtlo s Rabastanom ^^
Dumble je riadne ocividny. A paci sa mi ako Harry zacal otvorene rozmyslat o tom ako Toma chce - romanticky.
A Tom... Vau! Netusim co konkretne spravil Tom Lordovi a ani ako to docielil. Predpokladam ze mu nejako ukazal vsetko to co videl on sam za ten cas ako vychovaval Harryho ? Hmm. Velmi sa tesim ze sa pribeh pohol. A ze Harry uz ma 15 :O Uz je velky :)
Som strasne moc zvedava na to co pride dalej. Dufam teda, ze Teo rad spinka a malo place, nech mas trosku energie na pisanie :D btw uplne zeriem meno ake si mu dala

.

(Bella, 6. 5. 2018 2:19)

Úžasná kapitolka :) Všechno se mi to promítalo před očima jako filmové pásmo... Číst tvé příběhy je opravdu nevšední zážitek. Děkuji ❤! PS: Víc Rabastana, je dokonalý! Naprosto top postava :D!

Pro Merlina!

(Týna, 5. 5. 2018 13:56)

Úžasné! Těším se na další kapitolu. S Harrym soucítím, jelikož to není dlouho co mě samotnou opustil kamarád

:-)

(Achája, 4. 5. 2018 19:47)

Wow, fíha, to byla jízda! Tolik událostí najednou, to bude chudák chvíli zpracovávat. Blaise je škoda, ale aspoň už netrpí. Brumbál se tak blbě prozradil, to mě celkem šokovalo, čeho je schopen. A Tommy, nejdřív jsem myslela, že se rozhodl sloučit s Voldemortem. Ale když mu mohl jen ukázat vzpomínky a přitom zůstat s Harrym, to je super:-) To jsem zvědavá, jak se s tím Temný pán popasuje a jestli to Harrymu konečně dojde, nebo mu to někdo z nich řekne.
Celkově úžasné jako vždy, tisíceré díky!

Opožděně gratuluji k narození Teodora(pěkné jméno!) a obdivuji, že jsi se zas dostala k psaní tohoto eposu:-) Já mám doma čtyřměsíční holčičku Juditu, narozenou trochu dřív než bylo v plánu, tak s tebou soucítím:-) Ale moje dítě naštěstí celkem spí, tak zvládám občas i chvíli šít. Je to vskutku náročné, ale krásné:-)
Přeji vám oběma hodně zdraví, síly a spánku a těším se na další kapitolu. Ráda si počkám, jak dlouho bude třeba:-)

...

(Karin chan, 3. 5. 2018 23:23)

Jupiiiiiiiiiiii jupiiiiiiiiiiii *skáče ako besna* konečne konečne konečne!!!! Nový diel bože ja som šťastná ako blcha. A navyše na moje narodeniny jupiiiiiiiiiiii!!!!!!!
Tak ti teda gratulujem k malému bábu uži si ho lebo ani nebudeš vedieť ako, vyrastie ako z vody.
Nový diel bol neskutočne emocionálny ja som vedela že Dumby má v tom prsty aj keď mi je Blaisa ľúto. Veľmi som zvedavá ako zaklial mysle tích, čo vedeli o Blaisovej chorobe ale ja si myslím že Harry sa mu pomstí. A dobre mu tak! Starý blázon!
Čo sa týka Harry/Tom/Voldy- napinaš

...

(Karin chan, 3. 5. 2018 23:22)

Jupiiiiiiiiiiii jupiiiiiiiiiiii *skáče ako besna* konečne konečne konečne!!!! Nový diel bože ja som šťastná ako blcha. A navyše na moje narodeniny jupiiiiiiiiiiii!!!!!!!
Tak ti teda gratulujem k malému bábu uži si ho lebo ani nebudeš vedieť ako, vyrastie ako z vody.
Nový diel bol neskutočne emocionálny ja som vedela že Dumby má v tom prsty aj keď mi je Blaisa ľúto. Veľmi som zvedavá ako zaklial mysle tích, čo vedeli o Blaisovej chorobe ale ja si myslím že Harry sa mu pomstí. A dobre mu tak! Starý blázon!
Čo sa týka Harry/Tom/Voldy- napinaš

.....

(Kilia Ice , 3. 5. 2018 22:27)

Ach. Úžasná časť. Teším sa na pokračovanie :D

Paráda.

(Karin, 3. 5. 2018 22:10)

Krásna ale moc smutná kapitolka doufám že budeš dál psát i když jen ti to okolností dovolej já si počkám a moc ráda.

...

(MiraJane, 3. 5. 2018 17:55)

Nechci být nezdvořilá...ale co ten konec? :D To nám přeci nemůžeš dělat, mám jen jedny nervy. :D Ale stále mi zaplesalo srdce při přidání nové kapitoly :) Brumbál mi přijde v této povídce jako opravdový idiot, nedávno jsem opět četla knihy Harryho Pottera a je to tedy změna jak moc bych ho tady nejraději zaškrtila. Je mi celkem líto nevyřešené záhady s Blaisem, ale věřím, že to ještě nemá konečnou dohru. Přiznám se, že nejsem příznivcem romantického chování jaké předvádí Tom, ale každý jsme holt jiná romantická duše a myslím, že do tohoto příběhu je to i moc hezký kontrast mezi Tomem a Voldemortem. Naši hrdinové se teď musejí ze všeho vzpamatovat a jsem zvědavá co je čeká dál. Také doufám, že si pro nás stále budeš krást čas a věnovat se povídkám, jsem ráda, že se jim stále někdo aktivně věnuje a přináší nám tyhle malé radosti :) Moc děkuji za další kapitolku :)

smutek, slzy a šok

(sisi, 2. 5. 2018 20:22)

Sonka, moc děkuji, že jsi našla čas a napsala sáhodlouhou kapitolu plnou smutku. Někdy je to potřeba prostě vypsat všechno ven a začít všechno od začátku, urovnat vztahy, vyjasnit si pozice. Brumbál udělal osudovou chybu, když se"přiznal ke svým skutkům přímo na pohřbu. Jsem na něho hrozně naštvaná. Opravdu nemá jedinou dobrou kost v těle, když dokáže chladnokrevně proklít a zabít nevinné dítě. Jen aby ho nezačal strašit Blaiseův duch přímo v ředitelně. To bych se nasmála. Blaise měl velké štěstí, že ho mamka nedala do sv. Munga, nebo jinam, aby neviděla bolest v jeho tváři. I Harry měl štěstí, že mohl být s Blaisem. Jen mě napadá, Brumbál očaroval mysl mamince Blaisové, každému ze školy, ale ne panu komorníkovi. Takže v případném procesu, bude moct vypovídat. Teď Harry trpí ohromným šokem z Brumbálova odhalení a z Tomova jednání. Voldemort musí mnoho věcí vstřebat, to chce čas. Snad nastanou lepší časy.
Děkuji za kapitolu, provází mě dnešním odpolednem a večerem jako černá nitka od počítače ke sporáku, na zahradu, tam a nazpátek. Vždycky se vrátím, chci vědět, jak to dopadne.

Super.

(Sari, 2. 5. 2018 19:32)

Další úžasný díl:-). Tak na tohle se vyplatilo čekat. Teda teď jsem napnutá jak kšandy co bude dál.;-)Je mně jasné, že najít si při prckovi čas na psaní musí být náročné, ale moc doufám, že si ho pro nás budeš krást i nadále.