Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola XX.

14. 10. 2018

 

Túto kapitolu venujem všetkým komentujúcim, ďakujem: Nomom, LH, Nikole, Karin chan, Carus, Kilia Ice, Bella, Tercza, Waniii a Chem

 

Kapitola XX.

Spojenci

Ocitli sa v komnate, v ktorej nikdy predtým nebol. Skladala sa z troch miestností s vyklenutými priechodmi bez dverí. Zjavili sa v strednej izbe, kde bola masívna gaštanová pohovka, pred ktorou bolo vysoké okno s výhľadom na lesy a oblohu. Po stenách liezli police z mahagónu plné zväzkov prastarých kníh. Celá komnata pôsobila chladne a temne, no dávala najavo i osobitý štýl jej obyvateľa.

Harry sa bez vyzvania vytrhol zo zovretia svojho pána a odstúpil od neho do bezpečnej vzdialenosti. Zastavil až pri ťažkom čiernom závese, ktorý z časti zatemňoval okno.

Tom stále vzlykal a aj napriek tomu, čo urobil mu ho bolo ľúto. Každý jeden vzlyk sa mu zabodával do srdca ako čepeľ noža a až bolestne túžil utíšiť ho a povedať, že všetko bude dobré. Ale on mu klamať nemienil, pretože nič dobré nebude. Voldemort si Toma vezme a Harry oňho už navždy príde, pretože Temný pán nie je jeho Tom, môže mať jeho tvár, jeho hlas. Ale nie je to on... nie je... Teraz úplne vedome klamal samého seba, tak veľmi si nechcel pripustiť pravdu. 

„Neposadíš sa?“ spýtal sa ho Temný pán pokojným a kontrolovaným hlasom, ktorý teraz znel presne ako... ako Tom. Aj naďalej sa vyhýbal tej tvári. Pozeral všade možne len nie naňho, keď pokrútil hlavou.

„Chcem stáť,“ odvetil obranne.

„Ako si želáš,“ odtušil a Harry sa neubránil, aby aspoň očkom nesledoval, ako si dáva dolu kapucňu a odopína dlhý čierny habit, ktorý večne zakrýval všetko, čo mohol.

„Aspoň pred tebou už nebudem musieť nosiť tú otravnú masku a tento nekomfortný habit. Neustále nosenie kapucne je po čase otravné,“ rozprával, akoby sa bavil so starým známym a nie svojim smrťožrútom.

Dlhé bledé prsty, s upravenou manikúrou sa zanorili do tmavo-hnedých vlasov a prečesali ich, no i napriek tomu si držali svoju formu elegantného účesu. Harry sa musel niekoľko krát poštípať do dlane, aby si dokázal, že nesníva a že sa skutočne pozerá na Toma. Jeho vysoké, štíhle telo, oblečené v čiernej košeli, ktorá ostro kontrastovala s jeho bielou pleťou a krvavo-červenými očami. Čierne nohavice mu sedeli tak dokonale, akoby boli ušité priamo jemu.

„Práve sa na teba dívam,“ pošepol stratene. „Vyzeráš presne tak ako včera, no teraz by som sa ťa mohol dotknúť.“

„Aj tak ma nenávidíš, cítim z teba ten odpor,“ pošepol Tom chrapľavým hlasom.

„Máš ma aspoň rád, Voldemort? Alebo to bola všetko len pretvárka?“

Temný pán sa zatiaľ posadil a nespúšťal z neho pohľad, ktorý ho pálil na pokožke.

Nastalo medzi nimi tiesnivé ticho. Harry priam cítil, že sa Temný pán cíti rovnako nekomfortne ako on. Stálo medzi nimi toľko... toľko nevypovedaného.

„Harry... ty neveríš, že by som dokázal cítiť lásku? Aké mienenie to o mne vôbec máš, stále som človek! Človek s emóciami! V mojom živote mi nikto neprejavil náklonnosť.., Rodičia ku mne nič necítili, v sirotinci ma všetci nenávideli... cítil som sa tak sám, nerozumel som, čo je na mne také zlé, že nikomu nestojím ani len o priateľstvo. Keď som prišiel na Rokfort bol som už v takom rozpoložení, že som od seba ľudí radšej odháňal, len aby mi neublížili. Stránil som sa spolužiakov a preferoval som samotu. Vedel som, že sa môžem spoľahnúť len na seba, že nemôžem veriť nikomu. A v takomto prostredí som vyrastal. No a nakoniec som sa ocitol v tebe... a s tebou som postupne spoznal všetko to, čo mi nikdy nebolo dopriate, čo som odsudzoval, pretože som sa toho vlastne bál a nepoznal som to. No ty si ma to všetko naučil. Prebudil si to vo mne. Si môj najlepší priateľ, si prvý a posledný, jediný ku komu kedy budem cítiť to čo cítim. Je to také silné a ničivé, práve teraz, keď ma nenávidíš, bolí to najväčšmi. Viem, že to je to, o čom všetci hovoria, o čom sa píšu knihy a básne. A aj keď zvyšok mojej duše, na ktorý sa práve dívaš ti nikdy nebude spievať ódy, ani ti nikdy nevyzná lásku, aj tak ju k tebe cíti. I keď ako sa poznám, potláčam to v sebe a myslím si, ako veľmi som nad vecou, že to mám stále pod kontrolou. Ale nie... aj on z teba šalie, sám je prekvapený tým, čo v tvojej prítomnosti robí.“ Odmlčal sa a Harry sa pozrel na Voldemorta, priamo do jeho tváre, do jeho očí. „Takže odpoveď je áno... mám ťa rád, aj keď to len sotva vystihuje to všetko, čo k tebe cítim, môj maličký...“

Harry si neveriacky, trasúcou rukou prečesal vlasy a odtrhol oči od svojho pána. Čím dlhšie sa naňho díval, tým mal väčšiu potrebu sa naňho vrhnúť, čo si rozhodne nemohol dovoliť. 

„Vieš čo je horcrux, Harry?“ vyslovil zrazu Temný pán otázku, zatiaľ čo sa postavil a podišiel k nemu. Harry spravil rýchly krok do strany, aby sa od neho vzdialil, čomu sa Voldemort len uškrnul a otočil sa k oknu, sledujúc stmievajúcu sa oblohu.

Harry nasledoval jeho konanie – rovnako sa obrátil k obloku a pozeral doňho. No nedokázal sa nedívať, aspoň úkosom, na profil toľko milovanej tváre. „Nie, môj pane,“

„Keď niekoho chcene, vedome, plánovane a bezcitne zabiješ, vtedy sa časť tvojej duše odtrhne, a práve vtedy je možné vytvoriť horcrux – schránku pre odtrhnutý kúsok duše. Čím viac ich spravíš, tým bližšie si k úplnej nesmrteľnosti.“

Spracovať takú informáciu nebolo vôbec ľahké, no konečne vedel, prečo Tom okupuje jeho telo, práve od tej noci, kedy boli jeho rodičia zavraždení. „Ja som horcrux,“ skonštatoval trpkú pravdu s prerývaným nádychom.

Temný pán len prikývol, čo sotva postrehol. „Niekoľkokrát si sa s týmto pojmom stretol, keďže čítaš zakázané knihy, bolo by až nemožné, aby si o nich nepočul, no onen kus mojej duše v tebe túto vedomosť potlačoval, aby si náhodou neodhalil, čo je zač.“

Harry si odfrkol, tak ako sa to naučil ešte ako malý od Toma. „V čom si ma ešte ovplyvňoval? Aké kúzla si na mňa použil bez môjho súhlasu?“

„Prisahám, že len mierne mätúce kúzla, viac ani ako duša uväznená v cudzom tele nezvládnem.“

Pokrútil hlavou a snažil sa Tomovi veriť, aj keď po toľkých klamstvách to nebolo najľahšie. „Takže preto tie reči o tom, ako vám patrím.“

Cítil na sebe jeho pohľad, ktorý okato odignoroval, pozerajúc na niečo za oknom, netušil však načo.

„Nebol si plánovaný. Stalo sa to náhodou, sám celkom nerozumiem ako, ale stalo. Netušil som o tom až do chvíle, kedy onen kúsok mojej duše vyplával na povrch, potlačil tvoje vedomie a všetko mi povedal a ukázal.“

Harry si dobre pamätal, kedy sa tak stalo. Prestal ovládať svoje telo, jeho vedomie sa akoby vyplo a keď sa opäť zaplo, stál pred ním šokovaný Temný pán. Vtedy vôbec nerozumel, prečo... dávalo to zmysel, už všetko dávalo zmysel.

„Nie som jediný horcrux, ktorý máte,“ odvetil sucho, takmer bez záujmu.

„Si môj siedmi horcrux, ukrývaš v sebe tú najpodstatnejšiu časť mňa, najväčší kúsok z mojej duše, zatiaľ čo v ostatných horcruxoch je len zanedbateľný kúsok môjho bytia. Ten, ktorý je v tebe mi naozaj chýba. Až keď mi povedal o svojej existencii, pochopil som, prečo sa cítim taký... taký nekompletný. Len ťažko to vyjadriť slovami.“

„Siedmi...“ vydýchol zhrozene. „Siedmi, samozrejme, že sa cítiš nekompletný!“ Zrazu kašlal na svoju zásadu: nepozerať sa do jeho tváre a prudko naňho pozrel. „Takže toto si urobil? Toto je tá skazonosná mágia, ktorú si na seba použil?“ Roztrasenou rukou si už niekoľkýkrát prehrabol strapaté vlasy a zovrel ich v pästi, keď urobil dva rýchle kroky k Voldemortovi a čelil mu tvárou v tvár. „To sa, kurva, až tak nenávidíš, že si si urobil niečo také? Také...“ frustrovane zavrčal. „Ty si len tak – len tak roztrhol svoju dušu na toľko častí, tak veľmi si si ublížil... Musí to byť neznesiteľné utrpenie nebyť celistvý.“

Čierne zrenice boli rozšírené, že temer zakrývali dúhovky, keď potichu odpovedal: „Bolo to utrpenie. Neznesiteľné... s každým ďalším horcruxom to bolo peklo. No teraz už necítim takmer nič.“

„Každý človek potrebuje cítiť aspoň niečo, aby si pripadal, že je nažive, že je skutočný...“

Voldemort sa uškrnul, no na jeho krásnej tvári nehrala ani jediná emócia. „Cítim zlosť, o tú som neprišiel.“

„Zlosť je to jediné, čo ti ostalo... Jediná emócia, ktorú dokážeš cítiť poriadne, preto sa toľko hneváš? Aby si sa cítil nažive?“ Už dávno sa nerozprával s Temným pánom, teraz to bol Tom nie celistvý, nie úplný, ale stále to bol on.

Voldemort ho mlčky sledoval, v jeho očiach bolo niečo... niečo čo tam nikdy predtým nevidel. „Pravda je, že len s tebou sa cítim nažive, a to ma mätie.“ Zrazu zodvihol ruku a zastrčil mu jeden z neposedných čiernych pramienkov späť za ucho. Už predtým s Voldemortom zažil istý druh náklonnosti, no toto... bolo to tak spontánne až sa mu to zdalo intímnejšie než všetko to, čo robili predtým. Ani len nedýchal, keď ucítil ten elektrizujúci nepatrný dotyk. Mal čo robiť, aby sa do jeho veľkej dlane neoprel. Dlaň chvíľu zotrvala skrytá v jeho hustých vlasoch a Harry cítil a vedel, že si ten dotyk vychutnávajú obaja.

No potom zmizla a ich spojenie sa pretrhlo, keď sa od neho Temný pán rýchlo vzdialil akoby sa popálil. „Všetko, čo je spojené s tebou ma mätie, a to si nemôžem dovoliť. Musím si od teba držať odstup.“

„Máte hádam strach z lásky, môj pane?“ spýtal sa Harry, nedokázal si odpustiť ľahkú provokáciu vo svojom hlase.

Temný pán si odfrkol presne ako Tom v jeho mysli už nespočetnekrát. „Láska neexistuje. Je to len pojem, vymyslená emócia, ktorej celkom zbytočne kúzelníci podľahli. Veď len pozri na tie všetky poučné príklady z našej histórie. Toľko kúzelníkov kvôli láske vykonalo hlúpe činy, ktoré ich stáli životy. My si niečo také dovoliť nemôžeme, Harry, preto musíš onen cit nahradiť rovnako silnou emóciou – zlosťou a nenávisťou.“

Harry tam postával, hľadiac naňho. „To ste vo mne chceli vyvolať, môj pane, nenávisť? Keď ste mi vraveli, ako ste si užívali vraždu mojich rodičov?“

„Mal by si ma nenávidieť,“ odvetil potichu, no Harry z neho zároveň cítil, že to niekde hlboko vo svojom vnútri nechce.

„Od začiatku viem, že ste ich vrah, aj tak som vám pomohol povstať, aj tak som váš nasledovník. Nenávisť som možno cítil zo začiatku, neskôr som vás pochopil. Viem presne ako zmýšľate...“ odmlčal sa a s búšiacim srdcom mu pozrel do tváre, vidiac svojho Toma, keď dodal: „Poznám ťa predsa tak dlho.“ Potom si povzdychol a opäť si pripomenul, že je to jeho pán. „Stačí sa len odosobniť a dokážem pochopiť, prečo ste ich zabili. Možno by som na vašom mieste urobil to isté.“

Temný pán ho chvíľu pozoroval s neurčitým výrazom na dokonalej tvári. „Je zvláštne mať niekoho, kto rozumie všetkému čo robím. Kto mi je toľko podobný a zároveň tak odlišný.“

 „Mám pocit, akoby si bol stvorený pre mňa, tak dokonale ku mne pasuješ,“ pošepol Tom so značným smútkom v hlase. „A ich vraždu som si neužíval. Dokonca mi bolo proti srsti zabiť ich, boli to, koniec koncov, silní kúzelníci. No bolo to nevyhnutné.“

„Ja viem,“ odpovedal Tomovi, práve teraz netušil či sa naňho vôbec hnevá, za toľké roky klamstiev a manipulácii. Akosi to nedokázal aj keď chcel.

Temný pán si zrazu odkašľal, akoby sa dostal z hlbokého zamyslenia a odtrhol od neho oči. „Čo sa týka horcruxov,“ načal opäť túto tému, začo bol Harry rád, „mám o nich naštudované veľmi veľa, no nikdy som sa nestretol s tým, že by bolo možné vytvoriť nádobu z človeka. Preto som túto skutočnosť preveroval, len čo som sa o tebe dozvedel.“ Venoval mu krátky pohľad, ktorému sa uhol zase Harry a pokračoval: „Narazil som na staré zápisky niekoho, kto s horcruxmi robil pokusy. Tento konkrétny pokus vykonával na muklovi a neskôr kúzelníkovi. Bolo však nemožné zlúčiť jeho časť duše s daným subjektom. Jeho zápisky jasne a presvedčivo vraveli, že je to nemožné a jediný spôsob, ako vložiť dušu do niečoho živého je vložiť ju do zvieraťa. Zdá sa, že si jediný ľudský horcrux v celej histórii.“

Harry mal v ústach nepríjemné sucho a v krku hrču, ktorej sa nemohol zbaviť. Klesol na pohovku a ukazovákom a palcom si pretrel oči. „A-ako je to teda možné?“ spýtal sa zachrípnuto.

„To neviem, no práve preto nemám zdania, čo s tebou odtrhnutie od môjho kúsku duše spraví. V najhoršom prípade by ťa to mohlo zabiť. Každopádne, tvoja mágia ho v sebe už viac nechce a je len otázkou času, kedy sa stane nevyhnutné. Preto by sme to mali vykonať čo najskôr.“

„Neviem si predstaviť, aké to bude... prísť o teba,“ pomyslel si s mrazivým strachom v žalúdku.

„Ja tiež nie,“ odtušil Tom nepokojne.

„Som pre vás len schránka, je vám jedno či prežijem,“ vyslovil nahlas horkastú pravdu, ktorá ho svojim spôsobom ranila.

Síce na Temného pána nevidel, pretože prekračoval z nohy na nohu niekde za pohovkou, no mohol počuť, že zastavil a na zátylku cítil jeho ľadový pohľad. „Na mojich smrťožrútoch mi záleží,“ vyriekol ostro; potom počul jeho kroky, až sa zjavil v jeho zornom poli, stojac pred ním s výrazom, ktorý bol takmer rovnaký, ako na tej fotke, ktorú nosil na prívesku. „Vieš ako veľmi?“

Pokrútil hlavou, ticho ho sledujúc. Vychutnával si pohľad na Tomovu tvár.

„Po spomienkach, ktoré mi odovzdal kus duše v tebe, som zúril. Najprv som bol prekvapený, no neskôr som si niektoré znovu prezrel. Vnímal som tie pocity – tvoje pocity, ktoré moja duša cítila...“ V krvavých očiach sa mu zaleskla vražedná zlosť. „Zabil som Dursleyovcov.“

Cítil Tomove uspokojenie a svoje prekvapenie. Nebol schopný slova, ani žiadnej inej reakcie.

„Tí muklovia,“ vyslovil s takým odporom až sa Harry mimovoľne otriasol. „sa ťa nemali nikdy ani len dotknúť! Tie odporné tvory, dostali presne to, čo si zaslúžili!“

Harry na chvíľu pocítil niečo, čo sa podobalo ľútosti, aj keď ich nenávidel. No potom ho zahrialo na hrudi – to že preňho Temný pán zabil osobne... bolo chorým spôsobom príťažlivé.

„Nenávidel som ich,“ pošepol a ľútosť zmizla rýchlejšie než sa objavila a stačila jediná spomienka na nich, aby sa tak stalo. „Necítim vôbec nič.“

„Nebola to tvoja pravá rodina,“ odtušil Temný pán chladne a prisadol si k nemu.

Harryho pálil prsty potrebou, keď ho mal opäť tak blízko pri sebe, no ovládal sa, zatiaľ. Nervózne sa zavrtel na mieste a pozeral na koberec, ktorý pokrýval dlážku.

Ozvalo sa zaklopanie. Temný pán musel tušiť, kto sa ich chystá vyrušiť, pretože sa neunúval zahaliť. Len sa postavil a vyzval dotyčného ku vstupu. „Smrťožrúti dorazili, môj lord,“ ozval sa tichý, tenký hlások Voldemortovho škriatka.

„Výborne,“ odtušil Temný pán a dvere sa zatvorili. Ich oči sa stretli. „Chceš sa zúčastniť dnešného stretnutia?“

Pre istotu si utrel líca, na ktorých však slzy už dávno zaschli a pritakal. „Iste.“

Pousmial sa a Harry sa od neho rýchlo odvrátil, nemohol sa už viac dívať na Tomovu tvár. Vnímal len, že si obliekol ten všetko zahaľujúci habit a na tvári sa mu opäť vytvorila desivá maska. Vydýchol si, teraz mohol pokojne predstierať, že za tou maskou sa neskrýva ten, ktorého miloval.

Spoločne kráčali, bok po boku, tmavými koridormi bývalého muklovského panstva. Až teraz mu dochádzalo, že Temný pán nebol čistokrvný, že zavraždil svojho muklovského otca a že celý ten čas vlastne vyrastal v jeho mestskom dome. To v jeho tričku ako malý chlapec spával, to jeho peniaze míňal a to jeho nosil na prívesku pri svojom srdci. Zdalo sa mu to neuveriteľné, ale konečne mu všetko zapadalo do seba.

Došli k dverám, ktoré Temný pán otvoril, vošiel dnu a ustúpil do strany, čomu sa Harry začudoval, no nasledoval ho a hneď sa aj zarazil. Smrťožrúti, ktorí doteraz sedeli za stolom a čakali na príchod svojho pána, sa ako jeden postavili a s rešpektom ho sledovali.

„Vzdávajú ti hold, ver mi, nikto z nich by nespravil to, čo si predviedol počas misie. Nie len, že si sa ukázal ako silný vodca, ale v podstate si sa obetoval, aby si ich zachránil, a to medzi temnými kúzelníkmi nie je vôbec bežné, skôr myslia sami na seba,“ informoval ho Tom.

Harry zachytil Luciusov pyšný výraz, dokonca aj Bellatrix stála, čo bolo prekvapujúce.

„Definitívne si si získal ich rešpekt a úctu aj napriek veku, v akom si prijal znamenie a v prvom rade statusu, aký si pre mnohých stále mal – Vyvolený či Chlapec, ktorý prežil.“

Bolo zvláštne vidieť všetkých tých silných temných kúzelníkov vzdávajúc mu úctu. Na znak vďaky im venoval kývnutie hlavou a posadil sa na svoje miesto pri Temnom pánovi, ktorý ich sledoval od krbu. Až keď si sadol, posadili sa aj ostatní a Temný pán pristúpil k stolu, premeriavajúc si ich pohľadom. 

„Zdá sa, že naša rodina sa pomaly, ale isto zaceľuje a stáva silnejšou. Vaše vzájomné vzťahy sú nesmierne dôležité a zohrávajú podstatnú úlohu pri spolupráci, bojoch a misiách. To čo predviedol náš najmladší člen na poslednej misii bolo úctyhodné a ja verím, že viac dôkazov o jeho lojálnosti a sile už nepotrebujete.“ Krvavým pohľadom si každého prísne premeral a pokračoval: „Alecto a Rabastan medzi nami nie sú prítomní, nie všetci viete, že sa ešte stále zotavujú, preto dnešné stretnutie začneme bez nich,“ riekol a posadil sa na svoje miesto.

Harry sa zhlboka nadýchol, keď si Temný pán položil dlane na stôl a musel odolávať neustálemu nutkaniu a túžbe po dotyku.

„O priebehu úspešnej misie ste už boli informovaní, preto je mojou povinnosťou oznámiť vám aj zlé správy,“ odmlčal sa a Harry zachytil neveselé pohľady, ktoré si medzi sebou vymenili Lucius a Evan. Oni dvaja sprevádzali Temného pána na stretnutí s vodcom upírskeho klanu, čo si Harry hneď spojil dokopy. A ďalšie slová Temného pána mu jeho domnienku potvrdili.

„Vodca upírskeho klanu Sanguinovcov s nami odmietol jednať,“ riekol, načo sa medzi smrťožrútmi začalo šíriť pobúrené šepkanie. „Mať na strane také mocné temné bytosti ako sú upíri je pre vojnu a naše ciele veľmi podstatné, preto si nemôžeme dovoliť prísť o takých významných spojencov.“

„Čo teda urobíme, môj pane? Napadneme ich?“ spýtal sa Rookwood zachmúrene.

„Zabijem tých všivavých, po krvi chtivých, sráčov!“ vrčala Bellatrix, škrípajúc zubami.

Harry si zahryzol do spodnej pery, aby sa neuškrnul. Bellatrixine vražedné maniere mu boli niekedy vtipné.

„Nie,“ prehovoril Temný pán, načo všetci v momente stíchli. „Lord Sanguin mal istú požiadavku, ktorú ak splníme, je ochotný jednať a uzatvoriť dohodu.“

Harry ucítil hneď niekoľko pohľadov, ktoré na ňom spočinuli. Zamračene vzhliadol na Luciusa, ktorý ho ustarostene sledoval a Evana, ktorý naňho zamyslene prižmuroval modré oči.

„Jeho požiadavka znela nasledujúco – Lucius, smieš,“ oslovil Temný pán jeho otca, ktorý sa postavil a chladne prehovoril: „Vážený lord Sanguin si vyžiadal na budúcom jednaní prítomnosť Harryho Pottera-Malfoya. Bez neho odmietol, bez udania dôvodu, pokračovať v rokovaní o našom návrhu o spolupráci.“

„Ako vôbec vedel, že Harry je smrťožrút?“ spýtal sa starý Avery s hlbokou vráskou medzi očami.

Poniektorí sa pridali a ostatní zvedavo pozerali na Luciusa, Harryho a Temného pána.

„To nevieme,“ pridal sa do hovoru Evan.

Všetky oči sa ako na povel obrátili k Temnému pánovi, ako keby očakávali, že on pozná odpoveď, no ten len v tichosti pokrútil hlavou.

Len Bellatrix pozorovala Harryho, akoby presne tušila, prečo si jeho osobu vyžiadala práve taká mocná bytosť. Ona videla jeho pravú tvár... vtedy, keď zahliadla zdrvujúcu temnotu v jeho očiach. A istým spôsobom chápala, aj keď netušila...

„Vodca upírov rovnako ako ostatné temné bytosti vie, kto si. Nenechal by si ujsť stretnutie s tebou, keď dostal príležitosť,“ ozval sa Tom potichu, jeho hlas znel už menej zranene.

Harry chladne vzhliadol do karmínových očí, ktoré na ňom už niekoľko sekúnd spočívali. „Na ďalšom stretnutí je nevyhnutná tvoja prítomnosť.“

„Rozumiem, môj pane,“ pritakal a v mysli si zložil poklonu zato, ako potláčal emócie pri pohľade na masku, za ktorou sa skrývala tvár... za ktorou sa skrýval Tom. Bol to Tom a čím skôr sa s tým zmieri, tým skôr to spracuje. Musel byť silný, nemohol sa zložiť, na to nebol čas.

„Výborne,“ hlesol Temný pán a so spokojnosťou v očiach sa od neho odvrátil, pozrúc na svojich smrťožrútov. „Pius,“ oslovil pracovníka ministerstva pod Imperiusom, ktorý sedel medzi Dolohovom a Goyleom. „Môžeme teda zajtra očakávať v Prorokovi správy o muklovskej základni?“

Muž s vlasmi po ramená, v drahom vkusnom obleku sa okamžite postavil a úctivo vzhliadol niekde na dlane Temného pána. Žiaden smrťožrút sa mu nedíval do tváre. A už vôbec nie do očí, ak nebol požiadaný. „Samozrejme, môj pane, do rúk redakcie boli dodané všetky dôkazy a materiály, ktoré boli okamžite spracované a v zajtrajšom hlavnom vydaní sa tieto kompromitujúce informácie dostanú na verejnosť.“

Temný pán len pritakal, načo si smrťožrúti opäť začali vymieňať svoje názory. „Dostali sa tieto poznatky aj k ministrovi, Pius?“

„Áno, môj pane. Minister bol v takom šoku, že ani nestanovil zákaz vydania ich na verejnosť. Zajtra sa má stretnúť s muklovskou premiérkou, na tomto samite ho budem osobne sprevádzať s pár ďalšími činiteľmi. Hneď po ňom vám podám podrobné hlásenie.“

„Veľmi dobre,“ kývol mu Temný pán, načo sa Pius posadil a hluk v sále sa navýšil. „Evan, spísal si už ten plán Oddelenia záhad?“

Modro-oký smrťožrút sa postavil a zložil si ruky za chrbát. „Plán je takmer hotový. Stráže sa však menia každý mesiac, preto ich počet nie je presný. Do siene proroctiev som sa, ako jeden z Nedotknuteľných, dostal niekoľko krát a mám presnú mapu a približné miesto, kde sa konkrétne proroctvo nachádza.“

„Stretnutie je týmto u konca, môžete ísť. Evan, ty mi dodaj spomínané materiály.“

Smrťožrúti sa začali stavať, stoličky škrípali, vzduch sa prehýbal, keď sa hromadne premiestňovali. K Harrymu podišiel Rodulphus, ktorý sa mu osobne poďakoval, zato, že vyslobodil jeho brata. Harry ho sotva počúval, mysľou bol niekde úplne inde. A skôr ako odišiel, vzhliadol na Temného pána, ktorý študoval plány, zatiaľ čo mu Evan všetko vysvetľoval. No vycítil jeho pohľad a karmíny sa mu zaryli do očí. Harry preglgol a vybehol z miestnosti. Takmer utekal, keď sa dostal na záhrady Temného pána a zavolal Droga.

Posadil sa do vlhkej trávi. Z oblohy padali nežne kvapky. Nebo bolo čierne ako uhlíky, len slabí mesačný svit mu osvetľoval tvár.

„Harry, viem, že to všetko na teba doľahlo, ale odpustil si mi?“

Tom mal pravdu. Doľahlo. Celé stretnutie to potláčal, aby sa mohol sústrediť na dôležité veci, ale teraz... konečne to mohol vypustiť. Tie roky plné klamstiev a manipulácií. Vychoval ho Voldemort. To jeho miloval, to jemu celý ten čas bezmedzne veril. Nevedel čítať ani z vlastných emócií, nevedel či sa naňho hneval, nevedel či mu to vôbec zazlieval, no v prvom rade si nebol istý, či všetko, čo mu Tom kedy povedal, bola pravda. Miloval ho aj Tom? Mohol niekto ako Voldemort milovať? Nerobil to všetko len preto, že mal postranné úmysly? Bola to vôbec jeho vlastná vôľa – to že sa pridal k Temnému pánovi, to že mu pomohol povstať? Chcel to urobiť on? Alebo ho Tom manipuloval? Mohol veriť samému sebe? Boli jeho myšlienky vôbec jeho? Kto vlastne bol? Kto skutočne bol? Kto bol Harry Potter? Možno bol len prostým výsledkom výchovy samotného lorda Voldemorta... Dumbledore z neho chcel mať svojho vojačika, no nakoniec sa to podarilo Voldemortovi. 

„Samozrejme, že si to ty! Všetko sú to tvoje myšlienky, tvoja vôľa! Nie je ani len v mojej moci-“

„Ticho!“ skríkol nahlas, do tichej tmy. „Aspoň teraz chcem mať pocit, že som sám... Potrebujem byť sám, bez toho, aby si sa mi tlačil v myšlienkach! Tvár sa, aspoň na chvíľu, že neexistuješ.“ 

Niečo v jeho vnútri ho bodlo. Nebol to jeho pocit. Nemienil to však analyzovať. Tomova bolesť bola stále niekde v pozadí jeho vnímania, rovnako ako jeho potlačené sklamanie.

„Pochop ma, Voldemort, nikdy som nebol sám, neviem, aké to je... ale teraz to naozaj potrebujem,“ pomyslel si zničene.

„Nehovor mi tak,“ zašepkal Tom smutne.

„Ty sám si si dal taký pseudonym – Voldemort.“

„Nechcem, aby si mi tak hovoril ty... som Tom... tvoj Tom... iba tvoj...“

„Môj?“ nahlas sa zasmial, nebol to veselý smiech – ale zlomený. Zotrel si slzy, ktoré mu vyhŕkli z kútikov očí. „Mal si mi to povedať...“

Bezradný povzdych sa ozval v jeho mysli. „Ja viem, maličký môj. Mal som... no bol som sebecký zbabelec.“

Drogove obrovské krídla rozfúkali listy na neďalekých stromoch, keď pristál kúsok od Harryho. Ten sa postavil, podišiel k svojmu drakovi, pohladil ho a vyliezol na jeho úchvatné telo. Zakliesnil sa medzi bodce, ktoré mu poskytovali istotu, keď sa Drogo vzniesol späť na oblohu. Kvapky boli čoraz studenšie, no Harry ich vítal, dážď mu pripomínal jeho plačúce vnútro. Zatvoril oči, zatiaľ čo mu studený vietor strapatil vlasy. Pritúlil sa k Drogovmu drsnému telu a nechal sa opantať pocitom slobody, ktorú cítil zakaždým, čo letel na svojom drakovi. Netušil, kam mieria a bolo mu to jedno. Chcel ísť niekam ďaleko. Najradšej by ušiel. Ušiel zo svojho zložitého života, z údelu, ktorý dostal. Prečo nemohol byť len obyčajným dospievajúcim mladíkom? Jediné čo by mu malo robiť starosti bola škola. No on mal toho na pleciach priveľa.

Veď to bolo len niekoľko týždňov čo pochoval Blaisea... nemal čas ani smútiť... nie poriadne... nie toľko, koľko potreboval. Chýbal mu, naozaj mu chýbal. Tie bezstarostné chvíle, ktoré spolu strávili. Tie nevinné dotyky, ktoré si vymieňali. Akoby to bolo veľmi dávno. Zabil ho Dumbledore, to bol jeho vrah. Ani tento poznatok nestihol riadne stráviť. Všetko sa sypalo priamo na jeho hlavu, z každej strany. A on potreboval zmraziť čas, zastaviť celý dej, aspoň na chvíľu, aspoň na malú chvíľu, aby si mohol vydýchnuť.

Leteli celé hodiny, aspoň tak sa to Harrymu marilo. Vyčistil si zapratanú myseľ a so zatvorenými očami sa túlil k teplému telu, na ktorom sedel. Oblohu preťal prvý blesk, a to priamo pred nimi; Drogo nemal rád búrky, rýchlo strhol smer letu nadol a začali sa približovať k zemi. Dážď bol čoraz hustejší a Harry bol čoskoro premočený.

Pristáli na pobreží. Šum mora a vĺn sa mu dostal k ušiam, keď otvoril oči a zliezol zo svojho draka. Stúpol do mokrého piesku, kde ostali šľapaje a chvíľu len sledoval temné more pred sebou. Žiarivý polmesiac sa skryl za čierny mrak, ktorého kraje rámoval jeho svit. Harry klesol do piesku a pretrel si vlhkú tvár. Netušil či to, čo mu tieklo dolu lícami boli slzy a či dážď. Drogo zrazu zodvihol svoje veľké krídlo a skryl ho pred nemilosrdnými kvapkami. Harry sa len pousmial a počúval šepot mora.

Postava skrytá vo vzduchu sa zachmúrila a posadila sa vedľa neho. Aj keď to nemohol cítiť, objala ho okolo ramien a ostala po jeho boku po celý čas.

***

Kúzelníci z celej Veľkej Británie vyšli do ulíc. Zhrození škandalóznym článkom, ktorý dostal na povrch všetky tie zvrátené špinavosti, ktoré muklovia s čarodejníkmi po celé roky vykonávali. Lov, mučenie, vypočúvanie, násilie, pokusy a ďalšie a ďalšie nehumánne zaobchádzanie. Toľká nehoráznosť! Ako si to len mohli dovoliť? Pokorne sa skrývali, nechávajúc muklom celú krajinu, nezasahovali do ich sveta a jediné, čo si želali bolo, aby to platilo aj opačne. A doteraz žili vo falošnej predstave, že to tak fungovalo. Až nové skutočnosti ukázali, ako veľmi sa mýlili. Ich deti boli v ohrození už nie len zo strany Toho-ktorého-netreba-menovať, ale aj zo strany muklov. A ministerstvo nerobilo vôbec nič! Hromadné protesty po celej krajine však mali dokázať, že to tak nenechajú a ak ministerstvo nijak nezakročí, budú musieť zakročiť oni a zvrhnúť terajšiu vládu, aby tá nová začala konať!

***

Cesta do Rokfortu bola neobvykle tichá. Len prváčikovia robili ako vždy hurhaj, vzrušení vidinou nového dobrodružstva, ktoré na nich čakalo. Tam vonku sa diali bláznivé veci a pociťovali to všetci. Ľudia sa búrili, ministerstvo si s nimi nevedelo dať rady. Prišli len so smiešnym vyhlásením, že muklovská premiérka so základňou smrti – ako ju začali nazývať čarodejníci – nemala nič spoločné a v mene svojho druhu sa ospravedlnila, no kúzelníci neboli hlúpi a tieto reči jej nežrali, tak ako si naivný minister myslel. Do toho všetkého, terajšia vláda nerobila žiadne pokroky s Tým-ktorého-netreba-menovať. Zatiaľ sa kúzelnícka verejnosť síce nedostala do priameho ohrozenia, ale všetci žili v strachu, pretože vedeli, že tam niekde je aj so svojimi smrťožrútmi a plánuje, a tak nemali pokoja. Už sa viac necítili v bezpečí, aurori aj všetci ministerskí činitelia začali byť ľuďom na smiech a pomaly, ale isto, strácali potrebnú autoritu.

„Takže si tam bol?“ spytovala sa Daphne celkom bledá v tvári.

Harry pozeral cez okno na ubiehajúcu cestu a prikývol. „Bol a všetko čo píšu noviny je pravda.“

„Vojna s muklami je v nedohľadne,“ ozval sa Draco zamračene z protistojacej sedačky.

„Som za to, aby sme ich vyvraždili a ovládli celú zem!“ zvolala Pansy, ktorá sa túlila k Dracovmu ramenu.

„A to si ako predstavuješ?“ spýtal sa jej Theo s krútením hlavy. Sedel vedľa Daphne z druhej strany a nohy si vykladal na prázdne miesto po Pansyinej pravici. „Podľa najnovších štatistík je na celom svete približne tri milióny kúzelníkov! Zatiaľ čo muklov je takmer sedem miliárd! Nemali by sme šancu.“

„Pozri na takého Harryho,“ riekla Pansy, keď sa zodvihla od Draca a naklonila sa k Theodorovi. „Jediným kúzlom by vyhladil celé ich mestá! A to tu máme ešte Temného pána a ďalších mocných čarodejníkov!“

„A čo ich zbrane, huh?“ naklonil sa k nej aj Theo a bol pripravený argumentovať. „Ich vynálezy sú vlastne ich spôsob kúzlenia. Máš o nich vôbec niečo naštudované, Pans?“

Pansy si znechutene odfrkla. „Určite nebudem študovať o tých odporných, podradných stvoreniach.“

„Možno by si mala, keď sa pletieš do takýchto záležitostí!“

„Môžete byť ticho!“ zahriakla ich Daphne a nervózne si prehodila plavé, zatočené vlasy cez rameno. „Že sa nehanbíte, hádať sa, keď držíme smútok!“

Obaja v momente stíchli a sklopili pohľady k zemi. Draco opatrne vzhliadol na Harryho, ktorý mu pohľad hneď aj opätoval. Len on vedel, kto mohol za smrť Blaisea a aké ťažké bude pre Harryho, aby nevybuchol rovno vo Veľkej sieni, len čo toho starého vraha zahliadne. Stačilo mu predstaviť si tú jeho falošnú tvár za viečkami očí a mal chuť vraždiť!

„Len pokojne, sila mocných čarodejníkov tkvie aj v ovládaní a v skrývaní emócií, zvládneme to.“

Harry by si nahlas odfrkol, no radšej tak urobil iba v duchu. „Že to hovoríš práve ty. Si permanentne vytočený, kvôli čomu ma jazva bolí každú chvíľu.“

„Nepreháňaj. A nemôžem zato, že sú moji smrťožrúti z času na čas neschopní a musím sa nazúriť, čo mi jedného dňa celkom určite spôsobí zdravotné ťažkosti.“

Harry mal chuť prevrátiť očami a uškrnúť sa, no ovládol sa, zatiaľ čo hľadel cez okno. „Si nesmrteľný, pár infarktov ti neuškodí.“

Tom niečo zafrflal, a takto sa dobiedzali po zvyšok cesty, začo mu bol vďačný. Pretože aspoň na chvíľu nemusel myslieť na nič iné.

Pod stolom zatínal päste. Srdce mu bilo neobvyklou rýchlosťou, telom mu postupoval adrenalín a potlačovaná zúrivosť. Zatínal zuby tak silno až ho rozbolela sánka, keď starý čarodejník v otrasnom habite a smiešnej čiapke vstúpil do Veľkej siene a postavil sa na jej čelo, aby privítal čerstvo zaradených prvákov aj ostatných študentov.

Draco, ktorý sedel vedľa neho sa triasol hnevom. Zdalo sa, že sa nemôže na toho vraha ani len dívať, miesto toho každú chvíľu upíjal z čaše s vodou, ktorú mal pred sebou.

„A teraz by som vás chcel požiadať o minútu ticha, ktorou si uctíme jedného výnimočného mladého muža. Vášho spolužiaka a pracovitého študenta, ktorý svojimi výsledkami robil škole dobré meno. Prosím, minútou ticha si teraz uctíme pamiatku pána Blaisea Zabiniho, ktorý nás, žiaľ, počas leta nadobro opustil,“ riekol Dumbledore s hlbokým zármutkom vpísaným na vráskavej tvári.

Harry schmatol prútik a chystal sa postaviť na nohy, keď ho vystrašený Draco schytil za rukáv, zatiaľ čo sa ho Tom snažil upokojiť racionálnymi rečičkami.

„Skončíš v Azkabane, keď ho zabiješ pred všetkými! Len si predstav tú situáciu: postavíš sa a budeš ho mučiť? Okamžite by ťa spacifikovali! Dostaneš svoju príležitosť, len musíš byť trpezlivý.“

Harry si odfrkol, potichu – nenávistne hľadiac na Dumbledorea, ktorý mal teraz sklonenú hlavu, rovnako ako všetci vo Veľkej sieni, zatiaľ čo nastalo hrobové ticho. „Kto by ma, prosím ťa, spacifikoval? Pokojne by som vyhodil do povetria celú túto smiešnu školu!“

„O tom nepochybujem, ale nemôžeš sa nechať zaslepiť hnevom. Dosiahneš svoju pomstu a bude sladká, to ti sľubujem, ale nie teraz.“

„Zničím ho, zničím ho a nakoniec ma sám bude prosiť o smrť!“

„Ver mi, že sa  na tú chvíľu teším, no teraz by si viac uškodil sebe ako jemu.“

Harry si povzdychol, odvrátil sa od Dumbledora a hľadel na náramok, ktorý sa mu vynímal na odhalenom zápästí. Náramok so znakom nekonečna, ktorý pred rokmi daroval Blaiseovi. Náramok, ktorý bol pripomienkou toho, čo za zverstvá Dumbledore vykonal len preto, aby dosiahol svoje. Pohľad mu padol na prázdne miesto po svojej pravici. Ostalo tam, nikto sa neodvážil sadnúť si naň. Patrilo Blaiseovi a Harry ho tam stále dokázal vidieť. Sedel vedľa neho – nadradený, nepriateľský výraz v peknej tvári. Chladné čierne oči, ktoré sa roztápali, len keď pohľadom zablúdili k nemu. Len Harry vedel, ako tá tvár vyzerala, keď sa od srdca usmieval či smial. Keď si vymieňali nežnosti a bozky. Keď ležali na streche a sledovali hviezdy. Toľko života sa v tých očiach skrývalo, kiež by ho Harry nikdy neoslovil, kiež by sa s ním nikdy nespriatelil... Blaise by žil a svet by neprišiel o mladíka, ktorý mohol byť slávnym maliarom či čímkoľvek, čo by si zaumienil. Na pohľad chladný, no v srdci čistý a nepredpojatý. Nebolo to spravodlivé... nebolo... Ale taký bol svet, do ktorého sa dostal. Na pohľad čarovný, no vo svojom vnútri skazený a krutý.

Vychádzali z Veľkej siene, Harry sa jedla ani nedotkol. Videl na červeno a túžil si vybiť potlačovanú zlosť, aby sa mu aspoň na okamih uľavilo.

„Harry!“ zvolala naňho Hermiona, ktorá sa predrala pomedzi početných študentov až k nemu. Vystúpili z davu a zastali pri stene. Harry zachytil Weasleyiho znechutený pohľad, keď ich spolu videl.

„Grangerová, to by si nebola ty, aby si hneď nebežala za tými svojimi hadmi!“ skríkol obklopený svojou partiou uškŕňajúcich sa idiotov.

Harry naňho prižmúril oči, načo sa Weasley potkol a spadol na zem, tam naňho dopadli ďalší Chrabromilčania, ktorí za ním práve kráčali.

Hermiona len pokrútila hlavou. „Kretén.“

„Máš rovnejšie vlasy,“ prehovoril Harry, ignorujúc guču tvorenú Chrabromilčanmi, ktorí sa snažili dostať zo zeme, kde boli poprepletaní a frflali jeden cez druhého, zatiaľ čo ich ostatní so smiechom obchádzali.

„Och, vyrovnávam si ich kúzlom, už mi popravde liezli na nervy,“ mávla rukou a zvážnela. „Je mi to ľúto, Harry. Ďakujem, že si mi napísal a oznámil mi to, rada by som prišla na pohreb, no... asi by neboli nadšení prítomnosťou muklorodenej.“

„Jeho pohreb bol len hlúpou fraškou. Bolo tam mnoho ľudí, ktorí ho ani nepoznali, no chceli sa vtierať jeho zámožnej matke a predovšetkým dobre najesť,“ odvetil cinicky.

Hermiona si so slzami v orieškových očiach ťažko povzdychla. „Aké kruté, že práve na tvoje narodeniny. Teraz by som ťa najradšej objala, no viem, že objatia nemáš práve-“

Vetu nedopovedala, keď ju Harry zovrel v náručí, načo zmeravela prekvapením. „Bol to Dumbledore, on ho zabil,“ pošepol jej do ucha a odstúpil od nej.

Jej oči boli rozšírené absolútnym šokom. Ruky sa jej chveli, keď skrz pery sotva čujne pošepla: „Ako to myslíš? O-on bol predsa chorý.“

Potreboval jej to povedať. Hermiona bola svetlá čarodejníčka, ktorá patrila medzi tých, ktorí Dumbledorovi s dychtivosťou hltali každé jedno slovo. Musel jej otvoriť oči, aby zistila, že jej toľko milovaný líder nie je taký, za akého ho mala. A Hermiona bola múdra a zásadová kúzelníčka. Mať niekoho takého na svojej strane, hlavne na opozičnej, nepriateľskej strane, bolo iba výhodné a k úžitku.

Harry sa obzrel a keď videl, že si ich nikto nevšíma, zatiahol ju na najbližšie dievčenské toalety. Kúzlom zamkol a všetko jej vysvetlil. Nechcela veriť, no postupne spracovávala každý jeden fakt a argument, ktorý jej Harry poskytol, a tak chcene či nechcene uveriť musela.

Podišla k umývadlu, do spojených dlaní si nabrala ľadovú vodu a pretrela si ňou tvár. Plakala, no len slzy jej stekali po lícach. Muselo byť ťažké zistiť, že ten, ktorý bol všetkým svetlým kúzelníkom vzorom a kladným hrdinom, bol krutý, rafinovaný vrah a manipulátor, ktorý ťahal motúzikmi tak, ako mu to vyhovovalo.

A potom sa zrútila, zrútila sa priamo na dlážku, neschopná spracovať čo jej bolo povedané. Harry si k nej prisadol a objal ju okolo ramien.

„T-takže...“ smrkla, „o-o toto mu ide?“ vzhliadla naňho uslzenými očami. „Tohto je schopný len, aby naplnil svoje choré plány? Chce z teba zbraň proti nemu a dláždi si cestu mŕtvolami len, aby ju z teba spravil. Och, môj bože...“

„Preto som sa pridal na druhú stranu. A keď to zistí, uvedomí si, aké všetko bolo zbytočné, pretože som mu nikdy nepatril.“

„K nemu? Pridal si sa k nemu? Veď-veď ti zabil rodičov!“ vyhŕkla v nepochopení.

„Zatiaľ som sa pridal k nemu, nehovorím, že súhlasím so všetkým čo plánuje, to nie. Ale ide o to, že má vo svojich radoch silných, veľmi silných kúzelníkov... a ja plánujem vytvoriť vlastnú stranu, a týchto kúzelníkov získať. Preto museli vidieť moju moc, aby raz pochopili, že som silnejší než on, a tak sa ku mne pridali. Temní kúzelníci sú priťahovaní mocou, vždy sa naklonia k tomu najsilnejšiemu. Viem, že ich nezískam všetkých, ale aj pár bude úspech.“

„Vlastnú stranu,“ šepla zmätene.

Harry prikývol. „Niekto ich musí zastaviť. Dumbledora aj Voldemorta, kým z nášho sveta narobia len jeden veľký chaos.“

„Ale ako ich chceš zastaviť, preboha? Veď... veď ty si jeho smrťožrút!“

„Áno som, no verím, že raz ma možno pochopí a pridá sa na moju stranu, len nerád by som sa proti nemu staval v boji...“ odmlčal sa a pomyslel si: „Pretože ťa milujem.“

„Vieš, že by som sa k tebe pridal, maličký, ale zvyšok mojej duše to nikdy nespraví.“

„Možno, keď sa spojíte...“

„Neviem, čo bude, keď sa spojíme... A som príliš hrdý, nemám vo zvyku sa deliť o moc, ani postavenie. Nikto mi nikdy nebude rovnocenným.“

Hermiona hľadela na zem a Harry prehltol horké sliny. „Tak ťa budem musieť zabiť.“

„Už to tak vyzerá. No nemal by si ma podceňovať. Stále nepoznáš majú úplnú moc.“

„A toto všetko si mi povedal, pretože chceš, aby som sa k tebe jedného dňa pridala?“ spýtavo naňho vzhliadla a Harry jej odhrnul pramienky vlasov, ktoré mala prilepené k uslzenej tvári.

„Bolo by mi cťou, mať vo svojich radoch kúzelníčku ako si ty,“ riekol úprimne a pozrel jej do očí.

„Ja-ja som zmätená... chcem zohrať nejakú úlohu vo vojne, to áno! Nechcem sa len prizerať, čo sa deje so svetom, ktorý som si zamilovala. Ale vždy som si predstavovala, že Dumbledore je ten, ktorého budem nasledovať... No teraz – nenávidím ich oboch! A viem, že hoci si temný kúzelník, tvoje úmysly sú najrozumnejšie a obraz budúceho sveta, ktorý si predstavuješ sa mi pozdáva najväčšmi. Keď raz vytvoríš vlastnú stranu, chcem do nej patriť, chcem mať šancu urobiť niečo, čo ukončí celý tento chaos. Chcem, aby moje deti vyrastali v miery a aby sa nikdy nemuseli báť, tak ako my!“

„Vedel som, že to pochopíš,“ povedal potichu, s úsmevom na perách. 

 Ešte nejakú chvíľu sedeli vedľa seba, zadumaní a stratení v myšlienkach.

Len čo vošiel do slizolinskej klubovne, Snape mu oznámil, že ho volá Dumbledore.

„Čo, dočerta, chce?“ zavrčal podráždene, zatínajúc päste, zatiaľ čo kráčal po prázdnej podzemnej chodbe po boku riaditeľa svojej fakulty.

„Pokiaľ viem, chce ťa naverbovať do Fénixovho rádu. Počul si o tejto organizácii?“ Snape naňho na krátko vzhliadol a Harry len prikývol.

„Som rovnako jej členom a nášmu pánovi,“ stíšil hlas, „podávam pravidelné hlásenia o ich akciách. Možno by nebolo na škodu, mať o jedného špeha na viac. Len si predstav, som sám medzi svetlými kúzelníkmi, je to na nevydržanie.“

Harry sa uškrnul. „Už teraz sa mi z tej predstavy zdvíha žalúdok.“

Snape ho zrazu uchopil za rameno a prinútil ho zastaviť. „Harry, viem, čo Dumbledore spravil pánovi Zabinimu... a Temný pán mi prikázal, aby som na teba dohliadal, pretože sa obáva, že vybuchneš a Dumbledora napadneš. Zvládneš sa s ním stretnúť zoči-voči bez toho, aby si vyhodil do vzduchu celý hrad? Pretože, ak nie, poskytnem ti elixíry, ktoré sa o to postarajú. Nemôžeme si dovoliť taký prešľap.“

„Priznávam, že zrejme tie elixíry budem potrebovať,“ odvetil a musel sa veľmi ovládať, aby krotil silu, ktorá doslova bublala v jeho magickom jadre z myšlienky, že sa za chvíľu postaví pred Blaiseovho vraha. A jediného svedka, ktorý mohol potvrdiť Siriusovu nevinu, no on sa miesto toho prizeral, ako nevinného mladého kúzelníka posielajú do Azkabanu. Dumbledore bol preňho synonymum zla. Stal sa jeho úhlavným nepriateľom, bol prvý na jeho zozname!

Nasledoval Snapea do jeho súkromnej komnaty, kde dostal hneď niekoľko flakónov, ktoré musel vypiť.

„O chvíľu budeš pokojnejší. Zlosť bude tlmená, aj keď stále citeľná. No nebude hroziť, že by si sa prestal ovládať,“ rozprával mu, keď dopil aj posledný z elixírov.

„Ďakujem,“ odvetil a zhlboka sa nadýchol, keď jeho zlobu zahalil nežný pomyselný plášť a utlmil ju.

„Z riaditeľne príď za mnou,“ požiadal ho a Harry s prikývnutím vyšiel späť na chodbu.

Keď bez klopania vošiel do riaditeľne, Dumbledore postával pri jednom z početných obrazov a usmieval sa na bývalého riaditeľa Dippeta, akoby si práve dopovedali nejaký humorný vtip. Harry bol naozaj rád za elixíry, pretože to v ňom vrelo. Ako sa mohol, kurva, smiať? Ako mohla byť tá jeho senilná tvár taká bezstarostná, keď vykonal veci, za ktoré by sa mal smažiť v pekle?!

„Pokojne, maličký, pokojne. Tvoja tvár musí byť ako z kameňa, neprepusti nič von... musíš to držať v sebe. Tvoj zovňajšok je len maskou, mysli na to.“

„Och, môj drahý chlapče!“ srdečne ho privítal, keď sa k nemu obrátil a venoval mu hrejivý úsmev. „Len poď ďalej, poď... Posaď sa,“ ukázal na jednu zo stoličiek pred jeho pracovným stolom. „A pokojne sa ponúkni kotlíkovými tortičkami, sú ozaj chutné!“

Harry si znechutene sadol k stolu, kde stála misa plná odporných sladkostí. Dumbledore sa posadil oproti a hneď si vzal jednu z tortičiek a s chuťou sa do nej zahryzol. „Hm, výborné! Len v Medovom raji ich robia poriadne. V lani som navštívil vychýrenú francúzsku cukráreň, ale poviem ti, Medovému raju nesiahala ani po lem habitu, tak veru!“

„Och, bože, zastav ho, o sladkostiach vie trepať aj hodiny!“

„Verím, že ste si ma nezavolali kvôli sladkostiam, pane,“ vyriekol skrz zaťaté zuby a snažil sa znieť prívetivo, aj keď mu to veľmi nešlo.

Dumbledore požuval ďalší kúsok a veselo sa zasmial. „Och, nie, dieťa moje! To nie, odpusti, som už starý muž, niekedy sa pozabudnem a hovorím z cesty,“ falošný smiech sa naďalej rinul z jeho hrdla. „Treba ma upozorniť, áno, áno, ďakujem! Nuž, zavolal som si ťa, pretože som ťa chcel vidieť, drahý chlapče. Viem, že si nemal práve najľahšie leto, to s pánom Zabinim – nešťastné, vskutku nešťastné,“ krútil hlavou a už bol celkom vážny. „Na pohrebe som ťa rozrušil, čo mi je doteraz veľmi ľúto, ale bolo potrebné, aby si sa dozvedel pravdu, aby si vedel, že Voldemort zavraždil tvojho priateľa a skryl to za chorobu, ktorou však nemohol trpieť.“

Harry preglgol a vyhýbal sa jeho očiam. Pozoroval farebne zdobené zákusky, ktorých prisladká vôňa mu liezla hore krkom. „Áno, vaše tvrdenie ma veľmi rozrušilo. Celý čas som bol v tom, že bol Blaise chorý a zrazu som sa dozvedel, že bol vlastne zavraždený mojim najväčším nepriateľom. Bol som v šoku a potreboval som to rozdýchať, preto som tak unáhlene odišiel.“

„Plne ťa chápem, dieťa drahé. Musí byť zdrvujúce dôjsť k poznaniu, že tvojmu srdcu blízky človek bol zabitý vrahom tvojich rodičov, len kvôli tomu, aby ti bolo ublížené a aby si bol citovo oslabený, áno, toto Voldemort chcel dosiahnuť. Preto vymyslel takú rafinovanú vraždu. Nerozumiem, ako môže jeden kúzelník napáchať toľko krutosti,“ povzdychol si.

„Prekliaty parchant,“ pomyslel si Harry.

„Akoby tým svojim klamstvám sám veril,“ poznamenal Tom.

„Voldemort je...“ musel si predstavovať, že hovorí o Dumbledorovi, aby to dokázal vysloviť, „krvilačné monštrum, ktoré musí byť zabité.“

„Žiaľ, musím s tebou súhlasiť, chlapče môj. A ty si jediný, ktorý to dokáže, ty si Vyvolený. Strana svetla ťa potrebuje, preto by som ti chcel navrhnúť, aby si sa pridal do tajnej organizácie, ktorú som pred mnohými rokmi vytvoril a ktorá bojuje proti Voldemortovi a smrťožrútom. Nazývam ju Fénixov rád a jej členovia sú svetlí kúzelníci, ktorí majú odvahu a silu bojovať proti zlu a strane temna.“

„To sa radšej zabijem než sa k ním pridať,“ zavrčal Harry v duchu a pod stolom sa nervózne štípal do stehna. „Čo by povedal Temný pán... teda ty?“

„Pridaj sa k nim. Musíš hrať svoju úlohu Vyvoleného, Harry, čím hlbšie sa dostaneš do útrob Dumbledorovej organizácie a strany svetla, tým bolestnejšie bude odhalenie tvojej pravej lojality a tým lepšie budeme poznať nepriateľa.“

„Dočerta... vedel som, že to povieš...“ pomyslel si a nahlas odvetil: „Veľmi rád sa stanem členom Fénixovho rádu.“ Pokúsil sa o úsmev.

„To ma nesmierne teší, Harry!“ zvolal Dumbledore radostne. „Spoločne porazíme zlo, verím, že aj v tejto vojne budeme víťazi!“

„Dumbledore, Dumbledore, jediný víťaz budem ja v momente, kedy budem stáť nad tvojou mŕtvolou,“ pomyslel si temne, v duchu sa radujúc z takej predstavy.

„Tej chvíle sa nemôžem dočkať,“ zašepkal Tom vzrušene.

„Ale najprv, mu spôsobím rovnakú bolesť, ktorú mi spôsobil on...“

„Aby som nezabudol, tento víkend by som ťa chcel vziať do hlavného stanu Fénixovho rádu,“ prehovoril Dumbledore po chvíľkovej odmlke.

„Určite, pane. Nemôžem sa dočkať.“ A s tými slovami sa postavil. „Budem musieť ísť, čakajú ma isté povinnosti.“

„Och, samozrejme, len bež! Prvý školský deň je vždy vzrušujúci, nemám pravdu?“ široký úsmev zdobil pokryteckú tvár.

„To vskutku máte,“ pritakal s toľkou ľstivosťou, že ju nebolo možné odhaliť.

Len čo za sebou zatvoril dvere musel sa o ne zaprieť. Privrel viečka, počítal do päť, otvoril ich a vybral sa späť do podzemia. Vstúpil do komnaty profesora Snapea a posadil sa na kreslo pri krbe, kde zvykol sedávať, keď tu trávil čas. V tichosti hľadel do tancujúcich plameňov, ktoré lenivo oblizovali pukajúce polienka, keď z bočných dverí vyšiel Snape. Na prahu zastal a s kamennou tvárou ho pozoroval.

„Ako to išlo?“ spýtal sa tichým, hlbokým hlasom.

„Nezabil som ho, žiadne obavy,“ odvetil, venujúc mu krátky pohľad.

Snape si odfrkol, prešiel okolo neho a posadil sa na druhé kreslo, stále ho pozorujúc. „Dúfam, že si nemyslíš, že by sa nechal len tak zabiť,“ povedal posmešne, keď sa načiahol k okrúhlemu stolčeku, ktorý stál medzi kreslami a vzal si odtiaľ pohár s kvapkou whisky.

Harry ignoroval jeho poznámku, keď riekol hľadiac do ohňa: „Navrhol mi členstvo v tom jeho ráde,“ urobil znechutenú grimasu a pokračoval: „Jeho ponuku som prijal.“

„Informujem Temného pána,“ odvetil Snape stroho a zdalo sa, že mu odľahlo.

„Nenávidím ho...“ zašepkal a v očiach sa mu zaleskla vlhkosť. „Nikdy som necítil toľkú nenávisť. Chcel by som mu ublížiť, naozaj veľmi ublížiť, ale mám pocit, že ani to ma celkom neuspokojí.“

Cítil Snapeov pohľad. „Ja ich nenávidím oboch,“ priznal potichu a Harry naňho prekvapene vzhliadol. „Nemal by som niečo také povedať pred jeho nasledovníkom, ale on to vie, rovnako ako to vie Dumbledore, preto mi ani jeden poriadne neverí.“

Ich oči sa stretli v pohľade. V oboch sa zračila bolesť a nenávisť.

„Jeden ju neochránil a ten druhý ju zabil,“ povedal to tak potichu, akoby nechcel, no zároveň túžil dostať to zo seba. A Harry ho len prekvapene sledoval, aj keď navonok nedal nič najavo. Bolo skrátka neobvyklé, aby sa mu Snape zveroval s niečím takým. No zdalo sa, že nikoho iného vo svojom živote nemal, nikoho, komu by to mohol povedať.

„Moju mamu?“

„Zdá sa, že ťa Lupin informoval,“ vydedukoval Snape a odvrátil od neho pohľad, aby dopil obsah poháriku, ktorý zvieral v dlani.

„Je jedno kto... Chcem len, aby ste vedeli, že čokoľvek mi poviete, ostane to len medzi nami.“

„Aj keby sa jednalo o zradu?“ spýtal sa chladne, pozerajúc na prázdne dno sklenej nádoby.

„Áno,“ riekol pevne, zatiaľ čo ho pozoroval. „Ste špión, no špehujete aj pre Temného pána, aj pre Dumbledorea. Nevybrali ste si stranu. Pre Dumbledorea špehovať musíte, pretože ste mu zložili prísahu ako oplátku zato, že vás vezme späť na stranu svetla. Moju mamu však neochránil tak ako ste ho žiadali, a tak ste sa chceli pomstiť tým, že sa vrátite k Temnému pánovi. No toho nenávidíte rovnako, pretože to on ju zabil, a tak ste uväznený medzi dvomi stranami, pričom niet cesty von.“

Počul jeho preglgnutie. „Neustále ma ohromuješ svojimi dedukčnými schopnosťami.“

„A čo keby existovala cesta?“

Čierne oči naňho prudko vzhliadli. „Ako to myslíš?“

„Keby existovala tretia strana, nie temná ani svetlá, ale neutrálna – strana, ktorá má stanovené reálne a splniteľné ciele. Mohli by ste opustiť lídrov, ktorých nenávidíte a pripojiť sa k strane, ktorá ich plánuje zastaviť.“

Snape sa hlboko mračil. „O čom to hovoríš?“

Harry naňho prižmúril oči, v ktorých sa mu zračila temnota a sila. „Už vám došlo o čom hovorím, však?“ uškrnul sa a zdalo sa, že má Snape čo robiť, aby si udržal svoju kamennú tvár.

„Plánuješ zradiť Temného pána a vytvoriť vlastnú stranu? Žartuješ? Čo je to za detinský nápad?“ Rozrušene sa postavil a neveriacky naňho hľadel. „Zabije ťa!“

„Možno naverbujem aj jeho,“ odvetil ľahostajne, pokojne ho sledujúc.

Snape sa mu vysmieval pohľadom. „To je... absolútne absurdné! Čisté šialenstvo! Chceš naverbovať Temného pána – Temného pána?! Kde, pre Merlina i Salazara, berieš také sebavedomie?“

„Vskutku zábavné,“ poznamenal Tom. „Možno ho trafí šľak.“

„Šľak trafí tak akurát teba, keď sa pripojíš na moju stranu.“

„Snívaj, môj malý smrťožrútik.“

„Nie večne, to tetovanie je síce pekné, ale raz bude nefunkčné.“

„Vychoval som z teba diabla,“ riekol Tom pyšne. „Ale budeš musieť byť veľmi presvedčivý, aby si ma prinútil vzdať sa mojich vlastných cieľov a pripojiť sa k tebe. To sa však aj tak nikdy nestane, poznám sa, Harry, viem, aký som bol predtým, než som mal teba. Než si mi ukázal nový pohľad na svet.“

„Hm, možno sa nebudeš chcieť vzdať svojich cieľov, ale poznám tvoj najväčší strach. Bojíš sa smrti a pokiaľ nebudeš chcieť umrieť, pripojíš sa ku mne.“

„Som nesmrteľný, zabúdaš?“

„Och, aj horcruxy sa dajú zničiť, Tommy. Tvoja nesmrteľnosť nemusí byť vôbec trvalá.“

Pozrel Snapeovi do očí a odtušil: „Tak sa na to pozrite čisto hypoteticky. Ak by tu bola tá možnosť pripojiť sa k neutrálnej strane, urobili by ste to, alebo by ste radšej zotrvávali v neistote a strachu pobehovaním medzi lídrom svetla a temna?“

Snape naňho prižmuroval čierne oči. „Hypoteticky by som túto možnosť minimálne zvážil.“

Harry sa postavil a venoval mu malý úsmev. „To mi zatiaľ stačí. Pamätajte, pane, skôr či neskôr bude vaša lojalita prezradená, či už Dumbeldore príde na to, že donášate Temnému pánovi, alebo naopak. Jeden z nich vás za to zabije, pretože zrada, tá sa trestá najtvrdšie. No ak sa raz pridáte na moju stranu – ochránim vás.“

„Si iba dieťa, ochraňovať by som mal ja teba!“

Pozerali si zoči-voči, stojac oproti sebe, keď Harry odvetil: „Nebudem dieťa navždy! Už o dva roky dosiahnem svoju úplnú moc, a potom sa ju pokúsim využiť k niečomu užitočnému.“

„Temný pán má na strane temné bytosti a čo budeš mať ty? Bandu sotva dospelých Slizolinčanov?“

Temná sila sa rozliala jeho útrobami, zahriala mu končeky prstov, keď pokojne odvetil: „Kto hovorí, že temné bytosti sú lojálne Voldemortovi?“

Snape mu dlho hľadel do očí, akoby sa z nich snažil vyčítať to, čo mu očividne unikalo. „A to má znamenať čo?“

Harry len mykol plecami. Obišiel ho a namieril si to ku dverám. „Dobrú noc, pane. Premyslite si moju ponuku.“ A stými slovami opustil komnaty riaditeľa Slizolinu, aby sa konečne vrátil do fakulty, kde ho už netrpezlivo očakávali jeho priatelia.

A postava skrytá vo vzduchu, tá za ním kráčala tmavými podzemnými chodbami, keď zrazu Harry zastal, do očí sa mu nahrnula temnota čierna ako tá najhlbšia a najhrozivejšia noc. Pomaly sa otočil a venoval neviditeľnej postave desivý úsmev.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:-)

(Achája, 21. 10. 2018 23:52)

Wow, přečetla jsem poslední dvě kapitoly. To odhalení bylo intenzivní. Zatím se nepovraždili, tak dobrý :-D Ale věřím, že až Voldemort absorbuje Tomovu část duše, což je nevyhnutelné, hodně ho to změní. Určitě k lepšímu, musí :-D Je to takové legrační a milé, jak spolu teď ti dva/tři jednají a mluví.
Zato Brumbál je opravdu... nenalézám slušná slova :-D Nedivím se, že Harrymu tečou nervy.
A ta neviditelná postava mě trochu děsí, ale myslím, že neni zlá. Kdo nebo co je to zač? :-)
Úžasné, napínavé a čtivé jako vždy! Těším se na další kapitolu a příští setkání s Temným pánem :-))

...

(Kilia Ice , 18. 10. 2018 17:54)

Ďalšia super časť. Veľmi sa mi páči Temný Harry a obdivujem každého, kto ho dokáže urobiť nejakým spôsobom Temného :D mne sa to moc nedarí :'D
Teším sa na pokračovanie a držím palce v písaní :D

...

(Delliah, 17. 10. 2018 0:17)

Opravdu nádherná povídka, a já opravdu z hloubi duše doufám, že tento příběh bude pokračovat dál a dopracuje se ke stejně krásnému konci. Byla by neskutečná škoda v této povídce nepokračovat, u čeho jiného bych si zvládla tak nádherně pobrečet a zároveň se za nic nebyla schopná od ní odtrhnout? Doufám, že tedy autorka bude pokračovat v tomto příběhu dál, a nenechá ho upadnout jako jeden úžasný nedokončený příběh v zapomnění.
Jak už jsem psala, jsem opravdu velice ráda, že jsem zase jednou po letech našla natolik silný příběh, že se od něj nejsem schopná odtrhnout, a okrádám tím své zdraví o tolik potřebný spánek :D
Přeji mnoho zdaru při psaní a budu netrpělivě očekávat další pokračování.

..

(Xlovexx, 15. 10. 2018 21:46)

Tuhle povidku miluju cim dal vic. Az mi je pokazdy lito, kdyz doctu na konec kapitolky. Neuveritlne chytlave,napinave, ctive a hlavne s mym oblibenym parem;) tesim se moc na dalsi kapitolku a dekuju ze v povidce mas i tak uzasneho Snapea;)

...

(Karin chan, 14. 10. 2018 23:36)

Tak, čo k tomu dodať? Harry je rozpoltený, nevie čo s pocitmi. Celkom ho chápem. Nie je ľahké nenávidieť aj milovať zároveň toho istého človeka a najmä zistiť, že celý život vyrastal v klamstve. Tá tajomná postava by mohla byť nejaká temná bytosť, aj keď som v predchádzajúcom momente tvrdila že je to Dumbledore. Teraz si to už nemyslím. Ešte ma napadlo, že by to mohla byť Lily, ale aj tú možnosť vylučujem, takže sa nechám prekvapiť. Medzi Tomom a Harrym to stále iskrí, aj keď sa naňho Harry hnevá, stále ho miluje, a Voldemorta nenávidí. Dúfam, že sa to všetko urovná. Som rada že teraz máš obdobie kedy píšeš, lebo túto poviedku mám rada. Píš ďalej :)

...

(MiraJane, 14. 10. 2018 19:27)

Poslední dobou vůbec nestíhám číst, vysoká mi teď s tou tunou prací a příprav dává dost zabrat. :D Minulou kapitolku jsem ani nestihla okomentovat a proto se hned vrhám do komentáře zde. Povídka se mi líbí čím dál tím víc, naprosto miluji to mrazení vždy když se mezi Harrym a Voldemortem k něčemu pomaličku schyluje, je úžasné jak někdo dokáže psaním povídky vzbudit v člověku takové emoce. Mimojiné i Brumbála zde vykresluješ velice emotivně, že opravdu k tomuto mému milovanému charakteru cítím silnou nenávist :D Nemůžu se dočkat jak bude povídka pokračovat a kdo je vlastně ta záhadná bytost? Jak to dopadne s Tomem? Děkuji ti, že pro nás stále píšeš, tvé povídky mi přinášejí úžasnou relaxaci v tomto hektickém období a už se těším na další kapitolku. :)

Re: ...

(Sonka, 14. 10. 2018 20:36)

MiraJane: No to ti verím, že toho máš veľa, som taká rada, že aj napriek tomu si nachádzaš čas na túto poviedku! Pretože si jedna z tých, na ktoré komentáre sa veľmi teším :D <3. A tento ma naozaj potešil! Naozaj som rada, že sa mi darí vyvolávať v tebe také emócie, pretože presne o to sa snažím, keď sa Harry a Voldy "zbližujú" :D Dumbledorea ti hyzdím, no, ja mám jeho charakter tiež celkom rada, ale áno, tu je to riadny zlobor :D Veľmi ma teší, že si pri mojich poviedkach oddýchneš, veď presne na to slúžia, na chvíľu sa odpútať od školy a povinností :) Ďakujem za krásny komentár, veľmi si cením tvoje slová a názory a prajem ti čo najmenej stresov pri skúškach a veľa šťastia pri učení, nech ti to do hlavy lezie samé :D <3

...

(Nikoleta, 14. 10. 2018 13:39)

Už sa to poriadne rozbieha, som zvedavá ako to dopadne s časťou duše v Harrym, osobne dufam že sa to Voldemortovi nepodarí a Tom v Harrym ostane :D alebo že ak sa Tom vráti do Voldemorta, ten začne Harryho vnímať ako Tom :D neviem sa dočkať ďalšej časti super

Re: ...

(Sonka, 14. 10. 2018 20:30)

Nikoleta: Áno, Harry už začína byť taký sebavedomejší a pomaly sa začína vydávať svojou cestou :D. No ja už to mám všetko v hlave a teším sa, keď to budem písať! :D Ďakujem ti krásne, tvoj názor ma strašne potešil! <3