Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


1. kapitola - Nič len zmätok

7. 9. 2015

 

vystrizek.png

banner.jpg

Nevnímal vlhko, ktoré sa mu vsakovalo do dotrhaných riflí. Nevnímal ani teplý pramienok krvi, ktorý mu stekal zo spánku dolu lícom. A ani zimu, ktorá obklopovala jeho telo.

Sedel na špinavej zemi a jediné čo skutočne vnímal bolo bezvládne telo, ktoré ležalo pár centimetrov od neho. Telo, ktoré patrilo jeho najlepšej kamarátke – miloval ju ako sestru, ktorú nikdy nemal, ani mať nebude. Hnedé zakrvavené vlasy jej zakrývali tvár i nevidomé oči, ktoré hľadeli do prázdna. Nemal tú odvahu sa jej dotknúť. Nie, nezaslúžil sa jej dotknúť. Zomrela kvôli nemu, prišla o svoj život iba kvôli jeho neschopnosti.

V druhom kúte malej cely sa krčil Ron... alebo aspoň to, čo z neho ostalo. V trasúcej ruke zvieral kus tupého kovu a snažil sa prerezať si tepny na rukách. Harry netušil koľko sa o to vôbec pokúša. Mohli to byť celé hodiny, celé dni...

Harry nemal silu ho odhovoriť od jeho bezúspešných pokusov. Nie, nemal... nemohol sa pohnúť, odkedy jej telo pohodili na dlážku. Neprehovoril od vtedy, čo ju počul kričať bolesťami, počas toho ako ju Bellatrix mučila. Jeho telo ho prestalo poslúchať. Bolo akoby paralyzované, akoby vyplo, aby nemuselo znášať všetku tú hrôzu, ktorá sa okolo neho diala.

Započul slabé syknutie. Vzhliadol a mohol vidieť tmavú krv, ktorá sa liala z hlbokej rany. Jeho priateľ mal na tvári víťazný výraz. Jeho modré oči pozreli na mŕtvu dievčinu.

„O chvíľu budeme spolu, Hermiona,“ prehovoril chrapľavo.

A v tej chvíli sa Harry spamätal. Postavil sa na slabé nohy a knísavým krokom sa dostal ku svojmu kamarátovi. Padol pred ním na kolená a chytil ho za bledú tvár.

Chcel prehovoriť, no vyšiel z neho iba nejaký neidentifikovateľný zvuk. Odkašľal si a skúsil to znovu: „Ron... prosím... ešte stále je prečo žiť,“ pevne mu hľadel do očí a druhou rukou tlačil na tú ranu.

„Harry, hneď... ako sa... on – Voldemort vráti... nás aj tak zabijú. Dovtedy nás... budú mučiť. Ona,“ s bolesťou pozrel na to zakrvavené telo, „je mŕtva... a ja nechcem žiť vo svete bez nej.“

„Potrebujem ťa,“ Harryho dokaličené srdce pomaly praskalo akoby bolo zo skla a kúsky tých črepov dopadali do ničoty.

Ron sa zvalil na jeho hruď, očividne ho prepadla slabosť z nedostatku krvi. Hlavu mal opretú o jeho rameno a sťažka dýchal. „Možno... možno sa zachrániš... Harry... no ako tvoj... priateľ ti radím... zabi sa kým môžeš... Nechcem ani len... pomyslieť na to, čo ti spravia... čo ti spraví On... Har...“

Harry pevne držal svojho priateľa v náručí a hompáľal sa s ním zo strany na stranu.

 „Ron?“ spýtal sa, no odpoveď neprišla. Necítil zdvíhanie jeho hrude. Necítil ani jeho dych, ktorý ho ešte pred chvíľou šteklil na krku. Zaboril si tvár do tých ryšavých vlasov a zahryzol si do chvejúcej pery. Z hrdla sa mu vydral zúfalý vzlyk. A hneď za ním ďalší a ďalší. No jeho slzy ostali nepreliate. Len zlomené vzlyky bez sĺz zachvátili jeho telo.

°°°°°

Pozoroval číru kvapku vody, ktorá visela na tmavom kamennom strope. Sledoval jej pád až s tichým žblnkotom dopadla na bledú tvár jeho mŕtveho priateľa, ktorý ležal vedľa jeho mŕtvej priateľky.

Boli mŕtvi... obaja boli mŕtvi...

Zrazu započul odporný smiech a hneď na to ešte odpornejší hlas:

„HARRYINKO! Už za tebou ideeeem!“ ozval sa škrekot, ktorý vychádzal spoza tmavých hrubých dverí.

Dvere sa otvorili a do temnej cely preniklo svetlo. Nejaké kúzlo ho zodvihlo zo zeme a levitovalo, až kým tvrdo dopadol na mramorovú podlahu, ktorá zdobila veľkolepú jedáleň na Malfoy Manore.

Zaprel sa trasúcimi rukami a posadil sa. Bol taký slabý, tak žalostne slabý! Nenávidel to! Tí skurvení bastardi mu každý deň, odkedy ho zajali, podávali pár kvapiek slabého jedu, aby oslabili jeho i jeho mágiu.

Jed bol možno slabý, no hneď po jeho užití cítil následky – známa nevoľnosť, fyzická slabosť, magická vyčerpanosť. Nemuseli ho ani zviazať, dobre si boli vedomí toho, že nedokáže vôbec nič.

Bellatrix ho kúzlom znehybnila a nejaký smrťožrút, ktorého meno nepoznal, mu cez injekciu vpichol priamo do žili spomínanú látku.

Harry sa slabo nadýchol, keď z neho vytiahol ostrú ihlu. Kúzlo nehybnosti vypršalo a opäť sa zviezol k zemi. Ležal na chrbte a pocítil ako ním prešla vlna horúčavy. Bol už celkom zvyknutý, stávalo sa to vždy po tom, ako mu vpichli novú dávku.

Rozmazaným videním pozoroval vysoký strop, na ktorom visel bohatý luster tvorený z krištáľov. Už ani nevnímal ten šialený smiech tej bosorky.

„Bellatrix! Nevrav mi, že si mu dala ďalšiu dávku!“ ozval sa tichý, no výhražný hlas Luciusa Malfoya. Harry ho nevidel, no cítil, že stojí niekde pri ňom.

„Ale no tak, Lucius, dopraj mi trochu zábavy,“ odtušila posmešne a rozchichotala sa.

„Ty hlupaňa!“ zahromžil už hlasnejšie a Harry mohol počuť hlasité plesk.

Kútikom oka zahliadol jej postavu v čiernych šatách, ktorá ležala pri širokom krbe.

„Lucius! Pán mi to dovolil!“ protestovala zo zeme plačlivým hlasom.

„Pán ti to dovolil?“ spýtal sa strašidelne. „Pánove rozkazy boli jasné, moja drahá Bellatrix, a to, že tú humusáčku môžeš mučiť, ale Pottera necháš na pokoj až kým nepríde!“

Harry zahliadol, že sa postavila späť na nohy.

„Humusáčku som zabila!“ zasmiala sa. „Aj ten zradca krvi je mŕtvi. To bábo sa zabilo samé, aké šmutné,“ zašušlala posmešne.

„Vypadni, Bella... vypadni lebo ťa zabijem! Strať sa mi z očí! A vy tiež!“ skríkol výhražne.

Harry vnímal dupot viacerých nôh. Srdce mu bilo zrýchlene po scéne, ktorá sa práve odohrala. Vo svojom rozmazanom zornom poli zbadal dlhé platinové vlasy. Identifikoval i strieborné oči a prísne rysy. Plné pery sa pohli, no Harry nepočul zvuk, ktorý z nich vychádzal. Pevné ruky ho schmatli a postavili na nohy. Stále ho držali až kým pod zadkom neucítil niečo mäkké.

Zatvoril oči a znovu ich otvoril. Podivná hmla sa strácala, videl trochu ostrejšie, a preto mohol zistiť, že sedí za dlhým jedálenským stolom.

„Severus, zamkni,“ prehovoril vedľa neho Malfoy.

Harry sa obzrel a mohol vidieť svojho bývalého učiteľa elixírov, ako švihá prútikom na dvojkrídlové dvere. Vysoká temná postava sa rútila ich smerom, zatiaľ čo za ňou vial v neexistujúcom vetre, dlhý plášť. Snape sa posadil ku stolu oproti nim a zabodol oči do tých jeho.

„Zase mu to dala?“ spýtal sa k smerom Luciusovi.

„Áno, tá suka... je už úplne šialená!“

„Vždy bola,“ odvetil Majster elixírov a na stôl položil čierny kufrík.

„Áno, no jej momentálne správanie presahuje všetky hranice,“ riekol.

Harry zrazu ucítil studené prsty na čeľusti. Lucius si pootočil jeho tvár k tej svojej. Strieborné oči pozerali do tých jeho.

„Zabije ho to?“ spýtal sa, no neprerušil ich očný kontakt.

„Podávanie jedu v pravidelných dávkach je smrteľné i po užití protijedu. Dané látky majú dosť času sa dostať do krvného obehu, no mám tu pár experimentov, ktoré by mohli jed z jeho tela úplne zneutralizovať.“

Harry ničomu nerozumel, vôbec ničomu. Bolo mu jasné, že Voldemort by bol zrejme nazúrený, keby nezomrel jeho rukou, no aj tak mu správanie tých dvoch nesedelo. Možno to bolo vplyvom toho jedu, no zdalo sa mu, že  v tých čiernych očiach, toho skurveného zradcu, vidí hlboké starosti, keď naňho hľadeli.  

Zrazu ho zastihla taká silná slabosť, že ho musel Malfoy zachytiť, aby nespadol zo stoličky. Chytil ho okolo ramien tak pevne, že sa Harry, či už chcel alebo nie, musel oprieť o jeho hruď.

Len letmo vnímal, ako sa bohatý aristokrat načahuje a berie zo Snapeových rúk flakón s bronzovou tekutinou.

„Presne päť kvapiek, Lucius,“ upozornil ho súčasný riaditeľ Rokfortu.

Harry ucítil na perách studené sklo. Nemal silu sa brániť. Len tam sedel ako handrová bábika a opieral sa o toho smrťožrúta. Na jazyk mu dopadali kvapky kyslej tekutiny.

„Prehltni to,“ tichý hlas ho pošteklil pri uchu.

„Musíme ho odtiaľto dostať, Severus.“

Harrymu sa pomaly zatvárali oči. Sledoval rozmazanú siluetu profesora Snapea a vdychoval upokojujúcu vôňu Luciusa Malfoya. Ani sa nesnažil pochopiť o čom sa tí dvaja zhovárajú.

„Je to veľmi riskantné, Lucius. Hlavne, ak je tu Bellatrix a ostatní...“

„Tak jej to povedzme! Milovala ho...“

Nastalo ticho.

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“

Harry zacítil, ako sa to telo, o ktoré sa opieral, napälo. „To máme skutočne čakať kým príde On?! Potom už bude nemožné ho zachrániť!“

Snape si vzdychol. „Harry ho musí zabiť, Lucius! Len on ho môže zabiť... a kedy bude lepšia príležitosť?“

Harry zatvoril oči, no tma a bezvedomie neprichádzalo. S búšiacim srdcom a s nepríjemným pocitom počúval ten nereálny rozhovor. Zacítil, ako ho Luciusova druhá ruka pohladila po vlasoch – tak nežne... čo to, dopekla, má znamenať?!

„Pozri v akom je stave! Moja skurvená švagriná mu bez môjho vedomia podávala jed celých šesť dní! Skutočne myslíš, že Ho zabije v tomto stave?!“

Mäkké pery ho bozkali do vlasov. Ruky, ktoré ho držali zosilneli svoj stisk. Pootvoril oči a zapozeral sa na Snapea. Prižmúril ich a mohol vidieť ten ustarostený výraz. Toto bolo preňho priveľa. Možno sa mu toto celé iba sníva. Veď táto situácia azda nemôže byť reálna alebo áno? Starostlivý smrťožrút Lucius Malfoy ho objíma a bozkáva do vlasov. Severus Snape, jeho nenávidený profesor a Dumbledorov vrah, naňho pozerá s láskou a strachom? Zatvoril oči a modlil sa nech už konečne stratí vedomie.

„Dobre,“ prehovoril Snape „Dostaneme ho odtiaľto, ale uvedomuješ si, že tým prezradíme našu pravú lojalitu?“

To pevné telo sa zrazu uvoľnilo, no ruky ho držali stále. „Ak by bol Temný pán čo i len trochu inteligentný pochopil by, že moju lojalitu stratil už dávno. A to v deň, keď zabil môjho syna len preto, že nedokázal zabiť Dumbledora. On môže za to, že Narcissa spáchala samovraždu. Vzal mi všetko, Severus... ale jeho mi nevezme! Jeho mi už nevezme nikto!“ rozprával a Harry sa musel štípať do dlane, aby sa prebral z tohto podivného sna. Malfoyov hlas nebol vôbec chladný ani namyslený. Nespoznával toho človeka. Tie pery ho opäť bozkali do vlasov.

Vzápätí ucítil bolesť. Z pier mu unikol slabý ston a konečne stratil vedomie.

°°°°

Nabral vedomie, no nedokázal otvoriť oči. Mokrá látka ho studenila na rozpálenom čele. Ležal na niečom mäkkom a celkom určite bol prikrytý, no aj tak mu bola zima. Studená dlaň ho držala za tú jeho.

„Načo je Malfoyovcom tajné sídlo?“ spýtal sa ten známy hlas Severusa Snapea.

„Napríklad na takéto príležitosti, Severus,“ odvetil pokojný Malfoyov hlas – zdal sa byť tak blízko.

Harry otvoril oči, no ihneď ich zatvoril – štípali ho.

„Máš v sebe elixír proti krátkozrakosti, nesnaž sa otvoriť oči. Poviem ti kedy to bude možné,“ prehovoril k nemu Snape.

A na to opäť upadol do bezvedomia. Keď sa znovu prebral počul pravidelné oddychovanie. Dovolil si otvoriť oči.

Nachádzal sa zrejme v nejakej spálni. Ležal na veľkej posteli, pri ktorej sedel na kresle Malfoy a spal. Zrak mu padol na dlhé okno, za ktorým noc rozprestierala svoju prikrývku. Keď zbadal, že ho Malfoy drží za ruku, ihneď si ju z tej jeho vytrhol. Musí utiecť. Tí dvaja sa celkom určite pomiatli. Potichu sa odokryl a položil bosé nohy na mäkký koberec.

Cítil sa slabo. Bol hladný, smädný a točila sa mu hlava. No zrak mal výborný. Vôbec nepotreboval svoje okuliare, ktoré vytratil, keď ich dolapili lapači a odvliekli na Malfoy Manor. Otočil sa, a tak potichu ako sa len dalo, sa prikrádal k dverám.

Zrazu ho zozadu chytili silné ruky. „Kam si myslíš, že ideš?“ spýtal sa Malfoy a otočil si ho k sebe.

„Pusti ma, Malfoy, dopekla!“ snažil sa vytrhnúť z tých rúk, no márne. Stále bol veľmi slabý. Nakoniec sa mu podlomili kolená a Malfoy si ho k sebe pritúlil.

„Nemáš kam ujsť, Harry. Sme na opustenom ostrove. Všade vôkol neho sa rozprestiera nekonečný oceán.“

„Čo so mnou chcete robiť?“ spýtal sa Harry porazenecky.

Malfoy ho odviedol späť k posteli, na ktorú sa s ním posadil.

„Všetko pochopíš, Harry. Čoskoro...“ šepol a odhrnul mu z tváre pramienok vlasov.

Harry pozeral do tváre toho muža, ktorého vôbec nespoznával. Tá výslovná arogancia a znechutenosť nad jeho osobou mu z tváre zmizla. Hľadeli naňho láskavé strieborné oči.

Harry sa musel odvrátiť, nedokázal sa na toho muža pozerať. „Čo sa to deje?“ spýtal sa zúfalo do tmy, neprítomne sledujúc priestor pred sebou.

°°°°

Prebratie bolo nepríjemné. Vôbec nevedel, kedy zaspal, no keď sa prebral skláňal sa nad ním Snape.

„Dobré ráno, Potter,“ prehovoril sarkasticky.

Harry si vydýchol. Och, áno, toto bolo rozhodne normálne. Možno sa mu to všetko iba snívalo.

Snape mu priložil k ústam elixír a Harry ho vypil, bolo mu to jedno. Už nemal čo stratiť. Prehltol a jeho pohľad sa stretol s tým Snapeovým.

Nie!

Tie čierne oči boli starostlivé a vôbec naňho nepozerali tak, ako zvyčajne. Neboli plné nenávisti! Prečo?!

„Snape, prosím, vysvetlite mi, čo sa to tu deje? Prečo ste ma vzali z Manoru? Prečo ste obaja takí...“ nedopovedal, nedokázal nájsť vhodné slovo.

„Príliš veľa otázok, Potter,“ odvetil jemne.

Do miestnosti vstúpil Malfoy. Ako vždy dokonale upravený.

„Myslím, že je čas, Severus, čo povieš?“ s očakávaním pozrel na Majstra elixírov.

„Áno,“ odvetil a jeho hlas bol plný emócií.

Harry sa posadil a ostražito sledoval oboch mužov.

Malfoy otvoril skriňu, z ktorej vytiahol mysľomisu. Položil ju na posteľ pred Harryho.

Harry na ňu zmätene zažmurkal a sledoval tú modrastú hladinu.

Chcú mu vziať spomienky? Čo chcú s tým robiť? Rýchlo vyskočil z postele, no tento krát ho zachytil Snape a odvliekol ho späť na posteľ.

„Upokoj sa, Harr... Potter... ak chceš odpovede na svoje otázky, musíš spolupracovať,“ vyriekol trpezlivo.

Harry sa posadil pred mysľomisu a pozoroval, ako sa Malfoy posadil k nemu. Nežne ho pohladil po líci a pozrel mu do očí.

„Och, Lucius! Tými dotykmi ho strašíš! Pamätaj, že si nič nepamätá,“ ozval sa Snape, ktorý sa usadil na kreslo pri posteli.

„Viem, ale je ťažké odolať po toľkých rokoch čakania,“ odfrkol a priložil k jeho spánku prútik.

Harry nasucho preglgol pod tým intenzívnym pohľadom tých strieborných očí. Merlin, ich farba bola skutočne krásna.

„Zatvor oči, Harry,“ riekol šeptom a Harry ho automaticky poslúchol.

Zacítil silný tlak v hlave akoby to, čo sa Malfoy pokúšal dostať von, bojovalo. Akoby to von nechcelo ísť. No potom tlak pominul a dostavila sa silná bolesť hlavy.

„Otvor oči,“ prehovoril ten hodvábny hlas.

Pozeral ako Malfoyov prútik vmiešava tú podivnú hmotu do mysľomise. Hladina sa zavírila a slabo zasvietila.

„Ponor sa,“ šepol.

Harry sa naposledy pozrel do tých očí a mal taký zvláštny pocit, že ich pozná, že tým očiam verí. Už vážne ničomu nerozumel. Ponoril sa do tej modrastej hladiny a vôbec si nebol vedomí toho, že od tejto chvíle sa všetko čo do teraz poznal a čomu veril, radikálne zmení. 

vystrizek.png

 

logo.png

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

..............

(Augustynka, 19. 8. 2016 15:43)

Sem totálně mimo!

tajné sídlo

(sisi, 14. 7. 2016 10:06)

Tak tato kapitola má opravdu spád, děj se na mě řítí nepředstavitelnou rychlostí, ale to je v pořádku, ještě stíhám vnímat. Také je dobré, že se tu nepinožíme na nějakých zatím skrytých citech, slovíčkách, prostě je válka a každý se snaží zachránit, co se dá. Ron se sice zabil, ale zachránil si tím kůži a zdravý rozum, pokud je něco takového za války možné. Díky, toto si přečtu celé.

...

(Zuzana, 18. 12. 2015 14:29)

Zaujal ma začiatok, myslím, že neprestanem čítať až dokým neprídem na koniec:)

...

(Vai, 9. 9. 2015 11:14)

Tak to začíná parádně, rovnou se jdu vrhnout na 2. díl :D a těším se na další a další pokračování díky za povídku

Áno...

(Kilia Ice , 8. 9. 2015 18:36)

Tak ja len dúfam že ďalšia časť bude vážne čoskoro. Inak sa zbláznim. Je to hrozne dobré. Už sa teším. Ak chceš tak si pozri aj môj blog kiliaice1415.infoblog.sk

Re: Áno...

(Sonka, 8. 9. 2015 20:46)

Kilia Ice, ďakujem ti :) Snáď ťa poteší, že ďalšia pribudne dnes :) Určite sa pozriem, ešte raz ďakujem :)

:)

(Miki, 8. 9. 2015 9:30)

Vypadá to zajímavě, těším se na pokračování. Děkuju.

Re: :)

(Sonka, 8. 9. 2015 20:45)

Aj ja ďakujem, Miki :)

:)

(lia, 7. 9. 2015 22:54)

začátek je zajímaví ikdyž dosti bláznivý.Ráda si přečtu pokračování

Re: :)

(Sonka, 8. 9. 2015 20:45)

Ďakujem, lia :))

...

(Profesor, 7. 9. 2015 22:35)

Začíná to zajímavě. Krutě, ale zajímavě. Líbilo se mi to.

Re: ...

(Sonka, 8. 9. 2015 20:45)

Ďakujem, Profesor :))