Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


11. kapitola - Stratil som ťa

20. 10. 2015

 

Konečne tu boli vianočné prázdniny. Voldemortove panstvo bolo sviatočne vyzdobené, čo Harry nečakal. V hlavnej hale bol obrovský vianočný stromček, zdobený do zeleno-striebornej kombinácie. Harry trval na tom, že chce, aby s ním išiel aj Severus. Domov by ho po otcovom zlyhaní nikdy nepustil samého. A Severus ostával naďalej flegmatický. Nič ho nezaujímalo, o nikoho sa nestaral. Nemal nijaké pripomienky k tomu, že bude tráviť prázdniny u Voldemorta. Jednoducho sa zatvoril v izbe, ktorú mu škriatkovia pripravili a nevychádzal.

Harry si nešťastne vzdychol a usadil sa vedľa Toma na gauči.

„Vyrástol si,“ usmial sa Voldemort chladne a premeriaval si ho pohľadom.

„Vážne? Nevideli sme sa iba pár mesiacov,“ riekol a odpil si zo šálky teplého čaju.

„V tvojom veku je i pár mesiacov dlhá doba. Máš dlhšie vlasy, páčia sa mi,“ spokojne mľaskol a nespúšťal z neho tie červené oči.

Harry iba pokrčil ramenami. O svoj výzor sa nijak špeciálne nezaujímal. Samozrejme, potrpel si na určitú úpravu zovňajška a na kvalitný odev, keďže bol tak vychovávaný od detstva, no teraz mal celkom iné starosti.

Oprel sa o chrbát a pozoroval dianie za odostretým oknom. Vločky tancovali vo vzduchu a zem bola prikrytá tou bielou perinou. Čas utekal ako šialený a naraz mu niečo napadlo. Nervózne pozrel po Tomovi, ktorý ho pobavene sledoval.

„Myslíš na to, kedy ti oznámim dátum našej svadby?“ spýtal sa posmešne a odložil podšálku so šálkou na stôl.

„Nečítaj mi myšlienky,“ riekol hrubo.

„Prisahám, že som ti nevnikol do hlavy,“ zodvihol ruky v obrane, no ten iritujúci úsmev tam bol stále. „Dozvieš sa to v čas... a áno, stále trvám na našom manželskom zväzku.“

Harry si povzdychol a zvesil ramená. „Zmeňme tému.“

„Počul som, že niektorí Slizolinčania ti dávajú pocítiť, ako opovrhujú tvojím postavením...“

Harry sa zamračil ešte viac. „Áno, podľa všetkého im vadí, že ma videli sedieť na zasvätení po tvojom boku. Nerozumejú, čo je na mne lepšie než na nich. Nechápu, prečo si si nevybral ich, miesto mňa... žiarlia a ja ich od začiatku roka úplne ignorujem,“ skočil mu do reči.

„Vedel by si mi povedať, ktorí konkrétne majú tento... problém,“ spýtal sa a v očiach mu blysklo.

Harry mávol rukou. „To je jedno. Proste majú iba reči a nevraživé pohľady. Nie je to nič, čo by som nezvládol. Nepotrebujem, aby si ich poučoval alebo čo.“

Voldemort nespokojne prižmúril oči. „Ako chceš, háďa, ale ak sa o niečo pokúsia, okamžite mi to nahlásiš,“ povedal varovne, načo Harry prikývol. „Obaja vieme, akí zákerní dokážu byť Slizolinčania a najmä tí, ktorí budú naverbovaní do mojej armády.“

„Pochybuješ o mne? Myslíš si, že by som nezvládol zakliať pár idiotov?“

Voldemort sa zasmial. „Och, rast tvojho magického potenciálu je značne cítiteľný. Keď sa hneváš vyžaruje z teba.“ Červené oči ho priam hltali. Voldemort sa zhlboka nadýchol. „Teším sa keď budeš dospelý a budeš cítiť to čo ja, keď sme spolu.“

Harry ho fascinovane sledoval. Áno, bol zvedavý, aký je to pocit. Červené oči naraz pozerali do tých jeho.

„Koľko máš vlastne rokov?“ spýtal sa s neskrývaným záujmom. Čudoval sa, že sa ho to neopýtal skôr.

„Hádaj.“ To bol celý Voldemort, nič nemohol povedať na rovinu.

„Najprv som myslel, že štyridsať, ale teraz keď ťa poznám... i z blízka... tak myslím, že menej?“ hádal.

Voldemort si nespokojne odfrkol. Nebezpečne prižmúril oči. „Štyridsať?“ spýtal sa znechutene. „Prestal som starnúť v mojich tridsiatich rokoch, Harry. Som nesmrteľný.“

Harry vyvalil oči. „Čo?“

Voldemort sa zatváril pobavene a samoľúbo zároveň. „Ešte počas školy som prišiel na spôsob, ako dosiahnuť nesmrteľnosti, no tento plán sa mi vydaril až po tridsiatke a to je vek, v ktorom som prestal starnúť.“

Harry sa od neho nevedomky odtiahol. „Si upír? Preto tie červené oči!“

Voldemort si dlhými prstami prečesal vlasy a stále sa široko usmieval. „Och, háďatko, moje. Upír je vskutku celkom logické skonštatovanie, ale nie. Nikdy by som sa neznížil k tomu, aby som sa stal len zvieraťom či magickou bytosťou. Som stále plnohodnotný kúzelník.“

„Tak potom ako? Kameň mudrcov?“ spýtal sa a jeho hlas bol šokovaný, no Harry sa ten šok ani nesnažil zakryť.

„Odkiaľ vieš o kameni?“ odtušil Voldemort podozrivo.

„No, predsa z jednej  z kníh, ktorú si poskytol na moju samostatnú výučbu.“

Voldemort sa pousmial. „Iste... nie moja nesmrteľnosť nie je zapríčinená ani vďaka kameňu. A vôbec, Harry. Nesnaž sa hádať, pretože neuhádneš. Svoje tajomstvo si veľmi dobre strážim. Nevie o ňom nik. Možno raz, ak ti budem plnohodnotne dôverovať sa dozvieš, čo sa skrýva za mojou nesmrteľnosťou.“

Harry mlčal, no vo vnútri mysle už plánoval, že príde na kĺb tejto záhade. Ako môže človek oklamať samotnú smrť? Ako sa môže stať nesmrteľným? Toto je rozhodne výzva, ktorú Harry veľmi rád prijme.

ooOoo

Spolu s Voldemortom boli pozvaní na Vianočný ples k Malfoyovcom. Severus odmietol ísť a stále tvrdohlavo trávil svoj čas vzdelávaním. Voldemort prikázal škriatkom, aby ho strážili.

Od veľkolepej brány Malfoy Manoru až po široké schody, ktoré viedli ku vchodu bol červený koberec, po ktorom kráčali hostia, ktorých pán domu vítal v hlavnej hale. Harry kráčal po Voldemortovom boku, nemuseli sa tlačiť ani čakať v rade, pretože im všetci utvárali koridor alebo uhýbali z cesty. Malfoy Manore bol nádherný, no cez Vianoce bol priam prekrásny. Všetko ladilo vianočnými farbami a výzdobami od výmyslu sveta. V celej budove vládla priateľská a veľmi útulná atmosféra.

Sála, v ktorej sa konal bál, bolo už poriadne plno. V pozadí hrala kúzelnícka filharmónia. Po celej sále boli strategicky umiestnené okrúhle stoly s menovkami a elegantnou výzdobou. Tesne pod stropom lietali drobné žiarivé guľôčky, ktoré predstavovali hviezdy. Pred muzikantmi bol voľný parket na tancovanie. Po celej miestnosti pobehovali upravení škriatkovia a plnili každé želanie hostí.

Voldemort a Harry boli, samozrejme, usadení za rovnakým stolom, ako hostitelia. Harry sa posadil vedľa Luciusa, ktorý z neho nemohol odtrhnúť pohľad. Z druhej strany sa posadil Voldemort, po jeho pravej strane sedela Luciusova matka a vedľa nej Abraxas, ktorí však ešte vítal prichádzajúcich hostí.

Voldemort sa ihneď zarozprával s lady Malfoyovou, čo Lucius taktne využil.

„Vyzeráš krásne,“ šepol mu do ucha a nežne mu pohladil dlaň.

Voldemort trval na tom, aby si obliekol slávnostný oblek podľa jeho výberu a Harry nenamietal, bolo mu vlastne jedno, čo mu vyberie. Mal na sebe tmavobordový oblek z  kašmíru, ktorý dopĺňala čierna košeľa s rovnako farebnou vreckovkou v náprsnom vrecku. Voldemort mu daroval i pekelne drahé manžetové gombíky, Harry dúfal, že ich nijakým spôsobom nevytratí.

Po oficialitách sa hostia rozpŕchli po sále a vytvorili skupinky. Harry musel pozdraviť zopár dôležitých ľudí, teda podľa Voldemorta dôležitých, a potom sa konečne mohol s Luciusom aspoň na chvíľu vytratiť. Nenápadne sa stratili zo sály a vyšli na neďaleký balkónik. Vonku bola poriadna zima. No bolo príjemné sa z tej rozhorúčenej sály dostať na čerstvý vzduch. Lucius ho jemne chytil za ruku a preplietol si s ním prsty. Druhou rukou ho chytil za čeľusť a vášnivo pobozkal.

„Nemáme veľa času,“ šepol Lucius až mu z úst vyšiel obláčik pary.

Harry len prikývol a opäť ho pobozkal. Chýbal mu každú sekundu, čo bol bez neho.

Lucius slabo zavrčal, keď sa mu Harryho jazyk dostal do úst.

„Naši ma prinútili, aby som zahral na husliach...“ riekol, keď sa od seba ich pery odlepili.

Harry sa od neho mierne odtiahol. „Hráš na husle?“

Lucius prikývol. „Dokonca veľmi dobre,“ odvetil a zodvihol bradu.

Harry sa zachechtal nad tým malfoyovský prejavom a objal ho.

„Pieseň, ktorú zahrám som zložil pre teba...“

Harryho priam pálilo srdce láskou. Pousmial sa. „Nevyliečiteľný romantik.“

Lucius si odfrkol. „Tvoja vina.“

Po návrate do sály sa na pokyn hostiteľa, všetci začali usádzať k svojim stolom. Harry sa usadil vedľa Voldemorta a pozoroval nízke pódium. Svetlá sa stlmili a miestnosť osvetľovali len sviečky a drobné hviezdičky na strope. 

Lucius elegantne vystúpil na pódium s čiernymi husľami a sláčikom v druhej ruke. Strieborné oči vyhľadali tie jeho a ružovkasté pery sa slabo pousmiali. Harry mu úsmev vrátil.

Lucius si položil husle pod bradu a sláčik priložil k strunám. Tichou sálou sa rozozneli nádherné tóny. Melódia, ktorú Lucius hral pôsobila krásne, melancholicky... a každá tónina bola naplnená láskou.

Harry z neho nemohol upustiť pohľad. Lucius si hranie vychutnával každým kúskom tela. Hral tak, akoby nič iné ani od narodenia nerobil. A Harry zistil, že sa doňho zamiloval opäť, ak to vôbec bolo možné.

Nádherná hudba s posledným tónom vymizla. Sálou sa ozval hlasitý potlesk. Harry zachytil i pyšné pohľady Luciusových rodičov a Harry bol pyšný tiež.

V sále sa opäť rozsvietilo a nastal v nej hluk rozhovorov a smiechu. Lucius sa usadil vedľa Harryho a zatiaľ čo sa Malfoyovci zarozprávali s Voldemortom, sa k nemu nahol.

„Páčilo sa ti to?“ spýtal sa napäto.

„Bolo to nádherné, Lucius, ďakujem ti,“ usmial sa a mal chuť ho vybozkávať.

Lucius sa zatváril potešene a pod stolom ho chytil za ruku.

 

ooOoo

Vianoce na Riddle Manore boli poriadne napäté. Harry odmietol prehovoriť so svojim otcom čo i len slovko. Hanbil sa zaňho. Vyzeral ako nejaký humusák. V tvári bol červený, jeho oči boli vyhasnuté, vrásky hlboké a oblečenie neupravené. Severus ho pri večery tiež ignoroval. Celý čas sa venoval iba svojmu jedlu, od ktorého neupustil pohľad. Atmosféra bola dosť hustá a konverzáciu udržoval iba Voldemort a Harry. S Tomom si mal čo povedať. Debatovali o politike, o súčasných členoch Wizengamotu, o kúzlach a zaklínadlách, ktoré Harryho zaujali v knihách, ktoré mu Tom daroval a o iných zaujímavých veciach.

Po večery sa s ním otec pokúšal hovoriť, no rozhovor vyústil v hádku a to dosť nepeknú. Hneď po nej sa Tobias zatvoril v hosťovskej izbe. Severus sa vytratil už počas hádky. Harry bol nešťastný, no dúfal, že sa situácia so Sevom čoskoro zmení k lepšiemu.

Ráno si rozbalil darčeky, ktoré čakali pod stromčekom, ktorý mal vo svojej komnate. Voldemort nemal rád sentimentality typu: spoločné otváranie darčekov pod vianočným stromčekom, a preto dal postaviť do každej izby samostatné stromčeky. Dostal kopu drahých a pekných darov, ale najviac ho zaujal ten od Bellatrix.

Ručne vyrobený magický náramok priateľstva. V liste, ktorý bol k nemu priložený sa písalo: Mám presne taký istý, vyjadruje lásku v podobe priateľstva, ktorá je veľmi vzácna a ja každý deň ďakujem, že mám to šťastie mať takého priateľa ako si ty. Si mi priateľom, bratom a moja prvá a posledná láska. Ak budeš tento náramok nosiť, naše cesty nebudú nikdy rozdelené. S láskou tvoja Bell.

S úsmevom si náramok natiahol na ruku a ihneď pocítil magickú silu. Cítil z neho Bellu, jej mágiu. Niečo také sentimentálne sa k nej vôbec nehodilo, o to viac si vážil, že dokázala na ten kúsok papiera a týmto náramkom vyjadriť jej city k nemu.

Zaklopanie na dvere ho prebralo z jeho úvah.

„Ďalej,“ riekol zvedavo.

Spoza dvier sa vynoril Severus. Mal na sebe čierny sveter i nohavice. Tvár mal sklonenú k zemi a skrytú za tmavými vlasmi.

„Ahoj,“ zamumlal a sadol si k nemu pred stromček.

To, že za ním Sev takto sám prišiel, bolo preňho tým najkrajším darčekom. Od šťastia ho rukou objal vôkol ramien.

„Veselé Vianoce, Sevie,“ zaželal mu s veľkým úsmevom.

Severus odhalil trochu bledej tváre spoza vlasov a uškrnul sa. „Veselé Vianoce, Harry,“ riekol potichu a do ruky mu vtisol flakón v tvare slzy so žltkastou tekutinou.

„Uvaril som ti Felix Felicis, bol to môj prvý pokus, no myslím, že zdarný.“

„Tekuté šťastie,“ šepol Harry. Jeho brat mal len trinásť a dokázal bez problémov navariť elixíry, ktorých názov nevedia vysloviť ani len niektorí dospelí kúzelníci. „Jedného dňa budeš tým najväčším majstrom elixírov, široko ďaleko,“ pozeral naňho s láskou.

Severus sa troška začervenal. „Nepreháňaj...“

Harry mu odhrnul vlasy. „Som pyšný na to, akého úžasného a talentovaného brata mám. Som si istý, že raz dosiahneš veľké veci.“

„Ja? Som... nikto... nedosiahnem nič.“

Harry ho objal. Jeho brat mal nulové sebavedomie, preto sa Harry snažil vyzdvihovať jeho pozitíva zakaždým, keď spolu boli. „Si Severus, nie nikto! Si inteligentný, talentovaný, statočný, trpezlivý a precízny. A aj keď tebou iní budú opovrhovať alebo ťa budú urážať, pamätaj, že minimálne ja, ťa budem vždy milovať.“

Severus ho kŕčovito zvieral a začal mu vzlykať do ramena. A bolo veru na čase, Severus už pridlho udržoval všetky tie emócie hlboko v sebe, čo mohlo mať vzhľadom k jeho veku, deštruktívne následky.

„Nevieš si predstaviť, ako veľmi ma bolí, keď sa mi vyhýbaš a keď ťa vidím nešťastného, Sev...“

„Prepáč...“ vzlykol.

Vtom sa ozval z chodby hluk rozbíjania a trieštenia.

„Počkaj tu,“ povedal nervózne a vyšiel na chodbu.

Ich otec sa trmácal z jednej strany na druhú a popri tom kúzlami zhadzoval sošky a obrazy, ktoré chodbu zdobili.

„Zbláznil si sa?“ spýtal sa ho a uhol sa nejakej váze, ktorá naňho letela.

Hnedé oči jeho otca boli podliate krvou. Harry ani nemusel cítiť ten alkoholový pach, aby vedel, že je opitý pod obraz.

Tobias naňho zrazu namieril prútik a Harry sa tesne uhol nejakému kúzlu.

„Upokoj sa!“ Ďalšia kliatba letela jeho smerom.

„Tyyyy... dal sooom ti toľkó lásky... a tyyy... ma nenávidíííš,“ povedal tak, že mu bolo ledva rozumieť a vystrelil ďalšie kúzlo.

To Harryho zasiahlo a zrazilo k zemi. Harry zahliadol, že Severus vyšiel na chodbu.

„A tyy... Severús... si iba nepo-darook... Hanbaaa mojej krvi...“

Harry sa s točením hlavy posadil a keď videl kúzlo, ktoré letelo na Severusa, jeho srdce sa zastavilo. No vtom sa pred Severusom zjavil štít a Tobias bol zrazu znehybnený.

„Aké milé ráno, Tobias,“ ozval sa chladný hlas a jeho majiteľ pokojne vyšiel z tieňov.

Voldemort podišiel k nehybnému telu a sklonil sa. „Vidím, že minulá lekcia nezabrala,“ riekol vražedne. Chodbou sa niesla temná sila a Harry si opäť uvedomil tú veľkú moc, ktorou Temný pán oplýval. „Ak by si nebol otcom môjho budúceho manžela, tvoje vnútornosti by boli rozhádzané všade naokolo.“

„Sev, bež do vnútra,“ šepol Harry bratovi, ktorý stál kúsok pred ním. Toto rozhodne nebolo pre jeho uši. Severus poslúchol a vkĺzol do Harryho izby.

Voldemort chytil zmrazeného Tobiasa pod krk a bez žmurkania mu hľadel do očí. „Cítim z tvojej mysle šialenstvo. Si chorý a pre mňa už celkom bezcenný. V mojich žalároch môžeš čakať na svoj trest.“

Voldemort luskol prstami a otcovo telo zmizlo. Temný pán sa vyrovnal a Harry ani nestihol spozorovať, kedy sa dostal až k nemu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa a pomohol mu postaviť sa.

Harry iba prikývol. „Čo s ním urobíš?“

„Musíš pochopiť, Harry, že týmto porušil prísahu, ktorú mi dal. Stala sa z neho spodina. Už dávno to nie je tvoj...“

„Zabiješ ho?“ skočil mu Harry do reči.

Červené oči ho skúmavo sledovali. „Predpokladám, že si jeho smrť neželáš.“

„Je to stále človek, ktorý ma zachránil, keď som bol batoľa. No ak smiem, rád by som mu trest navrhol.“

Voldemort sa spokojne usmial. „Počúvam.“

Harry chladne pozrel do karmínových očí. „Chcem, aby si ho zbavil mágie a vypustil medzi muklov, kam so svojim humusáckym správaním aj patrí. A vymaž mu pamäť. Nechcem, aby niekedy mňa či Severusa ešte obťažoval. No spomienky na matku mu nechaj. Len s ňou bol mužom, ktorého som miloval ako otca.“

Voldemort priam hltal jeho slová. Diabolský úsmev na jeho perách dokazoval ako spokojný je s daným návrhom. „Tvoj trest ma veľmi milo prekvapil. Rád ti toto želanie splním, háďa.“

Harry si požmolil oči. „Musím ísť za Sevom...“

Voldemort ho jemne chytil za čeľusť a pozeral mu do zelených očí. Akoby sa uisťoval, že je naozaj v poriadku. Potom sa jeho pery ľahko otreli o jeho čelo a so zavírením plášťa zmizol.

Harry tam ešte hodnú chvíľu stál a zvažoval či urobil správnu vec, no nakoniec sa vrátil do svojej izby. Severu sa krčil v rohu a tvár mal opäť ukrytú za vlasmi. A keď ho tam videl, takého zničeného vedel, že otec si svoj trest zaslúžil.

„Nenávidím ho...“ riekol tak potichu, že ho bolo sotva počuť.

„Nepotrebujeme ho, Sev,“ povedal Harry slabo a sadol si k nemu do rohu. „Máme jeden druhého. Otca sme stratili v ten deň, keď zomrela naša matka...“

„Už ho nikdy nechcem vidieť,“ povedal chladne.

„Prisahám, že už nikdy sa sním nebudeš musieť stretnúť.“

ooOoo

Harry sa po zvyšok prázdnin snažil skontaktovať s Luciusom skrz zrkadlo, ale bezúspešne. V exprese ho tiež nestretol. Nakoniec mu riaditeľ ich fakulty oznámil, že bude mať izbu iba pre seba, pretože Lucius si zažiadal o izbu prefektov. A samozrejme ako hlavný prefekt mal na ňu i právo. Harry bol zmätený, nerozumel čo sa stalo. Prečo sa mu Lucius vyhýbal? Prečo už viac nechcel zdieľať ich izbu? Spravil niečo zle? Nahneval ho niečím?

Nemal tušenia, kde sa nachádzala izba prefektov a keď Luciusa nezastihol ani na raňajkách, utešoval sa tým, že s ním má predsa vyučovanie. Na Transfigurácii vždy sedávali spolu, no Lucius si očividne vymenil miesto s Bellou. Bella si vedľa neho sadla a tiež nevedela, čo sa deje.

„Pohádali ste sa?“ spýtala sa šeptom, keď profesorka písala na tabuľu.

„Nie, začal sa mi iba vyhýbať. Netuším, čo sa deje,“ zašepkal nešťastne. Zelenými očami prepaľoval blondiaka, ktorý sedel v prvej lavici na druhej strane triedy. Strieborné oči mu nevenovali ani len pohľad akoby Harry neexistoval. Po hodine sa Lucius vyrútil z triedy a Harry utekal za ním.

„Lucius!“ kričal, no chodba sa začala zaplňovať žiakmi a Lucius sa mu stratil z dohľadu.

Takto to pokračovalo na každej hodine. Harry bol zúfalý. Lucius sa nezúčastnil ani večere, takže ho nemohol nijakým spôsobom konfrontovať. Celú noc preplakal, bol zúfalý a zranený. Čo len spravil zle?

„Ty vyzeráš,“ skonštatovala jeho výzor Bella na ďalšie ráno.

Vyučovanie prebehlo tak, ako predchádzajúci deň. Lucius si nesadal k nemu. Utekal z triedy tak, aby ho Harry nemohol zastaviť.

Po vyučovaní si s Bellou robil úlohy v klubovni. Teda aspoň Bella si ich robila. Harry len sedel ako bez duše a premýšľal, čo sa to deje.

„Ani so mnou sa nerozpráva. Snažila som sa ho zastihnúť, aby mi vysvetlil svoje správanie k tebe, no je ako duch. Nepolapiteľný,“ začala rozhovor Bellatrix.

„Všetko bolo v poriadku. Ja... vážne neviem, čo som urobil, Bell,“ pozrel na ňu zúfalo.

Bellatrix ho chytila za ruku, pričom neúmyselne odhalila náramok na svojom zápästí. Harry sa smutne pousmial. „Ani som ti nepoďakoval za tvoj dar,“ povedal previnilo a vyhrnul si rukáv.

Keď Bella zbadala jeho náramok, šťastne sa usmiala. „Partnerská láska časom vymizne, no láska medzi priateľmi trvá večne. Nech už sa na nás naše polovičky vykašľali, my budeme spolu stále.“

Harry sa usmial a stisol jej dlaň. „Navždy budeš moja najlepšia kamarátka. Moja prvá a posledná láska,“ zopakoval slová z jej listu.

Bellatrix vyzeralo dojato. „Tí dvaja ešte len uvidia o čo prišli.“

Harryho úsmev náhle vystriedal smútok. „Mys... myslíš, že sa na mňa Lucius vykašľal? Len nemá tú odvahu povedať mi to do tváre?“

„Ja neviem, Harry. No vyzerá to tak...“

Ďalšie týždne boli priam katastrofálne. Bellatrix dostala nejaký vírus a jej rodičia ju previezli do najlepšej kúzelníckej nemocnice vo Francúzsku. Harry si uvedomil, že bez nej je celkom stratený a opustený. Lucius si ho naďalej nevšímal. Ostatní Slizolinčania ho iba urážali a ohovárali, stále cítili krivdu kvôli tomu, že mal u Temného pána také postavenie. Ani Severus naňho nemal priveľa času. Stále sa iba učil a konečne sa začal rozprávať s Lily, takže všetok čas trávil s ňou. Harry bol na pokraji zrútenia a krok od toho, aby nespáchal samovraždu.

Celkom sám a bez života kráčal chodbou, keď započul známy hlas za rohom. Nazrel zaň a zbadal Luciusa a Narcissu Blackovú.

Bellatrixina sestra stála tesne pri Luciusovi, keď mu zrazu vtisla bozk. Harry sa ihneď rozbehol čo najďalej od nich. Nemohol uveriť vlastným očiam. Netušil kam uteká, vôbec nepremýšľal. Stále dúfal, že za ním Lucius príde a vysvetlí mu, prečo sa mu vyhýba. Čakal, že to bude iba nejaká absurdita či nedorozumenie. Nikdy mu ani len nenapadlo, že si Lucius našiel niekoho iného! A už vôbec nie nejakú tretiačku i keď vzhľadom bola na svoj vek vyspelá a navyše bola prekrásna. Harry sa nemohol porovnávať s niekým takým krásnym.

Cítil sa byť oklamaný. Lucius tvrdil, že ho ľúbi. Milovali sa spolu... možno ho len využil na sex a odhodil. Celý čas sa s ním len zahrával... všetko to bola lož... Slzy mu stekali po lícach. Srdce ho pálilo a pomaly sa rozbíjalo na tisíce kúskov. Pľúca mu odmietali pracovať. Stále utekal, akoby dúfal, že môže utiecť pred tým obrazom, ktorý mal v hlave a pred tou ohromnou bolesťou, ktorá mu požierala hrudník. Zrazu sa o niečo potkol a tvrdo dopadol na kamennú zem. Udrel si čelo. Nejaké kúzlo ho trafilo do chrbta a zistil, že sa nemôže pohnúť. Niečie ruky ho surovo otočili na chrbát a Harry konečne mohol zbadať ich majiteľa.

Jeho slizolinskí spolužiaci – Voldemortovi budúci nasledovníci. Tí, ktorí boli s jeho postom tak veľmi nespokojní. Toto bol vážne deň na hovno!

„Snape, aké máme, ale šťastie, že si sa tu zjavil,“ riekol jeden z nich a odtiahli ho do najbližšej nepoužívanej učebne.

Harry bol pod vplyvom kúzla znehybnenia, bol celkom bezmocný a popravde nemal silu bojovať.

Ten tučný ho schmatol pod krkom a zodvihol ho na nohy. Tresol ním o stenu, zatiaľ čo ich vodca stál opodiaľ.

„Povedz, Snape, v čom si lepší než my? Prečo si ťa Temný pán tak rozmaznáva? Ako to, že ty nemusíš prijať jeho znamenie, ale i tak si v jeho radoch na tak vysokom poste?

Harry samozrejme nemohol odpovedať na tie primitívne otázky. Jediné čím mohol pohnúť boli oči.

„Hej, Evan, ale zakázané naňho použiť nesmieme, riaditeľ by to hneď zistil,“ ozval sa vysoký chalan – Thofrin Rowle.

„Tak to z neho vymlátime ručne,“ zasmial sa Evan Rosier.

„Povedz nám, Snape, prečo si obľúbenec nášho pána?“ spýtal sa ďalší Slizolinčan, ktorý postával v pozadí. Jeho tvár bola samá vyrážka. Musel to byť Gustav Nott.

Harry netušil, že sú až takí tupí a nechápu, že nemôže rozprávať, keď je znehybnený. Dvaja tučkovia, Harry podľa zápachu potu a obezite vydedukoval, že sú to nepochybne Goyle a Crabbe, ho držali za paže, zatiaľ čo doňho Gustav začal udierať päsťami. Rany mu dopadali na brucho, hrudník, rebrá. Harry nemohol vydať ani hlásku... Keď im stále neodpovedal na ich otázky, začali ho kopať. Tie gorily ho pustili a opäť spadol na zem. Tam sa doňho pustili už všetci.

„Si iba nula! Nie je na tebe nič výnimočné, čim by si ho mohol zaujať!“ hučali po ňom.

Harry ucítil ako zmrazovacie kúzlo prestalo účinkovať. Z jeho hrdla ihneď unikli bolestné stony. Chcel si zakryť tvár rukami, no pravú musel mať zrejme zlomenú. Jeden obzvlášť tvrdý kopanec mu zasiahol spánok. Pred očami sa mu zahmlilo.

„Hovor, Snape! Si jeho kurva?“

Harry si bol istý, že na jeho tele neostal ani len kúsok, ktorý by nebol dobitý. Údery na chvíľu prestali a niekto ho chytil za čeľusť. Harry zastonal a stisol pery. Bolesť bola nehorázna.

„Bude...m... jeho... man...žel... ty zmrd,“ riekol chrapľavo. Z úst, nosa, z čela a z iných rán mu tiekla krv. I cez rozmazané videnie videl ako ten skurvenec zbledol.

„Kurva,“ zaklial niekto.

„Za to môžeš ty, Rosier! Ty si nás do tohto namočil!“

„Zabije nás, keď zistí, čo sme spravili!“

„Upokojte sa... určite si vymýšľa... že?“

Harry chrčal a pri každom nádychu cítil príšernú bolesť. Počúval ich len na pol ucha.

„Utečme...“

„Sme v totálnych sračkách!“

„Zavrite si huby! Vymažeme mu pamäť!“

„Drbe ti?

„Vie z vás niekto vymazať pamäť?“

„Čo sa to tu deje?!“ ozval sa drapľavý prísny hlas. Harry v tom hlase spoznal školníka Filcha. A skutočne nikdy nebol taký rád, že ho počuje. A na to upadol do bezvedomia.

logo.png

 

Miniaplikace

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

páni

(Lily, 27. 10. 2015 7:32)

To je tedy věc.. Chudák Harry, jsem zvědavá jak to dopadne. Nechapu jak by po tomhle mohl nechat ty hajzliky na živu..
Ale vypadá to ještě na zajímavé scény, hrozně se těším..

...

(Profesor, 24. 10. 2015 14:48)

Zajímavá kapitola. Pár věcí vyřešila, pár zkomplikovala, to bude ještě zajímavé...

ooOoo

(Nade, 23. 10. 2015 20:51)

Dnes jsem objevila tuhle povídku a musím říct, že mě zaujala. Pár HP/LM je z mých nejoblíbenějších.
Zápletka je hrozně zajímavá. Jsem strašně zvědavá jak to zaonačíš s Harryho návratem do jeho času.

Úžasné!

(Helena, 23. 10. 2015 15:16)

Prosím rýchlo píš! Je to veľmi zaujímavé!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Rýchlo ďalšiu

(Kilia Ice , 21. 10. 2015 19:50)

Ale no taak..... Takto to nemôže skončiť..... Rýchlo ďalšiu časť.... Už sa neviem dočkať...... Dúfam že ďalšia časť bude zase zaujímavá :-D