12. kapitola - Nájdem ťa
UPOZORNENIE: slash sex scene
„Iba päť minúť, pán Malfoy,“ vnímal Harry prísny hlas.
Ležal celkom nehybne, zatiaľ čo jeho telo bolo ako v plameňoch. Cez čudesnú hmlu, započul plač.
„Urči... te... sa... z toho... dostaneš. Uvidíš, Harry,“ prehovoril ten hlas. „Mal... som byť... s tebou... je to... moja vina. Nikdy... by si... to k tebe... nedovolili... keby vedeli... že sme... stále... priatelia. Och, Salazar...“
Ten hlas bol čoraz slabší a Harry mohol počuť len tiché vzlyky. V nose zacítil tú známu vôňu – Lucius. Musel to byť Lucius.
Pootvoril pery. „Odíď,“ zachrapčal takmer nečujne bez toho, aby sa obťažoval otvoriť oči.
„Harry, ja...“
„Vypa-dni,“ riekol už hlasnejšie, až ho zaboleli zlámané rebrá.
„Pán Malfoy! Rozrušujete mi pacienta! Musíte odísť!“ ozval sa hlas madam Pomfreyovej.
„Ale ja...“
„Hneď!“ zakričala striktne.
Harryho zase obklopila temnota. Nasledujúce dni si pamätal len zahmlene. Počul okolo seba hlasy. Sem-tam dotyky. Cítil ako ho napájajú na infúzie a obväzujú rany. Raz cítil bolesť, inokedy úľavu.
Cítil sa byť opustený, zranený a ponížený. Jeho život bol v úplných troskách, zomrela mu matka, prišiel o otca. Slizolinčania sa ho pokúsili zabiť. Bellatrix bola chorá a Lucius ho odhodil ako nejaký odpad. Uprostred noci nadobudol plného vedomia. Bolesť bola o dosť menšia. Potreboval vypadnúť. Potreboval byť s niekým, kto by ho utešil, kto by tu preňho bol.
S bolestnou grimasou sa posadil a nakoniec aj postavil. Opatrne cez seba prehodil habit a namieril si to do priľahlej kúpeľne. Zničene sa pozrel na svoj odraz v zrkadle. Hľadela naňho sinavá tvár plná škrabancov a modrín. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Pevne sa chytil okrajov umývadla a sklonil hlavu až mu pramienky vlasov padli do tváre a očí. Bolestný vzlyk opustil jeho ústa. Bolo toho veľa, priveľa na jednu osobu. Päsťou treskol do zrkadla až prasklo. Nenávidel svoj život! Nenávidel seba... Kiež by tu mohla byť jeho mama alebo Bella, tak rád by počul ich utešujúce slová. Potreboval uistenie, že všetko bude dobré a celé toto je iba jedna veľká nočná mora.
Cez slzy hľadel na masívny prsteň na jeho prostredníku. Prsteň bol krvavý od zranenej hánky, ktorú si poranil od úderu do zrkadla. Bez rozmýšľania sa vydal von z Ošetrovne. Tajnou skratkou skrz obraz Barnabáša III. sa dostal na pozemky. Vonku bola hustá tma. Sneh bol mokrý a kašovitý kvôli dažďu, ktorý padal z oblohy. Voldemort ho cez prázdniny učil premiestňovanie a rozhodol sa toho využiť.
Pohltil ho farebný vír, až sa nakoniec ocitol pred hrubými vysokými dverami, ktoré slúžili ako vstup do Riddle Manoru. Ochrany ho vpustili, poznali ho. Studené kvapky dažďu mu stekali z vlasov po tvári a nasakovali sa mu do habitu. Trasúcou rukou zaklopal. Sotva sa udržal na nohách, no trpezlivo čakal. Netušil či je vôbec Tom na panstve, ale bolo mu to jedno. Potreboval vypadnúť z Rokfortu, z toho miesta, ktoré začal nenávidieť. Potreboval ísť... domov.
Dvere sa prudko otvorili. Stál v nich on len v saténovom čiernom župane. Červené oči naňho prekvapene pozerali. Harry sa zaknísal, nohy ho zradili. Štíhla ruku ho pohotovo prichytila a vtiahla dnu. Harry bol ako bez života. Voldemort si ho pritiahol do objatia.
„Mrzneš...“ riekol a Harry vôbec nevnímal, ako sa ocitol na sedačke. Ucítil dotyk kúzla a zima i vlhkosť zmizli.
Celkom apaticky sledoval ako mu Voldemort s najväčšou jemnosťou začal ošetrovať poranenú ruku. Nepýtal sa, čo sa stalo. Voldemort... Tom bol zrejme jediná osoba, ktorá mu rozumela i bez slov. Harry prvýkrát ucítil silu a vzájomnú sympatiu a príťažlivosť ich mágii. Príroda mu vybrala tohto muža a Harry začínal rozumieť prečo.
Hlboké karmínové oči spočinuli na ňom a Harry ten pohľad opätoval. Vzájomne si hľadeli do očí a Harry mohol vidieť, že Voldemort chápe, že Voldemort vie...
Tomova mágia ho objala a utíšila jeho bolesť. Harry zavrel oči a vydýchol si, keď sa jeho srdce vyslobodilo z tej bolesti, ktorá ho doteraz zvierala.
Ochránim ťa pred všetkými a všetkým... Pred celým svetom... šepkala mu jeho mágia.
Voldemort bol v jeho mysli, no neprekážalo mu to. Vpustil ho dnu, ukázal mu svoju bolesť, svoje trápenia. Jeho mágia všetku tu bolesť vsiakla a utlmila.
Červené oči sa podivne leskli. Tá chladná tvár zbledla pod náporom Harryho bôľu. Tomova mágia sa stiahla a s ľahkosťou vykĺzla z jeho mysle. Voldemort si vydýchol a vyčerpane sa oprel o jeho čelo.
Harry zatvoril oči a celou svojou bytosťou si vychutnával mágiu druhého muža. Muža, ktorý ho práve zachránil od utrpenia a depresie.
„Trpko oľutujú toho, čo ti spravili...“ prehovoril Voldemort šeptom.
ooOoo
Harry sa vrátil na Ošetrovňu skoro ráno, nik si nevšimol jeho zmiznutie. Aspoň v to dúfal. Keď ho prepustili, dozvedel sa, že tí štyria, ktorí ho napadli boli dočasne vylúčení z Rokfortu a Harry tušil, že sa dostali do Voldemortových rúk.
Vstúpil do svojej izby, ale ihneď sa otočil, keď v nej zbadal Luciusa. Aj jeho veci boli naspäť. Čo si o sebe, kurva, myslí? Rýchlym krokom uháňal von z klubovne.
„Harry, prosím! Stoj!“ kričal za ním.
Harry ho ignoroval, kľučkoval medzi študentmi, ktorí zaplnili chodby, no vedel, že sa mu nebude môcť vyhýbať večne. Chrabromilčan, ktorý v ňom driemal prevzal iniciatívu. Zastal a Lucius ho zadýchane dobehol.
Srdce mu krvácalo akoby doňho niekto neustále bodal ostré dýky. Celá tá aféra s Luciusom sakramentsky bolela. Nič nehovoriacim pohľadom a s chladnou maskou na tvári ho sledoval.
„Odpusť mi to...“ začal.
Až teraz mal Harry možnosť vidieť, aký je zničený, no Harry mu to želal. „Čo ti mám odpustiť?“ spýtal sa odmerane.
Lucius si prehrabol vlasy. Na chodbe bol poriadny hluk.
„Môžeme to prebrať v súkromí?“ spýtal sa opatrne.
Bez reči sa presunuli späť do ich izby, kde sa Harry posadil na posteľ.
„Ja... urobil som hlúposť, Harry. Mojej matke pri vianočnej večery omylom uniklo, že som i ja súčasťou dohodnutého zväzku. Mohol som tušiť, že ako Malfoy sa tomu nevyhnem, no prekvapilo ma to a... zničilo mi to všetky plány... mám dohodnuté manželstvo s Narcissou Blackovou...“ rozprával zničene.
Harry si iba hrýzol pery. „Videl som vás...“ Keď videl Luciusov nechápavý pohľad pokračoval: „Bozkávať sa.“
Lucius zbledol ešte viac. „Harry... ona... je nadšená z toho, že sa budeme brať... hneď ako sa to dozvedela... začala za mnou chodiť a myslí si, že som jej... robí si na mňa nároky a ten bozk,“ zatváril sa znechutene, „mi vnútila, neviem koľko si toho videl, ale odtrhol som ju od seba a vynadal... fakt hrozne... odvtedy mi dala pokoj.“
Harry nevedel či mu má veriť. Rana, ktorú mu spôsobil bola príliš hlboká.
Lucius sa posadil vedľa neho a naliehavo mu pozeral do tváre. „Harry, vyhýbal som sa ti... lebo som sa bál... bál som sa toho, čo s nami vlastne bude. Ty si zasnúbený s Temným pánom a ja s ňou... je to veľká prekážka a ja som bol zúfalý... nemohol som sa s tým zmieriť, a preto som myslel, že ak ťa začnem ignorovať moje pocity k tebe zoslabnú, no veľmi skoro som si uvedomil svoj omyl. Nevedel som bez teba vydržať. Akoby niečo vo mne umieralo, keď som nebol s tebou a keď som videl ako trpíš. A potom, keď ťa tí bastardi napadli a tvoj život visel na vlásku, uvedomil som si, akú absurditu som vykonal. Skrátka nemôžem žiť bez teba, nech už nám osud predhodí akékoľvek prekážky. Láska, ktorú k tebe cítim je večná. Je to ten druh lásky. Len málo mojich predkov prežilo skutočnú lásku a z ich denníkov viem, že ak sa raz Malfoy skutočne zamiluje, tak je to navždy.“
Harry počúval Luciusove tiché vyznanie. Bolo zvláštne ako pár slov dokázalo tie rany zaceliť, no nie úplne. Luciusova dlaň jemne pohladila tú jeho. Harry sa naňho nepozeral, hľadel pred seba, do prázdna.
„Potrebujem čas,“ riekol zachrípnuto.
Lucius prikývol. „Iste...“ znelo to sklamane.
Večer, keď ležal vo svojej posteli chrbtom k Luciusovi cítil, ako ho z druhej postele prepaľuje jeho pohľad. Otočil sa čelom k nemu. Ich postele boli oddelené len nočným stolčekom. Svit mesiaca presakoval cez tenké záclony. Ich oči sa stretli. A Harry sa pod tým strieborným pohľadom roztápal. Srdce mu búšilo láskou k tej osobe. Neprerušujúc ich zrakový kontakt sa postavil a ľahol si vedľa neho. Lucius sa automaticky odsunul, aby mu urobil miesto.
Boli k sebe otočený tvárou v tvár. Ich nosy sa takmer dotýkali. Lucius chytil jeho dlaň a priložil si ju k srdcu.
„Vždy bude biť iba pre teba... vždy,“ zašepkal.
Harry sa mierne naklonil a nežne sa dotkol jeho pier tými svojimi. „Odpúšťam ti,“ šepol mu do tváre.
Lucius sa šťastne usmial a vášnivo ho pobozkal. Vsakoval jeho pery medzi tie svoje. Láskal ich jazykom. A Harry len slastne zatvoril oči. Zlosť a zronenosť celkom vymizli a ostala len túžba a láska.
Dlhé prsty zablúdili pod jeho pyžamu a hladili jeho brucho a hruď. Harry sa odtiahol z bozku, načo sa mu Lucius ihneď prisal na krk. Zastonal a zbavil sa Luciusovho trička. Rukami mapoval tú hebkú bledú kožu. Stláčal svaly na ramenách a zarýval nechty do chrbta, keď mu Lucius sal bradavky.
„Tak veľmi si mi chýbal,“ pošepol mu blondiak do ucha roztúžene. Potom sa posunul nižšie a pomaly mu stiahol pyžamové nohavice, pričom šikovne vyzliekol i tie svoje. Bozkami mu posieval lýtka, citlivé stehná a jazykom mu podráždil penis.
„Lucius,“ vzdychol Harry a pritiahol si ho k dravému bozku.
Lucius si vmotal ruku pod jeho hlavu a pridržiaval si ho, keď sa bozkávali. Jeho druhá ruka už blúdila s prstami v jeho vstupe a dráždila ho. S tichým zašepkaním kúzla Harry ucítil niečo studené v tej citlivej oblasti. Lucius mu s láskou hľadel do očí, keď sa špička jeho penisu zaborila do jeho vnútra. Harry si vyložil stehná na jeho ramená a pootvoril ústa, keď ho zasiahol opäť ten pocit plnosti. Luciusove vzrušenie sa doňho pomaly zasúvalo až na doraz. Ružové pery ho opäť vtiahli do bozku – nežného bozku. Jemne doňho prirazil, načo Harry zastonal a chcel viac... Ruku si zamotal do zlatých vlasov a sám sa začal pohybovať proti Luciusovi. Ich pomalé pohyby sa zosúladili. Vzdychali si do úst, keď sa bozkávali súmerne s rýchlosťou vnikania.
Vďaka potu, ktorí im pokryl telá sa po sebe kĺzali. Lucius sa z neho celý vytiahol a potom rýchle vnikol dnu. Obaja hlasito vydýchli. Luciusova ruka mu stále spočívala na šiji, zatiaľ čo tá druhá ho hladila nad zadkom. Tempo sa zrýchľovalo. Blondiak si zaboril tvár do priehlbinky medzi jeho krkom a ramenom.
„Mil... ujem ťa,“ zamumlal zadýchane a vybuchol v orgazme.
Pre Harryho prestal jestvovať celý svet, keď i jeho naplnil ten ohromujúci výbuch. Teplá tekutina mu pokryla brucho, zatiaľ čo hlasito vydychovali v tesnom objatí.
Potom sa s úsmevom pozorovali, bozkávali a šepkali si slová lásky.
ooOoo
„Chvíľu som preč a z vás sú zase tie otravné hrdličky,“ vzdychla si Bella podráždene, no s úsmevom.
Harry prekvapene vzhliadol z postele, na ktorej s Luciusom sedeli a bozkávali sa. Srdce sa mu rozbúšilo a tvár sa mu rozžiarila. Vyskočil z postele a pribehol k nej. Zodvihol ju do vzduchu a prudko objal.
„Och, Merlin!“
Bellatrix sa veselo smiala a stískala ho. „Aspoň niekomu som chýbala,“ chechtala sa.
Harry ju s ľahkosťou položil späť na zem a bozkal ju na líce. „Len mi povedz, že si zdravá.“
Bellatrix si odfrkla. „Samozrejme, že som... myslíš, že by mňa skolil nejaký prostý vírus?“ povýšenecky otrčila bradu, načo sa obaja začali smiať. Potom Belline temné oči vzhliadli na Luciusa, ktorý ich pozoroval z postele.
„No čo Malfoy, už si sa uvedomil?“ spýtala sa drsne. „Utekal si pred Harrym, ako taký zbabelec...“
Lucius zaťal sánky. „Vedela si, že tvoja sestra Narcissa je spolu so mnou v dohodnutom zväzku?“
Bella vyvalila oči. „Čo?“ rýchlo pozrela na Harryho. „Harry, netušila som to... prisahám,“ bránila sa prekvapene. Ako v mrákotách sa posadila na Harryho posteľ a hľadela na Luciusa.
„Tak to preto si sa Harrymu vyhýbal? Preto si sa s nami nerozprával? Nenapadlo ti, ty idiot, že si nám to mal najprv povedať a spoločne by sme to riešili?“ rozohnila sa.
„Prosím, môžeme túto tému vypustiť z našej konverzácie?“ spýtal sa Harry a nervózne si prehrabol vlasy.
„Presne, myslím, že radšej by si mala riešiť, že Harryho napadol Crabbe, Goyle, Nott a Rosier!“
Bellatrix sa prudko postavila. „Čože? Ako napadli?“
Harry nepokojne postával pri okne a ignoroval Bellatrixin pohľad.
„Dobili ho takmer na smrť,“ riekol Lucius trasľavo.
„Parchanti... svine...“
„Voldemort sa o nich postará, Bell, nie je dôvod, aby si sa rozhorčovala,“ šepol Harry.
Bellatrix k nemu len podišla a pevne ho objala. „Verím, že Temný pán si ich vychutná.“
A veru aj vychutnal. Harryho trýznitelia sa vrátili do Rokfortu o mesiac neskôr. Keď vstúpili do klubovne všetci si na nich ukazovali a šepkali. Boli nezvyčajne bledí, ohriaknutí a v očiach mali toľko strachu a číreho desu, akoby sa vrátili zo samotného pekla.
Harry sedel na ich sedačke spolu s Bellou a Luciusom. Jeho priatelia boli pripravení ihneď zaútočiť, keď sa štvorica chlapcov vydala k Harrymu.
Harry ich prekvapene sledoval, keď si všetci štyria kľakli priamo pred neho.
„Odpusť nám, náš pane, čin ktorý sme na tebe spáchali je neospravedlniteľný,“ prehovorili ako jeden. „Úprimne sme naše hriechy oľutovali a týmto ti prisaháme, že do konca našich životov ťa budeme chrániť a slúžiť ti.“
V klubovni nastalo také ticho, aké tu snáď nikdy ani nebolo. Harry si nechcel ani len predstaviť, čo im Voldemort musel spraviť. Tí štyria naňho upreli svoje pohľady a Harry vedel, že ak chce ukončiť túto prekvapujúcu situáciu, mal by niečo povedať.
„Od-odpúšťam vám,“ riekol potichu.
„Ďakujeme ti, náš pane,“ ozvalo sa štvorhlasne.
Potom sa postavili a zahanbene sa rozpŕchli do svojich izieb. V klubovni bolo stále ticho akoby zamrzol čas. No o chvíľu v nej nastal totálny hurhaj, keď si všetci vymieňali šokovanými hlasmi názory nad tým, čo sa práve stalo.
Bellatrix po ňom hodila prekvapený pohľad a Harry si iba povzdychol.
„Myslím, že teraz sa Temného pána bojím viac, než predtým,“ ozval sa Lucius zachrípnuto.
„Tak toto bolo husté,“ okomentovala to Bella a zákerne sa zasmiala. „Teraz ti budú plniť tvoje želania, Harry. Dúfam, že to zneužiješ,“ drgla doňho potešene. „Urobíme si z nich škriatkov,“ plánovala zasnene.
ooOoo
Hodiny, týždne, mesiace utekali vďaka ich školským povinnostiam a nabitému programu rýchlosťou zlatej strely.
Situácia v škole bola pokojná. Harryho život sa vracal do normálu. S Luciusom boli stále zamilovaní až po uši, Bellatrix sa tiež už vracala k svojmu starému ja. A aj Severus vyzeral byť šťastnejší, zrejme vďaka Lily, s ktorou trávil všetok čas. Slizolinčania mali pred ním rešpekt a pri každej príležitosti sa mu strkali do zadku. Bolo to nanajvýš otravné.
No nie všetko bolo dokonalé, pretože Harry začínal mať výčitky svedomia kvôli ich otcovi, predsa len sa mu strata mágie zdala byť krutým trestom, avšak s Tomom udržiaval pravidelnú korešpondenciu, cez ktorú mu oznámil, že jeho otec v muklovskom svete zapadol a že si dokonca našiel nejakú muklovskú priateľku.
Keď mal Lucius povinnosti prefekta vydal sa do knižnice robiť si úlohy. Bella sa tej miestnosti vyhýbala ako čert krížu a radšej si natáčala vlasy a lakovala nechty. Na známkach jej veľmi nezáležalo, čo už s ňou. Prisadol si k Severusovi a Lily, ktorí si už usilovne písali úlohy.
„Ahoj!“ pozdravili ho unisono.
„Čaute krpci, čo nové?“ spýtal sa, zatiaľ čo si na stôl vykladal všetky pergameny a knihy.
„Profesor Slughorn dnes Severusovi povedal, že so svojimi znalosťami z elixírov by pokojne mohol preskočiť do siedmeho ročníka,“ začala Lily a Harry postrehol ten pyšný pohľad, ktorý hádzala po jeho bratovi. Severus sa snažil skryť za vlasy a tváril sa, že to nie je žiadna veľká pochvala.
Harry sa usmial od ucha ku uchu. „Vidíš, Sevie... hovoril som ti to.“
Lilyine zelené oči naňho zrazu vzhliadli s prosbou. „Harry, pomohol by si mi s touto úlohou?“ ukázala na knihu pred sebou. „Je z obrany a viem, že v nej si najlepší z ročníka...“
„Samozrejme,“ riekol a prisunul si stoličku viac k nej. Začal s vysvetľovaním, pričom vnímal jej vôňu, mimiku tváre a jej úsmev, keď začínala rozumieť zadaniu.
Budem ochraňovať každý tvoj nádych... Ozvalo sa mu v hlave.
Ignoroval ten hlas a keď jej danú problematiku vysvetlil, posunul si stoličku späť na pôvodné miesto. No nemohol si pomôcť, stále ju sledoval. Nevšímala si ho, pretože bola sklonená nad pergamenom a písala.
S každým úderom srdca...
Srdce mu hlasito búšilo. Nechápal čo to má znamenať. Sedeli pri okne, z ktorého presakovali dnu slnečné lúče a padali na jej rozpustené červené vlasy, ktoré žiarili ako oheň. Zelené oči naňho vzhliadli a červenkasté pery sa usmiali, načo sa opäť vrátila k svojej úlohe.
Harry cíti ako mu mizne krv z tváre. Brko zvieral tak pevne až ho zlomil. Odrhol od nej pohľad a tváril sa, že si číta, no v mysli sa mu začínali tvoriť obrazy.
Krásna červenovlasá žena mu pomáhala sfukovať jedinú sviečku na torte. „Všetko najlepšie, drobček môj!“ Ten úsmev, ktorý mu venovala ožiaril celú jej tvár.
.„Musím ísť,“ riekol a vôbec nevnímal okolie. Narýchlo si hodil veci do tašky a zatvoril sa na najbližšej toalete. Klesol na studenú dlážku a bol ozaj rád, že tu nik nebol.
V drobných prstíkoch zvieral čudný zlatý predmet. Otáčal ním a smial sa.
Harry absolútne nechápal tie cudzie a pritom tak známe obrazy a hlasy v jeho hlave. Z očí mu tiekli slzy aj keď nevedel prečo. Ten predmet, ktorý mal neustále pred očami poznal. Časovrat. Hoci ten, ktorý držali tie drobné prsty bol niečím odlišný ako ten čo videl v školských učebniciach a odborných knihách.
Harry mal pocit akoby sa ocitol v tele veľmi malého človiečika. Pred očami mal opäť tú krásnu tvár, ktorá musela... vedel, proste to vedel, že musela patriť jeho skutočnej mamičke.
Žena sa naňho usmievala a prútikom čarovala farebné bublinky, ktoré vôkol neho lietali. Zasmial sa a zopár ich nemotorne praskol.
„Mama,“ povedal zrazu, načo sa tá žena rozžiarila.
„James!“ zakričala a vzala si ho na ruky. „Povedal mi mama!“ kričala a oči mala plné sĺz, keď ho začala bozkávať do vláskov.
Obrazy vymizli a Harry srdcervúco plakal. Nemohol si pomôcť... netušil čo sa to deje... Tvár mal v dlaniach a stále počul hlas svojej mamičky.
Svet je žiarivejší než slnko... teraz, keď si tu...
Dvere zavŕzgali a otvorili sa.
„Harry?“ spýtal sa zmätený hlas jeho brata.
Vnímal ako si sadol k nemu a objal ho. „Čo sa deje? Čo sa ti stalo?“
„Je v poriadku?“ ozval sa dievčenský hlas odo dverí. Harry cez slzy videl, že v nich stála Lily, no zrejme sa hanbila vkročiť na chlapčenské toalety.
Odtiahol sa od Seva a rukávom si zotrel slzy. „Nič mi nie je... nechcel som vás vystrašiť,“ povedal zachrípnuto, no stále pozeral na Lily. Cítil... nejakým nevysvetliteľným spôsobom proste cítil akoby tá osoba z jeho spomienok bola Lily.
Severus a Lily ho odviedli pred vstup do slizolinskej fakulty. Harry sa s nimi rozlúčil a urýchlene prešiel stenou. Hneď ako zabuchol dverami na ich izbe sa zosunul k zemi.
Zatvoril oči a sústredil sa na tie spomienky. Ako mohla byť Lily tou ženou z jeho spomienok? Nemožné... Zmyslel si i na ten Časovrat, s ktorým sa zrejme jeho mladšie ja hralo. Bolo možné, že? Nie... nie... Určite nebolo možné, aby sa hral s Časovratom a preniesol sa do minulosti... alebo áno?
Postavil sa a v kúpeľni si opláchol tvár. Pomaly sa upokojil a rozhodol sa na celú túto situáciu zabudnúť. Možno mu iba šibe alebo čo... Skrátka mu už úplne hrablo z toho učenia. Aj keď niekde vnútri vedel, že nehrablo.
ooOoo
Šiesty rok na Rokforte ubehol snáď najrýchlejšie zo všetkých. Severus uprosil Harryho, aby smel prázdniny stráviť v kúzelníckom tábore pre nadaných študentov. Tábor bol zameraný najmä na vzdelávanie sa a experimentovanie v oblasti elixírov. Tiež tam boli zahrnuté výlety do rôznych krajín, kde sa vyskytujú exotické a vzácne prísady. No mohol mu niečo také odoprieť? Rozhodne nie i keď mal obavy a Severusovi zadal jasné rozkazy:
„Každý deň mi povinne napíšeš, jasné? A variť elixíry budeš iba pod dozorom!“ hovoril prísne a premýšľal, čo vynechal. Severusovi mykalo kútikmi úst, keď ho počúval. No čo, musel mu nahrádzať rodičov a tieto veci k tomu proste patrili. Po objatí ho sledoval ako sa pričlenil k skupinke ostatných detí, ktoré sa do táboru chystali. Posledný krát mu zakýval a premiestnil sa na Riddle Manore.
V jedálni prebiehalo zasadnutie smrťožrútov – tak Tom nazval svojich nasledovníkov. Vravel, že to efektívnejšie vyznie v médiách. Harry zatiaľ čakal v knižnici. Nepochybne preberali zajtrajšie zasvätenie nováčikov. Už zajtra Lucius a Bella prijmú svoje znamenia. Harry bol hádam nervóznejší než oni.
Rýchlo sa snažil zbaviť myšlienok na zajtrajšok a zelenými očami prešiel po rozľahlej a veľkolepej knižnici. Voldemort mal tie najšpeciálnejšie kúsky. Knihy, ktoré sa tu nachádzali boli skvostami. Keby len ministerstvo videlo koľko kníh z oblasti čiernej mágie sa tu nachádza... Do Tomovej knižnice nemal nik iný prístup a Harry si toho cenil.
Prehrabával sa v poličkách... dokonca vyliezol na pohybujúci rebrík a obzeral sa vôkol. Nakoniec ho zaujala hrubá kniha schovaná za nejakými denníkmi. Mala zlato-smaragdovú potlač. Mal pocit akoby ho k sebe volala. Opatrne si ju vzal a pohodlne sa posadil do modrého kresla. Otvoril prvú stránku a ihneď ho pohltila vôňa temnoty. Mal pocit akoby sa z onej knihy priamo k nemu naťahovali černasté ruky s pazúrmi. Hneď ako otočil na ďalšiu stranu započul šepot.
Večnosť... život... nesmrteľnosť... vezmi si... zabi...
Šepkali mu hlasy a lákali ho svojimi slovami. Harryho srdce začalo búšiť rýchlejšie. Neviditeľné ruky Temnoty sa ho už dotýkali. Nesmrteľnosť, práve toto slovo utkvelo v jeho pamäti... Voldemort bol nesmrteľný a toto bola nepochybne kniha, ktorá mu v tom pomohla.
Napäto listoval stránkami až sa dopátral do jej stredu. Zažltnuté stránky písali o nesmrteľnosti, o vražde... no nie hocijakej – brutálnej a chladnej vražde... horcrux...
Zabi! Zabi! Nesmrteľnosť bude tvoja... Zabi!
Harry si pod náporom tých hlasov pevne zahryzol do pery. Horcrux je predmet z najtemnejších útrob čiernej mágie. Je to predmet, do ktorého len mocný kúzelník dokáže vložiť kus svojej duše. No v čiernej mágii nie nič len tak. Na vytvorenie horcruxu je potrebná obeť – obeť násilnej vraždy, pri ktorej sa tento kúsok duše odtrhne a za pomoci magického rituálu je vložený do daného predmetu, z ktorého sa stane horcrux...
Harry prudko nasal kyslík do pľúc. Tom odtrhol kus svojej duše, aby mohol byť nesmrteľným... preto tie červené oči... temnota sa na jeho vzhľade podpísala skrvavením zorníc.
Zabi! Zavraždi!
Hlasy ho i naďalej lákali a ruky Temnoty si ho priťahovali do svojej náruče. Harry sa zľakol a chcel knihu zatvoriť, no tá akoby skamenela, nešlo s ňou pohnúť a Harry zistil, že sa rovnako nemôže hýbať. Len bezbranne sedel a nechal sa obklopovať Temnotou, ktorá si ho celá nadšená brala. Chcela ho nakaziť... chcela ho mu vštiepiť kus seba do mozgu... chcela ho ovládnuť. Harry cítil ako sa mu z nosa pustila krv, prudko... Jeho krv bola čierna ako tá najhlbšia noc. Harry s ňou bojoval... bránil sa... bol príliš čistý na to, aby ho mohla ovládnuť... vzpieral sa... čo mu prinášalo len väčšiu bolesť.
„Finis tenebrarum venire!“ zakričal vysoký hlas a Temnota ho veľmi neochotne pustila zo smrteľného zovretia.
Skoro... môj
Zašepkala ešte a stratila sa v stránkach knihy, ktorá sa následne prudko zavrela a zmizla späť na poličku. Hneď ako ho tie neviditeľné ruky Temnoty pustili, zosunul sa na zem. Zaprel sa trasúcimi rukami a rozšírenými zreničkami sledoval podlahu pokrytú jeho čiernou krvou.
Známe ruky ho schmatli a pritlačili si ho na hruď.
„Pre Morganu... nikdy by mi nenapadlo, že by si práve túto knihu našiel,“ zašepkal mu rozrušený hlas do ucha. Voldemortov hlas nikdy nebýval rozrušený, čo bola iba známka toho, že nepochybne len tesne unikol niečomu hrôzostrašnému.
„Kniha, ktorú si našiel bola stvorená samotnou Temnotou. Láka temných kúzelníkov, aby vykonali veci, ktoré sa v nej píšu. No ty si čistý Harry... preto si s ňou dokázal bojovať... ak by si tak neurobil, opantala by tvoju myseľ... zamorila by ju a vykonal by si prvú vec, ktorú by ti prikázala a keďže si sa nachádzal na stránke nesmrteľnosti... tvojim hlavným cieľom by bola vražda a vytvorenie horcruxu...“
Harry mal zaborenú tvár v Tomovej košeli. Oči mal pevne stisnuté a snažil sa spamätať. Merlin, bol taký hlúpy! Takmer by sa z neho stal vrah a monštrum...
„Ty si... s ňou nemohol bojovať? Preto... si vytvoril horcrux?“ spýtal sa Harry roztrasene.
Dlaň s dlhými prstami sa mu zaborila do vlasov. „Pravdou je, že som s ňou nemohol a ani nechcel bojovať. Všetko čo sa stalo som spravil preto, lebo mi to Temnota prikázala, ale aj preto, lebo som to sám chcel. Vieš, že som pátral po nesmrteľnosti a práve táto kniha mi ju ponúkla.“
„Kto... kto bol tvojou obeťou?“
Voldemort sa chladne uškrnul. „Môj otec,“ riekol opovrhujúco. „Ten človek ma nenávidel, bol mnou znechutený, pokojne ma nechal vyrastať v tom najpodradnejšom muklovskom sirotinci, kde so mnou zachádzali ako so špinou a niekým chorým. Jeho smrť som si vychutnal do poslednej kvapky jeho odpornej krvi...“
Harrymu pri tom rozprávaní prebehol mráz po chrbte.
Voldemort mu zodvihol bradu, aby videl do jeho bledej tváre ušpinenej od čiernej krvi. Vyhľadal jeho zelené oči. „Máš zo mňa strach, háďa?“
Harry skúmal tie karmínové zrenice. Áno, mohol v nich zahliadnuť chuť po krvi a stopu temnoty. „Nie,“ riekol vážne. „Myslím, že ti svojim spôsobom rozumiem.“
Voldemort sa pousmial. „Len ty mi ako môj náprotivok môžeš rozumieť. Práve preto som sa ti zveril.“
„Tvoje tajomstvo bude u mňa v bezpečí,“ ubezpečil ho.
„Viem,“ šepol a tie pery sa zrazu priblížili k jeho. Harry sa nesnažil odvrátiť a čo bolo horšie, myšlienka na Tomove bozky sa mu už viac nezdala byť odporná.
Ich pery sa spojili v drsnom a chladnom bozku. Tomov jazyk vyplienil jeho vyschnuté ústa. Jeho zuby sa zahryzli do jeho pery – silno až ucítil pachuť krvi, no aj napriek tomu ten bozk vítal a páčil sa mu. Nie ako predtým... od vtedy sa toho veľa medzi nimi zmenilo.
Nakoniec Tom jemne nasal jeho spodnú peru do svojich úst a prepustil ho. Harry sa vysilene oprel o jeho rameno a povzdychol si. Prázdniny u Voldemorta sa vždy začínali bláznivo a ešte bláznivejšie končili.
ooOoo
Bellatrix kľačala pred svojim pánom a hľadela na zem. Ruku mala vystretú vpred a čakala nato, čo malo prísť.
Harry sa odvrátil a zatvoril oči, keď začala kričať, zatiaľ čo prijímala Temné znamenie. Jej krik mu trhal uši i srdce. Pri Luciusovi to bolo prekvapujúco znesiteľnejšie. Ten svoje znamenie prijal ako pravý Malfoy – chladne a so cťou. Kričal, to áno, ale nie tak ako jeho Bell.
Večierok sa tradične konal na záhrade. Harry už bez akéhokoľvek ostychu či strachu vzal svojich priateľov do svojej komnaty, kde sa nemuseli pretvarovať pred masou čistokrvných, ktorí hlavne Harryho sledovali na každom kroku.
„Ako vám je?“ spýtal sa, keď sa usadili na koženú pohovku.
„Skurvene to bolelo,“ ozval sa Lucius, opierajúc sa mu o rameno. Harry si s ním s pravou rukou preplietol prsty, zatiaľ čo v tej ľavej zvieral Bellinu dlaň.
„Áno... keby nám nedali tú masť... myslím, že by mi tá ruka odpadla,“ riekla Bella trochu zachrípnuto.
„Harry,“ ozval sa Lucius slabo. „Už... už vieš, kedy bude tá svadba?“ spýtal sa otázku, ktorá ich oboch poriadne desila.
„Na moje narodeniny,“ odvetil, plne si nepripúšťajúc túto nepríjemnú realitu.
„Nechcem... aby... si ťa vzal,“ riekol skrz zaťaté zuby.
„Mňa hneď po škole čaká svadba s Lestrangom... a utiecť už nemôžem... nie, keď mám toto prekliate znamenie!“
„Nejako to zvládneme... niečo vymyslíme,“ povedal s nádejou v hlase.
Lucius sa napäl. „Ja... si splním povinnosti manžela a rozvediem sa... Túto svadbu mi dohodli iba preto, aby sme splodili dediča... A potom budeme spolu, Harry,“ riekol mäkko.
Harrymu sa zrazu zatmelo pred očami. Začal sa cítiť čudne. Vymanil si ruky z ich zovretia a postavil sa. No to už bol na nohách aj Lucius a chytil ho za pažu.
„Harry?“ spýtal sa znepokojene.
Harry klesol na kolená a Lucius sa zviezol s ním. Nežne ho chytil za tvár. „Čo sa deje?“
Strieborné oči boli vystrašené.
„Nie... je... mi... veľmi dobre,“ zachrapčal. Mal pocit akoby sa vytrácal akoby mizol...
Lucius zúfalo pozrel na Bellu. „Zavolaj pomoc!“
Bellatrix chvíľu stála ako skamenená, no nakoniec Harry počul ako vybehla na chodbu. Dvere za ňou hlasito tresli. Harry sa cítil príšerne slabo. Z kolien, začal padať dopredu. Lucius ho zachytil a privinul si ho k sebe.
„Čo sa deje, láska moja? Hovor so mnou?“ Jednou rukou ho zvieral za pás a tou druhou ho držal za líce. Hľadel mu do očí, akoby mu práve ony mohli dať odpoveď.
Harry mal pocit akoby nastal jeho koniec... netušil čo sa deje, no bol si skrátka istý, že zomiera.
„Mil-ujem ťa... Lucius,“ šepol oproti Luciovej tváre.
„Aj ja teba, Harry... láska... pre Merlina, čo ti je? Čo?“ Harryho bolelo, keď počul v jeho hlase toľké zúfalstvo a strach.
„Ty... ty... mizneš, Harry,“ riekol Lucius zhrozene. „Si priesvitný... čo to kurva je?“
Harry prekvapene sledoval ako Luciusova ruka prešla skrz jeho telo akoby bol iba nejaký duch alebo spomienka.
„Harry! Nie! Neodchádzaj!“
„Nájdi...ma,“ stihol len povedať.
„Nájdem... nájdem...“ vzlykal Lucius.
A pred tým než sa celkom vytratil nevedno kam, zbadal vo dverách Voldemorta. A nastala tma.
Zažmurkal na divnú hračku, s ktorou sa hral.
„Och, tu si, srdiečko moje,“ vzdychla červenovlasá žena a vzala si ho na ruky. „Čo to máš?“ spýtala sa a vzala mu hračku z rúk. „Och... Merlin... James!“ zakričala.
„Áno, zlatko?“ ozval sa hlas až sa vo dverách objavil vysoký muž so strapatými hnedými vlasmi.
„Prečo sa Harry hral s tvojim špeciálnym Časovratom?!“ spýtala sa naštvane.
Harry sa pohodlne oprel o mamičkine rameno a skúmal jej vlasy. Páčila sa mu tá farba, bola mu známa rovnako ako jej vôňa.
„Ja... neviem ako sa poňho ten náš výmyselník mohol dostať.“
Do očiek sa mu nahrnuli slzy, keď pocítil stratu... niečo alebo niekto mu chýbal... rozplakal sa.
„Vieš, aké to je nezodpovedné? Vieš čo všetko sa mohlo stať!“ kričala ďalej.
Strapatý muž zbledol a začal si hrýzť pery.
„Neplač, Harry. Drobček, môj, no tak,“ začala ho utešovať a surovo vrazila Časovrat do ockových rúk.
Prešli cez obývačku až sa dostali do spálne. Harry stále plakal, no náhle prestal, keď zbadal pohyblivú fotografiu na krbe. Bolo na nej malé dievča s červenými vlasmi. Vedľa nej stál chlapec s čiernymi dlhými vlasmi. Áno, on tu chýbal... Kde je?
„Šev...“ vyslovil, zatiaľ čo drobnú rúčku usilovne naťahoval k obrázku.
Mamička naňho prekvapene pozrela. „Čo, miláčik?“
„Šev...“ snažil sa jej vysvetliť.
Jej pohľad spočinul na fotke. Znepokojene po ňom pozrela a pritisla si ho k sebe tesnejšie. Nakoniec podišla k fotke a Harry sa prštekom dotkol toho chlapca.
„Šev.“
Nevedel prečo, ale jeho mamičke z očí začali stekať slzy. „Áno, to je Sev... odkiaľ to vieš, slniečko moje? Odkiaľ len?“ pevnejšie si ho privinula a bozkala ho na čielko.
A vtedy sa celý obraz rozmazal a nakoniec zmizol.
Komentáre
Prehľad komentárov
Je zvláštní, jak se Bellarix vrátila do školy po nemoci a už není tak rozčílená myšlenkou na manžela Lestrangea. Jsem hrozně ( opět) zvědavá, jak es to vyvine, kam je osud zakutálí. Povídka je moc pěkně napsaná, krásně se čte.
hmmm
(Kiki, 4. 11. 2015 14:05)
no pokud je to až do chvíle na Manoru bráno jako cánon, tak jsem docela zvědavá jaktože si Voldy nevšiml té jejich vazby předtím a proč ho tedy chtěl zabít když předtím si toho všiml v relativně Harryho mladém věku. Stejné zmatení ve mě vyvolává že by byl Severus na Harryho zlý - když tedy evidentně nyní ví kdo to byl, měl ho přeci rád. Bella ok, no je šílená, omluva pro všechny to bejt ale nemůže :D No a samozřejmě nejpodivnější je otázka okolo Brumbyho - když Harry chodil do Bradavic předtím, tak by tohle musel vědět - o tom posunu v čase.
Docela divočina sem zvědavá jak z toho vypluješ :D nenapínej nás dlouho ;)
Re: hmmm
(Sonka, 5. 11. 2015 8:46)
V poviedke už bolo spomínané (kapitola 9 – Precitnutie) že Voldemort môže Harryho ako svoj náprotivok cítiť až po 16 roku života. Z toho vyplýva, že v prítomnosti sa Voldemort s Harrym naposledy stretol v jeho 15 rokoch a to na ministerstve, tam ešte nemohol cítiť, že sú spätý svojimi mágiami, lebo v 9. kapitole je vysvetlené, že od 16 rokov sa začína rast magického potenciálu mocných kúzelníkov.
V nasledujúcej kapitole bude vysvetlené, že Severus sa o tom, že sú vlastne bratia, dozvedel až v jeho piatom ročníku počas ich hodín oklumencie. No jeho správanie ostalo nemenné najmä kvôli tomu, že upadol do šoku a kvôli svojmu postaveniu u Temného pána.
Neviem ako to myslíš s tou Bellou, ale tá v súčasnosti nemá ani len tušenia, že Harry Potter je jej najlepší priateľ zo školských čias.
Dumbledore bol vždy tajnostkár a záhadný človek, samozrejme, že to vedel... on vie predsa všetko, no v poviedke sa postave Dumbledora nebudem nijako venovať, takže tieto problematiky tam ani rozoberané nebudú.
Neviem ja osobne si myslím, že do seba celkom všetko zapadá. Mala som to premyslené, ale som rada za tvoje postrehy.
Dúfam, že moje objasnenie je pochopiteľné. Ďakujem za komentár, Kiki :)
Re: Re: hmmm
(kiki, 12. 11. 2015 11:49)
není zač, sama jsem byla zvědavá ale dopadlo to vážně moc dobře ;)
Tu Bellu jsem myslela jakože proč Harryho Taky nepoznala, ona ostatně byla jeho přítelkyně ze školy po léta ale teď už je to jedno, to bylo taky moc dobře vymyšleno proč si ho tak vychutnávala.
:)
(Nika, 4. 11. 2015 19:42)Milujem tvoje poviedky... každý deň čakám kedy napíšeš novú časť ... nemôžem sa toho už dočkať :) Klobúk dole pred tebou :)
Re: :)
(Sonka, 5. 11. 2015 9:15)Nika, ani neviem ako ma tvoje slová tešia. Veľmi ti ďakujem ♥ :)
Najlepšie!
(Helena, 4. 11. 2015 13:16)Super!!! Jednoducho úžasné! Som zvedavá, čo sa začne diať a dúfam, že kapitolka bude skôr ako minule... rýchlo píš... prosím...
*_*
(Kilia Ice , 4. 11. 2015 12:25)Anooooooooooooo. Ani nevieš ako sa mi táto časť páčila. Dúfam že ďalšia bude skôr ako táto. Už sa neviem dočkať :D
Re: *_*
(Sonka, 5. 11. 2015 9:14)Kilia Ice, ďakujem za komentárik, aj ja dúfam, že bude :D
:-)
(Lady corten, 3. 11. 2015 8:43)Krásná kapitola. Už se nemohu dočkat dalšího dílu a Harryho reakce na to vše, co prožil a jak na získané informace bude reagovat.
juchuu
(didinka, 2. 11. 2015 22:38)
ano, úžasná kapitolka ♥ konečně, i když mě překvapilo, že Harryho a Tomova moc nebyla zpečetěna :-o
Ale aaa, já se tak těším ♥ nevím proč, ale dneska už se od rána koukám, jestli bude kapitolka a voilá :)
bel
(sisi, 26. 3. 2018 15:05)