Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


13. kapitola - Bolestný návrat

11. 11. 2015

 

Harry sa vynoril z mysľomise. Srdce mu búšilo takým tempom, až mal pocit, že čochvíľa vybuchne. V jeho mysli sa vynárali všetky tie spomienky, ktoré mal v sebe už dávno uzamknuté. Jeho život v minulom čase...

Obzrel sa, keď ho chladná dlaň so zažltnutými prstami pohladila po tej jeho. Hneď vedľa neho sedel Severus. Bol... omnoho starší, ale stále mal tie výrazné črty tváre a oči hlboké a čierne ako ónyx.

„Sevie,“ riekol priškrtene. Oči sa mu zaplnili slzami. Videl ako v tých čiernych dúhovkách, zahorel nežný plameň.

„Tak mi nik... nepovedal odkedy... si zmizol...“ riekol sýtym hlasom plným emócií.

Harry ho roztrasene objal. „Opustil som... ťa... aj keď som ti sľúbil, že to nikdy... neurobím,“ zašepkal a zaboril si tvár do jeho ramena. Srdce ho bolelo, keď si pomyslel čo musel jeho malý braček zažívať, keď jednoducho zmizol. Vrátil sa z tábora a on bol zrazu preč...

„Nenávidel som ťa zato, že si ma opustil,“ riekol niekde pri jeho uchu, pričom ho pevne zvieral akoby sa bál, že by mohol opäť zmiznúť. „Aj... keď som vedel... že ty... by si ma nikdy neopustil, Harry...“

„Ak... by som tomu... mohol zabrániť...“ hlas sa mu zlomil a horúce slzy mu pokryli tvár.

„Ja viem... ja viem...“

Chvíľu len v tichosti sedeli a objímali sa. Merlin... Harrymu až teraz začalo dochádzať, že jeho malý braček bol celú dobu jeho nenávidený profesor v tomto čase... bolo to mätúce.

Severus sa od neho odtiahol a spod habitu si vytiahol retiazku so zlatou dračou špinou. „Každý deň od tvojho zmiznutia... som ťa volal skrz tú prekliatu šupinu, ale ty si nikdy neprišiel...“

Harry s bolesťou hľadel na dar, ktorý mu dal, keď boli malí. „Stále ju máš,“ riekol prekvapene.

Severusova bledá a už trochu vráskavá tvár sa natočila k nemu. Čierne oči pozreli do tých jeho. „Tá šupina bola pre mňa jedinou nádejou, že raz moje volania započuješ a vrátiš sa...“

„Možno som ich počul, ale nerozumel som im...“

„Neverím... že si to nakoniec ty... bože... už som stratil nádej...“

„Ako... ako si prišiel na to, že som... to ja?“

Severus si schoval retiazku späť pod habit. „Naše hodiny oklumencie... keď som sa ti dostal do mysli, našiel som niekde hlboko ukryté spomienky. Boli akoby zamknuté, akoby si si na ne nemal nikdy spomenúť. Bola to zvedavosť... otvoril som ich bez toho, aby si si toho čo i len povšimol a to, čo som našiel ma úplne odrovnalo...“

„Preto... preto si naše hodiny zrušil?“

„Áno... ja nedokázal som sa vyrovnať s tým, že ten chlapec, ktorého som neznášal... Potterov a Lilyin syn... je vlastne môj stratený brat. Keď som sa s tým zmieril... túžil som ti to povedať... chcel som ťa späť... no tým by som iba ohrozil svoju pozíciu u Temného pána.“

Harry prikývol a zotrel si slzy. „Čo... sa vlastne stalo? Prečo si neostal s Lily. Vždy som myslel, že budete spolu tak, prečo si vzala Pottera?“

Severusove oči zosmutneli. „Po tvojom zmiznutí sa ma ujal Temná pán. S Lily sme sa odcudzili, keď zistila, že sa ťahám s budúcimi smrťožrútmi... všetci sa po tvojom zmiznutí zmenili...

Bellatrix sa zrútila a trochu zošalela. Lucius sa stal chladným a odmeraným. Svoj siedmi ročník dokončil na Durmstrangu, pretože nezniesol chodiť do Rokfortu, v ktorom si ty nebol... on jediný ťa nikdy neprestal hľadať... pátral po tebe, až kým som mu pred časom neukázal svoje spomienky z našich hodín oklumencie, vďaka čomu zistil, že si to ty...“

Harryho hrudník sa zahrial teplom. Lucius, hľadal ho... nezabudol naňho.

„Harry,“ pokračoval Severus, „pravým dôvodom, prečo som ťa nenávidel nebolo to, že si bol syn Jamesa Pottera i keď priznávam aj to zohralo svoju rolu... nenávidel som ťa, lebo si sa rok čo rok, čoraz viac podobal na môjho brata. Mal si jeho oči, úsmev... jeho spôsob vyjadrovania, jeho mimiku... a dokonca i jeho meno. Lily ťa pomenovala po ňom... vlastne po tebe. Nenávidel som ťa, lebo si mi ho každý jeden deň pripomínal. Pripomínal si mi, čo som stratil,“ rozprával temer zúfalo.

Harry ho jednou rukou objal. „Je mi to tak ľúto, Sevie...“

„Ako si nás tu našla?!“ kričal známy hlas zdola.

Harry zmätene pozrel na Seva.

„Lucius zacítil, že sa niekto dostal do vily... šiel to skontrolovať...“ informoval ho zamyslene a pomaly sa postavil.

„Od Cissy viem o všetkých vašich nehnuteľnostiach!“ kričal druhý hlas. Potom bolo počuť iba hluk a nejaké rozbíjanie, dupot a vŕzganie.

„Počkaj tu,“ riekol Severus a otvoril dvere, keď ho zrazu červený lúč odhodil na druhú stranu miestnosti, kde sa udrel do hlavy a v bezvedomí sa zrútil na zem.

Harry ihneď vyskočil na nohy, no zistil, že to bola chyba. Hlava sa mu zatočila a musel sa oprieť. Celkom zabudol, že bol zrejme oslabený tým jedom, ktorý mu podávali na Malfoy Manore.

„Tak tu si, Potter,“ riekol posmešný hlas a Harry sa nestihol ani spamätať, keď ho zasiahlo zmrazujúce kúzlo.

Štíhle ruky ho surovo schmatli. „Tí dvaja si snáď mysleli, že všetku smotanu zliznú sami... to ja budem tá, ktorá ťa odovzdá nášmu pánovi... to moji lapači ťa chytili!“ rozprávala zanietene, zrazu mu hlavu tresla o roh skrinky, načo upadol do bezvedomia.

Prebudil sa ležiac na chladnej dlážke, opäť v jedálni Malfoy Manoru. Túto miestnosť dobre poznal. Pozrel do boku a mohol vidieť ju... Mala na sebe čierne šaty, presne ten typ, aký nosievala i na škole i keď tieto boli odvážnejšie. Úzky korzet lichotil jej štíhlemu pásu. Vlasy mala strapaté a dlhšie než si pamätal. S niekým sa rozprávala skrz krb, v ktorom horeli zelené plamene.

Harrymu ešte v ušiach hučala silná bolesť od úderu do tej skrinky, takže dobre nepočul o čom sa zhovárajú. Len nemo civel na ženu, ktorú ľúbil od nepamäti i napriek všetkému to stále bola osoba, ktorá mu bola taká blízka, ktorá ho nikdy nesklamala, nezradila a vždy i v tých najhorších časoch, stála po jeho boku.

Medzitým sa Bella odvrátil už od vyhasnutého krbu a na tvári sa jej objavil šialený úškrn. Harry miloval Bellin úsmev, no ten úškrn sa naň ani zďaleka nepodobal.

Podišla k nemu s tichým chichotom. Harry sa od nej musel odvrátiť, nedokázal sa pozerať na tú šialenosť v jej očiach... Zacítil jej vôňu, stála tesne pri ňom.

„Crucio!“ započul, načo sa strhol bolesťou. Z úst mu unikol chraptivý výkrik. Jej crucio bolo hádam horšie, než to Tomove... bolo z nej cítiť, ako si túto konkrétnu kliatbu vychutnáva.

Zaťal zuby a neohrabane jej podkopol nohy. Zahliadol ako Bella prekvapene zapišťala. Prútik jej vypadol z rúk, ďaleko od nich, keď sa zrútila vedľa neho. Ihneď sa naňho prevalila a začala s ním bojovať.

„Ty sopliak! Toto oľutuješ!“ vrešťala a udierala ho a kopala. Fyzicky nebola veľmi silná, predsa len bola od Harryho stále o hlavu nižšia a i telesne útlejšia než on. No Harry bol slabý, takže ich sily boli takmer vyrovnané.

Prevalil sa na ňu a pevne jej chytil obe zápästia. „Prestaň, Bell, prosím... prestaň...“ žiadal ju zúfalo. Rozhodne s ňou nechcel bojovať... nechcel jej ublížiť.

Bellatrix stuhla a jej tmavé oči ako temnota, sa prekvapene zabodli do tých jeho. „Ako... ako si mi to povedal... ty drzý fagan?“ spýtala sa rozochvene. V očiach jej zrazu vzbĺkli plamene zlosti. „Ako sa opovažuješ mi tak hovoriť!!! Tak ma nik nesmie volať! Len on mohol... ty... špina!“ jej telo zachvátila zlosť.

Harry ani nepostrehol, kedy si ruky vymanila z jeho zovretia. Surovo ho tresla do čela lakťom a šikovne si spoza čižiem vybrala ostrý nôž. Ihneď ho tasila proti nemu. Harry sa nožu uhýbal a snažil sa polapiť jej ruky, ktoré s ním divo zápasili.

„Dosť... prestaň...“ prosil ju nešťastne a zadýchane. Tento súboj ho unavoval. Prevalila sa obkročmo naňho a počas boja ho rezla do boku pod rebrá. Harry bolestne zastonal.

„Dopekla!“ zakliala. „Vidíš čo robíš, ty sopliak? Temný pán mi zakázal ublížiť ti!“

Harry to vzdal. Prestal s ňou súperiť. Apaticky a celkom bez pohybu pod ňou ležal a hľadel do jej tváre. Všimol si, že jej zrejme počas boja odtrhol kus z dlhého rukáva na šatách. Oči mu zablúdili k tenkému koženému náramku, presne takému, aký mu darovala na Vianoce. Pousmial sa pri tej spomienke. Vôbec si neuvedomoval čo robí, proste pomaly natiahol ruku, ktorá doteraz ležala na zemi a ľahko po náramku prešiel bruškami prstov.

„Moja prvá a posledná láska,“ šepol chraptivo. No potom sa ihneď spamätal. Rýchlo pozrel na Bellu, ktorá naňho vytreštila oči. Zbledla až jej tvár dostala nezdravo zelený nádych.

„Nie,“ zašepkala a jej tvár sa celkom zmenila. Vyzerala akoby videla ducha. Čierne oči ho podrobne skúmali. Zrazu sa k nemu sklonila a nosom sa zaborila do jeho krku. Počul ako sa zhlboka nadýchla jeho vône. „Nie..“ šepla opäť a zodvihla tvár.

Harry sa odvážil zodvihnúť ruku. Nežne jej dlaňou prešiel po zafúľanom líci. „Bell... moja Bell... čo sa to len s tebou stalo?“ spýtal sa s bolesťou.

Bellatrix celkom stuhla. Stále naňho zmätene žmurkala. „Čo... ako...“ hlas sa jej lámal.

Harry od nej odtiahol dlaň a zatvoril oči, keď ho v nich zaštípali slzy. „Sev... on zistil to... na hodinách oklumencie, ktoré... so mnou mával... v piatom ročníku...“

„Nie...“ vzlykla a pomaly sa zosunula vedľa neho. Ležali tesne vedľa seba a obaja hľadeli na strop.

„Časovrat... hral som sa s ním, keď som mal rok... zrejme bol môjho otca... bol to nejaký špeciálny kúsok vyrobený pre aurorov...“ rozprával a cítil, ako sa mu v hrdle tvorí obrovská hrča. „Presunul ma do minulosti, kde som žil... ako Harry Alexander Snape... ja... myslím, že to bol iba dočasný Časovrat a prestal pôsobiť tesne pred mojimi sedemnástimi narodeninami... preto som zmizol... vrátil som sa presne do tej doby, kedy som ho použil...“

Počul ako osoba vedľa neho sťažka dýcha a tíško plače.

Neobzrel sa na ňu. Nechcel vidieť tú bolesť v jej tvári. Len na slepo zašmátral rukou, aby našiel tú jej a preplietol si s ňou prsty. Pevne ju stisol, keď sa rozplakala hlasnejšie. A Harry začal plakať tiež.

„Stále... stále si moja Bell, tá ktorú ľúbim,“ povedal zronene. „Aj keď si mi v tomto... čase tak veľmi ublížila... nič neprebije... tú lásku, čo k tebe cítim... Bell... nič,“ jeho hlas bol plný žiaľu. Jeho srdce snáď toľkú bolesť ani nemohlo byť schopné vydržať. Uvedomil si, že všetkých, ktorých v minulom čase tak miloval, ho v tomto čase nenávideli a dokonca ho chceli mŕtveho.

„Na... na ministerstve... vtedy,“ začala Bella roztrasene pomedzi vzlyky. „som si uvedomila ako sa naňho... podobáš...“ smrkla, „no ani vo sne by... mi nenapadlo... že si to... ty...“

Harry stále hľadel do stropu. Slzy mu stekali v úzkych potôčikoch dolu tvárou. Ruka, ktorú zvieral v tej svojej sa triasla.

„Hľadali sme ťa... ja a Lucius... on... ťa dokonca zrejme hľadá doteraz. Vynaložil na to nemalé financie... no nikdy sa nevzdal. Závidela som mu... ten optimizmus, ktorým vždy oplýval... bol presvedčený, že ťa nájde... no jeho neúspechy ho ničili... rovnako ako aj mňa.“

Bellatrix sa zrazu tvárou otočila k tej jeho. Harry sa otočil tiež. Hľadeli si do zaslzených očí. „Len vďaka tebe... som to v Azkabane vydržala... spomienky... na teba boli mojimi najšťastnejšími.“

Harryho tieto slová celkom dojali. „Nikdy... si nemala skončiť v Azkabane... takú budúcnosť si si nezaslúžila,“ privrel oči. „Nikdy by som to nedopustil.“

Bella sa od neho odvrátila a zatvorila viečka, spod ktorých jej unikali slzy. „Neviem... či ... chcem... žiť, keď viem, že po celý ten čas... som mučila... a ubližovala môjmu Harrymu, och Salazar...“

Harry sa skúsil posadiť, no v boku ho poriadne zaštípalo. Zaťal čeľuste a nakoniec sa mu to podarilo. Naklonil sa k plačúcej Belle a pevne ju objal.

Bellatrix mu vzlykala do ramena. „Lucius a Severus ťa chceli zachrániť, preto ťa... odtiaľto zobrali...“ skonštatovala mumlavo. „Aj... ja... som ťa vzala späť,“ ruku si zamotala okolo jeho pása až narazila na hlboký rez na jeho boku. „Zranila som ťa...“

„To nič...“ utešoval ju a vdychoval vôňu jej bujarých vlasov.

„Ty si ten... po-posledný komu by som chcela ublížiť... ako mám s tým žiť?“ spýtala sa zúfalo.

Harry sa od nej prudko odtiahol a chytil sa jazvy na čele, ktorá začala horieť. Tom musel byť blízko. „Je tu,“ riekol len prekvapenej Belle. V jej očiach sa mihol strach.

Rýchlo sa postavila a vyzerala, že nevie čo má robiť. „Niekto zaklopal na dvojkrídlové dvere.

„Bellatrix, pán dorazil. Máš okamžite priviesť Pottera,“ riekol Augustus Rookwood a prehrabol si mastné vlasy. Potom iba stál vo dverách a čakal.

Bella naňho hodila zúfalý pohľad a kľakla si k nemu. „Čo mám robiť?“ spýtala sa šeptom tak, aby ich Rookwood nepočul.

Harry sa držal za krvácajúcu ranu. „To čo chce...“

„Ujdeme...“

Harry ju prerušil. „Nájde nás, Bell... proste urob, čo chce. Nemyslím si... že ma dnes zabije. Chce si ma vychutnať, dá si na čas.“

Bellatrix ho nenápadne chytila za ruku a stisla ju.

„Hlavne buď normálna, nedaj nič najavo...“

Bella pohotovo prikývla a na pohľad ho surovo vyzdvihla na nohy, no v skutočnosti to bolo jemné.

„No poď, Potter... Temná pán čaká,“ riekla už pevným hlasom. Ledva badateľným kúzlom si vyčistila tvár od plaču a kráčala, držiac mu pod krkom prútik.

Rookwood im uhol z dverí a nasledoval ich.

Voldemort sedel v spoločenskej sále, bola to vskutku veľká miestnosť. Harry si pamätal, že práve tu sa konali vianočné večierky. Na konci miestnosti sedel na veľkej masívnej stoličke. Vedľa neho bola stočená Nagini, ktorú hladil po hlave. Ostatní smrťožrúti stáli stranou a utvárali im koridor, aby mohli prejsť pred Voldemorta.

Harry zbadal široký úsmev na tej hadej tvári. Bože, ako sa len Tom zmenil a bolo to práve kvôli nemu. To on ho porazil a zničil, keď mal rok. A vďaka nemu mal aspoň túto hadiu podobu, keď mu počas rituálu Pettigrew odobral krv.

Harry zbadal Severusa. Jeho brat... teda profesor... nie brat – Merlin, mal v hlave poriadny zmätok –  postával po Voldemortovej pravej strane. Už len z tej pozície vedel, že musel byť Voldemortovým obľúbencom. Striasol sa... nikdy by mu nenapadlo, že sa jeho Severus bude musieť pridať do Voldemortových kruhov. Bellatrix ho stále držala a prútik mu zabárala do krku. Jej kroky boli neisté a pomalé. Harry z nej cítil, že by najradšej okamžite ušla spolu s ním.

Harryho oči zablúdili na ľavo. V prvej rade, len kúsok od trónu, stál.... Lucius. Harrymu sa rozbúšilo hlasito srdce. Aj napriek tomu, že rozhodne zostarol, vyzeral famózne. Jeho krása len dozrela ako víno. Vlasy mal upravené a rozpustené. Rysy prísne, oči chladné a pery tenké a ružové. Určite bol vyšší, oveľa vyšší a mohutnejší, azda svalnatejší? Bellatrix ho stále zvierala a Harry bol za to rád, inak by sa zrejme ihneď k svojmu priateľovi rozbehol a zovrel ho v náručí, čo by vyzeralo vskutku divne.

Lucius mal pohľad zabodnutý k zemi a Harrymu napadlo, či ho i po tom všetkom má aspoň rád... začínal pochybovať. V tomto čase boli ich vzťahy nepriateľské a to poriadne. Veď v druhom ročníku ho Malfoy takmer zabil, lebo mu oslobodil škriatka... Spomenul si na všetky nenávistné pohľady a slová, ktoré si vymenili. A naraz sa mu do mysli vkradla tá konfrontácia na ministerstve. Lucius vtedy viedol misiu na získanie proroctva. Pamätal si ako zaujato naňho tie chladné oči vtedy pozerali. Malfoy sa mu vtedy zdal zvláštny a až teraz pochopil prečo... zrejme Luciusovi začal pripomínať jeho stratenú lásku.

Oceľové oči sa zrazu zabodli priamo naňho a Harry okamžite prestal pochybovať o tom, či k nemu Lucius ešte môže cítiť lásku, pretože ten pohľad hovoril za všetko. Lucius naňho hľadel s obavami akoby chcel skočiť priamo za ním a odniesť ho ďaleko od Voldemorta a i po tých rokoch videl v tých nádherných očiach hlbokú lásku, večnú lásku. Spomenul si na Luciusove slová, ktoré mu povedal v minulom čase: „...ak sa raz Malfoy skutočne zamiluje, tak je to navždy.“

Neklamal mu. Teraz rozhodne nepochyboval, že ak sa Malfoy raz zamilujem tak je to navždy, pretože i po 23 rokoch po jeho zmiznutí v jeho očiach videl lásku... Lucius ho nikdy neprestal hľadať. Podľa Belli ho hľadal do teraz... nikdy ho neprestal milovať, nikdy naňho nezabudol... Spomenul si na udalosti, ktoré sa konali ešte predtým, než sa ponoril do mysľomisi. Lucius ho držal v náručí tak jemne, hladil ho, bozkával do vlasov. Vtedy bol jeho správaním zhrozený, no konečne pochopil... všetko.

Odvrátil sa od neho, keď spolu s Bellou konečne zastali len kúsok od Voldemorta. Miestnosťou sa ozýval vzrušený šepot smrťožrútov. Cítil na sebe stovky pohľadov, no ten svoj venoval iba Voldemortovi. V očiach ho slabo zaštípali slzy. Tom, ktorého si nakoniec i po ťažkých začiatkoch obľúbil, už bol zrejme dávno preč. Voldemort sa zrejme kompletne zapredal Temnote... už vtedy mal tú prekliatu knihu nejako zničiť! Bolo pred ním monštrum a nie ten atraktívny mladý muž z minulého času... muž, ktorý mal byť jeho manželom.

No či už Harry chcel alebo nie, Voldemort bol i naďalej jeho náprotivkom. A keďže v tomto čase už dosiahol dospelosti jasne cítil, to o čom Tom toľkokrát rozprával. Cítil ako ho Voldemortova mágia tiahne k sebe, láska ho, hladí ho. Bolo to divné, neopísateľné divné. Po chrbte mu prešli zimomriavky, rýchlo sklopil zrak k zemi. Prečo mu príroda vybrala práve Tomovu mágiu? Bolo to riadne ironické, vzhľadom na to proroctvo a na to, že v tomto čase boli úhlavnými nepriateľmi, ktorí sa mali navyše zabiť!

„Pusti toho chlapca, Bellatrix,“ prehovoril syčivým hlasom, ktorý sa rozľahol po celej už tichej sále.

Bellatrix stále stála ako skamenená a nepúšťala ho. Harry začal panikáriť. Ak si Voldemort  niečo všimne...

Harry vzhliadol na hadieho muža, ktorého červené oči boli prižmúrené v smrteľnom pohľade. „Bella, pusti toho chlapca a zaraď sa medzi ostatných,“ riekol varovne a zamyslene si ju premeriaval.

Harry ju nenápadne poštipol, aby sa spamätala a urobila to, čo jej Temný pán prikázal. Na jeho upozornenie ho konečne neochotne pustila a zaradila sa medzi hlavných Voldemortových smrťožrútov. Postavila sa vedľa Luciusa a ihneď sa naklonila k jeho uchu a začala mu niečo šepkať. Harry sa zase začal venovať skúmaniu zeme. Nechcel sa pozerať do tých karmínov. Voldemort by mu ihneď prečítal myšlienky. A to rozhodne nechcel. Severus ho sledoval s kamenným výrazom. Jeho brat vedel vskutku brilantne ovládať mimiky tváre a Harry premýšľal, kedy sa to naučil.

Voldemort sa elegantne postavil zo svojho trónu. Jeho dlhý habit sa vôkol neho pôvabne vlnil, keď tak urobil. S diabolským úsmevom prešiel pohľadom po celej sále. „Moji drahí smrťožrúti, práve ste všetci svedkami nášho víťazstva!“

Smrťožrúti začali tlieskať a kričať chváli na svojho pána. Voldemort ich len spokojne sledoval. Harrymu zatiaľ nevenoval žiadnu pozornosť a Harry začínal mať ozaj problémy s udržaním rovnováhy. Hlava sa mu slabo točila a rana pod rebrom mu stále krvácala. Kŕčovito si ju zvieral, no podľa tekutiny, ktorá mu začala presakovať skrz čierne tričko vedel, že stráca celkom dosť krvi. No rozhodne sa tu nezloží na zem... takú radosť im nespraví. Smrťožrúti naňho začali pokrikovať urážky a vysmievali sa mu, no on iba stál bez akéhokoľvek výrazu tváre a sledoval červený koberec pod sebou.

„Ale no tak, drahí moji, neurážajme nášho hosťa,“ riekol Voldemort ironicky. Všetci sa začali smiať akoby povedal niečo vtipné. Pre Merlina ako sa len mohli všetci tí čarodejníci tak ponižovať? Harry nenápadne pozrel po Sevovi, ktorý z neho nespúšťal pohľad. Jeho tvár nepodliehala žiadnym emóciám. Ruky mal zložené za chrbtom a na malú chvíľu dovolil do svojich očí preniknúť emóciu a Harryho pri tom striaslo, pretože jasne mohol na tú chvíľu zahliadnuť, aký nehorázny strach má o jeho osobu.

Voldemort zrazu pristúpil k Severusovi. Chytil ho za rameno.

„Severus, si môj priateľ, radca a najvernejší nasledovník. Decko muža, ktorý ťa na škole šikanoval a ktorý ti prebral tvoju lásku, si musel strpieť na Rokforte a nesmel si mu nijakým spôsobom fyzicky ublížiť,“ rozprával s veľkým úsmevom.

Harry videl, ako sa Severus premáha, keď zrejme začal tušiť o čo tomu hadovi ide.

„No teraz, môj Severus, ti dávam to, po čom si vždy tak veľmi túžil. Teraz ho môžeš mučiť. Bude iba tvoj. Je to môj dar... ktorý si nepochybne zaslúžiš za toľkú vernosť a prácu.“

Harry si zahryzol do pery, keď videl ako Severus zbledol. Jeho čierne oči sa rozšírili, pričom nespúšťali pohľad od Harryho.

„Môj pane, vašu ponuku si nesmierne vážim, ale...“

Voldemort nebezpečne prižmúril oči a ruku z jeho ramena odstránil. Harry sa modlil nech Severusovi nijako neublíži...

„.... a s radosťou ju prijmem,“ riekol Severus nakoniec a Harry zbadal ako bolestne privrel oči.

Voldemort sa usmial ako šialenec. „Výborne. Len smelo do toho,“ vyzval ho a nanajvýš spokojne sa usadil na trón.

Harry netušil, čo robiť. Proste iba stál na mieste. Nohy sa pod ním triasli a ledva ho držali, pretože už poriadne pociťoval stratu krvi. Neobzeral sa doľava, nechcel vidieť Bellu a Luciusa... ich bezmocné pohľady. Netušil, aké to pre nich musí byť, keď boli nútení sledovať celé toto predstavenie. Voldemort býval vždy prehnane teatrálny.

Severus sa postavil kúsok pred neho. Harry sa mu pevne pozrel do očí a snažil sa ho tým pohľadom uisťovať, že všetko bude v poriadku. Jeho ruka sa chvela, keď zdvíhal prútik.

„Dúfam, že vyberieš nejakú poriadne bolestnú kliatbu, Severus. Nech chlapec vidí, čo ho čaká... a nech aj ostatní vidia, že Harry Potter nie je žiaden spasiteľ a ani hrdina,“ ozval sa Voldemort z trónu a pobavene sledoval chrbát svojho najvernejšieho.

Čierne oči sa mu šepky ospravedlňovali a Harry ich s láskou uisťoval, že je to v poriadku. Dobre vedel, že Sev nemá na výber.

 „Crucio,“ ozvalo sa sálou a na to Harry prerušil očný kontakt so svojim bratom.

Slabo zakričal a nohy ho už rozhodne neudržali. Zrútil sa k zemi, pričom sa pravačkou ešte stále držal za reznú ranu, ktorá sa mu trochu rozšklbla, keď tak nešetrne dopadol na zem. Severusov cruciutus bol poriadne bolestivý, ale nie taký ako ten od Belli či Voldemorta. Cítil, že sa Sev snaží kliatbu čo najviac zjemniť.

Jeho slabé výkriky sa rozľahli sálou. Mohol počuť pobavený smiech Voldemortových prívržencov.

„Nudné, Severus... myslím, že by si mal použiť pikantnejšie kúzlo. Cruciatus znáša pomerne dobre,“ riekol Temný pán.

Harry sa skrúcal na zemi, na čo zrazu bolesť ustala. Rozkašľal sa a vydýchol si. Radšej sledoval koberec a čakal čo príde tento raz. Stále si opakoval, ako veľmi svojho brata miluje...

Zasiahlo ho ďalšie kúzlo až ho odhodilo o kúsok ďalej. Tvárou sa udrel o zem. Mal pocit akoby mu niekto do krku lial kyselinu. Celý vnútrajšok ho začal neznesiteľné páliť. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Tvár si zabáral do zeme a pery už si rozhryzol až do krvi, keď sa snažil nekričať. Z nosa mu začala stekať krv. Nechtami driapal do koberca... bože, nech to skončí... prosil v duchu. Crucatius bol oproti tomuto pošteklenie steblom trávi.

Kúzlo zrazu pominulo. Harry sa skrútil do klbka a chrčivo dýchal. Najradšej by upadol do bezvedomia, no myslel na Severusa, ten musel trpieť hádam ešte viac než on. Voldemort ho prinútil mučiť ho a Harry si nevedel predstaviť, čo by v Sevovej situácii urobil on. Kútikom oka zahliadol príšerne bledú Bellatrix. Rukou si držala ústa. Harry len dúfal, že nikto z jeho milovaných nespraví nejakú hlúposť.

„Už si skončil, Severus? Toto kúzlo sa mi veľmi páčilo. Aj tebe Potter, však?“ prehovoril zrejme k nemu.

Harry sa oprel o trasúce ruky. „Naser si,“ riekol chrapľavo a vypľul na zem krv.

Voldemort sa začal smiať. „S tebou bude očividne zábava, chlapče. Dobre, Severus, bež na svoje miesto.“

Harry zahliadol, že sa Voldemort opäť postavil na nohy. „Kto má záujem chlapca mučiť?“

Zodvihli sa takmer všetky ruky, smrťožrúti sa začali prekrikovať.

„Myslel som si,“ tľoskol Voldemort jazykom. Harry ho sledoval a skrútil sa mu žalúdok, keď sa postavil pred Luciusa a Bellu.

„Čo je dnes s tebou, Bellatrix? Si nejaká tichá a nehlásiš sa... hádam sa nechceš s našou hračkou pohrať?“

„Môj pane, s Potterom som sa hrala celú tú dobu odkedy ho lapači priviedli. Mám toho fagana už po krk!“ riekla, no ten kto ju dobre poznal, mohol jasne cítiť v jej hlase ten slabý tras.

„Vskutku? Od niektorých smrťožrútov som počul, že si mu dávala jed, je to pravda?“

„Áno môj pane. Jed bol podávaný v malých dávkach. Iba ho oslabil, ako vidíte nezabil ho...“

„Áno... áno... A tú ranu pod rebrami má od teba?“ spýtal sa hrozivým hlasom.

„Áno, môj pane.“

„Trest ťa neminie,“ zasyčal a predstúpil pred Luciusa, ktorý sa tváril chladne a rezignovane.

„Lucius, v poslednom čase si si toho vytrpel veľa. Smrť syna a manželky,“ pokrútil hlavou, „smutné,“ riekol s falošným zármutok a so skrytým pobavením. „preto ťa iste rozveselí, že môžeš mučiť nášho hrdinu.“

Harry sa medzitým postavil na slabé nohy. Stále chrčal a mal pocit, že každú chvíľu sa zrúti, no rozhodne tu nebude pred nimi v tak ponižujúcej polohe. Vzhliadol na Luciusa, ktorý hádzal po Voldemortovi nazúrené pohľady a Temného pána to očividne riadne bavilo.

Lucius náhle zastal, keď sa dostal pred Harryho. Harry nemal tú odvahu pozrieť sa naňho... proste iba čakal na to, čo má prísť. Bude ho mučiť muž, ktorého miloval... zvládne to. Už predsa zvládol Severusa...

„No tak Lucius, vidíš, že chlapec opäť stojí na nohách. Severus ho asi až tak nepotrápil, tak ho potráp ty!“

Harry nakoniec vzhliadol do jeho tváre, ktorá bola od neho len na dva kroky. Srdce mu tĺklo o stošesť. Stačilo sa len natiahnuť a zovrieť ho v náručí. Strieborné oči boli plné lásky a túžby. Bolo také zvláštne vidieť tieto emócie v očiach staršieho Luciusa, ktorého v tomto čase nenávidel. A teraz, keď si spomenul na svoj celkom iný život, na svoje dobrodružstvo v minulom čase, ho miloval... vrúcne a celým svojim srdcom.

„Lucius, netrpezlivo čakáme...“ ozval sa Voldemort podráždene. „Muč ho!“

„Nie,“ riekol pevne, nespúšťajúc pohľad od Harryho očí.

Harry vytreštil oči. Povedal mu práve nie? Sálou sa ozval pobúrený šepot.

„Čo si to povedal?“ spýtal sa Voldmort vražedným šepotom.

„Že pána Pottera odmietam mučiť, môj pane,“ riekol kultivovane so zdvihnutou bradou.

Voldemort sa ani nepohol, len pohľadom prepaľoval Luciusa a Harry ich zhrozene sledoval.

„Odmietaš môj dar, ktorý som ti tak veľkoryso ponúkol?“

Lucius neodpovedal. Pôvabne prešiel až k Harrymu, ktorý ani nedýchal. Naraz sa pred neho postavil a otočil sa k nemu chrbtom tak, aby mohol tvárou v tvár sledovať svojho pána.

„Čo to robíš, Lucius?“ spýtal sa rozzúrene a už naňho mieril prútikom.

V sále bolo ticho ako v hrobe, nikto sa neodvážil ani len šepnúť.

Lucius pôsobil nanajvýš pokojne. „To čo vidíte, môj pane.“

„Čo je to za nehoráznu drzosť!“ zvreskol Voldemort. „Všetci vypadnite!“ Mávol na ostatných.

Smrťožrúti sa začali prekvapene premiestňovať.

Bellatrix sa miesto premiestnenia rozutekala za nimi a postavila sa vedľa Luciusa. Chránili ho vlastnými telami. Harryho to dojalo. Stál za nimi a sledoval ich chrbty. O ten Luciusov sa zľahka oprel, pretože nohy ho už nevládali niesť.

„Aj ty, Bella? Čo to má znamenať!“ Voldemort stál pred nimi a vyzeral ako besný. „Vidíš to, Severus... takto vyzerajú zradcovia.“

V miestnosti ostali už len oni. Severus prikývol. „Áno môj pane, ich správanie je vskutku poburujúce,“ rozprával a kráčal smerom k nim a na Voldemortove prekvapenie si stúpol vedľa Belli. Harryho chránili tri telá, ktoré tvorili barikádu medzi ním a Temným pánom.

Voldemortove oči sa rozšírili šokom. Stál tam ako skamenený, akoby nemohol uveriť tomu, čo vidí. Vystrelil po nich kúzlo, no všetci traja ho odrazili. Voldemort veľmi dobre vedel, že sú to mocní kúzelníci.

„Netuším, čo sa to s vami deje, s mojimi najvernejšími... ale nemyslite si, že je Potter v bezpečí!“ zasmial sa a začal miznúť v striebristom prachu.

Všetci sa začali zmätene obzerať.

„Musí to byť nejaký trik,“ riekla Bella s pripraveným prútikom.

Harry mal zrazu pocit akoby doňho niečo vrazilo. Náhle si spomenul ako ho Voldemort v piatom ročníku posadol... telo akoby sa mu pretrhlo na dve polovice. Ten hajzel... skurvený hajzel! S chrapľavým výkrikom klesol na kolená. Jazva mu krvácala.

„Harry!“

Lucius už kľačal pri ňom. Harry ho pevne zovrel za predlaktie, keď bojoval s Voldemortom, ktorý sa snažil získať nadvládu nad jeho telom. Privrel oči, spod ktorých mu vytiekli slzy.

„Harry, čo sa deje?“ naliehal Luciusov hlas. „Severus, čo sa deje?“

„Posadol ho... je v ňom.“

„To nie je možné,“ ozvala sa Bella zhrozene. Všetci traja už kľačali pri ňom.

„Použil som naňho Legilimeciu a Temný pán ma ihneď odhodil von. Harry, musíš s ním bojovať... toto už ti predsa raz spravil... vtedy si ho dokázal dostať von... bojuj s ním,“ šepkal mu Severus niekde pri uchu.

Harry mal zaborenú tvár v Luciusovej košeli. Silné ruky ho zvierali. Voldemort sa ho opäť snažil dostať spomienkami na všetkých, ktorí zomreli. Ukazoval mu spomienky na jeho mŕtvych rodičov, na Cedrica, Siriusa, Hermionu, Rona... No Harry do tých spomienok strkal nové spomienky... tie, ktoré si priniesol z minulého času.

Naháňa sa so Severusom po ich panstve, pričom sa hlasito smejú. Mamička ho objíma a fúka mu modrinu. Severus prichádza do jeho izby, keď má strach z búrky. Severusov úsmev a jeho láskavý pohľad. Zoznámenie s Bellou a Luciusom. Ich priateľstvo a zážitky. Milovanie s Luciusom... hranie šachov s Tomom. Cvičenie súbojov a večerné rozhovory s ním... Tieto spomienky zaplavili jeho myseľ a tie zlé celkom vyhnali niekde ďaleko.

Harry cítil Voldemortov šok, keď spomienky videl. Okamžite z neho vystúpil, tak prudko až Harry zakričal. Hruď sa mu nadvihla, keď z neho čiastočky strieborného prachu začali vychádzať. A vzápätí vysilene klesol späť na Luciusovu hruď.

Všetci štyria sledovali Voldemorta, ktorý stál kúsok od nich. Jeho tvár bola plná šoku, keď hľadel na Harryho. Okamžite a bez slov sa premiestnil v spleti čierneho dymu.

No Harryho nejakým spôsobom premiestnil so sebou.

„HARRY!“ kričali po ňom, no to už ho brala oná sila.

 

logo.png

 

Miniaplikace

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Re: Re: čo to tu Pavlínka vystrája???!!!

(Lenka Láskorádová, 21. 11. 2015 18:20)

Fňuk... :C

Pavlínka, si hrozná...

(Wendy, 21. 11. 2015 18:16)

Pavlínko, musím te požádať, abys tady přestala vystrájet...
Krásni kapitolka jako vždy...

Najlepšia poviedka, akú som kedy čítala

(Monika L . , 21. 11. 2015 18:09)

Krásna poviedka a kapitola...
A Pavlínka, nikoho tu neurážaj.
didinka má pravdu, nič zlé nenapísala a komentáre majú byť o tom, kto si čo myslí...
Sonka, bola by som rada, keby si poviedku dokončila a rýchlejšie písala, pretože ja sa už nemôžem dočkať! :D

10 dní je veľa...

(Mária, 21. 11. 2015 16:46)

Nádherná poviedka.
Prosím rýchlejšie píš pokračovanie...

Ha, ha, ha

(Anonymné (pre všetkých ktorý pridávajú zlé komentáre), 21. 11. 2015 15:27)

Poviem všetkým tvoje tajomstvo.
A.
Ak to ďalej budeš robiť, urobím vieš čo...
A.
Do tretice všetko dobré... Alebo v tvojom prípade naozaj, ale naozaj veľmi zle. A.

Ahoj, didinka

(Eleanor, 21. 11. 2015 13:44)

Super úžasná poviedka. Píš, prosím, rýchlejšie!!!!!!!!!!!
Ahoj, didinka. Snažím sa naučiť veštiť a rozhodla som sa, že sa pokúsim uhádnuť tvoj vzhľad, vek a povahu.
Tvoj vzhľad :
hnedé vlasy, modré oči, pomerne vysoká.
Tvoja povaha :
cieľavedomá, múdra, vždy si stojíš za svojím a tvrdohlavá.
Tvoj vek :
17 rokov
Dúfam, že som sa trafila aspoň približne. Keď nie, tak mi prosííííííííím odpíš didinka...
Prajem ti pekný deň

Nepáči sa mi didinka...

(Martin Sejna, 21. 11. 2015 13:39)

Všetci komentujúci ťa dúfam povzbudili a pridáš novú kapitolu. Prečítala som si komentáre a niektoré sú na hlavu.
Taktiež sa mi nepáčia prvé časti komentáru didinky...

Rýchlejšie píš... Čakáme už celú večnosť...

(Tamarka Pelionová, 21. 11. 2015 12:23)

Ktorí komentár sa vám najviac páčil? Mne sa páčil ten Helenin...
Ale niektoré komentáre boli fakt divné...
A odkaz pre Sonku :
Všetci chceme, aby si v písaní poviedok pokračovala, nevšímala si hlúpe komentáre a aby si mala veľa úspechu.

didinka a Kiki ma neprávom urážajú

(Pavlínka, 21. 11. 2015 12:08)

Aby ste vedeli, ku kapitole dvanásť bolo venovanie. Keď neveríte pozrite sa...

Opäť súhlasím s didinkou

(Kiki, 21. 11. 2015 12:04)

Vážne!!!
K čomu venovanie.
Veď Sonka napísala túto skvelú kapitolu (aj poviedku)...
A súhlasím s didinlou aj s tým druhým...
Vážne máme tvoju tvorbu rádi a boli by sme radi, keby si poviedku dokončila... :-)

věnování? wtf?

(didinka, 20. 11. 2015 20:48)

k čemu věnování?? fakt tyjo, děti..
Sonka, hlavně ať víš, že máme tvojí tvorbu rádi a těšíme se na další kapitolku :) (samozřejmě mi 9 dní přijde už neskutečně dlouho :D)

Bomba!!!

(Pavlínka, 20. 11. 2015 19:47)

Úžasná poviedka!!! Prosím rýchlejšie píš.
Títo ľudia dávali krásne komentáre (keby si chcela urobiť venovanie...) :
Reni, Killia Ice, mravenec, kiki, Helena, Hermiona, Elsa Robinsová, Spencer, Karolínka, Julka, ANNA, Hanna Marinová, Lenka, Saxana, Cicilinka, Klára, Bianka, Zuzanka, didinka, Kiki, Iveta, Adrianka, Kitty Cat, Pavlínka a Lilinka.
Prajem všetkým menovaním veľa šťastia, lásky a úspechu!

Hups...

(Lilinka, 20. 11. 2015 19:35)

Chcela som napísať NEVŠÍMAJ SI HLÚPE KOMENTÁRE...

NEVŠÍMAJ SI HLúPE KOMENT8RE

(Lilinka, 20. 11. 2015 19:33)

Najlepšia poviedka, akú som kedy čítala. Som zvedavá, čo sa stane...

Na svete nenájdete lepšiu poviedku!

(Kitty Cat, 20. 11. 2015 13:05)

Nerob si ťažkú hlavu s tých niektorých blbých komentárov podo mnou.
Sú to len hlupáci a idioti a súhlasím so všetkými, ktorí hovoria, že táto poviedka je skvelá a tí, ktorí píšu blbé, hnusné komentáre, si nezaslúžia ani takúto parádnu poviedku čítať...
Prajem ešte veľa úspechu a krásnych kapitol a poviedok a aby ti každý písal len krásne komentáre, ktoré si zaslúžiš!!!!!!!!!!!!!!!

Súhlasím s Kiki a didinkou...

(Adrianka, 20. 11. 2015 13:00)

Už je to 9 dní, čo si nepísala žiadnu kapitolku...
Som taká zvedavá, že to už ani nejde vydržať...
Inak, na aký pár plánuješ písať ďalšiu poviedku?

Prekrásne!!!

(Iveta , 20. 11. 2015 12:57)

Máš úžasný talent!!! Krásna poviedka. A prosím, píš rýchlejšie kapitoly...
Ja už sa nemôžem dočkať.

Krása

(Kiki, 20. 11. 2015 12:53)

Úplne súhlasím s didinkou... Prečo píšu také zvláštne komentáre???
Inak úžasná kapitola, len tak ďalej...

achjo

(didinka, 20. 11. 2015 12:14)

No tyhle komentáře mi hlava nebere.. Vy musíte být psychicky labilní, to není možný...
Snad už se ti to tu nebude opakovat :)
Kapitola samozřejmě úžasná, jsem zvědavá, co teď na to Voldy :D

Chcem ťa vidiieť

(Profesor, 12. 11. 2015 14:50)

Chcem ťa vidieť...
tvoje skvelé poviedky...
si taká krásne...
chcem ťa vidieť NAHÚ
Odpíš...