Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


14. kapitola - Zničená duša

25. 11. 2015

 

Harry padol na kamennú zem. Spamätával sa z bolesti. Nadvihol sa a prichytil sa zábradlia. Rozhliadol sa. Bol na vysokej veži, ktorá stála na nejakom opustenom mieste. Všade naokolo bola iba vyschnutá zem s hlbokými ryhami. Slnko tu bolo nezvyčajne veľké. Pomaly zapadalo za horizont v prekrásnych farbách. Voldemort stál pri kamennom zábradlí a sledoval scenériu pred sebou. Jeho tvár mala oranžový nádych, keď sa od neho posledné lúče tej žiarivej gule odrážali.

Harry sa postavil a zadržal bolestný ston. Privrel oči a podopierajúc sa prešiel vedľa neho a rovnako sledoval to prírodne divadlo. Bolo fascinujúce, ako tie živé farby mizli a následne boli pohlcované temnotou. Pozrel na Voldemorta, keď ucítil jeho pohľad.

Červené oči boli stále prekvapené. Pozorne ho skúmali a postupne sa tie zreničky zužovali poznaním. Napadlo mu, že možno cíti jeho mágiu. Naposledy sa s Voldemortom v tomto čase stretol v piatom ročníku, kedy ho ešte nemohol cítiť, no teraz bol dospelý, mal sedemnásť a Harry vedel, že už ho Voldemort ako svoj náprotivok cítiť môže. A aj Harry ho cítil. Cítil jeho mágiu, ktorá sa okolo neho tiahla a objímala ho. Ich mágie sa priťahovali a maznali.

Červené oči sa od neho odtrhli, no ich mágie si robili čo chceli. Obaja to vnímali...

„Mám rád toto miesto,“ prehovoril Voldemort náhle. „Chodím sem zvažovať svoje nasledujúce kroky.“

Harry si jednou rukou držal stále slabo krvácajúce poranenie, zatiaľ čo s tou druhou sa pridržiaval zábradlia. „Zvažuješ či ma zabiť alebo nie?“ spýtal sa chraptivo.

Voldemort sa chladne uškrnul. „Ty vieš, že teraz ťa zabiť nemôžem.“

Harry vzhliadol na profil jeho tváre. „Takže si sa rozhodol získať konečne plnú moc, ktorú dosiahneme spojením mágií a až potom ma zabiješ.“ Harry sa nepýtal, konštatoval holý fakt.

Voldemort krútil s úsmevom hlavou. I keď úsmev na jeho novej tvári vyzeral vskutku hrôzostrašne. „Chýbal si mi... len ty si sa so mnou vždy dokázal rozprávať na rovinu a bez akéhokoľvek strachu či podlizovania.“

„Asi preto, lebo som tvojim náprotivkom...“

„Neverím, že som bol taký slepý, taký hlúpy, že som nevidel, že Harry Potter je kúzelník, po ktorom som toľko pátral od jeho zmiznutia. Mal som to zistiť už potom, čo si ma ako ročný zničil. Kto iný by niečo také dokázal v tak útlom veku?“ krútil hlavou nad vlastnou hlúposťou.

„Ja som ťa predsa neporazil, to ochrana mojej matky...“

Hadia tvár naňho vzhliadla. „Skutočne a to ti natrepal kto?“

Harry sa zamračil. „Dumbledo-“

„Samozrejme, že on,“ skončil mu do reči, „ten starý senilný blázon a tá jeho láska...“ prevrátil karmínovými očami. „Žiadna ochrana matky by ťa nezachránila pred mojou Avadou. Ak by to fungovalo takto jednoducho, potom by každý rodič danú ochranu svojmu potomkovi poskytol,“ odfrkol si. „Porazil si ma, pretože si bol mocný a naše mágie boli stvorené pre seba;  len ty dosahuješ rovnakej moci ako ja, len tvoja mágia je rovnako silná ako tá moja, preto si dokázal Avadu zastaviť a odraziť na mňa.“

Harry ho zamyslene počúval. „Myslíš, že to proroctvo... je ozaj pravdivé?“ spýtal sa a vzhliadol do jeho očí.

„Vždy som veril v proroctvá, no teraz o nich začínam pochybovať.“

„To kvôli tej veci s mágiou?“

Voldemort prikývol a prižmúril oči. „Prečo by nás príroda spojila, aby sme k sebe magicky patrili, keď nakoniec osud rozhodol, aby sme sa navzájom zabili?“

„Niekto sa s nami špinavo zahráva a baví sa na tom,“ odtušil a svoj pohľad vrátil späť k tomu výhľadu. Slnko už dávno zapadlo. Na atramentovej oblohe nebolo ani mráčika. Mesiac bol tiež väčší než normálne. Hviezdy blikali a trblietali sa. Bolo ich myriady – nesčíselné množstvo. Do tváre mu pofukoval slabý teplý vánok.

 „Vskutku,“ zašepkal Tom rovnako sledujúc temnú oblohu.

„Zmenil si sa, Tom. A teraz nemyslím fyzicky, ale nedodržal si svoje zásady. Vždy si predsa chcel, aby o nás muklovia vedeli, aby sme sa im nemuseli podriaďovať, ale miesto toho zabíjaš aj kúzelníkov! Z Rokfortských študentov sa pokúšaš vycvičiť armádu, ovládaš ministerstvo, no jediné načo ho využívaš, je pátranie po mojej osobe...“

„Temnota ma celkom pohltila, ovláda ma... nedokážem to zastaviť, až príliš som sa jej zapredal.“

„Pretože... si vytvoril viac než jeden horcrux, však? Preto je z teba toto monštrum...“

Voldemort mlčal, čo značilo, že mal samozrejme pravdu.

„Vracal si sa do tej knihy a Temnota si ťa úplne podriadila...“ rozprával Harry skôr pre seba.

„Pri poslednom horcruxe ma Temnota vzala na miesto... miesto tak desivé, že si ho nik nevie ani len predstaviť. Nemôžem ti povedať, čo to bolo za miesto a čo sa tam odohrávalo, pretože by ťa pohltilo šialenstvo a radšej by si sa zabil, než žil s vedomím, že také miesto tam niekde existuje.“

Harry sa striasol, keď sledoval tie oči, v ktorých sa mihala hrôza. V hrdle mu vyschlo a nasucho prehltol.

 „A vďaka tomu nado mnou Temnota získala úplnú kontrolu. Mám nevýslovnú chuť vraždiť a páchať zlo. Je to akoby som zomieral hladom, pričom jedlo je priamo predo mnou. A ja som hladný Harry, hladný po zabíjaní, mučení, ničení a nedokážem tento hlad zastaviť.“

Harry pevne stisol viečka. „Prečo ti... nestačil jeden horcrux?“

Voldemort vzhliadol na hviezdy. „Pretože, ak spravíš jeden... staneš sa závislým a túžiš urobiť ďalší a ďalší...“

Harry si povzdychol a podprel sa zábradlia, keď sa mu zahmlilo pred očami. Po tom mučení bol slabý ako mucha.

„Si pre Temnotu obrovským lákadlom, Harry... ona prehovára ma, aby som si ťa vzal a konečne získal silu, po ktorej tak veľmi túžim,“ červené oči iskrili hladom. Dúhovky i bielko mu zaplavila farba čierna ako uhlie.

Vyzeral monštruózne. Harry od neho inštinktívne ustúpil. „Tom? Bojuj s ňou...“ No jeho slová boli zbytočné.

Voldemort ho surovo schmatol a tresol ním o drsnú stenu. Harry hľadel do tých čiernych očí a bol zhrozený. „Tom...“

Voldemort bol akoby posadnutý. Dlhé nechty mu zaťal do krvácajúcej rany pod rebrami a Harry vykríkol bolesťou. Zahmlilo sa mu pred očami. Potom ho drsne chytil za vlasy a šklbol nimi. Surovo ho otočil chrbtom k nemu a vrazil ho o stenu. Harry bolestne stonal, keď si dobité čelo treskol o stenu. Takmer upadol do bezvedomia, ale to čo urobil Voldemort ho dokonale prebralo. Stiahol mu nohavice a bez akejkoľvek prípravy doňho vnikol. Harrymu sa zadrhol výkrik v hrdle. Mal pocit akoby ho niekto zaživa preťal ostrou sekerou. Slzy mu ihneď vyhŕkli z očí. Tá ruka ho ešte stále držala za vlasy a šticovala. Neviditeľné laná mu pripútali ruky. Nemohol s nimi vôbec pohnúť.

„Tom...“ zachraptil prosebne, pomedzi bolestné vzlyky.

Ten ohromujúci orgán sa v ňom začal horlivo hýbať a Harry si skutočne prial radšej zomrieť, než trpieť takou bolesťou. Tvár mal natisnutú o drapľavú stenu. No bolesť sa zrazu ohromne zväčšila a napodiv to nebola bolesť spôsobená surovými výpadmi do jeho útrob. Tomova mocná mágia začala obklopovať jeho telo. I jeho mágia sa vyrútila von a preplietala sa v úzkych nitkách vôkol tej druhej. Ich mágie sa spájali, čo bolo tak bolestivé, že i Voldemort si zaboril tvár do jeho vlasov a Harry cítil ako bolestne zatína čeľuste.

Magické pramene vôkol nich žiarili a osvetľovali celé okolie. Bol to krásny úkaz, no Harry sa dokázal sústrediť iba na bolesť. Naraz akoby niečo buchlo. Zo stien sa odlomili kúsky kameňov, keď sa ich mágie konečne spojili a vsali sa do nich. Harry hlasito zakričal a zvalil sa na zem spolu s druhým telom. Ich mágie aj so svetlom náhle zmizli a Harry si vydýchol úľavou. No potom ucítil starú bolesť od doráňanej zadnice, ešte stále krvácajúcej rany a otrieskanej hlavy.

Voldemort sa z neho prudko vytiahol. „Dopekla,“ počul ho hrešiť.

Harry vládal iba ležať. Nemal v sebe ani toľko sily, aby si vôbec obliekol nohavice. Na vnútornej strane stehien cítil teplú krv. Pár rúk mu zrazu nohavice opatrne vytiahol a kúzlom zaplo. Voldemort ho pretočil na chrbát.

Jeho oči už neboli čierne, ale opäť červené. „Odpusť... nechcel... nechcel som to urobiť takto...“

Harry nevládal nijak reagovať. Ucítil ako si ho silné paže vzali do náručia, tak ako to Tom zvykol robievať v minulom čase.

Počas premiestnenia stratil vedomie a keď ho nadobudol, ležal v známej posteli. Ak sa nemýlil, bol v komnate na Riddle Manore. Ešte stále bol v šoku, všetko sa stalo tak rýchlo. Cítil sa príšerne aj keď zadok ho už neštípal ani nebolel. Realita a udalosti posledných hodín sa dostavili. Roztriasol sa. On... Voldemort ho... znásilnil... a ich mágie sa zrejme konečne prepojili. Cítil tú silu, ktorá v ňom ticho driemala. Bolo to opojné a rovnako mohol cítiť i zmenu svojej mágie. Cítil v nej Voldemorta.

Rukou zašiel pod prikrývku a nahmatal si ten hlboký rez od noža. Ranu mal zviazanú. Vzhliadol na vysokú postavu v čiernom habite, ktorá stála chrbtom k nemu a hľadela z okna, za ktorým sa stále rozlievala tma. Zaplavila ho hrôza, keď si uvedomil, že Voldemort vďaka tomu, že ho znásilnil, získal moc, po ktorej vždy túžil. A ak ho Temnota natoľko ovládala, Harry nechcel ani len pomyslieť na to, čo sa bude diať.

Voldemort sa zrazu prudko prehol a vykašľal nejakú čudesnú čiernu hmotu. Potom vysilene klesol na kolená a rukami sa zaprel o zem. Jeho telo zachvátil kŕč a opäť začal prudko vykašliavať onú hmotu. Čo sa to s ním, dopekla, dialo? Lakťom si utrel ústa a kolísavo sa postavil. Potkýnajúc a s bolestnou grimasou, prešiel k posteli a bezvládne spadol vedľa neho.

Harry sa horko-ťažko posunul, aby mu vytvoril miesto a so strachom ho pozoroval.

Tom sa nahol k jeho uchu a pošepol: „Musíš ma zab-iť.“

Harry naňho vyvalil oči. „Len... tak sa mi vzdáš? Teraz keď máš kone-čne moc, po ktorej... si vždy túžil?“ spýtal sa chrapľavo a celkom zmätene.

Červené oči naňho unavene pozerali. „Posral som to... úplne som to skurvil... všetko... Temnota ma ničí a kradne mi moju moc... pre seba. Toto som nikdy... nechcel.“

„Tak s ňou... bojuj...“

„Ako mám... bojovať s niečím, čo je mnou? Ja som Temnota.“

„Ešte je v tebe stále kus toho Toma, ktorého som poznal v minulosti...“

„Ako so mnou vôbec môžeš... súcitiť po tom všetkom, čo som ti spravil? Len... pred chvíľou som... ťa znásilnil. Hnusím sa sám sebe... som ako zviera... je mi zle... nevládzem...“

Harry ho absolútne nespoznával. Voldemort mal svedomie? Videl mu v očiach, že sa nachádza nad priepasťou... Temnota ho celkom zruinovala. Tom sa vždy pýšil svojou silou, intelektom a výzorom a teraz? O všetko prišiel, už nemal nič. Bol zničený, ovládnutý šialenstvom a obludný. Nemal nič, čo bolo preňho tak dôležité, čo ho robilo tým mocným lordom Voldemortom. Teraz tu bola iba pokrivená schránka bytosti, ktorá bola kedysi dávno tým čarodejníkom, ktorý k sebe dokázal pripútať najmocnejších predstaviteľov kúzelníckej Británie.

„Zabi ma... zachráň ma, kým s tým viem aspoň trochu bojovať,“ naliehal potichu.

Harry sa sám čudoval, koľko sympatie napriek všetkému k Voldemortovi pociťoval. Nevedel či je to tým, že spojili svoje mágie alebo tým, že pred sebou videl zničeného muža.

„Neviem... či to dokážem,“ riekol a odvrátil od neho tvár.

„Zničím svoje horcruxy... všetko čo spravíš je, že ma prosto zabiješ... spôsobom, akým uznáš za vhodné.“

Harry zavrel oči. „Temnota ti nedovolí zničiť horcruxy, nedovolí ti nechať sa zabiť... bude bojovať. Konečne našla čarodejníka, skrz ktorého môže preniknúť do sveta... nevzdá sa ťa.“

Voldemort mlčal, a tak Harry otvoril oči a vzhliadol naňho. Jeho oči boli opäť zaplavené čiernou farbou. Tenké pery sa strašidelne usmievali. Harry sa zhrozil.

„Áno... správne, Harry. Nevzdám sssa. Zničím tvoj sssvet a všetci predo mnou padnú na kolená.“

Harry konal automaticky. Pevne zatvoril oči a svojou mágiou zatlačil na tú Tomovu, ktorá s Temnotou bojovala, no márne. Harryho mágia sa pripojila k jeho a spoločne Temnotu aspoň na chvíľu zahnali. Jeho oči boli opäť červené.

„Ďakujem,“ riekol sotva počuteľne.

„Zachránim ťa, Tom,“ riekol Harry odhodlane. „Zabijem ťa... tak, ako to predpovedalo proroctvo.“

Voldemortove oči boli plné vďaky, nikdy v nich podobnú emóciu nevidel. Hoci sa Voldemort len sotva podobal človeku, pôsobil nezvyčajne ľudsky. Dokonca ľudskejšie, než keď mal svoju pôvodnú atraktívnu podobu.

„Zničím horcruxy,“ prehovoril zachrípnuto a začal sa stavať, no Harry ho zadržal.

„Prosím... dnes nie... počkajme aspoň do zajtra,“ zašepkal a pritisol sa k nemu. Ich mágie spokojne priadli, keď boli v takej blízkosti. Rukou ho objal vôkol pásu a hlavou sa uložil na jeho hruď.

Voldemort bol zmeravený jeho konaním, no nakoniec sa s povzdychom uvoľnil a zaboril si tvár do jeho vlasov. „Nerozumiem, ako mi príroda mohla vybrať niekoho ako ty. Nezaslúžim si ťa.“

„Možno práve preto sme boli spojení... lebo len ja dokážem chápať tvoje činy... a len ja v tebe dokážem vidieť a prebudiť aspoň trochu ľudskosti.“

ooOoo

 

Keď sa prebudil neočakával, že priestor vôkol neho bude zahalený čiernym mrakom, skrz ktorý nebolo vidno absolútne nič.

„Tom?“ spýtal sa do ticha a šmátral vôkol seba. Bol si celkom istý, že nie je slepý. No bol dezorientovaný, nerozumel čo sa to deje. Cítil Voldemortovu mágiu, bola blízko... jeho súčasťou.

„Uteč...“ zachripel známy hlas.

Harry započul šepot. Mrazivý akoby bol z celkom iného sveta. Šepot Temnoty, ktorý už mal možnosť počuť v minulom čase, keď sa dočítal o horcruxoch v tej osudnej knihe.

Môj... môj... si môj...

No Temnota sa neprihovárala k nemu, ale k Tomovi.

Zabijem... jeho... zabijem... on... mi ťa berie... on...

Prečo mal sakra pocit, že Temnota tým „on“ myslela jeho osobu?

„Nie!“ zakričal ktosi.

Šepot bol čoraz hlasnejší, tma hustejšia, čierny mrak šušťal a vydával čudesné zvuky. Harrymu sa z toho zdvíhal žalúdok. Nevidel nič. Dokonca si už ani nebol istý, či stále sedí na posteli.

Zabijem... ty si môj... navždy môj... nesmrteľný...

Harry sa na slepo postavil. No uvedomil si, že nestúpil na zem, ale do niečoho mäkkého, bahnitého. Zodvihol nohu a opäť ju položil do tej hmoty, ktorá mierne mľaskla. Rukami šmátral pred sebou a snažil sa chytiť steny, no akoby tam žiadna nebola. Začínal si byť istý, že sa nenachádza v komnate na Riddle Manore. Ale ak nebol tam, tak kde sakra bol?

„Tom!“ zakričal, no jeho hlas znel akoby vychádzal z obrovskej diaľky a nie z jeho hrdla.

Začal kráčať rovno, ruky mal vystreté pred sebou. Zem bola stále pokrytá tou podivnou hmotou.

Poď... môj... zabijem...

Harryho zrazu neviditeľná päsť udrela do žalúdka. Prudká bolesť ho prinútila klesnúť na kolená priamo do tej mazľavej hmoty. Zmätene sa rozhliadol po čierno-čiernej tme a zbadal červené svetielka... nie boli to oči... žmurkali. Zahalil ho chlad, ktorý mu postavil všetky chlpy na rukách. Opäť sa zdvihol na nohy a kráčal k tým očiam.

Niečo okolo neho prudko prebehlo. Takmer sa ho to dotklo. Otočil sa no nič nevidel. S rýchlo bijúcim srdcom pokračoval vpred.

Oči žmurkli naposledy a zmizli. Harry zastal, keď započul smiech. Zúfalý smiech. Ozýval sa akoby ozvenou.

„Haló?“ spýtal sa do ničoty.

Začínal byť na smrť vystrašený. Naraz zbadal úzky pás svetla. Rozbehol sa za ním. Bola to lampa. Normálna pouličná lampa. A priamo pod ňou sedela detská postava chlapčeka. Čiernovlasý chlapec mal kolená pritisnuté k hrudi a tvár sklonenú. Vôkol lampy bola hustá tma a fúkal tu vietor.

„Hej,“ prehovoril k nemu opatrne.

Vďaka svetlu konečne mohol vidieť, že hmota, po ktorej kráčal sú... sú ľudské vnútornosti. Krv a orgány rozbrblané na kašu. Naplo ho. Prehltol horké sliny a podišiel k postave, ktorá začala nariekať. Potichu.

Harry si kľakol pred chlapca a chytil ho za rameno. „Pomôžem ti odtiaľto...“ prehovoril k nemu.

Chlapček k nemu vzhliadol. Jeho tvár bola biela ako plátno. Oči hnedé ako čokoláda a pod nimi kruhy tmavé až fialové.

„Koľko máš rokov?“ spýtal sa a neprestajne si ho obzeral.

„Šesť,“ riekol a utrel si slzy.

Chlapec bol oblečený v podivnom muklovskom odeve. Taký druh oblečenia sa musel nosiť tak pred šesťdesiatymi rokmi...

„Ako sa voláš?“

Chlapček ho skúmal očami. „Tom.“

Harryho takmer porazilo. „Riddle?“

Chlapčekov pohľad začínal byť podozrivý. „Ako to vieš?“

„Poznám ťa...“

Čo to kurva má znamenať? Ako to, že v tomto podivnom mieste stretol šesťročného Voldemorta?

Harry mu pomohol na nohy. „Musíme sa odtiaľto dostať, chyť sa mojej ruky,“ riekol mu a začali kráčať preč od lampy.

Môj... nezoberieš... môj

 „Ja nemôžem ísť preč,“ riekol zrazu malý Tom a pustil sa jeho ruky. „Upísal som sa Temnote a preto v nej musím ostať už naveky.“

„Nie... nemôžeš tu ostať!“ naliehal Harry.

„Temnota ťa vtiahla do svojich útrob. Chce ťa dostať, chce ťa zabiť. Skloň sa ku mne,“ riekol a natiahol k nemu ruku.

Harry sa sklonil a menšia dlaň ho chytila za čelo. Zatvoril oči. Počul príšerný výkrik samotnej Temnoty.

Keď otvoril oči hľadel na slabomodrý baldachýn. Bol zmätený a bolo mu zle.

„Si hore, vďaka Merlinovi,“ prehovoril hodvábny hlas. Veľká, no hebká dlaň mu pohladila čelo.

Harry sa pootočil k onej osobe. „Lucius,“ riekol chraptivo a pomaly sa posadil.

Lucius sa k nemu pritisol a objal ho. Harry zatvoril oči a vychutnával si ten pocit. Pevne zvieral väčšie telo a bruškami prstov hladil jeho chrbát. Hlavu mal zatlačenú v jeho ramene. Cítil ako mu splašene tlčie srdce. V žalúdku mu poletoval celý kŕdeľ motýľov.

„Kde som sa tu vzal?“ spýtal sa a odtiahol sa od neho.

Lucius naňho hľadel bez žmurkania až to začínalo byť strašidelné.

„Lucius?“

Ružové pery sa stočili do úsmevu. Neprirodzene širokého úsmevu až odhalil rad bielych zubov.

Svalnatá ruka sa k nemu natiahla, pričom sa výraz jeho tváre vôbec nezmenil. Tá ruka ho schmatla pod krk a tisla.

Harry prekvapene vyvalil oči. „Lu...“ nemohol dýchať.

Ruka ho pustila a odtiahla sa od neho. Lucius naňho stále hľadel bez akéhokoľvek pohybu mimických svalov. Šialená grimasa na jeho tvári bola hrôzostrašná.

A Harrymu došlo, že musel byť stále na tom strašidelnom mieste.

„Poď!“ zakričal mužský hlas a Harry, ignorujúc Luciusa, utekal za ním.

Priestor sa začal meniť a okolie opäť zahaľoval čierny opar.

„Tu som!“

Harryho ten hlas lákal akoby ho poznal. Tma bola už všade vôkol neho. Žlté oči ho sledovali z diaľavy. Harry tento krát dovidel na zem. Z pod rozšliapaných vnútorností sa začali vynárať neľudské ruky. Snažili sa ho chytiť.

Môj... zabiť... zabiť...

Harry sa im uhýbal, snažil sa utekať, ale prepadala ho slabosť. Zrazu ho niekto chytil za ruku a odviedol ďaleko od žltých očí a rúk vynárajúcich sa zo zeme.

Zastali pred nejakým rozpadnutým domom, ktorý bol zarastený zvädnutými rastlinami. Prešli za bránu, ktorú druhý chlapec zatvoril. Lampička pred domom sa rozsvietila a on mohol vidieť osobu, ktorá ho zachránila.

Aj toto bol Voldemort, ale mal zrejme sedemnásť nie šesť. Vedel to... pamätal si ako mu Dumbledore ukazoval spomienku na mladého Voldemorta v mysľomisi.

„Tom?“ spýtal sa Harry roztrasene.

„Tu na pozemkoch tohto domu sme v bezpečí, Harry. Možno si už pochopil, že sa Temnota dozvedela, že moje staršie ja chce zničiť horcruxy, aby si ho mohol zabiť. Preto si ťa vzala. No ty tu nemáš čo robiť. Si čistý... si tu anomália a navyše, tento svet Temnota vytvorila len pre mňa. Pre svojho obľúbenca... nachádzajú sa tu úlomky mojej duše. Preto ma môžeš stretnúť v rôznych vekových kategóriách. A ty tu proste nemôžeš byť a Ona to vie... no je zúfalá...“

Harry už ničomu nerozumel. Len zmätene počúval, čo rozprával ten chlapec.

„Nikdy som nemal vytvoriť horcruxy. Nikdy som sa nemal dotknúť tejto najtemnejšej mágie. Moje staršie ja trpí... musíš ho zachrániť, Harry. Vysloboď nás všetkých,“ riekol načo sa vedľa nich začali objavovať postavy.

Každý z tých ľudí bol Tom Riddle v rôznom veku. Všetky hnedé oči naňho hľadeli s prosbou.

„Dostaň nás odtiaľto, Harry. Prosím,“ prehovorili unisono.

Harry prechádzal pohľadom od najmladších Tomov až po najstarších. „Nik si nezaslúži byť na mieste ako je toto...“ riekol potichu.

„Musíš nás zabiť... a vyslobodiť... tam vonku... už to nie sme my...“ riekli opäť celkom naraz.

Najstarší Tom podišiel k nemu a pohladil mu líce. „Len ty nás môžeš zachrániť... ty si náš náprotivok,“ hnedo-oký muž sa pousmial a vtisol mu nežný bozk na čelo. V tej chvíli Harryho obklopilo oslepujúce svetlo a bolesť. Temnota sa mu zarývala do tela a snažila sa ho zadržal vo svojom svete,  no Harry už bol v tom svojom.

Zhlboka dýchal a celý sa triasol. Ležal na zemi v komnate Riddle Manore. Vydýchol si. Čo to kurva bolo?

Skláňal sa nad ním Voldemort. „Musíš ujsť, kým nezničím horcruxy,“ prehovoril zachrípnuto. „Inak sa ťa Temnota opäť pokúsi dostať...“

Harry naňho zmätene žmurkal. „Ona... vieš predsa, že ti ich nedovolí zničiť... bude ťa chcieť ovládnuť a zabrániť ti v tom.“

„Budem s ňou bojovať...“

„Dovoľ mi pomôcť ti,“ naliehal a nemohol prestať myslieť na to, čo zahliadol v temnom svete, ktorý bol stvorený pre Voldemortove úlomky duší. Spomínal na tie úbohé duše, ktoré neuveriteľne trpeli. Merlin... zrazu bolo také ľahké zabudnúť na všetko zlé, čo mu Voldemort vykonal. Pretože mohol vidieť ako veľmi trpí. Konečne pochopil jeho osobnosť, jeho konania.

Kedysi to bol len chlapec, ktorý nemal nikoho a chcel dokázať, že právom patrí do kúzelníckeho sveta. Jeho nadpriemerná inteligencia ho poháňala vpred a snažila sa vymyslieť spôsob, ako aj ostatných presvedčiť, že i on sem môže patriť, že i on ako polovičný, ktorý vyrastal medzi muklami, môže niečo dokázať – niečo veľké. A tak našiel tú knihu a nechal Temnotu, aby si ho raz a navždy vzala, čím zničil celú svoju bytosť. Zruinovala celý svoj život. Temnota ho zmenila na monštrum, ktoré vraždilo a ničilo. Možno Voldemort vykonal neospravedlniteľné činy a to hlavne jemu. No aj on a hlavne tie úbohé časti duše, ešte nevinného Toma, si zaslúžili pokoj a nie večnú bolesť a útrapy.

Červené oči ho zničene sledovali. „Harry, zvládnem ich zničiť... ty sa hlavne priprav na zničenia mňa samého. Temnota sa skrz mňa bude brániť, bude bojovať. Nebudeš to mať ľahké, no si jediný, kto to môže dokázať.“

Harry sa posadil a pozeral do tých krvavých očí. „Ako ťa potom zabijem? Predpokladám, že obyčajné smrtiace kúzlo stačiť nebude...“

„Domnievam sa, že by mohol zabrať Chrabromilov meč. Je to mocná magická zbraň a čo je dôležité, bola stvorená z čistoty, len tá môže zničiť niečo tak špinavé ako som ja.“

„Takže... keď sa opäť stretneme, bude to chvíľa, kedy ťa budem musieť zabiť?“

Voldemort sa pousmial a Harry na malú chvíľu mohol v tej hadej tvári zazrieť Toma, ktorého poznal v minulom čase, nie toho, ktorý ho na začiatku mučil, ale presne toho, ktorý ho k sebe vzal, keď mu bolo v živote najťažšie. Keď nemal Bellu, ani Luciusa a keď ho všetci slizolinčania odsudzovali. V tej dobe ho začal svojim spôsobom ľúbiť. Iste na tom mala veľký podiel ich mágia, no Tom tam preňho bol... vždy. A teraz tu bude on preňho, nech už sa stalo, čo sa stalo.

„Toto je lúčenie, Tom?“ spýtal sa Harry roztrasene, zrazu mu začalo byť ťažko. Jeho mágia sa zúfalo naťahovala k Voldemortovi.

„Kiež by som ťa našiel skôr, Harry... skôr než som začal prepadať Temnote, možno by všetko bolo iné. Možno by sa nič z tejto hrôzy nikdy nestalo.“

Harry na malú chvíľu zatvoril oči a predstavil si jedenásťročného Toma, s ktorým sa zoznamuje v Rokfortskom exprese. Možno sa to udialo v nejakom alternatívnom vesmíre, no nie tu. Možno by skutočne všetko dopadlo inak, keby sa narodil o niekoľko rokov skôr a mal možnosť sa s malým Tomom stretnúť a byť mu priateľom a neskôr možno láskou. No ich realita bola iná a nikdy sa už zrejme nedozvedia, čo všetko by sa zmenilo, ak by mali danú možnosť.

Harrymu sa do očí nahrnuli slzy, no usmial sa. „Predstav si Tom, že niekde v inom vesmíre, v inom čase, sa všetko stalo inak...“

A Harry videl a cítil, že Voldemort chápe, tak ako vždy. Úsmev mu bol opätovaný. „Onedlho sa stretneme, Harry.“

„Čoskoro,“ zašepkal Harry a hneď na to mu Tom vložil do ruky prenášadlo, ktoré ho prenieslo späť na Malfoy Manor.

logo.png

 

Miniaplikace

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Čo bude ďalej?

(Elsa Robinsová, 27. 11. 2015 13:07)

Kapitolka najlepšia. V druhej polovici kapitolu som to nemohla prestať čítať. Druhá polka kapitoly (aj prvá) bola jednoducho úžasná, krásna a perfektná. Už sa mi o tom aj snívalo.
Podľa mňa tie komentáre urobila nejaká pubertiačka/pubertiak a nie sama, ale spolu so svojimi pubertiackymi kamarátmi.
Odkaz pre Kiki: Niektorí ľudia napíšu komentár a vidia, že všetci sú proti nemu a tak napíšu nejaké komentáre za iných, aby sa podporili a aby to vyzeralo, že s ňou/ním veľa ľudí súhlasí.
A tak tiež ma napadlo, že tie komentáre písal nejaký chlapec. Mohol si dávať mená, akože dievča a písať, akoby bol dievča, ale môže to byť aj chlapec.
Som zvedavá, kedy bude nová kapitolka! Dúfam, že čoskoro a, že bude najlepšia zo všetkých.

????

(Kiki, 26. 11. 2015 19:51)

K minulé kapče: tedy ty komenty jsem tam nečetla dokud na ně nebylo poukázání zde. Mě přišlo už předtím šílený že nějaké malé dítě se tam dožaduje věnování u kapitoly (no jo, děti na internetu že? nikdo to neuhlídá, ale stejně by k takovým povídkám neměly mít přístup, chtělo by to rodičovský zámeček...), ale pak čtu dál a dál a koukám, ona ta dotyčná osoba si dokonce vzala můj nick a psala za mě jakože souhlasím s nějakou Pavlínkou? WTF? jenom pro info oné dotyčné stupidní zlodějky a lhářky která má tendenci psát za nicky jiných aby se podpořila - já píšu vždy a všude česky! Slovensky psát neumím, takže tohle ti fakt moooc ujelo. Měla bys přestat trapčit a sebrat se. Právě z podobných případů vznikají internetové šikany ale tímhle si o to vyloženě říkáš sama.

K autorce: já bych zkusila bloknout přístup nebo aspoň psaní komentářů od té IP adresy, ze které všechny ty nesmyslné komentáře posledně přišly. Člověk si tím ušetří mnohé ;)

K poslední kapitole:
Hořkost z mírně vtíravého konce a nevyhnutelně smutnému napětí tohohle děje se skloubí s jakousi lítostí a sympatií kterou jsem si k mladší verzi Voldemorta už v povídce vytvořila. Konec nelze odvrátit ale podáváš nám ho tu po hořkých lžičkách :D skvěle si tu hraješ se čtenářem jako kočka s myší. Inu četla jsem mnohé, musím říci že i špatný konec nebo smutný se dá v pohodě s oslzenýma očima přečíst s jakousi tetelivou čtenářskou dušičkou uvnitř mě, jenom když je to pak podáno nějak..osudově, s nadějí v něco lepšího nebo že se na tom zkrátka najde něco povzbudivého. Furt tak nějak doufám že tady nebude Voldy jen "záporák co si zaslouží smrt" protože byl už i vykreslen jako lidská bytost. Což určitě víš protože to ty jsi ho takhle vykreslila záměrně a teď mě nutíš ho děsně litovat :D sakra doufám že bude konec nějaký unositelný abych se jednou mohla i k povídce zase po čase vrátit a znovu si ji přečíst. Já vím že jeho smrt je pro děj prakticky nevyhnutelná - Lucík a Harry zřejmě skončí spolu a nikdo jim nesmí pekážet,ale i pro tu jednu chvíli kdy mladej Lucius se vymlaskával po chodbách s Narcissou a Tom byl ten chápající utěšitel, ne fakt doufám že budeš mít slitování nejen k Voldymu ale i k věrným čtenářům :D ovšem tohle je jen mé doufání a je mi jasný že si s náma budeš dál hrát (což mimochodem není taky na škodu, čtenář má být napnutý ;) jakmile se dá děj dopředu odhádat a má tě jako autorku přečtenou, je konec pisatelské kariéry :D )

*_*

(Kilia Ice , 26. 11. 2015 19:36)

Áno.... Len škoda, že ho Harry musí zabiť. Dúfam ale, že všetko dobre dopadne. Už sa nemôžem dočkať pokračovania. Len tak ďalej ;-) :-D

krásna

(zubejda, 26. 11. 2015 18:58)

Poviedka je užasna a autor ešte lepší. nepozeraj na druhých ale píš podľa seba pretože len vtedy dávaš do toho to pravé ako sa hovorí orechové. Je ľahšie niekoho posudzovať ale ťažšie je niečo vytvoriť a tých pár ľudí ktorý sú dobrý je veľmi málo a ty patríš medzi nich :-) len tak ďalej:-)

Bola by veľká škoda, keby si s písaním sekla

(Lucy, 26. 11. 2015 14:14)

Och, ja som tak rada, že pribudla nová kapitola...
Po tých niektorých komentároch som si myslela, že s písaním sekneš a ja by som sa ti ani nedivila...
Krásna kapitola (super je vždy) a už sa nemôžem dočkať ďalšej.
Dúfam, že som ťa aspoň trochu potešila a dúfam, že tu nepribudnú nejaké detinské a zbytočné komentáre (ako si sa Sonka vyjadrila v úvode).

Som zvedavá na pokračovanie

(Helena, 26. 11. 2015 14:07)

Super úžasná kapitola. Kedy bude ďalšia? Prosím rýchlo píš, ja sa už nemôžem dočkať. Teším sa stretnutia po tomto všetkom Harryho, Belli, Severusa a Luciusa. Krásna poviedka, najlepšia( spolu s Krvavým proroctvom a vždy si to bol ty), akú som kedy čítala. Na túto kapitolku som čakala 15 dní, čo je podľa mňa večnosť. Ani nevieš, ako som sa potešila, keď som uvidela, že príspevkov je 14. Dúfam, že kapitolka bude už nevidieť a, že ešte napíšeš veľa krásnych poviedok.

+++

(Reni, 26. 11. 2015 12:34)

Nevím proč, ale čekám v happyend z voldyho strany, i když vím že povídka je o úplně jiném páru :D Jinak tato část skvělá jako obvykle, sice trochu drsnější ale to mi vůbec nevadí a už ted se těším na další část! :)

...

(mravenec, 26. 11. 2015 8:14)

krásné, vypadá to, že jdeme do finále. Obdivuji konstrukci tohoto příběhu. Není to žádná legrace dát posuny v čase tak, aby vše dokonale sedělo a vysvětlilo mnohé a tobě se to podařilo skvěle a přitom je to napínavé a i zajímavá love story.

Co se komentářů u minulé kapitoly týče, nestojí to za to, nechat se tím odradit.:-)

popojedeme :D

(Vai, 25. 11. 2015 23:29)

Tak ne, že bych chtěla naléhat,ale chce to nutně další kapitolu. Nechat to takto rozepsané je vcelku zle od tebe. Dost dobrá kapitola a těším se na pokráčko, snad bude co nejdříve....