Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


15. kapitola -Než si odišiel, naučil si ma odvahu hviezd

8. 12. 2015

 

Harry nohami dopadol na mramorovú podlahu priamo v luxusnej jedálni, ktorá bola celkom tmavá, len pár sviec na dlhom jedálenskom stole, osvetľovalo miestnosť. Za stolom sedela zhrbená postava, ktorá sa držala za hlavu a úpenlivo listovala v nejakej hrubej knihe.

Oná postava sa zrazu narovnala a prestala vo svojej činnosti. Harry stál na mieste ako skamenený a nedokázal sa pohnúť.

Pán domu sa zrazu obzrel a strieborné oči hľadeli priamo naňho. Nato blondiak okamžite vyskočil na nohy až stolička, na ktorej sedel, padla na zem.

„Harry...“ šepol.

Harrymu akoby zamrzol i jazyk. Srdce mu bilo tak hlasito až mal pocit, že mu každú chvíľu prebúra hrudný kôš. Lucius... bola to akoby večnosť, čo ho videl naposledy. Akoby celá večnosť ubehla odvtedy, čo sa s ním zoznámil, spriatelil a neskôr i zamiloval.

Lucius prekonal tých pár metrov, ktoré ich delili a neisto sa k nemu priblížil akoby si on sám nebol istý tým, či k nemu ešte Harry vôbec cíti to, čo v minulom čase. Strieborné oči boli tak iné, ako ich poznal z tohto času. No tak známe z minulého času. V tomto čase Malfoya nenávidel, rovnako ako jeho rozmaznaného syna, ktorý býval jeho rivalom. No v tom minulom bol Lucius Malfoy jeho osudovou láskou. Mužom, ktorý preňho znamenal celý svet.

Luciusove oči tak mäkko hľadeli do tých jeho. Jeho dlaň sa opatrne dotkla jeho líca. Pohladil ho.

„Harry...“ zopakoval zastreným hlasom.

Lucius bol od neho o hlavu vyšší, vždy bol nadpriemerne vysoký, po svojom otcovi. Harry privrel oči a vychutnával si ten dotyk a ten pocit, že je opäť so svojou spriaznenou dušou. So svojim mužom. Skrz pootvorené pery mu unikol povzdych. Harry otvoril oči a opäť sa stretol s tými striebornými, ktoré ho sledovali a prosili, aby dal niečím najavo či ho ešte stále ľúbi, či je ešte stále jeho aj napriek všetkému...

A tak Harry toho nového, no pri tom stále rovnakého, Luciusa objal. Pevne, dychtivo a vrúcne. A Lucius mu okamžite objatie s rovnakou vervou opätoval.

„Neveril som, že ešte niekedy... nedúfal som,“ šepkal mu do vlasov a bozkával ho na ne. „Nikdy som ťa neprestal milovať... nikdy som ťa neprestal hľadať... ver mi... Harry. Och, bože...“ rozprával vzlykavo.

„Už som tu, Lucius... už som tu...“ pošepol mu Harry do krku a hladil ho po chrbte.

 „Každý deň od tvojho zmiznutia bol jedným veľkým utrpením. Nechutilo mi jesť, piť... chcel som len zatvoriť oči a spať navždy a prebudiť sa v deň, kedy sa mi opäť vrátiš.“

Nech už ubehlo od jeho zmiznutia nevedno koľko rokov, Lucius bol stále jeho Luciusom... stále a navždy. Áno, ich láska v minulom čase bola silná, ale Harry stále nemohol uveriť, že i po toľkých rokoch ho Lucius miluje tak vrúcne a tak vášnivo a celým srdcom. Bolo neuveriteľné, ako ten vždy chladný muž, ktorý nikdy neprejavoval city, dokázal takej  nekonečnej lásky.

„Milujem ťa, Lucius a je mi úplne jedno, aké vzťahy máme v tomto čase... milujem.“

Lucius ho stisol pevnejšie až začal mať Harry problémy s dýchaním, ale stále si pripomínal, že Lucius naňho čakal  nekonečných 23 rokov. Harry si nevedel predstaviť akoby to vydržal on. Iste by sa zbláznil a umrel by od žiaľu.

Nemal tušenia, koľko tam tak stáli. Čas zrazu prestal byť dôležitý. Nakoniec sa od neho Lucius mierne odtiahol tak, aby mu mohol pozerať priamo do očí. Luciusov pohľad bol žiarivý akoby po nekonečnom čase našiel svoj stratený poklad. Naklonil sa k nemu a jemne sa dotkol svojimi perami tých jeho. Harry si povzdychol, keď ucítil tie známe pery a keď ho naplno obklopila Luciusova vôňa a teplo jeho tela. Luciusova mocná ruka ho nežne chytila okolo pásu a pritiahla si ho k sebe. Harry cítil, aký je Lucius opatrný, a tak ho chytil za zátylok a bozk prehĺbil. To zrejme Luciusa nakoplo a ich bozk bol zrazu vášnivý a dravý, plný zúfalstva a túžby. Ich jazyky sa stretli a zvádzali sladký tanec. Harry naraz ucítil na svojej tvári slzy, ktoré avšak neboli jeho. Počas bozku presunul svoju dlaň na jeho tvár a palcom horúce slzy utieral. Odtiahli sa od seba, keď začali lapať po potrebnom kyslíku a Lucius ho ihneď opäť objal a Harry sa nikdy v tomto čase necítil byť tak veľmi milovaný.

„Nevieš si ani len predstaviť... aké to pre mňa bolo, keď ťa priviedli na Manor... a musel som sledovať ako ťa Bella mučí. Iste, že som... jej to zakázal, ale poznáš ju... nikdy na moje slová nedala... ja by som ti nedokázal ublížiť... nikdy...“

Harry mal zaborenú ruku v jeho dlhých zlatých vlasoch a nevedel sa ho nabažiť. Chcel ho takto objímať navždy.

„Vôbec si sa nezmenil,“ prehovoril Lucius zachrípnuto. „Si stále taký mladý a nádherný... zatiaľ čo ja som už... starý.“

Harry sa od neho mierne odtiahol a hľadel mu do sklonenej tváre. „Je mi to jedno, Lucius... možno som mladý, no vnútri som rovnako starý ako ty. V tomto čase som musel dospieť rýchlo.“

Lucius ho nežne chytil za čeľusť. „V tomto čase si si toho vytrpel veľa, nikdy by som nedopustil nič z toho, čo sa ti stalo, ak by som čo i len tušil... ak by som nebol slepý... mal som ťa spoznať... ja som ťa mal spoznať!“

Strieborné oči sa leskli od sĺz, keď hľadeli do tých jeho. Chcel mu skočiť do reči a uistiť ho, že to rozhodne nie je jeho chyba, no Lucius pokračoval: „Nedovolím... už nikdy... aby sa ti stalo niečo zlé... si môj a ja ťa budem chrániť, pokým bude moje srdce tĺcť.“

Harry sa naňho usmial a naklonil sa, aby ho mohol pobozkať, keď sa zrazu dvere prudko otvorili a dnu vošla Bellatrix.

„Už si niečo našiel? Týmto tempom Harryho nikdy nenájde-“ zarazila sa, keď ich zbadala v objatí. „Ou...“ jej pery sa zrazu stočilo do širokého úsmevu.

A Harry mal náhle pocit akoby by bol späť v minulom čase, akoby bol opäť Harry Alexander Snape, akoby sa nič z tohto času nikdy neudialo. Bella bola stále jeho najlepšia priateľka a nie vrahyňa jeho kamarátky a krstného otca. Miloval Bellatrix, jeho city sa spolu spoznaním minulého času vrátili a nedalo sa ich ignorovať. No mohol jej odpustiť zabitie ľudí, ktorých miloval zase v tomto čase? Hneď za ňou sa zjavil Severus a Harry si plne začal uvedomovať, že Severus bol jeho profesorom, ktorého nenávidel a ktorý zabil Dumbledora bez mihnutia oka.

No láska, akú cítil v minulom čase k Severusovi bola neprekonateľná. Bola to bratská láska – už od jeho narodenia ho chránil a miloval celým srdcom. Zomrel by preňho, urobil by preňho nemožné a tú lásku cítil stále. Stále to bol jeho malý brat, nech už bol akokoľvek starý, nech už sa medzi nimi udialo v tomto čase čokoľvek. Stále to boli tie ónyxové oči, ktoré hriali len, keď pozerali naňho, stále mal tie dlhé čierne vlasy, za ktoré sa zvykol schovávať kvôli nízkemu sebavedomiu... vždy bol taký silný a krehký zároveň.

Bože, toto bolo také ťažké... tak veľmi ich miloval, tak prečo mu museli v tomto čase toľko ublížiť? Ani si neuvedomil, kedy sa odtiahol od Luciusa. Šesť párov očí ho sledovalo a Harry videl, že majú strach z jeho odmietnutia. Toľko ho hľadali, toľko za ním smútili a teraz ho konečne našli a on zrazu nevedel, čo má robiť so všetkými tými protikladnými citmi, ktoré v jeho vnútri zvádzali boj.

Spomínal na tú nenávisť, ktorú cítil, keď Siriusa zasiahlo Bellatrixine smrtiace zaklínadlo. Spomínal na jej posmech a na to, ako ju zabíjal v mysli zakaždým, keď počul Hemionin krik počas toho, ako ju mučila. No hneď na to sa mu do mysle vkrádali spomienky na Bellatrix, ktorá ho vždy chránila, ktorá mu bola sestrou, na Bellu, ktorá ho učila bozkávať... ktorá vždy stála pri ňom, keď ostatní nie.

Lucius ho opatrne chytil za rameno, ale Harry zrazu zistil, že do jeho pľúc neprúdi kyslík, potreboval ísť na vzduch – hneď!

Ignorujúc ich sa premiestnil na najbližší balkón. Oprel sa o zábradlie a zhlboka dýchal. Prečo sa toto všetko muselo stáť práve jemu? Prečo naňho rodičia nedávali väčší pozor, keď sa hral s tým nešťastným Časovratom? V jazve mu začala tepať ostrá bolesť, videnie sa mu začínalo rozostrovať. So zalapaním po dychu sa zviezol na chladnú zem a pred očami sa mu začali mihať obrazy.

V kostnatých rukách zvieral zlatý medailón a mieril naňho prútikom. Medailón sa zrazu otvoril a na malú chvíľu ho zahalil tieň čierny ako bezhviezdna noc. Pocítil bolesť akoby ho niekto trhal na dve polovice tupým nožom, a potom zrazu všetko skončilo. Medailón sa rozbil a následne roztavil do čudesnej hmoty.

„Ešte štyri, Harry... zvládnem to... Temnota sa ma pokúša zadržať, ale čerpám silu z tvojej čistej mágie, ktorá mi pomáha nad ňou víťaziť,“ ozval sa mu v hlave Tomov hlas.

Naraz obrazy vymizli a ostalo len nepríjemné pálenie v jazve. Tom práve zničil jeden z horcruxov. Aké absurdné, že veľký Temný pán sa sám zabíja...

Naraz si uvedomil, že stále sedí na zemi, ale niekto ho pevne držal v náručí. Bez toho, aby otvoril oči sa do objatia oprel a plnými dúškami vdychoval tú vôňu – ktorá ho vždy upokojila, pretože vďaka nej vedel, že on je blízko, že je tu s ním.

„Viem, že je to pre teba ťažké, Harry,“ prehovoril niekde pri jeho uchu. „Neviem si ani len predstaviť, čo musíš prežívať, ale... stále sme to my.“

„Ja viem,“ zamumlal Harry do jeho ramena a ignoroval slzu, ktorá mu unikla spod viečka. „Ale je to všetko... také chaotické a mätúce.“

„Neprežil by som, ak by si ma odmietol aj keď si to plne zaslúžim po tom, čo som ti spravil v tomto čase. Mrzí ma to... všetko.“ Jeho hlas bol kajúcny a plný výčitiek k sebe samému.

Harry sa od neho zľahka odtiahol. „Skutočne si myslíš, že by som ťa dokázal odmietnuť? Po tom všetkom? Pre Merlina, Lucius... milujem ťa! To predsa vieš,“ hovoril rozhodne a rýchlo ho pobozkal na ústa. Lucius ho automaticky chytil za zátylok a pritlačil si ho tesne k sebe.

„Tvoje bozky... chýbali mi. Nik nevie bozkávať tak ako ty,“ šepol mu Lucius do úst a pokračovali v bozkávaní. V tom bozku bolo toľko frustrácie, citov, vášne, túžby a vzrušenia. Lucius zastonal a Harry vedel, že ho okamžite musí mať.

„Vezmi si ma... Lu,“ navrhol vzrušene.

Lucius mu jazykom pohladil pery a prebozkával si cestu k jeho odhalenému krku. „Tak dlho som čakal... tak dlho...“ rozprával Lucius pomedzi bozky ako v tranze. Počas okusovania jeho krku, ho Lucius objal a premiestnil.

Zrazu sedeli na posteli v tesnom objatí a Lucius mu ešte stále sal citlivú kožu na krku. Harry hlasito dýchal a nechával sa unášať na vlnách rozkoše. Hladil Luciusa všade, kde len dosiahol.

Luciusove mocné telo ho prevalilo pod seba a jeho jazykové skúmanie pokračovalo dolu jeho hruďou, pričom mu rozopínal bledomodrú košeľu a každú novo objavenú časť hrude, mu posieval bozkami. Nakoniec mu košeľu kompletne roztrhol a prisal sa mu na bradavku.

Harry sa pod ním vrtel a hryzol si do pery, keď mu z úst unikali slastné stony. Zatvoril oči a nechal zmiznúť aj Luciusov vršok, aby aj on konečne mohol vidieť jeho telo. Luciusove strieborné oči naňho vzhliadli s obavami.

„Kde si vzal toľko svalov?“ spýtal sa a rukami skúmal jeho paže a hladkú hruď.

Lucius si očividne vydýchol. „Udržiaval som sa pre teba,“ riekol vážne a pokračoval v lízaní jeho bradaviek.

On skutočne veril, že ho nájde. Pousmial sa a privrel viečka, keď sa Luciusove sladké ústa premiestnili k jeho pupku, ktorý poláskal, zatiaľ čo mu rozopol nohavice a stiahol ich dolu.

„Len milovanie s tebou ma dokázalo uspokojiť. Sníval som o tom... každú noc,“ rozprával potichu a natiahol sa k jeho tvári. Pozerali si do očí. „Skutočne si tu, však? Nie je to len nejaký prelud alebo sen?“

Harry ho pohladil po tvári a usmial sa. „Som to ja... som tu...“

Lucius privrel oči a pobozkal ho na čelo, nos a nakoniec na ústa. „Už mi nikdy nezmizni... nikdy sa mi nestrať v náručí, sľúb mi to,“ naliehal a opäť ho pobozkal.

„Sľubujem...“ zašepkal Harry a v hrudi sa mu zrazu rozlialo teplo. Neuveriteľné ako veľmi toho muža miloval.

Lucius mu siahol rukou do treniek a vytiahol z nich jeho tvrdú erekciu. Harry rýchlo nasal potrebný kyslík do pľúc a prudko vydýchol, keď ho tá ruka začala dráždiť až ho nakoniec obomkli pery a ucítil teplo a vlhko.

„Och, áno,“ vzdychol a načiahol ruku dolu, aby si ju mohol zamotať do tých dlhých prameňov jeho zlatých vlasov.

Luciusove ústa ho horlivo sali, jeho zuby jemne okusovali a jeho jazyk dráždil a privádzal do príjemného šialenstva. Harry nevydržal dlho a prudko sa do jeho úst vystriekal. Lucius ho sal až do poslednej kvapky. Náhle sa ako dravec priplížil k jeho ústam a vášnivo ho pobozkal. Harry nemal tušenia, kedy si Lucius odstránil vlastné nohavice, ale absolútne to neriešil, keď sa ich nahé loná pritisli k sebe a počas bozkávania sa o seba treli. Harry začínal opäť tvrdnúť. Roztiahol nohy, aby medzi neho Luciusove telo lepšie zapadlo a plienil jeho ústa rovnako ako Lucius plienil tie jeho. Ich telá sa po sebe kĺzali, ich erekcie o seba tlačili a z ich hrdiel unikali slastné stony.

Lucius zrazu zavrčal a chytil ho za pás. Nežne ho pretočil na brucho a Harry automaticky vyšpúlil zadok a zaboril si tvár do vankúša, keď ho Lucius zaľahol a začal mu okusovať ucho. Cítil jeho vztýčený úd na svojom vstupe, trel sa oňho a Harry mal pocit, že ak si ho okamžite nevezme, tak snáď skolabuje. No Lucius bol vždy trpezlivý a precízny vo veciach, ktoré robil. Harry vedel, že si ho chcel plne vychutnať.

Luciusove ruky ho hladili po chrbte a jeho ústa ho nežne bozkávali na zátylku a lopatkách. Harry ucítil jeho teplý dych na uchu.

„Iba môj... navždy,“ šepkal mu doňho a do Harryho v tej chvíli vnikol jeho prst namazaný lubrikantom. Prsty ho chvíľu dráždili a Harry tlmil vzdychy vo vankúši. Zakrátko doňho začal vnikať ten tvrdý orgán a Harry si zahryzol do pery. Štípalo to a trochu pálilo, onedlho bol v ňom celý a Harrymu sa zdalo, že sa musel iste zväčšiť od Luciusových sedemnástich. Z hrdla mu unikol ston, ktorý Lucius musel identifikovať ako bolestný, lebo sa v ňom neodvážil pohnúť a miesto toho si strčil ruky pod jeho brucho. Harry sa trocha nadvihol, aby mal lepší prístup. Lucius si položil hlavu do jeho vlasov a bozkával ho do nich. Jeho ruky ho objímali, zatiaľ čo mu pri uchu šepkal slová lásky.

Ich milovanie začalo pomaly a nežne. Lucius si ho vychutnával plnými dúškami a Harry rovnako. Ten ohromný orgán sa z neho zrazu celý vytiahol a pevné ruky ho pretočili na chrbát. Lucius sedel medzi jeho nohami a skláňal sa nad jeho tvárou. Harry mu venoval úsmev a druhý muž mu ho ihneď oplatil.

Lucius ho chytil za obe lýtka a vyložil si ich na ramená. Sklonil sa k nemu a vášnivo ho pobozkal, keď doňho opäť vnikol, no tento krát prudšie a drsnejšie. Harry mu vzdychol do úst pod tým tlakom a rozkošou.

Začal doňho rýchlo prirážať a tvár i krk mu posieval sladkými bozkami. Naraz jeho výpady spomalili a to prudké tempo zmenil na jemné. Harry cítil jeho pohľad, a tak otvoril oči a sledoval tie Luciusove. Jeho dlhé vlasy ho pošteklili na tvári, keď sa k nemu sklonil, aby ho opäť pobozkal. Harry mu zavzdychal do úst, keď mierne zrýchlil tempo ich milovania.

„Milujem ťa,“ zašepkal, hľadiac mu do očí.

„Aj ja... teba,“ odvetil Harry a zatvoril oči, keď mu začalo v ušiach hučať a naplno ho pohltil uvoľňujúci orgazmus.

A Lucius akoby čakal len na to, zastonal a čelom sa oprel o to jeho, keď ho zachvátilo vyvrcholenie.

Hodnú chvíľu si len hľadeli do očí bez toho, aby sa obťažovali čo i len pohnúť. Lucius si nakoniec ľahol na bok a pritúlil si ho k sebe. Harry si uvoľnene uložil hlavu na jeho rameno a vychutnával si jeho dlhé prsty, ktoré ho hladili vo vlasoch.

„Povedz mi všetko... chcem počuť všetko,“ riekol potichu sledujúc farebnú mozaiku na strope.

Lucius ho nežne pobozkal na spánok. „Nie je veľmi o čom rozprávať. Doštudoval som, musel som sa oženiť. Zamestnať a spravovať financie, cenné papiere a všetky tie nehnuteľnosti a akcie. Nežil som, iba som prežíval. Tie prvé roky po tvojom zmiznutí, akoby som to ani nebol ja. Len schránka bez duše. Všetko som robil mechanicky a bez elánu. Stal som sa chladných a tvrdým. Začal som nenávidieť život a ľudí. Život som nenávidel, pretože mi ťa dal, a potom zobral. A ľudí som nenávidel, pretože ma prinútili k životu, aký som nikdy nechcel. Narodil sa mi syn so ženou, ku ktorej som nikdy nič necítil. Až po rokoch som k nej začal cítiť aspoň priateľstvo. Potom nejaké batoľa,“ s úsmevom naňho pozrel a nežne ho pohladil, „porazilo Temného pána a konečne som nemusel robiť tú špinavú prácu, do ktorej ma nútil. Ďalej som si žil svoj nudný život s rodinou, akú som nikdy nechcel. Draca som zanedbával, bol som príšerný otec. Možno aj preto z neho vyrástlo to, čo vyrástlo. Rozmaznaný zbabelec. Jediné svetlo do môjho života prinášala myšlienka na tvoje nájdenie. Často som si v mysľomisi prehrával spomienky na teba, na naše spoločné chvíle. No potom som s tým prestal. Ničilo ma to. Bolelo to, chcel som zabudnúť... no bolo to nemožné. Aurori, ktorých som si zaplatil na pátranie po tvojej osobe, boli neustále bezúspešní. Môj život bol len jedným veľkým nudným divadlom.“

Harryho srdce každým úderom bolelo viac a viac. Otočil sa na bok a objal ho.

„Už bude všetko iba dobré, Lu...“ zašepkal mu do ucha.

„Mám teba, mám ťa späť... samozrejme, že bude,“ odvetil a pritisol si ho k sebe bližšie.

 

ooOoo

 

Keď sa Harry prebral, Lucius už v posteli nebol. Ostalo po ňom len teplé miesto vedľa neho. Celkom ho to mrzelo, tešil sa na to, že prvé čo ráno uvidí bude on. Osprchoval sa, obliekol si na seba odev, ktorý mu tu zrejme nechal nejaký škriatok a vydal sa na chodbu. Zdola počul krik. Zrazu ho ostro zabolela jazva tak veľmi, až sa musel oprieť o stenu.

Sedel na tróne v podzemnej sále a sledoval kúzelníkov v čiernych habitoch, ktorí prichádzali na stretnutie. Na posledné stretnutie, ktoré zvolal.

„Harry, cítim ťa, si v mojej hlave, však?“ prehovoril spýtavo. „Príď prosím, potrebujem ťa tu.“

Na to obraz zmizol a zahmlilo sa mu pred očami. Pár krát zažmurkal a pošúchal si jazvu.

Celý nervózny sa rozutekal dolu schodmi a nasledoval hlasy, ktoré sa ozývali z čajového salóniku. Vtrhol dnu a mohol vidieť Luciusa, Severusa a Bellu ako sa hlasito dohadujú.

„Čo sa deje?“ spýtal sa, no tušil, že ide o zvolanie smrťožrútov.

Všetci traja naňho prekvapene vzhliadli. Harry mohol vidieť, akí sú bledí a hlavne vystrašení.

„Pán nás volá skrz znamenie,“ oznámil mu Severus stroho, zatiaľ čo sa jednou rukou držal za predlaktie.

„Zvažujeme čo spraviť, iste nás chce potrestať alebo zabiť za zradu,“ prehovorila Bella a podišla k nemu, ukazujúc mu rozpálené znamenie. Muselo to bolieť ako čert.

O čo Tomovi išlo? Prečo zvolával smrťožrútov? Čo sa chystal spraviť? Hádam ešte nestihol zničiť všetky horcruxy, Harry rozhodne nebol pripravený ho zabiť. Nikdy nebude pripravený spraviť niečo také. Prehltol horké sliny.

„Znamenie sa nedá ignorovať večne. Zošalieme,“ ozval sa Lucius stojac pri zastretom okne. „Obávam sa, že nám neostáva nič iné...“

„Nič vám nehrozí,“ riekol Harry presvedčene. „Zavolal i mňa.“

Lucius si nespokojne odfrkol. „Nikam nepôjdeš.“

Harry sa pousmial a premiestnil. Nemal čas sa s nimi dohadovať. A hneď ako si uvedomia kam, že to zmizol, premiestnia sa i oni. Premiestnil sa priamo pred vstup do podzemnej sály. Skrz masívne dvere stále prichádzali smrťožrúti. Tom musel zvolávať smrťožrútov, ktorých mal naverbovaných po celom svete. Toľkoto smrťožrútov pokope nevidel ani na zasvätení nováčikov v minulom čase. Nasadil si kapucňu, ktorú mal našťastie na tmavom habite a začal sa predierať pomedzi smrťožrútov. Podarilo sa mu prepchať cez dvere.

V čele sály, na vyvýšenom pódiu sedela postava zahalená v čiernom rúchu. Hlavu mal zahalenú veľkou kapucňou, ktorá mu dokonale zakrývala tvár. Sebavedomím krokom sa vydal k Voldemortovi, ktorý akoby nevnímal okolitý svet, akoby tam sedela len nejaká mátoha či socha. Zatvoril oči, keď sa vôkol neho láskavo a nežne obkrútila mágia druhého muža. Srdce sa mu rozbúšilo rýchlejšie. Rýchlym krokom si prebojovával cestu cez tú masu ľudí až sa mu podarilo dostať ku schodíkom, po ktorých vyšiel. Cítil na sebe pohľady ostatných, pretože bolo nehorázne, aby sa niekto k ich pánovi natoľko priblížil. No Harrymu to bolo úplne ukradnuté. Jediné čo bolo preňho momentálne dôležité, bol ten muž.

Voldemort mal hlavu sklonenú k zemi. Zrazu unavene mávol rukou, načo sa vedľa jeho trónu zjavila zdobená drevená stolička.

„Posaď sa,“ prehovoril tichý hlas, ktorý kedysi býval vysoký a jasný.

Harry sa bez slov posadil a starostlivo si ho premeriaval. Voldemort naňho vzhliadol, vďaka čomu mu mohol vidieť do tváre. Žalúdok sa mu skrútil a oči rozšírili šokom. Nesedel tu hadí muž, ktorého mal prvý krát možnosť vidieť na cintoríne vo štvrtom ročníku. Sedel tu Tom Riddle – atraktívny a pôvabný muž, akého spoznal v minulom čase. Muž, ktorý bol jeho učiteľom, jeho priateľom a jeho snúbencom. No nebol to tak celkom on. Jeho tvár bola strhaná, chorobne bledá až sinavá, jeho už hnedé oči unavené a prázdne, jeho gaštanové vlasy postrádali akýkoľvek lesk. Vyzeral ako človek, ktorý si prechádzal veľmi ťažkou smrteľnou chorobou. Jeho pohyby boli pomalé a unavené. Pôsobil slabo a vysilene. Nevyžarovalo z neho už nič, čo len pred pár dňami. Žiadna moc, žiadna sila, iba rešpekt.

Harryho mágia automaticky vystrelila k druhému mužovi a ochranársky ho objala. Hnedé oči zaiskrili a na vyblednutých perách sa mihol slabý úsmev.

V sále bol poriadny hluk. Nachádzala sa tu zhruba tisícka kúzelníkov, ktorí si vymieňali informácie. Rozhodne sa mali nad čím poburovať.

„Máš bolesti?“ spýtal sa a neskrýval žiaľ vo svojom hlase, ktorý cítil. Teraz nebolo dôležité, že to bol lord Voldemort – vrah jeho rodičov, zlý Temný pán. Teraz tu sedel jeho náprotivok, človek, ktorého svojim spôsobom ľúbil.

Bezfarebné popraskané pery sa vyčerpane pousmiali a tie mŕtve oči aspoň na chvíľu zažiarili. „Som nadopovaný elixírmi, teraz by som sotva cítil i keby ma niekto mučil Cruciatusom.“

„Zničil si ich... všetky?“ spýtal sa Harry priškrtene a srdce mu pri tom bilo ako splašené. Vlastne odpoveď ani nechcel počuť, pretože ak Tom zničil všetky horcruxy, nepochybne to bude preňho znamenať to, že bude musieť splniť sľub, ktorý mu dal. No on... skrátka nemohol.

„Prečo sa pýtaš, keď odpoveď poznáš. Vieš, že áno, cítiš to skrz naše mágie. A dobre vidíš ako vyzerám.“

Harry sa od neho odvrátil a porozhliadol sa po sále. V očiach ho štípali slzy. Zbadal trojicu ľudí, ktorí preňho znamenali celý svet. Predsa len prišli. Postávali vzadu a očividne sa dohadovali na niečom, čo preňho nebolo dôležité, pretože všetko načo dokázal myslieť bol jeho náprotivok. Zrazu sa postavil a otočil sa k stene tak, aby zakryl svoje emócie pred smrťožrútmi, no hlavne pred Tomom.

„Ja ťa nezabijem, Tommy,“ zašepkal zničene a zahryzol si do chvejúcej pery.

Zatvoril oči, keď ho Tomova mágia nežne pohladila a utíšila jeho zbesilo bijúce srdce.

„Sľúbil si mi to,“ ozval sa Tomov hlas, ktorý bol rozhodne bližšie než by mal.

Vôbec si neuvedomil, kedy sa Tom postavil tesne zaňho. Neverbálne a bez prútika na nich vrhol bublinu, vďaka ktorej ich ostatní nemohli vidieť ani počuť a otočil sa tvárou k nemu. Videl, že sa ledva drží na nohách, a preto ho nežne chytil jednou rukou okolo pásu.

Hnedé oči naňho naliehavo hľadeli. „Azda sa nazdávaš, Harry, že chcem takto ďalej žiť? Zničil som všetky svoje horcruxy. Temnota sa ma i napriek tomu pokúša ovládnuť, dokážem s ňou bojovať iba vďaka tvojej mágii. No cítim, ako zo mňa čerpá silu. Harry, uvedomuješ si, že som mal byť už starý? No oklamal som Smrť, išiel som proti prírode a práve moje momentálne zdravie je toho dôsledkom. Veď sa na mňa pozri! Rozpadám sa... mám bolesti. A som neskonale unavený. Smrť bude mojim vykúpením, tak mi ju prosím, neodopieraj.“

Harry si zaboril tvár do jeho ramena a vôbec sa necítil hlúpo, keď ronil slzy. „Chceš odo mňa priveľa, chceš odo mňa nemožné...“

Roztrasená dlaň sa mu zamotala do strapatých vlasov. Studené pery ho bozkali na spánok. „Harry... ako si predstavuješ môj život, ak by si ma nechal žiť?“

A Harry mlčal, pretože skutočne odpoveď nepoznal. Nevedel akoby sa mohol Tom definitívne zbaviť Temnoty, ktorá po ňom hladovo naťahovala svoje neviditeľné pazúre. Nevedel akoby mohol odvrátiť rozpadanie sa jeho telesnej schránky. Bol by iba roztrieštenou dušou, ktorá by blúdila v tomto svete a naveky by trpela. A Harry vedel, že niečo také mu jednoducho spraviť nemôže. Nemôže byť taký sebecký len preto, lebo oňho skrátka nechcel prísť. Musel konečne Tomovi dopriať zaslúžený odpočinok, ktorý ho hádam po smrti čaká.

Zodvihol hlavu z jeho ramena a zapozeral sa mu do čokoládových očí. „Kedy chceš, aby som to urobil?“

Štíhli prst mu láskavo pohladil líce. „Čo najskôr, bol by som rád, ak by si to vykonal po tomto stretnutí.“

Harry sklonil tvár k zemi a prikývol. „Fajn,“ zamumlal.

Voldemort ho chytil za čeľusť a zodvihol mu tvár tak, aby si opäť mohli hľadieť do očí. „Zvládneš to. Je na čase, aby si teraz úlohu nás najmocnejších prevzal do svojich rúk ty. Bojuj za svoje ciele a naplň svoj osud. Využi svoju silu a postavenie a dosiahni toho, kvôli čomu si sa narodil. Zmeň náš svet alebo sa o to aspoň pokús.“

Harry si povzdychol. „Urobím, čo bude v mojich silách...“ riekol šeptom.

Ešte chvíľu si vymieňali pohľady a nakoniec sa usadili späť na stoličky. Harry zrušil bublinu, ktorá ich ukrývala pred Voldemortovými prívržencami a hľadel do zeme.

Smrťožrúti rýchlo stíchli, keď si Voldemort odkašľal. Neodhalil svoj zovňajšok, ale ostával skrytý, aby nik nevidel v akom stave sa nachádza.

Harry vzhliadol do davu. Videl ako si naňho ukazujú a šepkajú si. Musel byť pre nich šok, že vidia Harryho Pottera sedieť po boku ich pána, ktorý po ňom pátral a chcel ho zabiť.

Jeden odvážlivec zodvihol ruku. „Môj pane, veď to je Harry Potter!“ zvolal a sálou sa ozvali poburujúce výkriky.

„Áno, Elliot, som si toho plne vedomí,“ riekol Tom pobavene. „Od tejto chvíle ruším akékoľvek útoky na Harry Pottera. Dôvody vám nemienim objasňovať.“

V sále nastal hluk, keď sa začali všetci dohadovať.

„Ale to je absurdné!“

„Určite ste sa zmýlili, pane!“

Ticho!“ zvolal Voldemort a vypustil trochu svojej a Harryho mocnej mágie, aby im dal pocítiť svoju silu.

Smrťožrúti sa utíšili a sledovali pódium.

Voldemort sa postavil a jeho skrytá tvár smerovala do davu. Ruky si zložil za chrbát a prehovoril: „Smrťožrúti, dnes sme sa na tomto výnimočnom zhromaždení stretli kvôli tomu, aby som vám poďakoval za vaše verné služby a za dôveru, kvôli ktorej ste sa ku mne pridali a prijali ste moje znamenie. Spolu sme bojovali proti takzvanej svetlej strane, nuž a dosiahli sme vskutku veľké úspechy. No po dlhom premýšľaní mi došlo, že náš svet nebudeme schopní nikdy zmeniť k obrazu svojmu. Vždy tu budú odporcovia, vždy tu bude niekto, kto by sa nám vzoprel a v prvom rade má strana svetla oveľa mocnejšieho lídra než som ja,“ pozrel na Harryho, ktorý nervózne hľadel do zeme a cítil na sebe tisícky pohľadov. „Týmto dňom oficiálne priznávam svoju prehru. Môj nepriateľ bol silnejší a ja s tichou úctou prijímam jeho víťazstvo v tejto vojne. Harry Potter – Chlapec, ktorý prežil – ma porazil a plne si zaslúži všetky zásluhy. Od tejto chvíle sú vaše znamenia neaktívne a vaše postavenie v mojich službách je u konca. Vaše osudy ležia na pleciach Harryho Pottera.“

Harry naňho prekvapene hľadel a bez toho, aby Tom niečo povedal vstal, pretože vedel čo má robiť. Šepkala mu to Tomova mágia. Sebavedomo sa postavil vedľa lorda Voldemorta a pozrel po dave kúzelníkov, ktorí neveriacky a celkom šokovane hľadeli na nich oboch.

„Lord Voldemort vložil váš osud do mojich rúk, no nemajte strach. Vždy som si myslel, že smrťožrúti musia byť iba bezcitní vrahovia, no viem, že to tak nie je. Medzi vami sú ľudia, ktorých milujem a viem, za akých okolností boli naverbovaní do služieb jeho lordstva. Preto vás nechcem odsudzovať. Nikoho z vás. Chcel by som vám všetkým dať druhú šancu. Môžete začať odznova a napraviť chyby, ktoré ste vykonali. Vráťte sa k svojim rodinám, k svojim životom a užívajte si slobodu, ktorú vám lord Voldemort odoprel, no dnes vám ju opäť navrátil. Mnohí z vás by mali byť stíhaní a patrične potrestaní za skutky, ktoré ste počas svojich služieb vykonali, no skúste sa napraviť. Skúste opäť žiť tak, ako ste žili pred vstúpením do koalície lorda Voldemorta. Tí z vás, ktorým sa to nepodarí a naďalej budete páchať zlo, iste dostihne zákon, no tí ktorí sa pokúsite zmeniť žiaden súd nehrozí, o to sa postarám,“ Harry netušil, kde sa to v ňom vzalo, no presne vedel čo má hovoriť. Už rozumel prečo sa narodil... prečo sa narodil, aby patril medzi najmocnejších.

V celej veľkej miestnosti bolo ticho ako v hrobe. Ich tváre boli bledé a nadmieru prekvapené. Akoby netušili čo robiť, no vtom Voldemort opäť prehovoril:

„Dnes 28. októbra 1998 oficiálne nastoľujem mier a vzdávam sa svojho postu Temného pána.“

Voldemort mávol prútikom, načo sa nad ich hlavami objavilo obrovské znamenie zla, ktoré vzápätí vybuchlo v záplave ostrých zelených lúčov, ktoré sa rozpŕchli po sále a krúžili vzduchom, až kým celkom nezmizli. Harry si všimol, ako sa tisícka smrťožrútov, ako jeden, chytili za ľavé predlaktia. Niektorí si začali vyhŕňať rukávy a šokovane pozorovali ako ich znamenia blednú a strácajú akúkoľvek farbu.

A v tej chvíli sa celá miestnosť otriasla a neďaleko nich sa ozval ohromujúci výbuch, ktorý zdemoloval dvere do sály i so stenou. Diera, ktorú výbuch spôsobil sa zaprášila rozvíreným prachom, spoza ktorého začali do miestnosti vnikať postavy v červených habitoch. Ďalšie rovnako odeté postavy sa začali objavovať po celej miestnosti.

Smrťožrúti boli zamrznutí v šoku a celkom iste oslabení zrušením ich Temných znamení. Farebné lúče sa rozpŕchli všade na okolo.

„VYDAJTE NÁM, HARRYHO POTTERA!“ zakričal silný hlas, nevedno odkiaľ.

Harry ešte stále stál na pódiu a všetko to neveriacky sledoval. Smrťožrúti sa medzitým spamätali a začali vracať úder neznámym útočníkom. No neboli až tak neznámi. Bola to celá armáda aurorov a Harry zaregistroval i členov Fénixovho rádu. Zmätene pozrel na Toma, ktorý pokojne sedel na svojom tróne.

„Moje ochrany... boli už dlhú dobu neaktívne... panstvo som celé roky neobýval,“ riekol akoby mu čítal myšlienky.

Harrymu hlasito tĺklo srdce, pretože zrazu nevedel na akej strane stáť. Momentálne bol neutrálny a tí ľudia sem očividne prišli, aby ho zachránili. Kúzelnícky svet bol informovaní o tom, že je väznený lordom Voldemortom.

Niektorí smrťožrúti sa začali premiestňovať, čím prevahu získali červeno odetí bojovníci. Harry vedel, že toto krviprelievanie musí zastaviť. Všetko sa to dialo len kvôli nemu. No potom zbadal Severusa, ktorého obklopila skupiny štyroch aurorov. Nezvládal to... Bez premýšľania zoskočil z pódia a s prútikom pred sebou, sa začal prebojovávať až k nemu.

„Ani hnúť!“ zakričal, načo z jeho prútika vystrelil štvoritý lúč, ktorý zasiahol spomínanú skupinku.

Konečne sa dostal až k Severusovi a podoprel ho, keď sa mu podlomili kolená. „V poriadku?“

„Áno,“ odvetil Severus zadýchane. „Musíme sa premiestniť, Harry...“

„Nie, ja to musím zastaviť, Sevie... a nenechám tu Bellu a Luciusa,“ odvetil a začal sa rozhliadať po oboch spomenutých. „Premiestni sa aspoň pred panstvo, čochvíľa ťa budem nasledovať, hneď ako ich nájdem,“ hovoril hlasno, aby ho Severus cez všetok ten hluk počul aj keď stáli tesne pri sebe a navzájom sa počas rozhovoru kryli.

„Nenechám ťa tu! Teraz som ja ten straší brat!“

„To teda nie si!“ zakričal späť a uhol sa zablúdenej kliatbe.

„Harry!“

„Nebudem sa tu s tebou dohadovať, Severus!“ riekol prísne, Severus bol skrátka stále jeho malý brat, ktorého nikdy neprestane ochraňovať, nech je teraz medzi nimi akýkoľvek vekový rozdiel, bolo mu to celkom ukradnuté. Chytil Severusa za rameno a premiestnil ho. Nebolo zvyčajné premiestňovať druhého kúzelníka bez toho, aby ste sa sami premiestnili, no Harryho mágia zlúčená spolu s Tomovou, to bez problémov dokázala. Severus naňho vrhol nazúrený pohľad, predtým než ho pohltil čierny dym a zmizol.

„VYDAJTE NÁM HARRY POTTERA! PO CELOM PANSTVE SME ROZLOŽILI VÝBUŠNINY! STAČÍ JEDINÉ KÚZLO A VŠETCI TU ZHORÍME NA POPOL!“

To snáď nemysleli vážne! Harry sa urýchlene premiestnil späť na pódium. Už si prikladal prútik ku krku, keď tí absolútne nepremýšľajúci aurori, zrejme odpálili magické výbušniny. Celou budovou za niesli zvuky výbuchu. Zem i steny sa otriasali a plameň začínal pohlcovať okolie.  

Schmatol Toma a chcel ho premiestniť, no jeho mágia tú jeho zablokovala. „Harry, ostávam... plameň ma isto zabije. Nakoniec to nebudeš musieť byť ty, kto to urobí,“ zašepkal, hľadiac mu do očí.

Harryho zavalila úzkosť. „Prosím...“

Voldemort sa roztrasene postavil a vtisol mu drsný bozk. Harry zatvoril oči a ignoroval slzy, ktoré sa mu nahrnuli do očí. Takže toto bude koniec? Skutočne to skončí takto? Veľký lord Voldemort uhorí v plameňoch?

„Už sa nikdy nestretneme,“ riekol zronene, úplne ignorujúc svoje okolie. Cítil horko z plameňov, ktoré začali oblizovať steny i obrazy. Počul hluk z premiestňovania, ale i z boja, ktorí niektorí stále viedli.

„Pamätáš... na svoje slová? Možno v inom vesmíre sa všetko odohralo inak. Som pripravený odísť... opustiť ťa,“ šepkal chraptivo, tesne pri jeho ústach a objímajúc ho okolo pásu.

Harryho srdce krvácalo žiaľom, pretože vedel, že Voldemorta... nie Toma už nikdy nestretne. A to ani na druhej strane. „Mám ťa rád,“ povedal, pretože jednoducho musel.

„Ja viem,“ odvetil s malým úsmevom. „Bol si jediný, kto ma kedy mal rád. Ďakujem ti za to... za všetko,“ riekol, chytil ho za líce a nežne ho bozkal na čelo.

Harry takmer vôbec skrz svoj žiaľ necítil horúčavu, ktorá začínala byť neznesiteľná. Ostrý štipľavý dym mu nahrnul do očí ešte viac sĺz.

„Musíš ísť,“ riekol Tom a s posledným pohladením sa zrútil späť na trón.

Jeho nohy boli ako z olova. Nemohol sa pohnúť. Alebo sa možno pohnúť nechcel. Možno by mal zhorieť v tých pekelných plameňoch spolu so svojim náprotivkom. Jeho mágia mu nechcela dovoliť opustiť toho muža. No vtom ho niekto schmatol za ruku, až bol nútený zoskočiť z pódia.

Hľadela naňho spotená a celá zafúľaná Bellatrix. „Musíme ísť, Harry!“ riekla zadýchane.

Kvôli plameňom začínala opadávať stropná konštrukcia. Pevne ju chytil a už cítil, ako sa premiestňujú, keď sa mu Bella zrazu vytrhla, odhodila ho na bok. Vrhla na kohosi kúzlo, no vzápätí ju zasiahlo i útočníkovo zaklínadlo a odhodilo ju do plameňov.

Harry sa chystal vrhnúť za ňou. „BELLATRIX!“ zakričal, keď ho zozadu zachytil pevný pár rúk a celá miestnosť začínala miznúť.

Vrhol posledný pohľad k pódiu. Čokoládové oči naňho láskavo hľadeli a tie bledé pery sa usmievali.

Naraz nohami dopadol do mäkkej trávi. Ešte stále bol na pozemkoch Riddle Manore. Celá budova horela v plameňoch a niektoré časti ešte stále hlasito vybuchovali. Zrazu sa ozval ten najhorší výbuch zo všetkých a úlomky a konštrukcie budovy, začali poletovať všade vôkol nich.

„NIEEE!“ zakričal zničene a chcel sa bezmyšlienkovito rozbehnúť k bývalému panstvu, ale tie pevné ruky, ktoré ho sem premiestnili, ho stále veľmi pevne držali.

„Nie!“ zavzlykal a zviezol sa kolenami do vlhkej trávi.

Slzy mu stekali po líci, zatiaľ čo sledoval budovu, v ktorej práve zomreli dvaja ľudia, ktorých ľúbil. Bellatrix zomrela, pretože ho chránila. Ďalší z jeho milovaných, ktorý zomrel len a len jeho vinou.

Stratil ich oboch. Stratil ich oboch! Cítil, že Tom je preč... cítil to... jeho jazva silno vzbĺkla bolesťou a jeho mágia zaplakala vo chvíli, kedy Tom odišiel.

„Zbohom,“ počul ešte zašepkanie vo svojej hlave.

Ledva vnímal mäkké pery, ktoré ho bozkali pri uchu. „Šššš,“ zašepkali jemne.

Budova stále horela ako obrovská fakľa. Koľko ľudí tam zomrelo? Koľko nevinných? A prečo mu to bolo úplne jedno? Prečo mu bolo jedno, že tam zomrelo isto mnoho aurorov, ktorí ho prišli zachrániť? No jeho zaujímali iba Tom a Bella. Prečo to muselo tak bolieť? Veď Bella zabila Siriusa a Hermionu... a Tom jeho rodičov, tak prečo to tak veľmi bolelo! Bolo to neznesiteľné!

Ani nevedel ako a ocitol sa tvárou natlačený k teplému hrudníku. V periférnom videní zaregistroval tie zlaté vlasy. Zhlboka sa nadýchol známej mužskej vôni. Opätoval Luciusove objatie. Aspoň, že Lucius bol v poriadku.

„Bellatrix ťa zachrániť musela. Aspoň týmto spôsobom odčinila všetko, čo ti spravila. Vieš, aké to pre ňu muselo byť, keď sa dozvedela, že toho, koho po celý ten čas mučila a dopovala jedom, je jej najlepší priateľ? Nedokázala s tým žiť, smrť týmto spôsobom, bolo to najlepšie, čo sa jej mohla stať,“ rozprával mu Lucius do vlasov, do ktorých ho počas toho bozkával.

„Začína sa to tu hemžiť aurormi. Boj sa očividne premiestnil na pozemky. Mali by sme ísť,“ ozval sa Severus niekde pri nich.

Harry sa zrazu prudko postavil. Boli na cintoríne, poznal to miesto, pretože to bolo práve tu, kde ho Voldemort dostal do pasce a vďaka jeho krvi sa opäť zrodil. Panstvo v pozadí požierali plamene, zatiaľ čo pod kopcom, len kúsok od nich, sa zhromažďovali aurori i niektorí smrťožrúti a pokračovali v nedokončenom boji.

Rozbehol sa na kopec, nechávajúc za sebou Severusa i Luciusa. Zastavil v jeho strede, čierny plášť mu vial vôkol tela, keď pozoroval postavy pod sebou. Priložil si prútik k hrdlu a vykríkol:

„DOSŤ!“ jeho hlas sa rozľahol všade navôkol a celkom prehlušil zvuky boja.

Postavy pod ním zamrzli v pohybe a vzhliadli naňho.

„Zastavte tento nezmyselný boj! Lord Voldemort padol. Vzdal sa a zahynul raz a navždy! Len pred necelou hodinou bol vyhlásený mier! A vy tento mier narúšate! Už nie je žiaden Temný pán! Už sa viac nedelíme na svetlú či temnú stranu!“ počas rozprávania cítil, ako sa jeho mágia spoločne s tou Tomovou, rozliala po celom okolí. Prečistila vzduch a každému dala pocítiť svoju silu. „Dosť bolo krviprelievania! Všetci sme kúzelníci! Je nás málo! Mali by sme držať spolu a nie sa navzájom vraždiť! Pozrite sa do očí svojich protivníkov! Sú to rovnakí kúzelníci ako vy! Sú to ľudia, tak ako vy! Po rokoch sme dosiahli mier! Zložte svoje prútiky a okúste chuť mieru, ktorý si každý z nás po tom nekonečnom boji zaslúži. Zahynulo toľko dobrých ľudí, toľko nevinných... mnohí z nás stratili svoje rodiny, svojich priateľov... ukončime to. Dnes večer vzdajme hold všetkým, ktorí padli. Uctime si ich tým, že konečne skončíme vojnu, do ktorej náš svet upadol.“

Jeho smaragdové oči sledovali, ako muži i ženy, skladajú svoje prútiky. Nastalo hrobové ticho, ktoré prehlušoval iba praskot požiaru.

„Sláva Harrymu Potterovi!“ riekol niekto z davu. Harry v tej osobe spoznal Remusa.

Ostatní sa začali neisto pridávať. „Sláva Harrymu Potterovi!“

„Sláva Harrymu Potterovi!“ kričali hlasy známe i neznáme.

„Sláva Harrymu Potterovi!“

Tisícka prútikov bola zodvihnutá smerom k nebu. Tisícka farebných lúčov vytryskla do tmavomodrej tmy. Tisícka lúčov sa zmenila do tvaru blesku, presne takého, aké zdobilo jeho čelo. A celkom šokovane sledoval, ako sa svetlá i temná strana zjednotila, čím vytvorila šedé spektrum. Od tej chvíle ich svet už viac nebol delený na čiernu a bielu...

 

ooOoo

 

Vôbec nezaregistroval, kedy ho Severus premiestnil do Rokfortu. Sedel vo veľmi mäkkom kresle. Štíhla dlaň mu do ruky vložila flakón, ktorého obsah automaticky vypil. Adrenalín ho pomaly opúšťal. Srdce mu bilo čoraz pomalšie.

Ten istý pár rúk mu začal vyzliekať habit. Sledoval čierne vlasy a bledú tvár, ktorá sa nad ním mlčky skláňala.

„Poriadne krvácaš,“ riekol ten známy barytón, ktorý ešte pred časom z duše nenávidel, lebo to bol hlas, ktorý ho neustále zosmiešňoval.

„Ozaj?“ spýtal sa zamračene a  pohľad stočil k svojmu obnaženému ramenu, na ktorom mal hlboký škrabanec od nejakej kliatby, ktorá ho musela zasiahnuť, keď v podzemnej sále vypukol boj. Vôbec si toho nevšimol. Cítil, ako mu teplá krv steká až k lakťom, no stále nepociťoval nijakú bolesť. A vedel prečo, pretože jediné čo vnímal boli ťažké údery jeho vlastného srdca, ktoré tĺklo čoraz bolestnejšie. Dnes sa skončila vojna a on musel myslieť na všetkých, ktorých počas nej stratil. Siriusa, Hermionu, Rona, Bellatrix... Toma. Zatvoril oči a sústredil sa na Tomovu mágiu, ktorá v ňom ticho driemala. Zúfalo sa k nej načiahol a nechal sa ňou objať.

Nemaj strach... navždy ťa budem ochraňovať... šepkala tak, ako už mnoho krát. Akoby počul samotného Voldemorta. Kus neho bol stále s ním. Stále a navždy, bude jeho súčasťou.

Za viečkami, stále zatvorených očí, videl Bellatrix. Tú z minulého času. Ešte stále mohol cítiť jej nežné pery na tých svojich, keď ho učila bozkávať. Ešte stále mohol cítiť jej teplé objatie. Mohol počuť jej hlas, ktorý ho vždy utíšil i rozveselil. Počul Hermionin veselý smiech. Počul Ronove chrápanie. Cítil Siriusovu dlaň na svojej hrudi: „Tí, ktorých milujeme nás nikdy skutočne neopustia. Vždy ich môžeme nájsť tu...“

Vo svojom srdci, dokončil Harry v duchu a pousmial sa. Navždy budú s ním, nech už sú kdekoľvek. Navždy. Otvoril oči a zapozeral sa na tú sklonenú postavu, ktorá mu starostlivo obväzovala rameno. Prudko sa k nemu pritisol a obtočil si ruky vôkol jeho trupu.

„Mám ťa rád, Sevie...“

Druhé telo nachvíľu strnulo, no nakoniec mu pár rúk objatie opätovalo. Harry si dovolil predstaviť, že objíma toho malého Severusa, ktorým býval. Toho drobca, ktorému čítaval rozprávky, učil ho kresliť dúhy a vždy ho ochraňoval. Toho drobca, ktorý vyrástol v hrdého a silného muža.

„Vždy som bol verný Dumbledorovi, Harry,“ šepol mu Severus pri uchu. „Nezavraždil som ho na rozkaz Temného pána. Ten odporný čin som spáchal na jeho vlastný rozkaz. Zomieral a toto bolo jeho posledné želanie. Nikdy by som ťa nezradil...“

Harry ho stisol pevnejšie a vydýchol si, aj keď hlboko v srdci vedel, že by Severus nebol schopný niečoho takého. „Ja viem...“

„Po Lilyinej smrti som sa stal špiónov v radoch Temného pána...“

„Som na teba hrdý, vždy som bol.“

Harry započul hlasité smrknutie, ktoré avšak určite nepatrilo Sevovi. Odtiahol sa od svojho brata a vzhliadol na obdĺžnikový obraz, ktorý visel nad riaditeľským stolom. Maľba Albusa Dumbledora si utierala slzy spod očí a smrkala do bielej servítky.

„To je tak dojemné,“ ozval sa starý muž a opäť sa vysmrkal.

„Pre Merlina, Albus,“ zavrčal Severus a vyrovnal sa. „Si precitlivený, mal by si prestať kradnúť bonbóny z obrazu úbohej Catheriny. Ten cukor ti škodil už za života.“

„Odpusťte mi, chlapci moji. Nechcel som vás vyrušiť v tejto rodinnej chvíli, no len ťažko som sa mohol ovládnuť. Nie každý deň ťa vidím, Severus, takého, akým skutočne si.“

Severus po obraze hodil svoj najlepší vražedný pohľad a pomohol sa dostať Harrymu späť do habitu.

„Už je čas, Severus,“ ozval sa bývalý riaditeľ znovu.

Severus vážne prikývol. „Musíme ísť, Harry.“

Harry ešte stále nebol tak celkom v realite. „Kam?“ spýtal sa zachrípnuto a postavil sa.

„Volajú ťa, Harry,“ odvetil mu Dumbledore s pyšným úsmevom na perách.

Potom už len sotva vnímal ďalšie premiestnenie. Severus ho ochranársky držal za rameno, keď kráčali širokou chodbou, ktorá bola vykladaná čiernym mramorom. Po boku, pri stenách, postávali ľudia. Fotili ho, kričali naňho, kývali mu. Keby nebolo aurorov, ktorí ich sprevádzali, iste by sa naňho poniektorí vrhli. Vydýchol si, keď prešli cez staré drevené dvere, čím sa zbavili toho šialeného davu. No bol na omyle, ak si myslel, že si skutočne prešiel tým najhorším.

Nahnevane pozrel na Severusa.

„Musel som ťa sem odviesť, Harry. Rada starších si vyžiadala tvoju prítomnosť. Nemôžeš ju ignorovať,“ zašepkal mu vysvetlenie a postrčil ho. „Budem sedieť hneď na tamtej lavici.“

Harry teda sám pokračoval do stredu kruhovej miestnosti. Pri stenách stáli lavice, na ktorých sedeli postavy, na ktoré Harry nedovidel. V zlatom kruhu, boli zostavené stolice, pričom každá bola obsadená postavou zahalenou v kapucni. No ako sa mu v poslednej dobe stávalo, vedel čo má robiť. Vydal sa do zlatého kruhu, priamo k voľnej stolici, ktorá stála na dvanástich hodinách. Usadil sa na ňu a rozhliadol sa.

Postavy, sediace v kruhu, si začali skladať svoje kapucne. Zrazu naňho hľadelo pätnásť párov očí, ktoré boli doteraz ukryté.

Muž, ktorý sedel z pravej strany, najbližšie k nemu, sa postavil a zabodol sa mu do očí. „Hlásim sa ako prvý zo starších. Moje meno je Nicolas Flamel a je mi veľkou cťou, prijať vás do našich radov, pán Potter,“ riekol starý kúzelník.

Harry mu pokývol, načo sa usadil späť na svoje miesto a postavil sa ďalší muž. „Hlásim sa ako druhý zo starších. Moje meno je Caradoc Dearborn a je mi veľkou cťou, prijať vás do našich radov, pán Potter.“

„Hlásim sa ako tretí zo starších. Moje meno je Mykew Gregorovitch a je mi veľkou cťou, prijať vás do našich radov, pán Potter.“

„Hlásim sa ako štvrtá zo starších. Moje meno je Augusta Longbottomová a je mi veľkou cťou, prijať vás do našich radov, pán Potter.“

A takto to pokračovalo ďalej a ďalej. Každý, z vážených členov starej vlády –  ktorá tajne rozhodovala o všetkom, čo sa dialo v ich svete – sa mu predstavil a prijal ho medzi nich. Čím mu prejavili dôveru, rešpekt a hlavne uznali moc, akou vládol. Harry vedel, že ho zvolali aj preto, lebo patril medzi sortu najmocnejších, no aj preto, čo sa dnes večer odohralo na Riddle Manore.

Nakoniec to zdĺhavé prijatie skončilo a ozval sa Nicolas Flamel. „Pán Potter, dnešok sa vďaka vám zapíše do histórie ako deň, kedy sa skončila vojna, ako deň, kedy bol porazený lord Voldemort a najmä ako deň, kedy bol oficiálne nastolený mier. Dnes večer ste dokázali, že ste boli zrodený k veľkým veciam, pán Potter. Odteraz máte našu plnú podporu a hlavne máte právoplatné členstvo v našich radoch. Avšak ste príliš mladý, aby ste patrili do Radu starších. No o pár rokov sa stanete oficiálnym členom. V mene všetkých členov sa vám chcem poďakovať za odvahu a silu, ktorú ste preukázali. Odteraz ste pod našou ochranou a ste budúci člen Rady starších.“

A na to sa všetci postavili a začali mu tlieskať. Harrymu to bolo ukradnuté, o nič z toho nestál. A nič nedokázal. To Tom sa vzdal, to Tom sa nechal usmrtiť plameňmi. No bolo zbytočné im hocičo vysvetľovať. Jediné čo chcel, bolo ísť... domov.

Zrak mu zrazu padol na blonďavého muža, ktorý hrdo stál pri dverách a nespúšťal z neho pohľad. Harry netušil, kedy prišiel, ale vedel, že Lucius úzko spolupracuje z ministerstvom. Iste mu bolo jasné, že ho zvolá Rada starších. Prišiel za ním. Nasledoval ho všade.

Láskavo sa usmial na muža, ktorého miloval a úctivo sa poďakoval členom starších s tým, že je ozaj potom všetkom unavený. Prišiel až k Luciusovi a priamo pred všetkými prekvapenému aristokratovi vtisol nežný bozk na ústa.

„Vezmi ma domov,“ zašepkal mu do úst, načo sa Lucius spokojne usmial.

„Kamkoľvek chceš, láska...“

 

ooOoo

Lord Harry Potter-Malfoy vyhráva, vo veku iba 25 rokov, voľby!

 

Lord Harry Potter-Malfoy sa stáva novým ministrom!

 

Nový minister nariadil kompletné prešetrenie a zmeny zákonov!

 

„Dnešok sa zapíše do našej histórie, ako deň, kedy vlkolaci získavajú slobodu a rovnaké práva ako bežní kúzelníci!“ vyhlásil minister Potter na akcii za práva vlkolakov. Pod textom, môžete vidieť fotografiu prvého vlkolaka, ktorý získal zamestnanie na ministerstve (Remus Lupin, vľavo).

 

Vláda na čele s ministrom, schválila vyhnanie dementorov z našej krajiny!“

 

Minister slávnostne prestrihol pásku, na novo otvorenom domove pre osirených kúzelníkov!

 

Minister zriaďuje prvý cintorín pre škriatkov!

 

Veľká Británia zaznamenala, podľa najnovších prieskumov, najnižšiu zločinnosť za posledné desaťročie!

...

Harry zamyslene hľadel na fotografiu v rámčeku, ktorý stál na jeho pracovnom stole. Odhrnul poriadnu kopu papierov, aby mal naň lepší výhľad. Čiernobiela Bellatrix mu s úsmevom kývala a vyplazovala jazyk zároveň. Povzdychol si, keď sa ozvalo zaklopanie, načo do jeho kancelárie vtrhla sekretárka.

„Pán minister, nezabudnite, že zajtra máte stretnutie s Bulharským ministrom. Dovolila som si vám rezervovať stôl v hoteli Zlatý prútik, presne na šiestu. Hneď potom je ten benefičný večierok. Smoking máte už vypratý aj vyžehlený, dnes poň zájdem,“ rozprávala urýchlene a rýchlo brkom zaškrtávala niečo v zošite. „Och a dnes má narodeniny riaditeľ Snape. Iste ste na to nezabudli, no ako vás poznám, nestihli ste mu kúpiť nijaký darček a Nataly z administratívnych služieb vravela, že Michael z Jednotky na presadzovanie čarodejníckeho práva vravel, že jeho bratranec – majster elixírov, chcel novú kolekciu kotlíkov od Marcusa Múdreho! Vraj je to veľký hit, medzi majstrami elixírov! Tak som si ich dovolila zakúpiť. Sú zabalené a pripravené na recepcii... a aby som nezabudla...“

„Ďakujem, Olivia, myslím, že to už by stačilo,“ riekol pokojne, hľadiac na hnedovlásku.

„Prepáčte, pane, ja viem, že máte dobrú pamäť, ale máte toho tak veľa... Och, ja vás ruším, čochvíľa má doraziť hlavný námestník! Ospravedlňujem sa!“ vykríkla rýchlo a pratala sa, pričom jej na zem popadali papiere, ktoré predtým pevne zvierala v náručí. Nešikovne ich pozbierala, vyrovnala sa a zakopla. Pousmial sa, keď za sebou konečne zatvorila dvere. Bola to veľmi nemotorná šmukelka, no svoju prácu robila dobre.

O chvíľu k nemu vtrhol jeho hlavný námestník. Z drahého habitu si oprášil neviditeľný prach a čiernu vychádzkovú palicu odložil do vysokého koša. 

„Tá tvoja sekretárka ma jedného dňa privedie do hrobu,“ zavrčal a vzhliadol naňho. Hneď ako sa ich oči stretli, sa na jeho perách objavil nežný úsmev.

Harry mu úsmev vrátil. „Ako dopadla tvoja pracovná cesta?“

„Nuž, vskutku zdarne. Koniec koncov, tak ako vždy,“ riekol arogantne, načo sa Harry zasmial, vyskočil na nohy a vtisol mu vášnivý bozk.

Lucius ho ihneď pevne zovrel v náručí a bozk mu dychtivo oplácal.

„Od dnes, máš prísny zákaz cestovať na pracovné cesty bezo mňa,“ riekol Harry medzi bozkami, ktoré si vymieňali.

„S tým vskutku súhlasím, pán minister.“

Keď sa od seba odtiahli, Lucius mu pohladil čeľusť. Nespokojne pozoroval jeho tvár. „Zase si myslel na mŕtvych?“

Harry sa od neho odvrátil a zapozeral sa na fotografiu na svojom pracovnom stole. „O týždeň má Bella a... on... výročie smrti.“

Aj po toľkých rokoch bolo preňho nesmierne ťažké, vysloviť jeho meno. Cítil ho každý deň vo svojej mágii. Akoby bol stále s ním, no nebol. Ľudia celé roky oslavovali jeho smrť a jeho uctievali, pretože si mysleli, že len vďaka nemu padol. A on, zatiaľ čo sa ostatní radovali, smútil.

Lucius si ho k sebe pevne privinul. „Ale no tak, dnes má Severus narodeniny, nemysli na také veci,“ utešoval ho. „Skús si predstaviť, ako sa bude tvoj večne nevrlí brat tváriť, keď zistí, že sme mu zorganizovali oslavu,“ riekol pobavene.

A zabralo to. Lucius už vedel ako naňho. Harry sa zachechtal a pobozkal ho. „Obávam sa, že nás na mieste prekľaje.“

 

ooOoo

Veľká sieň v Rokforte bola plná ľudí. Hudba hlasito hrala, zatiaľ čo sa hostia zhovárali a tancovali na parkete.

„Pche, toto si odskáčete. Oslava a ešte k tomu s toľkými ľuďmi! Zošaliem z vás... och, Salazar, vidíš to?“ vrčal Severus, zatiaľ čo sa ich fotograf snažil vyfotiť, no kvôli Severusovmu neustálemu frflaniu, to vôbec nebola ľahká úloha.

„No tak, Sev, úsmev,“ podpichol ho Harry pobavene, stojac vedľa neho a držiac ho vôkol pliec.

„Pomsta bude sladká,“ zamumlal Severus, načo konečne stíchol a fotograf ich mohol vyfotiť.

„Och, len mi nevrav, že sa ti nepáčila tá torta v podobe vybuchujúceho kotlíka,“ štuchol doňho so širokým úsmevom.

Severus nebezpečne prižmúril oči. „Nuž... bola... celkom uchádzajúca,“ priznal neochotne.

Naraz k nim pritancovala Minerva, očividne mierne v podnapitom stave. „Severus, čo tak tanec?“ spýtala sa stará profesorka.

Severus začal ustupovať, keď ho profesorka schmatla za lakeť a zatiahla ho na parket. Ešte predtým stihol zodvihnúť oči k stropu. „Za čo ma trestáš?“

Harry sa usmieval od ucha k uchu, keď ich sledoval tancovať. Bol to vskutku komický pohľad.

O chvíľu sa privítal s Tonksovou a Remusom, ktorí ako vždy meškali. Teddy sa mu vrhol okolo krku.

„Zase si vyrástol, chlape,“ postrapatil mu tyrkysové vlasy.

Tonksová mu vrazila do rúk ročnú Andromedu, ktorá naňho vrhla šťastné hnedé okále.

„Haly!“ zabľabotala.

„Prepáč, že meškáme,“ usmiala sa Tonks a bozkala ho na líce.

„Dora sa asi dve hodiny líčila,“ prevrátil očami Remus. „Nuž, kde je oslávenec?“

Harry pobozkal Andromedu na vlásky a voľnou rukou ukázal smerom k parketu. „Oslávenec ja tamto. Mali by ste ho ísť vyslobodiť. Minerva ho tak trochu prinútila k tancu.“

„Aspoň raz v živote bude rád, že nás vidí,“ zasmial sa Remus a spoločne s Tonksovou a Teddym sa vybrali za ním.

„To dieťa ťa má priveľmi rado. Začínam žiarliť,“ ozval sa za ním pôvabný hlas jeho manžela.

„Lu!“ zamumlalo dievčatko a strčilo si do úst Harryho kravatu.

„Mám deti rád a ony zase mňa,“ pokrčil plecami.

„Zrejme by sme si predsa len mali nejaké zriadiť,“ riekol a odpil si šampanského.

Harry sa usmial. „Vážne?“ Celé roky prehováral Luciusa k tomuto kroku. Sirotinec bol plný osirených detí, ktoré potrebovali domov. No Lucius sa vyhováral na to, že sú obaja veľmi zaneprázdnení a na deti rozhodne čas nemajú.

„Pre teba všetko, láska moja,“ zaševelil mu Lucius blízko tváre a bozkal ho na spánok. Harry započul rýchle cvakanie fotoaparátu, no na nulové súkromie bol už zvyknutý.

„Milujem ťa,“ riekol nežne, celkom ignorujúc svoju krstnú dcérku, ktorá mu začala šticovať vlasy.

„Ja teba viac,“ zašepkal jeho manžel a rukou ho objal vôkol pásu. „Ou, mali by sme ísť za Severusom, mám podozrenie, že sa chystá zdúchnuť.“

 

ooOoo

 

Harry stál na vysokej veži. Bola to presne tá veža, kam ho Voldemort vzal potom, čo ho posadol a zistil, že je jeho strateným snúbencom. Tom vravel, že práve toto miesto je jeho obľúbeným. Harry musel uznať, že je to tu vskutku očarujúce. Všade vôkol kamennej veže sa rozprestierala pustina. Veľké žiarivé slnko pomaly klesalo za horizont. Obloha bola sfarbená od oranžovej až po ružovú. Vtáky v diaľave leteli nevedno kam.

V ruke zvieral hlinenú nádobu s Tomovými popolom. Po zničení jeho panstva sa tam vrátil a vďaka kúzlam z ruín bývalého panstva, získal zostatky jeho milovanej Belli a Toma. Belline pozostatky zakopal. Usporiadal jej aj súkromný pohreb. No tých Tomových sa vzdať nedokázal. Lucius to nijako nekomentoval, aj keď Harry vedel, že mu je nepríjemné mať v zámku popol lorda Voldemorta. A tak sa Harry práve dnes, presne osem rokov po Tomovej smrti rozhodol, rozlúčiť sa s ním, raz a navždy. Netušil, kde Tom je. No tíšila ho jediná myšlienka a to, že Tomova duša už viac nie je väznená Temnotou.

I napriek všetkým Tomovým činom veril, že je na mieste, kde je šťastný. Aj keď tušil, že tomu tak nie je. Harry nebol naivný, nežil v rozprávke, aby veril Tomu, že Tomova čierna duša sa po smrti dostala na nejaké vysnívané miesto. Preto ho Tomova smrť bolela hádam najviac zo všetkých. Bol si istý, že Hermionu, Rona aj Bellu po vlastnej smrti stretne. No jednoducho vedel, že Toma nie.  

Z očí sa mu vykotúľala slza, keď spoza zábradlia, do studeného vánku, prevrátil nádobu. Popol sa vo vánku skrúcal a cestoval vzduchom. Jemne sa trblietal v posledných ohnivých lúčoch slnka.

Vypustil svoju mágiu, aby ho mohol opäť cítiť. Zatvoril oči, keď ho Tomova mágia zabalila. Srdce sa mu rozbúšilo.

Myslím, že by sa na mňa bol pyšný, Tom. Pokračujem v ceste najmocnejších. Prišiel som na to, aké ciele chcem dosiahnuť a úspešne ich uskutočňujem. Mením náš svet k lepšiemu. Iste by sa ti nepáčili niektoré zákony, ktoré som navrhol a presadil. No bol by si na mňa pyšný.

Šepkal v duchu a predstavoval si tvár Toma Riddla. Predstavoval si jeho úsmev a jeho čokoládové oči. Usmial sa a opäť oči otvoril. Čiastočky prachu sa navždy stratili vo vetríku. Okolie zahalila krásna temnota.

Povzdychol si a zameral sa na prvú hviezdu, ktorá vystúpila na atramentovú oblohu. „Niekde v inom vesmíre sa všetko stalo inak,“ pošepol smerom ku hviezde so smutným úsmevom a dovolil si predstaviť samého seba a Toma Riddla, ktorý sa nikdy nestal Voldemortom. Dovolil si predstaviť jeho po svojom boku. Veril, že niekde v inom čase im osud doprial byť spolu.

Lucius, ktorý celý čas postával za ním, k nemu zrazu podišiel a zozadu ho objal. Harry sa do onoho objatia oprel a uvedomil si, že bolesť na jeho srdci je už oveľa menšia. Hlavou mu opäť prebleskli slová jeho krstného:

„Tí, ktorých milujeme nás nikdy skutočne neopustia. Vždy ich môžeme nájsť vo svojom srdci.“

 

Než si odišiel, naučil si ma odvahu hviezd,

ako svetlo nekonečne dlho putuje i po smrti.

S krátkosťou dychu si vysvetlil nekonečno,

ako vzácne a krásne je vôbec to, že existujeme.

(Sleeping at last – Saturn)

 

bez-nazvu.png


 

Miniaplikace

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 8. 7. 2017 15:09)

Dobře to skončilo jen mi bylo líto smrt Toma.

email

(livka, 9. 3. 2016 11:22)

Ahoj, napisala som ti na email.

:)

(market, 7. 3. 2016 0:12)

Nádhera, moc děkuji

Bez dychu a so slzami

(Lívia, 21. 12. 2015 7:16)

neviem preco som sa zoz začiatku tak strašne vyhýbal tejto poviedke ale som rada že som sa jej nevyhla úplne ... Všetky kapitoli som hľadala jednu za druhou A keď som nemala zas alen no možnosť čítať neuslatele som si V hlave premietala minulé kapitoli alebo som si predstavovala čo bude dalej.... posledné dne kapitoli som mala slzy V očiach .... bolo mi luto že už je koniec A neskutočne má mrzel Tomova smrť. ...dúfam že sa od teba dočkajú aj iných takýchto skvostov

...

(Zuzana, 19. 12. 2015 18:05)

Ďakujem za príjemné dva večery. Bolo to perfektné. Trochu mi vadilo ako Harry príliš smúti za Tomom... hlavne to ako chce aby v niektorom svete boli spolu, môžu byť ale ako kamoši... veď miluje Luciusa, nie? Ale všetko ostatné bolo super a strašne dobre sa to čítalo...

Krása

(Cassia, 10. 12. 2015 22:58)

Ďalšia nádherná poviedka:) nemám slov.... Kdesi vo vnútri som logicky vedela, ako približne to bude musieť skončiť, ale ty si to dokázala ešte dokonalejšie, nečakanejšie a krajšie rozpísať, až ten koniec odrazu bolí menej a vidno v ňom presnejšie tú krásu budúcnosti a života... Tvoja poviedka sa mi dostala pod kožu, čo sa mi skutočne nestáva až tak často...a znamená to najvyššiu kvalitu. Nádhera.

Re: Krása

(Sonka, 11. 12. 2015 14:40)

Cassia, tvoj komentár ma skutočne potešil. Z tvojich slov mám pocit, že si presne moja krvná skupina :) .. teší ma, že mám čitateľov ako ty. Ďakujem ti veľmi pekne :)) :-*

....

(Kilia Ice , 10. 12. 2015 22:40)

Teda.... To bolo pekné. Len škoda, že je už koniec. Bola to vážne pekná poviedka. Už sa teším na tvoju ďalšiu :D

Re: ....

(Sonka, 11. 12. 2015 14:36)

Kilia Ice, ďakujem ti :)

...

(mekare, 9. 12. 2015 19:52)

...to bola veľmi pekná poviedka, ale teraz mi po nej zostala chuť na ten AU čo si tam spomínala na poviedku z „iného vesmíru kde sa všetko stalo inak“, kde sa tí dvaja dali do hromady a ovládli svet, možno aj do trojice s Luciusom alebo Severusom :-).

Re: ...

(Sonka, 9. 12. 2015 20:23)

mekare, vôbec som nemala na pláne urobiť takú lovestory medzi Tomom a Harrym, ale tak sa to akosi vyvinulo :D .. a musím sa priznať, že som mala veľkú chuť nakoniec urobiť hlavný pár Harry/Tom...ale dopadlo to, ako dopadlo... no určite ešte na tento pár nejakú poviedku napíšem, aj keď dať tých dvoch nejakým spôsobom dokopy, je takmer nemožná úloha, ak chceme, aby príbeh mal logiku a aspoň trochu reálnosť. Ďakujem za komentárik :)

Prekrásne

(Helena, 9. 12. 2015 13:29)

Krásne. Celú kapitolu som prečítala jedným dychom. Len ma veľmi mrzelo, že Bella a Tom zomreli... Ten citát na konci bol pekný.

Re: Prekrásne

(Sonka, 9. 12. 2015 20:18)

Ano aj mňa ich smrť mrzela, ale tak nejako to vyšlo :/ Ďakujem, Helena :)

><

(Mr. Robot, 9. 12. 2015 12:58)

Jednoducho genialne dielo od začiatku až po koniec. K tejto poviedka sa vratim ešte vela vela krat.

Re: ><

(Sonka, 9. 12. 2015 20:16)

Veľmi pekne ďakujem, Mr. Robot :))

...

(mravenec, 9. 12. 2015 12:13)

Vskutku monumentální závěr a přitom krásný.

Re: ...

(Sonka, 9. 12. 2015 12:38)

Ďakujem krásne, mravenec :)