Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Časť X.

13. 9. 2016

 

Rok 1991 – Nádražie deväť a tri štvrte, stanica King Cross, Londýn, Anglicko, Veľká Británia

 

Som neviditeľný. Neviditeľnosť ma vždy fascinovala. Byť bežnému oku nevidomý je skutočne zábavné. Mám rád toto kúzlo. Avšak len veľmi málo jedincov je schopných ho vykúzliť. I mne trvalo roky kým som sa ho dokonale naučil používať. No a teraz tu stojím, obalený týmto kúzlom a sledujem ho – Harryho – toho prekrásneho zeleno-okého chlapca. Dnes mal oblečený formálny odev, ktorý mu veľmi svedčal. Vlasy mal ako vždy strapaté, no tým elegantným spôsobom. Sršal z neho pôvab a sila; keby mal o pár rokov viac, bol by neodolateľný. Merlin, tak veľmi ho milujem, moje srdce len pri pohľade naňho búši takou intenzívnou silou, až mám pocit, že ten buchot je počuť na míle ďaleko.

Naposledy som ho videl pred rokom, odvtedy som o ňom nemal nijaké správy, no vedel som, kde si ho budem môcť nájsť, keď príde ten správny čas. Dnes je jeho veľký deň. Jeho prvý deň v Rokforte. Pokiaľ si správne pamätám spomienky z Harryho mysle, v prvom ročníku sa dostal do konfrontácie s istým učiteľom Obrany, ktorý bol posadnutý mnou. Uškrnul som sa. V tomto čase bude jeho prvý ročník pokojný, nestane sa nič z tých hrôz, ktoré ho postretli v jeho alternatívnom živote, pretože ja už viac nie som lord Voldemort a jemu by som nikdy neublížil. Nedokážem si predstaviť, ako som ho v jeho budúcnosti mohol chcieť zabiť, tá myšlienka bola absolútne desivá.

Black a ten prekliaty vlkolak objímali Harryho a niečo mu vysvetľovali. Vrhol som na nich neverbálne kúzlo, vďaka ktorému som dokázal počuť ich rozhovor.

„...a nezabudni, že škola nie je len o učení,“ rozprával Black s potmehúdskym úsmevom.

„No, ale je hlavne o tom učení, šteniatko, takže využi všetko to, čo sme ťa naučili a poriadne im to natri,“ zapojil sa do hovoru ten všivavý vlkolak, zatiaľ čo na Harryho vrhal láskavý pohľad.

Harry prikyvoval. „Budem sa učiť tak, aby ste sa za mňa nemuseli hanbiť. Sľubujem.“

Black ho okamžite rukou objal vôkol pliec. „Nikdy by sme sa za teba nehanbili. Vždy na teba budeme pyšní,“ riekol potichu a v očiach sa mu zaleskli slzy. „Je neskutočné ako rýchlo si vyrástol. Je to akoby včera, čo si bol takýto maličký,“ rukami naznačil jeho veľkosť.

Harry sa pousmial. „Snáď nebudeš plakať, Siri, vieš, že si už veľký.“

Vlkolak sa zasmial a potľapkal Blacka po ramene. „On to zvládne, Harry, hlavne nám nezabudni o všetkom písať.“

„Jasné, Remi, budem písať každý deň, ak sa bude dať.“

Už len tento pohľad; pohľad na to, ako sa ho dotýkajú, ako spolu komunikujú ma privádzal do šialenstva a bolel ma zároveň. Najradšej by som im tie ruky polámal. Prinútil by som ich trpieť, pretože siahajú na to, čo je moje!

Harry sa zrazu začal rozhliadať. A hneď som aj zbadal prečo, dorazili Malfoyovci, ich lietajúca limuzína pristála na vyhradenom parkovisku. Šofér otvoril najzadnejšie dvere, z ktorých vyšiel najmladší Malfoy. Pyšne zodvihol hlavu, keďže ho takmer všetci sledovali; nebolo časté, aby sa priamo na stanicu presúvalo autom a limuzínou už vôbec nie, no ale boli to Malfoyovci, samozrejme, že museli prísť vo veľkom štýle.

Malý Malfoy sa dokonale vzpriamený vydal za neďaleko stojacim Harrym. Uškrnul som sa, keď z vozidla vystúpil Lucius. Len čo zbadal, kam sa jeho syn vybral, zatváril sa absolútne znechutene, prižmuroval oči na Blacka a to zviera. Narcissa kráčala po jeho boku a niečo mu zamračene vysvetľovala. Presne som si vedel predstaviť, čo mu hovorí. V duchu som sa škodoradostne zasmial, iste ho poučovala o tom, aby sa v prítomnosti Blacka správal slušne.

Rýchlo som sa vrátil k Harrymu, ktorý sa zvítal s malým Malfoyom. Smiali sa spolu... vyzeral tak šťastne. Chcem, aby bol šťastný vždy. Už nikdy na jeho tvári nechcem vidieť slzy. Mám neodolateľné nutkanie ísť za ním, prežívať toto celé s ním a popriať mu úspechy, no musím tu len v tichosti stáť, v tomto temnom kúte a sledovať ho. Zžiera ma žiarlivosť a nespravodlivosť, že nejaký prekliaty Black a všivavý vlk môžu Harryho objímať, môžu byť s ním, zatiaľ čo ja sa tu musím skrývať ako taký zúfalec. Mám na Harryho oveľa väčšie právo než oni! Väčšie právo než skurvený Dumbledore, ktorý mi ho chce vziať!

Sledoval som, ako sa pobrali k vlaku. Celá skupina detí sa hrnula k dverám, no Harry zrazu zastal, študenti ho obchádzali, keď pootočil hlavou a jeho oči sa zabodli priamo na miesto, na ktorom som sa skrýval. Zatajil sa mi dych, srdce sa mi prudko rozbúšilo. V jeho očiach sa mihol zmätok a túžba. Zamračil sa a pohľadom akoby sa pýtal:

Si tam?

Predsa by som si nenechal ujsť tvoj veľký deň, pomyslel som si a len letmo som si uvedomil úsmev na mojich perách.

Harry sa slabo pousmial, neisto zodvihol ruku a zakýval mojim smerom. Preglgol som, hoci rovnakým smerom stáli Black s Lupinom, vedel som, že ten pozdrav patrí mne, pretože pozeral priamo na mňa. Zrazu sa otočil a prešiel cez dvere do vlaku. Celé to trvalo len niekoľko minút, no bolo to zvláštne. Mohol ma cítiť alebo snáď vidieť? A skutočne som počul jeho otázku alebo to bol len výplod mojej mysle?

Keď som sledoval, ako vlak pomaly odchádza, začal sa ma zmocňovať strach. Zatiaľ som nevymyslel nijaký produktívny spôsob, ako sa dostať do Rokfortu k Harrymu. Dumbledore iste urobí všetko preto, aby som sa k nemu nedostal. Bude si ho strážiť ako ten najvzácnejší poklad. No nájdem si spôsob. Nájdem! Dumbledore predsa nemôže ignorovať autoritu, akou som ja! Som námestník ministra a mám právo vstúpiť na pozemok školy, avšak len s dovolením riaditeľa Rokfortu, samozrejme, ktorý ovláda celé magické opevnenie vôkol hradu.

Och, Merlin, čakajú nás ťažké roky, nás oboch – Harryho i mňa. No utešovala ma aspoň myšlienka nato, že na Rokforte budem mať svojho osobného špióna a človeka, ktorý bude Harryho chrániť. Severus Snape od minulého roku pracuje na Rokforte ako profesor elixírov. Zatiaľ sa s Dumbledorom veľmi nezblížil, takže mi nepriniesol takmer žiadne informácie, no verím, že sa Severus zvládne dostať k tomu starcovi bližšie.

OOO

„Samozrejme, že ho nájdeme, Cornelius, hlavne sa tu nezlož ako taký slaboch. Takto chceš predstúpiť pred verejnosť?“ Zodvihol som obočie, pokojne sledujúc toho úbožiaka, ktorý bol ministrom mágie.

Sedel oproti mne a divoko sa potil, zatiaľ čo do seba hádzal jeden pohárik whisky za druhým. „Zmizol, Tom, ako môžeš byť taký pokojný. Najväčší Temný pán všetkých čias zmizol! Je niekde tam vonku a iste chystá plány, ako dobije celý magický svet!“ rozkrikoval sa a roztrasenou rukou divoko gestikuloval.

Nebezpečne som naňho prižmúril oči, no ovládol som sa skôr, akoby si ten chudák niečo povšimol. Že najväčší Temný pán! Ja som Temný pán, Grindelwald je už dávno na dôchodku.

Och a áno, aby som nezabudol, Grindelwald zmizol. Niekto narušil tie silné ochrany na magickom väzení a dostal sa k nemu a ten niekto ho odviedol a ja viem, kto to bol. Nik iný, ako Eduard skurvený Valois, ktorý sa celé tie roky skrýval a vymýšľal spôsob, ako získať Gellerta; nuž nakoniec sa mu to podarilo a tento kúsok mi spôsobil veľa problémov. Celé ministerstvo je kvôli tomu hore nohami, keďže Nurmengrad malo na starosti ministerstvo Anglicka i keď Grindelwald je medzinárodná záležitosť, čo znamená, že čoskoro toto naše zlyhanie budeme musieť oznámiť dôležitým predstaviteľom svetovej koalície kúzelníckej spoločnosti, čo sa samozrejme ministrovi nepáčilo.

Pred verejnosťou to musíme udržať v tajnosti, inak by vznikla absolútna panika. Naši občania totiž žijú s pokojným vedomým a to takým, že im nič nehrozí, že najväčšie zlo zažehnal Dumbledore, keď porazil Grindelwalda, nuž ale opak bol pravdou. Nik z nich netušil, že to zlo majú priamo pod nosom, že to ja som prebral Grindelwaldove miesto vo svete, že to ja som Temným pánom i keď sa držím v úzadí,  ja ťahám za neviditeľné motúziky a riadim celé Anglicko.

Ach, Salazar, môj drahý predok, bolo mi toto vôbec treba? Možno by som konečne mal odhaliť svoju pravú identitu a ukázať sa v celej svojej kráse. Možno by som mal Valoisovi dať pocítiť s kým sa to kurva zahráva! Valois bol vlastne majster v skrývaní, tá skurvená krysa mi uniká medzi prstami už celé roky. No ja si ho nájdem, raz určite! A pomstím sa mu a nie len za to, že mi chce prebrať post, ale hlavne za to, že si dovolil vziať mi Harryho, dovolil si ublížiť mu. No najhoršie je, že vedel, že Harry je moja najväčšia slabosť. A už raz sa nezdráhal túto moju slabosť využiť a nebude sa zdráhať ani nabudúce. No bol som pokojný, pretože Harry bol v Rokforte, kde bol v bezpečí, veď bez Dumbledorovho povolenia, som sa na tú prekliatu školu nemohol dostať ani ja, takže nejaký šašo Valois, nemá šancu.

OOO

S pohárikom v ruke som stál vo svojom apartmáne a hľadel som skrz okno do temných ulíc. „Takže si stále nevymyslel spôsob, akým by som sa tam dostal?“ spýtal som sa chladne.

Hlas za mnou odvetil: „Žiaľ, nie, môj pane, no na spôsobe, ako by ste sa mohli do Rokfortu dostať usilovne pracujem.“

Povzdychol som si. „Tak, ako sa mu darí?“ spýtal som sa hlasom bez emócií, no v skutočnosti ma odluka od neho na tak dlhú dobu ničila. Dúfal som, že keď nastúpi do Rokfortu budem mať oveľa viac príležitostí dostať sa k nemu, no nebolo tomu tak. Mal som príšerné množstvo práce. Spával som nanajvýš tri hodiny denne a neustále som bol na pracovných cestách či ponorený v papieroch.

„Nehľadiac na to, že je to drzý a arogantný fagan, je to absolútne vzorný študent. Vlastne spolu s pár ďalšími žiakmi prvej triedy, patrí medzi najlepších z ročníka.“

Usmial som sa, pozerajúc na loď, ktorá práve preplávala po pod Tower Bridge. „Drzý vravíš?“

„Áno, môj pane, je celkom podobný svojmu otcovi a veľmi sa na ňom podpísal fakt, že ho vychováva to psisko Black.“

Mal som Severusa tak prečítaného, že ma tieto jeho sťažnosti ohromne bavili. „Naozaj tak neznášaš fakt, že je to Potterov syn, alebo to, že má jej oči?“ spýtal som sa temne, no bol som pobavený, konečne niečo, čo ma rozptýlilo po tých hektických mesiacoch.

Dlhé minúty mlčal, v tichu tejto izby som mohol počuť, ako sa Severus nadychuje k odpovedi: „Obe vaše domnienky sú správne,“ odvetil pevne a celkom úprimne. Vedel, že mne sa ani len nemusí pokúšať klamať. Každé klamstvo okamžite odhalím, to moji prívrženci veľmi dobre vedia. „Hľadám si dôvody, aby som ho smel nenávidieť,“ priznal potichu.

Odpil som si posledný dúšok zlatej tekutiny a so zavírením cestovného plášťu, ktorý som mal prehodený cez plecia, som sa otočil čelom k môjmu nasledovníkovi. Zabodol som doňho svoje bezcitné krvavé oči a potichu som prehovoril: „Je mi jedno, či ho nenávidíš, alebo nie. Nikdy som ti vlastne nevysvetlil, prečo ho máš strážiť. To čo ti teraz poviem ostane len medzi nami.“

„Samozrejme, môj pane,“ riekol pevne mi hľadiac do očí.

Veril som mu, vedel som, že čokoľvek mu poviem, udrží v tajnosti. Celý čas mu čítam myseľ. „Ten chlapec je pre mňa nesmierne dôležitý. Znamená pre mňa všetko, celý môj svet.“

Keď som zbadal jeho zdvihnuté obočie a prekvapenie v očiach, musel som sa uškrnúť.

„Rozumiem, že ma absolútne nechápeš. A ani nemusíš. Chcel som ti len objasniť, prečo ho máš vlastne strážiť. Takže to už vieš, chrániš ho preto, pretože ho milujem a teraz, keď som ti to vyjasnil dúfam, že prestaneš s týmto detinským správaním a budeš sa k nemu správať bez hlúpych predsudkov. Tak akoby si sa k nemu správal, keby jeho otcom nebol James Potter a jeho náhradným rodičom Sirius Black.“

Severusove temné oči ma sledovali, akoby čakali na hlbšie objasnenie tejto šokujúcej informácie, no nemal som v úmysle vysvetľovať mu celú problematiku môjho vzťahu s Harrym. Aj tak som mu povedal dosť až priveľa, no potreboval som niekoho, kto by o mojej láske k Harrymu vedel; niekoho, kto by vedel, ako veľmi je pre mňa dôležitý. Pretože teraz som si mohol byť istý, že ho Severus skutočne bude chrániť, ako tú najväčšiu vzácnosť. Doteraz preňho oná úloha nebola natoľko dôležitá, myslel si, že šiel do Rokfortu predovšetkým ako špión. No teraz už  mu je jasné, že jeho prioritnou úlohou je ochrana Harryho. Všetko toto som dokázal vyčítať z hĺbky jeho zložitej a tak dobre chránenej mysle.

Odvrátil som od neho zrak, zatiaľ čo on ešte stále premýšľal a posadil som sa do kresla pri krbe. „Povedz mi o ňom viac,“ riekol som, sledujúc divoké plamene.

„Od začiatku roka si ho pravidelne volá Dumbledore do svojej pracovne. Bývajú tam zatvorený celé hodiny. Potter k nemu chodí hneď po večery a ostáva tam do neskorých hodín. Vlastne má ako jediný, okrem prefektov, výnimku a smie sa vracať do fakulty i po večierke.“

Dočerta! Dumbledore očividne na nič nečakal! Už od prvého ročníka ho pripravuje, trénuje a učí. Presne tak, ako mi to povedal na Bagnoldovom pohrebe. Harry je jediným, kto jedného dňa bude natoľko mocný, aby ma zabil. A Dumbledore ho na to veľmi ochotne pripravuje. Och, Merlin, len ty vieš, čo mu ten senilný špinavec tlačí do hlavy! Čo ak mu o mne prezradí niečo, kvôli čomu ma bude Harry nenávidieť? Spraví to, ja viem, že to jedného dňa spraví, aby Harryho proti mne uštval. Musím tomu zabrániť skôr ako bude neskoro. Neprežil by som ani len myšlienku na to, že ma Harry nenávidí. Len pomyslenie na to ma trhalo na kusy.

„Medzi kolegami sa povráva, že je veľmi mocný,“ pokračoval Severus, niekde za mojim ramenom. „Najprv som sa k ich názorom staval skepticky, ale keď som ho videl kúzliť, pochopil som. Nie, že by bol dokonalý a vedel každé nové kúzlo okamžite praktizovať,“ rozprával mierne zaujato, „ale spôsob akým pracuje jeho mágia je, priznávam, ohromujúci. Magicky je celkom na inej úrovni než jeho rovesníci, vlastne než všetci študenti v Rokforte. Myslím, že preto sa k nemu Dumbledore správa inak – špeciálne. A preto sa mu už od nástupu na Rokfort intenzívne venuje.“

Zamyslene som sledoval ohnivú hru, ktorá sa odohrávala v krbe. Takže Dumbledore sa rozhodol jeho moc cibriť už od mala, neviem si predstaviť, akú silu bude mať o pár rokov. V Harryho alternatívnom živote ho nikto netrénoval, nikto sa mu nevenoval, takže nemal ako rozvíjať svoj magický potenciál a i napriek tomu bol ohromne mocný. Keď za mnou prišiel ako osemnásťročný cítil som jeho silu, bola to práve tá, ktorá ma ňom okamžite uchvátila.

No teraz, ak plne rozvinie svoju magickú silu, stane sa rovnako mocným ako som ja či Dumbledore, tým som si istý. Možno preto bolo práve jemu súdené zabiť ma v jeho budúcnosti a možno preto sa to práve jemu podarilo. Privrel som oči a vnímal teplý vzduch prúdiaci z ohňa. A možno je skrátka mojim osudom, že ma zabije on. Zovrel som päsť ruky, na ktorej bolo znamenie. Dovolilo by mu vôbec naše spojenie ma zabiť?

Keď som navrhol celý tento rituál spojenia, veľmi som nepremýšľal, bolo to viac-menej spontánne rozhodnutie. Pravda bola taká, že kúzlo na vytvorenie toho spojenia pochádza z čiernej mágie. Našiel som ho v jednej knihe, v ktorej o tomto prepojení veľa napísané nebolo. Nikdy mi vlastne ani nenapadlo viac si o ňom naštudovať, túto chybu budem musieť napraviť.

„A je vôbec prvým Chrabromilčanom, ktorý sa bratríčkuje so Slizolinčanmi,“ pokračoval Severus, ktorý zrejme bral moje mlčanie, ako výzvu k rozprávaniu. „Nuž a práve to mu dávajú niektorí Chrabromilčania vskutku pocítiť. Zdá sa, že jeho najlepším priateľom je Luciusov syn – Draco a okrem neho sa potĺka i s Nottovým synom. Mám taký pocit, že mojich Slizolinčanov priťahuje jeho moc. Sám viete, môj pane, aký my Slizolinčania sme.“

Pousmial som sa. „To vskutku, áno.“ No vzápätí som sa zamračil. „Ako presne mu to dávajú pocítiť?“

„Občasné urážky a nemiestne poznámky,“ odvetil Severus a hoci som ho nevidel, vedel som, že sa uškŕňa.

„Má priateľov aj zo svojej fakulty?“ Takže všetko bolo celkom inak. Viem, že Harryho najlepší priatelia boli nejakí Weasley a Grangerová.

„Áno, volá sa Grangerová a je humusáčka,“ odpľul znechutene.

Usmial som sa. Aspoň niečo ostalo rovnakým. „To je vskutku zábavné, ako to, že malému Nottovi a Malfoyovi nevadí, že sa ich priateľ kamaráti s humusáčkou?“

„To je záhadou i mne, môj pane.“

Pery sa mi skrútili škodoradostným úškrnom, keď som sa spýtal: „A čo to znechutenie v tvojom hlase, pri označení – humusáčka? Nebola i tvoja drahá Lily rovnakého druhu?“

Mlčal, zrejme zaskočením. No musel odpovedať. „V prítomnosti Lily sa dalo ľahko zabudnúť akej krvi je.“

„Priznávam, že bola skutočne výnimočnou humusáčkou,“ riekol som. Pred tou ženou som mal istý rešpekt, pretože to bola ona, ktorá priviedla na svet chlapca, ktorého toľko milujem.

Chvíľu som s miernym úsmevom hľadel pred seba – predstavoval som si Harryho, ako sa prechádza po chodbách Rokfortu s Malfoyom a Nottom, ako pred nimi chráni tú malú humusáčku, keď sa ju chystajú urážať, ako exceluje na hodinách a aký šťastný musí byť.

Nakoniec som sa postavil a pozrel Severusovi do očí.

„A ako je na tom fyzicky?“ spýtal som sa nepokojne.

Severus sa na moment zamyslel a odvetil: „Keď tak teraz nad tým premýšľam, je nezdravo bledý a od Vianoc jedáva čoraz menej akoby mu nechutilo, vždy som to pripisoval jeho rozmaznanosti.“

Odfrkol som si a v očiach mi zablysol hnev. Harry sa mi rozhodne nezdal byť rozmaznaný. „Môžem ťa uistiť, že roztopašnosť s jeho stravovacími návykmi nemá nič spoločné.“

Takže na Harryho má naša rozluka omnoho väčší vplyv. Predpokladám, že je to kvôli tomu, že ja nie som tak celkom človek, chýba mi kúsok duše, som nesmrteľný, takže na mňa nedostatok nášho kontaktu nevplýva fyzicky rovnako ako na neho. „To je hlavný dôvod, prečo sa s ním musím stretnúť čo najskôr. Preto dúfam, že v tejto veci nejako pokročíš.“

Severus úctivo sklonil hlavu a prikývol: „Samozrejme, môj pane.“

OOO

Rok 1992 – metlobalové ihrisko, Rokfortská stredná škola čarodejnícka, Škótsko, Veľká Británia

Tento rok bol – tak ako každý rok – minister pozvaný na otvárací zápas medzi Chrabromilom a Bystrohlavom. Nuž, žiaľ, nemohol sa dostaviť. Ten úbožiak dostal dračie kiahne, aké nepríjemné. Ach, áno, mal som v tom prsty ja. Zúfalo som sa potreboval dostať k Harrymu. A toto bol jediný akceptovateľný spôsob. Dumbledore sa rozhodne netváril nadšene, keď som dorazil ja a nie Cornelius. No nedal to na sebe najavo, okamžite nahodil ten svoj úlisný úsmev – prekliaty starý pokrytec!

Práve som sedel vedľa neho na špeciálnej tribúne, určenej len pre významné osobnosti. Od ostatných sa líšila tým, že som nemusel sedieť na tých tvrdých laviciach, miesto toho som mal pohodlné kreslo a výborný výhľad. Moja návšteva školy vyvolala rozruch. Žiaci na tribúnach si vzrušene šepkali, zatiaľ čo skupinky dievčat sa červenali a zvodne po mne žmurkali. Na podobné správanie týchto adolescentov, som bol už za tie roky zvyknutý a náležite som ich ignoroval.

Od Severusa som sa dozvedel, že Harryho na začiatku roka prijali do metlobalového tímu. Očakával som to, keďže i vo svojom minulom živote túto hru hral a bol v nej vážne brilantný. Z jednej strany ma tešilo, že i po tom, čo zmenil budúcnosť bude hrať tento šport, pretože ho toľko napĺňal a robil ho šťastným, no z druhej strany som vedel, ako jeho zápasy dopadli, takmer vždy skončil na ošetrovni. Preto dúfam, že v tejto budúcnosti ho budú podobné nehody obchádzať.

Cítil som na sebe Dumbledorov ostražitý pohľad, len čo sa Harry ukázal na ihrisku. Moja tvár bola kamenná, nemal z nej čo vyčítať, svoje pocity i emócie som si prísne strážil vo svojom vnútri. Aj tak ten starý podliak vedel, prečo som tu a na koho sa takmer hypnoticky dívam. Jednoducho som od svojho chlapca nedokázal odrhnúť oči. Vyrástol, páni, deti rastú skutočne veľmi rýchlo. Ešte stále bol drobný a jeho tvár detská, no jeho črty pomaly začínali naberať isté rysy, ktoré som toľko miloval na mojom osemnásťročnom Harrym. Mení sa mi pred očami a onedlho dospeje do toho očarujúceho mladíka, ktorým bol, keď za mnou prišiel.

Harry spolu s ostatnými sebaisto vzlietol do vzduchu. Okamžite začal uháňať po ihrisku ohromujúcou rýchlosťou, hľadajúc zlatú strelu.

„Bez pochýb je veľmi talentovaný, čo povieš, Tom?“ ozval sa Dumbledore vedľa mňa.

Rozhodne som nemal chuť začať s ním konverzovať, chcel som si len v tichosti vychutnať pohľad na Harryho, keď uháňal vzduchom, zatiaľ čo mu vietor strapatil vlasy, oči mu žiarili a pôsobil akoby sa na tej smiešnej metle narodil. Ihneď mi na myseľ vzišla spomienka na to, ako Harry v mojej minulosti pracoval v metlobalovom obchode. Spomenul som si, ako jeho tvár planula šťastím zakaždým, keď mi rozprával o svojej práci. Srdce sa mi v hrudi bolestne zovrelo. Merlin, tak dlho som naňho čakal a teraz, keď ho mám na dosah ruky, mám pocit, akoby bol míle vzdialený. Vzal mi ho Black a pomaly, ale isto, mi ho bral Dumbledore.

Chladne som sa uškrnul a prehovoril odbočiac od témy: „Čo tie kruhy pod očami, Albus? Žeby si bdel kvôli zmiznutiu svojho dobrého priateľa?“ spýtal som sa provokujúco.

Stále som hľadel na Harryho, no periférne som vnímal, ako ten starý všivák na okamih stuhol. „Prečo mám pocit, Tom, že vieš, kto stojí za jeho zmiznutím?“

Úškrn na mojich perách sa rozšíril. Samozrejme, že som vedel, kto vyslobodil, alebo lepšie povedané, uniesol Grindelwalda z väzenia. Ach, bolo také zábavné, pre zmenu vedieť viac, než veľký Albus Dumbledore.

„Teba, ako kandidáta, môžem okamžite vylúčiť, chlapče, mám pravdu? Ty si jeho nástupcom, prirodzene by nebolo v tvojom záujme vyslobodiť ho,“ konštatoval Dumbledore logicky.

Harry prudko strhol metlu, na malý moment sa mi zastavilo srdce, no žiadna pohroma sa nestala, zmenu smeru ustál a ďalej sa hnal za strelou, ktorá bola bežnému oku v onej rýchlosti neviditeľná.

„Myslím, že v záujme nás oboch je ho nájsť, Albus,“ odsekol som príkro. Na perách som si neustále udržiaval ľahký úsmev. Bol som tu ako námestník, neustále som si túto skutočnosť musel pripomínať. Niekedy som z tej masky vskutku unavený, no zakaždým, keď už nevládzem, pomyslím si na Harryho a chytím druhý dych; rovnako ako dnes, mám chuť schmatnúť Dumbledora za ten jeho príšerný habit a mučiť ho – už len preto, ako pokojne so mnou komunikuje aj keď obaja vieme, že sa snaží proti mne uštvať jedinú osobu, ktorú milujem – no stačí mi jediný pohľad na Harryho a tá otravná maska námestníka sa mi nosí omnoho ľahšie. Pretože to robím preňho, sľúbil som mu to.

„Och, áno, Tom, nuž ale každý kopeme za svoj tím, takže ak bol toto návrh na spoluprácu, obávam sa, že musím odmietnuť.“

S úsmevom na tvári som si odfrkol. „Hoci si túto konverzáciu vychutnávam, drahý Albus, teraz by som rád osobne pogratuloval víťaznému družstvu,“ riekol som a postavil sa.

Dumbledore si zrejme vôbec nevšimol, že hra skončila. Harry chytil zlatú strelu. Všetci jasali a výskali. Celkom som ignoroval Dumbledora, keď som pokojne zišiel dolu schodmi až na pieskovú pôdu ihriska. Hráči pomaly pristávali na zem a zostavili sa do radu, aby prijali moju gratuláciu. Cítil som Harryho pohľad, celý ten čas, čo som chválil ich dnešné výkony a prial im veľa úspechov v tohtoročnej sezóne. No ani raz som sa naňho nepozrel, nemohol som, pretože by som sa nedokázal sústrediť na nič iné a všetci by si okamžite všimli, ako hladovo ho pozorujem.

Po mojej gratulácii sa začali hráči presúvať do šatní. Využil som Dumbledorovu zaneprázdnenosť, keď som videl, že rieši nejakú potýčku na bystrohlavskej tribúne a nenápadne som sa vytratil k šatniam. Skryl som sa do temného priestoru medzi jednotlivými bunkami šatní a čakal som naňho. Bol som nedočkavý a nervózny. Boli to už dva roky, čo som sa ho naposledy dotýkal a bolo to číre utrpenie. Navyše informácia, ktorú som dostal od Severusa o Harryho fyzickom stave ma veľmi znepokojila. Videl som to na ňom hneď, čo prišiel na ihrisko. Videl som, že v tichosti trpí, no na bolesť bol zvyknutý od mala, znášal ju priam obdivuhodne. Hráči pomaly odchádzali, avšak Harry medzi nimi nebol. No cítil som, že je blízko, takže mi jeho odchod nemohol uniknúť. A naraz stál predo mnou, žmurkajúc na mňa tými zelenými očami. Musel ma cítiť, neexistoval iný spôsob, ako by ma v tejto zašitej uličke našiel.

„Ako si mi to mohol urobiť?“ spýtal sa zachrípnuto s leskom v očiach.

Zamračil som sa a vnímal, ako hlasito mi bije srdce.

„Ako si ma mohol nechať tak dlho trpieť, keď si vedel, že ma môžeš vyliečiť, tak ako si to spravil na Dracovej oslave?“ spýtal sa vyčítavo.

Prekvapene som ho sledoval, rozhodne ma šokoval; nečakal som, že začne na takúto nôtu.

„Snažil som sa k tebe dostať, no neúspešne,“ odvetil som potichu a úprimne.

Chvíľu ma prebodával nahnevaným pohľadom, no nakoniec zvesil plecia a povzdychol si. „Prepáč, nechcel som byť taký nezdvorilý,“ pošepol, pozerajúc hore, do mojich očí.

Aké statočné človieča bol môj Harry. Ani najsilnejší z mojich nasledovníkov sa mi nevydržali pozerať do očí. No on tu stál, hrdo a nebojácne, hľadiac do nich. Ani poriadne nevedel, kto som. Ešte vôbec nemohol chápať, čo to medzi nami bolo, no musel zo mňa cítiť tú lásku , bezpečie a spojenie, ktoré medzi nami bolo. Inak by oproti mne tak pokojne nestál. Inak by ma tu nenašiel.

Láskavo som sa naňho usmial a zatínal som ruku v päsť, len aby som zabránil tomu, že sa natiahnem a konečne sa ho dotknem. Nechcel som ho vystrašiť. No Harry všetku iniciatívu prebral za mňa, keď spravil dva neisté kroky smerom ku mne a jeho chudé rúčky sa omotali okolo môjho pásu. Sklonil som sa a okamžite mu objatie opätoval. S blaženým povzdychom som sa tvárou ponoril do jeho vlasov a užíval si príval tej ohromujúcej eufórie, ktorá sa rozvírila mojimi žilami ako rozbúrená voda. Naše znamenia nadšene zažiarili a mohol som počuť, ako si Harry spokojne vydýchol, ohromnou úľavou. Zhlboka som sa nadýchol, cítil som z neho pot, čerstvý vzduch a tú jedinečnú esenciu vôní, ktorými bol tak špecifický.

Harrymu sa podlomili nohy, musel som ho objať pevnejšie. Až bolestne ma zvieral akoby ma tým chcel prinútiť zotrvať pri ňom navždy. Merlin, presne to by som chcel.

„Chýbal si mi aj keď ťa vôbec nepoznám,“ zamumlal mi do saka. „Teda viem, že si pán námestník, videl som ťa v novinách, no ja....“ Jeho hlas sa zasekol, keď sa odo mňa mierne odtiahol, aby mi mohol pozerať do očí. „Cítiš to tiež?“ spýtal sa náhle a neisto.

Presne som vedel, čo tým myslí. Stále nevedel identifikovať tie pocity, ktoré ku mne cítil, bol ešte malý. Musel byť tak veľmi zmätený celou touto situáciou, no pravda bola taká, že som nevedel, ako mu to všetko mám vlastne vysvetliť. Vždy som si predstavoval, že mu o všetkom porozprávam až keď bude omnoho starší. No mohol som ho takto ďalej trápiť?

Pozeral som do tých nádherných očí a nedokázal som to. Ešte nebol pripravený pochopiť to všetko, čo sa medzi nami stalo. Nedokázal by uniesť toľko informácií. Bolo to príliš zložité a emočne náročné. Aj pre dospelého Harryho to bude poriadna nálož informácií, nieto ešte pre dvanásťročného.

„Som čudný, keď ťa mám radšej, ako môjho krstného a Remiho? Nenávidím sa za to... ich predsa poznám, starajú sa o mňa a sú to tí najlepší náhradní ockovia na svete, no...“ hlas sa mu mierne chvel a v jeho očiach sa odrážal smútok, „no keby mi niekto dal na výber, či ostať s nimi, alebo s tebou... vybral by som si teba... aj keď neviem prečo.“ Oči sa mu znenazdajky naplnili nepreliatymi slzami, keď sa ma spýtal: „Čo je so mnou zle?“

A opäť raz som si uvedomil, ako veľmi som mu skomplikoval celý život, keď som nás spojil tým kúzlom. Už viac nešlo len o fyzickú bolesť, ale aj o duševnú. Myslel si, že musí byť príšerným dieťaťom, keď miluje viac cudzieho človeka, ako svoju vlastnú rodinu. Ako mu to len mám vysvetliť?

Nežne som ho pohladil po líci a pozerajúc mu do očí som prehovoril: „Harry, v našom prípade je veľmi prirodzené, že uprednostňujeme toho druhého pred ostatnými, hoci by sme ich mali milovať viac. Medzi nami je niečo oveľa silnejšie a prisahám, že ti to raz všetko vysvetlím. No musíš byť trpezlivý a nesmieš sa kvôli tomu trápiť. A samozrejme o tom nikomu nehovor. Je to naše tajomstvo.“ Vtisol som mu ľahký bozk na čelo a chvíľu som si dovolil perami zotrvať na onom mieste. Čakal som, že bude namietať, že sa bude dožadovať vysvetlenia teraz, no on len mlčal a prikývol, keď som od neho odrhol pery.

„Budem čakať,“ zašepkal a znel tak vyspelo až som mal na chvíľu pocit, že je to môj dospelý Harry, no nebol, stále to bol len chlapček, ktorý sa ním mal už čoskoro stať. Harry bol pre mňa absolútne dokonalý hádam v každom veku jeho života. Či už bol bábätko, alebo dieťa. Len Merlin vie, aké to medzi nami bude, keď sa stane tínedžerom. Pousmial som sa, bolo tak zvláštne vidieť ho v každej fáze jeho života. Pred nekonečne dlhým časom som sa miloval s dospelým Harrym, len pred pár rokmi som ho čerstvo narodeného držal v náručí a len pred chvíľou som ho sledoval vyhrať jeho prvý metlobalový zápas.

„Musím ísť,“ vytrhol ma zrazu z myšlienok.

„Viem,“ odvetil som potichu a naposledy ho zovrel v náručí. „Budem sa snažiť dostať sa k tebe čo najskôr.“

„Verím ti,“ zamumlal proti mojej hrudi a neochotne sa odo mňa odtiahol. Pár krát na mňa zažmurkal tými svojimi očkami akoby si ma chcel naposledy vryť do pamäti. Zaťal čeľusť, keď sa odo mňa nakoniec otočil a vydal sa svojou cestou.

Teraz som s istotou vedel, že to on je ten silnejší z nás dvoch. Pretože, ak by neodišiel, ja sám by som ho nedokázal opustiť. Zatvoril som oči a zhlboka sa nadýchol. Upravil som si sako a golier košele, keď som sa vydal späť na ihrisko.

Dumbledore stál pri východe a sledoval Harryho kráčajúceho za svojimi priateľmi, ktorí naňho už čakali. Nakoniec ma ten starý podliak zbadal a vrelo sa usmial. „Ach, Tom, hľadal som ťa. Bol si si snáď obzerať zariadenie šatní?“ spýtal sa milo.

Nemal som ďaleko od výbuchu. Ten človek ma rozčuľoval do nepríčetnosti. Toľké pokrytectvo! Veľmi dobre vedel, kde som bol. A bolo mi to úprimne jedno. „Áno, Albus, ako námestník som predsa musel skontrolovať, ako škola nakladá s financiami z ministerstva.“

„To vskutku,“ súhlasil, sledujúc poslednú skupinku žiakov, ktorí sa vracali do školy. Zrazu si zložil ruky za chrbát a chladne prehovoril: „Dúfam, že si si užil stretnutie s Harrym. Bolo totiž jedno z vašich posledných. Nabudúce ťa už bude nenávidieť a viac sa k tebe dobrovoľne nepriblíži.“

Poriadne nahlas som si odfrkol. „To uvidíme, Albus. Uvidíme, kto nakoniec zvíťazí,“ riekol som a venoval mu vražedný pohľad, moja temná mágia na moment zahalila okolie, nedokázal som ju viac držať na uzde, šalel som zlosťou. Prižmúril som oči a dodal: „Vyprevadím sa sám, pán riaditeľ.“

Vtom momente som sa otočil a odkráčal k čiernemu ministerskému vozidlu.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Úžasná povídka...

(SORA 77, 12. 2. 2017 15:36)

Úžasná povídka, úplně ji miluju. Mimochodem, zaujal mě ten gif pod Smrtijedskou maskou. Je to z nějakého seriálu? Ten kluk je mi hrozně povědomej...
Díky za povídku.

Re: Úžasná povídka...

(Sonka, 22. 2. 2017 15:20)

Ahoj SORA77, prepáč, tvoj komentár som si všimla až teraz :/ neviem či odpoveď ešte nájdeš, no ak áno, tak na tom gife pod smrťožrútskou maskou je môj obľúbený model - Francisco Lachowski :))

Re: Re: Úžasná povídka...

(SORA 77, 25. 2. 2017 22:06)

Sexy model... Mockrát děkuju!

Re: Re: Re: Úžasná povídka...

(Sonka, 2. 3. 2017 12:02)

To veru je! :D Nemáš začo :))

*.*

(Maxë, 23. 9. 2016 15:46)

Super super, už aby byl Harry starší :D :3

....

(Kilia Ice , 15. 9. 2016 22:30)

Je to úžasné ako vždy :D rýchlo pokračovanie. Viac nemám čo dodať >_< ^_^

Re: ....

(Sonka, 16. 9. 2016 9:38)

Ďakujem pekne, Kilia Ice :) :-*

:)

(MiraJane, 15. 9. 2016 18:06)

Opět skvělá kapitola. Už jsem se nemohla dočkat. Škoda, že se neumíš duplikovat, protože se těším na všechny tvé projekty, od blackova dědice až po tuhle úžasnou povídku :D Vážně se nemůžu dočkat jak to s nima dopadne :D

Re: :)

(Sonka, 15. 9. 2016 19:52)

Jé, moooc ďakujem, MiraJane... to duplikovanie by bolo vážne super :D

:-)

(Achája, 14. 9. 2016 11:51)

Netrpělivě jsem vyhlížela kapitolu a stálo to za to čekání:-) Jejich příběh mě úplně dojímá.... nemám víc co k tomu říct.

Re: :-)

(Sonka, 14. 9. 2016 23:47)

Som vážne rada, že sa ti tento príbeh páči. Ďakujem ti veľmi pekne, Achája :) :-*

...

(Tinů, 13. 9. 2016 23:31)

bože porad zimomriavky také napínavé to je. :) Kapitolka super, velmi potešila. Prekliaty Dumbledore, už mi fakt leze krkom :D
Ďakujem za kapču :) čakanie stalo za to :) :D

Re: ...

(Sonka, 14. 9. 2016 23:45)

Ďakujem, Tinů :) :-* Dumbledore lezie na nervy aj mne :D