Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Časť XV.

21. 1. 2017

 

Od onoho večierku ubehlo niekoľko mesiacov, počas ktorých som Harryho videl len zriedka, a to vďaka krbu, ktorý pre nás Severus očaroval. Nemohol som sa dočkať, kedy už dokončí tu prekliatu školu, aby som ho mohol oficiálne vyhlásiť za môjho budúceho manžela. A už mi ho nezoberie nikto, žiadny Dumbledore ani Black. A ani ten idiot Valois, ktorý od získania svojho titulu podnikol zopár neúspešných útokov na ministerstvo a verejnosť. Vždy som jeho plány úspešne zastavil a nechal som zatknúť ľudí, ktorých na tieto aktivity využíval. No cítim, že ten hlupák plánuje niečo oveľa väčšie. Ako tak poznám jeho choré zmýšľanie, za iste je veľmi nespokojný so svojim neúspešným nástupom na post Temného pána. Ako Knieža Temnôt nedokázal absolútne nič a to rozhodne nenechá len tak. Šialená osoba, akou Eduard Valois je, skrátka potrebuje šíriť zlo a zvyšovať si svoje ego – potrebuje si dokazovať, aký mocný Temný pán je. Na smiech bolo akurát to, že moc, ktorú oným titulom získal nevie využiť, pretože nemá dostatok magického potenciálu, aby mohol vládnuť takou ohromnou silou.

Jediné čo mu išlo vskutku bravúrne bolo skrývanie. Jednotky mojich ľudí po ňom pátrajú už celé roky a nedokážu ho nájsť. Aspoň na niečo má ten úbožiak talent. Ale ak sa moja intuícia a znalosť Valoisovho zmýšľania nemýli, potom viem, že ak skutočne plánuje niečo väčšie, budem mať príležitosť ho dostať. Predpokladám, že sa bude chcieť ukázať v celej svojej kráse a to osobne. Na ďalšiu akciu už nebude využívať svojich pešiakov, a práve vtedy ho dostanem a zlikvidujem raz a navždy.

Spokojne som sa usmial a podpísal som posledný dokument, ktorý mi ležal na stole. Ozvalo sa tiché zaklopanie, načo do mojej kancelárie vstúpila moja asistentka.

„Pán námestník, je tu Albus Dumbledore a žiada vás, aby ste ho prijali. Vravela som mu, že sa musí nahlásiť aspoň týždeň popredu, no tvrdil mi, že je to naliehavé.“

Čo ten prekliaty starec chce? Zaťal som ruku v päsť a príjemne som sa usmial. „Samozrejme, Sharlotte, pozvi ho ďalej a presuň mi to stretnutie na štvrtok.“

Hnedovláska sa očarovane usmiala a prikývla. „Áno, pane.“

Krátko na to, čo odišla, dnu vošiel riaditeľ Rokfortu. Dnes mal na sebe dlhý a mohutný habit bledomodrej farby, no jeho tvár nebola falošne láskavá ako zvyčajne. Naopak, bola pokrytá hlbokými vráskami a starosťami.

„Vitaj, Albus, čomu vďačím za tvoju neohlásenú návštevu? Opäť ma chceš žiadať o zvýšenie platu profesorov alebo o dotáciu škole?“ začal som sarkasticky.

Posadil sa do kresla oproti môjmu stolu a povzdychol si. „Dnes, milý Tom, tu nie som pracovne,“ prehovoril zachrípnuto a vážne.

Zamračil som sa a oprel som sa o chrbát koženého kresla. Mal som zlé tušenie. „Tak potom?“

Jeho nezábudkové oči vzhliadli do mojich, červených ako karmín, keď odvetil: „Ide tu o osobu, ktorá je pre nás oboch nesmierne dôležitá a zároveň nás istým spôsobom spája a vždy spájala. Naše vzťahy nie sú ani zďaleka najlepšie, no teraz budeme musieť spolupracovať, aby sme oňho neprišli.“

Srdce mi vynechalo niekoľko úderov a krv mi pomaly mizla z tváre. „O čom to hovoríš?“ spýtal som sa potichu a bezprútikovou mágiou som zaistil dvere. Bolo mi jasné, že pri tomto rozhovore nebudem chcieť byť rušený.

„Pre začiatok by si mal vedieť, že viem o tom, ako Harry cestoval v čase. A skôr než sa ma spýtaš, ako som sa niečo také dozvedel ti poviem, že som sa k tomu dopátral celkom prostým spôsobom. Naše mysle vždy fungovali trochu inak, Tom, a preto pre teba iste nebude prekvapením, že som si to všetko vydedukoval.

Spomínam si na toho záhadného zámožného pána, ktorý ťa adoptoval. Možno o tom ani nevieš, no raz sme sa stretli. Pozval som ho k sebe do riaditeľne, aby mi podpísal nejaké papiere a dal mi svoje údaje, však vieš, že škola potrebuje informácie o aspoň jednom rodičovi či zákonnom zástupcovi. A už vtedy mi bol podozrivý.

Jeho krytie bolo dokonalé, to nepochybne, no svoju magickú auru a mocné vlny magického jadra predo mnou skryť nemohol. Vedel som, že sa jedná o ohromne mocného kúzelníka a už vtedy som musel premýšľať o tom, kde sa tu muž s takým druhom mágie vôbec zobral, prečo som o ňom dovtedy nepočul?

A v súčasnosti s Harryho narastajúcim vekom sa jeho magická aura aj jadro stávajú rovnako mocnými; vždy keď som bol v Harryho prítomnosti, cítil som, že žiarenie jeho mágie mi je povedomé a teraz, keď dospel a jeho magické jadro sa plne rozvinulo, zažil som ten istý pocit, ako keď ku mne vtedy prišiel tvoj opatrovník. Na magické jadrá som veľmi citlivý, ako každý mocný kúzelník, a preto mi bolo temer okamžite jasné, že mám to dočinenie s tou istou osobou, ktorá za mnou pred mnohými a mnohými rokmi prišla a nosila meno Geofrey Laurence. A z tohto všetkého som si odvodil, že Harry musel cestovať časom, aby niečo, samozrejme, zmenil, a to niečo si bol bez pochýb ty, Tom.“

Popravde, nebol som ani prekvapený. Na to, že tento starý lišiak musí všade strkať svoj otravný ňufák som už bol zvyknutý. Rovnako tak aj na jeho brilantnú dedukciu a zmysel pre detail. No netušil som, čo s týmto novým poznatkom plánuje robiť. Moja tvár bola celkom pokojná, keď som prehovoril: „Veľmi dobre, Albus, vidno, že i napriek tvojmu pokročilému veku, je tvoje myseľ bystrá ako kedysi. Ale teraz mi vysvetli, prečo si vlastne prišiel a všetko mi to povedal?“

Dumbledore bol naďalej vážny. „Och, k tomu všetkému sa chystám, Tom, no najprv som ti musel objasniť, čo už viem,“ stíchol a prstami si unavene stisol koreň nosu. „Zrejme sa k tvojim ušiam ešte nedonieslo, že Harry včera večer skolaboval. A nebol to ten druh kolapsu, aký ho trápieval pred časom. Tento krát mu ide naozaj o život, Tom. O cestovaní časom mám veľa poznatkov, a preto som prišiel za tebou pre informácie, aby som čo najskôr mohol prísť na to, čo sa deje.“

Skolaboval? Ide mu o život? Zahryzol som si do jazyka a odsunul všetky otázky bokom. „Aký druh informácií máš na mysli? Predpokladáš snáď, že skolaboval pre niečo, čo má čo dočinenia s tým, že cestoval v čase?“

Dumbledore prikývol. „Áno, som si tým viac než istý. Povedz mi, Tom, čo sa stalo s Harrym, ktorý za tebou pricestoval? Predpokladám, že už v tomto čase nie je, pretože to by nebolo možné, neprežil by to ani jeden Harry – ani ten, ktorý prišiel z alternatívnej budúcnosti a ani ten súčasný. Čiže predpokladám správne, že zomrel?“

Zaťal som čeľusť a prikývol som. „Áno, zomrel krátko na to čo som dochodil školu.“

Dumbledore zamyslene pozeral pred seba. „Dobre, čo sa teda stalo s jeho telom?“

Zamračil som sa. „Pochoval som ho, samozrejme.“

Dumbledore na mňa prudko vzhliadol. „Vravíš mi, že si ho pochoval v tejto alternatíve?“

„Iste,“ potvrdil som a usilovne som premýšľal. „Myslíš, že je problém v tom, že sú v tej istej alternatíve obaja, aj keď jedno jeho ja je po smrti?“

„Prirodzene. Je absolútne nemysliteľné, aby v jednej a v tej istej dimenzii jestvovali totožné osoby – človek s rovnakou dušou i mágiou. Je to celkom proti prírodným zákonom. Práve táto problematika je v cestovaní v čase taká nebezpečná a ničivá. Z alternatívnej doby, z ktorej Harry odcestoval do minulosti, jeho celé bytie skrátka zmizlo a to je neprirodzené. Časová línia, do ktorej sa Harry dostal, bola narušená tým, že v nej zomrel a rovnako sa v nej i o pár rokov narodil. Máme tu teda mŕtveho a živého Harryho a je len logické, že sa časom táto nerovnováha začína prejavovať tým, že Harry skrátka odchádza – vytráca sa z tohto vesmíru, jeho existencia mizne a som presvedčený, že dôvodom je práve narušenie, ktoré vzniklo v tejto časovej rovine-“

„Takže mi chceš povedať, že musíme zariadiť, aby Harry zomrel v čase, z ktorého za mnou vycestoval? Potrebujeme docieliť, aby jeho bytie skonalo v dobe, v akom malo, načo sa v alternatívnom čase, ktorý vytvoril, opäť narodí, a potom bude jeho druhý zrod prirodzený?“ prerušil som ho rozrušene.

Dumbledore sa iba pousmial, akoby bol spokojný, že mu rozumiem. „Vedel som, že nebude problém ti vysvetliť celú túto záležitosť,“ odmlčal sa a už s vážnou tvárou pokračoval: „Všetko by som to dal do poriadku i sám, no potrebujem ťa, Tom. Chcem využiť práve to, aký je Harry pre teba dôležitý, aby si cestoval späť do minulosti. Si jediný, komu by som zveril Harryho existenciu do rúk.“

Prižmúril som naňho oči. „Rozumiem teda správne, že máš plán, ako túto situáciu vyriešiť?“

Dumbledore prikývol a zamyslene si pohladil bradu. „Myslím, že jediná cesta ako zachrániť nášho Harryho je, že s jeho mŕtvym telom, ktoré sa v našej dobe v súčasnosti nachádza, vycestuješ do obdobia pred Harryho cestou za tebou – teda do doby tesne predtým, než prišiel Harry z budúcnosti. V tom čase ešte nebude vytvorený tento paralelný čas a tvoja budúcnosť bude nezmenená, preto sa z tohto času presunieš do svojej budúcnosti, teda do doby, kedy si už bol ako lord Voldemort mŕtvy. Potrebujeme, aby si sa dostal do dňa, kedy za tebou Harry vycestoval, počkáš kým sa Harry premiestni do minulosti a necháš tam jeho mŕtve telo z našej doby. Vtedy by mali tieto alternatívne vesmíry nabrať rovnováhu, jednoducho povedané – zbavíme sa Harryho mŕtvoly bez toho, aby bola nejako narušená jeho cesta do minulosti – v ktorej ťa zmení, čím vytvorí vesmír, v ktorom žijeme a v ktorom sa opäť narodí. Takto docielime, aby v Harryho dobe bola zachovaná jeho podstata a v tej našej sa opäť narodí už s čistým štítom bez toho, aby tu boli obe jeho osoby. V jednom z vesmírov bude mŕtvy Harry a v tom druhom živý Harry. Nemôžu byť v jednom a tom istom čase obaja, inak sa stane to, čo sa chystá stať.“

Myslím, že nič šialenejšie som ešte nepočul. Moja myseľ pracovala na plné obrátky, aby nasala všetky tieto nadobudnuté informácie. Nikdy by mi nenapadlo, že môže vzniknúť podobný problém, aj keď som samozrejme často uvažoval nad tým, či je možné, aby bol Harry v tomto čase mŕtvy a zároveň aj živý. Mohlo mi, prirodzene, napadnúť, že to neostane bez následkov. „A mňa na tento úkon potrebuješ, pretože sa budem ľahšie orientovať v čase, keďže viem presne, kedy za mnou Harry prišiel – teda kedy vycestoval zo svojej doby do minulosti,“ skonštatoval som skôr pre seba.

„Presne tak,“ súhlasil a spýtal sa: „Môžem počítať s tvojou pomocou, Tom?“

Odfrkol som si. „Nepomáham tebe, Albus, vedel si, keď si za mnou šiel, že urobím všetko, aby som túto nerovnováhu napravil. Nikdy by som nedovolil, aby mi Harry skrátka prestal jestvovať. Urobím to, teraz hneď. No najskôr ho ešte potrebujem vidieť.“

Dumbledore si vydýchol, akoby mu odľahlo, že som s jeho plánom súhlasil. „Samozrejme.“

O pár minúť nás Albus premiestnil priamo na ošetrovňu v Rokforte. Viedol ma do samostatnej miestnosti, ktorá bola súčasťou ošetrovne, zatiaľ čo rozprával: „Nevie o tom nik, okrem Poppy. O jeho stave som neinformoval dokonca ani jeho príbuzných. Na ošetrovňu ho priviedol mladý pán Malfoy, ktorý sa od neho odmieta pohnúť. A ani som sa ho nepokúšal vyhnať, je dobré, že má Harry pri sebe niekoho blízkeho.“

Dumbledora som takmer nepočúval, myseľ som mal zamorenú celkom inými vecami. Dlaň som mal zastrčenú vo vrecku môjho kabáta a medzi prstami som žmolil malú škatuľku. Dal som Harrymu vyrobiť prsteň. Nie hocijaký – bol vyrobený z dvadsaťštyri karátového bieleho zlata, v ktorom boli zapracované drobné čiastočky smaragdov – práve tento drahokam mi tak veľmi pripomínal jeho prekrásne oči.

Harry, totiž, moju žiadosť o ruku nebral priveľmi vážne, skôr ju vnímal ako návrh, no pri našom najbližšom stretnutí, som ho chcel z tohto omylu vyviesť. Chcel som, aby tento prsteň jasne ukázal, komu skutočne Harry patrí. Iste, mali sme znamenie, no väčšinu času bolo neviditeľné. Prsteň je viditeľný stále a ja som ho skrátka chcel celkom oficiálne o ruku požiadať. No opäť mi v tomto kroku niečo muselo zabrániť. Prečo sa to vždy deje?

Keď sme vstúpili do onej miestnosti, spomínaná ošetrovateľka stála pri lôžku a nešťastne sledovala... srdce sa mi okamžite stislo a žalúdok ako keby mi niekto oblial ľadovou vodou. Roztrasene som zodvihol svoju dlaň a až teraz som si všimol, že znamenie, ktoré inokedy v Harryho blízkosti žiari – je bledé akoby sa strácalo.

Nevnímal som pozdrav od Pomfreyovej, nevnímal som ani to, ako odišla. Zrazu som stál pri posteli a ako skamenený som sledoval osobu, ktorú som toľko miloval. Netušil som, že jeho stav bude taký biedny. Vyzeral akoby zomieral už celé roky na nejakú smrteľnú chorobu. Jeho pleť bola nepekne bledá; pery mal popraskané a modré; oči bez svetla a neuveriteľne vyčerpané, celé jeho telo sa triaslo akoby chladom a mal som pocit, že jeho život každú chvíľu zhasne ako slabý plamienok sviece v silnom vetre. Dokonca som necítil ani jeho špecifickú mágiu, ktorá z neho vždy vyžarovala. Necítil som nič sťaby bol už preč...

Oči držal sotva otvorené, skôr vyzerali ako zavreté. Len slabá zeleň vykúkala spod ťažkých viečok. Mal som pocit, že ak sa ho dotknem prejdem skrz – akoby bol len duchom, či nehmotným prízrakom. Až keď som letmo zavadil o Harryho ľavú ruku, ktorá spočívala na prikrývke, zachytil som, že pri ňom sedí Draco a drží ho za ňu. Plavovlasý dedič vplyvného rodu vyzeral zúfalo a oči mal červené ako keby preplakal celú prebdenú noc. Zdalo sa, že je úplne mimo, a tak som sa nabúral do jeho slušne chránenej mysle – potreboval som vedieť, čo presne sa stalo. Nebolo ťažké nájsť onú spomienku, pretože ju mal čerstvo v pamäti a posledné hodiny si ju očividne neustále v hlave prehrával.

Astronomická veža – spoznal som ju okamžite. Obloha bola ponorená v tme a na nebi žiarilo pár hviezd. Draco sedel na schodoch a sledoval Harryho, ktorý mu bol otočený chrbtom, opretý o zábradlie a pozoroval výhľad pred sebou.

Obaja sa na niečom smiali, keď smiech odznel, ozval sa Harry: „Už vieš, čo chceš robiť po škole?“ spýtal sa bez toho, aby sa k nemu otočil.

Tvár mladého Malfoya naraz zvážnela. „Nuž, otec si predstavuje, že sa začnem angažovať do politiky. Vravel, že som presne ten typ.“

Harry k nemu pootočil hlavu a zodvihol obočie. „Pýtam sa, čo chceš ty, Draco, nie Lucius.“

Malfoy si povzdychol, mlčky sa postavil na nohy a prešiel k Harrymu. Zastal vedľa neho, rovnako sa oprel o zábradlie a vzhliadol do diaľky. „Vždy som chcel hrať profesionálny metlobal,“ odvetil nakoniec túžobne. „No otec by mi to nikdy nedovolil.“

„Rozumiem ti,“ zašepkal Harry súcitne a vrhol na svojho priateľa starostlivý pohľad.

„A čo ty?“ spýtal sa blondiak a mrkol po ňom.

 „Chcel by som byť aurorom tak ako bol Siri a môj otec. Chcem pomôcť pochytať všetkých tých šialencov, ktorí pracujú s Valoisom,“ odvetil odhodlane.

Draco prikývol. „Myslel som si to. Hodíš sa na takú prácu. Si odvážny a mocný – myslím, že lepšieho nenájdu.“

Harry sa uškrnul a drgol doňho. „Ale nekecaj. Budem rád, ak sa tam vôbec dostanem.“

Draco mu hravé štuchnutie vrátil a usmial sa od ucha k uchu. „Myslím, že ak by ťa náhodou nevybrali, máš dosť vplyvného známeho, ktorý ti vybaví pokojne aj miesto hlavného vedúceho.“

Harry sa zasmial. „Ty si, ale blb. Chcem sa stať aurorom vďaka mojim skutočným kvalitám a snahe, nie skrz známosti.“

 „A toto ma na tebe štve,“ odtušil Draco, „máš toľko možností, kedy môžeš využiť, že je do teba zamilovaný najvplyvnejší muž v čarodejníckej Británii, ale ty z toho neťažíš absolútne nič. Na tvojom mieste by som toho už dávno zneužil.“

Harry pobavene pokrútil hlavou. „Vieš, ja sa naňho vôbec nepozerám ako na námestníka a vodcu čistokrvných. Pre mňa je to len môj Tom. Je mi jedno kým je, alebo kým sa stane – vždy bude pre mňa skrátka mužom, ktorého milujem.“

Draco ho zamyslene sledoval. „Má šťastie, že ťa má,“ zamumlal nečujne.

„Vravel si niečo?“ spýtal sa Harry, keď k nemu zodvihol tvár.

„Nič, len, že ti závidím, to že máš niekoho, ku komu cítiš niečo také silné. Ja už teraz viem, že si vezmem Greengrassovú, aj keď k nej nič necítim.“

„Tak sa vzbúr, Draco. Nedovoľ, aby ti otec riadil celý život. Chceš hrať metlobal – tak ho hraj! Chceš stráviť život po boku niekoho, koho si sám vyberieš – tak to sprav! Nechcem sa prizerať, ako sa môjmu najlepšiemu priateľovi rozpadnú sny priamo pred očami. Aj keby ťa kvôli tomu vydedil, budem tu ja. Vždy tu pre teba budem. Pomôžem ti pretĺcť sa akoukoľvek cestou, ktorú si vyberieš.“

Draco sa zasnene a zároveň mierne pohnuto usmieval, keď potichu zamumlal: „Mám ťa rád, ty debilný Chrabromilčan.“

Harry sa zaškeril a veselo odvetil: „Aj ja teba, ty namyslený Slizolinčan.“

Chvíľu v tichosti, s úsmevmi na perách, postávali a sledovali diaľavu. „Už by sme sa mali vrátiť, je po večierke,“ ozval sa Draco, načo Harry prikývol, sklonil sa a vzal si zo zeme neviditeľný plášť. Sledoval som, ako bez slov kráčali po prázdnych rokfortských chodbách, keď zrazu Harry zastal a spolu s ním i Malfoy.

„Čo je?“ zašepkal Draco spýtavo.

Harry z nich strhol plášť, keď zakolísal, načo ho blondiak prichytil. Naraz prudko zbledol akoby si tvár umyl v bielej farbe. „Je mi... čudne,“ zachrapčal, vyšmykol sa blondiakovi zo zovretia a klesol na dlážku.

Draco sa k nemu pohotovo sklonil a znepokojene ho pozoroval. „Ako čudne? Zase to vaše spojenie? Veď ste spolu pred týždňom boli...“

Harry pokrútil hlavou. „To nerobí znamenie...“ Náhle sa chytil na mieste, kde sídli srdce. Zmätene pozeral niekde pred seba, keď zašepkal: „Mám pocit, že... že sa strácam...“

„... a zhoršuje sa to každou minútou. Obávam sa, že nemáme času nazvyš,“ prerušil ma z koncentrácie Dumbledorov hlas.

Odrhol som oči od Draca, ktorý stále držal jeho bledú ruku a vzhliadol som na Harryho. Jeho pootvorené oči vôbec nevnímali, akoby boli už dávno preč.

„Urobte už niečo! Zachráňte ho,“ ozvalo sa zúfalé zachrapčanie Harryho kamaráta.

Naše pohľady sa krátko na to streli v nemom porozumení. Letmo som prikývol a prehovoril som: „Chcem s ním byť chvíľu osamote.“

Dumbledore na mňa podozrivo prižmúril oči, ale nakoniec vydal nemý pokyn Dracovi a obaja neochotne opustili miestnosť.

Sklonil som sa k Harryho tvári. A vtom na mňa jeho doteraz neprítomné oči pozreli. Vyhľadali tie moje a naše pohľady sa uzamkli.

„M-á... sa... to stať, To-mmy,“ zasýpal tak slabým hlasom až som sa k nemu musel skloniť ešte bližšie, aby som ho vôbec počul.

Roztrasene som ho pohladil po studenej tvári a zachrípnuto som sa spýtal: „Čo sa má stať, Harry?“

Harry sa vôbec nehýbal. Ležal tam ako živá mŕtvola, len jeho modrasté pery sa pohli, keď s námahou odvetil: „To... že m-áš ce-stovať do mo-jej pre-došlej budú-cnosti. To vďa-ka tebe sa na-pokon ro-zhodnem ce-stovať, za tebou, do minulosti, a tak vy-tvorím túto alternatívnu prí-tomnosť.“

Vôbec som tomu nerozumel, len som naňho vytreštene hľadel. Harry sa slabo pousmial a pokračoval: „To... nič, Tommy... Vše-tko to pocho-píš... Je-diné, čo ti mu-sím po-vedať je: „Sidera Mortem“. Bu-deš ve-dieť, ke-dy to po-užiť.“

Harry vedel niečo, o čom som nemal ani poňatia. Vedel niečo viac. No očividne mi to nemohol prezradiť, a tak som sa nepýtal. Len som kývol a prstami som mu prečesal vlasy.

„Ne-necítim si... telo, T-Tommy,“ zachrapčal a zatvoril oči.

Pevne som zaťal sánku a potlačil všetku bolesť, ktorú mi jeho stav spôsoboval do úzadia. Perami som sa obtrel o jeho ušný lalôčik a zašepkal som: „Budeš v poriadku, láska moja. Hlavne vydrž, nikam mi neodchádzaj, dobre? O všetko sa postarám.“

Vyrovnal som sa, načo do izby vstúpil Dumbledore. „Nemáme viac času, Tom.“

Chladne som naňho vzhliadol a už vyrovnaným hlasom som riekol: „Naďalej jeho stav uchovajte v tajnosti. A snažte sa ho udržať nažive čo najdlhšie.“

Dumbledore len vážne prikývol a vyprevadil ma k najbližšiemu krbu. „Nemôžeš si dovoliť ani ten najnepatrnejší omyl, Tom. Skôr ako to urobíš, spíš si podrobný časový plán. A možno sa ti bude hodiť toto.“ Do rúk mi vložil Harryho neviditeľný plášť.

Venoval som Dumbledorovi posledný pohľad, keď som sa hop-šup sieťou presunul späť na ministerstvo.

Vrátil som sa do svojej kancelárie a zo skrinky som vytiahol svoju starú mysľomisu. Presunul som do nej všetky spomienky, ktoré som mal na Harryho príchod a i na to, čo mi rozprával o svojej dobe a na útržky spomienok, ktoré som videl v jeho mysli v ten deň, kedy za mnou prišiel. Napísal som si potrebný časový plán, nasal som posledné detaily, ktoré by sa mi mohli hodiť a vrátil som spomienky späť do svojej mysle. Postupoval som rýchlo, čas bol mojim nepriateľom. Aká to irónia.

Výťahom som sa presunul do podzemia a skrz ochranku som sa dostal do miestnosti s Obracačmi času. Boli tu rôzne druhy, no ja som si vybral ten najkvalitnejší. Bol to Obracač, ktorý zhruba pred tromi rokmi navrhli moji najlepší Nedoknuteľní. Zatočil som cínovým kolieskom a nechal som sa vtiahnuť do bláznivého kolotoča farieb a časových posunov.

Musel som sa presunúť presne do času, kedy som Harryho pochoval. Všetko som mal podrobne vypočítané, takže som sa dostal do roku 1942, presunul som sa na miesto, na ktorom moje druhé ja len pred chvíľou Harryho pochovalo. Čerstvá hlina tvorila malú kôpku na opustenej čistinke.

Pozoroval som obdĺžnik z nahromadenej a rozrytej pôdy, pod ktorým ležal a musel som sa veľmi premáhať, aby som to skutočne spravil. Prútikom som hlinenú kopu odstránil a pozrel som do nie veľmi hlbokej jamy. Srdce mi búšilo až v krku. Presne si pamätám, ako som vedľa neho v tejto istej jame ležal a prial som si, aby mágia dokázala vrátiť život. Kúzlom som telo, zabalené v špinavej bielej látke, vyzdvihol do vzduchu a opatrne ho vzniesol k zemi. Kľakol som si k nemu a odhrnul som kúsok plachty, aby som sa presvedčil, že Harryho telo je ešte v stave nerozloženom.

A naraz som pozeral na mŕtvolne bledú tvár môjho Harryho. Oči mal zatvorené, pery bez farby a mne sa celá scénka, kedy zomrel prehrala v hlave opäť. Odvrátil som od neho pohľad a klesol som do trávi. Objal som si kolená a zaboril si tvár do nich. Zhlboka som dýchal a musel som si pripomínať, že ak sa nespamätám, tak môj živý Harry prestane jestvovať.

Presunul som tak všetky svoje emócie na míle ďaleko. Odhodlane som pozrel na odhalené telo, ktoré som rýchlo zakryl a zamotal do Harryho neviditeľného plášťu. Vrhol som naň kúzlo odľahčenia a vzal si ho do náručia. Vtisol som na neviditeľnú záťaž v mojich rukách bozk – na miesto, kde som tušil, že je Harryho čelo. Rukou som zašmátral po Obracači času a presunul sa do roku 1940 – o rok mal Harry – cestovateľ za mnou prísť. Takže môj osud bol v tomto čase ešte nezmenený. Mojim osudom v tejto dobe bolo stať sa lordom Voldemortom. Preto som bol len z tohto obdobia schopný sa premiestniť do budúcnosti, v ktorej bude Harry – cestovateľ . Pevne som držal neviditeľné telo a otočil opäť kolieskom.

Premiestnil som sa v čase do alternatívnej verzie roku 1998 – a okamžite som sa presvedčil, že som skutočne v inej budúcnosti a nie v tej, z ktorej som prišiel. Pretože priamo pred mojimi očami, na murovanej stene, visel obrovský plagát s tvárou hadieho muža, ktorým som sa mal stať a veľký nápis: Ten-Ktorého-Netreba-Menovať je mŕtvy!

Hneď vedľa oného plagátu bol ďalší. Bol na ňom vyobrazený Harry. Netváril sa veľmi nadšene. Jeho pohľad bol bez emócii akoby to robil z donútenia. Na tomto plagáte sa písalo: Harry Potter, Chlapec-ktorý-prežil, aby nás zachránil!

Obzrel som sa a zistil som, že stojím v prázdnej temnej uličke. Dobre pre mňa. Z Harryho spomienok viem presne, kde ho nájdem – Grimmauldove námestie číslo 12 – tam Harry býval, predtým ako odcestoval do minulosti. Premiestnil som sa pred rad domov a keďže som bol kúzelník a o onom dome vedel – objavil sa mi celkom sám medzi domami 11 a 13. Vrhol som na seba kúzlo neviditeľnosti a vykročil vpred. Vyšiel som pár schodov a skúsil nejaká kúzla, ktorými by som si dvere otvoril, no nič sa nedialo. Keď som začínal byť zúfalý a premýšľal som o ich zdemolovaní, spomenul som si, čo mi to Harry pošepol, krátko predtým než som sa vydal na túto cestu: Sidera Mortem – uškrnul som sa. On vedel, že sa budem musieť dostať do jeho domu. Potrebujem totiž vypozorovať, kedy sa Harry presunie do minulosti a zanechať tam jeho telo, ktoré tak pevne zvieram v náručí.

Heslo skutočne fungovalo a dvere sa mi s ľahkosťou otvorili priamo pred nosom. Vkročil som dovnútra, načo sa za mnou automaticky zatvorili a obozretne som pokračoval dlhou chodbou.

„Nie, Potter! Prišiel som si len po zvyšné veci! Nedám si žiadny zasraný čaj! Ja ťa nenávidím, chápeš? Zničil si mi rodinu... moja mamka je úplne mimo. Zakaždým, čo sa na teba pozriem, vidím všetkých tých mŕtvych... A len kvôli tebe Hermiona odišla a vysrala sa na nás. Milujem ju a kvôli tebe som ju stratil!“ Dramatický prednes sa ozýval niekde za stenou. Prekĺzol som skrz otvorený priechod do kuchyne. A z nej som dovidel do obývacej izby, kde stál vysoký ryšavec. Nevidel som mu do tváre, keďže stál chrbtom, no jeho červené uši áno – mali presný až identický odtieň kliatby Expeliarmus. Oproti nemu stál Harry. Presne ten, ktorý za mnou o chvíľu pricestuje. Bol menšieho vzrastu než môj súčasný Harry a mal vôkol seba auru smútku a hlbokej bolesti.

Jeho zelené oči boli zaliate vinou a leskli sa v nich slzy. Zničene vzhliadol do tváre toho kreténa, ktorý si celkom očividne vybíjal všetky zlé udalosti na Harrym. To čo naňho nakričal bolo nesmierne kruté. Zahliadol som kúsok tejto scénky, keď som si prezeral Harryho spomienky, no netušil som, o čo tam šlo. Teraz už mi to je jasné.

 „Ron... ani nevieš, ako veľmi si želám, aby som to bol ja – nie Fred, nie Bill – nikto z nich, to ja som mal byť mŕtvy. Ak by to bolo možné, bez mrknutia oka by som sa s nimi vymenil a vrátil ti tvojich bratov. Tiež som ich miloval, Ron... tak ako milujem teba a tvoju rodinu... no nie je to v mojej moci... prepáč mi to,“ rozprával Harry, no emócie sa mihali len v jeho očiach. Jeho hlas bol suchý, tichý akoby už strácal silu.

Nastalo husté ticho, zatiaľ čo som stál neviditeľný s Harryho telom pri kuchynskej linke a naštvane som sledoval scénu, ktorá sa odohrávala len pár stôp odo mňa. Mal som chuť toho ryšavého skurvysyna rozmadžgať ako takého červa.

„Naozaj si myslíš, Harry, že stačí nejaké prepáč? Celý môj život som bol len tvojim úbohým tieňom a už mám toho dosť! Horcruxy sme zničili spolu, ale oslavuje ma za to niekto? Všade spievajú ódy len na Harryho Pottera! Tvoje plagáty na mňa hľadia z každej strany... to ja som stratil bratov, to ja som prišiel o mamku, pretože jej hrablo! To ja som obetoval takmer všetko... mali by oslavovať mňa.“

Harry zbledol a prekvapene naňho žmurkal. „Ja som sa, ale o nič z toho neprosil... preboha, Ron, ty ma skutočne vôbec nepoznáš?“ spýtal sa a jeho oči vyzerali zranene.

Ryšavý zadubenec len mávol rukou a odfrkol si. „Ale, prosím ťa, viem, že svoju slávu zbožňuješ. Vždy to tak bolo.“

Harry sklonil hlavu a skrz pramienky havraních vlasov sledoval kobercom prikrytú dlážku. Zdalo sa akoby sa vyrovnával s tým, že svojho najlepšieho kamaráta skutočne stratil. Potom mierne tvár zodvihol, no už sa viac do očí toho ryšavca nepozeral. „A čo Ginny... povieš mi, prosím, aspoň ako sa jej darí?“

Všimol som si, ako vysoký mladík zaťal obe dlane v päsť. „Neopovažuj sa, Potter! Dal si jej kopačky a ešte sa na ňu pýtaš?“ Zavrčal nazúrene, rýchlo pristúpil k Harrymu, schmatol ho za golier a mrskol s ním o najbližšiu stenu.

Bol som pripravený na toho idiota zoslať Crucio, no nesmel som nijak zasahovať, toto sa skrátka malo diať, a tak som len naštvane sledoval, čo sa tam deje.

Harry pokojne pozeral do Ronových očí akoby ho vôbec práve násilne netresol o stenu a nedržal ho pod krkom.

„Každú noc ju počujem plakať a šepkať tvoje meno! Zničil si každého a všetko. Závidel si mi moju rodinu a rozdupal si ju v prach! Si teraz spokojný?“

„Napravím to, Ron, sľubujem, že všetko napravím,“ pošepol Harry, nijak sa nebrániac proti tomu psychopatickému cholerikovi.

Ryšavý mladík ho nešetrne pustil a falošne sa zasmial. „Och, náš spasiteľ, predsa všetko napraví, však?“ Odmlčal sa a pristúpil ku krbu. „Vraj si hrdina a ako hrdina si mal zomrieť. Mal si skapať spolu s tým hadím ksichtom...“ Do rúk si vzal prášok a vkročil do vyhasnutého krbu. Na Harryho už nepozrel a skôr ako zmizol v zelených plameňoch, dodal: „Už ma nekontaktuj – ani Ginny, ani tatka, ani mamku. Chcem, aby si z nášho života zmizol raz a navždy.“

Len čo dohoreli posledné plamene, pomaly som zrakom zablúdil k Harrymu. Stál ako zamrznutý a jeho maska ľahostajnosti pomaly opadala. Rútil sa mi priamo pred očami. Opatrne som prešiel do onej miestnosti a len neďaleko od Harryho som do prázdneho kresla položil jeho neviditeľnú mŕtvolu. Mal som chuť ukázať sa mu a zovrieť ho v náručí. Vyzeral tak stratene a zničene. Po mučivých minútach sa zrazu otočil a ako mátoha vyšiel na chodbu. O chvíľu sa vrátil s flakónom v ruke a prešiel do kuchyne. Posadil sa za okraj dlhého jedálenského stolu a spod nejakých novín vytiahol starú zložku. Pristúpil som k nemu bližšie a zamračene som skúmal jej názov.

Tom Marvolo Riddle , identifikačné číslo 13 – bola to zložka zo sirotinca, v ktorom som vyrastal. Za Harrym, pri umývadle, stála mysľomisa. Stavil by som čokoľvek, že patrila Dumbledorovi a Harry si v nej prehrával spomienky na mňa. Naozaj ma mal preštudovaného. Zrazu si spod zeleného svetra vytiahol retiazku, na ktorej mal zavesený malý Obracač času. Chvíľu ho ťažkal medzi prstami a sledoval prednú stranu mojej zložky. Po líci mu stiekla slza, strhol si náhrdelník z krku a hodil ho niekam pred seba. Roztvoril druhú ruku, v ktorej doteraz zvieral ten flakón a odzátkoval ho. Onú tekutinu, ktorú fľaštička obsahovala, som spoznal ihneď, akoby som aj mohol zabudnúť? Bol to ten jed, ktorým som Harryho neúmyselne otrávil. Bol to presne ten istý – ten ktorý si za mnou priniesol do minulosti. Ale čo to, pre Salazara, robil? Podľa mojich výpočtov, má každú chvíľu vycestovať do minulosti.

Priložil si elixír k perám a moje srdce sa na okamih zastavilo. V hlave sa mi vybavili Harryho slová, tesne pred mojim odchodom: „To vďa-ka tebe sa na-pokon ro-zhodnem ce-stovať, za tebou, do minulosti...“ A zrazu mi to všetko došlo – musím sa mu ukázať. No vtom na mňa Harry prudko vzhliadol. Nemohol ma predsa vidieť, stále som bol neviditeľný. Neisto sa postavil a ani som nestihol žmurknúť – tasil na mňa svoj prútik.

„Cítim ťa... kto si? Nejaký smrťožrút? Prišiel si ma zabiť? Len do toho!“ vyzval ma chladne a ja som v tej chvíli vedel, že sa mu skutočne ukázať mám – malo sa to tak udiať. Zrušil som kúzlo neviditeľnosti a láskavo som mu pohľad oplatil.

Harry vytreštil oči – vôbec neskrýval svoj šok. Akoby videl niečo absolútne nemožné, abnormálne. Tackavo obišiel stôl a stúpil si predo mňa. Stále na mňa mieril prútikom, no nie útočne.

„Zničil som predsa všetky horcruxy... nie je možné, aby-“ krútil hlavou.

Jemne som sa pousmial a mäkko som prehovoril: „Nie som horcrux, Harry.“

Zmätene na mňa žmurkal, keď urobil neistý krok vpred a roztrasenou dlaňou sa dotkol môjho líca, uisťujúc sa či nie som len nejaký prízrak. Pri jeho dotyku mnou okamžite prešla vlna rozkoše. Mal na mňa neobyčajný vplyv a to sme ešte neboli ani prepojení znamením. Sledoval som jeho prekvapenú tvár a celkom automaticky som sa bruškom ukazováka dotkol jeho jazvy v tvare blesku. Obkreslil som jej tvar, keď odo mňa Harry rezko odstúpil a špička jeho prútika mi mierila medzi oči.

„Ako si to urobil, Voldemort, hm? Ako si sa vrátil? Nikdy sa ťa nezbavím... nikdy...“ šepkal zachrípnuto.

„Ja nie som Voldemort, Harry, som tá verzia Toma Riddla, ktorú vytvoríš, ak sa rozhodneš cestovať do minulosti a zmeniť ma. Podarí sa ti to... všetko to vyjde. Preto to musíš urobiť, je to správne rozhodnutie. V alternatívnej budúcnosti, ktorú tým vytvoríš, budú všetci žiť. Dokonca aj tvoj krstný Sirius. V onom svete som len obyčajný námestník ministra, nie som žiaden lord Voldemort, ktorý spôsobí pohromu, aká je v tvojej prítomnosti.“

Harry na mňa vyjavene pozeral a celý sa chvel. Ruka, v ktorej zvieral prútik, mu klesla vedľa tela. „Ako vieš, že som pomýšľal nad cestou do minulosti? Hovoríš mi naozaj pravdu?“

S láskavým úsmevom som prikývol. „Ver mi, Harry, všetko dopadne dobre. Ak sa teraz zabiješ, celá alternatívna budúcnosť, z ktorej som za tebou cestoval, zmizne. A ostane len táto nepriaznivá prítomnosť. V mojom čase nie si slávny a neleží na tebe celý osud kúzelníckeho sveta. Si len obyčajne-neobyčajný chlapec.“ Ktorého milujem z celého srdca a práve v tomto okamihu sa vytráca nevedno kam.

Veril mi a naďalej ma fascinovane pozoroval. „Ešte včera som bol pevne rozhodnutý cestovať do minulosti – za tebou. No vzdal som to; mal som strach, že všetko ešte viac pokašlem.“

A tak si sa chcel otráviť a konečne zabiť, aby tá bolesť, ktorú po všetkom cítiš, konečne zmizla – pomyslel som si a smutne ho sledoval. Bolo pre mňa vážne šokujúce, že som to celý ten čas bol ja, kto Harryho nahovoril, aby do minulosti predsa len vycestoval. „Prisahám ti, že nič nepokašleš, ale zachrániš tých, ktorých smrť si tak veľmi vyčítaš.“

Stál tam taký stratený a neistý. Bol to mladý muž, ktorý zažil hrôzy a bolesť. A pritom to bol môj Harry, ten ktorý za chvíľu obráti môj život naruby. Ktorý mi ukáže novú cestu a do ktorého sa zamilujem tak intenzívne až by to ani nemalo byť možné. Opatrne som k nemu podišiel a vtiahol ho do objatia. Bol zaskočený a objatie mi neopätoval. Pousmial som sa a pošepol: „Zachrániš ma, Harry. Zmeníš môj život... zmeníš všetko a za to ti ďakujem.“

„Si skutočne Tom Riddle?“ zamumlal mi do ramena, načo som sa uškrnul.

„Skutočne som.“

Odtiahol som sa od neho a urobil som krok vzad. Zelené oči ma pozorne študovali a skúmali. „Urobím to,“ oznámil mi s istotou v hlase a zo zeme si privolal Obracač času.

Uľavilo sa mi. „Budem v Rokforte. Myslím, že pre teba nebude problém dostať sa doň.“

Prvýkrát sa na jeho unavenej tvári, objavil náznak úsmevu. „Nie, to nebude. Mám totiž toto.“ Otočil sa a z kopy papierov vytiahol zažltnutý pergamen. Poklepal po ňom prútikom, niečo zamumlal a natočil ho ku mne. „Je to magická mapa Rokfortu a pozemkov. Sú na nej zaznačené aj tajné priechody, skrz ktoré sa do Rokfortu dá dostať.“

„Praktický vynález,“ riekol som uznanlivo a pokračoval v inštrukciách: „Nájdeš ma v Zakázanom lese, na mieste, kde rastú stromy s najhrubšími konármi. No ukážeš sa mi až o dva dni, v chlapčenskej kúpeľni Slizolinu. Bude dobré, ak ma vezmeš do Tajomnej komnaty, tam budeš mať istotu, že nás nikto nenachytá a všetko mi môžeš v súkromí vyrozprávať.“

Harry ma zanietene počúval, keď mi vstúpil do reči. „Ale ako ti mám všetko vysvetliť? Ako dosiahnem, aby si mi veril?“

„Musíš mi ukázať svoje spomienky – vtedy ti uverím,“ odvetil som a úpenlivo som premýšľal, či som na niečo nezabudol.

„Páni, mám celkom strach,“ vydýchol a klesol na stoličku.

Pristúpil som k nemu. Kľakol som si na koleno, čím som sa dostal do výšky, z ktorej som mu videl do očí. Nežne som sa načiahol a pohladil ho od spánku, cez lícnu kosť až k čeľusti. „Cítiť strach je v poriadku, ale zvládneš to, ver mi. Už som to predsa prežil.“

„Naozaj zmením Voldemorta na takého, akým si teraz? Zdá sa mi to nemožné... si taký láskavý a milý, akoby si nemal absolútne nič spoločné s tým monštrom, ktoré som pred pár týždňami zabil.“

Stále som ho držal za tvár a oplácal mu pohľad. „Veľmi ma zmeníš, Harry. Vyvoláš vo mne cit, ktorý som nikdy predtým necítil a ktorý mi nikto nikdy nedal. No viac ti už prezradiť nemôžem.“

Harry vyzeral zamyslene, iste mu teraz ani len na um nezišlo, že by tým citom mohla byť láska. Vtisol som mu bozk na čelo a naliehavo mu pozrel do očí. „Hlavne to so mnou nevzdávaj, Harry. Nech sa stane čokoľvek, nevzdávaj to so mnou.“

Trochu zmätene prikývol a snažil sa pochopiť, prečo sa k nemu správam tak, ako sa správam. No nebolo to podstatné. Teraz bolo prioritné, aby sa presunul do minulosti. Nakoniec sa postavil a na stôl si nahromadil veci, ktoré si chcel vziať do minulosti. Nechýbala ani zmenšená truhlica s peniazmi, ktoré mi daruje a ani ten skurvený jed, ktorý mi ho vezme. Nijak som nekomentoval to, že si ho vzal – malo sa to tak stať.

Keď bol hotový, pevne zovrel v ruke Obracač a venoval mi pohľad, akoby chcel z mojich očí vyčítať, či ide naozaj spraviť správnu vec.

„O chvíľku sa uvidíme, Harry,“ šepol som a usmieval sa.

Harry mi úsmev opätoval, zatočil kolieskom a o pár sekúnd zmizol tak náhle ako keď sa cez jasný deň rozprší.

Predstavoval som si, ako o malú chvíľu uvidím jeho zelené oči za tenkou halúzkou. Ako na ne nebudem môcť prestať myslieť a ako ho prvýkrát uvidím v odraze zrkadla, stáť za mnou.

Úsmev mi z tváre zmizol, keď som sa vrátil do obývacej miestnosti, ku kreslu a strhol som z Harryho tela neviditeľný plášť. Odbalil som ho z plachty a snažil som sa odosobniť, aby ma pohľad na mŕtveho Harryho toľko nebolel. Opatrne som ho naaranžoval a odstúpil som. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že len zaspal, no len čo sa niekto prizrie bližšie bude mu jasné, že je mŕtvy.

„Sladké sny,“ pošepol som a odrhol som od neho pohľad. Konečne je jeho mŕtve ja v dobe, v ktorej byť má a ja len dúfam, že môj živý Harry naberá na sile.

Zrazu sa vo vyhasnutom krbe opäť rozhoreli zelené plamene. Rýchlo som sa zahalil kúzlom neviditeľnosti a sledoval som, ako sa v ňom zjavila hlava toho prekliateho Weasleyiho. Čo od Harryho ešte kurva chcel? Nezranil ho už dosť? Z krbu na kreslo nebolo vidieť, takže nebolo možné, aby si všimol Harryho mŕtvolu.

„Harry? Prosím, odpovedz,“ na moment stíchol a s povzdychom pokračoval: „dobre... viem, že sa so mnou nechceš baviť, ale ja – ospravedlňujem sa, okej? Dočerta, prehnal som to. Celé som to dodrbal, kamoško...“ ťažko si vydýchol. „Len som si potreboval na niekom vybiť zlosť a schytal si to ty. Ja... nemal som povedať to, že si... no vieš. Nemal som povedať nič z toho... si vlastne jediný, kto mi ostal... Hermiona je preč a keď sa vráti bude na mňa poriadne nasratá, že som... no že som sa k tebe správal ako hovado. Merlin, som to ja, ale pekne na hovno kamarát, čo? Chcem, aby to medzi nami bolo ako predtým, vieš? Myslím, že už to doma nevydržím... nemal som od teba odchádzať. Smiem sa vrátiť? Alebo ma už nikdy nechceš vidieť?“ spýtal sa a jeho tvár sa v plameňoch začala naťahovať, aby snáď dovidel na Harryho. Iste dúfal, že tu Harry stojí skrytý a počúva ho. Aké smutné a tragické, ak by mu napadlo ospravedlniť sa Harrymu o pár minút skôr, ešte by ho zastihol a Harry by možno nikdy do minulosti neodcestoval. No teraz bolo na oľutovanie svojich krutých slov neskoro. Ten Harry už bol preč a nikdy sa nedozvie, že o svojho najlepšieho priateľa neprišiel.

Weasley chvíľu čakal na Harryho odpoveď, no nedočkal sa jej, a tak sa opäť ozval: „Seriem na to, idem!“

Zelené plamene sa rozhoreli intenzívnejšie a keď dohoreli, v krbe opäť stál ten vysoký ryšavec, ktorý mal v hlave asi poriadny zmätok, keď jednu chvíľu hovorí tak a vzápätí onak. Weasley sa rozhliadol a zamračil sa, keď zrakom zablúdil ku kreslu. Podišiel k nemu a sklonil sa k Harrymu.

 „Harry?“ spýtal sa zmätene. „Spíš?“

Akosi som primrzol a nedokázal som odrhnúť oči od tohto prekvapujúceho zvratu. Najprv som si chcel vychutnať to poznanie, ktoré Weasleyho zasiahne v momente, kedy zistí, že je Harry mŕtvy. Chcel som, aby trpel za to, čo mu narozprával, za to, ako mu ublížil. No keď som sledoval, ako s ním triasol a zúfalo naňho vrhal kúzla prvej pomoci. Ako sa rúti a oči sa mu rozširujú hrôzou, keď zisťuje, že je naozaj mŕtvy – cítil som len ľútosť.

„Č-čo si to urobil? P-prečo? Je... je to moja vina... moja vina...“ vzlykal ako ranené zviera, ktoré skočilo do pasce a trpelo v bubline nekonečnej agónie. Objímal to nevládne telo a tisol si ho k hrudi. „Ne-nechcel som... prepáč... prepáč... ja ťa... vieš, že aj ja ťa mám rád, rovnako si pre mňa ako brat... tak-tak sa zobuť, dobre?“

Už som sa na to príšerné utrpenie nedokázal pozerať. Pri pohľade na toho Weasleyho, na jeho utrpenie, ktoré pociťoval po Harryho strate ma zvierala úzkosť a strach. Čo ak sa toto isté stane mne? Čo ak aj ja nájdem mŕtveho Harryho? Rýchlo som vytiahol svoj Obracač a presunul som sa do roku 1942 – presne pred rokom za mnou Harry pricestoval a zmenil môj osud, takže od tohto roku už jestvovala alternatívna budúcnosť, ktorú Harry vytvoril a ja som sa do nej teda mohol presunúť.

Pomocou prútika som zrýchlene otočil kolieskom presne päťdesiatpäťkrát a zatvoril som oči, keď ma vsiakol vír rôznorodých farieb a špirál. Náhle som ucítil neopísateľný súhrn pocitov– trhanie, pálenie, bolesť, pocit beztiaže a opäť ma obklopil vír farieb. Okrem tohto stavu som vnímal aj iný. Akoby jedna moja časť ostala v tom víre a ďalšia sa ocitla v Rokforte. Objavil som sa na prázdnej ošetrovni. Cítil som sa ani neviem ako. Rozmýšľalo sa mi ozaj ťažko. Jedna moja časť vnímala ten nekonečný vír, v ktorom som sa zasekol a tá druhá sa skrátka chcela dostať za Harrym. Akoby som nedokázal cítiť, len som vedel, že potrebujem byť s ním, a tak som viac na vír nemyslel, ani na to, že mi tu niečo nesedí. Hodiny na stene ukazovali pol ôsmej ráno – do minulosti som vycestoval pred hodinou, takže by to už malo zabrať. Harry by už mal byť v poriadku. Rozbehol som sa k oddelenej izbe, odkiaľ práve vychádzala Pomfreyová. Vôbec si ma nevšimla, no nevenoval som tomu pozornosť, prekĺzol som cez pomaly sa zatvárajúce dvere až do izby a zastal som pred Harryho lôžkom. Tušil som, že by som mal cítiť šťastie, že je v poriadku, no k onému citu som sa musel nútiť.

Harry sedel opretý o vankúše a zamyslene hľadel skrz okno, po jeho pravej strane. Farba sa mu pomaly vracala do tváre a už vôbec nevyzeral, že si poňho každú chvíľu príde Smrť.

Podarilo sa to! Všetka ťažoba zo mňa naraz opadla, no náhle som sa zamračil a podišiel k Harrymu bližšie. Zvyčajne ma Harry, len čo som sa objavil v jeho blízkosti, zaregistroval, no teraz, stále pozeral cez oblok.

„Harry?“

Vôbec nereagoval. Zmocnil sa ma nepríjemný pocit, keď som si stúpil priamo do jeho výhľadu a on pozeral skrz mňa. Zamával som mu pred očami, no nič to nezmenilo. Čo sa do dopekla deje?

Naklonil som sa k nemu a chcel ho pohladiť po tvári, no moja ruka prešla skrz.

Harry okamžite zbystril, keď sa dvere na jeho izbe otvorili a dnu vošiel Dumbledore. „Ach, chlapče môj drahý, len čo mi madam Pomfreyová poslala správu, že sa tvoj stav začína zlepšovať, som prišiel,“ prehovoril s úsmevom a pristúpil k nohám postele.

Harry neprejavoval nijakú radosť. Jeho tvár bola zachmúrená a zdal sa byť nervózny – prstami ťukal o tvrdý matrac. „Kedy sa vráti?“ spýtal sa potichu.

Dumbledore si zamračene poškriabal bradu a z vrecka vytiahol zlaté hodinky. „Predpokladám, že každú chvíľu.“

Harry zaťal ruku v päsť a odvrátil sa od riaditeľa. „Mám zlý pocit, pane. Necítim ho... vôbec ho necítim.“

Dumbledore pokrčil obočím a zamyslene sledoval profil Harryho tváre. „Čo máš na mysli, môj chlapče? Akoby si ho chcel cítiť?“

„To je jedno...“ pokrútil hlavou. Dumbledore možno vedel o tom, že Harry cestoval časom, no netušil o našom spojení čiernou mágiou.

Stál som tam ako soľný stĺp a začínal si uvedomovať, že sa niečo poriadne pokašlalo. Oni ma vôbec nevideli a Harry ma necítil. Moje znamenie hada a blesku bolo celkom neviditeľné a to Harryho tiež. Obzrel som si svoje telo a zdalo sa normálne, no zrejme som bol nehmotný alebo som sa pohyboval v nejakej duchovnej sfére? Navyše jedno moje ja, stále vnímalo medzipriestor medzi časmi, akoby som v ňom stále bol, no nachádzal som sa i tu. Hoci sa mi premýšľalo ťažko, tušil som, že som sa oddelil od svojho tela alebo od svojej podstaty, to vážne neviem. Prekliate cestovanie časom. Je absolútne nepredvídateľné. Len blázon by cestoval do minulosti a z nej do alternatívnej budúcnosti, následne by sa vrátil späť do minulosti a nazad do svojej budúcnosti.

Áno, v danej chvíli som si nebol vedomí všetkých rizík, ktoré by mohli nastať. Myslel som len na Harryho záchranu a tá sa očividne vydarila, takže nič z toho nebolo zbytočné. V ruke som ešte stále zvieral Obracač a skúšal som ho pretáčať a nastavovať, no nič sa nedialo. Bol som tu naozaj zaseknutý? Och, Merlin, alebo som sa do svojho času nedostal úplne? Možno moja hmotná podoba ostala v nejakom priestore medzi časovým posunom a presunúť celkom sa podarilo len mojej duchovnej forme. Vážne neviem, čo je z mojich záverov šialenejšie.

„Nemaj strach, Harry, som si istý, že sa čoskoro vráti. Vieš, môj milý, cestovanie časom je veľmi náročné a hocčo sa počas tohto časového dobrodružstva môže prihodiť,“ usmieval sa ten starý darebák spokojne.

Harry naňho vzhliadol a podozrivo ho prečesával pohľadom. „Vraveli ste, že sa objaví presne v čase, v ktorom vycestoval. Takže mal prísť už pred približne trinástimi minútami. Niečo sa muselo stať.“

„Nemôžeme vedieť, kedy presne použil Obracač. Myslím, že na podobné nepriaznivé závery je ešte čas. Teraz oddychuj, tvoje telo i myseľ sa potrebujú zregenerovať,“ mudroval tak úlisným hlasom až mi bolo nevoľno.

Keď Harry osamel, opäť som zúfalo skúšal dosiahnuť, aby ma videl. Nakoniec som to vzdal. Nič nefungovalo, dokonca ani moja mágia. Dokázal som cítiť bezmocnosť a tento pocit nenávidím najväčšmi. Snažil som sa sústrediť na svoje druhé vedomie, na to, ktoré bolo zaseknuté v nekonečnom víre, no nedokázal som to. Nebolo už nič, čo by som mohol urobiť. Mohol som len čakať...

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 11. 7. 2017 13:43)

To je zmetek udělal to schválně aby nebyly spolu.

Komentovanie poviedky

(Karinka chan, 31. 1. 2017 0:00)

Na tvoju stranku som narazila pred par dnami uz som si stihla precitat aj Krvave proroctvo co ke tiez dobra poviedka ale tato ...paaani tak tato je ultra super mega najlepsia. Nie je vela ff na HP co by ma zaujali ale toto je proste mega genialne. Prosim dopis ju celu naozaj by bola skoda keby si nou sekla. Budrm cakat na dalsi diel.

..

(Achája, 28. 1. 2017 12:21)

Cestování v čase je vždy pořádný chaos, ale myslím že se ti celkem povedlo se v tom neztratit:-)
Taky jsem měla pocit, že se to nějak zvrtne a že to ředitelovi vůbec nevadí...
Vypadá to, že máš nekonečnou studnici nápadů, jak jim komplikovat život;-)

...

(Tinů, 23. 1. 2017 16:26)

Vážne ma už picne. Čo sa ešte pokašle ?? Chudáci. Kapitola uplne super. Si šikovná :) no dopraj im trochu (trochu viac) radosti

....

(Kilia Ice , 21. 1. 2017 18:02)

Ty si zlá..... Prečo si to takto sekla? Nech sú už konečne spolu :'( chudáci.
Dúfam, že pokračovanie bude skôr ako táto kapitola. Veď ani nedospim :'(
Ale už sa teším. Pekná aj keď smutná kapitola :)

...

(nyssa, 21. 1. 2017 16:19)

Už na začiatku som tušila, že sa niečo riadne pokazí... a mám pocit, že presne v to Albus dúfal... chudák Tom, má to skutočne ťažké, tak dúfam aj za neho že už čoskoro dosiahne svoje šťastie...

super kapitola, ďakujem :) a nebola mätúca, všetko si to krásne napísala :)