Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Časť XVI.

7. 2. 2017

 

Ubehli tri dni a jediné načo som sa zmohol, bolo držať sa pri Harrym. Z ošetrovne ho prepustili už včera a prirodzene som bol tiahnutý k nemu – mal som potrebu nasledovať ho všade, niečo ma volalo k nemu, bol som ako jeho osobný prízrak.

Sedel som s Harrym pri chrabromilskom stole. Bol čas večere. Harry sa jedla pred sebou ani nedotkol – len so zaťatou čeľusťou listoval večernými novinami. Moje zmiznutie sa našťastie ešte neriešilo mediálne. I keď si už určite minimálne zamestnanci ministerstva všimli moju absenciu.

„Opäť nie si hladný?“ prehovorila zrazu Grangerová, ktorá sedela po Harryho pravici. „Si v poriadku?“

„Len sa zase snaží získať si pozornosť,“ odfrkol si Weasley, ktorý sedel pár miest od nich.

Chrabromilčania si celkovo od Harryho a Grangerovej držali odstup. Oproti nim nesedel nik a aj pár miest vedľa nich bolo prázdnych. Tak to bolo počas každého jedla. Akoby to, že sa bavili so Slizolinčanmi bol nejaký druh zrady. Ach, tie deti, ako prosto vnímali náš svet.

„Čo sa vôbec staráš, ty špinavý zradca krvi!“ ozval sa chladný a povýšenecký hlas mladého Malfoya, ktorý sa zjavil za Weasleyim – ten vzápätí sčervenel a niečo zahundral.

„Poď, Harry, vôbec sa nečudujem, že ti nechutí, keď tento odpad sedí tak blízko,“ zatváril sa znechutene pri pohľade na ryšavca.

Všetci zaujato sledovali ich slovnú výmenu. Harry odložil nepoužitý obrúsok a bez toho, aby si ich malej hádky vôbec všimol, sa postavil a nasledoval Draca z Veľkej siene. Kráčal som vedľa Harryho a ignoroval som ten nepatrný pocit, ktorý som ucítil, keď cezo mňa niekto prešiel. Dúfal som, že to takto nemôže ostať večne. Nemôžem tu predsa takto ostať naveky.

„Kiež by som mohol toho zasraného zradcu krvi prekliať,“ frflal Draco, zatiaľ čo sme kráčali chodbami.

Harry neprítomne prikývol a zamumlal: „Pôjdem do postele.“

Blondiak sa zamračene spýtal: „Naozaj? Ešte je skoro, možno by sme mohli preštudovať ďalšie knihy,“ navrhol.

Harry pokrútil hlavou. „V rokfortskej knižnici sme prebádali takmer všetko. Nemá to význam.“

„Napíšem teda otcovi, nech mi pošle nejaké knihy o cestovaní časom. Poviem, že potrebujem informácie na referát.“

Harry sa pousmial. „To by bolo fajn.“

O chvíľu som s Harry vstúpil do prázdnych chlapčenských spální. Harry sa vyčerpane posadil na svoju posteľ a zízal pred seba. Nespal, odkedy som zmizol. Celé noci venoval študovaniu kníh o cestovaní v čase. Bezvýsledne. Dúfal som, že aspoň dnes ho spánok zmôže. Lámalo mi srdce sledovať jeho trápenie. Každú prestávku, medzi vyučovacími hodinami, navštevoval Dumbledora, či nezistil niečo nové. A keď som zakaždým videl tú bolesť a sklamanie v jeho tvári, keď Albus len pokrútil hlavou... bolelo ma to... zistil som, že pocity a emócie dokážem vnímať tou druhou časťou môjho ja, tou ktorá sa musela počas cestovania zaseknúť. Dokázal som ňou i premýšľať, bol som na ňu napojený aj keď som bol v inom čase či dimenzii. Nemám ani len zdania, ako je možné, že istý kúsok z môjho ja, ktorým vlastne som, sa odrhol od môjho bytia a presunul sa do prítomnosti v tejto podobe – v podobe ducha, alebo čo to vôbec som.

Posadil som sa k Harrymu na posteľ a sledoval jeho počínanie. Pozoroval horcrux, ktorý mal navlečený na prste a hladil ho palcom druhej ruky. „Kde len môžeš byť, Tommy?“ spýtal sa šeptom. „Vráť sa ku mne... ja nie som taký silný ako si bol ty. Vydržal si bezo mňa celé roky, no ja bez teba neprežijem.“

Premýšľanie pre mňa nikdy nebolo tak ťažké ako teraz – no po chvíli mi napadlo, či toto odrhnutie nemá niečo spoločné s tým, že som vytvoril horcrux a moja duša nebola úplná. Ak už raz bola narušená, mohlo sa stať, že počas takejto náročnej magickej cesty medzi časmi a dimenziami sa nejaký kus opäť odrhol, no isto nie takým deštruktívnym spôsobom, ako po prvý raz, kedy som odrhnutia dosiahol vraždou. Takže je reálna šanca, že tento kus, ktorým som, dostanem späť do svojho primárneho ja, ktoré je zaseknuté.

Harry sa pomaly postavil a prešiel k vysokému oknu, za ktorým sa rozprestierala večerná obloha. Neboli na nej hviezdy a dokonca ani mesiac. Všetky nádhery noci, boli skryté za tmavým mračnom. Posadil sa na širokú parapetu a čelom sa oprel o studené sklo. Všimol som si slzu, ktorá mu stiekla po ľavom líci. Ak som si myslel, že naše odlúčenie počas Harryho dospievania bolo utrpením, mýlil som sa. Toto bolo tisícnásobne horšie.

Harry, som priamo tu... som pri tebe, pošepkal som mu rovno do ucha.

Prvú slzu nahradila ďalšia a ďalšia až sa jeho chrbát začal otriasať takmer nečujnými vzlykmi. Tvár si vložil do roztrasených dlaní a plakal. Objal som ho, aj keď moje ramená prechádzali skrz jeho telo a snažil som sa spomenúť na to, aké to bolo, keď som ho v objatí držal skutočne.

Som tu... som tu, hneď pri tebe, šepkal som zúfalo. Čo mám dopekla robiť? Bol som v nočnej more, ktorá mohla trvať už navždy.

Harry si zahryzol do pery a rýchlo si rukávom utrel vlhké oči, keď sa zdalo, že sa spoločenská miestnosť zaplňuje – spoza dverí sa ozval typický ruch.

„Idem sa prezliecť, tá prekliata kravata ma raz uškrtí,“ ozvalo sa a do spálne vstúpil Weasley. Pohľad mu ihneď padol naším smerom a zodvihol obočie. „Ty tu fňukáš, Potter? Čo ti dal Malfoy kopačky?“ zachechtal sa akoby práve povedal nejaký úžasný vtip.

Harry sa postavil a prešiel okolo neho, smerujúc do svojej postele. „Daj mi pokoj, Ron,“ zamumlal a posadil sa na matrac.

Weasley ho pozoroval s prižmúrenými očami. „Už to fakt nie si ty, Potter, vôbec sa so mnou nehádaš. Je to nuda,“ posťažoval sa náhle.

„Nemám na to dôvod,“ odvetil Harry a požmolil si oči.

„Huh?“ zatváril sa nechápavo.

Harry sa len smutne pousmial a presne som vedel, čo sa mu preháňa hlavou. Pamätal si na Rona, pamätal si, že bol jeho najlepším priateľom. Muselo byť mätúce celkom si spomenúť na úplne iný život a spolu s ním aj na ľudí, ktorí ten život tvorili. Svojho súčasného nepriateľa v onom svete miloval ako brata. „Viem aký skutočne si, Ron, viem , že nie si zlý. V skutočnosti máš veľké srdce, ktoré otváraš len osobám, čo si to zaslúžia. Toto všetko – to urážanie a narážky je len tvoj obranný mechanizmus. Prirodzene sa brániš pred potenciálnymi hrozbami, ktorou som pre teba, napríklad aj ja, pretože sa priatelím s chlapcom, ktorý ťa slovne šikanuje.“

Ryšavec len stál a hľadel naňho s pootvorenými ústami.

„Preto nemám potrebu si tvoje urážky a posmešky brať k srdcu. A nepotrebujem ti ich vracať. Dobrú noc,“ zaželal mu a zahrnul bordové závesy vôkol svojej postele. Prešiel som skrz ne. Harry práve prútikom na svoje lôžko uvrhol tlmiace kúzlo. Ľahol som si k nemu, keď sa i on uložil na chrbát.

Ležal som vedľa neho celé hodiny, zatiaľ čo on žmurkal pred seba. Nespal. Ležal bez pohybu a v jeho očiach sa mihala jedna emócia za druhou. Sem-tam sa v nich objavili slzy, ktoré následne mizli a opäť sa zjavovali. Celý ten čas si hrýzol spodnú peru až na nej ostali krvavé miesta.

Ráno miesto na raňajky, utekal do riaditeľne. Aj tentoraz Albus len pokrútil hlavou a oznámil mu, že bol predvolaný na ministerstvo, ako posledná osoba, ktorá bola so mnou, podľa všetkého, v kontakte pred mojim zmiznutím. Je len otázka času, kedy sa moje zmiznutie dostane na verejnosť. A ak sa tak stane a táto informácia sa dostane k Valoisovi, som si istý, že moje zmiznutie zneužije, pretože ak by sa chystal zaútočiť v týchto časoch, nemal by ho už kto zastaviť.

Môj súčasný stav mal, veľmi nečakane, aj jednu jedinú výhodu. A to, že som mohol lepšie spoznať Harryho život na Rokforte. Bol som neustále s ním.

„Hej kapitán, čo je to dnes s tebou? Už zajtra máme odvetný zápas so Slizolinom!“

Práve som na jednej z prázdnych tribún, sledoval Harryho metlobalový tréning. Samozrejme, bol absolútne nesústredený a mal som strach, aby z tej prekliatej metly nespadol. V noci nezažmúril oka, jedlu tiež veľmi nedával a počas vyučovania bol vo vlastnom svete. Potreboval som sa k nemu vrátiť, no na nič som neprišiel. Dokázal som fyzicky držať predmety, ktoré som mal vo vrecku ako prútik, Obracač času, vreckové hodinky, no nedokázal som sa dotknúť ničoho z okolia. Nuž dávalo to zmysel, ak sú teda moje dedukcie správne a skutočne som len nejakým úlomok z môjho primárne ho bytia.

„Prepáč, Mark, mohol by si to vziať za mňa?“ odvetil Harry a vzniesol sa k zemi. Len čo som si pomyslel, zjavil som sa po jeho boku a kráčal som s ním do šatne.

Vošli sme do vnútra a Harry si zničene sadol na lavicu pri svojej skrinke. Roztrasene zodvihol pravú dlaň do vzduchu, priamo pred oči a sledoval ju. Najprv som jeho počínanie nepochopil, no potom mi došlo, že hľadá naše znamenie hada a blesku. Nebolo tam, inokedy bolo aspoň trocha vidieť, keď ste sa naň sústredene dívali, no teraz, tam skrátka nebolo. A to sa stane len, ak jeden zo spojených zomrie. Kurva. Harry si nemôže myslieť, že som mŕtvy!

Sklonil hlavu a spotené vlasy mu zakryli tvár. Nepočul som, že by vzlykal, no jeho chrbát sa slabo otriasal. Nedokázal som sa k nemu ani priblížiť. Len som stál obďaleč a sledoval som, ako si pomaly uvedomuje, že som skrátka preč a zrejme mŕtvy. Zrazu sa vyrovnal a rukávom si utrel tvár. Podišiel ku svojej skrinke a otvoril ju. Dal si dolu chrániče a uložil ich do vnútra, potom chvíľu postával a pozeral pred seba až nakoniec z vrchnej poličky vytiahol zdrap novinového papiera. Priblížil som sa k nemu len nepatrne, aby som dovidel, čo na ňom stojí. Bola to moja fotografia, netuším, ako bola stará, no pochádzala z oficiálneho fotenia – mal som na nej oblek a tváril som sa formálne. O chvíľu som žmurkol až mi zaiskrilo v očiach a okúzľujúco som sa usmial priamo do objektívu. Bol to môj cvičený úsmev, aký som používal na verejnosti, keď som zohrával úlohu námestníka.

„Vráti sa... vráti sa... vráti sa,“ šepkal Harry ako mantru. Priložil si fotku k srdcu a zhlboka sa nadýchol.

„Prečo ťa už necítim?“ spýtal sa zničene. „Ako si ma mohol opustiť?“ pokračoval šepky, keď znovu hľadel na ústrižok z novín. Po chvíli naštvane kopol do spodnej skrinky a vhodil fotku do vnútra tej svojej. Zabuchol ju a päsťou treskol do vedľa stojacej steny. Znovu a znovu až kým nemal hánky celkom od krvi.

Neprezliekol sa, neumyl sa... prútikom nechal zmiznúť krv zo steny a vyšiel von. Bolo chladno a tma. Z veľkolepého hradu, ku ktorému mieril, sálalo teplo. Krvavé ruky si strčil do vrecka a rýchlo prebehol chodbami. Vošiel do poloprázdnej spoločenskej miestnosti až do chlapčenských spálni. Namieril si to do kúpeľne. Nenasledoval som ho. Ostal som v prázdnej izbe a počúval som zvuk tečúcej vody, zatiaľ čo sa sprchoval.

Vyšiel z kúpeľne len v trenkách. Vlasy si zrejme vysušil. Pery mal modré a drkotali mu zuby – nemal som nijaké pochyby o tom, že si pustil ľadovú vodu. Zrejme chcel cítiť všetko možné od fyzickej bolesti až po zimu, len aby nemusel stále cítiť tú nekonečnú dieru v srdci po mojej strate. Poznal som svojho Harryho zúplna. Vedel som presne, čo si myslí, čo sa mu preháňa hlavou. Bol knihou, z ktorej som dokázal dokonale čítať aj bez písmen.

Zo skrine si vytiahol sveter olivovej farby a nohavice. Všimol som si, že mu hánky už nekrvácali, no nijak sa neobťažoval si ich ošetriť. Na tomto svetri boli dostatočne dlhé rukávy, aby jeho ruky zakryli až po končeky prstov. Rukou si prečesal vlasy, čím ich dokonale rozstrapatil a utrápene si povzdychol. Zrak mu zablúdil na ustlatú posteľ, pristúpil k nej, zašmátral pod vankúšom a vytiahol odtiaľ zložený papierik. Vedel som, čo to je. Za ten krátky čas, čo som tu s ním viem, že majú s Dracom takúto formu komunikácie. Je to celkom šikovné kúzlo, ktoré nefunguje na veľkú vzdialenosť, no tu im stačilo.

Po tréningu ťa čakám na veži.

A Harry sa na oné miesto hneď aj vybral. Vystúpil po dlhom rebríku až na Astronomickú vežu, ktorá bola celkom prázdna, samozrejme, až na mladého Malfoya, ktorý postával pri zábradlí. Ako som stihol pochopiť, toto bolo ich obľúbené miesto, kde trávili veľa času.

Blondiak sa obzrel. „Si tu skoro.“

Harry k nemu podišiel a oprel sa o zábradlie. Studený vánok mu pofukoval skrz vlasy, keď prikývol. „Nemohol som sa sústrediť na hru.“

„Takže zajtra ťa nakopem ľavou zadnou,“ uškrnul sa Slizolinčan zákerne.

Harry sa pousmial. „Pravdepodobne. Bude to vskutku dramatická prehra pre Chrabromil. McGonnagallová ma zabije.“

„Srať na ňu. Písal mi otec.“

Harry okamžite zbystril a vzhliadol na svojho priateľa. A nebol sám i ja som spozornel.

„Vraj zaktivoval všetkých čistokrvných a snažia sa ho vystopovať. Možno na niečo prídu.“

Harry sa od neho odvrátil a zahľadel sa na neďaleké kopce. „Hej, možno. No netušia, že cestoval v čase.“

Draco si poklepal po brade, keď odvetil: „Nuž, vlastne tušia. Jeden z Nedotknuteľných, ktorí miestnosť s Obracačmi strážili, je jeho nasledovník a v záujme jeho nájdenia, ostatným prívržencom prezradil, že tam šiel, ale odtiaľ už nevyšiel.“

„Kiež by na niečo prišli,“ zašepkal Harry túžobne.

Draco sa uškrnul. „Teta Bellatrix je vraj ako šialená. Rozhodla sa precestovať všetkými časmi len, aby ho našla. A tvoj drahý strýko Regulus z toho všetkého obviňuje teba. Na zasadnutí sa snažil dokázať, že to kvôli tebe cestoval časom a stalo sa, čo sa stalo. Snažil sa ich vyhecovať, aby ťa zajali a vypočúvali. Otec to samozrejme zatrhol a poriadne sa všetci pohádali. “

Veľmi som jeho slová nevnímal, pretože  som pocítil čudné tiahnutie a vnímal som šialenú špirálu farieb. Akoby si ma uväznený zvyšok môjho ja privolával k sebe, no nedokázal som sa k nemu vrátiť.

Harry len zatvoril oči a zahryzol si do pery. Časť mňa ho ešte dokázala vnímať. Všimol som si, ako mu spod rukáva kvapká krv. „Regulus má pravdu,“ pošepol cynicky.

„Pán Malfoy a pán Potter, aké prekvapenie,“ ozval sa ironický hlas spoza nich. „Koľko rázy vám budem musieť opakovať, že študenti sem majú striktný zákaz vstupu bez adekvátneho sprievodu?“

Draco sa otočil a odvetil: „Už sme na odchode, pán profesor,“ významne zodvihol obočie a drgol do Harryho, ktorý akoby ani príchod profesora nepostrehol.

„Pán Malfoy, buďte taký láskavý a vráťte sa späť do svojej fakulty,“ riekol Severus prísne.

Draco sa zamračil, no nasledoval rozkazy riaditeľa svojej fakulty a odišiel. Severus zamračene postával na mieste a sledoval Harryho chrbát. Po niekoľkých minútach rázne prehovoril:

„Za mnou, pán Potter!“

Harry akoby precitol a otočil sa. Bez akýchkoľvek námietok sa vydal za profesorom. Po chodbách kráčali mlčky, Severus šiel popredu a Harry ako telo bez duše za ním. Došli pred dvere do súkromnej učiteľskej komnaty. Harry bezducho prešiel skrz prah dverí a namieril si to k pohovke, ktorá stála pri krbe. Ľahol si na ňu a hlavu si uložil na tvrdé operadlo. Severus si len sadol do neďalekého kresla a zamyslene ho sledoval.

„Musíš s tým prestať,“ prehovoril potichu, no striktne a oprel sa.

Harry hľadel na strop a neodpovedal. Severus si povzdychol a pokračoval: „Pozri sa na seba. Mám na teba dávať pozor, čo si myslíš, že mi povie, keď sa vráti a uvidí ťa v tomto stave?“

Zelené oči vyhľadali tie jeho, keď sucho odvetil: „Už sa o mňa predsa nemusíš starať. On sa nevráti.“ Pohľad opäť stočil k stropu.

Severus si unavene pretrel tvár a spýtal sa: „Ty vieš, kde je? Vieš, čo stalo?“

Harry si opäť začal hrýzť peru, keď odvetil: „Áno, viem. Cestoval časom, aby ma zachránil. Podarilo sa mu to, no nevrátil sa. Profesor Dumbledore vravel, že sa možno zasekol niekde v medzipriestore, alebo sa mu pokazil Obracač času. Je mnoho vecí, ktoré sa mohli pokaziť.“

„Aký mal dôvod na to, aby cestoval časom?“ spýtal sa Severus zamyslene.

„Je to veľmi dlhý príbeh, ktorý vie len Draco a profesor Dumbledore a bude lepšie, ak sa o tom viac ľudí nedozvie. No v krátkosti: zomieral som, a to bol jediný spôsob ako ma zachrániť.“

Severus na malú chvíľu stratil kontrolu nad svojim, toľko stráženým, výrazom a prekvapenie, ba až šok sa dotkol jeho tváre. Po chvíli pritakal: „Rozumiem,“ odvetil a nespúšťal z Harryho pohľad. „Ale vždy je tu šanca, že sa vráti. Preto nevidím dôvod, prečo by si sa mal takto trápiť.“

Harry stisol pery a zatvoril oči. „Ale ja bez neho nechcem žiť.“

Severus sa vyrovnal a mračil sa. „A ako na odluku reaguje vaše prepojenie?“

Vedel o našom prepojení? Nikdy som mu o ňom nepovedal, takže sa mu musel zveriť Harry. Zaujímavé, aký vzťah medzi nimi za tie roky vznikol.

„Akoby bol mŕtvy,“ zašepkal a rýchlo žmurkal, aby sa zbavil sĺz, ktoré sa mu do očí nahrnuli.

„To nemusí ešte nič znamenať, Harry,“ snažil sa ho uchlácholiť Severus, no Harry pokrútil hlavou.

„Ja... myslím, že sme skrátka nikdy nemali byť spolu. Nikdy sa to nemalo stať. Nebolo nám to súdené, narušili sme tým celú rovnováhu, a preto sa stalo, čo sa stalo. Je to moja vina. To ja som to všetko začal-“

Bolo vskutku zaujímavé, že som v tejto podivnej forme necítil hlad či smäd, no cítil som bolesť a smútok. Harryho slová mi spôsobovali pocitové muky. Sledoval som slzu, ktorá mu stiekla po strane tváre a mal som chuť plakať tiež, no nedokázal som to.

„Viem ako sa cítiš,“ priznal Severus a postavil sa. „Tiež som o niekoho prišiel.“ Prešiel ku krbu a sledoval plamene.

„Ako-ako si dokázal pokračovať ďalej? Prestane to niekedy bolieť?“

Severus sa rukou zaprel o hranu krbu, ale do tváre som mu nevidel, keď odvetil: „Nikdy. Čas nevylieči nič, len sa bez onej osoby skrátka naučíš žiť.“

Nastalo dlhé ticho. Harry zničene hľadel do stropu a ja som stál hneď pri ňom. Čo za peklo toto vlastne bolo? Bol toto trest zato, že som rozdelil svoju dušu? Za to, že som zabil tých, ktorí ma týrali v sirotinci? Za to, že som zabil nevinného psychiatra? Alebo snáď za to, že som zabil vlastného otca? Možno som si to zaslúžil za to všetko, čo som spravil, no Harry nie.

Severus sa zrazu vyrovnal, otočil sa a prišiel k pohovke, kľakol si a uchopil do ruky Harryho dlaň. Obzeral si jeho zdevastované hánky, ktoré mu opäť krvácali. Muselo ho to poriadne štípať.

„Začneš normálne jesť, spať a prestaneš si ubližovať.“ Privolal si masť a začal ju precízne natierať na rany.

„Načo?“ spýtal sa apaticky a pokračoval v pozorovaní stropu.

„Keď sa vráti nemôže ťa vidieť takto, nato,“ odvetil mu Severus pokojne.

Harry si neveriacky odfrkol. „Vravel som, že sa nevráti! Ja ho už necítim...“

„Tom Riddle je najmocnejší kúzelník, akého som mal tú česť, kedy spoznať. Som si istý, že nech už sa stalo čokoľvek, je to práve on, kto to dokáže vyriešiť.“

Harry k nemu obrátil hlavu a sledoval, ako mu natiera zničené hánky. Zrazu si práve ošetrovanú dlaň z jeho zovretia vytrhol a posadil sa. „Vravel som ti, že už sa nemusíš zaujímať. Sám si hovoril, že ťa len poveril, aby si na mňa dohliadal. Je preč, už to nemusíš robiť...“

Severus len zodvihol obočie a mlčal.

Harry si pretrel tvár a pokračoval: „Ja... nepotrebujem, aby si mi dával nádej a utešoval ma... je preč, je mŕtvy a už sa nevráti! Pozri sa!“ ukázal mu právu dlaň, na ktorej bývalo znamenie. Zelené oči sa skryli za vlhký závoj sĺz. Čelo si oprel o pokrčené kolená a zamumlal: „Ospravedlňujem sa. Som náladový a...“

Severus si k nemu prisadol a jeho výraz ostával nemenný. „Je to v poriadku. Nechcem ti dávať falošné nádeje a už vôbec sa o teba nestarám z donútenia – ale to už predsa vieš. No takto to ďalej nepôjde. Nebudem sa len nečine prizerať ako sa ničíš a rozpadáš. Ja verím, že sa vráti a viem, že rozhodne nebude potešený, že toto všetko, čo podstúpil na tvoju záchranu, zahadzuješ a zabíjaš sa.“

Harry prikývol a Severus pokračoval v natieraní jeho poranených hánok.

„Ďakujem,“ zašepkal potichu a pozoroval svojho profesora pri práci.

A ja som nikdy nebol radšej, že som na dohliadanie Harryho, vybral práve Severusa.

OOO

Prestal som už úplne vnímať čas, priestor a pocity. Bol som skutočným prízrakom. Nežil som, neprežíval som – len som existoval v tejto čudnej forme. Netuším koľká noc nastala, netuším koľký krát som ležal vedľa Harryho v posteli a sledoval jeho bdenie. A vôbec si nespomínam, ako mi napadlo dotknúť sa prsteňu na Harryho prostredníku.

No keď som tak urobil, ucítil som, akoby som sa k niečomu pripájal a splynul s tým. Harry ležal na boku, tvárou ku mne a mal zatvorené oči, no nespal, tak tomu bolo každú jednu noc. A vtom oči otvoril a pozeral priamo do mojich. Nehľadel skrz mňa, ale na mňa. Naše pohľady boli uzamknuté a ja som opäť cítil a vnímal.

Harry sa pousmial a ani len nežmurkol akoby sa bál, že by som zmizol. „Si so mnou?“

Prikývol som, necítil som, že by som dokázal rozprávať.

„Si a zároveň nie si... snívaš sa mi?“

Mlčky som pokrútil hlavou v nesúhlas.

„Tak sa ku mne vráť.“

Rád by som, Harry...

„Nie si skutočný, si len výplod mojej fantázie. Tak veľmi ťa potrebujem až som si ťa vymyslel,“ šepkal s úsmevom.

Som tu len väzneným prízrakom, skutočným som v priestore, odkiaľ sa nemôžem dostať.

„Nevadí, že si len moja vidina. Stačí mi tento klamlivý spôsob, ktorým ťa môžem opäť vidieť,“ odmlčal sa a priamo som dokázal vnímať ako si vychutnáva pohľad na moju tvár.  „Veľmi ťa milujem, povedal som ti to vôbec? Povedal som ti to, než si odišiel?“

Nepotrebujem, aby si mi to hovoril, ja to cítim. A to mi stačí.

„Rozplynieš sa, kým nadíde ráno?“

Možno áno a možno nie, no stále tu budem. Som predsa vždy pri tebe.

Harry sa len so slzami v očiach usmieval a pozoroval ma. Ubiehali hodiny a on po dlhej dobe konečne zaspal.

OOO

Moje obavy sa stali skutočnosťou. Neviem, koľko času uplynulo od môjho zmiznutia, netuším ani len, aký deň alebo čas bol, keď riaditeľ všetkých študentov zvolal do Veľkej siene.

„Upokojte sa, prosím! Ticho!“ rozprával Dumbledore, sledujúc dav študentov, ktorí sa zhromaždili v obrovskej miestnosti.

Harry stál pri svojich priateľoch a rovnako ako všetci počúval, čo má riaditeľ na srdci.

„Iste ste si všimli, že niečo nie je v poriadku,“ prehovoril Dumbledore opäť s vážnou tvárou. „Nebudem vám klamať, Rokfort je pod útokom. Zaútočil naň černokňažník, ktorého iste všetci dobre poznáte – Eduard Valois si zaumienil získať túto inštitúciu do svojich rúk, pretože práve škola plná detí kúzelníkov, je citlivé miesto našej spoločnosti. Útok trvá už od včera a pomaly, ale isto sa mu darí lámať naše ochranné štíty.“

V miestnosti nastal panický hurhaj.

„TICHO, prosím!“ snažil sa ich upokojiť a keď vrava utíchla, pokračoval: „Nie je dôvod na paniku, zmobilizovali sme aurorov, ktorí už iste podnikajú nájazd. Chcem vás všetkých požiadať, aby ste nevychádzali z Veľkej siene. Toto miesto je to najbezpečnejšie na celom hrade. Budú vás mať na starosti vaši profesori. Keďže sme kvôli obliehaniu museli prerušiť, akékoľvek únikové a prepravné cesty, nie je možné sa zo školy dostať. Všetko bude v poriadku, nemajte strach.“

V sieni opäť nastal chaos a žiaci sa prekrikovali jeden cez druhého. Albus očividne svoju reč už ukončil a ostatní učitelia začali študentov dirigovať a upokojovať.

„Harry, musím ťa požiadať, aby si šiel so mnou,“ ozval sa Albus, keď sa dostal k Harrymu a jeho priateľom.

Harry mu venoval nič nehovoriaci pohľad, rozlúčil sa s Dracom, Hermionou a mladým Nottom a nasledoval svojho profesora. Bol som s ním, všade, už som ani len nekráčal. Len som sa vznášal tesne pri ňom. Každým dňom som viac a viac vnímal svoju formu, ktorá bola uväznená a volala ma k sebe.

Albus a Harry vyšli pred hrad, kde už boli zoskupení nejakí profesori. Nechýbal medzi nimi i Severus – snažili sa udržať ochranné pole v celku, no bolo značne narušené. Harrymu sa rozšírili oči prekvapením, keď vzhliadol na tmavé nebo, kde sa rysovali pukliny temer neviditeľnej ochrany.

„Nie je pochýb, že sa Valoisovi podarí dostať na pozemky. Najväčšia puklina, ako som sa dopočul od Firenzeho, je práve v Zakázanom lese,“ vysvetľoval Dumbledore Harrymu, ktorý stále hľadel na lúče kúziel, ktoré vysielali profesori na oblohu, snažiac sa udržať prasklinu pokope. „Vieš, aká je tvoja úloha, Harry. Si to ty, kto má zabiť Temného pána.“

Harry a Albus stáli obďaleč, pri kamennom múry, keď Harry odvetil: „Myslíte, že som silnejší než vy, pane?“

Albus sa láskavo pousmial. „Môj chlapče, som už veľmi slabý, ako vidíš, nie som schopný pomôcť ani zvyšným profesorom s udržaním ochrany. Posledný rok moja mágia už nie je to čo bývala, vyhasína a ty si naša jediná nádej. Na tento deň som ťa pripravoval celé tie roky, Harry.“

„Podľa veľkosti magického jadra som vašim nástupcom, takže by som zrejme mal, však?“ zamumlal Harry vyhasnuto akoby si neveril

Skôr než mu Albus stihol odpovedať zo Zakázaného lesa vybehli prví z Valoisovej armády. Tak dvadsiatka postáv odetých v červených habitoch s bledými maskami na tvári. Jeden z učiteľov držal prútik vo vzduchu, stále udržujúc obranu, načo sa zvyšok zapojil do boja.

Nevšímal som si ostatných, bol som len pri Harrym, ktorý si vytiahol prútik a vrhal zaklínadlo za zaklínadlom na útočníkov.

„Expeliarmus!“

„Furnunculus!“

„Protego!“

Výkriky čarovných formúl sa ozývali všade navôkol. Harry bojoval v tichosti – používal neverbálnu mágiu. Bol skutočne výborný.

„Albus, prečo je tu, Harry?!“ zakričal hlas nejakej profesorky. Odpoveď som už nepočul, lebo na Harryho sa vrhli ďalší, ktorí prišli z lesa a jedna kliatba mu rozrezala bok. Chytil sa zaň, no nepoľavil, práve naopak, vrhol sa do boja horlivejšie a brutálnejšie. Využíval zaklínadla zväčša z bielej mágie, no rozpoznal som i nejaké z tej čiernej.

Ako tak čas plynul, Valoisových ľudí prichádzalo čoraz viac. Súčasne s nimi sa na pozemky dostali aj nejakí aurori. Harry bol celý zafúľaný, poudieraný a od krvi, keď zložil posledného, ktorý mu stál v ceste a rozbehol sa priamo do útrob Zakázaného lesa. Zmrákalo sa, nebo tmavlo a keď sme vkročili do lesa nastalo prítmie kvôli stromom, ktoré zakrývali oblohu. Bolo tu nekonečné ticho. Všetky tvory sa zrejme skrývali. Harry kráčal kolísavo, no odhodlane. Konečne sa mohol pomstiť mužovi, ktorý mu zabil rodičov, nepochybne mu práve táto myšlienka vháňala silu do žíl.

Suché lístie, stonky a tráva vŕzgali pod Harryho topánkami, keď došiel na tmavé miesto. Vo vzduchu, len kúsok od neho, sa vznášala malá svetelná guľa. A priamo pod ňou stál Temný pán, Eduard Valois. Mal na sebe purpurový habit. Plavé vlasy mu siahali po ramená. Oči mu žiarili nadšením a jeho bledá pleť vo svetle svietila a pripomínala jemný hodváb. Usmieval sa, nie tak, aby ceril zuby, len kútiky jeho pier boli zodvihnuté nahor.

„Čakal som na teba,“ prehovoril jasným a nadšeným hlasom. „Počul som, že si to ty, kto ma má, ako to len nazvať, och áno, zabiť,“ uškrnul sa ešte viac. „Harry James Potter, nástupca veľkého Albusa Dumbledora,“ šialene sa zarehotal.

Harry si dlaňou zotrel krv, ktorá mu stekala z obočia a zo vzdialenosti pár stôp, hľadel na šialené knieža. Bol som nemý pozorovateľ a nedokázal som cítiť takmer nič. Niečo vo mne tušilo, že by som mal cítiť strach, hnev a všetko možné, no nie. Bol som prázdny akoby som ani neexistoval.

„Čo? Pošleš ma do väzenia, ako tvoj predchodca poslal Grindelwalda, alebo ma rovno zabiješ? Ty sotva dospelý, školopovinný, kúzelník?“ jeho hlas bol plný irónie a pobavenia.

Harry ho len zamračene sledoval a v pästi zvieral prútik.

„V tomto stave ma chceš premôcť, Harry? Nevyzeráš najlepšie, vieš?“

Harry sa uškrnul. „Čakal si, kým ti zmizne z cesty Tom, aby si sa na niečo zmohol?“ spýtal sa provokačne.

„Och, áno, dopočul som sa o tragickom zmiznutí pána námestníka. Veľmi smutné, no ozaj. Média ma vraj obviňujú z toho, že mám v tom prsty ja. No aj keby som rád, nemám. Úbohý, Harry, kto ti teraz tvojho milovaného Toma vynahradí?“

Harry sa nadýchol a zatínal pery. Jeho chladná maska sa rozpadla a v očiach sa mu leskla vlhkosť.

„Avada Kedavra!“ skríkol Harry nečakane, načo z konca jeho prútika vystrelila žiara, ktorá mala farbu jeho smaragdových očí.

Valois sa s hlasitým smiechom vyhol kliatbe, nadľudskou rýchlosťou. „Netušil som, že začneme takto,“ smial sa ako pominutý a vrátil úder.

Harry zaštítil ohnivú vlnu, ktorá sa naňho vyrútila a zároveň zoslal na svojho protivníka spŕšku ostrých ihlíc, ktoré svoj cieľ minuli a zmenili sa v prah, ktorý sa stratil vo vzduchu.

Vyrovnaný súboj pokračoval, zdalo sa, že nie je šanca, aby jeden z nich vyhral, skôr bolo pravdepodobné, že sa zničia navzájom.

Ubehlo nevedno koľko času, keď sa Harry vyhol ďalšej kliatbe, ktorá prešla cez jeho ochranu a okamžitým švihom prútika zoslal ďalšiu.

Tá Valoisa trafila a rozožrala mu kožu na ľavej ruke až do kosti. Valois si chvíľu prekvapene ruku obzeral a usmieval sa. „Úžasné, Harry!“ pochválil ho veselo.

Harry zadýchane kolísal na mieste a s neskrývaným prekvapením sledoval Valoisa, ktorého práve zasiahla veľmi bolestivá kliatba, rozožrala mu kožu, mäso až do kosti a on nevydal ani hláska.

„Čo si dopekla zač?“ zašepkal Harry spýtavo.

Valoisove oči sa zaleskli temnotou, zatiaľ čo sa mu na ruke opäť začala vytvárať tkanina, svaly a koža až sa zregenerovala do pôvodného stavu.

„To nie je možné,“ hlesol Harry neveriacky.

Žmurknutím oka, sa Valois objavil tesne pred Harrym a schmatol ho vôkol krku. Harry od prekvapenia upustil prútik a snažil sa vymaniť z toho neľudsky pevného zovretia. Valois ho vyzdvihol do vzduchu a hľadel mu do tváre. „Už nie som tým, ktorým som býval, Harry,“ riekol potichu a surovo ho šmaril o zem až pôda pod jeho telom uľahla.

Harry mal vyrazený dych. Sípavo sa nadýchol a privrel oči bolesťou, keď ho Valois priľahol a obe zápästia mu zovrel v rukách, po stranách jeho hlavy.

Priblížil sa k jeho tvári a pozeral mu priamo do očí. Žiarivo sa usmial až odhalil svoje dokonale biele zuby a dva ostré tesáky. Harry zalapal po dychu a mňa sa zmocňovalo niečo, čo som už ani nepoznal. Pocit – úzkosť a zúfalá potreba spojiť sa so svojou podstatou, aby som sa dostal k nemu.

„Ty si...“ zachrapčal Harry a šokovane pozeral na dva dlhé tesáky.

„Áno, som,“ zapriadol pyšne. „Nechal som sa zmeniť od týchto vzácnych bytostí. Nemenia len tak hocikoho, no Temného pána zmenili s radosťou. Sú prirodzene tiahnutí k temnote, ktorou ja som, a tak ma láskavo jeden z alfa vodcov zmenil. Odkedy som spoznal Toma Riddla, chcel som byť ako on. A teraz som toho konečne dosiahol, Harry! Som nesmrteľný, večne krásny presne ako bol tvoj Tom. A navyše som i Temným pánom, zapíšem sa do histórie ako najväčší z najväčších!“ rozprával zapálene ako v tranze. Potom však hladovo pozrel na Harryho. „Ale niečo mi ešte chýba. Niečo čo ma spraví úplným Tomom Riddlom, vieš čo to je?“

Harry naňho len s hrôzou pozeral.

„Ty, Harry. Si to ty! Niekto taký mocný a úžasný ako bol on ťa miloval tak veľmi, že bol schopný vzdať sa svojho titulu, kvôli tebe bol schopný všetkého, takže ťa musím mať aj ja. Si silný, len pred chvíľou si to dokázal. Bojoval si s bytosťou, akou som ja. Som neuveriteľne rýchly a ty si ma aj tak dokázal zasiahnuť. Nikdy som takú moc nevidel. Budeš môj, Harry. A konečne budem úplný, dokonalý!“ smial sa v tomto desivom tichu.

Moje pocity sa začali pomaly vracať. Cítil som šialenú, nehasnúcu zlosť!

„Č-čože?“ zachripel Harry a opäť začal bojovať s tým mocným zovretím a tlakom.

Valois sa stále smial. „Ani to len neskúšaj, Harry. Och, vieš ako nádherne vonia tvoja krv. Tečie celkom zbytočne, aká to škoda. Strácaš jej čoraz viac a slabneš. Nemáš šancu ma premôcť, tak sa konečne vzdaj.“ Valois si hladovo olízal pery a rýchlosťou dravca sa sklonil a vrhol sa na Harryho hrdlo.

„Nie!“ zaúpel Harry a snažil sa bojovať. Hádzal sebou, metal sa a skrúcal, no nebolo mu to nič platné. Po všetkom tom boji bol slabý magicky aj fyzicky.

„Ne-nerob to... nerob...“ šepkal Harry, keď sa mu zahryzol priamo do hrdla. Bojoval, tak veľmi sa snažil odhodiť ho mágiou, vzpierať sa, kopať ho... no pomaly strácal i posledné zvyšky síl.

Valois mu zrazu pustil zápästia rúk a so zakrvavenými ústami sa od neho odtiahol. Dychčal a olizoval si pery. „Si dokonalá zmes. Chutíš ako on a ty. Cítim z teba jeho pach, jeho mágiu... budeš pre mňa dokonalý,“ rozprával Valois posadnutým a chtivým hlasom.

Harry pod ním len ležal, takmer sa nehýbal. Z hrdla mu vytekala krv a jeho oči spod viečok pozorovali toho psychopata.

„Chcem vidieť ako zomrieš, Harry. Chcem vidieť ako zomrieš, aby si sa mohol znovu zrodiť. Zrodíš sa ako bytosť, ktorou som ja. Ja budem tvoj tvorca. Budeš môj.“ Valoisov hlas znel strašidelne, majetnícky.

Harry sa pridusene nadýchol, keď sa Valois opäť vrhol na jeho poranený krk a pil z neho viac a viac krvi. Ruky už mal voľné a z posledných síl sa snažil zašmátrať po prútiku, ktorý ležal neďaleko nich, medzi listami. Tvár mierne natočil do boku a očami sa snažil nájsť jedinú zbraň, ktorá by ho mohla zachrániť. Naťahoval sa a v očiach mal číre zúfalstvo, keď mu došlo, že nemá šancu prútik dosiahnuť.

A potom pozrel priamo na mňa. Opäť ma videl – vedel som to. Roztrasene zodvihol ruku len kúsok nad zem a načiahol sa za mnou. Bledé pery mal pootvorené, ako sa snažil do pľúc nabrať aspoň trocha kyslíku, oči sa mu napĺňali slzami a moje druhé ja bojovalo zo všetkých síl, aby sa k sebe privolalo.

A naraz, jeho nádherné oči zhasli. Ruka mu klesla k zemi a jeho ťažké nádychy už viac nebolo počuť.

Valois sa od neho spokojne odtiahol a vychutnával si dozvuky tej extázy, ktorú iste cítil, keď sal jeho krv. „Áno, musel si zomrieť, aby si sa mohol narodiť ako niekto celkom nový, Harry.“

Odchádzal som, no nedokázal som tento proces urýchliť. Vedel som jedno – že toho skurvysyna rozdrvím na kusy! Znechutene som sledoval, ako si Valois rozhryzol jazyk, z ktorého mu začala tiecť krv, sklonil sa k Harrymu a strčil mu ho do úst akoby ho bozkával...

DOSŤ!

Zrazu všetko akoby vybuchlo – moje pocity, okolie a ocitol som sa vo víre, videnie som mal zahmlené, ani neviem, ako som reštartoval Obracač.

OOO

Objavil som sa v tmavej miestnosti.

Bolo mi príšerne. Ležal som na chladnej dlážke a nebol som schopný sa ani postaviť.

„Môj pane! Pre Salazara i Morganu!“ ozval sa ženský hlas neďaleko mňa.

Hneď som sa chytil za uši, pretože ten zvuk bol pre mňa príliš hlučný. Všetko sa točilo, nedokázal som poriadne vidieť. Len som ucítil, ako si ma niekto pritiahol do náručia. Nedokázal som si na nič spomenúť. Bolela ma hlava, ozaj hrozne.

„Vlámala som sa sem, pane. Konečne sa mi sem podarilo dostať, aby som získala Obracač a šla vás hľadať a vy ste sa zrazu zjavil!“ Oná osoba si ma tisla k prsiam.

Áno, cestoval som časom, aby som zachránil Harryho. Vrátil som sa späť a... neviem. „A-aký je rok?“ spýtal som sa a vôbec som nespoznával svoj hlas, znel akoby som celé týždne nerozprával.

„Je 2. mája 1998, môj pane. Boli ste preč tri dlhé mesiace!“

Tri mesiace som bol v tom delíriu? Tri mesiace... som bol, bože, odrhol som sa a opäť spojil. Zasekol som sa a celý ten čas som bojoval, aby sa ten kúsok, ktorý cestoval bezo mňa, vrátil ku mne a až teraz sa mi to podarilo. Prečo?

Harry!

Poplašene som sa vymanil z jej objatia a až teraz môjmu mozgu došlo, že oná osoba je Bellatrix. A boli sme na ministerstve, rozoznal som miestnosť s Obracačmi, odkiaľ som pôvodne vycestoval.

„Koľko je hodín?“ spýtal som sa chraptivo.

Bella mávla prútikom a odvetila: „Krátko po deviatej večer, môj pane. Och, viete ako veľmi ste mi chýbali!“

„Musím ísť,“ zašepkal som. „Pomôž mi.“

Bella sa ochotne chopila mojej žiadosti a podoprela ma, keď som sa postavil na slabé nohy. Ministerstvo bolo hore nohami. V tom zhone si nás nikto nevšimol. Všetci panikárili, bezo mňa boli skrátka v zadku! Nevedeli nič zorganizovať. Pohroma. Nevidení sme prešli do miestnosti, z ktorej sa mohli návštevníci ministerstva premiestňovať.

„Do Rokvillu,“ hlesol som vyčerpane.

A Bella tak spravila. Rokville bol taktiež v pohotovosti, každý aspoň trochu zdatný kúzelník, bežal na pomoc. Valois si vytvoril vskutku veľkolepú armádu. Polovica hradu bola v troskách, všade boli mŕtvoly a bojujúce davy. Zúfalé výkriky sa ozývali v celom okolí.

„Ďalej to už zvládnem sám,“ riekol som jej a vymanil som sa z jej rúk. Každou minútou som naberal na sile, moje telo sa regenerovalo. No hodnú chvíľu potrvá, kým budem vo svojej kondícií. Teraz ma avšak poháňal strach – odporný strach a zlosť!

„Ale, môj pane, v tomto stave by ste tam nemali chodiť,“ namietala Bella.

Ignoroval som jej námietku a chladne som prehovoril: „Oznám prívržencom môj návrat, nech sa láskavo chopia prútikov a zapoja do boja proti Valoisovi.“

Nečakal som na jej odpoveď a premiestnil som sa skrz rozbité ochrany priamo na Rokfortské pozemky. Vrhol som na seba kúzlo neviditeľnosti a utekal som k Zakázanému lesu. Nevedel som, koľko času uplynulo od mojej poslednej nejasnej spomienky na udalosť v lese. No dúfal som, že to stihnem. Musel som...

Odrazil som od seba pár zablúdených zaklínadiel, keď som bežal skrz bojujúce skupiny a vrhol som sa do temného lesa. Utekal som, čo mi sily stačili. Nebolo to ľahké, no na únavu a vyčerpanosť som v tej chvíli nemyslel.

Srdce mi bilo ako splašené a myseľ som mal tak plnú až som nedokázal jasne uvažovať. Zdalo sa mi, akoby to, čo sa tu odohralo, bol iba nejaký môj sen. Nemohlo sa to predsa stať... nemohol som jestvovať ako úlomok duše, ktorý sa držal pri Harrym, lebo som s ním spútaný. Akoby tie úlomky spomienok neboli vôbec skutočné.

Zrazu som začul šuchot a ťažké nádychy. Zastal som a nasledoval zdroj oných zvukov. Zaregistroval som i to, že moje znamenie akoby vibrovalo. A vtom som priamo pred sebou zbadal Harryho. Zadýchane sa opieral o peň stromu a roztrasenú dlaň mal priloženú na ústach akoby mu bolo zle. Stuhol, pomaly sa vyrovnal a pozrel na mňa. Jeho oči boli tmavé a chladné a bol bledý, tak bledý, že vo svetle môjho prútika, ktorým som naňho mieril, priam žiaril a leskol sa od potu, ktorým bol celkom pokrytý. Odhalený krk aj bledý sveter mal od krvi.

„Tommy...“ vyšlo z neho tak slabým hlasom, že ak by les nebol taký tichý, nezačul by som ho. Zdalo sa, že si nie je istý, či som skutočný, alebo len jeho vidina. No potom pohľad presunul k svojej dlani, na ktorej zažiarilo naše znamenie. Rýchlo stočil oči opäť ku mne a pootvoril ústa.

Presunul som sa k nemu tak rýchlo až sa vôkol mňa divoko rozprúdil vzduch. Zastavil som priamo pred ním a on mi okamžite padol do náručia. Zúfalo ma stískal a ja som ho cítil každou bunkou v mojom tele. Moja mágia akoby ožila a radovala sa. No on sa celý triasol a očividne mal veľké bolesti.

Mal som pocit, že som ho nevidel večnosť, no stále sa mi pred očami vybavovala scénka, ktorú úlomok môjho bytia zahliadol – ale nemohla byť skutočná, Harry predsa nebol mŕtvy, veď som ho práve v tejto chvíli stískal v objatí.

Kŕčovito mi zaryl nechty do ramena a tvár si tisol pod moju kľúčnu kosť. Opatrne na mňa vzhliadol a pootvoril pery, keď pozeral do mojich očí. Zodvihol ruku a roztrasene sa ma dotkol, znovu a znovu až kým si nebol istý, že som z mäsa a kostí.

„Konečne,“ šepkal a z očí mu začali kvapkať prvé slzy. Obtočil ruky vôkol mňa a držal ma akoby som bol jeho lano, ktoré ho zachráni pred pádom do priepasti. Nadychoval sa mojej vône, tvárou sa obtieral o moje vlasy a ja som robil to isté. Netušil som, či to, čo som vnímal v tej inej forme bolo skutočné, a tak som prstami zablúdil k jeho boku, kde by mal mať hlbokú ranu, no nebola tam – miesto nej mal vo svetri len dieru. Bol som zmätený.

Harry sa mi srdcervúco rozplakal do ramena.

Pohladkal som ho po chrbte a upokojujúco som ho kolísal v náručí. „To nič, láska, to nič... som tu.“

„Videl som ťa, keď som zomrel,“ pošepol skrz slzy a ja som len zaťal čeľusť a srdce mi zovrela ľadová päsť.

„Zomrel?“ spýtal som sa priškrtene. V hlase som mal opäť ten nejasný obraz Harryho, na ktorom ležal Valois a vysával z neho život.

„Ušiel som mu. On-on čoskoro sa prebudí alebo sa už prebral,“ mumlal. „Zlomil som mu väzy, no ani to ho nezastaví. Premenil ma a práve v tejto chvíli sa mením na rovnaké monštrum, aké je on...“ vzlykal mi do ramena a ja som ani nedýchal. „Nechcem byť príšera.“

Nastalo ticho, počas ktorého som spracovával jednotlivé fakty. Dával som si dokopy obrazce, ktoré som mal hlave z posledných mesiacov, počas ktorých som bol preč.

„Harry! Nesnaž sa mi ujsť! Aj tak ďaleko nezájdeš, si v procese premeny, ktorá bude nesmierne bolestivá! Potrebuješ ma!“ kričal hlas zneďaleka.

Jediné svetlo pochádzalo z môjho prútika. Okolie bolo ponorené v absolútnej tme. Nechystal som sa čeliť len nejakému hlúpemu šľachticovi, ktorý si vynútil môj bývalý titul Kniežaťa Temnôt. Chystal som sa čeliť kúzelníkovi, ktorý bol zmenený na upíra – jestvovalo len málo prípadov, kedy sa tak stalo. Upíry nikdy nepremieňajú kúzelníkov, pretože bytosť, ktorá vlastný magické jadro a zároveň má nadľudské dispozície je neuveriteľne nebezpečná a je veľmi ťažké ju poraziť a udržať pod kontrolou. A to dvakrát platí pre Valoisa. Nepochyboval som, že sa za jeho premenou skrýva nejaká špinavosť, len tak by dosiahol, aby ho nejaká z týchto bytostí premenila.

„Z-zima... je zima...“ šepkal Harry skrz drkotajúce zuby. Bol celý spotený a úplne ľadový. Menil sa, o tom nebolo pochýb. Tvár som mu chytil do dlaní a pozrel som do jeho očí. Čierne zorničky mal tak rozšírené, že zeleň nebolo vôbec vidno. „Zvládneme to, Harry, zabijem toho bastarda a nejako sa s tým popasujeme,“ šepkal som proti jeho tvári, a keď som cítil ako sa príšerne chveje zimou, vyzliekol som si ľahký kabát a prehodil som mu ho vôkol pliec. Vrhol som naňho sériu kúziel na zahriatie a pozorne som počúval každý zvuk, ktorý sa okolo nás ozval.

Cítil som, že Valois niekde číha, s jeho schopnosťami nás už určite vycítil a to najmä Harryho, za ktorým iste vo vzduchu ostávala krvavá stopa. Len nech príde, len nech si myslí, že o ňom neviem. Je mi jedno, aký je teraz silný, keď má moc bájnej bytosti, kúzelníka i Temného pána. Mne je to fuk, nič ma nezastaví v tom, aby som ho zlikvidoval. Nikdy nemal siahať na Harryho! Nikdy si nemal dovoliť urobiť mu toto! Ako len mohol?! Kašlem na to, že Harry je mág, ktorý má dostať Temného pána. Veď Valois riadny Temný pán ani nie je, takže Harryho životný údel je celkom irelevantný, v tomto prípade. Možno bol platný pokým som Temným pánom bol ja, no teraz už nie je, pretože to budem ja, kto toho zasrana rozdrví v prach! Dovolil si viac než priveľa. Chcel si privlastniť niečo, čo je moje. Chcel si z mladíka, ktorého milujem, urobiť majetok, chcel žiť môj život a za to bude pykať!

Slabosť ma úplne opustila. Pobozkal som Harryho do vlhkých vlasov, nežne som ho posadil k stromu, o ktorý sa oprel a vystrel som sa. Harry už vôbec nevnímal svoje okolie, len sa zvíjal v agónii; to že takto trpel Valois trpko oľutuje.

„Tak už vylez alebo máš snáď strach, Eduard?“ prehovoril som do ticha posmešne.

„Myslel som, že si definitívne preč, Tom,“ ozval sa jeho hlas, za ktorým som sa inštinktívne otočil.

Postával v temnote medzi stromami.

„Vskutku? Musíš byť sklamaný,“ zapriadol som provokačne, no príjemným tónom hlasu.

Valois sa uškrnul. „On je už môj, Tom, je jedno či si späť. Označil som si ho, práve teraz sa mení a ja som jeho stvoriteľ.“

Zodvihol som obočie. „Nebuď smiešny,“ posmešné odfrknutie nasledovalo moje slová. „Tváriš sa akoby to, že si jeho, ako to ty nazývaš „stvoriteľ“, niečo znamenalo.“

Prižmúril na mňa studené oči a videl som, že sa musí veľmi ovládať, aby hneď nezaútočil. „Ty nevieš nič o bytostiach ako som ja a akou sa Harry stane! Potrebuje ma! Bude po mojom boku, zatiaľ čo budem vládnuť nad týmto úbohým svetom! Jeho moc, ktorá sa vďaka premene len prehĺbi, ostane pod mojou kontrolou. Vycvičím si ho a bude robiť všetko, čo budem chcieť. Bude pre mňa získavať nové a nové územia až prevezmeme vládu nad muklami i kúzelníkmi a celý svet bude patriť len nám! Najmocnejším bytostiam s magickým jadrom!“

Počúval som jeho toľko zapálený prednes a nestihol som sa čudovať, och a prečo by som sa vlastne aj diviť mal? To že je Valois vyšinutý, mentálne zdegenerovaný jedinec, predsa už dávno viem. Ak by Harry za mojim chrbtom netrpel a nezvíjal sa v bolestiach, úprimne by som sa zasmial nad Valoisovými komickými a celkom absurdnými snami, no na smiech som rozhodne náladu nemal. Chcel som túto škvrnu raz a navždy vymazať zo zemského povrchu.

Využil som Valoisove zapálenie, počas ktorého bol ponorený vo svete, ktorý plánoval vybudovať a bez prútiku som naňho vrhol sériu zaklínadiel. Vyhol sa im, bol sakramentsky rýchly, na nič som nečakal a poslal som naňho ďalšiu spŕšku kúziel, ktorým sa vyhýbal, no nestíhal mi údery vracať, a tak sa len premiestňoval zo strany na stranu a uhýbal sa. Nemal proti mne šancu. Avšak nesmiem zabúdať, že bytosť, akou sa stal je nevyčerpateľná, takže ho neunavím. Lúče farebných kúziel svišťali tichým vzduchom a narážali do okolia, zasiahnuté miesta, buď vzplanuli, alebo sčerneli ako uhol. Rastliny vädli, suché kôry stromov horeli a štipľavý dym zahalil celé okolie. Bol som absolútne koncentrovaný a neúprosný. Pár kúziel ho trafilo, no akékoľvek rany sa mu v momente hojili.

Rozosmial sa, jeho smiech sa ozýval vôkol mňa, raz z jedného a inokedy z druhého miesta. Presúval sa vôkol mňa a ja som naňho vrhal kúzlo za kúzlom. Presne som vedel, čo robím, no Valois si myslel, že je neporaziteľný, a to bola moja výhoda. Vedel som, ako zabiť upíra, no hral som sa s ním. Chcel som mu poskytnúť pocit bezpečia, ktorý čoskoro využijem. Točivým pohybom dlane som vytvoril mohutný vír, ktorý rozkolísal koruny stromov a odfúkol listy, ktoré sa vzniesli nad zem. Do víru som pridal neviditeľné bariéry, ktoré Valoisa obklopili a zabránili mu tak v jeho rýchlom premiestňovaní.

Ostal zaseknutý medzi neviditeľnými stenami a jeho telo viselo vo vzduchu. Vychutnával som si ako mu pomaly z tváre mizol ten pobavený a arogantný výraz, ktorý nahradilo zdesenie a strach. Podcenil moju moc, a to sa mu stane osudným. Ďalším pohybom ruky som do víru, v ktorom bol zaseknutý, pridal ohnivú vlnu, ktorá sa doňho nasiakla a zaplavila onú bublinu, v ktorej som Valoisa väznil. Oheň – práve tento živel dokázal zabiť bytosť, ktorou Valois bol.

Zmietal sa, snažil sa vyslobodiť, no nemal šancu. Rozkričal sa – hlasno až to trhalo ušné bubienky. Trpel – nehorázne trpel a ja som celé jeho bolestivé utrpenie sledoval z prvej rady. Stál som pod magickým vírom, ktorý tvoril obrovskú vzdušnú bublinu absorbovanú ohňom. Horúce plamene pohlcovali celé telo Temné pána a upíra v jednom. Jeho koža i mäso sa škvarili a ten nehorázny smrad sa pridal do vzduchu, ktorý už bol nasiaknutý dymom.

A vtom bublina spľaskla, oheň sa vytratil a to, čo kedysi bývalo Eduardom Valoisom dopadlo na zem v podobe rozškvarenej čiernej hmoty, ktorá sa vzápätí rozsypala a zmenila v prach. Neostalo po ňom nič, len kôpka popolu, ktorá sa stratila medzi steblami trávi. Naraz ostalo ticho, bolo počuť len pukanie suchých haluzí. Ruky mi dopadli pozdĺž tela  a zhlboka som dýchal smrad, ktorý tu po Valoisovi ostal. Vyčerpanie ma dostihlo v plnej sile. Kvapôčka potu mi stiekla po spánku a srdce sa mi podivne stiahlo. Bol koniec – ten ktorého som toľko túžil zabiť bol konečne mŕtvy.

Naraz do mňa vstúpila už dobre známa temná sila, ktorá mi podlomila kolená a ja som klesol k zemi. Zaprel som sa rukou a užíval si, ako ma obaľuje a usádza sa v mojom magickom jadre. Bola to eufória spojená s bolesťou. Prijímal som späť svoju silu Temného pána. Zovrel som dlane v päsť a takmer som mohol vidieť, ako mi na pokožke svietia žilky tvorené mágiou, ktorá mnou pretekala ako krv tepnami. Niečo v mojej hlave zapraskalo a mňa pohltila temnota, ktorá ma vítala, pretože som bol jej vládca. A cítil som, že v tomto momente už všetky temné stvorenia vedia, kto je ich novým a právoplatným pánom.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:-)

(Achája, 12. 2. 2017 22:28)

To byl tedy náročný a srdcervoucí boj i to dlouhé období, kdy byl Tom pryč. Jsem ráda, že se mu povedlo se vrátit a nějak zachránit situaci. Jen se děsím jak to dopadne s Harrym. Být upírem mi tedy nepřijde jako nějak strašná věc a navíc budou oba nesmrtelní, ale trochu to mění a komplikuje situaci...
Inu jdu na poslední kousek.

...

(Karinka chan, 8. 2. 2017 13:08)

Konecne sa Tom vratil a aj Alois je mrtvy necaka la som Harryho ako upira pre mna je to sok som zvedava na poslednu kapitolu dufam ze sa vsetko dobre skonci :)

Re: ...

(Sonka, 9. 2. 2017 21:53)

Ďakujem, Karinka chan, áno Valois je konečne mŕtvy už som sa nemohla dočkať, kedy ho budem môcť zabiť, neznášala som ho :D ale každý príbeh potrebuje záporáka :D Ja poviedky veľmi rada ukončujem happyendom i keď mám osobne rada aj otvorené konce alebo tragické závery, no nedokážem to robiť vo vlastných poviedkach a hlavne nie Tomovi a Harrymu, takže nás čaká celkom šťastný koniec.

super

(Nyssa, 8. 2. 2017 8:18)

Nádhera! Konečne sa Tom vrátil. Hoci by som nečakala Harryho ako upíra, istým spôsobom sa to ku nemu hodí. Netreba predsa zabúdať, že aj Tom "uviazol" vo veku 20 rokov (alebo tak nejak) takže si v tom budú rovnocenný. Už len vydržať na záverečnú kapitolu! Som zvedavá ako sa s tou novou sitiuaciou zmieria a možno, ako to využijú? Budu predsa najmocnejší pár sveta :D

Re: super

(Sonka, 9. 2. 2017 21:51)

Ďakujem krásne za komentárik, Nyssa, no dlho som premýšľala nad tým, čo s nimi nakoniec spravím, keďže Tom je nesmrteľný a Harry bol smrteľný, nuž mala som na pláne, že Tom zničí horcrux a dožije s Harrym ako človek, ale rovnako tak som ukončila aj Krvavé proroctvo a chcela som niečo iné, veď sme vo svete mágie, tak prečo by nemohli, keď je taká možnosť, žiť spolu naveky :D Takže takto to vyšlo, možno sa to každému nepáči, ale ja upírov milujem :D

...

(Tinů, 8. 2. 2017 2:38)

No fuuuuha. Toto bola kapitola teda. Som rada že sa Tommy vrátil no zas som taká zvedavá ako to bude Harrym. Ha haaaa konečne je Valois mŕtvy. Škoda že je toto predposledná kapitola no všetko dobré musí raz skončiť. Teším sa na ďalšiu.

Re: ...

(Sonka, 9. 2. 2017 21:47)

Ďakujem pekne, Tinu, tvoje komentáre mi vždy zlepšia deň :))