Choď na obsah Choď na menu
 


Časť I.

5. 11. 2018

 

Tento príbeh vyšiel na Wattpade, ako narodeninový darček pre jednu úžasnú osôbku a spisovateľku.

 

VENOVANÉ WOMISKE

 

Lucius Malfoy miloval drakov. A pamätal si presne ten okamih, kedy sa tak stalo.

Bolo veľmi teplé leto na zlomku päťdesiatych rokov. Otec ho vzal do Rumunska na dračie zápasy aj napriek nesúhlasu jeho prísnej matky. Bol malý chlapec so striktnou výchovou, od ktorého sa požadovalo, aby sa správal ako dospelý, avšak len čo zazrel draka, bol opäť tým malým dieťaťom, ktorým byť aj mal. Dodnes mal v očiach odraz prvých vychrlených plameňov z obrovskej dračej papule. Draci ho od toho momentu celkom okúzlili. Ich silné telá, mohutné krídla, vražedné oči, dravosť, moc, elegancia a nakoniec oheň, ktorým dokázali zničiť čokoľvek.

Áno, áno, boli to vskutku nádherné stvorenia. Sám pre seba kývol na znak súhlasu, akoby si dával za pravdu, sledujúc ohromnú zbierku dračích figúrok, ktorých mal plné police. Farebné dráčiky mávali krídlami, chrlili falošný ohník, vrčali a trieskali chvostmi do podstavcov. Na svoju zbierku bol naozaj hrdý, ale nemohla utíšiť jeho túžbu po skutočnom drakovi.

Keď bol malý sníval, že si nejakého zadováži, a to hneď čo vyrastie a odíde zo školy. No miesto toho bol donútený pripojiť sa k Temnému pánovi, začo vďačil svojmu drahému otcovi, ktorý sa snažil riadiť celý jeho život, a to aj po vlastnej smrti. Vybral mu manželku, budúce zamestnanie a službu pre lorda Voldemorta. Nikdy nemal možnosť rozhodnúť sa – rozhodnúť sa celkom sám. Urobiť to, po čom túžil, čo naozaj chcel.

A zrazu si uvedomil, že je slobodný. Temný pán bol už dlhých osem rokov mŕtvy, Narcissa sa hneď po vojne zbalila a odišla za svojim milencom a Draco bol už dospelý muž, ktorý mal vlastný život. Lucius sa rozhodol, že mu doň nebude zasahovať. Nechcel sa podobať na svojho otca, ktorého miloval a nenávidel zároveň. A tak Draco mohol pracovať, kde chcel, mohol si vziať koho chcel a byť... a byť šťastný. Proste šťastný.

Lucius tak celkom nepoznal význam toho slova. Pravé šťastie totiž okúsil len pár krát a i to len na prchavý okamžik. Prvýkrát sa cítil šťastný, keď uvidel drakov a druhýkrát, keď držal v náručí svojho syna. No odvtedy ubehlo veľa rokov a on už viac šťastie nepocítil. Jeho život bol... prázdny. Toto poznanie, ku ktorému práve dospel ho samého prekvapilo. Mal majetky, podniky, úchvatné panstvo, znovu navrátené postavenie v spoločnosti a tam sa to aj končilo, pretože okrem toho viedol vskutku chudobný život.

Otočil sa od zbierky, priložil si k perám pohár, ktorý ladne zvieral v dlani a odpil si lahodného koňaku. Hm, možno nastal ten pravý čas na splnenie si svojich snov. Och, áno, začne písať novú etapu svojho života!

***

Hneď na druhý deň si zaplatil ubytovanie na niekoľko dní dopredu, a to priamo pri jazere Balea v Rumunsku, kde sa nachádzala najväčšia dračia rezervácia. Ubytovňa Srdce draka ponúkala špičkový komfort a súkromný domček, z ktorého bolo vidno do samotnej rezervácie. Už teraz si nadšene predstavoval, že len čo sa zobudí, nahliadne cez okno a uvidí zúrivých drakov.

„Fajn, takže nevieš, kedy sa vrátiš? To tam nejdeš len na pár dní?" spytoval sa Draco zamračene, zatiaľ čo popíjali kávu v salóniku.

Lucius bol už pomerne netrpezlivý, pretože nechal služobníctvo, aby ho zbalilo a trvalo im to na jeho vkus už pridlho. „Nuž, predpokladám, že tam ostanem aj niekoľko týždňov. Pokiaľ chcem adoptovať nejakého draka, je najlepšie, ak sa najprv spoznáme," odvetil kontrolovaným hlasom a pohľad mu neustále padal na zlaté náramkové hodinky, ktoré zdobili jeho ľavé zápästie.

„A čo tvoje podniky? Nemôžeš si len tak odísť, kto ich bude riadiť?" pýtal sa Draco rozhadzujúc rukami.

„Všetko je už zariadené, Draco, poveril som zodpovedné osoby, ktoré vedenie hravo zvládnu. Pochop i ja potrebujem dovolenku, Salazar vie, že som si neoddýchol už nejakú dobu."

„Neviem či je práve dračia rezervácia v nejakom všivavom Rumunsku, to správne miesto na dovolenku, ale ako si želáš," odtušil jeho syn otrávene. „Ty a draci," pokrútil hlavou v nepochopení a postavil sa. „Musím ísť, Astória chce, aby sme šli vybrať miesto na svadbu. Už teraz ľutujem, že som ju požiadal o ruku," hundral, keď si bral sako, ktoré mal prehodené cez kreslo.

Lucius sa pousmial a postavil. „Astóriu si si zvolil sám a ja tvoj výber schvaľujem."

„No ja ti neviem, tou svadbou ma zruinuje," povzdychol si, pristúpil k otcovi a podal mu ruku. „Buď opatrný, otec. Draci sú nevyspytateľné stvorenia, nenechaj sa zožrať."

Kútiky úst sa mu pobavene zodvihli nahor. „Skončiť ako potrava pre draka, by, v konečnom dôsledku, nemusela byť vôbec zlá smrť."

„Dúfam, že žartuješ," povedal nie celkom isto, načo mu Lucius venoval prezieravý pohľad a naposledy mu kývol, keď sa za ním zavreli dvere.

O hodinu neskôr sa už presúval medzinárodnou hop-šup sieťou s niekoľkými zastávkami, až sa konečne dostal do vytúženej destinácie. Na recepcii ho čakalo vrúcne privítanie, načo bol, vďaka svojmu statusu bohatého kúzelníka, zvyknutý.

Ziua buna! – po vašom: Dobrý deň, pán Malfoy! Moje meno je Felicius Fidelis, som majiteľom tohto skromného zariadenia a je mi veľkou cťou osobne vás privítať v našej ubytovni, ktorá, ako jediná, sídli pri dračej rezervácii. Váš apartmánový dom stojí hneď pri jazere, prosím, nasledujte ma," požiadal ho majiteľ s permanentným úsmevom na starej, vráskavej tvári a viedol ho po kamennom chodníčku, cez borovicové aleje k malým domčekom, ktoré boli umiestnené nad zeleným jazerom.

„Ako vidíte, v okolí sú prekrásne hory, priezračné jazero Balea a len necelý kilometer, priamo pod kopcom," otočil sa, aby mu prstom ukázal smer, ktorý mal na mysli, „sa nachádza očarujúca kúzelnícka dedinka. No nenechajte sa oklamať, síce je to dedinka, ale je v nej veľmi živo a plno úžasných podnikov! Tú rozhodne musíte navštíviť!" rozprával vzrušene, keď prišli k domčeku s číslom 30, ktorý stál pár metrov od jazera. „Toto je náš najlepší apartmán, no ak by vám nevyhovoval, mile rád, vás presuniem do iného, vami zvoleného." Venoval mu veľký úsmev, kúzlom odomkol dvere a Lucius, ktorý sa obzeral po zariadení len prikývol.

„To nebude nutné, pán Fidelis, tento apartmán mi vyhovuje," riekol stroho a podišiel k veľkému oknu, z ktorého uvidel trblietajúce sa jazero a hneď za ním vysokú bránu a masívne oplotenie. Draka však nezahliadol, plot bol ozaj vysokánsky, zrejme magického charakteru.

„To ma veľmi teší," odvetil majiteľ ubytovne. „Prajem vám teda príjemný pobyt, pane." Zdvorilo kývol hlavou a odišiel.

Lucius prostým mávnutím prútika vybalil všetky kufre. Jeho drahé odevy sa vzniesli do vzduchu a poukladali sa do skríň. Hneď potom sa prezliekol do čierneho šatu a na ruky si nasadil kožené rukavice, vzal svoju vychádzkovú palicu a vybral sa do rezervácie.

Príroda bola naozaj čarovná. Jasne zelené kopce sa odrážali v priezračnej hladine veľkého jazera. Ticho tu však nevládlo, celý čas počul rev, vrčanie a zvuk chrlenia. Aké úžasné!

Len čo sa priblížil k bráne, vybehol z nej priveľmi opálený muž, kričiac: „Pán Malfoy, už som vás čakal! Vitajte v rezervácii!" uvítal ho. „Ja som správca a budem vás sprevádzať, aby ste niekde nezablúdili, tento objekt je obrovský! Potom sa v rezervácii môžete voľne pohybovať, avšak veľmi opatrne." Upozornil ho a vložil mu do ruky strieborný prívesok v tvare dračej hlavy na gumenej šnúrke. „Také nosia naši krotitelia, to aby vás náhodou niekto nedopatrením nevyhodil."

Prehodil si šnúrku okolo krku a nasledoval toho bujarého mužíka, ktorý sršal dobrou náladou, čo ho mierne iritovalo.

„Len poďte za mnou!" kričal veselo.

Kráčali prašným chodníčkom, odkiaľ mu o niekoľko rokov mladší správca ukazoval na nízke kopce, kde sedeli traja draci a zdalo sa, že spia. Strážilo ich niekoľko krotiteľov.

„Sú to dračice, sedia na vajíčkach. Čoskoro budeme mať nové prírastky a jeden z nich bude vašim domácim miláčikom," informoval ho správca a Lucius pritakával, ticho obdivujúc tie nádherné tvory. Ich drsné šupiny, veľkoleposť...

„Tam sú skrotení draci, veľa z nich je už adoptovaných a čochvíľa rezerváciu opustia."

Lucius pozeral na pokojných drakov v ďalšej časti rezervácie, nie všetci boli dospelí, to videl podľa ich veľkosti. Práva žrali nejaké kusy mäsa, ktoré im nosili zamestnanci rezervácie a pôsobili takmer mierumilovne.

„Nenechajte sa však zmiasť, pán Malfoy, to, že sú skrotení ešte neznačí, že sú aj bezpeční. Budúci majitelia si ich kupujú na vlastné riziko. Preto uprednostňujeme takýto spôsob kúpi. Teda taký, ktorý ste zvolili vy. Je najlepšie, ak budúci majiteľ počká na to, kedy sa vyliahne nový drak a je s ním od narodenia, počas výcviku až do doby, kedy môže byť adoptovaný. Váš budúci drak vás však už bude poznať, preto je riziko útoku minimálne."

Lucius zamyslene prikývol. „Logické."

Zozadu rezervácie sa ozýval onen rev, ktorý bol počuť až k ubytovni. Lucius dokázal vidieť niekoľko drakov, no boli zahmlený dymom, pretože neustále chrlili oheň.

„Tam už sú problematickí jedinci. Buď tí, ktorí ešte nie sú skrotení, alebo takí, ktorí sú zranení," odtušil správca. „Táto časť rezervácie je však veľmi nebezpečná, no ak si prajete, môžeme navštíviť aj ju."

Lucius dlho neváhal a odvetil: „Rád by som navštívil aj túto časť."

„V poriadku, ale veľmi opatrne, držte sa za mnou," upozornil ho a vybrali sa dozadu.

Nachádzal sa tam najväčší počet krotiteľov. Boli to statní muži, v priliehavom mundúre z čiernych dračích šupín. Bol to ohnivzdorný materiál , to Lucius vedel, pretože presne z takého, boli aj jeho rukavice.

Draci boli zviazaní magickými lanami, hádzali sebou, hučali, vrčali a ohnivé čiary lietali vzduchom každú chvíľu.

„Nechoď k nemu! Nie! Dočerta, Harry! Veď je ako besný, len teraz ho doviezli, nevieme čo od neho môžeme čakať!" hulákal pomedzi všetok ten hluk, silný mužský hlas a Lucius z bezpečnej vzdialenosti zahliadol nízkeho, no svalnatého, ryšavého muža, ktorý zvieral magické lano a držal ním pravé krídlo obrovského zúrivého draka, ktorý sa snažil za každú cenu vyslobodiť. Ďalší traja krotitelia držali ľavé krídlo a lano, ktoré väznilo samotný dlhý krk draka, zvieral nejaký mladík. No neťahal ho, ako ostaní, držal ho, ale neťahal, zatiaľ čo sa opatrne k drakovi približoval.

„HARRY!" kričal opäť ryšavý muž s krátkym vrkočom na zátylku.

Mladík sa však nezastavil. Postupoval k divokému stvoreniu a len tak-tak kúzlom odrazil ohnivú spŕšku, ktorou ho drak zasypal. Ostatní krotitelia na to iba s hrôzou hľadeli.

„Je zranený a vystrašený, Charlie, preto je taký divoký. Potrebuje len pochopiť, že je v bezpečí a že tu mu nik neublíži," odvetil onen mladík, ktorého videl len od chrbta a fascinovane a s istým prirodzeným rešpektom pozoroval, ako sa nebojácne približuje a kúzlami odráža útoky.

„A tí dvaja, ktorí sa dohadujú, sú naši najlepší krotitelia. Obaja sú Briti tak ako vy, pane." prehovoril správca, ktorý stál po jeho boku a hľadel na druhú stranu, kde sebou zmietal najdivokejší z pätice drakov.

Atentie!" zakričal Rumun, ktorý spolu s ďalšími držal ľavé krídlo. /Pozor!/

Nu! Nu, 'Arry!" zakričal ktosi v rumunčine zo skupiny, ktorá krotila vedľajšieho draka. /Nie! Nie, Harry!/

Drak sa zrazu zahnal ostnatou hlavou po mladíkovi, no ten sa vyhol, vylovil z brašne kus mäsa, načo drak prestal mávať krídlami aj chvostom a ocitol sa tvárou v tvár svojmu krotiteľovi.

Bol to dospelý jedinec a jeho hlava bola trojnásobne väčšia ako onen krotiteľ, aj ten kus mäsa bol v porovnaní s jeho veľkosťou len akousi jednohubkou, no Lucius ihneď pochopil, že drak musí umierať hladom, keď reagoval takým spôsobom na úbohý kúsok mäsa.

„Len si daj, kamarát, dostaneš viac, no musíš sa upokojiť," tíšil ho mladý krotiteľ, keď mäso vhodil do obrovskej dračej papule. A zatiaľ čo prežúval, využil situáciu a jeho blízkosť, aby ho pohladil. Hladil ho pri nozdre, len tam, kde dosiahol a niečo mu šepkal.

„Úžasné, však? Nikdy sme tu takého krotiteľa nemali," krútil hlavou správca. „Stačí mu pár minút, trocha mäsa a aj ten najhorší prípad je skrotený."

„Vskutku pozoruhodné," súhlasil Lucius bez dychu, nespúšťajúc oči od mladíka, ktorý ešte väčšmi niečo drakovi šepkal a hladil ho po drsnej pokožke. „Ako to robí?" spýtal sa s úprimnou zvedavosťou.

„Nuž, je to veľmi talentovaný kúzelník. Jeho magické schopnosti sú jedinečné, vynašiel vlastný spôsob, ako drakov upokojovať skrz mágiu. Raz mi to vysvetľoval, no len sotva by som to dokázal pochopiť a už vôbec nie vykonať," odvetil mu s pousmiatím.

Zvyšní krotitelia pustili laná a s krútením hlavy mu tlieskali. „Zase si nás dostal, Harry! Myslel som, že skolabujem, keď po tebe vypálil tú ohnivú smršť."

„Je zranený pod čeľusťou, Charlie, musíme to čo najskôr ošetriť, no najprv potrebuje viac potravy. Je vyhladovaný." Počul odpovedať mladíka, ktorý draka neprestajne hladil.

Ryšavý sa otočil k ďalším krotiteľom z ich skupiny so slovami: „Bine, ati auzit-o! Repedebăieți!" /Dobre, počuli ste! Rýchlo, chlapci!/

„Už sa oňho postarajú, poďme si oddýchnuť a žiadne namietanie!" riekol, schmatol mladíka okolo pliec a odlepil ho od draka, ku ktorému už dobehli ošetrovatelia.

„Zoznámim vás s nimi, možno si práve jedného z nich vyberiete, aby vám skrotil draka," usmial sa naňho správca a keď sa ryšavý pozrel ich smerom, kývol naňho. „Na moment, Charlie!"

Lucius sledoval, ako dvaja krotitelia zmenili smer cesty a otočili sa čelom k nim. A čím bližšie boli, tým Lucius začínal mať neblahý pocit, že oného úžasného krotiteľa, ktorého v duchu obdivoval pozná.

„Ták! Toto je Charles, pracuje u nás už, fúha, koľkože to je, Charlie?" spýtal sa správca zamyslene, akoby v duchu prepočítaval.

O chvíľu Charlesa dobehol aj druhý krotiteľ, ktorý mierne spomalil tempo kroku, a ako si Lucius všimol, urobil tak, len čo ho zazrel.

„Štrnásť rokov," odvetil Charles, čím si získal späť jeho pozornosť a pokračoval: „Ste Malfoy, však? Lucius Malfoy," riekol ryšavý muž, ktorého tvár bola posiata drobnými jazvičkami.

A ako tak Lucius skúmal tie ryšavé vlasy a pehavú tvár, došlo mu, že to bude jeden z tých nevydarených a početných potomkov Arthura Weasleyiho. „Správne," odvetil nonšalantne. „A vy, ak smiem hádať, Weasley. Farba vašich vlasov je vo vašej rodine priam povestná."

Charles prikývol, no netváril sa práve priateľsky, nad čím sa Lucius v duchu bavil. Zradcovia krvi, zradcami i ostanú a ani to, že jeden z nich krotí práve tieto úchvatné stvorenia, na tom nič nemení.

Preto sa obrátil k druhému krotiteľovi, ktorý mu v tom istom momente vzhliadol priamo do očí. Ten pohľad akoby ho na mieste popálil. Zelený oheň plápolal priamo pred jeho očami a od prekvapenia takmer zabudol aj dýchať.

„A toto je Harry, ten u nás pracuje... ehm, Merlin, mám vážne zlú pamäť na čísla," pleskol sa po čele a pozrel na spomínaného, čakajúc na odpoveď.

Zeleno-oký mladík z neho ani na sekundu nespustil ten spaľujúci pohľad, keď temne odvetil: „Je to už sedem rokov. Pán Malfoy, opäť sa stretávame."

„Ohoho, zdá sa, že sa poznáte s obomi našimi skvelými krotiteľmi. To je, ale náhoda!" zabával sa správca a Lucius sa čudoval, ako nemôže cítiť to ľadové napätie medzi ním a mladíkom.

„Pán Potter, je to... prekvapujúce, stretnúť vás práve na tomto mieste," riekol pokojne, ničím nedávajúc najavo svoju neobvyklú nervozitu. „Média v Británii sa pravidelne dohadujú o tom, kde sa nachádzate. Táto oblasť by im zrejme nezišla ani len na um."

„Dúfam, že to tak i ostane. A že sa nenájde nikto, kto by miesto môjho pobytu prezradil," odvetil chladne.

Lucius, samozrejme, vycítil skrytú hrozbu za onými slovami. Rozhodne neplánoval rozzúriť čarodejníka, ktorý zabil Temného pána a ktorý tak fascinujúco krotil toľko obávané tvory. „Môžem vás uistiť, že nič také neplánujem a vašu skrýšu uchovám v tajnosti."

„Neskrývam sa," odpľul obranne, sledujúc ho s prižmúrenými očami.

„Vskutku?" provokatívne zodvihol plavé obočie, pozorujúc ohnivé zelené hlbiny, ktoré ho zatiaľ iba pohľadom pálili na popol.

„No, my musíme ísť," prerušil ich nebezpečnú konverzáciu potomok Weasleyiovcov, keď sa od neho zelené oči odlepili, čo takmer fyzicky pocítil, pretože horko z neexistujúceho ohňa náhle ustalo.

„Iste, iste, len bežte, chlapci!" kývol im správca a Lucius sledoval vzďaľujúci sa chrbát Harryho Pottera, po ktorom sa krátko po vojne zľahla zem.

Sedemnásťročný chlapec porazil mocného mága, ktorého znamenie dodnes nosil na ruke, ako nemilú pamiatku činov, ktoré spáchal v jeho službách. Len sedemnásťročný... tak mladý, čelil niekomu, komu sa ani Lucius nedokázal pozrieť do krvavých zreníc. Ešte väčšmi si pamätal ako sebavedome stál priamo pred ním, počas záverečného boja, pozeral mu do očí, mieriac naňho prútikom a pokojne mu rozprával, ako ho prekabátil. Tak rafinované a sofistikované, áno, už vtedy mal pred oným Vyvoleným určitú úctu.

No a potom toľko ospevovaný Vyvolený zmizol a už sa viac neukázal. A bol to práve Lucius, ktorý ho objavil na tom najmenej pravdepodobnejšom mieste. No, ak by nebolo tých drzých zelených očí, sotva by ho spoznal. Bol to už hotový muž, bolo vidno, že niekoľko rokov pracoval vonku, v drsných podmienkach. Pleť mal tmavú, opálenú, vlasy už ani nie prirodzene strapaté, ale rozfúkané vetrom. A postava to už tiež nebola chlapčenská. Hoci bol štíhly, no bolo celkom viditeľné, že pod čiernym mundúrom sa rysujú úctyhodné svaly, fyzicky pracujúceho človeka. Tých slávnych okuliarov sa očividne tiež zbavil. No ťažko povedať, či kvôli tomu, že sú pri náplni jeho práce nepraktické, alebo kvôli tomu, že práve ony boli jedným z jeho povestných a poznávacích znakov.

Lucius sa sám pre seba uškrnul, chladne sledujúc čoraz menšiu, vzďaľujúcu sa postavu. Zdá sa, že našiel krotiteľa pre svojho draka.

***

O niečo neskôr, keď si ľahol do postele, hľadiac na strop a nie a nie zaspať, vybral sa do neďalekej dedinky, ktorú majiteľ ubytovne toľko ospevoval.

Uličky aj cesty boli vykladané kameňom, pri chodníkoch stáli lampášové pouličné lampy a domce mali nádych dôb minulých, avšak boli dokonale zachovalé, vďaka čomu dedina pôsobila upravene a esteticky. Lucius bol mierne udivený, keď kráčal po chodníku – odetý v čiernych nohaviciach, bielej košeli a dlhom tmavom kabáte – spolu s ďalšími skupinkami ľudí. Bolo tu naozaj rušno, nočný život sa na tomto mieste zdal vskutku bohatý.

Podniky boli rozsvietené, vyhrávala z nich hudba, čím efektívne lákali turistov aj miestnych do svojich útrob. Lucius hľadal miesto, kde by si mohol vychutnať nejaký kvalitný drink. Len čo zbadal kaviareň na konci bulváru, vydal sa k nej. Okrúhle stolčeky a stoličky boli umiestené na chodníku pred podnikom a nad vonkajším posedením sa tiahli magické svetielka, ktoré viseli vo vzduchu a tlmene, na žlto, osvetľovali početných hostí, ktorí debatovali pri svojich nápojoch.

Lucius sa posadil k prázdnemu stolu pri okne, cez ktoré mal výhľad do vnútra kaviarne, objednal si a zatiaľ čo čakal, obzeral si ostatných hostí. Potom mimovoľne vzhliadol cez veľké okno, odkiaľ videl na barový pult a čašníkov, ktorí za ním pracovali. Niekoľko ľudí sedelo na barových stoličkách, s rukami vyloženými na pulte a popíjali pivo a iné drinky. A zrazu zazrel chaoticky upravené čierne vlasy, ktoré ho v momente upútali. Bol to on, tým si bol istý, aj keď bol otočený chrbtom.

Čašníčka mu položila na stôl dvojitú whisky, venovala mu okúzľujúci úsmev, ktorý ako správny džentlmen opätoval, a len čo odišla, pohľadom vyhľadal postavu odetú v tmavom svetri a rifliach. Jednou rukou objímal sklený pohár s čírou tekutinou a druhou sa zapieral lakťom o pult a hľadel niekde pred seba.

Lucius si odpil z whisky, nespustiac z neho pohľad. Ryšavý muž, s ktorým sa dnes zoznamoval, zrazu vyšiel niekde zozadu, spolu s ďalším chlapíkom, podišiel k Potterovi, chytil ho za ramená a niečo mu vravel. Vtedy zbadal aspoň profil jeho tváre. Všimol si jeho silený úsmev a pokrútenie hlavou. Charles ho ešte potľapkal po pleci, potom sa obrátil ku chlapíkovi, s ktorým prišiel zozadu, chytil ho za ruku a vyšli z podniku. Lucius ich sledoval prechádzať pomedzi stoly, až kým sa nedostali na uličku, kde sa stratili v dave. Odpil si a pozrel späť na Pottera, ktorý sa hral so skleným, už prázdnym, pohárikom. Kývol na čašníka a ten mu o chvíľu podal ďalší s tou istou tekutinou.

Hoci si to nerád priznával, horel zvedavosťou. Zaujímalo ho, čo Vyvoleného doviedlo k tomu, aby utiekol práve na takéto miesto. Mohol robiť čokoľvek, mal pred sebou veľkú budúcnosť a toľko možností. Peniaze mal, to bolo Luciusovi jasné, vďaka jeho priezvisku; mal slávu, čarodejníci ho zbožňovali, ministerstvo mu ponúkalo jednu prestížnu pozíciu za druhou. Dokonca počul, že absolvoval výcvik aurorov, preto nerozumel, prečo sa rozhodol odísť na také bohom zabudnuté miesto, kde sa zdal byť opustený a kde vykonával náročnú fyzickú robotu.

Harry Potter bol preňho veľkou záhadou a pre Luciusa bola každá záhada výzvou.

Keď sa ho čašníčka prišla spýtať, či si ešte niečo želá, neobjednal iba sebe, ale aj Potterovi. „A tomu mladíkovi, tamto, to čo pije, na môj účet."

Cez okno sledoval, ako mu čašníčka priniesla ďalší pohárik a Potter sa začal zamračene obzerať, až kým zelené oči nespočinuli na ňom. Lucius sa chladne uškrnul, zodvihol pohár s whisky na znak pozdravu. Potter naňho chvíľu podozrievavo hľadel, no nakoniec mu pozdrav vrátil. Potom vstal, obliekol si bundu s kapucňou, vzal do ruky práve prinesený drink a vyšiel von.

Lucius dosiahol presne to, o čo mu išlo, a tak len spokojne sledoval, ako sa Potter prediera k nemu, ako si bez opýtania, celkom drzo, sadá k jeho stolu a pokladá svoj drink na stôl.

„Dobrý večer, pán Potter," prehovoril ako prvý a premeriaval si jeho peknú, opálenú tvár.

Pohľad, ktorý mu venovali zelené oči ostával nepriateľský, no dokázal v ňom uzrieť aj náznak miernej alkoholovej otupenosti. „Počúvajte, Malfoy, prišiel som za vami len preto, aby sme si vyjasnili nejaké veci. Len veľmi málo ľudí tu vie, kto skutočne som. Preto vás prosím, aby to tak aj ostalo. Ako ďalšie by som vám rád zopakoval, že si neželám, aby ste v Anglicku komukoľvek prezradili, kde sa nachádzam. Ja... bol by som vám naozaj vďačný... je to pre mňa dôležité..." Nervózne si zanoril prsty do strapatých vlasov a prehrabol ich. Potom zovrel svoj pohárik a celý ho vypil. Zdalo sa, že príčinou jeho opíjania a rozrušenia, bola práve Luciusova prítomnosť. Akoby mu práve ona pripomenula onen starý svet, z ktorého pred rokmi ušiel.

„Prečo sa tu schovávate?" spýtal sa priamo, bez okolkov a kývnutím na najbližšieho čašníka, objednal ďalšie kolo.

Zelené oči sa vyhli jeho pohľadu. „Do toho vás nič a netvárte sa ako keby sme boli starí známi. Boli sme nepriateľmi, tak sa nehrajme na to, čo nikdy neexistovalo."

Lucius mu musel dať za pravdu, no akoby sa všetko to, čo medzi nimi bolo, stalo v nejakom inom vesmíre. Na tomto mieste totiž nadobudol presne ten pocit, ktorý Potter tak trefne vyjadril, a to, že sú skutočne starí známi, ktorí sa stretli po rokoch.

„Možno by bolo na čase, našu spoločnú minulosť, minulosťou aj nechať," riekol Lucius pokojne. „Koniec koncov, vojna dávno skončila a všetko je inak."

Potter sa neveriacky zasmial a odpil si, keď pozrel dovnútra cez okno, ako to doteraz robil Lucius. „Ste bývalý smrťožrút, Malfoy. Pokúsili ste sa ma zabiť, na to sa nezabúda."

„Priznávam, jednal som impulzívne pri tej nepríjemnej udalosti, kedy ste oslobodili môjho škriatka," riekol, chladne ho pozorujúc. „Ešte nikdy predtým som necítil toľké poníženie a nešlo len o nejakú domácu háveď, ale najmä o ten denník. Prekazili ste znovuzrodenie Temného pána a ja som si to neskôr, keď skutočne povstal, draho odpykal. A v tej chvíli, v tom amoku, sa mi zdalo praktickejšie zabiť toľko obávanú nemesis môjho padlého pána, keď som mal takú skvelú príležitosť. Bol som naivný a chtivý, chcel som v jeho radoch to najvyššie postavenie a vaša smrť by mi ho zaistila, aj napriek môjmu fatálnemu zlyhaniu s denníkom."

„Zaujímavé, vidieť to z vášho pohľadu," zamumlal a opäť si odpil. Potom sa lakťom zaprel o stôl a pozrel mu priamo do očí a Lucius opäť akoby dostal zásah prúdom. Tak spaľujúci a elektrizujúci jeho pohľad bol. Akoby sa mu zarýval až do lebky. „Povedzte mi, ako ste mu mohli byť verný po tom všetkom, čo vám spravil?"

Lucius na okamih zamrzol. Nedostával často podobné otázky. Vlastne, nikdy sa s nikým o tejto záležitosti nerozprával. „Zozačiatku som plne zdieľal jeho ideológiu a v mojich očiach bol skrátka a dobre dokonalý. Neskôr, keď opäť povstal, pochopil som, že ciele, ktoré stanovil sú nemysliteľné, nelogické, pre Merlina, veď on si myslel, že bude vládnuť celému svetu! Toľká detinskosť sa skrývala v jeho brilantnej mysli," pokrútil hlavou sledujúc pokojnú hladinu jantárovej tekutiny. „No ak raz vstúpite do radov Temného pána, nie je možné len tak odísť, to zrejme viete. Musel som ostať smrťožrútom, či už som chcel, alebo nie. Nemal som kam ujsť. A vaša strana by ma nikdy neprijala," odtušil priškrteným hlasom a hrkol do seba zvyšok drinku.

„Ja..." začal Potter a Lucius na ňom doslova videl, aké ťažké bolo preňho vracať sa myšlienkami do minulosti, do vojny, ktorou si obaja prešli. „Keď nás lapači dovliekli na vaše panstvo, videl som, v akom stave ste boli, videl som vo vašich očiach tú nechuť. Už vtedy ste ho nenávideli, však?"

Temný pán ho zničil. Stačila jedna chyba a bol v nemilosti. V tom období sotva spával, sotva jedol, bol na dne. A áno, nenávidel ho, tak veľmi nenávidel lorda Voldemorta a svojho otca zato, že ho kedy tej príšere upísal. „Dúfal som, že vojnu vyhráte, aj keby to znamenalo, že zhnijem v Azkabane. Pretože som väzňom už dávno bol," priznal potichu a sám bol prekvapený, že akurát Potterovi. Práve o tejto veci sa mu s ním bavilo ľahko, aj keď to ľahká téma ani zďaleka nebola. No Potter to ako jediný mohol pochopiť, pretože si tým prešiel. Nakoniec bolo osviežujúce, priznať to, čo vtedy cítil a tajil.

„Preto vaša žena neprezradila Voldemortovi, že žijem, keď prišlo k stretu v Zakázanom lese. Teraz to dáva zmysel," prikývol Potter a v dlani zohrieval tenké sklo pohára.

Lucius sa ešte väčšmi otriasol, keď ho počul vysloviť to meno nahlas.

„No nakoniec ste sa z toho celkom pekne vyvliekol," dodal Potter na oko pobavene. „Uhrali ste to na Imperius?"

„Ministerstvo bolo, je aj bude skorumpované, pán Potter. Povedzme, že jednotlivé ministerské zriadenia a istí vysokí činitelia dostali štedrú finančnú injekciu," odvetil, pohľadom hypnotizujúc svoj temer prázdny pohár.

„Nezazlievam vám to. Nakoniec, svoje ste si už odpykali, počas Voldemortovej nemilosti," povedal, keď naňho zamyslene a trochu neisto vzhliadol, spýtajúc sa: „Ako to teraz vyzerá doma? Nebol som tam celých sedem rokov. Niekedy mi Charlie prinesie Proroka, keď ide k rodičom, a tak mám istý prehľad o tom, čo píšu médiá, no nie je to často."

Lucius si povzdychol. „Možno budete prekvapený, ale pravda je, že toho veľa neviem. Som nonstop zatvorený vo svojich podnikoch, ktoré nepretržite riadim. O vonkajší svet som sa prestal zaujímať. Zachytil som len správu o vašom zmiznutí, nedalo sa to prehliadnuť. Noviny o vás permanentne písali, boli ste ospevovaní ľuďmi, viseli ste na plagátoch v meste. Pred rokom vám tuším postavili aj pamätník. Stále dúfajú, že sa vrátite."

Potter si pretrel tvár. „To bol dôvod, prečo som odišiel," priznal váhavo, akoby si jedna jeho časť pripomínala, komu to hovorí a tá druhá na to kašlala. „Novinári ma sledovali na každom kroku, ľudia si mysleli, že som nejaký hrdina, či čo a pritom som nič také nespravil..."

„Iba ste zabili Toho, ktorého sa báli čo i len menovať," zasmial sa Lucius, aj keď sa smiech snažil potlačiť, no s toľkou skromnosťou sa vo svojich kruhoch ešte nestretol, a preto mu to prišlo vtipné.

Potter sa zdal rovnako pobavený. „Použil som naňho smiešny expeliarmus a zato ma všetci vynášajú až do nebies. No rozumiete tomu? Ja veru nie."

Smiech pominul a seriózna grimasa sa opäť vrátila na jeho tvár. „Takže dôvod vášho úteku bola popularita?"

„Nie popularita ako taká. Pochopte, oni to až chorobne preháňali. Nedalo sa to vydržať, až som nakoniec prestal vychádzať von. Ostal som zatvorený v dome môjho krstného, celkom sám. Áno, chodili za mnou priatelia, ale... dom sa mi stal väzením. Jediným vyslobodením mi bol výcvik aurorov, ktorý som pravidelne navštevoval. No aj tam sa ku mne správali akoby som bol niečo viac než ostatní. Nenávidel som to. Pozerali na mňa, akoby som bol nejaký svätec a pritom mám chýb na rozdávanie, no pre nich, v ich hlavách som bol dokonalý, no ja som dokonalým byť nechcel. Možno sa vám to len z rozprávania nezdá, no bol to ohromný tlak. Nakoniec som sa začal cítiť psychicky zle, bol som možno krok od zrútenia, keď mi Charlie povedal o tom, že hľadajú nového krotiteľa a že by som to mal skúsiť, vzhľadom na to ako som draka zvládol pri Trojčarodejníckom turnaji. Tak som do toho šiel. Draci ma vždy fascinovali, sú to nádherné stvorenia. A preto som tu, preto sa skrývam." Neveselý úsmev sa dotkol jeho pier a Lucius ho zamračene a s istou empatiou počúval. Svojim spôsobom mu dokázal rozumieť. Dokázal sa doňho vžiť.

„Ste tu šťastný?" spýtal sa Lucius po chvíli ticha.

Potter sa zdal vykoľajený jeho nečakanou otázkou. Rýchlo si odpil, pozrel niekde do ulíc a potichu odvetil: „Drakov milujem. V tej práci som sa, dá sa povedať, našiel. No pravda je, že mi chýba domov. Chýba mi Siriusov dom, Šikmá ulička, Brloh, Rokfort, Ron a Hermiona, aurori s ktorými som sa spriatelil počas výcviku. Niekedy sa až bolestne túžim vrátiť, no nemám odvahu." 

„Keby ste sa rozhodli vrátiť do Anglicka a nezvládali by ste ten tlak, vždy predsa môžete prísť nazad." Pozeral mu priamo do tváre, ktorá preňho bola otvorenou knihou, Potter nevedel skrývať emócie.

„To viem, ale... Skrátka na to nemám, nie teraz, možno raz... Mal by som ísť," rýchlo sa postavil, hodil na stôl peniaze a chystal sa odísť, keď sa k nemu Lucius pridal a dobehol ho.

„Pripojím sa k vám, ak vám to neprekáža."

Potter mu neodpovedal, a tak kráčali bok po boku po kamennej uličke, smerom ku kopcu, odkiaľ obaja prišli.

„Videl som, ako ste dnes skrotili toho draka. Chcel som vám len povedať, že to bolo obdivuhodné," prehovoril po hodnej chvíli ticha.

„Nie je na tom, čo obdivovať, bol len vystrašený a ja som ho utíšil," mykol ramenami, akoby to bolo niečo prosté, čo dokáže každý. Lucius si uvedomil, že presne to si myslí. Temného pána by predsa dokázal zabiť ktokoľvek, preto nerozumel, prečo ho za to ľudia zbožňovali, a tak to mal aj s drakmi. Lucius bol z jeho myslenia naozaj zmätený.

„Chcel by som, aby ste to boli vy, kto skrotí môjho budúceho draka," oznámil mu Lucius a úkosom naňho zazrel.

„Je to moja práca, nerobí mi to žiaden problém. A šéf by to zrejme aj tak prenechal mne. Ste u nás váženým hosťom," mrkol naňho a dodal: „Takže si zaslúžite to najlepšie," riekol so štipkou irónie a sarkazmu.

Lucius si pobavene odfrkol. „A to som myslel, že ste skromný, pán Potter."

Potter neodpovedal, len sa sám pre seba pousmial, ako si všimol. Nakoniec prišli až k borovicovým alejam a kráčali smerom k apartmánovým domčekom.

„Bývam v tamtom, na druhej strane jazera," riekol mu Potter, ukazujúc na oveľa menší domček, než bol ten jeho. „A ak sa nemýlim, vás ubytovali hneď v tomto," pozrel na jeho väčší, už na pohľad luxusný dočasný príbytok, ktorý bol len pár metrov od nich. „Takže... dobrú noc, pán Malfoy."

„Aj vám a ďakujem za prekvapivo príjemnú spoločnosť," odvetil s krátkym pokývnutím hlavy.

Potter sa pousmial, v tento večer už niekoľký krát a Luciusovi to zakaždým nevysvetliteľne imponovalo. „To prekvapivo je naozaj výstižné a platí obojstranne," riekol, kývol mu a otočil sa na odchod.

Kútiky Luciusových úst sa zodvihli nahor. S príjemným pocitom v žalúdku, kúzlom odomkol dvere, dôkladne sa poumýval a uľahol do postele, snažiac sa z mysle vytesniť oči, ktoré mu nechceli dať pokoja. 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.