Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


2. kapitola - Spojenec

16. 12. 2015

 

Ani si neuvedomil, kedy zaspal. Ráno bol zavolaný na raňajky do Veľkej jedálne, kde s ním raňajkovalo zopár známych smrťožrútov a nechýbala medzi nimi aj jeho „obľúbená“ teta Bellatrix. Bola šialenejšia viac, než si vôbec pamätal. Víťazstvo a nové postavenie vo svete jej myseľ už úplne zruinovalo.

Krátko po raňajkách mu zohavený škriatok priniesol lístoček, ktorý mu oznámil, že každé ráno o desiatej hodine sa bude dostavovať do komnaty na najvyššom poschodí. K lístku bolo pridelené i heslo od onej komnaty: Sarpe meu. Do pracovného kufríka si zabalil potrebné inštrumenty a s nepríjemným pocitom v žalúdku, sa vydal na dlhú cestu do onej tajnej komnaty.

Pred dverami zamrmlal heslo, no nemal potuchy, aká je jeho správna výslovnosť. Dvere ho našťastie vpustili dnu. Komnata bola rovnako tmavá ako včera, preto bez toho, aby sa niekoho spýtal, prútikom odhrnul tie hrubé závesy. Miestnosť sa presvetlila. Ihneď mu padol zrak k posteli, na ktorej ležal Potter a chrčal.

Rozbehol sa k nemu a okamžite mu začal merať pulz a zisťovať jeho životné funkcie.

Zelené oči ho sledovali pri práci spod dlhým mihalníc. Bledé pery sa skrútili do slabého úsmevu. „Vrave-l som ti... dnes v noci bol-“

„Nerozprávaj!“ prikázal mu zamračene. Ihneď sa dostal do svojho liečiteľského módu.

Potter bol zrejme nahý, len tenká biela prikrývka mu zakrývala spodnú časť tela. Na jeho vypracovanej hrudi boli hlboké škrabance od poriadne dlhých nechtov. Z roztrhanej pery mu tiekol úzky pramienok krvi. Okrem týchto povrchových zranení mohol svojim profesionálnym okom zachytiť i dozvuky kliatby Cruciatus. Jemný tras a ťažké nádychy hovorili za všetko. Navyše jeho diagnostické kúzla zaznamenali i veľmi nízku imunitu, čo bol iste následok rozličných kúziel použitých na jeho osobu.

Z tašky si vytiahol misku, ktorú kúzlom zväčšil a vylial do nej obsah flakónu slabomodrej farby. Zmes zamiešal tenkou sklenenou tyčinkou a následne do danej zmesi namočil čistú handričku, ktorú prikladal na tie hlboké škrabance a rezy od noža alebo nejakého kúzla.

„Bude to štípať,“ upozornil ho a jemne mu rany obmýval. Jeho ruky sa pri práci mierne triasli, snažil sa tento tras dostať pod kontrolu, no nikoho zdravého by toto, čo Draco práve videl, nenechalo chladným. To čo sa deje Potterovi by neželal nikomu. Bolo to nehumánne, zdrvujúce, choré... Potter nedával najavo nijakú bolesť. Len sem- tam mu spoza pootvorených pier unikol povzdych.

Ani si nevšimol, že ho Potter stále pozorne sleduje. „Nikdy... by som ťa netipoval na lieči-teľstvo, ale musím uznať, že to k tebe cel-kom pasuje,“ riekol chrapľavo.

Draco mu niektoré hlboké rany musel zaceliť kúzlom a následne ich potrieť masťou. „Dík za pochvalu. Pekne ťa doriadil,“ odvetil mu a snažil sa zachovať všetku profesionalitu, keď sa dotýkal jeho vskutku dokonalého tela. Vplyv Temného kráľa a výcvik, ktorým si prešiel mu vyformoval dokonalú muskulatúra. Ten hadí ksicht si z neho skutočne spravil šukaciu hračku. Striaslo ho pri predstave, že Potter musel znášať... jeho... toho tvora... blé...

Potter sa uhol jeho pohľadu, keď mu začal ošetrovať tvár, na ktorej sa rysovali slabé modriny. Temný kráľ ho upozornil, že nechce, aby bola Potterova tvár poškodená. Očividne mu veľmi záležalo na tom, aby si zachoval atraktivitu, do ktorej dospel, pretože čert do vezmi, Potter bol kurevsky atraktívny! Nemohol si pomôcť, bol v miernych rozpakoch. Vôbec nečakal, že preňho bude tento zjav niekedy príťažlivý, no opak bol pravdou. Táto práca bude ešte poriadne ťažká.

„Ešte vypi toto,“ k ústam mu priložil sklenenú nádobku s elixírom na následky cruciata.

Potter sa nepýtal čo to je. Jednoducho urobil tak, ako mu nakázal. Celý obsah vypil na jeden raz a oprel sa do vankúšov. Ako ho tak sledoval mohol skonštatovať, že takmer s tými vankúšmi splýval. Jeho koža necítila lúče slnka dlhé roky.

Posadil sa na okraj postele a umýval si ruky do vlhčených obrúskov. „Máš takmer nulovú imunitu, Potter. Je len zázrak, že ťa neskolila nejaká choroba. Teraz by si pokojne zomrel aj na obyčajnú chrípku. Od dnes budeš brať tieto vitamíny,“ položil mu na nočný stolík škatuľky s tabletkami.

„Nemáš nejaké s jahodovou príchuťou?“ spýtal sa a zvedavo nakukoval do jeho tašky.

Draco ju rýchlo zatvoril a odložil vedľa nočného stolčeka. „Nie... ale ak veľmi chceš, možno nejaké zoženiem,“ odvetil a sám sa čudoval, že bol vôbec ochotný mu také niečo navrhnúť. Zrejme začínal mäknúť, keď videl v akom stave je.

„Jahody som nemal celú večnosť. Voldemort ma kŕmi len samými sračkami,“ znechutene vyplazil jazyk a následne sa usmial. „Fúha, je mi vážne oveľa lepšie. Predsa len nie si na zahodenie, Malfoy.“

Draco len pokrútil hlavou. „Tam dole si v poriadku?“ spýtal sa a aj ako liečiteľ sa musel trochu začervenať. Bože, veď Potter, skurvený Potter, tu ležal celkom nahý! Len tenká prikrývka ho delila od toho, aby nevidel viac.

„Jasné... zatiaľ. Snaží sa ma tam veľmi nezraniť, zrejme ma chce mať neustále k dispozícií,“ zaškeril sa odhalil biele zuby.

„Si trafený, Potter... fakt trafený,“ opäť pokrútil hlavou, ale kútiky úst sa mu zodvihli. Potter bol síce bláznivý, ale v prvom rade mal v očiach silu a nezlomnosť, čo ho iba uisťovalo o tom, že Temný kráľ ho môže znásilňovať, väzniť a mučiť, ale Potter je skrátka bojovník, ktorý žije pre pomstu a Draco mu v tých zelených očiach jasne mohol vidieť, že urobí všetko preto, aby túto pomstu dosiahol, aby lorda Voldemorta zničil. 

Potter sa zasmial, ale následne mu tvár skrivila bolestná grimasa, ktorú ihneď potlačil.

„Hej, teraz musíš odpočívať. Aspoň hodinu sa snaž ležať v úplnom pokoji, aby sa ti všetky zranenia zahojili,“ riekol opäť liečiteľským hlasom a začal si baliť veci späť do tašky.

„Ty už... ideš?“ spýtal sa Potter a v jeho hlase znelo mierne sklamanie.

Draco zodvihol obočie a zahľadel sa mu do očí. „Si už v poriadku, nie?“

„No... áno, ale...“ zahryzol si do pery a odvrátil sa od neho. „Pravdaže... choď.“

Draco videl, ako bojuje s oným sklamaním a snaží sa túto emóciu prebiť tou večnou ľahostajnou a veselou maskou, za ktorou nepochybne skrýval svoje pravé emócie, no nerozumel o čo mu išlo. Prečo nechcel, aby odišiel?

„Si v pohode, Potter?“ spýtal sa a zodvihol sa na nohy.

Potter si odfrkol. „Tak zase zajtra, Malfoy.“

Draco ho chvíľu tupo sledoval, no nakoniec mu kývol a vrátil sa späť do svojej komnaty. Posadil sa na balkónik a vychutnával si pohár kvalitného vína. Počas toho neustále myslel na Harryho Pottera. V mysli stále videl ten ublížený pohľad, ktoré naňho tie smaragdové oči vrhli; úplne ho to vyviedlo z miery.

Ponad čierne lesy preletela skupinka dementorov. Draco si odchlipol ďalší dúšok a vtom ho osvietilo. Samozrejme, Potter musel byť nepredstaviteľne osamelý! Nevedel si predstaviť, že by štyri roky nevidel takmer žiadnu osobu. Nebol tu nik, kto by sa s ním rozprával, alebo kto by mu robil spoločnosť. Možno Potter čakal, že mu ju bude robiť on. Ale on bol predsa jeho liečiteľom; Potter bol jeho prácou, za ktorú bol platený. V zmluve sa nepísalo o tom, že by mu mal robiť spoločníka. Takže preto ten ublížený pohľad?

Zohavený škriatok ho opäť prekvapil, a to priamo na balkóne. „Raz z teba dostanem infarkt!“

Škriatok sa napäl akoby očakával úder a začal potichu pišťať: „Vážený pán liečiteľ Malfoy, vaše vzácne lordstvo mať návštevu.“

Draco sa zamračil a dopil obsah stopkového pohára. „Koho?“

„Ohava vám prísť oznámiť, že za päť minúť táto návšteva doraziť do vašej komnaty, pane.“

Ohava? To vážne? Chudák škriatok. „Dobre, môžeš ísť.“

Škriatok sa ihneď premiestnil a Draco sa vrátil do vnútra a očakával príchod neznámeho hosťa. O pár minút sa ozvalo zaklopanie. Draco otvoril a keď zbadal osobu, ktorá ho prišla navštíviť jeho srdce poskočilo.

„Severus, netušíš, ako rád ťa vidím,“ usmial sa tak, ako už dlho nie.

Jeho bývalý učiteľ elixírov a krstný otec v jednom, vkročil s ľahkým úsmevom na perách, do jeho izby. Absolútne sa nezmenil až na tie hlboké vrásky, ktoré mu pokrývali čelo a únava, ktorá z neho priam sršala.

„Aj ja ťa rád vidím, Draco. Počul som, že si sa vrátil domov a že si prijal zamestnanie u Temného kráľa,“ začal a Draco mu popritom naznačil, aby sa posadil do kresla pred krbom.

„Áno, tú ponuku som prijať musel. Ale to zrejme vieš aj sám.“

Čierne oči na ňom spočinuli. „Nepochybujem, že poznáš moju pravú lojalitu, Draco. Sám si zrejme mohol vidieť, aké hrôzy sa v našej krajine dejú.“

Draco sa posadil do druhého kresla a povzdychol si. „Nie sme odpočúvaní?“

„Nie i keď si ty i tvoja komnata prísne sledovaný.“

„Viem, postrehol som tie nie veľmi jemné magické vibrácie,“ uškrnul sa.  „Ako to vyzerá na Rokforte?“

Severus mierne zbledol a odvrátil svoj pohľad do plameňov, ktoré tancovali v krbe. „Netušil som, že ak niekedy naša krajina padne pod vládu Temného pána, budú sa diať až také obludnosti, pretože inak sa veci, ktoré sa na Rokforte dejú ani nazvať nedajú. Pochop, Draco, že ja ako riaditeľ, nemám žiadne práva. Len sa musím prizerať, čo tým deťom robia. Ty sám vieš, aký vzťah som mal k študentom, no ver mi, že veci, ktoré im robia sú zvrátené odpornosti. Za svoj život som už videl všeličo, ale môj žalúdok je na niečo také prislabý.“

Draca zaštípali oči. Zatvoril ich a snažil sa upokojiť. „Musíme to zastaviť, Severus.“

„Snažil som sa. Robil som všetko - plánoval som, hľadal som spojencov,“ pokrútil hlavou a nespúšťal oči z plameňov. „No nič mi to nebolo platné. Spojil som sa s organizáciami, ktoré sa stále snažia vzoprieť. No je to celkom zbytočné, nič sme nedokázali. Temný kráľ je až priveľmi mocný, jeho vláda je pevná a jeho ľudia verní.“

„Nemôžeme stratiť nádej. Ak to pôjde takýmto tempom, čarodejnícky svet v Anglicku... v celej Veľkej Británii zahynie. Je nás čoraz menej...“

„Ja to veľmi dobre viem, Draco. No už po Potterovej smrti mi bolo jasné, že sme všetci stratení. To ja som počul to proroctvo, to ja som o ňom vedel všetko... už od jeho jedenástich som vedel, že to on nás raz zachráni. Preto som ho spolu s riaditeľom cvičil. Preto som ho vždy chránil,“ zaťal päste. „No neuspel som. Potter bol zavraždený a my sa môžeme len modliť, Draco.“

Draco pevne hľadel na neurčitý bod pred seba. V ušiach mu hučala vlastná krv. Ako len Severusovi povedať, že Potter žije? Bolo mu jasné, že slovami to nezvládne bez toho, aby sa to kráľ nedozvedel.

„Nemyslím si, že si neuspel,“ zašepkal.

Riaditeľ Rokfortu k nemu prudko otočil hlavu a zabodol doňho tie tmavé oči. „Ako to myslíš?“

„Si múdry muž, Severus. Premýšľaj.“

Riaditeľ privrel oči, čo bola známka toho, že ho pozorne skúma a kalkuluje.

Draco si privolal pergamen a brkom naň rýchlo načmáral jediné slovo, ktoré hodil do Severusových rúk.

Žije...

Čierne oči hľadeli na papierik a keď naňho vzhliadli, boli rozšírené neskrývaným šokom. Papierik mu v rukách následne vzbĺkol a zmenil sa v prach, ale on si to nevšímal.

„Nemožné...“

„Ver mi,“ zašepkal len.

Severus si ihneď zahalil tvár do nič nehovoriacej masky. „V akom stave?“

Obom bolo jasné, že i keď ich rozhovor nie je odpočúvaný, Temný kráľ má iste nejakú poistku, ak by Draco chcel vyzradiť Potterovu existenciu.

„V lepšom, než sme mohli dúfať,“ pousmial sa.

Severus sa postavil a začal sa prechádzať pred krbom. „Neuveriteľné... ty si sa s ním stretol?“

Draco mu poslal ďalší lístoček.

Liečim ho...

Severus sa k nemu otočil, zabodol sa mu do očí a jemne mu skrz Legilimeciu vnikol do hlavy.

´Musíme ho vyslobodiť.´

Draco mu pevne hľadel do očí, aby neprerušil ich spojenie. „Ja viem. Čakám len na vhodnú príležitosť. Iste sa mi nejaká naskytne.“

´Musíš počkať, kým Temný kráľ odcestuje.´

„Premýšľame rovnako, krstný,“ prikývol a nemohol si nevšimnúť, že sa Severusovi výrazne uľavilo. Akoby jeho tvár konečne ožila, akoby z neho spadol obrovský balvan.

´Počas jeho výcviku som mal možnosť vidieť jeho schopnosti a ver mi, že on je skutočne tým vyvoleným, aj keď som sa mu zato vždy vysmieval.´

Draco naňho hľadel a počúval jeho hlas, ktorý mu znel v mysli. „Som na tvojej strane... na vašej.“

„Verím ti, Draco. A verím aj v to, že budeme v tejto veci úzko spolupracovať.“

„To nepochybne. Myslel som, že na to budem sám. Je fajn mať spojenca, ktorý má rovnaké ciele.“

Severus s malým úsmevom prikývol. „Ešte mám jednanie s Temným kráľom. Rád som ťa videl,“ kývol hlavou a Draco ho vyprevadil. A v duchu sa nesmierne radoval. Snáď Voldemortove kúzla nezachytili z ich slov nijaké podozrenie.

OOO

Nasledujúce ráno bolo ako vystrihnuté zo zlého divadelného predstavenia. Presne o desiatej sa dostavil do tajnej komnaty a naskytol sa mu hrôzostrašný pohľad.

Posteľ, na ktorej jeho bývalý spolužiak ležal, bola kompletne od krvi. Koberec, plachta, obliečky... všade bola krv. Zatvoril oči a nadýchol sa. Bol liečiteľ toto zvládne... zvládne.

Potter bol očividne v bezvedomý, jeho nahé telo bolo zamotané v krvavých prikrývkach. Jeho bledosť nabrala nových rozmerov, teraz bol priam priesvitný. Ak bola toto všetko jeho krv, čo určite bola, tak sa ani nečudoval, že nebol pri vedomý.

Z brucha ho veľmi opatrne pretočil na chrbát. Prikrývka mu spadla k bokom a odhalila zohyzdené brucho, ktoré bolo očividne centrom a hlavne zdrojom všetkej tej krvi. Mal na ňom hlbokú ranu od... neidentifikovateľného predmetu alebo od nejakého kúzla. No ten nešťastník stále dýchal. Jeho hruď sa nepravidelne dvíhala a z jeho pier unikali chrapľavé výdychy.

Draco jeho životné funkcie ihneď začaroval na monitorovacie kúzla. Nasadil si chirurgické rukavice a prútikom celú miestnosť, vrátane postele, vydezinfikoval.

Do rany mu zaviedol svoj špeciálny čarovný prístroj na zastavenie vnútorného krvácania a na zacelenie poškodenej tkaniny. Ranu mu kompletne ošetril a obviazal hrubým obväzom.

 To bolo o fúz, do pekla! Čo si, kurva, ten prekliaty Voldemort o sebe myslí? Chcem, aby si ho udržal pri živote, Draco a blá, blá! Ako, do horúcich pekiel, ho ma udržať pri živote, keď ho ten hadí bastard nechával v takomto stave? Veď bol, dopekla, polomŕtvy!

Naštvane si dal dolu zakrvavené rukavice a kúzlom odstránil novú krv, ktorá zašpinila posteľnú bielizeň. Jeho pulz aj dýchanie sa stabilizovalo. Našťastie. Ihneď sa pustil do ďalších rán, ktoré pokrývali hlavne jeho hruď, krk a tvár.

Potter sa prebudil, keď mu ručne zašíval hlboký škrabanec pod kľúčnou kosťou. Dnes už naňho skrátka nemohol vrhať kúzla. Jeho telo si kúzlenia zažilo až, až.

Zelené oči boli pootvorené a sledovali ho. „Neve-ril... som, že ma dáš... doko-py,“ zachrčal, pričom ledva hýbal perami.

Draco naňho pozrel, keď ranu došil. „Ani ja, Potter. Túto noc musel byť poriadne nazúrený, čo?“

Potter sa pousmial a zatvoril oči. „Nas-ral som ho... urazil som... jeho mužstvo a opľul som... ho,“ zachechtal sa z čoho sa rozkašľal.

Draco si vytiahol mastičky a balzamy. „Potter, ty si snáď skurvený masochista alebo čo?“

Zelené oči sa pootvorili a ten pobavený úsmev z pier mu vôbec nemizol, zväčšoval sa. „Chcel.. som ho nas-rať. Malé... radosti života.“

Draco si nemohol pomôcť, otočil sa mu chrbtom a robil sa, že ešte niečo vyťahuje z tašky, no pritom iba skrýval široký úsmev. Potter bol fakt neskutočný. Kiež by mohol vidieť ten hadí ksicht po tom, čo Potter urazil jeho mužnosť.

Nahodil profesionálny výzor a vrátil sa k svojej práci, a to k masteniu rán, ktoré síce už neboli viditeľné, ale potrebovali špeciálnu masť, aby sa celkom zahojili. Táto práca sa mu začínala ozaj páčiť. Nie, že by sa mu páčilo samotné aplikovanie masti, to čo sa mu páčilo bolo dotýkanie sa jeho tela. Draco bol odjakživa priťahovaný k rovnakému pohlaviu, a preto by bol iba hlupák, ak by si neužíval, čo mu bolo ponúkané.

„Najviac sa nasrdil, keď som ho chcel zabodnúť amatérsky zostrojeným nožom, situácia sa zvrtla a zabodol ho do mňa. Inak tu zvyčajne nebýva toľko krvi,“ prehovoril Potter unavene, no s náznakom pobavenia.

Draco skutočne nerozumel, kde pre všetkých zakladateľov, Potter bral silu. Tomu absolútne nechápal. Malo by sa to priradiť medzi záhady sveta, to rozhodne.

„Ty si sa ho pokúsil zabiť?“ pozrel naňho prekvapene.

Potter len pokrčil ramenami. „Pokúšam sa o to už štyri roky. Vieš, celé dni sa tu nudím, tak vyrábam zbrane a vo chvíli, kedy to najmenej očakáva, ho napadnem,“ rozprával akoby to bola tá najzábavnejšia hra na svete.

„Očividne v tom napadaní nie si veľmi úspešný,“ poznamenal provokatívne, zatiaľ čo mu zalepoval ranku na spánku.

„To nie... nie, že by som nebol úspešný. Podarilo sa mi ho trikrát prebodnúť, tromi rôznymi vecičkami, ale on je... je kurva nesmrteľný! Akékoľvek zranenie sa mu okamžite zacelí.“

Draco ihneď prestal s ošetrovaním a prudko naňho pozrel. „To je nemožné.“

Zelené oči naňho tvrdo hľadeli. „Nie, nie je to nemožné, Malfoy. Ja viem prečo ho nič nemôže zraniť...“

„A smieš mi to povedať?“ spýtal sa zvedavo, no Potter zatvoril oči a povzdychol si. Bol unavený, kto by aj nebol. Veď len pred pár hodinami takmer umrel.

„Je to na dlhé rozprávanie,“ odvetil len.

„Iste, rozumiem.“

„Poviem ti to, keď nebudem taký unavený... no... neviem... môžem ťa tou informáciou ohroziť.“

V zelenej bolo toľko úprimnosti. Skutočne sa jeho bývalý rival zaujímal či ho ohrozí?

„Predpokladám, že tá informácia je dôležitá na jeho... zničenie,“ šepol. „Takže budem rád, ak sa mi s ňou niekedy zveríš.“

Potter prikývol a zaspal akoby ho do vody hodili. Draco ešte hodnú chvíľu sedel pri ňom a sledoval ho. Pozoroval mladého muža, ktorý si prešiel peklom... nie, ktorý si stále peklom prechádzal. Jeho myseľ i napriek tomu ostala čistá a jeho postoj bol pevný a neoblomný. Jeho duša bola nezlomná. Žil a dýchal pre pomstu a Draco si bol sto percentne istý, že ak ich nezachráni on, tak potom už nik.

Aj naďalej ho nechal magicky pripojeného na monitorovacie kúzla, ktoré by ho ihneď upozornili, ak by sa mu pohoršilo. No aj napriek tomu ho tu nechcel nechať takého bezbranného a samotného. Netušil, čo sa to s ním deje, ale Potter bol až príliš vzácny, aby ho tu nechal takto samého. Sadol si za šachový stôl a začítal sa do Potterovej rozčítanej knihy. Severské legendy o Bohu Ódinovi a dúšku znalostí – zaujímavé čítanie. Vôbec si neuvedomil, že sa natoľko ponoril do čítania, že si vôbec nepovšimol Temného kráľa, postávajúceho vedľa neho.

Strhol sa a prudko knihu odložil. Postavil sa a uklonil. „Môj kráľ, ospravedlňte ma, nepočul som vás prísť.“

„To je v poriadku, aj tak som ťa chcel pochváliť za prácu, akú si odviedol na mojom háďati, sám som začínal pociťovať mierne obavy. Niekedy svoju zlosť nedokážem ovládať.“

Draco bol znechutený. Háďa? Tak volal svoju hračku? Potter ovláda hadiu reč, možno preto to pomenovanie. Nevie sa ovládať? Draco si musel v duchu odfrknúť. Ak myslí znásilňovanie a prizabitie za nedostatok ovládania... Nádych, výdych, Draco...

„Celkom vám rozumiem, môj kráľ. Potter vie byť riadne iritujúca osobnosť. Chce to pevné nervy, aby pri ňom človek nevybuchol.“

„To vskutku,“ pobavene pozrel na spiaceho muža na posteli. „Je zábavný.“

Vtom ho upozornilo monitorovacie kúzlo na zrýchlenie dýchania. Podišiel k posteli. Potter naňho pár krát zažmurkal akoby zaostroval.

„Máš nejaké bolesti?“ spýtal sa a veľmi dobre si uvedomoval pár červených očí, ktoré ho pozorne sledovali.

„Som v poho, fakt dík...“

„Výborne. Tvoje telo sa lieči napodiv rýchlo,“ ozval sa Voldemort spokojne, postávajúc pri nohách postele. „Minulému liečiteľovi trvalo oveľa dlhšie, kým ťa polepil do pôvodného stavu.“

Potter sa pomaly posadil a vrhol po Temnom pánovi vražedný pohľad. „Strč sa, ty bez nosí idiot! Dnes na teba nemám náladu.“

Draco sa inštinktívne prikrčil, keď čakal nejakú hroznú kliatbu, ktorá by z Pottera narobila kašu.

No Temný kráľ si iba pobavene mľaskol. Akoby ho tieto Potterove vzdorovité praktiky nesmierne bavili. A možno práve preto bol na ňom tak trochu závislý. Predsa len, každý sa mu strkal do zadku a všetci mu išli urobiť to, čo mu na očiach videli, no Potter bol celkom iný a to muselo toho šialenca toľko baviť. Jeho nezlomnosť a vytrvalosť, jeho odvaha a ten oheň, ktorý sa mu rozhorel v tých očiach farby smrti vždy, keď sa rozzúril. Áno... Draco to mohol jasne vidieť. Začínal tomu rozumieť. Ten chorý bastard si túto Potterovu stránku úplne a celkom bez výčitiek vychutnával. No Draco nepochyboval, že ho neskôr za jeho drzosť potrestá. Koniec koncov, bol to práve on, kto Pottera dával už druhé ráno do pôvodného stavu.

Červené oči svoju pozornosť upriamili naňho. „Draco,“ prehovoril tým syčivým nepríjemným hlasom, „iste vieš, že máš akúkoľvek voľnosť. Nemusíš ho strážiť celý deň.“

Draco sa vyrovnal a pohľad mu opätoval. „Istotne, môj kráľ, no myslím, že Potterov momentálny stav je potrebné priebežne monitorovať a sledovať.“

Temný kráľ sa pousmial. „Nuž, ty si tu liečiteľom. Rob ako uznáš za vhodné. No mohol by si ma informovať, kedy mi bude k dispozícii.“

Draca striaslo a žalúdok mu zavibroval nevoľnosťou. „Myslím, že Potter by mal mať na dnešnú noc odpočinok.“

Temný kráľ vrhol pohľad na Pottera, ktorého zelené oči mali farbu Avady. „Nie, myslím, že v noci žiaden odpočinok potrebovať nebude. Ak má dosť sily na to, aby mi vzdoroval, iste zvládne aj ostatné.“

Draco ich oboch sledoval a mal pocit, akoby medzi nimi prebiehala nejaká neverbálna komunikácia.

Potter ho priam zabíjal pohľadom a Temný kráľ sa na tom náramne bavil a v očiach mu svietilo pobavenie.

„Môj kráľ, len veľmi nerád by som vám odporoval, ale skutočne si myslím-“

Červené oči naňho vrhli varovný pohľad. „Nech je večer v poriadku, rozumieme si?“

Draco preglgol a prikývol. „Áno, môj kráľ.“ Z toho stvorenia išla hrôza.

„Výborne,“ zasyčal, podišiel k Potterovi a niečo mu pošepkal. Potter zbledol ešte viac než doteraz, ale ničím nedal najavo svoje nepohodlie. Draco si mohol iba predstavovať, čo mu to šepká.

Hneď potom Temný kráľ zmizol za dverami. Atmosféra v izbe ihneď poľavila, konečne sa v nej dalo dýchať.

„Bastard,“ zahrešil Potter, zabalil sa do prikrývky a chystal sa postaviť.

„Mal by si ležať, Potter,“ upozornil ho a posadil sa k šachovému stolu tak, aby mal výhľad na posteľ.

„Ten slizký had sa perami dotýkal môjho ucha, musím sa ísť okamžite vydezinfikovať. A po tom večery a ráne, rozhodne sprchu potrebujem.“

Draco ho sledoval, ako zápasí s točením hlavy. Nakoniec sa mu podarilo sa z postele zodvihnúť. No hneď na to sa mu nohy zamotali a musel sa pridržať tapetovej steny.

„Potrebuješ pomoc?“ spýtal sa neisto.

Potter sa zachechtal a so zaťatými zubami sa dostal ku dverám od kúpeľne. „Bol som už aj v horších sračkách, Malfoy. Jednu sprchu zvládnem,“ povedal s úsmevom a buchol dverami. 

Draco mu zatiaľ kúzlom vyčistil posteľ od potu a krvi. Potter vyšiel voňavý od čerešieň a oblečený. Posadil sa na posteľ a vyzeral akoby mu nikdy ani nič nebolo.

„Je priam zarážajúce, ako sa tvoje telo dokáže rýchlo zotaviť,“ pokrútil nad ním hlavou a usadil sa späť za šachový stôl – dve stoličky pri ňom tvorili jediné posedenie v miestnosti.

Potterov bezstarostný výraz sa razom zmenil na vážny. Toho nezdravo veselého šialenca vystriedal muž, ktorým aj bol – veliteľ, vodca.

„Dobre, Malfoy, cítim, že Tom opustil svoje sídlo, takže môžeš rozprávať bez toho, aby nás počul alebo sledoval.“

Draco vyvalil oči. „Čo... ako vieš-“

Postavil sa a Draco konečne mohol vidieť Potterovu pravú tvár. Tú auru, ktorú zrejme videli počas vojny tí, ktorých viedol. Moc, o ktorej mu rozprával Severus.

„Viem, že si na strane svetla, viem, že máš plán alebo aspoň niečo, čo sa plánom tvári,“ drsne sa uškrnul. „Povedz mi, Malfoy. Si na mojej strane?“

Draco sa nervózne obzeral po izbe. „Ja...“

Potter sa k nemu pomaly priblížil. „Ver mi, že teraz ti nič nehrozí. Tom ťa nemôže počuť.“

Draco sa ešte chvíľu spamätával z tej náhlej zmeny témy aj jeho osobnosti. „Kurva, jasné, že som s tebou, Potter,“ riekol napokon. „Nik so zdravým myslením by nebol na strane toho... toho monštra. Videl som, teda hlavne som počul, čo sa tam vonku deje... chcem, aby to skončilo.“

Potter sa trpko usmial. „Samozrejme, že si len počul, čo sa tam vonku deje, no ja som všetku tú hrôzu sledoval. Voldemort mi posielal do hlavy všetko, čo páchal. Ale o tom neskôr. Ide tu hlavne o to, Malfoy, že Voldemort ma má poisteného. V zajatí drží niekoho, kto je momentálne pre mňa veľmi vzácny. Ten niekto je to, kvôli čomu som sa dokázal spamätať, keď som bol zlomený. Nežijem a nedýcham len pre pomstu, dýcham a žijem pre tú osobu, ktorú milujem a kvôli ktorej urobím čokoľvek. Pokým ho má Voldemort vo svojej moci, nezmôžem nič. Ak by som utiekol, okamžite ho zabije. Preto, ak máš záujem pomôcť mi, budeš musieť vyslobodiť jeho...“

V Potterových očiach sa pri rozprávaní o tej osobe objavila mäkkosť a láska. Z jeho rozprávania mal zimomriavky. „O koho sa jedná?“

„O môjho krstného syna.“

Draco nechápavo zažmurkal. „Neviem o tom, že by Grangerová alebo Weasley mali dieťa.“

Potter mierne zbledol, keď spomenul ich mená. „Ani ty nemôžeš byť taký naivný, aby si si neuvedomil, že Her-,“ hlas sa mu zachvel a v zelenej sa zablesla bolesť, „... že Hermiona je už dávno po smrti. Áno, Voldemort si splnil svoje slovo a pustil ju, ale o necelý rok ju popravili. Bola predsa humusáčka, padla v prvej vlne.“

„Dopekla, sorry...“ Draco sa cítil fakt hlúpo.

„Jedná sa o Teddyho Lupina, je to syn Remusa Lupina a tvojej sesternice Nymphadory Tonksovej. Neviem či vieš, ale obaja zahynuli, boli členovia rádu.“ Zelené oči sa podivne leskli. „Po smrti tvojej tety Andromedy, som sa stal Teddyho poručníkom. Hneď po vojne ho Voldemort našiel a zajal, aby ma mal v hrsti. Ten skurvenec...“ zaťal päste.

Draco ho počúval bez dychu. „A ako vieš, že to dieťa nezabil?“

Potter si nervózne prehrabol vlhké vlasy a pozrel naňho. „Raz do týždňa ho sem vodí. Nechá nám celý deň, aby sme mohli byť spolu. Viem, že ho drží niekde na panstve a viem, že sa oňho starajú škriatkovia a nik zo smrťožrútov o ňom nevie, rovnako ako nevedia o mne. Merlin, Malfoy, pochop... on má sotva päť... vyrastal na tomto odpornom mieste, nepozná nič iné len steny tohto skurveného panstva. Chcem našu krajinu zachrániť hlavne kvôli nemu a kvôli deťom jeho generácie. Deťom, ktoré rastú vo vojne a nikdy ani len neokúsili chuť mieru a pravého šťastia.“

Draco sedel ako skamenený, nikdy nepomyslel na vojnové deti. Deti, ktoré za svoj krátky život nezažili nič z toho, čo tu bolo pred vojnou. „Dostaneme ho odtiaľto. To ti prisahám.“

Potter sa usmial – úprimne a čisto. „Si ako záchrana z nebies, Malfoy. Celý čas som bol bezmocný. No teraz, ak sa ti ho podarí vyslobodiť, môžem konečne zorganizovať svoj plán.“

„Prečo mi tak veľmi dôveruješ, Potter?“

Potter sa postavil a strčil si ruky do vreciek. „Pretože vidím a cítim, že si to práve ty, na koho som toľko čakal. Čakal som na niekoho so zdravým rozumom. Na niekoho, kto sa nebojí vzoprieť a riskovať. Je len celkom ironické, že osud na túto cestu zviedol práve nás dvoch.“

Draco sa mu pozrel s úškrnom do očí. „Nie sme v tom len my dvaja. Máme spojenca.“

Potter prekvapene zodvihol obočie. „Spojenca? Dúfam, že dôveryhodného?“

Draco len prikývol. „Ver mi, pokojne by som mu zdôveril vlastný život, Potty.“

„Severus,“ skonštatoval a vyzeralo, že mu poriadne odľahlo. „Povedal si mu o mne, však?“

„Áno...“

„Predpokladám, že si natoľko inteligentný a povedal si mu to tak, aby ťa Voldy neodhalil.“

Voldy?“ spýtal sa s úsmevom.

Potter len pokrčil ramenami a zaškeril sa.

„Môžem ťa uistiť, že som mu to oznámil, čo najnenápadnejším spôsobom. Predpokladám, že vieš, že je verný tvojej strane.“

Potter sa postavil a prešiel k oknu. „Samozrejme, že viem. Bol mojim cvičiteľom, radcom a tajným spolubojovníkom v mnohých bojoch, ktoré sme viedli pred tým rozhodujúcim.“

„Vidím, že po mojom odchode z Rokfortu sa toho veľa zmenilo i vo vzťahoch.“

Potter naďalej zamyslene hľadel z okna. „To áno, zmenilo sa všetko. Len málo vecí ostalo rovnakými.“

Keď pred večerou opúšťal Potterovu komnatu, cítil sa dobre. Merlin, začínal mať skutočnú nádej na lepšie časy! Veci sa dali do pohybu. Potter konečne ukázal, že nie je flegmatický šialenec, ale že je stále ten vodca a hrdina, ktorý viedol mnoho bojov proti armáde Temného pána. Nerád si to priznával, ale k tomu mužovi začínal pociťovať sympatie a predovšetkým prirodzený rešpekt.

bez-nazvu.jpg

bez-nazvu.png

 

Miniaplikace

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Vianoce

(Cassia, 25. 12. 2015 13:43)

Prajem všetkým krásne sviatky a veeeľa darčekov:)

Veselé Vianoce

(Helena, 24. 12. 2015 12:43)

PRAJEM VŠETKÝM VESELÉ VIANOCE PLNÉ LÁSKY!!!

Senzácia

(Annabelle, 23. 12. 2015 16:08)

Veľmi pekná kapitola. Všetko dáva zmysel a nikdy sa v tvojich poviedkach nestrácam. Tak pekne, priehľadne a napínavo vie len málokto písať. Teším sa na ďalšiu.

Zaujímavé

(Vivien, 21. 12. 2015 16:29)

Máš to úžasne zaujímavé, ale máš to trošku nedomyslené. Ako si Severus môže byť istý, že neboli odpočúvaný? Podľa mňa Voldemort je určite oveľa prefíkanejší a, že má aj iné ochrany a má nejaké pomôcky, ktoré by ho upozornili na to, že Draco to niekomu povedal. Alebo teraz mi napadla, že čo keď Voldemort najal Severusa a povedal mu, aby išiel za Dracom a tváril sa, že mu na všetkom záleží, že chce tú hrôzu zastaviť ale napr. klamal Dracovy, keď povedal, že izba je zapezpečená aj keď nebola, alebo mal pri sebe nejaký kúzelný predmet, z ktorého Voldemort počuje o čom sa rozprávajú alebo jednoducho po ich rozhovore zabehne Severus k Voldemortovy a povie mu o čom sa rozprávali? Inak sa už nemôžem dočkať ďalšej kapitolky. :)

Nádhera

(Cassia, 19. 12. 2015 15:58)

Úžasné ako vždy. Nečakaná zápletka, som strašne zvedavá na...všetko. Teším sa na pokračovanie. Dúfam, že kapitola príde čoskoro.:)

Nádherná poviedka...

(Helena, 17. 12. 2015 14:06)

Nádherné pokračovanie. Super od začiatku až do konca. Dúfam, že Draco a Severus vyslobodia Teddyho a potom aj jeho. Teším sa na ďalšiu kapitolu.

....

(Kilia Ice , 17. 12. 2015 8:14)

Nádhera.... Je to úžasné ako aj iné tvoje poviedky. Poviem ti, že zo začiatku som bola na pochybách či sa mi to bude páčiť, ale po tomto už nepochybujem a dychtivo čakám na pokračovanie :D