Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


8. kapitola - Spomienky

4. 4. 2016

 

A práve vtedy spomienke sčernela. Draco mal v pláne mysľomisu po tom, čo práve videl opustiť, no keď zbadal záblesk ďalšej spomienky nedokázal to; zvedavosť mu to nedovolila. Spomienka, ktorej bol práve svedkom bola taká... nuž nereálna. Nikdy by niečomu takému neuveril, ak by to však nevidel na vlastné oči. To čo bolo medzi Harrym a Severusom cítiť bolo skrátka neopísateľné. Navyše svojho krstného skutočne vôbec nespoznával. Veď Potter bol v tej dobe jeho študentom, v tej spomienke mohol mať tak šestnásť i keď vyzeral vďaka svojej vypracovanej postave staršie, no aj tak...

Jeho myšlienkové pochody prerušila ďalšia spomienka. Draco nemal tušenia, kde to Severus je. Stál na úzkej chodbe, od schodov po ňom kričal nejaký hlas. Draco sa pozrel bližšie a zbadal, že je to obraz starej ženy. Musela to byť Walburga Blacková a keď uvidel nad dverami veľký erb rodiny Blackov, bolo mu jasné, že sa nachádzajú v jednom z ich domov.

„Sklapni ženská stará! Nikoho tvoje výlevy nezaujímajú,“ vrčal Severus, pokladajúc si koženú tašku pred schody.

„Špinavý zradca, polovičný, kiež by sa Temný pán dozvedel, čo za zradcu má vo svojich radoch. Fuj, v mojom dome sú len samí...“ hundrala stále, no Draco jej hlas už nevnímal, keď napäto kráčal za Severusom, ktorý prešiel dlhou chodbou. Otvoril dvere na jej konci a vstúpil do veľkej, no pomerne ošarpanej kuchyne.

Pripravil si čaj a s teplou šálkou sa usadil za stôl. Draco sa stále obzeral po kuchyni a premýšľal, čo tu Severus robí.

„Nie, Alastor, chcem mať najmenej päť mužov u Munga a desať v Šikmej!“ započul hlas z chodby, Draco sa narovnal, ten hlas poznal - Harry.

Severus tiež zodvihol hlavu od šálky a pozeral na zatvorené dvere, zrejme čakajúc, že sa čo nevidiac otvoria.

„Veliteľ, môžem si vziať Tonksovú na obhliadku Rokvillu?“ spýtal sa hlas, ktorý Draco nepoznal.

„To určite nie. Tonksová ostáva v bezpečí s Teddym. Vezmeš si Billa, prehľadajte každý obchod. Uzavrite všetky tajné tunely, ktoré vedú na Rokfort,“ pokračoval v rozkazovaní Harry. „Choďte!“

Dvere sa zrazu otvorili a do kuchyne vstúpil Harry. Toto už bol rozhodne starší Harry. Celkom určite osemnásťročný. Bol vyšší než v tej predošlej spomienke. Na sebe mal zelený habit so znakom Rádu Blesku na ľavej strane hrude. Vlasy mal sčesané do boku, akoby ofúkané vetrom. Ešte nosil okuliare, zelené oči za sklíčkami mu zaiskrili, keď zbadali Severusa.

Severus mu kývol na pozdrav a Harry sa usadil oproti nemu. „Si v pohode, Sev?“ spýtal sa ho Harry, zamračene.

„Áno, Potter, som,“ odvetil mu Severus stroho. „A ty?“

„Madam Pomfreyová sa o mňa postarala. Vieš, nie každý je taký tvrdohlavý ako ty, že sa nenechá ošetriť po takom boji,“ riekol Harry s úškrnom.

„Och, Walburga, rád vás opäť vidím,“ ozval sa tlmený hlas, zrejme opäť z chodby. „Aj by som vás ponúkol citrónovým cukríkom, no žiaľ, vzhľadom na okolnosti, to zrejme nie je možné.“

„Vy jeden starý...“

Harry si zahryzol do pery, keď hrozilo, že vybuchne smiechom. Severusove kútiky úst sa tak isto zodvihli do nepatrného úsmevu.

Dvere sa opäť raz otvorili a Draco prekvapene hľadel na Albusa Dumbledora. Pôsobil vyčerpane, no bol to on – jeho bývalý riaditeľ. Keď sa dozvedel o jeho smrti nechcel tomu veriť; Dumbledora vždy vnímal ako niekoho, kto ich všetkých prežije, ako niekoho mocného, koho nik nedokáže zabiť, no opak bol pravdou. Ako ho už Harry informoval, Dumbledore zahynul počas poslednej bitky.

„Aký krásny večer,“ prehovoril s úsmevom. „Dovolil som si dať menšiu prechádzku pod mesiacom a nikdy ma neprestane udivovať, aká pôvabná a krásna je večerná obloha, nemyslíš, Severus?“ pozrel naňho riaditeľ spýtavo a prútikom privolal šálku pre seba aj Harryho.

Severus naňho prižmúril oči a vrhol zlostný pohľad na Harryho, ktorý si zase hryzol do pery, aby zadržal smiech.

„Albus, neprišli sme sem tárať o večernej oblohe!“ zavrčal Severus a podráždene si odpil čaju.

Dumbledore mu venoval úsmev a láskavo vzhliadol na Harryho, ktorého tvár bola už celkom vážna.

Harryho zelené oči hľadeli do Dumbledorových, keď prehovoril: „Chcel som sa s vami stretnúť kvôli istému podozreniu, ktoré som nadobudol,“ začal Harry. „Myslím, že Voldemort sa chystá napadnúť Rokfort v najbližších dňoch či dokonca hodinách.“

Riaditeľ sa zamračil a veselosť ho náhle opustila. „Na základe čoho máš také domnienky, chlapče môj?“ spýtal sa ho s hlbokými starosťami vpísanými v tvári.

Harry si povzdychol a pozrel na Severusa, ktorý mu pohľad opätoval. „Stiahol som svoje oklumenčné obrany.“

Severus naňho zlostne prižmúril oči. „Čo si spravil?!“

„A čo som mal robiť, Severus? Nepovolal ťa už týždeň! To je veľmi dlhá doba bez nedostatku informácií. Musíme byť informovaní neustále!“

„Dobre vieš, aké je to pre teba nebezpečné!“ vrčal Severus, nazúrene ho prepaľujúc očami.

„No tak, Severus, upokoj sa,“ snažil sa ho uchlácholiť Dumbledore, no Severus akoby ho vôbec nevnímal.

Draco dosť dobre nerozumel tomu, prečo je jeho krstný taký naštvaný, no naďalej stál pri stole, pozorne ich sledujúc.

„Alebo si už zabudol, čo sa stalo naposledy?!“ Severus sa nahol cez stôl k Harrymu a rukami sa zaprel o stôl. Pôsobil vážne hrozivo.

Harry mu vzdorovito pohľad oplácal. „Akoby som na to dopekla mohol zabudnúť?! Skrátka som to musel risknúť! A vidíš, som v pohode, nič mi nie je! Nezistil, že som v jeho hlave.“

Riaditeľ ich zamyslene pozoroval. A Draco tiež. Bolo to tam stále. To čo videl medzi nimi v tej prvej spomienke, to čo medzi nimi rovnako videl i v súčasnosti – tá starosť, ochranárstvo, vášeň...

„No tak, chlapci!“ zvýšil riaditeľ hlas, načo obaja zmĺkli a Severus sa posadil na stoličku, neustále pozerajúc Harrymu do očí. „Myslím, že máme na programe iné... veci.“

Harry odtrhol pohľad od Severusa a napäto sa pozrel na Dumbledora. Draco zachytil ako Severus mierne zbledol, no jeho tvár ostávala kamenná. Naraz sa atmosféra v celej miestnosti zdala priveľmi hustá a chladná. Akoby všetci traja veľmi dobre vedeli, o čom sa idú zhovárať.

Harry sa vyrovnal a tvrdým hlasom prehovoril: „Len do toho, riaditeľ, nie som z cukru.“

Starý riaditeľ sa nešťastne pousmial a v očiach sa mu zaleskol smútok. Draco sa posadil na voľnú stoličku pri stole, pretože mal pocit, že nohy ho napnutím už neudržia. Pozorne si premeriaval ich tváre a žalúdkom sa mu šíril ozaj nepríjemný pocit, ktorý mu sťahoval vnútornosti a obaľoval ich ľadom. Severus chladne hľadel na neurčitý bod, no Draco v jeho tvári dokázal zachytiť to napätie.

„Viem, že ťa Severus už informoval o tom rituály, ktorý budeme musieť vykonať. A keďže máš podozrenie, že útok na Rokfort sa môže udiať v najbližších hodinách či dňoch, je nepochybne veľmi dôležité, aby som ti podrobne oznámil priebeh oného rituály a následné zabitie Voldemortovej duše, ktorá sídli v tvojom tele.“

„Rozumiem,“ prikývol Harry.

Severus konečne vzhliadol na riaditeľa s miernou zvedavosťou vpísanou v očiach. Zrejme v tej dobe ani on netušil, ako bude celý ten rituál prebiehať.

Riaditeľ si rýchlo odpil z dymiaceho čaju a napravil si na nose polmesiačikové okuliare. „Nuž, nebudem to tu nejako obšírne rozoberať,“ začal riaditeľ, akoby to chcel mať čo najrýchlejšie za sebou. Z vrecka si vytiahol nejaké dokumenty, ktoré vyzerali veľmi staro. Položil ich na stôl a vzhliadol na Harryho. „V prvom rade je potrebné zhromaždiť prísady, ktorých zoznam je podrobne vypísaný v týchto papieroch. Vlastne je tu celý postup, čo nás teraz nemusí zaujímať. V prvom rade ide o to, že rituál si vyžaduje tvoju krv, Harry. Voldemort z nej povstal, tvoja krv je preňho životná tekutina, bez ktorej by už viac nebol čarodejníkom a bez ktorej by sa jeho telesná schránka rozsypala a zmenila v popol. Vďaka tomu rituálu a tvojej krvi vznikne magická sila, ktorá neželaného nositeľa tvojej krvi celkom vysaje. Po skončení rituálu vo Voldemortovej telesnej schránke neostane ani kvapka krvi, čo znamená, že sa jeho telo rozpadne a jeho moc zanikne. No aj naďalej by žil ako duša a bolo by tu pretrvávajúce riziko, že opäť povstane. A keďže v tebe žije kus jeho duše, povstal by skrz teba, môj drahý chlapče.“

Harry prikývol, pozerajúc do svojej šálky.

„Preto je nutné vykonať i obrad Animae Mortuorum a to Dýkou života, o ktorej ti už Severus rozprával.“

„Myslím, že by bolo vhodné, ak by si nás láskavo informoval, koľko Harryho krvi bude potrebnej na vykonanie toho rituálu,“ vzhliadol naňho Severus so zlovestným zábleskom v očiach.

Riaditeľ si unavene pretrel čelo. „Počas rituálu sa musí odobrať dva litre čerstvej krvi a to naraz.“

Draco mal pocit akoby ho niekto oblial studenou vodou. Dva litre?!

„Och,“ povzdychol si Harry mierne prekvapene.

Severus zovrel ruky v päsť a div neškrípal zubami, ako zatínal čeľusť. „Albus...“ zasyčal.

„Ja viem, že je to smrteľná strata, no budeme mať k dispozícii dokrvovacie elixíry, tie najsilnejšie, preto som ti ich prikázal pripraviť, Severus. Ihneď ich Harrymu aplikujeme do tela.“

„Fajn, povedzme, že túto fázu by som prežil,“ ozval sa Harry pevným hlasom. „Čo tá dýka? Ako funguje ten obrad Animae Mortuorum?“

Dumbledorova tvár zrazu vyzerala v slabom svetle omnoho staršie. „Dýka slúži na zabitie parazitickej duše; podľa starovekých spisov, parazitické duše sídlia v pravej polovici hrudníka, teda niekoľko centimetrov od srdca.“

„Podľa starovekých spisov!“ vybuchol Severus. „Čo to tu táraš? Chceš, aby sme Harrymu tú prekliatu dýku zapichli len kúsok od srdca, lebo to hovoria nejaké staré spisy!“

„Severus, môžem ťa uistiť, že mám všetko podrobne naštudované. Parazitická duša skutočne sídli na onom mieste, nie je to len nejaký výstrel na slepo. Nikdy by som Harryho život neohrozil takým spôsobom.“

„Nedovolím to!“ Severus sa zrazu prudko postavil a treskol do stola.

„Severus,“ zašepkal Harry a pohľadom ho prosil, aby sa upokojil; potom pozrel na Dumbledora a spýtal sa: „Takže je potrebné, aby mi oná dýka bola zabodnutá do pravej polovice hrudníka, správne?“

„Áno, chlapče môj,“ prikývol Dumbledore a ruka, v ktorej zvieral šálku, sa mu slabo triasla.

„Povedal si, že ten rituál a aj to šaškovania s dýkou prežije! Aká myslíš, že je šanca, že prežije dvojlitrovú stratu krvi a potom zabodnutie dýkou priamo do pľúc! Oklamal si ma!“ kričal Severus a Draco ho hádam takého nazúreného ešte nikdy v živote nevidel.

Draco mal sám pocit, že nemôže dýchať po tom, čo sa práve dozvedel. Severus a Harry ho už informovali o tom slávnom rituály aj o tej dýke, no nikdy by mu nenapadlo, že to bude vyzerať takto. Srdce sa mu stiahlo bolesťou, pretože vedel, že toto všetko budú musieť spraviť, aby zabili Temného kráľa.

„Je to v poriadku, Severus, mám šancu prežiť,“ ozval sa Harry potichu, hľadiac na rozzúreného Severusa.

„Nič nie je v poriadku, Potter! Tento starý blázon ťa chce obetovať! Nie si žiaden obetný baránok! Toto sa nikdy nestane, Albus, nikdy!“

Harry si povzdychol a neoblomne mu hľadel do očí. „Severus, o tom ty nerozhoduješ. Tento rituál je potrebný na zabitie toho skurvenca! Ako myslíš, že mi je, keď viem, že len vďaka mne to monštrum dýcha a má moc?! Ako myslíš, že mi je, keď sa každé ráno budím s myšlienkou, že kus jeho odpornej duše je vo mne? Radšej zomriem pri tom rituály, než by som žil aj naďalej s týmto všetkým!“

Draco zistil, že zadržuje dych a len šokovane sledoval spomienku, ktorú zrejme nikdy vidieť nemal.

Severus sa im otočil chrbtom a hľadel cez okno do tmavej ulice, osvetlenej pouličnými lampičkami. Mlčal.

Dumbledore sa načiahol a krátko stisol Harryho ruku. „Nemaj strach, chlapče zlatý, všetko dobre dopadne.“

Harry mu venoval slabý úsmev a prehovoril: „Takže to znamená, že keď vypukne záverečný boj, nebudem môcť bojovať, však?“

Dumbledore prikývol. „Áno, budeš mať tú najdôležitejšiu misiu.“

Severus sa prudko otočil a Draco mal pocit, že každú chvíľu Dumbledora prekľaje. „To vskutku, áno! Budeme ho zatiaľ rituálne vraždiť!“

Dumbledore naňho skľúčene hľadel, no nakoniec sa postavil a jemne zovrel Harryho rameno. „Myslím, že by sme si mali všetci dobre odpočinúť. Severus, môžem sa na teba spoľahnúť, že Harryho dopravíš do Rokfortu a dohliadneš, aby sa dostal do chrabromilských spální?“

Severus sa naňho ani len nepozrel. „Samozrejme,“ odvetil chladne.

Dumbledore utrápene prikývol a pustil Harryho rameno. „Dobrú noc, chlapci. Neponocujte dlho.“

„Aj vám dobrú noc, pane,“ zaželal mu Harry a sledoval, ako riaditeľ mizne v zelených plameňoch.

Severus bol už opäť otočený k oknu a Draco mu nemohol vidieť do tváre.

„Prežijem to, Severus. Vieš, že mám vždy pekelné šťastie,“ rozprával Harry potichu, hľadiac na jeho chrbát.

„A prečo si myslíš, že ma zaujíma či prežiješ, Potter?“ spýtal sa Severus kruto.

Harry sa unavene oprel o operadlo stoličky a odvetil: „Prečo si zase takýto? Prečo aspoň raz nemôžeš priznať, že máš o mňa strach? Pretože ja viem, že máš! Po tom všetkom ma neoklameš, Severus... prežili sme si toho toľko a viem, že toto je len tvoj obranný mechanizmus. Nik ťa nepozná lepšie ako ja.“

Severus si odfrkol a stále tvrdohlavo pozeral z okna.

Harry si povzdychol. „Možno už zajtra Voldemort zaútočí, možno už zajtra budem musieť podstúpiť ten rituál...“ rozprával Harry a Draco si všimol, ako si začal šúchať jazvu. „Nemôžeme... nemôžeme skrátka viesť normálny rozhovor, tak ako zvyčajne? Musíš byť zase taký-? Ach...“ zastonal zrazu a oboma rukami si zovrel čelo. Pevne stisol oči a tvár sa mu skrivila bolesťou.

Severus sa v momente otočil a Draco ani nestihol zaregistrovať, kedy sa pri ňom objavil. „Čo sa deje, Harry?“ spýtal sa už celkom iným tónom hlasu, než ktorý doteraz používal.

Harry sa zrútil zo stoličky na chladnú zem a Severus kľačal pri ňom, pevne ho držiac za ramená, aby si náhodou neublížil. Harryho zelené oči boli neprítomné. Akoby bol Harry mentálne úplne inde a vtedy Dracovi došlo, že práve toto musí byť tá spomienka, v ktorej Voldemort Harrymu oznámil, že uväznil Grangerovú a Weasleyho. A ak si Draco správne pamätal to, čo mu Severus povedal, tak čoskoro mu Severus pôjde po elixír na tlmenie bolesti a Harry za tú dobu zdúchne priamo do Voldemortovej náruče.

Harrymu sa začali chvieť pery a oči sa mu naplnili slzami. Tvár mu tak zbledla akoby z neho niekto vysal všetku krv.

„Harry?“ Severus vyzeral ozaj znepokojene a Draco sa mu pri pohľade na Harryho vôbec nečudoval.

Ten podivný neprítomný závoj z Harryho očí zmizol a Harry ich pevne stisol. „Mo-hol... mohol by si mi priniesť elixír proti bolesti?“ spýtal sa ho Harry zachrípnuto a očividne sa veľmi usiloval zahnať slzy, ktoré mu neustále zaplavovali oči.

Severus ho zamračene sledoval. „Iste...“ Už sa chystal postaviť, keď ho Harry zadržal a silno ho objal. Severus chvíľu zmätene stuhol, no objatie mu opätoval a pevne ho stisol. Harry sa triasol akoby sa v celej miestnosti zrazu výrazne ochladilo.

„Harry, čo sa stalo?“ spýtal sa Severus a jeho hlas bol tak neprirodzene tichý.

Harry mu chvíľu neodpovedal a Draco videl, ako si vychutnáva toto ich objatie akoby malo byť posledným. Nakoniec sa od neho odtiahol a bolo vidieť, že sa snaží nasilu usmiať. „Nič... ja... poviem ti, keď mi prinesieš ten elixír... vážne to hrozne bolí,“ zachrapčal.

Severus si ho chvíľu podozrievavo premeriaval. Nakoniec sa postavil so slovami: „Hneď som pri tebe.“ A Draco bol nútený ho nasledovať späť na chodbu. Mal chuť kričať na Severusa nech sa za Harrym okamžite vráti, no vedel, že by to bolo zbytočné; bola to iba spomienka, ktorú nemohol nijakým spôsobom zmeniť. Prišli až ku vchodovým dverám, kde si Severus zanechal koženú tašku, v ktorej sa chvíľu prehraboval až nakoniec vytiahol malý flakón. Rezko sa otočil a vrátil sa do kuchyne, ktorá bola prázdna.

Draco vedel, že bude prázdna, no stále dúfal, že tu Harry bude...

Severus stuhol, Draco videl v jeho očiach poznanie, ktoré ho v tom momente zasiahlo. Sklenený flakón mu vypadol z ruky a hlasito sa rozbil o dlážku. „Harry?“ spýtal sa zachrípnuto a začal kuchyňu zbesilo prehľadávať. „Harry!“ jeho krik sa rozľahol prázdnym domom.

Draco ho nešťastne sledoval, ako prehľadáva každú jednu miestnosť, každú jednu štrbinu, no Harry samozrejme nikde nebol. Severus sa neveriacky vrátil do kuchyne a rukou sa pevne podoprel o stôl.

„Severus?“ ozvalo sa z krbu, v ktorom naraz zahoreli zelené plamene. „Severus si tam ešte s Harrym?“ spýtal sa známy hlas, no Severus sa očividne nevedel prinúť k slovu.

Hlava z krbu, trochu vykukla. „Och, si... Minerva mi práve oznámila, že počas našej dnešnej misie, zmizli z Rokvillu dvaja študenti.

„Grangerová a Weasley,“ zašepkal si Severus pre seba a pevne stisol operadlo stoličky.

„Bola to slečna Grangerová a pán Weasley, mal by si to Harrymu povedať. Dohliadni, aby zachoval chladnú hlavu, všetko to vyriešime...“

„On je preč,“ šepol Severus, no Dumbledore ho isto nemohol počuť.

„Hovoril si niečo?“ spýtala sa vykúkajúca Dumbledorova hlava.

Severus prvýkrát pozrel do krbu. Urobil pár krokov k nemu a zopakoval: „On je preč, Albus... je preč...“

A stými slovami spomienku zahalil černastý hustý dym, ktorý sa vzápätí vyformoval do ďalšej spomienky. Bol to ten typ spomienky, ktorú rozhodne vidieť nechcel, no natoľko ho obalila hrôza, že nedokázal spomienku opustiť a len zmeravene stál a pozoroval scénku pred sebou.

Nachádzal sa vo veľkej miestnosti. Steny boli tmavé a nebol tu takmer žiaden nábytok, okrem veľkého Temného znamenia namaľovaného na plátne a zarámovaného nad masívnou stolicou, ktorá stála v čele miestnosti. Desiatka ľudí odetých v čiernych smrťožrútskych plášťoch stála zoradená pred stolicou, na ktorej sedel Temná pán. Jeho hrôzostrašný smiech sa ozýval celou sálou. Bol to smiech víťazstva.

Severus stál vpredu, hneď vedľa Dracovho otca. Och, Merlin, jeho otec sa rovnako smial, chladne hľadiac na zviazaného Harryho, ktorý ležal pri Voldemortových nohách a na drevenú podlahu vykašliaval krv. Draco si všimol, že jeho zelený habit, ležal obhorený neďaleko neho. Harry mal bielu rokfortskú košeľu, ktorá bola celá dotrhaná a zakrvavená. Vlasy mal krvou zlepené na čele a jazvu mal tak zanietenú, že mu svietila i skrz ofinu. Ruky mal zviazané pred sebou tak pevne, až sa mu železo zarývalo do pokožky, ktorá slabo krvácala. Bol prevalený na boku a dusil sa krvou. Celkom očividne ho už nejakú tú chvíľu mučili.

Draco pohotovo vzhliadol na Severusa, ktorý sa pozeral priamo pred seba tak, aby nevidel na Harryho. Jeho tvár bola ako vytesaná z mramoru, no kto by sa pozrel ozaj blízko, všimol by si, že ho oči celkom prezrádzali. Čierne studnice boli zhrozené, vystrašené a Draco priam cítil ako úpenlivo zvažuje všetky možnosti, ako z tejto šlamastiky Harryho dostať. Draco sa ako v mrákotách priblížil k Harrymu, keď si pod nohami všimol prútik prelomený na dve polovice – Harryho prútik, nepochybne. Kúsok od neho ležali jeho prasknuté okuliare.

Voldemort sa postavil a medzi prstami si spokojne pretáčal dlhý prútik.

„Harry, Harry... aký hlúpy len si,“ zasyčal posmešne a červenými očami sledoval ešte stále dusiaceho sa Harryho. Voldemort si stúpol nad Harryho a namieril naňho prútikom. „Crucio,“ zasyčal, načo sa Harry napäl a zatlačil si tvár o podlahu, zadržujúc stony.

Voldemort ho spokojne sledoval a bez toho, aby prerušil cruciatus, vzhliadol na svojich smrťožrútov. „Spoločne sme to dokázali! Po tomto nám svet bude ležať pri nohách!“

Smrťožrúti začali volať chváli na svojho pána, no Draco ich nepočúval, len zhrozene sledoval Harryho, ktorý ešte stále trpel pod mučiacou kliatbou a ešte stále sa dusil krvou, ktorú vykašliaval na podlahu.

Voldemort do Harryho kopol a zrušil cruciatus. „Ešte stále si myslíš, že v láske je sila? Stále veríš tým hlúpostiam, čo ti natáral ten starý senilný Dumbledore? Práve tá láska ťa zabila, Harry. Láska k tvojim priateľom... čo máš z toho, že som ich pustil, keď aj tak zomrú medzi prvými, hneď ako sa ujmem vlády?“

Voldemort švihol prútikom, načo sa Harryho telo prevalilo na chrbát. Harry bolestne zaťal čeľusť, no nevyšiel z neho ani jediný ston. Jeho bolesťou zahalené zelené oči v sebe skrývali vzdor a silu. Pevne Voldemortovi hľadel do očí a na zakrvavených perách sa mu objavil úsmev. „Si... úbo-hý,“ zachrapčal.

Hneď na to sa mu pravá ruka, ktorá ostávala zviazaná, vylomila do neprirodzeného uhlu, miestnosťou sa ozvalo hlasité chrupnutie. Harrymu z hrdla unikol slabý výkrik, no pery sa mu ihneď vyformovali do úsmevu, ktorý očividne Voldemorta poriadne provokoval.

„Môj pane! Mohla by som aj ja? Prosíííím,“ ozval sa ženský škrekľavý hlas.

Voldemort sa pobavene zasmial. „Och, Bella, iste, poď sa pobaviť.“

Draco zhrozene sledoval svoju tetu, ktorá sa vynorila zo skupinky a celá natešená začala poskakovať pred Harrym.

„Naše bábo, Harry!“ vyšpúlila peru a naklonila sa k bezvládnemu Harrymu.

„Pove-dz, Tom... aký zú-falý musíš byť, keď máš vo svo-jich radoch nie-koho na jej úrovni?“ zasmial sa Harry dusivo.

Draco tomu vážne nerozumel. Ako to Harry robil? Bol zmučený k smrti, no stále dokázal vzdorovať; nuž nemal by byť prekvapený, potom čo zažil na panstve Temného kráľa, keď robil Harrymu liečiteľa, no aj tak to bolo obdivuhodné.

Voldemort sa usadil na svoju stolicu a sledoval ho. „Veď teba to prejde, Harry. Už čoskoro ma budeš prosiť o smrť.“

Bellatrix ho surovo schmatla za krk a mierila naňho prútikom. „Čo si to dovoľuješ, ty malá kopa sračiek?“ zaškriekala šialene a zrejme naňho plánovala uvrhnúť nejakú kliatbu, keď si to zrazu rozmyslela. Schovala si prútik za čižmu a vytiahla dlhý ostrý nôž. „Budeš zomierať poriadne dlho, maličký úbožiačik,“ riekla sladko a začala mu špičkou ostrého noža prechádzať po krku, zanechávajúc mu tam tenké ranky. Prešla ním až ku košeli, ktorú mu nožom roztrhala a okamžite mu hlboko rezla do hrude.

Harry si zahryzol do pery a chladne ju sledoval. „Čo je pra-vda na tom, drahá Bellatrix... že si v Azka-bane šu-kala a faj-čila strá-žnikov, aby si-“

Bellatrix pohotovo zodvihla prútik a vyštekla: „Crucio!“ Skôr než Harry stihol dopovedať, čo začal. „TY ODPORNÝ ZASRAN! ZABIJEM ŤA!“ hučala ako zmyslov zbavená a počas toho, ako ho mučila cruciom, ho nožnom surovo bodla pod hrudník a nôž, ktorý bol stále zabodnutý v Harrym, ťahala smerom k jeho bruchu. „SKAPEŠ! SKAPEŠ!“

Harrymu z úst vytiekol nový prúd krvi, oči sa mu zaliali slzami. Rez mu siahal od hrude až po brucho a krvácal. A ak by neležal na chrbte, zrejme by sa mu z tela vyliali vnútornosti.

Bellatrix bola zrazu od Harryho odhodená kúzlom. Voldemort na ňu nazúrene hľadel. „Kto ti dovolil ho bodnúť?!“ zakričal zlostne. Ukončil cruciatus, ktorý bol na Harryho uvalený a miesto toho ho použil na Bellatrix, ktorá kričala na zemi, kúsok od Harryho.

Nenávidel ju, tak veľmi ju nenávidel. Jeho špinavá rodina! Hanbil sa za svoju rodinu – za svojho skurveného smrťožrútskeho fotra, za svoju skurvenú šialenú tetu. Nenávidel ich!

Bellatrix sa roztrasene postavila, keď ju jej pán domučil a zahanbene si stúpla dozadu. Dracovi stekala po líci slza, keď sledoval chrčiaceho Harryho, vôkol ktorého sa rozlievalo hádam celé more jeho vlastnej krvi. Harry sa sípavo nadychoval, modrasté pery sa mu chveli, opatrne pootočil hlavu k smrťožrútom, očami vyhľadal Severusa, ktorý akoby jeho pohľad vycítil a opätoval mu ho.

„Poďakujte sa Belle! Kvôli nej vám nedovolím sa s naším Spasiteľom pohrať!“ kričal Voldemort.

Harry a Severus na seba ešte stále hľadeli, celkom nevšímaní Voldemortom. Draco si kľakol k Harrymu a jasne mohol v jeho očiach vidieť nemú prosbu o odpustenie. Severusove oči mu pripomínali pohľad raneného zvieraťa. Ich zrakový kontakt trval len stotinu sekundy, no Dracovi pripadalo akoby to trvalo omnoho dlhšie.

Voldemort zrazu kľačal pri Harrym a spokojne sa usmieval. „Tak, Harry, povedz nám, aké je to zomierať takto pomaly a v bolestiach, pred očami tvojich nepriateľov?“

Harry k nemu s ťažkosťami natočil hlavu, z úst mu vytieklo niekoľko nových pramienkov karmínovej krvi. Pevne hľadel do Voldemortových očí, keď zrazu zodvihol spútané ruky a tou nezlomenou sa chytil Voldemortovho goliera a vytiahol sa k nemu tak, aby mu mohol do ucha pošepkať: „Nemô-žeš ma za-biť,“ zachrapčal potichu priamo do Voldemortovho ucha, neexistovala šanca, že by ich mohol niekto počuť.

Pustil sa jeho golieru a klesol na dlážku s úsmevom na perách, neustále hľadiac do Voldemortových šarlátových očí. Voldemort naňho spokojne pozeral a nahol sa teraz pre zmenu on k nemu. Chytil ho za zakrvavenú čeľusť a pošepol: „Och, to máš pravdu, Harry. No oni,“ vzhliadol na smrťožrútov, „a zvyšok sveta to vedieť nemusí. Pre nich všetkých mŕtvy budeš, o to sa postarám,“ dokončil s krutým úsmevom.

Harrymu sa na malý moment v očiach mihol strach, no stále na Voldemorta tvrdo hľadel. „Poje-baný par-chant,“ dostal zo seba chrapľavo.

„Zbohom, Harry Potter,“ prehovoril Voldemort už nahlas tak, aby ho bolo poriadne počuť a stále kľačiac pri Harrym, mu zapichol prútik do krku a vrhol naňho neverbálne kúzlo.

Harryho telo náhle stuhlo, jeho oči sa zavreli a z úst mu vyšiel posledný chraptivý výdych až celkom ochabol.  

Bol mŕtvy! BOL MŔTVY?! Čo to kurva malo byť? Draco potriasol hlavou. Bol predsa v mysľomisy Severusa Snapea. Harry bol celkom zdravý a živý v Severusovej komnate. Toto bola len spomienka! Nemohol byť mŕtvy! A potom Dracovi napadlo, že naňho Voldemort musel použiť nejaké kúzlo, ktoré spôsobilo, že ho okolie vnímalo ako mŕtveho, no v skutočnosti žil. Takže takto prekabátil svojich smrťožrútov i celý svet.

Draco pozrel po Severusovi, ktorý neveriacky hľadel na Harryho telo. Nohy sa mu slabo triasli a Draco si chvíľu myslel, že sa rozbehne k Harrymu.

„HARRY POTTER JE MŔTVY! Oznámte to svetu! Hrdina svetla je navždy preč! Toto je naše víťazstvo! Už nám nič nestojí v ceste!“ kričal Voldemort, no Draco dokázal vnímať len Severusovu nemú hrôzu a svoju vlastnú hrôzu, keď videl Harryho v takom stave, zmučeného a na pohľad mŕtveho.

„Bežte smrťožrúti! Ničte! Zabíjajte! Búrajte! A vykrikujte, že ich hrdina padol!“

A na to sa smrťožrúti s víťazoslávnymi pokrikmi začali premiestňovať. Draco videl, že Severus stojí na svojom mieste ako zamrznutý.

Voldemort sa k nemu otočil a spokojne zamľaskal. „A ty Severus, nezabudni informovať Dumbledora. Povedz mu, že jeho hrdina je mŕtvy! Bež, Severus!“

Spomienka ho zrazu presunula do Severusových komnát.

Severus stál na mieste a s neuveriteľnou bolesťou v očiach hľadel pred seba. Draco si veľmi dobre vedel predstaviť, akú bolesť musel zažívať. Nebol slepý ani hlúpy, vedel, že mal Severus Harryho prinajmenšom rád, aj keď mu to zrejme nikdy nepovedal.

Zrazu započul trieštenie skla. Obzrel sa a zbadal ako Severus zhodil zo stola porcelánovú čajovú súpravu. Ako ďalšie si to odniesli knihy, z konferenčného stolíka, ktoré jedným ťahom rozzúrene šmaril na zem. Prevrátil stôl tak zúrivo až sa mu ulomila jedna nôžka. A potom v tom ničení zastal. Draco nechápavo hľadel na miesto, na ktoré sa Severus pozeral. Jeho pohľad mieril na gauč, ktorý stál pred krbom. Severus k nemu podišiel a roztrasenou rukou z neho vzal červený štrikovaný sveter s iniciálou „H“ vyšitou napredku. A Dracovi hneď došlo, že to musel byť Harryho sveter. Severus ho drvil v pästi a sklonil hlavu až mu vlasy zakryli tvár. Draco stál za jeho chrbtom a zalapal po dychu, keď sa Severusov chrbát začal otriasať tichými vzlykmi. Málokedy videl svojho krstného prejavovať emócie, keď už tak iba hnev, no niečo podobné tomuto, čo práve videl – toľkú bolesť, toľký žiaľ – ešte nevidel, nikdy by mu nenapadlo, že je jeho krstný otec týchto emócií schopný.

Severus sa zrazu vyrovnal, zhlboka dýchal, akoby sa snažil upokojiť a vtom sa Draco ocitol v riaditeľni. Albus Dumbledore sedel za svojim stolom a hľadel na Grangerovú a Weasleyho, ktorí sedeli oproti nemu.

„... bude v poriadku, všetko bude dobré,“ rozprával riaditeľ chlácholivo, keď si zrazu všimol otraseného Severusa, ktorý zatváral dvere. Chvíľu pevne zvieral kľučku a bol im otočený chrbtom.

Dumbledore sa ihneď postavil až sa prevrátila miska s cukríkmi, ktoré mal pred sebou. „Severus... bol si na zhromaždení?“ spýtal sa napäto.

Severus sa k nim konečne otočil a Dumbledore okamžite zbledol, keď videl jeho žiaľom zničenú tvár. „Áno,“ odvetil stroho, celkom ignorujúc Grangerovú a Weasleyho, ktorí ho vystrašene sledovali.

„Harry?“ spýtal sa Dumbledore šeptom.

„Pýtaš sa ma na Harryho? Ty sa ma pýtaš na Harryho?“ začal Severus vražedným šepotom. „Kiež by si to bol ty, kto musel bezmocne sledovať ako ho mučili!“

Grangerová sa mykla a začala vzlykať. „Je... je... to...naša vina.“ Tvár si zaborila do Weasleyho ramena.

Severus zatínal päste. „Áno, Grangerová je to vaša vina! Vy banda idiotov! Nechali ste sa chytiť!“

„Severus, dosť!“ napomenul ho Dumbledore.

„Ty mi daj pokoj! Prečo si nezrušil výlety do Rokvillu? Dobre si vedel, že sa schyľuje k vojne, ale aj tak si nechal týchto tupcov pobehovať nechránených po Rokville!“

„Bola to len nešťastná zhoda náhod, že bola slečna Grangerová a pán Weasley unesení.“

Severus sa k nemu priblížil a vo vrecku svojho habitu zvieral prútik. „Tá tvoja náhoda ho zabila!“

Dumbledore strnul. Weasley vyvalil oči a Grangerová sa celá roztriasla.

„O čom... o čom to hovorí?“ spýtal sa Weasley zachrípnuto.

„To nie je možné,“ zamumlal starý riaditeľ.

„Temný pán ti odkazuje, že tvoj hrdina je mŕtvy,“ riekol Severus chladne, vychutnávajúc si bolesť, ktorú im tými slovami spôsoboval.  

„Nieee....“ zašepkala Grangerová a začala srdcervúca plakať.

Dumbledore naňho stále šokovane pozeral. „Si... si istý?“

Severus si nazúrene odfrkol. „Istý? Videl som to na vlastné oči! Jeho smrť spočíva na tvojich pleciach! Za všetko môžete vy! Vy všetci!“ kričal.

A Draco to už nemohol vydržať. Táto spomienka bola príliš bolestivá. Okamžite sa vyrútil z mysľomisy až dopadol na tvrdú, chladnú podlahu v Severusovom laboratóriu. Zhrozene pozeral na mysľomisu, pokojne stojacu na poličke. Bol celkom otrasený všetkým tým, čo videl. Srdce mu silno tĺklo a jeho mysľou behali všetky tie udalosti, ktorých bol svedkom. Roztrasenou rukou si spod opasku vytiahol prútik a kúzlom zatvoril a zamkol onú skriňu.

Postavil sa z chladnej dlážky a oprášil sa. Stále úplne mimo, kráčal po schodoch smerom na hor až sa dostal ku dverám, no zastal, keď za nimi započul hlasy. Dvere boli mierne pootvorené a vychádzal z nich úzky pásik svetla.

„...zostarol si,“ počul Harryho tichý hlas. „Máš už pár šedivých vlasov, vieš o tom?“

Skrz pootvorené dvere mal výhľad na profil Severusovej tváre. Stále sedel na kresle, na ktorom predtým spal. Jeho pery boli stočené do úsmevu. „Za to ty si dospel,“ odvetil mu, „je z teba-“

„Poriadny kus chlapa, však?“ skočil mu do reči Harry laškovne.

Severus sa zasmial. Naozaj sa celkom úprimne zasmial. „Stále taký namyslený a drzý.“

Harry sa tiež zasmial. „Och, áno, ani Voldíkovi sa to zo mňa nepodarilo vytĺcť.“

Severusova tvár naraz zvážnela. „Nežartuj o tom.“

Začul iba Harryho odfrknutie. „A čo teda mám robiť? Vyplakávať tu? Rozprávať ti o tom, aké hrozné tie roky boli? Vyrovnávam sa s tým po svojom a ver mi, že mám právo o tom žartovať!“

„Mal som ťa ochrániť...“

„Nikdy nebolo tvojou povinnosťou ma chrániť,“ odvetil mu Harry jemne. „Bolo to moje vlastné rozhodnutie, vydať sa mu.“

Severus zmučene vzhliadol do zapáleného krbu a vyzeral, že Harryho nepočúva. „Len som sa pozeral ako ťa mučili,“ pokračoval.

„Prestaň,“ pošepol Harry.

Severus ho ignoroval, očividne stratený vo vlastných myšlienkach. „Uveril som, že si mŕtvy, aj keď mi malo byť jasné, že by ťa Temný pán nikdy nezabil. Stále nerozumiem, ako som mohol tej jeho fraške tak hlúpo uveriť...“

„Už je to jedno-“

Severus naňho naštvane pozrel. „Nič nie je jedno! Prešiel si si skurveným peklom!“

„A kto z nás si peklom neprešiel?!“

„Ale mňa nezaujímajú ostatní!“

„Táto debata je celkom zbytočná,“ odvetil Harry miernejšie. „Som v poriadku, nie? O čom sa to tu vlastne bavíme?“

Severus si výsmešne odfrkol. „V poriadku? Skutočne? Týmito rečami si možno oklamal Draca, ale mňa neoklameš, Potter! Čítam v tebe ako v otvorenej knihe!“ kričal, no jeho naštvaný výraz sa pomaly stratil, keď potichu dodal: „Vidím to v tvojich očiach.“

Harry mlčal niekoľko dlhých minút až nakoniec zachrípnuto prehovoril: „Draco mi veľmi pomohol. Keby nebolo jeho-“ povzdychol si. „Ja... zrútil som sa pred ním, úplne som sa zosypal... a on ma znovu polepil dokopy – fyzicky aj psychicky. On... veľmi sa zmenil od našich školských čias.“

Severus naňho zamračene pozeral. „Áno, rozhodne sa zmenil. Vždy bol viac po svojej matke než po Luciusovi, vlastne po ňom zdedil len isté fyzické rysy, povahu má našťastie po Narcisse.“ Severus ho stále zamračene skúmal. „Čo k Dracovi cítiš?“

Dracovi sa zatajil dych a len napäto, s búšiacim srdcom, načúval ich rozhovoru.

„Vážne sa tu bavíme o mojich pocitoch? Kto si a čo si spravil so Severusom Snapeom?“

Severus zodvihol obočie. „Celkom očividne sa vyhýbaš mojej otázke. Môžem ťa uistiť, že Severus Snape sedí priamo pred tebou a pýta sa ťa, čo cítiš k svojmu liečiteľovi?“

Draco započul vŕzganie starého gauču. „Daj mi pokoj... ja... kde je toľko Draco? Musím ísť za Teddym.“ Počul zvuky akoby sa Harry staval. „Už je v tom jeho zámku celé dva dni, iba s cudzími škriatkami.“

Draco náhle pocítil sklamanie, že Harry nepovedal, čo k nemu cíti a radšej sa Severusovej otázke vyhol. Opatrne otvoril dvere a vošiel do izby.

Harry už stál na nohách a celkom bledý v tvári vzhliadol naňho. „Práve sme ťa spomínali,“  prehovoril a posadil sa späť na gauč.

Severus si ho zamračene premeriaval a obočie mal zodvihnuté v nemej otázke.

„Na Ošetrovni došiel Kostirast. Hľadal som ho u teba, no žiaden som nenašiel,“ riekol smerom k Severusovi – s neutrálnou maskou na tvári.

Severus sa postavil. „Skutočne? Celkom určite tam nejaký bude,“ odvetil a bez toho, aby komukoľvek niečo povedal, sa vydal dolu schodmi do svojho laboratória.

Draco tam len stál a hľadel na Harryho. V mysli videl stále tie príšerné obrazy z onej spomienky – obrazy, v ktorých ho mučili. Videl jeho telo rozrezané, zakrvavené... a potom mŕtve. Srdce mu stále hlasito tĺklo. Pera sa mu mierne zachvela a musel si do nej zahryznúť, keď pomyslel na ten rituál a obrad s dýkou. Prišlo mu nevoľno, keď tam stál pozorujúc Harryho, ktorý zamyslene hľadel niekde pred seba.

Skrz všetky tie obrazy zmučeného Harryho až po Dumbledorov hlas, ktorý vysvetľoval postup rituálu, vnímal ako ho nohy vedú smerom k Harrymu. Stratený v myšlienkach sa posadil vedľa neho a prudko a pevne ho objal. Tvár si zaboril do jeho teplého krku a snažil sa upokojiť, keď cítil Harryho srdce, ktoré bilo oproti jeho vlastnej hrudi. Bol živý, skutočne bol... jeho smrť bola len narafičená Voldemortom. Bože, pripadal si vážne absurdne, no všetky pocity, ktoré sa týkali Harryho nebol schopný ovládať. Čo by si pomyslel jeho otec, keby ho takto videl? Po všetkých tých rokoch tvrdej výchovy – Malfoy na verejnosti neprejavuje emócie; Malfoy nosí masku, ktorú prispôsobuje podľa situácie a podľa toho, ako mu to vyhovuje, aby ňou mohol manipulovať svojim okolím a bla bla... kecy, debilné kecy!

„Draco,“ započul nežné pošepkanie svojho mena z jeho úst. Možno sa to mohlo zdať hlúpe, no Harry vyslovoval jeho krstné meno úplne inak ako ostatní. Nevedel to ani sám sebe poriadne vysvetliť, no vždy keď povedal Harry jeho meno, ním prešli zimomriavky a srdce sa mu zahrialo teplom, ktoré cítil len niekoľko krát v živote – napríklad, keď mu v detstve matka šepkala slová lásky potom, čo ho otec potrestal za nejakú absurditu.

„Celý sa trasieš,“ pokračoval Harry a objatie mu opätoval, jemne mu trúc chrbát. „Je to v poriadku... viem, že to pre teba, ako liečiteľa, muselo byť ťažké, zúčastniť sa takého boju... no už je to v poriadku, tie deti budú v poriadku, naozaj,“ utešoval ho Harry, očividne absolútne netušiac, čo bolo pravým dôvodom Dracovho momentálneho citového rozpoloženia.

A potom akoby ho niekto oblial poriadne studenou vodou. Naraz videl šestnásťročného Harryho, ktorého si Severus tvrdo bral na gauči, na ktorom práve sedeli a objímali sa. Po všetkých tých spomienkach si bol temer istý, že Harry k Severusovi cíti oveľa viac, než by si bol nahlas pripustil. A to, že Harry nechcel Severusovi prezradiť, čo vlastne cíti k nemu ho iba utvrdilo, že uňho nemá najmenšiu šancu. Vždy bol zvyknutý, že dostal to čo chcel a to hlavne čo sa týkalo partnerov. Počas štúdia liečiteľstva sa okolo neho točilo kopec chlapcov a každý jeden ho chcel, mohol si vyberať. Nikdy nezažil odmietnutie, bolo to preňho niečo nepredstaviteľné, pretože si bol veľmi dobre vedomí svojich kvalít – vedel, že vyzerá kurevsky dobre, mal to skrátka v krvi; navyše bol z bohatej, uznávanej kúzelníckej rodiny a bol nechutne bohatý. No Potter bol vždy iný.

V Rokforte bol chlapcom, ktorý odmietol jeho priateľstvo a ktorému bolo úplne u zadku koľko má jeho rodina peňazí a z akého rodu pochádza. No vtedy ešte nemal o Harryho Pottera záujem tohto typu. Cítil sa ako nejaký úbožiak, keď sa na Harryho tak lepil a ešte potom, čo mu po boji povedal, že ho ľúbi sa cítil vážne nesmierne hlúpo... skutočne bol taký úbohý? V dvadsiatich troch sa konečne prvýkrát zamiloval, no nikdy by ho nenapadlo, že do Harryho Pottera, ktorý bol navyše očividne zamilovaný do jeho krstného otca! Prekérna situácia... Aká bola dopekla pravdepodobnosť, že Potter a jeho krstný mali medzi sebou nedoriešený románik a že sa on sám po škole zamiluje do Pottera? Bol osud vážne taký ironický?

Bol natoľko ponorený vo vlastných myšlienkových pochodoch, že ani len nevnímal, že ho Harry bozkáva do vlasov a šepká mu pri uchu slová útechy. Nikdy toľkú nehu nezažil. Sem-tam od matky, aj to keď bol malý, no odvtedy k nemu nik nebol takýto. Bolo to také... krásne. Draco si ešte na malú chvíľu doprial tohto luxusu – Harryho teplé náručie, jeho letmé bozky a utešujúcu dlaň na chrbte. No prinútil sa z jeho náručia napokon odtiahnuť. Stalo sa to práve vtedy, keď Severus vyšiel hore schodmi a vstúpil s litrovým flakónom Kostirastu do izby.

„Odnesiem to na Ošetrovňu a potom sa môžeme premiestniť za malým Lupinom,“ oznámil im, podozrivo pozorujúc Draca a ignorujúc ich tesnú blízkosť. Keď Harry prikývol, odtrhol od Draca ten neidentifikovateľný pohľad a vyrútil sa z komnaty.

Mohol tušiť, že narazil na jeho mysľomisu? Draco potriasol hlavou a uvedomil si, že pozerá do tých prekrásnych zelených očí, ktoré mu ustarostene pohľad vracali. Draco si uvedomoval, že by možno mal vysvetliť svoje konanie. „Prepáč... asi to všetko, čo sa stalo malo na mňa omnoho väčší vplyv, než som si myslel. Ako si povedal, bol to prvý boj, ktorého som sa zúčastnil...“

„Nemusíš nič vysvetľovať... je to úplne v poriadku,“ odvetil mu potichu. Naraz ho Harry nežne vzal za tvár a hľadiac mu do očí sa spýtal: „To čo si povedal... že ma... je to pravda?“

Draco sa snažil zachovať si neutrálnu tvár, no Harry ho zaskočil. Okamžite mu došlo, že sa ho pýta na jeho prerieknutie o tom, že ho ľúbi. „Áno, je,“ priznal so zatajeným dychom.

Harryho tvár sa naklonila k tej jeho až sa špičky ich nosov obtreli. Harry zatvoril oči a jemne sa dotkol perami tých jeho. Draco si automaticky vmotal dlaň do Harryho vlasov a čelom sa opieral o to jeho. Harryho bozky v ňom vyvolávali úžasné pocity, najmä keď bol on ich iniciátorom.

„Ešte nik mi nepovedal, že ma ľúbi...“ šepol mu Harry do úst, no potom sa od neho odtiahol a smutne mu pozrel do očí. „Draco, mal by som ti niečo povedať,“ začal, keď sa vtom Severus vrátil a vyrušil ich.

„Informoval som členov Rádu, že sa presúvame. Ešte dnes sa do médií dostane správa o našom znovu získaní Rokfortu,“ rozprával chladne, nevenujúc im ani len pohľad. „Nuž predpokladám, že môžeme vyraziť.“

Harry mu stále hľadel do očí, no nakoniec sa odvrátil a odvetil: „Iste, poďme.“

Draco v duchu preklínal Severusove načasovanie. Tak veľmi chcel vedieť, čo sa mu to Harry chystal povedať...

                                                                                    Ďalšia kapitola

 

Miniaplikace

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:-)

(alča, 24. 4. 2016 10:42)

Moc děkuju za krásnou kapitolku.Tajně doufám,že nakonec skončí se Severusem. Už se nemůžu dočkat pokračování :-)

Severus

(Tinů, 8. 4. 2016 0:49)

luuuubim hooo. No nič vždy musím začínať s nadpisom Severus. Takže hmm kapitolka brutálna. Plačem od šťastia, milujem túto poviedku. Dúfam, že bude mať ešte veela kapitol ale zároveň sa teším na koniec, tak som zvedavá s kým skončí Harryček.

Ďakujem za kapču :)

Paráda

(Helena , 6. 4. 2016 16:03)

Zase perfektná kapitola. Vôbec netuším, čo bude ďalej. V ankete som dala s oboma, pretože som sa nevedela rozhodnúť. A to, že Dedič pribudne neskôr vôbec nevadí, ja už som len ohromená tým, že ich vôbec prekladáš a popri tom píšeš ešte túto poviedku a popri tom ešte prácu atď. :) Teším sa na ďalšie kapitoly. :)

....

(Kilia Ice , 5. 4. 2016 21:40)

To bolo úžasné. Skvelé tak ako vždy. Dúfam že čoskoro bude zase čo komentovať

...

(mravenec, 5. 4. 2016 13:59)

Pěkná lovestory. Fandím samozřejmě Severusovi, ale bude obtížné ho odhalit. Ale zase na druhou stranu, ta láska je zřejmě osudová... Draco, tady takový klaďas, taky by mi ho bylo líto, kdyby jeho city nebyly opětovány. Je to pěkně rozehraný příběh, kde se ještě může stát všelicos.:-) Jen tak dál.