3. kapitola - Boj o prežitie
Ráno ho Potter naučil vyrábať jednoduché pasce. Nastražili ich a čakali či sa im podarí niečo chytiť.
„Kde ste sa to naučili?“ spýtal sa ho.
Harry sedel na malom kameni a oprašoval zo seba špinu. „Pokladať pasce? No, niekedy môj strýko pozeral v televízii reláciu, kde učili ľudí ako prežiť v divočine. Keď som utieral prach, letmo som to pozeral. A toto som si zapamätal, celkom ma to zaujalo. Nazbierať tvrdé haluze, previazať ich pevným steblom trávi a tak ďalej,“ uškrnul sa.
„Vy ste nemali dovolené pozerať televíziu, keď ste ju sledovali počas upratovania?“ spýtal sa ho zamyslene.
Mladík sa nervózne zavrtel a zelené oči pozerali pred seba. „Nie... bože, nemal som dovolené ani len do obývačky chodiť,“ smutne sa zachechtal a vyzul si topánky, aby si z nich mohol vysypať kamienky.
Severus začínal mať zlé tušenie. Koniec koncov, priveľmi dobre poznal Petuniu Dursleyovú. „Z akého dôvodu?“
„Bol som pre nich príšera, pane. Po dome som sa mohol pohybovať len, keď som upratoval a varil jedlo. Inak som všetok čas trávil v komore a neskôr v izbe,“ povedal pokojne akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete.
Severus stuhol. Neveriacky zízal na mladého muža pred sebou. „V komore?“ spýtal sa šeptom.
Zelené oči naňho vzhliadli. „Áno, pane. Komora pod schodmi bola moja detská izba až do jedenástich rokov. A nepozerajte sa na mňa tak zhrozene, pane. Nebolo to až také zlé,“ riekol a mávol rukou. „Oveľa horšie bolo, keď ma tam zamkli a odišli preč. Bol som niekedy bez jedla aj štyri dni.“
Severus preglgol. Potterovi snáď príšerné správanie jeho rodiny prišlo normálne? „Prečo ste to nikdy nikomu nepovedali?“ spýtal sa priškrtene.
Potter si odhrnul vlasy z čela a odvetil. „Ja... myslel som, že je to normálne. Viete od malička som vyrastal za takých podmienok. Až keď som spoznal Weasleyovcov zistil som, že v mojej rodine nie je niečo v poriadku. Ale jednoducho ma neznášajú, boja sa ma. Sú to len muklovia, ktorí majú strach z neznáma, strach z kúzelníkov a mágie. Ja... nezazlievam im to. Hoci som nadšený, že sa tam po škole vrátim iba na mesiac, kým nebudem plnoletý aj v muklovskom svete.“
Severus podišiel k nemu, chytil ho za rameno a uprene naňho pozrel. „Nikdy sa tam nevrátiš ani len na mesiac,“ povedal pevne, pričom si ani neuvedomil, že prešiel na tykanie. Cítil nejaký ochranársky pud. Mal ho strážiť a miesto toho sa dozvie, že bol celé tie roky týraný vlastnou rodinou. V hlave mal príšernú predstavu malého čiernovlasého chlapčeka, ktorý hladuje v temnej komôrke. To snáď nie je pravda. Všetci boli takí slepí. Nikto nevidel v akom stave chodil ich hrdina z letných prázdnin.
Zelené oči naňho prekvapene pozerali. Akoby neverili jeho slovám. „Pane, pôjdem sa pozrieť na pasce,“ zamumlal nakoniec a zmizol za stromami.
Našťastie sa im podarilo niečo chytiť, a tak sa po jedle vydali naprieč lesom. Cesta bola v celku pokojná, natrafili na pár jeleňov, ktorí sa im pratali z cesty. Po ceste prechádzali vôkol rôznych rastlín a kvetov. Mladík sa neustále vypytoval na ich názvy a využitie v elixíroch. Severus mu prekvapivo ochotne všetko vysvetľoval a opisoval. Uvedomil si, že si tieto rozhovory začínal užívať. Bolo veľmi uspokojujúce, že sa niekto zaujímal o veci, ktoré mal rád. Hoci by to nikdy nečakal od Pottera. Mladík bol skutočne bystrý a jeho otázky a konštatovania mali hlavu a pätu.
Utáborili sa pri úzkom potôčiku, ktorý pretekal medzi hustými porastmi. Konečne sa im podarilo založiť oheň. Voda v potoku bola studená, ale pitná. Potter sa rozhodol, že sa v ňom trochu opláchne. Severus ho nenápadne pozoroval, sediac pri ohni. Potter si vyzliekol nohavice i košeľu a nohami sa ponoril do vody. Mal pevné stehná. Ramená mu zdobili jemné svaly, hruď i brucho mal pevné s drobným ochlpením. Hoci sa stmievalo, mohol vidieť modriny na rebrách, ktoré mu museli spôsobiť smrťožrúti.
Nakoniec si namočil tie neposlušné vlasy, ktoré sa mu ihneď nalepili na čelo. Prehrabol si ich rukou a opäť mu stáli na všetky strany. Vyzeral skrátka... dobre. Severus si nemohol pomôcť, jednoducho naňho otvorene zízal.
Mladý muž pozbieral svoje oblečenie, ktoré si prehodil na konár a len v spodnej bielizni sa posadil k ohňu a začal si sušiť vypraté veci.
„Pane, je to skutočne skvelé. Mali by ste to ísť vyskúšať,“ oznámil mu s úsmevom.
Severus potriasol hlavou, odkašlal si a prehovoril: „Och, áno,“ zamrmlal a taktiež sa vydal opláchnuť. Voda bola skutočne poriadne studená, ale konečne zo sebe zmyl pot a špinu z posledných dní, čo bolo vskutku osviežujúce.
Nakoniec skončil pred ohňom oblečený v mokrých šatách, ktoré sa pomaly sušili. Potter sa už tiež obliekol. Vďaka Merlinovi, pretože pohľad na jeho telo mu spôsoboval hotové muky.
Potter sa posunul bližšie k nemu a halúzkou si kreslil do suchej hliny kruhy. „Pane, dnes som vám povedal niečo o mne. Niečo, čo som nepovedal ani Ronovi a Hermione. Myslím, že by bolo fér, ak by ste mi na oplátku prezradili niečo o sebe,“ rozprával opatrne a s očakávaním doňho zabodol tie prekrásne oči.
Severusa to prekvapilo. Prečo by chcel vedieť niečo o ňom? Chcel sa mu azda vysmievať? Nie, Harry, taký nebol. Nikdy by sa mu neposmieval. „Nie je veľmi o čom hovoriť, ale dobre teda.“
A začal rozprávať o svojej matke, ktorá milovala elixíry a už od mala ho učila podľahnúť ich kúzlu. Rozprával o svojom muklovskom otcovi, alkoholikovi, ktorý fyzicky ubližoval jeho matke i jemu. Nakoniec sa tak rozhovoril, že začal rozprávať i o svojich školských časoch, kedy nemal priateľov a všetci sa mu posmievali za jeho vzhľad. Sám nemohol uveriť, že to tu všetko rozpráva Potterovi. Ale mladík naňho chápavo pozeral a na tvári mu hrali úprimné emócie. Bolo také ľahké zbaviť sa v jeho prítomnosti všetkej tej ťarchy.
A nakoniec spomenul Lily.
Mladíkovi sa rozšírili oči a mohol vidieť ako sa napäl. „Rozprávajte mi o nej,“ požiadal ho.
Severus sa iba usmial. Rozprával mu o tom, ako ju spoznal ešte pred Rokfortom. Ako sa spolu hrávali a zabávali.
„Bola to moja prvá a jediná skutočná priateľka. Keby si len mohol vidieť aká bola nádherná. Jej úsmev, oči,“ povzdychol si. „Vždy ma bránila pred ostatnými. Neustále porušovala pravidlá a pri každej nezbednosti jej v očiach svietili šibalské svetielka,“ pozorne mu pozrel do očí a pripadal si akoby pred ním na malú chvíľu sedela Lily. „Veľmi sa na ňu podobáš,“ pošepol. Merlin, práve celkom nahlas priznal to, čo si nikdy priznať nechcel. Rýchlo potriasol hlavou a opäť sa rozhovoril. Rozprával o tom ako s ňou v Komnate najvyššej potreby experimentoval s elixírmi. Lily vždy záhadne zohnala zakázané prísady.
„Neustále nám elixíry vybuchovali či kypeli,“ usmial sa, keď videl láskavý úsmev na Harryho tvári.
Porozprával mu i o tom, ako sa pridal k Temnému pánovi, až napokon mladík zaspal opretý o jeho rameno. Severus mu jemne zložil hlavu na zem, zakryl ich svojim habitom a znovu ho pozoroval. Prečo si nikdy nevšimol, aký je jej podobný? Zľahka ho pobozkal na čelo a ponoril sa do spánku.
Nasledujúce dni prešli v podobnom duchu. Vďaka Harryho pascám ulovili drobné zvery, ktoré im poslúžili ako potrava. Kráčali celé dni bez toho, aby sa zastavili. Rozprávali sa, hrali tie Potterove smiešne slovné hry. Večer zaspávali vedľa seba a ráno sa budili nalepení na sebe. Väčšinou mal Harry uloženú hlavu na jeho hrudi, alebo ho Severus objímal rukou okolo pásu. Vždy sa rozpačito odtiahli a tvárili sa, že sa nič nestalo. A Severus si počas tých dní uvedomil, že si to užíval. Užíval si Harryho prítomnosť, jeho neustále otázky, témy ich rozhovorov, ich drobné hádky, dokonca i tie slovné hry.
Opäť raz kráčali po suchých konároch, tráve a blate. Potter zastal a zohol sa. Niečo odtrhol a podišiel k nemu. Ukázal mu pár malých oranžových listov.
„Pane, zdá sa mi, že tieto listy som videl v učebnici Herbológie.“
„Áno, pán Potter, je to Herbacibum, kedysi ju čarodejníci žuvali, pretože má mentolovú arómu a osviežuje dych.“
„To presne potrebujem,“ uškrnul sa a napchal si jeden z listov do úst. Ďalší list mu dal do ruky a Severus si ho taktiež vložil do úst.
„Po dožutí to mám prehltnúť?“ spýtal sa ho žujúci Harry.
„Nie, vypľuť,“ odvetil pobavene a pokračovali v chôdzi.
„TAM SÚ!“ zreval niekto z diaľky.
Obaja sa prekvapene otočili, ale to už na Severusa letel šíp.
„Nie!“ skríkol Potter a odhodil ho na bok. Šíp sa mu zabodol priamo medzi rebrá.
„Harry!“ Severus sa ihneď spamätal. Schmatol ho za ruku a začali utekať. „Odnesiem ťa!“ navrhol mu, počas behu.
„Nie, zvládnem to,“ odvetil mu mladík slabo. Severus zazrel, ako sa nakrátko otočil a bez prútiku na vzdialené postavy, ktoré utekali za nimi, vrhol červené lúče kliatby.
Prudko zahli, Severus ho pevne chytil za ruku, keď zakolísal. Opäť sprudka zahli. Museli sa zohnúť, keď sa im do cesty postavil nahnutý strom. Nakoniec sa dostali k nejakej jaskyni, ktorá bola skrytá za zeleným porastom.
„KDE ZMIZLI?“ spýtala sa Bellatrix rozzúrene ostatných.
„Veď boli pred nami,“ započul hlas Macnaira.
„IDEME NA SEVER!“ zhúkla na nich smrťožrútka a hlasy sa začali vzďaľovať.
Severus si vydýchol a ihneď svoj pohľad nasmeroval k Harrymu, ktorý sedel opretý o vlhkú stenu malej jaskyne. Medzi rebrami mal zapichnutý dlhý čierny šíp. Čelo mal zvraštené, hryzol si do pery a biela košeľa sa pomaly nasakovala krvou.
„Dopekla, prečo si sa vrhol predo mňa? Ten šíp patril mne.“
Mladík sa bolestne pousmial. „Chrabromilčania,“ zachrapčal.
Severus len pokrútil hlavou. Chytil Harryho za tvár a pozrel mu do očí. „Vytiahnem ho z teba, ale bude to veľmi bolieť.“ Harry prikývol. Severus zo zeme vzal kúsok dreva a omotal ho látkou zo svojho habitu. „Toto ti vložím do úst, aby si si neprehryzol jazyk.“
Keď Harry opäť prikývol, vložil mu omotaný kus dreva medzi zuby. Hrot šípu bol zaborený v Harrym, neprešiel skrz. Pomaly ho začal vyťahovať. Videl ako Harry pevne zatína zuby do dreva. Z očí mu stekali slzy, z úst mu vychádzali slabé bolestné stony. Keď konečne šíp vytiahol celý, Harry hneď drevo z úst vypľul a zahryzol si do pery. Krv z rany začala vytekať v poriadnom množstve. Severus si utrhol ďalší kus látky z habitu.
„Vyzlečiem ti košeľu,“ oznámil mu a snažil sa, aby mal pokojný hlas. Avšak vnútri panikáril. Rana bola hlboká a prudko krvácala. Nemali tu nič, čo by mohol použiť na jej ošetrenie. Mladík bol čoraz bledší a viečka držal otvorené už len silou vôle. Opatrne mu rozopol krvavú košeľu a látku zo svojho habitu mu omotal vôkol tela. Pevne ju stiahol a zaviazal. Potom ho opäť veľmi opatrne obliekol.
„Ďa-kujem,“ zachrapčal potichu Harry a slabo sa usmial.
„Idem po drevo a lístie, aby som mohol založiť oheň. Nastražím i nejaké pasce. Hneď sa vrátim,“ oznámil mu, uprene pozerajúc do tých napoly otvorených zelených očí.
„Neodchádzajte, prosím,“ vydýchol šeptom.
Severus si mlčky sadol vedľa neho a pomaly si jeho hlavu uložil na stehná. „Spi, Harry,“ povedal potichu a ponoril si prsty do jeho vlasov. Hladkal ho a sledoval tie nádherné zelené oči, ktoré pozerali do tých jeho.
Srdce mu hlasito búšilo a bolestivo narážalo do rebier. Nechcel oňho prísť. Ale zrejme bolo obom jasné, že neprežije. Boli to vskutku mizivé šance. Videl to v jeho očiach, ktoré boli vyrovnané a láskavé. Zdesene zistil, že ho v očiach pália slzy. Prudko odvrátil tvár od Harryho pohľadu. Pre Merlina, naposledy plakal, keď zomrela Lily.
Nie, Harry ešte žije! Nebude plakať, nedovolí, aby zomrel! Keď sa mu opäť pozrel do tváre, zistil že zaspal. Dych mal pomalý a trhaný. Tak, aby ho neprebudil, si vyzliekol vrchný kabátec a uložil ho Harrymu pod hlavu, miesto svojho stehna. Pod kabátcom mal ešte čiernu košeľu s dlhými rukávmi. Tá mu síce v tejto zime veľmi nepomôže, ale Harry potreboval jeho oblečenie rozhodne viac. Chvíľu ho pozoroval, napravil mu habit, ktorým bol prikrytý a vydal sa pred jaskyňu.
Pozbieral drevo, listy a trávu. Vrátil sa do vnútra a založil oheň. Harry stále spal. Skontroloval jeho pulz a teplotu. Pulz mal pomalý a slabý. Teplotu trochu zvýšenú. Nevyzeralo to dobre. Opäť odišiel von, aby pripravil a nastražil pasce, ktoré poukladal na rôzne miesta okolo jaskyne. Ďalšou prioritou bola voda. Zdalo sa mu, že okolo nejakého potôčiku utekali pred smrťožrútmi. Musel byť blízko, mohol počuť jeho žblnkanie. Kráčal za tým zvukom. Zišiel dolu strmím kopčekom, pod ktorým sa potok nachádzal. Do kamennej misky, ktorú Harry vykúzlil ešte prvý deň, nabral vodu. Hltavo sa napil. Opäť ju naplnil a vydal sa späť. Po ceste natrhal nejaké byliny, ktoré by mohli pomôcť pri liečení Harryho rany. Ďakoval všetkým svätým, že mal také rozsiahle vzdelanie v tejto oblasti.
Vrátil sa za Harrym, rozložil všetko čo po ceste nazbieral vedľa seba. Takže, mal zopár čučoriedok, plnú misku vody, rôzne bylinky a liečivé listy. Kľakol si k spiacemu Harrymu.
Teplota sa mu zvýšila. Bol trochu spotený a oveľa bledší, než keď odišiel. Rozopol mu košeľu a rozviazal látku, ktorou mu uviazal ranu. Látka bola poriadne krvavá. Rana nevyzerala najlepšie. Opatrne na ňu položil liečivé listy, ktoré by mali zabrániť infekcii. Opäť látku priviazal a zapol mu košeľu. Z habitu odrhol ďalší kus látky, na ktorú vylial trocha vody a položil ju Harrymu na horúce čelo. Potom položil misku z vodou nad oheň a nechal ju zovrieť. Kameňom rozdrvil nazbierané bylinky a nasypal ich do vriacej vody.
„P-ane,“ ozvalo sa zachrapčanie.
Ihneď podišiel k mladíkovi a sadol si nemu. „Ako ti je?“
„Zima,“ zamrmlal a pevne stisol viečka.
Severus sa zamračil a načiahol sa pre kamennú misku. Ofúkal ju, nadvihol Harrymu hlavu a priložil mu ju k perám. „Pi,“ vyzval ho. „Je to čaj.“
Mladík si trochu odpil. „Je to cel-kom dob-ré,“ pousmial sa.
„Je z lístkov mäty,“ vysvetlil mu a opäť trochu nahol misku, aby si odchlipol.
Keď doňho dostal celý obsah misky, usadil sa vedľa neho a oprel sa o stenu. Nemal tušenia čo bude robiť. Ako ho mal udržať pri živote za týchto podmienok?
„Čo to robíš?“ spýtal sa, keď zbadal ako sa Harry mrví a snaží sa posadiť.
„Točí sa mi hla-va, keď lež-ím,“ zachrapčal a Severus mu opatrne pomohol posadiť sa.
Oprel si ho o svoje rameno a poriadne ho zababušil do habitu. „Je to lepšie?“
„Áno, ďa-kujem,“ odvetil.
Severus cítil teplotu, ktorá z mladíka priam sálala. Uprene pozoroval plamene, premýšľajúc nad riešením nastanej situácie. Prvoradou prioritou bolo dostať ho z tohto prekliateho lesa, inak... Nie! Žiadne inak, jednoducho ho odtiaľto dostane. Predsa už musia byť blízko, ten les musí niekde končiť!
„Pane? Aká je vaša ob-ľúbená far-ba?“ ozval sa tichý hlas vedľa neho.
Severus neveriacky vzhliadol na strapaté vlasy, ktoré mu ležali na ramene. „Čože?“
„Vaša obľúbená farba, pane. Je to sku-točne čierna?“
Zelené oči sa stočili k nemu. Ten chlapec tu pomaly umiera a pýta sa ho práve na takúto absurditu?
„Čierna je moja obľúbená, ale i zelená je vyhovujúca,“ odvetil a uvedomil si, že sa s ním mladík snaží rozprávať, aby mohol myslieť na niečo iné, než na bolesť, ktorou momentálne prechádzal. Mohol vidieť drobný úsmev, ktorý sa mu objavil na bledej tvári.
„Mali by ste vys-kúšať no-siť i zelený habit. Och, alebo tmavo modrý... myslím, že by vám išiel k pleti.“
Severus sa musel pousmiať. „Vieš, že sa v mojom šatníku nachádza košeľa, presne takej farby?“
„Rád by som vás v nej videl,“ zašepkal Harry, stále sa usmievajúc.
„Uvidíš,“ odvetil mu pevným hlasom, ale celé vnútro sa mu bolestivo stiahlo pri predstave, že to nemusí byť pravda.
Cítil ako sa Harry chraptivo nadýchol a tvár si zaboril do jeho ramena. „Mo-žno,“ zamumlal a trasúcou rukou sa chytil na mieste, kde mal krvácajúcu ranu.
„Musíš si ľahnúť, Harry,“ riekol zamračene a pomohol mu uložiť sa na jeho stehno.
Mladík mu hľadel do očí a Severus mu pohľad opätúval. Veď ktovie koľko mu bude dopriate sa do tých prekrásnych očí pozerať. Zrazu ucítil, ako mu slabo zovrel dlaň v tej svojej. Bola teplá a jemná. Opatrne mu ju stisol na znak podpory, na znak, že je tu sním a nechystá sa ho opustiť. Slová neboli potrebné. Dovolil emóciám preniknúť na svoju tvár. Dovolil Harrymu, aby nazrel do jeho vnútra.
Zelené oči boli láskavé, zmierené, unavené. Pomaly sa zatvárali.
„Páčia sa mi vaše oči. Sú ako horká čo-koláda,“ zašepkal mladík a tie jeho zakryli viečka.
Zelená na chvíľu zmizla zo sveta. A Severus si nevedel predstaviť, ako bude svet ďalej fungovať, ak by z neho zmizla už navždy.
Re: ...
(Sonka, 29. 4. 2015 9:18)