Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


4. kapitola - Vždy je tu nádej

29. 4. 2015

 

Uvedomil si, že zadriemal, keď ho prebudili tiché stony a mrmlanie. Vzhliadol do svojho lona, kde odpočíval Harry. Chlapec bol i v slabom svetle ohňa bledý ako vápno. Tvár mal spotenú, oči pevne stisnuté. Prehadzoval sa a niečo veľmi potichu rozprával.

„Nie, nie... prosím.“

„Harry, blúzniš,“ prehovoril Severus jemne a látkou mu utrel tvár. „Musíš sa zobudiť.“

„Prosím, nie,“ vzdychol mladík zúfalo a rukou sa snažil odohnať neviditeľného nepriateľa.

Severus mu vzal ruku do svojej, aby si neublížil. „Harry, to som ja Severus. Šššš...“

Zelené oči sa pomaly otvorili. Severusa pichlo pri srdci, keď v nich videl bolesť a strach. Čo by dal za to, aby v nich opäť uvidel ten typický vzdor, šibalstvo a tichú radosť.

„Severus?“ zachrapčal šeptom a zmätene naňho hľadel.

Severusa príjemne zamrazilo, keď počul svoje meno z jeho úst. Pokojne by si na také oslovenie zvykol. Pohladil ho po čele a vôbec sa mu nepáčilo, aké bolo teplé. „Si úplne horúci.“

„Asp-oň vás mô-žem zahriať,“ bledé pery sa zľahka usmiali.

„Vidím, že humor ťa neopúšťa,“ pobavene pokrútil hlavou. „Musíme ísť k vode,“ zamumlal si po pod nos. Opatrne chytil mladíka pod kolená a chrbát. Zodvihol si ho do náručia.

„Nem-usíte ma niesť. Som ťaž-ký,“ zašepkal chraptivo.

„Nemaj strach. Zvládnem to,“ riekol a vydal sa do hustej tmy. Pohľadom i sluchom kontroloval okolie, pričom spamäti kráčal k potôčiku, ktorý bol neďaleko. Mladík, v jeho náručí, sa chraptivo nadychoval a tvár mal opretú o jeho kľúčnu kosť. Pre Merlina, na celom tele mohol cítiť, aký je horúci. Okamžite mu musel zraziť teplotu. Opatrne zišiel po strmom kopci a zastavil sa pri potoku, ktorý mohol svojou hĺbkou siahať približne po jeho kolená.

„Budem ťa musieť dostať do vody, aby sa ti zrazila teplota,“ vysvetlil Harrymu a položil ho do trávi.

Harry iba prikývol a trasúcou rukou sa vyzliekol zo Severusovho habitu. Severus mu pomohol rozopnúť košeľu a odviazal mu ranu, ktorá stále slabo krvácala. Následne ho vyzliekol do spodnej bielizne. Položil ho do studenej vody a držal ho vôkol ramien, aby si neponoril hlavu.

 „Nech-cete sa ku mne pridať? Voda je prí-jemne ľado-vá,“ riekol skrz drkotajúce zuby a usmial sa.

Severus ozaj nerozumel, kde sa v ňom a v jeho stave berie toľko optimizmu. Bol skrátka neskutočný. „Inokedy,“ odvetil a venoval mu malý úsmev.

Zelené oči sa naňho skúmavo zapozerali. Videl v nich niečo, čo nemohol identifikovať, ale ten pohľad ho zahrial pri srdci.

„Má-te pekný úsmev. Chcel by som ho na va-šej tvári vidieť čas-tejšie,“ zachrapčal a vpíjal sa mu do očí.

Niečo také mu zrejme ešte nikdy nikto nepovedal. Ako sa mu, v mene Merlina, mohol páčiť jeho úsmev?

„Musíš blúzniť, Harry,“ povedal potichu a vytiahol ho z vody. Veľmi sa triasol. Ihneď ho zabalil do habitu a opäť si ho vzal na ruky.

„Neblúz-nim,“ pošepol mladík a tvár si zaboril do jeho ramena.

Keď sa dostali do jaskyne, pomohol Harrymu obliecť sa do šatov, obviazal mu ranu a poriadne ho zababušil do habitu. Posadil sa s ním čo najbližšie k ohňu. Jednou rukou ho držal vôkol ramien, aby sa oňho mohol oprieť. Cítil, že mu teplota výrazne klesla, chvalabohu.

„Dal by som si tek-vicový džús. Milu-jem ho,“ zamrmlal Harry ospalo hlavou uloženou na jeho hrudi a očami sledujúc horiace drevo.

„Ako môžeš konzumovať niečo tak príšerne sladké? Ja by som naopak nepohrdol čiernou kávou, samozrejme bez cukru,“ odvetil mu a začul, ako sa Harry slabo zasmial.

„Vy nie ste veľ-mi na sla-dké, však?“

Snape si iba odfrkol a pokrútil hlavou.

„Mali by ste ochu-tnať horúcu bel-gickú čokolá-du. Myslím, že by ste zmenili názor. Sľú-bte mi, že keď sa odtiaľto dostanete pôjde-te na jednu šálku do Me-dových labiek.“

Severus zamrzol a prebodol mladíka pohľadom, ten mu ale nevenoval pozornosť a naďalej sledoval oheň. „Hádam si chcel povedať, keď sa odtiaľto dostaneme,“ opravil ho.

Harry sa zamrvil a vzhliadol mu do očí. „Obaja vie-me, že pri-najlepšom vykr-vácam, kým sa dostaneme z tohto mizer-ného lesa, ak dovtedy neumriem na otravu krvi alebo in-fekciu,“ zachrapčal.

„Si mladý a silný. Zvládneš to. Navyše mám pocit, že sme blízko. Možno sa odtiaľto dostaneme už zajtra,“ odvetil mu a premýšľal, či sa snaží skutočne presvedčiť Harryho, alebo seba.

Mladík sa iba slabo usmial a Severus mohol v zelených očiach vidieť nedôveru.

Nachvíľu si zdriemli a za svitania sa vydali na cestu. Ten prekliaty chlapčisko bol taký tvrdohlavý, že sa nechcel nechať niesť.

„Potter, dopekla, pochop, že mi nevadí niesť ťa! Aj tak ťa podopieram tak, že by som ťa mohol rovno niesť,“ vysvetľoval mu podráždene.

Harry sa potkýnal vedľa neho a pridržiaval sa jeho ruky. Druhou rukou sa pevne držal za ranu. Severus videl, ako pri každom kroku zatína zuby a bledne ešte viac.

„Pane, nemô-žete ma... ah... niesť celú ces-tu. Kým vládzem... pôj-dem po svojich,“ odvetil mu odhodlane.

Neušli ani päť metrov, keď sa Harry zatackal a keby nebolo Severusa, zviezol by sa na zem. „A dosť!“ riekol Snape razantne a zodvihol si ho do náručia.

Potter si zaboril tvár  do jeho ramena a sťažka oddychoval. Celú cestu šli mlčky. Severus načúval zvukom, ktoré sa ozývali v lese a snažil sa vydržať niesť mladého muža. Ruky ho trochu oziabali a pomaly v nich strácal cit. Šli už minimálne päť hodín bez prestávky. Harry sa triasol i napriek tomu, že bol zabalený v jeho hrubom habite. Jeho strapaté vlasy ho šteklili na brade. Cítil z nich vôňu potu, čerstvého vzduchu a trávy. Uvedomil si, že Harry vždy voňal po vzduchu a tráve. Tieto vône jeho citlivému nosu lahodili.

Mal pocit, že sa mu mladík každú chvíľu vyšmykne z rúk. Sakra! Chcel vydržať dlhšie, ale nedalo sa. Musel zastaviť a položiť ho na zem. Od ramena až po končeky prstov cítil nepríjemné mravčenie. Pomaly pokrútil zápästím a posadil sa vedľa spiaceho chlapca, ktorého oprel o kmeň starého smreku. Po chvíli skontroloval okolie a keď zistil, že nehrozí nijaký nečakaný útok, rozhodol sa ísť nastražiť pasce.

Keď sa vrátil prekvapene sa zastavil a vyjavene hľadel na Pottera.

Mladík sa slabo usmieval na dlhého štíhleho hada, ktorý bol stočený na jeho bruchu a hlavu mal zodvihnutú pred Harryho nosom.

„Ssssssssssssss,“ syčal had a Harry sa zasmial.

„Dessss hašasss,“ zasyčal späť a zelený had vystrčil tenký jazýček.

Severus fascinovane počúval tie tóny, ktoré vychádzali z Harryho úst. Samozrejme, už počul parselčinu od Temného pána, ale Harry tým jazykom rozprával úplne inak. Zatiaľ čo Temný pán vzbudzoval každým jedným zasyčaním hrôzu, Harry pôsobil atraktívne. Áno, bolo to ozaj svojim spôsobom veľmi  vzrušujúce. Pre Slizolinčana určite. Nakoniec si odkašľal, čím na seba upútal pozornosť oboch spomínaných. „Čo sa to tu deje?“

Had naňho nebezpečne zasyčal, ale Harry niečo zasyčal späť a plaz sa upokojil.

„Prišiel za mnou... sám,“ začal mu vysvetľovať bledý mladík. „Nie... je nebezpečný. Prezradil mi, že sme jediní čarode-jníci v lese. Tak-že smrťožrúti zrejme... naše... hľada-nie vzdali.“

„To sa mi veľmi nepozdáva,“ uvažoval nahlas Severus a pomaly sa presunul k Harrymu i hadovi, ktorý opäť niečo syčal a Harry mu ihneď syčaním odpovedal.

„O čom sa rozprávate?“ zaujímal sa, sledujúc tú scénku pred sebou.

„Pov-edal, že n-ám... pomôže nájsť cestu von, predsa len sa tu vyzná lepšie.“

Harry a had ešte chvíľu komunikovali až sa had začal pomaly plaziť preč. Jeho dlhé telo zmizlo v hlbokej tráve.

„Vráti sa... keď nájde naj-kratšiu cestu von,“ prehovoril Harry sledujúc trávu, v ktorej sa ešte pred chvíľou plazil zelený had. „Aspoň k nie-čomu je ten hadí jaz... och...“ Harry sa prudko rozkašľal a dlaňou si zakryl ústa.

„Harry?“ Severus sa k nemu naklonil. Merlin, na dlani mu ostávali krvavé fľaky. Vykašliaval krv. Nie! To nie! Kašeľ zrazu ustal a Harry sa chraptivo nadýchol, v smaragdových očiach sa mu leskli slzy. Obzeral si zakrvavenú dlaň a unavene sa hlavou oprel o kmeň stromu.

„Nie je... mi veľ-mi dobre,“ zachrapčal.

Severusovi opäť začalo prudko biť srdce. Hrudník mu sťahovala neviditeľná sila. Ruky sa mu slabo chveli a čučoriedky, ktoré zvieral v dlani sa vysypali do trávi. „Musíme ísť,“ povedal šeptom. „Nemáme čas...“ zamrmlal a bez akýchkoľvek ďalších slov si vzal mladíka na ruky.

Harry mlčal, dokonca ani neodporoval, čo značilo, že mu skutočne neostalo veľa síl. Severusovi bolo jasné, že ho pri živote udržuje už iba jeho silná mágia.

Začalo sa stmievať. Severus hlasito dýchal, pričom kráčal hore brehom. Kvapôčky potu mu stekali po tvári. Až teraz si uvedomil, že celý deň nič nejedli ani nepili. Jazyk sa mu lepil o podnebie. Mal pocit akoby mu do úst nasypali piesok. Jediné čo ho držalo na nohách bol Harry, ktorý ho pevne zvieral okolo krku.

 Celú cestu bol ticho. Mohol počuť iba jeho ťažké nadychovanie a občasné zakašľanie. Tak veľmi mu chýbali tie jeho otravné otázky, tá jeho potreba neustále viesť nezmyselné rozhovory. Tvár si nachvíľu zaboril do jeho vlasov, ktoré stále voňali po čerstvej tráve a vzduchu.

Nová sila ho hnala vpred. So zaťatými zubami vyšiel prudký kopec až sa dostali na rovinku. Konečne. Unavene si vzdychol a upravil si mladíka v náručí. Opäť začínal strácať cit v rukách. Svaly ho nepríjemne pálili. V hlave mu tepala ostrá bolesť. Začalo sa mu zahmlievať pred očami. Musí vydržať, opakoval si neustále v duchu. Nakoniec sa mu podlomili kolená a tma zaplavila celú jeho myseľ.

„Pane... pa-ne, preberte sa... prosím,“ počul nejaký hlas z veľkej diaľky. Netušil komu by mohol patriť. Nemal silu nad tým vôbec uvažovať.

„Dopekla, Severus! Nemôž-eš zom-rieť... ty nie... nie.“

Ucítil, ako mu niečo teplé a mokré dopadlo na tvár. Tento ľahký dotyk kvapaliny spôsobil, že začal vnímať svoje telo. S istotou mohol určiť, že sa nachádza v horizontálnej polohe. Hlavu mal uloženú na niečom mäkkom, na rozdiel od zvyšku tela, ktoré muselo ležať na zemi, pretože cítil tú známu tvrdosť. Na spánku a líci ho laskotili vlastné pramienky vlasov, ktoré mu niekto veľmi starostlivo odhŕňal.

Započul vzlyk. Bol to veľmi bolestný vzlyk. „Severus,“ zašepkal ten istý hlas, ktorý sa k nemu prihováral pred pár sekundami alebo minútami... možno hodinami? Ďalšia teplá kvapka dopadla na jeho viečko. Boli to slzy! Pre Merlina, kto by pre neho vyronil túto vzácnu tekutinu? Nemohol si spomenúť či kvôli nemu niekto niekedy plakal.

Snažil sa otvoriť oči, aby sa mohol pozrieť, kto sa oňho tak veľmi zaujíma, kto má oňho strach. Komu na ňom záleží. Možno sa mu len sníva a on sa preberie a nebude tu nik, kto by sa oňho zaujímal. Pocítil tlak na hrudi. Otvoril oči. Bola tma. Pár lúčov tlmeného mesačného svetla dopadalo na osobu, ktorá mala tvár zaborenú na jeho hrudi a tíško plakala.

Konečne mu svitlo. Nepríjemná realita sa dostavila v plnej sile. Voldemort, smrťožrúti, les... Harry. To on kvôli nemu plakal, to on sa ho snažil prebudiť, to on ho teraz zvieral vôkol hrude.

Stále mal príšerné sucho v ústach, ale bolo mu to jedno. Jediné čo vnímal bolo zatiaľ nepoznané teplo, ktoré sa mu šírilo zo žalúdka až do hrude, obalilo jeho chladné srdce a pomaly, ale isto, ho roztápalo ako kus ľadu vystavený lúčom letného slnka.

„Har...“ musel si odkašľať, aby nabral stratený hlas.

Strapatá hlava sa ihneď zodvihla z jeho hrude. Zelené oči sa rozšírili, keď vyhľadali tie jeho. A naraz ucítil suché pery na tých svojich. Netrvalo to viac než pár sekúnd, no pre Severusa akoby sa v tej chvíli zastavil čas. Najprv od šoku skamenel. Snažil sa nájsť logické vysvetlenie nastanej situácie. Ale vzápätí jeho telo pohltili pocity, ktoré nikdy pred tým poriadne nezažil. Možno preto ich nebol schopný identifikovať. Popraskané pery sa odtrhli od tých jeho. Zistil, že pozerá do prekvapených zelených očí, ktoré sa nachádzali len pár milimetrov od jeho vlastných.

„Ja... ospravedl-ňujem sa,“ zachrapčal Harry a jeho líca nabrali slabý odtieň ružovej.

Severus netušil čo mladíka prinútilo urobiť niečo také, ale nemal vôbec chuť analyzova,ť čo sa mohlo v jeho vnútri stať, že reagoval daným spôsobom. Jediné čo s istotou vedel bolo, že sa mu to páčilo. Veľmi... potreboval tie ružovkasté pery ochutnať... opäť. Automaticky trochu nadvihol hlavu, tak aby sa priblížil k Harryho tvári. Zatvoril oči a prisal sa späť na jeho ústa.

Počul ako Harry prekvapene vzdychol. Zrazu mierne pootvoril pery a Severus okamžite vkĺzol vlastným jazyk do jeho vnútra. Zaplavila ho celá plejáda pocitov. V ušiach počul vlastný tep, v žalúdku ho príjemne šteklilo, srdce mu divoko búšilo akoby bol nejaký tínedžer. To všetko s ním robil Harry. Mladý muž, ktorého dlhé roky nenávidel... ktorého nemohol vystáť kvôli jeho otcovi. Kvôli jeho profilu celebrity a hrdinu. A teraz mu ten istý kúzelník obyčajným bozkom spôsoboval takú slasť ako ešte nik predtým.

Až teraz si uvedomil, ako veľmi túžil okúsiť tie hriešne pery. Ochutnal každý kút jeho úst až sa ich jazyky stretli a preplietli sa vzájomnom tanci. Harry chutil po čučoriedkach a krvi... Pravou rukou sa vplietol do tých hustých havraních vlasov. Harry ho dlaňou jemne držal za líce a palcom ho nežne hladil. Skutočne si nemohol spomenúť či sa ho niekto s toľkou nehou niekedy dotýkal. 

Nakoniec bol nútený sa od neho odrhnúť, aby nabral stratený dych. Ihneď, ako sa ich pery od seba odtrhli, pocítil prázdno a chlad. Harry kľačal vedľa neho, v mesačnom svetle sa mu na tvári leskli zaschnuté cestičky po slzách. Severus sa pomaly posadil až pod ním zašušťalo suché lístie.

„Bál... som sa o teba,“ šepol mladík hľadiac na zem. „Myslel som... že... ste...“ rozochvený hlas sa mu zlomil.

Severus ho prstami jemne chytil za čeľusť a zodvihol mu hlavu tak, aby videl do tých nádherných očí. „Som v poriadku. Zrejme som len dehydrovaný, čo si vybralo svoju daň,“ riekol zachrípnuto.

Hľadeli si do očí a nastalo ticho. Lesom sa niesli zvuky zvierat a šušťanie. Jemný vánok im strapatil havranie vlasy.

Harry mal mierne pokrčené obočie. Zelené oči ho pozorne sledovali skrz atramentové mihalnice. Mohol v nich prečítať toľko emócií a skrytých otázok.

„Povedal si mi menom,“ prehovoril nakoniec Snape, prehrávajúc si v mysli spôsob, akým Harry vyslovoval jeho meno. Tak mäkko, tak nežne...

Mladík slabo prikývol. „Tu už viac nie sme... študentom a profesorom.“

„Nie... to nie sme,“ odvetil. V skutočnosti boli len dvaja kúzelníci, dvaja muži, ktorí sa snažili prežiť. Áno, prežiť. Merlin, úplne zabudol na Harryho zranenie. Očami skĺzol k rebrám, za ktoré sa mladík pevne držal ľavou rukou. Skrz prsty mu pretekali pramienky krvi. Nemali čas... už nemali čas. Rástla v ňom panika. Opatrne sa postavil a naklonil sa k Harrymu, aby ho mohol vziať na ruky. Museli pokračovať, hoc aj keby to bolo v noci.

Harry sa od jeho rúk odtiahol a pevne stisol pery. „Nie,“ zachrapčal.

„Musíme ísť...“ snažil sa mu vysvetliť, ale Harry len pokrútil hlavou.

„Nie... nemá to cenu... nemá to zmysel... Severus,“ riekol potichu a hlavu sklonil k zemi.

Severus si čupol oproti nemu. „O čom to hovoríš?“ spýtal sa bez dychu.

Zelené oči naňho vzhliadli. „Zomie-ram... pomaly, ale isto. Už ma ďalej nemôžeš nosiť. Takto sa z tohto pre-kliateho miesta nikdy ne-dostaneme,“ dusivo zakašľal.

„Musíš ísť bezo mňa... aspoň ty musíš prežiť... Si zrejme naj-múdrejší člov-ek, akého poznám. Preto iste vieš, že je bez-cieľne ťahať ma so sebou. Som len zby-točná príťaž. Obaja vieme, že do Rok-fortu sa nevrátim. Preto sa mu-síš vrátiť aspoň ty... prosím. S tebou má čaro-dejnícky svet nádej, že toho bastarda porazia aj bezo mňa. Aj tak tomu prekliatemu proroctvu ne-verím.“

Severus naňho neveriacky hľadel. To snáď nemyslí vážne! On ho tu skutočne prosí o to, aby ho tu nechal umrieť ako také zviera. Aby sa vrátil bez neho. Nie! „To nemyslíš vážne...“

Harry ho zakrvavenou rukou chytil za tú jeho. Z posledných síl sa k nemu pritiahol a druhou rukou ho objal vôkol ramena. Tvár si zaboril do jeho košele. Mohol cítiť jeho slabé srdce na svojom vlastnom hrudníku.

„Musíš... uznať, že as-poň raz vo svojom ži-vote jednám logicky... no nie?“ zamrmlal tlmene.

Severus mu roztrasenou rukou objatie opätoval. Tvár si ponoril do jeho vlasov a privrel oči. Vedel, že má pravdu... Mladík zomieral... cítil to. Bože, veď niekde hlboko vo svojom srdci to vedel už na začiatku. Vedel to, keď mu z tela vyberal ten skurvený šíp. Vedel to, keď sa pozeral do jeho očí, ktoré mu to celý čas našepkávali. Niekde vnútri dúfal, že sa z lesa stihnú dostať a zachráni ho... Mladého muža, ktorého si zamiloval. Vždy ho svojim spôsobom miloval i nenávidel. Už keď ho videl vo Veľkej sieni ako jedenásťročného. Nikdy sa nemohli vystáť, vždy sa iba hádali, neznášali sa... Ale bola to skutočne len nenávisť?

Oči ho začali páliť. „Harry...“ vzlykol. Mal ho tu skutočne nechať a pokračovať v ceste? Vrátiť sa na Rokfort, všetkým oznámiť, že veľký Harry Potter je mŕtvy. Mal by bez neho jeho život ešte vôbec zmysel? Dokázal by si vychutnávať jedlo vo Veľkej sieni a pozerať sa na prázdne miesto pri chrabromilskom stole? Veď všetko čo celých sedemnásť rokov robil bolo preňho. Zachraňoval ho, dával naňho pozor. Špehoval u Temného pána len kvôli nemu. A teraz ho po tom všetkom má nechať len tak zomrieť. A čo sľub, ktorý dal Lily i Albusovi?

„Nenechám ťa tu,“ povedal pevne.

Harry sa vymanil z ich objatia. „Pre-čo? Je to... úp-lná hlúp-osť. Aký to má, dopekla, zmy-sel?“ Opäť sa rozkašľal.

„Je mi to jedno... Bez teba sa nevrátim,“ odvetil a i napriek chlapcovým protestom si ho vzal na ruky.

Harry sa zmietal, ale bol príliš slabý. Severusovi sa trochu zatočila hlava, ale jeho odhodlanie bolo silnejšie.

„Pusti-ma,“ mrmlal mladík v jeho náručí a stále bojoval, ale márne.

„Prosím...“ vzlykol, ale Severus to ignoroval. Jednoducho ho odtiaľto dostane. Už dva dni mal pocit, že sa blížia k východu. Jeho intuícia nikdy nesklamala.

Slabá päsť ho udrela do hrude až nakoniec telo, ktoré niesol ochablo. Cítil slabé zdvíhanie sa jeho hrude. Ešte žil a žiť aj bude.

pismo.jpg

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Profesor, 30. 5. 2015 16:21)

Uf síla. Snad se dostanou ven.

:)

(Oriana , 11. 5. 2015 20:52)

Konečne som dohnala všetky kapitoly, troška mi to trvalo, ale začítala som sa hneď. Ten ich vzťah sa vyvíja celkom pekne. Táto časť bola dosť smutná, ale som rada, že to nevzdávajú, takže dúfam, že sa dostanú odtiaľ živí a romanca bude pokračovať.

Re: :)

(Sonka, 19. 5. 2015 12:37)

Oriana, ďakujem :)

====

(weras, 30. 4. 2015 20:56)

Moc doufám,že ten konec znamenal naději. Protože by bylo hrozné v jedné kapitole získat lásku a hned ji i ztratit. Kapitola byla napínavá i nádherná.Snad bude příště už líp.Moc se těším na pokračování!!Velký dík!!!!

Re: ====

(Sonka, 19. 5. 2015 12:36)

Ďakujem za komentár, weras :))

Od desiatich k piatim

(Mononoke, 30. 4. 2015 21:14)

Zranený Spasiteľ cíti, že ho opúšťajú sily,
nezdolná Zmija ho presviedča, že sa mýli.
Ťažký je život mladého Vyvoleného,
ale nepriateľ ho neuvidí zlomeného.

Re: Od desiatich k piatim

(Sonka, 19. 5. 2015 12:36)

Mononoke, opäť raz nádherné verše ♥ Veľmi pekne ti ďakujem :)

:)

(lia, 30. 4. 2015 20:37)

krása doufám že Harry přežije jejich dobrodružství a jsem zvědavá na hada

Re: :)

(Sonka, 19. 5. 2015 12:35)

Ďakujem, lia :)

HP

(ranchan, 7. 5. 2015 1:45)

Úžasné a smutné...
Doufám že to dopadže a dostanou. Přeju jim všechno štěstí světa...

Těší se ma daší kapitolu

Re: HP

(Sonka, 19. 5. 2015 12:34)

Ďakujem ti, ranchan :)

...

(Abequa, 30. 4. 2015 9:54)

No ty kráso začínám se děsit jestli náhodou z toho nebude tragédie :( doufám teda, že ne a nějakým zázrakem Harry přežije...

Re: ...

(Sonka, 19. 5. 2015 12:33)

Abequa, neboj :) Ďakujem za komentár :)

dalsiu kapcu! :D

(citatel, 30. 4. 2015 15:45)

waw toto proste nejde okomentovat perfektne pls dalsiu kapcu

Re: dalsiu kapcu! :D

(Sonka, 19. 5. 2015 12:33)

Ďakujem veľmi pekne, citatel :)

<3

(Siri, 30. 4. 2015 9:49)

Tak toto bola pekelne dramatická čast...ozaj som mala slzy na krajíčku fúha...a konečne bozk nádherne opisuješ Snapeove emócie to všetko čo sa v nom deje.. perfektne, neskutočne chválim a hryziem si nechty do dalšej časti >.<

Re: <3

(Sonka, 19. 5. 2015 12:24)

Ďakujem, Siri :)