Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


6. kapitola - Neopúšťaj ma

28. 5. 2015

 

Prebudil sa na známe pálenie predlaktia. Odkedy bola odhalená jeho pravá identita, ho znamenie pálilo stále. Začal si na to zvykať, veď čo iné mu i ostávalo. Avšak teraz ho znamenie nepríjemne štípalo až mu sťahovalo pokožku. Posadil sa a druhou rukou si znamenie pevne chytil, aby aspoň trochu utlmil bolesť. Izba bola stále tmavá, za začarovaným oknom sa rozlievala hlboká temnota. Jeho myseľ sa pomaly prebúdzala, a preto si konečne všimol, že tu niečo nesedí. Pokiaľ ho pamäť neklamala, mal by vedľa neho ležať Potter.

No miesto po jeho ľavici bolo prázdne a to už poriadne dlhú dobu. Naraz mu zrak padol na pootvorená dvere od kúpeľne, skrz ktoré dopadal do spálne úzky lúč slabého svetla. K ušiam sa mu dostali dávivé zvuky, ktoré sa z danej miestnosti ozývali. Odhodil prikrývku a postavil sa na nohy. Opatrne vkročil do kúpeľne, ktorú osvetľovalo len tlmené svetlo z lampičky nad umývadlom. Svetlo dopadalo na schúlenú postavu, ktorá sedela nad záchodovou misou.

„Harry?“ spýtal sa zamračene. Miesto odpovede sa mu dostal len ďalší zvuk zvracania. Vyzeralo to tak, že Harry už ani nemá čo dáviť, keďže z neho očividne už nič nevychádzalo. Kľakol si k nemu a jednou rukou mu podoprel chrbát. Mladík sa triasol, tak veľmi ako prvú noc v tom prekliatom lese, avšak tam to bolo zimou, zatiaľ čo tu očividne nie.

Bledá tvár sa k nemu otočila. Zelené oči vyzerali takmer neprítomne. Severus si všimol rubínovo-červenú krv, ktorá mu stekala z jazvy cez oko až dolu lícom.

„Čo to, dopekla...“ začal rozprávať, ale Harry ho predbehol.

„Voldemort sa nudí,“ zachrapčal slabým hlasom.

„Je práve teraz v tvojej hlave?“ spýtal sa a jeho hlas niesol známku zhrozenia. Vedel, že Harryho niekedy trápia vidiny, kvôli čomu ho bol nútený doučovať Oklumenciu. No pokiaľ vedel, nikdy nekrvácal z jazvy.

„Áno... och, keby si ho počul... Prišiel na spôsob ako efektívnejšie využívať moju jazvu,“ smutne sa usmial, „tak, že môžem počuť jeho hlas... môže sa so mnou rozprávať.“

„Pre Merlina...“ Severus hlasito preglgol. Len predstava, že by bolo to monštrum v jeho hlave a navyše sa s ním rozprávalo, bola nepredstaviteľná. „Musíš sa pokúsiť obrániť svoju myseľ pomocou Oklumencie, Harry.“

Harry len pokrútil hlavou. „Tu nepomôže ani Legilimencia, ani Oklumencia... Nikto nevymyslel obranu mysle proti niekomu, kto je so mnou prepojený tak, ako Voldemort,“ chraptivo sa nadýchol a dlaň si položil na krvácajúcu jazvu. „Drž už hubu, Tom!“ zavrčal podráždene.

„Môže ťa počuť?“

„Áno... ale nemôže vedieť s kým sa rozprávam, jednoducho ma len počuje...bože, moja jazva,“ bolestne sykol a chytil si ju i druhou rukou.

„Musí existovať niečo, čo by to zastavilo,“ Severus úpenlivo zvažoval všetky možnosti, vďaka ktorým by mohol Harrymu pomôcť. Nenapadalo ho žiadne kúzlo, dokonca ani elixír.

„Je to v poriadku... prejde to... vyčerpáva ho to rovnako ako mňa. O chvíľu s tým prestane.“

Severus sa posadil k nemu na zem. Nežne si ho privinul do náručia a mračil sa. „Takže to už niekedy spravil?“

Harry si oprel boľavú hlavu o jeho rameno. „Nuž, áno... začal s tým zhruba pred dvoma dňami. Vždy počas noci. Ten bastard má určite problémy so spánkom. Áno si bastard, Tom... nebudem si dávať pozor na jazyk! Zhor v pekle!“

Tak toto bolo rozhodne, nuž ako to nazvať... strašidelné, čudné?

Harry sa zrazu odtiahol z jeho rúk. Pevne zaťal sánku. Celé telo mal napäté až si nakoniec vydýchol. Tras jeho tela ustal. Zelené oči sa stali prítomnými.

„Skončilo to?“ spýtal sa Severus so zatajeným dychom.

Harry iba prikývol a hlavou sa oprel o stenu za ním. Severus si privolal mokrý uterák, ktorý priložil na Harryho rozpálenú a zakrvavenú jazvu. Zotrel mu krv z tváre, oka a nakoniec mu ho držal na jazve. Ich oči sa stretli.

„Smiem vedieť, čo presne ti ten psychopatický šialenec rozprával?“

Zelené oči stvrdli a ďalšia z tých iskier zmizla do nekonečnej diaľavy. „Najprv mi začal rozprávať o tom, aký mal deň. Podrobne mi opísal ako umučil muklovkú rodinu. Kúsky ich tiel mi prídu sovou poštou zhruba za dva dni,“ zhlboka sa nadýchol a pokračoval. „Včera napadol nejakú muklovskú dedinu, samozrejme nik z obyvateľov neprežil,“ odmlčal sa a uhol Severusovmu pohľadu. „Vieš, že humusácke decko kričí menej ako dospelý humusák, keď ho niekto zvlieka zaživa z kože?“ napodobnil Voldemortov hlas a opäť mu pevne pozrel do očí.

„Preboha,“ zašepkal Severus. Bol smrťožrútom dlhé roky, ale nikdy sa nezúčastňoval podobných akcií. Voldemort si ho radšej držal v laboratórií. Odložil zakrvavený ručník a pritiahol si Harryho k sebe.

„Vieš, že za nič čo ten pomätenec robí, nemôžeš, však?“ Severus veľmi dobre vedel čo sa teraz odohráva v hlave tohto mladíka.

„Zatiaľ čo ja si veselo chodím na hodiny a skrývam sa v bezpečí. Všetci tí ľudia, Sev... zomierajú.“

Severus ho chytil za čeľusť a otočil si jeho tvár, tak aby mu videl do očí. Merlin, trhalo mu srdce, keď ich videl v takom stave. Zranené, plné viny. „Harry... nie je tvojou povinnosťou ho zabiť.“

„A kto iný by to urobil, Severus? Narodil som sa pre to, cítim a uvedomujem si moc, ktorú som získal. Obaja vieme k akému účelu musím túto moc využiť. Pošlem toho skurvenca do horúcich pekiel.“

Severus si ho pritlačil bližšie k sebe. Potreboval ho cítiť. „Nie si v tom sám, Harry,“ zašepkal mu do ucha.

„Som, Sev. Som v tom celkom sám,“ riekol potichu a omotal si ruky vôkol jeho chrbta.

„Budem stáť priamo vedľa teba. Nikdy nebudeš sám,“ riekol svojim hlbokým hlasom úprimne.

„Ďakujem...“ pošepol mu pri uchu a odtiahol sa. „Myslím, že by som sa mal vrátiť do klu...“ odmlčal sa a hľadel na Severusove odhalené predlaktie. „Ten... ten skurvený hajzel,“ zavrčal. „On ťa mučí cez znamenie?“ pozrel naňho tými zelenými smaragdami.

„To nič, Harry. Robí to celý čas, som na to zvyknutý,“ odvetil mu a inštinktívne si ruku pritiahol k telu.

„Po celý ten čas...“ šepol Harry skôr pre seba a omotal prsty vôkol jeho zápästia. Následne si jeho ruku pritiahol späť a očami pozoroval čierne tetovanie.

„Harry... nie je to nič, čo by ťa malo momentálne trápiť,“ riekol a snažil sa dostať ruku z jeho zovretia.

Harry mlčal. Jednou rukou stále držal tú jeho a dlaň tej druhej položil na boľavé znamenie.

„Harry, čo to robíš?“ spýtal sa neisto, keď vo vzduchu ucítil Harryho surovú moc. Tvár sa mu náhle skrivila bolesťou. Harryho dlaň mu spôsobovala hotové muky. Mal pocit, že jeho predlaktie horí zaživa. Snažil sa opäť vytrhnúť, ale Harry ho pevne držal vôkol zápästia. Začalo sa mu zahmlievať pred očami, pálčivý pocit prestal a nahradil ho iný. Teraz mal pocit akoby mu niekto rozsekával celé rameno sekáčikom na mäso. „Harr...“ zaškrípal zubami a cítil, ako mu z očí stekajú slzy bolesti.

 A bolesť náhle zmizla, Severus vydýchol a zrútil sa k zemi. Hlasito oddychoval a snažil sa zahnať nevoľnosť. Zrazu ho za ramená schmatli pevné ruky a pomohli mu posadiť sa.

„Prepáč mi tú bolesť, Severus. Jednoducho som to musel skúsiť,“ povedal Harry chraptivo.

Severus sa naňho nepozrel, miesto toho neveriacky hľadel na svoje predlaktie. Znamenie zla bolo tak bledé až splývalo z jeho mliečnou pokožkou. Musel poriadne prižmúriť oči, aby ho vôbec videl. Uvedomil si, že sa celý chveje. „Čo... čo si to uro-bil?“ spýtal sa roztrasene bez toho, aby Harrymu venoval čo i len pohľad.

„Zničil som ho. Zničil som tvoje spojenie s Voldemortom. Už viac nie si smrťožrút, už viac nie si označený,“ povedal potichu.

„Ako?“ spýtal sa a musel divoko žmurkať viečkami, aby zahnal slzy.

„Nuž, vlastne neviem. Nejestvuje konkrétne kúzlo. Moja mágia ma počúva. Chcel som ťa tej odpornosti zbaviť, a tak si i stalo,“ odvetil jednoducho.

Severus neveril vlastným ušiam. Odkedy mu ten bastard zabil Lily sa chcel znamenia zbaviť. Preklínal deň, kedy si tú príšernosť nechal spraviť. Celé tie roky hľadal v knihách spôsob, ako tú vec odstrániť. No bezvýsledne. Odkedy Voldemort zistil, že je špeh, odkedy zachránil Harryho z jeho panstva, ho ten slizký had mučil. A zrazu to celé prestalo. Necítil vôbec nič. Bol slobodný, bol voľný.

Konečne vzhliadol k Harrymu. „Ďakujem,“ povedal prosto, ale i on sám cítil a počul koľko emócií sa skrýva v tom jednoduchom slove.

Harry mu venoval úsmev a Severus mohol vidieť, ako veľmi je jeho mladý milenec vyčerpaný. Jazvu mal ešte stále opuchnutú a krvavú. V tvári bol bledý ako čerstvo napadnutý sneh a pod očami mal tmavé tiene.

Zrazu sa k nemu Harry prisunul a vtiahol ho do pevného objatia a Severus sa nechal. Harry Potter bol preňho všetkým. Harry Potter ho opäť raz zachránil.  

Severus netušil koľko času strávili v objatí, sediac na studenej dlážke, ale bolo mu to celkom jedno. Pevne sa k Harrymu tisol a užíval si jeho prítomnosť. Nakoniec sa všetko to utrpenie, ktoré vo svojom živote okúsil, vyplatilo. Možno to naňho takto celé osud vymyslel. Nechal ho trpieť, a potom mu daroval jeho. Jeho zeleno-oké šťastie.

Pomohol Harrymu vstať a vrátili sa do postele. Boli sotva dve hodiny ráno, na spánok mali ešte dosť času. Ľahol si vedľa mladíka, ktorému sa ihneď zatvorili viečka, a pozoroval ho. Nakoniec mu vtisol ľahký bozk na opuchnutú jazvu, pritúlil si ho k sebe a zaspal.

Zobudil ho budík. Nenávidel budíky. Nenávidel rána. Otvoril oči a zívol si. Oči mu padli na strapatú hlavu, ktorá ležala na jeho hrudi. Pousmial sa. Nepamätal si kedy sa naposledy zobudil, vo vlastnej posteli, vedľa niekoho druhého. Prstami prečesal pramienky Harryho vlasov a zapozeral sa na svoje predlaktie. Stále tomu nemohol uveriť. Už viac nebol Voldemortovým otrokom.

„Harry... vstávaj,“ pobozkal ho do vlasov.

Žiadna reakcia.

Severus sa opatrne pretočil naňho, pobozkal ho na pery a sledoval jeho tvár.

Viečka sa zatrepotali a zelené oči sa otvorili. „Ahoj,“ zívol.

„Cítiš sa dobre?“ spýtal sa Severus starostlivo a zamračil sa. Harry bol stále bledý a tie kruhy z pod očí vôbec nezmizli.

„Trochu ma bolí hlava, ale nie je to nič, čo by som nezvládol,“ usmial sa a odhalil rad bielych zubov.

Severus sa načiahol po svoj náhradný prútik a privolal si flakón naplnený slabomodrou tekutinou.

„Vypi tento elixír po jedle. Bolesť hlavy by mala zmiznúť,“ odvetil.

„Vďaka,“ povedal a zodvihol ruku, aby sa mohol dotknúť jeho tváre.

Severus privrel oči a užíval si dotyk Harryho prstov na svojej pokožke. Všetky tie pocity, ktoré s ním zažíval boli tak nové. A tak úžasné.

***

„Želám ti pekný deň, Severus,“ usmial sa už oblečený Harry a pobozkal ho na pery.

„Aj ja tebe, Harry,“ riekol a pozoroval, ako ten zázrak mizne pod neviditeľným plášťom.

Severus sa zakrátko na to, vybral do riaditeľne.

„Och, chlapče môj, dobré ráno,“ privítal ho Albus, ktorý podpisoval nejaké dokumenty a popíjal kakao. Vždy si pred raňajkami doprial šálku toho prehnane sladkého nápoja.

„Dobré ráno, Albus,“ zaželal mu Severus a posadil sa do jedného z kresiel.

Nezábudkové oči sa zabodli do tých jeho. Prečo mal vždy ten pocit, že jeho priateľ a radca vie všetko, čo sa mu práve chystal povedať?

Severus si mlčky vyhrnul dlhý rukáv na svojom habite a ukázal mu predlaktie. Starému čarodejníkovi zabehlo kakao a rozkašľal sa. Okamžite odložil šálku a zalapal po dychu. S otázkou v očiach sa opäť pozrel do tých jeho.

Severus bol celkom pobavený. Nestávalo sa často, že dostal Albusa do pomykova.

„To nie je možné,“ žasol Dumbledore a skúmal jeho ruku. „Znamenie zla celkom vybledlo,“ mrmlal si popod fúzy. Zrazu sa pousmial a povedal: „Harry.“

„Áno, Harry,“ potvrdil Severus a stiahol si rukáv. „Jednoducho to znamenie zabil, Albus,“ krútil neveriacky hlavou.

Dumbledore si zamyslene hladil dlhú bradu. „Vždy som ti vravel, že z neho vyrastie veľmi mocný kúzelník, ak nie ten najmocnejší.“

„Opäť si mal pravdu, Albus, to nepopieram. Nuž, nečakal som, že by bol až natoľko mocný. Urobil to bez prútika, skrátka sa dotkol znamenia a zničil ho.“

„Už mi veríš, drahý Severus? Veríš mi, že nás ten mladý muž povedie k víťazstvu?“

„Nepochybujem... už viac nie.“

Albus sa naklonil a chytil ho za rameno. „Práve preto chcem z Harryho spraviť jedného z hlavných členov Fénixovho rádu,“ odmlčal sa a pozorne pozeral do jeho očí. „Zatiaľ si jediný, milý Severus, ktorý vie o horcruxoch. Avšak čoskoro sa o nich dozvie i Harry. Nechcem, aby to vedelo viac ľudí. Vám dvom verím najväčšmi. Potrebujem vás Severus. Oboch. Ste najmocnejší čarodejníci, len vy ich dokážete nájsť a zničiť. Sám to nezvládnem, drahý priateľ.“

Severus stisol viečka. „Albus, nestačí, že ho Harry musí zabiť? Nechcem ho zaťahovať do horcruxovej záležitosti.“

„Obávam sa, že je to nevyhnutné. Zomieram Severus a chcem, aby sa Harry stal mojim nástupcom. Milujem ho akoby bol mojim vlastným. Prepísal som naňho celý svoj majetok a spolu s ním musím na jeho plecia uložiť ďalšiu ťarchu a to horcruxy.“

Severus sa zhlboka nadýchol a pohľadom zablúdil k Albusovej ruke. Od končekov prstov až po zahalené ramená, sa tiahla čierna spálenina, ktorá jeho priateľa čoskoro zabije. Kliatba pochádzajúca z čiernej mágie. Nevyliečiteľná.

„Chcem, aby si stál pri ňom, Severus. Chcem, aby si zničil horcruxy spolu s ním. Viem, že to dokážete. Harry zrejme nedoštuduje svoj posledný ročník, už čoskoro vás budem nútený poslať na misiu.“

Severus sa postavil a začal pochodovať pred stolom. „Vždy ideš na istotu, Albus. Čo, ak Harry odmietne? Nikdy nepremýšľaš nad druhou možnosťou.“

„Obaja vieme, že Harry neodmietne. Chce Voldemorta zničiť viac, ako ktokoľvek z nás. Štúdium ho môže počkať, ale Voldemort čakať nebude. Každým dňom je to horšie,“ starý riaditeľ si zložil okuliare a pošúchal si oči, „unáša, mučí, zabíja, ničí. Je to zlé.“

Severus stisol operadlo kresla. „Kedy? Kedy nás chceš vyslať na tú samovražednú misiu?“ spýtal sa chladne.

Dumbledore sa postavil a s bolesťou v očiach pozrel do tých jeho. „Čoskoro, môj chlapče. Neposielam vás na samovražednú misiu. Vy to zvládnete. Len vy nás môžete zachrániť. Nás všetkých. Ver mi, ak by tu bola iná možnosť, ak by ma nezabíjala tá kliatba. Pridal by som sa k vám, ale... cítim, že môj koniec je blízko.“

Severusa v očiach zaštípali slzy. Ešte stále sa nedokázal zmieriť s tým, že Albus zomieral.  „Uvidíme sa na raňajkách,“ riekol, otočil sa na podpätku a rýchlo zmizol za dverami.  

Sedel pri učiteľskom stole a sledoval volské oká so slaninkou, ktoré nedotknuté ležali na jeho tanieri. Očami zablúdil k chrabromilskému stolu.

Harry sedel medzi Grangerovou, mladým Weasleyim, Lovegoodovou a Longbottonom. Vyzeral spokojne i keď vyčerpane. Zelená sa na pár sekúnd stretla s ónyxovou. Na Harryho tvári sa mihol slabý úsmev. Severusovi skrútilo žalúdok, keď si predstavil čo všetko si ten mladý muž za svoj život vytrpel a čo všetko si ešte len vytrpí. Merlin, bol príliš mladý na to, aby mal na pleciach toľkú záťaž. Čo to Albus nevidí?

Možno ostatní videli mocného mladého muža, ktorý sa nejeden raz postavil Voldemortovi a jeho smrťožrútom a vždy mu unikol. Muža, ktorý ich vždy všetkých zachránil. Veľkého nebojácneho Chlapca, ktorý prežil. Ale Severus videl Harryho, nie hrdinu, ale iba Harryho. Citlivého, statočného mladíka, ktorý potreboval lásku, ktorý potreboval svojich priateľov. Mladíka, ktorý mal to najčistejšie srdce zo všetkých. Mladíka, ktorý si svoj príšerný osud zaslúžil zo všetkých najmenej.

Albus mu venoval smutný úsmev. Severus to už nemohol vydržať. Rázne sa postavil a s vejúcim plášťom vypochodoval z Veľkej siene. Namieril si to priamo do učebne elixírov. Posadil sa za katedru, tvár si vložil do dlaní a preklínal Voldemorta, preklínal Albusa. Preklínal ich všetkých. Do učebne začali prichádzať študenti siedmeho ročníka. Celkom zabudol, že ma prvú dvojhodinovku s Harrym.

Postavil sa, keď videl, že je učebňa plná. „Dnes si každý jeden z vás vyberie elixír, ktorí sme preberali tento rok. Napíšete mi jeho účinky, využitie, zloženie a presný postup prípravy. Následne daný elixír i pripravíte. Na teoretickú časť máte 60 minúť. Na praktickú tak isto,“ rozprával chladne a snažil sa vyhýbať očnému kontaktu s Harrym. Momentálne nebol schopný sa mu do očí pozrieť. „Pripravte si pergameny... a začnite,“ švihol prútikom a spustil časovač.

V triede sa ozýval šuchot pergamenov a škŕkanie bŕk. Severus sa posadil za katedru a konečne si dovolil svoj pohľad venovať Harrymu, ktorý bol sklonený nad vlastným pergamenom a usilovne písal. Stále sa nevedel spamätať z rozhovoru, ktorý absolvoval s Albusom. Odvolával sa na to, že toho chlapca miluje a pritom mu chce zničiť posledný rok na Rokforte. A možno posledný rok jeho života. Okamžite sa od neho odvrátil a skúmal domáce úlohy, ktoré mu ležali na stole.

Po šesťdesiatich minútach si pozbieral popísané pergameny a neprítomne sledoval, ako sa žiaci pustili do varenia jednotlivých elixírov. Z jeho apatickosti ho prebral až hlasitý cvengot noža o podlahu. Okamžite sa vrátil do reality. Všetci hľadeli na Harryho, ktorý sa celý bledý držal stolíka tak pevno až mu beleli hánky. Hlavu mal sklonenú k hrudi a vlasy mu zakrývali tvár.  

„Pán Potter?“ prehovoril a vykročil za ním. Mladík neodpovedal.

Samozrejme, to už pri ňom stála Grangerová a držala ho vôkol pásu, aby nespadol.

„Harry... čo sa deje?“ Započul Severus jej roztrasený hlas.

„Slečna Grangerová, odstúpte od neho,“ prehovoril, opatrne si prehodil Harryho ruku vôkol ramien. „Pokračujte v práci! Grangerová, máte to tu na starosti!“ zavrčal a ponáhľal sa do svojho kabinetu, kde mladíka usadil na malú sedačku. Kľakol si pred neho a chytil ho za bledú tvár.

„Harry?“ oslovil ho jemne.

Zelené oči sa s neopísateľnou bolesťou pozreli do tých jeho. Priezračné kvapôčky sĺz sa mu kotúľali dolu lícom.

 „Voldemort?“ spýtal sa.

Harry prikývol. „Práve... mi ukázal... ako... zabil,“ zhlboka sa nadýchol a privrel oči, „ako zabil mojich rodičov.“

„Ten bastard,“ zahrešil. Vari chcel Harryho úplne psychicky zničiť? O toto mu išlo?

„Nenávidím ho,“ zašepkal Harry s takou nechuťou až Severusa zamrazilo.

„Čoskoro ho zničíme, Harry. A toto celé sa konečne skončí.“

Harry mlčal a pritiahol si ho k sebe. Celkom zblízka si hľadeli do očí. „Ostaneš so mnou až dokonca, Severus?“ Zelené oči sa mu zabodávali do tých jeho.

„Až dokonca,“ vydýchol Severus a ucítil jeho pery na tých svojich.

***

Konečne nastal víkend. Severu ho nepochybne potreboval ako soľ. Celý týždeň s Albusom vymýšľali spôsoby, ako pomôcť Harrymu v zablokovaní jeho mysle proti Voldemortovi. Avšak bezvýsledne. Skutočne nepomohla žiadna Oklumencia, ani elixíry. Vôbec nič. Na piatkovej hodine Harry ledva ustál na nohách. Podľa všetkého mu Voldemort nedal pokoja počas celej noci.

Večer toho dňa, Severus sedel vo svojom kresle a popíjal ohnivú whisky. Premýšľal a sledoval tancujúce plamene v krbe. Ozvalo sa zaklopanie. Dnes nebol s Harrym dohodnutý, mladík potreboval oddychovať. Netušil, kto ho môže v tak neskorú hodinu vyrušovať.

Otvoril dvere, za ktorými stál znepokojený riaditeľ školy.

„Severus, pred chvíľou som zaznamenal temnú mágiu pri ochranách školy. Potrebujem ísť skontrolovať situáciu. Mohol by si ísť so mnou?“

„Isteže,“ súhlasil a o chvíľu už s rozsvieteným prútikom kráčal k magickej bariére, ktorá chránila Rokfort. Albus kráčal vedľa neho.

„Zhasni svetlo,“ prikázal jeho priateľ a Severus tak i urobil.

Albus ho zatiahol za hrubý kmeň jedného zo stromov a pozoroval pohyb v diaľave. Severus musel poriadne žmúriť, aby dovidel na to, čo Albus tak šokovane pozoroval. Náhle zalapal po dychu. Rozpoznal Harryho tmavú postavu, oproti ktorej stál hadí muž. Jeho červené oči svietili v tme ako malé svetielka.

„Svätý Merlin,“ pošepol a vykročil k postavám, ale Albus ho zachytil.

„Tom stojí za bariérou, nemôže Harrymu ublížiť,“ zašepkal riaditeľ, švihol prútikom, vďaka čomu mohli celkom jasne počuť dva hlasy.

„...Severusa do tohto rozhovoru neťahaj,“ riekol Harry obranne.

Voldemort sa zasmial. „Práve on bude tvojou najväčšou slabosťou.“

„Alebo najväčšou silou,“ povedal pokojne. „A teraz k veci: prečo si mi ukázal smrť mojich rodičov, Tom?“ spýtal sa mladík temným hlasom.

„Chcel som ti ukázať, že som dal tvojej matke na výber, Harry,“ zasyčal Voldemort. „Mohla si zvoliť medzi životom a smrťou, no zvolila si druhú možnosť.“

„Čo tým sleduješ?“ spýtal sa drsne.

„Možno ti chcem dokázať, že ich smrť nebola osobná. Všetko čo som ti kedy spôsobil bolo kvôli proroctvu. Nerád prelievam kúzelnícku krv. Nie som až také monštrum, ako si myslíš.“

Harry si neveriacky odfrkol.

„Chcem, aby si sa ku mne pridal. Obaja vieme o proroctve, ale prečo by sme sa museli kvôli nejakému smiešnemu proroctvu zabiť? Nie je škoda, aby jeden z tak mocných kúzelníkov zomrel? Všetko má svoj dôvod a ja verím, že dôvodom našej moci je práve to, aby sme tieto mágie spojili. Vieš si predstaviť čo spoločne dokážeme, Harry? Zamyslel si sa niekedy nad tým, čo ti rozprávam, počas našich večerných diskusiách v tvojej hlave?“

„To nemyslíš vážne.“ Severus mohol vidieť ako Harry pokrútil hlavou.

„Sám vieš, akí sú muklovia. Zažil si to na vlastnej koži. Nikdy si nemal chuť pomstiť sa im? Pomstu, to je to čo ti ponúkam... nič také ti ten starý blázon nikdy nedá. Využíva ťa... spravil z teba zbraň, obetného baránka. Snáď neveríš, že by si v súboji so mnou prežil,“ rozprával Voldemort chladným hlasom. „Môžeš sa pomstiť i jemu, s mojou pomocou. Môžeš sa pomstiť im všetkým. Kvôli Dumbledorovi si vyrastal u tých muklov, ktorí ťa týrali. Od jedenástich si kúzelníckemu svetu zachraňoval zadky a dostal si za to niekedy vďaku, Harry? Celá spoločnosť sa ti odvďačila akurát tým, že ťa zavrhli, keď si ich najväčšmi potreboval. Všetky tie články, ktoré ťa urážali, ministerstvo, ktoré ti neverilo. Dumbledore, ktorý na teba zvysoka kašlal. Harry... príjmy moju ponuku a ja ti sľubujem, že nebudeš ľutovať.“

Harry dlhú dobu mlčal až nakoniec prehovoril: „Ach, Tom... ty máš zo mňa strach,“ nebola to otázka, skôr skonštatovanie. „Preto sa ma tak úpenlivo snažíš získať na svoju stranu, preto ma každú noc mučíš svojimi konverzáciami, preto ma celý ten čas presviedčaš a snažíš sa ma zlomiť. Vidím to v tvojich očiach... cítim tvoj strach.“

Severus zachytil, ako Voldemort nervózne prešliapol. Prial si vidieť ho zblízka, veď nie každý má to šťastie vidieť lorda Voldemorta neistého a nervózneho.

„Strach?“ Voldemort sa zasmial. „To slovo mi nič nehovorí. Som mocnejší než ty, skúsenejší. Nikdy ma nepremôžeš...“

Tento krát sa zasmial Harry. „Skutočne tomu veríš, Tom?“

Severus zhrozene sledoval, ako Harry prešiel skrz magickú bariéru a postavil sa Voldemortovi tvárou v tvár. Okamžite sa chcel rozbehnúť za ním, ale Albus ho opäť zachytil.

„Ešte nie, môj chlapče,“ zašepkal mu pri uchu.

„Albus... Harry sa musel zblázniť... on ho zabije!“

„Počkaj,“ riekol Dumbledore netrpezlivo.

Harry hrdo hľadel do Voldemortových očí. Na obe postavy dopadalo svetlo z mesiaca. Severusovi hlasito búšilo srdce až niekde v krku.

„Tak do toho, Tom. Zabi ma...“ vyzval ho mladík.

„Neprišiel som ťa zabiť... ešte nie,“ riekol Voldemort. „Ponúkam ti zmenu strán. To je všetko, prečo som dnes prišiel.“

Harry priložil dlaň na Voldemortovu hruď, presne na miesto, kde sa nachádza srdce.

„Cítiš to, Tom?“ spýtal sa mladík potichu. „Myslím, že obaja už dlhú dobu vieme, čo to všetko znamená. Nie sme prepojení len mojou jazvou...“

„Sídli v tebe kus mojej duše,“ dokončil Voldemort. „Ale... ako to vieš?“

„Kus teba je v mojom tele, iba hlupák by si to nevšimol. Cítim ťa tam... niekedy ju môžem počuť.“

„Ja... nevložil som ju... do teba zámerne.“ Voldemortov hlas už vôbec nebol chladný ani sebavedomí.

Harryho dlaň opustila jeho hruď. „Ja viem... a práve preto ma tu a teraz nezabiješ. Vlastne myslím, že ma vôbec zabiť nechceš. Ďalší dôvod, prečo ma nabádaš na svoju stranu. Všetko by si tým vyriešil. Avšak, Tom, odkedy som si tvoju dušu v sebe uvedomil, dosť som premýšľal,“ Harry sa odmlčal a prešiel cez bariéru späť na Rokfortské pozemky. „Teraz už s istotou viem, že keď zabijem teba... zomriem spolu s tebou. Takto to malo byť od samého začiatku. A takto to i skončí. Zomrieme obaja.“

„Nemusíme... nemusíme zomrieť obaja. Naopak môžeme obaja žiť.“

„Myslím, že táto diskusia je u konca,“ riekol Harry odmerane.

„Zničím ťa, Harry Potter... zničím všetko čo miluješ, zoberiem ti všetko,“ začal Voldemort výhražne.

„Ale Tom, to už si predsa spravil.“ Severus videl, ako sa Harry otočil Voldemortovi chrbtom. „Nebuď zúfalý, Tom... vždy je tu nádej, že ma zabiješ a prežiješ. Videl som tvoje myšlienky... viem, že nie som jediná schránka pre tvoju dušu. Máš viacej takýchto schránok.“

„Odkiaľ to, dopekla, vieš?“ zasyčal rozzúrene.

Harry sa chladne zasmial. „Od teba, Tom... nevedomky si mi všetky svoje tajomstvá ukázal v mojej hlave,“ odvetil a začal sa vzďaľovať od Voldemorta.

„Stoj! Popremýšľaj o mojom návrhu!“ kričal po ňom Temný pán.  

Harry sa pomaly otočil späť k Voldemortovi. „Čoskoro sa opäť uvidíme, Tom. Nuž a možno, predsa len popremýšľam nad tvojou lákavou ponukou,“ riekol posmešne. „Zbohom, Voldemort.“

Voldemort tam stál ako skamenený. Akoby sám nemohol uveriť, čo sa práve stalo. „Zbohom, Harry Potter,“ zasyčal a zmizol.

Severus sa konečne odvážil nadýchnuť. Rozšírenými zreničkami sledoval toho mocného kúzelníka, pred ktorým sa roztriaslo i samotné Knieža Temnôt. Spoločne s Dumbledorom vyšli z tieňov a smaragdová sa ihneď zabodla do ónyxovej. Ten mocný kúzelník zmizol a nahradil ho Harry, jeho Harry...

Dumbledore podišiel k mladíkovi. „Chlapče môj... si v poriadku?“ spýtal sa a položil mu ruku na plece.

Harry sa Dumbledorovi pevne pozrel do očí. Nie... nie... ten mocný kúzelník tam bol... nikdy nezmizol.

„Viem, že ste to vedeli...,“ Harry pokrčil obočím a striasol zo sebe ruku starého čarodejníka. „Avšak... otázkou je... prečo ste mi to nikdy nepovedali. Vlastne, prečo ste mi nikdy nič nepovedali?“

„Snažil som sa túto nepríjemnú realitu oddialiť, Harry.“

Severus snáď nikdy nepočul Dumbledora rozprávať takým hlasom - plným viny, strachu, ľútosti...

Nadýchol sa a pokračoval: „Harry, všetko si sa to mal dozvedieť už čoskoro. Horcruxy to sú tie schránky, ktoré ti Voldemort nevedomky ukázal v mysli....“

„Nie... mňa nezaujímajú ostatné horcruxy,“ skočil mu do reči. „Zaujíma ma či ste mi niekedy chceli povedať, že i ja som len horcrux... schránka pre tú odpornú dušu. Obyčajná schránka, ktorá musí byť zničená,“ rozprával Harry chladne, v celom okolí mohol Severus cítiť jeho surová moc.

„Chcel som ti dať normálny život, môj chlapče. Obyčajný život dieťaťa, tínedžera... To je všetko čo som chcel. Milujem ťa, Harry... práve preto som toľko krát v tvojom prípade pochybil.“  

Severus stál v tieňoch ako ovarený. Jeho myseľ prekonávala jeden šok za druhým.

Harry sa sarkasticky zasmial. „Takže... normálny život... to sa vám skutočne nepodarilo.“

Dumbledore pokrútil hlavou. „Nie... to nie.“

„Ako dlho ste vedeli, že jediným zmyslom môjho života bude poslať toho bastarda na onen svet a zomrieť?“ spýtal sa Harry strašidelne tichým hlasom.

„Od...“ odmlčal sa. „Skrátka myslím, že odjakživa som mal isté tušenie,“ odvetil zničene.

 Harry mlčal a pozorne hľadel do tváre starého muža. „Odpustím vám, ale nie dnes,“ povedal jednoducho a pohľad nasmeroval na Severusa.

Majstra elixírov až myklo. Nasucho preglgol a čakal. Nemal tú odvahu čokoľvek Harrymu povedať. Zelená sa od neho odvrátila.

„Dobrú noc, profesori,“ riekol potichu mladík a sám sa vybral späť do hradu.

Severus hľadel za Harryho vzďaľujúcou sa postavou. Nakoniec sa prinútil k činu, chytil Albusa pod pažu a vykročil spolu s ním k hradu.

Kráčali mlčky až kým sa nedostali do riaditeľne. Albus sa posadil a obom nalial pohárik whisky. Severus sa usadil oproti nemu a okamžite do seba celý obsah prevrátil.

„Ublížil som mu, Severus... Tak veľmi som mu ublížil,“ prehovoril Dumbledore, skúmajúc očami jantárovú tekutinu. „Dal som ho k Dursleyovcom. Spoliehal som sa na to, že tam bude mať krásny domov bez zbytočnej popularity a nebezpečenstva, ktoré by ho čakali, ak by vyrastal v našom svete. Avšak... časom som sa dozvedel, že ho týrajú a vôbec nič som s tým nerobil, Severus.“

„Každý robí chyby, Albus. Ty nie si výnimka,“ prehovoril Severus zachrípnuto.

„Áno, môj Severus. Nuž tu moje pokánie nekončí, ani zďaleka. Aj ty si musel vedieť, že som tušil čo bol profesor Quirrel zač. Sám si za mnou nejeden raz bol, v Harryho prvom ročníku, a dohováral si mi, že s Quirrelom nie je niečo v poriadku. Vedel som to, ale chcel som vedieť čo sa stane. Chcel som vedieť či je Harry naozaj tak mocný, že som ho nechal... nechal som sotva jedenásťročné dieťa postaviť sa zoči-voči Voldemortovi.

Severus pevne stisol pohárik. „To by si...“ začal neveriacky.

„Áno, Severus, presne to som spravil. Vedel som, že Quirrel zdieľa telo s Voldemortom a vôbec nič som neurobil. Nuž a Harry ma nesklamal, opäť raz porazil zlo. Rovnako ako v druhom ročníku, ako riaditeľ viem o všetkom čo sa na hrade deje. Vedel som, kde je Tajomná komnata, vedel som, že sa tam Harry so svojim priateľom vybral. A jediné čo som urobil bolo, že som Harrymu poslal Félixa a Chrabromilov meč, pretože som chcel vedieť čo sa stane.

„Už dosť, Albus,“ prehovoril Severus a zaťal čeľusť.

„Och, pravda sa zle počúva, ja viem... No najviac som pochybil v jeho piatom ročníku. Opustil som ho... obrátil som sa mu chrbtom, keď to potreboval najviac. Mohol som mu aspoň niečo naznačiť, stačilo slovko, ale ja som opäť chcel vidieť čo sa stane,“ povedal Dumbledore a pevne si stlačil koreň nosu.

Severusovi došli slová. Nemohol uveriť, že jeho učiteľ, radca, priateľ dokázal urobiť niečo také.

„Nezaslúžim si jeho odpustenie,“ riekol a stále pozoroval dno pohárika.

Severus k nemu vzhliadol. „Harry, ťa miluje i napriek tomu, čo všetko si... vykonal. On ti odpustí, to nepochybne. Otázkou je, či odpustíš sám sebe, Albus,“ riekol, postavil sa a s posledným pohľadom do nezábudkových očí zmizol za dverami riaditeľne.

Prešiel cez točité schody až vyšiel na chodbu a chrbtom sa oprel o kamennú stenu. Jeho myseľ ešte stále nestihla spracovať to všetko, čo sa dnes večer stalo. No najhlavnejšie bolo zistenie, že je Harry horcrux. Albus to vedel a nič mu nepovedal. Harry, človek, ktorého chránil, Lilyin syn... mladý muž, do ktorého sa zamiloval... bol predurčený k smrti. Prečo mu to osud robil? Prečo mu musel brať ľudí, ktorých miloval? Prečo? Odlepil sa od steny a nechal sa unášať vlastnými nohami, ktoré ho zaviedli na Astronomickú vežu. Vzhliadol na temné nebesia a stýkrát sa pýtal: prečo?

Zrazu si všimol tmavú postavu, ktorá stála pri zábradlí a hľadela do diaľky pred sebou. Bez slov podišiel k onej postave.

„Prišiel si mi vziať body, profesor?“ spýtal sa Harry bez toho, aby mu venoval čo i len pohľad.

Severus pozorne sledoval profil jeho tváre. Chytil ho za ruku, ktorá spočívala na zábradlí a preplietol si s ním prsty. „Ak si to želáš.“

Harry sa zasmial a vzhliadol mu do tváre. „Si jediný svetlý bod môjho života, Severus.“

Severus mlčal, druhou rukou ho pohladil po líci a nežne mu pozrel do očí. Náhle pocítil obrovskú bolesť. Srdce mu krvácalo pri myšlienke, že ho ďalší človek opustí. Tak ako ho opustila Lily, tak ako ho čoskoro opustí Albus... a nakoniec i Harry. V očiach ho začali páliť slzy, ale neodvrátil pohľad od Harryho. „Neopúšťaj ma...“ riekol priškrtene.

Harry mu pevne stisol ruku, ktorou boli stále prepletení. „Zatiaľ sa nikam nechystám,“ odvetil šeptom. Naklonil sa k jeho tvári a prisal sa mu na pery.

Severus sa zaplietol prstami do jeho vlasov a pevne ho zvieral vôkol pásu. Nakoniec prerušili bozk a opreli sa o seba čelami. Severus pevne zatvoril oči a užíval si Harryho vôňu. „Nedovolím ti odísť,“ povedal pevne. Nedovolí, aby mu Voldemort zobral ďalšieho človeka. Nemôže prísť o ďalšie zelené oči. Jednoducho nemôže...

2e9f8b26a864b4cf5710dc2af4e2e910.jpg

by AnastasiaMantihora

 

pismo.jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

 

  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

<3

(Siri, 9. 6. 2015 14:00)

moj bože... stale to neviem rozdýchať, skvela poviedka .. si skvela vážne :-)

Re: <3

(Sonka, 23. 6. 2015 15:06)

Siri, ďakujem :)

:)

(Oriana , 8. 6. 2015 14:25)

Tak toto bola silná kapitola. Najprv ten ranný rozhovor, ako Voldemort mu hovoril v hlave, potom Harry zničil Temné znamenie a nakoniec stretnutie s Voldemortom a ešte všetko okolo toho, Harry je múdry. Ale je mi ho aj ľúto, chudák, ešte že má Severusa, ten ho najlepšie chápe očividne.

Inak presne som sa vždy zamýšľala nad tým, že Albus dobre vedel, čo sa deje počas Kameňa Múdrcov, neverím tomu, že by bol až taký hlúpy, ale proste nechal ich tam ísť. Čo sa týka Tajomnej komnaty, tam som tak 50 na 50, či vedel, čo robiť, alebo nie. Ale aj tak si myslím, že Harrymu dosť ublížil.

Re: :)

(Sonka, 23. 6. 2015 15:06)

Oriana, presne s tebou súhlasím. Veľmi pekne ti ďakujem za krásny komentár :) <3

.

(Achája, 7. 6. 2015 17:00)

Přečetla jsem celou povídku na posezení, uf. Jsem tak naplněna dojmy, že nevím co zmínit. Snad jen, že se to čte samo a obrázek na konci téhle kapitoly přesně vystihuje jejich situaci:-)

Re: .

(Sonka, 23. 6. 2015 15:05)

Achája, veľmi pekne ďakujem :)

====

(weras, 1. 6. 2015 8:10)

Úžasné!! V této kapitole se událo tolik věcí. Nejúžasnější pro mě je to,že zbavil Severuse jeho znamení.Aspoň on si může v klidu vydechnout. A já se nepředstavitelně těším na pokračování! Velký dík!!!!

Re: ====

(Sonka, 23. 6. 2015 15:03)

Jé, ďakujem, weras :) Moc si ma potešila :)

.............

(Alistia, 1. 6. 2015 7:53)

No ja nemám slov... (alebo mám) J.K.R. sa môže ísť niekam zahrabať... No čo si borec. Proste si ma tak očarila až mám pocit že kúzelnický svet fakt existuje.... Tssss ďalšiu kapčku... Normálne (alebo nenormálne) trpím pri tom čakaní ale ako pozerám tak vždy prichádzaš s lepšou kapitolou..

Re: .............

(Sonka, 23. 6. 2015 15:01)

Alistia, tvoj komentár ma vážne dojal. Veľmi pekne ti ďakujem a dúfam, že ťa nesklamem :) <3

wow!

(Blesk, 31. 5. 2015 21:04)

Teda, tak tahle tvoje kapitola mě donutila odložit tablet, zapnout PC a napsat komentář, což mi většinou z tabletu nejde, protože to bylo vážně úžasný! Rozhovor s Voldemortem mi vyrazil dech. I Brumbál, který věděl všechno už od 1. ročníku, být na Severusově místě, tak ho killnu kletba, nekletba :-/ Úžasný, kapitolka hodně popovylezla a já nadšeně vyhlížím další dílek 8-)

Re: wow!

(Sonka, 23. 6. 2015 15:00)

Blesk, tak to vážne potešilo :) Ďakujem <3

...

(mravenec, 31. 5. 2015 10:47)

Vážně krásné, ždímu kapesník a těším se na další díl.

Re: ...

(Sonka, 23. 6. 2015 14:59)

Ďakujem za komentárik, mravenec :))

Dechberoucí

(Liz, 31. 5. 2015 6:49)

Tuhle povídku čtu již od počátku s od počátku v ni vnímám obrovsky potenciál, který jsi dnes vypilovala k dokonalosti! Úžasná kapitola, plna dechberoucich okamžiku... Po dnešku vim, ze tato povídka bude dalsi z mých srdečních záležitosti... Nemuzu se dočkat dalsi!

Re: Dechberoucí

(Sonka, 23. 6. 2015 14:59)

Liz, tvoje slová má vážne strašne moc potešili. Ďakujem pekne :) ♥

OMG

(Ginny, 29. 5. 2015 8:46)

No pááááni! Toto bolo brutálne! Ten rozhovor s Voldym bol neskutočný ešte stále nechápem :-O nečakala som že sa z tejto poviedky vykluje niečo takéto.. iste od začiatku bola perfektná ale teraz je to bomba!! dakujeeeeeeeeeem... milujem ťa za to ... nemozem sa dočkať dalšej časti

Re: OMG

(Sonka, 23. 6. 2015 14:58)

Veľmi pekne ďakujem, Ginny

...

(Abequa, 28. 5. 2015 19:45)

Nee... Ty ... co to jako bylo? Severus ho nepustí ačkoliv Harry ví, že to udělat musí a že zemře... brrrr... ten rozhovor u Bradavic s Voldym byl drsný a to jak na něj Harry sahal... no ty kráso, tohle byl úplně brutální díl! Doufám, že jsi fanda happyendů a ne smutných konců, nemůžu se dočkat co nového bude příště a jak se vše bude vyvíjet a zda najdou něco na to aby se Voldy nedostával Harrymu do hlavy je to strašně napínavé... Moc děkuju a těším se na příště...

Re: ...

(Sonka, 23. 6. 2015 14:58)

Abequa, veľmi ďakujem. Pravdou je, že som fanúšikom i happyendu aj smutných koncov, ale preferujem happryendy :D