Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


7. kapitola - Diabol v tele anjela

23. 6. 2015

 

V sobotu ráno bol Severus nútený robiť dozor pri návšteve Rokvillu. Celú cestu do tej prekliatej dediny nadával a frflal. Tie otravné decká kráčali v radoch za ním a nadšene štebotali a neustále sa smiali. Dopekla, dopekla... vedľa neho kráčala Minerva a natešene mu rozprávala o ďalšom metlobalovom zápase, v ktorom Slizolin prehral. Kiež by ju mohol prekliať a vrátiť sa späť do svojich komnát.

Konečne zastali a zadali pokyny tím otravným stvoreniam, ktorým sa hovorilo „študenti“. Keď sa všetci porozchádzali, odplachtil rýchlosťou vetra k Škrekajúcej búde. Na tomto mieste mal istotu, že nestretne žiadnych študentov ani ľudí. Oprel sa o drevené zábradlie a neprítomne hľadel na schátranú budovu pred sebou. Ešte pred odchodom do Rokvillu sa zastavil u Albusa. Po tej ťažkej noci vyzeral príšerne. Očividne prebdená noc, mu na zdravý nepridala. Odchádzal... každým dňom. Cítil v kostiach, že už čoskoro oňho príde.

„Severus?“ ozval sa známy hlas niekde za ním.

Otočil sa a zbadal Harryho, ktorý sedel na veľkom plochom kameni, na ktorom si rozložil deku. V ruke zvieral fľašu naplnenú tmavohnedou tekutinou. Pred ním stáli dve prázdne šálky. Vôbec ho nepočul prísť.

„Dáš si so mnou horúcu čokoládu?“ spýtal sa s úsmevom. „Vieš, sľúbil si mi vtedy v lese, že zájdeš na jednu šálku do Medových labiek. Nuž a tak mi napadlo, že by sme si ju mohli dať spoločne, tak aby ťa nevidel žiaden študent. Myslím, že by si neuniesol myšlienku na to, že ťa videl nejaký tvoj žiak popíjať niečo tak ohavne sladké,“ zaškeril sa a v očiach mu iskrilo.

Severus sa musel usmiať. Miloval, keď mohol Harryho vidieť šťastného. S veselým úsmevom na tých krásnych perách, s iskriacimi zelenými očami. Akoby sa včerajšia noc vôbec neodohrala. Skutočne bol toto ten strašidelne mocný kúzelník, ktorý sa len včera rozprával tvárou v tvár s Temným pánom?

Bez slov podišiel k nemu a posadil sa vedľa neho na kameň. Harry mu vtisol do rúk horúcu šálku s voňavým nápojom. „Toto je tá tvoja legendárna belgická čokoláda?“ spýtal sa a vzhliadol do tej milovanej tváre.

„Áno,“ prikývol Harry. „Budeš sa zalizovať až za ušami.“ Znovu sa usmial a sám sa napil. Slastne privrel oči, preglgol, olízal si pery a opäť oči otvoril. „Mňam!“

Severus sa potichu zachechtal. „Je skutočne očarujúce sledovať ťa pri konzumácii tohto konkrétneho nápoja,“ riekol a snažil sa vryť si navždy do pamäti Harryho pri pití čokolády.

Harry sa k nemu prisunul. „No tak... ochutnaj,“ nabádal ho nedočkavo.

„Neverím, že si ma donútil k niečomu takému,“ zafrflal a odchlipol si. Hm, bolo to skutočne výborne. Vôbec nie presladené. „Nie je to až také zlé,“ riekol a užíval si tie zelené smaragdy sršiace radosťou.

„Vedel som, že ti bude chutiť,“ povedal víťazoslávne a hodil do seba celý obsah hrnčeka.

Na spodnej pere mu ostala čokoládová pena. Severus sa naklonil a špičkou jazyka penu zlízal. Cítil ako Harry zatajil dych a pootvoril ústa, do ktorých Severus ihneď vkĺzol a ochutnával to čokoládové vnútro. Harryho ruka sa ovinula vôkol jeho pása a pritiahla si ho bližšie.  

„Ľúbim ťa,“ zašepkal mu Harry do úst.

Severus sa od neho ihneď odtrhol a zblízka mu hľadel do očí. Nemohol uveriť jeho slovám. Proste nemohol... Nikdy mu ani len vo sne nenapadlo, že začuje tieto slová z úst inej osoby. Ako ho môže ľúbiť? Jeho? Starého netopiera z podzemia, bývalého smrťožrúta... Ako ho môže ľúbiť práve on, Harry Potter? Vedel, že ho má mladík rád, zrejme kvôli tomu čo sa odohralo v lese, ale nikdy by si nebol pomyslel, že k nemu bude cítiť viac. A už vôbec nie lásku.

Uvedomil si, že stále pozerá do tých zelených studníc, ktoré akoby čakali odmietnutie... možno výsmech. Miloval Harryho, vedel to... uvedomil si to už dávno. Avšak nebol tým typom, ktorý by vyznával nehynúcu lásku. Nikdy k nikomu necítil tak hlboký cit, aký cítil k Harrymu. Možno k Lily, ale to bol iný druh lásky. Zrejme práve preto nedokázal jeho slová zopakovať nahlas. Miesto toho mu venoval malý úsmev. Nežne ho pohladil na líci a opäť sa mu prisal na pery. Momentálne preňho nejestvovalo vôbec nič okrem Harryho. Chcel si vychutnať každú jednu chvíľu, ktorá mu bola dopriata v jeho spoločnosti.

~Druhý uhoľ pohľadu ~

Z Rokvillu sa vrátili hodinu pred večerou. Harry stál v prázdnej chlapčenskej kúpeľni a pozeral na svoj odraz v zrkadle. Nuž, nebol to tak úplne jeho odraz. Miesto zelených očí naňho hľadeli karmínové. Miesto neposlušných havraních vlasov, mal bielu holú lebku. Zo zrkadla naňho pozerala Voldemortova tvár. Opäť bol v jeho hlave, v jeho mysli. Zatvoril oči a pevne stisol viečka. Otvoril ich, ale stále videl Voldemorta. Jazva ho pálila tak veľmi až mal pocit, že mu hlavu roztrhne na dve polovice. No na bolesť si už dávno zvykol, sprevádzala ho neustále.

´Aký si mal deň, Harry Potter?´ započul v hlave ten známy povýšenecký hlas.

´Obaja vieme, že sa nezaujímaš o to, aký som mal deň, Tom... čo chceš tento krát?´ spýtal sa v duchu, nespúšťajúc oči od tých dvoch karmínov.

´Vieš, Harry, premýšľal som nad našim rozhovorom. Nuž a dospel som k istej myšlienke,´ riekol chladne. ´Myslím, že poznám spôsob, ako ťa dostať na moju stranu. Harry, sme si takí podobní, skutočne to nevidíš? Tvoja i moja smrť bude plytvanie. Ukážem ti niečo, čo som nikdy nikomu neukázal, ani nepovedal. Aj ja som býval len obyčajným človekom. A niekde vnútri som ním stále...´

A vtom Harry klesol na kolená a slabo vykríkol. Zatvoril oči, no nevidel tmu za viečkami.

Ocitol sa v tmavej izbietke. Pri ošarpanej posteli sa krčil malý, sotva päťročný, chlapec. Kolená mal pritiahnuté k hrudi a tíško plakal. Zrazu niekto tresol do dverí. Chlapček ihneď zodvihol sklonenú hlávku a vystrašenými hnedými očami pozeral pred seba.

„Riddle, otvor! Aj tak sa dnu dostaneme!“ kričal hrubý chlapčenský hlas spoza dverí.

„Prosím... už nie...“ šepkal chlapček a ešte viac sa prikrčil akoby chcel zmiznúť, splynúť s okolím.

Dvere sa s hlasitým buchnutím otvorili a do izby vošli traja vysokí tínedžeri. „Tak tu sa skrývaš ty krpatá obluda,“ povedal ten najvyšší a schmatol chlapčeka pod krk. „Veď ja ti ukážem! Kde máš svoje vreckové, Riddle?!“

„Ne... mám,“ zašepkal lapajúc po dychu.

Ostatní chalani mu začali prehrabávať veci. Trhali knihy, prehadzovali podušky i matrac. Vyhádzali oblečenie zo skrine. „Ten sopeľ tu má iba samé haraburdy, Joffrey,“ prehovoril jeden z vandalov.

Najvyšší chalan, jasný vodca skupiny, surovo pohodil chlapčeka na dlážku a nohou mu zatlačil na hruď. „Hovor, Riddle, lebo za seba neručím!“

Chlapček celkom očividne nemohol dýchať. Slabou rúčkou ukázal na jeden zo šuplíkov. Jeden z chalanov ho vyhádzal a schmatol pár mincí.  „Mám to.“

Vodca naposledy kopol do hnedo-okého chlapčeka. „Tak, Riddle, zase nabudúce. A opováž žalovať, aj tak ti nikto neuverí,“ zavrčal, z postele schmatol starého plyšového medvedíka a roztrhal ho napoly. Odpľul si na dlážku a spoločne s ostatnými vypochodoval z izby.

Chlapček prerývane dýchal. Po lícach sa mu kotúľali veľké slzy. S bolesťou sa posadil a načiahol sa po mackovi. Obe časti, ktoré z neho ostali si pritlačil k hrudi a potichu vzlykal.

Harry to všetko sledoval s hrôzou. Poznal, aké to je, keď vás šikanujú. Všetko to poznal až priveľmi dobre.

Zrazu sa mu pred očami vynorila stará štíhla žena. Zrejme vychovávateľka. Ten istý chlapček kľačal pred záchodom a drhol nechutne špinavú záchodovú misu.

„Umývaj to poriadne, príšera,“ ozvala sa chladne stará žena. „Nie si viac ako kus špiny! Nikdy nič nedokážeš! Si len omylom prírody, inak si to vysvetliť neviem!“ kričala po ňom.

„Nechcel som vyliať tú šťavu na obrus, madam,“ ozval sa chlapček zachrípnuto. „Mrzí ma to.“

„Drž hubu a umývaj, ty zasran. Tvoja mater mala radšej potratiť!“

Harry mal chuť jej vykrútiť krkom. Obrázok, ktorý sledoval sčernel. Harry si začínal uvedomovať svoje telo.

´Myslím, že viac ti ukazovať nemusím ozvalo sa mu v hlave. ´Viem, že ťa postretol podobný osud. Muklovia sú len odporné tvory a my ich spoločne môžeme vyhubiť a budeme nažívať v pokoji.´

Harry sa roztrasene postavil na nohy a otvoril oči. Opäť pozeral na Voldemortovu tvár, ktorá ho pozorovala zo zrkadla. Cítil nesmiernu ľútosť k tomu malému chlapčekovi, ktorý musel tak veľmi trpieť, rovnako ako trpel on sám u svojich opatrovníkov. Ale ten chlapček bol už dávno preč. Teraz tu bol Voldemort – surový vrah.

´Videl som tvoje spomienky na tých odporných muklov. Videl som, čo ti robilo to tučné prasa, nazývané tvoj strýko. Premýšľaj, Harry. Dám ti čas,´ riekol Voldemort a bolesť náhle zmizla.

Harry sa zachytil umývadla, aby nespadol. Dostihla ho prudká nevoľnosť, nahol sa a vyvracal sa doňho. Vzhliadol do zrkadla, z ktorého hľadela jeho vlastná tvár. Bol biely ako stena za ním. Oči mal prázdne akoby vyhasnuté. Jazva, ktorá mu vytŕčala z ofiny, bola krvavá a napuchnutá. Mal pocit akoby sa strácal, akoby bledol... Privrel viečka a zahryzol si do pery.

„Hej, kamoško, kde toľko trčíš?“ ozvalo sa zo spálne. „Dean práve načal ohnivú whisky!“

Do kúpeľne vkročil vysmiaty Ron Weasley. No ihneď ako ho zbadal, strnul. „Zase, on?“ spýtal sa ustarostene a prichytil ho.

„To nič, Ron... som v pohode,“ zachripel, otočil kohútikom a vytryskol si na tvár studenú vodu.

„No... nevyzeráš v pohode,“ povedal neveriacky a premeriaval si ho.

„Myslím, že zájdem za madam Pomfreyovou. Možno mi dá niečo na bolesť hlavy,“ povedal a nútene sa usmial.

„Jasne, mám ťa odprevadiť?“ spýtal sa ryšavec.

„Zvládnem to, bež sa baviť.“

O pár minút kráčal po takmer prázdnych chodbách. Samozrejme, že nešiel na Ošetrovňu. Miesto toho sa vybral do podzemia. Zaklopal na dvere, ktoré sa ihneď otvorili. Čierne oči spočinuli na ňom a mihlo sa v nich pochopenie. Vtiahol ho do vnútra, zatvoril a pevne ho objal. Harry mu objatie opätoval a položil si boľavú hlavu na jeho rameno. Okamžite ho obklopila vôňa levandule a škorice. Netušil, prečo Severus vonia práve tak, ale miloval to. Náhle pocítil bezpečie a lásku.

Severus sa nepatrne odtiahol a zľahka ho bozkal na jazvu. „Si v poriadku?“ spýtal sa ho tým sýtim barytónom, z ktorého mu vždy nadskakovali zimomriavky.

„Neviem,“ povedal úprimne a odrazu ho zradili nohy.

Severus ho pevne prichytil a pomohol mu posadiť sa na gauč.

„Mám sa vôbec pýtať, čo zasa chcel?“ spýtal sa a posadil sa vedľa neho.

Harry sa k nemu pritúlil akoby hľadal útechu. „Stále sa pokúša získať ma na svoju stranu,“ povedal prosto. „Tento krát sa ma usiloval ovplyvniť svojim detstvom, ktoré prežil v sirotinci.“

„Nepochybne sa ti snažil hrať na city,“ povedal Severus a pritúlil si ho k sebe.

Ak by mohol, tak by chcel navždy zotrvať v Severusovom objatí. Bolo neopísateľne príjemne cítiť, že má oňho niekto starosť. Cítiť, že ho niekto miluje...

~Druhý uhoľ pohľadu ~

Severus ho pevne držal v náručí. Cítil ako sa chveje. Hneď, ako sa mu zjavil vo dverách videl, že nie je v poriadku. Kiež by mu vedel pomôcť.

„Severus, si tu?“ ozval sa ženský hlas z krbu, v ktorom sa rozhoreli zelené plamene.

Majster elixírov pustil Harryho, vstal a naklonil sa k plameňom, z ktorých naňho hľadela tvár jeho kolegyne.

„Čo potrebuješ, Minerva?“ spýtal sa podráždene. Teraz nemal chuť na nejaké jej maniere. Potreboval byť s Harrym. Potreboval tu byť preňho.

„Albus,“ vyslovila roztrasene. „On... chce ťa vidieť. Zhoršilo sa to.“

Severus si okamžite zahalil tvár do nepreniknuteľnej masky. Avšak srdce sa mu zovrelo strachom. Polial ho chlad. Niečo z jej hlasu mu hovorilo, že je to skutočne zlé.

„Hneď tam budem,“ povedal chladne, na čo sa zeleň z plameňov vytratila a jej tvár zmizla.

Otočil sa k Harrymu, ktorý už stál na nohách a s podivnou bolesťou v očiach hľadel do tých jeho. „Idem s tebou,“ povedal priškrtene.

Pokiaľ vedel, tak Harry nemal tušenia, že Albus zomiera. Tak prečo ten smútok a tá bolesť v jeho očiach? Akoby mu mladík čítal myšlienky, prehovoril:

„Viem, že zomiera,“ povedal smutne a sklonil hlavu. „Už minulý rok počas našich posedení, pri ktorých mi ukazoval spomienky na Toma Riddla, som cítil, že je s ním niečo zle. Nuž a tento rok som to pochopil. Nie som hlupák, videl som jeho ruku. Cítil som z nej veľmi silnú temnú mágiu. A nie som ani slepý, aby som nevidel, že vyzerá každým dňom horšie a slabšie. Nastal jeho čas, jeho duša odchádza.“

Severus naňho neveriacky hľadel. „Chceš tým povedať, že už dnes?“ spýtal sa bolestne.

Harry prikývol. „Áno...“

V tých zelených očiach sa zračila múdrosť a zároveň v nich videl niekoho oveľa staršieho ako sedemnásťročného chlapca. No nemal čas nad tým viac uvažovať.

O pár tichých minút neskôr sa dostali skrz krb do riaditeľne, kde ich čakala bledá Minerva. Odprevadila ich do Dumbledorovej spálne. Albus ležal vo svojej vysokej posteli. Jeho tvár bola sinavá a unavená. Nad ním sa skláňala plačúca madam Pomfreyová.

„Och... chlapci... moji,“ povedal s ťažkosťami, keď ich zbadal stáť medzi dverami. „Dámy, mô-žete nás nechať osamote?“ spýtal sa slabým hlasom.

Obe ženy prikývli a vytratili sa za dubovými dverami. Severus stál na prahu a nebol schopný pohybu. Vidieť tohto mocného čarodejníka v tak žalostnom stave bolo neuveriteľné. Nikdy by si nebol pomyslel, že sa dožije Albusovej smrti. Pre Merlina, vždy veril, že ich ten starý darebák všetkých prežije.

Medzitým zaregistroval, že sa Harry usadil na posteľ a vzal Albusovu zdravú ruku do tej svojej. Prinútil sa k pohybu a posadil sa vedľa Harryho, nespúšťajúc oči od svojho umierajúceho priateľa.

Mohol vidieť s akou láskou a zároveň smútkom pozerá do Harryho očí. „Chla-pče môj najdrahší. Stále ne-môžem uveriť, aký úžasný a mocný mla-dý muž z teba vyrástol. Som na teba pyšný a je mi nes-miernou cťou, že som mo-hol stáť po tvojom boku. Už nijak ne-odčiním tie hrozné skutky, ktoré som voči tebe napá-chal. Osud ťa skúšal už od útleho detstva, ale ty si i napriek tomu vzdoroval a vyrástol si v stato-čného a dobrosrdečného muža. Vďaka tebe odchádzam z tohto sveta v pokoji, pretože viem, že mojim nástupcom si práve ty.“

„Nesklamem vás, pane,“ zašepkal Harry a Severus mohol zazrieť ako pevne stískal riaditeľovu dlaň.

„Ja viem, že nie,“ odvetil riaditeľ s úsmevom.

„Odpúšťam vám,“ povedal mladík vážne.

Severus uvidel v nezábudkových očiach slzy, slzy dojatia. „Ďakujem, môj Harry.“

Náhle sa tie uslzené oči zabodli do jeho. „Severus i tebe ďakujem... za všetko.“

Severus zistil, že má stiahnuté hrdlo. Privrel oči a nadýchol sa. „Nie, to ja ďakujem,“ riekol zachrípnuto. Nemusel hovoriť začo. Obaja to veľmi dobre vedeli.

Albus sa chrčivo rozkašľal a Severus mohol priam cítiť, ako sa jeho duša vytráca.

„Čoskoro sa uvidíme,“ prinútil sa povedať s pokriveným úsmevom na perách.

Albus pomaly prikývol. „Čoskoro, drahý priateľ.“

Severus cítil, ako mu jedna neposlušná slza stiekla dolu lícom. 

Riaditeľ sa naposledy zahľadel do Harryho očí a tie svoje zatvoril. Fénix, sediaci na bidielku vedľa postele, začal spievať svoj žalospev. Miestnosť sa naplnila melancholickým tónmi, ktoré sa Severusovi zarývali hlboko do krvácajúceho srdca.

„Sladké sny,“ pošepol Harry vedľa neho a pobozkal Dumbledora na čelo.

Potom sa k nemu Harry obrátil a silno ho objal. Presne toto potreboval. Cítiť, že na tomto svete ešte niekoho má. Opustil ho ďalší človek, ku ktorému prechovával hlboké city. Zaboril si tvár do Harryho ramena a zatvoril oči v snahe zahnať slzy, ktoré si drali svoju cestu von. Jeho hrudný kôš pálil bolesťou, pretože vedel, že čo nevidieť ho opustí i Harry. Jeho život už nebude mať nijaký zmysel. Nie bez Lily, nie bez Albusa a už vôbec nie bez Harryho, ktorého z nich miloval najväčšmi.

Pevnejšie ho stisol a zúfalo nasával do nosa jeho vôňu, akoby to bol kyslík, bez ktorého by sa už viac nemohol nadýchnuť. A napokon nechal slzy voľne stekať po tvári. Z úst sa mu vydral tichý vzlyk. Za iných okolností by si nedovolil ukázať takúto slabosť, ale pred Harrym nemal čo skrývať. Harry ho jemne hladil po chrbte a bozkával ho do vlasov.

„Ak by tu bola tá možnosť, nikdy by som ťa neopustil, Severus,“ zašepkal mu do ucha.

Merlin, odkedy mu ten mladík čítal myšlienky? Kedy získal túto schopnosť? Zrazu mal pocit, že sa mu z očí rinú všetky slzy, ktoré za tie roky zadržoval. Opäť bolestne vzlykol.

„Ani ona by ťa nikdy neopustila, ak by to bolo možné,“ prehovoril opäť. „Vieš to, však?“

 Ach, nemal by to byť on, kto ho mal utešovať? Nebol to predsa Harry, kto tu bol študentom? Vyplakával tu, pričom Harry stratil vo svojom živote omnoho viac.

Severus sa od neho odtiahol a sklonil hlavu, aby zakryl slzy, ktoré mu pokrývali tvár. No Harry ho jemne prstom chytil pod bradu a zodvihol mu tvár tak, aby si navzájom hľadeli do očí. Bruškom palca mu zotieral mokré cestičky a s nežnosťou v očiach ho pozoroval.

„Nehovoril predsa vždy, že smrť je len ďalším veľkým dobrodružstvom? Tak načo plakať, načo smútiť. Jemu... im obom už je oveľa lepšie,“ povedal s úsmevom.

Severus naňho prekvapene pozeral a mal pocit, akoby sa k nemu prihováral Albus. Z jeho slov plynula múdrosť i mentálna vyspelosť. Z jeho tela vyžarovala moc a sila. Fénix zrazu prestal spievať a elegantným oblúkom preletel ponad riaditeľove mŕtve telo až sa posadil na Harryho rameno. Harry sa nezdal byť prekvapený nad činom onoho stvorenia. A zrejme si vôbec nebol vedomí toho, ako mocne a veľkolepo pôsobil.

***

Albusov pohreb sa konal hneď na druhý deň. Hrad bol v ten deň nezvyčajne tichý. Vyučovanie bolo zrušené, ale na študentoch nijaká radosť vidieť nebola. Severus sedel v prvej rade, medzi ostatnými učiteľmi, a bez akejkoľvek emócie pozoroval mramorovú hrobku pred sebou. Absolútne nepočúval ministrov smútočný príhovor. Ten starý podliak sa ich snažil obalamutiť falošným zármutkom. Samozrejme, že mal radosť z Albusovej smrti.

„... ja a Albus sme boli veľmi dobrí priatelia. Jeho strata mi zanechala v srdci...“

Och, už to vážne nemohol počúvať! Postavil sa a vôbec si nevšímal pobúrené pohľady ostatných. Rýchlym krokom sa dostal až na druhú stranu pozemkov. Práve premýšľal, že sa poprechádza v Zakázanom lese, keď na jednej z tribún metlobalového ihriska, zahliadol známu postavu. Hoci bolo zamračené a tribúna dosť vysoká na to, aby videl o koho ide, osobu i tak spoznal. Harryho by spoznal kdekoľvek. Ráznym krokom sa vybral za ním.

Harry sedel na poslednej lavici a celkom isto viedol vážnu konverzáciu so svojím hadím priateľom, ktorého mal omotaného vôkol ruky. Severus si bez slov sadol vedľa neho.

„Už si to nemohol vydržať?“ spýtal sa Harry a vzhliadol naňho.

„Tak nejako,“ odvetil a zapol si kabát, tu hore bola ozaj poriadna zima.

Harry si odfrkol. „To bol hlavný dôvod, prečo som sa tam ani neobťažoval ísť.“

Severus pozoroval tmavé mraky, ktoré hrozivo pochodovali po sivej oblohe. „Voldemort o jeho smrti už vie?“ spýtal sa stále pozorujúc nebesia.

„Samozrejme, že áno. Nevieš si predstaviť, akú radosť pociťoval. Myslel som, že mi exploduje mozog.“

„Och, ako inak. Jeho smrť mu nepochybne hrá do karát,“ vzdychol si a opäť prehovoril: „Harry, riaditeľ nás chcel vyslať na misiu, ktorej cieľom je zničenie horxuxov...“

Mladík mu skočil do reči. „Viem... vyrazíme zajtra. Dnes bol za mnou ministerský úradník. Prečítal mi jeho poslednú vôľu a dal mi list. List, v ktorom mi zanechal potrebné inštrukcie. No ešte predtým, ako odídeme, musím zvolať Fénixov rád. Potrebujeme každého kúzelníka, ktorí nám bude k dispozícii. Celkom určite viem, že jeden z horcruxov sa nachádza na hrade. Takže, zatiaľ čo my budeme pátrať po ostatných, niektorí členovia rádu, môžu hľadať v Rokforte. Samozrejme nebudú vedieť, že predmet, ktorý hľadajú je horcrux. Riaditeľ si želal, aby sme o nich vedeli len my dvaja. Čomu rozumiem,“ dohovoril a ukazovákom hladil hadovu hlávku.

„To je celkom rozumné. Avšak, vôbec si neviem predstaviť, kde začneme hľadať. Tie predmety môžu byť kdekoľvek,“ riekol a zamračil sa.

Harry sa strašidelne usmial. Severusa opäť raz zamrazilo v jeho prítomnosti. „Viem presne, kde ich hľadať. Zabúdaš, že ja sám som jeden z nich.“

Severus nasucho preglgol. Ešte sa nestihol zmieriť s tým, že je Harry horcruxom. Tá téma bola preňho nesmierne bolestivá. „Takže môžeš tie ostatné cítiť?“

„Tak nejako. Dokázal som nájsť spôsob ako sa skontaktovať s Tomovou dušou, ktorá sídli vo mne. Vďaka Legilimencii si môžem prezerať jej spomienky, vlastne to ani nie sú spomienky, skôr sa nachvíľu stanem samotným Voldemortom a vidím jeho najtemnejšie tajomstvá a myšlienkové pochody.“

Severus naňho neveriacky vzhliadol. „Harry, ale to je...“

„Odporné, áno, to je. Nevieš si predstaviť ako veľmi je ten bastard skazený. Ale ako náhle sa dostanem do onoho stavu, môžem jasne cítiť ostatné úlomky jeho duše. Viem, kde sa nachádzajú i v čom sa skrývajú. Vieš, je to akoby ma volali k sebe, akoby sa chceli opäť spojiť v jedno.“

„Zničí ťa to,“ vydýchol Severus roztrasene a pritiahol si ho k sebe. Harry sa oprel o jeho rameno a prehovoril:

„Možno... no myslím, že moje duševné zdra-“ náhle sa odtiahol a ruka mu ihneď vystrelila k čelu.

Severus si všimol, ako sa had ukryl vo vrecku Harryho habitu. „Harry?“ spýtal sa a položil mu ruku na rameno.

Harry sa zrazu postavil a s prútikom v ruke hľadel do diaľky. Severus podišiel k nemu a pozeral na miesto, kde smeroval Harryho pohľad. No nevidel nič, okrem zatiahnutej oblohy a kŕdľu vrán, ktoré prelietali ponad kopce. „Čo sa deje?“

„Nerob to, Tom,“ prehovoril Harry, no očividne Severus nebol tým s kým komunikoval.

Severus stále zmätene hľadel na to miesto, z ktorého Harry ani na minútu neodrhol pohľad. Všimol si, že Harryho jazva začala krvácať. Voldemort bol znovu v jeho hlave.

„Tvoje kroky sú zúfalé a neuvážené. Tvoji ľudia nemajú najmenšiu šancu dostať sa cez Rokfortské ochrany. Skutočne si myslíš, že ochrany oslabli, keď zomrel? Pre Merlina, Tom!“

Severus začínal mať veľmi zlý pocit. Podľa všetkého sa smrťožrúti snažili dostať do Rokfortu. Automaticky siahol do vrecka a vytiahol prútik, ktorý pevne stisol.

„Hneď po pohrebe vyhlásia nového riaditeľa školy a ochrany budú opäť v plnej sile. Nestihneš to,“ rozprával ďalej Harry, absolútne si nevšímajúc okolie. Zrazu sa chladne zasmial. „Pretože ťa zadržím. Nevpustím ťa dnu a ty vieš najlepšie zo všetkých, že som toho schopný,“ rozprával ostro a Severus od neho nevedomky krok odstúpil. Pocítil vo vzduchu tú známu surovú silu Harryho mágie. Jeho telo sa celkom intuitívne snažilo dostať čo najďalej od neho. No jeho srdce chcelo ostať pri Harrym.

Severusov pohľad opäť namieril na bod, ktorý Harry neprestajne sledoval. A náhle jeho útroby pohltil strach. Nad horizontom, ďaleko od nich, no len tesne pri neviditeľných ochranách, sa vznášala celá armáda postáv. Museli mať na sebe zastieracie kúzlo, keď ich nevidel predtým. Avšak, kúzlo muselo vypršať, keďže asi tridsiatka smrťožrútov visela vo vzduchu na metlách. Severus podišiel bližšie k zábradliu, vďaka čomu rozoznal Luciusa Malfoya vznášať sa v čele celej skupiny. Toho namysleného kreténa vedel spoznať i s maskou na tvári, pretože mu z nej trčali platinové vlasy.

„Severus,“ ozval sa zrazu Harry, „Voldemort nejakým spôsobom zistil, že pokiaľ nemá škola riaditeľa je oslabená. A nebol by to Voldemort, aby tú slabinu ihneď nevyužil. Oni prichádzajú,“ riekol a hneď na to k nemu doletela metla, ktorú si zrejme neverbálne privolal.

Severus zmätene pozrel na miesto, kde pred pár sekundami videl armádu svojich bývalých kolegov, no tí tam už dávno neboli. Neviditeľná ochrana na onom mieste praskla akoby bola z krehkého skla. V ochrannej bubline bola diera. Tmavá obloha sa zaplnila metlami, na ktorých leteli smrťožrúti. Rozleteli sa všetkými smermi a mierili dolu. „Nie... nie,“ vyšlo mu z úst. Pozrel späť na Harryho, ale ten už bol preč.

Okamžite sa rozbehol dolu schodmi. Čím bol nižšie, tým jasnejšie počul hlasité výkriky vystrašených študentov a ľudí, ktorí prišli na pohreb. Áno, toto bola výborná doba na útok. Na Rokforte sa momentálne nachádzali najdôležitejšie osobnosti kúzelníckeho sveta. Všetci prišli vzdať hold Albusovi Dumbledorovi. Jedna nula pre Voldemorta.

Utekal cez nekonečný chodník. Čim bol bližšie k miestu, kde sa konal pohreb, tým väčší hluk sa dostával k jeho ušiam. Vystrašení ľudia utekali rôznymi smermi. Niektorí i jeho smerom, zrejme sa chceli dostať preč z pozemkov, aby sa mohli premiestniť.

 Konečne dorazil do centra diania. Biele stoličky, na ktorých ešte pred chvíľou sedeli účastníci pohrebu, boli porozhadzované a zničené. Medzi tým šialeným davom ľudí, mohol vidieť nespočetne veľa postáv v maskách. Strieľali jednu kliatbu za druhou na všetko živé. Aurori i niektorí učitelia hrdo bojovali. Dospelí, ktorí boli aspoň trochu pri rozume sa snažili dostať študentov do hradu. Bojovali i niektorí žiaci z vyšších ročníkov, no nebolo ich veľa. Severus sa len tak-tak vyhol kliatbe, ktorá letela jeho smerom. Okamžite začal páliť jednu strelu za druhou na útočníkov. Merlin, smrťožrútov bolo príliš veľa. A ľudí, ktorí ostali bojovať naopak málo. Voldemort sa veľmi dobre pripravil, to nepochybne.

Prudko sa skrčil za kamenný múr, keď k nemu vystrelila ďalšia kliatba.

„Ále, ále... Severusko si to ty?“ ozval sa šialený hlas, ktorý mohol patriť len jedinej osobe.

Severus sa postavil a čelil smrťožrútke tvárou v tvár. „Och, Bellatrix, aká to česť byť opäť v tvojej očarujúcej spoločnosti,“ riekol chladne a bez váhania na ňu vyslal kliatbu.

Bellatrix ju odrazila štítom a škrekľavo sa zasmiala. Severus musel zaškrípať zubami i cez hluk z bitky, ktorá sa odohrávala vôkol nich, bol jej smiech ako ostrá dýka.

„Náš malý zradca sa chce biť?“ spýtala sa posmešne. „Bojím, bojím...“

Severus na ňu opäť zaútočil. Bellatrix urobila elegantnú otočku a vyslala jeho smerom vlastnú kliatbu, ktorú zložitým pohybom prútika Severus zneškodnil.

„Nemám čas na tvoje slovné hry, Bellatrix!“ zasyčal smrteľne tichým hlasom. No vtom celé okolie pohltil silný tlak, ktorý Severusa a ako si všimol i ostatných (okrem smrťožrútov) vymrštil z hlavného bojového pola. Severus jemne pristál na tráve a zmätene, ako aj ostatní, sa rozhliadal. Medzi smrťožrútmi a ľuďmi, ktorých vymrštila tá neznáma sila, bola striebristá stena, za ktorou stáli tak isto zmätení smrťožrúti. Obklopovala ich z každej strany. Severus videl, ako sa jeden zo smrťožrútov rozbehol proti stene, ale tá neznáma obrana ho odhodila naspäť. Niektorí smrťožrúti strieľali do steny kliatby, no nič sa nestalo.

Ľudia, ktorí ešte stále buď ležali na tráve alebo stáli vôkol Severusa, zalapali po dychu. A Severus ich čin čoskoro nasledoval, keď zbadal Harryho, ktorí stál pred striebornou stenou, chrbtom k nim, a pokojne pozoroval uväznených smrťožrútov. Na celom pozemku nastalo úplne ticho. Strašidelné ticho. Krik náhle ustal. Utekajúci dav zastavil. Všetci sledovali, čo sa dialo za stenou, ktorá väznila smrťožrútov a ktorú celkom určite vykúzlil Harry.

„Vzdajte sa alebo zomriete.“ Harryho temný hlas sa rozľahol po okolí.

Z davu smrťožrútov vystúpil jeden odvážlivec. Malfoy, očividný vodca dnešnej akcie. „Bojujeme za nášho pána a náš pán sa nikdy nevzdáva, Potter!“ prehovoril Lucius, ktorý mal stále masku na svojej tvári.

„Cez štít, ktorý som vôkol vás vykúzlil sa nedostanete,“ vyriekol Harry a každý jeden človek, ktorý sa momentálne nachádzal na Rokforte, mohol cítiť neuveriteľnú silu Harryho mágie, ktorá vírila vzduchom. „Takže máte len dve možnosti: vzdať sa alebo zomrieť.“

Severus ešte stále sedel na zemi, neschopný pohybu a pozoroval len pár metrov vzdialenú postavu toho mocného kúzelníka. Poobzeral sa okolo a mohol vidieť stovku šokovaných tvári čarodejníkov, ktorí sledovali dianie pred sebou. Dokonca i študenti, ktorí sa ukrývali v hrade sledovali celú scénu z okien. Severus zistil, že len pár krokov vedľa neho sa krčí minister mágie, ktorý bol obklopený aurormi a triasol sa od strachu. Pred sebou zbadal Weasleyho a Grangerovú, ktorí tak isto sedeli na zemi a neveriacky sledovali svojho priateľa.

Severus sa opäť zameral na Harryho a smrťožrútov. Srdce mu bilo ako splašené a stále mal pocit, že toto celé je len príšerná nočná mora.

„Ty sopliak, čo si o sebe myslíš! Skurvená špina! Náš pán ťa zabije!“ kričal jeden z uväznených smrťožrútov.

Harry sa iba chladne zasmial. Nijak nereagoval na smrťožrútové urážky.

„Potter,“ prehovoril opäť Malfoy, „táto stena tu nebude večne. Neviem, ako sa ti ju podarilo vykúzliť, ale som si istý, že čoskoro jej účinok minie a my vás zlikvidujeme,“ riekol skrz zaťaté zuby a tasil prútik, tak ako ostatní.

No Harry tam len stál, hneď pred stenou, bez prútika. Ruky mal spustené pozdĺž tela a pokojne sa zasmial. „Priznaj svoju prehru, Lucius.“

Ozvalo sa ďalšie hromadné zalapanie po dychu.

„To je Malfoy?“ ozývalo sa davom.

„Lucius Malfoy?“

„Ty jeden krpatý sukinsyn!“ zreval Malfoy, očividne rozzúrený tým, že Harry vyzradil jeho identitu. „Všetci tu skapete! Všetci do jedného! Temný pán ovládne celú zem! Vy nechutné...“

„Váš čas vypršal,“ ozval sa Harry stále tak podivne pokojným hlasom.

Ľudia, ktorí sa krčili najbližšie pri stene sa rozbehli čo najďalej od Harryho. I Severus sa postavil a skryl sa za kameň. Všetci cítili tú silu, no nikto netušil čo príde.

Harry zodvihol pravú ruku. Dlaňou sa dotkol striebornej steny a vtom sa z neho vytresla neuveriteľne silná tlaková vlna, plná mágie, ktorá prešla skrz stenu.

Okolie zaplnilo oslepujúce svetlo. Severus si skryl oči a čakal. V ušiach mu hučal vlastný tep a všetky vnútornosti mal stiahnuté napätím. Tlaková vlna i svetlo pominuli. Severus sa odvážil vykuknúť spoza svojho úkrytu, no nebol pripravený na pohľad, ktorý sa mu v tej chvíli naskytol.

Celé okolie za stenou bolo zdevastované. Na vyhoretom trávniku ležala celá kopa smrťožrútov bez pohybu. Striebristá stena zmizla.

Z oblohy sa spustil prudký lejak, no nik sa neodvážil pohnúť. Všetci len hľadeli na Harryho, ktorý stál bez akéhokoľvek pohybu, chrbtom k nim. Pred jeho impozantnou postavou ležalo jedno telo na druhom. Nikde nebola krv, ani jeden smrťožrút nevyzeral byť zranený, avšak celkom očividne bol každý jeden mŕtvy.

Harry Potter práve pred zrakom stoviek kúzelníkov, zabil celú armádu Voldemortových prívržencov bez toho, aby vôbec použil prútik. Ľudia sa začali stavať zo zeme. Niektorí povychádzali z úkrytov. Študenti, ktorí doteraz celý súboj sledovali z hradu, sa hrnuli von. Novinári, ktorí zavítali na pohreb, fotili ako zmyslov zbavení. Každý sa chcel dostať k  hrdinovi, ktorí ich opäť raz zachránil.

Dopekla, okamžite musel vziať Harryho preč! Predral sa medzi skupiny ľudí, ktorí sa zhromažďovali pred Harrym a tým masovým hrobom. Dobehol k Harrymu, ktorý ho bez slov chytil za ruku a premiestnil ich. Severus ešte mohol počuť nesúhlasné výkriky ľudí volajúcich Harryho meno.

bez-nazvu.jpg

holding-hands-annie-godet.jpg

pismo.jpg

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:)

(Oriana , 16. 7. 2015 9:55)

Konečne som sa k tomu dostala a zhltla som tu kapitolu tak, že som ani nevedela ako, nejaká krátka nebola, či to sa mi iba zdá? :D

Dobre, ale k veci ... ako umrel Dumbledore to bolo hrozne smutné :( som rada, že v tejto poviedke bol vykreslený ako dobrý a Severus aj Harry ho mali radi. O to viac to bolo smutné.

Páčil sa mi aj ten úvod, ako bol Sev na nervy, že musí ísť do Rokvillu a Minerva je mrcha, tak som sa mu vysmievať za zápas :D

Tá scéna so smrťožrútmi bola riadna akcia, super to bolo napísané a Harry je proste skvelý mág :) a ako spolu odišli, úplne sa mi to páčilo.

A ešte aby som nezabudla na Toma, no chudák to mal ťažké za mlada, ale zase čo sa z neho stalo ... všetko je to o tom, akú cestu si človek zvolí ... on si zvolil zlo.

Teším na pokračovanie :)

Re: :)

(Sonka, 17. 8. 2015 16:15)

Jé, Oriana, veľmi krásne ďakujem :))

Jej

(Alistia, 29. 6. 2015 14:51)

Waw znova je to proste husté. Harry bude očividne silný mág. Osobne veľmi pekne ďakujem za ďalšiu kapču. :D

Re: Jej

(Sonka, 17. 8. 2015 16:15)

Alistia, ďakujem :)

:-)

(Achája, 26. 6. 2015 16:36)

Ach božínku! A co bude dál? Jsem napnutá jak kšandy, atmosféra úžasná i děsivá. Harry je tak mocný mág, ale ustojí to? A kdy vůbec stihnul tak rychle dospět? Uf, úplně mě to pohltilo do příběhu, děkuji:-)

Re: :-)

(Sonka, 17. 8. 2015 16:14)

Achája, moc ďakujem :))

wow!

(Blesk, 25. 6. 2015 15:22)

Opět jsi mi vyrazila dech. Povídka absolutně fascinujicí, na tý kapitole není pasáž, které by se dalo něco vytknout. Piknik, Albus a nakonec i ukázka Harryho surové moci, která je sice zachránila, ale kterou si po... život. Tohle mu svět neodpustí. :-( Teším se na další kapitoly a jejich život "v divočině".

Re: wow!

(Sonka, 17. 8. 2015 16:14)

Blesk, veľmi pekne ďakujem sa krásne slová :)

:-O !!!!!!!!

(Siri, 24. 6. 2015 10:01)

Čo to?!!! No upadla som do šoku...ten konečný boj... no wow.. napísala si to špičkovo...pitie čokolády bolo super, chlapci sú takí zlatí :-) Albusova smrť bola dojemná, to čo povedal Harrymu bolo krásne...a ten nečakaný útok smrťožrutov... wtf! PECKA! Harry im všetkým ukázal čo za moc sa v nom skrýva, paráda... som zvedavá čo na to Voldy, joooj prosím ďalšiu časť potrebujem. táto poviedka je náviková ako droga

Re: :-O !!!!!!!!

(Sonka, 17. 8. 2015 16:13)

Siri, veľmi veľmi ďakujem :)

...

(Abequa, 23. 6. 2015 20:12)

Ty krááááso.... musela jsem si to přečíst dvakrát abych se z toho vzpamatovala... když umíral Albus tak mi i slzička ukápla a jak se Harry hezky postaral o Severuse člověk by mu vážně netipnul těch 17... strašně se mi líbilo když pili čokoládu a ten konec... ještě jsem snad nečetla nikdy poídku která by byla tak neuvěřitelně napínavá a u nichž bych po každém díle přemýšlela co si pro nás připravíš dál a hlavně jak je možné že dokážeš vymyslet tolik zvratů jsem moc nadšená a už teď se těším jak se Harry vypořádá s dalšími Voldyho útoky v hlavě a jak se vypořádá s masovou vraždou... Ten konec... no wow... strašně moc děkuju

Re: ...

(Sonka, 17. 8. 2015 16:13)

Abequa, tvoj komentárik ma nesmierne potešil, som nadšená, že sa ti to tak páči :) Ďakujeeeeeeeeem <3