Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Vždy si ťa nájdem (Eren/Levi)

5. 3. 2017

 

Neveriacky som sledoval, ako padol kráľ titánov k zemi. Posledný z posledných. Bol to ten, ktorý dával život všetkým titánom, no je mŕtvy a spolu s ním zomreli i všetci ostatní. Vyhrali sme. On to dokázal.

Vôkol mňa bolo absolútne ticho. Ozval sa len dunivý náraz o zem, ktorá sa vzápätí zatriasla. Neďaleko od nás stál ľudský titán – chlapec, ktorý nás dnes všetkých zachránil. Chlapec, ktorý dokázal nemožné – zabiť najsilnejšieho z titánov.

O chvíľu som za sebou počul prvé radostné výkriky. No ja som sa ešte neradoval, len som napäto sledoval toho, ktorý zachránil ľudstvo. Musel som ho vyslobodiť z jeho obrej podoby. Použil som svoju manévrovaciu výstroj a vyletel k nemu. Stále stál bez pohybu. Ľahkým, no precíznym seknutím som mu rozrezal zátylok. Titán sa zrútil k zemi. Postavil som sa k rozrezanej časti a opatrne vytiahol Erena. Rozsekal som šľachy, ktoré ho spájali k tej príšere. Prehodil som si jeho nevládne telo na plece a pomocou výstroje som sa vzniesol na zem, na ktorú som ho položil. Vzápätí som ho pleskol po líci, na čo unavene pootvoril viečka.

„Dokázal si to,“ oznámil som mu a až teraz som si začínal uvedomovať, že sme skutočne slobodní, že sme ich naozaj porazili.

Eren sa vyčerpane usmial. „O-ozaj?“ spýtal sa šeptom.

Prikývol som a chytil ho pod hlavu. „No tak, daj sa dokopy, musíme ísť. Musíme ľuďom povedať, čo si dokázal. Nikdy som neveril, že to fagan ako ty skutočne dokáže.“ Schmatol som ho pod chrbtom a snažil sa ho zodvihnúť, no Eren nespolupracoval. „Dospíš to neskôr, teraz by si sa mal ísť veseliť s tými idiotmi za nami.“

Eren sa ani nepohol. Len na mňa unavene žmurkal, tými smaragdovými očami. Vždy sa mi páčili jeho oči. „Eren, kurva, zdvihni sa! Nemysli si, že keď si teraz hrdina, budem ťa nosiť!“

„Kap-, kapitán ja...“ zachrapčal, no nepustil som ho k slovu, pretože už od začiatku som to tušil. Už keď som ho videl v jeho podobe titána stáť nad mŕtvym telom kráľa, vedel som, že je niečo zle, no nechcel som si to priznať.

„Drž hubu a postav sa, pozri na tých debilov, oslavujú bez nás,“ povedal som bez toho, aby som od neho odtrhol oči.

„Kapitán... “ pokúšal sa opäť, no prerušil som ho i tento krát.

„Čoskoro uvidíš oceán a všetky tie sprostosti, ktoré si toľko vidieť chcel. Už teraz vidím, ako ťa nebudem môcť z tej slanej vody dostať,“ odfrkol som si otrávene, no v očiach ma začínali páliť slzy.

Stále som sa ho snažil zdvihnúť, no bol ako bábka.

„Kapitá-“

„Vieš si predstaviť koľko byrokracie nás bude čakať po návrate? Kurva, už aby sme išli lebo-“

„Levi!“ s očividnou námahou zvýšil hlas, aby si konečne získal moju pozornosť. Prekvapene som naňho vzhliadol a bál sa jeho nasledujúcich slov.

Z kútiku očí mu vytiekli slzy, keď pokračoval: „Ne-necítim si telo...“

Držal som ho v náručí a snažil sa potláčať tú ohromnú bolesť, ktorá mi začínala trhať hruď. „Ty si, ale padavka. O chvíľu to prejde, tak ako vždy,“ klamal som sám seba. „Tak sa kurva postav!“

Eren sa slabo rozkašľal, načo mu z úst vytiekol úzky pramienok krvi. Jas z jeho výnimočných očí pomaly uhasínal. Jeho pleť strácala akúkoľvek farbu, dokonca aj jeho inokedy červené pery mali modrastý nádych. „Hanji!“ zakričal som a snažil sa zachovať si normálny hlas, no slabému trasu som nedokázal zabrániť.

Až teraz som počul, že radostné pokriky, ktoré sa ešte pred chvíľou za nami ozývali, utíchli. Vlastne všade bolo hrobové ticho, prerušované len zvukmi z okolitej prírody. Začul som náhlivé kroky až vedľa mňa klesla Hanji a snažila sa ma odstrčiť, no ja som nemienil Erena pustiť. Spražil som ju vražedným pohľadom, ktorý očividne pochopila a presunula sa oproti mne, sklonila sa nad Erena, spoza opaska vytiahla nejaké náčinie a rozopla mu košeľu. Odvrátil som pohľad od modrín, ktorými bola pokrytá Erenova hruď a vzhliadol som do jeho tváre. Jeho oči ma smutne sledovali.

Vpíjal som sa do modro-zelených hlbín a snažil sa vryť si ich dokonalú farbu do pamäti. Nedokázal som si predstaviť, že by som tie prekrásne oči už nikdy nemal vidieť.

Vycítil som Hanjiin pohľad, a tak som pozornosť opäť venoval jej. Bola bledá a krútila hlavou. „Jeho telo poslednú premenu nezvládlo...“ Slza jej stiekla dolu tvárou, keď pozrela na Erena. „Tvoje vnútornosti sa menia na kašu, Eren... je mi to ľúto...“

Zavalil ma chlad a skutočne som pocítil, akoby sa mi ten prekliaty sval, ktorý bil v mojej hrudi, roztrhal na kusy. Zaťal som čeľusť a zavrčal som: „O čom, dočerta, hovoríš? Urob niečo! Aj tak za to môžu tie tvoje skurvené pokusy!“

„Le-vi... pro-sím,“ zastavil ma Erenov hlas, ktorý bol taký tichý, že zanikal v jemnom vánku.

Odvrátil som sa od tej štvorokej beštie a sklonil som tvár k Erenovi. „Nemysli si, že ti dovolím zomrieť, ty sopliak. Nie teraz, keď sme konečne slobodní... po všetkom, čím sme si prešli, tu len tak neskapeš, počuješ?“ Ani som si poriadne neuvedomoval, ako pevne ho zvieram v rukách. Nevnímal som ani to, ako nás všetci sledujú, môj svet sa scvrkol do bubliny bolesti a nespravodlivosti, ktorú som pociťoval.

Eren vykašľal ďalšiu dávku krvi a aj keď sa očividne veľmi snažil nedať predo mnou najavo nijakú bolesť, vedel som, že trpí ako zviera. Videl som to v jeho očiach. Niekto taký mladý a dobrosrdečný by takú bolesť nemal vôbec poznať, no on ju poznal už dlhú dobu. Kiež by som tomu dokázal zabrániť, kiež by som mal silu k tomu, aby som ho už dávno vzal preč; mal som s ním ujsť skôr, než z neho spravili obetného baránka pre ľudstvo. Aj tak je len plné skazených ľudí, ktorí si Erenovu obeť nikdy nebudú vážiť.

Pootvoril bledé pery, akoby sa snažil niečo povedať, no nepočul som ho. Nahol som sa teda tesne k jeho tvári a snažil sa zachytiť jeho slová.

„Od-pusť mi... to, pr-osím,“ zachraptil a stále sa pokúšal o malý, ospravedlňujúci, úsmev. Hľadel na mňa, akoby pre neho bolo veľmi dôležité moje odpustenie. Ale čo som mu mal vlastne odpustiť? Že nedodržal sľub, ktorý mi dal? Sľub, že jeho srdce bude biť tak dlho, ako si budem želať?

Zadržal som ďalšie slzy a zhrozene som sledoval, ako sa smaragdové oči zatvorili. „Ešte nie,“ zašepkal som nečujne. Nestihol som mu povedať to, čo som chcel! Nestihol som mu povedať, že mu neodpúšťam... neodpúšťam mu, že ma opustil. Cítil som, že telo, ktoré som tak pevne zvieral, ochablo. Zhlboka som dýchal a nemohol uveriť, že sa to skutočne deje. Že jediný človek, ktorému som otvoril svoje srdce a ktorý pre mňa, kurva, znamenal celý svet, je preč! Stratil som už toľkých a robil som všetko preto, aby som jeho nestratil, no muselo sa to stať práve teraz... keď je po všetkom... čo za špinavú hru to so mnou tento skurvený život hrá? Pevne som ho uchopil za golier košele a začal ním triasť. „Zobuď sa dopekla! Nedovolil som ti zomrieť!“

Len letmo som začul Hanjin srdcervúci plač a ucítil veľkú dlaň, ktorá mi zovrela rameno.

„Levi, to stačí,“ prehovoril Erwinov hlas potichu.

Až teraz som si uvedomil, čo robím s Erenovým telom a okamžite som prestal. Erwin pustil moje rameno, keď opäť prehovoril: „Vezmem ho, Levi.“

Ešte chvíľu som zvieral Erena a sledoval jeho bledú tvár, akoby som tajne dúfal, že čoskoro opäť oči otvorí, no nič sa nestalo; nakoniec som ho ako v driemotách pustil a len som pozoroval, ako ho Erwin zakryl plachtou a opatrne si ho vzal na ruky.

Hanji mi ponúkla dlaň, no odmietol som ju a postavil sa sám. Otočil som sa k zvyšným členom Légie a pomaly som sa vydal za Erwinom, ktorý niesol Erenove telo, akoby bolo vzácnym pokladom. Preživší členovia nám ustupovali z cesty a neveriacky sledovali telo zahalené plachtou. Zachytil som i Mikasu, ktorá sa triasla na zemi a neprítomne hľadela pred seba.

Z nasledujúcich dní si veľa nepamätám. Konali sa obrovské oslavy, pochovávali sa mŕtvi a Erenovi začali stavať pamätník. Akoby mu pojebaná socha mohla vrátiť život, akoby nejaká socha dokázala splatiť výšku jeho obete! Zrazu ho oslavovali, teraz keď bol mŕtvy, no za života ho chceli poslať na smrť. Nenávidel som ľudí, celú túto spoločnosť.

V jednej dlani som zvieral kus látky, na ktorej boli vyšité krídla slobody – bola z Erenovej uniformy. V druhej ruke som držal fľašu nejakej lacnej pálenky a lial som ju do seba akoby som sa v nej chcel utopiť.

Sedel som na dlážke, vo svojej izbe a utápal sa v žiali ako taký chudák. A bolo mi to u zadku. Všetko mi bolo ukradnuté. Môj život stál za veľký kus hovna už od jeho začiatku. Jediný dôvod môjho žitia bolo zabíjať tie holé zadky a... a posledné tri roky to bol Eren. Len pätnásťročný sopliak, ktorého som si sám zavesil na krk a ktorý si ma behom pár mesiacov absolútne získal, aj keď som mu to nikdy nepovedal. Tvrdohlavý idiot, vďaka ktorému som zistil, že aj ja dokážem cítiť lásku, pretože som ho miloval viac ako čokoľvek na svete. On bol všetko, všetko čo som mal a teraz bol preč.

Vyšiel som zo stajní po nočnej jazde a vydal sa späť do svojej izby, keď som naraz po ceste zahliadol toho idiota. Ležal v tráve pod stromom a sledoval nočnú oblohu.

„Čo sa tu váľaš? Nemal by si už spať?“ zavrčal som, zatiaľ čo som sa postavil nad neho.

Eren sa rýchlo posadil a previnilo na mňa vzhliadol. „Ale, pane, dnes je hviezdy dážď, také niečo sa deje len pár krát za rok. Mohol by som ešte malú chvíľku... prosím.“

Ten jeho prekliaty pohľad šteňaťa ma privádzal do šialenstva. Nikdy som mu nedokázal povedať nie. Podráždene som si povzdychol. „Dobre teda, ale len chvíľu a osobne dohliadnem na to, že sa dostaneš včas do postele.“ Nie veľmi nadšene som sa posadil do trávi vedľa neho a pozeral som, ako si opäť ľahol. Jeho tvár žiarila a vo veľkých očiach sa mu odrážali hviezdy. Nevedel som sa naňho vynadívať, no nechcel som, aby si všimol moju pozornosť, a tak som si ľahol tiež. Vzhliadol som na tmavé nebo, ktoré pretínali strieborné lúče padajúcich hviezd.

„Nie je to krásne?“ prerušil ticho Erenov šepot.

Neodpovedal som, no bolo to naozaj čarovné. Keď som si pomyslel na dobu, kedy som žil pod zemou, mohol som o takomto predstavení len snívať. Čo by za takýto pohľad dala Isabel? Keby žila bol som si istý, že by si s Erenom náramne rozumela.

„Niekedy premýšľam o tom, či sú hviezdy rovnaké všade na svete,“ ozval sa Eren, čím prerušil moje myšlienky. „V hlave si často predstavujem, aké sú hviezdy nad oceánom. Viete si predstaviť, aké nádherné musia byť, keď sa od neho odrážajú? Nebo sa musí zdať nekonečné! Snívam o tom, že raz oceán uvidím na vlastné oči,“ priznal sa mi vzrušene.

Pousmial som sa a v duchu som sľuboval, že urobím všetko preto, aby Eren raz oceán mohol vidieť.

„A o čom snívate vy, pane?“ spýtal sa ma po chvíli opäť.

Odfrkol som si. „Že budem nechutne prachatý a budem mať svätý pokoj od idiotov ako si ty.“

Začul som vedľa seba šuchot a obzrel som sa. Eren sa pretočil ku mne a jeho trblietajúce oči hľadeli priamo na mňa.

„Hlúposť. Nemyslím si, že to je vašim skutočným snom,“ povedal mäkko. „Zatvorte oči.“

„To teda nezatvorím,“ zamietol som chladne.

„Len na pár sekúnd, prosím,“ požiadal, zatiaľ čo na mňa prosebne žmurkal.

Preklínal som svoju slabosť a oči som zatvoril. Z neznámeho dôvodu sa moje srdce rozbúšilo o niečo rýchlejšie, keď som bol obklopený tmou a Erenovým nežným hlasom.

„Čo je vašim najväčším snom, pane? Zachraňujete ľudí, ničíte titánov, pričom vám za to nik neďakuje, no je niečo, čo by ste chceli len pre seba? Niečo, čo skutočne chcete z celého srdca?“

„Chcem svet bez obrov,“ odvetil som automaticky a sám som bol prekvapený takou úprimnou odpoveďou. Rýchlo som otvoril oči a zachytil Erenov malý úsmev, keď si opäť ľahol na chrbát a pozeral na oblohu.

„Myslíte, že sa niekedy sveta bez titánov dožijeme?“ spýtal sa smutne.

Zahryzol som si do pery a pevne odvetil: „Si najväčšou nádejou ľudstva a ja najsilnejším vojakom, kto iný by to mal dokázať, než my dvaja? Pokiaľ budeme spolu a spojíme naše sily verím, že sa takého sveta dočkáme.“

Eren ku mne natočil tvár a vážne ma pozoroval. Taktiež som sa k nemu obrátil a pohľad som mu opätúval.

„Spolu... spolu to dokážeme. Sľubujem, že budem vždy po vašom boku, pane.“

„Až dokonca,“ zašepkal som a cítil, ako sa Erenove prsty jemne dotýkajú mojej dlane.

„Až dokonca,“ zopakoval a naše prsty sa preplietli v zovretí.

Bol som prekvapený jeho činom, no nemal som nijaký záujem pustiť ho, naopak, pevne som mu stisk opätoval a pohľad som, rovnako ako on, opäť stočil k hviezdam.

Spomienky tohto typu ma absolútne devastovali. Privrel som viečka, za ktorými ma pálili slzy a odpil som si riadny dúšok tvrdého nápoja. Chcel som sa upiť k smrti, chcel som skrátka zastaviť tú nehoráznu bolesť, ktorá sa šírila celým mojim telom a proti ktorej som nedokázal bojovať.

Spoza pootvoreného obloku som počul neďaleké zvuky pretrvávajúcich osláv a bolo mi zle! Ako mohli toľko oslavovať, keď toľkí pre ich záchranu zomreli? Ako... ako sa niekto môže tak veľmi radovať, zatiaľ čo ja krvácam nešťastím?

Keď sa ma Eren spýtal, čo je mojím snom, odvetil som mu, že svet bez obrov, no dnes tomu tak nebolo. Mojim snom bolo mať ho po svojom boku a bolo mi jedno, aké sebecké to je. Bolo mi to kurva u prdele! Vždy som všetko robil pre druhých a teraz som skrátka chcel niečo len a len pre seba.

Chcel som Erena...

Prevaľoval som sa a cítil pod sebou otrasnú tvrdosť. Zužovala ma jedna z nočných môr, ktorá ma trhala vo svojich pazúroch a odmietala ma prepustiť. Vo svojich snoch som videl mŕtvych – ľudí, ktorých som stratil a z ich smrti som sa tíško vinil.

„Kapitán!“

„Pane, prebuďte sa, prosím... je to iba sen... iba sen...“

Počul som blízko hlas, ktorý mi bol dôverne známy, a tak som inštinktívne nasledoval jeho pokyny. Tomu hlasu som nejakým spôsobom veril, a preto som vedel, že on ma dokáže vyslobodiť z mojich pekelných snov. Zadýchane som sa prebudil a zmätene zaostroval na kamenný strop nado mnou.

Pod hlavou ma niečo nepríjemne tlačilo, nadvihol som sa a zistil som, že ležím na reťazi, ktorá bola zabudovaná v stene a slúžila na Erenove väznenie. Obzrel som sa po Erenovi, ktorý bol podivne skrútený na zemi, hneď pri posteli a ruky mal v nepríjemnej polohe, kvôli putám vôkol jeho zápästí.

Kurva, musel som zaspať na jeho posteli a ako poznám Erena, nedovolil by si zavadzať mi, a tak sa presunul na zem i napriek tak bolestivej polohe, v ktorej musel zotrvať. Všimol som si, že kvôli tomu, ako má vykrútené zápästia, sa mu do pokožky zarývali putá a spôsobovali mu slabé krvácanie.

„Ty idiot!“ vynadal som mu a prudko som sa posadil. „Mal si ma zobudiť,“ vytkol som mu a z vrecka som vytiahol kľúčik, ktorým som ho opatrne z pút vyslobodil. Eren potichu sykol a previnilo odvetil:

„Prepáčte, pane, nechcel som vás budiť.“

Postavil som sa a pomohol mu späť na posteľ. „Som zvedavý, ako chceš zajtra trénovať, keď si bol celé hodiny v tejto polohe.“

„Veď mi nič nie je, kapitán a mali by ste mi dať putá späť... čo ak by som-“

Odfrkol som si, zatiaľ čo som mu mokrou látkou čistil zakrvavené zápästia. „Ak by si sa čo? Premenil na titána?“ výsmešne som sa zasmial. „Obaja vieme, že sa nepremeníš, toto spútanie je len oficialita pre tých tam hore.“

„Ale som predsa príšera, čo ak niekomu ubl-“

Naštvane som vzhliadol do jeho ustaraných očí a zavrčal som: „Bez dôvodne by si neublížil ani muche... a už tak o sebe nehovor, ty tupec.“ Pohľad som od neho odvrátil, keď jeho oči zaiskrili. Vedel som, že keď sa v Erenových očiach mihá podobná emócia, len ťažko dokážem ovládať svoje hriešne myšlienky, a preto som sa do nich radšej nepozeral a venoval sa ošetrovaniu raniek.

Po chvíli som začul tiché poťahovanie, opäť som sa odvážil pozrieť do Erenovej tváre, no ten sa predo mnou snažil skryť. Rýchlo sa odo mňa odvrátil, no schmatol som ho za čeľusť a otočil ho k sebe. Oči mal plné sĺz, ktoré mu pomaly stekali po tvári. Nemal som tušenia, čo sa stalo.

„Eren?“ spýtal som sa opatrne.

„Ospravedlňujem sa. Plačem ako decko,“ zamumlal a opäť sa snažil skryť, no jeho čeľusť som pevne držal.

„Ale ty si decko, si malý smrad, ktorý má ešte plné právo revať,“ odvetil som chladne, no jeho slzy ma naozaj trápili.

Mokré mihalnice sa mu lepili k sebe, keď mi uhol pohľadom a pozeral niekde na matrac. „Ste jediný, kto si nemyslí, že som príšera. Moji vlastní priatelia majú zo mňa strach, ale vy ste prvý, kto...“ prehltol a rukávom si utrel mokré líce, „prvý pre koho som ešte ľudská bytosť. Ďa-ďakujem, kapitán.“

„Je to banda zadubených idiotov, keď si myslia, že decko ako ty, je vraždiaca beštia,“ uškrnul som sa a vytiahol si z vrecka perfektne bielu vreckovku. Zotrel som mu slzy, v čom ma Eren prudko objal a tvár si natlačil do môjho ramena. Bol som tak prekvapený, že som len sedel a vnímal ľahké otrasy jeho tela, keď potichu vzlykal.

„Ale... zvládnete ma za-zabiť, keď bude treba, však?“ zamumlal mi do ramena.

Omotal som si ruky vôkol neho a dovolil som si tvárou sa zanoriť do jeho hebkých vlasov. Chvíľu som sa len nadychoval ich vône, keď som odvetil: „Samozrejme, že áno.“

Eren ma stisol pevnejšie a pomaly sa upokojil. „Ďakujem,“ zašepkal a ja som si prisahal, že urobím všetko preto, aby k takej situácii nikdy neprišlo.

Nikdy ho nezabijem.  

Pousmial som sa pri tejto konkrétnej spomienke. Vtedy som zistil, že Eren je jediný, kto ma dokáže zachrániť od mojich nočných môr. Len čo som začul jeho hlas, vždy som sa zobudil, aj keď to za iných okolností, s inou osobou, nefungovalo. Eren bol niečím výnimočný.

Oči mŕtvych, ma v mojich snoch zakaždým sledovali a vinili ma. Tieto sny boli najhoršie, no v tú noc prišiel oveľa horší sen.

´Všade bola krv – more krvi. Na zemi, priamo predo mnou, ležala Erenova hlava. Len kúsok od nej jeho dokaličené telo. Neochránil som ho, zlyhal som... už opäť som zlyhal!

Klesol som k zemi a plakal som. Srdcervúco, ako už dlhé roky nie. Jeho krv pokryla celý môj odev a jeho dokorán vytreštené oči na mňa hľadeli ako na zradcu.´

„Nie!“

Zacítil som nežnú ruku a začul ten hlas. „Zobuďte sa, pane. Už je to dobré... opäť snívate... všetko je v poriadku...“

Láskavý a mierne vystrašený hlas ma prinútil zobudiť sa z tej príšernej nočnej mory. Sťažka som dýchal a pozeral do Erenovej starostlivej tváre, ktorá bola sklonená nad tou mojou.

Rýchlo som si tvár zahalil do chladnej masky a potichu som zavrčal: „Čo si myslíš, že tu robíš, sopliak?“

„Bol som ešte u Hanji a cestou odtiaľ som vás začul, pane. Prepáčte, no vyzeralo to, že máte opäť nejaký poriadne škaredý sen... chcel-chcel som vám len-“

Erenove oči sa naraz rozšírili prekvapením. „Vy plačete...“ pošepol.

Obrazy z nočnej mory boli ešte čerstvo v mojej mysli. Mal som priamo pred očami Erenove roztrhané telo a jeho krv na svojich rukách. Tak veľmi sa mi uľavilo, že to bol len sen a on je tu – živý a zdravý. Načiahol som ruku, schmatol ho za tričko a strhol k sebe. Eren dopadol vedľa mňa, otočený chrbtom ku mne. Snažil sa obrátiť, no zadržal som ho a zozadu ho pevne objal. Tvár som si vnoril do jeho vlasov a zatvoril som oči.

„Ka-kapitán... ja...“

Strčil som mu dlaň pod tričko a priložil ju k miestu, kde tĺklo jeho srdce. Bilo splašene a rýchlo, akoby sa chystalo vybuchnúť.

„Nikdy nedovoľ, aby prestalo biť, Eren,“ zašepkal som mu do vlasov. 

Eren zrazu prekryl moju dlaň tou svojou a potichu odvetil: „Vždy bude biť iba pre vás, pane. Bude biť tak dlho, ako si budete želať.“

Klamal mi. Sľúbil mi niečo, čo nedodržal. Ako mi to mohol spraviť? Najskôr som ho za to nenávidel, no teraz nenávidím samého seba. Mal som ho ochrániť. Mal som niečo spraviť. Som absolútne neschopný a na moju chybu doplatilo už veľa ľudí, ktorí pre mňa niečo znamenali.

Obrátil som do seba ďalší dúšok a prekvapene som zistil, že mi po líci tečie slza. Rýchlo som si ju utrel rukávom košele a šľahol som tú skurvenú fľašu o protistojacu stenu; sklenená nádoba sa hlasito rozbila a črepy a pozostatky alkoholu zaplavili zem. Postavil som sa na vratké nohy a celý svet sa so mnou šialene zatočil. Prehltol som odpornú pachuť a dotackal sa k posteli. Stačil mi jediný pohľad na moje perfektne ustlaté lôžko a myseľ mi zamorili ďalšie spomienky.

Po nekonečne dlhej dobe sme mali voľno, a tak som sa ráno vyvaľoval v posteli a odmietal som sa z nej vôbec postaviť. Keď som si pomyslel na všetky tie prebdené noci, ktoré som mal za sebou, oči sa mi automaticky zatvárali i napriek tomu, že spoza závesov prenikalo, do prítmia mojej izby, svetlo.

Náhle ma prebralo rozrazenie dverí, ktoré silno tresli o stenu a následne sa rovnako hlasito zabuchli. Celý tento hurhaj bol nasledovaný šťastným krikom: „Kapitán! Sneží!“

Zavrčal som a prisahal, že toho prekliateho sopliaka zadávim vlastnými rukami. Pozrel som naňho a na tvári som mal pripravený najlepší vražedný pohľad, aký som dokázal niekomu uštedriť. No keď som zbadal to prekliate decko, hnev ma začínal nečakane opúšťať.

Eren žiaril ako slnko v ten najjasnejší deň. Jeho oči svietili a trblietali sa ako hviezdy. Jeho úsmev by dokázal rozohriať i tie najstudenšie miesta. Líca mal červené a vlasy nepoddajne strapaté a vlhké. Odev mal zaprášený od snehu, v ktorom sa iste váľal, ako taký pomätenec. Dvere sa zabuchli kvôli prievanu, keď Eren zrazu podišiel ku mne a vyprášil na mňa trochu snehu, ktorý mal vo vlasoch.

Rýchlo som sa spamätal, schmatol som ho za predlaktie, načo sa Eren zrútil priamo na mňa. Pretočil som sa a zaľahol som ho vlastným telom, keď som sa ho chystal poriadne prefackať zato, čo si dovolil, no stuhol som. Eren na mňa veselo hľadel a láskavo sa usmieval. Jeho oči pozerali priamo do mojich a boli plné túžby a lásky. Pomaly zodvihol ruku a nežne ma pohladil po tvári. Automaticky som sa do onoho dotyku oprel a vychutnával som si ho. Jeho dlaň bola jemná, no na niektorých miestach trochu drsná kvôli jazvám od zubov, ktoré ju zdobili. Nebolo to ani zďaleka po prvýkrát, čo sme si vymieňali dotyky; bol to už rok, čo sme obaja vedeli, že sa medzi nami niečo deje, aj keď sme sa o tom nikdy nerozprávali, skrátka to tak bolo.

„Čo si taký nevrlý, Levi?“ spýtal sa potichu a ďalej ma hladil.

„Tch,“ odfrkol som si a odvetil: „Dávaj si pozor na jazyk, fagan.“

Erenov úsmev sa rozšíril. „Och, pane, odpustite mi.“

Fascinovane som sledoval ako sa usmieval, zatiaľ čo jeho oči šibalsky iskrili. Pohľadom som skúmal jeho pekne krojené pery, ktoré som mal už možnosť ochutnať. Boli mäkké a hladké a ich farba priam lákala k bozku. Sklonil som sa k nemu a pobozkal som ho. Nežne som sa mu jazykom predrel medzi pery a dostal sa do toho vlhkého tepla. Eren mi spokojne vydýchol do úst a obkrúžil sa jazykom vôkol toho môjho.

Hlboko som ho bozkával a vychutnával som si, ako sa jeho telo pod tým mojim trasie rozkošou. Bez toho, aby sa naše ústa oddelili, som prirazil proti jeho telu, načo sme si obaja zavzdychali do úst. Naše vzrušenia sa jemne obtreli skrz látku a moja túžba narastala.

„Levi...“ unikol mu šepot zastretý absolútnou túžbou.

Chcel som ho. Už skurvene dlho.

Začal som z neho strhávať oblečenie a Eren mi ochotne pomáhal, naraz podo mnou ležal celkom nahý. Ešte som nemal možnosť vidieť ho bez oblečenia a bol to vážne úžasný pohľad. Hladovo som sledoval každý kúsok jeho odhaleného tela, na ktorý som dovidel. Vyšportovaný hrudník, pevné brucho, chutný pupok, od ktorého viedla úzka cestička chĺpkov až do jeho rozkroku. Vzhliadol som do jeho tváre. Mierne sa červenal, oči mu žiarili túžbou i neistotou a hrýzol si spodnú peru, ktorá mala jasne červenú farbu, vďaka našim bozkom.

Netušil som, akým prívlastkom by som mohol pomenovať to, čo som práve videl. Eren bol skrátka rozkošný a nesmierne vzrušujúci. Usadil som sa medzi jeho roztiahnutými nohami a stiahol som si nohavice, v ktorým som zvykol spávať. Len čo som ich skopol niekde na zem, vrhol som sa späť na ten lákavý objekt podo mnou. Pevne som uchopil Erenove zápästie akoby som mal strach, že by mi mohol ujsť. Zahľadel som sa mu do očí, ktoré mi jasne naznačovali, že chce viac, že je pripravený na čokoľvek, načo sa chystám.

Pobozkal som ho do kútiku úst až som sa pomaly perami presúval k jeho pevnej čeľusti, krku, ku kľúčnej kosti a nakoniec som pod perami ucítil tvrdý hrot jeho bradavky, ktorý som nasal medzi pery a špičkou jazyka som ho precízne olizoval. Erenove telo sa vypälo proti mne, keď som začul, ako potichu zastonal. Presunul som sa k druhej ružovej bradavke a venoval sa jej rovnako vášnivo.

Voľnou rukou som šmátral všade, kam som dosiahol. Hladil som jeho rebrá a zisťoval som, aký šteklivý na niektorých miestach je. Končekmi prstou som mu nežne prešiel na mieste pod pažou a začul som potláčaný chichot. Musel som sa pousmiať, keď som sa tvárou zodvihol a presunul späť k jeho perám, ktoré som hladovo bozkával a ochutnával, pretože boli tak prekliato dokonalé, ako celé jeho telo, ktorého som sa nedokázal nabažiť. Eren sa podo mnou len zvíjal a vrtel, stonal a vzdychal, lapal po dychu a v pästi zvieral prikrývku tak pevne až mu beleli hánky.

Naše loná boli prirazené k sebe, a zatiaľ čo som ho tak nenásytné bozkával, pohyboval som sa proti nemu. Cítil som, ako sa môj penis trie o ten jeho, kĺže po ňom a vibruje bolestným vzrušením. Tak príšerne a nepredstaviteľne veľmi som ho chcel. Chcel som byť v ňom, spojiť sa s ním a nikdy jeho vnútro neopustiť. Odrhol som sa od jeho napuchnutých pier, keď som nutne potreboval nasať vzduch do pľúc a rukou som skĺzol medzi naše telá až k jeho tvrdému vzrušeniu, po ktorom som pár krát prešiel dlaňou, aby som z neho zotrel vlhkosť.

Eren prudko zalapal po dychu, len čo som sa ho na onom mieste dotkol a kŕčovito zatvoril viečka. Vlhkú dlaň som presunul k jeho vstupu a rozotieral som po ňom kvapky jeho túžby. Nakoniec som opatrne ukazovákom vstúpil do jeho útrob. Svaly sa vôkol môjho prstu okamžite stiahli, a tak som ho jemne vytiahol a opäť vnoril dnu. Vzhliadol som do Erenovej ružovkastej tváre, jeho veľké oči na mňa hľadeli a zračil sa v nich mierny strach.

„Ja som... ešte nikdy...“ začal zachrípnuto, no hlas sa mu zadrhol, keď som v ňom začal krúžiť prstom.

Naklonil som sa k nemu a pozrel mu zblízka do očí. „Nemusíš sa báť, Eren,“ zašepkal som a bol som tak trochu potešený, že som vôbec prvý, kto s ním robí podobné veci. Eren bol ešte taký mladý, popri tom všetkom, čo mal na svojich pleciach ho zrejme podobné aktivity nezaujímali.

Pozeral som mu do očí, keď som pridal i druhý prst a hľadal som v nich akýkoľvek náznak bolesti, no Eren si iba prudko vydýchol a pohľad mi opätoval, tento krát strach nahradila bezvýhradná dôvera. Veril mi natoľko, že mi zveril celé svoje telo, a to ma podivne zahrialo niekde v hrudi.

Musel som sa veľmi ovládať, aby som doňho už konečne nevnikol a nevzal si ho. Postupoval som veľmi pomaly, nechcel som mu ublížiť, nie teraz a pri takejto chvíli. Keď Eren začal nepatrne prirážať proti mojim prstom, cítil som, že je pripravený. Vytiahol som ich z neho a vášnivo ho pobozkal, rukou som si zatiaľ rozotieral pre-ejakulát  po celej dĺžke svojho penisu a hlavičku som zatlačil k jeho vstupu, odtiahol som sa od jeho úst, aby som mohol sledovať každú jeho reakciu na môj vpád.

Tlačil som sa do vnútra bolestne pomaly, bolo to číre utrpenie, ktoré som bol kvôli Erenovi ochotný zniesť. Jeho oči sa pomaly napĺňali slzami a videl som i to, ako zatína čeľusť. Jeho svaly sa zrazu prudko stiahli vôkol mňa a nedokázal som sa dostať hlbšie. Z kútiku Erenových očí vytiekla slza, načo som okamžite prestal v činnosti, palcom som zotrel tú slanú kvapku z líca a dlaň som mu priložil k miestu, kde splašene bilo jeho srdce, akoby sa chystalo uletieť.

„Musíš sa uvoľniť, Eren, neublížim ti,“ zašepkal som mu proti perám a hľadel mu do očí. Stále som bol napoly v ňom a mal som neskonalú potrebu vniknúť doňho až na doraz, no trpezlivo som čakal. Zistil som, že nenávidím pohľad na Erenove slzy. Vždy keď v mojej prítomnosti plakal, niečo vnútri mňa plakalo spolu s ním.

„Šššš,“ zašuškal som pri jeho uchu a pobozkal som ho do kútiku pier. Jednou rukou som sa zapieral o matrac, zatiaľ čo tú druhú som mal stále priloženú na mieste, kde bilo jeho srdce, ktoré sa pomaly upokojovalo. Bilo čoraz pomalšie až sa vrátilo do bežného tempa. Svaly, ktorými ma Eren vytláčal zo seba sa začínali uvoľňovať a po chvíli som bol schopný vstúpiť doňho až po koreň. Okamžite som ustal v pohybe a objal som ho. Eren si zatlačil tvár do môjho ramena a zhlboka dýchal.

Och, bohovia, bolo mi v ňom tak dobre. Sem-tam som mu vtisol bozk na krk a pevne ho držal.

„Po-potrebujem ťa, Levi... teraz,“ vydýchol mi do ramena, načo som doňho začal pomaly prirážať.

Zamotal si nohy nad môj pás a rukami ma objímal pod pažami. Nechtami sa mi zarýval do kože na chrbte, no vôbec mi to nevadilo. S každým prírazom do jeho tela mnou prešla absolútna vlna potešenia a neskonalej túžby, ktorú som zúfalo túžil ukojiť, no zároveň som si prial, aby nikdy neskončila. Eren mi stonal do ucha, keď som mu bozkával krk a pomaly som zrýchľoval tempo vnikania.

Po chvíli som sa nadvihol, aby som konečne videl do jeho tváre – oči mal pevne privreté, ústa otvorené v nemom výkriku a spotené vlasy sa mu lepili o čelo. Otvoril oči, keď ucítil môj pohľad a naraz som sa od nich nedokázal odrhnúť; prirážal som opäť pomalšie, pretože som si chcel plne vychutnať tie prekrásne smaragdy, v ktorých sa mihala celá plejáda emócií.

Pozeral na mňa spod dlhých mihalníc a naraz som pochopil, že ma miluje. Ten fagan ma vážne miloval. Videl by to aj úplný hlupák, len ja som to doteraz akosi nedokázal pochopiť, nešlo mi do hlavy akoby ma niekto ako on mohol milovať, no on mi to každý deň dokazoval a ja som to slepo ignoroval.

Rukou som vyhľadal tú jeho, ktorá už nebolo vôkol môjho krku a preplietol som si sním prsty.

„Levi...“ zavzdychal, keď som zmenil uhol vnikania a zrýchlil som tempo.

Do dlane som uchopil jeho penis a začal som ho trieť, pretože som cítil, že už čoskoro budem a chcel som, aby vyvrcholil aj on. Čelom som bol opretý o to jeho, zatiaľ čo sme si stonali proti ústam a čoskoro nás oboch zachvátil orgazmus.

Svet vôkol mňa sa na malý moment zastavil. Zrak sa mi rozostril, sluch mi prestal slúžiť a jediné čo pre mňa jestvovalo bol ten famózny pocit, ktorý mi pohltil každé jedno nervové zakončenie. V tej spaľujúcej extázy som vyhľadal Erenove pery a vášnivo som ho pobozkal. Pocit náhle zmizol, rovnako rýchlo ako prišiel. Vysilene som sa zvalil na Erena, keď sa naše pery odtrhli a hlavou som sa uložil na jeho hrudi, ktorá sa mu divoko dvíhala.

Naraz mi do vlasov vnoril prsty a škrabkal ma v nich. Bolo mi tak príjemne, vôbec si nepamätám, kedy som sa cítil podobne. Nechcel som sa z neho vôbec vynoriť, bol som stále v ňom a cítil som sa, akoby to takto malo byť. My – ja a on – spolu. Akoby to proste bolo úplne prirodzené, akoby to zariadil niekto tam hore, nejaká vyššia moc. Mal som pocit, že Eren patrí ku mne, bol mojou polovičkou, bol kúskom mňa. A ak by ho odo mňa niekto niekedy odrhol, zomrel by som.

Nikdy by mi nenapadlo, že mi budú hlavou kolovať podobné sentimentálne myšlienky, no všetko čo bolo spojené s Erenom ma nútilo byť menej chladným a myslieť viac srdcom. Ako som tak počúval tlkot jeho srdca podo mnou, uvedomil som si, že toho sopliaka milujem, a to poriadne dlho. Nie len posledný rok, počas ktorého medzi nami niečo vzbĺklo, ale oveľa dlhšie. Už od začiatku ma neskutočne sral, už od začiatku som k nemu cítil len tie najsilnejšie pocity a už od samého začiatku som mal pocit, že ho musím chrániť, že ho chcem chrániť... že chcem, aby bol raz šťastný a slobodný.

Roztrasene som sa posadil na posteľ a snažil sa zahnať spomienku na naše prvé milovanie. Na chvíľu, kedy som si uvedomil, čo všetko pre ma Eren Jaeger znamená. Už vtedy som mal pravdu. Mal som pravdu v tom, že ak by ho odo mňa niekto oddelil zomrel by som. Zobrala mi ho smrť a jediné na čo som posledné hodiny myslel bolo to, že chcem ísť za ním. Nechcel som bez neho žiť, načo aj? Môj život už nemal nijaký zmysel. Titánov sme porazili a mňa svet tam vonku vôbec nezaujímal. Bol mi ukradnutý.

Bol to Eren, to on chcel vidieť celý svet, ktorý tam naňho čakal. To s ním som ho chcel objavovať. Bez neho som nemal nijaké plány. Bol som všetkým znechutený, nechcel som na tomto svete stráviť už ani sekundu! Možno by ma mnohí nazvali slabochom a úbožiakom, zato čo som sa chystal urobiť, no mne to bolo úplne u zadku. Nerozlúčil som sa s nikým. Vlastne nemal som už takmer nikoho, s kým by som sa i lúčil. Ostali mi len Hanji a Erwin. Možno ich svojim činom zraním, ale raz v živote som chcel celkom sebecky myslieť len na seba.

Poháňal som svojho koňa skrz temné lesy. Bol som za hradbami. Nemal som problém dostať sa von. Bol som predsa hrdinom, tch...

Užíval som si chladný vánok, ktorý mi strapatil vlasy. Neobzeral som sa po okolí, mal som jasný cieľ. Netuším koľko som šiel, no viem, že vyšlo slnko a opäť zapadlo, keď som sa potreboval prespať, aby som mohol pokračovať v ceste za svojím cieľom. Nepotreboval som jesť a vodou, ktorú som si vzal, som veľmi neplytval. Slnko opäť nahradil mesiac, keď som vo vzduchu ucítil slanú pachuť a vlhkosť. Vedel som, že som blízko.

Naraz som prudko strhol svojho koňa, keď sme takmer obaja zleteli z útesu, ktorý sa pred nami objavil. Zliezol som z neho a rozhliadol sa. Kvôli tme som si predtým nevšimol, že vôkol sa rozprestierala nekonečná voda. Stál som na nejakej skale, do ktorej narážali divoké vlny a hlasito plieskali o kamene. Naklonil som sa dolu. Bola to nechutná výška.

Nakoniec som sa pousmial a usadil sa na zem. Nohy som mal spustené dolu a vietor mi nimi mierne pohupoval. Našiel som to, čo som hľadal. Bez pochýb to bol oceán. Na nebi žiaril mesiac na pol skrytý za tmavými oblakmi. Nebo bolo plné hviezd, ktoré Eren toľko miloval. Vzhliadol som na temnú hladinu oceánu a srdce sa mi rozbúšilo bolesťou. Skutočne sa od jeho hladiny odrážajú hviezdy, Eren – pomyslel som si v duchu a nechal som si hruď zaplaviť tou obrovskou bolesťou, ktorú som doteraz potláčal. Na chvíľu som si predstavil, že je tu Eren, že sedí vedľa mňa a nevie sa vynadívať na tú nádheru, o ktorej sníval.

Pôvodne som mal trochu iný plán, no tento sa mi pozdával väčšmi. Našiel som oceán, ktorý Eren tak túžil vidieť. Musím si zapamätať jeho krásu a vôňu, aby som tomu faganovi dopodrobna opísal, aký bol. Vedel som, že už čoskoro budem s ním a cítil som šťastie. Veril som, že budem. Neexistovala možnosť, že by som sa mýlil. Naraz som pocítil úplný pokoj a bolesť po Erenovej strane zmizla do neznáma. Odhodlane som sa postavil, potľapkal som svojho koňa a zhodil z neho sedlo.

„Bež, si slobodný,“ riekol som potichu a sledoval som, ako sa rozbehol nazad.

Stál som chrbtom od oceánu a urobil krok dozadu. Zatvoril som oči a videl Erena. Dva smaragdy na mňa šibalsky žmurkali. Usmial som sa a urobil ďalší krok dozadu a ďalší, až som naraz stúpil do prázdna a padal som dolu.

...

Prudko som sa strhol a lapal som po dychu. Celý som sa triasol a bol som zmáčaný potom.

„Eren,“ zašepkal som do tmy, v ktorých som videl najkrajšie oči na svete. Načiahol som sa za nimi, no zrazu boli preč. Snažil som sa upokojiť svoje šialene bijúce srdce, keď som si uvedomil, že som vo svojej spálni a mal som opäť jeden z tých snov. Postavil som sa na roztrasené nohy a len čo som sa dostal z tepla mojej prikrývky, zavalil ma chlad. Prešiel som až ku dverám a vkročil som do kúpeľne. Rozsvietil som lampičku nad zrkadlom a vzhliadol som na svoju nezdravo bielu tvár, ktorá sa leskla od potu. Vlasy som mal prilepené k čelu a oči červené od plaču. Plakal som? Vôbec som si to neuvedomil. Opláchol som si tvár poriadne studenou vodou a zatvoril som oči. Všetko, čo sa mi snívalo som mal čerstvo v pamäti.

Utrel som sa a šiel do kuchyne. Odhrnul som záves a presvetlil miestnosť. Vonku svitalo. Posadil som sa za jedálenský stôl a vyhrabal som skicár, ktorý som mal položený pod novinami. Otvoril som ho a hľadel na svoje kresby. Kreslenie bola jedna zo schopností, ktorou som oplýval, no nebol to môj koníček, ani práca. Kreslil som iba jeho – chlapca menom Eren. Chlapca z mojich snov, ktorého som miloval. Jeho zjav bol na každej jednej stránke, po každom sne som ho kreslil opäť, aby som dosiahol jeho dokonalú podobizeň.

Chytil som medzi prsty tupú ceruzku a na čistej stránke som načrtával všetky detaily, ktoré som si zapamätal z posledného snu. Erenova tvár – jemná čeľusť, rovný nos, krásne krojené pery, úsmev, veľké oči, nepoddajné vlasy. Jeho vysokú postavu, štíhle boky, široké ramená. Tento krát som dokázal zachytiť i jas v jeho očiach. Bol som spokojný, konečne som bol úplne spokojný s tým, ako som ho nakreslil. Toto bol môj Eren.

Šiel som si pre mobil a odblokoval som ho. Na obrazovke sa ihneď objavil čas a dátum – 5:47; st, 28. mar. 2017. Zapol som foťák a odfotil som svoju poslednú kresbu. Boli to už celé roky, čo som pátral po Erenovi, preto som potreboval jeho presný portrét. Zo začiatku som si totiž myslel, že tie zjavy v mojej hlave sú len obyčajné sny, no neprestávali a niekedy sa objavovali aj cez deň, až neskôr som si uvedomil, že to sny nie sú. Prečítal som kvantum odbornej literatúry, v ktorej som sa dozvedel o minulých životoch.

Vedel som, že som sníval o živote, ktorý som prežil pred tisíckami rokov a rovnako tak som aj cítil, že Eren musí jestvovať i v tomto čase. Veril som, že tu niekde je. Musel byť nejaký dôvod, prečo som si spomenul na svoj minulý život. Ľuďom sa predsa bežne nesníva niečo podobné. Verím, že tým dôvodom je Eren. Musím ho nájsť. Milujem muža, ktorý možno ani neexistuje, áno, viem ako smiešne to znie. No nemôžem si pomôcť, niečo ma stále poháňa, je to až chorobná potreba opäť ho nájsť. V tom minulom živote sme boli rozdelení, nenaplnili sme svoj osud, a preto ho potrebujem nájsť a konečne byť s ním. Je to jediné po čom túžim, to jediné, čo môže naplniť môj život.

Kvôli jeho hľadaniu som precestoval už kus sveta, no vždy som sa hnal iba za planými dôkazmi a ukázalo sa, že nakoniec sa vôbec nejednalo oňho. Vždy, keď som cítil, že som mu na stope, stalo sa niečo čo ma z onej cesty zviedlo a bol som opäť na začiatku. Mohol žiť kdekoľvek, mohol byť akokoľvek starý a možno... možno vôbec nežil. Tá myšlienka ma neskutočne desila. No niekde hlboko vo svojom vnútri som vedel, že Eren žije a ja si ho nájdem. Vždy si ho nájdem.

Opäť som pozrel cez mohutné okno, ktoré tvorilo celú ľavú stenu mojej kuchyne. Nad vysokými budovami veľkomesta sa usídlilo slnko a rozjasnilo celú oblohu. Pocítil som v srdci novú nádej. Veril som, že ho čoskoro stretnem.

OOO

Zaparkoval som v podzemnej garáži a vybral sa výťahom na štrnáste podlažie. Vystúpil som, vzal si kávu v papierom pohári, ktorú mi strčila do dlane moja asistentka a ignoroval som všetky pozdravy dobrého rána, ktorými ma moji drahí zamestnanci obdarili. Zabuchol som sa vo svojej kancelári a posadil som sa do koženého kresla pri svojom pracovnom stole. Uvoľnil som si striebornú kravatu a odpil si z teplého nápoja.

Bol som riaditeľom celkom úspešnej firmy, ktorá sa venovala účtovným službám. Účtovníctvo mi šlo už na škole, teda vynikal som v ňom. Po škole ma zamestnala jedna prestížna firma, ktorej som ušetril riadnu kôpku peňazí, a tak sa úspechy mojej práce rozšírili po celom okolí. Začali mi prichádzať žiadosti o prácu z mnohých firiem a nakoniec som si otvoril vlastný podnik, v ktorom som tieto služby poskytoval. Zákazky sa len tak hrnuli až som bol nútený zaobstarať si vlastných zamestnancov, ktorých som vyberal veľmi starostlivo. Môžem povedať, že zamestnávam najlepších účtovníkom a ekonómov v okolí. Stala sa z nás jedna z najprestížnejších firiem v tejto oblasti a získali sme neskutočné množstvo klientov, ktorým sa staráme o účtovníctvo. Skrátka a dobre, mám toľko peňazí, že si môžem dovoliť luxusný apartmán, športové auto a budovu v centre mesta, kde sídli moja firma – Rivaille company.

Z úvah ma vyrušilo zaklopanie, načo bez vyzvania do kancelárie vstúpil môj spolužiak z vysokej, ktorého som zamestnával.

„Čo otravuješ, Farlan?“ spýtal som sa chladne a otvoril som svoj notebook.

Blondiak zatvoril dvere. „Aj tebe dobré ráno,“ zamumlal s úškrnom a posadil sa do kresla pri mojom stole. „Volala Isabel, vraj videla muža, ktorý sedel tým tvojim kresbám.“

Napäl som sa, no ešte som sa vôbec neradoval. Isabel – Farlanova žena – už videla veľa krát mužov, ktorý sa podľa nej podobali na Erena. Vždy sa mýlila a navyše sa tí muži na Erena ani zďaleka nepodobali. „A?“

Farlan prevrátil sivými očami a prehrabol si vlasy. „Dočerta, Levi, aspoň nejaké nadšenie. Vraj sa posledný mesiac často zdržiava v okolí Nemocnice svätej Rose na trinástej ulici. Isabel ťa tam po práci počká a môžete preskúmať stopy.“

Vedel som, že ma bude čakať len ďalšie sklamanie, no už od ráno som mal ten divný pocit, že dnes je možno ten deň.

Nasadol som do svojho dvojdverového Jaguára a prudko som vyrazil z podzemnej garáže do rušnej dopravy v centre. Do gps-ky som si vyťukal ulicu, na ktorej sídli nemocnica a uháňal som po diaľnici na druhý koniec mesta. Zrazu sa husto rozpršalo a moja nervozita narastala. Cítil som podivný pocit vzrušenia, no i strachu. Bol to strach zo sklamania. Čo ak sa Isabel opäť zmýlila a ja sa náhlim len za ďalším sklamaním? Nie! Musím veriť, že skutočne už mesiac vídavá Erena. Môjho Erena.

Zazvonil mi mobil, presne v momente, kedy sa do protismeru šmyklo auto, priamo do mojej dráhy. Snažil som sa zabrzdiť a strhnúť volant, no zrážke sme sa nevyhli. Pocítil som náraz, ostrú bolesť a prepadol som sa do tmy.

OOO

Pootvoril som viečka a okamžite ma do očí udrelo jasné svetlo. Počul som zhon všade navôkol. Okolo mňa postávali ľudia, nie utekali. Niekam ma viezli.

„Zavolajte doktora Jaegera, okamžite!“ zakričala žena zľava.

Netušil som čo sa to deje, všetko sa zdalo byť zahmlené. K ústam mi niekto priložil kyslíkovú masku, bolo to čudné.

„Už som tu,“ začul som podivne známy hlas. Poskočilo mi srdce. Poznal som ten hlas. Prisahám, že som ho poznal.

Zrazu sa v mojom výhľade objavila tvár. Bola rozmazaná, no tie smaragdové oči som videl úplne jasne, akoby to boli dve slnká, ktoré zahrievali všetko v okolí.

„Je to Levi Ackerman, 32 rokov, čelná zrážka s dodávkou,“ odtušil opäť ten ženský hlas, no ja som žmúril iba na muža nado mnou.

„Pán Ackerman, budete v poriadku. Postarám sa o vás,“ uistil ma a venoval mi starostlivý úsmev.

 Aj ten úsmev mi bol známy. Celá jeho tvár...

„Eren,“ riekol som, no z úst mi vyšiel len čudný zvuk, ktorý tlmila kyslíková maska. S pohľadom do jeho očí ma opäť pohltila temnota.

OOO

„...Eren, už máš po zmene, mal by si ísť domov. Si na nohách už 72 hodín. Máš za sebou tak sedem náročných operácií. Vôbec si nespal, pozri na seba,“ počul som neďaleko ženský káravý hlas. „Takto sa čochvíľa zrútiš. Mám na teba dohliadať!“

Okrem neho som počul aj pípanie a podivné cvakanie a nasávanie. Necítil som nič, v hlave som mal prázdno. Dokázal som vnímať len zvuky.

„Som v pohode, Mikasa, naozaj. Nikdy by som si nedovolil ohroziť pacientov svojou vyčerpanosťou. Ešte skontrolujem pána Ackermana a pôjdem,“ odvetil mužský, veľmi príjemný hlas. Bol to láskavý hlas, prívetivý a mne tak veľmi známy.

„Si tu len mesiac a zachránil si toľko životov. Tento chlapík má ozaj šťastie, že padol práve do tvojich rúk,“ ozvala sa žena, tentoraz jemnejšie.

„Milujem túto prácu, Mik,“ odvetil a nepochyboval som, že mu na perách pohráva úsmev.

„Až chorobne. Si vorkoholik.“

Začul som zvuk, akoby sa prudko otvorili dvere. „Mikasa, na dvojke je nejaké hysterická žena, úplne zošalela, keď zistila, že sme jej amputovali nohu! Potrebujeme ťa!“

„Pre pána, Armin, nie som tu na to, aby som riešila takéto situácie,“ zafrflala žena otrávene. „Idem a Eren, neželaj si ma, ak ťa tu po vizite uvidím!“ riekla rozkazovačne a dvere sa opäť zabuchli.

Zúfalo som sa snažil si spomenúť, čo sa stalo. Prečo som tu? Prečo sa nedokážem prebrať? A odkiaľ poznám ten hlas? Vnímal som nejaké šuchotanie a o chvíľu som ho začul zas, no tento krát oveľa bližšie.

„Na stáži nás učili, že ľudia v kóme vnímajú,“ prehovoril ten príjemný hlas potichu. „Dokážu počuť, keď sa im niekto prihovára. Ešte som to neskúšal, no mám pocit, že vy ma dokážete počuť.“ Nachvíľu sa odmlčal a pokračoval: „Vaša operácia bola jedna z najťažších, akú som viedol. Mal som strach... mal som hrozný strach, že mi zomriete priamo pod rukami. Dúfam, že sa čoskoro prebudíte, pán Ackerman. Sľúbte mi, že sa prebudíte,“ zašepkal smutne.

Ten hlas vo mne vyvolával silu. Obrovskú silu a chuť opäť otvoriť oči a žiť.

OOO

Začal som vnímať svoje telo a dotyky. Stále som necítil bolesť a neuvedomoval som si, čo všetko sa vôkol mňa deje, no dve sestričky, ktoré okolo mňa krúžili, som vnímal dosť jasne. Boli otravné, neustále sa chichotali. Tak veľmi som sa chcel prebudiť a riadne im vynadať, no nedokázal som to, a preto som tu len tíško trpel.

„A čo ten nový doktor z Nemecka? Čo hovoríš na toho?“ spýtala sa jedna z nich, pričom sa dievčensky chichotala.

„Och, Eren Jaeger, je ako princ v bielom,“ začala zamilovane. „Dokonalosť sama! No zatiaľ odmietol každú, ktorá to naňho skúsila. Včera som počula od Sashi z infekčného, že ju veľmi zdvorilo poslal kade ľahšie, vraj to naňho skúšala celý týždeň a s ním to ani nepohlo,“ odvetila dramaticky.

„No teda. Inak dosť často je v jeho prítomnosti primárka Ackermanová, čo ak s ňou niečo má?“

„Ále čoby! To je jeho sesternica, to ona mu tu vybavilo flek. Jean vraj od nej vyzvedal, vieš aký je,“ zasmiala sa a pokračovala: „dozvedel sa o ňom, že mu zomrela matka, keď bol ešte malý, staral sa oňho iba otec, ktorý naňho viac menej kašľal a radšej sa venoval kariére, bol to jeden z najuznávanejších chirurgov v Nemecku, no prednedávnom zomrel aj on, a tak ho doktorka Ackermanová presvedčila, aby prestúpil sem. Vraj je k nemu veľmi ochranárska a chce ho mať na očiach,“ rozprávala jedna z nich vzrušene.

„No teda, to je poriadne tragický príbeh. Och, myslím, že som sa doňho zamilovala. Mala by som byť jeho utešovateľka. So mnou zabudne na všetky starosti.“

„Pochybujem, že máš uňho šancu, Christa, ale možno to budeš práve ty, ktorá dobije jeho srdce.“

Obe sa začali neznesiteľne smiať. Už, aby vypadli, tie prekliate babizne! Naraz som pocítil prudkú bolesť niekde v oblasti brucha. Kurva, mal som chuť vykríknuť, no nevládal som sa ani pohnúť, stále som bol v tom polo spánku, alebo netuším, ako sa dal tento stav nazvať. Začul som len, ako začali prístroje pípať na poplach, a potom nastala tma, ktorú som toľko nenávidel.

OOO

„Chceš mi povedať, že nikde v okolí nemajú zásoby AB pozitívky?“ zavrčal ženský hlas, ktorý som nepoznal.

„Odvolali sme všetky nemocnice v meste a v okolí. AB pozitív je veľmi zriedkavá a nik ňou nechce plytvať,“ ozval sa ďalší hlas. Nemal som silu ho identifikovať. Bolo mi príšerne.

„Mimochodom, skvelá práce, doktor Jaeger, zachránili ste ďalší život,“ prehovoril hlas, ktorý som začul ako prvý.

Ozval sa povzdych, niekde nado mnou. „Možno som mu zastavil vnútorné krvácanie, ale aj tak zomiera. Chcem mu darovať krv. Spĺňam všetky kritéria, vrátane rovnakej krvnej skupiny!“

„Doktor Jaeger, už som vám hovorila, že ste priveľmi vyčerpaný, aby ste smel darovať krv. A navyše, tento muž potrebuje najmenej liter a pol a ja vás ozaj nemienim ohroziť na živote,“ poučovala ho prísne.

„Ale ja to chcem, budem v poriadku. Nemôžem ho nechať zomrieť. Som predsa lekár, viem, čo sa chystám podstúpiť!“ Ten hlas, ktorý som toľko miloval, bol nezvyčajne zúfalý a odhodlaný, akoby sa chystal na boj.

 Aj vo svojom stave som chápal, že sa musia zhovárať o mne. Bože, zase ma operovali a on ma opäť zachraňuje.

„Doktor Jaeger!“

„Nie! Vy nemáte žiadne právo rozhodovať o živote môjho pacienta! Poďme spolu za primárkou Ackermanovou a vyriešme už konečne tento spor, kým je ešte čas! Pretože o ten tu celú dobu ide. Máme tu ľudský život, ktorý na prežitie potrebuje krv, ktorú som schopný zaobstarať!“

„Bežte sa hádať von!“ ozval sa piskľavý mužský hlas blízko mňa.

Neviem na ako dlho ma opäť pohltila nevedomosť, no myslím, že nie nadlho, pretože, keď som opäť začal vnímať počul som jeho.

„Ako sa cítiš, Eren?“ spýtala sa, ako som vydedukoval Mikasa, ktorú som si rovnako ako Erena, pamätal zo svojich snov.

„Fajn,“ jeho hlas som sotva zachytil. „Je mi nevoľno, ale to je normálne.“

„Pozri, už začína chytať farbu, však? Tvoja krv mu doslova dáva život.“

„Áno... dúfam, že to po-môže,“ zašepkal chrapľavo.

„Si až príliš láskavý, Eren, to preto na teba dávam pozor, vieš?“ Na chvíľu sa odmlčala a pokračovala: „Musím ísť skontrolovať ešte pani Springerovú, hlavne zhlboka dýchaj, hneď budem pri tebe.“

Začul so opatrné zatvorenie dverí a hrozne som sa snažil otvoriť oči. Potreboval som už konečne vidieť, čo sa okolo mňa deje. Stále som bol mierne zmätený, no všetka bolesť už dávno zmizla a bolo mi tak dobre, ako už celú večnosť nie. Snažil som sa otvoriť viečka, no boli ťažké, akoby na nich ležala váha neviditeľného predmetu. Po pár minútach usilovného snaženia, som pootvoril oči.

Svetlo, priveľa svetla, ktoré muselo prúdiť z nejakej lampy. Rýchlo som ich zatvoril. Pár krát som zažmurkal a odhodlal som sa ich otvoriť celkom. Do nosa ma náhle udrel zápach dezinfekcie, akoby som až teraz začal vnímať vône a pachy. Prvé čo som uvidel bol biely strop nado mnou. Izba bola pomerne malá, všetko bolo biele a steny prázdne. Okolo mňa hučali prístroje, ktoré som si zvykol veľmi nevnímať.

V žile som mal zapichnutú infúziu, skrz ktorú do mňa prúdila tmavobordová krv. Pohľadom som hľadal, kde hadička začína a zbadal som, že len kúsok od mojej postele stojí ďalšia, na ktorej ležal on. Hadička viedla z jeho žily do tej mojej. Srdce sa mi rozbúšilo, čo zaznamenali i prístroje, na ktoré som bol napojený.

Jeho tvár sa obrátila ku mne. Bol príšerne bledý a jeho prekrásnym očiam chýbala tá iskra, ktorú som v nich toľko miloval. Bol to on, skutočne to bol on. Nebol to žiaden prelud. Zahryzol som si do pery a oči ma začali páliť. Divoko som žmurkal, aby som zahnal tie prekliate slzy a nevedel som sa vynadívať na muža, ktorý ležal vedľa mňa.

Na ústach som už nemal kyslíkovú masku, miesto nej som mal v nose hadičky, takže som mohol konečne normálne rozprávať, no len čo som otvoril ústa, nevyšiel zo mňa nijaký zvuk.

 Bolo mi jasné, že si ma nepamätá, nespomína si na náš príbeh z minulého života. Vždy som dúfal, že ak sa mi ho podarí nájsť, bude si ma pamätať.

„Pán Ackerman, mali by ste byť v... umelom spánku... ako...“ rozprávanie mu robilo značné problémy, akoby nevládal. Vyzeral byť úplne zdevastovaný, na pokraji síl. Jeho krv prúdila do mojich žíl, chápal som, že sa rozhodol darovať mi tú vzácnu tekutinu, a to v množstve, ktoré je bežne neúnosné.

Vôbec ma nepozná... a aj tak sa ma snaží zachrániť za každú cenu. Nezmenil sa. Eren, ktorého som spoznal kedysi bol rovnaký – obetavý, láskavý, tvrdohlavý, neústupčivý a spontánny. Ak sa pre niečo rozhodol, bolo nemožné ho zastaviť. Nemohol som uveriť, že sa naňho skutočne pozerám. Preboha, toľko rokov... toľko prebdených nocí, toľko bolesti a plaču... a teraz je tu...

Zaujato mi pohľad oplácal, keď sa zhlboka nadýchol, aby zahnal nevoľnosť. Zrazu mi venoval milý úsmev a jeho unavené oči slabo zaiskrili.

„E-Er...Eren,“ podarilo sa mi zachrapčať a mal som chuť postaviť sa a pevne ho objať.

„Viete moje me-no? Zrejme... ste ho zachytili, keď vás sem priviezli...“ odvetil jemne. „Môžeme si... tykať, ak ti... to nevadí. Myslím, že... sme v si-tuácii, kedy je to príhodné, nemyslíš?“

Pokúsil som sa pousmiať.  „S-om L-Levi,“ vyšlo zo mňa horko-ťažko. Eren mi venoval žiarivý úsmev a bolo mi záhadou, ako sa dokázal tak usmievať i v stave, v akom bol.

„Teší ma,“ zašepkal.

Naraz som zvážnel.

„Ďa-ďakujem,“ vzdychol som a po spánku mi stiekla nechcená slza, ktorá sa mi už dlho držala pod viečkom. Mal som ho na dosah a pritom som cítil, že je stovky míľ ďaleko. Nepamätal si ma... a ak by som sa niekedy pokúsil mu všetko vysvetliť, neveril by mi. Mal by ma za blázna.

„To nič, je to len krv... ktorej mám dosť a ty na-opak pramálo,“ jeho úsmev pretrval a jeho pery boli čoraz bledšie, rovnako ako on. „Uf...“ vzdychol potichu akoby sa snažil premáhať pocit vracania.  

Dvere sa rýchlo otvorili a dnu vbehla čiernovláska v dlhom bielom plášti. Mala krátke vlasy s pramienkom cez tvár. Bola to ona, rovnako patrila do nášho sveta, ktorý bol vtedy plný titánov.

„Zdržali ma, prepáč,“ riekla mierne naštvane a prirútila sa k Erenovi. Dlaň mu priložila na čelo a skontrolovala mu životné funkcie.

„Pre-prebral sa,“ zašepkal Eren, načo okamžite stočila pohľad ku mne.

„Pán Ackerman, ako sa cítite?“ spýtala sa chladne a bez emócií.

Cítil som sa, nuž ani neviem. Bol som neskutočne šťastný, pretože len kúsok odo mňa ležal muž, ktorého som toľko hľadal a zároveň som pociťoval hlboký smútok, pretože si nespomínal.

„Hm,“ zamumlal som len a neprestajne sledoval Erena. Nevyzeral najlepšie a mňa zachvátil strach.

Mikasa z neho zrazu odpojila infúziu a napojila ho na novú, ktorá viedla od stojanu. Zrejme doňho dávala nejaké živiny alebo vitamíny. Erenove viečka sa unavene zatvorili a jeho dych sa spomalil – zaspal. Čiernovláska ho starostlivo prikryla a chvíľu ho zamračene sledovala.

„Raz sa celkom zničí,“ zahundrala si po pod nos a vzhliadla na mňa. Podišla ku mne a začala niečo vyťukávať do prístrojov, no vôbec som ju nevnímal. Môj pohľad patril len Erenovi, ktorého tvár splývala s vankúšom, na ktorom ležal. Jediné, čo som túžil urobiť, bolo ľahnúť si k nemu a držať ho. Počúvať tlkot jeho srdca, aby som si mohol byť istý, že bije a ešte dlho biť bude.

„Ste po náročnej operácii, pán Ackerman. Dám vám niečo na spánok. Musíte odpočívať,“ oznámila mi a než som stihol zareagovať, ucítil som vpich a ponoril som sa do spánku akoby ma hodili do temných vôd.

OOO

Niekto mi silno madžgal dlaň. Otvoril som oči a zbadal Isabel, ktorá sedela na stoličke a zdesene na mňa pozerala a Farlana, ktorý postával vedľa nej.

„Och, bože, Levi! Nevieš si predstaviť, ako sme sa báli!“ zvolala Isabel žoviálne a stisla mi dlaň ešte pevnejšie, mal som pocit, že mi ju každú chvíľu rozpučí.

Pohľadom som zavadil na posteľ, ktorá stále vedľa tej mojej, no už bola prázdna a ustlatá. Eren bol preč.

„... ten idiot, ktorý ti vletel do cesty... najradšej by som ho uškrtil. Vraj vyviazol takmer bez ujmi, veril by si tomu?“ čertil sa Farlan a nervózne podupkával nohou.

„Oi, Isabel, moja ruka,“ zavrčal som zamračene, načo mi okamžite dlaň pustila. Vydýchol som si náhlou úľavou, bohvie, ako dlho mi ju tu madžgala.

„Pustili nás sem až dnes, doteraz si nebol v stave spôsobilom na návštevy, tak nám to povedal tvoj ošetrujúci lekár,“ riekla Isabel vzrušene a rozžiarila sa. „Levi, my sme ho videli! Je to on! Vravela som ti, že som ho tu videla ponevierať sa!“

„Áno,“ zamumlal som a odvrátil som od nich pohľad. Farlan a Isabel boli moji najlepší priatelia, teda moji jediní priatelia. Pamätal som si na nich z minulého života, zomreli, ale tu žijú, len čo som si začal spomínať pomocou snov, prezradil som im, čo je vo veci a veria mi. Skutočne mi veria aj keď si sami nespomínajú. Preto o Erenovi vedeli.

„No tak, to je všetko čo povieš?“ ozval sa Farlan neveriacky a pristúpil bližšie. „Konečne si ho našiel, je to skutočne ten chlapec, o ktorom si celé tie roky sníval, je to Eren! No tak, pamätá si ťa?“

Pokrútil som hlavou a snažil som sa skryť sklamanie. „Nepamätá. Neviem, prečo som jediný, ktorý si spomína. Ak som si spomenul preto, aby som bol opäť s ním nechápem, prečo si rovnako nespomenul.“

Isabel mi súcitne položila ruku na plece a odvetila: „Možno to chce čas, Levi. Možno si ešte len spomenie, je taký mladý, ťažko uveriť, že je už plnohodnotným lekárom a ešte takým šikovným. A navyše tvoje kresby, bez urážky, ani zďaleka nezachytili jeho skutočný vzhľad. Vyzerá famózne!“  rozplývala sa, div nevýskala.

Pokrútil som hlavou, typická Isabel.

„Hej! Nezabúdaj, že som tvoj manžel!“ napomenul ju Farlan pobavene.

„Jasné, jasné, veď Eren je predsa zadaný, nemáš dôvod žiarliť.“

Tvár som mal zahalenú vo svojej typickej, chladnej a emóciami zbavenej maske, a to dokonca i pred svojimi priateľmi. Nerád som odhaľoval, čo cítim, ak to nebolo nevyhnutné. Nechcel som, aby videli, aký smútok tkvel v mojom vnútri. Aká bola vôbec šanca, že by sa do mňa niekto ako Eren zamiloval? V minulom živote to bolo iné, boli sme si priveľmi blízky, museli sme spolu tráviť veľa času... no v tomto živote sa vôbec nepoznáme; Eren je skurvene atraktívny mladý doktor, po ktorom ide celá armáda sestričiek. A ani neviem, či je na mužov a ak je, určite ho nebude zaujímať niekto ako ja.

Nebol som ten typ, ktorý by urobil prvý krok. Doteraz som ani nemal poriadny vzťah, keď už tak sem-tam známosť na jednu noc. Nik ma nedokázal uspokojiť, nikoho z nich som si nevedel predstaviť po svojom boku. Odkedy som prvýkrát vo svojom sne videl Erena, vedel som, že budem vždy milovať iba jeho aj keby nebol skutočným.

„No tak, Levi, musíš ho niekam pozvať! Len čo ťa pustia, dobíjaj ho, bojuj oňho. Opováž to vzdať len preto, že si nespomína, počuješ? Tak dlho si ho hľadal, musel to byť osud, že ste sa stretli za takejto situácie,“ rozprávala Isabel odhodlane.

Možno mala pravdu. Aká bola pravdepodobnosť, žeby sa Eren presťahoval z Nemecka práve do Japonska a ešte k tomu do mesta, v ktorom som býval? A aká bola šanca, že havarujem, ocitnem sa z desiatky nemocníc – ktoré v meste sú – práve v tej, v ktorej začal Eren pracovať a zhodou náhod je on mojim doktorom? Bolo to až príliš veľa náhod a ja som tak strašne chcel veriť v osud a v to, že to tak malo byť, pretože k sebe patríme.

Ten fagan bol kurva môj! Raz som už oňho prišiel a to skôr, než som mu stihol povedať, čo všetko pre mňa znamená, dostal som druhú šancu a nemienim ju premárniť. Isabel mala pravdu – urobím všetko preto, aby som ho dostal späť.

Len čo Farlan a Isabel odišli, podľahol som únave a zaspal som, keď som sa prebudil, za oknami už bola tma a moja izba bola len tlmene osvetlená, cítil som niečiu prítomnosť. Obrátil som hlavu do strany a prekvapene som zúžil oči. Pri mojej posteli sedel Eren. Neprítomne na mňa pozeral, akoby  bol myšlienkami niekde celkom inde. V očiach sa mu leskli slzy a hrýzol si do chvejúcej pery presne tým istým spôsobom, na aký som si pamätal.

Žalúdok som mal podivne stiahnutý a srdce mi stískala neviditeľná päsť. Eren náhle precitol a jeho pohľad vystriedalo zdesenie, akoby som ho nachytal pri niečom nevhodnom.

„Ja...“ prehovoril, no opäť stíchol a odvrátil odo mňa pohľad. Vyzeral zmätene a zlomene. Čo sa mu stalo? Čo je zle?

Už som sa chystal niečo povedať, keď vzhliadol priamo do mojich očí a skrz slzy sa na mňa smutne usmial. „Ospravedlňujem sa. Nemal by som tu byť... ja...“ Rýchlo sa postavil a zhlboka sa nadýchol, keď sa mi otočil chrbtom.

Zabudol som aj dýchať a jediné čo som chcel spraviť, bolo ho pevne stisnúť v náručí a utešiť. Nech už bolo za jeho správaním čokoľvek, chcel som ho prinútiť zabudnúť. No zmohol som sa len na tupé mlčanie a hľadenie na jeho chrbát.

Pokrútil pre seba hlavou. „Dobrú noc,“ zamumlal šeptom a zmizol za dverami.

Kurva! Preklínal som svoju neschopnosť niečo spraviť, mohol som aspoň niečo povedať. Niečo ho trápilo a priviedlo ho to sem, do mojej izby, koľko tu vôbec bol? Tak veľmi by som chcel vedieť, čo sa mu preháňa hlavou.

OOO

Od toho večera som Erena už nevidel. Dopočul som sa, že môjho ošetrujúceho lekára vymenili. Nedozvedel som sa prečo. Skrátka to tak bolo. Ležal som bezmocne na lôžku a neustále čakal, kedy sa vo dverách ukáže Eren, no dočkal som sa len trpkého sklamania.

Konečne nadišiel deň, kedy ma pustili. Prišiel po mňa Farlan a odviezol ma domov. Chcel so mnou ostať, no poslal som ho preč. Nemal som na nikoho náladu. Bol som odporný a nepríjemný. Frustrácia ma zžierala z vnútra. Netušil som prečo od onej udalosti už Eren nechcel byť mojim lekárom. Čo som spravil? V nemocnici mi naňho nechceli dať ani kontakt, nemal som nič. Ale aspoň som vedel, že žije a že ho mám takmer pod nosom.

Večer som nemohol spať a neustále som si prezeral svoje kresby Erena. Nakreslil som hádam každú jeho mimiku, každý výraz. Jeho úsmev, smútok v jeho očiach... keď vtom niekto opatrne zaklopal na vchodové dvere. Letmo som vzhliadol na digitálne hodiny – bolo krátko po desiatej. Nikdy som nemal návštevy, okrem Farlana a Isabel, ale tí nechodili neohlásení a už vôbec nie v takúto nekresťanskú hodinu. Klopanie ustalo a bolo ticho. Zamračene som sa vydal k dverám a pootvoril som ich.

Ostal som ako obarený, keď som pozeral na príšerne bledého Erena, stojaceho na mojom prahu. Bolo nezvyčajné vidieť ho v takomto odeve. Úzke tmavé džínsy, voľné tričko a košeľa s kapucňou. Mal veľké kruhy pod očami akoby nespal celé týždne.

„Je mi ľúto, že som prišiel tak neskoro a neohlásene a...“ privrel viečka a stisol pery akoby sa musel premáhať v tom, čo robil. „Prosím, povedz mi, že si spomínaš... prosím... povedz...“ Jeho pohľad bol zúfalý a útrpný a zároveň plný nádeje.

Či si spomínam? To nemôže byť pravda... to...

Mlčal som dlho, pretože som nedokázal spracovať, čo mi touto jedinou vetou došlo.

Eren zrazu sklonil hlavu a po líci mu stiekla slza. „Som idiot...“ nasilu sa usmial. „Zabudni na to,“ pošepol a chystal sa otočiť, keď som ho schmatol za zápästie.

Prekvapene sa otočil späť ku mne a pozoroval ma. Pritiahol som ho k sebe a pevne objal. Hlavu som mal natlačenú na jeho hrudi a tisol som ho k sebe až to bolelo. Eren si omotal paže okolo mňa a cítil som, ako si ponoril tvár do mojich vlasov.

„Levi?“ spýtal sa tlmene, zmäteným hlasom.

„Spomínam, ty prekliaty fagan,“ zamumlal som do jeho trička s malým úsmevom.

„Kapitán...“ pošepkal. „Nevieš si predstaviť, ako si mi chýbal,“ vzlykol a pritlačil ma k sebe pevnejšie.

„Tch,“ odfrkol som si a nasával som jeho vôňu. „To ty si zomrel v mojom náručí... to ty si nevieš predstaviť, ako-“

„Je mi to ľúto,“ prerušil ma, keď sa mi zlomil hlas.

Nedalo sa opísať, čo som v tej chvíli cítil. Cítil som sa ako v jednom z mojich snov a neustále som musel časť mňa, ktorá ešte uvažovala racionálne, presviedčať, že je to realita.

„Spomenul som si už pred rokmi, len čo som dovŕšil osemnásť. Myslel som, že sú to len sny, no cítil som, že nie sú. Navštívil som pár odborníkov, dokonca som podstúpil hypnózu,“ zachechtal sa. „A vtedy som zistil, že snívam o minulom živote, v ktorom som bol ľudský titán. V tejto realite to znie ozaj ako sci-fi, čo?“

Kútiky pier sa mi pobavene zodvihli. „Áno, to znie. Ale prečo si sa mi vyhýbal, prečo si sa ma neopýtal už skôr?“ spýtal som sa vážne a mierne sa od neho odtiahol, aby som mohol vzhliadnuť do jeho očí.

„Pretože som si myslel, že si nespomínaš. Mal by si ma za blázna, netušil som, čo mám robiť. Objavil si sa ako blesk z jasného neba. Cesty života ma doviedli do Japonska a ani vo sne by mi nenapadlo, že tam natrafím práve na teba.“

Naraz sa mi pred očami vybavilo naše posledné stretnutie, to ako sedel pri mojej posteli a zranene na mňa pozeral. Chcel mi to povedať, no nevedel ako. „To preto si ma už nechcel vidieť. Snažil si sa mi vyhýbať,“ skonštatoval som logicky.

Dlaňou mi pohladil líce, čo ma prinútilo sa zachvieť, keď odvetil: „Myslel som, že ak si nespomínaš, tak by som ťa mal nechať ísť. No nevydržal som to. Nedokázal som na teba prestať myslieť. Nakoniec som si v lekárskych záznamoch našiel tvoju adresu a... zvyšok už poznáš.“

Stále som ho objímal, keď som ho potiahol dovnútra a nohou som zabuchol dvere. Zúfalo som v pästiach drvil látku jeho trička a dúfal som, že sa nezobudím. Ešte stále som mal mierne pochybnosti o reálnosti tohto momentu. Naklonil som sa k jeho uchu a pošepol som: „Si skutočný, však?“ Moja otázka sa mohla zdať absurdná, no po tom všetkom som si potreboval byť istý.

Eren sa nežne obtrel lícom o moju tvár a odvetil: „Samozrejme, že som, kapitán... už vás neopustím, to vám prisahám, pane.“

Pred očami sa mi neustále zjavovala scéna na Erenove umieranie. Ako predo mnou ležal, trpel a prosil ma o odpustenie. Nohy ma zradili a musel som sa celou váhou zaprieť o telo predo mnou. Ucho som priložil k jeho hrudi a počúval tlkot jeho srdca. Eren si vmotal ruku do mojich vlasov a pohladil ma.

„Stále bije iba pre vás, kapitán... pre teba Levi... Vždy, v akomkoľvek živote budeme...“

Zaťal som čeľusť a potláčal slzy. Chcelo sa mi kurva plakať, žiadalo sa mi kričať od radosti. Mal som pocit, že moje vnútro snáď vybuchne pod tlakom všetkých tých emócií. Madžgal som Erena vo svojom objatí a premýšľal som nad tým, čo by sa stalo, ak by som ho už nikdy nepustil.   

Eren ma zrazu jemne chytil pod bradu a zodvihol si moju tvár tak, aby mi videl do očí. Tie jeho boli plné šťastia, lásky – boli také mäkké, nežné a nádherné. Sklonil sa k mojim ústam a vtisol mi bozk. Opatrný a jemný. Cítil som nekonečné množstvo pocitov, ktoré obaľovali moje vnútro a rozprúdili sa mojimi žilami. Bozk som prehĺbil, potreboval som viac... viac Erena... viac z neho. Jazykom som vkĺzol do jeho úst, ktoré chutili rovnako, ako som si pamätal. Teplé a vlhké, sladké a chutné. Obaja sme potichu zastonali a ďalej sa pokračovanie nášho prerušeného príbehu dialo už samé. Naše ruky pracovali automaticky, naše telá robili to, načo si pamätali z minulosti.

Za chôdze, spätí hladovými bozkami, sme sa dostali na posteľ. Oblečenie boli už dávno pohádzané všade navôkol. Eren sa nado mnou skláňal a ja som len tíško obdivoval to dokonalé mladé telo. Ruku som mal zakvačenú v jeho hebkých vlasoch a telo mi pulzovalo vzrušením, ktoré dokázal uspokojiť len on. Žiarivé oči, skryté pod závojom chtivosti, ma láskavo pozorovali, zatiaľ čo jeho ruky blúdili po mojom tele. Každé jedno miestočko, ktorého sa dotkol, pokrylo príjemné mravčenie. Potreboval som ho, potreboval som sa s ním opäť spojiť tak ako kedysi.

Pridržal som ho za boky a prevrátil pod seba. Eren sa usmial a rozjasnil akoby si spomenul, že presne takto som to robil aj v minulosti. Nasal som medzi pery tie jeho a rukou som uchopil jeho pevné vzrušenie. Pár krát som po ňom prešiel, aby som mohol opäť počuť tie tiché stony, ktoré sa mu rinuli z hrdla a ktoré sa zabodávali priamo do môjho lona. Eren roztiahol nohy a objal nimi môj pás, keď som pre zmenu uchopil do dlane svoj penis a špičku som namieril k jeho ružovej štrbinke. Nepotrebovali sme ani gél, bol som vlhký a jediné načo som dokázal myslieť bolo, ako sa zanorím do jeho vnútra a splyniem s ním v jednu bytosť, v jednu existenciu, pretože Eren bol môj náprotivok – patrili sme k sebe, boli sme dve časti puzzlí, ktoré pasovali len do seba. Opatrne som sa ponoril do jeho vnútra a Erenove telo ma v sebe vítalo, akoby som sa vracal pod nekonečne dlhej dobe opäť domov. Starostlivo som sledoval výraz jeho tváre, aby som mu neublížil, no naše mysle a telá sa dokonale poznali z minula. Zotrval som v ňom bez pohybu a dychtivo som sa sklonil k pootvoreným ústam, aby som zas a znovu ochutnal ich jedinečnú a zmyselnú chuť.

„Levi,“ zašepkal vzrušene, keď sme sa od seba odtiahli a ja som vedel, že Eren ma potrebuje tak veľmi ako ja jeho. Pomaly som prirazil a voľnú ruku som si preplietol s tou jeho. Naše prsty presne pasovali medzi jednotlivé medzere a vypĺňali ich. Hýbal som sa v tom úzkom tunely a dokázal som myslieť len na to, že ak sa mi toto sníva nechcem sa nikdy, nikdy zobudiť.

V návale slastného vzrušenia, ktoré ma celkom opantalo, som sa prisal k jeho krku a nežne som ho bozkával, len kúsok nad kľúčnou kosťou – pamätal som si, kde to má Eren najradšej. Mojich pier sa dotklo pousmiatie, keď som hryzkal tú citlivú pokožku, načo Eren hlasno zastonal. Miloval som jeho stony, jeho hlas, jeho telo – celé jeho bytie.

„Už nikdy... nikdy ma neopusť,“ zašepkal som zachrípnuto pri jeho uchu, zatiaľ čo som doňho prirážal, načo sa jeho telo hýbalo proti môjmu, v pravidelnom tempe, v dokonalom súlade a súzvuku.

„Ni-nikdy, kapitán... nikdy,“ odvetil pomedzi vzdychy, ktoré opúšťali jeho ústa.

Naše oči sa streli, zakliesnili do seba a ani jeden nechcel uhnúť, ani jeden nechcel prerušiť kontakt. Chcel som sledovať vír emócií v tých prekrásnych zeleno-modrých očiach, zatiaľ čo som doňho vnikal a bral si ho. Pretože patril len mne... vždy a navždy.

Eren natiahol ruku a dlaňou ma nežne pohladil po líci. Zdalo sa akoby si vychutnával pohľad na mňa, akoby sa rovnako bál, že sa môže každú chvíľu zobudiť a ja sa vyparím s príchodom slnka. Nakoniec zvrátil hlavu dozadu a ústa sa mu pootvorili v nemom výkriku, keď ho dostihol orgazmus. Fascinovane som sledoval výraz jeho tváre a počúval tichý výkrik, ktorý som následne utlmil ústami. Posledný príraz a i mňa opantal a obklopil závoj nevýslovnej rozkoše – búrky a vetru, ktoré spolu burácali v mojom vnútri a celkom mi vzali energiu. Zadýchane som sa zvalil na Erena a hlavu som si uložil na jeho hruď. Zacítil som unavený bozk, ktorý mi vtisol do vlasov a nemohol som sa zbaviť úsmevu. Konečne. Konečne som sa cítil úplný, pretože takto som sa mohol a dokázal cítiť iba sním. Iba s chlapcom z mojich snov, s chlapcom menom Eren, ktorý bol mojou spriaznenou dušou a vedel som, že nech sa narodím nevedno koľko krát...

„Vždy si ťa nájdem,“ zašepkal som nahlas.

Obklopili ma Erenove svalnaté paže a ocitol som sa v jeho hrejivom náručí. „Ja viem, pane... Levi. Milujem ťa.“

Zdalo sa mi, že oné slovo – milovať –  bolo príliš slabé na vyjadrenie toho, čo som k nemu cítil ja. A nikdy som mu ho vlastne nepovedal, nie nahlas. V minulom živote mi to pripadalo sentimentálne a zbytočné, a potom, po jeho smrti, som ľutoval. Ľutoval som toho, že som mu nikdy svoje city nevyznal a cítil som, že teraz je tá správna chvíľa. Už nikdy nechcem ľutovať. Nech sa s nami stane čokoľvek... nechcem ľutovať. „Milujem ťa, Eren.“ Bolo to jednoduchšie než som myslel, priznať to nahlas. Srdce mi prudko búšilo a bolo mi neuveriteľne dokonale.

Eren sa zavrtel až som bol nútený vzhliadnuť do jeho tváre, čo bolo zrejme jeho cieľom. Venoval mi úprimný úsmev, taký, aký vedel vyčariť len on. Čas v tomto momente prestal jestvovať. Bol som to len ja a on. Naše oči boli uzamknuté v sebe, naše telá prepletené v jednom neoddeliteľnom celku.

Mali sme všetok čas na svete, aby sme dokončili, čo sme v minulosti započali. V tej chvíli som vedel, že už nás nič nerozdelí, ani smrť.

Pretože ho budem nasledovať všade...

Koniec

b0a21ca8d14b2acea381b726efd2b5b7.jpg

 

 

Miniaplikace

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Paráda.

(Karin, 11. 7. 2017 18:11)

To bylo neskutečný moc pěkné.**********

Re: Paráda.

(Sonka, 10. 8. 2017 15:00)

Ďakujem krásne, Karin. :)

duše na cestě

(sisi, 27. 5. 2017 9:44)

Jé, ono to opravdu funguje. Tolik jsem si přála, abych někde našla povídku o cestování a hledání se zpřízněných duší. A je tady. Původně jsem teda myslela, že by někdy v 5 století před Kristem se potkali předchůdci Harryho a Severuse a byli navždy spojeni při nějakém rituálu, prožili spolu celý život, pak se jejich duše nedostali za závoj a periodicky se vracely v různých dobách a tělech, aby se zas a znovu nacházely, znovu a znovu až do dnešních dnů. A pak by se společně našly v kouzelnickém světě v Bradavicích a všechno by bylo jinak.
Ale tohle je také dobré čtení. Přemýšlím, jestli to skončilo dobře, nebo ne, ale snad nikoho neurazím, tvrzením, že to skončilo tak, jak mělo. Osud si s námi často a rád zahrává.
Dík, budu se těšit na nějaké kapitoly o mých oblíbených hrdinech SS/HP, nebo TRR/HP, LM/HP. Toto je takové příjemné čtení na sobotní ráno.

Re: duše na cestě

(Sonka, 2. 6. 2017 10:15)

Ahoj, sisi, ten tvoj nápad je geniálny!!! Som z neho úplne nadšená! Milujem tému spriaznené duše a minulé životy. Hoci už som poviedku s podobnou tématikou písala - Krvavé proroctvo, moja prvotinka, bola o reinkarnácii a spriaznených dušiach medzi Tomom a Harrym, avšak rada by som zrealizovala tvoj nápad. Určite nad tým budem premýšľať. Keď dopíšem Hlas, možno sa vrhnem na tvoj námet, uvidíme či sa mi niečo podarí vykúzliť. Ďakujem za nápad a krásny komentár. Čítanie tvojich komentárov ma veľmi baví! Tvoje názory a myšlienkové pochody sú vždy odlišné a nesmierne zaujímavé. :))

Re: Re: duše na cestě

(sisi, 10. 6. 2017 22:20)

Milá Sonka, tak až teď jsem dohledala onen inspirující komentář a jsem totálně překvapená a potěšená, že se Ti líbí můj nápad. Vlastně jsem ani nemyslela, že Tě tolik chytne. Ale jsem ráda, že se to stalo.
Jistě víš, že jsem už četla první kapitolu Král a pobočník, je tak nádherná, poetická, opravdu romantická. Mé pocity se blaženě rozpustily u Severusova příběhu o vzájemném nacházení se v časech. Románská doba a on léčitelem v Apeninách, později zase Harry hudebníkem, v 17. věku princem v Británii. Dánská princezna s půvabem pro staršího prince, ne pro Henryho. Pěkně vyprávíš jejich příběh. Dík.
Také je namístě poděkovat za upřímnost, že se Ti líbí mé nezvyklé komentáře, ne každý by je četl. Prosím přijmi můj dík. Dáváš život nové povídce, ovládáš kouzlo probuzení. Velký dík.

...

(Tinů, 6. 3. 2017 20:08)

Mne sa páčilo aj toto, aj keď Potterovské je Potterovské to poznám. O tomto fandome som ešte nepočula ale bolo to super. ;)

Teším sa na ďalšie Potterovské kapitolky, ale rada si opäť prečítam aj niečo z tohto.

Re: ...

(Sonka, 16. 3. 2017 21:42)

Tinů, netušíš, aká som nadšená, že si si poviedku prečítala aj keď tento fandom nepoznáš a o to radšej som, že sa ti aj napriek tomu vôbec páčila. Ďakujeeeeem!

Dokonalé!

(SORA 77, 6. 3. 2017 12:02)

Už jsem pár povídek na tenhle pár četla a tahle je bezesporu ta nejlepší z nich. Píšeš skvěle, jen tak dál!

Re: Dokonalé!

(Sonka, 16. 3. 2017 21:40)

Páni, ďakujem krásne za takú úžasnú pochvalu, SORA 77, veľmi, veľmi si ma potešila :))

....

(Kilia Ice , 5. 3. 2017 22:58)

Toto anime moc nemusím, ale poviedky na tento pár milujem :D je to úžasná poviedka a dom rada, že som si ju mohla prečítať :D

Re: ....

(Sonka, 16. 3. 2017 21:40)

Jéj, ďakujem moc, Kilia Ice, som šťastná, že máš tento pár rada a že sa ti páčilo :))