Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Jedna noc (Sterek, pre-slash)

29. 3. 2017

 

Ľadový vzduch sa mu zabodával do tela. Drobné snehové vločky mu pokrývali tmavé vlasy a pomaly sa vpíjali do jeho oblečenia. Triasol sa. Zuby mu drkotali a modrasté pery sa chveli. Uprene pozeral do prázdna, niekde pred seba. Nevidel nič aj keď neďaleké pouličné lampy osvetľovali okolie. Nočné mory – ktoré neustali ani po tom, čo sa zbavil démona, ktorý obýval jeho telo – mu nedovolili spávať. Bol unavený, absolútne vyčerpaný, no spánok ho desil. Premýšľanie sa zdalo nemožné, mal pocit, akoby prestával existovať, akoby sa strácal a mizol do zabudnutia. Bol len tieňom veselého chlapca, ktorým býval. Len pochabou spomienkou na osobu, ktorou kedysi bol. Démon vzal veľký kus z jeho srdca a samotného bytia. Kus, ktorý bol zrejme nenávratne preč.

Niekedy mal pocit, že aj dýchanie ho bolí a unavuje. A niekedy si skrátka prial, zavrieť oči a už nikdy ich neotvoriť. Spať navždy vo večnom zabudnutí. Rúcal sa ako domček z karát – karta po karte padala do temnoty a on pomyselný domček nebol schopný postaviť znovu. Nikto si jeho trápenie skutočne nevšimol. Prial si, aby jeho najbližší videli, že nie je v poriadku, ale mali vlastné starosti – mali svoj svet, do ktorého on akosi nezapadal. Nebol vlkolak ani banshee, nemal nijaké nadprirodzené schopnosti; bol len slabým človekom, ktorý očividne potreboval pomoc. Dostali z neho démona a tým to skončilo, no Stiles vedel, že neskončilo... a mal pocit, že to neskončí nikdy.

Jeho otec bol neustále v práci a Stiles mu nemohol vyčítať jeho nevedomosť. Jeho najlepší priateľ stratil svoju lásku, potreboval dať v prvom rade do poriadku seba a Stiles zistil, že nemá nikoho, kto by mu mohol pomôcť, nikoho, kto by si všimol... kto by si proste všimol...

Z úvah ho prebralo hlasité zatrúbenie, strhol sa a vzhliadol do jasných svetiel auta, ktoré prudko zabrzdilo len kúsok pred ním. Dvere sa otvorili a vystúpila z nich vysoká tmavá postava.

„Zbláznil si sa?! Stáť v strede cesty!" vrčal drsný hlas, ktorý sa náhle zarazil. „Stiles?"

Stiles žmúril oči a až keď osoba podišla bližšie spoznal, že je to Derek. Nedokázal mu odpovedať, akoby mu zamrzol aj hlas. Až teraz mal pocit, že celkom precitol a zistil, že mu je príšerná zima.

„Vážne si len v pyžame? A si bosý, šibe ti?" pozrel naňho zamračene a rýchlo si vyzliekol bundu, ktorú mu prehodil okolo pliec.

Stiles sa ani nepohol. Naraz sa cítil hlúpo, vlastne ani nevedel, kde poriadne je, ani ako sa sem dostal. Spomienky sa zdali zahmlené a nejasné.

„Úplne mrzneš, dnes je jedna z najchladnejších nocí," rozprával, zatiaľ čo ho chytil okolo pásu a viedol ho do auta.

Stiles kráčal aj keď si necítil chodidlá, každý krok ho bodal a podlamovali sa mu kolená. Derek ho pevne držal a pomohol mu posadiť sa na miesto spolujazdca. Naklonil sa, aby ho pripútal a hnal sa za volant. Poriadne zakúril a pokračoval v ceste, sem-tam pokukujúc na Stilesa. Ten iba sedel a hľadel na ubiehajúcu cestu za čelným sklom.

„Mám ťa vziať do nemocnice?" spýtal sa Derek, keď naňho vrhol ďalší zamračený pohľad.

Stiles pokrútila hlavou, na viac sa nezmohol. Bola mu taká zima až to bolelo.

„Celkom určite si podchladený a premrznutý až na kosť. Pokúšaš sa zabiť alebo čo?"

„J-je mi f-fajn," odvetil šepky a začul vedľa seba nesúhlasné odfrknutie.

„No to teda vidím," zavrčal Derek a zabočil do ulice s radom rôznorodých domov.

Pri jednom z nich zaparkoval a vypol motor. „Je tvoj otec doma?" spýtal sa a Stiles opäť len pokrútil hlavou.

Derek si povzdychol. „Tak to vyzerá, že dnes ostávaš na starosti mne."

Stiles zodvihol trasúcu ruku a snažil sa otvoriť dvere. „N-naozaj som v p-pohode," vydýchol sťažka. „Ne-musíš s-si robiť starosti." Dvere sa mu nepodarilo otvoriť ani na druhý pokus.

To už sa otvorili zvonku, ani si nevšimol, kedy Derek vystúpil a prešiel na jeho stranu.

Nahol sa a pomohol mu na nohy. Stiles stúpil do tenkej vrstvy snehu a zaúpel.

„No poď... máš kľúče?"

Zamračil sa, pretože si nedokázal spomenúť, či si ich vôbec bral. Derek ho podopieral a viedol k vchodovým dverám, načiahol sa po kľučke a otvoril. „Očividne si sa neunúval ani zamknúť," poznamenal, keď vošli do vnútra a Derek rozsvietil.

Stiles mal pocit, že už nespraví ani krok, prudko sa mu podlomili nohy, no Derek ho pevne pridržal a odvliekol ho až k pohovke, kde ho usadil. Poobzeral sa po izbe a uchopil deku, ktorá ležala na taburetke pri vyhasnutom krbe. Poriadne ho zababušil do hrubej látky a vydal sa zapáliť oheň.

Stiles ho ani poriadne nevnímal. Triasol sa ako rôsol a hľadel do temného kúta. Opäť ho videl. Temného ducha, ktorý ho len pred pár týždňami posadol. Vedel, že tam v skutočnosti nie je, pretože sa ho zbavili, ale on ho aj napriek tomu vídaval. Do očí sa mu hrnuli slzy a silno si hryzol do pery. Videnie sa mu začalo rozostrovať a mohutnú postavu s obviazanou tvárou videl čoraz nejasnejšie. Lapal po kyslíku, ktorý sa mu nie a nie dostať do pľúc. Nemohol sa nadýchnuť.

„Hej, hej, hej, Stiles, srdce ti bije ako šialené, musíš sa upokojiť!"

Len letmo ucítil pevné dlane, ktoré ho uchopili za tvár a prinútili ho pozerať sa naňho a nie na desivú postavu v kúte. Naraz sa mu do výhľadu dostali dve veľké ustarostené oči, hlboké ako zelené jazerá.

Ucítil ako mu po líci stiekla teplá slza, ktorá sa zdala priam horúca na jeho ľadovej pokožke. Derek mu niečo šepkal a Stiles zistil, že ho jeho hlas upokojuje.

„Len dýchaj, pomaly... dobre, tak..."

Riadil sa jeho pokynmi a ani raz neuhol jeho pohľadu. „Ty ho stále vidíš, však?" spýtal sa Derek odrazu, keď Stiles prerušil očný kontakt a uslzenými očami zablúdil späť do kúta, v ktorom už nik nebol.

Derek očividne nepotreboval odpoveď, pochopil...

„Povedal si o tom niekomu?"

„Nie," zašepkal hlasom, ktorý ani nespoznával a odvrátil tvár od starostlivých očí. Nechcel, aby ho takto videl... v tomto otrasnom stave. Bolo mu zo seba zle, pripadal si úbohý a slabý.

Trasúcou rukou si požmolil oči a potláčal slzy. „Ni-nikomu to nepovedz, prosím," požiadal slabo a sklonil tvár, aby skryl všetku tú bolesť, ktorá sa na nej zračila.

Pocítil okolo ramien silné paže a až o chvíľu si uvedomil, že je v objatí. Derek ho objímal, pevne a jemne zároveň. „Bude to v poriadku, Stiles, nemôžeš predsa čakať, že po tom, čo si zažil, bude všetko ako predtým. Potrebuješ čas..." povedal potichu, niekde pri jeho uchu, cítil na ňom jeho teplý dych.

Zaboril si tvár do jeho ramena a objatie mu opätoval. Držal sa ho akoby bol jeho jediné záchranné lano, ktoré ho udrží pred pádom do priepasti. Pred pádom do bezodnej diery, z ktorej by sa už sám nedokázal vrátiť.

Potreboval pomoc. Potreboval svoje lano.

„Mal by si sa pokúsiť zaspať. Nedostatok spánku môže tvoje vidiny len zhoršovať," riekol Derek, keď ho pomaly pustil a prinútil ho si ľahnúť.

Nie... čokoľvek, len nie spánok. Ten bol najhorší. Len predstava toho, že by si dovolil upadnúť do toľko potrebného bezvedomia, ktoré sa zakaždým menilo na hrôzostrašnú nočnú moru, ho privádzala do šialenstva.

„Tvoje srdce, zase bije tak rýchlo," pošepol Derek, keď mu zodvihol prikrývku až k hrudi a kľakol si k nemu.

Stiles sa vyhýbal pohľadu naňho a pokúšal sa zbaviť svojho strachu a tej príšernej lepivej paniky, ktorá mu obaľovala útroby. Bol skutočne na smiech. Čo si len Derek môže myslieť; bojí sa nejakých nočných môr, zatiaľ čo Derek za svoj život zažila omnoho horšie veci a nezosypal sa tak ako on.

„Ďakujem za p-pomoc... už môžeš ísť, zvládnem to," zamumlal, ale v skutočnosti nechcel, aby Derek odišiel. Nechcel byť sám. Tak veľmi sa bál byť sám. No nechcel ho otravovať svojou neschopnosťou a strachom. Derek mal na práci iste dôležitejšie veci.

„Čo to je?" spýtal sa Derek prekvapene a Stiles si uvedomil, že ho drží za zápästie a sleduje jeho roztvorenú dlaň.

Prudko si ruku z jeho zovretia vytrhol a schoval ju pod deku. „Nič."

„Nič?" zodvihol strapaté obočie a hľadel mu do očí. „Máš na dlani krvavé šrámy! Ryješ si nechtami do kože, aby si nezaspal, však?"

Zahryzol si do pery a mlčal, pretože nemal silu mu klamať. Nie, keď vedel, že Derek jeho klamstvá aj tak zakaždým odhalí. A nemal silu ani priznať, že je to presne tak, že používa takéto zúfalé metódy, len aby sa udržal v bdelosti.

„Cítim z teba toľko bolesti, že nie je možné, aby to jeden človek ustál," odmlčal sa a zhlboka sa nadýchol. „A cítim aj tvoj strach. Bojíš sa... tak ma od seba neodháňaj, Stiles. Dovoľ mi ti pomôcť."

Stiles mu unavene opätoval pohľad a odvetil: „Prečo? Prečo by si mi chcel pomáhať?"

Derek sa smutne pousmial a jeho inokedy tvrdý a chladný výraz zmäkol. „Pretože si ma nepustil, Stiles, v tom bazéne, ani keď zomrel Boyd, nepustil si ma a ja teraz nepustím teba."

Derek po oných slovách vyhľadal jeho dlaň a preplietol si s ním prsty. Pevne ju stisol a odhodlane mu pozeral do očí. A Stiles v tej chvíli vedel, že čokoľvek povie, bude zbytočné, pretože Derek sa ho nechystal opustiť. Odľahlo mu. Nikdy by mu ani len na um nezišlo, že jeho záchranným lanom bude muž, ktorý ním od začiatku pohŕdal a ktorému očividne poriadne liezol na nervy. V duchu sa pousmial nad tými zábavnými časmi. Nad časmi, keď bol ešte hlúpe decko, ľahkovážny tínedžer. Tínedžer, ktorý musel náhle dospieť a čeliť nadprirodzenému svetu. Svetu, ktorý mu ukradol jeho sny a úsmev z pier.

Opätoval mu stisk dlane a vrhol naňho vďačný pohľad. Strach odišiel do neznáma. Bolesť sa na okamih vytratila a on konečne mohol dýchať. Po prvýkrát po nekonečne dlhej dobe si dovolil zatvoriť oči. Ešte pocítil, ako si Derek prisadol k nemu na pohovku bez toho, aby pustil jeho dlaň z tej svojej.

„Budem pri tebe celú noc, nemusíš sa báť. Všetky tie príšery z tvojich nočných môr odoženiem," pošepkal jeho hlas, keď sa Stilesova myseľ pomaly odplavovala do pokojných vôd tichého spánku.

Skôr, ako sa celkom ponoril do sladkého bezvedomia, ucítil jeho dlaň vo vlasoch. Vydýchol si a jeho pier sa dotkol malý úsmev.

Stačila jedna noc a on a jeho svet sa razom vynoril z temnoty.

Koniec

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

silnější chrání slabšího

(sisi, 12. 8. 2017 10:41)

Sonka, zlatíčko,
úplně mě překvapuješ, když píšeš tak krásné povídky. Téma vymýtání duchů, v tomto případě démonů je hodně opomíjené, takže moc děkuji, že jsem je našla zpracované zde. Ještě nevím, co se stalo Stilesovi, když ho posedl démon. Naštěstí měl Dereka, který mu pomohl, když to potřeboval. V reálném světě by to měla na starost církev, jenže i tam je její moc oslabena politikou a finančními prostředky. Nezbývá než doufat v dobrotu a slitování a následně smilování se nad chudými duchem, ti šťastnější tohoto světa mohou pomoci, když chtějí. Tady máme aspoň Tebe a Tvé povídky pro potěšení duše a nakrmení čtiva-chtivého lidského srdce. Dík.

:)

(LH, 19. 7. 2017 23:16)

Nádhera!

Paráda.

(Karin, 11. 7. 2017 17:21)

Moc pěkné.

....

(Kilia Ice , 30. 3. 2017 10:33)

Páni. Toto sa ti veľmi podarilo. Pekná poviedka a teším sa na ďalšie tvoje dielo :D

Re: ....

(Sonka, 12. 4. 2017 9:58)

Ďakujem krásne, Kilia Ice :)*

...

(Tinů, 30. 3. 2017 0:10)

Snažím sa to čítať no dnes mi nejde karta, už som KO tak zajtra si prečítam. Normálne takéto nečítam no pri tebe zase výnimka. A pribudne aj niečo z HP ??

Re: ...

(Sonka, 12. 4. 2017 9:58)

Jej, ďakujem, Tinů, teší ma, že robíš také výnimky :-*