17. kapitola - Útok na Rokfort, Tomove spomienky
Voldemort stál na Astronomickej veži spolu so svojimi smrťožrútmi a vlkolakmi. Slnko už dávno vystriedal mesiac a hviezdy. Červeno-oký mladý muž bol zahalený v čiernom habite, ktorý mu vial v jemnom vánku. Na hlave mal kapucňu a pôsobil desivo. Smrťožrúti sršali nadšením a nervozitou, všetci mali kapucne a biele masky.
Karmínové oči pozreli na svoju armádu. Začal chladným a temným hlasom: „Tak a sme tu, drahí priatelia. Chcem, aby všetko postupovalo podľa nášho plánu. Majte na pamäti, že si nás Harry nepamätá, nenávidí nás a chce nás zabiť. Ktokoľvek mu ublíži je mŕtvi. Dlhým prstom ukázal na prvú skupinu smrťožrútov.
„Vy si vezmite západné krídlo, búrajte a ničte,“ prikázal ľadovo. Smrťožrúti sa šialene usmievali a počúvli rozkaz.
„Vy,“ ukázal na skupinu vlkolakov, „chyťte zopár študentov, ublížiť im môžete, ale nezabíjajte ich. V prípade potreby nimi budeme vydierať Dumbledora.“
Vlkolaci sa nadšene vybrali splniť pánov príkaz. Na Astronomickej veži ostali už iba smrťožrúti z vnútorného kruhu. Bellatrix stála po boku svojho pána, jej čierne oči požierala túžba po krvi.
„Ostaní viete, čo máte robiť,“ pozrel na nich. „Bella, ty ideš so mnou,“ povedal chladne a spoločne s Bellatrix kráčali chodbami Rokfortu. Bola hlboká noc, chodby boli prázdne, každý kto sa im pripletie do cesty, zomrie.
„Bombarda!“ zvolal Voldemort a dvere nemocničného krídla vyleteli do vzduchu.
Harry započul strašnú ranu. Okamžite sa posadil a hľadal svoj prútik. Madam Pomfreyová vyletela zo svojho kabinetu. Hľadela na mladého muža a Bellatrix.
„Avada...“ začala Bellatrix, ale vtom sa pred madam Pomfreyovú postavil Harry, v ruke držal prútik a mieril na Bellu.
„Ani sa jej nedotkneš,“ zavrčal a stále na ňu mieril. Cítil ako sa rokfortská liečiteľka trasie, o chvíľu odpadla.
Bellatrix zbledla a tupo zízala na Harryho akoby si až teraz uvedomila, ako veľmi chce starého Harryho späť.
„A ty si kto?“ Harry pozrel na červeno-okého muža a teraz mieril prútikom naňho. „Ako to, že nemáš smrťožrútsku masku, že by Voldemort nemal v záujme chrániť tvoju identitu?“
Voldemort začínal cítiť Harryho veľmi silnú a surovú mágiu. Nadýchol sa. „Harry, odlož ten prútik,“ hovoril pokojne a sledoval zelené oči.
Harry sa ironicky zasmial. „To určite! Si veľmi vtipný a neopovažuj sa ma volať Harry!“
„Musíš ísť s nami,“ rozprával ľadový hlas, „inak kvôli tebe umrú tvoji spolužiaci.“
Do miestnosti vstúpil Fenrir Greyback a v mocných rukách držal hnedovlásku, ktorá bola v bezvedomí.
„Hermiona... okamžite ju pusti!“
„Pôjdeš s nami a pustí ju,“ povedal Voldemort chladne. Videl zúfalosť v tých nádherných smaragdoch.
„Dobre... dobre, len jej neubližujte,“ Harry odhodil svoj prútik a urobil krok dopredu.
„Soporiferam!“ zvolala Bellatrix a Harry okamžite padol na zem.
„Zhruba päť hodín, môj pane.“
„Dobre, zavolaj Severusa, aby ho preniesol cez skriňu, a potom premiestnil do môjho panstva. Musí ho zviazať.“
Bellatrix prikývla, vzala Harryho a vydala sa za Snapeom, ktorý ju čakal podľa plánu.
„Dobre, Fenrir, môžeš ju,“ dlhý prst ukázal na Hermionu, „odniesť tam odkiaľ si ju zobral.“
„Áno, môj pane,“ zavrčal vlkolak a odchádzal z miestnosti.
„Tom, práve som popíjal medovinu v mojom obľúbenom podniku, keď som sa dopočul, že nad mojou školou visí Temné znamenie,“ ozval sa Dumbledore, ktorý kráčal do nemocničného krídla. „Neprestane ma udivovať ako si sa sem dostal cez všetky veľmi silné ochrany, ale vidím, že kvôli Harrymu si schopný všetkého. Čo je značne nebezpečné.“
„Dumbledore, opäť sa stretávame, ty starý podliak,“ zasyčal Voldemort pokojne. „To čo si spravil Harrymu, je veľmi úbohé a zúfalé aj na teba.“
„Povedz Tom, bolí to veľmi, keď jediná osoba, ku ktorej po tak dlhej dobe opäť cítiš lásku, na teba pozerá s odporom? Veľmi dobre viem, prečo ti na Harrym tak záleží. Myslím, že jedným z tých dôvodov je Nathaniel Potter, však Tom,“ Dumbledore sa chladne usmial a hľadel do karmínových očí, v ktorých sa zableskla bolesť.
„Ako sa opovažuješ brať jeho meno do tej tvojej skurvenej huby!“ zakričal Voldemort a zatínal päste.
„Vidím, že som udrel na citlivé miesto, aké uspokojujúce. Prečo mám taký pocit, drahý Tom, že si dnes večer neprišiel iba pre Harryho? Prišiel si si pre mňa, však? Máš na pláne sa mi vyhrážať smrťou mojich študentov. Ale musím ťa sklamať, vôbec mi na nich nezáleží,“ usmial sa a v očiach mu tancovali veselé iskričky.
„Blufuješ, Dumbledore. Vždy ti záležalo na žiakoch.“
„Mýliš sa. Teraz mi povedz, kde je Harry?“ spýtal sa Dumbledore a hľadel na mladého muža.
„To ťa nemusí zaujímať, ak ostane škola pod tvojim vedením, nevráti sa sem.“
„Tom, Tom,“ hovoril Dumbledore pobavene. „už nikdy si ho nezískaš, tak ako sa ti ho podarilo získať predtým. Vymazal som mu všetky spomienky a nahradil ich veľmi odpornými. V nahradených spomienkach si mu porobil ozaj hrôzostrašné veci. Nikdy, nikdy ti to neodpustí, Tom.“
„Nájdem spôsob ako z neho to svinstvo dostať!“ Voldemortove oči požierali horúce plamene.
„Vieš Tom, poznám iba jediného majstra elixírov, ktorý by také niečo dokázal, ale na tvoju škodu, je na mojej strane.“
Voldemort sa v duchu usmial. To určite ty starý úbožiak, pomyslel si.
„Skôr či neskôr, budeš musieť Harryho pustiť alebo zabiť. Inak zabije on teba,“ vražedne sa usmial Dumbledore.
Temný pán už nemienil čakať. „Tempestas sagittarum!“ zvolal a na Dumbledora letelo veľké množstvo jedovatých šípov.
„Protego horibilis!“ zvolal Dumbledore a obrovský mocný štít prehltol všetky šípy.
„Ignis unda!“ okamžite zvolal ľadový hlas a na Dumbledora sa valila mohutná ohnivá vlna.
„Aquae fluctu!“ švihol prútikom Dumbledore a ohnivá vlna začala bojovať s jeho vodnou vlnou. Až sa obe zničili navzájom.
„Mortuo exercitus!“ mávol Voldemort prútikom a pred ním sa objavilo asi desať Inferiov, ktorí mierili na Dumbledora.
„Partis Temparus!“ zakričal starý čarodejník a Inferiusov pohltila ohnivá stena.
Voldemort si uvedomil, že bez Harryho Dumbledora jednoducho neporazí. Podľa plánu by už všetci smrťožrúti i vlkolaci mali byť v Komnate najvyššej potreby a mali by sa premiestňovať späť do obchodu.
„Uvidíme sa neskôr, starý muž,“ zasyčal Voldemort a premiestnil sa pred dvere do komnaty. Jeho mágia bola natoľko silná, že bol schopný sa premiestňovať vo vnútri hradu. Pred očarovanou skriňou ho čakala spokojná Bellatrix.
„Môj pane, všetci sa už premiestnili. Hrad sme zničili tak veľmi ako sa dalo. Počet mŕtvych študentov je 10. Niektorých učiteľov sme mučili, ale nezabili,“ oznámila mu a spoločne sa premiestnili skriňou.
Z obchodu sa premiestnili do Voldemortovho panstva, v ktorom čakala celá armáda, ktorá napadla Rokfort. Voldemort sa postavil pred nich. Všetci mlčali a s rešpektom hľadeli na svojho pána.
„Nepodarilo sa nám zajať Dumbledora, ale máme späť Harryho, čo je veľký úspech. Všetci ste si viedli výborne. Choďte si odpočinúť,“ oznámil chladne a spolu s Bellatrix sa premiestnili do Harryho spálne.
Harry ešte stále spal, zviazaný na svojej posteli, pri ktorej stál Snape.
„Môj pane, ešte sa neprebral.“
„Severus, za koľko bude elixír hotový?“ spýtal sa chladne a prebodával čierne oči.
„Môj pane,“ Severus pozrel na hodinky, „ presne za dva dni, 5 hodín, 25 minúť a 12 sekúnd.“
„Výborne, zatiaľ budeme musieť, Harryho prísne strážiť. Severus, teraz by si sa mal vrátiť späť do školy, aby nemali podozrenie.“
„Áno, môj pane,“ povedal Snape a premiestnil sa.
Bellatrix sa posadila na posteľ vedľa Harryho a pozorovala jeho krásnu a pokojnú tvár.
„Bola som pripravená na to, že si nás nebude pamätať, ale aj tak ma to šokovalo, môj pane.“
„Áno,“ súhlasil Voldemort. „Dávaj naňho pozor,“ prikázal jej a zmizol.
Harry rýchlo otvoril veľké zelené oči. Pár krát zažmurkal dlhými mihalnicami a šokovane sledoval Bellatrix, ktorá sedela vedľa neho na posteli.
„Prečo ešte žijem?“ spýtal sa a v jeho očiach sa mihalo znechutenie.
„Harry, za dva dni to všetko pochopíš,“ povedala Bellatrix a ponárala sa do zúfalých a znechutených smaragdov.
„Prečo si ku mne taká ...milá?“
„Hovorím, za dva dni to pochopíš.“
„Nenávidím ťa,“ povedal chladne a odvrátil zelené oči.
Bellatrix pichlo pri srdci. „Ja ťa mám rada,“ povedala priškrteným hlasom.
Zelené oči na ňu opäť pozreli. „Čože?! Zbláznila si sa! Vôbec ničomu tu nerozumiem! Mohla by si ma opäť uspať už nevládzem, jednoducho nechápem...“
„Soporiferam.“ povedala Bellatrix a zelené oči sa zatvorili. Bella si unavene prehrabla dlhé vlasy a jemne hladila Harryho po tvári.
„Chýbaš mi Harry...“ pošepla takmer nečujne a pobozkala ho na strapaté vlasy.
***
„Daj mi pokoj!“ vykríkol Harry na Bellatrix, ktorá mu ponúkala nejaké jedlo. „Jednoducho ma opäť uspi! Už nechcem znášať tvoju prítomnosť! Zbláznim sa... Som pripútaný, nemôžem ti ublížiť... nemôžem sa na teba ani pozrieť, ty vrahyňa!“ kričal Harry a jeho oči boli chladné.
„Zase ty!“ zavrčal Harry a sledoval krásneho muža. „Už mi povieš, kto si!“
Voldemort pokojne sledoval naštvané zelené oči. „Som Voldemort, Harry.“
„Nie, nie si. Nie som hlupák! Už som sa s ním stretol, vyzeral oveľa, oveľa inak.“
„Nespoznávaš moje oči, Harry?“ uškrnul sa a zabodol chladné červené oči do zelených.
Harry preglgol. „Áno, tvoje oči si pamätám... ty hajzel! Prečo ma nezabiješ! Čo chceš so mnou urobiť?! Tak veľmi ťa nenávidím! Daj mi prútik a poď bojovať, ty zbabelec!“ kričal Harry.
„Nie, už o chvíľu ti Severus prinesie elixír a všetko bude v poriadku.“
„Nedostaneš do mňa žiaden elixír! Vedel som to, vedel som, že ten skurvený Snape je na tvojej strane, zradca!“
Voldemort venoval Harrymu smutný pohľad. Jemne švihol svojim čiernym prútikom a chlapca opäť uspal.
„Môj pane, je čas,“ v Harryho spálni sa objavil Snape s ešte teplým elixírom.
„Konečne,“ povedal a prehrabol si vlasy. „Ešte spí, takže sa nebude brániť.“
„Chcem mu ho dať ja,“ ponúkla sa Bellatrix a vzala si elixír. Sadla si na posteľ a opatrne liala tekutinu do Harryho úst. „Hotovo. Bude ho to bolieť?“ spýtala sa a pozrela na Snapea, ktorý stál pri posteli spolu s Voldemortom.
„Áno. Nejestvuje menej bolestivý spôsob,“ povedal nervózne.
Harry otvoril oči. „Čo ste mi to dali?!“ spýtal sa naštvane a jeho tvárou prešla bolestná grimasa. „Au, do pekla...“ Harry si oboma rukami kŕčovito zvieral hlavu.
Bellatrix ho vzala do náručia, zatiaľ čo zeleno-oký chlapec vydával bolestivé stony. Z očí mu začali tiecť slzy bolesti.
„Ako dlho to bude trvať?“ spýtal sa Voldemort ľadovo a odvrátil červené oči od chlapca.
„Záleží od toho koľko spomienok mu zmenili a koľko doňho vložili.“
Voldemort zaťal čeľusť a nervózne sa prechádzal po miestnosti.
„Pššš, Harry, o chvíľu to prejde. Sme tu s tebou,“ šepkala mu do ucha Bellatrix a hladila ho po vlasoch.
O pár minút mladý čarodejník prestal kričať a ochabol v Bellatrixinom náručí.
„Stratil vedomie, môj pane.“
„Dobre Bella, ostaň tu s ním až kým sa nepreberie. Potom ma zavolaj,“ povedal chladne a spolu so Snapeom sa premiestnili.
„Harry! Konečne...“ zvolala Bellatrix a s úsmevom sledovala krásneho čarodejníka.
Harry sa chytil za hlavu a pozrel do čiernych očí. Posadil sa a pevne ju objal. Bellatrix mu objatie opätovala.
„Odpusť mi to, Bella. Správal som sa ako idiot,“ povedal jej Harry do ucha a stále ju objímal.
„Ty si to pamätáš?“ spýtala sa ho prekvapene.
„Pamätám si všetko. Prisahám, že toho starého podliaka zabijem! Nenávidím ho!“
„Chýbal si mi, Harry,“ usmiala sa a objala ho pevnejšie. „Už nikdy nechcem, aby si ma nenávidel, bolo to desivé.“
Harry sa pousmial a odtiahol. „Kde je Tom?“
Bellatrix sa postavila. „Idem mu oznámiť, že si sa prebral,“ usmiala sa naňho a premiestnila sa.
O chvíľu sa v miestnosti objavil vysoký štíhli muž. Jeho veľké červené oči sršali radosťou.
„Ďakujem, že si ma z toho dostal,“ usmial sa naňho zeleno-oký chlapec.
„Sľúbil som ti to,“ pousmial sa Voldemort a sadol si na posteľ. „Čo všetko si pamätáš?“ pozeral do veľkých smaragdov.
Harry si oprel boľavú hlavu o Voldemortovo rameno. „Všetko. Pamätám sa na tú príšernú bolesť, keď ma prinútili vypiť elixír. Pamätám si ako som sa zobudil v nemocničnom krídle a bol tam Dumbledore. Pamätám si aj to ako ste ma zachránili... viem i to, že som sa správal hrozne. Ja . . . myslím, že som ublížil Bellatrix. Nechcel som.“
„Harry, ona to chápe,“ uistil ho červeno-oký muž.
„Hermiona je v poriadku?“ pozrel so zadržaným dychom do veľkých karmínov.
„Ako som ti sľúbil, nikto jej neublížil.“
Zeleno-oký chlapec si vydýchol „Fajn, teraz by som sa šiel konečne osprchovať,“ usmial sa.
„Dobre, počkám ťa,“ povedal Voldemort a posadil sa do kresla, privolal si z regálu knihu a začal čítať.
Harry sa neistým krokom vydal do kúpeľne. Hlava sa mu trochu točila, a tak sa sem-tam pridržal kamennej steny. Po osprchovaní si umyl zuby a snažil sa učesať si vlasy, ktoré boli aj po učesaní strapaté a padali mu do očí.
Pomaly sa vrátil do spálne a hľadel na Voldemorta, ktorý sa odtiahol od rozčítanej knihy.
„Tom, už sa nemôžem vrátiť do Rokfortu, však?“ spýtal sa priškrteným hlasom a zacítil bolesť v srdci.
„Nie, je mi to ľúto.“
„Mám tam veci a je tam Hermiona...“
„Ja viem Harry, kým si bol v bezvedomí Draco ti priniesol všetky tvoje veci. Prikázal som mu nech odovzdá slečne Grangerovej prenášadlo, ktoré sa aktivuje, keď ju zavoláš.“
„Ďakujem,“ usmial sa smutne zeleno-oký čarodejník a sadol si na posteľ.
„Harry, ak ti bude zajtra už lepšie, chcel by som pokračovať v našom tréningu.“
„Dobre,“ súhlasil a zamyslel sa. „Bude zvláštne nechodiť do školy. Ako to Dumbledore vysvetlí učiteľom?“
„Zrejme povie, že som ťa uniesol,“ uškrnul sa Voldemort a kúzlom odložil knihu späť na poličku.
„Skvelé,“ uškľabil sa Harry a ľahol si do mäkkých zamatových perín.
Voldemort sa postavil, prehrabol si lesklé vlasy a prehovoril chladným hlasom: „Tak ja pôjdem, dobrú noc, Harry,“
„Dobrú noc, Tom.“
Voldemort sa premiestnil a Harry sa postavil z postele. Zamieril si to ku svojej taške, z ktorej vytiahol Riddlov denník. Vedel, že čochvíľa si ho Voldemort vypýta, aby sa spojil so svojím kúskom duše, a tak si chcel ešte podebatovať so 17 ročným Tomom.
Ahoj, Tom. Prepáč, že som ti takú dlhú dobu nenapísal, ale dialo sa tu toho veľmi veľa.
Ahoj, Harry. No konečne, už som myslel, že si na mňa zabudol. Nevieš si ani predstaviť, ako sa tu veľmi nudím. Ty si to jediné, na čo sa dokážem tešiť. Porozprávaj mi, čo sa dialo.
Je toho vážne veľa. Myslím, že by bolo lepšie, aby som sa premiestnil za tebou. Hoci minule mi bolo ozaj príšerne, ale znesiem to.
To je skvelé. Myslel som, že sa za mnou už nebudeš chcieť premiestniť. Skloň sa k denníku ako minule.
Harry sa sklonil a pohltilo ho žiarivé belasé svetlo. Tento krát sa neocitol v Slizolinskej klubovni, ale v zakázanom lese. Nádherný chlapec sedel na deke pri strome. Hneď ako ho veľké čokoládové oči zbadali sa Tom postavil a silno ho objal. Harry mu objatie opätoval a spoločne sa posadili na deku.
„Áno, prešiel som veľkým množstvom tréningov. Dokonca ma už trénuješ aj ty,“ usmial sa naňho Harry a ponáral sa v čokoládovohnedých očiach.
„Tak a teraz mi o všetkom porozprávaj.“
Harry sa zahľadel na temné mohutné stromy a premýšľal, kde začne. Rozprával veľmi dlhú dobu. Začal o tom ako ho Grindelwald uniesol, že chcel informácie o horcruxoch a získať ho na svoju stranu. Rozprával o bitke na Grindelwaldovom panstve. Spomenul aj to ako ho Voldemort napadol. Spomenul i to ako mu porozprával o horcruxov a ako sa chce s denníkom zlúčiť. Ďalej hovoril, že sa s Voldemortom zblížili. Dokonca priznal, že k nemu niečo začína cítiť. Spomenul i misiu s Dumbledorom, ktorá bola pasca, počas ktorej mu vymazali spomienky a ako ho Voldemort zachránil a spomienky sa mu vrátili.
Mladý Tom po celú dobu rozprávania mlčal a pozorne počúval. Jeho pekná tvár naňho so záujmom pozerala. „Áno, ozaj si toho mal veľa. Harry, je vidieť, že môjmu staršiemu ja na tebe veľmi záleží, keď ti porozprával o horcruxoch, zvláštne. Harry, čo presne ku mne začínaš cítiť?“
Harry si prehrabol strapaté vlasy. „Ja neviem, Tom. Je to silný pocit, keď mi Grindelwald s Dumbledorom začali liať ten elixír do úst a ja som vedel, že po jeho účinku ťa budem nenávidieť, zalial ma strach a bolesť. Keď som si predstavil, že by som ti ublížil bolo mi zle. Zrejme by som radšej zomrel, neviem si predstaviť, že by si jednoducho zmizol z môjho života.“
Tom si prešiel rukou po peknej tvári a vyzeral, že tvrdo premýšľa. „Harry, naše puto je jedinečné, také puto nemá nik na celom svete, možno ešte nik nevymyslel definíciu takého citu aký ku mne cítiš a aký cítim ja k tebe.“
„Mám pocit, že ťa mám rád ako brata, otca, najlepšieho kamaráta a...“
Tom sa pousmial. „A?“
Harry sa nervózne zamrvil. „Ja neviem...“
„Myslím, že rozumiem, Harry,“
Chvíľu obaja mlčali a hľadeli si do očí.
„Tom, čo je toto za spomienku, prečo sme v zakázanom lese?“ spýtal sa napokon Harry a prerušil ich očný kontakt.
„Chodieval som sem premýšľať, no a mal som tu súkromie. Na škole bolo veľa ľudí, ktorí mi slúžili, ale nemal som žiadnych skutočných priateľov. . .až na jedného. O chvíľu sem príde moje mladšie ja spolu s ním,“ povedal tichým hlasom a pozeral na strom oproti nim.
„Túto spomienku mám jednoducho rád...“ dodal so smutným úsmevom.
Harry sa pozeral na dané miesto tiež. Potom zbadal Toma o pár rokov mladšieho ako toho, čo vedľa neho sedel. Hneď za ním kráčal ďalší chlapec, bol vysoký, mal čierne strapaté vlasy a plné červené pery. Harry zamrzol na mieste, nebol schopný slova.
„Čo to má znamenať!“ vydral zo seba. „Prečo vyzerá ako ja?“ spýtal sa a stále pozoroval čiernovlasého chlapca.
Tom, ktorý sedel vedľa neho si zahryzol do pery. „Harry, to je Nathaniel Potter.“
Tom zo spomienky si spolu s čiernovlasým chlapcom sadli ku stromu. Čiernovlasý chlapec si položil hlavu na Tomove rameno.
„Čože?!“ nerozumel Harry a zabodol oči do Tomových.
„Je to. . . strýko tvojho otca. Zrejme si si všimol, že je to tvoja presná kópia... až na oči, tie má hnedé, ty zelené,“ hovoril trochu nervózne.
Harry opäť pozrel na svoju kópiu a na Toma zo spomienky. Vyzerali šťastne. Tom Nathanielovi vtisol bozk na červené pery. Usmievali sa na seba a hľadeli si do očí. Už to nebol ten chladný Tom, Harry ho vôbec nespoznával.
Tom vedľa neho opäť prehovoril: „Bol to jediný človek, ktorého som kedy miloval, ktorý si ma dokázal získať a pre ktorého by som zomrel. Vieš Harry, v tejto spomienke máme obaja 15, zomrel na konci siedmeho ročníka, pred mojimi očami. Zlomilo ma to a práve vtedy to celé začalo. Môj chlad, bezcitnosť, neschopnosť milovať. On jediný mi rozumel, rešpektoval moje rozhodnutia. On jediný sa mi nepodlizoval len preto, že sa ma všetci báli a že som bol mocný. Harry, nepodobáš sa naňho len výzorom, ale i povahou, správaním a charakterom... Ste celkom rovnaký. Keby nemáš tie krásne zelené oči, myslel by som, že Nathaniel vstal z mŕtvych. Chodievali sme sem do lesa od štvrtého ročníka. Samozrejme bol v Chrabromile a nebolo rozumné ukazovať sa pred Chrabromilčanmi v spoločnosti Slizolinského princa a naopak.“
Harry nemal slov. Len načúval Tomovým slovám a prekvapene pozoroval dvojicu pred nimi. Rozprávali sa, usmievali, bozkávali, objímali boli šťastní a uvoľnení.
„Je to vôbec možné, aby som sa naňho tak veľmi podobal?“ vyšlo napokon z Harryho.
„Neviem Harry, zrejme zapracovali veľmi silné gény, inak si to vysvetliť neviem. Akoby sa Nathaniel znovu narodil, je to zvláštne.“
„To mi hovor, práve sa pozerám na seba, do pekla. Vždy som premýšľal na koho sa podobám, keďže jediné čo mám po matke sú výnimočne zelené oči a po otcovi snáď iba metlobalový talent.“
Chvíľu obaja hľadeli na mladú dvojicu. Napokon ticho prerušil Harry.
„Tom,“ Harry preglgol. „ako zomrel?“ spýtal sa smutne a pozrel do čokoládových očí, v ktorých prebehla bolesť. Harry chytil Tomovu dlaň a pevne ju stisol.
„Harry. . . nedokážem o tom hovoriť. . . ale môžem ti to ukázať,“ povedal slabým hlasom a pozrel do zelených očí. Potom sa dotkol Harryho ramena.
Vzápätí sa obaja ocitli na blatovej ceste. Cítil ako Tom stojí po jeho boku. Z tmavej oblohy padal studený dážď, ocitli sa na okraji lesa, neďaleko Rokfortu.
O niečo mladší Albus Dumbledore pokojne stál na zablatenej ceste a s úsmevom na perách pozoroval premočeného chlapca s veľkými čokoládovými očami.
„Tom, mne neutečieš,“ uškrnul sa Dumbledore a svetlomodrými očami hľadel na bledého chlapca.
Tom zo spomienky nervózne stál oproti Dumbledorovi, dažďové kvapky mu stekali po tvári, v ruke zvieral malú fľaštičku naplnenú priezračnou tekutinou. „Nie, všetci sa dozvedia kto v skutočnosti je veľký Albus Dumbledore!“
„Nepribližujte sa ku mne!“ varoval ho Tom zo spomienky a namieril prútik na svojho profesora.
„Vieš Tom, budem ťa musieť zabiť, nemôžem ti dovoliť niekomu ukázať tú spomienku,“ hovoril pokojne mladší Dumbledore.
Tom preglgol a znovu ustúpil, prútik napriamil ešte vyššie. „Myslíte, že ma zabijete, pane? Neviete si predstaviť aký som mocný, tú spomienku jednoducho nezískate späť!“
„Tom, ja predsa viem, že si nezvyčajne mocný čarodejník, ale ja som mocnejší a starší, tak mi daj späť moju spomienku a môžeš sa vrátiť do hradu za svojimi priateľmi,“ usmial sa falošne Dumbledore.
„TOM!“ zaznel hlas z diaľky a k dvojici utekal vysoký chlapec so strapatými vlasmi, ktorý bol rovnako premočený ako Tom zo spomienky.
„Nathaniel, uteč!“ zakričal po ňom chlapec s čokoládovými očami a náhle zbledol.
Starší muž pohol rukou, čo spôsobilo, že sa Nathaniel ocitol v tesnom zovretí s Dumbledorom, ktorý mu pod krkom držal svoj prútik. Nathaniel sa nemohol hýbať iba vystrašene hľadel na Toma.
„Okamžite mi vráť tu spomienku inak ho zabijem,“ povedal Dumbledore výhražne a špičku prútika ešte viac pritlačil na krk strapatého chlapca.
„Nič mu nedávaj, Tommy!“ ozval sa priškrteným hlasom Nathaniel.
Mladý Tom zaťal čeľusť a so strachom v očiach pozrel na Nathaniela, a potom na Dumbledora. „Dobre, ale najprv ho pusti.“
Dumbledore sa ironicky zasmial. „Drahý Tom, nie som hlupák, najprv mi daj moju spomienku, a potom pustím pána Pottera.“
Tom odlevitoval malú fľaštičku priamo k Dumbledorovi, ktorý ju voľnou rukou schmatol.
„A teraz ho pusti!“ prikázal mu Tom a zatínal päste až mu beleli.
Dumbledore sa surovo zasmial. „Nepustím, Tom. Myslím, že si za takúto neposlušnosť zaslúžiš trest,“ povedal ľadovo Dumbledore. „Avada Kedavra!“ zelený lúč svetla sa zabodol do Nathanielovho krku. Dumbledore odhodil jeho telo na zem a zmizol.
„NIEEEE!“ zakričal zúfali Tom a utekal k Nathanielovmu bezvládnemu telu. Jemne vzal jeho tvár do dlaní a z očí mu spolu s dažďovými kvapkami začali stekať horúce slzy. „Nath...“ hlas sa mu zlomil a čelom sa opieral o čelo svojho mŕtveho priateľa. „Neopúšťaj ma...“ vzlykal mu do strapatých vlasov, „prosím...“
A vtedy Harry zbadal ako sa ten plamienok lásky v jeho veľkých čokoládových očiach premenil na ľadovú kryhu. Harryho pichlo pri srdci. Cítil ako sa skutočný Tom oprel sklonenou hlavou o jeho hruď. Harry ho pevne objal a zaboril si tvár do jeho ramena.
„Je mi to tak ľúto, Tom. Netušil som, že. . .je ten starý sukin syn schopný niečoho takého...“ šepkal tichým hlasom.
Zrazu sa opäť ocitli v zakázanom lese. Oproti nim sedel ešte živý 15 ročný Nathaniel spolu s ešte šťastným Tomom Riddlom.
Harry nikdy necítil takú veľkú nenávisť akú cítil teraz. Túžil starého hlupáka zabiť tou najhoršou smrťou, túžil ho mučiť, chcel ho počuť kričať od bolesti. Skutočný Tom ho silno držal za ruku a trochu sa triasol. Harry mu pozrel do veľkých čokoládových očí, ktoré sa leskli od sĺz. Jemne ho chytil za čeľusť a povedal: „Zabijeme ho Tom, bude trpieť tak ako si trpel ty, prisahám.“
Tom prikývol. „Harry, vieš aké ťažké je pozerať sa na teba, keď vyzeráš presne ako on? Bolí to... Po jeho smrti som tak veľmi túžil ho znovu vidieť, môcť sa ho dotknúť, pobozkať...A teraz... zrazu si tu ty a vyzeráš a správaš sa presne ako on... Harry, môžem,“ Tom mu túžobne pozeral na plné pery a Harry iba prikývol. Zrazu ucítil teplé pery na tých svojich, zacítil ako mu jazykom ochutnáva vnútro jeho úst a bolo to krásne, naplňujúce. Akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, akoby odjakživa patrili k sebe. Harry mu bozky opätoval a rukou mu prechádzal po lesklých vlasoch, zatiaľ čo ho Tom držal za štíhly pás. O chvíľu sa od seba odtiahli, Tomovi po tvári stekala slza, ktorú mu Harry palcom zotrel a ich pohľady sa uzamkli.
„Musím ísť,“ pošepol smutne Harry.
„Ja viem,“ povedal s bolesťou v hlase Tom a jemne sa dotkol Harryho čela, ktorý sa náhle ocitol na svojej posteli vo Voldemortovom panstve.
Harry sedel na posteli a stále pozeral na ešte otvorený Riddlov denník. Vedel, že to bolo naposledy čo sa stretol so 17 ročným Tomom. V hrudi ho pichalo a v očiach ho štípali slzy. Mysľou sa mu prehrávala Tomova spomienka na Nathanielovu smrť. Začínalo mu byť jasné, že Dumbledore – človek, ktorému celé tie roky veril, ktorého mal úprimne rád - je len obyčajný vrah a surová beštia, ktorá urobí všetko preto, aby získala moc a vládu nad čarodejníckym svetom. Začínal sa tešiť na chvíľu, keď uvidí Dumbledora trpieť tak ako trpel Tom. Kúzlom odložil denník späť do tašky a unavene klesol na nadýchanú podušku a upadol do bezsenného spánku.
18. kapitola - Kráľovná Lalande, posadnutie
Komentáre
Prehľad komentárov
Najprv by som sa mala upokojiť aby som neurobila niečo čo budem neskôr lutovať ale čo už…srať na to ( pardon) prosiiiiiiiiiiiiiiiiiiim že toho starého debila umučíš a keď to niekedy dáš na watt že ma dáš ako ten kto ho bude mučiť?? Prosiiiiiiiiiiiiim…. Prosííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííiííí´ííí´´íííim… splň prosím moje prianie niekedy.
Re: Mám chuť vraždiť
(just_woki, 4. 1. 2022 1:18)Ak to dáš na WP, chceme byť označené ako top čitatelia. A Domi si nevšímaj, že nej zase preskakuje.
vrána k vráně sedá
(sisi, 8. 8. 2017 23:25)GG a AB se k sobě nějak hodí. Ale AB má životní dluh u HP, protože mu zabil prastrýce a HP dal na vychování k Dursleyovým. Napáchal tolik škody, že bude muset platit. Nevím, jak bude muset zaplatit morální dluh. Zlobím se na něj protože je zlý a vystupuje jako velitel světlé strany. Všechny šidí a oni mu to baští. Jsou snad všichni slepí?
Super!
(sima, 24. 10. 2014 11:56)Ahoj, je to super poviedka. Ten Dumbledore je ale hajzel, nenávidím ho, neznášam ho !! Inak Tom z denníka je super, mám ho rada, ale aji Toma z reaility. Táto kapitola bola super ako ostatné. Idem si čítať ďalšiu kapitolu. :) Je to super že tak skvele píšeš
Re: Super!
(Sonka, 5. 11. 2014 22:21)sima, veľmi pekne ti ďakujem za komentárik :) Veľmi si ma potešila :)
krásne
(Toby, 22. 7. 2014 8:28)Proste krasne, tato cast bola vyborna, ale ved ako kazda jedna... ten Dumbledore je pekny hajzel a 17 rocny Tom je ozaj sympatak...super len tak dalej
:)
(Oriana, 29. 7. 2014 14:19)
Uff, to bola zaujímavá kap. Som rada, že je Harry tak rýchlo späť medzi svojimi. Bella ktorá mu povedala, že ho má rada, to bola super scéna ...
Spomienkový Tom je tiež super aj celý ten príbeh o Nathanielovi ... Dumbledore tu je fakt riadna suka ... :D
Teší moc na ďalšie kap, vidím, že tu je ešte jedna, tak neskôr určite prečítam.
Jupíííííííí.
(Cathy , 6. 7. 2014 20:31)Jupí, jupí, jupí! Ani neviem opísať, ako sa teším, že si dala ďaľšiu kapitolku. Každý deň som sa pozerala, že či už je a konečne som sa dočkala! Ešte som ju neprečítala, píšem hneď ako som zistila, že je nová kapča, ale určite bude perfektná. Presne ako tie ostatné. Ale trochu ma mrzí, že to tak dlho trvalo, lebo som tak trochu "knihomoľ" a nemám čo čítať. Ak by si mi odporučila ešte nejaké ďaľšie dobré HP fanfiction, budem veľmi vďačná. :D
Re: Jupíííííííí.
(Sonka, 17. 7. 2014 12:11)Ďakujem, Cathy :) Si zlatá, no ja momentálne čítam túto HP ff http://ss-slash.wgz.cz/rubriky/slimca/until-proven zatiaľ som iba na prvých kapitolách, tak neviem aké to bude, ale má to tuším 70 kapitol. Musím sa priznať, že aj ja som knihomol, takže ti úplne rozumiem :D
:/
(LillyLP, 6. 7. 2014 19:18)Proste.. neviem ako sa vyjadriť. Hmmm.. je to presítené emóciami.. je to krásne, smutné .. bolo zlaté v tej časťi kde bola Bella a Harry, jak mu hovorí že jej chýbal :) a zase smutné to s Nathanielom.. proste, som rada že som si to mohla prečítať *spokojný úsmev* ďakujem zlatko.
Mám chuť vraždiť
(dominika970, 3. 1. 2022 0:34)