Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


18. kapitola - Kráľovná Lalande, posadnutie

15. 7. 2014

 

„Harry, vstávaj,“ započul ženský škrekotavý hlas a cítil ako mu jemné prsty prechádzajú po strapatých vlasoch.

Harry pomaly otvoril veľké zelené oči a uvidel bledú ženu, ktorá sa pekne usmievala a jej dlhé čierne vlnité vlasy sa rozlievali po jej ramenách.

„Bella,“ zamrmlal ospalo a rukou si prehrabol mimoriadne strapaté vlasy. „čo sa deje?“

Bellatrix si ho prezerala a ešte viac sa usmiala. „Ráno si taký chutný.“

Harry sa začervenal.

„No, ale teraz k veci. O hodinu je Temné zasadnutie. Temný pán ti to zrejme zabudol spomenúť, pretože mi prikázal zobudiť ťa,“ povedala a rukou mu odhrnul neposlušný pramienok vlasov z očí.

Harry sa posadil a žmolil si zelené oko. „Áno, zabudol sa mi o tom zmieniť. Odkedy sú Temné zasadnutia ráno,“ zamrmlal a s námahou sa postavil. 

„Harry si nejaký bledý, je všetko v poriadku?“ spýtala sa čiernovláska a pozorne ho pozorovala s uhľovými očami.

„Áno je, Bella. Pôjdem sa umyť.“

„Dobre, tak sa vidíme o hodinu,“ zažmurkala naňho a premiestnila sa.

Harry sa vydal do kúpeľne. Zastavil pri veľkom umývadle a oboma rukami sa ho pevne pridržal. „Do pekla,“ zaklial. Práve dnes ráno musí byť Temné zasadnutie, čochvíľa očakával nepriaznivé účinky z premiestnenia sa do Riddlovho denníka. Vedel že o chvíľu mu bude príšerne. Dúfal, že Temné zasadnutie prebehne rýchlo a nikto si nič nevšimne. Pozrel do zrkadla, skutočne bol veľmi bledý akoby stratil litre krvi. V sprche na seba pustil studenú vodu a pridržiaval sa kachličiek, pretože sa mu začala trochu točiť hlava. Bol rád, že účinky premiestňovania neboli také ako naposledy, teda aspoň zatiaľ. Potom sa pomalými a neistými krokmi vydal do šatníka a elegantne sa obliekol. Hodina ani zďaleka neubehla, ale aj tak sa vybral do Hlavnej siene, chcel tam ísť čo najskôr, aspoň kým nemal problém s chôdzou. Za mohutným stolom ešte nikto nesedel, a tak si sám sadol na svoj trón. Jednou rukou sa oprel o operadlo a druhou si prechádzal po čele, začínala ho pobolievať hlava.

„Harry, už si tu?“ započul chladný hlas a uvidel Voldemorta, ktorý vyzeral ako vždy úžasne. No hneď ako ho zbadal, spomenul si na spomienku Nathanielovej smrti, pichlo ho v hrudi.

„Áno. Nudil som sa, tak som prišiel skôr,“ pousmial sa.

Veľké červené oči si ho pozorne premeriavali. „Vyzeráš hrozne, čo sa ti stalo? Cítiš sa dobre? Nebolí ťa niečo?“ vychrlil naňho otázky a teraz už stál priamo nad ním.

„Je mi fajn, Tom. Naozaj,“ zamrmlal.

Voldemort sa posadil na svoj trón vedľa Harryho a stále ho pozoroval. 

„Klameš,“ zasyčal ľadovo.

Harry si unavene povzdychol, nemal silu sa s ním hádať, ani mu čokoľvek vysvetľovať.  Zrazu zacítil ľadové ruky na svojom čele.

„Si úplne horúci, prečo?“ zabodol doňho karmínové oči.

„Asi som chorí, čo ja viem,“ povedal Harry podráždene a opäť si trel bolestivé čelo.

„Klameš. Ty vieš, prečo máš teplotu, odhalím akékoľvek klamstvo, Harry. Práve ty by si to mal vedieť najlepšie,“ povedal chladným hlasom. „A teraz mi povedz, prečo ti nie je dobre, inak použijem legilimenciu.“

„Vyhrážaš sa mi?“ pozrel naňho Harry naštvane.

Voldemort sa zamračil. „Nie, nevyhrážam, len nechcem, aby si mi klamal.“

„Fajn! Opäť som sa premiestnil do denníku a zrejme vieš, že premiestňovanie do denníku spôsobuje značné ťažkosti.“

Voldemortove červené oči sa rozšírili. „Ako dlho si tam bol?“

Harry naňho zmätene pozrel. „Čože, ja . . . neviem. Zrejme dlho,“ zašomral.

Voldemort si nahnevane prehrabol lesklé vlasy a schmatol Harryho za ruku. „Vieš aké je to nebezpečné?!“ zasyčal naštvane a hľadel do veľkých zmätených smaragdov.

„Popravde neviem, tvoja 17 ročná duša ma neupozornila,“ povedal a vytrhol si ruku z Voldemortovho zovretia.

„Pretože to nevie. Harry, o čom sa s mojím mladší ja stále rozprávaš, keď si ochotný kvôli tomu zažívať tieto, ako ty hovoríš nepriaznivé účinky?“

„Jednoducho mám rád jeho spoločnosť,“ zašepkal takmer nečujne a prezeral si jeden z gombíkov na svojej košeli.

Voldemort mu dlhými prstami chytil čeľusť a zodvihol mu hlavu tak, aby videl do tých zelených očí. „Harry, ja som on, on je ja. Nestačí ti moja spoločnosť?“

„Nie je to jedno?! Aj tak sa za ním už nevrátim, čochvíľa sa s denníkom zlúčiš.“

„Dobre, ale aj tak si zrejme neuvedomuješ, že kvôli tomu ťa čakajú minimálne dva dni vysokých teplôt a blúznenia.“

„Nevedel som to. Minule mi bolo iba trochu zle a teplota netrvala dlho. Prečo je to teraz inak?“

„Zrejme si tam bol dlho. Alebo ti kúsok mojej duše ukázal nejaké spomienky?“

Harry preglgol. Sakra, nechcel, aby zistil, že vie o Nathanielovi. „Nie, neukázal. Zrejme som tam bol iba pridlho,“ povedal a aby sa nemusel pozerať do karmínových očí, hľadel na nejaký bod na Voldemortovom saku.

„Zase klameš, ešte nikdy si mi toľko krát neklamal,“ povedal chladný hlas a opäť prinútil Harryho, aby mu pozrel do očí. „Nemusím ani používať legilimenciu, pretože okamžite viem kedy klameš. Si veľmi čitateľný,“ uškrnul sa pekne tvarovanými perami.

„Tom, je mi naozaj hrozne. Nemôžeme nechať tento rozhovor na neskôr?“ spýtal sa a vtom sa mu príšerne zatočila hlava, musel sa pridržať trónu, aby sa z nezošmykol. 

Voldemort sa postavil a prehovoril: „V takomto stave sa nemôžeš zúčastniť na zasadnutí,“ povedal a mocnými rukami chytil Harryho okolo pásu a jemne ho zodvihol z jeho trónu. „Vezmem ťa naspäť do tvojej komnaty.“

Harry iba prikývol, cítil sa veľmi slabý a nechal sa viesť Voldemortom.

„Nepremiestnime sa, pretože by to tvojmu stavu uškodilo ešte viac,“ povedal ľadovo.

O chvíľu sa ocitli v Harryho spálni. Voldemort ho takmer niesol do postele.

„Nechcem ísť do postele. Som v nej skoro stále, zbláznim sa z toho,“ zakňučal Harry chrapľavým hlasom a cítil, ako sa mu podlamujú kolená. „Chcem sedieť na gauči.“

Voldemort pretočil očami a uložil ho na sedačku oproti vyhasnutému krbu. Cítil ako sa chlapec trasie zimou, a tak ho prikryl očarovanou dekou a mávnutím ruky vyčaroval oheň v krbe. Harry si zatiaľ oprel hlavu a zababušil sa do deky.

„Skutočne si nechceš ľahnúť?“ spýtal sa ho starostlivo.

Harry iba zavrtel hlavou a vyčerpane pozoroval plamene.

„Vydržíš to tu sám, Harry?“

Zeleno-oký chlapec mávol hlavou na súhlas.

Voldemort si povzdychol. „Dobre, hneď po stretnutí prídem za tebou,“ povedal, pohladil ho po strapatých vlasoch a premiestnil sa.

Harry sa stále triasol, bola mu taká zima. Bol unavený, ale nemohol spať, aj keď veľmi chcel. Iba hľadel do plameňov a hlavou mu vírili spomienky na udalosti, ktoré zažil v denníku. Nevedel koľko času ubehlo, keď v hlave započul:

„Harry, nepotrebuješ niečo?“ ozval sa ľadový hlas v jeho hlave.

„Nie, Tom. Som v pohode. Ako prebieha zasadnutie?“ spýtal sa v mysli.

„Celkom dobre, tvoj kamarát Draco sa, ako vždy, trasie ako osika. Nerozumiem prečo, nedal som mu žiadnu nesplniteľnú úlohu. Momentálne sa háda Fenrir s Waldenom, pretože som spomenul, že potrebujem niekoho na veľmi dôležitú úlohu. No a hádajú sa o ňu. Je to celkom zábavné, škoda, že tu nie si.“

„Si veľmi škodoradostný,“ Harry sa uškrnul.

„Áno, ale idem to prerušiť, pretože Walden vyťahuje prútik. Hneď sa ozvem.“

„Dobre, počkám.“

„Hotovo,“ ozval sa ľadový hlas za chvíľu.

„Teraz mi Lucius oznamuje správy z ministerstva. Nudné...“

Harry sa v duchu zasmial.

„Ale priniesol so sebou nejakého pracovníka z ministerstva, ktorého budem musieť zabiť, pretože zistil, že má Lucius Temné znamenie. Aspoň trocha zábavy.“

„Ty zvrátený bastard,“ usmial sa zeleno-oký čarodejník.

„Áno, myslím, že si ma presne vystihol. Teraz sa ti nebudem ozývať, čaká ma príhovor.“

„Jasne.“

Harry si pretrel čelo a ešte viac sa zakryl pod deku.

„Harry, povedz, čo si to spravil s mojou krvilačnou a surovou Bellatrix? Odkedy som povedal, že si sa nemohol zúčastniť zasadnutia, pretože sa necítiš dobre, je nervózna a vôbec nedáva pozor. Nikdy by som nepomyslel, že si môže niekoho tak obľúbiť, robíš s ľuďmi divy.

„Mohol by si jej po zasadnutí povedať, že budem v poriadku.“

„Moment,“ zasyčal Voldemort.

„Tom, prečo mám pocit, že práve niekoho mučíš?“

„Tušíš správne, práve niekoho mučím.“

„Koho?“ spýtal sa Harry v mysli.

„Goylea, nikdy som netušil, že čarodejník môže mať taký nízky inteligenčný kvocient. Budem musieť končiť... idem opäť rozprávať a zasadnutie ukončím. O chvíľu som u teba.“

„Dobre, čakám ťa.“

Za chvíľu Harry zacítil ako si vedľa neho niekto sadá, vôbec nezaregistroval, kedy prišiel. Automaticky sa oprel o mocné rameno a Voldemort ho k sebe privinul.

„Najhoršie je, že na tento druh teploty neexistuje žiaden elixír,“ povedal ľadovým hlasom a rukou hladil Harryho chrbát.

Zeleno-oký chlapec ho už vôbec nevnímal, ešte viac sa privinul k Voldemortovi a počúval tlkot jeho srdca.

„Si až príliš horúci, vôbec sa mi to nepáči,“ prehovoril opäť a pobozkal Harryho do voňavých vlasov.

Harry opäť započul Voldemortov hlas, ale zase v iba v hlave.

„Môžeme sa rozprávať aj takto, ak chceš,“ navrhol.

„Áno, to by bolo lepšie, pretože nevládzem otvoriť ústa.“

„Pekne si sa doriadil. Povedz Harry, aké spomienky ti môj kúsok duše ukázal?“ opýtal sa trochu nervózne Voldemort.

„Musím ti to povedať?“ spýtal sa Harry v duchu.

„Samozrejme, že nemusíš, aj tak to čoskoro zistím,“ začul chladný hlas.

„Ako?“

„No predsa, keď sa s kúskom duše v denníku spojím,“ povedal pokojne ľadový hlas.

„Takže, keď sa s dušou spojíš, budeš vedieť o všetkom o čom sme sa rozprávali? Budeš vidieť aj spomienky, ktoré mi ukázal?“ spýtal sa Harry rozrušene.

„Iste, že áno. Veď je to moja duša, prečo ťa to tak rozrušilo, čo mi tajíš?“

„Vieš, Tom. On. . . no tvoj kúsok duše mi povedal o Nathanielovi.“

V Harryho mysli nastalo ticho. Zeleno-oký chlapec s námahou zodvihol hlavu a pozrel na Voldemorta, ktorý nazúrene zaťal čeľusť.

„Prečo ti to, do pekla, povedal?!“ spýtal sa naštvane a postavil sa. „Čo mu to napadlo!“

Harry veľmi potichu prehovoril: „Prečo. . . by som o ňom. . . nemal. . . vedieť?“ spýtal sa a sledoval Voldemorta, ktorý stál pri jednom z okien - sledoval výhľad na rozsiahle lesy a mlčal. Harry zaťal zuby, odkryl sa a s veľkou námahou sa postavil. Bola mu príšerná zima a hlava sa mu točila ako na kolotoči. Jednou rukou sa držal sedačky a hľadel na Voldemortov chrbát.

„Tom, hneváš. . . sa veľmi?“ zachrapčal zeleno-oký čarodejník a celý sa triasol.

Voldemort mlčal, mávnutím ruky privolal Riddlov denník z Harryho tašky, naštvane ho uchopil a zmizol. Harry ešte stále hľadel na miesto, kde Voldemort zmizol a pevne sa držal sedačky. Netušil, čo mohlo Voldemortovi prebiehať mysľou, ale tipoval, že si teraz píše so svojim kúskom duše a žiada vysvetlenie. Rukou si prehrabol strapaté vlasy a vysilene klesol na zem. Bolestne zastonal, k teplote sa pridala aj hrozná bolesť jazvy, Voldemort sa hneval, veľmi sa hneval. Trasúcou rukou si zvieral žeravé čelo a nechtami ryl do podlahy. Snažil sa potlačiť bolestné stony, ale bol taký slabý a bolesť bola taká intenzívna akoby mu trhalo hlavu na milión kúskov. Z očí mu začali tiecť slzy z toľkej bolesti, tak veľmi chcel stratiť vedomie, ale vytúžená tma neprichádzala. Pre Merlina, nech sa už nehnevá, behalo mu mysľou, pričom zatínal zuby a stále ryl do podlahy. O niekoľko minúť sa v miestnosti opäť zjavil Voldemort, jeho tvár bola bledá a oči mu sršali hnevom, no hneď ako zbadal bolestne stonajúceho chlapca na podlahe, jeho hnev ustúpil a nahradil ho strach. Okamžite si k nemu pokľakol a vzal ho do náručia.

„Prekliata jazva, zbytočne ti pridávam bolesti, prepáč mi to,“ šepkal mu do ucha. Harry si opieral hlavu o jeho vypracovanú hruď a v rukách zvieral jeho košeľu. Prudko vydychoval a cítil, ako bolesť v jazve ustupuje. Voldemort ho hladil po strapatých vlasoch a pevne ho držal. Opatrne ho zodvihol a jemne uložil do veľkej postele na saténové periny. Zeleno-oký chlapec sa triasol zimou a polootvorenými očami pozoroval Voldemortovu bledú tvár. Voldemort ho starostlivo prikryl a stískal mu horúcu ruku.

„Nehneval som sa na teba, Harry. Hneval som sa na môj kúsok duše, pretože ti prezradil moju jedinú slabosť,“ hovoril Voldemort ľadovým hlasom.

„Tvoja. . .slabosť je už . . .preč, Nathaniel predsa . . .zomrel,“ chrapčal Harry cez drkotajúce zuby.

Voldemort si dlhými prstami stlačil koreň nosu a zatvoril oči. „Harry, ty tomu nerozumieš. Tým, že ti ukázal Nathaniela, ktorý ako si si mohol všimnúť, vyzerá presne ako TY. Ti ukázal, že mojou slabosťou si práve ty, Harry...“ Voldemort naňho pozrel lesklými karmínovými očami.

„Kedy. . .si si. . .uvedomil, že vyzerám ako on?“ s námahou sa spýtal zeleno-oký chlapec.

Voldemort sa nadýchol, pevnejšie stisol Harryho dlaň a palcom jemne prechádzal po jej chrbte. „Na Oddelení záhad, keď som ťa posadol a ty si ma zo seba dostal, stál som nad tebou. Hľadel si na mňa tými zelenými očami a vtedy som si uvedomil to, čo som sa snažil predtým nevidieť. Že môj najväčší nepriateľ vyzerá presne ako jediný človek, ktorého som. . . miloval. Ale Harry, hlavný dôvod, prečo som nechcel, aby si o ňom vedel je, že nechcem, aby si si myslel, že to čo k tebe cítim je kvôli tomu, že vyzeráš ako Nathaniel. Navyše si oveľa mocnejší ako bol on. Si veľmi mocný, Potterovci boli vždy silní čarodejníci, ale priemerne silní. Ty Harry, ty si neobyčajný, jedinečný, taký druh mágie aký máš ty... som nikdy v živote nevidel.“

Harry ho vyčerpane počúval. „Tom, som unavený, chcem spať. Ostaneš?“ spýtal sa.

Voldemort si ľahol k nemu a objal to trasúce a horúce telo. Hladil mu čierne vlasy a pozoroval jeho nádhernú už spiacu tvár. Vedel, že on sám toho v noci veľmi nenaspal, a tak upadol do spánku tiež.

 ***

„Harry! Harry, otvor oči!“ Voldemort ležal vedľa Harryho a snažil sa ho prebrať. Harry blúznil a zmietal sa v bolestiach. Nakoniec otvoril vystrašené zelené oči.

Voldemort si ho k sebe pritisol a upokojujúco ho hladil po vlasoch. „Už je dobre, bol to iba sen. Si doma, si v bezpečí. . .som tu s tebou,“ šepkal červeno-oký kúzelník a Harry ho rukami objal okolo pásu. Ťažko oddychoval a hlavu si zaboril do Voldemortovho ramena.

„Do pekla,“ zaklial tlmene a pomaly sa upokojoval.

Voldemort vdychoval vôňu jeho vlasov a ľadovo sa spýtal: „Začínaš blúzniť, nemohol som ťa prebrať, čo sa ti snívalo?“

„Dumbledore. . .bol tam Dumbledore. On našiel tvoje horcruxy a . . .zomrel si. Zabil ťa a ja som ťa nezachránil. . . len som sa pozeral ako si zomrel a nič som neurobil...“

Voldemort vzal jeho bledú tvár do svojich dlaní a ponoril sa do hlbín jeho zelených očí. „To sa nikdy nestane, Harry.“

„Sľubuješ?“ pošepol Harry.

„Sľubujem,“ povedal Voldemort vážne.

Harry sa pousmial, zrazu z tej zelenej farby zmizol strach a obavy. Nahradil ich pokoj. Opäť zatvoril veľké oči a nechal sa unášať na vlnách pokojného spánku.

 ***

Opäť nadobudol vedomie. Bolo mu už o niečo lepšie. Pozrel sa na miesto po jeho boku, bolo prázdne.  Za oknom sa rozlievala tma a hviezdy. Do čerta, prespal som celý deň, pomyslel si a pomaly sa posadil. Prehrabol si strapaté vlasy a šiel do sprchy. Keď sa vrátil naspäť do spálne na sedačke sedel blonďavý chlapec.

„Draco!“ zvolal s úsmevom na tvári.

Blonďavý chlapec sa postavil a pevne objal svojho kamaráta. „Harry, konečne! Bol si v bezvedomí dva dni.“

„Čože?“ Harry preglgol.

„Mal si stále vysoké teploty, ale už by si mal byť v poriadku, ako sa cítiš?“ opýtal sa a starostlivo si ho prehliadal.

„Je mi fajn,“ pousmial sa zeleno-oký chlapec. „Čo tu robíš?“ spýtal sa, zatiaľ čo sa obaja usádzali na sedačku pred krbom.

„Bellatrix mi prikázala dávať na teba pozor. Dnes ráno panstvo Temného pána navštívila francúzska kráľovná, takže sú všetci v strehu,“ uškrnul sa Draco a sledoval svojho priateľa. „Zhruba o hodinu sa bude konať slávnostná večera na počesť vzácneho hosťa. No, ako som sa dozvedel, kráľovná prišla hlavne za tebou.“

„Och, Cathérine, áno na večierku som jej sľúbil, že ju prídem čoskoro navštíviť a odvtedy som sa neozval.“

„Myslím, že neodíde kým ťa neuvidí,“ lišiacky sa zaškeril blonďavý chlapec.

Harry pretočil očami. „Radšej mi povedz, čo sa dialo na Rokforte po mojom zmiznutí a útoku.“

Malfoy si prehrabol vlasy. „Pochovávali sme mŕtvych, Dumbledore všetkých informoval o tvojom zmiznutí, podľa všetkého si bol násilne unesený Temným pánom. Navyše za mnou stále behá tá tvoja Grangerová a neustále sa ma vypytuje, ako sa máš... či si v poriadku a kedy ťa smie navštíviť. Poviem ti je pekne otravná.“ Slizolinčan znechutene prevrátil očami a pokračoval: „Mimochodom, hľadá ťa celý čarodejnícky svet, neviem či si čítal noviny, ale si v nich každý deň na titulnej strane. Vieš čo, radšej ich ani nečítaj, neveril by si, čo všetko si dokážu vymyslieť,“ pokrútil hlavou.

Harry pozorne počúval. „Ďakujem za info,“ uškrnul sa. Acciom privolal nejaký pergamen a podal ho Malfoyovi. „Mohol by si to dať Hermione?“ spýtal sa.

„Samozrejme, kamarát. No myslím, že už dozor potrebovať nebudeš,“ usmial sa naňho. „Vidíme sa na večery,“ povedal a premiestnil sa.

„Tom?“ snažil sa spojiť s Voldemortom pomocou mysle.

„Harry, už si hore? Ako sa cítiš?“ ozval sa mu v hlave chladný hlas.

„Cítim sa výborne. Počul som, že je tu kráľovná Lalande, aký je účel jej návštevy?“

„Áno, práve je v hosťovskej komnate, o ôsmej bude večera na jej počesť, takže sa priprav. Prišla podpísať zmluvu o spolupráci vo vojne, no ešte ju nepodpísala, najprv sa chce rozprávať s tebou.“

„Áno, myslel so si. Môžeš ju poslať do mojej komnaty.“

„Výborne, spolieham sa na teba, Harry.“

 

67e76f64-d68a-4fc7-ab33-d87f5d3887a0_zps716f833b.jpg

Harry mávnutím prútika upratal svoju komnatu a na stôl pred gaučom pripravil dva poháre vína. O chvíľu započul klopanie na dvere. Podišiel k nim a otvoril. Vo dverách stála nádherná usmiata francúzska kráľovná. Mala na sebe broskyňové šaty a odhalený chrbát jej zakrývali jemne zvlnené zlaté vlasy. Hľadela naňho iskrivými modrými očami.

 „Lorhd Harry, khonečne, nesmiehrne som sa na našhe stretnuthie tešila,“ ozvala sa zamatovým hlasom a vstúpila do komnaty.

 Harry jej pobozkal chrbát ruky. „Som potešený vašou návštevou, Cath.“

 

Kráľovná mu venovala ďalší žiarivý úsmev a posadila sa na veľký gauč. „Máte to thu veľmi phekné, Harry.“

Harry sa posadil vedľa nej a podal jej pohár vína. „Ďakujem,“ usmial sa.

Kráľovná si odpila z vína, uprela naňho modré oči a spýtala sa: „Harry, dúfham, že máte prenášadlo, ktorhé som vám darovala na vianočnom večierkhu.“

„Samozrejme, že mám,“ povedal Harry pôvabne a spod tmavozelenej košele vytiahol zlatý náhrdelník s kruhovitým príveskom s ornamentmi.

Cathérine sa žiarivo usmiala a odpila si z vína. „Sľúbte mi, že hneď ako bhudete mať čhas ma prídethe navštíviť, mhusím vám ukházať Paríž a moje kráľovstvo.“

„Hneď ako budem mať viac času prídem, veľmi rád, Cath. Čo je nové vo vašej zemi?“

Cathérine si povzdychla. „Čharodejnícky ľud chce kráľa, thakže som núthená do vydaja, ale necítim sa bhyť pripravená na svadbu. No a už vôbec nehmám vybrahného nijakého kráľa a z dhonútenia sa vydávať odmietam. Bola som rhada, keď som mohla prhísť sem do Anglicka, ďaleko od všehtkých problémov a hádok. Pri vhás sa cítim príjemne a uvoľnene, Harry,“ dorozprávala a jemne chytila Harryho ruku.

„Cath, nenechajte si rozkazovať, vy ste kráľovná je len na vás kedy a za koho sa vydáte. Nezničte si život neuváženým rozhodnutím.“

„Lorhd Harry, som šťhastná, že aspoň vy mi rozuhmiete.“

Harry sa na ňu šarmantne usmial. „Viete Cathérine, keď vypukne vojna, tak váš ľud veľmi rýchlo zabudne na také maličkosti ako je chýbajúci kráľ. Preto by bolo celkom výhodné zapojiť sa do nej.“

Kráľovná sa pousmiala a ukazovákom si točila zlatistý pramienok vlasov. „Áno, to je prhavda.“

Chvíľu na seba len tak očarene hľadeli, keď započuli klopanie na dvere. Harry neverbálnym kúzlom otvoril dvere, v ktorých stál Goyle, okamžite sa uklonil. „Ctená kráľovná, môj pane, o 15 minút začína slávnostná večera,“ povedal huhňavým hlasom, opäť sa uklonil a odišiel.

Kráľovná pohladila Harryho ruku a pozrela naňho veľkými očami. „Mala bhy som sa ísť prhipraviť, aj keď pôjdem veľmi nerada. Vhaša spoločnosť mi je viac než príjemná.“

„Áno, aj mne vaša, Cath. O chvíľu sa uvidíme,“ usmial sa na ňu a odprevadil ju ku dverám, za ktorými sa premiestnila.

Prezliekol sa do elegantného odevu, učesal sa aj keď to nemalo žiaden efekt a pomaly sa vybral cez dlhokánsku chodbu do jedálne. Obrazy na chodbe ho ako vždy sledovali so zatajeným dychom a niektoré sa mu ukláňali. Ignoroval ich a pokojne kráčal ďalej až prišiel do veľkej jedálne, ktorá bola slávnostne vyzdobená. Obrovský obdĺžnikový stôl bol pokrytý zlatým obrusom a drobnými lupeňmi kvetov, vanilkovej farby.  Oheň v mramorovom krbe príjemne zútulňoval veľkú miestnosť.

„Ako to išlo s kráľovnou?“ ozval sa ľadový hlas. Harry sa hneď otočil a zazrel vysokého, ako vždy nesmierne elegantného, Voldemorta.

„Myslím, že dobre,“ pousmial sa Harry dívajúc do tých chladných karmínov.

Voldemort sa spokojne uškrnul a posadil sa za vrchol stola, pri ktorom sedelo už zopár smrťožrútov. Harry ho nasledoval a sadol si za druhý vrchol stola. Po jeho pravej strane si sadla Bellatrix, ktorá mu venovala úsmev. O chvíľu sa stôl naplnil a do miestnosti vošla v sprievode dvoch strážcov nádherná kráľovná. Všetci sa postavili a smrťožrúti sa jej uklonili. Spolu s kráľovnou sa posadili všetci. Cathérine sa posadila po Harryho ľavici a nespúšťala z neho oči. Harry jej venoval úsmev a Voldemort ich spokojne pozoroval. Na stole sa objavili poháre s drahým vínom, Voldemort sa postavil a pozdvihol svoju čašu.

„Vážená kráľovná Lalande, sme nesmierne poctení vašou vzácnou návštevou. Teším sa na našu budúcu spoluprácu. Dúfam, že sa vám na mojom panstve páči a cítite sa tu príjemne. Na vaše zdravie,“ rozprával Voldemort šarmantným, no chladným hlasom a všetci sa hromadne napili zo svojich čiaš.

Hneď nato škriatkovia začali nosiť na stôl predjedlo. Pri stole sa spustila diskusia a všetci si vychutnávali pokrmy. Voldemort sa rozprával s Luciusom, ktorý sedel po jeho pravej strane a Harry viedol rozhovor s kráľovnou. Rozoberali politiku v oboch krajinách a vojnu. Pri hlavnom chode viedli rozhovor o krásach Paríža a o histórii rodu Lalandencov a Potterovcov. Počas dezertu kráľovnú zaujímalo, ako dosiahol, že ho Voldemort prijal ako svojho spojenca. Celú slávnostnú večeru venovala kráľovná pozornosť iba Harrymu a bolo vidieť, že je z neho úplne unesená. Po večery sa Harry spolu s Voldemortom, kráľovnou a jej strážcami vydali do Voldemortovej pracovne, kde sa Harry i kráľovná usadili oproti Voldemortovmu stolu. Červeno-oký čarodejník im nalial svoju obľúbenú whisky a tiež sa posadil.

„Ďakujem za skhvelú večerhu,“ pozrela na Voldemorta kráľovná, „a za výbohrnú spoločnosť,“ venovala zvodný pohľad Harrymu.

„Nie je za čo, no teraz by sme mali prejsť k zmluve, slečna Lalande,“ prehovoril Voldemort a na stole sa objavil dlhý pergamen, pri ktorom ležalo vyzdobené brko.

„Dlho som phremýšľala či phrijať vašu ponuku,“ začala kráľovná. „Úhčasť vo vhojne je vážna vhec. Moje vojsko je rozsiahle a okrem čharodejníkov je tvohrené i vlkolakmi, upíhrmi a fhrancúzskymi obrami. Uvedomujem si, že Gellert Grindelwald je veľkou hrozbou phre celý svet a chcem, aby bol zastavený, históhria sa nesmie opakovať. Ešte stále nemôžem uvehriť, že spolupracuje s Albusom Dumbledorom, vždy som myslela, že je to dobhrý čahrodejník. Ich  spoločnej sily sa desím. Lohrd Voldemort, vehrím v Harryho Pottehra, vehrím, že nás spolu s vhami povedie vo vhojne k víťazstvu, a phreto som sa rozhodla zmluvu podpísať,“ dohovorila a bez prečítania podpísala zmluvu.

Voldemort sa na ňu spokojne usmieval a spoločne si pripili.

„Rháno musím odísť, a phreto by som bola veľmi rhada, ak by som s vami lohrd Harry mohla stráviť ešte nejakú chvíľu,“ žiarivo sa naňho usmiala a pozorovala veľké smaragdy.

„Samozrejme, veľmi rád,“ usmial sa Harry a spoločne odišli z Voldemortovej pracovne.

Harry kráľovnej pričaroval teplý kabát a za ruku ju viedol do záhrady. Prišli až k tichému jazierku, na ktorom sa rozprestieral odraz nočnej oblohy a veľký žiarivý mesiac. Pričaroval deku a podušky, na ktoré sa usadili.

„Je tu nádherne,“ hlesla očarene a pritúlila sa k mladému čarodejníkovi, pričom pozorovala farebné kvety, ktoré sa vôkol nich rozprestierali.

„Áno, to je,“ povedal Harry a vyčaroval prekrásnu červenú ružu, ktorú kráľovnej podal.

Cathérine sa rozžiarila a jemne pobozkala mladého čarodejníka na líce. „Bola by som thá najšťastnejšia žena na shvete, ak bhy ste sa prháve vy stali mojim manželom a khráľom. Žiaľ,  vhiem, že to nie je možné,“ povzdychla si smutne a pohladila strapaté vlasy.

„Myslím, že by som na úlohu kráľa nemal veľa času. Čaká ma iné poslanie, Cath. A navyše v mojom živote je už žena, ktorej patrí moje srdce.“

„Thá žena musí bhyť veľmi šťhastnou,“ pošepla a oprela sa o jeho rameno.

Harry sa pousmial a v mysli si vybavil  Hermionu. Uvedomil si, ako veľmi mu chýba.

„Kto bhy to bol povedal, že thak chladný a khrvilačný Temný pán bude mať thak romantické záhrady,“ uškrnula sa a prehrabla si zlaté vlasy.

Harry sa zasmial. „Tiež som nad tým premýšľal.“

Sedeli tam celé hodiny, rozprávali sa a sledovali hviezdy. Keď na nich doľahla únava, Harry kráľovnú odprevadil do jej komnaty a sám sa vybral do tej svojej. Unavene klesol do nadýchaných vankúšov a zaspal.

 ***

Prešiel presne týždeň od návštevy Cathérine Lefrançois de Lalande. Harry sa veľmi túžil konečne stretnúť s Hermionou, no po Dracovi mu poslala správu, že ju Dumbledore neustále sleduje. Práve hral s Dracom šachy v knižnici, keď započuli ľadový hlas. Draco sa okamžite postavil a uklonil.

„Harry máme tréning, zabudol si?“

Harry naňho prekvapene pozrel, a potom pozrel na svoje drahé náramkové hodiny. „To už je toľko?“ zamrmlal, rozlúčil sa s Dracom a spolu s Voldemortom sa premiestnili do lesa Malluma Arbaro. Tento krát sa nachádzali na úplne inej čistinke, ktorá bola asi o polovicu väčšia ako tá predošlá. Aj napriek tomu, že bolo svetlo, les pôsobil strašidelne a temne. Harry opäť počul tie hrôzostrašné zvuky a neustále sa obzeral, či za ním nestojí obrovský bes alebo vlkolak.

„Tak, ako začneme tento krát?“ spýtal sa Harry a sledoval Voldemortovu peknú tvár.

„Ak chceme skrotiť tvoju surovú mágiu, musíš jej dať nejaký tvar. Môže to byť čokoľvek oheň, vietor, nejaký tvor ...čo len chceš.“

Harry sa zamračil. „A to mám, akože ako urobiť?“ spýtal sa.

Voldemort si prehrabol vlasy a podišiel bližšie k zeleno-okému čarodejníkovi. „Presne tak ako minule. Sústreď sa na svoju mágiu, musíš ju cítiť, predstav si ju ako neviditeľnú hmotu a pretvaruj ju, a potom ju jednoducho vypusti, ale opatrne. Nie tak surovo ako minule,“ uškrnul sa.

Harry zatvoril zelené oči. Snažil sa úplne vyčistiť svoju myseľ. Hneď ako sa mu to podarilo, sústredil sa na svoju mágiu, zacítil ohromnú silu, ktorá ho napĺňala. Vírila v jeho vnútri, koncentroval sa na zhmotnenie tej obrovskej sily.

Voldemort ho spokojne sledoval a cítil čoraz väčšiu silu. Rozprestierala sa po celej čistinke, radšej od Harryho odstúpil a čakal...

Harry otvoril oči, boli opäť krvavočervené, jeho mágia šľahala vôkol neho až vybuchla ako časovaná bomba, a potom vírila vzduchom ako čierno-zelený dym a pomaly sa formovala. V lese začalo silno fúkať, všade poletovali listy a oproti Harrymu sa čierno-zelený dym premieňal na obrovitánskeho čierneho draka, so zelenými očami. Mal krvilačný výraz, ani sám Voldemort nevidel hrôzostrašnejšie stvorenie. Prekvapene naňho hľadel a neveril vlastným očiam. Celou čistinkou vírila Harryho mágia a Voldemort bol skutočne rád, že s Harrym uzavrel spojenectvo, nechcel by bojovať voči takejto sile.

black_dragon_by_benwootten.jpg

„Prikáž mu niečo Harry!“ zakričal Voldemort chladným hlasom cez silný vietor.

 Harry naňho pozrel krvavými očami, a potom pozrel späť na draka. Zapáľ tamten strom, pomyslel si v duchu. Obrovský čierny drak otvoril papuľu, z ktorej vyšľahol zelený oheň a spálil jeden zo stromov. Teraz ho uhas, pomyslel si chlapec. Drak pozrel na horiaci strom, z ktorého sa oheň okamžite vytratil.

„Úžasné,“ hlesol Voldemort a nadšene sledoval veľkého draka.

Harry sa sústredil na vrátenie mágie a drak sa začal meniť na čierno-zelený dym, ktorý sa pomaly vracal do Harryho tela. Zavrel červené oči a keď ich otvoril, opäť boli krásne zelené.

Voldemort k nemu podišiel. „Si v poriadku?“

„Áno, som. Páni, tá sila bola...“

„Dokonalá,“ dokončil chladný hlas a pyšne sledoval čiernovlasého chlapca. „Netušil som, že to dokážeš na prvýkrát,“ ľadovo sa usmial a zabodol sa do smaragdov. „ Harry, teraz by som chcel pokračovať s veľmi, veľmi náročným kúzlom, cítiš sa naň? Je fyzicky aj psychicky náročné, tak si to dobre premysli.“

Harrymu sa naňho zamračene pozeral a premýšľal, čo to môže byť za kúzlo. „O čo ide?“

Voldemort sa nadýchol. „Je niečo, čo sa nám pri súboji náramne zíde a zmätie to protivníka. Nebude sa ti to páčiť a ak s tým nebudeš súhlasiť, budem to rešpektovať. Vieš naše spojenie má isté výhody. Myslím, že si pamätáš minulý rok a Oddelenie záhad, pamätáš si ako som ťa posadol...“

Harry prikývol. „Myslel som, že som zomrel, bola to príšerná bolesť. Chceš tým povedať, že ma chceš opäť posadnúť?“

„Nuž áno, ale hneď ako ťa posadnem a ty ma prijmeš a nebudeš so mnou bojovať, nebude to vôbec bolieť. Naše mágie sa spoja a budeme neporaziteľní. Samozrejme, tvoje telo budeme môcť ovládať obaja, nie len ja. No na začiatku to bude pre teba určite veľmi bolestivé, tvoje telo si bude musieť zvyknúť. Viem, že od teba žiadam priveľa, a preto túto voľbu nechávam na tebe.“

„Dobre, chcem to vyskúšať,“ súhlasil nervózne a pozoroval červeno-okého muža.

„Si pripravený?“ spýtal sa ľadový hlas.

„No popravde myslím, že na takú bolesť sa pripraviť nedá, ale áno.“

Vtom Voldemortvo telo zmizlo. Harrymu divo bilo srdce a čakal... zrazu sa jeho jazva otvorila. Okamžite klesol na blatovú zem. Cítil ako sa do jeho tela dostáva niečo cudzie, niečo čo jeho telo nechcelo, odmietalo... Počul hrozný krik, no potom si uvedomil, že to kričí on. Cítil sa akoby zaživa horel.

„Harry, nebojuj so mnou, ak neprestaneš, tá bolesť bude iba horšia,“ započul v hlave a jeho telo sa bolestne skrúcalo na zemi.

„Musíš, myslieť, na to že mi veríš, poznáš ma, chceš mi to dovoliť, vítaš ma v sebe. Sústreď sa...“ opäť sa ozval chladný hlas v jeho mysli.

Harry sa snažil, ale jeho telo to neakceptovalo a bolesť začínala byť neúnosná, nepredstaviteľná...

„TOM! VYPADNI ZO MŇA!“ kričal s bolesťou v hlase a z očí mu začali stekať slzy.

„Nie, Harry... prestaň vnímať tú bolesť a mysli na to, že ti nevadím,“ ozvalo sa mu v hlave.

„Tom, prosím...“ zachrapčal a cítil ako sa mu z nosa pustila krv. Zrazu bolesť pominula. Bola to neuveriteľná úľava. Mocné ruky ho zobrali do náručia.

„Prepáč, bude to zrejme ťažšie než som predpokladal,“ pošepol Voldemort a rukávom utieral Harrymu krv z nosa. „Vyzeráš hrozne,“ poznamenal pri pohľade na nezdravo bledého a zakrvaveného čarodejníka.

„Teba to nebolí, keď sa ťa moje telo snaží dostať von?“ spýtal sa a boľavú hlavu mal opretú o Voldemortovu hruď.

„Bolí, ale nie tak ako teba.“

„Chcem to vyskúšať znova,“ povedal Harry a trasúc sa postavil.

„Si si istý? Neviem či je to dobrý nápad...“

„Áno som,“ povedal pevným hlasom a pozoroval ako Voldemortovo telo mizne. Opäť ucítil príšernú bolesť, klesol na kolená a nechtami ryl do zeme.

„Harry mám ísť von?“ ozvalo sa mu v hlave.

„Nie...“ zachrapčal a snažil sa presvedčiť svoju myseľ i telo.

Po dlhých minútach plných utrpenia, bolesť ustála.

„Výborne,“ pochválil ho Voldemort v jeho mysli. „Keď ma tvoje telo prijalo, mali by sme sa ho naučiť obaja ovládať. Teraz chvíľu nechaj vedenie na mňa,“ ozval sa chladný hlas a Harry iba sledoval ako sa bez vlastnej vôle jeho telo postavilo.

„Harry, teraz skús niečo urobiť ty.“

Poslúchol a pomaly zodvihol ruku. Najprv to išlo ťažšie, ale tento obyčajný úkon sa mu podaril. Stále pociťoval v tele niečo cudzie. Cítil Voldemortovu prítomnosť, jazva ho trochu pálila, ale dalo sa to vydržať.

„Páni, je to divné, skús niečo povedať cez moje ústa,“ navrhol Harry.

„Napríklad, že momentálne sa rozprávaš sám so sebou,“ povedal Voldemort cez Harryho ústa a zasmial sa.

Pre Harryho to bol veľmi divný pocit počuť svoj hlas, cítiť ako otvára ústa, ale pri tom nerobil vôbec nič.

„Tom, cítiš to?“ spýtal sa nahlas.

„Ak myslíš tú neuveriteľne lahodnú a neskutočnú moc a silu našich spojených mágií, tak áno,“ zaznela mu v hlave odpoveď.

„Myslíš, že moje telo zvládne takú moc, mám pocit, že by sme mohli pokojne vymazať celú zemeguľu z vesmíru,“ uškrnul sa Harry.

„Áno, ale myslím, že by to nebol múdry nápad,“ odvetil Voldemort.

„Mohli by sme skúsiť nejaké kúzlo,“ navrhol zeleno-oký chlapec s nadšením.

„Dobre, ak dovolíš, urobím to ja,“ povedal ľadový hlas a Harryho ruka sa opäť zodvihla a jeden zo stromov okamžite explodoval.

„Pekné, čo povieš?“ spýtal sa spokojný Voldemortov hlas.

Harry prekvapene zízal na strom, ktorý ešte pred chvíľou stál kúsok od neho. „Tak to už áno. Teším sa, keď naše spojenie využijeme proti tým senilným starcom,“ uškrnul sa chladne a cítil tú ohromnú silu, ktorá ho do poslednej kosti napĺňala a spôsobovala mu totálnu extázu. Akoby Voldemortova a jeho mágia boli vytvorené jedna pre druhú. Dokonale do seba zapadali ako kúsky puzziel či lega.

„Dobre, teraz, keď sme zistili, že to funguje môžem ísť z teba von,“ povedal chladný hlas, Harryho trocha zabolela jazva a naraz pred ním stál Voldemort o niečo bledší než zvyčajne.

Harry pocítil podivnú prázdnotu akoby nebol celý, akoby mu niečo chýbalo. „Cítim sa nejaký prázdny,“ prehovoril Harry a pozeral sa do Voldemortovych veľkých červených očí.

„Áno aj ja sa cítim podobne,“ povedal trochu zachrípnuto. „Naša mágia bola úžasná,“ prehovoril opäť a v chladných očiach mu iskrilo nadšenie. „Ostal by som v tebe aj dlhšie, ale nazačiatku to môže byť pre tvoje telo nebezpečné, ak by sme boli v spojení príliš dlho.“

 Harry prikývol a snažil sa zvyknúť na to, že svoje telo ovláda opäť iba on. Zrazu započul šuchot trávy a vrčanie niekde z hlbín temného lesa.

19. kapitola - Pekelní psi, Medzipriestor

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Je to pěkné...

(sisi, 9. 8. 2017 0:52)

...a moc děkuji za příležitost číst něco tak krásného dobře napsaného, zítra se znovu na chvilku vrítm a budu číst dál. Díky.

WOOOW

(Lala, 22. 7. 2014 8:26)

Opät vynikajuca čast...tuto poviedku som si zamilovala...Harryho charakter je tu uplne super...a cele je to fakt dokonale...dakujem za takyto pribeh a tesim sa na dalšiu čast =-)

Re: WOOOW

(Sonka, 8. 8. 2014 11:28)

Ďakujem, Lala :)

:-P

(Mato, 22. 7. 2014 8:34)

Na tuto poviedku som narazil pred par dňami a som fakt prekvapeny že sa najde aj vyborné dielo zo slovenska, mas bohatu fantaziu a neskutocne napady..niekdy dokonca ani nedycham pocas čítania je to super, každy si tam najde niečo svoje..akčne, romanticke a dramaticke...niekedy aj surove ... už nech tu je dalšia kapitola!

Re: :-P

(Sonka, 8. 8. 2014 11:27)

Ďakujem, Mato :)

:)

(kate, 7. 8. 2014 19:11)

úžasné!!! už hodně dlouho jsem nečetla tak dobrou povídku :) doufám, že budeš co nejdříve pokračovat ;)

Re: :)

(Sonka, 8. 8. 2014 11:27)

Veľmi pekne ďakujem za komentár, kate :)

Super!

(Cathy, 17. 7. 2014 8:03)

Super! Len jedna chybička:čierneho draka, so zelenými očami. Drak mal krvilačný výraz, ani sám Voldemort nevidel hrôzostrašnejšie vyzerajúceho draka.
Vážne tam musí byť trikrát napísané drak?
To je jediná vec na ktorú ťa chcem upozorniť. Inak je to úplne skvelé.

Re: Super!

(Sonka, 17. 7. 2014 12:13)

Áno, máš pravdu, ani som si to nevšimla, že som tam to slovo použila toľkokrát. Neskôr to opravím. Väčšinou si dávam pozor na časté používanie rovnakých slov. Ďakujem za upozornenie a za komentár :)

Re: Re: Super!

(Cathy, 18. 7. 2014 9:26)

NIe je začo. :D