Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


21. kapitola - Snapeove spomienky, nový riaditeľ

27. 8. 2014

 

V tejto kapče som sa tak trochu zamerala na vzťah Harryho a Snapea. Pretože postavu Snapea mam veľmi rada. Práve preto chcem ich vzťah upevniť. 

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

„Konečne Potter, dorazil si na čas. Vidím, že si prišiel sám, to je dobre,“ uškrnul sa a postavil sa vedľa zviazanej Bellatrix.

„Okamžite ju pusti, Dumbledore!“ zavrčal Harry a Voldemort zatiaľ čakal a plánoval.

„Samozrejme, že ju pustím, dodržím svoj sľub. Ale najprv mi daj svoj prútik, inak jej podrežem hrdlo,“ usmial sa a v jednej ruke zvieral zdobený ostrý nôž.

„Dobre, len jej neubližuj,“ zamrmlal Harry a prútik mu hodil do rúk.

„Výborne, Potter,“ uškrnul sa Edrian a jeho prútik si zastrčil do vrecka habitu.

Harry nervózne pozoroval Bellu, ktorá mala úplne červené oči od plakania a zúfalo naňho pozerala.

„Dobre, teraz ju uspím,“ povedal Edrian, vytiahol prútik a pošepol: „Soporiferam.“

Bellatrix ochabla a hlava jej klesla k prsiam. Edrian mávol opäť prútikom a laná, ktorú smrťožrútku väznili zmizli.

„Keď sa preberie môže odísť už je celkom voľná.“

„O čo ti ide, Edrian?“ spýtal sa zrazu Voldemort Harryho ústami.

Blondiak sa uškrnul a pozorne pozoroval Harryho hlboké zelené oči.

„To uvidíš, Potter.“

„Harry, neviem či aj ty, ale cítim Dumbledorovu mágiu, zrejme sa tu ten senilný starec niekde potuluje a vyčkáva,“ prehovoril Voldemort v jeho hlave.

„Áno, aj ja ho...“ to však nedopovedal, pretože zrazu zacítil ako ho udrela nejaká kliatba do zátylku. Okamžite stratil vedomie.

***

Harry sa prebral v nejakej zatuchnutej miestnosti, v ktorej bola úplná tma. Ruky mal zviazané za chrbtom, rovnako ako aj nohy. Na jeho prekvapenie necítil Voldemortovu prítomnosť vo svojom tele, netušil ako je to možné. Započul tichý ston.

„Harry?“ ozval sa z tmy ľadový hlas.

„Tom? Kde to, do pekla, sme?“

„To neviem, ale zaútočil na nás Dumbledore. Zrejme niekde vyčkával, aby ťa mohol napadnúť zozadu ako zbabelec. Ten starý podliak...“

„Ako je možné, že nie si vo mne?“ spýtal sa Harry do tmy a pozeral na miesto odkiaľ počul Voldemortov hlas, no nevidel ho.

„Zrejme zistili, že som bol v tebe a jednoducho ma kúzlom vytiahli. Starý Dumbledore určite cítil aj moju mágiu, takže mu bolo jasné, že som ťa posadol. Predsa len na Oddelení záhad, keď som ťa posadol po prvýkrát bol i on.“

„Predpokladám, že si tak isto zviazaný, Tom...“

„Áno, som... samozrejme Dumbledorovci sa poistili. Nemôžem použiť nijaké kúzlo. Všimol som si, že na putách, ktoré mám na nohách sú vygravírované znaky, ktoré zadržujú akúkoľvek mágiu, dá sa povedať, že sme v poriadnej sračke.“

Harry sa ihneď pozrel na strieborné putá na svojich nohách, musel prižmúriť oči, aby dovidel na neznáme znaky na putách. Cítil svoju mágiu, ale rovnako ako Voldemort, ju nemohol použiť.

„Och, to teda sme... tá podarená rodinka mi už pekne pije krv,“ zavrčal Harry a snažil sa vyslobodiť z pút, ktoré mal na rukách za chrbtom. Samozrejme, vedel, že je to úplne zbytočné. „Čo budeme robiť?“ spýtal sa a z tmy začul tichý povzdych.

„Nechaj ma chvíľu premýšľať, niečo vymyslím, hoci z tejto pekelnej situácie by nás snáď nedostal ani samotný Salazar,“ povedal chladným hlasom.

„Dumbledorovci aj s tým zasraným Grindelwaldom musia byť celí bez seba, že chytili dve muchy jednou ranou. Teším sa keď im vytrhám vnútornosti z tiel!“ ozval sa Harry naštvane.

„Tvoje myslenie je skutočne sadistické, ale musím s tebou súhlasiť,“ uškrnul sa Voldemort a sledoval tmu, z ktorej počul Harryho hlas.

„Ako keby tvoje myslenie nebolo,“ zaškeril sa Harry.

Voldemort sa chladne zasmial. „Ani nevieš ako veľmi. No a teraz ma už nechaj premýšľať.“

„Fajn, dúfam, že tvoja geniálna myseľ niečo vymyslí,“ povedal Harry a opäť bojoval s putami na rukách. „Do čerta!“ zaklial nahlas.

Zrazu obaja započuli vŕzganie ťažkých dverí. Do miestnosti sa dostalo svetlo, ktoré vychádzalo z dvier. Do vnútra vstúpila tmavá silueta a postavila sa pred Harryho.

Harry ho ihneď spoznal, podľa mágie, bol to Edrian. Vďaka svetlu, ktoré vychádzalo spoza dvier mohol vidieť široký úsmev, ktorý sa rozlieval na jeho povýšeneckej tvári.

„Potter, si veľký hlupák, keď si si so sebou priviedol Voldemorta, ale nesťažujem si. Celkom to mne i môjmu otcovi padlo vhod. Nie každý deň máme to šťastie, aby sme získali slávneho a obávaného černokňažníka, ktorý je momentálne úplne bezmocný, vďaka otcovým znalostiam v prastarej mágii.“

„Nehovor ako keby som tu nebol, ty sopliak,“ ozval sa chladný hlas za Edrianovým chrbtom.

„Ale samozrejme, že viem, že ste tu, lord Voldemort,“ povedal Edrian posmešným hlasom a Harry videl ako sa jeho silueta otočila tvárou k Voldemortovi.

„Kde máš svojho otecka, chlapček?“ spýtal sa Voldemort uštipačne.

„Nemajte strach, Voldemort, čoskoro vás i Pottera príde navštíviť...“

„Zrejme má ten senilný starec plné ruky alebo plný zadok Gridelnwaldovým...“ nestihol dopovedať, pretože mu blondiak skočil do reči.

„Prestaňte urážať môjho otca!“ vykríkol nazúrené Edrian a Harry v slabom svetle videl ako chytil Voldemorta za krk.

Voldemort sa iba spokojne a chladne usmieval.

Edrian sa odtiahol. „Vám ten úsmev zmizne z tváre, Voldemort,“ povedal ešte stále naštvaným hlasom, švihol rukou a sviečky na stenách sa zapálili.

V miestnosti bolo konečne svetlo, na ktoré si Harryho oči chvíľu zvykali. Hneď ako videl jasnejšie, začal skúmať priestor, v ktorom sa nachádzal. Bola to veľká izba s tmavofialovými tapetami a veľmi špinavou drevenou podlahou. Na opačnom konci izby pred Harrym sedel na stoličke zviazaný muž s červenými očami, pred ktorým stál vysoký štíhli blondiak. Harry si vymenil nervózny pohľad s Voldemortom. Skutočne boli v ošemetnej situácii, netušil ako sa z nej dostanú a z Voldemortovho pohľadu vedel, že ani on netuší, čo budú robiť.

„Mojim pôvodným plánom bolo zajať teba, Potter,“ prehovoril Edrian a zabodol sa tmavomodrými očami do Harryho smaragdov, „chcel som ťa mučiť a zabiť, aby si aspoň na chvíľu pocítil ako veľmi som trpel celé tie roky bez otca na cudzej škole, ďaleko od domova. Avšak, situácia sa výrazne zmenila a moje plány som mierne pozmenil, keďže spolu s tebou prišiel i samotný lord Voldemort,“ rozprával blonďavý chlapec a zahľadel sa na krásneho červeno-okého muža. „Samozrejme, že túto situáciu patrične využijem a zistím to, čo môj otec a Gellert tak úpenlivo hľadajú,“ uškrnul sa. „Vaše horcruxy, Voldemort, to je to, po čom môj otec a jeho spojenec pátrajú, ak z vás tieto informácie vytiahnem, môj otec bude na mňa konečne pyšný...“

Voldemort si výsmešne odfrkol a následne sa začal chladne smiať. „Edrian Dumbledore, hoci si mocný a tvojím otcom je veľmi múdry čarodejník, ty si zrejme veľa múdrosti nezdedil. Skutočne si myslíš, že ti poviem o mojich horcruxoch? Môžeš ma mučiť koľko chceš, môžeš ma zabiť, mne je to jedno, pretože som nesmrteľný, ak ti to nedošlo,“ uškrnul sa.

„Áno, Voldemort, vy možno ste nesmrteľný, ale váš spojenec nie je, však?“ na Edrianovej peknej tvári sa mihol spokojný úsmev a postavil sa pred Harryho.

Voldemortom prešla vlna strachu, avšak nedal nič najavo. „Edrian Dumbledore, je mi skutočne jedno, čo stým chlapcom spravíš. Áno je mojim spojencom, ale mne na ňom vôbec nezáleží, pokojne ho i zabi, ak chceš,“ usmial sa červeno-oký muž chladne a na tvári mal ľahostajnú masku.

Harryho pri jeho slovách pichlo v srdci.

„Skutočne vám na ňom nezáleží? Tak o tom sa hneď presvedčím,“ uškrnul sa Edrian a päsťou treskol do Harryho tváre.

Harry úder vôbec nečakal, cítil ako sa mu z rozbitého obočia spustila krv. Voldemort mal na tvári stále ľahostajnú masku a bez záujmu pozoroval zeleno-okého čarodejníka. Edrian nečakal a udrel Harryho znovu, tento krát do brucha. Harrym prešla vlna bolesti, ale taktiež nedal nič najavo, nechcel spôsobiť Edrianovi to potešenie.

Voldemort sa chladne zasmial. „Úbohé, mohol by si pochopiť, že mi je ukradnutý.“

Blonďavý čarodejník zaťal päste, evidentne ho hnevala Voldemortova apatickosť. Znovu mladého čarodejníka udrel päsťou. Harry zacítil príšernú bolesť na spánku, zahmlilo sa mu pred očami a stolička, na ktorej sedel sa prevrátila. Ocitol sa tvárou na špinavej podlahe. Edrian to ihneď využil a začal ho z celej sily kopať do brucha. Pár kopancov mu uštedril i do tváre, čo spôsobilo, že okrem obočia mu krvácal i nos a roztrhaná pera. Zatínal zuby a hryzol sa do jazyka, aby zabránil úniku bolestného stonu, ktorý sa mu dral von z hrdla. No, keď započul praskanie vlastných rebier nevydržal a z pier sa mu vydral hrdelný ston.

Voldemort celú situáciu pozoroval, snažil sa udržať si chladnú masku, no vo vnútri priam kričal. S každým kopancom a úderom, ktorý Edrian uštedril Harrymu jeho srdce doslova pukalo a trhalo sa. V duchu si predstavoval, čo všetko tomu zasranému krpatému Dumbledorovi spraví, keď sa dostane z tých prekliatych magických pút. 

Edrian prestal zeleno-okého čarodejníka udierať a pozoroval jeho dobité telo na dlážke. Harry pomaly upadal do bezvedomia. Celé telo mal ako v plameňoch, v pľúcach ho pálilo a nemohol dýchať. K tomu všetkému sa pridala bolesť v jazve. Podľa, ktorej vedel, že Voldemort zúri, takže mu nie je ľahostajný. Už viac nevládal a nechal sa zaplaviť temnotou. Edrian spokojne sledoval svoje dielo a zvrtol sa na opätku tvárou k Voldemortovi, ktorý sa stále tváril flegmaticky a nezúčastnene. Edrian neveril vlastným očiam, nemohol uveriť, že ten prefíkaný černokňažník má Pottera skutočne na saláme.

„Takže, ti na ňom skutočne nezáleží ako vidím,“ prehovoril s mierne sklamaným hlasom.

Voldemort sa premohol a uškrnul sa. „Jediný na kom mi záleží som ja, iba ja. Ostaní sú len moje postavičky, s ktorými manipulujem, tak ako chcem a Potter nie je žiadnou výnimkou. Takže, máš ďalšie nápady ako zo mňa získať informáciu o horcruxoch?“

Edrian sa nervózne poškriabal na strapatých blonďavých vlasoch. Absolútne nečakal takýto zvrat celej situácie. Veril, že slabosťou lorda Voldemorta je práve Potter, čo mu už toľko krát potvrdil i jeho otec. No, otec sa očividne mýlil, pretože tento surový maniak nemá city a to žiadne. Akoby aj mohol mať, keď bol schopný rozdeliť niečo tak cenné ako vlastnú dušu.

„Viete Voldemort, ďalšie kroky prenechám môjmu otcovi už sa na vás veľmi teší. No a Pottera nechám chvíľu odpočívať, a potom na ňom vykonám svoj pôvodný plán Budem ho mučiť až kým nezdochne,“ zaškeril sa a vzápätí zmizol za ťažkými dverami.

Z Voldemorta ihneď opadla chladná maska a vystrašene sledoval Harryho bezvládne telo.

„Harry!“ zakričal naňho, no chlapec nereagoval. Temný pán úpenlivo premýšľal ako odtiaľto Harryho dostať. Ten Dumbledorov sopliak ho skutočne nenávidel a je len otázkou času, kedy svoje hrozby vyplní a Harryho zabije. Pozorne študoval magické nápisy na svojich putách a snažil sa spomenúť, či sa s tými znakmi už niekedy stretol. Za svoj život prečítal tisíce kníh. Učil sa desiatky prastarých čarodejníckych jazykov, len si ich potreboval utriediť a rozpomenúť sa. Po chvíli prišiel k záveru, že znaky na putách sú v Malbetinčine vo veľmi starom jazyku, ktorý sa používal za čias Merlina. Na jeho šťastie tento jazyk študoval na vlastnú päsť, keď sa snažil naučiť kúzla z jednej knihy o čiernej mágii, ktorá bola písaná práve v tomto jazyku. V Malbetinčine existovalo všeobecné proti kúzlo na zrušenie všetkých kliatob. Plával vlastnými spomienkami a hľadal v nich názov tohto kúzla.

„Fine sorĉoj,“ vyslovil chladne a plne sa sústrediac. Sledoval putá na svojich nohách, ktoré sa s praskaním a jemnou žiarou vytratili. Zrazu pocítil ako sa jeho telom preliala vlna už slobodnej mágie. „Konečne,“ zamrmlal a vydal sa k Harryho telu. Rovnakým kúzlom ho oslobodil z magických pút, chvíľu pozoroval jeho krásnu zakrvavenú tvár, keď zrazu hľadel do tých najkrajších zelených očí.

„Tommy, ako...“ začal zachrípnutým hlasom, no vtom sa v miestnosti ozvalo hlasité puk. Voldemort sa hneď otočil a hľadel tvárou v tvár Albusa Dumbledora, ktorý vyzeral byť veľmi vyčerpaný.

Voldemort využil Dumbledorove prekvapenie a privolal svoj i Harryho prútik. Starý Dumbledore naňho šokovane pozeral slabomodrými očami.

Voldemort sa ľadovo zasmial, stojac oproti svojmu rivalovi. „Snáď si si nemyslel Dumbledore, že ma uväzníš nejakými putami. Zrejme zabúdaš, starý muž, že rovnako ako ty i ja ovládam prastaré jazyky.“

Dumbledore naňho stále prekvapene pozeral, no o chvíľu sa spamätal a vráskavou rukou si prešiel po striebornej brade. „Opäť som ťa podcenil, Tom. Len ty ma vždy dokážeš prekvapiť svojimi znalosťami. Som už starý, čo je isto dôvodom, prečo som zrejme podcenil tvoju nadanú myseľ a vedomosti.“

„Áno, nie si až taký bezchybný, všakže?“ Voldemort sa ľadovo zasmial, no už nemohol čakať. „Avada Kedavra!“ zvolal.

Dumbledore švihol prútikom a kliatbu odrazil.

„Crucio!“ zakričal opäť Temný pán a hneď ako Dumbledore odrazil i túto kliatbu, vyslal opäť Avadu. Takto to pokračovalo hodnú chvíľu. Voldemort bol rýchly, Dumbledore nestíhal zosielať vlastné kliatby, a tak iba odrážal smrtiace zaklínadlá, ktoré k nemu neustále lietali. Pravdou bolo, že bol vysilený z medzipriestoru, odkiaľ pred pár hodinami zachránil Grindelwalda. Voldemort počas vrhania kliatob ohodnotil situáciu tak, že i napriek Dumbledorovej vyčerpanosti, ho bez Harryho pomoci jednoducho neporazí. Na sekundu sa otočil a za sebou zazrel zeleno-okého chlapca, ktorý sa s námahou postavil.

„Harry, musíme to urobiť spoločne, rozumieš?“ ozval sa hlas v Harryho mysli. Mladý čarodejník ihneď pochopil. Sledoval Dumbledora, ktorý vyzeral byť už dosť vyčerpaný. Riaditeľ Rokfortu práve odrazil ďalšiu kliatbu, keď Harry započul v hlave: „Teraz!“

Zeleno-oký chlapec zamieril prútikom na Dumbledora a spoločne s Voldemortom zvolal:

„Avada Kedavra!“ ich hlasy sa ozvali jednoslovne a miestnosť pohltila silná zelená žiara.

Dumbledore práve odrážal ďalšiu kliatbu, keď vzápätí započul dva mrazivé hlasy, nestihol to, nemal šancu. Mohutný zelený lúč ho trafil priamo do srdca, pomaly klesol na kolená a padol k zemi, mŕtvy.

Zelená žiara pominula, hneď ako sa Voldemort spamätal spokojne podišiel k Dumbledorovmu mŕtvemu telu. Starý muž mal otvorené oči, ktoré boli celkom prázdne. Červeno-oký muž si kľakol a sklonil sa k Dumbledorovmu uchu.

„Porazili sme ťa starý muž, na túto chvíľu som čakal dlho. Tak ako sme zabili teba, zabijeme i tvojho syna a milenca. Nikdy si si nemal začínať, ani so mnou, ani s Harrym,“ zašepkal mu do ucha chladne. Postavil sa a podišiel k Harrymu, ktorý sa vyčerpane opieral o stenu.

„Je skutočne mŕtvi?“ zachrapčal Harry a pozoroval Voldemortove chladné oči.

„Áno, dokázali sme to Harry, spoločne sme to dokázali. Ale teraz sa musíme dostať do bezpečia,“ povedal Voldemort a premiestnili sa.

Ocitli sa vo Voldemortovej prázdnej pracovni. Temný pán pomohol Harrymu dostať sa na veľkú sedačku oproti krbu. Kúzlom ošetril Harryho rany na tvári, tak, že po nich neostala ani len stopa. Voldemort si všimol s akou námahou sa chlapec nadychuje. V duchu sa modlil nech to nie je nič vážne. Rozopol mu čiernu košeľu. Hruď mal posiatu modrinami a podliatinami. Harry bolestne sykol, keď mu Voldemortove dlhé prsty prechádzali po zlomených rebrách. Pod jeho dotykom modriny i podliatiny zmizli.

„Na tie rebrá si budeš musieť vziať Kostihoj, bude to bolestivé a nepríjemné,“ povedal a sledoval jemné svaly, ktoré sa rysovali na Harryho nahej hrudi. Harry rástol do krásy a bol priam neodolateľný. „Mal by si si pospať, pretože keď si dáš Kostihoj veľa toho nenaspíš.“

„Viem, mám s ním skúsenosti,“ uškrnul sa. „Tom, nezaspím, kým mi nepovieš ako si sa dostal z tých púť?“

Voldemort si prisadol na sedačku k nemu. „Rozlúštil som znaky na putách a jednoducho som vedel, akým kúzlom zruším ich moc. Žijem už dlhé roky, počas ktorých som sa naučil mnoho užitočných vecí.“

„Stále nemôžem uveriť tomu, že je mŕtvi... Je to skvelé!“ rozprával Harry a držal sa na mieste, kde mal polámané rebrá.

„O chvíľu zvolám Temné zasadnutie, kde všetkým oznámim, čo sa udialo. Okamžite sa vydám do Rokfortu a s ministrovým podpisom sa stane Severus novým riaditeľom,“ uškrnul sa chladne. „Ty sa zatiaľ budeš liečiť a hneď ako ti bude lepšie sa môžeš vrátiť do školy.“

„Konečne! Nemôžem sa dočkať,“ usmial sa Harry, no jeho úsmev náhle uvädol. „Tom, ako si vedenie Rokfortu vlastne predstavuješ?“

„Samozrejme, chcem zaviesť nové predmety, mladý čarodejníci by sa mali učiť čiernu mágiu a obranu proti bielej mágii. Určite do hradu nasadím nejakých vlastných učiteľov. Inak myslím, že sa nič iné výrazne nezmení.“

Harry prikývol a započul ako niekto klope na dvere. Voldemort niečo pošepol a do pracovne vošla úplne bledá Bellatrix s napuchnutými očami od plakania.

„Môj pane! Harry! Vedela som, že Harryho dostanete z rúk toho všivavého sopľoša, môj pane!“

„Bella!“ usmial sa Harry na čiernovlásku.

Voldemort prevrátil očami.

„Všade sme vás hľadali, pred chvíľou sme sa vrátili a zacítila som tvoju mágiu ,Harry,“ rozprávala smrťožrútka.

„Bellatrix, buď taká láskavá a aspoň v mojej prítomnosti oslovuj Harryho ako svojho pána a nie priateľa,“ zavrčal chladne.

Bellatrix sa zahanbene pozrela na zem. „Prepáčte, môj pane už sa to nebude opakovať.“

„Pre Merlina, Tom,“ zamrmlal Harry nesúhlasne.

Voldemort sa postavil a pozrel na Bellatrix. „Môžete sa chvíľu rozprávať, idem zvolať ostatných smrťožrútov, Bella privolám ťa do Hlavnej siene cez znamenie,“ povedal Voldemort chladne a premiestnil sa.

Bellatrix neváhala ani sekundu a ihneď Harryho z celej sily objala.

Harrym prešla vlna bolesti. „Bell... dosť...“

Bellatrix sa  rýchlo odtiahla a vyplašene sledovala svojho mladého pána. „Prepáč mi to, Harry. Si zranený?“

„Nie je to nič vážne, iba pár polámaných rebier... nevieš si ani len predstaviť ako som sa bál, keď nám Pius oznámil, že ťa mladý Dumbledore uniesol.“

Bellatrix sa smutne pousmiala a pohladila zeleno-okého chlapca po líci. „Takže si vieš predstaviť, čo som zažívala ja, keď si sa vrútil priamo do pasce a to len kvôli mne,“ pošepla.

„Nikdy by som nedovolil, aby ti ktokoľvek ublížil,“ povedal Harry vážne a pozoroval jej čierne oči.

„Ďakujem, si môj poklad,“ povedala nežne a pozrela na predlaktie, ktoré ju začalo páliť. „Musím ísť na zasadnutie,“ usmiala sa naňho, pobozkala ho do vlasov, prikryla dekou a odišla do Hlavnej siene.

Po Temnom zasadnutí ho navštívil vo Voldemortovej kancelárii Snape, ktorý mu priniesol Kostihoj. Harry ho neochotne vypil a klesol späť na vankúš pozorujúc ustarostenú tvár Severusa Snapea.

„Severus, deje sa niečo?“ spýtal sa mladý čarodejník.

Muž sa posadil k nemu na sedačku a čiernymi očami pozeral do jeho smaragdov. „Nie, môj pane, len ma prekvapilo, že ma Temný pán vyhlásil za nového riaditeľa Rokfortu. Neviem, či danú funkciu zvládnem. Pre Merlina, veď žiaci ma nenávidia, rovnako ako aj ja ich...“

„Severus, nepoznám nikoho, kto by sa pre túto funkciu hodil viac, zvládneš to,“ Harry mu venoval povzbudzujúci úsmev, ktorý sa mu ihneď vytratil z tváre, keď zacítil pôsobiť Kostihoj.

„Ste veľmi láskavý pán Potter, rovnako ako vaša matka...“ rozprával Severus.

Harry potlačil bolesť do úzadia a zamyslene pozrel na čierno-okého muža. „Moja matka? Ty si poznal moju matku?“

Severus si prehrabol dlhé čierne vlasy. „Áno, boli sme najlepšími priateľmi už od detstva,“ na Snapovej chladnej a prísnej tvári sa mihol smutný úsmev. „Miloval som vašu matku viac než čokoľvek iné a budem ju milovať navždy,“ priznal Snape a Harry zazrel v jeho čiernych očiach slzy.

Zeleno-oký čarodejník nevedel, čo povedať. Nikdy nevidel svojho prísneho profesora v taktom citovom rozpoložení a už vôbec by mu nenapadlo, že Snape miloval jeho matku.

„Pán Potter, to ja som zodpovedný za jej smrť, to ja som povedal Temnému pánovi o falošnom proroctve, keby som držal jazyk za zubami, nič by sa nestalo, Lily... by žila a vy by ste mali kompletnú rodinu... už dlhú dobu som sa vám chcel ospravedlniť za svoje činy...“

„Severus, prosím neobviňuj sa, každý má právo na chyby...“

Snape si vložil tvár do dlaní. „Čo by len povedala Lily keby vedela, ako som sa k vám celé tie roky správal...“

Harry sa s námahou posadil. Chytil smrťožrúta za čeľusť a zdvihol mu tvár, tak aby videl do jeho uhľovočiernych očí. „Ja viem, že si sa tak správať musel, čo by povedali tvoji študenti, ktorých rodičia sú smrťožrúti, keby si sa k najväčšiemu nepriateľovi Temného pána správal milo a zdvorilo. Predpokladám, že to bol hlavný dôvod, prečo si sa ku mne tak správal.“

Snape sa ponáral v smaragdovej zeleni jeho očí, ktoré mu tak veľmi pripomínali jeho Lily. „Áno, to bol skutočne hlavný dôvod. No, ďalším boli vaše oči. Vždy, keď sa na mňa pozriete vidím Lily, bolí to...“

„Severus, musel si moju mamu poznať veľmi dobre, keďže ste boli najlepší priatelia. Sirius i Remus mi vždy rozprávali iba o mojom otcovi. Rád by som počul niečo o matke, povedz aká bola...“ Harry opäť klesol na vankúš a pozoroval Snapeovu smutnú bledú tvár, ktorá sa ihneď vyjasnila pri spomienke na Lily.

„Viete, môj pane, radšej by som vám to ukázal, ak by ste neboli proti. Lily sa nedá opísať slovami, musíte to vidieť na vlastné oči.“

Harry prikývol. „Legilimens,“ pošepol a náhle sa ocitol vo víre Snapeových spomienok.

Harry stál na muklovskom detskom ihrisku, ktoré bolo celkom prázdne až na dve deti. Podišiel bližšie a naskytol sa mu pohľad na asi šesťročné červenovlasé dievčatko s veľkými zelenými očami. Sedela na hojdačke a veselo sa smiala, zatiaľ čo ju húpal bledý chlapec, s dlhšími čiernymi vlasmi, približne v rovnakom veku. Taktiež sa nahlas smial a jeho čierne oči sršala šťastím. Chlapec dievčinku zastavil, schmatol ju za ruku a so smiechom utekali na neďalekú lúku, kde si ľahli do mäkkej zelenej trávy, tesne vedľa seba.

„Mám pre teba prekvapenie,“ usmial sa chlapček pozorujúc bohatú listnatú korunu stromu, ktorého listy sa vzápätí zmenili na tisícku farebných motýľov, ktorí začali poletovať vôkol nich.

Lily sa prudko posadila a s úžasom pozorovala tú krásu. Natiahla rúčku, do ktorej jej sadol veľký žltý motýľ. „To je nádhera, Sev.“ pošepla a vtisla bozk na chlapcovo líce, hneď na to sa postavila chytila chlapca za ruku a spoločne sa točili vo víre motýľov.

°°°°

Harry sa ocitol v ďalšej Snapeovej spomienke. Tento krát na Rokfortských pozemkoch, ihneď spoznal čiernovlasého asi dvanásťročného chlapca v slizolinskej uniforme, ktorý sedel na zemi pri jazere. Keď Harry podišiel bližšie mohol vidieť jeho napuchnuté pery, z ktorých mu tiekol pramienok krvi.

Zrazu sa spoza stromov ozvalo: „Sev! Všade som ťa hľadala!“ bežalo k nemurovnako staré dievča v chrabromilskej uniforme, ohnivé vlasy jej viali vzduchom a na tvári mala ustarostený výraz. Podišla k chlapcovi a objala ho.

„Kto ti to urobil?“ spýtala sa šeptom.

 „Ten Potter a jeho banda,“ odpovedal jej Severus a opätoval jej objatie.

Lily vytiahla biely obrúsok, ktorý priložila na chlapcovu roztrhanú peru. Ich pohľady sa stretli a Lily ho pobozkala na čelo. „Mali by sme to povedať profesorovi Dumbledorovi, toto je už priveľa!“

„Nie, Lil... ja nechcem, aby ma považovali za zbabelca. Nebudem na nikoho žalovať,“ odvetil čierno-oký chlapec a pohladil ju po červených vlasoch.

„To nie je zbabelosť, to čo robia oni je zbabelé!“ povedala Lily a schúlila sa do Severusovho náručia, v tichosti sledovali západ slnka, ktorý sa rozlieval po hladine jazera.

°°°°

„Srabus, Srabus!“ pokrikovala po chodbe partia asi pätnásťročných chalanov, v ktorých Harry spoznal svojho otca, Siriusa a Pettigrewa, vedľa ktorých stál zrejme Remus a nesúhlasne krútil hlavou. Hneď ako sa obzrel zbadal vysokého chlapca s dlhšími čiernymi vlasmi, ktorý zničene v pokľaku zbieral popadané učebnice, ktoré boli porozhadzované po celej chodbe. Spoza neho sa vyrútilo krásne dievča, ktorej zelené oči sršali hnevom. Podišla k smejúcemu sa Jamesovi a silno ho sotila.

„Dajte mu už konečne pokoj!“ zakričala, pomohla Severusovi s učebnicami, schmatla ho za ruku a viedla ho von na opustenú lavičku. Pevne svojho priateľa stisla za ruku a pozrela naňho veľkými zelenými očami. „Si v poriadku?“ spýtala sa nežne.

Severus prikývol a hlavou sa oprel o rameno  červenovlasého dievčaťa. „Ďakujem...“

jop.jpg

„Vždy ťa budem chrániť,“ usmiala sa naňho.

Severus sa jej zahľadel do veľkých zelených oči. „Milujem ťa, Lily,“ pošepol. „Milujem ťa od prvej chvíle...“

Lily ho pobozkala do vlasov. „Sev, vieš, že ťa mám veľmi rada, ale si pre mňa ako brat... rada by som tvoje city opätovala, ale... je mi to ľúto,“ hovorila Lily skleslo.

 

„Ja viem, Lil...“ usmial sa na ňu smutne. „To nič nemení na mojich citoch...“

„Sev, sľúb mi, prosím...nech sa stane čokoľvek, že budeme navždy najlepšími priateľmi, nikdy o teba nechcem prísť...“

„Sľubujem Lil... navždy,“ pobozkal ju jemne na líce Severus.

°°°°

Harry stál spolu s dospelým Severusom zo spomienky oproti bielym dverám. V ruke držal veľkú farebnú kyticu a pomaly dvere otvoril. Harry vstúpil dovnútra spolu so Snapeom a naskytol sa mu pohľad na svoju matku sediacu na posteli ako v náručí drží malý uzlíček v modrej perinke.

„Ahoj, Sev... už sme ťa čakali,“ usmial sa naňho Lily a vložila mu uzlíček do náručia. „Volá sa Harry.“

stock-footage-a-cute-little-baby-is-looking-into-the-camera-and-is-wearing-a-blue-hat.jpg

Severus opatrne držal maličké bábätko a s láskou naňho pozeral. Bábätko malo jemné čierne vlásky a veľké očká.

 

„Je nádherný, Lily. James je šťastný muž,“ povedal slabým hlasom a jemne pobozkal Harryho malú pästičku.

„Ďakujem za kvety,“ venovala mu úsmev.

Severus jej úsmev opätoval a spolu s Harrym sa posadil vedľa nej na posteľ.

„Vieš, Sev... chcela som, aby si sa stal Harryho krstným otcom, ale James si presadil Siriusa. Nuž, ale sme vo vojne, ja, James i Sirius sme aurori, takže sa nám môže hocičo stať. Bola by som rada, ak by si to bol práve ty, kto sa o Harryho postará, ak my s Jamesom nebudeme môcť.“

„Bude mi cťou postarať sa o tvojho syna, Lily, ale nič sa ti nestane, nedopustím to.“

°°°°

Harry sa náhle ocitol vo vstupnej hale nejakého domu. Ihneď zbadal Severusa ako stojí oproti jeho matke a otcovi. Lily mala elegantný účes a krásnu večernú róbu. James mal na sebe drahý slávnostný habit.

„Drahá, si si istá, že je dobrý nápad nechať Harryho s týmto tu,“ ozval sa James Potter a znechutene sledoval svojho večného rivala.

„James, pre Merlina, prestaň! Môžeš byť rád, že nám má kto Harryho postrážiť. Predsa, vieš, že Harry Severusa zbožňuje,“ odvetila mu Lily podráždene.

„Fajn,“ odfrkol James. „Počkám ťa vonku,“ povedal a odkráčal vchodovými dverami z domu.

Lily sa s úsmevom pozrela na Severusa, ktorý mal na tvári chladnú masku, ktorá pod Lilyiným pohľadom ihneď opadla. „Sev, ešte raz ti ďakujem, že Harryho postrážiš.“

„Lil, nestrážim ho prvýkrát. Vieš, že s ním trávim čas veľmi rád. Užite si to,“ venoval jej úsmev a vyprevadil ju.

Hneď potom si to namieril do útulnej obývacej miestnosti, kde pred sedačkou na deke sedel ročný chlapček a veselo sa smial na farebných bublinách, ktoré mu poletovali vôkol hlavičky a snažil sa ich drobnými prstíkmi prasknúť.

„Ahoj, Harry,“ pozdravil ho Severus a prisadol si k nemu na deku.

Harry naňho ihneď vrhol šťastné veľké oči a začal po ňom so smiechom liezť. Severus sa zasmial a vzal ho do náručia. „Nemal by si už spinkať, drobec?“

Harry pokrútil hlavičkou. „Ujo Šev, pášia ša ti moe bubiny?“ spýtal sa chlapček a pozorne ho sledoval zelenými očkami.

„Sú krásne, Harry,“ usmial sa naňho nežne a pohladil ho po čiernych vláskoch.

Harry sa spokojne zatváril a pohodlne sa uložil v Snapeovom náručí. „Poveš mi ozpávku, ujo Šev?“

Severus sa usmial a začal rozprávať Harryho obľúbenú rozprávku o silnom čarodejníkovi, ktorý porazil zlého obra. O chvíľu Harry spokojne zaspal, Snape ho pobozkal na čielko a uložil do postieľky. „Sladké sny, Harry,“ zašepkal.

°°°°

Harry sa ocitol v ďalšej spomienke. Bola hlboká noc a Severus pozoroval rozbúraný dom, Harry videl ako sa mu podlamujú kolená a celý sa trasie. Nasledoval ho bránkou a úzkym chodníkom až kým neprišli pred vyrazené vchodové dvere domu. Na prahu ležal mladý muž v okuliaroch, oči mal vytreštené dokorán a tvár bledú ako vápno. Harry zacítil obrovskú bolesť v hrudi, bol to jeho ocko. Severus zo spomienky ho ľahostajne prekročil a roztrasene pokračoval hore schodmi. Kráčali tmavou chodbou pomedzi trosky domu až sa obaja ocitli v Harryho detskej izbe pokrytej troskami. Po stenách sa lepila a ťahala nejaká čierna hmota, pod ktorou steny hnili. Harry videl svoje ročné ja sediace v postieľke. Z veľkých zelených očí mu tiekli slzy a na malom čele mu svietila krvavá jazva v tvare blesku. Harry sa náhle pozrel na Snapea, ktorému sa podlomili kolená a klesol k bezvládnemu telu Lily Potterovej. Odhodil zopár úlomkov dreva z jej mŕtveho tela a so srdcervúcim plačom si ju privinul k sebe.

„Lily, láska moja... nemôžeš byť... nie...“ vzlykal do jej ohnivých vlasov. „Mal som ťa ochrániť... zlyhal som... zabil som ťa... to ja... ako sa vôbec môžem pozrieť Harrymu do očí po tom, čo som urobil...“ vzlykal ďalej a nežne pobozkal Lily na bledé čelo. Harry cítil ako sa mu prediera obrovská bolesť z hrudného koša, jeho srdce krvácalo a jeho myseľ kričala. Snape dlhú chvíľu zvieral Lily v náručí a neustále jej šepkal do vlasov. Napokon si vyzliekol čierny habit, prikryl Lilyine telo a zničene sa vybral k postieľke, v ktorej sedel vystrašený zeleno-oký chlapček.

b20a0b3e-29b0-43dd-9365-237b0435b471_zps05a3df32.jpg

„Harry... odpusť mi to, maličký...“ zavzlykal Snape a vzal Harryho z postieľky. Privinul si ho k sebe a pevne ho objal.

Snape spolu s malým Harrym vyšiel pred bránu domu, kde práve pristávala lietajúca motorka, z ktorej vyskočil zadychčaný Sirius Black, so slzami v očiach.

Pozrel sa na Snapea spýtavým pohľadom a s nádejou v očiach.

 

Severus pokrútil hlavou. „Prežil iba Harry... neviem ako, ale porazil Temného pána.“

Siriusovi sa podlomili kolená, a tak sa musel pridržať motorky. „Je to moja vina...“ plakal Sirius a hlavu mal vloženú v dlaniach.

„Musíme dostať Harryho do bezpečia...“ ozval sa Severus bozkajúc Harryho do vláskov.

Vtom sa pred domom objavila vysoká a mohutná postava Hagrida, ktorý kráčal k dvojici mužov. S obrovskou rukou si utieral slzy, ktoré mu stekali z očí. „Šmária,“ vzlyk, „to je hrozné!“ podišiel k mužom. „Poslal ma profesor Dumbledore,“ vzlyk, „ aby som zobral tuto malého,“ vzlyk, „Harryho do bezpečia,“ povedal uplakaným hlasom a Snape mu vložil Harryho do veľkých rúk.

„Ujo Šev,“ natiahol Harry drobné rúčky k Severusovi.

„Neboj sa Harry, o chvíľu sa uvidíme,“ povedal Severus slabým a zničeným hlasom.

„Vezmi si moju motorku, Hagrid,“ navrhol Sirius a pobozkal Harryho do vlasov. „Dávaj naňho pozor.“

°°°°

 Spomienka sa zmenila na čierny dym a Harry sa ocitol v riaditeľni Albusa Dumbledora, ktorý pokojne sedel za svojim stolom a sledoval zničeného a mierne naštvaného Snapea, ktorý sa pridržiaval jednej zo stoličiek.

„Posaďte sa Severus,“ navrhol mu.

„Nie, nie... Dumbledore, ešte raz si to prečítajte,“ ukazoval na pergamen na riaditeľovom stole. „Lily tam jasne napísala, že to ja sa mám postarať o Harryho, ak sa im niečo stane.“

„Severus, ja veľmi dobre vidím, čo daný dokument obsahuje. Avšak, už som vám vysvetlil, že Harry musí ísť do opatery Lilyinej sestry. Tam bude v bezpečí,“ rozprával stále pokojným hlasom.

Severusa jeho pokoj vytáčal. „V bezpečí? V BEZPEČÍ?! Dumbledore, ja veľmi dobre poznám Lilyinu sestru, nenávidí čarodejníkov, nenávidí mágiu, nenávidí náš svet! Pre Harryho je to najhoršie miesto na svete!“ kričal zúfalo.

Dumbledore naňho uprel zrak spoza polmesiačikových okuliarov. „Ale bude tam v bezpečí, a to je podstatné, prepáčte Severus, ale nič s tým nezmôžete,“ usmial sa Albus a ponúkol mu citrónový cukrík.

„Seriem na váš citrónový cukrík, Dumbledore!“

„Ubezpečujem vás, že takto to bude pre chlapca najlepšie,“ povedal Dumbledore, vytiahol prútik a spálil pergamen, ktorý mu ležal na stole.

Snape si znechutene odfrkol, vypochodoval von z riaditeľne a z celej sily treskol dverami.

°°°°

Harry náhle otvoril oči a sledoval už skutočného Snapea, ktorý ešte stále sedel vedľa neho na sedačke. Harry už vôbec nevnímal bolesť, ktorú mu spôsoboval Kostihoj. So šokovanými očami pozeral na Snapea, ktorému tiekli po tvári horúce slzy.

„Posledné tri spomienky som vám vôbec nechcel ukázať. Vidím, že ste v legilimencii výborný,“ povedal tichým chladným hlasom Snape.

„Prepáč, Severus. Ja... chcel som to vidieť,“ povedal Harry rozrušene a z tváre si utieral slzy, ktoré nechceli prestať stekať.

„To je v poriadku, pán Potter. Tieto spomienky sa vás týkali možno viac ako mňa. Mali ste právo ich vidieť.“

„Prosím, hovor mi Harry,“ požiadal ho zeleno-oký chlapec a pošepol: „Mohol som vyrastať u teba...“

„Áno... nemohol som splniť Lilyine želanie,“ Snape sa snažil potlačiť ďalší príval sĺz, ktoré sa mu snažili dostať z očí.

„Dumbledore mi zničil život.“

Severus ho prebodol čiernym pohľadom. „Snažil som sa zo všetkých síl, aby som ťa, mohol dostať do opatery, ale ako iste vieš, Dumbledore mal vplyv na všetkých dôležitých miestach, a tak som to po čase vzdal...“

„Dúfam, že teraz horí v pekle!“ zaťal Harry päste.

„Áno, to je adekvátny trest za jeho hanebné činy,“ súhlasil s ním Snape.

Harry sa zahľadel do Snapeových prísnych čiernych očí. „Severus, ďakujem, že som tie spomienky mohol vidieť. Ak by som ich nevidel, zrejme by si mi nikdy nepovedal aký vzťah si mal s mojou mamou...“

„Nie, myslím, že by som ti to nepovedal. Mal by si odpočívať, inak sa ti tie polámané rebrá nezahoja,“ povedal potichu, no prísne.

Harry mu venoval jemný úsmev a klesol späť na vankúš. „A ty by si mal ísť do školy, pán riaditeľ.“

Snape sa pousmial. „Áno, máš pravdu. Očakávam, že čoskoro nastúpiš opäť do Rokfortu.“

„Áno, chcem sa tam vrátiť čo najskôr. Už sa nemôžem dočkať,“ povedal Harry vzrušene.

„Dobre, o chvíľu ma čaká slávnostný príhovor a všetky tie oficiality, aby som študentov oboznámil s novou situáciou,“ dopovedal, postrapatil Harryho vlasy a zmizol za dverami Voldemortovej pracovne.

Harry chvíľu pozoroval zatvorené dvere a snažil sa nemyslieť na nepríjemnú bolesť, ktorá ho ťažila na rebrách. Jeho myseľ ešte stále spracovávala všetky informácie a spomienky, ktoré videl v Severusovej mysli. Keby nebolo starého Dumbledora, mohol vyrastať uňho a nie u tých odporných Dursleyovcoch. Hlavou si prehrával opäť každú jednu spomienku až napokon zaspal od únavy.

22. kapitola - Bolestná pravda, minulý život

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

sny a vzpomínky

(sisi, 9. 8. 2017 19:44)

dnes jsem z toho jaksi na měkko. Popis vztahu Lilly a Seva mě téměř rozlítosnil, nejhorší ta část, kdy do domu, kde jsou už Potterovi mrtví přijde Sev, Sirius a nakonec Hagrid, hrozně mě zlobí Brumbál, jakvšechny zmanipuloval a odvrthl poslední vůli, v níž Lilly svěřuje Harryho Snapeovi. Snape zažívá sklamání a ztrácí důvěru v cokoliv dobrého. V mých představách to většinou je o tom, že Lily opravdu svěří Harryho Snapeovi ale on se k němu dostane až po nástupu do Bradavic, protože ochrany okolo Zobí ulice jsou tak silné, že je nikdo se znamením zla nepřekoná. A pak to začne: Harry konečně pozná dobrou péči a ochranu, má dobrého náhradního rodiče, dobře se učí, má co na sebe a ještě stihne vyvádět lumpárny,ze kterých ho Snape tahá stylem sakra Snapeovským. :-) Ale to jsou jen představy.
Zde je možné číst krásný barvitý příběh o HP a dalších, jak se rozvíjí vztahy, jak poznat zlé úmysly od dobrých, a mnoho dalších zajímavých věcí. Dík.

Tau a Rín, čo vzniká Taurííín neboi Taurin, Tau.. <3

(Taurin, 29. 8. 2014 12:14)

Neviem, čo mám napísať.
Na jednej strane nemám slov, zhltla som všetky slabiky a zas na druhej všetky moje myšlienky sa preháňajú o preteky, že ktorú môžem skorej vykričať.
Snáď budem dobrý komentátor, a aj keď nie, tak to snáď prekusneš.
Rozdelím si to na dve časti, keď Tom a Harry išli zachrániť Bellu ták... Kurva šmária!!! Ja toho Dumbyho nenávidím! Neznášam! Harry má pravdu, nech zhorí b pekle!! Hnusááák!!
Teraz úprimne neviem, či píšem o senilnom dedkovi alebo nemysliacom synčekovi.
Ten synček musí radne neznášať Harryho, za takú banalitu, že sa mu dedko nevenoval... No prosíím.
A je pravda, že Senilný Dumbledore je silný čarodejník.
Aj som čakala, že sa niečo také prihodí, ale Tom je hlavička! Vyslobodil sa... Predsa naňho nemajú taký dvaja trapáci :D :D :D
Och, pardón traja :D Chudák Gellert je vdovec (po milencovi) pochybujem, že smúti, skôr je nahnevaný lebo nemá teplo v posteli :D :D Ja viem, moje zmýšľanie sa po tomto veľmi zmenilo :D Ale v prvej časti všetko OK dopadlo. :D Inak, ako tam synček bil Harryho!! Celý ten úsek som zatínala zuby a päste a moje oči boli veľké ako taniere. O.o Inak obdivujem Tommyho :D Stále mať stone face? To zvládne len poriadny Borééc :D :D :D
A chachacha!! Synček Dumby mal smolu! Chcela by som vidieť ten jeho sklamaný face.!!
Vrátili sa v pohode a Bella bola taká ňuňu. Samozrejme Voldy ju musel schladiť. *Tsss*
A NASTALA ĎALŠIA ČASŤ.. *predstav si pohrebný výraz*
Snape, Snape, Severus Snape, Dumbledore!! To sa mi teraz prehráva v mysli. Poznáš tu pesničku?? Ak nie, odporúčam, veľmi chytľavá :D :D
Ale zas som odbočila :D :( :D
Tak, popravde som bola hlúpa a riadila sa Rowlingovým Snapom.. A som si istá, že on by si nevylial tak srdce ako tvoj Snape.
Bolo mi až do plaču, čo sa mi málokedy stáva. Tak precítené to bolo. A Lily bola krásne opísaná, síce som nechápala, ako to môže fungovať, keď jej povie, že ju miluje a ona jeho nie... Mňa by to zabilo. (Mám podobnú skúsenosť) Ale krása.
Neverila som svojim očiam, keď som videla, že má Snape rád malého Harryho... Myslela som, že ho neznáša. Veď predsa, len syn rivala. A krstný otec Sev?? To by bolo žúžo! Ale ja mám rada aj Siriho. Takže o tomto nerozhodujem.
A tie posledné spomienky...
Niééé! Prečo? A škoda, že Sev nepridusil Dumbyho citrónovými cukríkmi! Rada by som pomohla.
Nádherná kapitola, veľmi dobrá na okomentovanie :D
Tak, keď si sa dostala až sem, tak gratulujem... Pri tých mojich myšlienkach :D :D
PS: Neznášam tú červenú blbosť, keď napíšem nespisovné slovo!! :D :D Hrôza :D Ide ma šlaktrafiť :D

Re: Tau a Rín, čo vzniká Taurííín neboi Taurin, Tau.. <3

(Sonka, 9. 9. 2014 12:40)

Teda, wow :D Taurin tvoj koment ma veľmi pobavil a nesmierne potešil :D :) Páči sa mi, že som si mohla prečítať všetky tvoje myšlienkové pochody ohľadom poviedky, si strašne zlatá :) Som rada, že mám takúto čitateľku :))

P.S. To mi hovor, hlavne vo worde ma to nesmierne vytáča :D :D

:))

(Cathy, 29. 8. 2014 10:47)

Kapitolka bola super, veľmi som sa potešila tej časti so Snapeovými spomienkami. A Dumbledore je konečne mŕtvy, juchúúú. Ďakujem za ďalšiu kapitolku.

Re: :))

(Sonka, 9. 9. 2014 12:35)

Ďakujem, Cathy :))

a ešte

(Ginny, 4. 9. 2014 8:09)

Ďakujem za venovanie :-*

Re: a ešte

(Sonka, 9. 9. 2014 12:35)

Ďakujem a nie je začo, Ginny :)

Perfekt

(Lukáš, 5. 9. 2014 9:32)

Just perfect! V tejto fanfiction mi vobec nič nechyba... chválim, chválim, chválim a nemozem sa dočkat pokračovania

Re: Perfekt

(Sonka, 9. 9. 2014 12:34)

Ďakujem, Lukáš :)

wow

(Oriana, 27. 8. 2014 15:25)

Woooow, tie spomienky Severusa boli neskutočné, normálne som mala slzy v očiach z tých posledných. Hlavne ako sa staral o Harryho, bolo to totálne rozkošné, škoda, že to Dumbledore v tejto poviedke samozrejme, tak pokašľal. Aj to ako Severus a Sirius na ten okamih spolupracovali v tom, dostať Harryho do bezpečia, to bola špica.

No a čo sa týka smrti Dumbledora, tak to som sa v tomto prípade fakt tešila, myslím, že toho jeho špunta dostanú potom ľavou zadnou a milenca snáď tiež :D

Ale to mučenie Harryho bolo tiež dosť hrozivé, našťastie to vyšlo tak, ako to Tom plánoval a Harrymu to isto odpustí.

Super, teším na ďalšiu kap. :)

Re: wow

(Sonka, 9. 9. 2014 12:33)

Ďakujem Oriana :) Tvoje komentíky ma vždy veľmi potešia. Som rada, že sa ti Snapeove spomienky páčili :)

SUPEEEEEEEER

(Lea, 27. 8. 2014 14:48)

Woow! kapitolka bola bombastická...to je fakt blbe ked ti blbnu estranky... ale velke medzery mi nijak neprekažali v čítani ... Snapeove spomienky boli krásne aj smutne :-) A Dumbledore je konečne dead .. jupiiiiii !!!! A Snapíka mam rada aj ja.. takže som happy, že chceš ich vztah upevniť, super ! Kapitolu som si fakt vychutnala a fofrem utekaj písať dalšiu lebo sa nemôžem dočkať :-) A dakujem za venovanie hrozne ma potešilo

Re: SUPEEEEEEEER

(Sonka, 9. 9. 2014 12:32)

Ďakujeeem :)

nádherne

(Ginny, 4. 9. 2014 8:09)

Jedna z naj kapitoliek ! Mučenie Harryho bolo super a chudak Voldik sa na to musel pozerať ..Severusove spomienky boli neskutočne !!!!!!! krasne si to napisala važne klobuk dole a Dumbledora fakt neznašam, ale ten jeho syn mi je docela sympaticky... super praca, pišeš uzasne .. len tak dalej... tešim sa na dalšiu kap :-)