Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


22. kapitola - Bolestná pravda, minulý život

11. 9. 2014

 

UPOZORNENIE: non-slash sex scene (18+)

Hneď na druhý deň sa vrátil do Rokfortu. Voldemort zariadil, aby Lucius poskytol médiám i verejnosti všetky podrobnosti Harryho údajného zmiznutia i jeho nečakaného návratu. Sám Harry netušil, ako to celé Voldemort vymyslel, no iste sa to dozvie, či už od spolužiakov alebo z novín. Spolužiaci ho s potleskom privítali. Všetci sa naňho vrhali a kládli mu nespočetne veľa otázok. Musela ho zachraňovať Hermiona, ktorá ho odtiahla do Komnaty najvyššej potreby, kde mali aspoň trošku súkromia. Komnata im poskytla útulnú miestnosť s malým krbom a veľkou sedačkou. Úplne vyčerpaní klesli na mäkkú sedačku a pritúlili sa k sebe.

„Konečne!“ zvolala unavená hnedovláska. „Oni si snáď nikdy nedajú pokoj. Sú ako besné supy, musia vedieť všetky informácie priamo zo zdroja.“

„Áno, dokonca i učitelia. Nestačia im informácie v médiách. Aký srdcervúci príbeh to vlastne Voldemort vymyslel?“ spýtal sa a pozrel na Hermionu, ktorá sedela v jeho náručí.

„Och, každé noviny i časopisy píšu v podstate to isté. Na všetkých titulkoch je tvoja fotka a text, ktorý oznamuje exkluzívny rozhovor s Ministrom mágie o únose Chlapca-ktorý-prežil. Ten rozhovor je skutočne dlhý, ale ak by som to mala zhrnúť, tak podľa všetkého ťa uniesol Temný pán a podarilo sa ti utiecť. Vieš, že tvoj únos a útek prevalcoval i smrť Dumbledora? Kým si sa nevrátil noviny písali iba o záhadnej smrti najväčšieho čarodejníka storočia. Celkom dosť sa rozoberá i nový riaditeľ. Nik nečakal, že na Dumbledorovo miesto nastúpi profesor Snape. Všetci očakávali, že to bude profesorka McGonagallová. Musím povedať, že sme boli v šoku,“ rozprávala. „Nuž, ale dosť. Mali by sme využiť príležitosť a venovať sa konečne sebe,“ usmiala sa a pobozkala Harryho na líce.

„Áno, máš pravdu. Tohto rozruchu mám už plné zuby. Dúfam, že to čoskoro skončí,“ povedal zeleno-oký chlapec a vzal si Hermioninu tvár do dlaní. „Chýbala si mi, Hermy.“

Hnedovláska mu venovala láskavý úsmev. „Aj ty mne, Harry. Nevieš si predstaviť ako veľmi,“ povedala šeptom a pritisla sa ružovými perami na tie Harryho.

a4e9ebb9-01d3-4fa3-90cf-27116121c24f_zps5152c2ab.png

Pomaly sa šteklili jazykmi a vzájomne sa ochutnávali. Harry jej hladil husté vlasy a jazykom sa presunul k jej ušnému lalôčiku, čo spôsobilo, že vydala slabý ston. Začal sa premiestňovať na jej krk, ktorý tiež veľmi dôkladne a precízne ochutnával jazykom a láskal perami. Hermiona znovu zastonala a vychutnávala si každý jeho dotyk i bozk. Zatiaľ, čo ju obdarovával bozkami jeho ruky zablúdili pod jej blúzku, ktorú jej pomaly rozopínal až sa toho nepotrebného kusu odevu zbavil. Hermiona neostávala pozadu a jednoducho z Harryho strhla košeľu, ktorej gombíky sa potrhali a popadali na podlahu.

„Kúpim ti novú,“ zašepkala zahanbene a jej tvár nabrala červeň.

Harry sa zasmial a zahľadel sa jej do orieškových očí. „Milujem ťa,“ povedal nežne a vrhol sa na jej ružové pery. Hermiona pomaly hlavou klesla na operadlo sedačky a vychutnávala si svalnaté a opálené telo nad ňou. Harry bol nádherný a bol iba jej. Už nedokázala čakať. Popri bozkávaní mu rýchlo vyzliekla nohavice, ktoré rovnako ako gombíky dopadli na podlahu. Na stehne ucítila jeho erekciu, čo ju totálne vzrušilo. Harry sa odtrhol od tých sladkých pier a presunul sa na jej hruď. Jemne bozkával jej teplú pokožku až sa dostal k čiernej podprsenke, ktorá mu bránila pokračovať v jeho prieskume. Potichu zamrmlal nejaké kúzlo a kus spodnej bielizne okamžite zmizol.

„A to si sa naučil kde?“ spýtala sa ho so smiechom.

Harry na ňu vzhliadol a usmial sa. „Desať mesiacov v roku žijem v spálni spolu s ďalšími piatimi chalanmi. Čo myslíš, o čom sa asi tak zhovárame po večeroch?“ šibalsky sa usmial a pokračoval vo svojom jazykovom prieskume.

Hermiona sa zasmiala, zavrela oči a s tichým vzdychaním si vychutnávala teplé pery a mokrý jazyk na svojom tele. Jej stony zosilneli, keď zacítila ako jej jazykom začal láskať bradavku, zatiaľ čo bojoval s gombíkom na jej rifliach, ktoré o chvíľu i s nohavičkami skončili na podlahe tiež. Ležala pod ním celkom nahá, preto sa jej nepáčilo, že na tom dokonalom tele nad ňou stále spočíva posledný kus látky. Zamrmlala čarovnú formulku a Harryho boxerky zmizli tak isto ako jej podprsenka.

Harry na ňu neveriacky vzhliadol.

„Čo myslíš, že sa s babami bavíme o štrikovaní?“ uškrnula sa.

„Och, si neuveriteľná, vieš to?“ zasmial sa a celú tvár jej posial nežnými bozkami. Zahľadel sa jej do očí a spýtal sa: „Naozaj to chceš, Hermy?“

„Pre Merlina, viac než čokoľvek iné. Milujem ťa od druhého ročníka a túto chvíľu som si predstavovala snáď miliónkrát...“ povedala zadychčane a sledovala tie prekrásne zelené oči, ktoré na ňu túžobne a s láskou pozerali. Okamžite mu vtisla bozk a predrala sa jazykom do jeho úst. Harry jej jemne hryzol do pery a vychutnával si jej tlmené vzdychy. Jednou rukou jej chytil stehno a druhou jej láskal lono. Vzdychala mu do úst a on bol čoraz viac a viac vzrušený. Opatrne a pomaly do nej vnikol. Zalapala po dychu a obtočila si ruky okolo jeho krku. Pomaly a nežne do nej prirážal a bozkával jej citlivý krk. O chvíľu zrýchlil tempo a cítil ako sa mu zarýva nechtami do svalov na chrbte. Miestnosťou sa ozývali vzdychy a stony.

„Si nádherná,“ pošepol jej zadychčane do ucha a následne do nej prirazil na doraz. Harry bol skutočne bohato obdarený, hnedovláska ihneď vybuchla vo vlnách orgazmu, ktorý bol tak silný až sa jej zahmlievalo pred očami. O chvíľu ucítila ako v jej vnútri rozlieva teplá tekutina. Harry na ňu klesol a objal ju.

„Bože, to bolo... úžasné,“ pošepla a pobozkala ho na ucho. Potom zbadala svoje krvavé nechty a hneď jej zrak padol na Harryho chrbát, ktorý bol celý doškrabaný. „Prepáč, ani neviem kedy som to spravila,“ povedala previnilo.

„To nič, láska,“ usmial sa na ňu, ľahol si vedľa nej a privinul si ju k sebe.

***

Na druhý deň po vyučovaní sedel spolu s Hermionou pri jazere a spoločne si, počas robenia domácich úloh, užívali príjemné jarné počasie.

Harry zvieral v ruke brko a skláňal sa nad pergamenom. „Aké prísady sú potrebné na Dúšok živej smrti?“ spýtal sa.

Hermiona pohotovo odpovedala: „Rozdrvený koreň Asfodelu a výluh z paliny, samozrejme.“

Harry jej venoval úsmev. „Ďakujem,“ odpovedal a starostlivo si prísady zapísal na pergamen.

„Ahoj, Harry,“ ozvalo sa za nimi.

Obaja sa obzreli a zbadali blonďavého Slizolinčana.

„Ahoj, Draco,“ pozdravil ho zeleno-oký čarodejník.

„Chce s tebou hovoriť riaditeľ,“ povedal a podal mu malý papierik.

Harry ho vzal a roztvoril.

Heslo: Salazar Slizolin

„O chvíľu sa vrátim, Hermy,“ povedal a pobozkal ju na líce. Draco znechutene pretočil očami. Hneď potom sa postavil a spolu s Malfoyom kráčal späť do hradu.

„Čo od teba chce?“ spýtal sa ho blondiak.

„Netuším,“ odpovedal a premýšľal, čo od neho jeho nový riaditeľ môže chcieť.

Cestou do riaditeľne mu Draco pomáhal odohnať veľké množstvo zvedavých spolužiakov, ktorí si ešte stále nedali pokoj a zahŕňali ho otázkami o jeho únose a úteku. Pred riaditeľnou sa Dracovi poďakoval a vydal sa tam po prvýkrát po Dumbledorovej smrti. Vstúpil do miestnosti a chvíľu ostal zarazene stáť. Kancelária sa už vôbec nepodobala starej riaditeľni. Všade vládla zelená a čierna farba. Väčšina obrazov bolo prázdnych. Všade boli fľaštičky s elixírmi a nádoby s prísadami. Harry musel priznať, že predtým sa mu riaditeľňa páčila viac. Za stolom sedel Snape a uprene naňho pozeral svojimi chladnými čiernymi očami.

„Dobrý deň, pán Potter,“ pozdravil ho bez emócii.

„Ahoj, Severus. Čo potrebuješ?“ spýtal sa a posadil sa na jednu zo stoličiek pred pracovným stolom. „A mimochodom, som Harry,“ dodal trochu podráždene. Bolo mu hlúpe, že muž, ktorý ho poznal od narodenia a staral sa oňho, keď bol malým mu vyká a oslovuje ho tak formálne.

„Och, áno. Prepáč, Harry. Nuž, zavolal som ťa, pretože chce s tebou hovoriť Temný pán. Očakáva ťa vo vedľajšej miestnosti,“ povedal a rukou ukázal na dubové dvere.

Harry sa neisto postavil a zaklopal na dvere, ktoré sa hneď potom otvorili. Bolo mu skutočne divné, že Voldemort sa nachádza v Rokforte a chce s ním prebrať niečo, čo zrejme nepočká do víkendu, kedy navštevoval jeho sídlo. Vstúpil do útulnej miestnosti, kde sa nachádzali pohodlné kreslá a malý bar s alkoholom. Voldemort sedel na jednom z kresiel a v rukách zvieral pohár koňaku. Vyzeral byť unavený a bledý. Pod červenými očami mal čierne kruhy. Pozeral na pohárik a nevenoval Harrymu žiadnu pozornosť. Tak sa Harry usadil na kreslo oproti nemu a sledoval ho. Temný pán vypil celý obsah pohárika a kúzlom si nalial ďalší.

„Tom, si v poriadku?“ spýtal sa ho Harry opatrne.

Voldemort stále hypnotizoval svoj pohár a opäť ho celý vypil. „Nuž, myslím... že... nie. Nie som v poriadku,“ odpovedal tichým hlasom a opäť si naplnil pohár tekutinou.

Harry začínal byť nervózny. Ešte nikdy nevidel mocného lorda Voldemorta v takomto zničenom stave. Voldemort mu konečne pozrel krvavými očami do tých jeho. Harry z nich nedokázal prečítať vôbec nič, a tak netrpezlivo čakal o čo ide. Voldemort do seba kopol ďalší pohár koňaku.

„Harry, ja neviem, ako začať,“ nadýchol sa a pokračoval, „niečo som zistil... o nás dvoch... o tebe.“

Harrymu sa rozbúšilo srdce. V hrdle mu vyschlo. Netušil o čo ide, ale vedel, že to nebude nič dobré, keďže to Voldemorta tak veľmi rozrušilo.

„Nechceš sa napiť?“ spýtal sa ho Temný pán.

Mladý Chrabromilčan iba pokrútil hlavou a uprene pozeral do tých chladných očí.

„Nuž, ako som povedal, zistil som... Kurva! Proste si môj horcrux, Harry!“

Harry skamenel. Počul dobre?! Nie... nie... Cítil, ako mu srdce divoko skákalo v hrudi. Zaplavila ho hrôza. Nedokázal sa nadýchnuť, jednoducho to nešlo akoby na svete došiel všetok vzduch. Horcrux... nie, predsa je živá bytosť, ako môže byť niekto živý horcrux? Ako sa to mohlo stať? Žalúdok sa mu začínal skrúcať. Mal chuť utiecť ďaleko od toho muža. No, jeho nohy boli ako z olova, nedokázal sa pohnúť. Mal v sebe kus duše, kus duše najhoršieho černokňažníka všetkých čias. Dušu beštie a surového vraha. Vraha jeho rodičov a priateľov. Takže, preto je jeho mágia taká temná a surová. Falošné proroctvo nemuselo byť vôbec falošné. V podstate hovorilo pravdu. V duchu si zopakoval časť z proroctva, ktoré sa mu už vôbec nezdalo byť falošné. Ak je Voldemortov horcrux, tak Voldemort nemôže zomrieť pokým bude Harry nažive.

Voldemort znepokojene pozoroval mladíkovu tvár, z ktorej sa vytratila všetka farba. Na jeho tvári a tele mohol vypozorovať všetky emócie, ktoré sa v ňom búrili a zhromažďovali.

„Harry, nechaj ma vysvetliť ti to...“ prehovoril potichu.

Harry zaťal päste. Ako sa opovažuje naňho prehovoriť! Je jasné, že mu od začiatku klamal a manipuloval ním rovnako ako Dumbledore. Obaja ho chceli získať na svoju stranu a Harry hlúpo dôveroval práve Voldemortovi. Ako, pre Merlina, mohol uveriť vrahovi jeho rodičov! Ako mohol uveriť tejto krvilačnej démonickej bytosti! Veď to ani nemôže byť človek, keď nemá úplnú dušu a kus tej zhnitej, nechutnej duše je v ňom. Hnus! Stále nemohol prísť na to, prečo Voldemortovi, tak rýchlo uveril, že musia byť spojencami. Zrejme ho začaroval, vôbec by sa tomu nečudoval. Nuž, teraz mal aspoň istotu, že ho Voldemort nezabije, keďže by zabil kúsok seba. Ale môže sa zlúčiť späť so svojou dušou, čo by sa stalo s ním? Zomrel by? Po tele mu prebehli zimomriavky.

„Harry, povedz niečo,“ vyzval ho Voldemort a pripravoval sa na najhoršie.

Mladý čarodejník sa prudko postavil. Nenávistne pozrel na svojho spojenca. „Ako si mi to mohol urobiť? Len tak si zo mňa spraviť horcrux, ty bastard!“ vykríkol, odpochodoval z miestnosti a s celou silou tresol dubovými dverami. Severus sa hneď postavil a šokovane hľadel na jeho emóciami presýtenú tvár.

„Harry, je všetko...“ začal, no krik mu zabránil dopovedať.

„NECHAJ MA NA POKOJ! VŠETCI MI DAJTE POKOJ!“ zahučal až niekoľko sklenených fľaštičiek popraskalo a naštvane odišiel i z riaditeľne.

Nevšímajúc si okolie kráčal až kým sa dostal na Astronomickú vežu. Slnko pomaly zapadalo a začínal fúkať studený vietor. Privolal si svoju metlu, nasadol a letel nevedno kam. Bolo mu to jedno, chcel odísť od toho všetkého. Netušil komu má veriť. Ktoré proroctvo je pravdivé. Všetci ním neustále iba manipulujú a mal toho už plné zuby! A ešte k tomu bol horcruxom! Prečo mu to Tom spravil? Prečo z neho spravil jeden zo svojich horcruxov? Nevedel si predstaviť horší trest po tom všetkom, čo si vo svojom živote musel vytrpieť. Nechcel sa ľutovať, nikdy sa neľutoval. Ani keď ho Dursleyovci zatvorili na 11 rokov do prístelku pod schodmi, ani keď nedostal jedlo takmer celý týždeň, ani keď ho jeho strýko dokopal na zemi iba preto, že si dovolil z chladničky ukradnúť kúsok syra a chlebu. Ale toto! Bolo toho priveľa! Letel vysoko na oblohe, pod ním sa rozprestierala zeleň a lesy, sem-tam domy či chatrče. Zapadajúce slnko, čochvíľa vystriedal žiarivý mesiac. Na oblohe sa objavili prvé hviezdy, bola jasná a studená noc. O chvíľu zistil, že je mu naozaj zima. Mal na sebe iba košeľu, chrabromilskú kravatu a čierne nohavice. Pomaly klesal metlou nižšie a nižšie až elegantne pristál a nohami sa postavil na pevnú zem. Poobzeral sa po okolí a zistil, že pristál v nejakej neznámej dedinke, netušil koľko letel ani kade letel. Nevedel, ako ďaleko je od Rokfortu, ale bol si istý, že toto bude muklovská dedina. Rýchlo kúzlom zmenšil svoj Blesk a strčil si ho do vrecka nohavíc. Pomaly kráčal prázdnym kamenným chodníkom. Obzeral si výklady obchodíkov a snažil sa vyčistiť si myseľ a upokojiť sa. Potreboval byť sám a potreboval pokoj. Chcel si tu nájsť nejaké pokojné miestečko, kde by si mohol utriediť myšlienky, inak by hrozilo, že jeho surová mágia vybuchne a zničí polku Rokfortu a to skutočne nechcel. Odbočil do jednej uličky osvetlenej pouličnými lampami. Zbadal niekoľko smejúcich sa muklovských tínedžerov. Tiež túžil byť taký uvoľnený a šťastný. Dostal sa do tichého parku a usadil sa na jednu z lavičiek. Pomaly vdychoval a vydychoval čerstvý ľadový vzduch. Premýšľal, či Dumbledore vedel, že je Voldemortovým horcruxom. Začínala ho z toľkého premýšľania bolieť hlava. Zrazu ucítil, že si vedľa neho niekto sadol. Nemusel sa pozrieť, kto to bol. Veľmi dobre poznal jeho mágiu, a tak pokračoval v pozeraní na zem.

„Potter, konečne som ťa našiel. Od zabitia môjho otca si sa dobre skrýval. No, teraz si urobil skutočne hlúpy krok, keď si sa nechránený vybral do sveta. Sledoval som tvoju magickú stopu, ktorá ma priviedla až sem. Veľmi si mi uľahčil tvoje hľadanie,“ prehovoril hlboký mužský hlas.

Harry stále pozoroval zem, prehovoril trochu zachrípnutým hlasom. „Akosi som tušil, že ma nájdeš, Dumbledore. Vedel som, že po smrti tvojho otca ma budeš sledovať a hľadať.“

„Zabil si ho,“ prehovoril opäť. Harry mohol z toho hlasu cítiť smútok.

„Áno, zabil. A teraz premýšľam, či som urobil správnu vec.“

Edrian mlčal a pozoroval svojho nepriateľa. „Prečo?“

„To je jedno. Vieš, som celkom rád, že si ma našiel. Ja... chcel som sa ťa spýtať, či máš nejaký obraz svojho otca?“

Edrian naňho prekvapene pozrel. „Áno, samozrejme, že mám.“

Harry odvrátil pohľad od zeme a zabodol sa do tmavomodrých očí. „Chcem s ním hovoriť, prosím.“

„Prečo? Prečo by som ti mal veriť? Zavediem ťa za ním a zničíš ho.“

„Nie, naozaj. Potrebujem sa s ním pozhovárať. Vieš, ja... som jednoducho zmätený, ničomu už nerozumiem. Neviem čomu a komu mám veriť. Neviem, či to čo robím je správne. Zradilo ma už toľko ľudí. Ani neviem načo ti to hovorím..“

Edrian mlčal až napokon prehovoril. „Dobre, zavediem ťa za ním.“

Harry sa pousmial. „Viem, že je to pasca. Chceš ma uväzniť a mučiť.“

„Áno, je to možné. Ale nechám ťa porozprávať sa s ním. Potom uvidím, čo s tebou spravím.“

Harry sa musel zasmiať nad absurdnosťou tejto situácie. „Dobre teda.“

Edrian ho váhavo chytil za ruku a o chvíľu dopadli nohami v nejakej miestnosti, ktorá vyzerala ako veľmi pekná a útulná pracovňa. Nachádzal sa tu kamenný krb, knižnica, pracovný stôl a hneď za ním visel veľký obraz Albusa Dumbledora v životnej veľkosti, ktorý si spokojne sedel na drevenej stoličke a milo pozeral na hosťa.

„Vítam ťa, Harry,“ povedal Albus a postavil sa. „Prosím, Edrian. Nechaj nás osamote,“ požiadal svojho syna. Edrian sa podozrievavo pozrel na Harryho, no hneď izbu opustil.

„Prosím, posaď sa Harry.“

Harry chvíľu užasnuto sledoval veľký obraz a opatrne sa posadil na stoličku oproti obrazu. Bola tu pripravená, zrejme sa s ním Edrian často rozprával, a tak si ju sem dal.

„Pane, ja...“ Harrym začínali prechádzať výčitky. Zabil tohto muža. Možno mu spravil zlé veci, ale zaslúžil si smrť? On vlastne nikdy Harryho zabiť nechcel, tak prečo ho tak bezmyšlienkovito pripravil o život? Je vrah, Voldemort z neho spravil vraha. Zabil Pettigrewa, zabil Dumbledora... zabil...

„Chlapče môj, upokoj sa,“ prehovoril opäť starý Dumbledore svojím typickým láskavým hlasom.

Harryho začali štípať oči. „Zabil som vás.“

„Och, chlapče môj. Nedávam ti to za vinu. Urobil si, čo si musel,“ usmial sa Dumbledore a v jeho modrých očiach tancovali láskavé iskričky. Jeho oči už nevyzerali tak chladne, ako posledné mesiace, keď bol ešte na žive.

„Dnes... dnes som niečo pochopil, pane,“ povedal Harry a z tváre si utrel slzu, ktorá si našla cestu von. „Voldemort mi oznámil, že som jeho horcrux...“ Harry zvedavo pozrel na bývalého riaditeľa, aby videl jeho reakciu. Dumbledore sa nezdal byť prekvapený. „Vedel ste to,“ bolo to skôr skonštatovanie, ako otázka.

Dumbledore sa znovu posadil na stoličku v obraze. „Áno, Harry. Vedel som to. Samozrejme, som to nevedel od začiatku. Postupne som na to prichádzal. Mal som podozrenie dlhšiu dobu. No, v tvojom piatom ročníku som si tým bol takmer istý. Tvoje záchvaty zúrivosti, surová, nekontrolovateľná mágia, hadia reč. Nič nedávalo zmysel. Ako mohol mať syn dvoch chrabromilčanov, dvoch ľudí, ktorí mali snáď to najčistejšie srdce zo všetkých, tak surovú a temnú mágiu? Navyše parselčina. Je nemožné, aby ju ovládal niekto, kto nie je v priamej pokrvnej línií so Salazarom Slizolinom. Posledný Gaunt je Tom Riddle, žiaden dedič už neexistuje. Z týchto celkom logických dôvodov som na to prišiel. Rovnako, ako na to prišiel i Tom. Vieš Harry, to preto si Voldemortovi tak rýchlo uveril a pridal sa na jeho stranu, to preto k nemu cítiš niečo, čo ani nevieš definovať... preto si taký zmätený a stratený. Vedel som, že za mnou prídeš. Hoci som nevedel kedy...“

Harry si rukou trel čelo a hrýzol si do pery. Potom si vložil tvár do dlaní. „Je mi to ľúto, pán profesor,“ vyšlo z neho tlmene.

„Čo ti je ľúto, drahý chlapče? To, že si ma s Tomom zabil? Nemá ti byť čo ľúto. Zaslúžil som si to potom, čo som ti urobil. Potom, čo som tebou manipuloval vo svoj prospech. Ublížil som ti, to mne je to ľúto, Harry. Si mocný a úžasný mladý muž. Aj napriek tomu, že je tvoja silná svetlá mágia nakazená temnou mágiou kvôli Tomovej duši. Aj napriek tomu je tvoje srdce čisté a dobré. Inak by ti Triediaci klobúk nedovolil ísť do Chrabromilu, keď si ho požiadal. Vlastne si bol prvý, kto niečo také dokázal. Prehovoriť taký mocný magický predmet, aký je Triediaci klobúk. Ešte nikdy sa to nikomu nepodarilo už vtedy som vedel, že si neobyčajný,“ usmial sa starý muž a uvoľnene pozoroval zeleno-oké čarodejníka. „Ty nie si zlý, Harry. Ani nikdy nebudeš, si priveľmi dobrý na to, aby si sa stal zlým.“

Harry vzhliadol na starého muža. „Ktoré proroctvo je pravé?“ spýtal sa konečne otázku, ktorá mu požierala vnútro. Teraz si bol úplne istý, že mu Dumbledore povie pravdu. Musel to vedieť.

Dumbledorova maľba zavrela oči. „Vieš, Harry. Proroctvo, ktoré som vypustil do sveta skutočne nie je pravdivé. Avšak proroctvo bolo vyrieknuté, no v inom znení. Vlastne existujú dve proroctvá. Prvé je to, ktoré som pozmenil ja. Pôvodne znie takto: Blíži sa ten, kto bude mať moc zvíťaziť nad Temným pánom... narodený tým, ktorí sa mu tri razy vzopreli, narodený, keď siedmy mesiac pohasína... a Temný pán ho poznamená ako seberovného a práve on bude mať moc aká je svetu zatiaľ neznáma. On bude mať moc premeniť hlbokú temnotu i zlo na svetlo i dobro. Ten, ktorý je narodený, keď siedmy mesiac umiera, ten bude mať najväčšiu moc tohto svete, ten zachráni nás od zla. Ten vyslobodí skazené a čierne duše z temnoty a daruje im svetlo. Druhé je to, ktoré ti povedal Tom. No i Tom svoju verziu proroctva pozmenil. Proroctvo nehovorilo o mne, o mojej smrti. Túto časť si Tom vymyslel, pretože ma potreboval zabiť, no vedel, že sám ma nikdy nezabije. Naše sily, naše mágie boli vždy vyrovnané. Nedokázali sme jeden druhého poraziť. Preto potreboval niekoho mocného, veľmi mocného. Jediný, kto ma mohol poraziť si bol ty, Harry. Preto do pôvodného proroctva pridal nejaké vety navyše.

Harry šokovane počúval. „Aké vety boli z toho proroctva pravdivé?“

Príde deň, keď dobro na zlo sa obráti. Ten, ktorý jazvu nosiť bude, sa musí spojiť s tým, ktorý mu matku a otca vzal. Spolu im obrovská moc patriť bude. Spolu budú nezničiteľní. A z nepriateľov priatelia sa stanú. A zlo na dobro sa obráti,“ dopovedal Dumbledore. „Skutočne som v ňom nehral nijakú úlohu. Proroctvo opäť hovorí iba o tebe a Voldemortovi. Harry, vieš ty vôbec, o čom obe tie proroctvá hovoria? Vieš, akú neskutočnú moc máš?“

Zeleno-oký chlapec naňho nechápajúco pozeral.

Dumbledore sa pousmial. „Prvé i druhé proroctvo hovorí o tom, že to ty máš moc zmeniť zlo. Len ty dokážeš zmeniť zlo na dobro. Zmeniť diabla na anjela. Len ty dokážeš nájsť v každom človeku to najlepšie, svetlý bod. Všimol si si, že odkedy spolupracuješ s Voldemortom, tak zastavil všetky útoky na muklov a čarodejníkov pochádzajúcich z muklovských rodín? Všimol si si, že i jeho najhorší smrťožrúti ako Bellatrix Lastrengová nemučí všade kade chodí? Zastavil sa teror a útoky. Meníš zlo na dobro. Veľký Temný pán mäkne, dokázal si v ňom prebudiť lásku, rovnako ako v jeho smrťožrútoch. Pozri Harry, Voldemortovi sa podarilo ovládnuť ministerstvo mnohých krajín a počul si odkedy si na jeho strane, že by to nejako využíval? Že by páchal nejaké zlo? Nie, iste, že nie. Rovnako je pod jeho vládou Rokfort a cítiš nejakú zmenu? Mohol by odtiaľ vyhodiť všetky deti pochádzajúce z muklovských rodín. Všetky deti rodičov, ktorí sa voči nemu vzopreli, mohol by ich mučiť a trestať, ale nie. Nič také nerobí, kvôli tebe. Miluje ťa. A tá láska, ktorú si ho naučil cítiť ho zmenila o 180 stupňov. Harry, si ten najväčší čarodejník aký kedy žil. Nik, nik nič také nikdy nedokázal. Máš v sebe toľko dobra, lásky a moci, že pri tebe každý stráca nenávisť.“

Harry sa zhlboka nadýchol. „To, čo hovoríte, pane je ozaj pekné. Ale... nemáte pravdu. Nenávidí ma veľa ľudí...“

„Kto, napríklad?“ spýtal sa starý čarodejník.

Harry sa zamrvil na stoličke. „Napríklad Grindelwald alebo váš syn.“

Dumbledore sa zasmial. „Ale chlapče môj. Grindelwald chce len opäť svoje miesto zlého černokňažníka. Vždy som ho miloval a snažil som sa mu to vyhovoriť, ale nedal si povedať, a tak som ho bol nútený poraziť a nechať zavrieť. Chodil som ho každý rok navštevovať do väzenia a zakaždým som sa ho spýtal, či si to už rozmyslel. Vždy si pevne stál za tým, že chce byť Temným pánom. No, práve tento rok názor zmenil. Zrejme už to vo väzení nemohol vydržať, a tak som ho odtiaľ vyslobodil. Chvíľu som bol opäť zaslepený láskou a zmanipulovaný mocou. Preto som robil, to čo som robil. Také isté to bolo i keď sme boli mladý. Grindelwald bol vždy výborný rečník a manipulátor. Nechal som sa ním dlho ovplyvňovať až kým som dostal rozum a vyzval ho k boju. No a po toľkých rokoch sa to stalo opäť. Opäť som mu uveril a nechal sa manipulovať. Bol som už veľmi starý a naivný muž. No a čo sa týka môjho syna. Zrejme by si chcel počuť, ako to sním vlastne celé je. Nuž, celý život som mal toľko povinností, že som nemyslel na vlastného dediča. Jednoducho som chcel mať niekoho, kto tu po mne ostane,“ usmial sa smutne. „a tak som si pred 20 rokmi našiel čarodejníčku, ktorá mi dala dediča. Hneď ako sa narodil sa ho vzdala, odvtedy som o nej nepočul. Ako iste vieš, mal som kopu nepriateľov a potreboval som syna uchrániť, preto som ho dal na súkromnú čarodejnícku školu v Nórsku. Učila tam moja dobrá priateľka, takže mal naňho kto dávať pozor. Svoje otcovstvo som veľmi zanedbával a je mi to ľúto. Viem, že práve z toho ťa Edrian viní. Nuž, vysvetlil som mu, že to bolo pre jeho dobro. Som rád, že som svoje správanie k nemu aspoň pred smrťou stihol napraviť.“

Harry sklonil hlavu. „Zobral som mu otca,“ pošepol.

„Harry, nesmieš sa obviňovať. Opakujem, neurobil si nič zlé. Och, mal som už 116 rokov, drahý chlapče a za všetky svoje činy som si to zaslúžil.“

„Pán profesor, smiem sa spýtať, prečo ste zabili Nathaniela Pottera?“ Harry skutočne nevedel či môže maľba zblednúť, ale Albusov portrét skutočne zbledol a zosmutnel.

„Vieš Harry,“ začal pomaly. „Spravil som vo svojom dlhom živote veľmi veľa chýb. A toto bola tá najväčšia. Nikdy som si jeho smrť neodpustil. Každú noc ma táto spomienka strašila v nočných morách. Preto Harry, to je i ďalším dôvodom, prečo ťa neobviňujem zo svojej smrti.“

Harry nerozumel. Srdce mu počas celého rozhovoru tĺklo ako splašené.

„Jednoducho, ak sa nemýlim Nathaniel bol tvoja verná kópia. No nie len to. Pamätám si toho chlapca, bol rovnako dobrosrdečný, láskavý, mocný a statočný ako ty. Preto práve on zaujal Toma Riddla. Mladý Tom vtedy utrieďoval svoje názory, budoval si meno a prestíž medzi spolužiakmi, ktorých plánoval prijať ako svojich nasledovníkov. A práve Nathaniel bol človek, ktorý mu svet ukázal inak. Nuž, zrejme sa pýtaš ako je, pre Merlina, možné, že Nathaniel Potter vyzeral presne ako ty a mal také isté vlastnosti a moc. Pretože Nathaniel Potter si bol ty, Harry.“

Harrymu vyschlo v krku. Začal sa triasť. Snažil sa pochopiť Dumbledorove slová, no nešlo to. Bolo to nad jeho chápanie. Musel sa postaviť a nervózne sa začal prechádzať hore-dolu pred Dumbledorovým portrétom. „Nerozumiem...“ zamrmlal.

„Možno si niekedy počul o reinkarnácii. Je to teória hlásajúca, že istá pre život nevyhnutná súčasť živých bytostí prežíva smrť, aby bola znovuzrodená v novom tele. Dokonca i mnohí muklovia veria v reinkarnáciu. Ale u čarodejníkov je niečo také bežné a časté. Každý čarodejník má dušu, to je ti hádam jasné. No a ak je daný čarodejník mocný tak ako ja alebo ty, Voldemort či môj syn. Je jeho duša schopná sa reinkarnovať. Čiže znovu narodiť. Samozrejme, si zo svojich starých životov nič nepamätáme a málokedy sa stane, že sa reinkarnovaný človek narodí v tej istej pokrvnej línii ako ty Harry. Po prvý krát si sa narodil ako Nathaniel Potter syn Herberta Pottera a Deborah Potterovej. Vlastne momentálne sú to tvoji pra-pra rodičia.“

Harry nevedel, čo na to povedať. Bolo to zvláštne. „Takže som bol strýko svojho otca?“

„Áno, znie to nezvyčajne, ale áno. Hoci som ešte nepočul, že by sa duša reinkarnovala tak skoro ako tvoja, väčšinou to trvá niekoľko storočí, čo sa duša dokáže reinkarnovať. A navyše nie je veľa prípadov, aby sa reinkarnovaná duša narodila v tej istej telesnej schránke. U teba to bolo zrejme preto tak, pretože si sa narodil  po druhýkrát v rovnakej pokrvnej línii. Nuž, si špeciálny a výnimočný. U teba sa už ničomu nečudujem, môj chlapče.“

Harry sa vyčerpane posadil späť na stoličku. Cítil, že mu hlava praskne informáciami. Netušil, ako dlho tu už bol, ale pripadalo mu to ako večnosť. Bol skutočne vyčerpaný. Ak by s ním chcel dnes Edrian bojovať, zrejme by proti nemu nemal šancu. „Takže vlastne sme si vyrovnaní. Vy ste zabil mňa v mojom minulom živote a ja zase vás.“

„Áno, môj chlapče. Som rád, že si to pochopil. Je veľmi ťažké tomu uveriť, ale povedz, čo je v našom svete nemožné?“ usmial sa. „Vieš, Harry. Veľmi ma mrzí, že som Nathaniela... teba zavraždil. Vtedy som mal obdobie, kedy ma pohlcovala moja obrovská moc a láska k černokňažníkovi. Bolo pre mňa prirodzené páchať zlo.“

„Rozumiem vám,“ ubezpečil ho Harry a trel si boľavé oči. „Ani ja nie som pyšný na niektoré činy, ktorých som sa dopustil,“ priznal a zahľadel sa do tých dôverne modrých očí.

„Môj chlapče, chcem, aby si vedel, že som ťa mal vždy rád ako vlastného syna. Odpusti mi prosím moje hrozné skutky.“

„Odpúšťam vám, pane,“ povedal mladý Chrabromilčan vážne.

„Je mi cťou, že som ťa mohol spoznať, Harry Potter. Už teraz si veľký čarodejník a raz budeš ešte väčší, ak nie ten najväčší,“ povedal Dumbledore, postavil sa a uklonil sa mu.

Harry sa cítil v rozpakoch. „I ja som rád, že som vás spoznal a mohol si o vás napraviť mienku.“

Dumbledore mu venoval úsmev. „Dieťa moje, vidím, že si unavený. Strávili sme tu dlhý čas. Bol by som rád, ak by si tu prespal.“

„Myslím, že to nie je dobrý nápad. Váš syn ma zabije v spánku,“ uškrnul sa chlapec a unavene sa postavil.

Dumbledore sa zasmial. „Och, to nie. Možno sa tvári ako zloduch a pomstiteľ, ale je to dobrý chlapec. Nikdy by nikoho nezabil. A koniec koncov, celý náš rozhovor počúval za dverami. Je veľmi zvedavý, nič mu nikdy nesmie uniknúť, však Edrian...“

Harry sa zmätene pozrel na dvere do pracovne, ktoré sa otvorili a v nich stál mierne červený mladý muž. „Otec, prepáč... nemal som... ja viem... ale...“

„To nič, syn môj. Zvedavosť je prirodzená. Dúfam, že sa nášmu hosťovi ospravedlníš a ukážeš mu izbu.“

„Samozrejme, ocko,“ zamrmlal Edrian.

Harry venoval pohľad starému Dumbledorovi. „Zbohom, pane.“

„Zbohom, Harry,“ usmial sa naňho bývalý riaditeľ a pomaly kráčal preč z obrazu až ostalo iba prázdne plátno s opustenou stoličkou.

„Kam išiel?“ spýtal sa Harry vysokého blondiaka.

Edrian si prehrnul husté blonďavé vlasy. „Ak mám povedať pravdu, myslím, že tajne chodí do obrazu opitých mníchov, popíjať medovinu. Vlastne som si tým celkom istý,“ hovoril vážnym hlasom.

Harry sa musel zasmiať. „Nuž, to je mu naozaj podobné.“

Edrian sa uškrnul. „Hm... Potter, ospravedlňujem sa ti za neoprávnené obvinenie...“

„To je v poriadku...“

„A ešte aj za to ako som ťa zmlátil. Muselo to bolieť, ale ver mi... aj mňa to bolelo. Nemohol som hýbať prstami celé dva dni.“

Harry pobavene pokrútil hlavou. Podal Edrianovi ruku. „Mier?“ spýtal sa.

Edrian pozoroval tmavomodrými očami podanú ruku, ktorú následne stisol a krásne sa usmial. „Áno, celkom mi odľahlo. Nikdy som s tebou nechcel bojovať. Myslím, že si v súbojoch lepší. Ja som nikdy skutočne nebojoval.“

„Si dosť ukecaný, vieš to?“

„Áno, otec mi to často vešal na nos,“ hovoril a pomaly viedol Harryho hore schodmi. Ocitli sa na úzkej chodbe. Edrian mu ukázal prvé dvere. „Toto je hosťovská izba.“

Harry vkročil do stredne veľkej izby, ktorá pôsobila sviežo a útulne. „Ďakujem.“

„Edrian stál na prahu dverí. „Tak teda, dobre sa vyspi, Potter.“

„Aj ty, Dumbledore,“ odpovedal mu.

Harry si vyzliekol nohavice aj košeľu a unavene klesol na posteľ. Mysľou mu vírilo tisíce myšlienok a nových informácií, ktoré sa stále snažil spracovať.

„Harry?“

Ozvalo sa mu v hlave.

„Harry, prosím. Nemôžem ťa nájsť. Kam si zmizol? Si v poriadku? Viem, že sa na mňa hneváš, ale aspoň mi povedz, či si v poriadku a v bezpečí,“ rozprával chladný a rozrušený hlas.

Harry chvíľu premýšľal, že neodpovie. Ale vedel, že ho ten hlas bude otravovať celú noc.

„Áno, som v poriadku, Tom. Potreboval som vypadnúť z Rokfortu inak by ho moja rozzúrená mágia vyhodila do povetria.“

„To som si vydýchol. Myslel som, že ti mohol niekto ublížiť. Grindelwald alebo ten prekliaty mladý Dumbledore.“

„Nie, viem sa o seba postarať i bez tvojej pomoci!“

„Máš kde prespať? Nechceš ísť domov?“

„Tvoje panstvo nie je môj domov! Môj domov si zničil, keď si mi zabil rodičov.“

„Viem, že ma opäť nenávidíš. Klamal som ti. Ale všetko som to urobil a naplánoval na začiatku nášho spojenectva. Ešte som ťa nemal rád, chcel som ťa iba využiť. Avšak, keď som ťa začal spoznávať a ja... jednoducho... veľa pre mňa znamenáš a už by som ti nedokázal ublížiť ani ti klamať. Neviem, či bez teba ... proste mal som ti to povedať. Že som...“

„Že sú vlastne dve proroctvá? A to druhé si zmenil vo svoj prospech? Áno, myslím, že si mi to mal povedať!“

„Takže, všetko vieš...“

„Áno, viem,“ odvrkol mu Harry.

„Kde si, Harry?“

„Čo ťa do toho!“ odvetil mu drzo. Zrazu pocítil príšernú bolesť v jazve. Voldemort sa mu snažil dostať do hlavy. Harry bol veľmi vyčerpaný, a tak nemal silu bojovať.

„Čo to je za izbu?“ spýtal sa, keď konečne vyliezol z jeho ubolenej hlavy.

„Daj... mi pokoj,“ zamrmlal Harry v duchu a rukou si stláčal páliace čelo.

„Povedz mi, kde si!“

„Tom, som na smrť unavený. Tak ma už nechaj spať!“ Harry stratil trpezlivosť.

„Necítim sa dobre, keď neviem, kde si. Nechám ťa tak. Dobrú, Harry.“

Harry mu neodpovedal, bolesť jazvy ustúpila a on sa konečne mohol ponoriť do ríše snov.

Prebudil sa na krik. Pomaly sa posadil a počúval hlasy.

„Takže, ty tu skrývaš vraha svojho otca, ty sopliak!“ kričal mužský hlas a Harry ihneď spoznal hlas Gellerta Grindelwalda.

„Vypadnite Gellert, nemáte tu čo robiť! Toto je už môj dom! A Pottera nechajte na pokoj!“

„Keby si sa toľko nepodobal na svojho otca, keď bol mladý, odtrhol by som ti ten drzý jazyk!“ zahučal.

Harry sa rýchlosťou blesku obliekol a v rukách zvieral prútik. Premýšľal, čo má spraviť. Má tu ostať a čakať? Alebo ísť dolu a vybaviť si to s tým starým nemeckým hlupákom?

Rozhodol sa pre druhú možnosť. Zišiel dolu schodiskom a to čo videl mu vyrazilo dych. Edrian ležal v krvi na dlážke. Nad ním stál Voldemort a spokojne sa usmieval.

„Páči sa ti to, Harry? To je darček pre teba,“ ukázal na roztrhané telo na dlážke. Edrianovo krásne telo bolo na nerozoznanie. „Vieš, Harry. Ak ma už nebudeš mať rád budem opäť tak surovo zabíjať nevinných. Skutočne to chceš?“

Harry neodpovedal a sledoval ako sa celá miestnosť mení až sa ocitol v nejakom muklovskom meste, ktoré bolo celé ponorené v plameňoch. Ľudia kričali a ich horiace telá utekali všade po okolí. Odvšadiaľ počul nárek a krik detí, žien i mužov. Harry pozrel na spokojného Voldemorta.

„Prečo?“

Voldemort sa chladne zasmial a jeho telo sa začalo premieňať. Vlasy mu vypadali a nahradila ich lesklá biela lebka. Jeho oči nabrali štrbinový tvar ako oči hada. Namiesto nosa mal len strašidelné nozdry. Krásne biele zuby mu ožltli a sčerneli. Pristúpil k nemu a pohladil ho po tvári. Harry sa znechutene striasol. „Môj malý had, zničím tento svet. Zabijem nevinných a budem mučiť a zabíjať každého, kto sa mi postaví do cesty. A to všetko len kvôli tebe,“ zasyčal a namieril prútik priamo na Harryho. „AVADA KEDAVRA!“ zhúkol a zelený lúč letel naňho.

„NIEEE!“ zakričal Harry a prudko sa posadil. Bol celý spotený a triasol sa od zimy. Sťažka oddychoval a snažil sa polapiť vzduch. Zrazu si uvedomil, že naňho pozerá pár vystrašených modrých očí.

„Potter... si v poriadku?“ spýtal sa ho šeptom blondiak, ktorý sedel na posteli hneď vedľa zeleno-okého čarodejníka.

Harry si pretrel spotené čelo. „Áno...som,“ preglgol a snažil sa spamätať z tej príšernej nočnej mory. „Mal som zlý sen.“

„Áno, to som si všimol. Muselo to byť niečo hrozné,“ skonštatoval a podal Harrymu pohár studenej vody.

„Ďakujem,“ Harry vďačne prijal podávaný pohár a odpil si poriadny hlt. 

„Stáva sa ti to často?“ spýtal sa ho vysoký mladý muž.

Harry položil pohár na nočný stolík. „Áno, dosť často. Teda viac než by som uvítal,“ smutne sa pousmial a snažil sa upokojiť svoje trasúce telo. „Prepáč, že som ťa zobudil.“

„To nič. Nemôžeš za to. Môžem ti nejako pomôcť? Potrebuješ nejaký elixír alebo...“

„Nie, ďakujem si milý, no myslím, že by som mal ísť. Musím si niečo vybaviť.“

Dumbledore naňho zmätene pozrel. „Teraz? Veď sú tri hodiny ráno.“

„Aj tak nebudem môcť zaspať. Ďakujem, že si ma tu nechal a ešte raz prepáč,“ rozprával Harry, zatiaľ čo si navliekal nohavice a zapínal košeľu. Kravatu si strčil do vrecka, z ktorého vytiahol malú metlu, ktorú kúzlom zväčšil.

„Tak sa teda maj,“ povedal Edrian neisto.

 

Harry otvoril balkónové dvere. „Ahoj, vidíme sa,“ uškrnul sa a vyletel do chladného nočného vzduchu. Okamžite musel ísť za Tomom. Ten sen ho skutočne vystrašil. Bol taký reálny až Harrymu naskakovala husacia koža. O chvíľu preletel cez ochranné zaklínadlá Dumbledorovho sídla. Pristál na tráve a dotkol sa prívesku v tvare hada. Ihneď jeho nohy dopadli na mramorovú podlahu vo Voldemortovej luxusnej pracovni. Temný pán sedel na sedačke pred krbom a popíjal whisky. Harry si všimol, že fľaša odložená na stolíku je takmer prázdna. Jednoducho sa tu opíjal. 

23. kapitola - Zlomené srdcia, hodina elixírov

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:D

(Berninka, 26. 9. 2014 13:01)

Tahle povídka mě naprosto nadchla. V jednom dni sem přelouskala všech 22 kapitol a už teď mám příznaky abstinence :D Každá kapitola je naprosto originální a skvělý a myslím, že snad nemusím ani dodávat, že nedočkavě čekám, kdy se objeví další :D

Re: :D

(Sonka, 1. 10. 2014 9:15)

Som strašne šťastná, že mám nového čitateľa. Ďakujem a nová kapitolka už je pridaná :)

dokonalosť

(Ginny, 17. 9. 2014 13:13)

WOW, nedokažem napisať viac... fakticky...nepoznam slovo, ktorym by som vystihla dokonalosť tejto poviedky... klobuk dolu :-)

Re: dokonalosť

(Sonka, 1. 10. 2014 9:14)

Ginny, ďakujem :)

super

(Oriana, 14. 9. 2014 12:16)

Skvelá nová kapitola :) páčilo sa mi všetko medzi Harrym a Hermionou ... aj tá sexuálna scéna bola super napísaná, podarila sa ti.

To čo sa stalo potom o tých dvoch proroctvách, ten rozhovor s Dumbledorom bol skvelý, že vlastne ani Dumbledore nebol taká sviňa, ako sme si mali myslieť (aj keď zase môžeš zavádzať :D ). A tiež aj to, ako Harry viac menej zakopal vojnovú sekeru s jeho synom.

Ale s Tomom je to teraz dosť zlé, ale vôbec sa Harrymu nedivím všetci ho chudáka iba klamú ... no som veľmi zvedavá, čo bude ďalej :)

Re: super

(Sonka, 1. 10. 2014 9:14)

Oriana, veľmi pekne ďakujem. Tvoj komentár ma vždy nesmierne poteší. Som šťastná, že mám takú čitateľku :)

OMG!!!!!!!!!!!!!!!!

(Lea, 11. 9. 2014 21:35)

DOKONALOSŤ! Som ešte v takej extázii,že neviem čo napisať....milujem tuto poviedku je to jedna z best ktorú som čítala !

Re: OMG!!!!!!!!!!!!!!!!

(Sonka, 11. 9. 2014 21:38)

Ďakujem, Lea. Si zlatá :)

Wow, wow, wow

(Cathy, 11. 9. 2014 14:24)

Super, úžasná kapitola. To s dvoma proroctvami ma dosť prekvapilo. Je to jednoducho skvelé.

Re: Wow, wow, wow

(Sonka, 11. 9. 2014 21:31)

Veľmi pekne ďakujem, Cathy :) Som nesmierne rada, že sa ti poviedka stále páči :)

Tlieskam

(Lukáš, 11. 9. 2014 12:28)

Fakt tlieskam, Sonka... neskutočná čast... velmi ma šokovali všetky tie informácie čo povedal Dumbledore Harrymu.. vidim, že si to cele mala velmi dobre premyslene... wow... tie proroctva ma fakt prekvapili a sex scena vynikajúca aj častejšie by mohli byť =D Super super fakt perfect ... idem to rozdýchat...nemozem sa dočkat dalšej !

Re: Tlieskam

(Sonka, 11. 9. 2014 14:07)

Ďakujem, Lukáš. Tvoj komentár ma veľmi potešil :)