Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


24. kapitola - pokazený elixír, život Nathaniela Pottera

18. 10. 2014

 

Už 16 ročný Harry otvoril zelené oči. Zrak sa mu pomaly zaostroval, a tak zistil, že ešte stále leží vo svojej posteli. Hlava ho stále pálila a bolo mu zle. Tvár mal celú zakrvavenú od ešte stále krvácajúceho nosa. Cítil sa príšerne. Chcel sa posadiť, ale jeho telo prudko protestovalo. Zvládal iba ležať a prerývane dýchať. Čo sa to so mnou deje? Pýtal sa sám seba. Ešte stále cítil tú hnusnú vôňu v nose, ale už nie tak intenzívne, ako keď sa dostal do tej špirály. Srdce mu divo búšilo akoby plánovalo čochvíľa vybuchnúť. Privrel oči a zhlboka dýchal, aby zahnal ten nechutný pocit vracania. Čo to do pekla malo znamenať? Skutočne bol práve v koži svojho minulého ja? Skutočne bol práve trojročným Nathanielom Potterom? Do pekla! Bola to spomienka na minulý život? Ale ako... Nedávalo to žiaden zmysel. Nehovoril predsa Dumbledorov portrét, že si na minulé životy nepamätáme?

Práve sa stretol so svojim šesťročným starým otcom. Bolo to celkom strašidelné. Po tele mu prebehli zimomriavky i napriek žeravému čelu. Opatrne sa posadil. Svet sa mu točil, žalúdok protestoval a raňajky chceli ísť von. Zvratky sa mu nahrnuli do úst, ale rýchlo ich prehltol. Kúzlom si očistil krvavú tvár a zastavil krvácanie. Vytrepal sa z postele a pomaly sa postavil na nohy. Ihneď sa prichytil, keď sa s ním svet zatočil. Musí zistiť, či toto celé nespôsobil ten elixír, ktorý zapríčinil, že v nose cítil ten príšerný smrad. Skrátka musel ísť za Severusom. Vyšiel na prázdne chodby. Očividne bolo ešte stále vyučovanie. Netušil, či má Severus hodinu. Konečne sa dostal pred kamennú sochu. Na jeho šťastie nevedel heslo. Aké heslo môže mať Majster elixírov, smrťožrút a bývalý riaditeľ Slizolinu?

„Slizolin. Tajomná komnata, elixíry....“ vymenoval ešte zopár slov, ktoré boli celkom pravdepodobné, no nič sa nestalo. „Bazilisk?“ skúsil a kamenná socha mu umožnila prístup. Sám sa čudoval, ako rýchlo na heslo prišiel. Mohutné dvere boli zatvorené, ale počul hlasy.

„Draco, toto sa už nesmie opakovať, rozumieš? Nemôžeš len tak zakliať siedmaka, ktorý... čo vlastne pán Brown spravil?“ započul Harry prísny Snapeov hlas.

„Urážal môjho otca. Hovoril, že je to nemožný minister a...“

Snape mu skočil do reči. „Čudujem sa ti, že sa necháš vyprovokovať niekým tak primitívnym. Nevšímaj si ho a nerob problémy.“

„A prečo? Škola je pod palcom Temného pána, mal by mi dovoliť potrestať každého, kto na nás čo i len zle pozrie!“

„Draco, Temný pán, zatiaľ nevydal žiadne rozkazy, ktoré by nám umožňovali tebou spomínané tresty.“

Harry chvíľu počúval, ale začali sa mu podlamovať kolená, a tak zaklopal. Rozhovor vnútri ihneď ustal a dvere sa mierne pootvorili.

Severus sa postavil. „Harry, prečo nie si na hodine?“

„Potrebujem... s tebou niečo prebrať,“ nadýchol sa a opäť prehltol zvratky, ktoré sa mu drali von z hrdla. Nohy mu vypovedali službu.

Draco sa nenazdajky objavil pri ňom a rýchlo ho prichytil. „Harry, čo ti je?“ spýtal sa ho vyplašene.

„Polož ho sem,“ počul Severusov ustarostený hlas. A vzápätí cítil, ako ho usádzajú na mäkkú sedačku.

„Uhni, Draco,“ počul opäť Snapea.

Snape si čupol pred neho a pozrel mu do očí. „Harry, čo sa deje?“

„Myslím, že som... pokazil elixír a niečoho som sa nadýchal. Cítim v nose stále tú divnú vôňu. Severus, nehnevaj sa, ale do toho Snového elixíru som miesto dračích slín, nalial Kentauriu krv...“ dostal zo seba s ťažkosťami.

Severus mu stisol ruku a pozrel na bledého Malfoya. „Draco, ihneď bež do môjho kabinetu a prines tú škatuľu, do ktorej ste ukladali elixíry!“

Blondiak neváhal ani sekundu a vybehol cez dvere.

Snape privolal dva flakóny s elixírmi z poličky a nalial ich Harrymu do krku. „Elixír proti bolesti a nevoľnosti,“ vysvetlil.

Harry prikývol a spýtal sa: „Sev, je možné, aby som... sníval o svojom minulom živote?“

Snape sa postavil a zamyslene hľadel do zelených očí.

„Lepšie povedané... nie sníval, ale spomenul som si na nejakú spomienku zo svojho minulého života. Je  to vôbec možné?“ ozval sa opäť, keďže riaditeľ neodpovedal

„Nuž, nikdy som o takom niečom nepočul. Máš podozrenie, že to mohol spôsobiť ten pokazený elixír?“

Harry prikývol. „Pokiaľ viem, čarodejník, ktorý žil viacero životov si nedokáže spomenúť na tie predošlé životy. Takže, jediné vysvetlenie je, že to spôsobila tá vôňa, ktorá vychádzala z kotlíka, potom čo som doň nalial Kentauriu krv. Možno... možno sa jednotlivé zložky a prísady zlúčili a vznikla následná reakcia...“

Snape ho pozorne počúval so zvrašteným obočím. „Ty si si bol vedomí, že si žil viacero životov?“

Harry si pretrel čelo a pozoroval riaditeľovu zamračenú tvár. „Áno, vlastne som sa to celé dozvedel od profesora Dumbledora. Vysvetlil mi, že som bol v minulom živote... no to je jedno, kto. A teraz som presne o tej istej osobe sníval alebo čo to bolo...“ Harrymu sa začal pliesť jazyk, bol príšerne unavený a slabý.

„To je vskutku zaujímavé,“ vyšlo zo Snapea.

Do riaditeľne dobehol zadýchaný Draco s veľkou škatuľou v rukách. Odložil ju na stôl a podišiel k Harrymu.

Severus sa ihneď vydal k stolu a acciom vytiahol Harryho vzorku elixíru a následne ju začal skúmať. Stále sledujúc obsah elixíru, fascinovane zamumlal: „Draco, vezmi Harryho do mojich súkromných izieb a dávaj naňho pozor.“

Harry prestával vnímať okolie. Ucítil ako ho Draco postavil na nohy a držiac ho odvádzal do riaditeľovho bytu. Hneď, čo prekročili prah ho odviedol k posteli, do ktorej ho opatrne uložil a ľahol si vedľa neho. Harry cítil ako ho pozorujú tie skúmavé modré oči, a tak sa pretočil na bok a hľadel priamo do nich. Ležali v tichosti a prevŕtavali sa pohľadmi, až napokon blondiak prehovoril.

„Mal by si navštíviť Temného pána. Myslím, že mu chýbaš...“

„Nechcem o tom hovoriť,“ Harry zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Zdalo sa, že jeho fyzický stav sa nijak nezlepšil, ale ani nezhoršil.

„S niekým o tom hovoriť musíš. Som tvoj najlepší priateľ s kým iným by si o tom hovoril,“ namietal Draco, pričom z neho nespúšťal zrak. 

Harry sa nervózne zamrvil. „Možno neskôr. Som vyčerpaný.“

„Tak mi aspoň porozprávaj, čo sa ti to vlastne stalo,“ povedal a prisunul sa k nemu bližšie.

Harry mohol cítiť jeho dych na svojej tvári. Vedel, že blondiaka neuspokojí kým mu neporozpráva o svojej spomienke a minulom živote. A tak mu v rýchlosti porozprával, že v minulom živote bol Nathanielom Potterom, ktorý bol blízky Voldemortov priateľ a strýko jeho otca z tohto života. Draco ho počúval s otvorenými ústami a uchvátene naňho pozeral.

„Ty si ozaj samá záhada, Harry Potter.“

„To mi hovor. Zaujímalo by ma, čo Severus toľko robí s tým elixírom,“ pošepol.

Draco mu prešiel rukou po čele. „Máš teplotu.“

„Viem... ale je mi už lepšie.“

„Nevyzeráš, že ti je lepšie.“

„Hm...“ vydralo sa mu z úst. Už ďalej nedokázal bojovať s únavou a zaspal.

***

Keď sa prebral ešte stále ležal v čiernej posteľnej bielizni Severusa Snapea. Bolesť bola preč. Pretrel si oči a posadil sa. Naskytol sa mu pohľad na prekvapeného Majstra elixírov.

„Harry, si si istý, že si tam okrem Kentaurej krvi nepridal nič viac?“ spýtal sa ho mrazivým hlasom.

„Áno, som...“ povedal premýšľajúc, či predsa len neurobil ďalšiu chybu v receptúre.

„Je možné, že sa ti do kotlíku mohla dostať i tvoja krv?“

Harry si v duchu premietal dnešnú hodinu elixírov. Zrak mu padol na porezaný ukazováčik, na ktorom bola ešte zaschnutá krv. Snape ho pozorne sledoval a zrejme pochopil.

„Takže, áno. Vymyslel si celkom nový druh psychologickej látky, ktorá je očividne schopná čerpať zakorenené spomienky priamo z jadra ľudskej duše,“ hovoril a užasnuto pozoroval smaragdové oči. „Je to fantastické, ale žiaľ i veľmi nebezpečné. Nie len pre nič za nič si nepamätáme minulé životy. Všetko má nejaké dôvody. Neviem či tvoja telesná schránka a hlavne psychika unesie také množstvo nových spomienok a pocitov. Môžeš byť zmätený, môžeš mať pochybnosti, ktorý život práve žiješ. Ktorá spomienka patrí do tvojho prítomného života a ktorá nie. A úplne najhoršie je, že neviem čo s tebou spraví, ak si spomenieš na smrť tvojho minulého ja. Môže ťa to i zabiť. Budem ťa musieť prísne sledovať. S každou novou spomienkou príď za mnou. Budem skúmať či sa nezhoršuje tvoj psychický a telesný stav. Temný pán ma roztrhá na kusy, ak sa dozvie, že sa ti niečo stalo a ešte k tomu na mojej hodine,“ Snape si povzdychol a posadil sa k Harrymu na posteľ. „A ani ja by som si to nikdy neodpustil,“ pošepol.

Harry to celé zmäteno počúval. Skutočne ho to môže i zabiť? Čo ak kvôli tomu zošalie? Pre Merlina... Náhle sa ocitol v Severusovom náručí. Mohol cítiť aký veľký strach má oňho jeho riaditeľ a profesor. Objatie mu opätoval a zaboril si tvár do čierneho plášťa.

„Myslím, že začínam mať strach,“ zamumlal a cítil ako ho Snape silnejšie zovrel v náručí.

„Strach je v tvojej momentálnej situácii viac než prirodzený. Nuž, ale možno sa mýlim. Všetko, čo som ti práve povedal sú len moje dohady a dedukcie. Hoci je pravda, že reinkarnácia ma fascinovala a zaujímala už od školy. Ohľadom tejto problematiky mám naštudované celé kvantum odbornej literatúry. Takže, všetko čo som ti povedal bude dosť možno reálne.“

Harry sa odtiahol z objatia. „Prečo sa všetky tieto veci musia diať práve mne?“

„Vždy som mal podozrenie, že máš v sebe nejakú tajnú silu, ktorá nebezpečné situácie a problémy priťahuje.“

Harry sa pousmial. „To podozrenie mám i ja. Takže z toho všetkého čo si mi povedal vyplýva, že budem mať i ďalšie spomienky?“

Snape prikývol. „Je to viac než pravdepodobné.“

***

Nadišli jarné prázdniny a Harry sa vydal na Grimmauldovo námestie číslo 12. Lupin ho nadšene privítal a celý deň strávili ponorený do rozhovorov. Harry vlkolakovi porozprával všetky svoje trápenia a udalosti, ktoré sa v jeho bujarom živote odohrali v poslednej dobe. Remus mu istým spôsobom nahradzoval jeho krstného otca, a preto mu i tak isto dôveroval. Celkom mu odľahlo, že sa niekomu mohol vyspovedať. Remus bol neobyčajne chápavý a empatický a to presne potreboval. Počas ich dlhého rozhovoru sa dozvedel, že starší čarodejník vypomáha v neďalekej čarodejníckej knižnici, kde si aspoň niečo zarobí, aby mohol Harrymu splatiť dlh. Totižto zeleno-oký mladík mu po Siriusovej smrti požičal určitú čiastku peňazí, pretože vedel, že ich Remus veľmi potreboval.

„Och, Remus s tým si nerob žiadne ťažkosti. Nechcem, aby si čokoľvek vracal. Dobre vieš, že mám peňazí viac než dosť,“ povedal Harry s úsmevom a odpil si z čaju, ktorý im pripravil Kreacher.

„Harry, dlhujem ti toho veľa. Keby som ťa nemal bol by som stratený. “

Nasledujúce dva dni strávili v podobnom duchu. Rozprávali sa, hrali spoločenské hry. Po obede vlkolak odchádzal do práce a vracal sa krátko pred večerou. Harry sa zatiaľ učil a nacvičoval si nejaké kúzla. Tretí deň bol úplnok, počas ktorého sa Remus presúval do nejakého lesa za Londýnom, a tak Harry ostal opäť sám. Práve čítal list od Hermiony, keď ucítil tú hnusnú arómu, ktorá mu sídlila v nosových dutinách. Než si stihol uvedomiť čo to znamená, ocitol sa v špirále a pred očami mu prebleskovali spomienky na minulý život.

Harry ako už štvorročný Nathaniel Potter sfukuje sviečky na torte. Päťročný Nathaniel naháňajúc svojho brata po záhrade. Šesťročný Nathaniel, ktorý po prvýkrát čaruje bez prútika. Harry sa ocitol vo veľkom množstve spomienok na svoje minulé ja. Sledoval odchod svojho brata Harolda do Rokfortu so smútkom v očiach. Následne zažíval radosti, ktoré so sebou priniesol list z Rokfortu o jeho prijatí.

Náhle sedel na stoličke a na hlave mal Triediaci klobúk, ktorý oznamoval jeho zaradenie do Chrabromilu. Keď sa usádzal za, tlieskajúci chrabromilský, stôl, zachytil chladný hnedý pohľad, ktorý mu venoval jeden z ešte nezaradených prvákov. Sadol si za stôl a nemohol z dotyčného upustiť pohľad.

„Tom Marvolo Riddle,“ zvolal prísny profesorský hlas.

Čiernovlasý štíhli chlapec s bledou pokožkou sa namyslene a s prehnanou sebadôverou posadil na stoličku. Profesorka mu na hlavu položila klobúk.

„Hm, cítim veľkú moc, silu i potenciál,“ začal rozprávať klobúk. „Cítim i inteligenciu, vysoké ambície a pocit nadradenosti. Zaujímavé... jednoznačne Slizolin!“ vykríkol klobúk a na chlapcovej tvári sa objavil chladný až strašidelný úsmev. Nathanielom prešli zimomriavky. Z toho chlapca cítil zlo a temnotu. Ale aj divnú príťažlivosť a zvedavosť.

Harry prechádzal ďalšími spomienkami z Nathanielovho prvého ročníku na Rokforte. Vyučovanie, nové priateľstvá, šibalstvá, porušovanie pravidiel, dobrodružstvá, ale i všedné dni strávené učením sa a robením domácich úloh. Vianočné prázdniny strávené v kruhu rodiny. V každej jednej spomienke zachytil chladné pohľady, ktoré naňho hádzali tie veľké hnedé oči Toma Riddla. Prišla ďalšia spomienka. Blížil sa koniec prvého ročníka. Nathaniela čakal posledný test z Transfigurácie. Učil sa spolu so svojimi priateľmi, ktorí tvorili vlastne celý prvý ročník Chrabromilčanov, v knižnici. Keď si bol istý, že je stopercentne pripravený na záverečný test. Rozlúčil sa a vybral sa chodbou do klubovne. Kráčal premýšľajúc kam pôjde s rodičmi na dovolenku cez letné prázdniny, keď vtom do niekoho narazil a spadol na zem. Zistil, že nad ním stojí ten záhadný hnedo-oký Slizolinčan, ktorý ho počas celého roka úpenlivo sledoval. Podával mu ruku, ktorú Nathaniel ochotne prijal a postavil sa späť na nohy.

„Prepáč, bol som zamyslený a nedával som pozor na cestu,“ vydral zo seba a nemohol odtrhnúť oči od toho mocného hnedého pohľadu.

Chlapec pred ním sa chladne usmial. „Myslím, že sa ešte nepoznáme,“ povedal temným hlasom a po druhýkrát mu podal ruku. „Som Tom.“

Nathaniel mu stále hľadel do očí a ruku stisol. „Nathaniel,“ povedal a pri dotyku ich rúk zacítil podivné brnenie. Hodnú chvíľu stáli na chodbe, držali si ruky a prepaľovali sa pohľadmi. Napokon Nathaniel ich stisk prerušil.

„Teší ma, Nathaniel,“ povedal záhadný chlapec s mrazivým úsmevom a pokračoval vo svojej ceste.

Harry sa prebral na dlážke v Siriusovej spálni. Celý sa triasol a dusil sa zvratkami, ktoré sa snažil prehltnúť. Divoko sa rozkašľal a slabými rukami sa pokúšal zodvihnúť, ale jeho telo odmietalo akýkoľvek pohyb. Bolo mu oveľa horšie ako po prvýkrát. Keď sa mu konečne podarilo zodvihnúť rukami, zbadal na podlahe pod ním krv, ktorá mu ako zistil prudko tiekla z nosa. Žalúdkom mu prešiel silný kŕč. Roztrasene sa posadil a oprel o stenu. Ruky si omotal okolo brucha a zhlboka dýchal. Pred očami mal stále záblesky na jedenásťročného Toma Riddla, na svojich rodičov a brata, spolužiakov a priateľov. Som Nathaniel Potter. Nie. Nie! Harry... Harry Potter. Áno... do pekla. Uvedomoval si, že potrebuje Severusa. Inak sa z tohto celého načisto zblázni. Vedel, kde bude jeho riaditeľ tráviť jarné prázdniny. Voldemortove panstvo, ako inak. Roztrasenými prstami zovrel prívesok v tvare hada.

„Ach,“ vyšlo z jeho úst, keď tvrdo padol na kamennú podlahu, podľa ktorej spoznal Voldemortovu pracovňu. Stále ležiac vzhliadol a zbadal šokovanú tvár Bellatrix, ktorá sa triasla zhrbená na zemi. Nad ňou stál mladý krásny muž, ktorý naňho takisto neveriacky civel. Srdce mu nadskočilo a rozlialo sa v ňom teplo. Voldemort... Tom, zdalo sa mu to ako celá večnosť, čo ho naposledy videl. A potom to Harrymu doplo. Voldemort práve mučil Bellu. Ako sa len opovažuje! Nový príval adrenalínu, ktorý prešiel jeho telom, mu pomohol vstať.  Zistil, že v pravej ruke pevne drží prútik, s ktorým mieri priamo na stále prekvapeného Voldemorta.

„Žiadal som ťa, aby si sem nechodil,“ prehovoril Voldemort chladne a tak isto mieril prútikom na zeleno-oké čarodejníka.

Harry zbadal, že čiernovlasá smrťožrútka stratila vedomie a jej telo sa zosunulo na podlahu. Ihneď sa opäť zabodol do tých vražedných hnedých očí. „Čo si jej urobil?!“ vykríkol naštvane.

„Môžem jej urobiť, čo len chcem! Nič ti do toho nie je!“ Hnedé oči vzplanuli hnevom. „Odíď, mám nejaké povinnosti,“ povedal odmerane a švihnutím prútika Bellatrixine telo zmizlo.

Harry sa sarkasticky zasmial. „Oh, iste. Mučenie nevinných muklov, mám pravdu?“

Zeleno-oký čarodejník videl ako Voldemort zaťal ruky v päsť. Na jeho tvári sa rozlial chladný úsmev. „Áno. Vidím, že si dobre informovaný. Zrejme si to niektorí z mojich smrťožrútov poriadne odskáče!“

Harry náhle sklonil svoj prútik a druhou rukou sa oprel o stenu, pri ktorej stál. Bolo mu skutočne zle a nemal dosť síl čeliť tejto konfrontácii s Voldemortom. „Len... len potrebujem hovoriť so Severusom. Nevedel som, kde ho hľadať, keďže sú prázdniny,“ povedal tichým hlasom.

Voldemort trochu šokovane zažmurkal. Bol pripravený vrhnúť sa do hádky, nečakal takúto zmenu témy. Niečo mu tu nehralo. Poznal svojho spojenca až priveľmi dobre. A potom zbadal zaschnutú krv pod Harryho nosom. Zelené oči boli zahmlené bolesťou a pokožka až príliš biela. Navyše ledva stál na nohách. „Prečo potrebuješ hovoriť so Severusom? Čo sa ti stalo?“

„Nič, čo by ťa malo zaujímať. Minule si mi dal jasne najavo, že ti je moja prítomnosť nepríjemná. Nebudem ťa ničím zaťažovať ani ťa nútiť zotrvať v mojej prítomnosti viac ako je nutné. Tak... mi len povedz, či je tu... ach,“ náhle sa chytil za hlavu a klesol na kolená. Tá bolesť bola rapídne horšie ako minule. Jeho myseľ bola preplnená spomienkami a mal pocit, že mu praskne ako prepichnutý balón. Uvedomil si, že bolestne stone a hnedo-oký čarodejník kľačí oproti nemu a niečo vystrašene hovorí. Ale Harry mu nebol schopný rozumieť. Skrz bolesť a zahmlenú myseľ sledoval tie veľké čokoládové oči. Oči, ktoré ho neustále sledovali v škole. Spomínal si ako sa mu hnedo-oký čarodejník predstavil. Ešte stále mohol cítiť to brnenie dlane, keď si podávali ruky.

„HARRY! No tak... vnímaš ma?“ počul ho hovoriť. Kto je Harry? On je predsa Nathaniel.

„Harry! Čo ti je?“ ten chladný hlas znel vystrašene. Ale prečo mu hovorí Harry?

Nie, nie, nie to ja som Harry. Pre Merlina... je to zlé. Silno zavrel oči a opäť ich otvoril. Voldemort ho jemne držal za čeľusť a hľadel mu do očí. 

„Potrebujem... pomoc... zošaliem z toho... prosím...“ zachrapčal.

Voldemort preglgol a z celej sily objal zeleno-oké mladého muža. Tvárou sa ponoril do tých strapatých havraních vlasov. „Severus je na ceste. Čo sa to s tebou deje?“ spýtal sa ho šeptom a opäť sa mu zabodol do očí.

Vtom sa ozvalo zaklopanie. Voldemort otvoril kúzlom dvere. Severus Snape sa uklonil a vošiel do miestnosti. „Môj pane, volali ste ma?“ spýtal sa bez emócii. Snažil sa zistiť koho to Temný pán zviera v náručí. Harry...

„Severus, čo sa to sním deje?“ spýtal sa Temný pán chladne, no s nádychom zdesenia.    

Harry počul ako Snape vysvetľuje svojmu pánovi príčinu jeho zdravotného stavu. Veľmi nepočúval. Bolesť bola natoľko otupujúca, že jediné čo si prial bolo stratiť vedomie. Zacítil ako mu z nosa steká krv po perách a v ústach cítil kovovú chuť. Hlavu si stále zvieral v rukách, ktoré mu takmer horeli. Ani nevedel ako sa ocitol na sedačke oproti krbu. Cítil ako mu hrdlom steká elixír, ktorý mu zrejme niekto vnútil.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa ho Severus.

„Nathaniel,“ vyšlo z neho automaticky. Och, nie! „Harry, som Harry,“ rýchlo sa opravil. Zvádzal vnútorný boj so sebou samým. Jedna časť ho presviedčala, že je Nathanielom Potterom a tá druhá, že je Harrym. Bolo to na zbláznenie. Vnímal, že naňho Severus používa nejaké diagnostické kúzla. Elixír zrejme zabral, pretože bolesť náhle ustúpila a zrak sa mu zaostril. Mohol vidieť totálne šokovanú tvár lorda Voldemorta.

„To nie je... to...čo...ty... nie,“ Temný pán začal ustupovať od Harryho lôžka.

Severus naňho nechápajúco pozeral. Samozrejme, Harry ihneď pochopil Voldemortov šok a zdesenie. Temný pán bol dosť inteligentný na to, aby pochopil, že bol Harry v minulom živote Nathanielom Potterom – jeho prvou a najväčšou láskou. Harry zazrel ako Voldemort dopadol na kreslo a vytreštenými očami skúmal mladého Chrabromilčana.

„Severus, odíď,“ prikázal mu priškrteným hlasom.

Majster elixírov sa uklonil, venoval skúmajúci pohľad Harrymu a vytratil sa za mahagónovými dverami.

Harry sa náhle postavil. Tomuto rozhodne čeliť nechcel. Vedel, že ho čaká nepríjemný rozhovor. „Nuž, mal by som asi ísť. So Severusom sa pozhováram neskôr...“ začal neisto a vydal sa k dverám.

„Ty si bol skutočne on?“ spýtal sa tichý hlas.

Harry sa otočil a zachytil Voldemortov zničený pohľad. Ihneď musel odvrátiť zrak, ten pohľad ho zabíjal. „Áno... ja... bol som Nathanielom. Zatiaľ som mal spomienky iba na svoje detstvo a prvý ročník. Nie svoje detstvo... jeho... alebo...pre Merlina. Myslím, že pomaly strácam rozum,“ zavrel oči a pevne ich stisol.

Keď ich opäť otvoril hľadel do veľkých hnedých očí Voldemorta, ktorý stál v jeho tesnej blízkosti. Krásny černokňažník si ho podrobne obzeral a jeho oči zachytávali emóciu, ktorú v nich ešte nikdy nevidel – hlbokú lásku, bolesť, smútok i prekvapenie. Už žiaden chlad, temnota či zlosť. Voldemort mu oboma rukami zovrel tvár a pomaly sa svojimi perami dotkol tých Harryho. Akoby sa jeho pier dotýkali motýlie krídla. Ešte nikdy nezakúsil takýto bozk. Mohol v ňom vycítiť číru trpkosť zmiešanú so žiaľom a zúfalstvom, ale zároveň bol jemný, láskavý a sladký. Harryho srdce divo búšilo, zapĺňalo ho teplom a brnením. Po tele mu začali prebiehať zimomriavky a cítil sa akoby jeho telo i srdce dostalo to, po čom už dlho túžili. V tejto chvíli mu bolo viac než jasné, že Tom Marvolo Riddle je jeho spriaznená duša. Je to osoba, ktorá mu bola jednoducho súdená. Bozk mu začal nevedomky oplácať. Jazykom vstúpil do jeho úst a ponáral sa v nich. Nechcel, aby táto chvíľa niekedy skončila. Nebol to jeho prvý bozk s týmto mužom. Ale bolo to celkom iné ako tie predošlé. Pretože Tom vedel, že to Harry bol jeho prvou a jedinou láskou. Bol mužom, ktorý si získal jeho srdce, dušu i myseľ, dokonca dvakrát. Prelomil v ňom chlad, zlomil zlosť a zahrnul ho niečím, čo Tomovi nikdy nebolo dopriate. Hlbokou a čistou láskou. Ktorá dokáže i najväčšiu temnotu a zlo tohto sveta premeniť na svetlo a dobro. Voldemort náhle prerušil bozk a so zavretými očami sa oprel o Harryho čelo. Zeleno-oký chlapec sledoval slzu, ktorá si predrala cestu z tých zatvorených očí.

„Neverím... neverím, že ťa mám späť. Nevieš si prestaviť, čo so mnou tvoja smrť spravila. Nechal som ťa zomrieť,“ rozprával Voldemort šeptom. Ďalšia slza stiekla po jeho líci. „Odpusť mi... už to nedovolím... nedovolím, aby mi ťa niekto vzal. Už nikdy viac.“

Harrymu pri jeho slovách prudko bilo srdce. Nežne ho pobozkal na mokré pery a zovrel mu dlaň v tej svojej. „Tom, ja... ja už nie som Nathaniel. Som... osoba, ktorú si sa pokúsil takmer pred sedemnástimi rokmi zabiť. Vzal si mi rodičov a priateľov. A teraz... máš plný žalár nevinných ľudí... ako môžeš vedieť milovať, keď robíš takéto veci? Ako ti môžem veriť, že je tvoja láska úprimná, keď si mi v živote toľkokrát ublížil...“ Harry mu pomaly pustil dlaň a odstúpil od neho. Voldemort mlčal a rukami si pretrel tvár. Zrazu započul hrôzostrašný výkrik plný bolesti niekde zdola. Niekoho mučili. Toto tu muselo byť na dennom poriadku. Zábavka pre smrťožrútov a ich šialeného pána. Bolo mu z toho zle. Celá táto situácia bola nadmieru zložitá. Nevedel, čo cíti k tomuto mužovi. Ovládalo ho toľko emócii. Miloval ho? To netušil... ale mal ho rozhodne viac než len rád. Nuž, nevedel či je to kvôli kúsku duše, ktorý v sebe mal alebo minulým životom, v ktorom tohto muža miloval viac než čokoľvek. Ale ako mohol milovať niekoho takého? Trasúcimi prstami si prehrabol pramienky vlasov.

„Tom, počul som, že chystáš niečo veľké. Prosím... kašli na to. Prestaň už s tým...s tým všetkým čo robíš,“ požiadal ho a zabodol doňho smutné zelené oči.

„Kto ťa upozornil na to, že niečo chystám?“ spýtal sa ho chladne, no stále mohol z toho hlasu cítiť bolesť.

„Len som niečo započul,“ nemohol riskovať, že by odhalil Severusa.

„Do pekla! Od začiatku nášho spojenectva si vedel, kto som a čo robím! Som Temný pán mučím, zabíjam, ničím a prahnem po moci! Čo si očakával? Myslíš, Harry, že sa len tak dokážem zmeniť? Nie... nedokážem!“ kričal nazúrene a Harry zazrel v jeho očiach opäť karmínovú farbu. „Prečo ma musíš takto trápiť?! Kým... kým som s tebou nič nemal bolo všetko v poriadku!“ zakričal a miestnosťou prešla magická vlna.

Harry šokovane pozoroval tento zdrvujúci výbuch Voldemortových emócií. Preto nebol pripravený ubrániť sa tomu, čo prišlo. Vlna ho vymrštila do vzduchu, preletel cez okno, ktoré sa rozbilo a padal až kým nedopadol na tvrdú zem v záhradách panstva. 

25. kapitola - Nečakaná príťažlivosť, Voldemortove panstvo

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:-O

(Lena, 18. 12. 2014 8:29)

wooooooow! skvela poviedočka, každa časť je úúúžastná! Klobúk dole :-)

:-)

(Achája, 27. 10. 2014 18:51)

Přečetla jsem povídku jedním dechem a velmi mě nadchla. Teď tu budu nedočkavě stepovat nad každou další kapitolou:-)
Skvělé, jen tak dál;-)

Re: :-)

(Sonka, 29. 10. 2014 18:29)

Achája, jé ďakujem ti :) Moc, moc, moc si ma potešila :)

^^ úžasný

(kelly, 23. 10. 2014 17:23)

Pani.. tak toto jsem nečekala :) Těším se na další kapitolu! A snad se to mezi Harrym a Tomem udobří :p

Re: ^^ úžasný

(Sonka, 29. 10. 2014 18:28)

Ďakujem ti, kelly. Veľmi si ma potešila :))

:)))

(Saskya, 22. 10. 2014 18:17)

veľmi pekná kapitola :) zaujímavá poviedka :)
teším sa na pokračovanie :)

Re: :)))

(Sonka, 29. 10. 2014 18:27)

Saskya, veľmi pekne ďakujem :))

(didinka, 22. 10. 2014 15:57)

♥♥♥ miluji ten nápad, miluji tu povídku!
neskutečná zápletka :) těším se na každý další díl :)

Re: ♥

(Sonka, 29. 10. 2014 18:26)

didinka, ďakujem :) Som nesmierne šťastná, že sa ti poviedka páči! Ďakujem :))

:)

(Oriana, 20. 10. 2014 18:19)

Tak to bolo zase super. Takže Harry vytvoril vlastný elixír a dokázal sa tak dostať do svojho minulého života, hoci to teda bolo dosť zlé, hlavne v tých pasážach ako ani nevedel, kým je, to bolo dosť zlé. Severus bol v tejto kapitole úžasný ako vždy a Draco sa tiež objavil, to som sa tiež úprimne tešila, lebo v tvojej poviedke sú obaja skvelí a veľmi Harrymu pomáhajú.

Potešilo ma, že Harry strávil prázdniny s Lupinom, aj keď nakoniec tie prázdniny nedopadli veľmi dobre, lebo stretnutie s Tomom bolo tentokrát zvláštne. Tom si myslí, že sa mu vrátil Nathaniel, hoci to tak nie je. Som zvedavá čo všetko ešte vymyslíš.

A zaujalo ma prečo má Severus heslo "Bazilisk" dúfam, že sa to dozvieme :)

Re: :)

(Sonka, 29. 10. 2014 18:24)

Orianka, veľmi pekne ďakujem. Milujem čítanie tvojich komentárov :)

(didinka, 22. 10. 2014 15:58)

♥♥♥ miluji ten nápad, miluji tu povídku!
neskutečná zápletka :) těším se na každý další díl :)